Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-58-2023.pdf
PDF · 147.38 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/58/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, trvale bytom E. F., G. H. XXX, právne zastúpenej JUDr. Karolom Porubčinom, advokátom so sídlom Považská Bystrica, Centrum 27/32, proti žalovanému: I. D. D., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/ XXXX, trvale bytom B., J. K.. XXXXX/XX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Magdolenom, advokátom so sídlom Nitra, Farská ul. č. 50, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 6. marca 2023, č.k. 13C/13/2022-110, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníkom nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. XXX pre k.ú. E. F. ako stavba - rodinný dom so súp. č. XXX, postavená na parc. č. XXXXX/ X v podiele 5/6-ín. Zároveň žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 119 ods. 1, 2, § 123 Obč. zák. účinného od 01.01.1992, § 126 Obč. zák. úč. od. 01.01.1992, § 135 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom od 01.04.1984 do 31.12.1991, § 135 ods. 2 prvá veta Obč. zák. v znení účinnom od 01.04.1984 do 31.12.1991, § 134 ods. 1, 3, 4 Obč. zák. v znení účinnom od 01.01.1992, § 865 ods. 3 Obč. zák. v znení účinnom od 01.01.1992, § 137 písm. c/ CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva vydržaním, a to na základe tej skutočnosti, že v máji 1977 uzavrela so svojou sestrou L. F. (právnou predchodkyňou žalovaného) ústnu zmluvu, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/6 z jej sestry na žalobkyňu, za čo jej žalobkyňa vyplatila sumu 13.306,- Kčs. Žalobkyňa predmetnú skutočnosť preukazovala výpoveďou svedka - svojej sestry A. L. a predložením kópie poštovej poukážky z mája 1977, adresovanej na meno L. F.. Svedkyňa pred súdom uviedla, že ona so žalobkyňou uzavrela ústnu zmluvu, na základe ktorej podiel na rodičovskom dome, ktorý zdedila v konaní D 1623/1973 dala svojej sestre A. B., pričom z tohto podielu bola ňou vyplatená, a to sumou 13.306,- Kčs. Rovnako svoj dedičský podiel vyporiadala aj právna predchodkyňa žalovaného L. F. a takto bola vyplatená aj ďalšia sestra M. C.. Žalovaný v rámci svojej obrany spochybňoval, že by suma 13.306,- Kčs bola výplatou za jeho podiel za sporovanú nehnuteľnosť (č.l. 29 p.v.), nakoľko z podacieho lístka nie je zrejmé, k čomu sa táto úhrada viaže. Skutočnosť, že predmetná suma je výplatou za 1/6-inový podiel na rodinnom dome, však potvrdzuje nielen výpoveď A. L., ale aj samotná suma 13.306,- Kčs, ktorá predstavuje hodnotu za 1/6-inový spoluvlastnícky podiel, pričom hodnota tohto podielu bola určená tak, že od hodnoty rodinného domu, určenej podľa dedičského rozhodnutia 99.838,- Kčs (2 x 49.919,- Kčs) bol odpočítaný dlh na základe rozsudku Okresného súdu Trenčín sp.zn. 9C 232/1974 vo výške 10.000,- Kčs na každého poručiteľa (t.j. spolu 20.000,- Kčs) t.j.
99.838 - 20.000 = 79.838 a tento rozdelený na 6 častí, čo prestavuje suma 13.306,- Kčs. Súd mal preukázané nielen to, že k dohode o prevode spoluvlastníckeho podielu L. F. došlo, ale aj že tento podiel jej bol za jej života zo strany žalobkyne vyplatený. Mal za preukázané, že existoval titul, hoc neplatný pre nedostatok formy, na základe ktorého aj vzhľadom na vyplatenie podielu sestre, bola žalobkyňa dobromyseľná v tom, že spoluvlastnícky podiel jej sestry L. F. jej patrí. Zastával názor, že práve od momentu vyplatenia ceny za spoluvlastnícky podiel vstúpila žalobkyňa do oprávnenej držby vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu jej sestry L.. Uviedol, že predmetnú skutočnosť potvrdila aj samotná výpoveď žalobkyne, ktorá pred súdom tvrdila, že ona si myslela, že je to jej, keď sestru vyplatila tak, ako jej to ukladalo dedičské rozhodnutie. A preto od tohto momentu začala plynúť vydržacia doba, ktorá je zákonom pri nehnuteľnostiach stanovená nemenne na dobu 10 rokov. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že tomu, že nedošlo k vyplateniu ceny za spoluvlastnícky podiel, svedčí aj to, že žalobkyňa ponúkla zaplatiť každému spoluvlastníkovi 100,- €, s týmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil, nakoľko aj z formulácie samotného návrhu žalobkyne vyplýva, že suma 100,- € nemá byť výplatou za spoluvlastnícky podiel, ale odmenou pre jej adresátov za to, aby sa vyhla súdnemu sporu, ktorý nepochybne prinesie pre všetkých jej zúčastnených vznik ďalších trov. Súd prvej inštancie sa preto v ďalšom sústredil na posúdenie otázky plynutia vydržacej doby. Uviedol, že do 31.03.1983 náš právny poriadok inštitút vydržania nepoznal, tento bol doňho zakomponovaný až novelou zák.č. č. 131/1982 Zb. Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 1983 do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa. Z uvedeného vyvodil, že čas od mája 1977 až do marca 1983 sa započítava na vydržaciu dobu pre žalobkyňu v plnom rozsahu, a preto súd prvej inštancie konštatoval, že k vydržaniu spoluvlastníckeho podielu, pôvodne vedeného na L. F. , žalobkyňou došlo v máji 1987. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že z konania z roku 2016 a 2017, kedy žalobkyňa iniciovala uzavretie kúpnej alebo darovacej zmluvy s ostatnými spoluvlastníkmi, je zrejmé, že nemohla byť dobromyseľná, v tomto smere konštatoval, že prípadná strata dobromyseľnosti po uplynutí vydržacej doby je irelevantná, nakoľko už predtým došlo k splneniu podmienok pre vznik vlastníckeho práva vydržateľa. Uplynutie vydržacej doby malo za následok vznik vlastníckeho práva žalobkyne k spoluvlastníckemu podielu pôvodnej vlastníčky L. F.. Z uvedeného vyplýva, že v čase, keď L. F. previedla svoj podiel k spornej nehnuteľnosti na svoju dcéru D. D. nebola jeho vlastníčkou, a preto nebola oprávnená túto ďalej previesť. Pokiaľ žalovaný namietal tú skutočnosť, že nebola dodržaná písomná forma zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá sa v takomto prípade vyžadovala, a ktorá zakladá právny omyl, ktorý nie je ospravedlniteľný, a tým vylučuje dobromyseľnosť, súd prvej inštancie poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14.11.2018, v ktorom tento uviedol: „Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“ Uviedol, že práve citované rozhodnutie Ústavného súdu SR prelomilo doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý vyjadril názor, prezentovaný žalovaným. Súd sa plne stotožnil s jeho odôvodnením a v celom rozsahu naň odkazuje; naviac poukazuje tiež na skutočnosť, že vedomosť o právnych nedostatkoch písomnej formy zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam osôb, žijúcich v období socializmu, ktorý preferoval spoločné vlastníctvo pred tým súkromným ako spôsobu na odstránenie, alebo aspoň zmiernenie sociálnej nerovnosti je nemožné porovnávať s právnym povedomím osôb v období po prevrate, a to vzhľadom nielen na rastúci význam súkromného vlastníctva, ale aj možnosti získania príslušných informácií o právnej perfektnosti právnych úkonov je nepomerne odlišná. Ako vyplýva zo správy o rozhodovaní súdov vo veciach vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, prejednanej a schválenej
občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SSR, Cpj 69/83 z 30.3.1982 "individuálne vlastníctvo veci je v socialistickej spoločnosti charakterizované predovšetkým tým, že dáva vlastníkovi právo vec užívať pre potrebu svoju a svojej rodiny a v rámci právnych predpisov s ňou nakladať." Práve potláčanie významu individuálneho vlastníctva a zvýraznenie významu len jedného z čiastkových oprávnení v rámci vlastníckeho práva, a to právo užívať vec, spôsobila v tomto období nedôslednosť osôb pri uzatváraní zmlúv o prevode vlastníctva, ktorú je potrebné vzhľadom na odlišnosti tejto historickej epochy podľa názoru súdu zohľadniť. Súdu sa taktiež javí ako nespravodlivé, aby zmluva, ktorá by bola neplatná z iného dôvodu ako pre nedostatok písomnej formy by mohla zakladať dobromyseľnosť nadobúdateľa, ale neplatnosť z dôvodu nedostatku písomnej formy by tak neučinila resp. en bloc učiniť nemohla alebo ak by sa zmluva síce uzavrela v písomnej formy, ale bola by stratená, mohla mať za následok vznik dobromyseľnosti držiteľa, hoci v konečnom dôsledku by jej písomné vyhotovenie súdu predložené nebolo. Preto bol súd prvej inštancie toho názoru, že prijatie záveru o tom, že nedostatok písomnej formy pri zmluve o prevode nehnuteľností spôsobuje nedostatok dobromyseľnosti nadobúdateľa je príliš formalistické a tým nespravodlivé. V tomto smere súd považuje za dôležitejšie preukázanie poctivosti nadobudnutia nehnuteľnosti, a to najmä vo forme preukázania poskytnutia dohodnutého plnenia, čo je v prejednávanom prípade preukázané nielen svedeckou výpoveďou, ale aj potvrdením nezávislej 3. osoby - pošty, o tom, že takéto plnenie bolo zo strany žalobkyne právnej predchodkyni žalovaného poskytnuté. Súd vzhľadom na vyššie uvedené prijal záver, že žalobkyňa preukázala splnenie všetkých podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu žalovaného k spornej nehnuteľnosti vydržaním. Čo sa týka ďalšej námietky žalovaného, uvedenej v záverečnom prednese jeho právneho zástupcu, že nie je možné, aby sa žalobkyňa domáhala svojho vlastníckeho práva voči každému zo spoluvlastníkov na základe iného nadobúdacieho titulu, ak teda došlo k uzavretiu dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti, túto súd prvej inštancie rovnako nepovažoval za dôvodnú. To, že sa žalobkyňa existujúci právny stav snažila zosúladiť so stavom skutočným, hoci rôznymi prostriedkami (keď s jednou sestrou uzavrela kúpnu zmluvu, s inou zmluvu darovaciu) nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že vo vzťahu k podielu svojej sestry L. F. došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Naopak skutočnosť, že ostatné sestry žalobkyne (mimo právnej predchodkyne žalovaného) s ňou v poslednom období uzavreli písomný právny úkon, v dôsledku ktorého svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam previedli na ňu, iba potvrdzuje žalobkyňou tvrdenú skutočnosť, že v minulosti existovala ich vôľa, aby sa žalobkyňa stala ich vlastníčkou, resp. že v minulosti došlo k úkonom, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa stala vlastníčkou ich spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný okrem popierania splnenia podmienok vydržania žalobkyňou v rámci svojej obrany sa dožadoval toho, aby mu súd ako dobromyseľnému nadobúdateľovi hoci od nevlastníka poskytol súdnu ochranu a zachoval jeho vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu, teda sa domáhal prelomenia zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“. Súd prvej inštancie uviedol, že platná právna úprava v súčasnosti neumožňuje nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka. Najvyššie súdne inštancie však v rámci svojej rozhodovacej právomoci výnimočne pripustili, že nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práv pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. Takéto rozhodnutia citoval vo svojom vyjadrení aj sám žalovaný, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/71/2011 alebo rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. US 165/2011, pričom uvádzal aj rozhodnutia českých súdov, ktoré sú však vzhľadom na rozdielnu právnu úpravu v tomto smere pre rozhodovanie slovenských súdov nepoužiteľné. Pokiaľ žalovaný uvádzal, že judikatúra v tejto oblasti je ustálená, súd prvej inštancie s týmto názorom nesúhlasil s tým, že ako vyplýva z judikatúrneho vývoja pôvodným rozhodnutím, ktoré na dlhší čas stabilizovalo judikatúru v otázke prelomenia či neprelomenia zásady nemo plus iuris bolo uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10.2.2010, sp.zn. I US 50/2010, v ktorom sa o.i. uvádza: „ak je prvotná kúpna zmluva (okresný výbor S. - PhDr. S. B., CSc.) absolútne neplatná, nestal sa prvý kupujúci nikdy vlastníkom nehnuteľnosti a v prípade jej ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov (sťažovateľov) vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa totiž vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušnej správy katastra o povolení vkladu (modus acquirendi). Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.“ Z
uvedeného vyplýva, že Ústavný súd SR sa priklonil k zachovaniu zásady nemo plus iuris. K zmene postoja ústavného súdu došlo v náleze zo dňa 16.3.2016, sp.zn. I US 549/2015, kde uviedol: „aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.]. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. K rovnakým záverom došla aj naša predvojnová judikatúra či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 – „poctivé nadobudnutie nahradzuje len nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy..“, či rozhodnutie č. 9836 alebo Luby, Š. Nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka. Výber z diela a myšlienok. Bratislava : Iura edition, 1998, s. 449), ako aj zahraničná právna úprava (napr. čl. 1153 talianskeho Codice civile, maďarský občiansky zákonník, 5. Kniha, 2. časť, titul V, kapitola IX, čl. 5:39, alebo komentár k čl. 169 civilného kódexu Poľskej republiky, C. H. Beck 2014, s. 366, či k § 367 rakúskeho občianskeho práva, Springer Verlag, 2010 Wien, s. 133, alebo Tégl, P.: Niektoré teoretické problémy nadobúdania od neoprávneného, Právní rozhledy č. 10/2009, s. 344, či "Spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka, ako kritérium dôležité pre ochranu nadobúdateľa pri nadobúdaní od neoprávneného“, Právní rozhledy č. 4/2016, s. 120n. a pod), preto ústavný súd nevidí dôvod sa k nim opäť neprihlásiť a prevziať ich tak, že ak sťažovateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu (v tomto prípade dvojnásobný - opatrenie konkurzného súdu a rozhodnutie o povolení vkladu), mal by požívať ústavnú ochranu.“ Súd prvej inštancie uviedol, že tento nález možno označiť za výnimočné stanovisko ústavného súdu, nakoľko ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu SR, a to uznesenie zo dňa 20.4.2016, sp.zn. I US 239/2016 sa vrátilo k zotrvaniu na zásade nemo plus iuris. Preto uvedené rozhodnutia za smerodajné pri skúmaní danej problematiky považovať nemožno a už vôbec nemožno považovať judikatúru v tejto oblasti za ustálenú. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/71/2011, súd prvej inštancie uviedol, že prevzal názor ústavného súdu (vyjadrený v náleze zo dňa 19.1.2021, sp.zn. I US 510/2016) na toto rozhodnutie: „Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľmi uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 71/2011 z 27. februára 2013 je špecifické v tom, že aj keď v jeho odôvodnení najvyšší súd sformuloval právny názor o potenciálnej, celkom výnimočnej možnosti „prelomenia“ princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka zaručeného aplikovaním zásady „nemo plus iuris“ v prospech ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, samotné rozhodnutie najvyššieho súdu na tomto právnom názore založené nie je. Najvyšší súd v uvedenej veci zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu primárne z dôvodu nesprávneho posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe pri konflikte reštitučného nároku a nároku na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov súkromného práva. Iba nad rámec poznamenal, že úvaha krajského súdu o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanými v dobrej viere nemôže v posudzovanej veci obstáť. Doslovne uviedol:
„O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí. Len samotná skutočnosť, že štát bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti predávanej na verejnej dražbe v tzv. malej privatizácii, nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu žalovaných (vydražiteľa), že štátu svedčí aj platný právny titul, na základe ktorého je jeho vlastnícke právo v evidencii nehnuteľností zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát v čase dražby disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom.“ To zároveň znamená, že uvedenú časť odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu ani nemohol krajský súd reálne použiť ako precedentnú súčasť ustálenej rozhodovacej praxe, pretože ono samo nedefinuje skutkové limity, v ktorých najvyšší súd považuje za potrebné prelomiť princíp ochrany pôvodného vlastníka. Spomínaný záver najvyššieho súdu tak vyznieva akademicky a nespĺňa požiadavky na to, aby ho bolo možné všeobecne akceptovať ako ratio decidendi, teda právny názor zovšeobecňujúcej povahy použiteľný za konkrétnych skutkových okolností, s ktorými by všeobecné súdy mohli porovnať skutkový stav zistený v inej (porovnateľnej) veci. Aplikujúc právny názor najvyššieho súdu na prípad sťažovateľov, tak ústavný súd nemôže konštatovať, že je s ním v rozpore záver krajského súdu, podľa ktorého dobromyseľnosť sťažovateľov nemôže byť založená iba ich vierou v správnosť údajov katastra.“ Naopak v tomto rozhodnutí ústavný súd vyslovil názor, ktorý bol aj publikovaný pod č. 10/2022, ktorého právna veta znie: „Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.“ Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že práve pod vplyvom nejednostnosti rozhodovacej praxe ústavného súdu došlo aj k rozdielnemu rozhodovaniu v rámci jednotlivých senátov Najvyššieho súdu SR. Takže možno bez pochýb konštatovať, že v otázke prelomenia princípu nemo plus iuris v Slovenskej republike konštantná judikatúra neexistuje. Súd prvej inštancie preto k predmetnej otázke zaujal názor, ktorý prezentoval naposledy aj Veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR (VS NS 1VObdo/2/2020), v zmysle ktorého: „Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.“ Dobrá viera žalovaného odvodzovaná len od údajov, zapísaných v katastri nehnuteľností, sama osebe nestačí na to, aby súd v prejednávanom prípade dospel k záveru, že je maximálne spravodlivé, aby bola zásada nemo plus iuris prelomená, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že k nadobúdaniu od nevlastníka (L. F.) došlo v rámci vetvy jej priamych potomkov, pri ktorých je potrebné predpoklady ich dobromyseľnosti skúmať oveľa prísnejšie ako v prípade nadobúdateľov, ktorí nie sú rodinnými príslušníkmi prevodcu. Nakoľko žalovaný neuviedol bližšie skutkové okolnosti ohľadom vlastnej dobromyseľnosti, súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanom prípade nezistil také okolnosti, ktoré by mu dovoľovali prelomiť zásadu nemo plus iuris a potvrdiť vlastnícke právo žalovaného ako nadobúdateľa od nevlastníka. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, keď plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti neúspešnému žalovanému.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a rozhodol tak, že žalobu žalobkyne zamietne (domáhajúc sa zrejme zmeny napadnutého rozsudku a zamietnutia žaloby). Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Uviedol, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudol od svojej matky (D. D.) v roku 2016. Jeho matka nadobudla nehnuteľnosť 07.10.2010 od svojej matky L. F.. Žalobkyňa svoj nárok odôvodňovala odkazom na ústnu dohodu s právnou predchodkyňou žalovaného L. F. a tiež odkazom na poštovú poukážku zo dňa 30.05.1977 v sume 13.306,- Kčs. Žalovaný poprel tvrdenie o ústnej dohode a vyplatení podielu jeho právnej predchodkyne, preto táto skutočnosť zostala v konaní pred súdom prvej inštancie spornou. Mal za to, že výpoveď samotnej žalobkyne a svedkyne je v rozpore s predloženým listinným dôkazom Rozhodnutím Štátneho notárstva č. D 1623/78 zo dňa 29.10.1976, kde sa konštatuje, že vyplatenie ostatných dedičov nebolo objektívne možné, nakoľko žalobkyňa nemala finančné prostriedky na vyplatenie, teda nijakým spôsobom ani nebola žalobkyni uložená povinnosť vyplatiť ostatných dedičov. Ak v čase tvrdeného vyplatenia právnej predchodkyne žalovaného L. F. bola táto na základe právoplatného rozhodnutia o dedičstve podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, potom by o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva musela existovať nová písomná dohoda podielových spoluvlastníkov, avšak existenciu takejto dohody o vyporiadaní žalobkyňa a ani svedkyňa N. L. netvrdila, nakoľko uvádzajú, že výplata peňazí bola zo strany žalobkyne realizovaná titulom, resp. na základe dedičského rozhodnutia, čo je vylúčené. Ďalej považoval za potrebné opakovane uviesť, že predložená poštová poukážka je len príkaz udelený na pošte na predpísanom tlačive, aby vyplatila určitému adresátovi tam uvedenú sumu, avšak z jej obsahu nemožno prijať nespochybniteľný záver, že by uvedené finančné prostriedky boli adresátom prevzaté, teda že boli skutočne vyplatené. Poštovú poukážku nie je možné považovať za verejnú listinu, ktorá by sa dala považovať bez ďalšieho za nespochybniteľnú. Mal za to, že súd prvej inštancie arbitrárne určil lehotu začatia plynutia domnelej vydržacej doby. Mal za to, že bez dôvodných pochybností možno konštatovať, že k uzatvoreniu dohody dedičov v rámci dedičského konania neprišlo a nemožno považovať za preukázané následné uzatvorenie dohody, ktorej účastníčkou by bola okrem žalobkyne i L. F., z ktorej by bolo zrejmé, že L. F. mala záujem previesť svoj spoluvlastnícky podiel na žalobkyňu, a to za odplatu 13.306,- Kčs a že k prevodu spoluvlastníckeho podielu a vyplateniu sumy 13.306,- Kčs skutočne prišlo. Uviedol, že z konania žalobkyne je zrejmé, že táto nie je žiadnym spôsobom dobromyseľná, keď v roku 2016 a 2017 iniciovala uzavretie kúpnej, resp. darovacej zmluvy s ostatnými spoluvlastníkmi. Za týmto účelom oslovila aj právnu predchodkyňu žalovaného, pričom táto už vtedy nesúhlasila s uzavretím kúpnej zmluvy na spoluvlastnícky podiel. Žalobkyňa tak nikdy nenakladala s vecou ako so svojou vlastnou, pričom bola si vedomá skutočnosti, že sporný podiel na nehnuteľnosti jej nepatrí. Nie je preto zrejmé, na základe akého právneho titulu sa žalobkyňa domáha vlastníctva. Žalovaný nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie sa stotožnil s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018. Mal za to, že predmetné rozhodnutie predstavuje ojedinelý exces z doterajšej rozhodovacej činnosti a vychádza z odlišnej skutkovej situácie. V posudzovanej veci právny titul neexistuje, žalobkyňa nepreukázala akékoľvek uzavretie kúpnej zmluvy prípadne dohody dedičov, ktorú súd spomína v odôvodnení rozhodnutia. Žalobkyňa raz tvrdí, že nehnuteľnosť má byť jej na základe rozhodnutia o dedičstve, neskôr na základe dohody, inokedy zase na základe zmluvy. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Aj v prípade, že by akákoľvek zmluva alebo dohoda v danom čase mala medzi dedičmi existovať, tak platil v tom čase platný právny predpis, ktorý k platnému a účinnému prevodu nehnuteľnej veci vyžadoval písomnú formu. Žalovaný mal za to, že odvolaním napádaným rozhodnutím dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty, legitímneho očakávania a ochrana legálne nadobudnutých práv. Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou ochrany aktuálneho vlastníka – žalovaného, ktorý bol dobromyseľným nadobúdateľom, navyše oproti žalobkyni s existujúcim právnym titulom. Mal za to, že aj podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky, súdov Českej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva (na ktoré v podanom odvolaní poukazoval), dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. 3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku. S odvolaním žalovaného, ani s jeho dôvodmi nesúhlasila. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za zákonné a správne. Mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že bolo preukázané, že došlo k dohode medzi žalobkyňou a právnou predchodkyňou žalovaného – pani L. F. o prevode jej spoluvlastníckeho podielu (podielu L. F.) na žalobkyňu a taktiež bolo preukázané, že tento podiel jej bol za života vyplatený zo strany žalobkyne.
Súd prvej inštancie mal teda preukázané, že existoval titul, hoc neplatný pre nedostatok formy, na základe ktorého bola žalobkyňa dobromyseľná v tom, že jej patrí predmetný spoluvlastnícky podiel jej sestry L. F.. V súlade s názorom súdu prvej inštancie mala za to, že žalobkyňa bola oprávnene presvedčená, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudla dobromyseľne do svojho vlastníctva poctivým spôsobom (keďže žalobkyňa preukázateľne poskytla pani L. F. náhradu za jej spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti), aj keď pritom nebola dodržaná písomná forma právneho úkonu. Súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu žalovaného k spornej nehnuteľnosti vydržaním, týkajúce sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka, vrátane dobromyseľnosti, pričom uplynutie vydržacej doby malo za následok vznik vlastníckeho práva žalobkyne k spoluvlastníckemu podielu pôvodnej vlastníčky L. F.. Súhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v čase, keď L. F. previedla svoj podiel k predmetnej nehnuteľnosti na svoju dcéru D. D., nebola jeho vlastníčkou a preto nebola oprávnená tento podiel ďalej prevádzať. Ďalej uviedla, že pokiaľ ide o názor žalovaného uvedený v jeho odvolaní, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou ochrany aktuálneho vlastníka – žalovaného, tento považuje za nesprávny a poukazuje v súlade s názorom súdu prvej inštancie na uznesenie NS SR (veľký senát NS SR) zo dňa 27.04.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny.
5. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.
6. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (rozhodnutie sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp.zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007).
7. Žalovaný v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).
8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
9. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
10. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol zhodnú argumentáciu ako pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli žalovaným tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež presvedčivo a dostačujúco odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP), na tieto poukazuje ako na správne a plne vyčerpávajúce a preto tieto nebude duplicitne opakovať.
11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:
12. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva vydržaním k nehnuteľnosti špecifikovanej vo výroku napadnutého rozsudku. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že v máji 1977 uzavrela so svojou sestrou L. F. (právnou predchodkyňou žalovaného) ústnu kúpnu zmluvu, vyplatila jej kúpnu cenu vo výške 13.306,- Kčs, o čom svedčí výpoveď sestry žalobkyne A. L., ktorá bola zároveň sestrou L. F. a svedčí o tom aj poštová poukážka. V uvedenom žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno a v konaní sa žalovanému uvedené nepodarilo vyvrátiť. Predmetnú nehnuteľnosť začala žalobkyňa užívať práve na základe ústnej kúpnej zmluvy v dobrej viere, že jej táto patrí, bola v užívaní dobromyseľná, jej držba počas celej vydržacej doby nebola nikým a ničím rušená, trvala viac ako 10 rokov. Ak žalovaný nadobudol následne nehnuteľnosti od svojej právnej predchodkyne, ktorá vzhľadom na vydržanie nehnuteľnosti žalobkyňou nebola jej vlastníčkou, teda túto nehnuteľnosť nadobudol od nevlastníka, neznamená to nemožnosť nevydržania vlastníckeho práva v prospech žalobkyne. Súd prvej inštancie preto správne založil svoje rozhodnutie, ktorým žalobe vyhovel, na právnom posúdení nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyne vydržaním, ku ktorému došlo nerušenou držbou už v roku 1987. Správne preto neprihliadal na skutočnosti, ktoré nastali až po uplynutí vydržacej doby. Vyslovený právny záver nemožno považovať za právne nekonformný, a to aj napriek rozdielnej rozhodovacej praxe súdov. V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Najvyšší súd SR vo svojej staršej judikatúre [R 44/96 (rozsudok z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94)] rozlišoval medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby, keď nadviazal na skoršiu judikatúru (R 45/1986, Zb. rozh. č. 45, zoš. 9-10/1986, str. 193), podľa ktorej „na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva
a ochranou držby.“. Neskôr – niekedy od roku 2010 – na Najvyšší súd viacerými rozhodnutiami [napr. 4Cdo/283/2009, (R 73/2015), 4Cdo/361/2012 (R 74/2015), 5Cdo/49/2010, 3Cdo/97/2009, 3MCdo/7/2010, 3MCdo/8/2010, 2Cdo/207/2005, či 6MCdo/5/2010] priklonil k názoru, že do podmienok oprávnenej držby, resp. dobromyseľného držiteľa je potrebné zahrnúť aj povinnosť držiteľa dodržať právny titul potrebný pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Začal uprednostňovať reštriktívnejší názor, že držiteľ nemôže byť dobromyseľný v prípade prevodu nehnuteľnosti ústnou kúpnou zmluvou, ak právny poriadok vyžaduje na prevod nehnuteľnosti písomnú kúpnu zmluvu. Súčasná súdna prac (dovolacieho i ústavného súdu) sa v súvislosti s interpretáciou § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ, t.j. s otázkou, či môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu viacerými rozhodnutia vrátila k právnym záverom staršej judikatúry. V uznesení z 12. augusta 2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 najvyšší súd uviedol, že „Oprávnená držba sa nemusí nevyhnute opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu aký právny titul svedčí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).“ Uvedené právne závery zopakoval tiež Najvyšší súd SR napr. v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/190/2020 a v uznesení z 30. mája 2022 sp. zn. 2Cdo/201/2020. V náleze zo 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015 (publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 48/2018) ústavný súd po podaní historického exkurzu právneho inštitútu oprávnenej držby, kritike nedostatočného zdôvodnenia zmeny (novšej) judikatúry a konštatovaní ústavnej konformity staršej judikatúry považoval za podstatné uviesť, že pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný ... taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho páva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný ... V náleze z 24. novembra 2022 sp. zn. III. ÚS 468/2022 sa ústavný súd k vyššie uvedenému právnemu názoru vo veci sp. zn. II. ÚS 484/2015 explicitným spôsobom znova prihlásil. Vo vzťahu k ústavne konformnému výkladu dobromyseľnosti držby v tomto náleze považoval ústavný súd za podstatné rovnako zdôrazniť, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.
13. Záverom odvolací súd uvádza, že totožne ako aj súd prvej inštancie nezistil také okolnosti, ktoré by dovoľovali prelomiť zásadu nemo plus iuris a potvrdiť vlastnícke právo žalovaného ako nadobúdateľa ako nevlastníka s poukazom na odôvodnenie súdu prvej inštancie.
14. Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa dostatočne spoľahlivo preukázala splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním.
15. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal, a preto odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobkyni proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).