Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 66/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2021

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o.,

Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Klaudia Azariová,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 31. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej aj

„sťažovateľ“ alebo „žalobca“), zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ &

RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľka

a advokátka JUDr. Klaudia Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému, t. j.

poisťovni, doplatenia kráteného poistného plnenia z havarijného poistenia, a to vo výške

600,55 € s príslušenstvom. Počas konania vzal žalobu v časti istiny vo výške 100,09 €, t. j.

v časti dane z pridanej hodnoty a k tomu prislúchajúcemu príslušenstvu, späť. Následne

28. marca 2018 zobral žalobca žalobu vo výške 293,36 € čiastočne späť, keďže v čase

po podaní návrhu na začatie konania došlo zo strany žalovaného k čiastočnému plneniu.

2.1 Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. zo 6. apríla 2018 rozhodol

tak, že sťažovateľovi priznal sumu vo výške 207,10 € s príslušenstvom, t. j. s úrokom

z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 207,10 € od 24. septembra 2014 do zaplatenia,

a paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 €, v prevyšujúcej časti, t. j. v sume 399,45 €, súd

konanie zastavil, v časti úroku z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 393,36 €

od 24. septembra 2014 do 8. marca 2018 žalobu zamietol a stranám konania náhradu trov

konania nepriznal. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 31. januára 2019 rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 6. apríla 2018 ako

vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľ namieta neústavnosť rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania, tvrdiac, že výrok, v zmysle ktorého žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov

konania, porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a pre svojvoľnosť záverov rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré

sťažovateľ vníma v rovine nesprávnych skutkových a právnych záverov, v postupe

a odôvodnení rozhodnutí, ktoré sú svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, a v rozpore

s princípom právnej istoty, pretože odporujú ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších

súdnych autorít.

3.1 Zdôrazňuje, že pôvodne uplatňoval v konaní sumu 600,55 € s príslušenstvom,

podaním z 9. februára 2018 vzal žalobu čiastočne späť, čo sa týka sumy 109,09 €

s príslušenstvom (v časti dane z pridanej hodnoty), následne po plnení žalovaného 8. marca

2018 zobral žalobu čiastočne späť v časti týkajúcej sa sumy 293,36 € a o zvyšnej časti

nároku súd prvej inštancie rozhodol právoplatne tak, že čo sa týka sumy 207,10 €

s príslušenstvom, bol žalobca úspešný. Sťažovateľ zdôrazňuje, že všeobecné súdy sa už

vysporiadali s neplnením povinnosti poisteného predložiť hodnoverné doklady o oprave

s následným znížením poistného plnenia, resp. s povinnosťou poisteného predkladať ďalšie

dôkazy, a s vplyvom aj na rozhodovanie o trovách konania (rozsudok Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 17. decembra 2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. , rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 6. júla 2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 26. marca 2014,

rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 25. januára 2018, rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 30. januára 2018). Uvádza, že pojem

zavinenia pri rozhodovaní o trovách konania sa posudzuje objektívne vo vzťahu medzi tým,

čoho sa žalobca domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú žalobca neskôr vzal žalobu späť.

Zdôrazňuje prevenčnú funkciu inštitútu trov konania. Z hľadiska rozhodovania o trovách

konania poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, podľa ktorého „V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (napr.

z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre nedostatok podmienok konania), súd

prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi [v režime

a ] otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť

sčasti zastavené, a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2

) celkovú otázku, z akej časti bol ten ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom

späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu dovodiť, že

v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné

zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska

posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu.“.

3.2 Sťažovateľ ďalej vytýka napadnutému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť, pretože

podľa jeho názoru neobsahuje žiadne odôvodnenie v súvislosti so späťvzatím žaloby

sťažovateľa, čo sa týka sumy 293,36 €. Poukazuje pritom na vec riešenú ústavným súdom

v konaní sp. zn. , kde ústavný súd vyslovil: „Aj keď krajský súd rozhodol

o náhrade trov konania v zmysle (resp. prvej vety ),

ktorým je princíp zodpovednosti za výsledok konania (princíp úspešnosti), podľa názoru

ústavného súdu toto rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené. Bolo

povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na

námietky sťažovateľa uvedené v odvolaniach proti výroku o náhrade trov konania

napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie takéto závery podľa

názoru ústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé a je rozporuplné, čím sa reálne

nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.“

3.3 Z hľadiska porušenia právnej istoty sťažovateľ poukazuje na R 49/1993 a bod 15

nálezu ústavného súdu sp. zn. , podľa ktorého „Vo všeobecnosti platí, že

náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou

zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré

by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik

zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre

nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia

návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie

otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov

z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom

treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana

v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca

strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že

späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či

v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre

možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu

k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania

žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho

prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa SR a základné

právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod

sp.zn. bolo porušené.

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Košiciach, sp.zn:

zo dňa 31.01.2019 a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 415,52 €...“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa návrhom na začatie konania je

sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

9. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9.2 Podľa ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,

ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

10. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

11. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

13. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného

súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou

technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi

Duľovi a bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Libor Duľa

(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Miroslav Duriš.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje

rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

základných práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým

osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (, ,

, ).

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ právny

poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

16. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,

že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým

podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,

že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie

dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd

pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom

prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z toho

hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený

sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním označovaných

základných práv a slobôd.

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ považuje odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu za nedostatočné z hľadiska jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď sa krajský súd adekvátne nevysporiadal s jeho argumentáciou

súvisiacou s posúdením a vyhodnotením úspechu strán sporu pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov konania (bližšie pozri bod 3).

18. Ustanovenie (ďalej len „“)

zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera

porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý

proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení

kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému

procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených

procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené

zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené

so zákazom denegatio iustitiae [odmietnutia spravodlivosti (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2017)]. Pokiaľ rozhodnutie

odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa

().

19. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľom je predostretá

argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu

týkajúcemu sa nároku na náhradu trov konania, vo svojom obsahu porušujúcemu jeho práva

podľa a dohovoru. Ústavný súd preto poukazuje na svoje

uznesenie sp. zn. z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované

v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270),

v ktorom okrem iného vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd končí

rozhodovanie o tejto otázke, ktoré tak možno považovať za rozhodnutie preskúmateľné

v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania sťažovateľ

disponoval účinným prostriedkom nápravy (dovolanie), ktorý nevyčerpal ().

19.1 K uvedenému judikatúrnemu záveru ústavný súd v rámci argumentačnej

podpory dopĺňa, že rozhodovanie o trovách konania nie je síce hlavným predmetom

konania, avšak je jeho obligatórnou súčasťou, bez rozhodnutia o ktorej nie je možné

konanie skončiť a zabezpečiť tak právnu istotu strán, a preto je z pohľadu zmätočnosti

podľa potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí

rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie, ktorým sa

konanie končí.

19.2 Pre úplnosť ústavný súd opätovne konštatuje, že pokiaľ rozhodnutie

odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu dovolania podľa

().

20. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie

nepodal, a teda nevyužil právny prostriedok, ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho

základných práv a slobôd, čím nerešpektoval subsidiárne postavenie ústavného súdu.

Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie totiž nemožno nahrádzať ústavnou

sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý, ako z už uvedeného vyplýva, môže založiť

svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala

inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovateľ

v danom prípade mal.

21. Pokiaľ ide o eventuálne ďalšie námietky, ktoré nie je možné uplatniť

v dovolacom konaní, riešenie poskytuje posledná veta , podľa

ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej

sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom

napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

V takom prípade je teda potrebné najprv vyčerpať námietky dostupné pre dovolacie konanie

a až následne využiť ústavnú sťažnosť (v rozsahu súvisiacom aj s výsledkom rozhodovania

dovolacieho súdu).

22. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti netvrdil a už vôbec

nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach

jeho prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu

v zmysle .

23. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú a argumentáciou sťažovateľa

vo vzťahu k porušeniu označených práv sa z hľadiska tohto svojho primárneho záveru

nezaoberal (nad tento rámec však venoval vecnej stránke riešenej problematiky úvahy

v bodoch 25 až 25.4 tohto odôvodnenia).

24. Pretože bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

25. Ako „obiter dictum“ ústavný súd uvádza, že je síce pravdou, že odvolací súd

poskytol len stručnú odpoveď na sťažovateľom formulované otázky, napriek tomu je

odpoveď z rozhodnutí súdov oboch inštancií čítaných v ich súvislostiach dostatočne zrejmá

a nie je ústavne neudržateľná v neprospech sťažovateľa. V rozhodnutiach všeobecných

súdoch došlo k posudzovaniu uplatnenia dvoch zásad – zásady zavinenia a zásady úspechu.

Sčasti bolo konanie zastavené (a teda pri rozhodovaní o trovách konania sa aplikovala

zásady zavinenia) a došlo aj k meritórnemu rozhodnutiu (a teda k aplikácii zásady úspechu),

pričom zavinenie na zastavení konania sa považuje na tento účel za neúspech.

25.1 V kontexte napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 27 jeho odôvodnenia

nadväzujúci na bod 56 rozsudku okresného súdu uvedeného v bode 2.1 tohto odôvodnenia)

okresný súd zistil, že žalobca podal žalobu predčasne, pokiaľ ide o sumu 293,36 € – aj

z tohto dôvodu bola žaloba čiastočne zamietnutá, práve čo sa týka príslušenstva z tejto

sumy. Žalovaný totiž plnil na výzvu sťažovateľa uplatnenú až v súdnom konaní, a to včas.

Nekonal teda v zmysle pôvodnej žalobnej požiadavky v tom smere, že by konal podľa

stavu, ktorý tu bol v čase začatia konania. Žalovaný síce sumu 293,36 € uhradil, avšak až

po tom, čo pre jej opodstatnenosť žalobca v konaní produkoval dôkazy (čo bolo jeho

procesnou povinnosťou). Keďže v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný pred začatím

konania dostal do omeškania s úhradou sumy 293,36 €, je zrejmé, že žaloba bola podaná

predčasne, a teda nedôvodne (zavinenie je na strane sťažovateľa, ktorý je na tento účel

považovaný za neúspešného).

25.2 Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní úspešný, čo sa týka sumy

207,10 €, na istine, na úrokoch z omeškania z tejto sumy (počítaných ku dňu rozhodovania

okresného súdu vo výške 66,29 €) a na paušálnej náhrade nákladov v sume 40 €, neúspešný

bol, čo sa týka úrokov z omeškania zo sumy 293,36 € (počítaných ku dňu rozhodovania

okresného súdu vo výške 93,90 €), a zavinil zastavenie konania, čo sa týka sumy 109,09 €,

na istine a na úrokoch z omeškania z tejto sumy (počítaných ku dňu rozhodovania

okresného súdu vo výške 34,92 €), ako aj čo sa týka (spornej) sumy 293,36 €.

25.3 Keďže sa v zmysle sťažovateľovi známej judikatúry zavinenie považuje

za neúspech pre rozhodovanie o trovách konania, kde sa uplatňuje aj zásada úspechu,

možno jednoducho prepočítať, že sťažovateľov úspech v spore bol v sume 313,39 €,

neúspech v sume 531,27 €, teda úspešný bol na 37 %, neúspešný na 63 %. To by

podmieňovalo rozhodnutie o trovách konania, podľa ktorého by práve sťažovateľ mal

nahradiť 26 % trov konania žalovanému.

25.4 Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania (neúspešného pre sťažovateľa), krajský

súd nepriznal stranám ich náhradu, keďže úspešnému žalovanému trovy nevznikli (aj keď sa

vyjadroval k odvolaniu – body 20 a 28 napadnutého rozhodnutia krajského súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu