Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 567/2020
PDF · 447.86 KB
No categories available
I. ÚS 567/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Miriam Bielikovou, Bernolákova 1652/29, Topoľčany, pre namietané
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 123/2019-225 z 12. augusta 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. novembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 123/2019-225 z 12. augusta 2020 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní začatom
na základe žaloby sťažovateľa 25. augusta 2017, ktorou sa proti
, ,
(ďalej len „žalovaná“), domáhal poskytnutia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia,
Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) po tom, ako uznesením č. k.
6 C 43/2017-67 z 22. februára 2018 pripustil zmenu žaloby v znení, že „žalovaný je povinný
uhradiť žalobcovi titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 18 623 €...“,
prvým výrokom rozsudku č. k. 6 C 43/2017-162 z 13. februára 2019 rozhodol, že konanie,
čo sa týka istiny v sume 18 623 €, zastavuje, keďže v priebehu konania, po vyhotovení
znaleckého posudku č. 25/2018, došlo 7. decembra 2018 zo strany žalovanej k zaplateniu
istiny a k následnému čiastočnému späťvzatiu žaloby, s ktorým žalovaná súhlasila.
Po čiastočnom späťvzatí žaloby si žalobca v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 7 416 € za obdobie od 22. októbra
2016 do 10. októbra 2017 a zo sumy 18 623 € za obdobie od 11. októbra 2017
do 6. decembra 2018, a túto zmenu okresný súd uznesením pripustil a následne druhým
výrokom uvedeného rozsudku rozhodol, že v časti týkajúcej sa úroku z omeškania žalobu
zamieta, keďže žalovaná si splnila povinnosti vyplývajúce z § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“). Okresný súd považoval za preukázané,
že sťažovateľ listom z 18. augusta 2016, ktorého prílohou bol lekársky posudok dvoch
posudkových lekárov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, požiadal žalovanú
o zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a že žalovaná mu listom
zo 6. októbra 2016 oznámila čiastočné plnenie za uplatnený nárok v sume 2 231 € a zároveň
uviedla dôvody, pre ktoré mu v ostatnej časti poistné plnenie odmietla poskytnúť. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018, z ktorého vyplýva,
že pokiaľ si poisťovateľ pri prešetrovaní poistnej udalosti splní povinnosti ustanovené § 11
ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, nie je povinný uhradiť poškodenému úroky
z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení.
3. Proti druhému výroku rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 43/2017-162
z 13. februára 2019 podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že nárok na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia preukázal, avšak žalovaná, ktorá si nesplnila
povinnosti vyplývajúce z § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, mu ho
nechcela neoprávnene a bezdôvodne priznať, preto má nárok aj na úroky z omeškania podľa
§ 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom druhý výrok rozsudku okresného súdu č. k.
6 C 43/2017-162 z 13. februára 2019 potvrdil ako vecne správny s tým, že oznámenie
žalovanej zo 6. októbra 2016 o neposkytnutí poistného plnenia v žalobcom požadovanej
výške nebolo nezdôvodneným a svojvoľným aktom žalovanej, ale bolo podporené názorom
dvoch posudkových lekárov. Sťažovateľ nemá žiaden právny podklad k požadovaniu ním
uplatnených úrokov z omeškania na tom skutkovom základe, že argumentácia žalovanej
týkajúca sa neposkytnutia požadovaného poistného plnenia vo zvyšku bola následne
vyvrátená nariadeným a vypracovaným znaleckým posudkom.
5. S uvedenými závermi okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí
a v ústavnej sťažnosti im vytýka, že pri výklade a aplikácii § 11 ods. 6 a 8 zákona
o povinnom zmluvnom poistení v nadväznosti na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa
odchýlili od ich znenia tak, že zásadne popreli ich účel a význam. Podľa názoru sťažovateľa
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018, na ktorý poukázal
okresný súd, vyvoláva dve podstatné otázky, na ktoré sťažovateľ nedostal náležitú odpoveď.
Ak totiž § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení skutočne predstavuje sankciu
za nesplnenie nepeňažnej povinnosti, absentuje logické a presvedčivé zdôvodnenie, prečo
by táto zákonná úprava mala ako lex specialis derogovať všeobecnú úpravu § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Druhou otázkou je vzájomný vzťah povinností poisťovateľa
vyplývajúcich z § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení, s ktorým sa všeobecné
súdy vysporiadali čisto formalisticky a arbitrárne. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že
otázka omeškania musí byť skúmaná objektívne, a nie s ohľadom na subjektívne
presvedčenie žalovanej, a že pripojená zdravotná dokumentácia sťažovateľa nepreukazovala
ním uplatnené nároky.
5.1 Sťažovateľ zároveň namieta, že mu bola spôsobená majetková ujma a že
arbitrárny výklad a aplikácia uvedených zákonných ustanovení mu priamo znemožnili
rozšíriť svoj majetok o peňažné prostriedky zodpovedajúce žalobou uplatneným úrokom
z omeškania.
5.2 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 123/2019-
225 z 12. augusta 2020 (bod 4), ktorý sťažovateľ považuje za svojvoľný a zjavne
neodôvodnený vo vzťahu k § 11 ods. 6 a 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení
v nadväznosti na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (body 5 a 5.1).
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
16. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde, ako aj
ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 124 a § 132 zákona o ústavnom súde.
17. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
18. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
19. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb podľa v bode 7 citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je založená na princípe subsidiarity.
Samotná ústava tak rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd,
pričom zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa
na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010) a ako
nástroj ochrany základných práv a slobôd nastupuje až po vyčerpaní všetkých dostupných
efektívnych prostriedkov na ochranu práv uplatniteľných v zhode zo zákonom v systéme
orgánov verejnej moci. Z konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo
slobody iba za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu
prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej alebo právnickej osobe a že ju
neposkytuje žiaden iný orgán Slovenskej republiky (I. ÚS 36/96, I. ÚS 78/99).
20. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.
III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)]. Iba
za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej
a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú
úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou
podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010,
I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017, IV. ÚS 158/2018).
21. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak
to zákon pripúšťa.
22. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
22.1 Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
22.2 „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie
o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti)“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017).
23. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
23.1 Zásadnou zmenou prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP proti rozhodnutiam
odvolacieho súdu je s účinnosťou od 1. júla 2016 jeho nastavenie na princípe otvorenosti
proti všetkým rozhodnutiam odvolacieho súdu, s výnimkami uvedenými v § 421 ods. 2 CSP
a v § 422 CSP, s tým obsahovým rozdielom, že o naplnení predpokladov prípustnosti,
definovaných v § 421 ods. 1 CSP rozhoduje iba dovolací súd.
23.2 Podľa § 422 ods. 1 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou
slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška
príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
23.3 Podľa § 422 ods. 2 CSP na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch
uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
23.4 V Slovenskej republike bola v roku 2017 minimálna mesačná mzda na úrovni
435 €.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľ
napriek poučeniu o možnosti podať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii, dovolanie proti napadnutému rozsudku
krajského súdu nepodal. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol doručený právnej
zástupkyni sťažovateľa 6. októbra 2020 a v rovnaký deň nadobudol aj právoplatnosť.
Nepodaním dovolania podľa § 420 ods. f) CSP, resp. § 421 ods. 1 CSP proti napadnutému
rozsudku krajského súdu sťažovateľ nevyčerpal právny prostriedok, ktorý mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.
25. V skutkovo a právne podobnej veci, v ktorej poisťovateľ, ktorý podal dovolanie
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, formuloval právne
otázky, či „(i) možno poisťovateľa zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle
§ 517 ods. 2 OZ, ak si riadne splnil svoje povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 ZoPZP, (ii) kedy
sa poisťovateľ dostane do omeškania s vyplatením poistného plnenia, pokiaľ ide
o nepreukázané nároky na náhradu škody, ak si riadne splní povinnosti uvedené v § 11
ods. 6 ZoPZP a o sporných nárokoch na náhradu škody rozhodoval súd“, najvyšší súd
v uznesení sp. zn. 7 Cdo 109/2018 z 27. mája 2020 dospel k záveru, že „žalovaná si svoju
povinnosť ako poisťovateľ podľa § 11 ods. 6 ZoPZP splnila, nebola preto povinná uhradiť
žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením
náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške
náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa
§ 11 ods. 7 ZoPZP.“. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal nielen
zo spomínaného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 145/2017 z 22. novembra 2018,
ale aj z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 212/2017 z 26. februára 2019, v ktorého
bode 23 konštatoval: „Pre zákon č. 381/2001 Z. z. ako pre špeciálny právny predpis
upravujúci určitú oblasť poistenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku platí, že jeho
ustanovenia majú prednosť pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Túto prirodzenú
právnu zákonitosť zaviedol zákonodarca v ustanovení § 1 ods. 2. Pravidlo, aby zákon
stanovil inak, nemožno chápať doslovne požiadavkou, aby bol Občiansky zákonník
aplikovaný na všetky prípady, kedy zákon č. 381/2001 Z. z. výslovne jeho aplikáciu
nespochybňuje. Znamená to, že v prípadoch, keď zákon č. 381/2001 Z. z. určuje rozsah práv
a povinností odlišne od Občianskeho zákonníka, je namieste vylúčené použitie zákonných
ustanovení Občianskeho zákonníka, avšak tam, kde zákon neustanovuje žiadnu odlišnosť
od Občianskeho zákonníka, nie je dôvod neaplikovať Občiansky zákonník. K rovnakým
záverom dospela aj právna teória (porovnaj Petruľák M.; Šulíková M.: Poistné zmluvy,
I. vydanie, Praha, C. H. Beck, 2012, s. 265, 375).“
26. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie
základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva je
spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok
za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej
právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom
spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií
(I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05,
ZNaU 100/2005).
27. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je
takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav
a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
(II. ÚS 78/05). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo účastníka
konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,
že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
28. Na základe uvedených skutočností, t. j. nepodania dovolania proti napadnutému
rozsudku krajského súdu a dôvodov ústavnej sťažnosti vychádzajúcich z jednoduchej
nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona
o ústavnom súde pre neprípustnosť.
29. Nad rámec uvedeného ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že jeho
argumentácia o svojvoľnosti a zjavnom neodôvodnení napadnutého rozsudku krajského
súdu vo vzťahu k § 11 ods. 6 a 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení v nadväznosti
na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť
záverov napadnutého rozsudku krajského súdu, preto pokiaľ by aj sťažovateľ uvedený
právny prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,
vyčerpal, ústavný súd by jeho ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
30. V tejto súvislosti ústavný súd tiež konštatuje, že „Článok 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké predpoklady a možnosti nadobúdať
veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v Ústave Slovenskej republiky alebo
v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva
ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu.
Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno vyvodzovať ústavné právo
získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú
na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95).
31. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezahŕňa právo nadobudnúť majetok (Marckx
Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu