Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 585/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 2557/13, Trnava, IČO 47 895 942, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Korytár s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava, IČO 47 243 279, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Ing. Pavol Korytár, proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -98 z 27. júna 2017, proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. z 30. apríla 2020 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. z 31. mája 2021 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka označená v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. septembra 2021 domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa , v spojení s (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -98 z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 30. apríla 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. z 31. mája 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľka navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou reštrukturalizačného konania v postavení veriteľa, v ktorom okresný súd 31. mája 2010 vydal uznesenie sp. zn. o povolení reštrukturalizácie na majetok spoločnosti v konkurze, , , (ďalej aj „dlžník“). Dňa 15. decembra 2010 okresný súd vydal uznesenie sp. zn.

o zamietnutí návrhu na potvrdenie plánu. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. z 23. marca 2011 rozhodol o potvrdení uznesenia okresného súdu o zamietnutí reštrukturalizačného plánu.

3. Dňa 7. decembra 2011 ústavný súd vydal nález č. k. -286, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. z 23. marca 2011.

4. Okresný súd uznesením č. k. z 15. júna 2012 rozhodol o potvrdení reštrukturalizačného plánu. Podľa reštrukturalizačného plánu malo dôjsť k predaju nehnuteľností, ktoré boli majetkom dlžníka počas dozornej správy zavedenej na základe reštrukturalizačného plánu a uznesenia o potvrdení reštrukturalizácie. Nebolo možné získať výnos z predaja nehnuteľností inak ako zaplatením celej kúpnej ceny, pretože reštrukturalizačný plán nepočítal so znížením kúpnych cien započítaním s neprihlásenými a nevymožiteľnými pohľadávkami iných veriteľov.

5. Dňa 15. augusta 2012 bola uzatvorená o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) medzi dlžníkom na strane predávajúceho a , , a , , , ako kupujúcimi. Predmetom bol prevod bytu polyfunkčného domu , ktorý je postavený na , a ktorý je zapísaný na vedenom Okresným úradom, katastrálnym odborom Žilina, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, príslušenstve domu a pozemku, iného nebytového priestoru (parkovacie státie) na polyfunkčného domu a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, príslušenstve domu a pozemku (ďalej len „nehnuteľnosti“) za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 95 759,16 eur vrátane dane z pridanej hodnoty (ďalej len „kúpna cena“), ktorá mala byť zaplatená takto: a) preddavok vo výške 14 360,42 eur – uhradený 27. decembra 2007, b) preddavok vo výške 14 360,42 eur – uhradený 6. marca 2009, c) časť vo výške 67 038,32 eur uhradí kupujúci do 10 dní po podpise .

6. Dňa 10. marca 2014 podal predchádzajúci žalobca spoločnosť

, (ďalej len „predchádzajúci žalobca“), žalobu proti

, , ako správcovi úpadcu

v konkurze (ďalej len „žalovaný“), a proti kupujúcim o určenie neplatnosti právneho úkonu a alternatívne o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Žalovaný je v postavení správcu úpadcu v konkurze.

7. Dňa 9. októbra 2015 bola uzatvorená o postúpení pohľadávky medzi predchádzajúcim žalobcom ako postupcom a sťažovateľkou ako postupníkom. Predmetom o postúpení pohľadávky bolo postúpenie pohľadávky vo výške 490 000 eur, ktorá vznikla z titulu nevyplatenej odmeny za reštrukturalizáciu dlžníka.

8. Dňa 10. marca 2016 vydal okresný súd uznesenie č. k. -51, ktorým pripustil zmenu účastníka z predchádzajúceho žalobcu na sťažovateľku.

9. Dňa 27. júna 2017 okresný súd vydal napadnutý rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.

10. Dňa 18. októbra 2017 sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

11. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

12. Dňa 27. júla 2020 podala sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

13. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.

II.

Argumentácia sťažovateľky

14. Podstatou argumentácie sťažovateľky je to, že podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie je arbitrárne z týchto dôvodov:

a) Najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej kupujúci sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností počas dozornej správy zriadenej na majetok dlžníka po skončení reštrukturalizačného konania v rozpore s reštrukturalizačným plánom.

b) Kupujúci nezaplatili celú výšku kúpnej ceny za nehnuteľnosti, pretože došlo k započítaniu pohľadávok zo zaplatených preddavkov, ktoré boli v čase započítania nevymáhateľné, s nárokom dlžníka na zaplatenie celej výšky kúpnej ceny z výťažku, ktorý bol určený na uspokojenie všetkých veriteľov dlžníka vrátane sťažovateľky v poradí určenom v reštrukturalizačnom pláne.

c) Sťažovateľka ako veriteľka (ako aj ostatní veritelia) je právnym úkonom – kúpnou ukrátená na výťažkoch z predaja nehnuteľností, pretože dlžník neprijal celú výšku kúpnej ceny počas dozornej správy po skončení reštrukturalizácie, ale časť kúpnej ceny započítal.

d) Sťažovateľka považuje kúpnu za absolútne neplatný právny úkon z dôvodu, že tento úkon je v rozpore s reštrukturalizačným plánom.

e) Kupujúci, ktorí mali nárok na vrátenie záloh na kúpnu cenu nehnuteľností, si mali svoju pohľadávku prihlásiť do reštrukturalizačného konania. To sa však nestalo a v dôsledku toho sa kupujúci nestali účastníkmi reštrukturalizačného plánu. Pohľadávky kupujúcich sa stali ex lege potvrdením reštrukturalizačného plánu nevymáhateľnými.

f) Započítanie pohľadávok kupujúcich, keďže išlo o pohľadávky nevymáhateľné, bolo v rozpore s v znení neskorších predpisov, ako aj v rozpore s v znení neskorších predpisov.

g) Konajúce súdy zasiahli aj do práv na rovnaké postavenie účastníkov konania, keď nedospeli k právnemu názoru, že predajom nehnuteľností počas dozornej správy v rozpore s reštrukturalizačným plánom sa poskytla výhoda kupujúcim, ktorí neprihlásili svoje nároky riadne a včas a dosiahli uspokojenie z majetku dlžníka na úkor iných veriteľov, ktorí si svoje nároky uplatnili riadne a včas, avšak postupom dlžníka v rozpore s reštrukturalizačným plánom nedosiahli žiadne uspokojenie.

h) Konajúce súdy nijako neskúmali tvrdenia sťažovateľky o neplatnosti započítania takýchto pohľadávok kupujúcich, pričom svoje rozhodnutia nijako v tomto smere neodôvodili, čím zasiahli do práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

i) Reštrukturalizačný plán neumožňoval vo svojej záväznej časti zaplatenie kúpnej ceny započítaním preddavku zo strany kupujúcich, ale, naopak, pravidlá pre stanovenie kúpnej ceny boli stanovené tak, že túto kúpnu cenu bolo potrebné v celej výške zaplatiť na bankový účet dlžníka.

j) Podľa názoru sťažovateľky aj keď nie je konkrétne v reštrukturalizačnom pláne upravené započítanie preddavku na kúpnu cenu za prevod predmetu kúpy, neznamená to, že toto započítanie je povolené.

k) Podľa sťažovateľky je kúpna v rozpore s reštrukturalizačným plánom a z tohto dôvodu je absolútne neplatná.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

15. Predmetom konania o ústavnej sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti argumentácie, ktorou sťažovateľka namieta, že napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva. Napadnuté rozhodnutia sťažovateľka považuje za arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu, že sa konajúce súdy nevysporiadali s jej argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti kúpnej , ktorá bola podľa jej názoru v rozpore s reštrukturalizačným plánom, pretože časť kúpnej ceny nebola zaplatená na bankový účet dlžníka, ale bola započítaná s preddavkami na kúpnu cenu, ktoré neboli prihlásené do reštrukturalizačného konania.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa v spojení s a práva podľa dohovoru, základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu:

16. V prípadoch, ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohla) domôcť využitím jej dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

17. Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Z toho vyplýva, že námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu preskúmal krajský súd ako súd odvolací, ktorý rozhodol napadnutým rozsudkom z 30. apríla 2020.

18. Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Z toho vyplýva, že námietky sťažovateľky uvedené v dovolaní proti rozsudku krajského súdu preskúmal najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý rozhodol napadnutým uznesením z 31. mája 2021.

19. Z uvedeného dôvodu sa v sťažovateľkinej veci uplatnil princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z , a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu a proti napadnutému rozsudku krajského

súdu v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva podľa v spojení s a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

20. Ústavný súd uvádza, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (podobne aj ).

21. Ústavný súd k vzťahu medzi a dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

22. Ústavný súd teda skúmal, či sa najvyšší súd odchýlil od prípustného výkladu aplikovaných právnych noriem a pristúpil k preskúmaniu zlučiteľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu s a dohovorom

23. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v rámci dovolania uplatnila dovolací dôvod podľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“). Sťažovateľka v rámci toho namietala nesprávne právne posúdenie záväznej časti reštrukturalizačného plánu dlžníka, resp. povinnosti z plánu vyplývajúce, a to v rozpore s konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu.

24. K tomuto dovolaciemu dôvodu najvyšší súd uviedol, že v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v zakladá jeho prípustnosť a tento konkretizovať. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Samotná polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci významovo kritériám uvedeným v nezodpovedajú.

25. Vo vzťahu k pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ je relevantné rozhodnutie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. k. z 24. januára 2018, ktoré ho ako judikát prijalo pod R 71/2018 a ktorého právna veta znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II а IV vydaných ŠEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“

26. K dovolaniu uplatnenému podľa najvyšší súd uzavrel, že zákon prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia viaže výlučne na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorú však sťažovateľka ako dovolateľka vo svojom dovolaní nijako nekonkretizovala ani nešpecifikovala (neuviedla ani jedno rozhodnutie dovolacieho súdu). Dovolací súd nemôže namiesto dovolateľa vytvárať vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa s rozhodnutím odvolacieho súdu. V takom prípade by totiž uskutočnil procesné neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy dovolania v , účelu , ale aj princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných skutočnostiach, než ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu. Pod pojem ustálenej súdnej praxe a pod pojem dovolací súd v zmysle teda nemožno zahrnúť rozhodnutie – nález ústavného súdu č. k. -286 zo 7. decembra 2011, na ktoré sťažovateľka poukazuje vo svojom dovolaní, a rovnako pod tento pojem nespadá ani rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. , keďže zákon viaže prípustnosť dovolania v výlučne na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

27. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľka v rámci dovolania uplatnila aj dovolací dôvod podľa . Sťažovateľka jeho opodstatnenosť založila na tvrdení, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi nevyriešil právnu otázku, či porušenie reštrukturalizačného plánu zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu uzatvoreného v rozpore s reštrukturalizačným plánom. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka formulovala otázky týkajúce sa spôsobu úhrady kúpnej ceny neupravené judikatúrou najvyššieho súdu.

28. Dovolací súd k tomu zdôraznil, že okolnosti týkajúce sa úhrady kúpnej ceny – bezhotovostným prevodom na účet dlžníka, započítaním vopred zaplateného preddavku na kúpnu cenu za predmet kúpy, resp. iným spôsobom sú otázkami skutkovými, relevantnými pri posudzovaní skutkového stavu veci, z ktorého súdy následne vyvodzovali právne závery o platnosti/neplatnosti právneho úkonu kúpnej podľa . Navyše, táto otázka nebola kľúčovou pre rozhodnutie súdov oboch nižších inštancií o zamietnutí žaloby, ktorého dôvodom bola primárne procesná neprípustnosť žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu. Najvyšší súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľkou formulovanej otázky nejde o právnu otázku, akú má na mysli .

29. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie sťažovateľky neumožňuje, aby bol na jeho základe uskutočnený meritórny prieskum, a tak so zreteľom na uvedené dovolací súd uzavrel, že dovolanie sťažovateľky bolo procesne neprípustné, a preto ho odmietol.

30. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr. , , , ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie (obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva sťažovateľa (napr. , ), samozrejme, za predpokladu, že ide o riešenie ústavne udržateľné.

31. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, ako aj vytvárať určitý procesný filter zabraňujúci neúmernej litigačnej záťaži najvyššieho súdu v prípade, ak vec prima facie nedosahuje intenzitu odôvodňujúcu zásah z pozície dovolacieho súdu, pričom vzhľadom na ich jednoznačné vyjadrenie dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

32. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone. Práve naopak, takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu relevantný právny predpis výslovne umožňoval (a stabilizovaná judikatúra priamo vyžadovala, pozn.), preto napadnuté uznesenie v predmetnom prípade nemohlo znamenať odoprenie prístupu sťažovateľky k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

33. Ústavný súd uzatvára, že v posudzovanej veci nezistil, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky. Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. K porušeniu označených práv sťažovateľky nedošlo z dôvodu, že námietky, ktoré sťažovateľka formulovala v podanom dovolaní, posúdil najvyšší súd materiálnym spôsobom, teda podľa ich skutočného obsahu, a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky je procesné neprípustné, a preto ho odmietol.

34. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel v napadnutom uznesení, tak nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne). Najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky formulovanými v podanom dovolaní vysporiadal ústavne udržateľným spôsobom.

35. Ústavný súd konštatuje, že závery vyplývajúce z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, nie sú ústavné neudržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom.

36. Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, tiež napr. , , , ).

37. Ak najvyšší súd ústavne konformným a akceptovateľným spôsobom dospel k názoru, že dovolanie sťažovateľky je neprípustné, pričom vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil dôvody, ktoré viedli k tomuto záveru, a tento názor nebol ústavným súdom vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zjavné, že absentuje akákoľvek príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľky.

38. Ústavný súd preto konštatuje, že neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby do napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zasahoval, preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu:

39. Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

40. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z (a tiež právo podľa dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením ().

41. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a ani k porušeniu jej práva podľa dohovoru, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

42. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

43. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2021

Libor Duľa

predseda senátu