Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/77/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci žalobcu: Obec Partizánska Ľupča, so sídlom 032 15 Partizánska Ľupča č. 417, IČO: 00 315 656, právne zastúpeného: BUKNA, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Jánoškova 1545, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 865 044, proti žalovanému: ATLADIA a.s., so sídlom Partizánska Ľupča 88, 032 15 Partizánska Ľupča, IČO: 44 703 465, zastúpenému právnou zástupkyňou Mgr. Lenkou Matlákovou, so sídlom Oravská 15A, 903 01 Senec, IČO: 42 134 960, v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -294 zo dňa 23.10.2020, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -294 zo dňa 23.10.2020 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území V. I., Obci V. I., Okres Liptovský Mikuláš zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálneho odboru: pozemok KN-C parcelné č. 2643/7, trvalý trávny porast o výmere 381 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2643/8, trvalý trávny porast o výmere 107 901 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2649/2, ostatná plocha o výmere 1 106 m2, pozemok KN- C parcelné č. 2670/3, lesný pozemok o výmere 10 595 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/4, lesný pozemok o výmere 291 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/5, lesný pozemok o výmere 139 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/6, lesný pozemok o výmere 140 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/7, lesný pozemok o výmere 82 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/8, lesný pozemok o výmere 204 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/9, lesný pozemok o výmere 263 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/10, lesný pozemok o výmere 144 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/11, lesný pozemok o výmere 224 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/12, lesný pozemok o výmere 1 370 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/13, lesný pozemok o výmere 33 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/14, lesný pozemok o výmere 4 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/15, lesný pozemok o výmere 52 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/16, lesný pozemok o výmere 396 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/17, lesný pozemok o výmere 227 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/18, lesný pozemok o výmere 473 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/19, lesný pozemok o výmere 1 789 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/20 lesný pozemok o výmere 973 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2670/21, lesný pozemok o výmere 6 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2676/19, trvalý trávny porast o výmere 24 721 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2676/20, trvalý trávny porast o výmere 27 722 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2676/30, trvalý trávny porast o výmere 16 701 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2676/31, trvalý trávny porast o výmere 25 052 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2676/32, trvalý trávny porast o výmere 43 968 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2677, lesný pozemok o výmere 11 782 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2678/2, lesný

pozemok o výmere 8 319 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2678/3, lesný pozemok o výmere 619 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2678/4, lesný pozemok o výmere 1 627 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2679/5, trvalý trávny porast o výmere 566 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2679/8, trvalý trávny porast o výmere 2 429 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2679/9, trvalý trávny porast o výmere 35 654 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2679/10, trvalý trávny porast o výmere 1 281 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2679/11, trvalý trávny porast o výmere 138 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2679/12, trvalý trávny porast o výmere 2 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2680/4, ostatná plocha o výmere 3 228 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2768/4, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 194 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2769/2, lesný pozemok o výmere 211 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2769/3, lesný pozemok o výmere 590 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2770/3, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 473 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2771/5, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 1 427 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2771/6, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 82 m2, pozemok KN-C parcelné č. 2771/7, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 540 m2 a pozemok KN-C parcelné č. 2771/8, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 894 m2. Výrokom II. okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania od žalovaného 100%.

2. V odôvodnení poukázal okresný súd na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom uvedených nehnuteľností. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 24. 5. 2008 uzavrel so spoločnosťou MEI Slovakia, a.s., Sabinovská 14, Bratislava 821 20, IČO: 17 337 755, Memorandum o spolupráci, ktorého obsahom bola dohoda o vytvorení a založení akciovej spoločnosti ATLADIA, a.s. (žalovaného). Memorandum bolo schválené uznesením č. 2/2008 obecného zastupiteľstva dňa 25. 4. 2008. V memorande sa žalobca zaviazal vložiť do základného imania spoločnosti, ktorú mal založiť so spoločnosťou MEI Slovakia, a.s., nepeňažný vklad. Žalobca mal získať 20 % akcií zakladanej spoločnosti. Predmetom nepeňažného vkladu boli pozemky v katastrálnom území V., obec V. I., zapísané na LV č. XXX a to pozemok KN-E parcelné č. 4561, trvalé trávnaté porasty o výmere 20 558 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4574, orná pôda o výmere 640 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4575, ostatné plochy o výmere 561 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4576/2, orná pôda o výmere 158 707 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4587, trvalé trávnaté porasty o výmere 2 133 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4588, orná pôda o výmere 38 132 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4589/2, orná pôda o výmere 36 575 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4608, orná pôda o výmere 75 922 m2, pozemok KN-E parcelné č. 4609, trvalé trávnaté porasty o výmere 3 614 m2 a pozemok KN-E parcelné č. 4610, trvalé trávnaté porasty o výmere 2 827 m2. Dňa 15. 12. 2008 uzavrela spoločnosť MEI Slovakia, a.s. Zmluvu o postúpení práv a povinností so spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s., Sabinovská 14, Bratislava 821 20, IČO: 35 885 173. V zmluve o postúpení MEI Slovakia, a.s. postúpila svoje práva z memoranda na spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. (právo založiť spoločne so žalobcom novú spoločnosť). MEI Slovakia, a.s. uviedla, že pred uzavretím zmluvy o postúpení vyžiadala súhlas žalobcu s postúpením všetkých práv a povinností, ktoré z memoranda vyplývajú. Súhlas s postúpením bol pripojený k textu zmluvy o postúpení formou podpisu vtedajšieho starostu žalobcu I. E.. O zmluve o postúpení a ani o postúpení nerozhodovalo obecné zastupiteľstvo žalobcu a vtedajší starosta udelil súhlas bez zapojenia obecného zastupiteľstva. Na druhý deň po uzavretí zmluvy o postúpení bola podpísaná zakladateľská zmluva žalovaného - spoločnosti ATLADIA, a.s. Dňa 9. 2. 2009 žalobca správcovi vkladu odovzdal vyhlásenie, ktorým žalobca prevzal záväzok vložiť do zakladanej spoločnosti svoje pozemky. Vo vyhlásení vkladateľa sa uvádza, že oprávnenie žalobcu vložiť nehnuteľný majetok do imania spoločnosti vyplýva z memoranda uzavretého medzi spoločnosťou MEI Slovakia, a.s. a žalobcom, ktoré schválilo obecné zastupiteľstvo. Vo vyhlásení sa uvádza, že so súhlasom žalobcu došlo k postúpeniu práv a povinností z memoranda na spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. Vo vyhlásení absentuje zmienka o rozhodnutí obecného zastupiteľstva, ktoré by postúpenie schválilo. Dňa 23. 3. 2009 bol podaný návrh na zápis spoločnosti žalovaného do obchodného registra. Do obchodného registra bol žalovaný zapísaný dňa 19. 5. 2009 a dňa 11. 6. 2009 bol povolený vklad do katastra nehnuteľností a žalovaný bol do katastra zapísaný ako vlastník vkladaných pozemkov.

3. Žalobca poukázal na to, že obec a jej orgány vykonávajú verejnú moc a podľa článku 2 sú oprávnení konať iba vtedy, ak im to dovoľuje zákon. Orgány obce (starosta obce, obecné zastupiteľstvo) zodpovedajú za nakladanie s majetkom obce a ich postup pri nakladaní s majetkom je upravený najmä v o obecnom zriadení a o majetku obcí. V zmysle Zákona o majetku obcí sú orgány obce povinné hospodáriť s majetkom v prospech rozvoja obce a občanov, užívať a udržiavať majetok obce, chrániť ho pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím a používať všetky dostupné právne prostriedky na ochranu tohto majetku. Akékoľvek dispozície s obecným majetkom sú obce oprávnené vykonávať výlučne na základe zákona. Obecné zastupiteľstvo podľa Zákona o majetku obcí schvaľuje vždy vklady

majetku obce do zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností. Pokiaľ obecné zastupiteľstvo o takomto vklade nerozhodne, k vkladu nedôjde. Ak starosta obce urobí príslušný dispozičný úkon bez predchádzajúceho schválenia obecného zastupiteľstva, je takýto úkon neplatný. Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. („Majetkovoprávne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny úkon za obec.“). Podľa žalobcu nemohlo bez schválenia obecným zastupiteľstvom dôjsť k platnému postúpeniu práv a povinností vyplývajúcich z memoranda a ani ku vkladu nehnuteľností do zakladanej spoločnosti. Vtedajší starosta súhlasil so zmluvou o postúpení, ale na takýto úkon nebol oprávnený. Súhlasom s postúpením práv z memoranda starosta porušil zákon, lebo tak urobil bez schválenia obecným zastupiteľstvom. Schvaľovanie nakladania s obecným majetkom obecným zastupiteľstvom je jeden z nástrojov verejnej kontroly hospodárenia obce. Obec sa tak chráni pred prípadnými neuváženými a škodlivými úkonmi zo strany starostu. Schvaľovací proces je spôsob verejnej kontroly prostredníctvom obecného zastupiteľstva. Pri schvaľovaní vkladu sa neposudzuje len zámer, ale aj osoba, s ktorou má žalobca zámer realizovať (zakladať novú spoločnosť). Starosta umožnil vklad obecného majetku do spoločnosti založenej niekým iným ako bol partner schválený obecným zastupiteľstvom. Obecné zastupiteľstvo obral o možnosť nového partnera posúdiť. Je možné, že ak by ako zmluvná strana memoranda vystupovala spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s., obecné zastupiteľstvo by vklad neschválilo. Ak mala byť spoločnosť, do ktorej žalobca vkladal svoj majetok, zakladaná so spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s., mala byť takáto zmena schválená obecným zastupiteľstvom. Obsahom takéhoto uznesenia mala byť informácia, že novozakladaná spoločnosť sa zakladá so spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s. To, že vklad pozemkov do zakladanej spoločnosti bol povolený, je pochybením správy katastra a nemalo k nemu dôjsť. Žalobca sa domnieva, že je vlastníkom pozemkov. Spoločnosť MEI Slovakia, a.s. postúpením práv konala v rozpore s bodom 7 memoranda, v ktorom sa zmluvné strany zaviazali, že sa zdržia akéhokoľvek rokovania o záležitostiach upravených memorandom s tretími stranami. Podľa žalobcu je memorandum neplatné pre neurčitosť, lebo úprava vzájomných práv a povinností bola taká vágna, že nie je možné určiť obsah záväzkov, ktoré na seba zmluvné strany prevzali. Žalobca vidí rozpor s dobrými mravmi. Dôsledkom vkladu majetku obce do spoločnosti je strata akejkoľvek kontroly nad majetkom obce. Veľkosť žalobcovho podielu a absencia kontrolných mechanizmov vyvoláva dojem, že cieľom založenia spoločnosti bolo pripraviť žalobcu o majetok. Desať rokov od založenia sa na pozemkoch nerealizuje žiadna zmysluplná činnosť. Po zapísaní žalovaného ako vlastníka pozemkov do katastra nehnuteľností došlo k zmene stavu v katastri nehnuteľností, preto žalobca zabezpečil úradne overené kópie geometrických plánov preukazujúce súčasný stav (č. 36672769-107/11, č. 36672769-199/11 a č. 17951381-81/2014). Existuje naliehavý právny záujem, aby bolo súdom určené, že vlastníkom vkladaných pozemkov je žalobca. Iba rozhodnutie súdu zabezpečí súlad skutočného stavu so stavom v katastri nehnuteľností (zápis žalobcu ako vlastníka).

4. Okresný súd po vykonaní stranami navrhnutého dokazovania poukázal na relevantnú právnu úpravu , , , , , , , , , , úpravu , , , , , , , úpravu , , , o obecnom zriadení a úpravu , o majetku obcí. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami nie je sporné, že dňa 24. 5. 2008 žalobca v zastúpení starostom I. a zástupca (v memorande neuvedeného) investora („za investora“) MEI Slovakia, a.s., podpísali Memorandum o spolupráci medzi investorom zastúpeným MEI Slovakia, a.s. a Obcou V. I.. V memorande sa strany dohodli, že pripravia všetky vecné, právne a legislatívne podklady pre vytvorenie a založenie akciovej spoločnosti (bod 1. memoranda), vytvoria a založia akciovú spoločnosť so sídlom v V. I. (bod 5.) s tým, že obec vstupuje do a.s. vecným vkladom - pozemkami vo výlučnom vlastníctve obce, ktoré pozemky sú identifikované parcelnými číslami 4587, č. 4588, 4589/2, č. 4608, č. 4609, č. 4610, č. 4561, č. 4574, č. 4575, č. 4576/2, o výmere 340.621 m2 a budú tvoriť 20 % vkladu. Investor vstupuje finančným vkladom 70 % s tým, že si vyhradzuje právo delegovať ostávajúcich 10 % na tretiu osobu podľa vlastného rozhodnutia. Obecné zastupiteľstvo Partizánskej Ľupče uznesením č. 2/2008 dňa 25. 4. 2008 schválilo „MEMORANDUM o spolupráci medzi investorom zastúpeným MEI SLOVAKIA a.s. so sídlom v Bratislave a Obcou Partizánska Ľupča v zastúpení I. E., starostom obce o vytvorení a založení akciovej spoločnosti“. Spoločnosť MEI Slovakia, a.s. ako postupca uzavrela dňa 24.5.2008 so spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s. Zmluvu o postúpení práv a povinností, ktorou bezodplatne postúpila všetky práva a povinnosti, ktoré jej ako investorovi vyplývajú z Memoranda, na postupníka (článok II zmluvy o postúpení). V článku I. zmluvy o postúpení sa výslovne uvádza, že postupca (MEI Slovakia,

a.s.) ako investor uzavrel s obcou dňa 24.5.2008 Memorandum o spolupráci. V Zmluve o postúpení práv a povinností spoločnosť MEI Slovakia, a.s. sama seba označila opakovane ako investora z memoranda uzavretého s obcou a správala sa ako budúci investor. Žalovaný v konaní tvrdil, že MEI Slovakia, a.s. bola zástupcom investora a neobjasnil rozpor medzi právnym postavením zástupcu investora v memorande a investora v zmluve o postúpení práv a povinností. Podľa okresného súdu, keďže spoločnosť MEI Slovakia, a.s. bola zástupcom neznámeho investora, nemohla postupovať akékoľvek práva a povinnosti na iný subjekt, lebo je vylúčené, aby zástupca a zastúpený bol identický subjekt, pretože ich právne postavenie je rozdielne, práva a povinnosti vznikajú zastúpenému a nie jeho zástupcovi.

5. Okresný súd ďalej uviedol, že v Zmluve o postúpení práv a povinností je uvedený písomný súhlas Obce Partizánska Ľupča zastúpenej starostom I. E., že súhlasí s postúpením práv a povinností investora MEI Slovakia, a.s. na spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. Medzi stranami nebolo sporné, že obecné zastupiteľstvo nikdy neschválilo vyššie uvedenú Zmluvu o prevode práv a povinností, resp. neschválilo vklad majetku obce do majetku zakladanej spoločnosti s iným subjektom ako MEI Slovakia, a.s. Podľa okresného súdu je právne irelevantné, v akom vzťahu personálneho, či finančného prepojenia sú spoločnosti MEI Slovakia, a.s. a VIENNA GATE 4, a.s., keďže ide o dve rozdielne právnické osoby, každá s vlastnou právnou subjektivitou. Právne irelevantný je aj argument žalovaného, že podľa bodu päť, siedmej odrážky memoranda bolo možné pristúpiť k založeniu dcérskych alebo sesterských spoločností, v ktorých bude mať (zrejme obec a investor) adekvátny podiel. Zakladaniu dcérskych a sesterských spoločností predchádza založenie základnej spoločnosti, ktorá mala byť vytvorená obcou a investorom. Podľa z. č. o majetku obcí obecné zastupiteľstvo schvaľuje vklady majetku obce do majetku zakladaných spoločností. Obsahom memoranda bola dohoda o založení akciovej spoločnosti medzi stranami memoranda (obec vloží nepeňažný vklad a investor peňažný vklad). Len obecnému zastupiteľstvu je vyhradené rozhodovať o zakladaní obchodných spoločností, schvaľovať zástupcov obce do ich štatutárnych a kontrolných orgánov a schvaľovať majetkovú účasť obce v právnickej osobe ( z. č. o obecnom zriadení). Vôľu vytvára za obec obecné zastupiteľstvo a navonok ju prejavuje starosta. Preto podľa okresného súdu, ak obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o založení akciovej spoločnosti s obchodnou spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s. a neschválilo majetkovú účasť obce v akciovej spoločnosti zakladanej so spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s. bolo vloženie majetku obce do takto založenej obchodnej spoločnosti v rozpore so zákonom ( z. č. o obecnom zriadení a z. č. o majetku obcí).

6. Okresný súd ďalej uviedol, že zakladateľská zmluva o založení akciovej spoločnosti ATLADIA, a.s. bola spísaná formou notárskej zápisnice č. N 560/2008, Nz 61878/2008, dňa 16.12.2008 za účasti zakladateľov: 1. VIENNA GATE 4, a.s., 2. Obec Partizánska Ľupča a 3. I. S., nar. XX. X. XXXX, bytom V. XXX/XX, O.. Na základe návrhu na zápis akciovej spoločnosti do obchodného registra bola Obchodná spoločnosť ATLADIA a.s. zapísaná Okresným súdom Žilina do obchodného registra 19.5.2009. Žalovaný podal na Správe katastra Liptovský Mikuláš 3.6.2009 návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v notárskej zápisnici vo vlastníctve Obce Partizánska Ľupča ako nepeňažného vkladu do základného imania obchodnej spoločnosti ATLADIA a. s. (žalovaného). K návrhu žalovaný pripojil vyhlásenie vkladateľa - Obce Partizánska Ľupča o vklade vyššie uvedených pozemkov do základného imania spoločnosti ATLADIA a. s. (žalovaného) v zastúpení starostom obce I.. Katastrálny úrad v Žiline, Správa katastra Liptovský Mikuláš povolil vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v prospech žalovaného.

7. K obsahu memoranda okresný súd uviedol, že sa jedná o dvojstranný právny úkon medzi neuvedeným investorom zastúpeným spoločnosťou MEI Slovakia, a.s. a žalobcom. Aj podľa znenia obsahu uznesenia č. 2/2008 schválilo obecné zastupiteľstvo 25. 4. 2008 „MEMORANDUM o spolupráci medzi investorom zastúpeným MEI SLOVAKIA a.s. so sídlom v Bratislave a Obcou Partizánska Ľupča v zastúpení I. E., starostom obce o vytvorení a založení akciovej spoločnosti.“ Podľa okresného súdu sú pojmovými znakmi právneho úkonu: 1. prejav vôle, 2. právne následky prejavu vôle (vznik, zmena alebo zánik práv alebo povinností), 3. prejav vôle musí byť dovolený právnymi predpismi, 4. s prejavom vôle právne predpisy spájajú právne následky zamýšľané tým, kto prejavil vôľu. Právny úkon, v ktorom nie je označená (teda známa) strana úkonu, je neplatný právny úkon, lebo absentuje subjekt prejavujúci vôľu. Žalovaný od začiatku sporu tvrdil, že spoločnosť MEI Slovakia, a.s. zastupovala investora, čo zodpovedá textu memoranda a zneniu uznesenia obecného zastupiteľstva. Podľa okresného súdu, ak nie je od počiatku známe, kto je subjekt prejavujúci vôľu na strane investora, právny úkon je od počiatku vadný

a teda absolútne neplatný ( ). Určitosť právneho úkonu ( ) sa týka aj určenia účastníkov právneho úkonu. Označenie účastníka právneho úkonu len „investor“ (bez akýchkoľvek identifikačných znakov) nespĺňa náležitosti právneho úkonu. V takomto prípade nejde o vadu právneho úkonu, ktorú je možné odstrániť výkladom podľa obsahu zmluvy. Súd nemôže v rámci výkladu obsahu právneho úkonu vytvárať absentujúci prejav vôle za neznámeho „investora“ účastníka právneho úkonu (čo je v zhode s tvrdením žalovaného o právnom postavení zástupcu investora). Výkladom možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nie dopĺňať (vytvárať) prejav vôle. Okresný súd konštatoval, že zástupcovi MEI Slovakia, a.s. nemohli vzniknúť práva a povinnosti z právneho úkonu, lebo tie vznikajú priamo zastúpenému ( ), pričom je vylúčené, aby zástupca a zastúpený bol identický subjekt, keďže ich právne postavenie je rozdielne.

8. K obrane žalovaného, že obecné zastupiteľstvom schvaľuje iba vklad majetku obce do majetku zakladanej spoločnosti bez povinnosti schválenia subjektu, okresný súd uviedol, že malo ísť o novozaloženú spoločnosť s odkazom na Obec sa spravuje verejným právom, keďže ide o verejnoprávnu korporáciu. Verejné právo určuje pôsobnosť orgánov obce a tvorbu jej právne relevantnej vôle. Uznesenie obecného zastupiteľstva je materiálnoprávnou podmienkou pre vyjadrenie vôle obce, ktorú vytvára kolektívny orgán. Starosta vôľu nevytvára, iba navonok prejavuje vôľu obce tvorenú obecným zastupiteľstvom. Prejavená vôľa obecného zastupiteľstva musí byť určitá a zrozumiteľná, aby nemohli nastať pochybnosti o obsahu rozhodnutia (uznesenia). Vykonávaniu právnych úkonov obce predchádza rozhodovanie o týchto úkonoch. Pri posudzovaní právnych úkonov je zásadná jednota vôle a prejavu. Vytváranie prejavu vôle obce ako verejnoprávnej korporácie nemožno posudzovať rovnako ako pri obchodných spoločnostiach, keďže postavenie obcí je zakotvené v ústave (Články 64 - 71 SR) a má špeciálnu právnu úpravu (zákon o obecnom zriadení a zákon o majetku obcí). Zákonodarca neustanovuje právne povinnosti samoúčelne, ale preto, aby sa dodržiavali a ich neplnenie nemôže požívať právnu ochranu. Porušenie zákonných povinností môže vyvolať negatívne právne účinky, najmä ak sa týka vyhradenej pôsobnosti obecného zastupiteľstva (, , , z. č. o obecnom zriadení). Vyhradená právomoc obecného zastupiteľstva nemôže byť prenesená na iný orgán obce. V prípade nakladania s majetkom obce sa sleduje verejný záujem na hospodárnom a účelnom nakladaní s majetkom obce. Majetok obce slúži na podnikanie iba subsidiárne, primárne má slúžiť na zabezpečovanie verejných potrieb. Za prevody nehnuteľných vecí sa považujú aj vklady nehnuteľností do majetku obchodných spoločností ( zákona o obecnom zriadení), preto sa vyžaduje predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva, inak by išlo o absolútne neplatný právny úkon podľa .

9. Okresný súd k obrane žalovaného, že z uznesenia obecného zastupiteľstva vyplýva schválenie memoranda o spolupráci medzi neuvedeným investorom zastúpeným MEI SLOVAKIA a. s. a obcou o vytvorení a založení akciovej spoločnosti, konštatoval, že ani z memoranda nevyplýva iné právne postavenie spoločnosti MEI SLOVAKIA a. s. ako zástupcu neuvedeného investora. Obsahom memoranda a ani uznesenia obecného zastupiteľstva nie je súhlas na založenie obchodnej spoločnosti s konkrétnym zakladateľom a označenie investor nie je určité. Právnym úkonom na založenie akciovej spoločnosti, ak ju zakladajú viacerí zakladatelia, je zakladateľská zmluva, a preto malo obecné zastupiteľstvo rozhodnúť (uznesením) o založení akciovej spoločnosti tak, aby bolo možné na základe takéhoto rozhodnutia uzavrieť zakladateľskú zmluvu s označeným zakladateľom alebo zakladateľmi. Bez určenia subjektu, s ktorým má obec uzavrieť zakladateľskú zmluvu podľa , resp. založiť spoločnosť, nedošlo k vytvoreniu vôle obce prostredníctvom obecného zastupiteľstva tak, aby starosta mohol túto vôľu prejaviť uzavretím zakladateľskej zmluvy (so subjektom, o ktorom rozhodlo obecné zastupiteľstvo). Starosta nemohol nahradiť absenciu rozhodnutia obecného zastupiteľstva o subjekte, s ktorým chce obec založiť obchodnú spoločnosť, nad rámec svojej právomoci, ktorá mu vyplýva zo zákona. Z rovnakých dôvodov starosta nemohol dať súhlas na postúpenie práv a povinností z memoranda schváleného obecným zastupiteľstvom v zmluve o postúpení práv a povinností na VIENNA GATE 4, a. s. Starosta nad rámec právomocí rozhodol o zmluvnej strane zakladateľskej zmluvy bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva ( zákona o obecnom zriadení). Takéto právne úkony sú neplatné pre rozpor so zákonom podľa . Obecné zastupiteľstvo schvaľuje vklady majetku obce do majetku zakladanej spoločnosti ( zákona o majetku obcí). Obecné zastupiteľstvo neschválilo zákonným postupom vklad majetku obce do zakladanej obchodnej spoločnosti, keďže absentuje subjekt, ktorý mal s obcou zakladať obchodnú spoločnosť.

10. Ďalej k obrane žalovaného okresný súd uviedol, že podľa (, k ) spoločnosť nesmie vrátiť akcionárom ich vklady (zásada zákazu vrátenia vkladov), ktoré tvoria základné imanie spoločnosti. Ustanovenia o zákaze vrátenia vkladu spoločnosti sú kogentné, teda záväzné voči všetkým subjektom. Takto je zákonom obmedzená autonómia vôle účastníka právneho vzťahu a obmedzuje sa autonómia kapitálovej spoločnosti pri nakladaní s obchodným majetkom vo vzťahu k akcionárom spoločnosti. Základné imanie spoločnosti má byť zachované počas existencie spoločnosti, aby nedochádzalo k jeho poklesu a vrátením vkladu by došlo k zníženiu základného imania spoločnosti pod výšku zapísanú v obchodnom registri. Tieto ustanovenia chránia obchodný majetok spoločnosti (princíp jednoty obchodného majetku s kapitálovou spoločnosťou). je špeciálny právny predpis vo vzťahu k a proti sebe tak stoja právo na ochranu vlastníka (nehnuteľností) a právo na ochranu akciovej spoločnosti, akcionárov a veriteľov spoločnosti. Podľa okresného súdu sa každý vlastník môže domáhať ochrany vlastníckych práv na súde, aj keď predmetom vlastníctva sú nehnuteľnosti, ktoré predstavujú nepeňažné vklady tvoriace základné imanie spoločnosti. Do právneho poriadku Slovenskej republiky boli implementované obchodné smernice (napríklad tzv. kapitálová smernica), preto aj v právnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada reálneho vytvorenia a udržania základného imania a obchodná spoločnosť nesmie akcionárom vrátiť ich vklady. Žalobca je v právnom postavení akcionára, teda subjektu, ktorému spoločnosť nesmie vrátiť vklad. Dôsledkom rozhodnutia o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim základné imanie spoločnosti je zásah do základného imania spoločnosti. Nie je možné, aby základné imanie, ktoré je tvorené (aj) nehnuteľnosťami bolo vo vlastníctve iného subjektu bez dopadu na akciovú spoločnosť. Základné imanie spoločnosti by sa tak znížilo. Zníženie základného imania spoločnosti je upravené zákonom ( - 216 ), kedy tak môže urobiť spoločnosť. Aplikácia ako špeciálneho predpisu má prednosť pred aplikáciou na vzťahy upravené špeciálnym predpisom. Zásahy súdu do obchodných spoločností pri posudzovaní práv a povinností medzi špeciálnymi subjektmi (akcionár a akciová spoločnosť) sú obmedzené najmä vo vzťahu k základnému imaniu spoločnosti. Každé takéto rozhodnutie by malo vplyv na zmenu výšky obchodného imania spoločnosti (R 9/2000). Slovenský právny poriadok neumožňuje, aby o znížení základného imania rozhodoval súd ( a nasl. ). Rozhodnutie o určení vlastníctva k predmetu, ktorý tvorí základné imanie spoločnosti, v prospech iného subjektu nemôže ostať bez dopadu na základné imanie spoločnosti, keďže prestane byť majetkom spoločnosti. Veritelia spoločnosti sa môžu domáhať uspokojenia iba z majetku kapitálovej spoločnosti, ktorou je akciová spoločnosť. Zákaz vrátenia vkladov podľa platil ešte pred novelou vo vzťahu k . Pri obchodnej spoločnosti je jej základné imanie rozvrhnuté na akcie. Výšku základného imania určujú stanovy, ale nesmie byť nižšia ako zákonom určená výška základného imania. Žalovaný sa bránil aj odkazom na konanie o neplatnosť spoločnosti. Neplatnosti spoločnosti sa možno domáhať len zo zákonom stanovených dôvodov ( ). Po vzniku spoločnosti sa už nemožno domáhať určenia, že spoločnosť nevznikla ( ). Zápis spoločnosti do obchodného registra má konštitutívny charakter. Iba zákonom taxatívne uvedené dôvody ( ) nemôžu konvalidovať ani po zápise obchodnej spoločnosti do obchodného registra. Iné dôvody (vady) nie sú spôsobilé vyvolať rozhodnutie súdu o neplatnosti spoločnosti. Vady neuvedené v zápisom spoločnosti do obchodného registra konvalidujú. Relevantné sú len do okamihu zápisu do obchodného registra. Ako už bolo uvedené vyššie, právna úprava v Slovenskej republike implementovala smernice 68/151/EHS a Európskeho parlamentu a Rady 2009/101/ES. Zásahy súdu do obchodných spoločností sú obmedzené zákonom, ktorý určuje, v ktorých prípadoch môže súd zasiahnuť do obchodnej spoločnosti (napr. neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, zrušenie spoločnosti, neplatnosť spoločnosti).

11. Podľa okresného súdu to, čo obmedzuje obchodnú spoločnosť, nie je možné priamo aplikovať na súdnu ochranu práv vyplývajúcich z právneho poriadku Slovenskej republiky. Predmetom sporu nie je zníženie obchodného imania spoločnosti, ani vrátenie vkladov (zákon zákaz vrátenia vkladov ukladá akciovej spoločnosti). Právo na ochranu vlastníka, hoci je akcionárom spoločnosti, nie je porušením zásady zákazu vrátenia vkladov, lebo vklady nevracia spoločnosť, hoci spoločnosť znáša dôsledky straty vlastníckeho práva k vkladu akcionára do spoločnosti formou nepeňažného vkladu (nehnuteľností). Každý vlastník sa môže domáhať ochrany vlastníckeho práva, či je akcionárom spoločnosti alebo nie je. V tomto konaní sa rieši otázka vlastníckeho práva žalobcu, ktorý tvrdí, že žalovaná obchodná spoločnosť nadobudla vlastnícke právo v rozpore so zákonom, čo bolo preukázané na základe vykonaného dokazovania.

12. Okresný súd uviedol, že obsahom vlastníckeho práva je oprávnenie vlastníka nakladať s vecou, držať ju, užívať a požívať jej plody. Vlastnícke právo je najdôležitejší vecnoprávny inštitút. Vlastnícke právo musí rešpektovať každý. V súkromnoprávnych úkonoch obcí sa prejavujú určité zvláštnosti vyplývajúce z postavenia obcí, orgánov obcí, keď vôľu vytvára obecné zastupiteľstvo a navonok ju prejavuje starosta. Obci zo zákona vyplývajú povinnosti pri nakladaní s majetkom obce (obmedzenia a zákazy), ktoré iné subjekty súkromného práva nemajú. Majetok obce ako verejnoprávnej korporácie slúži na plnenie úloh samosprávy so zákonom danými kompetenciami. Z hľadiska právneho režimu nakladanie s majetkom obce nemožno porovnávať s nakladaním subjektov súkromného práva (napr. fyzické osoby, obchodné spoločnosti, občianske združenia). Odlišný právny režim má zabezpečiť ochranu majetku obce pred zneužívaním, nehospodárnym nakladaním, aby sa predišlo situácii, že obec nebude môcť plniť verejnoprávne funkcie. Nakladanie s majetkom obce upravuje špeciálny zákon (z. č. o majetku obcí) a zákon priamo určuje, ktoré majetkové dispozície sú najzávažnejšie ( z. č. o obecnom zriadení). V prípade nakladania s majetkom obce sa sleduje verejný záujem na hospodárnom a účelnom nakladaní s majetkom obce. Aj keď pri nakladaní s majetkom má obec postavenie subjektu súkromného práva (právne úkony obce), zákon určuje obciam obmedzenia pri nakladaní s ich majetkom. Zákonom o obecnom zriadení a zákonom o majetku obcí štát reguluje hospodárenie a nakladanie s majetkom obce, ktoré je odlišné ako pri nakladaní s majetkom subjektov súkromného práva. Okresný súd odkazuje na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov i ústavného súdu (napr. nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. , , , , , rozsudky Najvyššieho súdu SR , ). Preto akýkoľvek súkromný subjekt vstupujúci do právnych vzťahov s orgánom verejnej správy si musí byť vedomý, že obec nie je súkromným subjektom a jej verejnoprávne postavenie niektoré možnosti obmedzuje alebo definuje. Posudzovanie tvorenia a prejavov vôle obce ako verejnoprávnej korporácie nemožno posudzovať rovnako ako pri obchodných spoločnostiach, keďže postavenie obcí je zakotvené v ústave (Články 64 - 71 SR) a má špeciálnu právnu úpravu (zákon o obecnom zriadení a zákon o majetku obcí). Obec sa spravuje verejným právom, keďže ide o verejnoprávnu korporáciu a verejné právo určuje pôsobnosť orgánov obce a tvorbu jej právne relevantnej vôle. Uznesenie obecného zastupiteľstva je materiálnoprávnou podmienkou pre vyjadrenie vôle obce, ktorú vytvára kolektívny orgán. Starosta sám vôľu nevytvára, iba navonok prejavuje vôľu obce tvorenú obecným zastupiteľstvom. Zákonodarca neustanovuje právne povinnosti samoúčelne, ale preto, aby sa dodržiavali, a ich neplnenie nemôže požívať právnu ochranu. Porušenie zákonných povinností môže vyvolať negatívne právne účinky, najmä ak sa týka vyhradenej pôsobnosti obecného zastupiteľstva (, , , z. č. o obecnom zriadení). Vyhradená právomoc obecného zastupiteľstva nemôže byť prenesená na iný orgán obce. Vykonávaniu právnych úkonov obce predchádza rozhodovanie o týchto úkonoch. Pri posudzovaní právnych úkonov je zásadná jednota vôle a prejavu.

13. Okresný súd tak rozhodol, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, ktoré vložil žalobca do základného imania obchodnej spoločnosti ( - ). Proti sebe stáli dve práva, súkromné právo obchodnej spoločnosti a verejné právo obce. Súd rozhodol v prospech žalobcu (obce), keďže ku vkladu nehnuteľného majetku obce do základného imania žalovanej spoločnosti došlo v rozpore s hmotným právom. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom nepožíva ochranu práva (Článok 20 SR). Keďže žalobca bol v spore úspešný, okresný súd mu priznal podľa v spojení s , nárok na náhradu trov konania od žalovaného 100%.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný cestou právnej zástupkyne, a to z dôvodov podľa , a . K dôvodu podľa žalovaný uviedol, že namietal spôsob riešenia sporu určovacou žalobou a tvrdil, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení svojho práva. Nepreukázal, že by určovacia žaloba mala preventívny charakter v tom smere, že bude predchádzať ďalším sporom. Podľa žalovaného sa takýmto spôsobom spor nevyrieši definitívne, nakoľko sa nevyrieši situácia v založenej akciovej spoločnosti. Žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré ako zakladateľ vložil do základného imania spoločnosti žalovaného. Žalovaný poukázal na úpravu ust. a , , z ktorých ustanovení je zrejmé, že právo vkladateľa na vrátenie nepeňažného vkladu sa recipročne vyvažuje jeho povinnosťou zaplatiť hodnotu nepeňažného vkladu spoločnosti v peniazoch. Obec ako zakladateľ odovzdala správcovi vkladu písomné vyhlásenie o vklade nehnuteľností a odovzdaním tohto vyhlásenia sa považoval jej vklad za splatený. Z tohto hľadiska nie je daný naliehavý právny záujem na určení práva, keďže právo žalobcu nie je žiadnym spôsobom ohrozené. Naopak zo zákona vyplýva spôsob, kedy a za akých podmienok má byť toto jeho právo splnené. Žalovaný považuje

za porušenie práva na spravodlivý proces spôsob rozhodnutia, ktorým by súd určil vlastnícke práva žalobcu, čím by nezákonne a predčasne fakticky rozhodol o vrátení vkladu žalobcovi bez náležitého protiplnenia, teda bez toho, aby zaviazal žalobcu na zaplatenie jeho hodnoty v peniazoch v prospech spoločnosti. Tým by nastal hrubý nepomer medzi právom žalovaného na zaplatenie hodnoty vkladu v peniazoch od žalobcu a povinnosťou žalovaného vrátiť predmet nepeňažného vkladu.

15. Vo vzťahu k samotnej podstate žalovaného nároku žalovaný namietal, že by dotknuté právne úkony, vykonané na základe memoranda vrátane memoranda samotného, boli neplatné. Ustanovenia memoranda tvoria ucelený zámer, a preto ich nemožno od seba oddeľovať. Potom by bolo namieste uvažovať aj o neplatnosti ostatných právnych úkonov realizovaných v súvislosti so založením a vznikom obchodnej spoločnosti, a preto žalovaný s ohľadom na možnú kauzálnu nepríslušnosť súdu pripojil aj úvahu o postupe v prípade, že by dôvody neplatnosti memoranda mohli spôsobiť neplatnosť samotnej spoločnosti. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 2.9.2019 predložil právny názor uvedený v komentovanom znení v edícii C.H.Beck k , podľa ktorého vady zakladateľských právnych úkonov (nielen zakladateľských listín ale aj ostatných prejavov vôle smerujúcich ku vzniku spoločnosti) v zásade podliehajú všeobecnej občiansko-právnej úprave neplatnosti právnych úkonov. Podľa týchto zásad by bolo možné kedykoľvek pri absolútnej neplatnosti v budúcnosti po zápise spoločnosti do obchodného registra napadnúť zakladateľské úkony osobami preukazujúcimi naliehavý právny záujem. Dôsledkom tohto postupu by mohlo byť spochybnenie samotnej existencie spoločnosti ako aj právnych vzťahov, do ktorých táto spoločnosť vstúpila po jej zápise do obchodného registra, čo by mohlo ohroziť práva a záujmy tretích osôb voči spoločnosti a vyvolávať právnu neistotu. Nie každá vada právnych úkonov, ktorá nastala pri zakladaní spoločnosti, má za následok vyhlásenie spoločnosti za neplatnú. Inštitút neplatnosti spoločnosti vychádza zo zásady, že zápisom obchodnej spoločnosti do obchodného registra sa tieto iné vady konvalidujú v záujme ochrany tretích osôb konajúcich v dobrej viere po zápise spoločnosti do obchodného registra. Po zápise spoločnosti do obchodného registra je neplatnosť spoločnosti jediným právnym prostriedkom na postihnutie vád, ku ktorým došlo pri zakladaní a vzniku spoločnosti, pričom na ďalšie vady a nedostatky, ktoré zákon nevymedzuje, sa po zápise spoločnosti do obchodného registra neprihliada a z hľadiska jej existencie sú právne irelevantné. Týmito otázkami sa okresný súd nezaoberal, pričom v odôvodnení rozsudku bez ďalších súvislostí a právnych následkov vyjadril svoj názor na absolútnu neplatnosť niekoľkých právnych úkonov.

16. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa žalovaný uviedol, že okresný súd konštatoval, že Memorandum ako právny úkon nie je dostatočne určité, pričom nebral do úvahy argumentáciu žalovaného, že Memorandum predstavuje zmluvu, ktorá ako taká len rámcovo zachytáva najdôležitejšie časti dohody zúčastnených strán, ktoré sa ďalej precizujú v individuálnych právnych aktoch. V memorande sa zmluvné strany dohodli na základných podmienkach založenia novej spoločnosti, a to na účele, t.j. na podnikateľských aktivitách spoločnosti, a na majetkových pomeroch jednotlivých akcionárov. Na základe toho sa mal žalobca zúčastniť na založení spoločnosti nepeňažným vkladom v rozsahu 20%, ktorý by tvorili v Memorande uvedené pozemky. Investor by sa podieľal vkladom 70% a tretia osoba, ktorú by potvrdil svojím rozhodnutím investor, by sa podieľala 10% vkladom. Spoločnosť MEI SLOVAKIA, a.s., ktorá projekt vypracovala, v čase spisovania Memoranda s určitosťou nevedela, ktorá osoba, či už ona osobne alebo niektorá z jej dcérskych spoločností, sa bude podieľať na tomto podnikateľskom zámere. Podľa žalovaného sú tvrdenia žalobcu o tom, že aj po niekoľkonásobných stretnutiach obec nevedela, že spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. bude osobou vhodnou na založenie spoločnosti, nelogické. Žalobca tvrdí, že nebola prejavená jeho vôľa spolupracovať na projekte s touto spoločnosťou, avšak žalobca s touto spoločnosťou niekoľko rokov aktívne riešil otázky dohodnutého podnikateľského zámeru, svoju vôľu, aby táto spoločnosť bola súčasťou projektu, nespochybnil ani v prípade, keď na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 30.3.2011 legitimizoval postavenie tejto spoločnosti ako akcionár, nevyužil svoje predkupne právo a súhlasil s prevodom akcií na spoločnosť VIENNA COURT, a.s. Žalobca aj s touto nastupujúcou osobou spoločne realizoval podnikateľské zámery až dovtedy, kým žalovanému nezaslal oznámenie zo dňa 6.6.2019 o nenadobudnutí vlastníckeho práva k pozemkom, ktorého autorom bol nový starosta, ktorý tým spochybnil vôľu prejavenú obecným zastupiteľstvom. Podľa žalovaného bolo Memorandum spísané najmä ako podklad na rokovanie obecného zastupiteľstva, na základe ktorého sa mal v zmysle o majetku obcí schváliť vklad nehnuteľného majetku do majetku novozakladanej spoločnosti. Následne bola podpísaná zmluva o prevode práv a povinností z Memoranda, ktorá mala slúžiť na zaviazanie nového subjektu právami a povinnosťami deklarovanými v Memorande. Nastupujúci subjekt tieto povinnosti a práva vždy rešpektoval a svoje postavenie v spoločnosti nikdy nezneužil napriek tomu,

že žalobca porušil svoje povinnosti, keď do projektu poskytol pozemky, ktoré boli zaťažené na niekoľko rokov.

17. Vo vzťahu k dôvodu podľa žalobca uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže žalobca a žalovaný na projekte spolupracovali viac ako 10 rokov a prejavy svojej vôle na založení spoločnosti nikdy nespochybňovali, by právne úkony z pohľadu ich existencie bolo vhodné riešiť konvalidáciou v zmysle Čl. 11 a 12 prvej smernice Rady z 9.3.1968 (68/151/EHS) o koordinácií ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb. Nemožno preto súhlasiť s názorom okresného súdu, ktorý sa zaoberal otázkou vrátenia vkladov a súdnou ochranou práv vlastníka z pohľadu stretu dvoch práv, a to súkromného práva obchodnej spoločnosti a verejného práva obce. Žalovaný v tomto smere poukázal na Čl. 20 ods. 1 SR, podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Žalovaný ďalej poukázal na obligatórnu pôsobnosť na riešené vzťahy v zmysle úpravy s tým, že okresný súd bezdôvodne zvýhodnil postavenie obce v obchodnoprávnom vzťahu v neprospech žalovaného.

18. Žalovaný podaným odvolaním napadol aj výrok II. rozsudku, ktorým okresný súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 100 %. Podľa názoru žalovaného žalobca svoj žalobný návrh postavil len na skutočnostiach a tvrdeniach o neplatnosti právnych úkonov, ktoré však sám zavinil. Podľa žalovaného tak nie je namieste rozhodnutie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu vo veci a okresný súd mal prihliadať na skutočnosti, na základe ktorých sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, t.j. zavinenie žalobcu a podľa nárok na náhradu trov konania stranám konania nepriznať. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu zamietnuť.

19. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že okresný súd sa so všetkými odvolacími argumentami žalovaného riadne vysporiadal. Podľa žalobcu je na prvý pohľad zrejmá neurčitosť memoranda a samotný žalovaný svojimi tvrdeniami právne vady Memoranda ešte viac zvýraznil. Keďže si bol vedomý, že postúpenie práv z Memoranda bez schválenia obecného zastupiteľstva je neplatné, snažil sa žalovaný Memorandum interpretovať tak, že spoločnosť MEI SLOVAKIA, a.s., v ňom nevystupuje za seba, ale za určitého nemenovaného investora, ktorý bude presne určený. Memorandum tak okrem neurčitosti má aj ďalšiu vadu, a síce, že neobsahuje určenie druhej zmluvnej strany, čiže toho, koho spoločnosť MEI SLOVAKIA, a.s., zastupuje. Zmluva o postúpení práv a povinností z Memoranda pritom za investora a zmluvnú stranu Memoranda označuje spoločnosť MEI SLOVAKIA, a.s. Žalobca nevidí rozumný dôvod, pre ktorý by nemohol v danom prípade použiť určovaciu žalobu. Žalobca položil otázky, akým iným spôsobom by bolo možné zapísať ho ako vlastníka sporných nehnuteľností do katastra a akým spôsobom by bolo možné zabezpečiť efektívnu ochranu verejného záujmu. Žalobca si je vedomý následkov, ktoré môže mať výrok určujúceho rozsudku na vnútorné pomery žalovaného. To však podľa neho nemôže byť prekážkou úspešnosti takejto žaloby. Čo sa týka ustanovení , ktoré upravujú situáciu, kedy spoločnosť nenadobudne predmet vkladu, žalobca uviedol, že ide o štandardnú a zákonom predpokladanú situáciu, pri ktorej zákon ponúka aj možné riešenia. Skutočnosť, že tieto riešenia nemusia byť pre žalovaného komfortné, nemôže byť prekážkou efektívnej ochrany verejného záujmu a nápravy porušení zákona, ku ktorým došlo pri zakladaní žalovaného. Čo sa týka tvrdení žalovaného, že neskoršie odmietnutie žalobcu odkúpiť od spoločnosti, na ktorú boli postúpené práva z Memoranda, akcie žalovaného dodatočne legitimizuje postúpenie, žalobca uviedol, že takýto argument neobstojí. Rokovanie obecného zastupiteľstva, na ktorom sa preberala potencionálna kúpa akcií, sa otázkami založenia žalovaného nezaoberalo. Na to, aby sa dalo hovoriť o schválení vkladu do spoločnosti, je podľa žalobcu nutné jednoznačné a výslovné schválenie obecným zastupiteľstvom. Čo sa týka poukazu žalovaného na Čl. 20 ods. 1 a tvrdenia o bezdôvodnom zvýhodnení žalobcu ako obce, poukázal žalobca na Čl. 65 ods. 1 , podľa ktorého obec a vyšší územný celok sú právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom, a na Čl. 20 ods. 1 SR, v zmysle ktorého majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Podľa žalobcu, ak bol pri vklade pozemkov porušený zákon, nemôže takéto konanie požívať právnu ochranu. Nemožnosť previesť práva a povinnosti z Memoranda na tretiu osobu bez schválenia obecným zastupiteľstvom je podľa žalobcu úplne zrejmá, a preto sa k nej nebude bližšie vyjadrovať. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

20. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že tvrdená neurčitosť Memoranda, či iné pochybnosti sa v 10-ročnej existencii spoločnosti nikdy neobjavili, keďže všetkým dotknutým subjektom bol zámer upravený Memorandom známy a určitý. Žalovaný na rozdiel od žalobcu nevidí definitívne riešenie vzniknutej situácie prostredníctvom určovacej žaloby, nakoľko by išlo o obchádzanie ust. . V tomto ustanovení je povinnosť žalobcu ako vkladateľa upravená ako prvá v poradí, keďže ide v prvom rade o nesplnenie jeho vkladovej povinnosti. Žalobca neuviedol žiadne argumenty, že by sa toto ustanovenie malo týkať len novozaložených spoločností. Obchádzanie tohto ustanovenia nemožno odôvodniť ani žalobcom používaným pojmom „efektívna ochrana verejného záujmu“. K otázke dodatočnej legitimizácie zakladateľa spoločnosti - žalovaného, žalovaný uvádza, že do zasadnutia obecného zastupiteľstva dňa 30.3.2011 zámery Memoranda nikto nespochybňoval. Podľa žalovaného je tak žaloba žalobcu nedôvodná. Žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem a ide o nárok, ktorý predpokladá usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu ( ).

21. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného uviedol, že žalovaný vo vyjadrení neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, a preto sa žalobca v celom rozsahu pridržiava svojich predchádzajúcich podaní.

22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. v spojení s ust. bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. , rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. , . Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

23. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -452 zo dňa 7.3.2022 s tým, že podľa ust. , bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli v spojení s ust. splnené podmienky pre verejné vyhlásenie rozsudku Krajským súdom v Žiline.

24. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

26. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

27. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

28. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. , v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu v tejto časti a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

29. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov, ktoré v podanom odvolaní vymedzil žalovaný, keď okrem iného namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. , v zmysle ktorého ... „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.

30. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby žalovaný uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Správny procesný postup pritom žalovaný odôvodnil tým, že vo svojich vyjadreniach namietal spôsob riešenia sporu prostredníctvom určovacej žaloby, keď tvrdil, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem, nepreukázal, že by žaloba mala mať preventívny charakter a že bude predchádzať ďalším sporom. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke poukazuje na úpravu ust. , v zmysle ktorého možno žalobou požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, pričom naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Podanou žalobou žalobca žiadal určiť, že je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, teda sa domáhal určenia svojho vlastníckeho práva. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu na takomto určení krajský súd uvádza, že otázka naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva je v súdnej praxi považovaná za dlhodobo ustálenú. Čo do charakteru žaloby, ktorou sa žalobca domáha určenia svojho vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, sa jedná o žalobu, ktorou sa má dosiahnuť zhoda zápisu vo verejnom registri, konkrétne v tomto prípade zápisu v katastri nehnuteľností, so skutočným stavom. Jedná sa teda o žalobu, pri uplatnení ktorej žalobca tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je v katastri nehnuteľností zapísaná na žalovaného. Ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že podľa tohto zápisu patrí vlastnícke právo k predmetu určovacej žaloby žalovanému, teda ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako

vlastník spornej nehnuteľnosti, má žalobca naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, pretože len takéto súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (ZSP 48/2004). V takýchto situáciách, kedy je v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný žalovaný, je s prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a na jeho právne účinky odôvodnený záver, že právne postavenie žalobcu je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené, čím je daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení (rozhodnutie NS SR sp.zn. ). Obdobne Najvyšší súd SR judikoval v rozhodnutí sp.zn. , podľa ktorého je naliehavý právny záujem na určovacej žalobe na určenie vlastníckeho práva žalobcu daný spôsobilosťou takejto žaloby byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby tento zápis zodpovedal skutočnému stavu. V takomto prípade s ohľadom na účel takejto žaloby dosiahnuť zhodu zápisov vo verejnom registri so skutočnosťou, nemusí potom určovacia žaloba na určenie vlastníckeho práva žalobcu mať nevyhnutne preventívny účel. Pre konštatovanie danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení tak nie je namieste v takomto prípade vyžadovať, aby takéto požadované určenie predchádzalo ďalším sporom. Naliehavý právny záujem je daný aj v prípade, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, pričom nie je rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. S ohľadom na skutočnosti tvrdené žalobcom je zrejmé, že žalobca sa cíti byť vlastníkom nehnuteľností, pričom v katastri nehnuteľností ako ich vlastník zapísaný nie je, čo vyvoláva stav objektívnej právnej neistoty, ktorý iným spôsobom nie je možné odstrániť. Na strane žalobcu je tak splnená podmienka existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pretože takýmto určovacím petitom je možné dosiahnuť odstránenie spornosti práva žalobcu, resp. neistoty jeho právneho postavenia, keďže súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmien relevantného zápisu v katastri nehnuteľností.

31. Vo vzťahu k meritu prejednávaného sporu zvýrazňuje krajský súd, že okresný súd svoje rozhodnutie o vyhovení žalobe, teda o určení vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam v prospech žalobcu, oprel o závery plynúce z vykonaného dokazovania, podľa ktorých zo strany obecného zastupiteľstva žalobcu nebolo rozhodnuté o založení akciovej spoločnosti s obchodnou spoločnosťou VIENNA GATE 4 a.s., nebola schválená majetková účasť obce - žalobcu v akciovej spoločnosti zakladanej s uvedenou obchodnou spoločnosťou, a teda o nakladaní s nehnuteľným majetkom žalobcu vo forme jeho vloženia ako nepeňažného vkladu do takto založenej obchodnej spoločnosti (žalovaného) bolo rozhodnuté v rozpore so o obecnom zriadení a o majetku obcí. Krajský súd v tejto súvislosti považuje za potrebné citovať relevantnú právnu úpravu.

32. Podľa o obecnom zriadení (ďalej len ,,“), majetkom obce sú veci vo vlastníctve obce a majetkové práva obce.

33. Podľa veta prvá , majetok obce sa má zveľaďovať a zhodnocovať a vo svojej celkovej hodnote zásadne nezmenšený zachovať.

34. Podľa , majetok obce možno použiť najmä na verejné účely, na podnikateľskú činnosť a na výkon samosprávy obce.

35. Podľa , obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním.

36. Podľa , obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené zriaďovať, zrušovať a kontrolovať rozpočtové a príspevkové organizácie obce a na návrh starostu vymenúvať a odvolávať ich vedúcich (riaditeľov), zakladať a zrušovať obchodné spoločnosti a iné právnické osoby a schvaľovať zástupcov obce do ich štatutárnych a kontrolných orgánov, ako aj schvaľovať majetkovú účasť obce v právnickej osobe.

37. Podľa , starosta je štatutárnym orgánom obce. Starosta môže rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a

právnických osôb v oblasti verejnej správy písomne poveriť zamestnanca obce. Poverený zamestnanec obce rozhoduje v mene obce v rozsahu vymedzenom v písomnom poverení.

38. Podľa o majetku obcí (ďalej len ,,“), orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi.

39. Podľa , obecné zastupiteľstvo schvaľuje vklady majetku obce do majetku zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností.

40. Krajský súd za viazanosti okresným súdom zisteným skutkovým stavom považuje za potrebné zvýrazniť, že právnym základom vzťahov žalobcu s budúcimi investormi pri založení obchodnej spoločnosti (žalovaného) je Memorandum o spolupráci medzi investorom zastúpeným MEI Slovakia a.s., so sídlom v Bratislave a obcou Partizánska Ľupča, v zastúpení I. E., starostom obce o vytvorení a založení akciovej spoločnosti (č.l. 27 spisu). Po oboznámení sa s týmto Memorandom je možné konštatovať, že zo samotného textu Memoranda nie je možné zistiť, kto je investorom, v spolupráci s ktorým má obec (žalobca) založiť akciovú spoločnosť. Spoločnosť MEI Slovakia je v tomto Memorande označená ako zástupca investora, pričom samotného investora z tohto Memoranda identifikovať nie je možné. V rozpore s uvedenou skutočnosťou označenia spoločnosti MEI Slovakia v danom Memorande ako zástupcu investora je v uzatvorenej zmluve o postúpení práv a povinností zo dňa 15. decembra 2008 (č.l. 42 spisu) tá istá spoločnosť MEI Slovakia a.s. označená ako postupca s tým, že podľa čl. I. tejto zmluvy uzatvoril Memorandum o spolupráci so žalobcom postupca ako investor. Ako vecne správne poukázal okresný súd, je vylúčené, aby zástupca a zastúpený boli identický subjekt, keďže ich právne postavenie je rozdielne a z konania zástupcu vznikajú práva a povinnosti zastúpenému a nie jeho zástupcovi. V tomto smere nemôže obstáť odvolacia argumentácia žalovaného, že spoločnosť MEI Slovakia a.s., bola v čase uzatvárania Memoranda osobne prepojená so spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s., ktorá bola jedným zo zakladateľov žalovaného. Bez ohľadu na prípadné personálne či majetkové prepojenie týchto spoločností predstavuje spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s., subjekt odlišný od spoločnosti MEI Slovakia, a.s., pričom z Memoranda nie je zrejmé, že by spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s., mala byť tým investorom, ktorého podľa tohto Memoranda spoločnosť MEI Slovakia zastupuje. Ako už bolo konštatované, aj v prípade, ak by spoločnosť MEI Slovakia, a.s., mala zastupovať práve tohto investora VIENNA GATE 4, a.s., uvedené by nemalo žiaden dopad na rozpor v právnom postavení spoločnosti MEI Slovakia, a.s., ktorá v Memorande vystupuje ako zástupca investora a v zmluve o postúpení práv a povinností vystupuje nie ako zástupca investora, ale ako investor samotný. Vo vzťahu k predmetnému memorandu potom okresný súd správne dospel k záveru, že spoločnosť MEI Slovakia a.s., ako zástupca neznámeho investora nemohla následne postupovať akékoľvek práva a povinnosti z tohto Memoranda na iný subjekt. Vo vzťahu k týmto záverom sú nepodstatné odvolacie námietky žalovaného, že v Memorande bol prejavený len úmysel strán na založenie novej akciovej spoločnosti s tým, že spoločnosť MEI Slovakia a.s., ktorá projekt vypracovala, hľadala na vytvorenie tohto zámeru vhodné osoby a v čase spisovania Memoranda s určitosťou nevedela, ktorá osoba či už ona osobne alebo niektorá z jej dcérskych spoločností sa na tomto podnikateľskom zámere bude podieľať. Z tohto vyjadrenia žalovaného je naopak zrejmé, že samotný žalovaný v podanom odvolaní potvrdil, že v čase podpisovania Memoranda nebolo ani spoločnosti MEI Slovakia a.s. známe, kto má byť dotknutým investorom, s ktorým má žalobca následne participovať na založení obchodnej spoločnosti. To, že následne obec nemala námietky vo vzťahu k ponuke na využitie predkupného práva na akcie spoločnosti VIENNA GATE 4, a.s., nemá žiadny dopad na riešenie otázky, či zo strany obce boli naplnené všetky predpoklady na platný právny úkon obce, ktorým by obec vyjadrila svoj súhlas s nakladaním so svojím nehnuteľným majetkom v podobe jeho vloženia do obchodnej spoločnosti. Je namieste v tomto smere poukázať na skutočnosť, že v prípade absolútne neplatných právnych úkonov nie je ich následná konvalidácia možná.

41. V konaní pritom medzi stranami nebolo sporné, že obecné zastupiteľstvo nevyslovilo súhlas s tým, aby starosta ako štatutárny orgán obce svojím podpisom vyslovil súhlas s postúpením práv a povinností z memoranda na spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. V tomto smere je namieste uviesť, že u obce ako právnickej osoby je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či a aký právny úkon obec urobí, právne konanie navonok je prejavom už

takto vytvorenej vôle voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Funkcia štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je starosta obce, znamená výhradné oprávnenie konať menom obce navonok, t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok práve v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t.j. o tom, či resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví), je v zákonom stanovených veciach zverené obecnému zastupiteľstvu. Podľa schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú vklady majetku obce do majetku zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností. Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovom právnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Je potrebné v prípade spornosti nielen otázky platnosti zmluvy, ale i zmeny zmluvy a jej zániku, predmetom ktorej je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžaduje rozhodnutie obecného zastupiteľstva, aby bola skúmaná platnosť prejavu vôle z hľadiska naplnenia formálnych ako aj meritórnych náležitostí. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme potom nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik majetkovoprávneho vzťahu. Majetkovoprávne vzťahy, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, obec nezaväzujú, pretože chýba prejav vôle obce. Teda starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva, a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obcí nedáva oprávnenie, teda jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. V tejto spojitosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR pod č. R 90/2018, podľa ktorého ,,Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení, a prejavom vôle obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce“ ( z 17.02.2016). Obdobne rozsudok NS SR z 1.11.2004, podľa ktorého ,,Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia spôsobom stanoveným v zákone), ako aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovoprávnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu.“ Krajský súd tiež poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, publikovaný pod sp. zn. z 1. apríla 2009. V tomto náleze Ústavný súd konštatoval, že „Majetok obce ako majetok verejnoprávnej korporácie slúžiaci predovšetkým na plnenie jej úloh daných kompetenciami pri výkone samosprávy, ktoré sa realizujú v prospech jednotlivých subjektov práva majúcich k územiu obce právne relevantný vzťah, nemožno z hľadiska právneho režimu nakladania s ním porovnávať s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného právneho režimu je daná snahou usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej povahy, chrániť majetok obce pred jeho zneužitím a pred nehospodárnym nakladaním a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie a zveľaďovanie, a tým v čo najväčšej možnej miere zabrániť situácii charakterizovanej neschopnosťou obce plniť svoje verejnoprávne funkcie riadne a včas v dôsledku nedostatočnej majetkovej základne.“

42. Navyše v prejednávanej veci bolo nepochybné, že predmetnom nakladania s majetkom obce mal byť nepeňažný vklad - vnesenie nehnuteľností do novozaloženej spoločnosti. Jedná sa o osobitný spôsob

nakladania s obecným majetkom, na ktorý zákon výslovne v ust. vyžaduje, aby obecné zastupiteľstvo schválilo vklad majetku obce do majetku zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností. Nebolo sporné, že Zmluvu o postúpení práv a povinností zo dňa 15.12.2008 obecné zastupiteľstvo nechválilo. Obecné zastupiteľstvo tak nechválilo vklad majetku obce do majetku zakladanej spoločnosti s investorom - spoločnosťou VIENNA GATE 4, a.s. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k vyššie uvedenému úkonu Zmluvy o postúpení práv a povinností zo dňa 15.12.2008 nebola prejavená vôľa obce - t.j. nebolo prijaté rozhodnutie obecného zastupiteľstva, keďže obecné zastupiteľstvo schválilo len Memorandum o spolupráci medzi (neznámym) investorom zastúpeným MEI Slovakia, a.s., so sídlom v Bratislave a Obcou Partizánska Lupča v zastúpení I. E., starostom obce, o vytvorení a založení akciovej spoločnosti. V danom prípade tak nedošlo k relevantnému prejavu vôle vo vnútri obce s cieľom uzavrieť Zmluvu o postúpení práv a povinností zo dňa 15.12.2008, čím nedošlo ani k prejavu vôle obce vstúpiť do novozakladanej spoločnosti s investorom VIENNA GATE 4, a.s. V tomto smere krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR sp.zn. z 01.07.2010, podľa ktorého ,,Obecné zastupiteľstvo schvaľuje zmluvný prevod konkrétneho majetku a z jeho uznesenia musí byť zrejmé, aký prevod sa schvaľuje, čo je predmetom prevodu, ktorá nehnuteľnosť, v prospech koho a za akú cenu.“

43. Práve pre absenciu prejavu vôle obce spôsobilého založiť právnym úkonom vznik majetkovoprávneho vzťahu nie je potom úkon urobený len starostom obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva platným právnym úkonom. Ako už bolo konštatované, nič na tom nemení ani okolnosť tvrdená žalovaným, že obec, teda žalobca svoju vôľu, aby bola spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. súčasťou projektu, nespochybnila ani v prípade, keď na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 30.03.2011 v rámci vyjadrenia sa k ponuke na využitie predkupného práva na akcie spoločnosti VIENNA GATE 4, a.s. nevyužila svoje predkupné právo a súhlasila s prevodom akcií na tretiu osobu. Uvedené nemôže dodatočne nahradiť prejav vôle obce, ktorý absentoval pred vznikom spoločnosti žalovaného a na základe ktorého by bolo možné konštatovať platný prejav vôle obce vložiť obecný majetok do novozakladanej spoločnosti práve s týmto spoluinvestorom, a teda nemohlo dôjsť ku konvalidovaniu právneho úkonu - schváleniu Zmluvy o postúpení práv a povinností z 15.12.2008. Navyše predmetom prerokovania na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 30.03.2011 (č.l. 153 spisu) bolo len prerokovanie ponuky týkajúcej sa prednostného predaja akcií a nie rozhodovanie o nakladaní s obecným majetkom. Vzhľadom na vyššie uvedené závery ako aj vykonané dokazovanie je potrebné konštatovať, že prejav vôle obecného zastupiteľstva na takéto nakladanie s nehnuteľným majetkom obce, ktorý je predmetom konania, formou jeho vloženia ako nepeňažného vkladu do spoločnosti žalovaného nebol daný. Bez súhlasu obecného zastupiteľstva obec ako verejnoprávna korporácia neprejavila vôľu tento majetok vložiť ako nepeňažný vklad do spoločnosti žalovaného, a preto podpis starostu na dotknutých právnych úkonoch pre obec nie je záväzný. Takýto právny úkon je potom pre rozpor so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi nakladanie s obecným majetkom absolútne neplatný ( ).

44. V kontexte vecne správnych záverov okresného súdu o absolútnej neplatnosti právneho úkonu uskutočneného starostom bez súhlasu obecného zastupiteľstva, ktorého predmetom bolo nakladanie s dotknutým nehnuteľným majetkom obce, je potrebné hodnotiť aj ďalšie odvolacie námietky žalovaného. Žalovaný v odvolaní namietal, že podľa musí byť nepeňažný vklad splatený pred zápisom výšky základného imania do obchodného registra a ak spoločnosť k predmetu nepeňažného vkladu nenadobudne právo, je spoločník, ktorý sa zaviazal tento vklad do spoločnosti vložiť, povinný zaplatiť jeho hodnotu v peniazoch. K tejto argumentácii považuje krajský súd za potrebné uviesť, že uvedená úprava ust. sa týka majetku, ktorý sa spoločník zaviazal vložiť do spoločnosti. V prejednávanej veci je tak nutné zvýrazniť vyššie uvedené závery, v zmysle ktorých bez súhlasu obecného zastupiteľstva absentuje práve platný právny úkon, ktorým by sa obec ako verejnoprávna korporácia zaviazala tento majetok vložiť ako nepeňažný vklad do spoločnosti žalovaného. Ak sa žalobca nezaviazal vložiť vklad do spoločnosti, je aplikácia tejto právnej úpravy vylúčená. Zároveň žalovaný poukázal na úpravu neplatnosti spoločnosti podľa , ktorá vymedzuje dôvody, pre ktoré je možné rozhodnúť o neplatnosti spoločnosti, s tým, že s odkazom na komentár k žalovaný argumentoval, že po zápise spoločnosti do obchodného registra je neplatnosť spoločnosti jediným právnym prostriedkom na postihnutie vád, ku ktorým došlo pri zakladaní a vzniku spoločnosti, pričom na ďalšie vady a nedostatky, ktoré zákon nevymedzuje, sa po zápise spoločnosti do obchodného registra neprihliada. Krajský súd v tomto smere považuje za potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít vo vzťahu k

posúdeniu otázky nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Krajský súd zvýrazňuje aktuálne rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27. apríla 2021, podľa ktorého na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí poukázal okrem iného na ďalšie rozhodnutie NS SR sp.zn. zo dňa 30. marca 2011, podľa ktorého „už v rozhodnutí sp.zn. (publikovanom v časopise zo Súdnej praxe pod č. 39/1998) najvyšší súd uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona, v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný právny úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností“. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona už v čase jeho urobenia a ani pri uplatnení princípov spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť, či absolútnu neplatnosť úkonov uzná alebo neuzná, teda či ju zohľadní alebo nezohľadní a na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu, z úradnej povinnosti.

45. Krajský súd si je vedomý skutočnosti, že v prejednávanej veci dochádza ku konfliktu žalobcom uplatneného vlastníckeho práva vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam, ktoré mali byť prevedené na základe absolútne neplatného právneho úkonu do majetku žalovaného, a požiadavky právnej istoty a ochrany práv tretích osôb v kontexte spochybnenia právnych vzťahov, do ktorých žalovaný ako spoločnosť vstupuje aj s ohľadom na rozsah jeho majetku v podobe spochybneného nepeňažného vkladu žalobcu. Krajský súd sa v tomto smere v zhode so súdom prvej inštancie priklonil k ochrane vlastníckeho práva žalobcu ako absolútneho vecného práva, o ktoré žalobca nemôže prísť na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Krajský súd v tomto smere opätovne poukazuje na rozhodnutie NS SR sp.zn. , v ktorom najvyšší súd ďalej konštatoval, že „na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere“. Záver, že právna úprava v zásade vylučuje možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu vychádza aj z aktuálnej judikatúry ústavného súdu (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 19. januára 2021). V prípade neplatných právnych úkonov, na základe ktorých by malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nedochádza k právnym následkom týmito úkonmi predpokladaným, čo znamená, že nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa, a teda nadobúdateľ vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nenadobudne, a to ani v prípade, ak na základe takéhoto neplatného právneho úkonu už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. V prejednávanom prípade sa tak žalovaný vlastníkom dotknutých nehnuteľností nestal, a preto neprichádza do úvahy ani možná ochrana jeho vlastníckeho práva. Uvedené zásady je potrebné aplikovať aj na situáciu, kedy k zmene vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam malo dôjsť na základe ich vloženia ako nepeňažného vkladu do majetku obchodnej spoločnosti žalovaného. Ani zo žalovaným uvádzaných ustanovení, týkajúcich sa nenadobudnutia vlastníckeho práva obchodnej spoločnosti k majetku, ktorý mal byť predmetom vkladu žalobcu, či ustanovení týkajúcich sa neplatnosti spoločnosti, nevyplýva prelomenie vyššie uvedených zásad, v zmysle ktorých nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Krajský súd je názoru, že ani princípy, z ktorých vychádza ust. a Smernica Rady č. 68/151/EHS z 9.3.1968 ohľadom neplatnosti spoločnosti, ktoré vymedzujú dôvody, pre ktoré je možné spoločnosť vyhlásiť za neplatnú, nepriznáva žalovanému ako subjektu, ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ochranu takej intenzity, ktorá by mala zabrániť vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne vecné vlastnícke právo.

46. Aj vo vzťahu k nepeňažnému vkladu žalobcu do obchodného imania obchodnej spoločnosti žalovaného je tak krajský súd názoru, že pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri a k iným záverom nemôže viesť ani osobitná úprava neplatnosti spoločnosti či úprava ust. , ktorá rieši následky situácie, kedy spoločnosť k predmetu nepeňažného vkladu nenadobudne vlastnícke právo. Krajský súd vo vzťahu k tomuto ustanoveniu uvádza, že z tohto ustanovenia je zrejmý zákonom stanovený spôsob vyporiadania takýchto situácií, ktoré vyporiadanie však nie je predmetom tohto konania. Je pritom potrebné poukázať

na skutočnosť, že z úpravy ust. , plynie riešenie situácie, kedy nepeňažný vklad, ku ktorému spoločnosť nenadobudne právo, je spoločnosť povinná spoločníkovi vrátiť. Okrem toho, že z vyššie uvedených záverov krajského súdu, v zmysle ktorých v prejednávanej veci nie je úprava ust. použiteľná z dôvodu absencie záväzku žalobcu na vloženie nepeňažného vkladu, je potrebné uviesť, že v konaní nejde o uplatnený nárok žalobcu na vrátenie takéhoto vkladu, ktorý by bol prípadne viazaný na povinnosť žalobcu poskytnúť spoločnosti náhradu tohto vkladu, ale sa jedná o žalobcom uplatnený nárok na určenie jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť ako nepeňažný vklad vložené do majetku spoločnosti žalovaného. Potom za situácie, kedy predmetom tohto konania nie je vrátenie nepeňažného vkladu žalovaným žalobcovi, nemôže obstáť argumentácia žalovaného v jeho vyjadrení zo dňa 12.1.2021 (č.l. 383 spisu), podľa ktorej by sa malo jednať o nárok, ktorý predpokladá usporiadanie práv a povinností, pričom spôsob tohto usporiadania má vyplývať z osobitného predpisu, za ktorý žalovaný označuje práve ust. . Predmetom konania rovnako nie je ani otázka zníženia základného imania obchodnej spoločnosti žalovaného, ani otázky týkajúce sa vnútorných pomerov spoločnosti žalovaného ako právnickej osoby. Je pritom výlučne na žalovanom, akým spôsobom upraví svoje vnútorné pomery tak, aby korešpondovali zmenenej situácii po tom, ako je súdnym rozhodnutím určené, že vlastníkom dotknutých nehnuteľností je žalobca. Krajský súd vo vzťahu k riešeniu následkov absolútne neplatných právnych úkonov nevidí priestor na záver, kedy by práve obchodná spoločnosť cez úpravu mala mať osobitné postavenie v prípade, ak by na základe absolútne neplatného právneho úkonu mala vo forme nepeňažného vkladu nadobudnúť majetok, ktorý by na rozdiel od iných situácií, kedy by malo dôjsť k prevodu nehnuteľného majetku na základe absolútne neplatných právnych úkonov, bol vyňatý z možnosti vlastníka domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva určovacou žalobou. Vlastnícke práva žalobcu ako absolútne vecné právo nemôže byť vyňaté zo súdnej ochrany len preto, že k zmene vlastníka malo dôjsť práve formou nepeňažného vkladu do základného imania obchodnej spoločnosti.

47. Žalovaný v podanom odvolaní vymedzil osobitné odvolacie dôvody aj vo vzťahu k výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania od žalovaného v rozsahu 100%. Žalovaný v tomto smere namietal, že boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle úpravy ust. pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán, ktoré vymedzil tým, že žalobca žalobný návrh postavil na skutočnostiach a tvrdeniach o neplatnosti právnych úkonov, ktoré však sám zavinil.

48. Podľa ustanovenia súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

49. Podľa ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

50. Krajský súd vo vzťahu k citovanému ustanoveniu zvýrazňuje, že pre rozhodnutie o náhrade trov konania je rozhodujúce vyhodnotenie otázky úspechu strany v konaní vo veci samej. Uplatňuje sa tak zásada zodpovednosti za výsledok, teda zásada úspechu v konaní a pre posúdenie otázky, ktorej sporovej strane bude priznaná náhrada trov konania, je nevyhnutné zistiť, ktorá strana bola vo veci úspešná. Takéto zistenie je možné vykonať výlučne porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa vo veci samej rozhodlo. V prípade plného úspechu bude strane, ktorá bola vo veci úspešná, priznaná plná náhrada jej trov. V prípade čiastočného úspechu je založený nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania, prípadne na to, že žiadnej strane právo na náhradu trov konania priznané nebude. Rozsah úspechu je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na nárok uplatnený žalobcom v súdnom konaní, pričom v zásade platí, že žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak súd v celom rozsahu jeho žalobe vyhovie. Na druhej strane žalovaný má vo veci plný úspech vtedy, keď súd žalobu v plnom rozsahu zamietne. Obdobne poukazuje krajský súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého: „úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j., ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal“. Okresný súd vecne správne konštatoval, že žalobca bol vo vzťahu k žalovaného v celom rozsahu úspešný. Tým boli naplnené

predpoklady v zmysle ustanovenia pre záver okresného súdu o priznaní plnej náhrady trov konania žalobcovi voči neúspešnému žalovanému.

51. Žalovaný sa okresným súdom uloženej povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi bránil námietkou, že v posudzovanom prípade sú dané predpoklady na aplikáciu ust. . V zmysle tohto ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd zvýrazňuje, že aplikácia ust. je výnimočná a môže k nej dôjsť, len ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné náhradu trov celkom alebo sčasti priznať. Musí ísť o celkom výnimočný prípad. Táto výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach samotných strán sporového konania. To, že pri aplikovaní ust. , ktoré ustanovenie prebralo pôvodné ust. , má ísť o výnimočný prípad, už vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze sp. zn. zo dňa 06. apríla 2011. Ďalej krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. mája 2010, podľa ktorého použitie ust. ,,...musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter“. Jedná sa tak o odklon od zásady zodpovednosti za výsledok i od zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorý je odôvodnený tam, kde by strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť k nežiaducej, či neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdení všetkých okolností konkrétnej veci a pri jej aplikácii je potrebné prihliadať na okolnosti existujúce na obidvoch stranách sporu.

52. Krajský súd nezistil nesprávny postup okresného súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, pokiaľ bola aplikovaná zásada zodpovednosti za výsledok v zmysle ust. . Žalovaný tvrdil, že žalobca žalobný návrh postavil na skutočnostiach a tvrdeniach o neplatnosti právnych úkonov, ktoré však sám zavinil. Krajský súd uvádza, že účelom ustanovenia je zmiernenie dôsledkov právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva súdu. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že zákon nemôže postihnúť všetky rozmanité situácie, ktoré môžu nastať, a preto umožňuje súdu v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v tomto zákonnom ustanovení rozhodnúť o inom závere vo vzťahu k náhrade trov konania, než aký vyplynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Súd tak môže zohľadniť jednak osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery sporových strán a jednak postoj sporových strán v konaní a prípadne aj iné okolnosti s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa a dospieť k záveru o čiastočnom alebo o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej sporovej strane.

53. V prejednávanom prípade však krajský súd dôvody pre aplikáciu ust. nezistil. Záver okresného súdu o dôvodnosti žaloby plynul predovšetkým z posúdenia následkov absencie súhlasu obecného zastupiteľstva so zmluvou, na základe ktorej mali byť postúpené práva investora z memoranda na spoločnosť VIENNA GATE 4, a.s. Vo vzťahu k tejto zmluve možno konštatovať, že sa jedná o dvojstranný právny úkon medzi MEI SLOVAKIA, a.s. a VIENNA GATE 4, a.s., teda o úkon, ktorého účastníkom žalobca nebol. Z ničoho pritom neplynie a v konaní ani nebolo tvrdené, že by niektorý z účastníkov tejto zmluvy vyvinul iniciatívu smerom k žalobcovi za účelom zabezpečenia riadneho schválenia tohto úkonu obecným zastupiteľstvom. Je tiež potrebné zvýrazniť, že právnym základom vzťahov žalobcu s budúcimi investormi pri založení obchodnej spoločnosti (žalovaného) je Memorandum, ktorého platnosť bola spochybnená z dôvodov neuvedenia investora, ktorého mala podľa Memoranda spoločnosť MEI SLOVAKIA, a.s. zastupovať. Tieto okolnosti samotného Memoranda mali následne vplyv aj na zmluvu o postúpení, v ktorej MEI SLOVAKIA, a.s. už vystupovala ako investor (bližšie bod 40. odôvodnenia tohto rozsudku). Len zo skutočnosti, že bývalý starosta žalobcu bez súhlasu obecného zastupiteľstva vyslovil súhlas s postúpením práv a povinností, preto nemožno vyvodiť zodpovednosť obce ako právnickej osoby v kontexte hodnotenia zavinenia neplatnosti tohto právneho úkonu s dopadom na náhradu trov konania.

54. Krajský súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že vo vzťahu k aplikácii ust. je relevantné zohľadniť aj prípadný dopad takéhoto rozhodnutia na v konaní úspešného žalobcu. Nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi čo i len v časti by nepochybne malo dopad na jeho majetkové pomery. Krajský súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR je aj to, že strana konania, ktorá v konaní uspela, má zásadne právo na to, aby sa jej hradili všetky trovy, ktoré vznikli vo vecnej súvislosti s uplatnením alebo bránením tohto základného práva. Krajský súd zdôrazňuje, že rozhodovaním o nároku na náhradu trov

konania môže súd zasiahnuť aj do základného práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane konania náhradu trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním vynaložila. Podľa názoru krajského súdu je potrebné tieto východiská zohľadniť aj vo vzťahu k náhrade trov žalobcovi, nakoľko pokiaľ by okresný súd, resp. krajský súd nárok na náhradu trov konania nepriznal, mohol by tým žalobkyni odoprieť ochranu jej práv podľa článku 20 ods. 1 SR.

55. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania, než aby rozsudok okresného súdu potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

56. Na základe uvedených skutočností pristúpil krajský súd k potvrdeniu rozsudku okresného súdu tak vo výroku o určení, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vecne správneho rozhodnutia podľa úpravy ust. , .

57. Krajský súd ohľadom odôvodnenia svojho rozhodnutia a v ňom uvedenú argumentáciu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, podľa ktorého „...odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

58. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a . V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. Krajský súd s prihliadnutím na vyššie uvedené závery nezistil ani vo vzťahu k trovám odvolacieho konania predpoklady na aplikáciu ust. . O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.