Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 22/2018
PDF · 242.97 KB
No categories available
II. ÚS 22/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Stankom, advokátska kancelária, Obrody 25, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE 143/2017
z 27. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. septembra 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 143/2017
z 27. júna 2017, ktorou žiada vydať tento nález:
„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 13 CoE/143/2017 zo dňa 27. 6. 2017 porušené bolo.
... Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 13 CoE/143/2017 zo dňa 27. 6. 2017 a vec vracia tomuto orgánu na nové
prejednanie a rozhodnutie.
... Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 4.500 eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
... Ústavný súd priznáva sťažovateľov trovy právneho
zastúpenia v sume 312,34 €, ktoré je krajský súd povinný vyplatiť na účet jeho právneho
zástupcu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Ako to zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z k nej pripojených príloh
vyplynulo, sťažovateľ ako povinný je účastníkom exekučného konania, v ktorom sa
, ako oprávnený domáha vymoženia sumy 3 747,02 €
s príslušenstvom. Exekúcia je vedená súdnym exekútorom
, (ďalej len „súdny exekútor“)
na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 Er 91/2007. Exekučné
konanie sa začalo 21. decembra 2006 doručením návrhu oprávneného súdnemu exekútorovi,
ktorý bol poverený vykonaním exekúcie 19. januára 2007. Exekučným titulom sú dva
platobné výmery Všeobecnej zdravotnej poisťovne (č. 2869/1/2004 a č. 2869/2/2004)
vydané 31. decembra 2004, ktoré nadobudli právoplatnosť 15. februára 2005
a vykonateľnosť 23. februára 2005.
3. Sťažovateľ podaním z 30. septembra 2015 navrhol exekúciu zastaviť. Dôvodil
tým, že oprávnený v exekučných tituloch nesprávne uviedol, že sťažovateľ porušil
povinnosť platiť poistné za zdravotné poistenie v období od 1. januára 1995 do 14. mája
1998 a od 28. júla 1998 do 14. decembra 1998. Sťažovateľ bol totiž v tomto období
zamestnancom spoločnosti , o čom
predložil potvrdenie od zamestnávateľa. Bol teda v uvedenom období osobou, ktorá mala
trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ale bola zamestnaná u zamestnávateľa, ktorý
nemal sídlo na území Slovenskej republiky, a zároveň bol osobou zdravotne poistenou
na území štátu, v ktorom má jeho zamestnávateľ sídlo. Oprávnený žiadal návrh
na zastavenie exekúcie zamietnuť, pretože exekučné konanie je vedené zákonným
spôsobom a na základe spôsobilých exekučných titulov – sťažovateľ mal právo podať
odvolania proti platobným výmerom v zmysle § 58 ods. 2 a 4 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného
poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných,
odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) a § 53 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“),
avšak svoje právo v zákonnej lehote nevyužil a predmetné rozhodnutia nadobudli
právoplatnosť a vykonateľnosť.
4. Okresný súd návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie uznesením č. k.
17 Er 91/2007-109 zo 16. septembra 2016 nevyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
návrh sťažovateľa je nedôvodný, pretože exekučný súd je viazaný spôsobilým exekučným
titulom a sťažovateľ uvádza ako dôvod na zastavenie exekúcie iba skutočnosti, ktoré nastali
pred vydaním exekučného titulu. Exekučný súd skúma iba to, či došlo k zániku
judikovaného práva po vydaní exekučného titulu, avšak neskúma vecnú správnosť
exekučného titulu, pretože mu zákon takúto právomoc nedáva. Pokiaľ sťažovateľ namieta
okolnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu, tieto mal uplatniť v odvolaní proti
platobným výmerom, avšak neurobil tak. Exekučný súd sa preto nemohol zaoberať
tvrdeniami sťažovateľa týkajúcimi sa jeho pracovného pomeru. Okresný súd poukázal
i na to, že sťažovateľ do dňa doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
neuhradil ani časť pohľadávky a oprávnený preto podal návrh na vykonanie exekúcie
dôvodne. Vymáhaná pohľadávka do dňa začatia exekučného konania nezanikla ani iným
zákonným spôsobom.
5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 17 Er 91/2007-109
zo 16. septembra 2016 odvolanie a navrhol rozhodnutie okresného súdu zrušiť
pre nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na to, že exekúcia je
neúčelná, mala byť zastavená pre nedostatok jeho majetku a jej vedením sa iba zvyšujú
trovy exekútora. Exekúciu označil za zjavne nespravodlivú, objektívne nezmyselnú a takú,
ktorá ho desať rokov prenasleduje bez akéhokoľvek efektu. Tvrdil, že došlo k preklúzii
exekučného titulu podľa § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a právo na výkon exekúcie v danej veci zaniklo.
6. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 143/2017 z 27. júna 2017 napadnuté
uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er 91/2007-109 zo 16. septembra 2016 ako vecne
správne potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia právne posúdil vec podľa ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. a dospel
k záveru, že vymáhané poistné bolo predpísané v rámci desaťročnej premlčacej lehoty
a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty.
Exekúcia je preto vedená zákonne.
7. Uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er 91/2007-109 zo 16. septembra 2016
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 143/2017 z 27. júna 2017 nadobudlo
právoplatnosť 8. augusta 2017.
8. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 143/2017
z 27. júna 2017 sťažovateľ odôvodnil tým, že právny záver krajského súdu, podľa ktorého
s poukazom na § 21 zákona č. 273/1994 Z. z. nedošlo k premlčaniu ani k preklúzii
exekučných titulov, neobstojí. Tento záver považuje sťažovateľ za arbitrárny, nedostatočne
odôvodnený a svojvoľný, pretože je založený na takej aplikácii právnej normy, ktorá
popiera jej účel a pravidlá ústavne konformného výkladu a je navyše v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody jej odmietnutia.
Krajský súd neodpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky nastolené
sťažovateľom vo vzťahu k premlčaniu práva vymáhať poistné a preklúzie nároku
z rozhodnutí ukladajúcich povinnosť plniť. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ústavnými princípmi retroaktivity. Zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Snj 84/02 k zjednoteniu výkladu pri
uplatňovaní práva podľa § 30 v spojení s § 24 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov vyplýva, že v súlade
so všeobecne uznávanou zásadou zákazu retroaktivity treba vznik, zmenu a zánik právnych
vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného
v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Podľa názoru
sťažovateľa pre oblasť verejného práva platí novšia právna úprava, ktorej účinky sú
pre adresáta výhodnejšie, spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by
predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, inak platí právna úprava staršia.
Orgán štátu je povinný aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. V danom
prípade medzi účastníkmi vznikol právny vzťah, ktorého vznik a z neho vyplývajúce práva
a povinnosti je potrebné posudzovať podľa právnej úpravy platnej v čase vzniku tohto
práva, t. j. právnej normy účinnej do 31. decembra 2004. Na vec sťažovateľa mali byť
aplikované ustanovenia zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania
platobných výmerov, ktoré sa stali exekučnými titulmi, t. j. k 31. decembru 2004. Podľa
§ 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení k 31. decembru 2004 sa právo vymáhať poistné
premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto poistné
predpísalo. Podľa názoru sťažovateľa to znamená, že k premlčaniu práva vymáhať poistné
došlo uplynutím troch rokov odo dňa právoplatnosti platobných výmerov, teda 16. februára
2008. Prekluzivita nároku vzniknutého z rozhodnutia mala byť posúdená podľa Správneho
poriadku (v znení ku dňu vykonateľnosti exekučného titulu, t. j. k 23. februáru 2006).
V zmysle § 71 ods. 3 Správneho poriadku výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do
troch rokov po uplynutí lehoty určenej na splnenie uloženej povinnosti. Pre posúdenie, či je
lehota zachovaná, nie je rozhodujúci moment začatia exekučného konania ako sa mylne
domnieva krajský súd, ale moment nariadenia výkonu rozhodnutia, teda rozhodnutie
súdneho exekútora, ktorým sa exekúcia uskutoční, t. j. upovedomenie o začatí exekúcie.
Výkon rozhodnutia pritom musel byť do troch rokov od uplynutia lehoty pre splnenie
uloženej povinnosti nielen začatý, ale aj skončený, čo vyplýva zo skoršieho znenia § 71
ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého rozhodnutie možno „vykonať“ najneskôr
do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti. Tieto závery
vo vzťahu k Správnemu poriadku boli vyslovené i najvyšším súdom v rozhodnutí sp. zn.
2 Cdo 4/2008 z 31. marca 2009. Pokiaľ krajský súd rozhodol v rozpore so závermi tohto
rozhodnutia, odklonil sa od publikovanej judikatúry, avšak nevysvetlil z akých dôvodov.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľ namieta porušenie týchto svojich práv:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
16. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
17. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
18. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu ním označených práv došlo v dôsledku toho, že
krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a tiež preto, že odvolaním
sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er 91/2007-109 zo 16. septembra
2016 ako vecne správne potvrdil, hoci spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa názoru sťažovateľa pri ústavne súladnej aplikácii zákonných ustanovení mala byť
exekúcia zastavená v dôsledku toho, že právo oprávneného vymáhať poistné sa premlčalo
16. februára 2008 z dôvodu, že v trojročnej lehote plynúcej od nadobudnutia právoplatnosti
platobného výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne nepostačuje iba začať exekučné
konanie, ale v tejto lehote musí byť exekúcia i skončená, a ak skončená nie je, márnym
uplynutím tejto lehoty v nej už nemožno pokračovať a musí byť zastavená, či už pre
premlčanie alebo pre preklúziu (ktorá vyplýva z právnej úpravy obsiahnutej v § 71 ods. 3
Správneho poriadku v znení do 31. decembra 2003).
19. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
20. Krajský súd uznesenie sp. zn. 13 CoE 143/2017 z 27. júna 2017 odôvodnil takto:
„... Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387
ods. 1 CSP potvrdil...
... Povinný v odvolaní namieta, že v prejednávanej veci došlo k preklúzii exekučných
titulov.
... Exekučnými titulmi sú v prejednávanej platobné výmery Všeobecnej zdravotnej
poisťovne, ktoré boli vydané na základe zákona č. 273/1994 Z. z. (§ 16 ods. 3, § 23 ods. 2)
a nie na základe zákona č. 461/2003 Z. z, ako mylne uvádza vo svojom odvolaní povinný.
... Podľa ust. § 21 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z, z. v platnom znení právo predpísať
poistné sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatností. Ak zamestnávateľ neprihlásil
svojho zamestnanca do poistenia alebo ak samostatne zárobkovo činná osoba alebo osoba
uvedená v § 10 ods. 2 nesplnili oznamovaciu povinnosť, hoci tak boli podľa tohto zákona
povinné urobiť, právo predpísať poistné sa nepremlčuje (ods. 2). Právo vymáhať poistné sa
premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatností rozhodnutia, ktorým sa toto
poistné predpísalo (ods. 3). Pre právo vymáhať prirážku k poistnému, poplatok
z omeškania, pokuty a poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti platia obdobne
ustanovenia odsekov 1 až 3 (ods. 4).
... V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že vymáhané poistné
bolo predpísané v rámci premlčacej 10 ročnej lehoty. Taktiež je zrejmé, že exekučné tituly
boli právoplatné dňa 15.2.2005 a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 21.12.2006,
teda v 3 ročnej premlčacej lehote. Z uvedeného je zrejmé, že exekúcia je vedená zákonne,
nedošlo k premlčaniu ani preklúzii exekučných titulov a preto návrh povinného na
zastavene exekúcie nie je dôvodný.“
21. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu sp. zn. 13 CoE 143/2017 z 27. júna 2017 dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú
a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akých dôvodov sťažovateľova argumentácia uvedená
v jeho odvolaní o tom, že exekúcia má byť zastavená v dôsledku premlčania či preklúzie
práva vymáhať poistné, neobstojí. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa
všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
22. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uzavrel, že právo
oprávneného vymáhať poistné sa nepremlčalo s odkazom na § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994
Z. z., pretože návrh na vykonanie exekúcie bol podaný v trojročnej premlčacej dobe
plynúcej od právoplatnosti platobných výmerov.
23. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení ku dňu právoplatnosti
platobných výmerov, ktoré sú exekučným titulom vo veci sťažovateľa (správne citovaným
i krajským súdom), právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto poistné predpísalo.
24. Ústavný súd považuje takýto výklad § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z.
za vystihujúci jeho účel a zmysel. Podstata tohto ustanovenia spočíva v potrebe nútiť
oprávneného, aby podal návrh na začatie exekúcie počas pevne a prísne stanovenej
zákonnej lehoty. Toto pravidlo poskytuje povinnému ochranu, pretože vylučuje, aby
rozhodnutie o začatí exekučného vymáhania poistného bolo ponechané bez obmedzenia iba
na vôli oprávneného.
25. Sťažovateľ toto ustanovenie vykladá tak, že v uvedenej lehote musí byť exekúcia
nielen začatá, ale i povinnosť vynútená, a to s ohľadom na ustanovenie § 71
ods. 3 Správneho poriadku v znení pred novelou vykonanou zákonom č. 527/2003 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v znení zákona č. 215/2002 Z. z. (ďalej len „novela“). Toto ustanovenie v znení účinnom do
31. decembra 2003 (t. j. pred nadobudnutím účinnosti novely, ktorá nadobudla účinnosť
1. januára 2004 a nie 1. januára 2005 ako nesprávne uvádza sťažovateľ v sťažnosti) znelo:
Rozhodnutie možno vykonať najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre
splnenie uloženej povinnosti. Podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení účinnom
od 1. januára 2004 výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí
lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti. Aj sám sťažovateľ uzatvára, že otázku
prekluzivity či premlčania práva vymáhať platobným výmerom uloženú povinnosť je
potrebné posúdiť podľa právneho stavu ku dňu vydania platobných výmerov. Ak platobné
výmery boli vo veci sťažovateľa vydané a nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť
až po zmene Správneho poriadku, ktorej podstata spočíva v tom, že právo z rozhodnutí
správnych orgánov nezaniká ani v prípade, ak nebolo vykonané do troch rokov
od vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu, úvaha sťažovateľa už len preto neobstojí.
26. Avšak podľa názoru ústavného súdu na vec sťažovateľa nemožno ustanovenie
§ 71 ods. 3 Správneho poriadku aplikovať vôbec, pretože zákon č. 273/1994 Z. z. ako
norma špeciálna komplexne upravuje následky plynutia času vo vzťahu k predpísaniu
poistného i vo vzťahu k jeho vymáhaniu. Nejde o prípad, keď špeciálna norma neupravuje
danú otázku inak, v dôsledku čoho by mala byť táto vyriešená podľa normy všeobecnej.
27. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 4/2008
z 31. marca 2009, toto sa z hľadiska skutkového stavu týkalo exekučného konania vedeného
na základe exekučného titulu, ktorým bolo rozhodnutie Okresného úradu Košice I, odboru
pozemkového, poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva, ktoré bolo vydané podľa
zákona Slovenskej národnej rady č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe
lesného hospodárstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“)
a vykonateľným sa stalo ešte v novembri 2003. Ak zákon o lesoch neustanovoval inak,
orgány štátnej správy lesného hospodárstva v konaní podľa tohto zákona postupovali podľa
Správneho poriadku (§ 33 ods. 1). Pretože zákon o lesoch neupravoval premlčanie ani zánik
práva vymáhať povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím (upravoval iba lehotu pre
začatie konania o uloženie pokuty – § 34), táto otázka sa riadila ustanoveniami Správneho
poriadku. Na rozdiel od veci sťažovateľa, v ktorej je priamo v zákone č. 273/1994 Z. z.
upravená lehota premlčania práva vymáhať poistné, ktorého zaplatenie bolo uložené
právoplatným platobným výmerom, sa preto na vec vzťahovali ustanovenia Správneho
poriadku. Na tom nič nemení ani to, že Správny poriadok v tejto súvislosti stanovuje lehotu
povahou prekluzívnu, márnym uplatnením ktorej zaniká právomoc správneho orgánu
vykonať rozhodnutie. Navyše sťažovateľ neberie pri tejto svojej argumentácii do úvahy ani
to, že oprávneným v jeho veci nebol štát, ale Všeobecná zdravotná poisťovňa (t. j.
verejnoprávna inštitúcia zriadená na vykonávanie zdravotného poistenia – § 28 ods. 1
zákona č. 273/1994 Z. z.) a predmetom exekúcie vymoženie poistného na zdravotné
poistenie. Pretože sťažovateľom označené ustanovenie Správneho poriadku (§ 71 ods. 3)
na jeho vec nedopadalo, nebolo ani povinnosťou krajského súdu vysporiadať sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným
v jeho uznesení sp. zn. 2 Cdo 4/2008 z 31. marca 2009.
28. Pretože zákon č. 273/1994 Z. z. obsahoval komplexnú úpravu časových limitov
pre vymáhanie poistného (vrátane následkov ich nedodržania) a z jeho obsahu nevyplýva,
že v trojročnej lehote plynúcej odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
toto poistné predpísalo sa vyžaduje pod hrozbou premlčania tohto práva nielen začatie
exekučného konania, ale i jeho skončenie vymožením, neobstojí ani názor sťažovateľa,
podľa ktorého právo vymáhať poistné sa premlčalo najneskôr 16. februára 2008 bez ohľadu
na to, že exekučné konanie sa začalo do troch rokov od právoplatnosti a vykonateľnosti
exekučného titulu.
29. Pretože právne názory krajského súdu, ktorými odôvodnil svoje uznesenie sp. zn.
13 CoE 143/2017 z 27. júna 2017 vo veci sťažovateľa nemožno považovať za také, ktoré by
boli založené na výklade aplikovaného jednoduchého práva spôsobom, ktorý by popieral
jeho účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 dohovoru) a postupom krajského súdu pri rozhodovaní
o odvolaní sťažovateľa. Jeho sťažnosť preto odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
30. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, nebolo potrebné zaoberať sa
ďalšími nárokmi, ktoré sťažovateľ sťažnosťou uplatnil.
31. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2018