Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/88/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: Mgr. Jany Janics Bajánkovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598 zastúpený WERNER & Co. s.r.o., so sídlom: Stromová 54/A, Bratislava, IČO: 36 869 643, proti žalovanému: News and Media Holding a.s., so sídlom: Einsteinova 25, Bratislava, IČO : 47 256 281, zastúpený SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom: Podbrezovská 40, Bratislava, IČO: 36 858 285, a súčasne advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri, .s.r.o., so sídlom: Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 2. marca 2017, č.k. -347, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 2. marca 2017, č.k. -347 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom zo dňa 2.3.2017, č.k. -347 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť v denníku K. Z. O., ospravedlnenie v znení: „. J. M. S. E. M..N.., M. I.Ľ. O. K. Z. O. N. Q. N. K., N..V..Q.., za Y., Ž. I. Č. K. J. „. N. M. J. G. K. uverejnenom v tlačovom vydaní denníka K. Z. O. dňa X.X.XXXX uviedol, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá prevádzkuje sieť pobočiek Pôžičkáreň, v pobočke v Lučenci prostredníctvom svojej pracovníčky napriek chýbajúcemu povoleniu na poskytovanie spotrebiteľských úverov, chcela bez problémov dať pôžičku 500,- € pre zamestnanú ženu s platom 350,- €. Obsahovo totožné ospravedlnenie žiadal uverejniť aj na webovej stránke (v elektronickej verzii denníka K. Z. O., kde žalovaný tiež dňa X.X.XXXX uverejnil rovnaký článok s upraveným nadpisom „Pre J. J. K. J.: Ú. M. G. X. Text ospravedlnenia žiadal uverejniť rovnakou veľkosťou a hrúbkou písma, na rovnakej strane, ako boli napadnuté články. Súčasne žiadal aj o priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch vo výške 155,- €. Žalobu odôvodnil, tým, že žalovaný ako vydavateľ denníka K. Z. O.Ň., priniesol dňa X.X.XXXX v tlačovej a elektronickej verzii článok, ktorým zasiahol do jeho dobrej povesti, keď v ňom predložil čitateľom tvrdenie, že poskytuje spotrebiteľské úvery bez udelenia povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov od Národnej banky Slovenska, čo nebola pravda. Predmetom článku a jedinou jeho nosnou témou bolo porušovanie zákazu poskytovať spotrebiteľské úvery bez tohto povolenia zo strany niektorých nebankových spoločností, medzi ktoré autor článku zaradil len žalobcu. K žalobe pripojil žalobca listinné dôkazy - predmetné články a navrhol, aby súd nimi vykonal dokazovanie.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Nerozporoval, že je autorom namietaného článku a ani skutočnosť, že tento článok bol publikovaný. Tvrdil, že všetky žalobcom napádané skutkové tvrdenia sú pravdivé

a všetky hodnotiace úsudky uverejnené v článku majú vecný základ v skutkových dejoch. Zdôraznil, že uverejnením sporného článku nemohlo dôjsť k narušeniu dobrej povesti žalobcu, pretože vykonával jeho právo slobody slova a prejavu, ako aj záujmu verejnosti na všestrannom informovaní občanov o spoločensky aktuálnej téme. Súčasne namietal nedostatok existencie dobrej povesti žalobcu a poukázal na jeho správania sa veriteľa voči spotrebiteľským dlžníkom. Navrhol preto, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení , a vecne tým, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný je vydavateľom denníka K. Z. O., v ktorého tlačovom vydaní z X.X.XXXX bol uverejnený článok s názvom „. N. M. J. G. K., ktorý uvádza text, že od začiatku septembra platia prísne pravidlá pre nebankové spoločnosti. Peniaze môžu ľuďom požičiavať už len nebankovky s povolením od Národnej banky Slovenska (ďalej aj NBS). Denník zistil, že niektoré si zo zákazu robia dobrý deň a úvery dávajú aj bez povolenia. Navštívili sme niekoľko spoločností, ktoré dávajú rýchle pôžičky. Pracovníčka v pobočke spoločnosti Profi Credit v Banskej Bystrici na naše otázky v súvislosti s pôžičkou reagovala slovami, že momentálne majú pozastavenú činnosť. Podobne reagovali aj v Pôžičkárni v Košiciach, kde nás upozornili, že momentálne neschvaľujú žiadosti o pôžičky, lebo čakajú na vydanie licencie. Úplne inak reagovali v pobočke tej istej nebankovky v Lučenci. Pôžičku 500,- € pre zamestnanú ženu s platom 350,- € v čistom nám bez problémov chceli dať. Pracovníčka vysvetlila, aké doklady treba priniesť. Na otázku, či neprekáža, že Pôžičkáreň nemá licenciu povedala: „. O., X. Q., Ž. X. J. G. W. I. J. Č.. „. K., H. K. N. K., Y., Ž. L. Q. N. Ú. J. žiaden K. I. Ž. K..“. „. K. V. W. L. Q. Ú. F. Ž.Ť. Q. Ú., H. Ď. O. I. D. M. O. I. V. tvrdí hovorca S. E.. Článok pokračuje vyjadrením F. H. z Asociácie poskytovateľov spotrebiteľských úverov (ďalej aj APSÚ) k tomu, že poskytovanie spotrebiteľského úveru poskytovateľom bez licencie je nezákonné a môže byť trestným činom nedovoleného podnikania a odporúčaním hovorkyne NBS S. N., aby občan takéto konanie poskytovateľa spotrebiteľského úveru oznámil orgánom činným v trestnom konaní.

4. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že spotrebiteľské úvery sú upravené osobitným , ktorého novela () s účinnosťou od 1.4.2015 zásadným spôsobom zmenila pravidlá pre podnikanie na nebankovom úverovom trhu. Od 1.9.2015 bolo možné túto formu podnikania vykonávať len na základe povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov od NBS (ďalej aj licencia), ktoré bolo žalobcovi udelené dňa 11.9.2015. V napadnutom článku označená pôžička je hovorovým označením spotrebiteľského úveru.

5. Komunikáciu s médiami a poradné činnosti pre ľudské zdroje vykonáva pre žalobcu S. E.. Ten ako svedok uviedol, že v čase po 1.4.2015, podľa stanoviska NBS predneseného S. N.J. vo vzťahu k poskytovaniu spotrebiteľských úverov mohli nebankové spoločnosti, ak o udelenie licencie NBS požiadali, do času samotného udelenia licencie úvery poskytovať. Takéto usmernenie predniesol aj šéf APSÚ F. H.. Žalobca o udelenie licencie NBS požiadal. Dňa 2.9.2015 po zverejnení informácie, že poskytovanie úverov nebankovými spoločnosťami bez licencie je nezákonné, bol vo všetkých pobočkách žalobcu vyvesený oznam, s obsahom, že žalobca spotrebiteľské úvery neposkytuje. Situáciu na trhu nebankových spotrebiteľských úverov vnímali ako ostro sledovanú vec. Po uverejnení napadnutého článku kontaktoval za vydavateľa S. Y. a namietal účelové skreslenie jeho obsahu v časti textu, že ... N. Ž. K. Ú. ... a v časti textu, že .... pre Ň.W. J. K.....

6. Oznam z 2.9.2015, o ktorom vypovedal S. E. je označený ako „Verejné vyhlásenie“ žalobcu. K poskytovaniu spotrebiteľských úverov sa v ňom uvádza, že z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybností žalobca žiadosti klientov o nové spotrebiteľské úverové zmluvy v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch neschvaľuje a takéto žiadosti bude do termínu vyrozumenia NBS držať v evidencii bez realizácie vyššie uvedených spotrebiteľských úverových zmlúv.

7. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu zistil, že materiál pre obsah napadnutého článku pripravila aj redaktorka žalovaného S. Y.. Svedecky vypovedala, že k nemu zadovážila formou ňou položených otázok stanovisko žalobcu. Vypracoval ho S. E. a je v článku citované. S. E. jej k odpovedi pripojil aj vyhlásenie spoločnosti žalobcu z 2.9.2015 o neposkytovaní spotrebiteľských úverov. Stanoviská jej zaslali aj F. H. z APSÚ a Národná banka Slovenska. Všetky potom postúpila editorskému tímu redakcie a ten ich spracoval do textu článku. Ona článok nepísala. Po jeho uverejnení ju oslovil S. E. a článok namietal. Námietku postúpila svojej nadriadenej. Obsah námietky si svedkyňa nepamätala.

X. F. H. z APSÚ na otázku redaktorky S. Y. z 8.9.2015 - Čo by ste poradili občanom, ktorí si chcú požičať od nebankovej spoločnosti ? Majú si preverovať, či má firma licenciu ? odpovedal, že spotrebiteľom odporúčajú, aby si ešte pred podpísaním úverovej zmluvy preverili pôžičkovú spoločnosť. Prvý ich krok, by mal smerovať na stránku NBS, kde je uvedený zoznam veriteľov. Ak spoločnosť nie je v zozname, nemá licenciu a nesmie poskytovať nové spotrebiteľské úvery. Na otázku S. Y. adresovanú NBS z 8.9.2015 - Má NBS možnosti kontrolovať poskytovanie pôžičiek zo strany nebankových subjektov, ktoré nemajú licenciu ? Môže na takúto činnosť upozorniť aj občan - klient ? odpovedala hovorkyňa NBS S. N.. Uviedla, že od 1.9.2015 môžu poskytovať spotrebiteľské úvery len veritelia, ktorým NBS udelila povolenie. Občan by nemal uzatvoriť zmluvu so spoločnosťou, ktorá od NBS nemá povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Zároveň by mal danú skutočnosť oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Ak bude oznámenie doručené NBS alebo Slovenskej obchodnej inšpekcii, obe inštitúcie postúpia informáciu orgánom činným v trestnom konaní. Žalobcovi položila S. Y. otázku - V súvislosti s poskytovaním pôžičiek v pobočkách Pohotovosti (Pôžičkáreň) sa naši redaktori v rôznych mestách stretli s rôznym prístupom pracovníkov- v niektorých im pôžičku odmietli v súvislosti s čakaním na licenciu, v niektorých im boli ochotní poskytnúť pôžičku bez problémov ? Môžete prosím okomentovať postup pracovníkov pobočiek ? Nepredstavuje pôžička od Vašej spoločnosti bez vydanej licencie pre klienta riziko? S. E. odpovedal, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o, čaká na vyjadrenie regulátora a po 31.8.2015 neposkytuje úvery, na ktoré sa vzťahuje regulácia Zákona o spotrebiteľských úveroch a dohľad NBS, ale u záujemcov o úvery podľa Spotrebiteľského zákona zrealizuje iba žiadosť o úver, ktorú ďalej drží v evidencii až do vyjadrenia regulátora. Napriek tomu, že spoločnosť dočasne spotrebiteľské úvery neposkytuje môže každý návštevník na základe záujmu zrealizovať na pobočkách Pôžičkární žiadosť o takýto úver u spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Túto žiadosť držíme v evidencii a zmluvu o spotrebiteľskom úvere spoločnosť neuzavrie na žiadnej z pobočiek a žiadnym pracovníkom pobočky.

X. S. E. námietky k článku doručil S. Y. mailovou komunikáciou dňa X.X.XXXX. Žalovanému vyčítal, že účelovo a cielene v neprospech žalobcu spojil jeho vyjadrenie k realizovaniu žiadostí o úvery s vyjadrením F. H. o páchaní nezákonnej činnosti. Považoval to za zmätočné a neobjektívne. Žiadal o upresnenie vyjadrenia v článku k tomu, že spoločnosť úvery dáva. Do textu pripojil odkaz na email s vyjadrením F. H. a S. N.. Z tohto mailu vyplýva, že spoločnosti, ktoré o licenciu požiadali, tak, môžu vo svojom podnikaní pokračovať. Pri ostatných subjektoch, ktoré o licenciu nepožiadali a poskytovali by od 1.9.2015 naďalej nové úvery, by išlo o trestný čin nedovoleného podnikania. Veritelia registrovaní v registri veriteľov, ktorí nepožiadali o udelenie povolenia v lehote do 31.5.2015 musia od 1.9.2015 prestať poskytovať nové spotrebiteľské úvery.

XX. K. S., ktorý je všeobecným regionálnym redaktorom žalovaného pre oblasť Lučenca svedecky vypovedal, že od zamestnávateľa dostal pokyn navštíviť pobočku žalobcu v Lučenci a zistiť, či mu žalobca dá pôžičku aj bez licencie. Pobočku navštívil v piatok v čase pred ukončením otváracích hodín. Pracovníčka žalobcu práve upratovala priestory pobočky. Spýtal sa, či by jeho manželka zamestnaná v potravinách s netto príjmom medzi 320 - 350,- € mohla dostať pôžičku cca 500 - 600,- €. Pracovníčka potvrdila, že by ju dostať mohla. Na nasledujúcu otázku, či nevadí, že žalobca nemá licenciu odpovedala, že ju každú chvíľu dostane a nech manželka príde v pondelok a prinesie si občiansky preukaz a potvrdenie zamestnávateľa o výške príjmu. Tento inkognito prieskum trval pár minút, preto rozhovor nenahrával. Jeho obsah po odchode zapísal v aute do správy a tú mailom odoslal redakcii.

11. S K. S. v pobočke žalobcu v Lučenci komunikovala jeho zamestnankyňa G. E.. Tá jeho návštevu a ním položené otázky svedecky potvrdila. Uviedla, že rozhovor prebehol „na N., bola to rýchla komunikácia medzi dvermi. Vysvetlila mu štandardný postup k spísaniu žiadosti o pôžičku, čo všetko k tomu treba. Na otázku, či má žalobca licenciu, a či to nie je potrebné k pôžičke odpovedala, že jej udelenie očakávajú každý deň a nech sa zastaví budúci týždeň. Keď licenciu budú mať, bude možné s pani spísať žiadosť. K. S. nepoznala. Jednoznačne potvrdila, že na vstupných dverách bol zverejnený oznam o zákaze poskytovania spotrebiteľských úverov tak, aby to mohla skontrolovať aj polícia. Plnenie zákazu v rozhodnom čase podľa jej výpovede (čas pred a po zverejnení článku) polícia kontrolovala a bolo jej aj odovzdané vyhotovenie zverejneného vyhlásenia.

12. V súvislosti s výpoveďou svedkyne G. E. požiadal žalobca súd o zadováženie vyjadrenia od Okresného riaditeľstva PZ SR v Lučenci o tom, či v období od 2.9.2015 do 5.9.2015 (vrátane preverovali v pobočke žalobcu v Lučenci, či v nej dochádza k poskytovaniu spotrebiteľských úverov (otázku formuloval

žalobca). Okresné riaditeľstvo PZ SR v Lučenci súdu dňa 24.2.2017 oznámilo, že kontrolu poskytovania spotrebiteľských úverov v označenom období nevykonávali.

13. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu zistil, že pobočku žalobcu v Lučenci riadi regionálny riaditeľ V. N.. Svedecky vypovedal, že po zverejnení článku ho telefonicky kontaktoval S. E., ktorý ho na článok upozornil a chcel vedieť, či on o ňom niečo vie. Vec prešetril s G. E. so zistením, že táto neznámemu pánovi oznámila, že keď žalobca bude mať licenciu bude možné vypísať žiadosť. Výsledok šetrenia spísal do správy S. E. a doručil mu ju mailom. Jednoznačne potvrdil zverejnenie vyhlásenia žalobcu o neposkytovaní spotrebiteľských úverov v prevádzke žalobcu v Lučenci, osobne to kontroloval. Poukázal na to, že fotografia, ktorá bola zverejnená v napadnutom článku bola neaktuálna, pretože je na nej vyobrazená vlajka, ktorá bola na pobočke vyvesená len v čase otvorenia tejto prevádzky a nie v čase pred zverejnením článku.

14. V mailovej správe pre S. E. sprostredkoval V. N.F. vyjadrenie pracovníčky z pôžičkárne v Lučenci k skutkovému deju popísanému v napadnutom článku. Mail bol napísaný dňa X.X.XXXX a odoslaný o XX,XX hodine. Pracovníčka (G.) riešila pred „. záujem jej neznámeho muža o poskytnutie pôžičky pre manželku pracujúcu v CBA a zarábajúcu 350,- eur. Pýtal sa aj na to, či nie je problém „.. Pracovníčka mu vysvetlila štandardné podmienky úveru, vrátane toho, čo bude partnerka potrebovať, a že nedostatok licencie problémom je. Ak bude mať záujem, nech sa manželka zastaví u nich budúci týždeň, kedy očakávajú, že obmedzenie už nebude a potom jej úver poskytnú.

15. Súd prvej inštancie predmetnú žalobu právne posúdil podľa ustanovenia a vecne tým, že žalobca jeho nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (vo forme ospravedlnenia a v peňažnej forme zaplatenia 155,- €) uplatnil z titulu zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, v zmysle (ďalej aj ). Prejav zásahu do jeho dobrej povesti videl v článku denníka K. Z. O. z X.X.XXXX, v tlačovom vydaní uverejnený s názvom „.Ž. N. M. J. G. K., H. G. W. M. I. D. I. K. J. „Pre J. J. K. J.: Ú. M. G. X. Podľa sa môže právnická osoba pri neoprávnenom zásahu do jej dobrej povesti domáhať na súde primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch. Súd musel v prvom rade posúdiť, či žalobca má v obchodnom a spoločenskom prostredí dobrú povesť, pretože žalovaný to rozporoval a ďalej, či bolo do nej vytýkaným konaním žalovaného zasiahnuté. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že dobrá povesť právnickej osoby patrí k niekoľkým osobným právam, ktoré sú priznávané právnickým osobám. V súlade so všeobecne uznávanou prezumpciou poctivosti konania subjektov práva sa predpokladá, že právnická osoba dobrú povesť má a to až do doby, dokiaľ nie je úspešne vykonaný dôkaz opaku. S okamihom vzniku právnickej osoby vzniká aj jej dobrá povesť a trvá po celú dobu jej existencie. V prejednávanej veci žalovaný uplatnil námietku nedostatku dobrej povesti žalobcu a navrhol na jej preukázanie dôkaz rešeršou infomácií z médií o tejto spoločnosti a listom Európskej komisie SG - Greffe (2013)D, vec č. 2012/4165, ktorým napomenula Slovenskú republiku zo zlyhania ochrany spotrebiteľov pred obchádzaním predpisov EÚ o ochrane spotrebiteľa hlavne v sektore spotrebiteľských úverov. V tomto liste sú vytýkané aj obchodné praktiky žalobcu napríklad v časti C.I., keď žalobca v spotrebiteľských úverových zmluvách uvádza účel úverovej zmluvy tak, aby podliehala pod právny režim a nie pod právny režim zákona o spotrebiteľských úverov, hoci úver bol poskytnutý spotrebiteľovi. V rešerši informácií z médií sú rozoberané obchodné praktiky žalobcu voči spotrebiteľom ( T..K..sk <E.:/..K..sk> /. N. L. XX.X.XXXX, T..Ž..Č..N. <E.:/..B.-- F.-H..B.--M.-O..N.> Č. XXXXX/ L. XX.XX.XXXX, T..D..N..N. L. XX.X.XXXX<E.:/..D..N..N..X.XXXX>, T..Y..N. L. XX.X.XXXX <E.:/..Y..N..X.XXXX>) a poukazujú alebo rozoberajú negatívne skúsenosti a prípady jasne neidentifikovaných dlžníkov žalobcu vyjadrené aj v príspevkoch na diskusnom fóre (T..Q. <E.:/..Q.> K..L..sk). Z predmetu podnikania obchodnej spoločnosti žalobcu vyplývajúceho z výpisu z Obchodného registra je zrejmé, že poskytovanie úverov z jeho vlastných zdrojov spotrebiteľskému okruhu dlžníkov je len jednou z jeho viacerých podnikateľských činností. Predmetom tvrdeného zásahu do dobrej povesti žalobcu je výkon jednej z jeho čiastkových podnikateľských aktivít. Dobrú povesť právnickej osoby je potrebné hodnotiť podľa jej celkového správania sa v obchodnom, podnikateľskom prostredí. Aj keď sú praktiky výkonu práv žalobcu vo sfére spotrebiteľských úverov napádané (žalobca sám ich v konaní označil ako uplatňovanie práv dravejším spôsobom), nemôže byť táto jednotlivá zložka jeho činnosti výlučným kritériom pre odňatie statusu dobrej povesti žalobcovi. Na vytváraní dobrej povesti žalobcu sa podieľa totiž jeho správanie sa aj v iných ako spotrebiteľských zmluvných vzťahoch a žalovaný v konaní dôkazy o negatívnom konaní žalobcu v nich (napríklad riadne a včasné neplnenie si záväzkov zo zmlúv, nekalé praktiky obchodovania, negatívne skúseností obchodných

podnikateľských partnerov) nepredložil a ani netvrdil. Dobrá povesť právnickej osoby je nedeliteľnou hodnotou a aj keď je zložená z viacerých samostatných častí reflektujúcich na jej čiastkové činnosti, je neoprávneným zásahom proti niektorej z týchto zložiek dotknutá povesť právnickej osoby ako celku. Súd sa oboznámil s piatimi rozhodnutiami Slovenskej obchodnej inšpekcie o uložení pokút žalobcovi za používanie nekalej obchodnej praktiky v zmluvných spotrebiteľských vzťahoch, ktoré k času rozhodnutia súdu v prejednávanej veci boli riešené v správnom konaní Najvyšším súdom SR. Tieto prípady súdu označila Slovenská obchodná inšpekcia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že počet týchto rozhodnutí zohľadniac ich pomer k veľkosti objemu podnikateľských činností žalobcu, nemôže byť pre kvalitu jeho obchodnej povesti určujúci. Preto súd prvej inštancie námietku žalovaného o nedostatku dobrej povesti žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a vo veci sa ďalej zaoberal posúdením povahy vytýkaného konania žalovaného.

16. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci dochádza k stretu dvoch subjektívnych práv, z ktorých jedným je právo na ochranu dobrej povesti právnickej osoby (právo žalobcu) a druhým právo na slobodu prejavu (právo žalovaného). Obidve práva sú rovnocenne chránené zákonmi Slovenskej republiky. K tomu, aby určité konanie mohlo byť posúdené ako neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby, musí byť objektívne spôsobilé znížiť vážnosť tejto právnickej osoby. Tu je potrebné najprv posúdiť charakter konania, ktoré je žalovanému vytýkané a jeho postavenie vo vzťahu k šíreniu informácií. Žalovaný je masovokomunikačným médiom a masmédia majú privilegované postavenie z hľadiska slobody prejavu pri informovaní o veciach občianskeho a verejného záujmu. Napadnutý článok priniesol informácie o poskytovaní spotrebiteľských úverov, ktoré sú občanmi žiadané. Bola to téma časovo aktuálna, v spoločnosti diskutovaná a riešená, pretože k času publikovania článku sa zákonnou zmenou sprísnili pravidlá pre ich poskytovateľov. Sprísnenie týchto pravidiel vyvolali práve obchodné praktiky nebankových poskytovateľov spotrebiteľských úverov. Sloboda prejavu je pilierom rozvoja demokratickej spoločnosti a uplatňuje sa vo vzťahu nielen k informáciám priaznivým, alebo neutrálnym, ale aj k informáciám znepokojujúcim až šokujúcim. Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť iba ochrana práva iného, ktorým je aj právo na ochranu dobrej povesti, s právnym základom v ustanovení . Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie akceptovateľnosti obmedzenia práva na slobodu prejavu je vždy otázka primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra Ústavného súdu SR využíva test proporcionality spočívajúci v hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovoril, respektíve uverejnil informáciu. Otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY súd už vyššie v odôvodnení tohto rozsudku zodpovedal (body 5, 6, 19). Nezodpovedanou zostáva otázka AKO?.

17. K tomu, aby určitá informácia bola spôsobilá zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby, musí ísť o informáciu dehonestujúcu dotknutú osobu a súčasne informáciu nepravdivú (pravdivosť difamujúcej informácie vylučuje neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti ). V súdenej veci takouto informáciou bolo tvrdenie žalovaného o konaní žalobcu, že záujemcovi (citácia z článku) „. O., X. Q., Ž. X. J. G. W. I. J. Č.. Tvrdenie bolo zverejnené v čase, kedy nebankový poskytovateľ úveru fyzickej osobe nepodnikateľovi takéto úvery poskytovať bez licencie NBS nesmel a žalobca licenciu v tom čase ešte nemal.

18. Súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že napadnutý článok neobsahuje informácie o žalobcovi, ktoré by bolo možné považovať za zjavne protiprávne, zrejme nepravdivé a dehonestujúce, respektíve takýto stav nie je preukázaný. Zverejnené tvrdenie žalovaného vyplýva z faktického skutkového deja, ktorý sa odohral medzi redaktorom žalovaného K. S. a zamestnankyňou žalobcu G. E., nikto iný prítomný nebol. K. S. informatívne v prevádzke žalobcu v Lučenci zisťoval možnosť získania úveru „. pre“ manželku, pričom pracovníčke žalobcu nepriznal skutočný zámer prieskumu a to rešerš konania nebankových subjektov bez licencie NBS, vo vzťahu k poskytovaniu spotrebiteľských úverov. Súd prvej inštancie ich oboch v konaní vypočul ako svedkov. Títo svedkovia potvrdili, že ich rozhovor sa fakticky uskutočnil a to v piatok, krátko pred koncom pracovnej doby (G. E. už upratovala priestory). Keďže článok bol publikovaný v stredu X.X.XXXX, muselo to byť najneskôr dňa 4.9.2015. Vo výpovediach sa zhodli aj na tom, že ich rozhovor bol krátky a rýchly (G. E. ho označila „na N.“., medzi dvermi). Svedok K. S. uviedol, že mu bolo pracovníčkou žalobcu potvrdené, že úver by manželka mohla dostať. Na osobitnú otázku k problému s licenciou mu malo byť povedané, že ju každú chvíľu dostanú a nech manželka v pondelok príde a prinesie doklady. Svedkyňa G. E. tvrdila, že mu oznámila štandardný postup poskytnutia pôžičky a to spísanie žiadosti a čo všetko k nej treba. Na viditeľných miestach prevádzky bol zverejnený oznam, že majú zakázané

poskytovať úvery a kontrolovala to aj štátna polícia. Oznam, o ktorom vypovedala je listina „. I. žalobcu z 2.9.2015 s obsahom, že z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybností žalobca žiadosti klientov o nové spotrebiteľské úverové zmluvy neschvaľuje a takéto žiadosti bude do termínu vyrozumenia NBS držať v evidencii, bez realizácie vyššie uvedených spotrebiteľských úverových zmlúv. K vyjadreniu svedkyne bol na žiadosť žalobcu súdom vykonaný verifikačný dôkaz položením otázky štátnej polícii, či v dobe od 2.9.2015 do 6.9.2015 preverovala poskytovanie spotrebiteľských úverov v pobočke žalobcu v Lučenci. Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Lučenci súdu prvej inštancie oznámilo, že preverovanie nevykonávali. Pri vyhodnotení výpovedí týchto svedkov nemohol súd neprihliadnuť na okolnosť, že obaja svedkovia boli (a sú doposiaľ) zamestnancami strán sporu. Pri stretnutí týchto svedkov, si každý z nich plnil pracovné povinnosti, čo u oboch vyvoláva pochybnosti o ich subjektívnej nestrannosti k prejednávanej veci. Porovnaním výpovede svedkyne a listinných dôkazov - oznamu žalobcu z 2.9.2015 a správy OR PZ Lučenec vyplynulo, že svedkyňa G. E. neúmyselne vyjadruje faktickú informáciu hovoreným slovom nepresne. Vyjadrila sa, že majú z vedenia žalobcu zakázané poskytovať úvery a to v zmysle oznamu žalobcu z 2.9.2015. Avšak v tomto ozname sa zrozumiteľne o zákaze poskytovania úverov nehovorí. Žalobca v ňom vysvetľuje, ako vybavuje záujemcov o poskytnutie spotrebiteľského úveru teda, že prijíma žiadosti o poskytnutie úveru len do evidencie. Z prednesu žalobcu (11.4.2016) vyplynulo, že na pobočke klient len spíše žiadosť o pôžičku na tlačive žalobcu, avšak nie je to návrh zmluvy podliehajúci akceptácii - slovami žalobcu - je to len východiskový bod pre možný budúci zmluvný vzťah. Žiadosť je postúpená regionálnemu riaditeľstvu a z neho do centrály, kde je vyhodnotená. To znamená, že v pobočke žalobcu sa o úveroch nerozhoduje, a teda nemôže byť pobočke ani z vedenia žalobcu zakázané poskytovať úver, ako to vyjadrila G. E.. Skutočnosť predniesla nesprávne. Skreslene bol ňou podaný aj dej o kontrolných úlohách polície. Súd jej uveril, že do pobočky žalobcu štátna polícia chodila, ale nie s úlohou kontrolovať poskytovanie spotrebiteľských úverov, ako to súdu oznámilo OR PZ Lučenec. Rozhovor, medzi ňou a K. S. sa odohral krátko pred ukončením pracovnej doby (dokonca v maile V. N. z 9.9.2015 sa píše, že rozhovor sa uskutočnil po „., po 16,00 hod.), kedy G. E. upratovala priestory pobočky a jej koncentrácia na poskytnutie odpovede K. S. mohla zodpovedať i tomuto časovému okamihu konca pracovnej doby. Súd nepochybuje o tom, že chcela ústne poskytnúť informáciu zodpovedajúcu právnemu stavu poskytovania spotrebiteľských úverov v tom čase, ale s ohľadom na ústne vyjadrovanie skutočností touto svedkyňou vyznieva výpoveď svedka K. S., o tom, „. Ú. O. vierohodnejšie a súd jeho výpoveď vyhodnotil vo vzťahu k výpovedi svedkyne G. E. ako pravdivú. K. S. vypovedal skôr ako G. E.. Ním podaný časový a priestorový popis deja rozhovoru, základ rozhovoru (... piatok ku koncu pracovnej doby ..., ... pani zametala prevádzku ...., pre manželku ...., netto zárobok manželky ....) sa zhoduje s výpoveďou G. E.. K. S. nebol priamo zainteresovaný na tvorbe článku, nepísal ho a v konaní nebolo preukázané, že by mal pred samotným rozhovorom s G. E. detailnejšie informácie o téme, ktorú článok spracúval. Mal podať len vlastnú skúsenosť žiadateľa o pôžičku, pričom nevedel, ako s jeho informáciou redakcia naloží, či ju v článku vôbec použije. Nemal dôvod informáciu skresliť, prispôsobiť ju potrebe spracúvanej témy, respektíve zámerne klamať. Výpovede ostatných svedkov nemajú bezprostredný dopad na preukázanie skutkového deja rozhovoru. Svedok V. N. nebol priamym svedkom udalosti rozhovoru, dozvedel sa o nej vtedy, keď u jemu podriadenej G. E. zisťoval čo sa v „. stalo. Výpoveďou svedkyne S. Y. je preukázaná pravdivosť svedeckej výpovede K. S., že redaktori žalovaného vlastnou skúsenosťou overovali konanie nebankových spoločností vo vzťahu k poskytovaniu spotrebiteľských úverov.

19. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vyššie uvedeného vyplýva odpoveď na poslednú otázku testu proporcionality AKO ? Napadnutý článok v zmysle vyhodnotenia dôkazov tohto konania vychádza podľa názoru súdu prvej inštancie z pravdivých údajov - tvrdení. Žalovaný informáciu získal vlastným šetrením. V konaní nebolo preukázané, že napadnutá informácia mu bola napriek zverejnenému oznamu z 2.9.2015 podaná tak, aby jej nemohol veriť (vyjadrenie ...O.Á. X. X. Q.. ..). Žalovaný si overoval pravdivosť informácie aj priamo u žalobcu, ako osoby, ktorej sa týka, a jeho stanovisko v hutnej podobe vystihujúc podstatu odpovede zverejnil. V článku objektívne informuje o skúsenosti z pobočky žalobcu v Košiciach, kde ho ako záujemcu o pôžičku zrozumiteľne odmietli a nevzbudili v ňom nádej na poskytnutie pôžičky vyjadrením príďte s dokladmi. Podľa názoru súdu publikovaný článok nevybočil ani z pravidiel slušnosti a má charakter správy vychádzajúcej z pravdivého deja. Žalovaný sa napadnutým článkom nedopustil protiprávneho konania, ktorým by zasiahol do dobrej povesti žalobcu, z ktorého dôvodu súd jeho žalobu zamietol.

20. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný mal v konaní plný úspech, a preto má právo aj na celú náhradu trov konania. O tomto nároku súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia

, v zmysle ktorého, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. O výške náhrady trov bude s poukazom na rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie s tým, že v rozsudku súd prvej inštancie správne nepovažoval za dôvodnú námietku absencie dobrej povesti žalobcu, avšak vo zvyšku posúdil stret práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby v prospech práva na slobodu prejavu. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie ustanovením a (), in concreto predovšetkým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam tým, že nesprávne skutkovo vyhodnotil obsah a povahu predmetného článku; svedeckú výpoveď svedkov S., E., E. a N. vrátane súvisiacej e-mailovej komunikácie a ďalších listinných dôkazov; spôsob poskytovania úverov žalobcov na jeho pobočkách; obsah verejného vyhlásenia žalobcu zo dňa 02.09.2015; nedôvodne uprednostnil výpoveď svedka S. pred výpoveďou svedkyne E.. Podľa žalobcu rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré spočíva v nesprávnom uprednostnení slobody prejavu pred právom na ochranu dobrej povesti žalobcu, v danom prípade vrátane nesprávnej aplikácie testu proporcionality. Ako je to uvedené aj nižšie, žalobca v niektorých častiach napáda aj odôvodnenie rozsudku v časti vysporiadania sa s niektorými dôkazmi (z hľadiska možného porušenia práva na spravodlivý proces a pre prípad, že nebude dosiahnutá jeho intenzita, z hľadiska inej vady konania), na ktoré súd prvej inštancie rezignoval. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súd prvej inštancie predovšetkým nesprávne vyhodnotil povahu a obsah predmetného článku. Z hľadiska predmetného periodika nezohľadnil, že išlo o bulvár, ktorý, aj keď informoval o otázkach verejného záujmu, vyhľadáva predovšetkým senzáciu, s cieľom získať čo najväčší okruh čitateľov a tak tomu bolo aj v prípade predmetného článku. Aj keď si žalobca uvedomuje, že nemožno izolovane hodnotiť nadpis článku, predsa len titulka má určitý význam, a to v organickej väzbe s obsahom článku. V nadpise, a teda aj úvode článku (v internetovej verzii), autor alebo autori uviedli, Ž. pre J. J. K. J.: Ú. M. G. X. Z ďalšieho obsahu článku pritom vyplynulo, že nešlo o viaceré nebankovky, ale len jednu nebankovku, a to žalobcu. Slovné spojenie Ú. M. G. X. (v expresívnej forme, nakoľko bol použitý výkričník) má tiež jednoznačný význam, a to v podobe neoprávneného poskytovania úverov, t.j. neoprávneného podnikania, ktoré je trestným činom. Nadpis v printovej podobe obsahoval inú informáciu: K.F. N. M. J. G. K., t.j. žalobca. Pokiaľ sa žalovaný dovoláva slova sľubuje, treba odkázať na ďalší obsah článku, ktorý obsahuje informáciu o tom, že úvery dávajú aj bez povolenia a pôžičku nám bez problémov chceli dať, t.j. ide o prejav vôle poskytnúť spotrebiteľský úver aj bez patričného povolenia. Okrem toho, žalobca nevidí rozdiel medzi negatívnym dôsledkom uvedenia informácie o sľubovaní dať úver bez povolenia a dať úver bez povolenia. V ďalšom obsahu článku sa uvádza stanovisko Národnej banky Slovenska, ktorá radí oznámiť takúto praktiku polícii. K článku bola pripojená fotografia pobočky žalobcu (pričom ako sa v súdnom konaní ukázalo, nešlo o aktuálnu fotografiu vzhľadom na skutočnosť, že autor článku - svedok S. nemal byť vybavený dostatočným technickým zariadením na zaznamenanie fotografie pobočky žalobcu) so skutkovým tvrdením nebankovky bez licencie nesmú poskytovať pôžičky. Teda pripojená fotografia týkajúca sa žalobcu bola priamo spojená so zákazom adresovaným žalobcovi (keďže v čase zverejnenia článku nemal udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov zo strany Národnej banky Slovenska) poskytovať pôžičky. Samotný článok v úvode na vysvetlenie problematiky uvádza sprísnenie pravidiel pre podnikanie tzv. nebankových spoločností v podobe nutnosti povolenia od Národnej banky Slovenska. Ďalej článok opätovne expresívne uvádza, že niektoré nebankovky si zo zákazu robia dobrý deň a úvery dávajú (t.j. nesľubujú, ale reálne poskytujú) aj bez povolenia. V následnom obsahu článku bol v takomto svetle vykreslený iba žalobca. Ďalej článok uvádza o tom, že autori článku navštívili niekoľko spoločností, ktoré dávajú rýchle pôžičky. Konkrétne išlo len o dve spoločnosti, a to spoločnosť Profi Credit a o žalobcu. Vo vzťahu k spoločnosti Profi Credit (pobočka v Banskej Bystrici) bolo uvedené, že k poskytnutiu pôžičky nedošlo, vzhľadom na chýbajúce povolenie. Rovnako článok informoval aj o návšteve pobočky žalobcu v Košiciach. Avšak, vo vzťahu k návšteve pobočky žalobcu v Lučenci článok už informuje, že v nej úplne inak reagovali (t.j. reagovali inak ako odmietnutím poskytnutia pôžičky) a pôžičku... bez problémov chceli dať (t.j. boli ju ochotní poskytnúť bez akýchkoľvek obmedzení a prekážok, t.j. neposkytovali ale sľub)

a v súvislosti s uvedeným citovali nemenovanú pracovníčku žalobcu, ktorá mala uviesť: K. O. (Y..Z.. J.W. O., M. V. K.), X. Q., Ž. X. J. G. W. I. J. Č.. Táto veta bola uvedená v úvodzovkách ako citácia, t.j. presné vyjadrenie danej osoby, a nie jeho parafráza. Išlo pritom o odpoveď na otázku, ktorá v sebe obsahovala informáciu o chýbajúcom povolení žalobcu. Následne článok uvádza kmeň obchodného mena žalobcu s informáciou, že žalobca prevádzkuje sieť pobočiek pod názvom Pôžičkáreň, o ktorých článok predtým informoval, a kde priložená fotografia obsahuje fotografiu jednej z takýchto pobočiek, a to spolu s vyjadrením žalobcu, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere neuzatvára žiaden pracovník v žiadnej pobočke s citáciou vyjadrenia hovorcu žalobcu p. E., podľa ktorého žalobca realizuje u záujemcov o úvery iba žiadosť o úver, ktorú ďalej drží v evidencii až do vyjadrenia regulátora, t.j. rozhodnutia o udelení povolenia. V nadväznosti na uvedené článok vo vzťahu k poskytovaniu spotrebiteľských úverov bez povolenia vyjadrenie p. F. H. z Asociácie poskytovateľov spotrebiteľských úverov o nezákonnosti takéhoto konania, ako aj vyjadrenie o tom, že môže ísť o trestný čin neoprávneného podnikania. Na záver článok uvádza vyjadrenie p. N., hovorkyne Národnej banky Slovenska, že takéto konanie by občan mal oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. V poznámke pod článkom je ako autor článku o.i. uvedená aj skratka K., t.j. K. S.. Z uvedeného je teda zrejmé, že na podklade skutkového deja v pobočke žalobcu v Lučenci článok jednoznačne informuje o tom, že žalobca napriek absencii povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov poskytuje úvery aj bez povolenia (t.j. nezákonne a dokonca s trestnoprávnymi dôsledkami), pričom pobočka v Lučenci bola príkladom takéhoto konania. Článok vykresľuje negatívne v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľských úverov bez povolenia len žalobcu a žiadnu inú osobu. Negatívne vykreslenie spočíva v nezákonnom podnikaní žalobcu, ktoré môže byť dokonca trestným činom a je ho potrebné oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Je teda zrejmé, že predmetný článok obsahuje difamujúce skutkového tvrdenia na adresu žalobcu, ohľadom pravdivosti neuniesol žalovaný dôkazné bremeno, a ktoré nespadajú pod slobodu prejavu a privilegované postavenie žalovaného ako masmédia. Žalobca v rámci svojho odvolania namietol, že skutočnosť, že svedok S. vypovedal ako prvý v poradí, nemá pre predmetnú právnu vec absolútne žiaden právny význam, pričom žalovaný (ktorý znášal dôkazné bremeno nenavrhol ani konfrontáciu oboch dotknutých osôb tvárou v tvár). Súd prvej inštancie naviac vôbec nezohľadnil neprofesionálnu prácu novinára, ktorý aj keď mal investigatívnu úlohu, dôkazne nezabezpečil ním tvrdený skutkový dej na pobočke žalobcu v Lučenci, nezaznamenal aktuálnu fotografiu pobočky žalobcu v Lučenci, k článku pripojil (či už on alebo iný zamestnanec žalovaného) fotografiu roky neaktuálnu bez uvedenia, že ide o fotografiu ilustračnú. Žalovaný nepreukázal ani spísanie žiadnej správy o návšteve pobočky a jej odoslanie do redakcie žalovaného. Napokon, aj keď išlo o ekonomickú tému a predmet aktuálneho verejného záujmu, nešlo o novinára na danú tému špecializovaného, ale naopak o športového redaktora resp. redaktora, ktorý píše o dopravných nehodách a iných podobných témach (ako to vyplynulo z jeho svedeckej výpovede). V konaní bolo ďalej potvrdené, že obsah článku nebol predložený na autorizáciu žiadnej z dotknutých osôb (výpoveď svedkyne Y.). Žalovaný následne žiadnym spôsobom nereagoval na sťažnosť svedka E. (resp. žalobcu) voči obsahu článku, ktorú adresoval svedkyni Y.. Ide teda o súhrn okolností jednoznačne priečiacich sa novinárskej etike. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že úlohou svedka S. nebolo článok napísať, ale len mal podať vlastnú skúsenosť žiadateľa o pôžičku, pričom nevedel, ako s jeho informáciou redakcia naloží, či ju v článku vôbec použije, takáto skutočnosť vôbec z jeho svedeckej výpovede nevyplynula. V bode 12 rozsudku naviac súd prvej inštancie uvádza časť výpovede svedka S. vo vzťahu k rozhovoru so svedkyňou E., podľa ktorej na nasledujúcu otázku, či nevadí, že žalobca nemá licenciu, odpovedala, že ju každú chvíľu dostane a nech manželka príde v pondelok a prinesie si občiansky preukaz a potvrdenie zamestnávateľa o výške príjmu. Svedok S. výslovne vypovedal, že pracovníčka mu neuviedla, aký ďalší postup by bol v predmetný pondelok. Z uvedeného však v žiadnom prípade nemožno vyvodiť skutkový záver o tom, že žalobca pôžičku sľubuje, dá, preňho pravidlá neplatia, robí si zo zákazu dobrý deň a poskytuje úvery bez licencie. Sám svedok teda potvrdil, že svedkyňa mu iba uviedla, že očakávajú udelenie licencie, a že sa má manželka dostaviť na pobočku budúci týždeň. Z uvedeného nemožno vyvodiť, že svedkyňa uviedla, že úver poskytne žalobca aj bez licencie. Zarážajúce je, že svedok S. vo výpovedi uviedol, že článok nebol napísaný v časti, ktorú zisťoval, od slova do slova a boli zmenene slová, avšak z obsahu článku je zrejmé, že svedkyňu E. cituje a neparafrázuje (žalovaný v konaní neuviedol, kto mal byť editorom predmetného článku, a teda ani nepredniesol v tomto smere v rozpore s pojednávaním zo dňa 14.06.2016 žiaden dôkazný návrh. Vo vzťahu k umiestneniu informácií na pobočke žalobcu, svedok S. uviedol, že tam boli letáčiky, boli aj vonku z cesty, avšak ich vôbec nečítal. Svedok teda úplne rezignoval na komplexné preverenie situácie a je zrejmé, že verejné vyhlásenie žalobcu, ktoré bolo vylepené v pobočke, prehliadol, aj keď existenciu nejakých informačných materiálov evidentne videl. Žalovaný nepredložil súdu prvej inštancie žiaden iný dôkaz potvrdzujúci, že by svedok S. v Lučenci skutočne

bol a čo bolo predmetom jeho návštevy. E-mailová správa zo dňa 04.09.2015 obsahujúca fotografiu pobočky v Lučenci má ako odosielateľa uvedenú pani Z. K., nie svedka S. a naviac, ako potvrdil sám žalovaný, išlo o neaktuálnu fotografiu. Listina obsahujúca text začínajúci slovami Pôžičkáreň Lučenec pri J. M. K.... je iba súhrnom slov bez uvedenia osoby, ktorá ju vytvorila resp. napísala, bez uvedenia dátumu, kedy bola vytvorená a bez uvedenia osoby, ktorej mala byť určená, čiže nepotvrdzuje nič. Je naviac napísaná v množnom čísle, pričom svedok S. uviedol, že mal pobočku navštíviť sám. Súd prvej inštancie posudzoval výpoveď svedka S. len vo vzťahu k citácii údajného vyjadrenia svedkyne E. uvedeného v úvodzovkách v článku (K. O....). Súd prvej inštancie však úplne rezignoval na ďalšie skutkové tvrdenia uvedené v článku týkajúce sa žalobcu, a to ako pre žalobcu pravidlá neplatia, a ako si robí zo zákazu dobrý deň a poskytuje úvery bez licencie. Žalobca v rámci svojho odvolania taktiež uviedol, že z výpovede svedkyne E. jasne vyplynulo, že uviedla svedkovi S., že keď licencia bude, môže sa s pani spísať žiadosť, t.j. viazala dokonca spísanie žiadosti o úver až na poskytnutie licencie. V žiadnom prípade neuviedla a ani len čiastočne nepotvrdila citáciu jej tvrdenia obsiahnutú v článku. Svedkyňa naviac uviedla, že mali sme zákaz z vedenia poskytovať úvery, ktorý obdržala e- mailom, bol vyvesený v pobočke a nachádzal sa aj na pracovných stoloch. Súd prvej inštancie čo do výpovede svedkyne E. uviedol ako dôvod jej neuprednostnenia skutočnosť, že nebolo preukázané, že by polícia činnosť v pobočke žalobcu v Lučenci preverovala. Žalobca sa dozvedel o tom, že táto skutočnosť bola jednou z rozhodujúcich pre zamietnutie žaloby až z písomného vyhotovenia rozsudku. Z tohto dôvodu poukazuje jednak na to, že preverovanie činnosti nebankových spoločností políciou (ohliadnuc od skutočnosti, že mohlo byť realizované len formou operatívnej činnosti, t.j. neoficiálne), prokuratúrou resp. Národnou bankou Slovenska bola verejne známa a vyplývala aj z listinných dôkazov, ktoré v konaní predložil sám žalovaný. Odvolateľ taktiež uviedol, že súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na výpoveď svedka N., ktorá jednoznačne súvisela s výpoveďou svedkyne E. a potvrdzovala ju a ani konkrétne neuviedol, prečo na ňu neprihliadol. Samotná skutočnosť, že táto osoba nebola účastnou predmetného skutkového deja, nie je dôvodom na nezohľadnenie tejto svedeckej výpovede, pretože v rámci teórie dokazovania sú predsa prípustné aj dôkazy nepriame. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani to, že išlo o bezprostredne nadriadenú osobu vo vzťahu k svedkyni E., ktorá bezprostredne po uverejnení článku informovala vedenie žalobcu o predmetnom skutkovom deji a rozhovore so svedkyňou E.. Žalobca predsa súdu prvej inštancie predložil e-mailovú správu svedka N. zo dňa XX.XX.XXXX odoslanú bezprostredne po publikovanom článku (t.j. v ten istý deň, XX:XX) K.. E. (v kópii páni P. - prokurista žalobcu, G. - konateľ žalobcu, E. - vedúci zamestnanec žalobcu a svedkyňa E.), v ktorej je uverejnené stanovisko k článku s tým, že ak by niečo nemalo zodpovedať pravde, svedkyňa E. sa mala k tomu vyjadriť, čo však dodnes neurobila (a teda potvrdila správnosť skutočností uvádzaných v e-mailovej správe), pričom tento dôkaz síce v odôvodnení rozsudku uviedol, avšak sa s týmto dôkazom nijako nevysporiadal, čím zaťažil rozsudok vadou podľa alebo d) . Tiež súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil a nevysporiadal sa s tým, že svedok N. uviedol, že ako regionálny riaditeľ pracoval takisto v Lučenci a dohliadal na to, aby v predmetnej pobočke neboli poskytované spotrebiteľské úvery bez povolenia Národnej banky Slovenska, čím zaťažil rozsudok vadou podľa alebo d) . Išlo pritom o skutočnosti rozhodné pre záver o nepravdivosti skutkového deja uvedeného v článku. Žalobca namietol, že súd prvej inštancie úplne ignoroval svedeckú výpoveď svedka E. a vôbec sa ňou v odôvodnení rozsudku nezaoberal, čím zaťažil rozsudok vadou podľa alebo d) . Výpoveď svedka E. pritom bola dôležitá, s ohľadom na ním koncipované a distribuované verejné vyhlásenie žalobcu o neposkytovaní spotrebiteľských úverov na pobočkách a jeho komunikáciu sieti pobočiek, čo bol ďalší z podporných (nepriamych) dôkazov o nepravdivosti skutkového deja uvedeného v článku. Súd prvej inštancie s poukazom na prednes žalobcu uviedol, že v pobočke žalobcu sa o úveroch nerozhoduje, a teda nemôže byť ani z vedenia žalobcu zakázané poskytovať úver. K tomu žalobca udáva, že ako to už uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie, že na pobočke prednostne sa spisuje žiadosť o úver, ktorá však nie je ofertou a je len podkladom pre rozhodnutie o nej v ďalších rozhodovacích procesoch žalobcu (najmä z hľadiska posúdenia bonity klienta). Avšak, po schválení tejto žiadosti, samozrejme a logicky, dochádza k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a súvisiacej zmluvnej dokumentácie na konkrétnej pobočke. Skutkový záver súdu prvej inštancie je pritom až absurdný, pretože by ad absurdum znamenal, že spotrebiteľ musí osobne prísť podpísať zmluvnú dokumentáciu do sídla žalobcu (do Bratislavy! resp. jeho regionálnych riaditeľstiev. Keďže sa zmluvná dokumentácia podpisuje na pobočkách, je zrejmé, že k poskytovaniu úveru dochádza práve na pobočkách. Na žiadnom pojednávaní, a to ani na pojednávaní zo dňa 11.04.2016 žalobca neuviedol, že na pobočkách žalobcu sa úvery neposkytujú a sa neuzatvárajú zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Naopak, na pojednávaní zo dňa 11.04.2016 žalobca uviedol iba to, že na pobočke sa spíše žiadosť o úver (ktorá nie je ofertou, ale len východiskový bod pre možný

budúci zmluvný vzťah, na základe ktorej sa skúma bonita žiadateľa. Žalobca sa k poskytovaniu úveru vôbec nevyjadril a považoval za samozrejmosť resp. notorietu, že zmluva sa uzatvára na príslušnej pobočke (inak by pobočka nemala praktický význam), pričom o opačnom skutkovom závere súdu prvej inštancie sa prekvapivo dozvedel až z rozsudku. Skutkový záver súdu prvej inštancie tu dokonca išiel nad rámec skutkových tvrdení uvedených v článku, ktoré žiadnym spôsobom nespochybňovali, že na pobočkách za normálnych okolností dochádza k poskytovaniu úverov. Pre úplnosť žalobca uvádza, že z ním poskytnutých listinných dôkazov jasne vyplýva poskytovanie úverov sieťou pobočiek žalobcu, z listinného dôkazu vytlačeného z webovej stránky úvery.sk vyplýva, že žalobca poskytuje úver fyzickým osobám ... vo všetkých regiónoch Slovenska, prostredníctvom zmluvnej siete pracovníkov obchodnej služby a siete kontaktných miest - Pôžičkární. Súd prvej inštancie tiež nesprávne skutkovo vyhodnotil obsah vyhlásenia žalobcu zo dňa 02.09.2015, keď uviedol, že v predmetnom oznámení sa nič o zákaze nehovorí, ale uvádza sa len o prijímaní žiadostí o poskytnutie úveru do evidencie. Aj uvedený skutkový záver súdu prvej inštancie je až absurdný, nakoľko nezohľadňuje predovšetkým okolnosti vydania predmetného vyhlásenia, ktoré bolo vydané v reakcii na chýbajúce povolenie žalobcu na poskytovanie spotrebiteľských úverov, na základe ktorého prijal žalobca obchodné rozhodnutie o pozastavení poskytovania spotrebiteľských úverov až do udelenia potrebného povolenia. Verejné vyhlásenie žalobcu bolo reakciou na prvotné protichodné vyjadrenia Národnej banky Slovenska v tejto veci, ktoré však boli ukončené jej jednoznačným stanoviskom o zákaze poskytovania spotrebiteľských úverov bez príslušného povolenia. Pre úplnosť žalobca udáva, že na strane žalobcu nemalo ísť o úvahy o poskytovaní spotrebiteľských úverov bez akéhokoľvek povolenia. Žalobca bol k 01.09.2015 zapísaný v registri poskytovateľov spotrebiteľských úverov, podal žiadosť o udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov a v tomto smere prebiehalo konanie o udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov pred Národnou bankou Slovenska (ktoré bolo ukončené dňa 11.09.2017 udelením povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov). Podľa príslušných prechodných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch ( v znení neskorších predpisov), in concreto í ods. 2 až 4: Veriteľ a iný veriteľ, ktorí poskytovali spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky k 1. aprílu 2015 podľa predpisu účinného do 31. marca 2015, môžu poskytovať spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky najneskôr do 31. augusta 2015. Ak chcú veritelia uvedení v odseku 2 poskytovať spotrebiteľské úvery, úvery alebo pôžičky aj po 31. auguste 2015, sú povinní podať žiadosť o povolenie alebo žiadosť o povolenie pre iného veriteľa podľa predpisu účinného od 1. apríla 2015, najneskôr do 31. mája 2015. Veriteľom uvedeným v odseku 2 sa po udelení povolenia alebo povolenia pre iného veriteľa zruší zápis v registri veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery podľa v znení účinnom do 31. marca 2015. Podľa právnej úpravy teda na ďalšiu činnosť stačilo pre žalobcu podať žiadosť o povolenie do 31.05.2015, čo žalobca urobil, a práve ohľadom tejto právnej úpravy vydala Národná banka Slovenska dve protichodné stanoviská, pričom neskôr zotrvala na stanovisku, že pre ďalšiu činnosť tzv. nebankových spoločností nie je postačujúce len podanie žiadosti o udelenie povolenia, ale až povolenie samotné, čo žalobca práve svojím verejným vyhlásením rešpektoval. Text vyhlásenia naviac jasne udáva, že žalobca prehlasuje, že žiadosti klientov o nové úverové zmluvy v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch neschvaľuje a takéto žiadosti o spotrebiteľské úvery bude do termínu vyrozumenia NBS držať v evidencii bez realizácie vyššie uvedených spotrebiteľských úverových zmlúv. Ak teda žalobca neschvaľuje žiadosti o spotrebiteľský úver a tieto žiadosti drží v evidencii, je a majori ad minus jednoznačné, že neuzatvára ani zmluvy o spotrebiteľskom úvere a neposkytuje ani spotrebiteľské úvery, a teda nie je povolené takéto zmluvy uzatvárať a spotrebiteľské úvery poskytovať. Súd prvej inštancie negoval dôkazný význam tohto vyhlásenia, podľa ktorého nebolo možné, aby sa akýkoľvek zamestnanec žalobcu vyjadril, že pôžičku dáme alebo bolo možné pôžičku bez problémov dať tak, ako je to uvedené v článku. Podstatnou je aj tá skutočnosť, že e-mailovou správou zo dňa XX.XX.XXXX (Č. XX:XX) svedok E. informoval svedkyňu Y. o existencii predmetného vyhlásenia žalobcu, ktoré však žalovaný pri skutkovom deji v článku vôbec nezohľadnil. Súd prvej inštancie naviac dôkazne e-mailovú komunikáciu medzi svedkami E. a Y. pred uverejnením článku (zo dňa 08.09.2015) vôbec v odôvodnení rozsudku nevyhodnotil, čím zaťažil rozsudok vadou podľa alebo d) . Žalobca má za to, že súd prvej inštancie posúdil dôkazný stav vo forme tvrdenia proti tvrdeniu a za tejto situácie (napriek tomu, že posúdil obsah článku ako skutkové tvrdenia (a nie kritiku), a že za tejto situácie znáša dôkazné bremeno žalovaný) uprednostnil svedeckú výpoveď zamestnanca žalovaného pred výpoveďou zamestnankyne žalobcu a nevzal do úvahy súvisiacu e-mailovú komunikáciu svedkov N. a E. vrátane ich svedeckých výpovedí, ako aj obsahu verejného vyhlásenia žalobcu. Zarážajúce je podľa žalobcu aj to, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že aj podľa obsahu článku skutkový dej v pobočke žalobcu v Košiciach potvrdil, že nedochádzalo k poskytovaniu spotrebiteľských úverov v súlade s verejným vyhlásením žalobcu a

neexistuje žiaden racionálny dôvod, prečo by malo práve v pobočke v Lučenci dôjsť k skutkovému deju s diametrálne odlišným obsahom a výsledkom. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani skutočnosť, že je vysoko nepravdepodobné, až vylúčené, že za situácie, keď bola činnosť žalobcu pod dohľadom, či už regulátora alebo médií a sám žalobca vydal verejné vyhlásenie o neposkytovaní spotrebiteľských úverov do udelenia povolenia, ktoré bolo distribuované po všetkých jeho pobočkách, že by si v tak závažnej situácii jeden z jeho zamestnancov mohol dovoliť nerešpektovať pokyn svojho zamestnávateľa a uviesť, že pôžičku dáme. Pravdou môže byť maximálne to, že zamestnanec uviedol, že pôžičku dáme, keď bude licencia. Je tiež zrejmé, že žalovaný sa snažil uniesť svoje dôkazné bremeno výlučne výpoveďou svojho zamestnanca, ktorý bol priamo zainteresovaný na výsledku súdneho konania (pretože vyhovenie žalobe žalobcu by znamenalo, že neuviedol v článku pravdu a tým závažne porušil svoje pracovné povinnosti). Už len z tohto dôvodu je výpoveď svedka S. v spojení s inými profesionálnymi lapsusmi nedôveryhodná. K takejto dôkaznej situácii žalobca uviedol, že voľné hodnotenie dôkazov má ústavné limity a nemôže byť prejavom svojvôle (napr. Nález ÚS ČR sp.zn. zo dňa 24.11.2005, nález ÚS ČR sp.zn. zo dňa 13.07.2000). Uprednostnenie výpovede jedného zamestnanca jednej strany pred zamestnancom druhej strany a súčasné ignorovanie skutkového deja na inej pobočke toho istého žalobcu v tom istom čase, dezinterpretácia verejného vyhlásenia žalobcu z rozhodného času a spôsobu poskytovania spotrebiteľských úverov, e-mailovej komunikácie týkajúcej sa prípravy článku a času bezprostredne po jeho zverejnení a iných svedeckých výpovedí (svedkov N. a E.) má podľa názoru žalobcu znaky svojvôle resp. arbitrárnosti a v žiadnom prípade nie je postupom obzvlášť starostlivým a obozretným pri hodnotení oboch výpovedí. Samotná skutočnosť, či svedkyňa E. v otázke návštevy polície v predmetnej pobočke hovorila pravdu alebo nie, je pre predmetný skutkový dej irelevantná. Rozhodujúce je, či žalovaný vie preukázať pravdivosť skutkových tvrdení v článku na adresu žalobcu spočívajúcich v poskytovaní spotrebiteľských úverov bez potrebného povolenia alebo nie. V súvislosti s výpoveďou svedkyne E. treba uviesť aj to, že práve ona predstavovala zdroj informácie novinára. Výpoveď novinára a zdroja jeho informácie boli teda v zásadnom rozpore, čo je tiež dôvodom, prečo súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď žalobu zamietol. Nesprávne je podľa žalobcu aj právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktorý aplikáciou testu proporcionality uprednostnil slobodu prejavu žalovaného pred právom na ochranu dobrej povesti žalobcu. Žalobca si uvedomuje privilegované postavenie periodickej tlače z hľadiska slobody prejavu, avšak podotýka, že sloboda prejavu nie je bezbrehá, a nepožíva ochranu v prípade excesu z nej, ktorý predstavujú nepravdivé dokonca difamujúce skutkové tvrdenia poukázal na Nález ÚS ČR zo dňa 10.07.1997, sp.zn. , Nález ÚS ČR zo dňa 09.02.1998, sp.zn. , Uznesenie NS ČR zo dňa 28.06.2007, sp.zn. , Nález ÚS ČR zo dňa 11.11.2005, sp.zn. , Nález ÚS ČR zo dňa 03.02.2015, sp.zn. , Nález ÚS ČR zo dňa 06.03.2012, sp.zn. , Nález ÚS ČR zo dňa 08.02.2000, sp.zn. ; Rozsudok NS ČR zo dňa 14.11.2007, sp.zn. . Uznesenie ÚS SR zo dňa 19.10.2011, sp.zn. . Nález ÚS SR zo dňa 18.09.2012, sp.zn. ). Z hľadiska testu proporcionality je rozhodujúce: a) KTO zásah vykonal; b) O KOM bol inkriminovaný článok a do KOHO sféry zasahoval; c) ČO bolo obsahom článku; d) AKO boli informácie v článku formulované; e) KDE bol článok uverejnený; f) KEDY bol článok uverejnený (napr. Uznesenie ÚS SR zo dňa 03.11.2011, sp.zn. týkajúce sa identického žalovaného a identickej periodickej tlače - K. X O.). Aplikujúc test proporcionality a vyššie uvedenú súdnu judikatúru, žalobca uvádza nasledovné: KTO: Z hľadiska pôvodcu zásahu žalobca, ako už uviedol vyššie, rešpektuje privilegované postavenie tlače, avšak za podmienky, že nejde o exces zo slobody prejavu, čo sa v danom prípade podľa názoru žalobcu stalo. Treba však uviesť, že žalobca je v danom prípade spojený s periodickou tlačou v podobe bulváru, o ktorom je všeobecne známe, že hľadá senzácie a často aj právne neprípustným spôsobom zasahuje do práv a slobôd iných. O KOM: Článok sa týkal žalobcu ako jedného z najväčších súťažiteľov na trhu poskytovania spotrebiteľských úverov, pričom negatívne výpady tlače majú nepochybne negatívny vplyv na jeho postavenie na trhu a povesť. Žalobca je právnickou osobou, nie je niečím ako osobou verejného záujmu (ak takýto status má vôbec v podmienkach ochrany dobrej povesti právnickej osoby svoje opodstatnenie). Neexistuje teda žiaden dôvod na to, aby žalobca strpel väčšiu intenzitu výpadov tlače proti svojej osobe. ČO: Obsahom článku boli skutkové tvrdenia (čo nespochybnil ani súd prvej inštancie), a teda nie kritika (hodnotiace úsudky) a celkový charakter a zmysel článku spočíval v údajnom neoprávnenom podnikaní žalobcu s dokonca trestnoprávnymi dôsledkami. Je zrejmé, že takéto tvrdenia sú extrémne zásadné a sú vo všeobecnosti objektívne spôsobilé dokonca až zlikvidovať subjekt, na ktorý mieria. Žalobca je toho názoru, že takéto tvrdenia môžu hraničiť až so šírením poplašnej správy o jeho neoprávnenom podnikaní. Predmetom článku naviac bola téma verejného záujmu, pričom podnikanie tzv. nebankových spoločností je často predmetom záujmu masmédií. AKO: Článok obsahoval expresívnejšie tvrdenia v podobe, že žalobca si robí zo zákonného

zákazu dobrý deň, že neplatia preňho pravidlá, a že podniká bez potrebného povolenia. Naviac, bol spojený s neprofesionálnou prácou novinára, ktorý nielenže si dôkazne nezabezpečil preukázanie pravdivosti svojich tvrdení, ktorého zdroj naviac pravdivosť informácie poprel, a ktorý ani len nebol v stave zabezpečiť aktuálnu fotografiu k článku. Novinár sám uviedol, že pôvodný text článku bol následne pozmenený, napriek tomu, však bola použitá citácia. Nebolo dodržané ani predloženie textu článku na autorizáciu dotknutým osobám. Sloboda prejavu nechráni postup novinára v rozpore s novinárskou etikou. Žalobca je vzhľadom na okolnosti daného prípadu toho názoru, že novinár hľadal senzáciu, a keď sa mu to nepodarilo, pristúpil k uverejneniu nepravdivých tvrdení. Na uvedenom nič nemení ani vyjadrenie žalobcu obsiahnuté v článku, pričom v článku chýba vysporiadanie sa s rozporom medzi vyjadrením žalobcu a tvrdeným skutkovým dejom v Lučenci. Ohliadnuc od toho, že je uvedené až na jeho záver, nič nemení na skutočnosti, že priemerný čitateľ si o článku mohol urobiť úsudok, že žalobca nedovolene podniká a porušuje zákon a v svojom vyjadrení klame. KDE: Článok bol uverejnený v periodiku bulvárneho charakteru (k čomu žalobca odkazuje na vyššie uvedené), pričom išlo o periodikum s celoštátnou distribúciou patriacim k lídrom na trhu a hojne navštevovaným webovým sídlom (pričom predmetný článok bol uverejnený aj na tomto webovom sídle), čo značne zvyšuje intenzitu zásahu. KEDY: Článok bolo uverejnený v čase zvýšeného záujmu verejnosti o tému podnikania tzv. nebankových spoločností. Bol spojený so zmenou právnej úpravy, ktorá znamenala sprísnenie ich podnikania, a ktorá nadobudla účinnosť iba niekoľko dní pred publikovaním článku. Tiež je potrebné uviesť, že zo súdneho spisu vyplýva aj skutočnosť, že pred publikovaním článku bola médiami hojne pertraktovaná kauza zamurovania pobočky žalobcu v Bratislave zo strany ex-poslanca E., za čo bol neskôr trestne stíhaný. Je teda treba zdôrazniť, že článok bol publikovaný aj v čase zvýšeného záujmu verejnosti o žalobcu a možno povedať, že iba „. Q. O. Q.. Na základe uvedeného je zrejmé, že predmetný článok a tvrdenia v ňom obsiahnuté a týkajúce sa žalobcu neprešli testom proporcionality, a teda nemôžu požívať ochranu slobody prejavu. Naopak, ako exces zo slobody prejavu predstavujú porušenie práva na ochranu dobrej povesti žalobcu. Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu žalobca teda žiada, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 22.03.2017, č.k. -347 v súlade s ustanovením zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.

22. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

23. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne a právne správny potvrdil (, ). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.05.2022 ( , ). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli žalobca, právny zástupca žalobcu, žalovaný a právni zástupcovia žalovaného upovedomení zákonným spôsobom.

24. Vo všeobecnosti možno uviesť, že do práva na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby podľa možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných práv fyzických osôb podľa a nasl. ) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami. Ide spravidla o nepravdivé skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby. Právnym predpokladom poskytnutia ochrany, v zmysle citovaných ustanovení je teda neoprávnenosť zásahu do dobrej povesti právnickej osoby a skutočnosť, že takýto zásah je objektívne spôsobilý ujmu na dobrej povesti vyvolať. Za neoprávnený zásah však nemožno považovať zásah za existencie takých okolností, ktoré protiprávnosť vylučujú, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, alebo aj iné konanie, ktoré zákon umožňuje a predpokladá, ktorým je napríklad aj podanie podnetu na trestné stíhanie tam, kde existuje podozrenie, že mohlo dôjsť k protiprávnemu konaniu, ale môže ísť aj o upozornenie na chybné konanie, vyjadrenie nespokojnosti, nesúhlas s postupom, alebo výsledkom určitej činnosti, prípadne vytknutie zistených nedostatkov a pod. Vždy preto treba skúmať, za akých okolností a v súvislosti s plnením akých práv a povinností ku konaniu, či prejavu došlo. Vo všeobecnosti samotné upozornenie na nedostatky a chyby nemožno považovať za neoprávnené. Spôsobilé privodiť ujmu by mohli byť takéto prejavy iba v prípade, ak by boli prednesené nevhodným resp. neprimeraným spôsobom, na nevhodnom

mieste a s určitou mierou publicity, ktorá nie je žiadúca. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda nevyžaduje sa popri neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Ak zásah spočíva v skutkových tvrdeniach, pôvodca neoprávneného zásahu sa zbaví (na ňom je povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť, bremeno tvrdenia, či dôkazné bremeno) občianskoprávnej sankcie, len ak preukáže, že tieto tvrdenia sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy) (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23.9.2009, sp.zn. ).

25. Tak, ako už bolo uvedené, súd prvej inštancie na základe výsledkov dokazovania dospel k záveru, že napadnutý článok neobsahuje informácie o žalobcovi, ktoré by bolo možné považovať za zjavne protiprávne, zrejme nepravdivé a dehonestujúce, respektíve takýto stav nie je preukázaný. Súd prvej inštancie takpovediac založil svoje rozhodnutie na tom, že uvedený článok neobsahuje difamačné tvrdenia, resp. publikovaný článok podľa názoru súdu prvej inštancie nevybočil ani z pravidla slušnosti a má charakter správy vychádzajúcej z pravdivého skutkového deja. Žalobca v rámci odvolania namietal, že súd prvej inštancie takpovediac uprednostnil výpoveď svedka K. S. (novinára), vo vzťahu k výpovedi svedkyne G. E. (zamestnankyňa žalobcu) napriek tomu, že iba oni dvaja boli prítomní pri danom rozhovore, pričom v danom prípade ich výpovede sa v konaní pred súdom prvej inštancie rozchádzali, a bremeno dôkazu ohľadom pravdivosti skutkových tvrdení zaťažovalo žalovaného. Na tento argument žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jasne vysvetlil, prečo „. O.F. pôsobila výpoveď svedka K. S. oproti svedkyni G. E.. Tak, ako vyplynulo zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý bol medzi svedkami nesporný je zrejmé, že rozhovor medzi týmito svedkami sa odohral krátko pred ukončením pracovnej doby, kedy svedkyňa E. upratovala priestory pobočky a jej koncentrácia na poskytnutie odpovede svedkovi S. by mohla zodpovedať tomuto časovému okamihu konca pracovnej doby. Svedkyňa E. sa podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní pred súdom nevyjadrovala dostatočne presne (presnosť pojmov), napriek tomu, že časový a priestorový popis deja rozhovoru, týchto svedkov sa zhoduje. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie si aj sám z tzv. „vonkajších“ prejavov svedkov dokáže ustáliť, či pravdivosť výpovede svedka. Už v rozhodnutiach pod č. R 64/1966, R 92/1968 bolo uvedené, že pri hodnotení dôkazu výpoveďou svedka spolurozhodujú aj momenty, ktoré spravidla nie sú (nemôžu byť) zachytené v zápisnici o súdnom pojednávaní (presvedčivosť vystupovania, kolísavosť, prejavy ohľadu k tomu - ktorému účastníkovi, väčšia alebo menšia ochota presne zodpovedať kladené otázky a mnoho iných), a preto odvolací súd zohľadňuje vnímanie súdu prvej inštancie, podľa ktorého aj na základe vonkajšieho pozorovania považoval výpoveď svedkyne G. E. za nedôveryhodnú. V tomto prípade odvolací súd dopĺňa, že dôveryhodnejšie vyznieva aj podľa názoru odvolacieho súdu svedecká výpoveď K. S. z dôvodu, že tento navštívil tak prevádzku Pôžičkárne v Košiciach, ako aj prevádzku Pôžičkárne v Lučenci, pričom v jednej prevádzke t.j. v prevádzke Pôžičkárne v Košiciach mu dali zamietavú odpoveď, čo sa týka poskytnutia úveru, zatiaľ čo v prevádzke Pôžičkárne v Lučenci mu zamietavú odpoveď nedali (ak by totiž svedok K. S. pri svojej výpovedi klamal, mohol uviesť aj údaje o možnosti získania pôžičky v prevádzke Pôžičkárne v Košiciach, čo však neurobil, nakoľko tam dostal zamietavú odpoveď). Tak, ako odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, svedok nemal dôvod informáciu skresľovať, ani ju prispôsobovať potrebe spracovávanej témy, respektíve zámerne klamať, nakoľko nevedel, či jeho informáciu vôbec zverejnia. Nebol autorom článku, poskytol iba podklad pre článok, a preto sa jeho tvrdenie ku kontextu všetkých udalostí javí ako dôveryhodnejšie. Odvolateľ taktiež v rámci odvolania namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil výpovede ostatných svedkov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého výpovede ostatných svedkov nemajú bezprostredný dopad na preukázanie skutkového deja rozhovoru, nakoľko žiaden z ďalších svedkov okrem G. E. a K. S. nebol priamym svedkom rozhovoru. Iba uvedený rozhovor G. E. a K. S. bol podkladom pre daný článok, a teda ďalšie tvrdenia zo strany vedenia resp. hovorcu žalobcu hoci podporujúce tvrdenia žalobcu, nie sú pre vec až také podstatné, hlavne za situácie, ak sa v konaní pred súdom ustálilo, že svedok K. S. povedal a interpretoval pravdu resp. pravdivé informácie. Výpovede týchto svedkov by boli podstatné, ak by žalovaný v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, a teda bolo by potrebné ich zohľadniť. Odvolací súd taktiež dodáva, že súd prvej inštancie správne realizoval aj test proporcionality, pričom na každú jednu otázku KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO jasne odpovedal. Tak, ako už uviedol súd prvej inštancie na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY zodpovedali obaja svedkovia, respektíve súd prvej inštancie tieto skutočnosti zistil v rámci riadneho zistenia skutkového stavu veci, pričom tieto neboli medzi stranami sporu sporné. Pokiaľ ide o otázku, AKO v danom prípade tu vzniká rozdielne vnímanie situácie, nakoľko tak ako bolo už vyššie uvedené výpovede svedkov G. E. a K. S. sa rozchádzajú a to práve v základnej otázke o poskytnutí úveru. Svedok K. S. tvrdí, že pracovníčka pobočky mu oznámila: „. O., X. Q., Ž. X. J. G. W. I. J. Č..“. Zatiaľ, čo svedkyňa G. E. tvrdila, že rozhovor

prebehol „na N., bola to rýchla komunikácia medzi dvermi, pričom vysvetlila štandardný postup k spísaniu žiadosti o pôžičku, čo všetko k tomu treba. Na otázku, či má žalobca licenciu, a či to nie je potrebné k pôžičke odpovedala, že jej udelenie očakávajú každý deň a nech sa zastaví budúci týždeň. Keď licenciu budú mať, bude možné s pani spísať žiadosť. K. S. nepoznala. Súčasne v rámci svojej výpovede uviedla, že na vstupných dverách bol zverejnený oznam o zákaze poskytovania spotrebiteľských úverov tak, aby to mohla skontrolovať aj polícia. Interpretácia týchto rozporných výpovedí bola potom na súde, pričom odvolací súd na podporu správnosti záverov súdu prvej inštancie dopĺňa, ak by skutočne existoval interný pokyn prijímania žiadostí o úver, pričom títo žiadatelia by následne čakali do vydania licencie v prospech spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., a pobočky by mali oprávnenie prijímať takého žiadosti, tak by sa mal takýto pokyn a postup týkať všetkých prevádzok žalobcu, a teda všetky prevádzky by boli oprávnené takúto žiadosť spísať a doklady požadovať. V prevádzkarni žalobcu v Košiciach však takúto žiadosť neprijali s odôvodnením, že nemajú licenciu. V prevádzkarni žalobcu v Lučenci však postupovali už inak, preto svedok K. S. tieto informácie poskytol žalovanému, za účelom podkladov k článku. Z opačného pohľadu odvolací súd uvádza, že na ťarchu žalobcu treba potom vyložiť skutočnosť, že zamestnankyňa žalobcu vôbec pripustila prijímanie žiadosti o úver, a to v situácii, kedy žalobca ešte nedisponoval platnou licenciou na poskytovanie úveru. V takomto prípade totiž žalobca podľa názoru odvolacieho súdu nebol oprávnený prijímať ani len žiadosti o poskytovanie úveru (hoci by o pridelení samotného úveru rozhodol až po vydaní licencie), a teda sa mal zachovať rovnako, ako v prípade jeho pobočky v Košiciach. Keďže jeho zamestnankyňa v Lučenci pripustila prijatie žiadosti o úver, bolo možné zo strany autora článku vyvodiť hodnotiaci úsudok o tom, že je prípustné, že by konanie žalobcu na menovanej pobočke mohlo dospieť až do štádia poskytnutia samotného úveru. Preto takýto hodnotiaci úsudok autora článku nebolo možné vyhodnotiť ako neprimeraný. Navyše tým, že žalovaný poskytol žalobcovi dostatočný priestor na vyjadrenie sa k tomuto úsudku, pričom žalobca tieto „. podľa odvolacieho súdu aj náležite vyvrátil, došlo zároveň k neutralizácii resp. k eliminácii prípadných negatívnych dopadov v oblasti dobrého mena žalobcu. Ani bežný čitateľ nemohol v tomto prípade zaujať jednoznačný názor, že žalobca poskytuje úvery bez licencie. Každý čitateľ potom musel dospieť k presvedčeniu, že tu také podozrenie síce bolo, avšak sa nepreukázalo. Ak potom žalovaný zverejnil článok, ktorý sa týkal verejného záujmu (dodržiavanie platných predpisov pri poskytovaní úverov obyvateľstvu nepochybne verejným záujmom je), a z ktorého sa pôvodné podozrenia jeho autora z protiprávnej činnosti žalobcu nepotvrdili (resp. boli relevantne vyvrátené), nemohlo to ohroziť dobré meno žalobcu (práve naopak výsledkom bolo, že žalobca úvery neoprávnene neposkytuje). Iba samotná skutočnosť, že sa článok týkal žalobcu bola irelevantná, nakoľko v popredí bol verejný záujem na informovaní, pričom žalobcu je potrebné považovať za jedného z najväčších poskytovateľov nebankových úverov. Uvedený článok však vo svojej podstate vôbec nevyznel v neprospech žalobcu, ale podozrenia voči nemu sám žalobca vyvrátil práve tým, že mu dal žalovaný vo svojom článku na to priestor. Na základe uvedeného odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že na otázku AKO bolo potrebné odpovedať tak, že pracovníčka pobočky „. oznámila: „. O.S., X. Q., Ž. X. J. G. W. I. J. Č.....“. Žalobcovi však možno dať v rámci odvolania za pravdu v tom, že názov článku je veľmi expresívny a nekorešponduje s obsahom článku, je skutočne napísaný s nadsázkou, dokonca tak, že nezodpovedá obsahu článku a to z dôvodu, že z článku sa nie je možné dočítať, že by žalobca takúto pôžičku komukoľvek naozaj poskytol. Tieto skutočnosti však samé o sebe nie sú spôsobilé pre vyhovenie žalobe. Z obsahu článku odvolací súd nadobudol dojem, že pracovníčka žalobcu prisľúbila poskytnutie úveru, nakoľko dúfala, respektíve mala za to, že licenciu na poskytovanie úverov dostanú. Odvolací súd v tomto prípade považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keby informácie uvedené v rámci tohto článku neboli pravdivé, tak článok s takýmto obsahom (ohliadnuc od expresívneho názvu) nebol spôsobilý zasiahnuť do dobrého mena právnickej osoby žalobcu, nakoľko nešlo o neoprávnený zásah (v duchu nespôsobilosti privodiť ujmu na dobrom mene žalobcu). Nie každé nepravdivé tvrdenie je totiž spôsobilé zasiahnuť do dobrého mena právnickej osoby. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, za neoprávnený zásah nemožno považovať zásah za existencie takých okolností, ktoré protiprávnosť vylučujú, napríklad v tomto prípade išlo o upozornenie na chybné konanie, prípadne nesúhlas s postupom konania žalobcu. Vždy je potrebné skúmať za akých okolností a v súvislosti s plnením akých práv a povinností ku konaniu, či prejavu došlo. Vo všeobecnosti teda samotné upozornenie na chybné konanie žalobcu nemožno považovať za neoprávnené. Z obsahu článku podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalobca postupoval v rozpore so zákonom, (žiaden úver v čase zákazu neposkytol), pričom v samotnom článku dal žalovaný priestor aj na vyjadrenie žalobcovi, ktorý takpovediac vyvrátil tvrdenie o prísľube zamestnankyne žalobcu poskytnúť takýto úver v čase, kedy licenciu nemali, respektíve ňou nedisponovali. Z uvedeného dôvodu odvolací súd má za to, že v tomto prípade absentuje neoprávnený zásah ako predpoklad poškodenia dobrej povesti právnickej osoby. Na ďalšie argumenty odvolateľa uvedené v odvolaní, napr. skutočnosť, že išlo bulvárne médium

resp., že fotografia zverejnená v článku nebola aktuálna, ako aj ďalšie skutočnosti tvrdené v rámci podaného odvolania odvolací súd uvádza, že tieto nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie v danej veci, a preto považuje za nadbytočné sa k nim vyjadrovať. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (, ).

26. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

27. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. -34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. ).

28. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

29. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a ich náhradu úspešným žalovaným v 1. a v 2. rade náhradu trov konania priznal v rozsahu 100 %.

30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).