Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/31/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: W.. I. Č., G.., L.. X.XX.XXXX, J. E. T., S. X, proti žalovanej: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, so sídlom Šrobárova 2, Košice, IČO: 00 397 768, zastúpená: Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 23. júna 2021

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. -615 zo dňa 23. júna 2021.

Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) zhora označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal ochrany svojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, uplatňujúc si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle (ďalej len „“). Žalobu odôvodnil tým, že k zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti došlo v čase, keď bol zamestnancom žalovanej, a to nepravdivými výrokmi uvedenými vo výpovedi z pracovného pomeru a celkovým správaním žalovanej vo vzťahu k nemu ako k osobe duševne chorej. Prvý zásah videl v porušení práva na prezumpciu neviny skutočnosťami uvedenými vo výpovedi z pracovného pomeru, ktoré v čase dania výpovede boli ešte predmetom trestného konania, pričom žalovaná vopred rozhodla o jeho vine, keď ho prezentovala na pôde univerzity ako násilníka. Druhé porušenie práva na ochranu osobnosti podľa žalobcu spočívalo v neoprávnenom rozširovaní informácií o jeho zlom zdravotnom stave a v nezákonnom nariadení mimoriadnej lekárskej prehliadky a v celkovom správaní sa žalovanej vo vzťahu k nemu ako k osobe duševne chorej. V dôsledku týchto neoprávnených zásahov sa dostal do zložitej situácie, keď čelí trestnému konaniu, je dlhodobo bez práce a má znížené možnosti pracovného uplatnenia sa, z ktorého dôvodu sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že dňa 28.2.2017 bolo doručené Krajskej prokuratúre v Košiciach trestné oznámenie C. O. zo dňa 20.2.2017 na žalobcu ako zamestnanca Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach, nakoľko ju dlhodobo prenasleduje, kontaktuje ju prostredníctvom sms správ, emailov, vyhľadáva ju na rôznych podujatiach, a to všetko proti jej vôli. Konanie žalobcu dlhodobo narúša jej osobný a rodinný život a spôsobuje vážne problémy počas štúdia na vysokej školy. Ako prílohu tohto trestného oznámenia zaslala výpis sms správ.

4. Z výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 28.11.2017 súd zistil, že výpoveď bola žalobcovi daná pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny bol upozornený na možnosť výpovede. Žalobca opakovane porušil pracovnú disciplínu tým, že porušil ust. a opakovane nesplnil pokyn dekana v súlade s ust. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Nedodržanie príkazu alebo pokynu uloženého nadriadeným vedúcim zamestnancom je podľa pracovného poriadku žalovanej účinného dňom 17.3.2016 porušením pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ sa dňa 17.2.2017 na základe osobného stretnutia na úrovni rektora žalovanej s vyžiadanou študentkou za prítomnosti svedkyne študentky a zástupcov zamestnávateľa dozvedel závažné skutočnosti, ktoré sa týkajú správania žalobcu voči študentke. Na stretnutí študentka odovzdala zamestnávateľovi súbor sms komunikácie, ktorá preukazuje nevhodné správanie žalobcu. Zamestnávateľ na základe skutočností, o ktorých sa dozvedel, považoval za preukázané hrubé a obťažujúce správanie žalobcu voči študentke UPJŠ na akademickej pôde i mimo nej, ktorú je možné považovať za stalking a sexuálne obťažovanie, ktorého znakom bolo verbálne, neverbálne respektíve fyzické správanie sexuálnej povahy, ktorého následkom bolo narušenie dôstojnosti študentky a ktoré vytváralo zastrašujúce, ponižujúce, zneucťujúce, nepriateľské až urážlivé prostredie. Súčasne jej spôsoboval psychickú traumu, ktorá negatívne vplývala na jej štúdium. Hrubé správanie žalobcu sa prejavilo tým, že dlhodobo ako zamestnanec univerzity prenasledoval študentku, vyhľadával jej osobnú blízkosť a prenasledoval ju a využíval pritom rôzne zámienky súvisiace so zamestnaním na UPJŠ. Takéto správanie vysokoškolského zamestnanca malo vplyv na zhoršenie kvality života študentky a nadobudnutie pocitu diskriminácie a menejcennosti a vyvolávalo u študentky dôvodné obavy o zdravie, závažné ohrozenie jej psychickej integrity, i fyzickej integrity. Zamestnávateľ sa dozvedel o týchto aktivitách hrubého správania zamestnanca voči študentke so znakmi diskriminácie: opakované zasielanie nevyžiadaných správ s vulgárnym, agresívnym obsahom sexuálnej povahy, opakované telefonovanie, prenasledovanie (vyhľadávanie fyzickej blízkosti študentky, násilné správanie a sexuálne obťažovanie). Keďže predložené informácie identifikovali, že správanie žalobcu môže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu, študentka bola upovedomená prorektorkou UPJŠ pre legislatívu, že má v uvedenom prípade podať trestné oznámenie a UPJŠ jej poskytlo nevyhnutnú súčinnosť. Na základe vlastného podnetu študentky, predloženého súboru sms správ a vyjadrenie dekanky filozofickej fakulty UPJŠ, ktorá je odborníčkou z oblasti psychológie, zamestnávateľ usúdil, že na strane zamestnanca sa jedná o sústavné, vytrvalé a systematické konanie vybočujúce z bežných noriem chovania, ktoré sa môže nebezpečne stupňovať. Vzhľadom na povahu povolania a pracovnej činnosti, uvedenej v pracovnej náplni a vzhľadom na styk so študentmi pri výkone povolania zamestnávateľ nadobudol pochybnosti o žalobcovej zdravotnej spôsobilosti na prácu, a preto sa rozhodol zabezpečiť mimoriadnu lekársku prehliadku vo vzťahu k práci podľa Zamestnávateľ tiež vo vzťahu k oznámeným skutočnostiam vyhodnotil ďalšie možné súvisiace okolnosti správania žalobcu na pracovisku, a to najmä: neobvyklé aktivity súvisiace so sexualitou a náboženskými, či kmeňovými rituálmi a pôrodnosťou, ktoré chcel žalobca riešiť pod hlavičkou UPJŠ, hoci v danej oblasti nepôsobí a nemá v nej nijaké profesionálne zázemie. Súčasne sa v jeho správaní ku kolegom dlhodobo objavovali rôzne emocionálne prejavy, ktoré sa vymykali zo všeobecne akceptovaných štandardov. Z vyššie uvedených dôvodov zamestnávateľ uskutočnil so žalobcom na úrovni rektora UPJŠ osobný pracovný pohovor dňa 18.5.2017, kde boli podrobne oznámené dôvody vedúce k vyžiadaniu mimoriadnej zdravotnej prehliadky, ktorou bude potvrdená fyzická a duševná spôsobilosť na výkon pracovných činností uvedených v pracovnej náplni žalobcu. S uvedeným postupom zamestnanec na tomto pohovore vyjadril súhlas, čo následne priamo aj nepriamo potvrdil v e-mailovej komunikácii s dekanom a v komunikácii s personálnym oddelením Prírodovedeckej fakulty UPJŠ. Zároveň bol upovedomený, že v zmysle je povinnosťou zamestnanca podrobiť sa tejto lekárskej preventívnej prehliadke vo vzťahu k práci. Zamestnávateľ následne 8.6.2017 emailom oznámil termín a miesto lekárskej prehliadky, stanovenej na deň 14.6.2017. Zabezpečenie lekárskej prehliadky a dôvody zamestnávateľa, ktoré ho k tomu viedli, zamestnávateľ prerokoval so zástupcami zamestnancov dňa 29.5.2017 a s lekárom dňa 30.5.2017. Vzhľadom na to, že žalobca svojvoľne bez náležitého ospravedlnenia neabsolvoval lekársku prehliadku, zamestnávateľ mu zaslal upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s upozornením na možnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou listom zo dňa 19.6.2017, prevzatým dňa 20.6.2017. Následne žalobcu zamestnávateľ opakovane upozornil, že povinnosť absolvovať prehliadku trvá naďalej a vychádza mu v ústrety tým, že si môžete zvoliť vhodný termín prehliadky. Napriek dostatočne dlhému časovému priestoru tak žalobca neučinil a zamestnávateľ mu následne dňa 3.11.2017 emailom opakovane oznámil termín a miesto lekárskej prehliadky, stanovenej na deň 7.11.2017. Napriek tomu,

že z emailovej korešpondencie vyplýva, že túto informáciu včas žalobca dostal a porozumel jej, bez ospravedlnenia a upovedomenia zamestnávateľa sa zabezpečenej lekárskej prehliadky nezúčastnil. Opakovane tým svoju povinnosť absolvovať lekársku prehliadku porušil a následne odoslal dekanovi email, ktorý mal výhražný charakter. Opakované nesplnenie povinnosti na základe pokynu uloženého nadriadeným vedúcim zamestnancom je v zmysle platného pracovného poriadku UPJŠ porušením pracovnej disciplíny a má zásadný vplyv vo vzťahu k vykonávaniu pracovných činností uvedených v pracovnej náplni. Zamestnávateľ listom zo dňa 19.6.2017 v súvislosti s týmto porušením pracovnej disciplíny písomne žalobcu upozornil na možnosť výpovede v prípade, ak nedôjde z jeho strany k absolvovaniu mimoriadnej lekárskej prehliadky a opätovne tým poruší pracovnú disciplínu. Napriek tomu žalobca opäť porušil pracovnú disciplínu tak, ako je to uvedené. Preto zo strany zamestnávateľa nie je možné ho naďalej v pracovnom pomere zamestnávať a žalovaná skončila pracovný pomer podľa ustanovení pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľ prerokoval so zástupcami zamestnancov (KOR UPJŠ) na rokovaní dňa 23.11.2017. 5. Z odpovede Univerzitnej nemocnice Louisa Pasteura v Košiciach zo dňa 2.9.2019, adresovanej žalobcovi, súd zistil, že nebola realizovaná mimoriadna preventívna lekárska prehliadka žalobcu vo vzťahu k práci v uvedenej nemocnici, a preto nebol ani vystavený lekársky posudok o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu. Z tohto dôvodu lekárovi pracovnej zdravotnej služby uvedenej nemocnice neboli doručené žiadne podklady, týkajúce sa zdravotného stavu žalobcu a jeho osoby ako takej a lekár nebol informovaný o obsahu podnetu J.. P., O.. O. a ani o obsahu vyjadrenia dekanky Filozofickej fakulty UPJŠ (ďalej len FF UPJŠ). 6. Za preukázané vzal aj prebiehajúce konanie medzi sporovými stranami o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, danou žalobcovi podľa ust. dňa 28.11.2017 na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , pričom rozsudok vydaný vo vyššie uvedenom konaní dňa 15.5.2019 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.4.2020 sp. zn. . Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach vzal súd za preukázané, že odvolací súd nemal zásadné výhrady proti záveru súdu prvej inštancie, že v okolnostiach prípadu bol zamestnávateľ oprávnený žalobcovi nariadiť podrobiť sa lekárskej preventívnej prehliadke. Prisvedčil správnosti jeho uvažovania, že také správanie sa žalobcu, ktoré vykazovalo znaky trestného činu a pre ktoré sa proti nemu aj začalo a vedie trestné konanie, vzhľadom na jeho povahu a s osobitným zreteľom na to, že k nemu došlo (aj) v priestoroch školy a jeho objektom bola študentka, vzbudilo u zamestnávateľa dôvodnú pochybnosť o spôsobilosti žalobcu ďalej vykonávať práce bez dopadu na dôstojnosť zastávanej pracovnej pozície a bez ohrozenia verejného zdravia, a teda nielen zdravia vlastného, ako sa žalobca mylne domnieva, ale tiež duševnej a fyzickej integrity kolegov a študentov. Odvolací súd zastával názor, že prejavy nebezpečného prenasledovania, rovnako ako aj iné obdobne závadné správanie sa zamestnancov školy vo vzťahu k študentom, nemôže zostať bez povšimnutia nadriadených, a preto prístup zamestnávateľa, ktorý v takom správaní vidí podnet na preverenie spôsobilosti zamestnanca vykonávať práce a neuchyľuje sa k predčasným záverom a právnym krokom, možno len oceniť. Odvolací súd zdôraznil, že žalobca netvrdil a v okolnostiach prípadu nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by čo i len naznačovala zavrhnutiahodný či šikanózny zámer zamestnávateľa pri nariaďovaní lekárskej prehliadky a vyzdvihol fakt, že žalovaný o dôvodoch tohto svojho opatrenia žalobcu informoval a poskytol mu priestor na vyjadrenie, pričom žalobca voči nemu nemal námietok. 7. Právne vec posúdil podľa ust. § a 13 , podľa ust. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, podľa a (), podľa () a podľa , 50 ods. 1, 2, 26 a 36 ods. 1 (). 8. Konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ochrany jednotlivým osobnostným právam je nevyhnutné preukázanie neoprávneného zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach, pričom zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu sa nevyžaduje. Neoprávneným pritom nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napríklad výkon práva, plnenie povinností, svojpomoc, nutná obrana alebo krajná núdza. 9. Pokiaľ ide o trvalý zásah do osobnostných práv žalobcu výpoveďou z pracovného pomeru, danou mu žalovanou listom zo dňa 28.11.2017, súd odkázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. v obdobnej veci, v zmysle ktorého bolo preukázané v konaní, že odporca vo vzťahu k navrhovateľke postupoval zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom (skončenie pracovného pomeru v zmysle , podnet na začatie trestného stíhania za podvod v zmysle ). Podľa dovolacieho súdu konanie nevybočilo z medzí uvedených právnych

noriem a odporca postupoval len v rámci ustanovení zákonov. Na tejto skutočnosti nemôže zmeniť nič ani výsledok tohto konania, keď skončenie pracovného pomeru bolo v súdnom konaní určené ako neplatné, nakoľko aj takýto výsledok predpokladajú príslušné ustanovenia s následnými nárokmi zamestnanca úspešného vo vzťahu k zamestnávateľovi (, ). Naviac za nespôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ustanovením , je potrebné považovať i tie prípady, kedy zásah spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohla byť nimi znížená vážnosť dotknutej osoby. Nebolo preukázané, že by odporca obsah listiny obsahujúcej skončenie pracovného pomeru zverejnil alebo verejne oboznámil. Dovolací súd ďalej súhlasil s názorom odvolacieho súdu, že konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom i osobnom živote. Pri takomto výklade by mohol každý účastník pri neplatnom skončení pracovného pomeru požadovať ochranu svojej osobnosti a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení pracovného pomeru sa vo väčšine prípadov dotýkajú osoby zamestnanca. Podľa dovolacieho súdu v danej veci postup organizácie, u ktorej je zamestnanec zamestnaný, spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru podľa ustanovení osobitného zákona (), nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, majúceho základ v právnom predpise. Podobne bolo potrebné hodnotiť i úkony právneho predchodcu odporcu, ktorý listom zo dňa 12.10.2001 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer podľa ods. l písm. f/ , ako aj podnet podaný orgánom činným v trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľkou podľa ods. l, 2 , súvisiace s výkonom práce navrhovateľky u právneho predchodcu odporcu, i keď v týchto konaniach navrhovateľka bola úspešná. Obsah podaní právneho predchodcu odporcu, ktoré boli adresované navrhovateľke (rozviazanie pracovného pomeru, podnet na trestné stíhanie), zodpovedá jeho názoru ako zamestnávateľa, že navrhovateľka napriek písomnému čestnému vyhláseniu zo dňa 1.9.1996 bola členkou riadiacich orgánov, vykonávala živnostenskú činnosť a neoprávnene poberala príplatok za nepodnikanie a porušila jednak pracovnoprávne, ako aj trestnoprávne predpisy. Takéto chápanie výkladu procesnoprávnych predpisov a trestnoprávnych predpisov zo strany právneho predchodcu odporcu, ktorý sa následne snažil s navrhovateľkou rozviazať pracovný pomer a podal aj podnet na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno chápať ako také konanie v medziach právnych predpisov alebo dokonca za jeho vybočenie (exces), na základe ktorého by došlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, chránených v zmysle . 10. Súd sa stotožnil so závermi a odôvodnením vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu a dodal, že v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by žalovaná zverejnila obsah výpovede z pracovného pomeru, keďže táto bola doručovaná iba žalobcovi. Uzavrel, že uvedenie okolností, ktoré viedli k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a opísanie skutkového deja a správania sa žalobcu ako zamestnanca z pohľadu zamestnávateľa, je výkonom práva zamestnávateľa. Tieto výroky uvedené vo výpovedi nepredstavovali exces, teda neoprávnený zásah, pretože skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľom je zákonom predpokladaným spôsobom skončenia pracovného pomeru a ide teda o výkon práva zamestnávateľa, ktorý je povinný v zmysle uviesť skutočnosti, ktoré viedli k podaniu výpovede, resp. odôvodňujú naplnenie výpovedného dôvodu vo výpovedi a z tohto pohľadu preto nemôže ísť o neoprávnený zásah. 11. V spore bolo potrebné rozlíšiť, či výroky vo výpovedi majú povahu skutkových tvrdení alebo hodnotiacich úsudkov. Podľa názoru súdu výroky vo výpovedi, ktorými sa hodnotí správanie žalobcu, majú povahu hodnotiacich úsudkov, pri ktorých platí, že nemajú presiahnuť rámec primeranej kritiky. Žalobca zvýrazňoval, že určité skutočnosti považovala žalovaná za preukázané, preto ide o skutkové tvrdenia. Súd však uviedol, že jednotlivé slová nie je možné vytrhnúť z kontextu, a preto napríklad v časti výpovede, ktorá znie „zamestnávateľ na základe skutočností, o ktorých sa dozvedel, považoval za preukázané Vaše hrubé a obťažujúce správanie voči študentke UPJŠ na akademickej pôde i mimo nej, ktoré je možné považovať za stalking a sexuálne obťažovanie“ je rozhodujúce, že žalovaná uviedla, že niečo je možné považovať, teda ide o úvahu o možnosti niečo považovať za stalking a sexuálne obťažovanie, t.j. trestný čin. Podľa názoru súdu z toho vyplýva, že žalovaná nemala preukázané, že ide o trestný čin. Zamestnávateľ vychádzal z úsudku, že ide o hrubé a obťažujúce správanie, nepovažoval za preukázané, že ide o trestný čin, vyjadril úsudok, že je to možné považovať za trestný čin. Zároveň i časť „ na základe vlastného podmetu študentky, predloženého súboru SMS správ, a vyjadrenia dekanky FF UPJŠ, ktorá je odborníčkou z oblasti psychológie, zamestnávateľ usúdil že na strane zamestnanca sa jedná o sústavné, vytrvalé a systematické konanie vybočujúce z bežných noriem chovania, ktoré sa môže nebezpečne stupňovať“, považoval súd za hodnotiaci úsudok, keďže žalovaná uvedené usúdila.

Je možné povedať, že žalovaná na základe podkladov, ktoré mala, sms správy, vyjadrenie študentky a dekanky FF UPJŠ zaujala stanovisko k určitému konaniu žalobcu, ohodnotila ho subjektívne z hľadiska správnosti a primeranosti a v hodnotiacich úsudkoch vyjadrila kritiku správania sa žalobcu. Hodnotiaci úsudok sa zakladal na informáciách od študentky, ktorá ich pravdivosť preukazovala sms komunikáciou a vedení trestného konania, hoci nie je rozhodujúce, že informácie boli i predmetom začatého trestného konania. Súd konštatoval, že kritika zo strany žalovanej bola ešte prípustná, keďže bola vecná (založená na podkladoch, o ktorých pravdivosti sa žalovaná domnievala, mala vedomosť), avšak musela byť aj konkrétna, a preto žalovaná pristúpila k opísaniu správania žalobcu a následne zhodnotila konkrétne správanie sa žalobcu. Podľa názoru súdu bola kritika primeraná, jej cieľom nebolo hanobenie osoby žalobcu, žalovaná chcela riešenie situácie dosiahnuť nariadením a absolvovaním mimoriadnej lekárskej prehliadky, ktorej sa žalobca nepodrobil, kritika žalobcu nevybočila zo sledovaného cieľa (skončiť so žalobcom pracovný pomer). Súd posúdil výpoveď z pracovného pomeru z hľadiska obsahu jej jednotlivých výrokov, ako aj celkového vyznenia výpovede a dospel k záveru, že jednotlivé výroky vo výpovedi nemohli zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, preto nemohol vzniknúť žalobcom požadovaný nárok. 12. Pokiaľ ide o porušenie prezumpcie neviny vo výpovedi výrokmi, viažucimi sa na osobu žalobcu, ktoré žalobca považuje za skutkové tvrdenia, súd uviedol, že skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, postačujúce je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, či aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia. Porušenie práva na dobrú povesť, česť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach fyzických osôb, teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Na rozdiel od skutkového tvrdenia, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno dokazovať, je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneúctenie danej osoby. Je treba rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť alebo dôstojnosť. Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do formy, obsahu a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých podkladov ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe uvedených skutočností možno logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného cieľa. Označiť žalobcu ako násilníka, či páchateľa trestného činu pred tým, ako by súd rozhodol právoplatne o vine, nie je prípustné, bolo by to v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Avšak uviesť hodnotiaci úsudok o tom, že isté správanie môže vykazovať znaky trestného činu, či je spoločensky nevhodné, podľa názoru súdu nepresahuje medze primeranosti kritiky a nie je porušením prezumpcie neviny. 13. Súd nezistil neoprávnené zverejňovanie informácií o žalobcovi a porušenie zásady prezumpcie neviny v procese nariaďovania mimoriadnej lekárskej prehliadky, resp. v správaní nadriadených voči žalobcovi, či pri ukladaní príkazov povereným zamestnancom na zabezpečenie lekárskej prehliadky. Súd nepovažoval konanie zamestnávateľa za protiprávne, či zvlášť necitlivé. Podľa názoru súdu sa s obsahom výpovede a nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky oboznámilo nevyhnutné množstvo ľudí, k zásahu do práv žalobcu tým dôjsť nemohlo. Žalobca tvrdil, že rozširovanie informácií o jeho zlom duševnom stave spočíva v tom, že poverení zamestnanci žalovanej komunikovali so zamestnancami nemocnice a dohadovali lekársku prehliadku, ktorej súčasťou malo byť psychologické vyšetrenie. Žalobca neuvádzal, že by došlo k šepkaniu po chodbách, resp. inému zverejňovaniu informácií o žalobcovi. Súd uzavrel, že tvrdenia žalobcu o neoprávnenom šírení informácií o zlom zdravotnom stave žalobcu žalovanou neboli preukázané, emailové správy medzi zamestnancami nemocnice a poverenými zamestnancami žalovanej uvedené nepotvrdzujú, a preto ustálil, že nedošlo k neoprávnenému rozširovaniu informácií o zlom duševnom stave žalobcu a k zásahu do čiastkového osobnostného práva žalobcu.

14. Pokiaľ ide o tvrdené zásahy do osobnostného práva žalobcu, žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že došlo k zásahu, ktorý bol spôsobilý ohroziť, či dokonca až vyvolať následky v konkrétnych osobnostných právach žalobcu, ochrany ktorých sa domáha. Porušenie ust. , resp. konanie v rozpore s ust. nebolo konštatované orgánom s touto právomocou, preto pokiaľ nedošlo k porušeniu daného ustanovenia, nie je dôvodné uvažovať nad zásahom do osobnostného práva žalobcu. Nastolená otázka porušenia ust. nemá vplyv na predmet sporu a podľa názoru súdu sa ho netýka. 15. K mimoriadnej lekárskej prehliadke súd uviedol, že chýbajú skutkové tvrdenia, ako ohrozila, či zasiahla hoci i prípadná nezákonná lekárska prehliadka do práv žalobcu, aký následok vyvolala v čiastkovom osobnostnom práve na ochranu občianskej cti a ako v čiastkovom práve na ochranu ľudskej dôstojnosti. Súd sa nestotožnil s argumentáciou o rozširovaní informácií o zlom zdravotnom stave žalobcu spôsobom žalobcom popísaným, a to komunikáciou medzi zamestnancami žalovanej a zdravotníckeho zariadenia. Zároveň žalobcom vytýkaný spôsob šírenia informácií nadriadenými, ktorí podľa jeho slov mu hovorili pri osobných stretnutiach, že je duševne chorý, nebol vykonaným dokazovaním preukázaný (textom výpovede, výsluchom svedka prof. D. a žalobcu). Súd zistil, že došlo k stretnutiu dňa 18.5.2017 na úrovni rektora, pričom na tomto stretnutí boli žalobcovi oznámené dôvody vedúce k vyžiadaniu mimoriadnej lekárskej prehliadky, s čím mal žalobca vyjadriť súhlas a žalobcovi bolo na tomto stretnutí umožnené vyjadriť sa. Nie je možné objektívne považovať uvedené stretnutie za zásah spôsobilý vyvolať ujmu v právach žalobcu, pričom žalobca ani sám neuviedol, v čom spočívalo správanie zamestnávateľa, ktorý sa k nemu choval ako k duševne chorému, aký zásah v právach vznikol alebo v čom boli práva žalobcu ohrozené. Pokiaľ bola mimoriadna lekárska prehliadka zákonná, išlo o výkon práva zamestnávateľa takúto prehliadku nariadiť, lekárska prehliadka nemohla vyvolať ujmu v právach žalobcu. Zákonnosť mimoriadnej lekárskej prehliadky bola posudzovaná i pracovnoprávnom spore. Súd poukázal na názor odvolacieho súdu uvedený v uznesení Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 29.4.2020 v bode 16. odôvodnenia, z ktorého vyplýva oprávnenosť nariadenia podrobiť sa lekárskej prehliadke. Podľa názoru súdu nie je jeho úlohou vyriešiť otázku zákonnosti či nezákonnosti lekárskej prehliadky, pretože v spore nie je zrejmé, ani aký zásah do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti a občianskej cti by vyvolala nezákonná lekárska prehliadka, ktorá sa nevykonala a ktorej iné následky, ako rozširovanie informácií o zlom zdravotnom stave, žalobca ani netvrdí. Súd vychádzajúc z ust. a , v ktorých je obsiahnutá povinnosť zamestnanca podrobiť sa lekárskej prehliadke za naplnenia zákonných predpokladov, dospel k záveru o zákonnosti prehliadky, keďže nezistil rozpor s uvedenými zákonnými ustanoveniami. 16. Súd v odôvodnení rozsudku tiež uviedol dôvody nevykonania „krížového“ výsluchu svedkov prof. M. S. G.. D.. Žalobca poukazoval na rozpor medzi výpoveďou svedkyne G.. M. v pracovnoprávnom spore a výpoveďou svedka prof. D. v tu prebiehajúcom konaní o ochranu osobnosti, avšak bližšie neuviedol, v čom spočívajú rozpory vo výpovediach týchto svedkov a neuviedol, akých skutočností sa tento rozpor mal týkať. Ku konfrontácii svedkov nepristúpil, pretože nebolo zrejmé, čo sa vykonaním tohto dôkazu má preukázať a takéto dokazovanie preto považoval za nehospodárne a nedôvodné. 17. Z dôvodu, že žalobca neosvedčil svoj nárok a neuniesol dôkazné bremeno o tom, že došlo k neoprávnenému či protiprávnemu zásahu do jeho osobnostných práv, a zároveň neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia o závažnosti, charaktere a následkoch ujmy v jeho čiastkových právach, súd žalobu zamietol. Samotné vnímanie (subjektívny pocit) žalobcu, že postupom zamestnávateľa došlo k takému zásahu, ktorý mal vplyv na jeho dôstojnosť a česť v spoločnosti a na jeho spoločenské postavenie, prípadne na ďalšie správanie sa osôb k žalobcovi, nemôže založiť nárok na ochranu osobnosti a z toho vyplývajúce právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Znovu zdôraznil, že ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva a vzhľadom na okolnosti uplatňovania nepresiahol hranice primeranosti. 18. Keďže žalobca nepreukázal ani tvrdený neoprávnený zásah zo strany žalovanej do jeho osobnostných práv a nepreukázal ani tú skutočnosť, že v značnej miere bola znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti, súd konštatoval nesplnenie zákonných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a žalobu zamietol. 19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. 255 ods. l a priznal ich náhradu úspešnej žalovanej proti neúspešnému žalobcovi, keďže nevzhliadol ani dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej žalovanej. 20. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. , , , , , a a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť kauzálne

príslušnému súdu a zákonnému sudcovi na riešenie pracovnoprávneho sporu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. 21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t. j. neboli splnené procesné podmienky uviedol, že Okresný súd Košice I nebol kauzálne príslušný na prejednanie tohto sporu. Daný spor je pracovnoprávnym sporom, v ktorom žalobcom predložené dôkazy poukazujú na hrubú šikanu a diskrimináciu žalobcu na pracovisku, a preto kauzálne príslušným súdom je Okresný súd Košice II. Nesúhlasil so závermi rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 21.5.2020, ktorým bolo rozhodnuté o miestnej príslušnosti Okresného súdu Košice I na prejednanie tohto sporu a o nevylúčení sudkyne I.. W.. S. Š., G.. z prejednávania a rozhodovania tohto sporu poukazujúc na tú skutočnosť, že žaloba v tu prejednávanej veci mala priamy súvis s pracovným sporom vedeným na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. . Práve diskriminácia na pracovisku mala za následok zníženie jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pričom zákaz diskriminácie vyplýva z ust. . 22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobca uviedol, že súd nevyhovel jeho návrhu na odročenie pojednávania zo dňa 20.6.2021 a 23.6.2021, o ktoré žiadal z dôvodu, že nevedel objektívne zaistiť dôkaz na pojednávaní dňa 23.6.2021 a v dôsledku toho súd predčasne uzavrel, že žalobca nevie preukázať ním tvrdené skutočnosti, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 23. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t. j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca uviedol, že súd nesprávne ustálil, že žalobca bol obžalovaný z trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa , keď v skutočnosti bol obžalovaný z trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa , , , , čo žalobca považuje za podstatné pre rozhodnutie vo veci. Doposiaľ pritom v tejto trestnej veci rozhodnuté nebolo. 24. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t. j. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žalobca uviedol, že súd nevyhovel jeho návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov prof. D. S. G.. M.. Poukázal na výpoveď prof. M. na pojednávaní dňa 9.6.2021 na Okresnom súde Košice II v konaní sp. zn. , z ktorej podľa názoru žalobcu vyplynulo, že jediným dôkazom o nebezpečnosti žalobcu pre okolie a iné osoby na pracovisku bola iba samotná skutočnosť, že bolo podané trestné oznámenie. Ide teda o priamy dôkaz porušenia zásady prezumpcie neviny, pretože vina žalobcovi nebola preukázaná, ale žalovaná sa správala k žalobcovi a prijala opatrenia voči nemu, akoby žalobcovi vina už bola preukázaná, prípadne bolo preukázané jeho nebezpečné správanie v škole a zároveň žalovaná na základe skutočností, že sa začalo trestné konanie, zamedzila žalobcovi pred rozhodnutím súdu styk s kolegami a so študentmi s odôvodnením, že treba pred žalobcom okolie chrániť z dôvodu jeho nebezpečnosti. Argumentoval tým, že ak by súd vypočul svedkyňu aj v tomto konaní na pojednávaní dňa 23.6.2021, zistil by porušenie prezumpcie neviny. Ďalej poukázal na výpoveď svedka prof. D. na pojednávaní dňa 6.2.2019 na Okresnom súde Košice II v konaní sp. zn. , kedy svedok tvrdil, že študentka trpela syndrómom týranej osoby, avšak svoje tvrdenia nijako nepreukázal. Rovnako aj svedkyňa prof. M. odmietla čokoľvek dokazovať, pričom ide o dôkazy, ktoré je potrebné vykonať, pretože žalovaná okrem hodnotiacich úsudkov vo výpovedi z pracovného pomeru uviedla aj skutkové tvrdenia, ktoré neboli dokázané ani v konaní sp. zn. na Okresnom súde Košice II a ani v tomto prebiehajúcom konaní. Vytýkal tiež súdu, že odmietol vykonať čítanie detailného prepisu z pojednávania na Okresnom súde Košice II dňa 9.6.2021 vo veci sp. zn. , čím sťažil žalobcovi konanie pred súdom a nakoniec naplnenie tohto odvolacieho dôvodu videl v tom, že súd nevykonal viacero dôkazov preukazujúcich diskrimináciu žalobcu ako konania zasahujúceho do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. 25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t. j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalobca popísal skutkové zistenia, ktoré považuje za nesprávne, a to v bodoch 3.5.1 až 3.5.19 na strane 12 až 27 svojho odvolania. Vytýkal súdu, že nevyhodnotil zhodu medzi skutkovými tvrdeniami uvádzanými študentkou v trestnom oznámení a žalovanou vo výpovedi z pracovného pomeru, ktoré tak v prípade študentky, ako aj v prípade žalovanej neboli nijako preukázané ako pravdivé, pretože Okresný súd Rožňava nerozhodol o vine žalobcu v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. . Za nesprávne skutkové zistenie považoval aj záver súdu o údajnom súhlase žalobcu s lekárskou prehliadkou a dôvodoch neúčasti na prehliadke, keď neuviedol výhrady žalobcu. Žalobca súhlasil dňa 18.5.2017 s tým, že psychológa si vyberie sám. Následne po e-mailovej komunikácii s prof. D. žalobca pochopil, že žalovaná porušila §

30e ods. 14 , lebo žalovaná nerokovala so zástupcami zamestnancov a ani s lekármi predtým, ako dňa 18.5.2017 na stretnutí vydala ústny príkaz na vykonanie lekárskej prehliadky. Keďže žalovaná konala nezákonne v súvislosti s nariadením preventívnej lekárskej prehliadky žalobcovi, žalobca nebol povinný sa takémuto nezákonnému príkazu podriadiť. Tieto výhrady pritom súd nezohľadnil. Za nesprávny považoval aj záver súdu, že žalobca sa svojvoľne nezúčastnil mimoriadnej lekárskej prehliadky, a to s poukazom na nedodržanie zákonného postupu žalovanej pri nariadení tejto mimoriadnej lekárskej prehliadky. Žalovaná ako zamestnávateľ si nesplnila povinnosť podľa , keď neprerokovala s lekárom G.. C.. Ľ.. B.P., G.. odôvodnené pochybnosti o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu. Nesúhlasil so záverom súdu, že v texte výpovede z pracovného pomeru sú obsiahnuté len hodnotiace úsudky. Podľa jeho názoru mal súd uviesť, ktoré jednotlivé výroky textu výpovede považuje za skutkové tvrdenia a ktoré za hodnotiace úsudky. Časť textu, ktorú podrobne cituje na strane 16 a nasl. odvolania, sú podľa žalobcu aj skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť sa dá preukázať. Vytýkal ďalej súdu nesprávne skutkové zistenia vo veci prezumpcie neviny. Uviedol, že súd nepovažoval konanie zamestnávateľa za protiprávne, pritom nezákonné nariadenie mimoriadnej lekárskej prehliadky je zásahom do osobnostných práv žalobcu. Súd nesprávne uzavrel, že žalovaná postupovala podľa Nezákonným postupom žalovanej pri nariadení mimoriadnej lekárskej prehliadky bolo preto zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Vytýkal súdu, že nezistil, či žalovaná sledovala legálny cieľ a bola oprávnená zasahovať do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, konkrétne neskúmal, aký motív mala kritizovať žalobcu vo výpovedi z pracovného pomeru, ak v tom čase vedela, že sa už začalo trestné konanie a v skutočnosti sa stačilo iba odvolať na toto konanie, prípadne uviesť, z akého trestného činu je žalobca podozrivý. Argumentoval ďalej tým, že súd predčasne uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania zásahu do osobnostných práv, spôsobilého ohroziť, či vyvolať následky, lebo žalobca nemal možnosť vykonania všetkých podstatných dôkazov pred kauzálne príslušným súdom. Podľa jeho názoru ním predložené dôkazy jednoznačne preukazujú porušenie . Podľa názoru žalobcu súd nesprávne zistil skutkové okolnosti o údajnom syndróme týranej osoby z výsluchu G.. M., a to s poukazom na tú skutočnosť, že prof. M. neposudzovala zdravotný stav žalobcu, a tak chýbajú objektívne dôkazy o tom, že žalovaná mala odôvodnené pochybnosti o zdravotnej spôsobilosti žalobcu na prácu tak, ako sa uvádza vo výpovedi z práce. Nakoniec v rámci tohto odvolacieho dôvodu namietal, že súd nesprávne ustálil, že žalovaná vedela o začatom trestnom stíhaní už pred 18. májom 2017. Pokiaľ žalovaná mala vedomosť o začatom trestnom stíhaní žalobcu už pred 18. májom 2017, je otázne, prečo túto skutočnosť neuviedla vo výpovedi. Zo všetkých týchto dôvodov považuje záver súdu o nepreukázaní nároku žalobcu podľa za predčasný, keďže neboli vykonané všetky dôkazy na kauzálne príslušnom súde. 26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t.j. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, žalobca namietal postup súdu, ktorý nepripustil zmenu žaloby ohľadne skutkových tvrdení týkajúcich sa diskriminácie žalobcu a následne nevykonal dokazovanie na preukázanie tejto diskriminácie. 27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. , t.j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca vytýkal súdu, že nesprávne aplikoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. a nesprávne aplikoval ustanovenia . Citoval ustanovenia pracovného poriadku žalovanej, upravujúce okamžité skončenie pracovného pomeru, ustanovenia o predpokladoch pre výkon práce vo verejnom záujme, o povinnostiach žalovanej v súvislosti s prešetrovaním upozornenia na porušenie povinnosti zamestnancom, o povinnostiach zamestnancov a uviedol, že neporušil pracovnú disciplínu, ak sa nepodriadil nezákonným príkazom žalovanej. Zdôraznil, že nezákonným konaním žalovanej mu bolo zabránené v kariérnom raste, bol vyradený z kontaktu s kolegami na pracovisku a so študentmi, bolo s ním zaobchádzané ako s duševne chorou osobou a súd tieto zásahy nevyhodnotil ako diskriminačné. Tvrdil, že výpoveď z pracovného pomeru je verejným dokumentom, lebo ide o úradnú listinu, a teda výroky uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru boli uvedené verejne. Namietal porušenie prezumpcie neviny, keď tvrdenia uvedené vo výpovedi z pracovného pomeru, ktoré mali predstavovať naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu, boli považované za pravdivé pred rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Vyčítal súdu, že neaplikoval SR, v zmysle ktorého povinnosti možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona a SR, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo , konkrétne a , nesprávne vychádzal iba z pracovného poriadku žalovanej z roku 2016 a neaplikoval príkaz rektora č. 4/2014, platný

aj v roku 2017. Namietal tiež závery uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , že predmetný spor nie je pracovným sporom a vytýkal súdu, že vychádzal z rozhodnutia v spore, vedenom na Okresnom súde Košice dňa pod sp. zn. a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. . Nesprávne právne posúdenie veci videl aj v tom, že súd neaplikoval rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúce sa zásahu do výkonu slobody prejavu. V ďalšej časti odvolania žalobca predložil nové dôkazy s poukazom na ust. s odôvodnením, že nie z vlastnej viny ich nemohol predložiť súdu skôr. Dôvod na predloženie dôkazu dal svedok prof. D., ktorý podľa žalobcu klamal o priebehu doručovania výpovede z práce. Žalobca predkladá tento dôkaz až v odvolaní preto, že nemal povinnosť v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. preukazovať, že žalovaná si nesplnila povinnosť podľa , ale naopak žalovaná mala povinnosť preukázať súdu, že si túto povinnosť splnila. Uviedol, že na pojednávaní Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. dňa 9.6.2021 prof. D. klamal o okolnostiach doručovania výpovede z práce a ako reakciu na uvedené klamstvá žalobca predkladá zvukový záznam z odovzdávania výpovede z práce zo dňa 28.11.2017, pretože tento dôkaz nemal pri sebe na pojednávaní dňa 9.6.2021 na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. a ani dňa 23.6.2021 na Okresnom súde Košice I v tu prejednávanej veci. V zásade ide len o jeho obranu voči nepravdivej výpovedi svedka na pojednávaní dňa 9.6.2021. Tým chce preukázať nedostatočnú dôveryhodnosť svedka prof. D.. Predkladá tiež dôkaz o nerovnakom zaobchádzaní s prof. D. a žalobcom potom, čo voči ním obom ako zamestnancom žalovanej bolo začaté trestné stíhanie a následne podaná obžaloba. Poukázal na to, že dôkaz o jeho vyčleňovaní zo spoločenstva akademickej obce žalovanej predložil v konaní sp. zn. , kde ho súd na pojednávaní dňa 9.6.2021 nevykonal a nebol vykonaný ani v tu prebiehajúcom konaní, keď súd nepripustil zmenu žaloby. Žiada preto, aby dôkaz bol vykonaný na kauzálne príslušnom súde a aby žalobca mohol preukázať, že žalovaná sa k nemu správala inak, ako k inému zamestnancovi, ktorý nebol povinný z dôvodu začatia trestného stíhania absolvovať mimoriadnu lekársku prehliadku a preukazovať žalovanej svoj psychický stav, pričom zostal v pracovnom pomere až do rozhodnutia špecializovaného súdu. Predložil ďalej dôkazy o nutnosti skúmať text výpovede nielen z hľadiska hodnotiacich úsudkov, ale aj z hľadiska skutkových tvrdení vo veci nezákonného obvinenia žalobcu zo zlého zdravotného stavu údajne poškodenej študentky (novinové články o žalobe I.. Š. Y. na psychiatričku O. G. vo veci ochrany dobrého mena). Navrhol tiež vykonať dôkaz preukazujúci zastavenie účasti žalovanej v projekte NorduGrid, pričom žalobca bol grantom medzinárodnej spolupráce NorduGrid od roku 2003 až do svojho núteného odchodu v roku 2017 a vďaka tejto spolupráci kolektív žalobcu dosiahol medzinárodné úspechy, a to účasť v prestížnych projektoch z oblasti informatiky. Ako ďalší dôkaz navrhol vykonať aj dôkaz o nezákonnom postupe žalovanej vo veci riešenia podnetu študentky zo dňa 17.2.2017 - žiadosť adresovanú rektorovi ÚPJŠ zo dňa 20.5.2020 o zaslaní osobnej korešpondencie žalobcu Okresnému súdu v Rožňave pre účely trestného konania. 28. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. K odvolaciemu dôvodu podľa uviedla, že o tom, ktorý súd je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, rozhodoval Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 21.5.2020 sp. zn. a rozhodol, že príslušným na prejednanie a rozhodnutie sporu je Okresný súd Košice I. Toto rozhodnutie je právoplatné a záväzné tak pre Okresný súd Košice I, ako aj pre strany sporu. Odvolaciemu súdu v tejto prejednávanej veci neprináleží právomoc preskúmavať, meniť, či inak spochybňovať závery Krajského súdu v Košiciach vyslovené v právoplatnom uznesením sp. zn. zo dňa 21.5.2020. 29. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. uviedla, že návrhy žalobcu na odročenie pojednávania zo dňa 20.6.2021 a 23.6.2021 boli nedôvodné a nehospodárne. Dôvody, pre ktoré žalobca navrhoval odročiť pojednávanie nariadené na deň 23.6.2021, nespĺňali podmienky v zmysle . Predovšetkým žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania včas vzhľadom na skutočnosť, že tvrdený rozpor vo výpovediach G.. M. S. G.. D. sa žalobca mohol dozvedieť už na pojednávaní dňa 9.6.2021 vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. , pričom o odročenie pojednávania žiadal až dňa 20.6.2021. Pokiaľ dôvodom odročenia pojednávania mala byť vykonaná konfrontácia svedkov prof. M. S. G.. D., súd návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol a v odôvodnení napadnutého rozsudku tento svoj postup náležite aj odôvodnil. 30. K odvolaciemu dôvodu podľa žalovaná uviedla, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne pochybenie súdu, ktoré je subsumovateľné pod vyššie uvedený odvolací dôvod. Pokiaľ súd nesprávne ustálil prečin, z akého je žalobca obžalovaný, nemožno hovoriť o nesprávnom procesnom postupe, keďže v tejto veci nejde o trestné konanie voči žalobcovi a úlohou súdu nie je posudzovať trestnoprávne otázky.

31. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. žalovaná uviedla, že rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, je výlučne úlohou súdu, ktorý nemá povinnosť akceptovať všetky návrhy na vykonanie dôkazov. Súd správne vyhodnotil žalobcom navrhované dôkazy ako dôkazy, ktoré nemajú význam pre rozhodnutie v danej veci a správne uzavrel, že v intenciách sporu o ochranu osobnosti bolo žalobcom navrhované dokazovanie nehospodárne. Okrem toho prof. M. S. G.. D. boli ako svedkovia vypočutí na pojednávaní v tu prebiehajúcej veci. K ostatným dôkazom uviedol, že tieto neboli potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. 32. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. uviedla, že súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, tieto skutkové zistenia jasne, výstižné, presvedčivo a zrozumiteľne uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. V súvislosti s hodnotením výpovede z pracovného pomeru zdôraznila, že je potrebné hodnotiť ju ako celok a nemožno posudzovať iba jednotlivé vytrhnuté výroky alebo vetu. Súd pritom zohľadnil aj celkové znenie výpovede a správne dospel k záveru, že jednotlivé výroky vo výpovedi nemohli zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Za správny považuje aj záver súdu, že výroky vo výpovedi z pracovného pomeru majú povahu hodnotiacich úsudkov. Dôrazne odmietla, že by uviedla jednotlivé výroky vo výpovedi s cieľom zasiahnuť do občianskej cti žalobcu. Všetky výroky uviedla s jediným legálnym a legitímnym cieľom, ktorým bolo skončenie pracovného pomeru, pričom si plnila svoju zákonnú povinnosť v zmysle Zák. práce dôvod vo výpovedi aj skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Pri vymedzení skutkových okolností, ktoré ju viedli k uplatneniu výpovede z pracovného pomeru teda konala plne legitímne a v súlade so zákonom. Stotožnila sa so závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. v obdobnej veci, v zmysle ktorých postup organizácie, u ktorej je zamestnanec zamestnaný, spočívajúci v doručení a z toho vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru podľa , nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, majúci základ v právnom predpise. Zdôraznila tiež, že v konaní nebolo preukázané šírenie informácií o zdravotnom stave žalobcu ostatnými zamestnancami a nedochádzalo ani k ohováraniu žalobcu. 33. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. žalovaná uviedla, že žalobcom namietané skutočnosti, týkajúce sa údajnej šikany a diskriminácie, nepredstavujú prostriedky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a ani prostriedky, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Diskrimináciu žalobca namietal v priebehu konania, pričom súd sa s touto otázkou vyporiadal tak, že nepripustil zmenu žaloby, spočívajúcu v pripustení ďalších skutkových tvrdení, týkajúcich sa diskriminácie žalobcu. 34. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. žalovaná uviedla, že žalobcom uvádzané ustanovenia pracovného poriadku UPJŠ, týkajúce sa podmienok okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie sú pre toto konanie relevantné, keďže zo strany žalovanej nedošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a ani k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu, že by žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. So žalobcom bol pracovný pomer skončený výpoveďou podľa pre opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Rozporovala aj tvrdenie žalobcu, že výpoveď z pracovného pomeru je úradnou listinou, ktorá bola zverejnená. Odhliadnuc od toho, že pojem úradnej listiny nie je v právnom poriadku definovaný, nemožno považovať výpoveď za verejnú listinu, keďže verejnou listinou je listina vydaná príslušným štátnym orgánom alebo inou úradnou osobou, ktorá je na jej vydanie zákonom splnomocnená. Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 28.11.2017 je súkromnou listinou medzi žalobcom a žalovanou, ktorej obsah bol adresovaný výlučne žalobcovi. Pri koncipovaní výpovede žalovaná nepredpokladala, ani nezamýšľala akékoľvek zverejnenie jej obsahu a ani akékoľvek iné jej sprístupnenie tretím osobám s výnimkou jej povinného sprístupnenia zástupcom zamestnancov žalovanej. Žalovaná obsah výpovede žiadnym spôsobom nezverejnila, ani verejne neoznámila, preto nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu touto výpoveďou. Argumentovala ďalej tým, že otázkou porušenia pracovnej disciplíny žalobcu a tiež okolnosťami mimoriadnej lekárskej prehliadky sa zaoberal Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a oba súdy dospeli na základe vykonaných dôkazov k rovnakému záveru, že žalobca sa opakovane dopustil porušenia pracovnej disciplíny, keď napriek legitímnym pokynom žalovanej neabsolvoval mimoriadnu lekársku preventívnu prehliadku vo vzťahu k práci v zmysle V danej veci nie je dôvodné, aby sa konajúci súd opätovne zaoberal vyššie uvedenou otázkou (porušenia pracovnej disciplíny a zákonností mimoriadnej lekárskej prehliadky), táto otázka nesúvisí s predmetom konania o ochranu osobnosti a súvisí výlučne s posudzovaním platnosti, či neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

35. Pokiaľ ide o nové dôkazy navrhnuté žalobcom v odvolaní, žalovaná namietala nesplnenie podmienok podľa ust. , z ktorého dôvodu na novo predložené dôkazy nie je možné prihliadnuť. 36. Žalobca v replike a žalovaná v duplike zotrvali na skutočnostiach uvedených v odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu a tieto v podstatnej časti zopakovali. 37. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. 38. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil. 39. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23. augusta 2022 o 9.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 16. augusta 2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , . 40. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , , , , , a , t.j. neboli splnené procesné podmienky (a/), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (g/) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/). 41. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. 42. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. . 43. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. 44. Žalobca v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožnili prijať iné závery. 45. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie o nesplnení zákonných predpokladov (podmienok) pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi v zmysle ust. , keďže vykonaným dokazovaním nebol preukázaný neoprávnený (protiprávny) zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý vyvolal alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu, spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. , ani príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo preukázané zníženie dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti v značnej miere ako podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle . 46. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, veľmi podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval. Tieto úvahy sú správne, odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje. 47. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné: 48. Predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, uplatnený žalobcom voči žalovanej titulom tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť výpoveďou z pracovného pomeru, danou mu žalovanou dňa 28.11.2017, konkrétne skutočnosťami uvedenými v tejto výpovedi, ktorými mala byť porušená prezumpcia neviny, nezákonným nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky a neoprávneným rozširovaním informácií o zlom zdravotnom stave žalobcu.

49. Súd správne kvalifikoval žalobou uplatnený nárok ako nárok vyplývajúci z ust. a , , teda ako nárok vyplývajúci z porušenia práva na ochranu osobnosti, konkrétne občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu a správne skúmal splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorými sú neoprávnený (protiprávny) zásah, ktorý vyvolal alebo bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. , existencia ujmy a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vzniknutou ujmou. Z hľadiska priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch súd tiež správne skúmal, či došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti spoločnosti. 50. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 51. Podľa SR každý má právo na ochranu pred neoprávnením zasahovaním do súkromného a rodinného života. 52. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy ( ). 53. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie ( ). 54. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ). 55. Právo na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné právo) prináleží každej fyzickej osobe. Výpočet jednotlivých zákonom chránených zložiek osobnosti sa uvádza príkladmo. 56. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. a nasl. Obč. zák. je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených citovaným ustanovením , t.j. mal difamačnú povahu. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa Obč. zák. a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania, neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahov). 57. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením , avšak za predpokladu, že zásah je v rozpore s právami, prípadne i povinnosťami pôvodcu zásahu, ktoré sú stanovené právnym poriadkom. Neoprávnený je teda zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom, spočívajúci v tom, že ten, kto do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. 58. Vo všeobecnosti sa pripúšťa, že neoprávnenosť vylučuje predchádzajúci súhlas dotknutej osoby so zásahom do jej osobnosti, existencia zákonom uznávaného dôvodu pre určitý zásah a napokon skutočnosť, že k zásahu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom alebo pri plnení povinnosti vyplývajúcej zo zákona. 59. Neoprávneným zásahom je v zásade každé nepravdivé tvrdenie, ktoré zasahuje právo chránené ust. , pričom je bez významu, či pôvodca si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo nebol, resp. či konal alebo nekonal v úmysle ohroziť zákonom chránenú osobnosť fyzickej osoby. 60. V prejednávanom spore tvrdeným neoprávneným zásahom má byť porušenie prezumpcie neviny vo výpovedi z pracovného pomeru, konkrétne skutočnosťami uvedenými v tejto výpovedi, ktoré podľa žalobcu porušujú prezumpciu neviny, ďalej tvrdené nezákonné nariadenie mimoriadnej lekárskej prehliadky žalovanou žalobcovi a neoprávnené rozširovanie informácií o jeho zdravotnom stave. 61. Z vykonaného dokazovania súd správne uzavrel, že skutočnosťami uvedenými vo výpovedi z pracovného pomeru nebola porušená prezumpcia neviny žalobcu, pretože výpoveď nebola daná žalobcovi z dôvodu, že žalobca bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin a ani z dôvodu, že bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vo výpovedi nebol žalobca označený ako páchateľ trestného činu. Žalovaná vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 28.11.2017 iba popisovala správanie žalobcu na pracovisku z hľadiska, že môže napĺňať aj znaky trestného činu a uplatnený výpovedný dôvod podľa Zák. práce bolo možné použiť nezávislé od výsledku trestného konania. Výpoveďou z pracovného pomeru nemohlo dôjsť vo všeobecnosti k neoprávnenému zásahu do osobnostných

práv žalobcu, keď išlo o výkon práva zamestnávateľa skončiť so žalobcom pracovný pomer a v tej súvislosti aj o splnenie povinnosti podľa Zák. práce skutkovo vymedziť výpovedný dôvod tak, aby bol nezameniteľný s iným výpovedným dôvodom. Išlo teda o výkon práva, ktoré má základ v právnom predpise - v a obsah výpovede bol adresovaný výlučne žalobcovi a žalovanou táto výpoveď nebola sprístupnená tretím osobám, okrem zástupcov zamestnancov v súvislosti s jej prerokovaním, ani nijako zverejnená. Skutočnosti uvedené vo výpovedi sa tak nestali verejne známymi a oboznámil sa s nimi len úzky okruh zamestnancov žalovanej a samotný žalobca, z ktorého dôvodu nebola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ konanie žalovanej nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu, nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý žalobca subjektívne pociťoval po skončení pracovného pomeru výpoveďou vo svojom pracovnom i osobnom živote. 62. K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu nemohlo dôjsť ani tvrdeným rozširovaním a zverejňovaním informácií o zdravotnom stave a osobe žalobcu v procese nariaďovania mimoriadnej lekárskej prehliadky, resp. správaním nadriadených voči nemu pri ukladaní príkazov na zabezpečenie lekárskej prehliadky, keďže tieto tvrdenia žalobcu vykonaným dokazovaním preukázané neboli. 63. Rovnako ani nariadením mimoriadnej lekárskej prehliadky žalobcovi nemohlo dôjsť k zásahu do jeho osobnostných práv, jednak z dôvodu, že táto lekárska prehliadka nebola vôbec vykonaná a jednak k jej nariadeniu došlo zákonným spôsobom, ako to konštatoval súd v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. a Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a , teda opätovne išlo o výkon práva zamestnávateľa nariadiť takúto prehliadku, ktoré právo má základ v právnom predpise a táto skutočnosť vylučuje neoprávnenosť zásahu. 64. K jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné: 65. Pokiaľ žalobca namieta, že vo veci rozhodol súd, ktorý nebol kauzálne príslušný, a teda aj nezákonný sudca, odvolací súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 21. mája 2020, ktorým bolo rozhodnuté, že na prejednanie a rozhodnutie sporu je príslušný Okresný súd Košice I a zároveň bolo rozhodnuté, že sudkyňa I.. W.. S. Š., G.. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tohto sporu. V zmysle ust. sú týmto rozhodnutím súdy viazané a odvolaciemu súdu neprináleží preskúmavať, meniť, či inak spochybňovať závery právoplatného uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 21.5.2020. Vo veci teda rozhodol miestne príslušný súd a otázku miestnej príslušnosti v odvolacom konaní nemožno inak posudzovať, keďže o nej už bolo rozhodnuté podľa . Z vyššie uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že predmetom sporu je spor o právo na ochranu osobnosti, vyplývajúci z ust. a nasl. a nejde o realizáciu práva z pracovnoprávneho alebo obdobného pracovného vzťahu, ani o spor súvisiaci s individuálnym pracovnoprávnym sporom, vyplývajúci z porušenia alebo nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania, z ktorého dôvodu nie je daná kauzálna príslušnosť Okresného súdu Košice II a príslušným na konanie je Okresný súd Košice I ako všeobecný súd žalovanej. 66. Pokiaľ žalobca namietal, že súd nevyhovel jeho návrhom zo dňa 20.6.2021 a 23.6.2021 na odročenie pojednávania konaného dňa 23.6.2021 a tým znemožnil v dostatočnom časovom predstihu stranám sporu oboznámiť sa s dôkazmi, odvolací súd uvádza, že týmto procesným postupom súdu nedošlo k odňatiu ani porušeniu žiadnych procesných práv žalobcu, lebo dôvody, pre ktoré žalobca navrhol odročiť pojednávanie, nespĺňali žiadne zo zákonných dôvodov v zmysle ust. , t.j. nebolo ich možné považovať za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a zároveň žalobca nepožiadal včas o odročenie pojednávania. 67. V zmysle ust. pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov a v zmysle strana, ktorá navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu dôvod oznámiť bezodkladne po tom, čo sa o ňom dozvedela alebo mohla dozvedieť alebo ho s prihliadnutím na všetky okolnosti mohla predpokladať. Skutočnosť, či sú splnené podmienky pre odročenie pojednávania, je vecou hodnotenia konajúceho súdu. Iba súd posudzuje, či stranami sporu uvádzané dôvody pre odročenie pojednávania sú dôležitými dôvodmi v zmysle . Takýmto dôležitým dôvodom nepochybne môže byť aj objektívna nemožnosť strany sporu zabezpečiť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení do času nariadeného pojednávania, čo však nezbavuje stranu sporu takýto návrh na odročenie pojednávania podať včas a predpokladom vyhovenia včasne podanej žiadosti je potom aj tá skutočnosť, že daným dôkazom je možné preukázať skutočnosti relevantné z hľadiska rozhodnutia v spore. 68. Žalobca požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 23.6.2021 dňa 20.6.2021 (č.l. 586 spisu) z dôvodu, že zápisnicou z pojednávania vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 9.6.2021 chcel preukázať rozpory vo výpovedi svedkyne prof. M. vo vyššie uvedenom konaní Okresného súdu Košice II a svedka prof. D. v tomto prebiehajúcom konaní, pričom túto zápisnicu nemal

k dispozícii a navrhol vykonať „krížový“ výsluch. Súd listom zo dňa 22.6.2021 oznámil žalobcovi, že jeho žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje, keďže jeho žiadosť nebola podaná včas vzhľadom na to, že pojednávanie vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. sa uskutočnilo dňa 9.6.2021 a jeho povinnosťou bolo bezodkladne oznámiť dôvod po tom, čo sa o ňom dozvedel. Zároveň vyzval žalobcu, aby obratom uviedol, či navrhuje, aby súd na pojednávanie dňa 23.6.2021 zaobstaral a prípadne mu aj preposlal zápisnicu z pojednávania konaného dňa 9.6.2021 na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. , prípadne časť zápisnice, ktorá obsahuje výpoveď prof. M.. Tento list bol ešte dňa 22.6.2021 elektronicky doručený žalobcovi a žalobca toho istého dňa doručil súdu podanie, v ktorom oznámil súdu, že získal zápisnicu z konania sp. zn. na Okresnom súde Košice II, pričom porovnal výpoveď prof. M. vo zvukovom zázname a v zápisnici a zistil rozdiely medzi zápisnicou a zvukovým záznamom. Uviedol, že krížový výsluch prof. D. a prof. M. môže objasniť, kto diagnostikoval poškodenej syndróm týranej osoby a na základe čoho. Uviedol, že prof. M. by mala byť vypočutá opakovane, aby vysvetlila rozdielne výpovede a následne by mal byť vykonaný krížový výsluch vyššie uvedených svedkov, aby bol známy autor uvedených výrokov a tento by bol následne povinný preukázať, že jeho výroky boli v roku 2017 pravdivé, a to bez trestného spisu. Na pojednávaní dňa 23.6.2021 sa súd zaoberal návrhmi žalobcu na odročenie pojednávania, žiadal žalobcu o vysvetlenie, v čom vidí rozpory vo výpovediach vyššie uvedených svedkov, nevyhovel návrhu na odročenie pojednávania z dôvodov, ktoré už predtým písomne vysvetlil žalobcovi a zamietol aj návrh na vykonania dokazovania výsluchom svedkov prof. M. S. G.. D. a ich konfrontáciou. Zároveň uviedol dôvody tohto rozhodnutia tak na pojednávaní dňa 23.6.2021, ako aj v odôvodnení napadnutého rozsudku (ods. 59), keď v intenciách sporu o ochranu osobnosti považoval navrhované dokazovanie za nedôvodné a nehospodárne, žalobca neuviedol, v čom spočíval rozpor vo výpovediach navrhovaných svedkov a neuviedol, akej skutočnosti sa týka. Zároveň zdôraznil, že nie je podstatné, kto bol autorom výpovede z pracovného pomeru, kto písal text výpovede a kto poskytol dôkazy, pretože išlo o právny úkon právnickej osoby a v prípade neoprávneného zásahu by išlo o zodpovednosť tejto právnickej osoby. Ku konfrontácii svedkov nepristúpil z dôvodu, že nebolo zrejmé, čo sa má vykonaním tohto dôkazu preukázať. 69. Z vyššie uvedených dôvodov postupom súdu, keď nevyhovel návrhu žalobcu na odročenie pojednávania, ktorý naviac nebol podaný včas, nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. 70. Pokiaľ žalobca namieta, že súd nesprávne ustálil, z akého trestného činu bol žalobca obžalovaný, odvolací súd uvádza, že nejde o pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedenú skutočnosť preto nemožno subsumovať pod inú vadu konania v zmysle , ktorou sa rozumie také pochybenie v procesnom postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, za predpokladu, že mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesprávne ustálenie trestného činu, z ktorého mal byť žalobca obžalovaný, nemalo žiadny vplyv na vecnú správnosť rozsudku, pretože pre rozhodnutie v danom spore táto skutočnosť nebola právne významnou a keďže nejde o trestné konanie vedené voči žalobcovi, úlohou súdu nebolo posudzovať trestnoprávne otázky, vrátane právnej kvalifikácie trestného činu. 71. Pokiaľ žalobca vytýka súdu nevykonanie všetkých ním navrhnutých dôkazov, odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nemusí vykonať všetky sporovými stranami navrhnuté dôkazy a výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde. Súd musí dbať iba na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Súd musí teda mať vždy vyriešenú otázku, na preukázanie ktorej skutočnosti vykonáva ten-ktorý dôkaz. Súd teda nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy a nebude vykonávať tie, ktoré nemajú význam pre rozhodnutie v danej veci a ktoré sú nadbytočné, teda majú slúžiť na preukázanie tvrdení, ktoré už boli v doterajšom konaní preukázané. 72. Súd v prejednávanej veci vykonal všetky dôkazy podstatné z hľadiska zistenia skutkového stavu pre rozhodnutie v danom spore, kde predmetom konania bola ochrana osobnosti, a nie nároky vyplývajúce z tvrdeného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Svedkovia prof. D. W. G.. M. boli v tejto prejednávanej veci riadne vypočutí na pojednávaní dňa 4.12.2020 v prítomnosti žalobcu, ktorý im mohol klásť otázky, toto svoje právo aj využil a súd nevzhliadol potrebu ich konfrontácie pre tvrdené rozpory v ich výpovediach, z ktorého dôvodu mu nemožno vytýkať nesprávny postup, ak nevykonal konfrontáciu týchto svedkov a ďalšie dôkazy, ktorými sa mali preukazovať skutočnosti bez právnej relevancie k predmetu konania. 73. Pokiaľ žalobca namieta, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich dôležitosti (relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (z pohľadu jeho získania) a pravdivosti (hodnovernosti zdroja). Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v civilnom procese predstavuje zložitý myšlienkový proces sudcu. Hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe a podobne. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ust. vyplýva povinnosť súdu v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. 74. Vyššie uvedený postup hodnotenia dôkazov súd prvej inštancie dôsledne zachoval, z odôvodnenia jeho rozsudku je zrejmé, aké dôkazy vo veci vykonal, aké skutkové zistenia z jednotlivých dôkazov vyplynuli a ako tieto dôkazy vyhodnotil, pričom je zrejmé, že dôkazy hodnotil nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Súd zároveň uviedol, prečo nevykonal všetky navrhnuté dôkazy sporovými stranami a tiež uviedol, ktorými dôkazmi a z akého dôvodu nemal preukázané všetky tvrdenia žalobcu. Úvahy súdu pri hodnotení dôkazov sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a sú preskúmateľné tak stranami sporu, ako aj odvolacím súdom a v tomto hodnotení dôkazov odvolací súd nezistil žiaden logický rozpor. 75. Zároveň súd nemusí v odôvodnení rozsudku dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Nedôvodne preto žalobca vytýka súdu, že sa nevyjadril ku každej jednej okolnosti alebo skutočnosti, ktorú strany sporu uviedli. Súd v rozsudku dal odpoveď na všetky otázky a uviedol všetky skutkové zistenia, ktoré mali pre rozhodnutie v spore podstatný význam. Nedôvodná je teda námietka žalobcu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 76. Správne sa súd vysporiadal aj s otázkou posúdenia charakteru skutočností uvedených vo výpovedi z pracovného pomeru, popisujúcich správanie sa žalobcu, ktoré sú hodnotiacimi úsudkami a nepredstavujú neprípustnú (neoprávnenú) kritiku, pričom text výpovede z pracovného pomeru súd hodnotil nielen z hľadiska jednotlivých výrokov v nej obsiahnutých, ale aj ako celok, z hľadiska celkového vyznenia výpovede a dospel k správnemu záveru, že výroky vo výpovedi z pracovného pomeru nemohli zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. 77. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná uviedla výroky vo výpovedi z pracovného pomeru s cieľom zasiahnuť do osobných práv žalobcu. Jediným cieľom bolo skončenie pracovného pomeru a v tej súvislosti splnenie zákonnej povinnosti skutkovo vymedziť výpovedný dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom ( ), a to popisom konania žalobcu, v ktorom vzhliadol porušenie pracovnej disciplíny. Skutkové okolnosti pritom žalovaná vo výpovedi uviedla použitím vhodne zvolených jazykových výrazov, obsahom výpovede nie sú žiadne obvinenia žalobcu z trestnej činnosti a dôvodom skončenia pracovného pomeru nebolo ani začatie trestného stíhania voči žalobcovi, z ktorých dôvodov nedošlo ani k porušeniu prezumpcie neviny. Postup zamestnávateľa, ktorým rozväzuje pracovný pomer so zamestnancom, je výkonom práva zamestnávateľa, vyplývajúceho zo , ako už bolo uvedené vyššie a nemožno ho považovať za protiprávne konanie, spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv zamestnanca, ako to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , a to ani v prípade, ak takýto úkon rozviazania pracovného pomeru bol súdom určený za neplatný pre nedodržanie zákonných podmienok. 78. Odvolací súd nevzhliadol v žalobcom uvádzaných skutočnostiach žiadne nesprávne skutkové zistenia a nie je tým naplnený ani odvolací dôvod podľa . 79. Pokiaľ žalobca namieta nevykonanie dokazovania ohľadne tvrdenej diskriminácie a šikany zo strany žalovanej, odvolací súd uvádza, že súd na pojednávaní dňa 4.12.2020 nepripustil zmenu žaloby ohľadne skutkových tvrdení, týkajúcich sa diskriminácie žalobcu v pracovnoprávnych vzťahoch, keďže sa netýkajú zásahu do občianskej cti a dôstojnosti žalobcu a ide o ďalší nárok, na ktorého prejednanie nie je kauzálne príslušný. Predmetom dokazovania preto nemohli byť tvrdené skutočnosti, preukazujúce diskrimináciu žalobcu žalovanou. 80. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku nesprávneho právneho posúdenia veci. So žalobcom nebol okamžite skončený pracovný pomer a ani mu nebola daná výpoveď podľa z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin a ani z dôvodu, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie. Žalobcom uvádzané ustanovenia pracovného poriadku žalovanej, pojednávajúce o skončení pracovného pomeru z dôvodu právoplatného odsúdenia pre trestný čin, ani ust. nie sú preto relevantné pre toto konanie a nebol

dôvod vec právne posudzovať podľa tohto zákonného ustanovenia a pracovného poriadku citovaného žalobcom. 81. K námietke žalobcu, že výpoveď z pracovného pomeru je úradnou listinou, ktorá bola zverejnená odvolací súd uvádza, že výpoveď z pracovného pomeru nie je verejnou listinou a jej obsah bol adresovaný výlučne žalobcovi. Výpoveď nebola zo strany žalovanej zverejnená, ani sprístupnená tretím osobám, s výnimkou jej povinného sprístupnenia zástupcom zamestnancov žalovanej. Súd uvedenú skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní sporu, čo vyplýva z ods. 53. odôvodnenia rozsudku tak, že nemohlo ísť o spôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ust. . 82. Otázkou porušenia pracovnej disciplíny a okolnosťami mimoriadnej lekárskej prehliadky sa zaoberal Okresný súd Košice II v konaní sp. zn. a Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. a sp. zn. a dospel k záveru, že žalobca sa nepochybne opakovane dopustil porušenia pracovnej disciplíny, keď napriek legitímnym pokynom žalovanej neabsolvoval mimoriadnu lekársku prehliadku vo vzťahu k práci v zmysle Otázka porušenia pracovnej disciplíny žalobcom a zákonnosti nariadenia mimoriadnej lekárskej prehliadky bola vyriešená v inom právoplatne skončenom súdnom konaní medzi týmito stranami sporu a nie je dôvodné, aby sa touto otázkou súd opätovne zaoberal v tu prebiehajúcom konaní, naviac ak táto otázka nesúvisí s predmetom konania o ochranu osobnosti. 83. Pokiaľ žalobca v odvolaní predkladá nové dôkazy a argumentuje tým, že ich nemohol súdu predložiť skôr a že nemohli byť vykonané skôr bez jeho viny, odvolací súd uvádza, že na tieto dôkazy nie je možné prihliadať, pretože neboli splnené podmienky v zmysle ust. (novoty v odvolacom konaní). 84. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( ). 85. Zvukový záznam z odovzdania výpovede z pracovného pomeru zo dňa 28.11.2017 žalobca predložil ako reakciu na výpoveď prof. D. na pojednávaní vo veci Okresného súdu Košice II sp. zn. dňa 9.6.2021, na preukázanie tej skutočnosti, že svedok D. na vyššie uvedenom pojednávaní nevypovedal pravdu. Obsah výpovede svedka sa teda žalobca dozvedel dňa 9.6.2021 a mal možnosť predložiť zvukovú nahrávku kedykoľvek v období od 9.6.2021 až do dňa pojednávania v tu prebiehajúcej veci dňa 23.6.2021, kedy bol vyhlásený rozsudok ( ). Nejde teda o prípad, že by tento dôkaz odvolateľ nemohol bez svojej viny uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Naviac sa týmto dôkazom nemá preukazovať skutočnosť relevantná pre toto konanie o ochranu osobnosti. 86. Rovnako pokiaľ ide o ostatné predložené dôkazy, tieto sú z obdobia rokov 2013 až 2020, nejedná sa teda o dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 87. Za danej situácie odvolací súd bol viazaný skutkovým stav tak, ako ho zistil súd prvej inštancie a z tohto nepochybne vyplynulo neunesenie dôkazného bremena žalobcom ohľadne tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a ohľadne preukázania ujmy na jeho právach v dôsledku tohto zásahu, z ktorých dôvodov súd dospel k správnemu záveru o nepreukázaní predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi a vecne správne rozhodol, ak žalobu z tohto dôvodu zamietol. 88. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov na súde prvej inštancie podľa ust. . 89. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania, a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, zohľadňujúc ust. . 90. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).