Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 66/2021
PDF · 462.7 KB
No categories available
IV. ÚS 66/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2021
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o.,
Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Klaudia Azariová,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Cob 147/2018 z 31. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej aj
„sťažovateľ“ alebo „žalobca“), zastúpeného advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ &
RUŽBAŠÁN Law firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľka
a advokátka JUDr. Klaudia Azariová, vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 147/2018 z 31. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanému, t. j.
poisťovni, doplatenia kráteného poistného plnenia z havarijného poistenia, a to vo výške
600,55 € s príslušenstvom. Počas konania vzal žalobu v časti istiny vo výške 100,09 €, t. j.
v časti dane z pridanej hodnoty a k tomu prislúchajúcemu príslušenstvu, späť. Následne
28. marca 2018 zobral žalobca žalobu vo výške 293,36 € čiastočne späť, keďže v čase
po podaní návrhu na začatie konania došlo zo strany žalovaného k čiastočnému plneniu.
2.1 Okresný súd svojím rozsudkom sp. zn. 26 Cb 52/2017 zo 6. apríla 2018 rozhodol
tak, že sťažovateľovi priznal sumu vo výške 207,10 € s príslušenstvom, t. j. s úrokom
z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 207,10 € od 24. septembra 2014 do zaplatenia,
a paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 €, v prevyšujúcej časti, t. j. v sume 399,45 €, súd
konanie zastavil, v časti úroku z omeškania vo výške 9,05 % zo sumy 393,36 €
od 24. septembra 2014 do 8. marca 2018 žalobu zamietol a stranám konania náhradu trov
konania nepriznal. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Cob 147/2018
z 31. januára 2019 rozsudok okresného súdu sp. zn. 26 Cb 52/2017 zo 6. apríla 2018 ako
vecne správny potvrdil.
3. Sťažovateľ namieta neústavnosť rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania, tvrdiac, že výrok, v zmysle ktorého žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania, porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 46 ods. 1 ústavy pre svojvoľnosť záverov rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré
sťažovateľ vníma v rovine nesprávnych skutkových a právnych záverov, v postupe
a odôvodnení rozhodnutí, ktoré sú svojvoľné a nedostatočne odôvodnené, a v rozpore
s princípom právnej istoty, pretože odporujú ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších
súdnych autorít.
3.1 Zdôrazňuje, že pôvodne uplatňoval v konaní sumu 600,55 € s príslušenstvom,
podaním z 9. februára 2018 vzal žalobu čiastočne späť, čo sa týka sumy 109,09 €
s príslušenstvom (v časti dane z pridanej hodnoty), následne po plnení žalovaného 8. marca
2018 zobral žalobu čiastočne späť v časti týkajúcej sa sumy 293,36 € a o zvyšnej časti
nároku súd prvej inštancie rozhodol právoplatne tak, že čo sa týka sumy 207,10 €
s príslušenstvom, bol žalobca úspešný. Sťažovateľ zdôrazňuje, že všeobecné súdy sa už
vysporiadali s neplnením povinnosti poisteného predložiť hodnoverné doklady o oprave
s následným znížením poistného plnenia, resp. s povinnosťou poisteného predkladať ďalšie
dôkazy, a s vplyvom aj na rozhodovanie o trovách konania (rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 4 Cob 29/2013 zo 17. decembra 2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 19 Co 113/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 840/2014
zo 6. júla 2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 124/2014 z 26. marca 2014,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob 2/2016 z 25. januára 2018, rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 Co 14/2017 z 30. januára 2018). Uvádza, že pojem
zavinenia pri rozhodovaní o trovách konania sa posudzuje objektívne vo vzťahu medzi tým,
čoho sa žalobca domáhal, a skutočnosťou, pre ktorú žalobca neskôr vzal žalobu späť.
Zdôrazňuje prevenčnú funkciu inštitútu trov konania. Z hľadiska rozhodovania o trovách
konania poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 M Cdo 19/2010, podľa ktorého „V prípade, ak konanie bolo sčasti zastavené (napr.
z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby alebo pre nedostatok podmienok konania), súd
prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Najprv teda posúdi [v režime
§ 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2 o. s. p.] otázku, čo bolo dôvodom, že konanie muselo byť
sčasti zastavené, a s prihliadnutím k tomuto záveru potom hodnotí (podľa § 142 ods. 2
o. s. p.) celkovú otázku, z akej časti bol ten ktorý účastník úspešný. Ak je na čiastočnom
späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu § 142 ods. 2 o. s. p. dovodiť, že
v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné
zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska
posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu.“.
3.2 Sťažovateľ ďalej vytýka napadnutému rozhodnutiu nepreskúmateľnosť, pretože
podľa jeho názoru neobsahuje žiadne odôvodnenie v súvislosti so späťvzatím žaloby
sťažovateľa, čo sa týka sumy 293,36 €. Poukazuje pritom na vec riešenú ústavným súdom
v konaní sp. zn. IV. ÚS 45/06, kde ústavný súd vyslovil: „Aj keď krajský súd rozhodol
o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 1 o. s. p. (resp. § 146 ods. 2 prvej vety o. s. p.),
ktorým je princíp zodpovednosti za výsledok konania (princíp úspešnosti), podľa názoru
ústavného súdu toto rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené. Bolo
povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na
námietky sťažovateľa uvedené v odvolaniach proti výroku o náhrade trov konania
napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie takéto závery podľa
názoru ústavného súdu neobsahovalo, nie je presvedčivé a je rozporuplné, čím sa reálne
nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
3.3 Z hľadiska porušenia právnej istoty sťažovateľ poukazuje na R 49/1993 a bod 15
nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 196/09, podľa ktorého „Vo všeobecnosti platí, že
náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou
zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré
by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre
nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia
návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie
otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov
z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom
treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana
v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca
strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či
v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre
možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu
k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania
žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho
prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa ochrany
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné
právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod
sp.zn. 2Cob/147/2018 bolo porušené.
2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Košiciach, sp.zn: 2Cob/147/2018
zo dňa 31.01.2019 a vec vracia súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania v celkovej sume 415,52 €...“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania je
sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9.2 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne, prijme ho na ďalšie konanie v rozsahu,
ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
10. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
11. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
13. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 prerozdelená náhodným výberom pomocou
technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Liborovi
Duľovi a bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Libor Duľa
(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Miroslav Duriš.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje, preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,
III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).
15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ právny
poriadok poskytuje iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
16. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,
že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci
o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým
podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd
pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom
prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc z toho
hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu, ktorý by bol oprávnený
sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním označovaných
základných práv a slobôd.
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ považuje odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu za nedostatočné z hľadiska jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď sa krajský súd adekvátne nevysporiadal s jeho argumentáciou
súvisiacou s posúdením a vyhodnotením úspechu strán sporu pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania (bližšie pozri bod 3).
18. Ustanovenie § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera
porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení
kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému
procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených
procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené
zo zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené
so zákazom denegatio iustitiae [odmietnutia spravodlivosti (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017)]. Pokiaľ rozhodnutie
odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
19. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľom je predostretá
argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu
týkajúcemu sa nároku na náhradu trov konania, vo svojom obsahu porušujúcemu jeho práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto poukazuje na svoje
uznesenie sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270),
v ktorom okrem iného vyslovil, že ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd končí
rozhodovanie o tejto otázke, ktoré tak možno považovať za rozhodnutie preskúmateľné
v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.
Z uvedeného vyplýva, že aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania sťažovateľ
disponoval účinným prostriedkom nápravy (dovolanie), ktorý nevyčerpal (I. ÚS 300/2020).
19.1 K uvedenému judikatúrnemu záveru ústavný súd v rámci argumentačnej
podpory dopĺňa, že rozhodovanie o trovách konania nie je síce hlavným predmetom
konania, avšak je jeho obligatórnou súčasťou, bez rozhodnutia o ktorej nie je možné
konanie skončiť a zabezpečiť tak právnu istotu strán, a preto je z pohľadu zmätočnosti
podľa § 420 písm. f) CSP potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí
rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie, ktorým sa
konanie končí.
19.2 Pre úplnosť ústavný súd opätovne konštatuje, že pokiaľ rozhodnutie
odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
20. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie
nepodal, a teda nevyužil právny prostriedok, ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho
základných práv a slobôd, čím nerešpektoval subsidiárne postavenie ústavného súdu.
Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie totiž nemožno nahrádzať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý, ako z už uvedeného vyplýva, môže založiť
svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala
inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovateľ
v danom prípade mal.
21. Pokiaľ ide o eventuálne ďalšie námietky, ktoré nie je možné uplatniť
v dovolacom konaní, riešenie poskytuje § 124 posledná veta zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie ústavnej
sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným prostriedkom
napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.
V takom prípade je teda potrebné najprv vyčerpať námietky dostupné pre dovolacie konanie
a až následne využiť ústavnú sťažnosť (v rozsahu súvisiacom aj s výsledkom rozhodovania
dovolacieho súdu).
22. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti netvrdil a už vôbec
nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach
jeho prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu
v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
23. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú a argumentáciou sťažovateľa
vo vzťahu k porušeniu označených práv sa z hľadiska tohto svojho primárneho záveru
nezaoberal (nad tento rámec však venoval vecnej stránke riešenej problematiky úvahy
v bodoch 25 až 25.4 tohto odôvodnenia).
24. Pretože bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
25. Ako „obiter dictum“ ústavný súd uvádza, že je síce pravdou, že odvolací súd
poskytol len stručnú odpoveď na sťažovateľom formulované otázky, napriek tomu je
odpoveď z rozhodnutí súdov oboch inštancií čítaných v ich súvislostiach dostatočne zrejmá
a nie je ústavne neudržateľná v neprospech sťažovateľa. V rozhodnutiach všeobecných
súdoch došlo k posudzovaniu uplatnenia dvoch zásad – zásady zavinenia a zásady úspechu.
Sčasti bolo konanie zastavené (a teda pri rozhodovaní o trovách konania sa aplikovala
zásady zavinenia) a došlo aj k meritórnemu rozhodnutiu (a teda k aplikácii zásady úspechu),
pričom zavinenie na zastavení konania sa považuje na tento účel za neúspech.
25.1 V kontexte napadnutého rozhodnutia krajského súdu (bod 27 jeho odôvodnenia
nadväzujúci na bod 56 rozsudku okresného súdu uvedeného v bode 2.1 tohto odôvodnenia)
okresný súd zistil, že žalobca podal žalobu predčasne, pokiaľ ide o sumu 293,36 € – aj
z tohto dôvodu bola žaloba čiastočne zamietnutá, práve čo sa týka príslušenstva z tejto
sumy. Žalovaný totiž plnil na výzvu sťažovateľa uplatnenú až v súdnom konaní, a to včas.
Nekonal teda v zmysle pôvodnej žalobnej požiadavky v tom smere, že by konal podľa
stavu, ktorý tu bol v čase začatia konania. Žalovaný síce sumu 293,36 € uhradil, avšak až
po tom, čo pre jej opodstatnenosť žalobca v konaní produkoval dôkazy (čo bolo jeho
procesnou povinnosťou). Keďže v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný pred začatím
konania dostal do omeškania s úhradou sumy 293,36 €, je zrejmé, že žaloba bola podaná
predčasne, a teda nedôvodne (zavinenie je na strane sťažovateľa, ktorý je na tento účel
považovaný za neúspešného).
25.2 Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní úspešný, čo sa týka sumy
207,10 €, na istine, na úrokoch z omeškania z tejto sumy (počítaných ku dňu rozhodovania
okresného súdu vo výške 66,29 €) a na paušálnej náhrade nákladov v sume 40 €, neúspešný
bol, čo sa týka úrokov z omeškania zo sumy 293,36 € (počítaných ku dňu rozhodovania
okresného súdu vo výške 93,90 €), a zavinil zastavenie konania, čo sa týka sumy 109,09 €,
na istine a na úrokoch z omeškania z tejto sumy (počítaných ku dňu rozhodovania
okresného súdu vo výške 34,92 €), ako aj čo sa týka (spornej) sumy 293,36 €.
25.3 Keďže sa v zmysle sťažovateľovi známej judikatúry zavinenie považuje
za neúspech pre rozhodovanie o trovách konania, kde sa uplatňuje aj zásada úspechu,
možno jednoducho prepočítať, že sťažovateľov úspech v spore bol v sume 313,39 €,
neúspech v sume 531,27 €, teda úspešný bol na 37 %, neúspešný na 63 %. To by
podmieňovalo rozhodnutie o trovách konania, podľa ktorého by práve sťažovateľ mal
nahradiť 26 % trov konania žalovanému.
25.4 Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania (neúspešného pre sťažovateľa), krajský
súd nepriznal stranám ich náhradu, keďže úspešnému žalovanému trovy nevznikli (aj keď sa
vyjadroval k odvolaniu – body 20 a 28 napadnutého rozhodnutia krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu