Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 36/2021
PDF · 156.36 KB
No categories available
II. ÚS 36/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátkou
JUDr. Emíliou Korčekovou, Malacká cesta 2B, Pezinok, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 5/2012 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. decembra 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/2012
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
z 9. januára 2012 na Okresnom súde Pezinok domáhala náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy proti žalovanej Slovenskej republike, ktorá mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Pezinok v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Er 5626/2008. O návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom
z 20. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh zamietol
a žalovanej strane nepriznal náhradu trov konania. Odvolaniu sťažovateľky podanému
proti rozsudku okresného súdu nebolo vyhovené a Krajský súd v Bratislave rozsudkom
sp. zn. 3 Co 89/2017 z 15. marca 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil
rozsudok okresného súdu a priznal žalovanej strane náhradu trov odvolacieho konania.
Dovolanie sťažovateľky podané proti rozsudku krajského súdu bolo odmietnuté uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Cdo 53/2020
z 23. septembra 2020 podľa § 447 písm. e) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje, že rozsudkom krajského súdu bol
žalovanej strane priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, pričom okresný
súd však ku dňu podania ústavnej sťažnosti o výške trov odvolacieho konania nerozhodol,
a teda napadnuté konanie nie je ako celok právoplatne skončené, a tým trvá aj stav právnej
neistoty sťažovateľky. Sťažovateľka, odkazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), zastáva názor, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu jej
označených práv, keďže okresný súd za viac ako 2 roky a 6 mesiacov o trovách odvolacieho
konania nerozhodol a napadnuté konanie trvá celkovo 9 rokov.
4. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a priznal sťažovateľke náhradu trov
právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto zákonom je
zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
11. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré bolo podľa jej názoru poznačené
zbytočnými prieťahmi.
14. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný,
sťažovateľka namieta postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/2012
v podstate od začatia konania, pričom v odôvodnení ústavnej sťažnosti predostiera
predovšetkým problém spojený s tým, že okresný súd v napadnutom konaní nerozhodol
o výške trov odvolacieho konania, čím spôsobil zbytočné prieťahy a pretrvávanie stavu
právnej neistoty sťažovateľky.
15. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a ich namietané porušenie
možno preskúmavať spoločne (napr. IV. ÚS 90/2010, I. ÚS 190/2019, II. ÚS 27/2020).
16. Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).
17. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
z princípu, podľa ktorého ústavná sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to
ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo
(napr. III. ÚS 355/2012, I. ÚS 390/2019, II. ÚS 291/2020). Ústavný súd preto v rámci svojej
rozhodovacej činnosti prezentuje už ustálený záver, že ochrana základnému právu
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj podľa čl. 38 ods. 2
listiny a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
k porušeniu základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom) ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať
(napr. IV. ÚS 637/2013, II. ÚS 518/2014, II. ÚS 176/2019).
18. V danej veci ústavný súd z obsahu ústavnej sťažnosti, jej príloh a vlastných
zistení na základe súčinnosti s okresným súdom považuje za preukázané, že v čase, keď sa
sťažovateľka obrátila so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd (11. december 2020),
bola právna vec sťažovateľky v merite veci právoplatne skončená (rozsudok okresného súdu
v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 14. mája 2018).
Sťažovateľka, ktorá sa domáha ochrany svojich označených práv vo vzťahu
k napadnutému konaniu okresného súdu, sa so svojou ústavnou sťažnosťou na ústavný súd
obrátila v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu k označenému konaniu
okresného súdu v časti prejednania základnej meritórnej otázky nebol objektívne spôsobilý
splniť svoj účel (obdobne I. ÚS 572/2017, II. ÚS 433/2018).
19. Ústavný súd na základe skutkových informácií uvedených v bode 3 odôvodnenia
tohto uznesenia konštatuje, že v čase podania ústavnej sťažnosti sťažovateľky bola
otvorenou časťou posudzovaného konania, ktorú okresný súd stále prejednával, etapa
rozhodovania o trovách konania.
20. Pokiaľ ide o ďalšiu fázu konania v právnej veci sťažovateľky, teda o fázu
rozhodovania o trovách konania, ústavný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť
(napr. III. ÚS 711/2017, I. ÚS 223/2020), ako aj judikatúru ESĽP, ktorý v rámci svojej
rozhodovacej praxe zdôraznil, že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby všetky stupne konania
týkajúce sa rozhodovania o občianskych právach a záväzkoch vrátane konania
nasledujúceho po rozsudku v merite veci (čo zahŕňa teda aj fázu konania týkajúcu sa trov)
boli rozhodnuté v primeranej lehote (Hornsby v. Grécko, rozsudok ESĽP z 19. 3. 1997,
sťažnosť č. 18357/91; Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. 6. 2016,
sťažnosť č. 65302/11).
21. V posudzovanej veci po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej prebiehalo ešte
dovolacie konanie, ktoré bolo skončené odmietavým uznesením najvyššieho súdu
z 23. septembra 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. októbra 2020. V okolnostiach
danej veci pri zohľadnení skutočností, že žalovanej strane, ktorou je Slovenská republika,
trovy konania nevznikli [čo si sťažovateľka kedykoľvek mohla overiť v súdnom spise,
resp. ako je to zrejmé z veľkého počtu súdnych konaní iniciovaných sťažovateľkou proti
žalovanej strane (ku dňu podania ústavnej sťažnosti iba ústavný súd eviduje 38 ústavných
sťažností sťažovateľky v obdobných prípadoch, pozn.)], sa rozhodovanie o trovách iba
odvolacieho konania pri sťažovateľkou podanom dovolaní javilo ako nehospodárne, pretože
tu bola reálna možnosť zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu druhej inštancie vrátane
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania.
22. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak celková doba
konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizujú reálnu možnosť
zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(II. ÚS 109/03, I. ÚS 103/2016), resp. ak argumenty v sťažnosti nepreukázali v čase podania
sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá
na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, I. ÚS 192/2015). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09, I. ÚS 188/2019,
23. Pri posudzovaní postupu okresného súdu zohľadnil ústavný súd skutočnosť,
že napadnuté konanie na súde prvej inštancie vo veci sťažovateľky bolo v čase doručenia
ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (11. decembra 2020, pozn.) vo veci právoplatne
skončené. Postup okresného súdu v napadnutom konaní možno hodnotiť ako efektívne
smerujúci k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky a jej právna istota bola nastolená v čase
pred podaním ústavnej sťažnosti. Nevydanie rozhodnutia o priznanej výške trov
odvolacieho konania žalovanej strane, ktorých suma, ak by aj rozhodnutie bolo vydané,
bola 0 €, nemá z hľadiska posudzovania zbytočných prieťahov ústavnoprávnu relevanciu.
Vzhľadom na to, že suma priznanej náhrady trov konania nemá vplyv na zmenu
hmotnoprávneho postavenia sťažovateľky (s prihliadnutím na už uvedenú potenciálnu
vedomosť sťažovateľky o tom, že žalovaná strana nie je v konaní zastúpená advokátom,
ale povereným zamestnancom a je oslobodená od súdnych poplatkov, bola vopred
potenciálne známa), nemožno uvažovať o zásahu do práv sťažovateľky.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
25. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že v podobných prípadoch, keď si
v odvolacom konaní žalovaná strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu
spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúcich procesnú ekonómiu vhodné rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku na náhradu trov konania strane a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane
žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore
so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
26. Pretože ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2021
Peter Molnár
predseda senátu