Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 480/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, IČO 47 895 942, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, v mene ktorej koná

advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti IRIDIS s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava,

IČO 47 895 942 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva

na rovnaké zaobchádzanie podľa (ďalej len „“),

základného práva vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. marca 2020 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa)

sa na základe návrhu na začatie konania doručeného Okresnému súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) 10. marca 2014 domáhala proti 1. spoločnosti I & R KONKURZY

A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k. s., Šoltésovej 2, Bratislava, správkyni konkurznej

podstaty úpadcu SSIM-OC, a. s., Vysokoškolákov 8556/33B, Žilina [ďalej len „úpadca“

(konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený uznesením okresného súdu sp. zn.

z 1. marca 2013, ktoré bolo v Obchodnom vestníku 48/2013 zverejnené 8. marca 2013,

pozn.)], a 2. spoločnosti TIGERCOVE SLOVAKIA, s. r. o., Vysokoškolákov 8556/33A,

Žilina (ďalej len „žalovaná II“), aby okresný súd určil, že 1. zmluva o prevode vlastníctva

bytu a nebytového priestoru z 22. januára 2013 (ďalej len „sporná zmluva“) uzavretá medzi

úpadcom ako predávajúcim a žalovanou II ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj

tam označených nehnuteľností za kúpnu cenu 115 410,33 €, je neplatná alebo (alternatívne)

že 2. sporná zmluva je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná. V právnej veci žaloby

sa na okresnom súde konanie viedlo pod sp. zn. .

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. augusta 2017

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie,

o ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 23. januára 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“),

v ktorom krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

5. Následne sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu včas dovolanie,

ktoré však bolo uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Uznesenie najvyššieho súdu

podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 15. mája 2020.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedla:

«... Podľa právneho názoru Sťažovateľa ani dovolací súd, ani súdy nižšej inštancie

nezodpovedali zásadné právne otázky v konaní, respektíve úplne nesprávne aplikovali

príslušné ustanovenia ZoKR a ďalších právnych predpisov SR a to v takej miere, že zasiahli

do ústavných práv Sťažovateľa a to zásadným spôsobom. Sťažovateľ uvádza, že ide najmä

o tieto podstatné otázky :

1.) Konajúce súdy sa nevyporiadali so zásadným právnym posúdením

a to, že porušenie reštrukturalizačného plánu zo strany Dlžníka... spôsobilo právny

následok spočívajúci v neplatnosti právneho úkonu Dlžníka...

2.)... súdy sa vôbec nevyporiadali so zásadnými porušeniami reštrukturalizačného

plánu zo strany Dlžníka, ako aj reštrukturalizačného správcu pri predaji majetku Dlžníka

počas dozornej správy... najmä... že Dlžník uzatvorením kúpnej zmluvy o predaji bytu tretej

osobe – Veriteľ, nepostupoval v súlade s reštrukturalizačným plánom... keď nezískal celú

kúpnu cenu za byt tak ako je uvedené v reštrukturalizačnom pláne bezhotovostným

prevodom na účet Dlžníka...

3.)... v danom prípade nijako právne nezdôvodnili, že právny úkon nie je právne

neúčinný voči veriteľom... v posúdení právnej otázky odporovateľnosti uviedli názor,

že nedošlo k ukráteniu veriteľov, pretože Tretia osoba zaplatila preddavky na kúpne ceny

za byty Dlžníkovi pred reštrukturalizáciou... a preto Dlžník neporušil reštrukturalizačný

plán...

4.)... nesprávne interpretovali ustanovenia , keď dospeli k právnym záverom,

že započítanie pohľadávok – preddavkov Veriteľa reštrukturalizačný plán nezakazoval,

keď z obsahu reštrukturalizačného plánu jednoznačne vyplýval jediný spôsob zaplatenia

kúpnej ceny na bankový účet Dlžníka...

5.)... dospeli k záverom, ktoré sú ústavne nekonformné a zásadne zasahujú

do ústavných práv Sťažovateľa a iných veriteľov, pretože Dlžník porušil svoje povinnosti

uložené v reštrukturalizačnom pláne, a to tým, že Dlžník prevádzal nehnuteľnosti za cenu,

ktorá nebola zaplatená na bankový účet vo výške určenej reštrukturalizačným plánom...

6.) Právna otázka, či došlo k ukráteniu konkurzných veriteľov právnym úkonom

Dlžníka po skončení reštrukturalizácie počas dozornej správy o predaji nehnuteľností

s tým, že nedošlo k uspokojeniu veriteľov, ktorí sa zákonným spôsobom stali účastníkmi

reštrukturalizačného plánu, ale došlo k individuálnemu uspokojeniu pohľadávok Tretej

osoby, ktorá si svoje nároky riadne a včas neprihlásila do reštrukturalizácie a to na základe

započítania kúpnej ceny s nevymáhateľnou pohľadávkou.

7.)... súdy v danom prípade dospeli k záverom, ktoré sú ústavne

nekonformné a zásadne zasahujú do ústavných práv Sťažovateľa a iných veriteľov,

pretože vyslovili neprijateľné právne závery o platnosti započítania nevymáhateľnej

pohľadávky Veriteľa voči Dlžníkovi s pohľadávkou dlžníka na zaplatenie kúpnej ceny.

8.)... súdy dospeli k nelogickým právnym záverom, ktoré nijako nezdôvodnili

aplikáciou ustanovení právnych noriem o tom, že Veriteľovi nevznikla žiadna pohľadávka

na vrátenie preddavkov na kúpnu cenu, konajúce súdy dospeli k nesprávnym názorom,

že Veriteľ nebol v postavení veriteľa voči Dlžníkovi a preto nedisponoval žiadnou

pohľadávkou, s ktorou by mohol Veriteľ započítavať nároky Dlžníka na zaplatenie kúpnej

ceny...

9.)... svojimi neodôvodnenými, svojvoľnými právnymi závermi o tom, že Veriteľovi

nevznikla žiadna pohľadávka voči Dlžníkovi popierajú účel reštrukturalizačného konania,

ktorými je usporiadanie všetkých práv a povinností Dlžníka, ktoré vznikli

pred reštrukturalizáciou podľa ust. ...

10.)... súdy tak dospeli k absurdným záverom, že akákoľvek tretia osoba, ktorá mala

nárok voči Dlžníkovi na peňažné, alebo nepeňažné plnenie, ktorého právny titul vznikol

pred reštrukturalizáciou, si môže tieto nároky uplatňovať aj po úspešnom skončení

reštrukturalizácie... spôsobom, ktorý reštrukturalizačný plán neupravuje...

11.)... dospeli k nesprávnym právnym záverom, ktoré odporujú právnym názorom

Ústavného súdu SR uvedených v Náleze (sp. zn. I -286 zo dňa 07.12.2011

vo veci Dlžníka..). Ústavný súd... v bode 43 Nálezu uvádza, že „prijatý plán predpokladal

100 % uspokojenie pohľadávok banky v lehote v ňom uvedenej“. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, už skôr vyslovený právny názor Ústavného súdu... o uspokojovaní zabezpečeného

veriteľa v celom, tzn.: 100 % --tnom rozsahu prihlásenej pohľadávky...

12.)... dospeli k nesprávnym právnym záverom, ktoré odporujú ďalším právnym

názorom Ústavného súdu SR uvedeným v Náleze vo veci Dlžníka... Ústavný súd... v bode 46

Nálezu uvádza, že „in concreto možno poukázať na veriteľa – sťažovateľa Jozefa D.,

ktorý podľa vlastných tvrdení... využil ponuku na odkúpenie bytu a v dôsledku postupu súdu,

nemá ani byt, ani peniaze“.

13.)... Ústavný súd... v bode 45 Nálezu uvádza, že „Samozrejme platí, že obsah pojmu

spravodlivosť je autonómny a teda rôznymi subjektmi vnímaný odlišne... Nájsť spravodlivú

rovnováhu medzi oprávnenými záujmami jednotlivých veriteľov v reštrukturalizácii

nie je jednoduché. To však neznamená, že všeobecný súd môže na túto úlohu rezignovať

a aprobovať riešenie, ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému

veriteľovi, pričom k vo vzťahu k ostatným veriteľom (pohľadávok rôznej výšky a rôznych

právnych dôvodov) objektívne nevykazuje črty spravodlivého“...

Sťažovateľ uvádza, že vyriešenie všetkých vyššie uvedených právnych otázok bolo

rozhodujúce pre riešenie právneho prípadu Sťažovateľa, nezodpovedanie týchto otázok

a ústavne nekonformný výklad právnych predpisov zasiahlo do ústavných práv Sťažovateľa,

práva vlastniť majetok, práva na súdnu ochranu a práva rovnakého zaobchádzania...»

7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa – IRIDIS s. r. o... na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46

ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. zo dňa 30.03.2020 porušené bolo.

2. Základné práva sťažovateľa – IRIDIS s. r. o... vlastniť majetok vyplývajúce

z dodatkového protokolu k Dohovoru z roku 1952 v a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

zo dňa 30.03.2020 porušené bolo.

3. Základné práva sťažovateľa – IRIDIS s. r. o... na rovnaké zaobchádzanie

vyplývajúce z uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 30.03.2020 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.

zo dňa 30.3.2020 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu.“

II.

Relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

a túto odmietne (, , ).

12. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti

alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti.

Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku

smerujúce k odnárodňovaniu.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach

pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

17. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základných práv

podľa , a , práva podľa dohovoru,

ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu.

18. Nosná argumentácia sťažovateľky v ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení,

že sporná kúpna zmluva z 22. januára 2013 uzavretá v rámci dozornej správy po skončení

reštrukturalizácie úpadcu so súhlasom dozorného správcu, predmetom ktorej bol predaj

tam označených nehnuteľností vo vlastníctve úpadcu za kúpnu cenu v sume 115 410,33 €,

ktorej časť mala byť uhradená preddavkami zaplatenými žalovanou II (kupujúcou)

ešte pred jej uzavretím, je v rozpore so záväznou časťou uznesením okresného súdu

sp. zn. z 15. júna 2012 potvrdeného reštrukturalizačného plánu úpadcu,

ktorá takýto spôsob úhrady kúpnej ceny (preddavkami) nepripúšťala. Podľa názoru

sťažovateľky rozpor spornej zmluvy so záväznou časťou reštrukturalizačného plánu úpadcu

súčasne zakladá jej rozpor so zákonom a okresný súd, krajský súd, ako aj najvyšší súd vec

nesprávne právne posúdili, keď jej žalobe, v časti ktorej sa domáhala určenia neplatnosti

spornej zmluvy, nevyhoveli.

19. Sťažovateľka zároveň namieta, že žalovaná II (kupujúca) bola oprávnená si svoju

pohľadávku z titulu ňou uhradených preddavkov uplatniť v rámci reštrukturalizácie

prihláškou a keďže tak riadne a včas neurobila, jej právo vymáhať túto pohľadávku

proti úpadcovi potvrdením reštrukturalizačného plánu zaniklo, a tak neoprávnené

započítanie tejto jej pohľadávky oproti pohľadávke z titulu kúpnej ceny podľa spornej

zmluvy ukracuje uspokojenie zabezpečeného (záložného) veriteľa úpadcu, ostatných

veriteľov vrátane sťažovateľky, a tým súčasne zvýhodňuje žalovanú II, čo alternatívne tiež

zakladalo dôvod na určenie, že sporná zmluva je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná.

20. Sťažovateľka, nadväzujúc na svoju už uvedenú nosnú právnu argumentáciu,

ďalej označeným všeobecným súdom vytýka, že sa podľa jej názoru nevysporiadali

v ústavnej sťažnosti ňou predostretými (čiastkovými) právnymi otázkami zásadnými

pre rozhodnutie vo veci (pozri odôvodnenie ústavnej sťažnosti v bode 6 tohto uznesenia).

21. Sťažovateľka v rámci toho tiež poukázala aj na závery nálezu ústavného súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2011, ktoré vyplynuli z ústavnoprávneho prieskumu

postupu a uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 23. marca 2011, ako aj uznesenia okresného súdu sp. zn. z 11. mája 2011

vo veci povolenej reštrukturalizácie úpadcu a ktorým právne názory označených

všeobecných súdov odporujú.

22. Z už uvedených dôvodov sťažovateľka považuje uznesenie najvyššieho súdu

za zjavne svojvoľné a arbitrárne.

K namietanému porušeniu základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

23. Obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

24. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie

je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias

v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).

25. Ústavný súd preto považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť

odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu:

«... 5. V časti dovolania, ktorá sa týkala časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal

vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy, dovolací súd poukazuje na to, že dovolateľ

predovšetkým namietal to, že odvolací súd mal nesprávne posúdiť ustanovenia záväznej

časti reštrukturalizačného plánu. Žalobca tak nesúhlasil najmä so skutkovými zisteniami

súdov nižšej inštancie, ktoré mali podľa jeho názoru vyplývať zo záväznej časti

reštrukturalizačného plánu, a nie s ich právnym posúdením veci.

5.1. Dovolací súd uvádza, že právnou otázkou, ktorá je rozhodujúca pre splnenie

zákonnej podmienky prípustnosti dovolania podľa , sa rozumie

tak otázka hmotnoprávna - ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho

zákonníka, , , Zákona o rodine - ako aj otázka

procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení

(k tomu viď aj ).

5.2. Naopak prípustnosť dovolania podľa nemôže byť daná,

ak je zamerané na riešenie tzv. skutkových otázok (v podrobnostiach viď aj ,

a ). Osobitne dáva dovolací súd do pozornosti uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky... z 5. septembra 2018, sp. zn. ,

ktorým bolo úspešne podrobené testu ústavnosti uznesenie najvyššieho súdu

z 25. apríla 2018, sp. zn. , a v ktorom ústavný súd skonštatoval,

že ,,mu nepatrí nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ závery najvyššieho súdu

v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú zjavne svojvoľné

alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd nemá dôvod

do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania na základe

prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať“.

5.3. Dovolací súd nie je oprávnený uskutočňovať výklad medzi stranami sporu

uzatvorenej zmluvy, resp. jej jednotlivých ustanovení. To isté platí aj pre výklad jednotlivých

ustanovení záväznej časti reštrukturalizačného plánu.

5.4. Zároveň vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu považuje za potrebné

poukázať na to, že už v skoršom rozhodnutí vydanom v obdobnom spore žalobcu

(viď uznesenie zo 14. júna 2019, sp. zn. ) skonštatoval, že „vyriešenie otázky -

či porušenie reštrukturalizačného plánu zakladá alebo nezakladá absolútnu neplatnosť

právneho úkonu uzatvoreného v rozpore s reštrukturalizačným plánom – nebolo

rozhodujúce pre právne posúdenie veci. Súdy v predmetnej veci nevyslovili rozpor uzavretej

Zmluvy s reštrukturalizačným plánom. Zodpovedanie otázky, či porušenie

reštrukturalizačného plánu zakladá alebo nezakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu

uzatvoreného v rozpore s reštrukturalizačným plánom, žiadnym spôsobom neovplyvní

rozhodnutie bez súčasného vyriešenia otázky, či konkrétny právny úkon

je alebo nie je v rozpore s reštrukturalizačným plánom. Dovolací súd je viazaný dovolacími

dôvodmi tak, ako ich dovolateľ vymedzí ( ) a nemôže pristúpiť k posudzovaniu

otázky, ktorú samotný dovolateľ jednoznačne neurčil, inak by sa uskutočnil procesne

neprípustný dovolací prieskum priečiaci sa novej koncepcii právnej úpravy dovolania

a dovolacieho konania v Dovolateľom nastolená otázka nezodpovedá skutkovému

stavu zistenému konajúcimi súdmi a nesúvisí s rozhodovaným sporom, čo má za následok

neprípustnosť dovolania aj v tejto časti.“ Predmetné konštatovanie je plne aplikovateľné

aj v rozhodovanej veci a dovolanie žalobcu v tejto časti nie je procesne prípustné.

6. V zostávajúcej časti je dovolacia argumentácia žalobcu postavená na tvrdení,

že pri vysporiadaní kúpnej ceny došlo k započítaniu pohľadávky žalovaného 2/ voči

pohľadávke úpadcu na zaplatenie kúpnej ceny.

7. Dovolací súd uvádza, že právna otázka nastolená v dovolaní, ktorú má dovolací súd

riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie,

či ide o kľúčovú právnu otázku pre rozhodnutie vo veci samej, teda aj pre posúdenie

prípustnosti dovolania, nie je rozhodujúci subjektívny názor strany sporu, ale výlučne záver

súdu, ktorý rozhoduje o dovolaní (pozri aj ). Tomuto musí zodpovedať

aj argumentácia dovolateľa spočívajúca vo vymedzení prípadnej nesprávnosti právneho

posúdenia a rovnako aj uvedenie právnej argumentácie, ako mal súd vec správne posúdiť.

Táto povinnosť sa vzťahuje nielen na samotné vymedzenie právnej otázky (rozhodujúcej

pre rozhodnutie vo veci), ale aj na to, aby právna otázka mala oporu v konkrétnom spore

a určitý spôsob jej riešenia priamo vyplýval z rozhodnutí súdov nižšej inštancie.

7.1. Vzhľadom na uvedené nemá žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie

žiadny vplyv na rozhodnutia súdov nižšej inštancie, keďže dospeli k jednoznačnému

skutkovému záveru, že žalovaný 2/ nedisponoval žiadnou pohľadávkou voči úpadcovi,

ktorú by bolo možné započítať. Na aplikácii ustanovenia

(a ani iných zákonných ustanovení o započítaní pohľadávok) rozhodnutia súdov nižšej

inštancie nezáviseli. Z obsahu dovolania je naopak zrejmé, že žalobca nebol schopný

reagovať na predmetný skutkový záver súdov nižšej inštancie a prispôsobiť tomu svoju

(dovolaciu) argumentáciu a bez ohľadu na skutkové a právne závery konajúcich súdov

v dovolaní zopakoval svoje tvrdenia, ktoré už predkladal súdom nižšej inštancie. Uvedený

prístup žalobcu k sporu tak mal za následok to, že dovolací súd nemohol jeho dovolanie

pre neprípustnosť meritórne prejednať...

8. Nakoľko v rozhodovanej veci nie je daná prípustnosť dovolania podľa ustanovenia

(vid body 5.4. a .1. vyššie), najvyšší súd dovolanie žalobcu

odmietol podľa ustanovenia ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné...»

26. Právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

29. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal aj napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu, pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

30. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

31. Právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľkou uplatneným

dovolacím dôvodom podľa Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) nemajúcim základ v rozsudku

krajského súdu, a tým nemajúcim ani zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej,

je v uznesení najvyššieho súdu zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť.

32. V súvislosti s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúcej

v tvrdení sťažovateľky, podľa ktorého je sporná zmluva pre jej rozpor so záväznou časťou

reštrukturalizačného plánu neplatná, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd zrozumiteľným

a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu rozsudok krajského súdu vo vzťahu

k ňou (sťažovateľkou) vymedzenému dovolaciemu dôvodu nebolo možné dovolaciemu

prieskumu podrobiť. Ako to z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zjavne vyplýva,

okresný súd, ako ani krajský súd rozpor spornej zmluvy so záväznou časťou

reštrukturalizačného plánu úpadcu nevyslovili a zisťovanie obsahu spornej zmluvy,

ako aj obsahu záväznej časti reštrukturalizačného plánu úpadcu, t. j. oboznamovanie

sa s tým, čo a ako je v tom-ktorom právnom úkone vyjadrené, či si navzájom neprotirečia,

je riešením otázok skutkových (nie právnych), ktoré nemôžu byť dovolacím dôvodom

podľa spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci

(pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. marca 2019). Navyše,

sťažovateľka dovolaciu právnu otázku vymedzila spôsobom, či porušenie (akéhokoľvek)

reštrukturalizačného plánu (ne)zakladá absolútnu neplatnosť (akéhokoľvek) právneho

úkonu uzatvoreného v rozpore ním [a nie spôsobom, či rozpor spornej zmluvy (konkrétneho

právneho úkonu) zo záväznou časťou (konkrétneho) reštrukturalizačného plánu úpadcu

zakladá jej neplatnosť], ktorej vyriešenie tak, ako bola sťažovateľkou nastolená, rozhodnutie

vo veci samej v jej konkrétnych okolnostiach nijako neovplyvní. Pretože sťažovateľkou

vznesená právna otázka pre jej všeobecnosť nereflektuje na konkrétne skutkové a právne

okolnosti preskúmavanej veci a z tohto dôvodu pre rozhodnutie vo veci samej, túto (otázku)

nemožno považovať za rozhodujúcu (kľúčovú) a najvyššiemu súdu viazanému dovolacím

dôvodom podľa , ako ho vymedzila sťažovateľka, nezostalo

nič iné ako dovolanie sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako procesne neprípustné.

33. Sťažovateľka v ďalšom namieta nesprávne právne posúdenie započítania

pohľadávky žalovanej II z titulu ňou zaplatených preddavkov pred uzavretím spornej

zmluvy oproti pohľadávke úpadcu z titulu kúpnej ceny, ktorá podľa názoru sťažovateľky

tým, že si ju žalovaná II prihláškou v rámci reštrukturalizácie riadne a včas neprihlásila,

stala sa nevymáhateľnou, dôsledkom čoho toto neoprávnené započítanie uspokojenie

veriteľov úpadcu vrátane sťažovateľky ukracuje, čo alternatívne tiež zakladalo dôvod

na určenie, že sporná zmluva je proti veriteľom úpadcu právne neúčinná.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu je však zrejmé, že okresný súd,

ako aj krajský súd žalovanou II pred uzavretím spornej zmluvy poskytnuté plnenia posúdili

podľa v znení účinnom v rozhodujúcom

období (ďalej len „“) ako preddavky, a nie podľa

a nasl. (prípadne aj v spojení s a nasl.

v znení účinnom v rozhodujúcom období, pozn.) upravujúcich

započítanie pohľadávok. Ako už najvyšší súd uviedol, okresný súd, rovnako ako aj krajský

súd plnenia poskytnuté žalovanou II pred uzavretím spornej zmluvy považovali

za preddavky, t. j. za splátky na dohodnuté budúce plnenie (kúpnu cenu), a nie za vzájomnú

pohľadávku žalovanej II, ktorú by bolo možné započítať. Sťažovateľka však právne

posúdenie žalovanou II pred uzavretím spornej zmluvy poskytnutých plnení

ako preddavkov podľa nielenže nenamietala,

ale ani nespochybňovala.

V nadväznosti na to, keďže sťažovateľkou v dovolaní vytýkaná nesprávnosť

právneho posúdenia započítania pohľadávok podľa a nasl.

nemá v preskúmavanej veci, resp. v rozsudku krajského súdu žiadnu právnu oporu, najvyšší

súd dovolanie aj v tejto časti odmietol ako procesne neprípustné.

34. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vysloveného právneho názoru, podľa ktorého dovolacie dôvody spočívajúce v nesprávnom

právnom posúdení veci podľa v spojení s

tak, ako boli vymedzené sťažovateľkou, nereflektujú na konkrétne skutkové a právne

okolnosti preskúmavanej veci, resp. v týchto nemajú žiadnu oporu a z tohto dôvodu nemôžu

byť pre rozhodnutie vo veci samej ani zásadné (kľúčové), nestotožňuje, ústavný súd dodáva,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

zásadne nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

35. Ústavný súd rovnako ako vo svojom uznesení sp. zn.

z 8. septembra 2020 vo veci sťažovateľky na takmer totožnom skutkovom a právnom

základe uvádza, že v rámci ústavného prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

môže ústavný súd reflektovať len na odôvodnenie najvyššieho súdu vo vzťahu k dovolacím

dôvodom a dovolacím námietkam tak, ako boli tieto vymedzené v sťažovateľkou podanom

dovolaní proti rozsudku krajského súdu. Akékoľvek preformulovanie právnych otázok,

resp. ich iné slovné vymedzenie (vyjadrenie) v ňou podanej ústavnej sťažnosti je z hľadiska

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé

súdne konanie uznesením najvyššieho súdu bez právnej relevancie.

36. Zhodnotenie neprípustnosti dovolania najvyšším súdom nevybočuje

z ústavnoprávnych limitov kvality odôvodenia rozhodnutia. Najvyšší súd dovolacie dôvody

posúdil z obsahového hľadiska, a nie len formálnym spôsobom, pričom jeho závery

nemožno označiť za nelogické, resp. nedostatočne odôvodnené. Obsah ústavnej sťažnosti

podanej sťažovateľkou je značne širší ako jej argumentácia použitá nielen v dovolacom

konaní, ale aj v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní, čím posúdeniu

týchto argumentov ústavným súdom bráni princíp subsidiarity (§ 132 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože všeobecné súdy nemali možnosť sa k týmto argumentom vôbec

vyjadriť.

Relevantná argumentácia sťažovateľky nebola ústavným súdom posúdená

ako dôvodná vo vzťahu k ňou označeným právam. Použitie argumentácie a námietok,

ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi a predovšetkým v dovolacom

konaní, zakladá dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti pre neprípustnosť

podľa .

37. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu v rozsahu

argumentov, ktorými sa dovolací súd v dovolacom konaní vecne zaoberal, ústavný súd

ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného podľa , základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu

38. K namietanému porušeniu základného práva na rovnaké zaobchádzanie

podľa uznesením najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že predovšetkým

základné právo vo vzťahu k sťažovateľke ako právnickej osobe možno vyvodiť iba z čl. 12

ods. 1 druhej vety, ods. 2 a 4 , pretože v ods. 1 prvej vety tohto článku je adresát

výslovne formulovaný ako „ľudia“, a teda „Prvá veta sa výslovne týka ľudí, teda fyzických

osôb.“ (DRGONEC, J. . 2. vydanie. Bratislava : Nakladateľstvo

C. H. Beck, 2019, s. 380.).

Obsahom základného práva zakotveného v je právo slobodne

rozhodovať o svojej národnosti a právo rozhodovať o svojej príslušnosti k etnickej skupine,

čo sa zjavne netýka sťažovateľky ako právnickej osoby. Vo vzťahu k možnému porušeniu

druhej vety, ods. 2 a 4 je potrebné uviesť, že zo skutočností,

ktoré sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť

porušenia základného práva na rovnaké zaobchádzanie, reálnosť ktorej by mohol ústavný

súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

39. Vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie svojho majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, aj v tejto časti ústavný súd konštatuje

zjavnú neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti sťažovateľky.

40. Pokiaľ sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 12 ods. 1 druhej vety

a ods. 2 a 4 , svojho základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu odvíja od porušenia práv podľa a

ods. 1 dohovoru, vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k porušeniu uvedených práv,

je preto celkom prirodzené, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 12

ods. 1 druhej vety a ods. 2 a 4 , základného práva sťažovateľky podľa

ods. 1 , ako ani práva podľa dodatkového protokolu.

41. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti namietaného porušenia základného práva podľa , základného

práva podľa , ako aj práva podľa dodatkového protokolu uznesením

najvyššieho súdu podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

42. Ústavný súd so zreteľom na v spojení s

konštatuje, že právny zástupca sťažovateľky k ústavnej sťažnosti v prílohe elektronického

podania z 20. júla 2020 predložil „plnomocenstvo“ sťažovateľky na jej zastupovanie

advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Uvedené splnomocnenie však má podobu oskenovanej listiny v PDF formáte

a nebolo podľa o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov

verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon e-Governmente“) autorizované sťažovateľkou

(ale iba právnym zástupcom sťažovateľky, pozn.) a nebolo ani dodatočne (v lehote 10 dní

podľa ) doručené ústavnému súdu v listinnej podobe

(v origináli) alebo v elektronickej podobe autorizovanej podľa zákona o e-Governmente.

Na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona o e-

Governmente, pričom oprávnenie konať v mene sporovej strany (účastníka konania)

sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom autorizovaným

splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente, alebo ak splnomocniteľ nemôže

tento dokument autorizovať, vykonaním zaručenej konverzie pôvodného listinného

splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente. Autorizácia

splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie

udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je postačujúca,

pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť, že advokát plnú moc

prijal. Napriek uvedenému ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľky podľa § 56

ods. 3 na odstránenie tohto nedostatku plnomocenstva nevyzýval,

pretože ani jeho odstránením by iný procesný výsledok ako odmietnutie ústavnej sťažnosti

nebolo možné dosiahnuť.

43. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu