Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 567/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Miriam Bielikovou, Bernolákova 1652/29, Topoľčany, pre namietané

porušenie základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -225 z 12. augusta 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -225 z 12. augusta 2020 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom

na základe žaloby sťažovateľa 25. augusta 2017, ktorou sa proti

, ,

(ďalej len „žalovaná“), domáhal poskytnutia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) po tom, ako uznesením č. k.

-67 z 22. februára 2018 pripustil zmenu žaloby v znení, že „žalovaný je povinný

uhradiť žalobcovi titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 18 623 €...“,

prvým výrokom rozsudku č. k. -162 z 13. februára 2019 rozhodol, že konanie,

čo sa týka istiny v sume 18 623 €, zastavuje, keďže v priebehu konania, po vyhotovení

znaleckého posudku č. 25/2018, došlo 7. decembra 2018 zo strany žalovanej k zaplateniu

istiny a k následnému čiastočnému späťvzatiu žaloby, s ktorým žalovaná súhlasila.

Po čiastočnom späťvzatí žaloby si žalobca v zmysle

uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 416 € za obdobie od 22. októbra

2016 do 10. októbra 2017 a zo sumy 18 623 € za obdobie od 11. októbra 2017

do 6. decembra 2018, a túto zmenu okresný súd uznesením pripustil a následne druhým

výrokom uvedeného rozsudku rozhodol, že v časti týkajúcej sa úroku z omeškania žalobu

zamieta, keďže žalovaná si splnila povinnosti vyplývajúce z

Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“). Okresný súd považoval za preukázané,

že sťažovateľ listom z 18. augusta 2016, ktorého prílohou bol lekársky posudok dvoch

posudkových lekárov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, požiadal žalovanú

o zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a že žalovaná mu listom

zo 6. októbra 2016 oznámila čiastočné plnenie za uplatnený nárok v sume 2 231 € a zároveň

uviedla dôvody, pre ktoré mu v ostatnej časti poistné plnenie odmietla poskytnúť. V tejto

súvislosti okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018, z ktorého vyplýva,

že pokiaľ si poisťovateľ pri prešetrovaní poistnej udalosti splní povinnosti ustanovené § 11

ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie je povinný uhradiť poškodenému úroky

z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení.

3. Proti druhému výroku rozsudku okresného súdu č. k. -162

z 13. februára 2019 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že nárok na náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia preukázal, avšak žalovaná, ktorá si nesplnila

povinnosti vyplývajúce z § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, mu ho

nechcela neoprávnene a bezdôvodne priznať, preto má nárok aj na úroky z omeškania podľa

§ 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom druhý výrok rozsudku okresného súdu č. k.

-162 z 13. februára 2019 potvrdil ako vecne správny s tým, že oznámenie

žalovanej zo 6. októbra 2016 o neposkytnutí poistného plnenia v žalobcom požadovanej

výške nebolo nezdôvodneným a svojvoľným aktom žalovanej, ale bolo podporené názorom

dvoch posudkových lekárov. Sťažovateľ nemá žiaden právny podklad k požadovaniu ním

uplatnených úrokov z omeškania na tom skutkovom základe, že argumentácia žalovanej

týkajúca sa neposkytnutia požadovaného poistného plnenia vo zvyšku bola následne

vyvrátená nariadeným a vypracovaným znaleckým posudkom.

5. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí

a v ústavnej sťažnosti im vytýka, že pri výklade a aplikácii § 11 ods. 6 a 8 zákona

o povinnom zmluvnom poistení v nadväznosti na sa

odchýlili od ich znenia tak, že zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru sťažovateľa

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2018, na ktorý poukázal

okresný súd, vyvoláva dve podstatné otázky, na ktoré sťažovateľ nedostal náležitú odpoveď.

Ak totiž § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení skutočne predstavuje sankciu

za nesplnenie nepeňažnej povinnosti, absentuje logické a presvedčivé zdôvodnenie, prečo

by táto zákonná úprava mala ako lex specialis derogovať všeobecnú úpravu § 517 ods. 2

. Druhou otázkou je vzájomný vzťah povinností poisťovateľa

vyplývajúcich z § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, s ktorým sa všeobecné

súdy vysporiadali čisto formalisticky a arbitrárne. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že

otázka omeškania musí byť skúmaná objektívne, a nie s ohľadom na subjektívne

presvedčenie žalovanej, a že pripojená zdravotná dokumentácia sťažovateľa nepreukazovala

ním uplatnené nároky.

5.1 Sťažovateľ zároveň namieta, že mu bola spôsobená majetková ujma a že

arbitrárny výklad a aplikácia uvedených zákonných ustanovení mu priamo znemožnili

rozšíriť svoj majetok o peňažné prostriedky zodpovedajúce žalobou uplatneným úrokom

z omeškania.

5.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

9. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

10. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k.

225 z 12. augusta 2020 (bod 4), ktorý sťažovateľ považuje za svojvoľný a zjavne

neodôvodnený vo vzťahu k § 11 ods. 6 a 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení

v nadväznosti na (body 5 a 5.1).

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

16. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv

a slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

ustanovených , a , a , ako aj

ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z a .

17. Podľa návrh na začatie konania je

neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

18. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa v bode 7 citovaného („ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je založená na princípe subsidiarity.

Samotná tak rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

pričom zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa

na ochrane ústavnosti podieľajú (, , ) a ako

nástroj ochrany základných práv a slobôd nastupuje až po vyčerpaní všetkých dostupných

efektívnych prostriedkov na ochranu práv uplatniteľných v zhode zo zákonom v systéme

orgánov verejnej moci. Z konania o ústavnej sťažnosti podľa vyplýva,

že ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo

slobody iba za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu

prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe a že ju

neposkytuje žiaden iný orgán Slovenskej republiky (, ).

20. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho

práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.

). Sťažovatelia nemajú podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142

ods. 1 v spojení s (ďalej len „“)]. Iba

za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej

a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú

úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou

podanou ústavnému súdu podľa (m. m. ,

, , , ).

21. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak

to zákon pripúšťa.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

22.1 Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

22.2 „Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,

na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie

o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti)“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017).

23. Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

23.1 Zásadnou zmenou prípustnosti dovolania podľa proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu je s účinnosťou od 1. júla 2016 jeho nastavenie na princípe otvorenosti

proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, s výnimkami uvedenými v

a v , s tým obsahovým rozdielom, že o naplnení predpokladov prípustnosti,

definovaných v rozhoduje iba dovolací súd.

23.2 Podľa dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou

slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška

príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

23.3 Podľa na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch

uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

23.4 V Slovenskej republike bola v roku 2017 minimálna mesačná mzda na úrovni

435 €.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľ

napriek poučeniu o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii, dovolanie proti napadnutému rozsudku

krajského súdu nepodal. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol doručený právnej

zástupkyni sťažovateľa 6. októbra 2020 a v rovnaký deň nadobudol aj právoplatnosť.

Nepodaním dovolania podľa ods. f) , resp. proti napadnutému

rozsudku krajského súdu sťažovateľ nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu priznáva

zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

25. V skutkovo a právne podobnej veci, v ktorej poisťovateľ, ktorý podal dovolanie

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , formuloval právne

otázky, či „(i) možno poisťovateľa zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle

, ak si riadne splnil svoje povinnosti v zmysle ZoPZP, (ii) kedy

sa poisťovateľ dostane do omeškania s vyplatením poistného plnenia, pokiaľ ide

o nepreukázané nároky na náhradu škody, ak si riadne splní povinnosti uvedené v § 11

ods. 6 ZoPZP a o sporných nárokoch na náhradu škody rozhodoval súd“, najvyšší súd

v uznesení sp. zn. z 27. mája 2020 dospel k záveru, že „žalovaná si svoju

povinnosť ako poisťovateľ podľa § 11 ods. 6 ZoPZP splnila, nebola preto povinná uhradiť

žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením

náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške

náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa

§ 11 ods. 7 ZoPZP.“. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal nielen

zo spomínaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 22. novembra 2018,

ale aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2019, v ktorého

bode 23 konštatoval: „Pre ako pre špeciálny právny predpis

upravujúci určitú oblasť poistenia vo vzťahu k platí, že jeho

ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami . Túto prirodzenú

právnu zákonitosť zaviedol zákonodarca v ustanovení § 1 ods. 2. Pravidlo, aby zákon

stanovil inak, nemožno chápať doslovne požiadavkou, aby bol

aplikovaný na všetky prípady, kedy výslovne jeho aplikáciu

nespochybňuje. Znamená to, že v prípadoch, keď určuje rozsah práv

a povinností odlišne od , je namieste vylúčené použitie zákonných

ustanovení , avšak tam, kde zákon neustanovuje žiadnu odlišnosť

od , nie je dôvod neaplikovať . K rovnakým

záverom dospela aj právna teória (porovnaj Petruľák M.; Šulíková M.: Poistné zmluvy,

I. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2012, s. 265, 375).“

26. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva je

spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok

za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem

svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej

právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom

spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení

konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií

(). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

ZNaU 100/2005).

27. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je

takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,

že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav

a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

(). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka

konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov

súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,

že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní ().

28. Na základe uvedených skutočností, t. j. nepodania dovolania proti napadnutému

rozsudku krajského súdu a dôvodov ústavnej sťažnosti vychádzajúcich z jednoduchej

nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona

o ústavnom súde pre neprípustnosť.

29. Nad rámec uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že jeho

argumentácia o svojvoľnosti a zjavnom neodôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu vo vzťahu k § 11 ods. 6 a 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení v nadväznosti

na nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť

záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, preto pokiaľ by aj sťažovateľ uvedený

právny prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,

vyčerpal, ústavný súd by jeho ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

30. V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že „Článok 20 ods. 1

Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať

veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v alebo

v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva

ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.

Z formulácie obsiahnutej v však nemožno vyvodzovať ústavné právo

získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú

na tento účel upravené zákonmi.“ ().

31. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx

Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu