Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 47/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , a ,

, obaja , zastúpených advokátom JUDr. Matejom Molčanom,

Budimír 305, vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júna 2020 a takto

rozhodol:

1. Návrhu na odklad vykonateľnosti n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, a , , obaja (ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 4

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. júna 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní o návrhu navrhovateľa ,

(ďalej len „navrhovateľ“ alebo „starý otec“), na vydanie

neodkladného opatrenia o úpravu styku starého otca s maloletým (ďalej

len „maloletý“) uznesením č. k. -16 z 11. júna 2019 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) rozhodol tak, že upravil styk navrhovateľa s maloletým tak, že starý otec

je oprávnený stýkať sa s maloletým každú párnu sobotu v roku od 9.00 h do 12.00 h,

počínajúc vykonateľnosťou tohto rozhodnutia, pričom prvých päť stretnutí sa bude

realizovať za prítomnosti matky dieťaťa, a to tak, že starý otec maloleté dieťa prevezme

a po ukončení styku odovzdá späť matke v obchodnom centre ,

, na 2. poschodí v priestoroch pred detským kútikom

. Ďalej okresný súd zaviazal rodičov maloletého dieťaťa, sťažovateľov, na styk

so starým otcom riadne pripraviť, poučil ich i kolízneho opatrovníka, že môžu podať

na súde návrh na začatie konania vo veci samej o úprave styku starého otca s maloletým

dieťaťom. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania.

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 19. septembra 2019 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdil

uznesenie okresného súdu vo výroku o úprave styku navrhovateľa s maloletým každú párnu

sobotu v roku od 9.00 h do 12.00 h a v ostatnej časti zmenil tak, že navrhovateľ prevezme

maloletého od matky na začiatku súdom upraveného styku v rodinnom dome

na a na tom istom mieste vráti maloletého matke

po skončení súdom upraveného styku a matka je oprávnená byť prítomná počas súdom

upraveného styku navrhovateľa s maloletým. Krajský súd ďalej zaviazal sťažovateľov

riadne pripraviť maloletého na styk s navrhovateľom a zrušil výrok uznesenia o povinnosti

uloženej súdom na podanie návrhu vo veci samej a výrok o trovách konania.

4. Sťažovatelia podali proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol a nepriznal

nárok na náhradu trov dovolacieho konania žiadnemu z účastníkov konania.

5. K doterajšiemu priebehu ďalších súdnych konaní týkajúcich sa úpravy styku

starého otca s maloletým sťažovatelia uviedli, že starý otec sa už návrhom doručeným

okresnému súdu 5. septembra 2017 domáhal úpravy styku s maloletým a zároveň žiadal

o nariadenie neodkladného opatrenia. Uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. septembra 2017 bol návrh starého otca na nariadenie neodkladného opatrenia

zamietnutý a o podanom odvolaní rozhodol krajský súd tak, že uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 19. septembra 2017 potvrdil. Rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. júna 2018 okresný súd návrh starého otca vo veci samej na úpravu

styku starého otca s maloletým zamietol. Na základe odvolania starého otca krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 17. apríla 2019 rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 13. júna 2018 potvrdil.

6. Rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. júna 2018 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2019 nadobudol

právoplatnosť 13. mája 2019. Dňa 16. mája 2019, teda po troch dňoch odo dňa

nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. júna

2018 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2019,

podal starý otec návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo veci úpravy styku

s maloletým z dôvodu, že malo dôjsť k podstatnej zmene pomerov (konanie

v prerokovávanej veci vedené na okresnom súde pod sp. zn. ).

7. Sťažovatelia odôvodňujú porušenie označených práv tým, že predpoklady na to,

aby mohlo dôjsť k úprave styku s maloletým v zmysle

o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o rodine“), neboli naplnené, a preto súd nemohol nariadiť neodkladné opatrenie, čo

pri svojom prieskume nezohľadnil najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Sťažovatelia

uvádzajú, že pomery v rodine neodôvodňovali úpravu styku maloletého so starým rodičom,

ale naopak, odôvodňovali tento styk ponechať bez akéhokoľvek autoritatívneho zásahu,

ktorým vzťahy v rodine môžu eskalovať a viac sa naštrbovať. Tejto argumentácie sa držali

aj súdy, ktoré v predchádzajúcom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

11 návrh starého otca vo veci úpravy styku s maloletým, ako aj návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia zamietli.

8. Uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu neboli vydané v súlade

so zákonom, čím nebol naplnený ani atribút ustanovený o tom, že rozhodnutie súdu

o takomto obmedzení rodičovských práv má byť vydané na základe zákona.

9. Podľa mienky sťažovateľov boli konaním najvyššieho súdu obdobne, ako aj

v konaniach, ktoré odobril, prehliadané záujmy maloletého, tak ako to má na mysli čl. 3

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Zároveň najvyšší súd akceptoval zásah do práva

na súkromný a rodinný život, ktorý garantuje aj čl. 8 ods. 1 dohovoru.

10. Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že najvyšší súd im napadnutým uznesením odoprel

právo na prístup k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, a to

bez toho, aby na to boli splnené právne relevantné dôvody.

V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že z ich strany bolo relevantným spôsobom

preukázané to, že neboli splnené podmienky na úpravu pomerov medzi starým otcom

a maloletým . Keďže podľa § 325 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“) neodkladné opatrenie môže súd nariadiť mimo iného, ak je potrebné bezodkladne

upraviť pomery, práve potreba náležitého odôvodnenia potreby „bezodkladnosti“ úpravy

pomerov medzi účastníkmi konania nebola ani zo strany najvyššieho braná do úvahy,

pretože „už z predchádzajúcich konaní bolo zrejmé, že rodina žije s maloletým

harmonický a usporiadaný život bez toho, aby bolo potrebné doň autoritatívne

zasahovať, čím sa prehliadajú záujmy maloletého a narúša právo na súkromie a rodinný

život garantovaným vyššie uvedenými medzinárodnými právnymi aktami“.

11. Sťažovatelia ďalej argumentujú, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodol na základe absolútne nespôsobilých dôkazov, pretože na účely

preukázania zmeny skutkových okolností v zmysle si súd vystačil len

s výpisom z listu vlastníctva starej matky maloletého , ktorý síce

preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, no neznamená aj zmenu trvalého pobytu.

Navyše, nehnuteľnosť, ktorej sa list vlastníctva týka, je suterén, t. j. nebytový priestor.

Uvedený argument si tiež osvojil najvyšší súd v napadnutom uznesení.

Najvyšší súd napadnutým uznesením tak podľa presvedčenia sťažovateľov neguje

svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, keďže jeho konaním utrpela dôvera sťažovateľov

v právo a právny poriadok. Sťažovatelia uvádzajú, že nesúhlasia s právnym názorom

najvyššieho súdu, podľa ktorého predchádzajúci zamietajúci rozsudok vo veci samej

nemožno považovať za spôsobilý založiť prekážku už rozhodnutej veci vo vzťahu

k vydanému uzneseniu o neodkladnom opatrení, ani v prípadoch, v ktorých sa aplikuje

a druhá veta . Bez ohľadu na existenciu explicitnej úpravy

prekážky res iudicata medzi zamietajúcim rozsudkom vo veci samej a uznesením

o neodkladnom opatrení zastávajú sťažovatelia názor, že v prípade skutkovo zhodného

prípadu by sa nemali vytvárať neodôvodnené rozdiely. V opačnom prípade sú tak narušené

legitímne očakávania sťažovateľov, a to s poukazom na to, že nedošlo k zmene skutkových

okolností v porovnaní s konaním vo veci samej.

12. So zreteľom na uvedené skutočnosti sú sťažovatelia toho názoru, že okrem ich

práva na starostlivosť a výchovu o maloletého bolo porušené aj ich právo na spravodlivý

proces konaním zo strany najvyššieho súdu, ktorý sa stotožnil s protiústavným stavom

vyvolaným zo strany prvoinštančného a odvolacieho súdu bez toho, aby sa snažil tento

pretrvávajúci stav napraviť.

13. Na základe uvedených dôvodov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom

rozhodol takto:

„I. Základné právo a

na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa a

ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach boli porušené.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

17.06.2020 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

III. Sťažovatelia majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“

14. Sťažovatelia tiež navrhujú, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť napadnutého

právoplatného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. v spojení s Uznesením

Krajského súdu Košice, sp. zn. zo dňa 19.09.2019 a Uznesením Okresného

súdu Košice I, sp. zn. zo dňa 11.06.2019 z dôvodu hroziacej závažnej ujmy“.

Návrh na odklad vykonateľnosti odôvodňujú tým, že „Výkonom neodkladného opatrenia

vo vyššie špecifikovanej právnej veci sú ohrozené záujmy maloletého, a to aj s poukazom

na hroziaci výkon protiústavne vydaného neodkladného opatrenia.“.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a najvyššieho súdu

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním, o postavení jeho sudcov a ich bezúhonnosť ustanoví zákon. Týmto

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

18. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

19. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

20. Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;

deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na

základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné

len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti

tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne

napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné,

sú vymenované v ustanoveniach a . Otázka posúdenia, či sú alebo

nie sú splnené podmienky a za ktorých môže sa uskutočniť dovolacie konanie, patrí

do právomoci dovolacieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

22. Dovolanie je prípustné podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu:

1. vo veci samej (t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter) a 2. nejde síce

o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke

rozhodovanie končí inak ako meritórnym rozhodnutím vo veci samej ()

23. Ústavným súdom už bolo opakovane judikované, že rozhodovanie o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia v súdnom konaní možno považovať predovšetkým za

súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m. ,

, , ). Hoci spočiatku Európsky súd pre ľudské práva

vylučoval aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných

opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch

(rozhodnutie o neprípustnosti z 13. 1. 2000 vo veci APIS, a. s., proti Slovensku, sťažnosť č.

39754/98), jeho neskoršia judikatúra (rozsudok veľkého senátu z 15. 10. 2009 vo veci

Micallef proti Malte, sťažnosť č. 17056/06; rozsudok z 13. 1. 2011 vo veci Kübler proti

Nemecku, sťažnosť č. 32715/06, § 48; rozsudok z 12. 1. 2012 vo veci Pekárny a cukrárny

Klatovy, a. s., proti Českej republike, sťažnosť č. 12266/07, § 64 – § 71) dokazuje postupný

príklon k aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru aj na citované konania. Na to nadväzuje aj

judikatúra ústavného súdu (napr. , , ).

24. Vo veci nariadeného neodkladného opatrenia ústavný súd považuje za potrebné

osobitne zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia je

predovšetkým vecou všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany

ústavnosti pristupuje k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia

namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením veľmi zdržanlivo, vychádzajúc

z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí

všeobecných súdov o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, lebo nie je opravnou

inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, lebo ide spravidla o také súdne

rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným

spôsobom (m. m. , , ). Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu (m. m. , ).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia musí mať predovšetkým

rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť primeraným spôsobom odôvodnené (m. m.

, ).

25. Výnimočnosť zasahovania ústavného súdu do rozhodnutí o neodkladných

opatreniach (predtým o predbežných opatreniach) neznamená, že tieto sú úplne mimo rámca

ústavnoprávneho prieskumu ústavným súdom. Ak všeobecný súd ponechá bez povšimnutia

niektorú z kľúčových otázok prípadu, alebo sa ako odvolací súd bez riadneho zdôvodnenia

odkloní od právnych či skutkových záverov súdu prvej inštancie, jeho postup vykazuje

známky arbitrárnosti a svojvôle ().

26. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že návrh

na rozhodnutie (petit) v ústavnej sťažnosti nie je určitý. Sťažovatelia v petite

nešpecifikovali, kto podľa nich porušil ich základné práva a slobody [požiadavka

vyplývajúca z ], avšak vychádzajúc

z celkového obsahu ústavnej sťažnosti možno konštatovať, že sťažovatelia sa domáhajú

vyslovenia porušenia nimi označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. júna 2020. Na základe toho ústavný súd ustálil predmet tohto konania

tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

28. Sťažovatelia sa podanou ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia

nimi označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd

odmietol dovolanie sťažovateľov ako procesne neprípustné podľa .

29. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia označili v ústavnej

sťažnosti za porušovateľa ich základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len najvyšší súd a súčasne aj v petite ústavnej sťažnosti

sa domáhajú len zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, avšak podstatná

sťažnostná argumentácia sťažovateľov smeruje proti rozhodnutiam okresného súdu

a krajského súdu. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sa sťažovatelia

v dôvodoch ústavnej sťažnosti obmedzili len na konštatovanie, že „Najvyšší súd SR svojím

postupom prispel k pretrvávajúcemu stavu nezákonnosti, či dokonca protiústavnosti,

pretože hmotnoprávne podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia neboli naplnené,

čím došlo k porušeniu ústavného práva rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu“,

a konštatovanie, že „Porušiteľ svojím Uznesením sp. zn. zo dňa 17.06.2020,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov (predtým dovolateľov), odoprel právo k prístupu

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, a to bez toho, aby

na to boli splnené právne relevantné dôvody.“.

30. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že otázku posúdenia prípustnosti dovolania

upravuje zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti

dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa

v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú. Postup súdu v súlade so zákonom

preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa.

31. Vychádzajúc z už uvedenej judikatúry, v zmysle ktorej posudzovanie splnenia

podmienok dovolacieho konania je v zásade výlučne v právomoci najvyššieho súdu, sa teda

úloha ústavného súdu v tejto veci obmedzuje na posúdenie, či najvyšší súd v predmetnom

uznesení dostatočným spôsobom odôvodnil svoj záver o neprípustnosti dovolania.

32. Pravidla ́tykajúce sa prípustnosti dovolania majú za ciel ̌zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej

litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu

odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, pričom vzhľadom na ich jednoznačné

vyjadrenie dotknute ́osoby musia počítať s tým, že tieto pravidla ́budú aplikovane.́

33. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že k dovolacej

námietke sťažovateľov, podľa ktorej sa odvolací súd vôbec nezaoberal ich námietkou

o prekážke už rozhodnutej veci, v dôsledku čoho možno jeho rozhodnutie považovať

za arbitrárne, a k námietke nedostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia v časti

povinnosti uzavrieť dohodu so starým otcom dovolací súd uviedol, že v danom prípade

obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá

predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých

(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Poukazujúc na atribúty práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

najvyšší súd uviedol, že „z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií je v danom

prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa navrhovateľ domáhal, čo navrhoval,

z ktorých osvedčených skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd

prvej inštancie, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu

posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého uznesenia odvolací súd citoval

ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie

primerane vysvetlil.“.

Najvyšší súd uviedol, že obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie sťažovateľov,

že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Podľa

názoru najvyššieho súdu krajský súd zreteľne poukázal na to, ktoré skutočnosti a z akých

dôvodov považuje za opodstatnené pre nariadenie neodkladného opatrenia, aké skutkové

okolnosti sa zmenili od právoplatne skončeného konania vo veci samej vedeného pod

sp. zn. , prečo zaujal odlišný názor od posledného rozhodovania o návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia a návrhu vo veci samej a prečo nepovažoval skôr

právoplatne skončené konanie vo veci samej (i o neodkladnom opatrení) za prekážku res

iudicata v tomto konaní. Nad rámec najvyšší súd poukázal na skutočnosť, že

v predchádzajúcom konaní vo veci samej vedenom pod sp. zn. rozhodovali

súd prvej inštancie a odvolací súd aj o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.

Najvyšší súd poukázal na osobitnú úpravu inštitútu neodkladného opatrenia vo vzťahu k res

iudicata ( ), ktoré sa v tejto veci aplikuje vo vzťahu k uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 19. septembra 2017, ktorým bol zamietnutý návrh

na nariadenie neodkladného opatrenia v spojení s potvrdzujúcim uznesením odvolacieho

súdu sp. zn. z 23. novembra 2017 a neskôr nariadenému neodkladnému

opatreniu. Ďalej najvyšší súd argumentoval, že hoci prekážku res iudicata vo vzťahu

nariadeného neodkladného opatrenia s predchádzajúcim rozsudkom (prípadne iným druhom

rozhodnutia vo veci samej) neupravuje žiadne osobitné ustanovenie, z Civilného sporového

poriadku je zrejmé, že konanie o nariadení neodkladného opatrenia je osobitným typom

konania, odlišným od konania vo veci samej po viacerých stránkach. Najvyšší súd v tejto

súvislosti vyslovil právny názor, že predchádzajúci zamietajúci rozsudok vo veci samej

nemožno považovať za spôsobilý založiť prekážku už rozhodnutej veci vo vzťahu

k vydanému uzneseniu o neodkladnom opatrení v tomto konaní, ani v prípadoch, v ktorých

sa aplikuje a veta druhá , pretože rozhodnutia vo veciach

úpravy styku s maloletým sú špecifické tým, že sa pri nich uplatňuje § 121 Civilného

mimosporového poriadku, podľa ktorého je možné meniť alebo ich rušiť pri zmene

pomerov. V danom prípade sa podľa názoru odvolacieho súdu mali zmeniť pomery oproti

tým, z ktorých mali vychádzať súdy pri vydaní rozhodnutia, ktorým zamietli návrh starého

otca na úpravu styku s maloletým. Najvyšší súd poukázal na body 11 a 13 odôvodnenia

napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, z ktorých vyplýva, že odvolací súd poukázal

na osobitosti konania o nariadení neodkladného opatrenia oproti konaniu vo veci samej

a zároveň citoval z napadnutého uznesenia, v ktorom krajský súd vysvetľoval skutkovú

odlišnosť zakladajúcu podľa jeho názoru zmenu pomerov oproti predchádzajúcemu konaniu

(najmä body 14, 15, 19, 22, 27, 28 odôvodnenia uznesenia krajského súdu, pozn.), ktorá

mala spočívať predovšetkým v očakávaní starého otca, že bude uzavretá dohoda

so sťažovateľmi o jeho styku s maloletým v zmysle ich prejavenej vôle v čase rozhodovania

súdu prvej inštancie v roku 2018 v konaní vedenom pod sp. zn. . Teda práve

postoj sťažovateľov, v dôsledku ktorého trvá vylúčenie starého otca zo styku s maloletým

vnukom, považoval za osvedčenie potreby neodkladnej úpravy pomerov autoritatívnym

rozhodnutím súdu v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.

K tej časti dovolania, v ktorej sťažovatelia namietali, že napadnuté rozhodnutia súdu

prvej inštancie a odvolacieho súdu sú prekvapivé, dovolací súd odkázal na ustanovenie

a objasnil, čo možno podľa rozhodovacej praxe najvyššieho súdu rozumieť pod

pojmom „prekvapivé rozhodnutie“. Následne uviedol, že v danom prípade rozhodnutie

odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktoré odvolací súd

preskúmaval, nevyznieva ani prekvapujúco ani nečakane, pretože súdy oboch inštancií

založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých

právnych noriem v potvrdenej časti uznesenia a v zmenenej časti (spôsob styku maloletého

so starým otcom) vyšiel odvolací súd matke v ústrety, keď zobral do úvahy nevhodnosť

styku maloletého v obchodnom dome a tiež tým, že matke povolil zúčastňovať sa pri

uskutočňovaní styku maloletého so starým otcom. Za právne neúčinnú považoval dovolací

súd námietku dovolateľov o „prekvapivosti“, pokiaľ táto vychádzala z rozhodnutí vydanými

v iných (konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. a krajskom súde pod

sp. zn. ) než v tomto konaní.

K námietke sťažovateľov, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav pre

rozhodnutie (posúdenie skutočnosti, či sa manželka navrhovateľa odsťahovala z domu),

najvyšší súd, odkazujúc na svoju početnú judikatúru, uviedol, že ani prípadné nedostatočné

zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované

za vadu konania v zmysle . Tiež poukázal na to, že v konaní

o neodkladnom opatrení postačuje osvedčenie rozhodujúcich skutočností.

34. V nadväznosti na uvedené a citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez

ďalšieho považovať za porušenie nimi označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ani práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené.

35. V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu

úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [ ]

a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok

sťažovateľov. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľov

týkajúce sa ich tvrdení uvádzaných v dovolaní. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil

najvyšší súd danosť dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Civilného

sporového poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania ako smerujúceho proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je procesne prípustné [ ]. Na odmietnutie dovolania

najvyšším súdom tak boli splnené všetky náležitosti relevantného procesnoprávneho

predpisu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepopiera účel ani podstatu základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

36. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd

odmietnutie dovolania sťažovateľov dostatočným a presvedčivým spôsobom odôvodnil,

pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní

napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup

dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. postup,

ktorý by nemal oporu v zákone. Práve naopak, takýto postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

37. Ústavný súd preto konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby

do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie ani

v najmenšej miere nesignalizuje príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného

práva sťažovateľov podľa ani práva podľa dohovoru, ktorá

by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohla viesť k záveru

o vyslovení ich porušenia. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú

sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Ústavný súd súčasne dodáva, že ústavná sťažnosť neobsahuje žiadnu

ústavne významnú argumentáciu, keďže sťažovatelia pokračujú v rovnakej argumentácii,

ktorú uvádzali aj v opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam všeobecných súdov.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov preto ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že

nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov.

38. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa č. 41 ods. 4

ústavný súd konštatuje, že jeho porušenie sťažovatelia namietali v priamej príčinnej

súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Keďže ústavný

súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa ani práva podľa

ods. 1 dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základného práva podľa č. 41 ods. 4 . Ústavný súd preto aj túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu

ústavný súd ani nemohol vyhovieť návrhu na odklad vykonateľnosti, keďže

zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu vyplýva (pozri § 131 ods. 1

, pozn.), že pozitívne rozhodnutie o takomto návrhu implicitne

prichádza do úvahy vtedy, ak ústavný súd príjme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.

Z uvedeného dôvodu návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nevyhovel.

40. Nad rámec k návrhu sťažovateľov na odloženie vykonateľnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že ústavný súd pri posudzovaní návrhov

na odklad vykonateľnosti rozhodnutí, ktorými nebola uložená žiadna povinnosť (nejde teda

o rozsudok na plnenie), vychádza zo skutočnosti, že v týchto prípadoch odklad

vykonateľnosti v zásade nemôže zmeniť právne postavenie navrhovateľa, a teda ani nemôže

mať účinky sledované takýmto návrhom (, ). Rozhodnutím,

ktorého odkladu vykonateľnosti sa sťažovatelia domáhali, bolo odmietnuté ich dovolanie

proti uzneseniu krajského súdu, a teda odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia by

na postavení sťažovateľov nič nezmenilo. Inými slovami, v predmetnom konaní žiadnemu

z účastníkov nebolo priznané žiadne oprávnenie ani uložená žiadna povinnosť, preto by bol

odklad vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu bez významu.

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu