Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 480/2020
PDF · 563.8 KB
No categories available
II. ÚS 480/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, IČO 47 895 942, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná
advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 12, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 101/2019
z 30. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti IRIDIS s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava,
IČO 47 895 942 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva
na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 101/2019
z 30. marca 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa)
sa na základe návrhu na začatie konania doručeného Okresnému súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) 10. marca 2014 domáhala proti 1. spoločnosti I & R KONKURZY
A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., Šoltésovej 2, Bratislava, správkyni konkurznej
podstaty úpadcu SSIM-OC, a. s., Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina [ďalej len „úpadca“
(konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením okresného súdu sp. zn. 3 K 35/2012
z 1. marca 2013, ktoré bolo v Obchodnom vestníku 48/2013 zverejnené 8. marca 2013,
pozn.)], a 2. spoločnosti TIGERCOVE SLOVAKIA, s. r. o., Vysokoškolákov 8556/33A,
Žilina (ďalej len „žalovaná II“), aby okresný súd určil, že 1. zmluva o prevode vlastníctva
bytu a nebytového priestoru z 22. januára 2013 (ďalej len „sporná zmluva“) uzavretá medzi
úpadcom ako predávajúcim a žalovanou II ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj
tam označených nehnuteľností za kúpnu cenu 115 410,33 €, je neplatná alebo (alternatívne)
že 2. sporná zmluva je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná. V právnej veci žaloby
sa na okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. 19 Cbi 5/2014.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 Cbi 5/2014 z 10. augusta 2017
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie,
o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 CoKR 27/2018 z 23. januára 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“),
v ktorom krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu včas dovolanie,
ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu
podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2020.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:
«... Podľa právneho názoru Sťažovateľa ani dovolací súd, ani súdy nižšej inštancie
nezodpovedali zásadné právne otázky v konaní, respektíve úplne nesprávne aplikovali
príslušné ustanovenia ZoKR a ďalších právnych predpisov SR a to v takej miere, že zasiahli
do ústavných práv Sťažovateľa a to zásadným spôsobom. Sťažovateľ uvádza, že ide najmä
o tieto podstatné otázky :
1.) Konajúce súdy sa nevyporiadali so zásadným právnym posúdením
a to, že porušenie reštrukturalizačného plánu zo strany Dlžníka... spôsobilo právny
následok spočívajúci v neplatnosti právneho úkonu Dlžníka...
2.)... súdy sa vôbec nevyporiadali so zásadnými porušeniami reštrukturalizačného
plánu zo strany Dlžníka, ako aj reštrukturalizačného správcu pri predaji majetku Dlžníka
počas dozornej správy... najmä... že Dlžník uzatvorením kúpnej zmluvy o predaji bytu tretej
osobe – Veriteľ, nepostupoval v súlade s reštrukturalizačným plánom... keď nezískal celú
kúpnu cenu za byt tak ako je uvedené v reštrukturalizačnom pláne bezhotovostným
prevodom na účet Dlžníka...
3.)... v danom prípade nijako právne nezdôvodnili, že právny úkon nie je právne
neúčinný voči veriteľom... v posúdení právnej otázky odporovateľnosti uviedli názor,
že nedošlo k ukráteniu veriteľov, pretože Tretia osoba zaplatila preddavky na kúpne ceny
za byty Dlžníkovi pred reštrukturalizáciou... a preto Dlžník neporušil reštrukturalizačný
plán...
4.)... nesprávne interpretovali ustanovenia ZKR, keď dospeli k právnym záverom,
že započítanie pohľadávok – preddavkov Veriteľa reštrukturalizačný plán nezakazoval,
keď z obsahu reštrukturalizačného plánu jednoznačne vyplýval jediný spôsob zaplatenia
kúpnej ceny na bankový účet Dlžníka...
5.)... dospeli k záverom, ktoré sú ústavne nekonformné a zásadne zasahujú
do ústavných práv Sťažovateľa a iných veriteľov, pretože Dlžník porušil svoje povinnosti
uložené v reštrukturalizačnom pláne, a to tým, že Dlžník prevádzal nehnuteľnosti za cenu,
ktorá nebola zaplatená na bankový účet vo výške určenej reštrukturalizačným plánom...
6.) Právna otázka, či došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov právnym úkonom
Dlžníka po skončení reštrukturalizácie počas dozornej správy o predaji nehnuteľností
s tým, že nedošlo k uspokojeniu veriteľov, ktorí sa zákonným spôsobom stali účastníkmi
reštrukturalizačného plánu, ale došlo k individuálnemu uspokojeniu pohľadávok Tretej
osoby, ktorá si svoje nároky riadne a včas neprihlásila do reštrukturalizácie a to na základe
započítania kúpnej ceny s nevymáhateľnou pohľadávkou.
7.)... súdy v danom prípade dospeli k záverom, ktoré sú ústavne
nekonformné a zásadne zasahujú do ústavných práv Sťažovateľa a iných veriteľov,
pretože vyslovili neprijateľné právne závery o platnosti započítania nevymáhateľnej
pohľadávky Veriteľa voči Dlžníkovi s pohľadávkou dlžníka na zaplatenie kúpnej ceny.
8.)... súdy dospeli k nelogickým právnym záverom, ktoré nijako nezdôvodnili
aplikáciou ustanovení právnych noriem o tom, že Veriteľovi nevznikla žiadna pohľadávka
na vrátenie preddavkov na kúpnu cenu, konajúce súdy dospeli k nesprávnym názorom,
že Veriteľ nebol v postavení veriteľa voči Dlžníkovi a preto nedisponoval žiadnou
pohľadávkou, s ktorou by mohol Veriteľ započítavať nároky Dlžníka na zaplatenie kúpnej
ceny...
9.)... svojimi neodôvodnenými, svojvoľnými právnymi závermi o tom, že Veriteľovi
nevznikla žiadna pohľadávka voči Dlžníkovi popierajú účel reštrukturalizačného konania,
ktorými je usporiadanie všetkých práv a povinností Dlžníka, ktoré vznikli
pred reštrukturalizáciou podľa ust. § 1 ZKR...
10.)... súdy tak dospeli k absurdným záverom, že akákoľvek tretia osoba, ktorá mala
nárok voči Dlžníkovi na peňažné, alebo nepeňažné plnenie, ktorého právny titul vznikol
pred reštrukturalizáciou, si môže tieto nároky uplatňovať aj po úspešnom skončení
reštrukturalizácie... spôsobom, ktorý reštrukturalizačný plán neupravuje...
11.)... dospeli k nesprávnym právnym záverom, ktoré odporujú právnym názorom
Ústavného súdu SR uvedených v Náleze (sp. zn. I US/200/2011-286 zo dňa 07.12.2011
vo veci Dlžníka..). Ústavný súd... v bode 43 Nálezu uvádza, že „prijatý plán predpokladal
100 % uspokojenie pohľadávok banky v lehote v ňom uvedenej“. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, už skôr vyslovený právny názor Ústavného súdu... o uspokojovaní zabezpečeného
veriteľa v celom, tzn.: 100 % --tnom rozsahu prihlásenej pohľadávky...
12.)... dospeli k nesprávnym právnym záverom, ktoré odporujú ďalším právnym
názorom Ústavného súdu SR uvedeným v Náleze vo veci Dlžníka... Ústavný súd... v bode 46
Nálezu uvádza, že „in concreto možno poukázať na veriteľa – sťažovateľa Jozefa D.,
ktorý podľa vlastných tvrdení... využil ponuku na odkúpenie bytu a v dôsledku postupu súdu,
nemá ani byt, ani peniaze“.
13.)... Ústavný súd... v bode 45 Nálezu uvádza, že „Samozrejme platí, že obsah pojmu
spravodlivosť je autonómny a teda rôznymi subjektmi vnímaný odlišne... Nájsť spravodlivú
rovnováhu medzi oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii
nie je jednoduché. To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať
a aprobovať riešenie, ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému
veriteľovi, pričom k vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky a rôznych
právnych dôvodov) objektívne nevykazuje črty spravodlivého“...
Sťažovateľ uvádza, že vyriešenie všetkých vyššie uvedených právnych otázok bolo
rozhodujúce pre riešenie právneho prípadu Sťažovateľa, nezodpovedanie týchto otázok
a ústavne nekonformný výklad právnych predpisov zasiahlo do ústavných práv Sťažovateľa,
práva vlastniť majetok, práva na súdnu ochranu a práva rovnakého zaobchádzania...»
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa – IRIDIS s. r. o... na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 3Obdo/101/2019 zo dňa 30.03.2020 porušené bolo.
2. Základné práva sťažovateľa – IRIDIS s. r. o... vlastniť majetok vyplývajúce
z dodatkového protokolu k Dohovoru z roku 1952 v čl. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obdo/101/2019
zo dňa 30.03.2020 porušené bolo.
3. Základné práva sťažovateľa – IRIDIS s. r. o... na rovnaké zaobchádzanie
vyplývajúce z čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3Obdo/101/2019 zo dňa 30.03.2020 porušené bolo.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 3Obdo/101/2019
zo dňa 30.3.2020 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
12. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 3 ústavy každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.
Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku
smerujúce k odnárodňovaniu.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach
pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základných práv
podľa čl. 12, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu.
18. Nosná argumentácia sťažovateľky v ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení,
že sporná kúpna zmluva z 22. januára 2013 uzavretá v rámci dozornej správy po skončení
reštrukturalizácie úpadcu so súhlasom dozorného správcu, predmetom ktorej bol predaj
tam označených nehnuteľností vo vlastníctve úpadcu za kúpnu cenu v sume 115 410,33 €,
ktorej časť mala byť uhradená preddavkami zaplatenými žalovanou II (kupujúcou)
ešte pred jej uzavretím, je v rozpore so záväznou časťou uznesením okresného súdu
sp. zn. 1 R 1/2010 z 15. júna 2012 potvrdeného reštrukturalizačného plánu úpadcu,
ktorá takýto spôsob úhrady kúpnej ceny (preddavkami) nepripúšťala. Podľa názoru
sťažovateľky rozpor spornej zmluvy so záväznou časťou reštrukturalizačného plánu úpadcu
súčasne zakladá jej rozpor so zákonom a okresný súd, krajský súd, ako aj najvyšší súd vec
nesprávne právne posúdili, keď jej žalobe, v časti ktorej sa domáhala určenia neplatnosti
spornej zmluvy, nevyhoveli.
19. Sťažovateľka zároveň namieta, že žalovaná II (kupujúca) bola oprávnená si svoju
pohľadávku z titulu ňou uhradených preddavkov uplatniť v rámci reštrukturalizácie
prihláškou a keďže tak riadne a včas neurobila, jej právo vymáhať túto pohľadávku
proti úpadcovi potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo, a tak neoprávnené
započítanie tejto jej pohľadávky oproti pohľadávke z titulu kúpnej ceny podľa spornej
zmluvy ukracuje uspokojenie zabezpečeného (záložného) veriteľa úpadcu, ostatných
veriteľov vrátane sťažovateľky, a tým súčasne zvýhodňuje žalovanú II, čo alternatívne tiež
zakladalo dôvod na určenie, že sporná zmluva je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná.
20. Sťažovateľka, nadväzujúc na svoju už uvedenú nosnú právnu argumentáciu,
ďalej označeným všeobecným súdom vytýka, že sa podľa jej názoru nevysporiadali
v ústavnej sťažnosti ňou predostretými (čiastkovými) právnymi otázkami zásadnými
pre rozhodnutie vo veci (pozri odôvodnenie ústavnej sťažnosti v bode 6 tohto uznesenia).
21. Sťažovateľka v rámci toho tiež poukázala aj na závery nálezu ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 200/2011 zo 7. decembra 2011, ktoré vyplynuli z ústavnoprávneho prieskumu
postupu a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 18/2011
z 23. marca 2011, ako aj uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 R 1/2010 z 11. mája 2011
vo veci povolenej reštrukturalizácie úpadcu a ktorým právne názory označených
všeobecných súdov odporujú.
22. Z už uvedených dôvodov sťažovateľka považuje uznesenie najvyššieho súdu
za zjavne svojvoľné a arbitrárne.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
23. Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie
je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias
v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
25. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť
odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:
«... 5. V časti dovolania, ktorá sa týkala časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy, dovolací súd poukazuje na to, že dovolateľ
predovšetkým namietal to, že odvolací súd mal nesprávne posúdiť ustanovenia záväznej
časti reštrukturalizačného plánu. Žalobca tak nesúhlasil najmä so skutkovými zisteniami
súdov nižšej inštancie, ktoré mali podľa jeho názoru vyplývať zo záväznej časti
reštrukturalizačného plánu, a nie s ich právnym posúdením veci.
5.1. Dovolací súd uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie
zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p., sa rozumie
tak otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka
procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení
(k tomu viď aj 3Cdo/158/2017).
5.2. Naopak prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nemôže byť daná,
ak je zamerané na riešenie tzv. skutkových otázok (v podrobnostiach viď aj 1Obdo/47/2017,
4Obdo/45/2017 a 5Obdo/22/2017). Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky... z 5. septembra 2018, sp. zn. II. ÚS 416/2018,
ktorým bolo úspešne podrobené testu ústavnosti uznesenie najvyššieho súdu
z 25. apríla 2018, sp. zn. 5Obdo/22/2017, a v ktorom ústavný súd skonštatoval,
že ,,mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu
v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné
alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod
do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe
prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať“.
5.3. Dovolací súd nie je oprávnený uskutočňovať výklad medzi stranami sporu
uzatvorenej zmluvy, resp. jej jednotlivých ustanovení. To isté platí aj pre výklad jednotlivých
ustanovení záväznej časti reštrukturalizačného plánu.
5.4. Zároveň vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu považuje za potrebné
poukázať na to, že už v skoršom rozhodnutí vydanom v obdobnom spore žalobcu
(viď uznesenie zo 14. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/6/2019) skonštatoval, že „vyriešenie otázky -
či porušenie reštrukturalizačného plánu zakladá alebo nezakladá absolútnu neplatnosť
právneho úkonu uzatvoreného v rozpore s reštrukturalizačným plánom – nebolo
rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Súdy v predmetnej veci nevyslovili rozpor uzavretej
Zmluvy s reštrukturalizačným plánom. Zodpovedanie otázky, či porušenie
reštrukturalizačného plánu zakladá alebo nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu
uzatvoreného v rozpore s reštrukturalizačným plánom, žiadnym spôsobom neovplyvní
rozhodnutie bez súčasného vyriešenia otázky, či konkrétny právny úkon
je alebo nie je v rozpore s reštrukturalizačným plánom. Dovolací súd je viazaný dovolacími
dôvodmi tak, ako ich dovolateľ vymedzí (§ 440 C. s. p.) a nemôže pristúpiť k posudzovaniu
otázky, ktorú samotný dovolateľ jednoznačne neurčil, inak by sa uskutočnil procesne
neprípustný dovolací prieskum priečiaci sa novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania v C. s. p. Dovolateľom nastolená otázka nezodpovedá skutkovému
stavu zistenému konajúcimi súdmi a nesúvisí s rozhodovaným sporom, čo má za následok
neprípustnosť dovolania aj v tejto časti.“ Predmetné konštatovanie je plne aplikovateľné
aj v rozhodovanej veci a dovolanie žalobcu v tejto časti nie je procesne prípustné.
6. V zostávajúcej časti je dovolacia argumentácia žalobcu postavená na tvrdení,
že pri vysporiadaní kúpnej ceny došlo k započítaniu pohľadávky žalovaného 2/ voči
pohľadávke úpadcu na zaplatenie kúpnej ceny.
7. Dovolací súd uvádza, že právna otázka nastolená v dovolaní, ktorú má dovolací súd
riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie,
či ide o kľúčovú právnu otázku pre rozhodnutie vo veci samej, teda aj pre posúdenie
prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, ale výlučne záver
súdu, ktorý rozhoduje o dovolaní (pozri aj 3Obo/28/2018). Tomuto musí zodpovedať
aj argumentácia dovolateľa spočívajúca vo vymedzení prípadnej nesprávnosti právneho
posúdenia a rovnako aj uvedenie právnej argumentácie, ako mal súd vec správne posúdiť.
Táto povinnosť sa vzťahuje nielen na samotné vymedzenie právnej otázky (rozhodujúcej
pre rozhodnutie vo veci), ale aj na to, aby právna otázka mala oporu v konkrétnom spore
a určitý spôsob jej riešenia priamo vyplýval z rozhodnutí súdov nižšej inštancie.
7.1. Vzhľadom na uvedené nemá žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie
žiadny vplyv na rozhodnutia súdov nižšej inštancie, keďže dospeli k jednoznačnému
skutkovému záveru, že žalovaný 2/ nedisponoval žiadnou pohľadávkou voči úpadcovi,
ktorú by bolo možné započítať. Na aplikácii ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka
(a ani iných zákonných ustanovení o započítaní pohľadávok) rozhodnutia súdov nižšej
inštancie nezáviseli. Z obsahu dovolania je naopak zrejmé, že žalobca nebol schopný
reagovať na predmetný skutkový záver súdov nižšej inštancie a prispôsobiť tomu svoju
(dovolaciu) argumentáciu a bez ohľadu na skutkové a právne závery konajúcich súdov
v dovolaní zopakoval svoje tvrdenia, ktoré už predkladal súdom nižšej inštancie. Uvedený
prístup žalobcu k sporu tak mal za následok to, že dovolací súd nemohol jeho dovolanie
pre neprípustnosť meritórne prejednať...
8. Nakoľko v rozhodovanej veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia
§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (vid body 5.4. a 7.1. vyššie), najvyšší súd dovolanie žalobcu
odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné...»
26. Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
29. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.
30. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd
nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
31. Právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľkou uplatneným
dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) nemajúcim základ v rozsudku
krajského súdu, a tým nemajúcim ani zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej,
je v uznesení najvyššieho súdu zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.
32. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúcej
v tvrdení sťažovateľky, podľa ktorého je sporná zmluva pre jej rozpor so záväznou časťou
reštrukturalizačného plánu neplatná, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd zrozumiteľným
a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu rozsudok krajského súdu vo vzťahu
k ňou (sťažovateľkou) vymedzenému dovolaciemu dôvodu nebolo možné dovolaciemu
prieskumu podrobiť. Ako to z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva,
okresný súd, ako ani krajský súd rozpor spornej zmluvy so záväznou časťou
reštrukturalizačného plánu úpadcu nevyslovili a zisťovanie obsahu spornej zmluvy,
ako aj obsahu záväznej časti reštrukturalizačného plánu úpadcu, t. j. oboznamovanie
sa s tým, čo a ako je v tom-ktorom právnom úkone vyjadrené, či si navzájom neprotirečia,
je riešením otázok skutkových (nie právnych), ktoré nemôžu byť dovolacím dôvodom
podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci
(pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 27/2019 zo 14. marca 2019). Navyše,
sťažovateľka dovolaciu právnu otázku vymedzila spôsobom, či porušenie (akéhokoľvek)
reštrukturalizačného plánu (ne)zakladá absolútnu neplatnosť (akéhokoľvek) právneho
úkonu uzatvoreného v rozpore ním [a nie spôsobom, či rozpor spornej zmluvy (konkrétneho
právneho úkonu) zo záväznou časťou (konkrétneho) reštrukturalizačného plánu úpadcu
zakladá jej neplatnosť], ktorej vyriešenie tak, ako bola sťažovateľkou nastolená, rozhodnutie
vo veci samej v jej konkrétnych okolnostiach nijako neovplyvní. Pretože sťažovateľkou
vznesená právna otázka pre jej všeobecnosť nereflektuje na konkrétne skutkové a právne
okolnosti preskúmavanej veci a z tohto dôvodu pre rozhodnutie vo veci samej, túto (otázku)
nemožno považovať za rozhodujúcu (kľúčovú) a najvyššiemu súdu viazanému dovolacím
dôvodom podľa § 440 CSP, ako ho vymedzila sťažovateľka, nezostalo
nič iné ako dovolanie sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako procesne neprípustné.
33. Sťažovateľka v ďalšom namieta nesprávne právne posúdenie započítania
pohľadávky žalovanej II z titulu ňou zaplatených preddavkov pred uzavretím spornej
zmluvy oproti pohľadávke úpadcu z titulu kúpnej ceny, ktorá podľa názoru sťažovateľky
tým, že si ju žalovaná II prihláškou v rámci reštrukturalizácie riadne a včas neprihlásila,
stala sa nevymáhateľnou, dôsledkom čoho toto neoprávnené započítanie uspokojenie
veriteľov úpadcu vrátane sťažovateľky ukracuje, čo alternatívne tiež zakladalo dôvod
na určenie, že sporná zmluva je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je však zrejmé, že okresný súd,
ako aj krajský súd žalovanou II pred uzavretím spornej zmluvy poskytnuté plnenia posúdili
podľa § 498 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom
období (ďalej len „Občiansky zákonník“) ako preddavky, a nie podľa § 580
a nasl. Občianskeho zákonníka (prípadne aj v spojení s § 358 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodný zákonník v znení účinnom v rozhodujúcom období, pozn.) upravujúcich
započítanie pohľadávok. Ako už najvyšší súd uviedol, okresný súd, rovnako ako aj krajský
súd plnenia poskytnuté žalovanou II pred uzavretím spornej zmluvy považovali
za preddavky, t. j. za splátky na dohodnuté budúce plnenie (kúpnu cenu), a nie za vzájomnú
pohľadávku žalovanej II, ktorú by bolo možné započítať. Sťažovateľka však právne
posúdenie žalovanou II pred uzavretím spornej zmluvy poskytnutých plnení
ako preddavkov podľa § 498 Občianskeho zákonníka nielenže nenamietala,
ale ani nespochybňovala.
V nadväznosti na to, keďže sťažovateľkou v dovolaní vytýkaná nesprávnosť
právneho posúdenia započítania pohľadávok podľa § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka
nemá v preskúmavanej veci, resp. v rozsudku krajského súdu žiadnu právnu oporu, najvyšší
súd dovolanie aj v tejto časti odmietol ako procesne neprípustné.
34. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vysloveného právneho názoru, podľa ktorého dovolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom
právnom posúdení veci podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP
tak, ako boli vymedzené sťažovateľkou, nereflektujú na konkrétne skutkové a právne
okolnosti preskúmavanej veci, resp. v týchto nemajú žiadnu oporu a z tohto dôvodu nemôžu
byť pre rozhodnutie vo veci samej ani zásadné (kľúčové), nestotožňuje, ústavný súd dodáva,
že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
zásadne nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
35. Ústavný súd rovnako ako vo svojom uznesení sp. zn. IV. ÚS 423/2020
z 8. septembra 2020 vo veci sťažovateľky na takmer totožnom skutkovom a právnom
základe uvádza, že v rámci ústavného prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
môže ústavný súd reflektovať len na odôvodnenie najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolacím
dôvodom a dovolacím námietkam tak, ako boli tieto vymedzené v sťažovateľkou podanom
dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Akékoľvek preformulovanie právnych otázok,
resp. ich iné slovné vymedzenie (vyjadrenie) v ňou podanej ústavnej sťažnosti je z hľadiska
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie uznesením najvyššieho súdu bez právnej relevancie.
36. Zhodnotenie neprípustnosti dovolania najvyšším súdom nevybočuje
z ústavnoprávnych limitov kvality odôvodenia rozhodnutia. Najvyšší súd dovolacie dôvody
posúdil z obsahového hľadiska, a nie len formálnym spôsobom, pričom jeho závery
nemožno označiť za nelogické, resp. nedostatočne odôvodnené. Obsah ústavnej sťažnosti
podanej sťažovateľkou je značne širší ako jej argumentácia použitá nielen v dovolacom
konaní, ale aj v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní, čím posúdeniu
týchto argumentov ústavným súdom bráni princíp subsidiarity (§ 132 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože všeobecné súdy nemali možnosť sa k týmto argumentom vôbec
vyjadriť.
Relevantná argumentácia sťažovateľky nebola ústavným súdom posúdená
ako dôvodná vo vzťahu k ňou označeným právam. Použitie argumentácie a námietok,
ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi a predovšetkým v dovolacom
konaní, zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť
podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
37. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v rozsahu
argumentov, ktorými sa dovolací súd v dovolacom konaní vecne zaoberal, ústavný súd
ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného podľa čl. 12 ústavy, základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
38. K namietanému porušeniu základného práva na rovnaké zaobchádzanie
podľa čl. 12 ústavy uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že predovšetkým
základné právo vo vzťahu k sťažovateľke ako právnickej osobe možno vyvodiť iba z čl. 12
ods. 1 druhej vety, ods. 2 a 4 ústavy, pretože v ods. 1 prvej vety tohto článku je adresát
výslovne formulovaný ako „ľudia“, a teda „Prvá veta sa výslovne týka ľudí, teda fyzických
osôb.“ (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. Bratislava : Nakladateľstvo
C. H. Beck, 2019, s. 380.).
Obsahom základného práva zakotveného v čl. 12 ods. 3 ústavy je právo slobodne
rozhodovať o svojej národnosti a právo rozhodovať o svojej príslušnosti k etnickej skupine,
čo sa zjavne netýka sťažovateľky ako právnickej osoby. Vo vzťahu k možnému porušeniu
čl. 12 ods. 1 druhej vety, ods. 2 a 4 ústavy je potrebné uviesť, že zo skutočností,
ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť
porušenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie, reálnosť ktorej by mohol ústavný
súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
39. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie svojho majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj v tejto časti ústavný súd konštatuje
zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti sťažovateľky.
40. Pokiaľ sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 1 druhej vety
a ods. 2 a 4 ústavy, svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv,
je preto celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 12
ods. 1 druhej vety a ods. 2 a 4 ústavy, základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ako ani práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
41. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ústavy, základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením
najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
42. Ústavný súd so zreteľom na § 40 v spojení s § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že právny zástupca sťažovateľky k ústavnej sťažnosti v prílohe elektronického
podania z 20. júla 2020 predložil „plnomocenstvo“ sťažovateľky na jej zastupovanie
advokátom v konaní pred ústavným súdom.
Uvedené splnomocnenie však má podobu oskenovanej listiny v PDF formáte
a nebolo podľa zákona č. 305/2013 o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon e-Governmente“) autorizované sťažovateľkou
(ale iba právnym zástupcom sťažovateľky, pozn.) a nebolo ani dodatočne (v lehote 10 dní
podľa § 40 ods. 2 zákona o ústavnom súde) doručené ústavnému súdu v listinnej podobe
(v origináli) alebo v elektronickej podobe autorizovanej podľa zákona o e-Governmente.
Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona o e-
Governmente, pričom oprávnenie konať v mene sporovej strany (účastníka konania)
sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom autorizovaným
splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente, alebo ak splnomocniteľ nemôže
tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej konverzie pôvodného listinného
splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente. Autorizácia
splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie
udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je postačujúca,
pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť, že advokát plnú moc
prijal. Napriek uvedenému ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky podľa § 56
ods. 3 zákona o ústavnom súde na odstránenie tohto nedostatku plnomocenstva nevyzýval,
pretože ani jeho odstránením by iný procesný výsledok ako odmietnutie ústavnej sťažnosti
nebolo možné dosiahnuť.
43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu