Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_11CoPr-1-2021.pdf
PDF · 220.39 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: N.. Y. K., L.., nar. X.XX.XXXX, bytom H. 9, W., proti žalovanému: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, so sídlom Šrobárova 2, Košice, IČO: 00 397 768, zastúpený: Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Murgašova 3, Košice, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 9. júna 2021, č. k. 41Cpr/92/2017-1980
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanému 100% trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, v konečnom dôsledku na podklade tvrdení a argumentov popierajúcich prerokovanie výpovede s príslušným odborovým orgánom a jej doručenie, poukazujúcich na neurčitosť tohto právneho úkonu a napokon spochybňujúcich aj naplnenie uplatneného výpovedného dôvodu podľa ust. 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Argumentácia žalobcu v otázke porušenia/neporušenia pracovnej disciplíny bola vystavaná na názore, že zamestnávateľ nemal zákonné oprávnenie nariadiť žalobcovi absolvovať lekársku prehliadku, a preto odmietnutie podrobiť sa jej, nemožno v okolnostiach prípadu posudzovať ako porušenie pracovnej disciplíny. Podľa jeho presvedčenia ust. § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007, o ktorý sa vo svojom postupe žalovaný opieral, nemožno použiť preto, že táto norma vo svojej hypotéze predpokladá, že vykonanie lekárskej prehliadky zamestnanca nariadi zamestnávateľovi Úrad verejného zdravotníctva, alebo iný orgán verejného zdravotníctva za situácie, keď dochádza výraznej zmene faktorov práce, pracovného prostredia, alebo zdravotného rizika, alebo ak dôjde k závažným zmenám zdravotného stavu zamestnancov, k čomu však ale v tomto prípade nedošlo. Žalobca v tomto smere vysvetlil, že zamestnávateľ mu nariadil lekársku prehliadku po tom, čo sa dozvedel, v tom čase ešte nepreukázanú skutočnosť, že mal hrubým spôsobom obťažovať a prenasledovať študentku Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Na podporu tvrdenia, že nedošlo k účinnému doručeniu výpovede, žalobca v spore argumentoval, že dňa 28.11.2017 ho dekan prírodovedeckej fakulty žalovaného J.. G.. R. U., PhD., oboznámil so skončením pracovného pomeru, že si prečítal dôvody výpovede a že nakoľko s nimi nesúhlasil, svoje odmietavé stanovisko vyjadril v zápisnici. Žalobca prezentoval, že pri tejto príležitosti mu zamestnávateľ doručil len písomnosť „Pokyny k ukončeniu pracovného pomeru“, s tým, že výpoveď od zamestnávateľa neprevzal a požiadal o jej doručenie poštou, k čomu už ale nedošlo. Žalobca vo výpovedi z pracovného pomeru postrádal údaj o tom, kedy sa mal podľa zamestnávateľa dopustiť porušenia pracovnej disciplíny. Z tohto dôvodu nemožno podľa jeho názoru preskúmať, či žalovaný
pri uplatnení výpovede dodržal zákonnú lehotu podľa ust. § 63 ods. 3 Zákonníka práce. Napokon v rámci argumentácie smerujúcej k neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu neprerokovania výpovede žalobca v podstatnom poukazoval na to, že zamestnávateľ nepožiadal odborový orgán o prerokovanie písomne, prezentoval názor, že stretnutie zamestnávateľa s Ing. O. X. dňa XX.XX.XXXX nemožno považovať za prerokovanie výpovede ani so zreteľom na jeho obsah ani s ohľadom na to, akým spôsobom a za aký subjekt Ing. O. X. na tomto stretnutí konala.
2. Rozsudkom z 15. mája 2019 súd prvej inštancie určil neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V tomto rozhodnutí skutkovo vyšiel z nespornej existencie pracovného pomeru strán, v rámci ktorého mal žalobca, podľa dohodnutých pracovných podmienok vykonávať pre žalovaného na dobu určitú (do 31.12.2019) práce samostatného vedeckého pracovníka v odbore Fyzika kondenzovaných látok a akustika a na dobu neurčitú práce v zaradení výskumného pracovníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že listom zo dňa 28.11.2017 dal zamestnávateľ žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa podľa skutkového vymedzenia výpovede mal žalobca dopustiť tým, že nesplnil pokyn dekana prírodovedeckej fakulty žalovaného, podrobiť sa lekárskej prehliadke zameranej na zistenie jeho spôsobilosti vykonávať dohodnutú prácu a nesplnil ho ani po tom, čo bol upozornený na možnosť uplatnenia výpovede z tohto dôvodu. Podľa zistenia súdu prvej inštancie, zamestnávateľ vo výpovedi podrobne opísal skutkovú genézu prípadu a osobitne vysvetlil tiež okolnosti, ktoré ho viedli k pochybnostiam o spôsobilosti žalobcu na výkon dohodnutých prác. Zamestnávateľ vo výpovedi uviedol, že sa dňa 17.2.2017 na základe osobného pohovoru so študentkou T. G. dozvedel, že na akademickej pôde, i mimo nej, sa mal žalobca k tejto študentke správať spôsobom napĺňajúcim znaky nebezpečného prenasledovania a sexuálneho obťažovania. Túto okolnosť zamestnávateľ vyhodnotil v kontexte i iných prejavov žalobcu na pracovisku - najmä jeho neobvyklých aktivít, súvisiacich so sexualitou, náboženskými či kmeňovými rituálmi a pôrodnosťou, ktoré chcel žalobca realizovať pod hlavičkou univerzity, hoci v danej oblasti nepôsobí a nemá v nej žiadne profesionálne zázemie a po porade s odborníkom v oblasti psychológie dospel k záveru, že vzhľadom na povahu dohodnutých prác, s osobitným zreteľom na to, že pri ich výkone žalobca prichádzal do styku so študentmi, je potrebné preskúmať zdravotnú spôsobilosť žalobcu na ich ďalší výkon. Podľa výpovede došlo k jej prerokovaniu so zástupcom zamestnancov - odborovým združením Koordinačná odborová rada odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy pri Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach ( ďalej tiež len „KOR“) na rokovaní dňa 23.11.2017. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že na stretnutí dňa 28.11.2017 žalobca odmietol prevziať výpoveď od dekana Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej tiež len „PF UPJŠ“) prof. G.. R. U., L.., pričom uvedenú skutočnosť potvrdili do zápisu prítomní svedkovia Y.. Y. W. a N.. I. I.. Tejto udalosti predchádzalo, podľa skutkového zistenia prvoinštančného súdu, stretnutie strán dňa 18.5.2017, na ktorom bol žalobca zamestnávateľom oboznámený s obsahom oznámenia študentky T. G., poučený o pracovnoprávnych dôsledkoch správania, na ktoré študentka upozornila a zároveň upovedomený o tom, že zamestnávateľ mieni posúdiť jeho spôsobilosť na výkon prác lekárom. Podľa písomného záznamu žalobca komunikáciu so študentkou nepoprel, s nariadenou lekárskou prehliadkou súhlasil a potvrdil, že sa jej podrobí v zamestnávateľom určenom termíne. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zistil, že dňa 29.5.2017 sa uskutočnilo stretnutie zamestnávateľa a N.. O. X. - predsedníčky KOR, predmetom ktorého bolo prerokovanie nariadenia preventívnej lekárskej prehliadky žalobcu. Prvoinštančný súd ďalej zistil, že emailovou správou zo dňa 8.6.2017 zamestnávateľ oznámil žalobcovi termín a miesto uskutočnenia nariadenej lekárskej prehliadky (dňa 14.6.2017 v čase medzi o 7:45 až 8:00 hod. v ambulancii pracovnej zdravotnej služby Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach). Takto nariadenej preventívnej lekárskej prehliadky sa žalobca nesporne nezúčastnil. V reakcii na to zamestnávateľ listom zo dňa 19.6.2017 upovedomil žalobcu o tom, že nepodrobením sa lekárskej prehliadke porušil pracovnú disciplínu a upozornil ho na možnosť výpovede, v prípade, ak týmto spôsobom poruší pracovnú disciplínu opätovne. Emailovou správou z 3.11.2017 žalovaný márne oznámil žalobcovi tiež náhradný termín lekárskej prehliadky ( dňa 7.11.2017 o 6:45 hod. v ambulancii pracovnej zdravotnej služby Železničnej nemocnice Košice). Podľa zistenia prvoinštančného súdu sa dňa 23.11.2017 uskutočnilo stretnutie zamestnávateľa s Ing. O. X., ktorá sa ho zúčastnila z pozície predsedníčky KOR, ohľadom prerokovania skončenia pracovného pomeru so žalobcom. V písomnom zázname z tohto stretnutia bolo zachytené, že v jeho priebehu dekan PF UPJŠ prof. RNDr. R. U., PhD., podrobne oboznámil predsedníčku W. N.. O. X. s dôvodmi skončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Uviedol tiež, že žalobca bol listom zo dňa 19.6.2017 upovedomený o tom, že porušil pracovnú disciplínu a zároveň bol upozornený na možnosť skončenia
pracovného pomeru. Napokon konštatoval, že žalobca odmietol absolvovať mimoriadnu lekársku prehliadku tiež v náhradnom termíne, čím porušil pracovnú disciplínu opakovane a že z tohto dôvodu sa zamestnávateľ rozhodol skončiť so žalobcom pracovný pomer výpoveďou podľa ust. § 63 ods. l písm. e) Zákonníka práce. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že v písomnom zázname je v časti určenej pre vyjadrenie prítomných poznamenané „Ing. I. I. - bez pripomienok“ a „N.. O. X. - bez pripomienok“. U. prvej inštancie tiež zistil, že písomná žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede zo dňa 23.11.2017 bola adresovaná KOR a že k jej doručeniu tomuto odborovému združeniu došlo dňa 11.12.2017. V odpovedi na túto žiadosť odborová organizácia KOR listom zo dňa 14.12.2017 oznámila zamestnávateľovi, že „... ako príslušný odborový orgán pre prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou, prerokoval Vašu písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede zo dňa 28.11.2017“ a že považuje „...výpoveď doručenú N.. Y. K. dňa XX.XX.XXXX za neprerokovanú v súlade s § 74 Zákonníka práce, vzhľadom na to, že nám nebola doručená písomná žiadosť o prerokovanie výpovede pred jej doručením zamestnancovi...“ Súd prvej inštancie napokon vyšiel tiež zo zistenia, že na realizáciu povinností zamestnávateľa pri posudzovaní zdravotnej spôsobilosti zamestnancov vydal jeho rektor dňa 16.10.2014 pod č. 4/2014 písomný príkaz, v ktorého Čl. 4 písm. e) bod 3 (pozn. odv. súdu: správne Čl. 4 písm. f) bod 3) je upravené, že lekárske preventívne prehliadky sa vykonávajú (tiež) na základe nariadenia zamestnávateľa, ak má odôvodnené pochybnosti o zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na prácu, po prerokovaní so zástupcami zamestnancov a s lekárom pracovnej zdravotnej služby. Podľa Čl. 8 časť E) bod 2 písm. a), b) a i) pracovného poriadku žalovaného, je zamestnanec povinný (tiež) dodržiavať pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, spolupracovať so zamestnávateľom v potrebnom rozsahu tak, aby mu umožnil plniť povinnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a tiež podrobiť sa lekárskym prehliadkam vo vzťahu k práci. V Čl. 9 bod 3 pracovný poriadok za porušenie pracovnej disciplíny kvalifikoval (tiež) nesplnenie povinnosti, vyplývajúcej z pracovného poriadku a nedodržanie príkazu alebo pokynu uloženého nadriadeným zamestnancom. Na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 1 písm. e), § 74, § 77 a § 81 písm. a) zák. č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007 Z. z,. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru, že síce zamestnávateľom uplatnený výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka naplnený v danom prípade bol, výpoveď je však i napriek tomu neplatná preto, že zamestnávateľ porušil právnu povinnosť vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru s príslušným odborovým orgánom. Prvoinštančný súd dospel k záveru o porušení pracovnej disciplíny na podklade úvahy, že nakoľko žalobca prichádzal pri výkone pracovných činností pravidelne do kontaktu so študentmi, skutočnosti ktoré vyšli najavo ohľadne jeho aktivít na fakulte a ohľadne jeho správania sa k študentke, dôvodne vyústili do vzniku pochybností zamestnávateľa o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na ďalší výkon prác. Považoval preto za legitímnu požiadavku žalovaného, aby sa žalobca podrobil lekárskej preventívnej prehliadke, zahrňujúcej tiež jeho psychologické vyšetrenie. V závere o nesplnení právnej povinnosti žalovaného vopred prerokovať skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, vyšiel súd prvej inštancie zo skutkového nálezu, že Ing. O. X. podpísala záznam z pracovného stretnutia dňa 23.11.2017, na ktorom malo dôjsť k prerokovaniu výpovede. I napriek tomu skončenie pracovného pomeru nepovažoval za prerokované preto, že k podpísaniu záznamu Ing. O. X. došlo až dodatočne („s najväčšou pravdepodobnosťou až 4.12.2017“), ďalej preto, že podpis na zázname sám o sebe nesvedčí o tom, že došlo k prerokovaniu výpovede a menovaná ním podľa jeho úsudku potvrdila len svoju účasť na pracovnom stretnutí dňa 23.11.2017 a napokon tiež z dôvodu, že N.. O. X. nie je odborovým orgánom, a preto nemala právomoc konať vo veci prerokovania výpovede samostatne. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti prezentoval názor, že v pozícii odborového orgánu, vo vzťahu ku ktorému mal zamestnávateľ povinnosť prerokovať skončenie pracovného pomeru so žalobcom, bol v danom prípade kolektívny orgán príslušnej odborovej organizácie, pričom podľa jeho záveru ňou v okolnostiach prípadu nebol KOR, ale Základná organizácia Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, ktorá pôsobila na PF UPJŠ. Písomná žiadosť o prerokovanie skončenia pracovného podľa záveru súdu prvej inštancie nevyvolala zamýšľaný následok preto, že k jej doručeniu odborovej organizácii došlo až po uplatnení výpovede (11.12.2017).
3.1. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 11CoPr/9/2019 z 29. apríla 2020 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch zrušujúceho uznesenia odvolací súd vytkol prvoinštančnému súdu, že záver o neprerokovaní výpovede s odborovým orgánom vystaval hneď na niekoľkých nesprávnych myšlienkových premisách.
3.2. Nestotožnil sa v prvom rade s úsudkom, že príslušným na prerokovanie výpovede bol v danom prípade orgán základnej odborovej organizácie pôsobiacej na PF UPJŠ a nie KOR, ktorá fakultné odborové organizácie zastrešovala a podľa zaužívanej praxe u žalovaného vstupovala do individuálnych pracovnoprávnych vzťahov len v prípade zamestnancov tých fakúlt, na ktorých takéto odborové organizácie nepôsobili. Odvolací súd v tomto smere nepovažoval za správne, že prvoinštančný súd v tomto svojom úsudku vyšiel len z toho, ako praktické fungovanie odborových organizácii opísali vo svojich výpovediach svedkyne N.. O. V. a Ing. O. X.. Odvolací súd zdôraznil, že odborovým orgánom príslušným na prerokovanie výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 74 Zákonníka práce sa rozumie orgán, ktorý je oprávnený vystupovať v pracovnoprávnom vzťahu v mene príslušnej odborovej organizácie podľa jej stanov a nie podľa subjektívnych predstáv jej členov alebo vedúcich predstaviteľov. Konštatoval v tejto spojitosti, že od ustálenia príslušnej odborovej organizácie bude v okolnostiach prípadu závisieť posúdenie tiež spôsobu, akým sa za ňu koná, a teda, či je podľa stanov na to oprávnený jednotlivec (predseda odborového združenia), ale kolektívny útvar (výbor odborového združenia). Odvolací súd poznamenal, že podľa stanov KOR bol oprávnený za toto odborové združenie navonok konať jeho predseda, teda monokratický a nie kolektívny orgán a že v konaní vyšla najavo tiež skutočnosť, ktorú vo svojej výpovedi signalizovala už svedkyňa Ing. O. X., že odborová organizácia pôsobiaca na PF UPJŠ v čase uplatnenia spornej výpovede, nemala právnu subjektivitu. Podľa odvolacieho súdu s vysvetlením svedkyne N.. O. X., ktorá oprávnenie vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch tohto odborového útvaru odvodzovala od postavenia Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku možno súhlasiť len potiaľ, že skutočne právny poriadok (§ 6 ods. 2 zák. č. 83/1990 Zb.) umožňuje združeniam vytvárať organizačné jednotky s vlastnou, tzv. odvodenou právnou subjektivitou. Nevyhnutným predpokladom toho však je, aby v stanovách odborovej organizácie bolo vyjadrené, akým spôsobom sa také jednotky kreujú, aby bolo možné jednoznačne zistiť, či v konkrétnom prípade ide o organizačnú jednotku vzniknutú v súlade so stanovami ako organizačná jednotka s právnou subjektivitou. Stanovy musia zároveň jednoznačne určiť, kto je oprávnený v mene takej organizačnej jednotky vo všetkých veciach konať, t. j. kto je jej štatutárnym orgánom. Odvolací súd akcentoval, že v danom prípade stanovy Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku, od ktorého mala byť podľa svedkyne N.. O. X. odvodená subjektivita ZO pri PF UPJŠ, tak, ako boli súčasťou súdneho spisu, s odvodenou subjektivitou svojich základných organizácii nepočítali; naopak, podľa ich Článku 10 bod 1 posledná veta ju mali nadobudnúť originárne - vznikom a zaevidovaním na Ministerstve vnútra SR. Na dôvažok odvolací súd v tejto súvislosti ozrejmil, že odborové združenie s názvom Základná organizácia OZ PŠ a V na Slovensku pri Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach ako samostatná právnická osoba bolo podľa jej stanov (Článok 1 bod 3) založené až dňa 25.4.2018, t. j. v čase po uplatnení spornej výpovede.
3.3. Za nesprávny odvolací súd považoval tiež záver prvoinštančného súdu, podľa ktorého podpisom na „Zázname z pracovného stretnutia zo dňa 23.11.2017 ohľadom prerokovania skončenia pracovného pomeru Ing. Y. K., zamestnanca E. PF D.“ N.. O. X. potvrdila len svoju účasť na tomto stretnutí. Podľa názoru odvolacieho súdu, bez ohľadu na to, či Ing. O. X. tento zápis opatrila podpisom bezprostredne po stretnutí, alebo, ako sa so zreteľom na všetky skutočnosti javí, až s odstupom niekoľkých dní, nemožno prehliadnuť, že v zázname sú zachytené konkrétne skutočnosti o predmete a priebehu stretnutia a je v ňom zároveň poznamenané, že N.. O. X. k skutočnostiam, ktoré sa mali na stretnutí udiať, nemala pripomienky. Rozhodne záznam ani svojim označením v záhlaví, ani výstavbou a už vôbec nie svojim obsahom nenasvedčujú tomu, aby ho N.. O. X. pri vynaložení bežnej starostlivosti podpisovala len ako prezenčnú listinu, či iný doklad osvedčujúci jej prítomnosť. Podľa nazerania odvolacieho súdu v konaní nevyšla najavo (v tom čase) ani iná skutočnosť, ktorá by stavala podpis menovanej na posudzovanej písomnosti do iných než v nej vyjadrených súvislostí, preto podľa jeho presvedčenia neexistoval rozumný dôvod pre pochybnosť o tom, že Ing. O. X. svojim podpisom potvrdila nie len svoju účasť na pracovnom stretnutí dňa 23.11.2017, ale bez výhrad aj to, čo sa podľa záznamu na ňom udialo a rovnako tiež aj fakt, že v priebehu stretnutia k zamestnávateľom predneseným skutočnostiam nevzniesla pripomienky. Odvolací súd sa na rozdiel od súdu prvej inštancie v tejto súvislosti zároveň domnieval, že v rozpore s takouto interpretáciou faktov nie je skutočnosť, že Ing. O. X. následne žiadala o doručenie písomnej žiadosti o prerokovanie výpovede. Táto jej žiadosť totiž, vychádzajúc z jej vysvetlenia (v rámci svedeckej výpovede na pojednávaní dňa 21.11.2018), evidentne vyplývala z mylného presvedčenia, že prerokovanie výpovede sa bez písomnej žiadosti zamestnávateľa, nezaobíde. Odvolací súd v tejto spojitosti na dôvažok akcentoval, že Ing. O. X. vo svojej svedeckej výpovedi opísala priebeh stretnutia v zhode s tým, ako bol v predmetnom písomnom zázname zachytený.
3.4. Odvolací súd odmietol tiež formálne nároky kladené súdom prvej inštancie na prerokovanie výpovede. V právnom názore vyslovenom v tejto otázke odvolací súd zdôraznil, že inštitútom prerokovania sa má vo svojej podstate vytvoriť priestor na vyjadrenie sa zástupcov zamestnancov k najdôležitejším otázkam, týkajúcim sa (tiež) individuálnych pracovných vzťahov. Formu a spôsob prerokovania zákon nestanovuje. Hoc aj podmienenie plynutia poriadkovej lehoty na prerokovanie zákon spája s písomnou žiadosťou, evokujúcou prioritu tejto formy prerokovania, opak je pravdou, nakoľko podstatou prerokovania je výmena názorov - dialóg zúčastnených strán, ktorý je vo svojej najprirodzenejšej a nepochybne aj najefektívnejšej podobe predurčený byť skôr osobný než medzi neprítomnými. Vo svetle týchto všeobecných úvah bolo podľa odvolacieho súdu potrebné pripustiť, že k prerokovaniu výpovede materiálne mohlo dôjsť aj na stretnutí zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov dňa 23.11.2017, pričom definitívny záver v tejto otázke v explicitne vyjadrenom názore podmienil zistením (v ďalšom konaní), že zamestnávateľ jasne deklaroval takýto zámer stretnutia so zástupcami zamestnancov, určito a zrozumiteľne na ňom prezentoval, že mieni skončiť so zamestnancom pracovný pomer na podklade konkrétnych skutočností, z ktorých je možné vyvodiť výpovedný dôvod, ktorý mieni uplatniť a že odborový orgán v rámci tohto stretnutia mal priestor k týmto skutočnostiam sa vyjadriť, bez ohľadu na to, či vôbec a ak áno, ako s touto možnosťou naložil. V kontexte týchto atribútov materiálnosti odvolací súd zdôraznil, že pre záver o ústnom prerokovaní výpovede je významné to, čo sa v rámci spoločného stretnutia zamestnávateľa a zástupcu zamestnancov preukázateľne povedalo a udialo, pričom písomné zachytenie tohto stretnutia predstavuje vo vzťahu k tejto spornej okolnosti (len) jeden z do úvahy prichádzajúcich dôkazných prostriedkov.
3.5. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení zaujal stanovisko tiež k stranami diskutovanej otázke porušenia pracovnej disciplíny žalobcom z pohľadu vôbec oprávnenia zamestnávateľa nariadiť mu podrobiť sa lekárskej preventívnej prehliadke. Skonštatoval v tejto spojitosti, že nemá zásadné výhrady proti záveru súdu prvej inštancie, že v okolnostiach prípadu bol zamestnávateľ oprávnený žalobcovi nariadiť podrobiť sa lekárskej preventívnej prehliadke a prisvedčil pritom správnosti jeho uvažovania, že také správanie sa žalobcu, ktoré vykazovalo znaky trestného činu a pre ktoré sa proti nemu začalo a v tom čase viedlo (a naďalej ešte vedie) trestné konanie, vzhľadom na jeho povahu a s osobitným zreteľom na to, že k nemu došlo (aj) v priestoroch školy a jeho objektom bola študentka, vzbudili u zamestnávateľa dôvodnú pochybnosť o spôsobilosti žalobcu ďalej vykonávať práce bez dopadu na dôstojnosť zastávanej pracovnej pozície a bez ohrozenia verejného zdravia, a teda nie len zdravia vlastného, ako sa žalobca mylne domnieva, ale tiež duševnej a fyzickej integrity kolegov a študentov. Odvolací súd prezentoval názor, že prejavy sexuálneho obťažovania a nebezpečného prenasledovania, rovnako ako aj iné obdobne závadné správanie sa zamestnancov školy vo vzťahu k študentom, nemôže zostať bez povšimnutia nadradených, a preto prístup zamestnávateľa, ktorý v takom správaní vidí podnet na preverenie spôsobilosti zamestnanca vykonávať práce a neuchyľuje sa k predčasným záverom a právnym krokom, možno len oceniť. Odvolací súd zároveň akcentoval, že žalobca netvrdil a v okolnostiach prípadu ani inak nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by čo i len naznačovala zavrhnutiahodný, či šikanózny zámer zamestnávateľa pri nariaďovaní lekárskej prehliadky a v pozitívnom svetle vyzdvihol tiež fakt, že, že žalovaný o dôvodoch tohto svojho opatrenia žalobcu informoval a poskytol mu priestor na vyjadrenie, pričom žalobca voči nemu nemal námietok. Odvolací súd vo vzťahu k posudzovaniu nariadenia lekárskej preventívnej prehliadky vyslovil právny názor, že prípadné porušenie prerokovacej povinnosti zamestnávateľom by v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce zakladalo dôvod neplatnosti právneho úkonu len za predpokladu, že by tak výslovne ustanovil tento alebo osobitný predpis a uviedol na pravú mieru i to, že pokyn zamestnávateľa na absolvovanie lekárskej prehliadky nie je právnym, ale faktickým úkonom, atribútom ktorého platnosť vôbec nie je, a preto ju (platnosť) nemožno ani posudzovať.
4.1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie skutkovo vyšiel tiež zo zistení vyplývajúcich z doplneného dokazovania. Na podklade stanov Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku (OZ PŠaV) ustálil, že táto odborová organizácia je odborovo-profesijným zväzom odborových organizácií (ďalej len základná organizácia), zamestnancov a občanov bez rozdielu profesie, pohlavia, národnosti, náboženského vyznania a politickej príslušnosti, ktorí sa stotožňujú s cieľmi, programom a stanovami zväzu. Zväz je nezávislá, samostatná právnická osoba. Odborový zväz nepôsobí u zamestnávateľa priamo, ale len prostredníctvo základných organizácií. K 30.9.2017 odborový zväz evidoval nasledovné organizácie 1/ KOR ZO OZ PŠaV pri UPJŠ v Košiciach s predsedníčkou N.. O. X., 2/ ZO OZ PŠaV PF UPJŠ s predsedníčkou Ing. O. X., 3/ ZO OZ PŠaV na Slovensku LF UPJŠ , s predsedníčkou RNDr. V. T. L.. a 4/ ZO OZ L. Rektorát UPJŠ, s predsedníčkou Ing.
O. V.. OZ PŠaV nedisponoval informáciou, ktorej odborovej organizácie bol žalobca členom. Podľa zistenia súdu prvej inštancie stanovy OZ PŠaV platné a účinné od 11.11.1999 umožňovali pôsobiť základným organizáciám, ktoré mali prijaté stanovy, boli evidované na Ministerstve vnútra SR a mali pridelené Štatistickým úradom vlastné IČO (základné organizácie s vlastnou právnou subjektivitou), ale aj základným organizáciám, ktoré neboli evidované na Ministerstve vnútra SR, ale právnu subjektivitu im priznávali priamo stanovy odborového zväzu (základné organizácie s odvodenou právnou subjektivitou). Naproti tomu podľa čl. 10 bod 1. stanov zo dňa 23.11.2007 základné organizácie mohli nadobudnúť právnu subjektivitu už len originárne, a to vznikom a zaevidovaním na Ministerstve vnútra SR. Podľa stanov Základnej organizácie OZ PŠaV na Slovensku pri Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, je táto odborová organizácia nezávislá, samostatná právnická osoba. Základná organizácia je združenie odborovo organizovaných zamestnancov zamestnávateľa, u ktorého pôsobí, ako aj iných občanov. Základná organizácia je členom Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku. Podľa výpisu z Registra mimovládnych neziskových organizácií zo dňa 21.2.2021 a výpisu zo Štatistického registra organizácií zo dňa 21.1.2021 Základná organizácia OZ PŠaV na Slovensku pri Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach (ďalej len „ ZO OZ PŠaV pri PF UPJŠ) bola zapísaná na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky dňa 14.6.2018 pod č. VVS/1-2200/90-3249. Z oznámenia ZO OZ PŠaV pri PF UPJŠ vyplynulo, že žalobca bol jej členom od 1.1.2007 do 31.1.2018.
4.2. Zo stanov Koordinačnej odborovej rady Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy pri Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach súd prvej inštancie zistil, že cieľom tohto združenia je koordinovať odborovú politiku na fakultách a súčastiach UPJŠ v Košiciach, okrem iného zastupovať členov odborov voči zamestnávateľovi - UPJŠ v Košiciach. Členmi združenia sú odborové organizácie na fakultách a súčastiach UPJŠ v Košiciach. Predseda riadi činnosť KOR, reprezentuje KOR navonok a je partnerom rektora pri kolektívnom vyjednávaní. Subjektmi združenia s právnou subjektivitou sú jednotlivé odborové organizácie pôsobiace na fakultách a súčastiach UPJŠ v Košiciach zastúpené spravidla svojimi predsedami. Stanovy boli prijaté na konferencii KOR UPJŠ v Košiciach dňa 9.9.2016, pričom k zápisu KOR do evidencie na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky došlo dňa 31.1.2017 pod č. VVS/1.2200/90-2328.
4.3.V písomnom stanovisku zo dňa 16.6.2020 Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku k spôsobu fungovania jeho organizačných útvarov ozrejmil, že Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy na Slovensku neumožňuje od prijatia stanov zo dňa 23.11.2007, pôsobenie základných organizácií ako organizačných jednotiek zväzu a základné organizácie pôsobia ako odborové organizácie s vlastnou právnou subjektivitou, ktorú nadobudnú zaevidovaním na Ministerstve vnútra SR. Vzhľadom na to, že stanovy zväzu neumožňujú pôsobenie odborových organizácií ako organizačných jednotiek, je vylúčené, aby FV ZO OZ PŠaV PF UPJŠ odvodzovala právnu subjektivitu od zväzu. Nie je však vylúčené, že si základná organizácia s právnou subjektivitou založí organizačné jednotky, ktoré konajú vo vlastnom mene. V stanovách musia byť také organizačné jednotky výslovne uvedené alebo musí byť v stanovách aspoň určené, akým spôsobom sa také jednotky zriaďujú, aby bolo možné jednoznačne zistiť, či ide v konkrétnom prípade o organizačnú jednotku vzniknutú v súlade so stanovami ako organizačná jednotka s právnou subjektivitou. Stanovy musia potom tiež jednoznačne určiť, kto je oprávnený v mene organizačnej jednotky vo všetkých veciach konať, t.j. kto je jej štatutárnym zástupcom. Ak stanovy KOR uvádzajú, že KOR si môže zriaďovať organizačné jednotky, ktoré konajú vo vlastnom mene a kto je oprávnený konať za takúto organizačnú jednotku, pôjde o organizačnú jednotku KOR s tzv. odvodenou právnou subjektivitou, nie však o organizačnú jednotku zväzu. Naproti tomu v liste z 2.3.2021 OZ PŠaV uviedlo, že ak bol žalobca členom ZO OZPŠaV pri Prírodovedeckej fakulte UPJŠ a táto nebola evidovaná na MV SR, ide o základnú organizáciu s odvodenou právnou subjektivitou, ktorá odvodzuje svoju existenciu od stanov odborového zväzu. Potvrdil zároveň, že ZO OZPŠaV pri Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach eviduje ako jednu zo základných organizácií pôsobiacich u zamestnávateľa pod evidenčným číslom 733003905.
4.4. Pri hodnotení svedeckých výpovedí, vykonaných v ďalšom konaní, súd prvej inštancie vyšiel z úvah, že svedkovia pri opätovnom výsluchu zotrvali na svojich predchádzajúcich výpovediach o okolnostiach stretnutia dňa 23.11.2017, na ktorom bola prerokovaná výpoveď. Ing. X. ako zástupkyňa odborov podpísala zápisnicu z rokovania dodatočne bez pripomienok. Podľa tvrdenia Ing. I. predložili Ing. X. predbežný návrh výpovede žalobcu a pán dekan jej vysvetlil a oboznámil ju s dôvodmi výpovede. Z konfrontácie svedkov prof. U., N.. X. a N.. I. podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu vyplynulo, že N.. I. sa nepamätala presne, či na stretnutie vo veci prerokovania výpovede žalobcu pozvala Ing. X.
telefonicky alebo mailom. Ing. X. zotrvala na svojich tvrdeniach, že na stretnutie dňa 23.11.2017 bola pozvaná mailom, že svojim podpisom na zápisnici potvrdila len účasť na stretnutí, že „...z rokovania bolo zjavné, že žalobca sa druhýkrát nezúčastnil prehliadky a kvôli tomu mu idú dať výpoveď“ a že očakávala písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede, aby mohla prerokovať výpoveď so svojim právnikom. Podľa jej tvrdení výpoveď žalobcu neprerokovala a výpoveď jej nebola k dispozícii. Na stretnutí si robila zápisky z toho čo jej dali do ruky „ neviem ako to povedať, asi štyri strany a bolo to to, že ho posielali na špeciálnu preventívnu prehliadku, ja som to preletela“. Z výpovede prof. U. vyplynulo, že Ing. X. prišla na stretnutie, na ktorom sa prerokovala výpoveď, podpísal sa zápis a ona nepožadovala nič doplniť. Potvrdil, že Ing. X. je jedinou osobou, s ktorou ohľadom odborových záležitostí komunikoval, že vedel, že vystupuje ako predsedníčka KOR a že ona nenamietala, že by mal byť prizvaný aj niekto ďalší. Považoval ju za dôveryhodnú osobu, ktorá dlhodobo reprezentovala odbory.
5.1. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 17 ods. 2, § 47 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 1 písm. e), § 74, § 77, § 81 písm. a), § 230 ods. 1, § 232 ods. 2a 3 a § 237 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007 Z. z,. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnkov. Na ich základe dospel k východiskovému záveru, že zamestnávateľom uplatnený výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce naplnený bol. K tomuto záveru dospel na podklade úvah, že „... pracovné zaradenie a náplň práce žalobcu vyžadovali, aby bol žalobca plne fyzicky aj psychicky spôsobilý na výkon pracovných činností u žalovanej. Ako samostatný vedecký a výskumný pracovník, ktorý bol zamestnaný na Ústave fyzikálnych vied Prírodovedeckej fakulty UPJŠ, žalobca prichádzal pri výkone povolania pravidelne do kontaktu so študentmi na fakulte aj v rámci univerzity. Keďže žalovaná na základe získaných informácií nadobudla vedomosť o prejavoch nezvyčajného správania sa žalobcu vo vzťahu ku študentom resp. študentkám na univerzite v podobe nevhodnej e-mailovej komunikácie, SMS správ, prenasledovania a pod., nadobudla dôvodné pochybnosti o spôsobilosti žalobcu na výkon pracovných činností u žalovanej“. Vzhľadom na uvedené bolo preto podľa názoru súdu prvej inštancie „...legitímne, aby žalovaná od žalobcu požadovala absolvovanie mimoriadnej lekárskej preventívnej prehliadky vo vzťahu k práci, zahrňujúcej psychologické vyšetrenie zamestnanca“. V zhode s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení, súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku vyšiel z premisy, že ani prípadné porušenie prerokovacej povinnosti k nariadeniu lekárskej prehliadky zamestnávateľom, by v zmysle ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce nezakladalo dôvod neplatnosti pokynu zamestnávateľa. Týmto právnym konštruktom súd prvej inštancie zdôvodnil tiež nevykonanie dôkazov, ktorými sa žalobca dovolával preukázania legitímnosti nariadenej mimoriadnej preventívnej prehliadky.
5.2. V nadväznosti na tento záver sa súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku vysporiadal s ďalšou zásadnou otázkou - splnením/nesplnením právnej povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať výpoveď s príslušným odborovým orgánom. V rámci jej riešenia prvoinštančný súd východiskovo uzavrel, že nakoľko k formálnemu oznámeniu o začatí pôsobenia odborovej organizácie podľa § 230 ods. 1 ZP nedošlo, keďže v čase uplatnenia výpovede Základná organizácia OZPŠaV pri Prírodovedeckej fakulte UPJŠ nemala právnu subjektivitu (ani originárnu a ani odvodenú) a vzhľadom tiež na to, že do pozície príslušnej odborovej organizácie sa v styku so zamestnávateľom stavala KOR, ktorá bola samostatným subjektom práv a povinností, „...je spravodlivé vychádzať z toho, že zamestnávateľ si splnil svoju povinnosť prerokovať skončenie pracovného pomeru, pokiaľ skončenie pracovného pomeru zamestnanca prerokoval s KOR, v mene ktorej podľa Stanov navonok konala predsedníčka KOR Ing. O. X. ako monokratický orgán“. Správnosti tejto úvahy nasvedčuje podľa jeho názoru aj odpoveď N.. X. zo dňa 14.12.2017 na žiadosť o prerokovanie výpovede, v ktorej N.. X. uviedla „KOR ako príslušný odborový orgán pre prerokovanie výpovede zo dňa 28.11.2017....“ . Na tomto závere prvoinštančného súdu sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku významne podieľal skutkový nález, že „Stanovy Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku s odvodenou subjektivitou svojich základných organizácii od prijatia Stanov zo dňa 23.11.2007 nepočítali. Podľa článku 10 bod l posledná veta ju mali nadobudnúť originárne - vznikom a zaevidovaním na Ministerstve vnútra SR“ Akcentoval v tejto spojitosti, že v súlade s týmto usporiadaním „...Základná organizácia OZ PŠaV na Slovensku pri Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach bola zapísaná na Ministerstve vnútra SR dňa 14.6.2018“. Súd prvej inštancie na dôvažok skonštatoval, že za situácie keď nebolo celkom jasné, komu mala byť žiadosť o prerokovanie výpovede žalobcu zaslaná, „...uvedená skutočnosť nemôže byť na ťarchu zamestnávateľa, pretože odborová organizovanosť je vnútornou záležitosťou odborov, do ktorej by pri bežnom chod udalosti nemal zamestnávateľ zasahovať“.
5.3. Pri posudzovaní ďalšej spornej otázky, či na stretnutí dekana PF UPJŠ prof. RNDr. R. U., L.. a predsedníčky W. N.. O. X. dňa 23.11.2017 došlo alebo nie k prerokovaniu výpovede, súd prvej inštancie v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, pričom podľa jeho zistenia „...Z konfrontácie svedkov vyplynulo, že zamestnávateľ jasne deklaroval dôvod stretnutia zo zástupcami zamestnancov, jasne a zrozumiteľne uviedol, že so žalobcom Ing. K. mieni skončiť pracovný pomer, z akého dôvodu a tiež nebolo sporné, že odborový orgán Ing. X. mala možnosť sa vyjadriť ku skutočnostiam. Nevyjadrila sa.“ Na podklade aj tohto zistenia prvoinštančný súd „...ustálil, že na pracovnom stretnutí zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov dňa 23.11.2017 došlo k prerokovaniu výpovede, nakoľko súd mal za to, že zamestnávateľ jasne deklaroval, čo je zámerom stretnutia so zástupcami zamestnancov, jasne, určito a zrozumiteľne uviedol, že mieni skončiť pracovný pomer so žalobcom a z akého dôvodu (konkrétnych skutočností), z čoho vyvodil konkrétny výpovedný dôvod, ktorý zamestnávateľ vo vzťahu ku zamestnancovi hodlá uplatniť. Je nepochybné, že zástupca zamestnancov mal možnosť - priestor sa k týmto skutočnostiam vyjadriť.“ V tomto závere súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku reflektoval tiež, že zákon nestanovuje formu a spôsob prerokovania výpovede a že záznam z pracovného stretnutia dňa 23.11.2017 je len písomným zachytením toho, čo sa na tomto stretnutí udialo. Preto nepovažoval za právne významnú skutočnosť kedy (z pohľadu uplatnenia výpovede) Ing. X. uvedený záznam podpísala. Týmto vysvetlením sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň vysporiadal aj s argumentáciou žalobcu, ktorou poukazoval na rozpory v tvrdeniach svedkov ohľadne tejto skutočnosti (času, kedy malo dôjsť k podpísaniu záznamu). Napokon pri posudzovaní povahy stretnutia zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov dňa 23.11.2017 súd prvej inštancie vyšiel z toho, že absencia písomnej formy žiadosti o prerokovanie nie je vadou postupu prerokovania (porovnaj § 74, § 17 ZP). „Ak bola žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede prerokovaná, skutočnosť, že išlo (len) o ústnu žiadosť nemení nič na tom, že k prerokovaniu výpovede došlo“ (NS SR 3 M Cdo 14/2013).
6.1. V odôvodnení napadnutého rozsudku venoval súd prevej inštancie osobitnú pozornosť argumentácii žalobcu, ktorou poukazoval na neúplnosť vykonaného dokazovania. Vysvetlil, že „...nepristúpil k výsluchu ďalších pôvodne žalobcom navrhnutých svedkov, na výsluchu ktorých žalobca následne netrval“, a že nevzhliadol opodstatnenými ani dôkazné návrhy, majúce podľa žalobcu preukázať neexistenciu dôvodu na vykonanie mimoriadnej lekárskej prehliadky, konštatujúc, že „...pri zabezpečení mimoriadnej lekárskej prehliadky zamestnancovi vo vzťahu k práci, postupoval zamestnávateľ v súlade so zákonom, v súlade s § 30 ods. 16 zák. č. 355/2007 Z.z., o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Vychádzajúc z názoru Krajského súdu Košice v zrušujúcom uznesení zo dňa 29.4.2020 v tejto spojitosti skonštatoval, že „...zamestnávateľ je oprávnený žalobcovi nariadiť podrobiť sa lekárskej prehliadke, nakoľko správanie sa žalobcu avizovaných informácií vykazovalo znaky trestného činu, a to vzhľadom na povahu práce žalobcu, ak k tomu došlo v priestoroch školy a jeho objektom bola študentka, čo vzbudilo dôvodnú pochybnosť o spôsobilosti žalobcu ďalej vykonávať prácu“.
6.2. Prvoinštančný súd sa napokon v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal tiež s námietkou žalobcu, ktorou vytkol rozpor zápisnice o pojednávaní dňa 9.6.2021 so zvukovým záznamom. Súd prvej inštancie v tejto spojitosti poukázal na to, že uvedené pojednávanie, na ktorom bola vykonaná konfrontácia svedkov, trvalo od 8:38 do 13:40 hod. a vysvetlil, že zápisnica z pojednávania nie je doslovným prepisom zvukového záznamu.
7. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (I) a aj o trovách konania tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na ich plnú náhradu s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. (II).
8.1. Proti zamietavému výroku rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní žalobca namietal proti záveru o naplnení zákonných podmienok platnosti výpovede, a to hneď v niekoľkých argumentačných líniách. V prvom rade odmietol správnosť úsudku, že z jeho strany došlo k porušeniu pracovnej disciplíny. Dôvodil, že žalovaný nepreukázal objektívne dôvody na nariadenie mimoriadnej lekárskej prehliadky, preto podľa jeho názoru zamestnávateľ v tomto smere konal svojvoľne, v rozpore s právnymi predpismi a dobrými mravmi. Odvolateľ v tejto spojitosti upriamil pozornosť na to, že v prípade iného zamestnanca voči ktorému bolo začaté trestné stíhanie ( prof. MUDr. Leonard Siegfried DrSc.), žalovaný v súvislosti so skončením pracovného pomeru neprezentoval, že sa jedná o nebezpečnú osobu, neposielal
ho k lekárovi ani netvrdil, že potrebuje psychologické vyšetrenie, čo vo vzťahu k svojmu prípadu považuje za diskriminačné. S touto skutočnosťou, rovnako ako ani s argumentmi o amorálnej a tiež šikanóznej povahe postupu zamestnávateľa sa súd prvej inštancie podľa námietky žalobcu v dôvodoch napadnutého rozhodnutia nevysporiadal. Podľa žalobcu súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia správne nepremietol ani skutočnosť, že žalovaný pred nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky nerokoval s lekárom pracovnej zdravotnej služby, čím porušil povinnosť vyplývajúcu zo zák. č. 355/2007 Z. z..
8.2. Odvolateľ ďalej nesúhlasil ani so záverom, že uplatneniu výpovede zamestnávateľom predchádzalo jej prerokovanie s príslušným odborovým orgánom. Žalobca v tomto smere vytkol prvoinštančnému súdu, že uvedený záver prijal bez toho, aby si urobil jasno v otázke inštitucionálnej povahy toho, čo od neho zamestnávateľ požadoval, a síce, či sa mal podrobiť mimoriadnej preventívnej prehliadke podľa § 30e ods. 14 zák. č. 355/2007 Z. z. alebo mu dal zamestnávateľ pokyn na absolvovanie psychologického vyšetrenia podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce. Žalobca tiež namietal, že prvoinštančný súd neodstránil rozpor medzi vyjadreniami OZ PŠaV zo 16.6.2020 a z 2.3.2021,v ktorých najprv vylúčil právnu subjektivitu ZO OZ PŠaV pri PF UPJŠ a neskôr ju pripustil. Podľa názoru žalobcu skoršie stanovy OZ PŠaV umožňovali odvodenú subjektivitu ZO OZ PŠaV pri PF UPJŠ bez registrácie a následná zmena stanov už nemala na existenciu ZO OZ PŠaV pri PF UPJŠ vplyv. Z argumentácie žalobcu v tejto otázke ďalej vyplynulo, že za odborovú organizáciu príslušnú na prerokovanie výpovede považuje ZO OZ PŠaV pri PF UPJŠ, nie KOR a že podľa jeho názoru tak, či onak, Ing. Bušová nebola oprávnená vystupovať ako príslušný odborový orgán za žiadnu z týchto odborových organizácii a mohla len tlmočiť stanovisko ich kolektívnych orgánov. Podľa interpretácie žalobcu práve z dôvodu uvedomovania si tejto skutočnosti Ing. Bušová na stretnutí dňa 23.11.2017 „nekonala“.
8.3. Odvolateľ sa nestotožnil ani so skutkovým nálezom prvoinštančného súdu, že na stretnutí zamestnávateľa s odborovým orgánom dňa 23.11.2017, na ktorom malo dôjsť k prerokovaniu výpovede, bola Ing. X. „podrobne“ oboznámená s dôvodmi skončenia pracovného pomeru a že jej bola predložená dokumentácia týkajúca sa skončenia pracovného pomeru. V súvisiacej argumentácii žalobca poukázal na to, že Ing. X. podľa jej vyjadrenia nepoznala obsah výpovede a na pojednávaní dňa 9.6.2021 „...vedela uviesť iba nepresné znenie príslušného paragrafu zákona, ale bez uvedenia skutkového vymedzenia podľa § 61 ods. 2 ZP“. Podľa žalobcu záver o prerokovaní výpovede na stretnutí dňa 23.11.2017 nemôže obstáť ani z dôvodu, že v zápise o tomto stretnutí nebolo zachytené skutkové vymedzenie porušenia pracovnej disciplíny tak, ako bolo uvedené vo výpovedi. Žalobca argumentoval, že svedkovia nevypovedali o konkrétnych skutočnostiach, na ktorých bol založený výpovedný dôvod; medzi inými nespomínali ani presný dátum, kedy mu zamestnávateľ druhý raz nariadil lekársku prehliadku. Tento údaj podľa odvolateľa nebol uvedený ani v zápise o stretnutí zamestnávateľa s odborovým orgánom dňa 23.11.2017. Upriamil v tejto spojitosti pozornosť aj na to, že existujú dve verzie uvedeného zápisu. Prvý, ktorý zaslala N.. I. Ing. X. dňa 23.11.2017, bol nepodpísaný a druhý, ktorý bol podpísaný, bol zmenený JUDr. Y. W. po tom, čo inú verziu zaslali N.. X. dňa 24.11.2017. Žalobca prezentoval, že obe verzie zápisu opisovali v skutočnosti dva rozdielne priebehy stretnutia dňa 23.11.2017. Podľa nazerania žalobcu Ing. X. vyjadrila svoje stanovisko k výpovedi až dňa 4.12.2017, podpísaním záznamu z prerokovania výpovede zo dňa 23.11.2017. Napokon vo vzťahu k tejto otázke žalobca v odvolaní akcentoval význam doručenia písomnej žiadosti o prerokovanie výpovede, bez ktorej podľa jeho názoru k prerokovaniu nemohlo dôjsť. S týmto vedomím konala podľa jeho nazerania aj odborová zástupkyňa.
8.4. Žalobca v odvolaní poukázal tiež na zmenu výpovede svedkyne N.. I. týkajúcej sa toho, ako bola Ing. X. ako zástupkyňa odborovej organizácie pozvaná na prerokovanie výpovede. Kým na pojednávaní 6.2.2019 Ing. I. vypovedala, že Ing. X. pozvala telefonicky, na pojednávaní 9.6.2021 uviedla, že pozvánku zaslala mailom. Podľa žalobcu však svedkyňa mail ako dôkaz nepredložila, a preto nie je možné posúdiť, či žiadosť o prerokovanie mala alebo nie všetky náležitosti podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Odvolateľ vo vzťahu k tejto skutkovej okolnosti vytkol prvoinštančnému súdu tiež, že v odôvodnení zamenil pozvanie na stretnutie so žiadosťou o prerokovanie. Argumentoval, že i keď je nesporné, že Ing. X. dostala nejakú pozvánku na stretnutie, jej obsah nebol súdu známy, a preto zostalo sporným, či táto pozvánka bola aj žiadosťou o prerokovanie výpovede z práce podľa ustálenej súdnej praxe.
8.5. Žalobca v odvolaní ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že neformuloval presne jeho tvrdenia o dôvode neplatnosti výpovede (bod 73 rozsudku). Namietal, že súd nemôže v odôvodnení rozsudku pozmeňovať, alebo ináč modifikovať tvrdenia žalobcu, ktoré boli verejne prednesené, pretože procesné úkony strany
(výroky a tvrdenia) patria výlučne do práva konať pred súdom a mali by sa objaviť v rozsudku, čo najpresnejšie reprodukované.
8.6. Odvolateľ namietal aj nevykonanie viacerých tzv. vyšetrovacích dôkazov. Vytkol v tomto smere, že súd prvej inštancie na základe jeho návrhu nevyzval žalovaného na preukázanie jeho tvrdenia vo výpovedi, že medzi žalobcom a študentkou bol nejaký pracovný vzťah. Nežiadal, aby žalovaný preukázal, že v roku 2017 existovali na jeho strane prekážky v práci, pre ktoré neprideľoval žalobcovi prácu, čo podľa odvolateľa malo výpovednú k jeho tvrdeniu o diskriminačnom zaobchádzaní zo strany zamestnávateľa. Nezabezpečil od zamestnávateľa ani kópiu súboru „Zapis_S._ll_2017.doc“, tvoriaceho prílohu mailu z 24.11.2017, ktorým sa podľa žalobcu malo preukázať, že Ing. X. sa na stretnutí dňa 23.11.2017 nevyjadrila „bez pripomienok“ . Z toho žalobca argumentačne vyvodzoval, že „...dňa 24.11.2017 zamestnávateľ v skutočnosti nepoznal stanovisko Ing. T. X. k skutočnostiam uvedeným zamestnávateľom dňa 23.11.2017 a to ani v ústnej a ani v písomnej podobe“. Napokon súd prvej inštancie nevyzval žalovaného ani na preukázanie existencie dôvodov pre nariadenie psychologického vyšetrenia, pričom vytkol v tejto spojitosti aj to, že súd prvej inštancie nevykonal ani ďalšie („veľkú sériu dôkazov“)listinné dôkazy ( v odvolaní bližšie nekonkretizované ), navrhnuté žalobcom na preukázanie tejto spornej okolnosti. Na dôvažok žalobca vyjadril tiež názor, že vyžadovanie podrobiť sa lekárskej prehliadke na podklade podozrenia zo spáchania protispoločenskej činnosti, nerešpektuje jeho právo na prezumpciu neviny. Akcentoval pritom, že v práci dosahoval dobré výsledky a že nikdy neporušil svoje povinnosti.
8.7. Žalobca namietal tiež procesné pochybenie, ktorého sa podľa jeho názoru prvoinštančný súd dopustil nerešpektovaním toho, že „Po zrušení prvého rozsudku senátom KS Košice, právny stav bol taký, že súd mal rozhodovať podľa svojho uznesenia Uznesením 41Cpr/92/2017-50 zo dňa 19.3.2018“. Žalobca v tejto spojitosti argumentoval, že „Žaloba v skutočnosti nebola vylúčená na samostatné konanie a súd neumožnil žalobcovi aby preukázal súdu, t.j. aby mal možnosť konať pred súdom vo veci preukázania nároku na náhradu mzdy...“. V odvolaní žalobca poukazoval tiež na niektoré obsahové a procesné momenty výsluchu a konfrontácie svedkov na pojednávaní dňa 9.6.2021, vo svetle ktorých podľa jeho presvedčenia skutkové nálezy prvoinštančného súdu, opierajúce sa o tieto dôkazy, nemôžu obstáť. Podľa odvolateľa mu súd prvej inštancie za asistencie žalovaného bránil vo výsluchoch týchto svedkov („...zastavil vypočutie svedkyne Ing. T. X....“), čím mu bolo upretá možnosť zistiť skutkový stav aj opakovanými otázkami a objektivizovať, že svedkovia sa na výpovediach pred konfrontáciou dohodli. Na podklade tejto dohody podľa odvolateľa svedkovia Ing. I. a prof. U. účelovo zmenili svoje výpovede. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že svedkyňa N.. X. potvrdila priebeh stretnutia so zamestnávateľom dňa 23.11.2017, dôvodiac, že jej vyjadrenia boli len nekonkrétne a že neobsiahli skutkové vymedzenie výpovede v celej šírke (tiež čo do času údajného porušenia pracovnej disciplíny). Súd prvej inštancie pri vedení konfrontácie podľa žalobcu zlyhal aj tým, že „prikázal žalobcovi aby odpovedal na otázku svedka“.
8.8. Žalobca nesúhlasil so záverom o platnosti výpovede ani z hľadiska určitosti tohto právneho úkonu. V súvisiacej argumentácii vyzdvihol (s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 M Cdo 2/2008 u 28. júla 2008), že vo výpovedi musí byť dôvod skutkovo vymedzený tak, aby nemohol byť zameniteľný. Obdobne požiadavku určitosti musí podľa žalobcu spĺňať aj žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie výpovede. Dôvodil v tejto súvislosti (s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 72/2006, 1 M Cdo 2/2008, 5 Cdo 255/2008 a 5 Cdo 140/2010), že povinnosť prerokovať výpoveď si zamestnávateľ splní len za predpokladu, že jeho žiadosť o prerokovanie výpovede obsahuje náležitosti stanovené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Obdobne určite, spôsobom vylučujúcim pochybnosti o dôvode, musí byť podľa žalobcu výpoveď prerokovaná medzi prítomnými aktérmi.
8.9. Napokon žalobca v odvolaní tvrdil, že svedok prof. U. o okolnostiach doručovania výpovede dňa 28.11.2017 nehovoril pravdu. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia odvolateľ predložil ním vyhotovenú zvukovú nahrávku z odovzdávania výpovede a vysvetlil, že tento nový dôkaz doteraz nemohol predložiť, nakoľko „...nemal dôvod predkladať tento dôkaz“ s tým, že „Dôvod na predloženie dôkazu dal svedok prof. U. L.., ktorý klamal o priebehu doručovania výpovede...“. Preukázaním, že svedok prof. U. PhD. o okolnostiach doručovania výpovede vedome klamal, byť podľa vysvetlenia žalobcu spochybnená dôveryhodnosť jeho svedectva vo vzťahu k spornej skutkovej okolnosti prerokovania výpovede na stretnutí zamestnávateľa a zástupcu odborov dňa 23.11.2017.
9. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na prítomnosť vady v procesnom postupe súdu prvej inštancie, na neúplnosť vykonaného dokazovania, na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov, na nesprávne právne posúdenie veci a napokon tiež na to, že zistený skutkový stav neobstojí z pohľadu procesne prípustných prostriedkov procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označený, a tiež citovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalobcom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
10. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku a na podporu ich správnosti zopakoval podstatné časti svojej argumentácie. Prezentoval názor, že argumentácia žalobcu v kľúčových otázkach spôsobu prerokovania výpovede, relevantnosti stanoviska Ing. X. ku skutočnostiam prezentovaným na stretnutí dňa 23.11.2017, údajnej existencie dvoch rôznych záznamov z tohto stretnutia, významu jeho podpísania (záznamu) Ing. X. až dňa 4.12.2017, ďalej príslušného odborového orgánu a oprávnenia Ing. X. samostatne zaň prerokovať výpoveď, nemôže vo svetle právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie obstáť. Akcentoval, že aj podľa záverov súdnej praxe samotné nedodržanie písomnej formy žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru nezakladá neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nakoľko táto žiadosť môže byť zástupcom zamestnancov adresovaná aj v inej ako písomnej forme. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 14/2013. Mal za to, že v posudzovanom prípade bola Ing. X. ako predsedníčka odborovej organizácie nepochybne požiadaná o prerokovanie výpovede, pričom svojim podpisom na zázname zo stretnutia zo dňa 23.11.2017 potvrdila, že k prerokovaniu došlo. Akcentoval, že z výsledkov dokazovania vyplynulo kto sa zúčastnil rokovania, čo bolo jeho predmetom, že N.. X. bola podrobne oboznámená s dôvodmi výpovede a že Ing. X. sa vyjadrila, že rozumie dôvodom, ktoré vedú k výpovedi a uviedla, že k výpovedi nemá žiadne pripomienky. Vyzdvihol fakt, že pre naplnenie prerokovania výpovede nie je podstatné, či sa zástupca zamestnancov k prerokovávanej výpovedi vyjadril, ale to či samotný akt prerokovania nastal. Rozporoval tvrdenia žalobcu, že Ing. X. svojim podpisom na zázname z pracovného stretnutia zo dňa 23.11.2017 potvrdila len svoju účasť na rokovaní. Argumentoval, že zápisnica v závere obsahuje časť s názvom „Vyjadrenie prítomných“, dátumy a podpisy zúčastnených. Odvolávajúc sa na svedecké výpovede uviedol, že títo potvrdili, že Ing. X. nemala k obsahu záznamu žiadne pripomienky ani výhrady, s jeho obsahom súhlasila, čo následne ako predsedníčka príslušnej odborovej organizácie potvrdila podpisom. Podľa jeho presvedčenia objektívne každý v obdobnom postavení na mieste Ing. X. by svoj podpis nepovažoval iba za podpis na prezenčnej listine, alebo za potvrdenie účasti, ale za podpis oprávneného zástupcu príslušnej odborovej organizácie na zázname z prerokovania výpovede žalobcu ako zamestnanca žalovaného, s ktorým zamestnávateľ prejavil vôľu skončiť pracovný pomer výpoveďou. V reakcii na argument žalobcu o existencii dvoch rôznych záznamov žalovaný uviedol, že zo stretnutia zo dňa 23.11.2017 bol podpísaný iba jeden záznam. S poukazom na bod 78 odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval za nedôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa momentu prerokovania skončenia pracovného pomeru. Rozporoval tvrdenia žalobcu ohľadom toho, že Ing. X. nemala právomoc prerokovať tvrdenia samostatne dôvodiac, že príslušná odborová organizácia KOR v mene ktorej Ing. X. vystupovala ako jej predsedníčka je monokratickým orgánom pričom zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce či iného právneho predpisu nevyplýva, že príslušným na prerokovanie výpovede je kolektívny odborový orgán. To, že Ing. X. mala právomoc vystupovať samostatne vyplýva aj zo svedeckých výpovedí a z rozhodovacej praxe súdov v obdobných prípadoch. Žalovaný sa tiež stotožnil s právnymi závermi súdu v bode 75 napadnutého rozsudku ohľadom právnej subjektivity ZO OZ PŠaV pri UPJŠ. Záver súdu bol jasne preukázaný vykonanými dôkazmi a aj vyjadrením Ministerstva vnútra SR, podľa ktorého ZO OZ PŠaV pri UPJŠ vznikla zaevidovaním až 14.6.2018. Zdôraznil, že ZO OZ PŠaV pri UPJŠ si nesplnila voči zamestnávateľovi povinnosť vyplývajúcu z § 230 ods. 1 Zákonníka, v zmysle ktorej neinformovala o svojom pôsobení
zamestnávateľa a samotná Ing. X. v odpovedi KOR pri UPJŠ zo dňa 14.12.2017 označila KOR za príslušný odborový orgán. Poznamenal, že túto oznamovaciu povinnosť si ZO OZ PŠaV pri UPJŠ nesplnila ani do podania odvolania a nedoručila mu ani zoznam členov tohto odborového orgánu. Konštatoval, že z odôvodnenia zrušeného rozsudku prvoinštančného súdu ako aj zo zrušujúceho uznesenia vyplýva, že sa žalobca nepochybne dopustil porušenia pracovnej disciplíny, keď napriek legitímnym pokynom žalovaného neabsolvoval mimoriadnu lekársku preventívnu prehliadku vo vzťahu k práci v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z, teda z jeho pohľadu súdy správne a spravodlivo vyhodnotili porušenie pracovnej disciplíny. I ostatné odvolacie námietky žalobcu, ktorými v podstatnom vytkol, že sa prvoinštančný súd nevysporiadal so zmenenou výpoveďou svedkyne Ing. I., s dvoma rozdielnymi verziami záznamu z 23.11.2017, s inak formulovanými tvrdeniami žalobcu, že zamenil pozvanie na stretnutie so žiadosťou o prerokovanie, že uviedol všeobecné tvrdenia bez dôkazov, že sa náležite nezaoberal podaniami žalobcu ( zvlášť z 30.6.2020 a z 24.6.2020), že nesprávnym procesným postupom vylúčil žalobcu z možnosti uplatňovať procesné nástroje vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy, že počas celého konania nebol dôsledný pri rešpektovaní práva na prezumpciu neviny, a že sa dopustil pochybení aj pri dokazovaní, žalovaný považoval za neopodstatnené. V závere odmietol použiteľnosť žalobcom predloženej zvukovej nahrávky, považujúc ju za procesne neprípustnú novotu.
11. Žalobca v odvolacej replike v podstatnom zopakoval svoju námietku, že žalovaný neposkytol prílohu emailu Ing. I. z 24.11.2017 adresovaného Ing. X., z ktorej mal podľa jeho presvedčenia vyplývať skutočný priebeh stretnutia dňa 23.11.2017.
12. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) g) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.4.2022 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
13. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd tieto dôvody v niektorých smeroch precizuje. Odvolací súd pritom zdôrazňuje jednak, že na väčšinu odvolaním nastolených otázok už bola daná odpoveď v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom bol dôsledne premietnutý právny názor vyslovený odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení a jednak, že hoci strany v priebehu konania predniesli celý rad otázok, viaceré z nich neboli pre rozhodnutie podstatné. Len niektoré z nich totiž boli aj v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek tomu, že žalobca svojimi odvolacími námietkami a žalovaný svojou argumentačnou reakciou na ne, mienili nastoliť predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah skutkových a právnych otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“
14. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Podľa žalobcu sa totiž súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s niektorými jeho argumentmi.
15. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
16. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti. Povinnosťou súdu je v odôvodnení sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.
17. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
18. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu a pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v ďalšom konaní, vyvodil. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia podrobne vysvetlil úvahy, ktorými sa riadil pri interpretácii aplikovaných noriem. Tieto dôvody súd prvej inštancie do odôvodnenia napadnutého rozsudku formálne prevzal a vo svojom rozhodnutí aj materiálne premietol. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode preto podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré je na takomto právnom názore vystavané, v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd vníma len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
19. V odpovedi na žalobcom prednesenú otázku ne/preskúmateľnosti napadnutého rozsudku, je v tomto prípade do značnej miery inkorporované posúdenie opodstatnenosti aj tej skupiny námietok, ktorými odvolatelia nastolili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Ako už bolo uvedené na inom mieste, odvolací súd k spôsobu právneho posúdenia veci, a to vo všetkých kľúčových otázkach, vyslovil právny názor, ktorý podoprel konkrétnymi úvahami, opierajúcimi sa o právnu normu a jej metodologický a podrobne zdôvodnený výklad. Na tomto názore odvolací súd nevidí nemenší dôvod pre zmenu ani v konfrontácii s odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá je v podstatnom vystavaná v rovine vecnej na subjektívnej interpretácii faktov a právnych noriem a v procesných súvislostiach na zrejmom preceňovaní ohľadov poskytovaných procesným poriadkom subjektom v postavení slabšej strany v spore.
20. Žalobca sa vo svojej argumentácii mýli v názore, že za prerokované možno považovať len také skončenie pracovného pomeru ku ktorému zaujal odborový orgán (zástupca zamestnancov) stanovisko. Žiada sa uviesť, že na tento moment žalobca sústredil veľkú časť svojej pozornosti v záverečnom štádiu konania pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní. Ako v odvolacom konaní správne dôvodil aj žalovaný, zmyslom prerokovania je vytvorenie priestoru pre možnosť odborového orgánu ovplyvniť skončenie pracovného pomeru svojím vyjadrením k rozhodujúcim skutočnostiam, využitie ktorého (priestoru), z hľadiska formy a obsahu, je už plne v jeho dispozícii. Preto aj keď odborový orgán v rámci prerokovania žiadne stanovisko k skončeniu pracovného pomeru nezaujme, je potrebné ho považovať za prerokované. Odvolací súd poznamenáva, že už v zrušujúcom uznesení v tejto spojitosti vyzdvihol význam toho, aby pri prerokovaní medzi prítomnými mal odborový orgán v rámci stretnutia so zamestnávateľom priestor vyjadriť sa k skončeniu pracovného pomeru, bez ohľadu na to, či vôbec a ak áno, ako s touto možnosťou naložil.
21. Celkom nepatričnou je námietka žalobcu, ktorou vytýka, že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje prezumpciu neviny vo vzťahu k jeho osobe. Žalobca pritom celkom zrejme prehliada, že výpoveďou nebol postihnutý za samotnú protispoločenskú činnosť, z ktorej bol podozrivý a aj trestne stíhaný, ale za to, že sa nepodrobil preventívnym opatreniam zamestnávateľa, ktorými sledoval takémuto prípadu v budúcnosti predísť. Odvolací súd rozhodne nemôže súhlasiť so spôsobom nazerania žalobcu na situáciu, s ktorou sa v nadväznosti na oznámenie jednej študentky zamestnávateľ musel vysporiadať. Akokoľvek sa žalobca snaží bagatelizovať svoje správanie, už len fakt, že sa preň voči nemu začalo trestné stíhanie, z pohľadu odvolacieho súdu dostatočne opodstatňuje preventívne opatrenia zamestnávateľa, pričom zároveň tvrdenia žalobcu o amorálnom, diskriminačnom, dokonca o až šikanóznom motíve zamestnávateľa, zvlášť pokiaľ ho v takomto svetle začal vnímať až s odstupom niekoľkých rokov (poz.: pôvodne žalobca za dôvod neplatnosti výpovede považoval len jej nedoručenie), stavia do celkom zrejme účelovej pozície. Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zaujal názor, ku ktorému sa hlási aj v dôvodoch tohto rozhodnutia, že správanie sa žalobcu, ktoré vykazovalo znaky trestného činu a pre ktoré sa proti nemu aj začalo a vedie (v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku
v štádiu konania pred súdom) trestné konanie, vzhľadom na jeho povahu a s osobitným zreteľom na to, že k nemu došlo (aj) v priestoroch školy a jeho objektom bola študentka, vzbudili u zamestnávateľa dôvodnú pochybnosť o spôsobilosti žalobcu ďalej vykonávať práce. Nič sa nezmenilo ani na presvedčení odvolacieho súdu, že prejavy sexuálneho obťažovania a nebezpečného prenasledovania, rovnako ako aj iné obdobne závadné správanie sa zamestnancov školy vo vzťahu k študentom, nemôžu zostať bez povšimnutia nadradených, a že je potrebné poskytnúť ochranu prístupu zamestnávateľa, ktorý v takom správaní vidí podnet na preverenie spôsobilosti zamestnanca vykonávať naďalej dohodnuté práce.
22. K argumentácii žalobcu spochybňujúcej naplnenie parametrov určitosti a adresnosti prerokovania odvolací súd uvádza, že túto procedúru, rovnako ako právne úkony, je potrebné z hľadiska určitosti posudzovať nielen podľa výslovne vyjadrených výstupov, na ktoré sa však žalobca výhradne sústredil, ale so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, nevynímajúc tiež kontext toho, čo prerokovaniu bezprostredne predchádzalo. Tu odvolací súd upriamuje pozornosť zvlášť na to, že prerokovaniu výpovede predchádzalo prerokovanie samotného nariadenia mimoriadnej lekárskej prehliadky s odborovým orgánom, z čoho vyplýva, že odborový orgán bol od samotného začiatku zainteresovaný do skutkového deja, ktorý vyústil do výpovedného dôvodu.
23. Na margo argumentácie žalobcu majúcej za cieľ podporiť jeho názor, že odvodená právna subjektivita ZO OZ PŠaV pri UPJŠ zostala zachovaná aj po zmene stanov OZ PŠaV pri UPJŠ v roku 2007, po ktorej už tento spôsob kreovania subjektivity základných organizácií v rámci tohto odborového zväzu nebol možný, odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ by sa pripustila správnosť tejto interpretácie, v konečnom dôsledku by to znamenalo existenciu tretej formy subjektivity odborových organizácií, nakoľko evidentne by sa nejednalo ani o originárnu, a ani o odvodenú subjektivitu. Podľa názoru odvolacieho súdu odvodená subjektivita odborovej organizácie trvá práve tak dlho ako dlho to pripúšťajú stanovy materskej odborovej organizácie (odborového zväzu). Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že rovnako ZO OZ PŠaV pri UPJŠ nemohla odvodzovať svoju subjektivitu od KOR. Jednak preto, že to nepripúšťali stanovy OZ PŠaV a jednak aj preto, že podľa stanov KOR odvíjala svoju existenciu od základných organizácii OZ PŠaV (s právnou subjektivitou), nie opačne.
24. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, je aby v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný a aby zároveň takýto dôkaz bolo možné vykonať materiálne a aj procesne predpokladaným spôsobom.
25. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 696). Výstižné závery v otázke rozloženia dôkazného bremena formuloval tiež ÚS SR vo svojom uznesení sp.zn. II. ÚS 38/2015 zo dňa 21.1.2015 v ktorom konštatoval, že „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí“.
26. Možno konštatovať, že pravidlom kontradiktórnych konaní je nielen formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena. Výrazom toho v procese dokazovania je okrem iného tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno. Právna teória v záujme naplnenia požiadavky spravodlivého procesu celkom výnimočne pripúšťa takúto ingerenciu súdu len v prípadoch tzv. vyšetrovacích dôkazov, kedy okolnosti prípadu ospravedlňujú doplniť dôkazný deficit strany zaťaženej dôkazným bremenom súdom asistovanou súčinnosťou druhej strany. V takýchto prípadoch však súd podľa právnej teórie musí postupovať tak, aby stranám bezdôvodne neuľahčoval ich dôkaznú povinnosť, a preto musí uloženie takejto povinnosti vždy pozorne zvážiť. Súd by mal strane napomôcť odstrániť jeho informačný deficit len v tom prípade, ak sa ocitne v skutkovej a dôkaznej núdzi nie z vlastnej viny a vtedy, keď objektívne nie je schopný inak tento informačný deficit prekonať (por. Svoboda, K. Dokazování. Praha : ASPI - Wolters Kluwer, 2009, s. 109). Strana musí aspoň rámcovo navrhnúť, ako je možné informačný deficit preklenúť a súd by mal posúdiť, či tento návrh
môže viesť k jeho odstráneniu. Podkladom pre odstránenie informačného deficitu však nemôže byť len dohad alebo názor, že napr. v listinách, ktoré má poskytnúť druhá strana, budú potrebné informácie. Podkladom by mal byť preukázateľný a pravdepodobný úsudok o dôvodnosti a oprávnenosti uloženia vysvetľovacej povinnosti druhej strane (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 699). Pre úplnosť teoretických úvah odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to aj v prípade zákonom upraveného vyšetrovacieho dôkazu v individuálnych pracovnoprávnych sporoch (§ 319 veta druhá za bodkočiarkou C.s.p.) možno od druhej strany sporu (zamestnávateľa) žiadať súčinnosť len za predpokladu, že to zodpovedá požiadavke spravodlivosti. Ako už bolo naznačené, požiadavke spravodlivosti nezodpovedá ani taký návrh vyšetrovacieho dôkazu, ktorý je vystavaný len na dohadoch.
27. Námietka žalobcu, že mu nebolo umožnené konať (uplatňovať prostriedky procesného útoku a argumentovať) vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy, sa podľa nazerania odvolacieho súdu v skutočnosti netýka samotného predmetu tohto konania, ako sa odvolateľ podľa svojej argumentácie mylne domnieva, ale obsahovej náplne procesných úkonov súdu a tým prirodzene determinovanej argumentačnej i dôkaznej pozornosti strán. Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru totiž podľa spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu v inštančnom postupe formálne zostal predmetom ďalšieho konania po zrušení pôvodného rozsudku prvoinštančného súdu (včítane výroku o vylúčení žaloby v časti o náhradu mzdy na samostatné konanie). Materiálne však, vzhľadom na prejudiciálnu povahu otázky neplatnosti skončenia pracovného pomeru a spôsob rozhodnutia o nej, prirodzene bol a aj zostal v ústraní, ktorý moment zrejme odvolateľ mal na mysli, pokiaľ postrádal procesný priestor vo vzťahu k tomuto nároku. Súd prvej inštancie o tomto nároku podľa formulácie výroku „Žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a žalobu o náhradu mzdy zamieta“ celkom nepochybne rozhodol a aj vecne správne. Odvolací súd len na doplnenie dôvodov, ktoré vo vzťahu k tomuto nároku neboli v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadrené dostatočne explicitne (možno ich však napriek tomu vyvodiť), v záujme presvedčivosti dôvodov dodáva, že fundamentálnym predpokladom pre priznanie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je neplatné skončenie pracovného pomeru. Preto zamietnutie žaloby o určenie neplatnosti výpovede nevyhnutne muselo viesť aj k zamietnutiu žaloby o náhradu mzdy. Odvolací súd poznamenáva, že doplnenie dôvodov prvoinštančného súdu v odvolacom konaní vyplýva z požiadavky jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).
28. Vo všeobecnosti skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihladne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním, alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci (NS SR 1 MCdo 4/2009). Odvolací súd ani v nadväznosti na žalobcom vypichnuté nepresnosti vo výpovediach svedkov, ktoré v praxi nie sú nijak výnimočné, zvlášť pokiaľ ide o interpretáciu detailov s odstupom niekoľkých rokov, nevzhliadol nič, čo by vyvolalo pochybnosť o vierohodnosti vypočutých svedkov. Treba zdôrazniť, že i svedkyňa N.. X., vierohodnosť ktorej nenamietal ani sám žalobca, interpretovala okolnosti stretnutia dňa 23.11.2017 v podstatných momentoch zhodne s výpoveďami svedkov prof. U. a Ing. I..
29. Pokiaľ žalobca v odvolaní spochybnil vierohodnosť svedka prof. U. tvrdením, že hovoril nepravdu o okolnostiach doručovania výpovede a zvukovou nahrávkou z tejto udalosti, ktorú k odvolaniu pripojil, odvolací súd konštatuje, že sa jedná o procesne neprípustné novoty, ktoré v odvolacom konaní nemožno použiť.
30. Podľa ust. § 154 C.s.p., prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
31. Podľa ust. § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
32. V citovanom ust. § 366 C.s.p. je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.
33. Žalobca v odvolaní argumentoval, že potrebu uplatnenia posudzovaných prostriedkov procesného útoku vyvolala až nepravdivá výpoveď svedka prof. U. na pojednávaní dňa 9.6.2021 o okolnostiach odovzdávania výpovede dňa 28.11.2017. Z obsahu spisu ale podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že okolnosti doručovania výpovede boli medzi stranami sporné už od úplného prvopočiatku konania, keďže žalobca negoval, aby ba stretnutí dňa 28.11.2017 došlo k fyzickému odovzdaniu výpovede. Žalobca teda nepochybne mal reálny procesný priestor i vecný dôvod uvádzať tvrdenia o okolnostiach odovzdávania výpovede a tieto aj preukazovať, no aj napriek tomu tieto prostriedky procesného útoku a procesnej obrany v celom priebehu konania pred súdom prvej inštancie neuplatnil. Pokiaľ by odvolací súd v teoretickej rovine pripustil, že svedok prof. U. svojou výpoveďou na pojednávaní dňa 9.6.2021 vyvolal dovtedy neexistujúcu potrebu uplatniť ďalšie tvrdenie, či predniesť nový dôkaz, aj tak by to nič nezmenilo na tom, že k predloženiu alebo označeniu takýchto skutočností a dôkazov malo v okolnostiach prípadu dôjsť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (§ 320 C.s.p.). Zo zápisnice o pojednávaní dňa 9.6.2021 podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca na svedeckú výpoveď prof. U. ďalšími prostriedkami procesného útoku alebo procesnej obrany nereagoval a za týmto účelom ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Na tomto základe, keďže výhrady odvolateľa k skutkovým nálezom, založené na spochybňovaní vierohodnosti svedka, sa netýkali procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalobcu, vystavané na týchto tvrdeniach a dôkaze, ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle ust. § 366 C.s.p.
34. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p., a to v napadnutom zamietavom výroku, rovnako aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ plnom procesnom úspechu žalovaného v spore.
35. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
36. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
37. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní neúspešný. Na tomto základe odvolací súd priznal žalovanému nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)