Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 534/2020
PDF · 456.48 KB
No categories available
I. ÚS 534/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., Janka Kráľa 1, Banská
Bystrica vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 24 S 170/2018 z 19. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 S 170/2018
z 19. februára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
žalobkyne podala na krajskom súde štyri správne žaloby, ktorými sa domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)
č. 101847500/2018 z 19. septembra 2018, č. 101848469/2018 z 19. septembra 2018,
č. 101847978/2018 z 19. septembra 2018 a č. 101848362/2018 z 19. septembra 2018.
Krajský súd viedol o každej podanej žalobe samostatné konania, ktoré uznesením sp. zn.
24 S 170/2018 z 12. júna 2019 spojil na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn.
24 S 170/2018. Následne krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn.
24 S 170/2018 z 13. júna 2018, ktorým napadnuté rozhodnutia žalovaného aj jemu
predchádzajúce rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica zrušil a sťažovateľke priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
3. Uznesením sp. zn. 24 S 170/2018 z 13. augusta 2019 vyšší súdny úradník priznal
sťažovateľke náhradu trov konania celkom v sume 1 108,88 €, pričom pri rozhodovaní
vychádzal z § 13 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktorý upravuje zvýšenie základnej
sadzby tarifnej odmeny pri spojení dvoch alebo viacerých vecí. Priznaná náhrada pritom
pozostávala z trov právneho zastúpenia, a to konkrétne z dvoch úkonov právnej služby
(1. príprava a prevzatie právneho zastúpenia, 2. podanie vo veci samej – správna žaloba)
vykonaných v roku 2018 á 153,50 € a jedného úkonu právnej služby (podanie vo veci
samej – replika) vykonaného v roku 2019 á 163,33 €, z 2-krát režijného paušálu za rok 2018
á 9,21 €, 1-krát režijného paušálu za rok 2019 á 9,80 € a tiež zo zaplateného súdneho
poplatku 4-krát á 35 €.
4. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú
krajský súd napadnutým uznesením ako nedôvodnú zamietol podľa § 161 Správneho
súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), pričom v odôvodnení uznesenia, reagujúc na námietky
sťažovateľky, skonštatoval, že § 13 ods. 3 vyhlášky určuje základnú sadzbu tarifnej odmeny
v spojených veciach bez ohľadu na to, či k spojeniu vecí dôjde na začiatku konania alebo
pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ako tomu bolo v prípade sťažovateľky. Vo vzťahu
k nepriznaniu režijného paušálu za každý sťažovateľkou uplatnený úkon právnej služby
krajský súd poukázal na účelnosť takýchto výdavkov, ktoré sa spravidla pri spojených
veciach prekrývajú v tom zmysle, že výdavok vynaložený 1-krát nie je potrebné opätovne
vynakladať v ďalších veciach, ktoré spolu súvisia.
5. Sťažovateľka s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/07
v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o výške trov konania
postupoval v rozpore so zmyslom a účelom § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky. Sťažovateľka
krajskému súdu vytýka, že napriek jej návrhu na spojenie veci viedol o každej podanej
žalobe samostatné konania a k ich spojeniu na spoločné konanie pristúpil až uznesením
z 13. júna 2019. Podľa názoru sťažovateľky sa nie je možné stotožniť s takou aplikáciou
predmetného ustanovenia vyhlášky, keď krajský súd samostatne viedol konania začaté
na základe žalôb sťažovateľky a následne len jeden kalendárny deň pred vydaním
rozhodnutia vo veci samej rozhodol o spojení vecí na spoločné konanie a následne jej ako
úspešnému účastníkovi „krátil“ náhradu trov konania.
6. Za „nesprávny a nezákonný“ postup považuje sťažovateľka tiež nepriznanie
režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky za každý vykonaný úkon právnej
služby. Sťažovateľka totiž musela vykonávať samostatné úkony právnej služby a podávať
samostatné podania v každej jednotlivej veci (napr. samostatné žaloby, samostatné repliky),
pričom režijný paušál prináleží ku každému úkonu právnej služby. Podľa jej názoru nemôže
súd krátiť okrem tarifnej odmeny advokáta aj režijný paušál (t. j. náhradu hotových
výdavkov) a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi odmenou
advokáta za konkrétny úkon právnej služby a režijným paušálom, keďže ide o dve
samostatné zložky trov právneho zastúpenia.
7. Sťažovateľka súčasne akcentuje, že ňou vyčíslená a požadovaná suma náhrady
trov konania zahŕňala iba náhradu účelne vynaložených trov súvisiacich s uplatnením
a bránením jej práva. Na výzvy krajského súdu vyhotovené v jednotlivých právnych veciach
pritom bola nútená reagovať prostredníctvom svojho právneho zástupcu samostatnými
písomnými podaniami a nemala žiadnu zákonnú možnosť poukázať na to, že sa k veci
už vyjadrila v inom súdnom konaní.
8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
jej ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:
„1. Základné právo sťažovateľa, obchodnej spoločnosti , na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z. n. p.,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
24S/170/2018-154 zo dňa 19.02.2020, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/170/2018-154 zo dňa
19.02.2020 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi, obchodnej
spoločnosti , trovy právneho zastúpenia v sume 375,24 EUR
(slovom: tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri eurocentov), na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. Ing. Lindy Kovandovej, LL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu na začatie konania pritom možno hovoriť
vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať ústavnú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,
posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m.
IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený...
16. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Sťažovateľka sa podanou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola
zamietnutá jej sťažnosť proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka.
17.1 Nosná námietka sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv,
spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne interpretoval a aplikoval § 13 ods. 3 vyhlášky,
pretože k spojeniu vecí na spoločné konanie došlo len jeden kalendárny deň pred vydaním
rozhodnutia vo veci samej a dovtedy boli krajským súdom na podklade žalôb sťažovateľky
vedené (štyri) samostatné konania, v ktorých bola sťažovateľka nútená vykonávať
samostatné úkony.
17.2 Sťažovateľka súčasne vyjadruje výhrady k nepriznaniu režijného paušálu (§ 16
ods. 3 vyhlášky), keďže je toho názoru, že režijný paušál prináleží za každý úkon právnej
služby a nemožno ho „krátiť“.
18. Prv ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie
uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými
súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
19. Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre opakovane uvádza, že rozhodovanie
o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím, ako aj
postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu
(obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov
konania v súlade so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins v. Spojené
kráľovstvo z 23. 9. 1997).
20. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010, I. ÚS
134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne
výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho
rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j.
problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje
nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba
výnimočne, napr. keď zistí, že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu
do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň
došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného práva (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
21. Inak povedané, problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť
ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto
konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
22. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.
23. Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná
sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje
o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných
spojených veciach.
24. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny
výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať
aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
25. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu, proti ktorému ústavná
sťažnosť sťažovateľky smeruje, konštatuje, že krajský súd v právnej veci sťažovateľky
rozhodol ústavne udržateľným spôsobom.
25.1 V danom prípade sa sťažovateľka štyrmi samostatnými žalobami podanými
krajskému súdu v rovnaký deň (7. decembra 2018) domáhala preskúmania zákonnosti
obdobných rozhodnutí toho istého žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia orgánu
verejnej správy o určení rozdielu na dani z pridanej hodnoty za konkrétne zdaňovacie
obdobia. Krajský súd v jednotlivých konaniach vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobám
sťažovateľky a následne umožnil sťažovateľke podať k vyjadreniam žalovaného repliku,
pričom sťažovateľka uvedené právo využila. V ďalšom priebehu konania krajský súd
uznesením sp. zn. 24 S 170/2018 z 12. júna 2019 pristúpil k spojeniu vecí na spoločné
konanie podľa § 65 SSP, keďže dospel k záveru, že tieto spolu skutkovo súvisia a týkajú sa
tých istých účastníkov, a následne rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 24 S 170/2018
z 13. júna 2019.
26. Napriek tomu, že ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľky, že účelom
a zmyslom § 13 ods. 3 vyhlášky nie je, aby k stanoveniu základnej sadzby tarifnej odmeny
v zmysle tohto ustanovenia dochádzalo aj v prípadoch, keď súd vedie jednotlivé konania
samostatne, vykonáva v nich úkony a pred rozhodnutím vo veci samej tieto konania spojí
na spoločné konanie, je toho názoru, že aj takéto prípady je vždy potrebné posudzovať
individuálne, a to predovšetkým so zohľadnením zákonných kritérií účelnosti
a opodstatnenosti preukázane vynaložených trov konania ako ich definičných znakov (§ 163
SSP). Každý výdavok v konaní je pritom zo strany správneho súdu posudzovaný osobitne
a pri absencii niektorého z týchto znakov nemôže byť účastníkovi priznaná jeho náhrada
podľa § 167 či 168 SSP, prípadne aj § 169 SSP.
27. Hoci ústavný súd uznáva, že v danom prípade by bolo možné zvažovať správnosť
postupu krajského súdu, ktorý o spojení vecí na spoločné konanie skutočne rozhodol
až jeden deň pred vydaním rozsudku vo veci samej, z odôvodnenia napadnutého uznesenia
je podľa názoru ústavného súdu možné vyvodiť, že sťažovateľkou uplatnené trovy boli
zo strany krajského súdu podrobené práve hodnoteniu, či (kumulatívne) spĺňajú všetky
atribúty v zmysle citovaného § 163 SSP, čím krajský súd uplatnil svoj zákonom daný
priestor pre uváženie účelnosti trov konania.
28. Rovnako možno krajskému súdu vytknúť aj jeho názor prezentovaný
v odôvodnení napadnutého uznesenia (bod 15), podľa ktorého nie je relevantné, kedy dôjde
k spojeniu veci na spoločné konanie a teda, či tak súd učiní ihneď po začatí konania alebo
až pred samotným rozhodnutím vo veci samej. Takéto zovšeobecňujúce tvrdenie krajského
súdu nemôže obstáť, pretože účelom spojenia dvoch alebo viacerých vecí na spoločné
konanie je práve uplatnenie princípu procesnej ekonómie, ktoré sa má „pretaviť“ aj
do rozhodovania súdu o trovách konania. Práve z princípu procesnej ekonómie zakotveného
v čl. 17 CSP ako jedného z kľúčových ústavnoprávnych princípov, na ktorom je založené
civilné súdne konanie, vyplýva, že súd by mal ním vedené konania spojiť na spoločné
konanie už na začiatku súdneho konania.
29. Napriek uvedenému však ústavný súd zastáva názor, že v tomto konkrétnom
prípade nie je napadnuté uznesenie krajského súdu takým excesom z požiadaviek kladených
na spravodlivý proces a nedošlo ním k tak extrémnemu vybočeniu z princípu spravodlivosti,
ktoré by mohlo nadobudnúť ústavnoprávnu intenzitu. Vo všeobecnosti totiž platí, že
pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania vrátane rozhodovania o ich výške
spravidla nedosahujú samy osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť
porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť
29.1 Za situácie, ak krajský súd v rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady
trov konania predstavujúcej trovy právneho zastúpenia aplikoval na vec sa vzťahujúce
právne normy vyhlášky spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny, nie je ústavný súd
oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu, čo sa výkladu
a aplikácie jednoduchého (podústavného) práva týka.
30. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nepriznania režijného paušálu
ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľke bol krajským súdom priznaný režijný paušál
za každý úkon právnej služby, ktorý krajský súd vyhodnotil ako opodstatnený a účelný.
V tomto smere je potrebné uviesť, že z citovaného § 13 ods. 3 vyhlášky totiž v porovnaní
s § 13 ods. 2 vyhlášky, ktorý sa týka zníženia základnej sadzby tarifnej odmeny za spoločné
úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, vyplýva, že nedochádza k súčtu
základných tarifných odmien za jednotlivé veci, ale k osobitnému právnou normou
predpokladanému postupu obsiahnutému v tomto ustanovení. Aj z gramatického výkladu
predmetného ustanovenia (na rozdiel od § 13 ods. 2 vyhlášky, v ktorom zákonodarca
používa pojem „spoločné úkony“) je zrejmé, že ide len o jeden úkon právnej služby,
pri ktorom sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou
hodnotou zvýši o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila
v ostatných spojených veciach. Režijný paušál tak prináleží len za takýto úkon právnej
služby.
30.1 Za ústavne udržateľný je možné považovať aj záver krajského súdu vo vzťahu
k účelnosti hotových výdavkov (bod 15 odôvodnenia), podľa ktorého sa „v rámci posúdenia
účelnosti výdavkov právneho zástupcu žalobcu, ktorých náhrada bola uplatnená paušálne,
nejaví ako odôvodnené automaticky ich nahradiť v celom rozsahu. Pri takýchto
veciach(spĺňajúcich podmienky na spojenie vecí) spravidla dochádza k prekrývaniu
výdavkov v tom zmysle, že výdavok vynaložený jeden krát, nie je potrebné opätovne
vynakladať v ďalších veciach, ktoré spolu uvedeným spôsobom súvisia natoľko, že predmet
výdavku (výdavky na mieste - telekomunikačné výdavky a miestne prepravné), z povahy
výdavku samotného a so zohľadnením povahy súvisiacich vecí, nie je nutné reťaziť
opakovaným vytváraním rovnakých neúčelných výdavkov, pretože účel vynaloženého
výdavku už bol dosiahnutý jeho vynaložením (napr. bola zadovážená informácia získaná
telefonicky alebo bol uskutočnený úkon právneho zastúpenia, na ktorý bola využitá miestna
doprava, ktoré sa v súlade so zásadami logického myslenia ako aj ekonomickej
udržateľnosti nezískavajú alebo neuskutočňujú vo vzťahu k rovnakému klientovi opakovane
a osobitne ku každej právnej veci – každému rozhodnutiu vydanému na základe výsledkov
daňovej kontroly žalobcu).“.
31. Po zohľadnení všetkých okolností prerokúvanej veci, najmä skutkovej totožnosti
jednotlivých konaní, ktoré boli krajským súdom spojené na spoločné konanie, a charakteru
úkonov vykonaných sťažovateľkou je ústavný súd toho názoru, že krajský súd napadnutým
uznesením rozhodol o trovách konania spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný
procesný exces a ani zásah do namietaných práv sťažovateľky.
32. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) a napadnutým uznesením krajského súdu nie je príčinná súvislosť, preto
ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde.
33. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu