Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 47/2021
PDF · 310.17 KB
No categories available
II. ÚS 47/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , a ,
, obaja , zastúpených advokátom JUDr. Matejom Molčanom,
Budimír 305, vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Cdo 84/2020 zo 17. júna 2020 a takto
rozhodol:
1. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra
2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, a , , obaja (ďalej
len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Cdo 84/2020
zo 17. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní o návrhu navrhovateľa ,
(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „starý otec“), na vydanie
neodkladného opatrenia o úpravu styku starého otca s maloletým (ďalej
len „maloletý“) uznesením č. k. 41 P 19/2019-16 z 11. júna 2019 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) rozhodol tak, že upravil styk navrhovateľa s maloletým tak, že starý otec
je oprávnený stýkať sa s maloletým každú párnu sobotu v roku od 9.00 h do 12.00 h,
počínajúc vykonateľnosťou tohto rozhodnutia, pričom prvých päť stretnutí sa bude
realizovať za prítomnosti matky dieťaťa, a to tak, že starý otec maloleté dieťa prevezme
a po ukončení styku odovzdá späť matke v obchodnom centre ,
, na 2. poschodí v priestoroch pred detským kútikom
. Ďalej okresný súd zaviazal rodičov maloletého dieťaťa, sťažovateľov, na styk
so starým otcom riadne pripraviť, poučil ich i kolízneho opatrovníka, že môžu podať
na súde návrh na začatie konania vo veci samej o úprave styku starého otca s maloletým
dieťaťom. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania.
3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.
8 CoP 229/2019 z 19. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdil
uznesenie okresného súdu vo výroku o úprave styku navrhovateľa s maloletým každú párnu
sobotu v roku od 9.00 h do 12.00 h a v ostatnej časti zmenil tak, že navrhovateľ prevezme
maloletého od matky na začiatku súdom upraveného styku v rodinnom dome
na a na tom istom mieste vráti maloletého matke
po skončení súdom upraveného styku a matka je oprávnená byť prítomná počas súdom
upraveného styku navrhovateľa s maloletým. Krajský súd ďalej zaviazal sťažovateľov
riadne pripraviť maloletého na styk s navrhovateľom a zrušil výrok uznesenia o povinnosti
uloženej súdom na podanie návrhu vo veci samej a výrok o trovách konania.
4. Sťažovatelia podali proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol a nepriznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania žiadnemu z účastníkov konania.
5. K doterajšiemu priebehu ďalších súdnych konaní týkajúcich sa úpravy styku
starého otca s maloletým sťažovatelia uviedli, že starý otec sa už návrhom doručeným
okresnému súdu 5. septembra 2017 domáhal úpravy styku s maloletým a zároveň žiadal
o nariadenie neodkladného opatrenia. Uznesením okresného súdu sp. zn. 11 P 126/2017
z 19. septembra 2017 bol návrh starého otca na nariadenie neodkladného opatrenia
zamietnutý a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd tak, že uznesenie okresného súdu
sp. zn. 11 P 126/2017 z 19. septembra 2017 potvrdil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.
11 P 126/2017 z 13. júna 2018 okresný súd návrh starého otca vo veci samej na úpravu
styku starého otca s maloletým zamietol. Na základe odvolania starého otca krajský súd
rozsudkom sp. zn. 7 CoP 231/2018 zo 17. apríla 2019 rozsudok okresného súdu sp. zn.
11 P 126/2017 z 13. júna 2018 potvrdil.
6. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 P 126/2017 z 13. júna 2018 v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 231/2018 zo 17. apríla 2019 nadobudol
právoplatnosť 13. mája 2019. Dňa 16. mája 2019, teda po troch dňoch odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 P 126/2017 z 13. júna
2018 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 231/2018 zo 17. apríla 2019,
podal starý otec návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci úpravy styku
s maloletým z dôvodu, že malo dôjsť k podstatnej zmene pomerov (konanie
v prerokovávanej veci vedené na okresnom súde pod sp. zn. 41 P 19/2019).
7. Sťažovatelia odôvodňujú porušenie označených práv tým, že predpoklady na to,
aby mohlo dôjsť k úprave styku s maloletým v zmysle § 25 ods. 5 zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o rodine“), neboli naplnené, a preto súd nemohol nariadiť neodkladné opatrenie, čo
pri svojom prieskume nezohľadnil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Sťažovatelia
uvádzajú, že pomery v rodine neodôvodňovali úpravu styku maloletého so starým rodičom,
ale naopak, odôvodňovali tento styk ponechať bez akéhokoľvek autoritatívneho zásahu,
ktorým vzťahy v rodine môžu eskalovať a viac sa naštrbovať. Tejto argumentácie sa držali
aj súdy, ktoré v predchádzajúcom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.
11 P 126/2017 návrh starého otca vo veci úpravy styku s maloletým, ako aj návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia zamietli.
8. Uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu neboli vydané v súlade
so zákonom, čím nebol naplnený ani atribút ustanovený ústavou o tom, že rozhodnutie súdu
o takomto obmedzení rodičovských práv má byť vydané na základe zákona.
9. Podľa mienky sťažovateľov boli konaním najvyššieho súdu obdobne, ako aj
v konaniach, ktoré odobril, prehliadané záujmy maloletého, tak ako to má na mysli čl. 3
ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Zároveň najvyšší súd akceptoval zásah do práva
na súkromný a rodinný život, ktorý garantuje aj čl. 8 ods. 1 dohovoru.
10. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že najvyšší súd im napadnutým uznesením odoprel
právo na prístup k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, a to
bez toho, aby na to boli splnené právne relevantné dôvody.
V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že z ich strany bolo relevantným spôsobom
preukázané to, že neboli splnené podmienky na úpravu pomerov medzi starým otcom
a maloletým . Keďže podľa § 325 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„CSP“) neodkladné opatrenie môže súd nariadiť mimo iného, ak je potrebné bezodkladne
upraviť pomery, práve potreba náležitého odôvodnenia potreby „bezodkladnosti“ úpravy
pomerov medzi účastníkmi konania nebola ani zo strany najvyššieho braná do úvahy,
pretože „už z predchádzajúcich konaní bolo zrejmé, že rodina žije s maloletým
harmonický a usporiadaný život bez toho, aby bolo potrebné doň autoritatívne
zasahovať, čím sa prehliadajú záujmy maloletého a narúša právo na súkromie a rodinný
život garantovaným vyššie uvedenými medzinárodnými právnymi aktami“.
11. Sťažovatelia ďalej argumentujú, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.
41 P 19/2019 rozhodol na základe absolútne nespôsobilých dôkazov, pretože na účely
preukázania zmeny skutkových okolností v zmysle § 329 ods. 3 CSP si súd vystačil len
s výpisom z listu vlastníctva starej matky maloletého , ktorý síce
preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, no neznamená aj zmenu trvalého pobytu.
Navyše, nehnuteľnosť, ktorej sa list vlastníctva týka, je suterén, t. j. nebytový priestor.
Uvedený argument si tiež osvojil najvyšší súd v napadnutom uznesení.
Najvyšší súd napadnutým uznesením tak podľa presvedčenia sťažovateľov neguje
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, keďže jeho konaním utrpela dôvera sťažovateľov
v právo a právny poriadok. Sťažovatelia uvádzajú, že nesúhlasia s právnym názorom
najvyššieho súdu, podľa ktorého predchádzajúci zamietajúci rozsudok vo veci samej
nemožno považovať za spôsobilý založiť prekážku už rozhodnutej veci vo vzťahu
k vydanému uzneseniu o neodkladnom opatrení, ani v prípadoch, v ktorých sa aplikuje
§ 330 ods. 2 a § 336 ods. 1 druhá veta CSP. Bez ohľadu na existenciu explicitnej úpravy
prekážky res iudicata medzi zamietajúcim rozsudkom vo veci samej a uznesením
o neodkladnom opatrení zastávajú sťažovatelia názor, že v prípade skutkovo zhodného
prípadu by sa nemali vytvárať neodôvodnené rozdiely. V opačnom prípade sú tak narušené
legitímne očakávania sťažovateľov, a to s poukazom na to, že nedošlo k zmene skutkových
okolností v porovnaní s konaním vo veci samej.
12. So zreteľom na uvedené skutočnosti sú sťažovatelia toho názoru, že okrem ich
práva na starostlivosť a výchovu o maloletého bolo porušené aj ich právo na spravodlivý
proces konaním zo strany najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s protiústavným stavom
vyvolaným zo strany prvoinštančného a odvolacieho súdu bez toho, aby sa snažil tento
pretrvávajúci stav napraviť.
13. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom
rozhodol takto:
„I. Základné právo a
na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach boli porušené.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 9Cdo/84/2020 zo dňa
17.06.2020 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
III. Sťažovatelia majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“
14. Sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť napadnutého
právoplatného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Cdo/84/2020 v spojení s Uznesením
Krajského súdu Košice, sp. zn. 8CoP/229/2019 zo dňa 19.09.2019 a Uznesením Okresného
súdu Košice I, sp. zn. 41P/19/2019 zo dňa 11.06.2019 z dôvodu hroziacej závažnej ujmy“.
Návrh na odklad vykonateľnosti odôvodňujú tým, že „Výkonom neodkladného opatrenia
vo vyššie špecifikovanej právnej veci sú ohrozené záujmy maloletého, a to aj s poukazom
na hroziaci výkon protiústavne vydaného neodkladného opatrenia.“.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a najvyššieho súdu
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto
zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
18. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
19. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
20. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;
deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
21. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné
len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne
napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,
sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo
nie sú splnené podmienky a za ktorých môže sa uskutočniť dovolacie konanie, patrí
do právomoci dovolacieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 132/2018).
22. Dovolanie je prípustné podľa § 420 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu:
1. vo veci samej (t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter) a 2. nejde síce
o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke
rozhodovanie končí inak ako meritórnym rozhodnutím vo veci samej (I. ÚS 275/2018)
23. Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za
súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 222/04,
II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, I. ÚS 46/00). Hoci spočiatku Európsky súd pre ľudské práva
vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných
opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch
(rozhodnutie o neprípustnosti z 13. 1. 2000 vo veci APIS, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č.
39754/98), jeho neskoršia judikatúra (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci
Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06; rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler proti
Nemecku, sťažnosť č. 32715/06, § 48; rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny
Klatovy, a. s., proti Českej republike, sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný
príklon k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na citované konania. Na to nadväzuje aj
judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 293/2015, III. ÚS 503/2016, II. ÚS 533/2016).
24. Vo veci nariadeného neodkladného opatrenia ústavný súd považuje za potrebné
osobitne zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany
ústavnosti pristupuje k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc
z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí
všeobecných súdov o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, lebo nie je opravnou
inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide spravidla o také súdne
rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným
spôsobom (m. m. IV. ÚS 82/09, IV. ÚS 282/2018, IV. ÚS 13/2020). Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za
predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 282/2019, IV. ÚS 12/2018).
Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým
rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (m. m.
IV. ÚS 136/2014, IV. ÚS 332/2018).
25. Výnimočnosť zasahovania ústavného súdu do rozhodnutí o neodkladných
opatreniach (predtým o predbežných opatreniach) neznamená, že tieto sú úplne mimo rámca
ústavnoprávneho prieskumu ústavným súdom. Ak všeobecný súd ponechá bez povšimnutia
niektorú z kľúčových otázok prípadu, alebo sa ako odvolací súd bez riadneho zdôvodnenia
odkloní od právnych či skutkových záverov súdu prvej inštancie, jeho postup vykazuje
známky arbitrárnosti a svojvôle (I. ÚS 191/2019).
26. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že návrh
na rozhodnutie (petit) v ústavnej sťažnosti nie je určitý. Sťažovatelia v petite
nešpecifikovali, kto podľa nich porušil ich základné práva a slobody [požiadavka
vyplývajúca z § 123 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde], avšak vychádzajúc
z celkového obsahu ústavnej sťažnosti možno konštatovať, že sťažovatelia sa domáhajú
vyslovenia porušenia nimi označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
9 Cdo 84/2020 zo 17. júna 2020. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania
tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
28. Sťažovatelia sa podanou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia
nimi označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd
odmietol dovolanie sťažovateľov ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.
29. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia označili v ústavnej
sťažnosti za porušovateľa ich základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len najvyšší súd a súčasne aj v petite ústavnej sťažnosti
sa domáhajú len zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, avšak podstatná
sťažnostná argumentácia sťažovateľov smeruje proti rozhodnutiam okresného súdu
a krajského súdu. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa sťažovatelia
v dôvodoch ústavnej sťažnosti obmedzili len na konštatovanie, že „Najvyšší súd SR svojím
postupom prispel k pretrvávajúcemu stavu nezákonnosti, či dokonca protiústavnosti,
pretože hmotnoprávne podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia neboli naplnené,
čím došlo k porušeniu ústavného práva rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu“,
a konštatovanie, že „Porušiteľ svojím Uznesením sp. zn. 9Cdo/84/2020 zo dňa 17.06.2020,
ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov (predtým dovolateľov), odoprel právo k prístupu
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, a to bez toho, aby
na to boli splnené právne relevantné dôvody.“.
30. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania
upravuje zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti
dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa
v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom
preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.
31. Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia
podmienok dovolacieho konania je v zásade výlučne v právomoci najvyššieho súdu, sa teda
úloha ústavného súdu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v predmetnom
uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.
32. Pravidla ́tykajúce sa prípustnosti dovolania majú za ciel ̌zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej
litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu
odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, pričom vzhľadom na ich jednoznačné
vyjadrenie dotknute ́osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla ́budú aplikovane.́
33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že k dovolacej
námietke sťažovateľov, podľa ktorej sa odvolací súd vôbec nezaoberal ich námietkou
o prekážke už rozhodnutej veci, v dôsledku čoho možno jeho rozhodnutie považovať
za arbitrárne, a k námietke nedostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia v časti
povinnosti uzavrieť dohodu so starým otcom dovolací súd uviedol, že v danom prípade
obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá
predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Poukazujúc na atribúty práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
najvyšší súd uviedol, že „z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom
prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa navrhovateľ domáhal, čo navrhoval,
z ktorých osvedčených skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd
prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu
posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého uznesenia odvolací súd citoval
ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie
primerane vysvetlil.“.
Najvyšší súd uviedol, že obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie sťažovateľov,
že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Podľa
názoru najvyššieho súdu krajský súd zreteľne poukázal na to, ktoré skutočnosti a z akých
dôvodov považuje za opodstatnené pre nariadenie neodkladného opatrenia, aké skutkové
okolnosti sa zmenili od právoplatne skončeného konania vo veci samej vedeného pod
sp. zn. 11 P 126/2017, prečo zaujal odlišný názor od posledného rozhodovania o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia a návrhu vo veci samej a prečo nepovažoval skôr
právoplatne skončené konanie vo veci samej (i o neodkladnom opatrení) za prekážku res
iudicata v tomto konaní. Nad rámec najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že
v predchádzajúcom konaní vo veci samej vedenom pod sp. zn. 11 P 126/2017 rozhodovali
súd prvej inštancie a odvolací súd aj o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
Najvyšší súd poukázal na osobitnú úpravu inštitútu neodkladného opatrenia vo vzťahu k res
iudicata (§ 329 ods. 3 CSP), ktoré sa v tejto veci aplikuje vo vzťahu k uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 11 P 126/2017 z 19. septembra 2017, ktorým bol zamietnutý návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho
súdu sp. zn. 8 CoP 296/2017 z 23. novembra 2017 a neskôr nariadenému neodkladnému
opatreniu. Ďalej najvyšší súd argumentoval, že hoci prekážku res iudicata vo vzťahu
nariadeného neodkladného opatrenia s predchádzajúcim rozsudkom (prípadne iným druhom
rozhodnutia vo veci samej) neupravuje žiadne osobitné ustanovenie, z Civilného sporového
poriadku je zrejmé, že konanie o nariadení neodkladného opatrenia je osobitným typom
konania, odlišným od konania vo veci samej po viacerých stránkach. Najvyšší súd v tejto
súvislosti vyslovil právny názor, že predchádzajúci zamietajúci rozsudok vo veci samej
nemožno považovať za spôsobilý založiť prekážku už rozhodnutej veci vo vzťahu
k vydanému uzneseniu o neodkladnom opatrení v tomto konaní, ani v prípadoch, v ktorých
sa aplikuje § 330 ods. 2 a § 336 ods. 1 veta druhá CSP, pretože rozhodnutia vo veciach
úpravy styku s maloletým sú špecifické tým, že sa pri nich uplatňuje § 121 Civilného
mimosporového poriadku, podľa ktorého je možné meniť alebo ich rušiť pri zmene
pomerov. V danom prípade sa podľa názoru odvolacieho súdu mali zmeniť pomery oproti
tým, z ktorých mali vychádzať súdy pri vydaní rozhodnutia, ktorým zamietli návrh starého
otca na úpravu styku s maloletým. Najvyšší súd poukázal na body 11 a 13 odôvodnenia
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že odvolací súd poukázal
na osobitosti konania o nariadení neodkladného opatrenia oproti konaniu vo veci samej
a zároveň citoval z napadnutého uznesenia, v ktorom krajský súd vysvetľoval skutkovú
odlišnosť zakladajúcu podľa jeho názoru zmenu pomerov oproti predchádzajúcemu konaniu
(najmä body 14, 15, 19, 22, 27, 28 odôvodnenia uznesenia krajského súdu, pozn.), ktorá
mala spočívať predovšetkým v očakávaní starého otca, že bude uzavretá dohoda
so sťažovateľmi o jeho styku s maloletým v zmysle ich prejavenej vôle v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie v roku 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 P 126/2017. Teda práve
postoj sťažovateľov, v dôsledku ktorého trvá vylúčenie starého otca zo styku s maloletým
vnukom, považoval za osvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov autoritatívnym
rozhodnutím súdu v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.
K tej časti dovolania, v ktorej sťažovatelia namietali, že napadnuté rozhodnutia súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu sú prekvapivé, dovolací súd odkázal na ustanovenie
§ 382 CSP a objasnil, čo možno podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu rozumieť pod
pojmom „prekvapivé rozhodnutie“. Následne uviedol, že v danom prípade rozhodnutie
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd
preskúmaval, nevyznieva ani prekvapujúco ani nečakane, pretože súdy oboch inštancií
založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých
právnych noriem v potvrdenej časti uznesenia a v zmenenej časti (spôsob styku maloletého
so starým otcom) vyšiel odvolací súd matke v ústrety, keď zobral do úvahy nevhodnosť
styku maloletého v obchodnom dome a tiež tým, že matke povolil zúčastňovať sa pri
uskutočňovaní styku maloletého so starým otcom. Za právne neúčinnú považoval dovolací
súd námietku dovolateľov o „prekvapivosti“, pokiaľ táto vychádzala z rozhodnutí vydanými
v iných (konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 11 P 126/2017 a krajskom súde pod
sp. zn. 7 CoP 231/2018) než v tomto konaní.
K námietke sťažovateľov, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav pre
rozhodnutie (posúdenie skutočnosti, či sa manželka navrhovateľa odsťahovala z domu),
najvyšší súd, odkazujúc na svoju početnú judikatúru, uviedol, že ani prípadné nedostatočné
zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované
za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Tiež poukázal na to, že v konaní
o neodkladnom opatrení postačuje osvedčenie rozhodujúcich skutočností.
34. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez
ďalšieho považovať za porušenie nimi označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené.
35. V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu
úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 420 písm. f) CSP]
a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok
sťažovateľov. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľov
týkajúce sa ich tvrdení uvádzaných v dovolaní. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil
najvyšší súd danosť dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Civilného
sporového poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania ako smerujúceho proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je procesne prípustné [§ 447 písm. c) CSP]. Na odmietnutie dovolania
najvyšším súdom tak boli splnené všetky náležitosti relevantného procesnoprávneho
predpisu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepopiera účel ani podstatu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
36. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd
odmietnutie dovolania sťažovateľov dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil,
pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní
napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup
dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup,
ktorý by nemal oporu v zákone. Práve naopak, takýto postup a rozhodnutie dovolacieho
súdu Civilný sporový poriadok výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom
prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
37. Ústavný súd preto konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby
do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie ani
v najmenšej miere nesignalizuje príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného
práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá
by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru
o vyslovení ich porušenia. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú
sťažnosť v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Ústavný súd súčasne dodáva, že ústavná sťažnosť neobsahuje žiadnu
ústavne významnú argumentáciu, keďže sťažovatelia pokračujú v rovnakej argumentácii,
ktorú uvádzali aj v opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov.
V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov preto ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že
nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov.
38. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa č. 41 ods. 4 ústavy
ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie sťažovatelia namietali v priamej príčinnej
súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný
súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani
k porušeniu základného práva podľa č. 41 ods. 4 ústavy. Ústavný súd preto aj túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu
ústavný súd ani nemohol vyhovieť návrhu na odklad vykonateľnosti, keďže
zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu vyplýva (pozri § 131 ods. 1
zákona o ústavnom súde, pozn.), že pozitívne rozhodnutie o takomto návrhu implicitne
prichádza do úvahy vtedy, ak ústavný súd príjme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
Z uvedeného dôvodu návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nevyhovel.
40. Nad rámec k návrhu sťažovateľov na odloženie vykonateľnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že ústavný súd pri posudzovaní návrhov
na odklad vykonateľnosti rozhodnutí, ktorými nebola uložená žiadna povinnosť (nejde teda
o rozsudok na plnenie), vychádza zo skutočnosti, že v týchto prípadoch odklad
vykonateľnosti v zásade nemôže zmeniť právne postavenie navrhovateľa, a teda ani nemôže
mať účinky sledované takýmto návrhom (I. ÚS 155/2018, I. ÚS 129/2018). Rozhodnutím,
ktorého odkladu vykonateľnosti sa sťažovatelia domáhali, bolo odmietnuté ich dovolanie
proti uzneseniu krajského súdu, a teda odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia by
na postavení sťažovateľov nič nezmenilo. Inými slovami, v predmetnom konaní žiadnemu
z účastníkov nebolo priznané žiadne oprávnenie ani uložená žiadna povinnosť, preto by bol
odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu bez významu.
41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu