Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 534/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

obchodnej spoločnosti , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., Janka Kráľa 1, Banská

Bystrica vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 19. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení

žalobkyne podala na krajskom súde štyri správne žaloby, ktorými sa domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)

č. 101847500/2018 z 19. septembra 2018, č. 101848469/2018 z 19. septembra 2018,

č. 101847978/2018 z 19. septembra 2018 a č. 101848362/2018 z 19. septembra 2018.

Krajský súd viedol o každej podanej žalobe samostatné konania, ktoré uznesením sp. zn.

z 12. júna 2019 spojil na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn.

. Následne krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn.

z 13. júna 2018, ktorým napadnuté rozhodnutia žalovaného aj jemu

predchádzajúce rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica zrušil a sťažovateľke priznal

proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

3. Uznesením sp. zn. z 13. augusta 2019 vyšší súdny úradník priznal

sťažovateľke náhradu trov konania celkom v sume 1 108,88 €, pričom pri rozhodovaní

vychádzal z § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktorý upravuje zvýšenie základnej

sadzby tarifnej odmeny pri spojení dvoch alebo viacerých vecí. Priznaná náhrada pritom

pozostávala z trov právneho zastúpenia, a to konkrétne z dvoch úkonov právnej služby

(1. príprava a prevzatie právneho zastúpenia, 2. podanie vo veci samej – správna žaloba)

vykonaných v roku 2018 á 153,50 € a jedného úkonu právnej služby (podanie vo veci

samej – replika) vykonaného v roku 2019 á 163,33 €, z 2-krát režijného paušálu za rok 2018

á 9,21 €, 1-krát režijného paušálu za rok 2019 á 9,80 € a tiež zo zaplateného súdneho

poplatku 4-krát á 35 €.

4. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú

krajský súd napadnutým uznesením ako nedôvodnú zamietol podľa § 161 Správneho

súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pričom v odôvodnení uznesenia, reagujúc na námietky

sťažovateľky, skonštatoval, že § 13 ods. 3 vyhlášky určuje základnú sadzbu tarifnej odmeny

v spojených veciach bez ohľadu na to, či k spojeniu vecí dôjde na začiatku konania alebo

pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ako tomu bolo v prípade sťažovateľky. Vo vzťahu

k nepriznaniu režijného paušálu za každý sťažovateľkou uplatnený úkon právnej služby

krajský súd poukázal na účelnosť takýchto výdavkov, ktoré sa spravidla pri spojených

veciach prekrývajú v tom zmysle, že výdavok vynaložený 1-krát nie je potrebné opätovne

vynakladať v ďalších veciach, ktoré spolu súvisia.

5. Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.

v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o výške trov konania

postupoval v rozpore so zmyslom a účelom § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky. Sťažovateľka

krajskému súdu vytýka, že napriek jej návrhu na spojenie veci viedol o každej podanej

žalobe samostatné konania a k ich spojeniu na spoločné konanie pristúpil až uznesením

z 13. júna 2019. Podľa názoru sťažovateľky sa nie je možné stotožniť s takou aplikáciou

predmetného ustanovenia vyhlášky, keď krajský súd samostatne viedol konania začaté

na základe žalôb sťažovateľky a následne len jeden kalendárny deň pred vydaním

rozhodnutia vo veci samej rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie a následne jej ako

úspešnému účastníkovi „krátil“ náhradu trov konania.

6. Za „nesprávny a nezákonný“ postup považuje sťažovateľka tiež nepriznanie

režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky za každý vykonaný úkon právnej

služby. Sťažovateľka totiž musela vykonávať samostatné úkony právnej služby a podávať

samostatné podania v každej jednotlivej veci (napr. samostatné žaloby, samostatné repliky),

pričom režijný paušál prináleží ku každému úkonu právnej služby. Podľa jej názoru nemôže

súd krátiť okrem tarifnej odmeny advokáta aj režijný paušál (t. j. náhradu hotových

výdavkov) a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi odmenou

advokáta za konkrétny úkon právnej služby a režijným paušálom, keďže ide o dve

samostatné zložky trov právneho zastúpenia.

7. Sťažovateľka súčasne akcentuje, že ňou vyčíslená a požadovaná suma náhrady

trov konania zahŕňala iba náhradu účelne vynaložených trov súvisiacich s uplatnením

a bránením jej práva. Na výzvy krajského súdu vyhotovené v jednotlivých právnych veciach

pritom bola nútená reagovať prostredníctvom svojho právneho zástupcu samostatnými

písomnými podaniami a nemala žiadnu zákonnú možnosť poukázať na to, že sa k veci

už vyjadrila v inom súdnom konaní.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa v z. n. p.,

ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

-154 zo dňa 19.02.2020, porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -154 zo dňa

19.02.2020 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi, obchodnej

spoločnosti , trovy právneho zastúpenia v sume 375,24 EUR

(slovom: tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri eurocentov), na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. Ing. Lindy Kovandovej, LL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

12. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť

vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konania (, , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

, ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený...

16. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola

zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.

17.1 Nosná námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv,

spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 13 ods. 3 vyhlášky,

pretože k spojeniu vecí na spoločné konanie došlo len jeden kalendárny deň pred vydaním

rozhodnutia vo veci samej a dovtedy boli krajským súdom na podklade žalôb sťažovateľky

vedené (štyri) samostatné konania, v ktorých bola sťažovateľka nútená vykonávať

samostatné úkony.

17.2 Sťažovateľka súčasne vyjadruje výhrady k nepriznaniu režijného paušálu (§ 16

ods. 3 vyhlášky), keďže je toho názoru, že režijný paušál prináleží za každý úkon právnej

služby a nemožno ho „krátiť“.

18. Prv ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými

súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

19. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre opakovane uvádza, že rozhodovanie

o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj

postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu

(obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins v. Spojené

kráľovstvo z 23. 9. 1997).

20. Z judikatúry ústavného súdu (, , I. ÚS

134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne

výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j.

problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje

nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba

výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu

do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň

došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. ,

, , , ).

21. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (m. m. , ).

22. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva

na správnom súde.

23. Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná

sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje

o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných

spojených veciach.

24. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov

na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny

výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať

aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

25. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu, proti ktorému ústavná

sťažnosť sťažovateľky smeruje, konštatuje, že krajský súd v právnej veci sťažovateľky

rozhodol ústavne udržateľným spôsobom.

25.1 V danom prípade sa sťažovateľka štyrmi samostatnými žalobami podanými

krajskému súdu v rovnaký deň (7. decembra 2018) domáhala preskúmania zákonnosti

obdobných rozhodnutí toho istého žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia orgánu

verejnej správy o určení rozdielu na dani z pridanej hodnoty za konkrétne zdaňovacie

obdobia. Krajský súd v jednotlivých konaniach vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobám

sťažovateľky a následne umožnil sťažovateľke podať k vyjadreniam žalovaného repliku,

pričom sťažovateľka uvedené právo využila. V ďalšom priebehu konania krajský súd

uznesením sp. zn. z 12. júna 2019 pristúpil k spojeniu vecí na spoločné

konanie podľa , keďže dospel k záveru, že tieto spolu skutkovo súvisia a týkajú sa

tých istých účastníkov, a následne rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn.

z 13. júna 2019.

26. Napriek tomu, že ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľky, že účelom

a zmyslom § 13 ods. 3 vyhlášky nie je, aby k stanoveniu základnej sadzby tarifnej odmeny

v zmysle tohto ustanovenia dochádzalo aj v prípadoch, keď súd vedie jednotlivé konania

samostatne, vykonáva v nich úkony a pred rozhodnutím vo veci samej tieto konania spojí

na spoločné konanie, je toho názoru, že aj takéto prípady je vždy potrebné posudzovať

individuálne, a to predovšetkým so zohľadnením zákonných kritérií účelnosti

a opodstatnenosti preukázane vynaložených trov konania ako ich definičných znakov (§ 163

). Každý výdavok v konaní je pritom zo strany správneho súdu posudzovaný osobitne

a pri absencii niektorého z týchto znakov nemôže byť účastníkovi priznaná jeho náhrada

podľa či 168 , prípadne aj .

27. Hoci ústavný súd uznáva, že v danom prípade by bolo možné zvažovať správnosť

postupu krajského súdu, ktorý o spojení vecí na spoločné konanie skutočne rozhodol

až jeden deň pred vydaním rozsudku vo veci samej, z odôvodnenia napadnutého uznesenia

je podľa názoru ústavného súdu možné vyvodiť, že sťažovateľkou uplatnené trovy boli

zo strany krajského súdu podrobené práve hodnoteniu, či (kumulatívne) spĺňajú všetky

atribúty v zmysle citovaného , čím krajský súd uplatnil svoj zákonom daný

priestor pre uváženie účelnosti trov konania.

28. Rovnako možno krajskému súdu vytknúť aj jeho názor prezentovaný

v odôvodnení napadnutého uznesenia (bod 15), podľa ktorého nie je relevantné, kedy dôjde

k spojeniu veci na spoločné konanie a teda, či tak súd učiní ihneď po začatí konania alebo

až pred samotným rozhodnutím vo veci samej. Takéto zovšeobecňujúce tvrdenie krajského

súdu nemôže obstáť, pretože účelom spojenia dvoch alebo viacerých vecí na spoločné

konanie je práve uplatnenie princípu procesnej ekonómie, ktoré sa má „pretaviť“ aj

do rozhodovania súdu o trovách konania. Práve z princípu procesnej ekonómie zakotveného

v ako jedného z kľúčových ústavnoprávnych princípov, na ktorom je založené

civilné súdne konanie, vyplýva, že súd by mal ním vedené konania spojiť na spoločné

konanie už na začiatku súdneho konania.

29. Napriek uvedenému však ústavný súd zastáva názor, že v tomto konkrétnom

prípade nie je napadnuté uznesenie krajského súdu takým excesom z požiadaviek kladených

na spravodlivý proces a nedošlo ním k tak extrémnemu vybočeniu z princípu spravodlivosti,

ktoré by mohlo nadobudnúť ústavnoprávnu intenzitu. Vo všeobecnosti totiž platí, že

pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania vrátane rozhodovania o ich výške

spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť

().

29.1 Za situácie, ak krajský súd v rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady

trov konania predstavujúcej trovy právneho zastúpenia aplikoval na vec sa vzťahujúce

právne normy vyhlášky spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny, nie je ústavný súd

oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu, čo sa výkladu

a aplikácie jednoduchého (podústavného) práva týka.

30. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nepriznania režijného paušálu

ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľke bol krajským súdom priznaný režijný paušál

za každý úkon právnej služby, ktorý krajský súd vyhodnotil ako opodstatnený a účelný.

V tomto smere je potrebné uviesť, že z citovaného § 13 ods. 3 vyhlášky totiž v porovnaní

s § 13 ods. 2 vyhlášky, ktorý sa týka zníženia základnej sadzby tarifnej odmeny za spoločné

úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, vyplýva, že nedochádza k súčtu

základných tarifných odmien za jednotlivé veci, ale k osobitnému právnou normou

predpokladanému postupu obsiahnutému v tomto ustanovení. Aj z gramatického výkladu

predmetného ustanovenia (na rozdiel od § 13 ods. 2 vyhlášky, v ktorom zákonodarca

používa pojem „spoločné úkony“) je zrejmé, že ide len o jeden úkon právnej služby,

pri ktorom sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou

hodnotou zvýši o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila

v ostatných spojených veciach. Režijný paušál tak prináleží len za takýto úkon právnej

služby.

30.1 Za ústavne udržateľný je možné považovať aj záver krajského súdu vo vzťahu

k účelnosti hotových výdavkov (bod 15 odôvodnenia), podľa ktorého sa „v rámci posúdenia

účelnosti výdavkov právneho zástupcu žalobcu, ktorých náhrada bola uplatnená paušálne,

nejaví ako odôvodnené automaticky ich nahradiť v celom rozsahu. Pri takýchto

veciach(spĺňajúcich podmienky na spojenie vecí) spravidla dochádza k prekrývaniu

výdavkov v tom zmysle, že výdavok vynaložený jeden krát, nie je potrebné opätovne

vynakladať v ďalších veciach, ktoré spolu uvedeným spôsobom súvisia natoľko, že predmet

výdavku (výdavky na mieste - telekomunikačné výdavky a miestne prepravné), z povahy

výdavku samotného a so zohľadnením povahy súvisiacich vecí, nie je nutné reťaziť

opakovaným vytváraním rovnakých neúčelných výdavkov, pretože účel vynaloženého

výdavku už bol dosiahnutý jeho vynaložením (napr. bola zadovážená informácia získaná

telefonicky alebo bol uskutočnený úkon právneho zastúpenia, na ktorý bola využitá miestna

doprava, ktoré sa v súlade so zásadami logického myslenia ako aj ekonomickej

udržateľnosti nezískavajú alebo neuskutočňujú vo vzťahu k rovnakému klientovi opakovane

a osobitne ku každej právnej veci – každému rozhodnutiu vydanému na základe výsledkov

daňovej kontroly žalobcu).“.

31. Po zohľadnení všetkých okolností prerokúvanej veci, najmä skutkovej totožnosti

jednotlivých konaní, ktoré boli krajským súdom spojené na spoločné konanie, a charakteru

úkonov vykonaných sťažovateľkou je ústavný súd toho názoru, že krajský súd napadnutým

uznesením rozhodol o trovách konania spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný

procesný exces a ani zásah do namietaných práv sťažovateľky.

32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa (a práva podľa

ods. 1 dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu nie je príčinná súvislosť, preto

ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2

písm. g) .

33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu