Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 40/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

BA One, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316, zastúpenej advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 10. júna 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BA One, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, IČO 36 722 316 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 10. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Považská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením z 27. decembra 2019 zastavil exekúciu podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

z dôvodu preklúzie práva vymáhať nároky v zmysle § 25 ods. 1, 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o sociálnej poisťovni“) v znení účinnom od 1. júla 2001. Na základe

odvolania sťažovateľa ako oprávneného v predmetnej exekúcii rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ poukazuje na to, že uvedené znenie § 25 ods. 2 zákona o sociálnej

poisťovni bolo zavedené , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). zaviedol 10-ročnú

lehotu, počas ktorej možno rozhodnutie vykonať, pričom v tomto zákone absentujú

prechodné ustanovenia, preto „sa táto lehota môže vzťahovať iba na rozhodnutia

právoplatné od 1. 7. 2001 z dôvodu všeobecnej právnej zásady zákazu retroaktivity...“.

4. Konajúce súdy poukazujú na to, že zákaz retroaktivity má výnimku, a to v oblasti

trestania páchateľa a „vzťahuje sa aj na správne trestanie na základe analógie trestného

hmotného práva v prospech páchateľa na správne trestanie v oblasti hmotného práva.“.

Sťažovateľ v tomto smere poukazuje na

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , odporúčanie

výboru ministrov Rady Európy R(91)1 o ukladaní administratívnoprávnych sankcií a čl. 7

ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľ následne rozsiahlo cituje z nálezu ústavného súdu

sp. zn. z 10. septembra 2014, podľa ktorého pri posudzovaní priaznivosti

sa musí mať na zreteli ako celok a je potrebné ho ako celok

aj aplikovať. Podľa sťažovateľa z uvedeného nálezu je zrejmé, že „otázka spätného

pôsobenia nového právneho predpisu na skoršie protiprávne konanie spôsobujúce nutnosť

aplikácie správneho trestania sa mohla riešiť iba do právoplatnosti rozhodnutia Sociálnej

poisťovne č.524/97/a/SZČO zo dňa 19. 11. 1997 t. j. do 15. 12. 1997 v časti týkajúcej sa

penále, ktoré sa týkalo omeškania s platením poistného). Po právoplatnosti rozhodnutia

Sociálnej poisťovne sa na výkon tohto rozhodnutia nemôžu použiť ustanovenia novších

hmotnoprávnych predpisov, aj keby boli v prospech páchateľa, pretože tomu bráni prekážka

právoplatne rozhodnutej veci v správnom trestaní.“.

6. Obdobne sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v inom rozhodnutí

sp. zn. z 27. júna 2017 v podobnej veci rozhodol odlišne. Z výkladu,

ktorý realizovali konajúce súdy, je zjavné, že vytvorili „zásadu retroaktívnosti akéhokoľvek

nového verejnoprávneho predpisu, ak je výhodnejší pre adresáta v oblasti verejného

práva“, hoci je zrejmé, že takáto zásada neexistuje aj pre rozpor s čl. 1 ods. 1 a čl. 50 ods. 6

. Lehotu 10 rokov, počas ktorej možno vykonať rozhodnutie, ktorá plynie

od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, možno podľa sťažovateľa aplikovať

na rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pri ktorých táto lehota začala plynúť po 1. júli 2001.

Sťažovateľ následne tvrdí, že automatická «retroaktivita v oblasti verejného práva

ako všeobecná zásada verejného práva nikdy neexistovala. Totiž výhodnosť novej úpravy

je možné merať len prostredníctvom jej „trestného“ charakteru vrátane premlčania,

ktoré, ako vyplýva z vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

spôsobuje zánik trestnej zodpovednosti. Toto je zrejmé aj zo stanoviska správnoprávneho

kolégia NS SR z 4. 11. (uverejnené pod č. stanovísk NS

a súdov SR)...», pričom z predmetného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) rozsiahlo cituje.

7. Sťažovateľ uvádza, že konajúce súdy stanovisko správneho kolégia najvyššieho

súdu k zjednoteniu výkladu pri uplatňovaní § 30 v spojení s § 24 zákona o sociálnej

poisťovni (Snj 84/02) zo 4. novembra 2002 [uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 21/2003 (ďalej len „stanovisko“)]

uviedli vo svojich rozhodnutiach, avšak zásadu retroaktivity nového zákona v prospech

páchateľa „na vzťahy, ktoré vôbec nemali súvis so správnym trestaním (poistné) alebo

v nich išlo o správne trestanie, avšak nie z hľadiska posudzovania podmienok a zánik

trestnosti, ale podmienok, ktoré sa týkali lehoty, v ktorej je možné vykonať právoplatné

rozhodnutie v správnom trestaní (penále).“. Krajský súd si zrejme týchto skutočností bol

vedomý, preto oproti uzneseniu okresného súdu 10-ročnú lehotu prekvalifikoval

z hmotnoprávnej na procesnú lehotu „nezakladajúcu preklúziu v pravom zmysle slova“.

Podľa sťažovateľa úvahy krajského súdu si odporujú, keďže prekluzívnu lehotu počítal

od vykonateľnosti rozhodnutia, t. j. od 15. decembra 1997, hoci procesné ustanovenia majú

pôsobiť od okamihu svojej účinnosti, t. j. v tomto prípade od 1. júla 2001.

8. Sťažovateľ následne rozsiahlo cituje z uznesenia ústavného súdu

sp. zn. z 11. januára 2018 a taktiež z uznesenia veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

zo 16. februára 2005.

9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie práv zaručených a , dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu z 10. júna 2020, napadnuté

uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) podanie, ktorým sa začína konanie pred ústavným

súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa

návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127

.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

18. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

19. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho

úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

, , , ).

20. Podľa judikatúry ústavného súdu (, , )

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku

je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z judikovaného

záveru o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva na súdnu ochranu (,

) vyplýva, že súdna exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí

byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle,

ktoré sú obsiahnuté v až .

21. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti vychádzal zo svojho

ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu),

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu

z 27. decembra 2019 o zastavení exekučného konania. Krajský súd poukázal na obsah

odôvodnenia uznesenia okresného súdu, na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa

a na vyjadrenia ďalšieho oprávneného a povinného a následne citoval príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a § 25 zákona o sociálnej poisťovni v znení účinnom v čase vydania

exekučného titulu (rozhodnutie sociálnej poisťovne, pozn.) a v znení od 1. júla 2001.

23. Krajský súd uviedol, že exekučný súd je povinný počas celého exekučného

konania ex offo skúmať, či exekučný titul, na podklade ktorého má byť exekúcia vedená,

je spôsobilým exekučným titulom. Po zistení, že nie sú splnené podmienky

pre pokračovanie v exekúcii, musí na túto skutočnosť ex offo prihliadnuť. Poukázal na to,

že nadobudol účinnosť po vydaní rozhodnutia, ktoré je

v predmetnej veci exekučným titulom. Predmetná novela zaviedla obmedzenie výkonu

rozhodnutia tak, že rozhodnutie vo veci pohľadávok na poistnom na nemocenské poistenie

a na dôchodkové zabezpečenie je možné vykonať najneskôr do desiatich rokov odo dňa

nadobudnutia jeho právoplatnosti. Vylúčila tiež použitie správneho poriadku,

pričom v prechodných ustanoveniach výslovne neuviedla, ako sa posudzuje výkon

rozhodnutí, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti novelizovaného ustanovenia.

24. Následne krajský súd uviedol, že v súkromnom práve nemôže právna norma

pôsobiť spätne, pokiaľ spätná účinnosť nie je v zákone výslovne uvedená. Vo verejnom

práve je situácia odlišná, keďže nová právna norma, «ktorej účinky sú pre jej adresáta

výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca

právna úprava posudzovala spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností

nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery

adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho

výhodnejší. Aj keď je tento princíp známy skôr v oblasti trestného práva, je použiteľný

všeobecne vo všetkých právnych vzťahoch, ktoré sú upravené verejným právom, teda

aj v oblasti sociálneho zabezpečenia.

17. Pokiaľ ide o ustanovenie v znení účinnom

od 01. 07. 2001, toto ustanovenie predstavuje procesnú, nie hmotnoprávnu normu, aj keď je

obsiahnuté v zákone, ktorý má prevažne povahu hmotnoprávnu. Toto ustanovenie totiž

nezakladá zánik nároku (preklúziu v pravom zmysle slova, ktorá by bola hmotnoprávneho

charakteru), ale len obmedzuje dobu, počas ktorej „možno vykonať rozhodnutie“, pričom

výkon rozhodnutia je procesnoprávny inštitút. Pri procesných normách platí, že ak nie je

ustanovené inak (v prechodných ustanoveniach), aplikujú sa aj vo vzťahu ku konaniam,

ktoré sa začali pred ich účinnosťou.

... odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval

na predmetnú vec ustanovenie v znení účinnom

od 01. 07. 2001 a správne dospel k záveru, že po uplynutí 10-ročnej doby od vykonateľnosti

exekučného titulu už nemožno tento exekučný titul vykonať, t. j. nemožno pokračovať

vo výkone exekúcie a je potrebné exekúciu zastaviť.».

25. Vychádzajúc z jednoty prvoinštančného a odvolacieho konania, ústavný súd

sa v potrebnom rozsahu oboznámil aj s odôvodnením uznesenia okresného súdu

z 27. decembra 2019. Vzhľadom na to, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom uznesenie okresného súdu s ústavnou sťažnosťou nedoručil, ústavný súd

vychádzal z odôvodnenia tohto uznesenia tak, ako bolo vymedzené v napadnutom uznesení

krajského súdu.

26. Okresný súd uviedol, že ustanovenia sa vzťahujú

aj na rozhodnutia, ktoré boli vydané podľa právnych predpisov účinných do nadobudnutia

jeho účinnosti (nepravá retroaktivita), preto aj „tieto rozhodnutia možno vykonať len

v lehote desiatich rokov od nadobudnutia ich právoplatnosti. Správne kolégium Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v stanovisku zo dňa 04. 11. 2002 (Snj 84/02) vyslovilo pre oblasť

verejného práva právny názor, že novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta

výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca

právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším,

pričom za takýchto okolností nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej

výslovne uvedená. Podľa súdu prvej inštancie zavedenie preklúzie rozhodnutí Sociálnej

poisťovne je pre povinného výhodnejšie ako právny stav

pred prijatím tohto zákona, a teda aj podľa uvedeného právneho názoru správneho kolégia

Najvyššieho súdu SR je potrebné preklúziu rozhodnutia Sociálnej poisťovne vydaného

podľa práva platného do prijatia posudzovať podľa novšej úpravy.

Exekučný titul sa stal právoplatným dňa 15. 12. 1997 a uplynutím desaťročnej lehoty - t. j.

dňom 15. 12. 2007 došlo k preklúzii práva vymáhať predmetné nároky, pričom ďalšie

trvanie exekúcie po uplynutí tejto lehoty bolo neprípustné. Uplynutím času, s ktorým

osobitný právny predpis spája preklúziu, t. j. zánik nároku vymáhať právo priznané

v exekučnom titule, sa rozhodnutia stali neúčinnými a súd prvej inštancie preto exekúciu

zastavil.“.

27. Konajúce súdy vychádzali zo stanoviska najvyššieho súdu, v ktorom sa tento

vyjadril aj k otázke spätnej účinnosti právnych noriem. Poukázal na to, že iné pravidlá platia

pre oblasť práva súkromného a iné „pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť

správneho trestania“, keď možno aplikovať novšiu právnu úpravu aj spätne,

ak je pre adresáta tejto právnej normy výhodnejšia ako predchádzajúca právna úprava,

a to aj v prípade, keď takáto retroaktivita právnej normy v nej nie je výslovne uvedená.

Z uvedenej formulácie možno odvodiť, že tieto pravidlá retroaktivity právnej normy sa

typicky aplikujú v oblasti správneho trestania, avšak tieto pravidlá možno aplikovať

primerane aj na právne normy verejného práva ako takého. Najvyšší súd v stanovisku tiež

uviedol, že ak sa „právna úprava premlčania zmení v čase, kedy už premlčacia lehota

začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie premlčacích lehôt

len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie.“.

V aktuálne prerokúvanej veci išlo o vymoženie dlžného poistného a penále, teda išlo

o oblasť verejného práva a v časti aj o oblasť správneho trestania, keďže sa uplatňovali

aj platby sankčného charakteru. Vzhľadom na to, že nová právna úprava

() zaviedla premlčaciu lehotu na výkon rozhodnutia, táto nová

právna úprava bola pre adresátov výhodnejšia, preto ju bolo ústavne akceptovateľné

aplikovať aj pri absencii výslovných prechodných ustanovení v tomto smere.

28. Právna veta v stanovisku najvyššieho súdu uvádza, že „poplatok za nesplnenie

oznamovacej povinnosti, pokuty a penále podľa predpisov o sociálnom zabezpečení môže

Sociálna poisťovňa predpísať a vymáhať len do uplynutia tých premlčacích lehôt, ktoré

platia v čase, kedy jej právo na ich vymáhanie vzniklo, pokiaľ v novšej právnej úprave

nie sú premlčacie lehoty kratšie.“. Následne v odôvodnení stanoviska najvyšší súd uviedol,

že dôsledky vyplývajúce z porušenia zákona je potrebné posudzovať podľa zásad platných

pre správne trestanie. Z uvedeného je zrejmé, že porušenie zákona (napr. omeškanie

s platením poistného) má viaceré následky – príslušnému subjektu vzniká právo rozhodnúť

o dlžnom poistnom a o sankcii za toto porušenie zákona a následne toto rozhodnutie nútene

vymáhať (porovnaj právnu vetu stanoviska – predpísať a vymáhať, pozn.).

29. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že za podstatný na danú vec považuje práve právny názor krajského súdu (bod 17

odôvodnenia), že v danom prípade § 25 ods. 2 zákona o sociálnej poisťovni v znení

účinnom od 1. júla 2001 je procesnou normou a toto ustanovenie „nezakladá zánik nároku

(preklúziu v pravom zmysle slova, ktorá by bola hmotnoprávneho charakteru), ale len

obmedzuje dobu počas ktorej možno vykonať rozhodnutie, pričom výkon rozhodnutia

je procesný inštitút. Pri procesných normách platí, že ak nie je ustanovené inak

(v prechodných ustanoveniach, aplikujú sa aj vo vzťahu ku konaniam, ktoré začali

pred ich účinnosťou.“. Z uvedeného právneho názoru vyplýva, že v uvedenom ustanovení

nejde o otázku spätnej účinnosti tejto normy, ale o otázku jej okamžitej aplikability.

30. Uvedený záver, ktorý bol podkladom pre zastavenie exekúcie, je logický,

rešpektuje účel vo veci aplikovaných právnych noriem – predovšetkým zákona o sociálnej

poisťovni v znení Odôvodnenie napadnutého uznesenia v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu je dostatočným podkladom pre výrok o zastavení

exekúcie, preto tento právny názor nie je zjavne neodôvodnený a ani arbitrárny, a tak je

ústavne akceptovateľný. Prezentovaný právny názor je konzistentný, neobsahuje vnútorné

protirečenia, je logický a je výsledkom ústavne akceptovateľného výkladu a aplikácie

príslušných právnych predpisov bez známok svojvôle. Ústavný súd nezistil skutočnosti,

ktoré by indikovali možný záver o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru. Právny názor prezentovaný krajským súdom

v spojení s okresným súdom predstavuje jedno z možných a ústavne akceptovateľných

právnych posúdení danej skutkovej situácie. Skutočnosť, že krajský súd v inej veci posúdil

podobnú situáciu odlišne, nie je v tomto smere právne relevantná.

31. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ porušenie týchto práv osobitne

neodôvodnil. Zastavenie exekúcie, v ktorej sťažovateľ má postavenie oprávneného, môže

nepochybne predstavovať zásah do jeho majetkovej sféry. Na druhej strane exekučné

konanie je viazané na splnenie podmienok, za ktorých je možné exekúciu viesť,

preto ak niektorá z podmienok exekučného konania nie je splnená alebo v priebehu konania

zanikne, exekučný súd je povinný takúto skutočnosť zohľadniť a posúdiť jej následky.

Následkom zániku podmienky exekučného konania je aj zastavenie exekúcie, ktoré má

prirodzene dôsledky na právne postavenie oprávneného. Pokiaľ teda došlo k zásahu

do majetkovej sféry sťažovateľa na podklade napadnutého uznesenia krajského súdu, tento

zásah nemožno považovať za porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu aj vzhľadom na záver o ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého uznesenia.

32. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

33. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu