Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-34-2018.pdf
PDF · 208.18 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/34/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkýň: X. S. M., T.. XX.X.XXXX, H. T. G. Č.. XX, B. - T. G., Č. M., X. I.. G. R., T.. X.X.XXXX, H. W. XXX, W. - W., Č. M., X. V. R., T.. X.X.XXXX, H. H. D. XXXX/X, C. XX - Č. I., Č. M., Ž. 1, 2, 3 zastúpené Mgr. Vítom Tokarským, advokátom v Českej republike, so sídlom 28. října 1001/3, Praha 1, adresa na doručovanie: JUDr. Zuzana Smetanová, advokátka, Horná 51, Banská Bystrica, Slovenská republika, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, námestie SNP č. 33, Bratislava, zastúpená JUDr. Martinou Mrázovou, advokátkou, Advokátska kancelária Šoltésovej 20, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkýň 1, 2 a 3 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.7.2017 č.k. 10C/195/2001 - 659, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á voči žalobkyniam 1, 2 a 3 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyne 1, 2 a 3 (po ostatnej zmene žalobného petitu) voči žalovanej domáhali určenia, že každá samostatne je vlastníčkou podielu 1/9 nehnuteľnosti parc. č. XX o výmere 262 m2, zastavaná plocha a stavby súp. Č.. XXXXXX na označenej parcele, zapísaných v KN Katastrálneho úradu H., Správou katastra H. V. na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v H., kat. úz. G. I., vedených na adrese H. O.. Č.. X, H.. Alternatívne sa žalobkyne domáhali určenia, že každá samostatne je vlastníčkou podielu 3/9 nehnuteľností parc.č. XX o výmere 262 m2, zastavaná plocha a stavby súp. č. XXXXXX na označenej parcele, zapísaných v KN Katastrálneho úradu H., Správou katastra H. V. na LV č. XXXX, nachádzajúcich sa v Bratislave, kat. úz. G. I., vedených na adrese H. O.. Č.. X, H.. Svojím v poradí prvým rozsudkom zo dňa 24.10.2012 č.k. 10C/195/2001-389 žalobu žalobkýň zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu trov konania, keď dospel k záveru, že na strane žalobkýň chýba naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení vlastníctva, nakoľko, ak by aj dospel k záveru, o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 28.11.1972, nemohol by ich žalobe vyhovieť, nakoľko žalovaná nadobudla vlastníctvo k označeným nehnuteľnostiam vydržaním v zmysle ust. § 134 Obč. zák. Na odvolanie žalobkýň Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím uznesením zo dňa 30.9.2014 č.k. 9Co/152/2013- 433 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že záver súdu prvej inštancie o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovanou vydržaním je predčasný, s tým, že odvolací súd zastal názor, že naliehavý právny záujem žalobkýň na požadovanom určení spoluvlastníckeho práva je daný.
2/ Súd prvej inštancie následne vec meritórne opäť prejednal, pričom sa v konaní riadil záverom odvolacieho súdu; doplnil dokazovanie - oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založenými v
súdnom spise, ako aj v spisoch bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/1992, Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C 69/1996, opäť vykonal dokazovanie výsluchom žalobkýň, svedkov I. I., C.. Z. Š. na pojednávaní konanom dňa 30.9.2015. Z výsluchu žalobkýň, ako aj z obsahu listinného dôkazu
- uznesenia Štátneho notárstva pre Prahu 2 č.k. 2 D 2764/62-10 zo dňa 10.47.1964, právoplatného dňa 10.7.1964 mal súd za preukázané, že žalobkyne sa stali spoluvlastníčkami opísanej nehnuteľnosti v úvode odôvodnenia rozsudku, každá v 1/9-ine k celku. Žalobkyne vo výpovediach potvrdili skutkový stav uvádzaný v žalobe a žiadali, aby súd vyhovel žalobe po tom, čo by súd ako predbežnú otázku vyriešil, že kúpna zmluva v znení jej písomného dodatku zo dňa 28.11.1972 je absolútne neplatná a to z dôvodu, že žalobkyňa 3 v čase uzavretia kúpnej zmluvy mala 17 rokov, teda nebola plnoletá a kúpna zmluva obsahuje chyby v písaní. Ako druhý dôvod neplatnosti zmluvy žalobkyne uvádzali, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Z výsluchu žalobkýň, ako aj z listinného dôkazu - Kúpnej zmluvy 7.12.1972 a jej písomného dodatku zo dňa 28.11.1972 mal súd preukázané, že žalobkyne 1 až 3 a Y. R. svoje spoluvlastnícke podiely predali Slovenskému ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava Hrad za kúpnu cenu 127.800,- Kčs. Z listinného dôkazu zo dňa 14.12.2001 adresovaného SR Správe kultúrnych zariadení MK SR vyplýva, že žalobkyne 1 až 3 listom zo dňa 14.12.2001 odstúpili od predmetnej kúpnej zmluvy.
3/ Z obsahu pripojeného spisu Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/92 mal súd preukázané, že žalobkyňa 1 sa žalobou doručenou súdu dňa 31.3.1992 domáhala voči Slovenskej republike zastúpenej Správou kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v zmysle reštitučného zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách vydania celej nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, respektíve vydania jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, alternatívne sa domáhala nahradenia prejavu vôle uzavrieť s ňou ako žalobkyňou a žalovaným dohodu o vydaní veci, ktorej určenia vlastníckeho práva sa domáha v prejednávanej veci. Svoj reštitučný návrh odôvodnila tým, že kúpna zmluva /citovaná súdom vyššie/ bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Žaloba bola súdom zamietnutá rozsudkom č. k. 8C 103/92-47, zo dňa 23.6.1994, právoplatným dňa 14.7.1995. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konanie vo veci sp. zn. 10C 195/2001 z dôvodu právoplatne skončenej veci nezastavil, nakoľko v konaní neboli splnené podmienky na zastavenie konania vo vzťahu ku konaniu vedeného bývalým Obvodným súdom Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/1992. V konaní sp.zn. 8C 103/1992 bola stranou sporu len žalobkyňa 1, predmetom konania bolo vydanie nehnuteľnosti, respektíve spoluvlastníckeho podielu na základe reštitučného zákona. Teda nebola splnená podmienka totožnosti účastníkov konania, nakoľko v prejednávanej veci sú stranou sporu žalobkyne 1 až 3 a nielen žalobkyňa 1, ktorá bola účastníčkou konania vo veci sp. zn. 8C 103/1992 a ani predmet konania nie je obsahovo totožný.
4/ Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že vzhľadom na nedostatok veku žalobkyne 3 ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy dňa 7.12.1972 s právnym predchodcom žalovaného, je kúpna zmluva neplatným právnym úkonom s poukazom na ust. § 38 ods.1 Obč. zák. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná na základe vykonaného dokazovania, ktoré bol povinný doplniť v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu. Súd skúmal predpoklady vzniku vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnosti, ku ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobkyne v konaní domáhajú vydržaním. Súd mal za to, že predmet vydržania bol spôsobilý, držba na základe uzavretej kúpnej zmluvy a jej dodatku bola právnym predchodcom žalovaného, ako aj žalovaným oprávnená a teda dobromyseľná, držba nehnuteľnosti bola nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby - pri nehnuteľnosti 10 ročná. Právny predchodca žalovanej, ako aj žalovaná sú subjektami, ktoré mohli predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva vydržať, žalovaná a právny predchodcovia žalovanej nehnuteľnosť užívali ako vlastnú - čo sa prejavovalo v rozsahu a spôsobe jej užívania, investovania finančných prostriedkov na jej rekonštrukciu a prestavbu. Výsledkom splnenia všetkých požadovaných predpokladov vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva k vydržanej veci vydržiteľom okamihom uplynutia vydržacej doby. Tento právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Právna úprava vydržania vlastníckeho práva pred 1.1.1992 neumožňovala vydržanie právnickou osobou a teda ani štátom, lebo táto osoba nebola spôsobilým subjektom vydržania podľa ustanovenia § 132 a ods.1 Obč. zák. v znení platnom do 1.1.1992. Zrovnoprávnením všetkých foriem vlastníctva sa právnická osoba a teda aj štát, stali spôsobilým subjektom vydržania podľa ustanovenia § 134 ods.1 Obč. zák. a do doby vydržania si obidva subjekty mohli započítať aj oprávnenú držbu do 1.1.1992. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval na znenie ust. § 872 ods.6 Obč. zák. k úpravám účinným od 1.1.1992 /zákon č. 509/1991 Zb., ktorým bol novelizovaný Obč. zák./.
5/ Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaná Slovenská republika zastúpená Správou kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry Slovenskej republiky mala právo hospodárenia s nehnuteľnosťou od 1.4.1991, nakoľko sa zlúčila so Strediskom zahraničných stykov MK SR, ktoré nehnuteľnosť malo do uvedeného dátumu v správe. Z aktuálneho výpisu LV č. XXXX je žalovaná vedená ako vlastník nehnuteľnosti pod V -164/98. Žalobkyňa 1 tým, že sa domáhala vydania nehnuteľnosti v zmysle reštitučného zákona č. 87/1991 Zb. nenarušila dobromyseľnosť žalovanej a právneho predchodcu žalovanej. Reštitučný zákon za podmienok ustanovených zákonom umožnil oprávnenej osobe domáhať sa vydania nehnuteľnosti za predpokladu splnenia zákonom špecifikovaných podmienok, avšak počas konania sa na povinnú osobu hľadelo ako na oprávnený subjekt, ktorý nehnuteľnosť má v dobromyseľnej držbe - respektíve vo vlastníctve a len za predpokladu splnenia zákonom stanovených podmienok ako osoba povinná, bola povinná nehnuteľnosť vydať osobe oprávnenej. Súd dodal, že ak by aj žalobou o vydanie nehnuteľnosti v rámci reštitučného konania mohlo prísť k narušeniu podmienok nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním, z obsahu pripojeného spisu bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/1992 je zrejmé, že žaloba o vydanie nehnuteľnosti v reštitučnom konaní bola súdu doručená dňa až dňa 31.3.1992 a právnemu predchodcovi žalovanej bola doručená dňa 14.4.1992, kedy už dňom 1.1.1992 uplynula vydržacia lehota, nakoľko pôvodný vlastník nehnuteľnosť nadobudol do vlastníctva na základe uzavretej kúpnej zmluvy už dňa 28.11.1972 a na základe novely Obč. zák. č. 509/1991 Zb. sa dňom 1.1.1992 stal vlastníkom nehnuteľnosti právny predchodca žalovanej. Žalobkyne aj žalobu vo veci samej súdu doručili až dňa 28.12.2001, ktorá bola žalovaným doručená dňa 7.6.2004, 8.6.2004, teda po uplynutí vydržacej lehoty.
6/ Právny predchodca žalovanej a žalovaná s nehnuteľnosťou nakladali ako s vlastnou a obsah písomností, ktoré žalobkyňa 1 doručovala rôznym subjektom v čase uplatnenia si nároku na vydanie nehnuteľnosti v rámci reštitučného konania pred platnosťou a účinnosťou zákona č. 87/1991 Zb. a po nadobudnutí platnosti a účinnosti predmetného reštitučného zákona, neboli obsahovo spôsobilé narušiť dobrú vôľu právneho predchodcu žalovanej ani žalovanej, že s nehnuteľnosťou nakladali ako vlastnou. V tomto kontexte súd prvej inštancie, v zmysle záveru odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom písomností špecifikovaných odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení, ktorých obsah súd cituje nižšie. Písomnosti boli založené do spisov vedených bývalým Obvodným súdom Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/92, Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 16C 69/1996, zároveň súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov mená ktorých súd uviedol vyššie za účelom zistenia spôsobu užívania nehnuteľnosti žalovanou. Súd prvej inštancie na upresnenie dodal, že podľa vyjadrenia žalobkyne 1 zastupovala žalobkyne 2 a 3 v reštitučnom konaní pred správnymi orgánmi, ako aj v konaní vedenom bývalým Obvodným súdom Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/92 o vydanie nehnuteľnosti, v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. a v konaní o obnovu konania, ktoré bolo vedené Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 16C 69/1996.
7/ Z obsahu pripojeného spisu bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/1992 vyplýva, že žalobkyňa 1, v procesnom postavení navrhovateľky podľa, v rozhodnom období, platného O.s.p., súdu dňa 31. 3. 1992 doručila žalobu, ktorou sa domáhala voči odporcovi - SR - Správe kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry SR, aby súd uložil odporcovi uzavrieť dohodu o vydanie veci podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, resp. dohody o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na H. O. Č.. X D. H. (P. O. Č..X D. H.) s odôvodnením, že žalobkyňa vyzvala žalovanú na vydanie nehnuteľnosti, ktorá jej listom zo dňa 12.12.1991 odpísala, že neboli naplnené dôvody vydania nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona - žalovaná v liste uviedla, že má za to, že kúpna zmluva nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, stavba zásadnou prestavbou stratila svoj stavebnotechnický charakter, a že nehnuteľnosť nie je možné vydať žalobkyni aj z dôvodu, že stavba je vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Žalobkyňa v žalobe uvádzala dôvody, pre ktoré sa nestotožňuje s vyjadrením žalovanej - v konaní označenom odporcom. V bode označenom II uviedla, že v roku 1963 požiadal vtedajší Mestský výbor Zväzu požiarnej ochrany v Bratislave - Finančný odbor Mestského národného výboru v Bratislave, o prevod nehnuteľnosti, v žalobe označenej, do vlastníctva štátu a do svojej operatívnej správy. Predmetná žiadosť bola zamietnutá. Dňa 7.12.1972 bola uzavretá kúpna zmluva medzi Slovenským úradom pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, ktorý bol zastúpený podnikom Slovenského zväzu družstiev DRUPOS a spoluvlastníkmi nehnuteľností, z ktorých jedna bola žalobkyňa. Kúpna cena bola dohodnutá na sumu 127.800,- Kčs. Žalobkyňa v bode III. žaloby uviedla, že kupujúci neakceptoval jej pripomienky k veľkosti spoluvlastníckeho podielu a námietky k výške kúpnej ceny.
Vyzval žalobkyňu, aby kúpnu zmluvu podpísala v lehote ôsmich dní, v opačnom prípade by došlo k vyvlastneniu nehnuteľnosti. Žalobkyňa taktiež uviedla, že kupujúcim jej bolo oznámené, že, ak by bolo potrebné, aby do Prahy vycestoval právny zástupca kupujúceho, bude vyzvaná na náhradu trov. Žalobkyňa konanie kujúceho, v zastúpení spoločnosti DRUPOS, pred podpísaním zmluvy vyhodnotila tak, že zmluvu uzavrela v tiesni, a že nešlo o dobrovoľný predaj štátnej organizácií. V bode IV. žalobkyňa uviedla, že nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že stavba stratila zásadnou prestavbou svoj stavebnotechnický charakter, že ide o kultúrnu pamiatku. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba bola žalovanej doručená dňa 14. 4. 1992. Z obsahu vyjadrenia žalovanej v reštitučnom konaní vedenom Obvodným súdom Bratislava 1. pod sp. zn. 8C 103/1992 zo dňa 20.5.1992 vyplýva, že obsahuje reakciu na tvrdenia uvádzané v žalobe. Vo vyjadrení žalovaná uviedla, že právo hospodárenia s nehnuteľnosťou mala od 1. 4. 1991, kedy na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry SR došlo k zlúčeniu so Strediskom zahraničných stykov MK SR, ktoré nehnuteľnosť malo v správe. Vo vyjadrení sú uvádzané dôvody, pre ktoré nehnuteľnosť nebolo možné žalobkyni a jej bratrancovi Y.. R. vydať s odkazom na ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb. Z obsahu pripojeného spisu je zrejmé, že žalovaná doplnila svoje vyjadrenie k žalobe, podaním zo dňa 3.11.1993 a namietala, že žalobkyňa si reštitučný nárok na vydanie nehnuteľnosti uplatnila po uplynutí prekluzívnej lehoty. Žalovaná namietala, že žiadosť žalobkyne o vydanie nehnuteľnosti zo dňa 26.9.1991, zaevidovaná pod č. MK-4761/1991-22 mu bola ako povinnej osobe Ministerstvu kultúry SR doručená dňa 2.10.1991, ktorá bola žalovanou zaevidovaná pod číslom 906/91, v dôsledku čoho neboli splnené podmienky, podľa ustanovenia § 5 ods. 1,2 zákona č. 87/1991 Zb. Rovnopis žiadosti žalobkyne v spise založený nebol. Z obsahu pripojeného spisu Obvodného súdu Bratislava 1 vyplýva, že súd žalobu rozsudkom č. k. 8C 103/92-47 zo dňa 23.6.1994 zamietol. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave č. k. 10Co 284/94-78 zo dňa 20.10.1994. Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 2Cdo 38/95-94 zo dňa 23. 6. 1995 dovolanie žalobkyne zamietol. Najvyšší súd zhodne so súdmi nižšej inštancie jednoznačne vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa nárok si neuplatnila riadne a včas u povinnej osoby a jednoznačne bol vyslovený názor, že v rozhodnom období MK SR nebolo povinnou osobou.
8/ Písomnosti založené v spise bývalého Obvodného súdu Bratislava 1, na obsah ktorých poukazoval odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení - list Strediska zahraničných stykov, Ministerstva kultúry SSR zo dňa 10.1.1991, zn. 18/Práv./1991 /, list Okresného úradu Bratislava I zo dňa 5.2.1991, zn. Fin.72/91 /, list Okresného úradu Bratislava, finančné oddelenie, referát správy majetku zo dňa 28. 6. 1991 zn. 319, Fin.72/91-maj.B./, list Správy Kultúrnych zariadení MK SSR/ zo dňa 12. 12. 1991, zn. 1140/91 sú svojim obsahom odpovede na listy žalobkyne 1, ktorá komunikovala s dotknutými subjektmi iba v rámci reštitučného konania. Súd taktiež dodal, že Okresný úrad Bratislava I, s ktorým žalobkyňa 1 komunikovala, nebol ani povinným subjektom v rámci reštitučného konania, a teda v prípade doručenia akejkoľvek žiadosti žalobkyňou tomuto subjektu by nemohlo prísť k narušeniu dobrej viery žalovanej v rámci držby nehnuteľnosti, ku ktorej sa žalobkyne domáhajú učenia vlastníckeho práva. 9/ Z obsahu spisu Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 16C 69/1996 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa sa domáhala povolenia obnovy konania vedeného Obvodným súdom Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/1992 na tom skutkovom základe, že súdy v pôvodnom konaní sp. zn. 8C 103/1992 nerozhodli meritórne o jej žalobe, žalobu zamietli z dôvodu prekludovania jej reštitučného nároku. Predmetné konanie bolo zamerané na zistenie včasnosti doručenia žiadosti o vydanie nehnuteľnosti žalobkyňou 1 podľa zákona č. 87/1991 Zb., povinnej osobe. V spise sú založené identické listinné dôkazy ako v spise vedeného bývalým Obvodným súdom Bratislava 1 sp. zn. 8C 103/1992. Žaloba o povolenie obnovy konania bola zamietnutá uznesením č. k. 16C 69/96-191 zo dňa 21. 11. 2002, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co 73/03-202 zo dňa 30. 7. 2003.
10/ Z obsahu založených listinných dôkazov tak v konaní sp. zn. 8C 103/92, sp. zn. 16C 69/96 vyplýva, napríklad z listu Ministerstva kultúry SR zo dňa 30. 11. 1990 číslo MK -24411/1990-1 založeného v spise Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C 69/1996 na č. l. 144 a nasl, že žalobkyňa 1 listom zo dňa 11. 11. 1990 požiadala ministerstvo o oznámenie postupu pri uplatňovaní vlastníckych práv k nehnuteľnosti na P. O. Č.. X D. H.. Ministerstvo žalobkyni 1 oznámilo, že jej žiadosť bola postúpená na Stredisko zahraničných stykov MK SR, ktoré je kompetentné ako správca budovy žiadosť riešiť v súlade s platnou právnou úpravou.
11/ Z obsahu listu Okresného úradu Bratislava, finančného oddelenia, referátu správy majetku zo dňa 28.6.1991 značka 319, Fin72/91-maj. B založeného v spise Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C
69/1996 na č. l. 70 a nasl. vyplýva, že Okresný úrad Bratislava oznamoval žalobkyni 1 , ktorá dotknutý úrad žiadala o oznámenie akým spôsobom a podľa akých predpisov nadobudol Československý štát do vlastníctva nehnuteľnosť na P. O. Č.. X D. H. , že nehnuteľnosť bola zverená do majetku rezortu Ministerstva kultúry SR. Nehnuteľnosť slúži kultúrno-reprezentačným účelom Ministerstva kultúry SR. Objekt je historickou pamiatkou a je zaevidovaný v Štátnom zozname kultúrnych pamiatok na území mesta Bratislavy pod. č. BA-N/227 ako meštiansky dom I. Kategórie. Nehnuteľnosť bola zreštaurovaná a odovzdaná do prevádzky 1.1.1978. Z odpovede je ďalej zrejmé, že nehnuteľnosť obhospodaroval Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti s ochrany prírody Bratislava hrad. Od 1.1.1980 objekt bol zverený Správe kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry SR/Stredisko zahraničných stykov MK SR, ktorá na základe hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku ev. č. 5461/79 objekt nadobudla od Slovenského ústavu starostlivosti a ochrany prírody Bratislava hrad. Z obsahu listu zároveň vyplýva, že dopytovaný orgán žalobkyni 1 oznámil, že zatiaľ nemá podklady pre posúdenie riešenia majetko-právneho usporiadania vlastníctva zo strany Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a OP Bratislava hrad zo strany DRUPOS - ktoré zaniklo v roku 1977, ktoré zabezpečovalo prevod vlastníctva na štát. Z obsahu listu vyplýva, že žalobkyňa 1 bola vyzvaná, aby uviedla, či jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo odňaté za náhradu alebo bez náhrady. Obvodným úradom bolo žalobkyni 1 zároveň oznámené, že po doplnení požadovaných podkladov Obvodný úrad postúpi žiadať žalobkyne o vydanie nehnuteľnosti Ministerstvu kultúry SR z dôvodu, že Obvodný úrad Bratislava nie je osobou povinnou na vydanie nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991 Zb. z dôvodu, že nehnuteľnosť je majetkom rezortu Ministerstva kultúry SR.
12/ Z obsahu listu Okresného úradu Bratislava, finančného oddelenia, referátu správy majetku zo dňa 16.9.1991 značka Fin 319,72/91-maj.B založeného v spise Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C 69/1996 v časti prílohy k spisu vyplýva, že Okresný úrad odstúpil Ministerstvu kultúry SR korešpondenciu vo veci vrátenia nehnuteľnosti na P. O. v H. doručenú úradu v rámci uplatnenia si reštitučného nároku žalobkyňou v prvom rade.
13/ Z obsahu fotokópie poštovej knihy Správy kultúrnych zariadení MK SR založenej v spise sp.zn.16C 69/1996 v prílohe je zrejmé, že Správe kultúrnych zariadení MK SR bolo dňa 2.10.1991 doručené podanie, obsahom ktorého bolo uplatnenie si reštitučného nároku na P. O. Č.. X (označenie zásielky je bez bližšej identifikácie).
14/ Z obsahu listu Strediska zahraničných stykov, Ministerstva kultúry SR zo dňa 10. 1. 1991 založeného v spise bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 sp.zn. 8C 103/1992 v prílohách vyplýva, že sa týkal reštitučného uplatnenia nároku žalobkýň, v liste sa Stredisko zahraničných stykov Ministerstva kultúry SR nezaoberá a ani neodkazuje na Kúpnu zmluvu, ale reštitučný nárok žalobkýň je posudzovaný dotknutou organizáciou len v rámci reštitučných zákonov a zároveň boli žalobkyne požiadané o doplnenie ich podania v súvislosti s reštitučnými zákonmi. Z uvedeného listu vyplýva, že list doručený žalobkyňami Stredisku zahraničných stykov nemal náležitosti, išlo o neúplné a nekvalifikované podanie, v dôsledku čoho nemohla byť spochybnená dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovanej.
15/ Z obsahu listu Okresného úradu Bratislava I zo dňa 5.2.1991, zn. Fin72/91 založeného v spise bývalého Obvodného súdu Bratislava 1sp.zn. 8C 103/1992 vyplýva, že ide o odpoveď na žiadosť žalobkyne 1, ktorou si uplatnila reštitučný nárok. Z obsahu listu vyplýva, že bola žalobkyňa 1 vyzvaná na doplnenie jej podania v súlade s reštitučnými zákonmi.
16/ Z listu Správy kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry SR zo dňa 12.12.1991 značka 1140/91 založeného v spise bývalého Obvodného súdu Bratislava 1 sp.zn. 8C 103/1992 vyplýva, že týmto listom dotknutý orgán reagoval na žiadosť žalobkýň v zmysle reštitučných zákonov a v liste sa Správa kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry SR zaoberá len výslovne otázkou reštitučného nároku - otázkou, či Kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle zákona č. 87/1991Zb.
17/ Svedkyňa C.. Z. Š. vo výpovedi uviedla, že od roku 1976 do 1989 bola vedúcou Účelového zariadenia Ministerstva kultúry SR (ďalej MK SR), ktorého sídlo bolo na P. O. Č.. X D. H. - v nehnuteľnosti, ku ktorej sa žalobkyne domáhajú určenia vlastníckeho práva. Nehnuteľnosť bola využívaná MK SR na reprezentačné účely. Svedkyňa uviedla, že v čase, keď začala vykonávať pracovnú činnosť v uvedenej nehnuteľnosti, táto nehnuteľnosť bola v dezolátnom a zanedbanom stave. Nehnuteľnosť bola
rekonštruovaná v rozsahu povolenom Pamiatkovým úradom SR. Svedkyňa uviedla, že žalovaný sa o nehnuteľnosť staral riadne, v objekte boli dobudované dva podkrovné apartmány, ktoré boli aj zariadené, bola kompletne zrekonštruovaná strecha - bola vymenená strešná krytina za sumu 1 milón stotisíc Sk, pôvodná strecha zatekala, nezodpovedala technickým normám. Svedkyňa ďalej vo výpovedi uviedla, že bol menený interiér domu, rekonštruovaná bola pivnica, ktorá bola zatečená v dôsledku priesaku spodnej vody.
18/ Svedok I. I. vo výpovedi uviedol, že v roku 1981 začal pracovať u zamestnávateľa - Správe kultúrnych zariadení, svedok vo výpovedi uviedol, že ako zamestnanec mal na starosti budovy, okrem iných aj budovu na H. O. Č.. X D. H. (P. Č.. X D. H.). Svedok uviedol, zhodne s vypočutou svedkyňou C.. Z. Š., že nehnuteľnosť bola rekonštruovaná v rozsahu kompletnej výmeny strešnej krytiny cca za 1,5 mil. Sk, boli odstraňované závady na kúrení, sanite. Svedok uviedol, že aktuálne je robená rekonštrukcia plynového zariadenia ústredného kúrenia. Na nehnuteľnosti je vykonávaná aj preventívna údržba tak, aby nehnuteľnosť bola v dobrom technickom stave. Svedok sa nevedel vyjadriť, či bola zväčšovaná zastavaná plocha nehnuteľnosti, uviedol zhodne s vypočutou svedkyňou, že boli dobudované podkrovné apartmány. Svedok taktiež potvrdil, že nehnuteľnosť v čase, keď sa stal zamestnancom Správy a údržby nehnuteľností bola zrekonštruovaná, zariadená nábytkom, ktorý bol vyrobený umeleckými remeslami.
19/ Žalovaná súdu doručila aj listinné dôkazy na preukázanie využívania nehnuteľnosti opísanej v odôvodnení rozsudku - výročné správy organizácií žalovaného za rok 2009, Výročnú správu za rok 2009, č. MK278/2010-103/1935, z obsahu ktorej okrem iného vyplýva, v akom rozsahu bola využívaná nehnuteľnosť na Bielej ulici v Bratislave. Žalovaná súdu doručila aj dodatok k znaleckému posudku č. 9/1993, z obsahu ktorého vyplýva rozsah prestavby nehnuteľnosti, ktorá bola vykonaná počas obdobia dobromyseľnej držby nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaného.
20/ Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaná a jeho právni predchodcovia držali predmetnú nehnuteľnosť v dobrej viere. S poukazom na ustanovenie § 112 Obč. zák. sa k vyvráteniu doterajšej dobrej viery oprávneného držiteľa musí právo (údajného) vlastníka uplatniť kvalifikovaným spôsobom, teda návrhom na začatie konania a vydržacia doba prestane trvať až momentom takéhoto kvalifikovaného uplatnenia práva. Prvým návrhom ktorý uplatnili žalobkyne - žalobkyne 2 a 3 v zastúpení žalobkyne 1 vo vzťahu k nehnuteľnostiam bola žaloba v súvislosti s vydaním veci v reštitučnom konaní zo dňa 26. 3. 1992, ktorá bola doručená bývalému Obvodnému súdu Bratislava 1 dňa 31. 3. 1992 a predchodcovi žalovanej bola doručená až dňa 14. 4. 1992. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Štátu nič nebránilo nadobudnúť majetok na základe kúpnej zmluvy. Táto skutočnosť je nesporná vzhľadom na to, že štát mohol byť v čase podpisu kúpnej zmluvy účastníkom občianskoprávnych vzťahov, t. j. bol spôsobilý aj uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nakoľko podľa ustanovenia § 21 Obč. zák. v znení platnom v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy jednoznačne platilo, že účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát. Štát ako subjekt občianskoprávnych vzťahov má teda rovnaké postavenie ako ostatné fyzické a právnické osoby. Nárok žalobkýň na vydanie nehnuteľnosti bol uplatnený v reštitučnom konaní a žalobkyne neboli v tomto konaní neúspešné.
21/ Žalobkyňa 1, ktorá zastupovala v reštitučnom konaní žalobkyne 2 a 3, uplatnila nárok na vydanie nehnuteľnosti v reštitučnom konaní až potom, ako právny predchodca žalovanej a žalovaná v súlade s Obč. zák. v platnom znení, nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním 1.1.1992 a návrh v reštitučnom konaní neznamenal, že sa právny predchodca žalovaného považoval podaním žaloby, v zmysle zákona č. 87/1991Zb. za neoprávneného držiteľa, resp. že sa podaním žaloby voči žalovanej dobromyseľnosť právneho predchodcu žalovanej narušila. Uplatnením nároku žalobkýň v reštitučnom konaní sa nespochybnila dobromyseľnosť žalovanej a rovnako sa jednako jej dobromyseľnosť nemohla narušiť ani listom zo dňa 19. 11. 1990, ktorý bol žalobkyňou adresovaný žalovanej. V tomto liste žalobkyne uvádzali, že žiadajú o navrátenie ich majetku odňatého v roku 1972 a zároveň v liste uvádzajú, že boli nútené podpísať Kúpnu zmluvu pod hrozbou vyvlastnenia a finančnej sankcie, teda v predmetnom liste nepoukazovali na iné dôvody neplatnosti Kúpnej zmluvy.
22/ V konaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že nehnuteľnosť, ku ktorej určenia vlastníckeho práva sa žalobkyne domáhajú , je spôsobilý predmet vydržania, držba predchodcami žalovanej ako aj ňou samotnou bola dobromyseľná, ktorú skutočnosť potvrdili aj nezaujatí svedkovia a bola nepretržitá
počas celej zákonom stanovenej doby 10 rokov. Žalobkyne počas plynutia desaťročnej vydržacej lehoty si voči žalovanej, resp. voči jej právnym predchodcom okrem žaloby podľa zákona č. 87/1991 Zb. neuplatnili nárok vo vzťahu k nehnuteľnosti vindikačnou žalobou, ktorá by bola riadne doručená príslušnému súdu.
23/ Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 až 4 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby. Podľa ustanovenia § 130 ods. 1 Obč. zák., ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
24/ Právni predchodcovia žalovanej, aj keď na základe neplatnej kúpnej zmluvy, nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním. Právni predchodcovia žalovanej užívali nehnuteľnosť odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy v presvedčení, že ide o platný právny úkon a nemohli predpokladať, že žalovaná 3 v čase uzavretia kúpnej zmluvy nie je ešte plnoletá, keďže pri uzavretí kúpnej zmluvy boli žalobkyne zastúpené advokátom a ten túto okolnosť nenamietal. Vzhľadom k tomu, že predmetnú nehnuteľnosť žalovaná a jej právni predchodcovia užívali nepretržite od roku 1972, bola splnená zákonná podmienka ustanovená v § 134 Obč. zák. a t. j. lehota oprávnenej držby desať rokov.
25/ Na skutočnosti oprávnenosti držby nič nemení ani to, že žalobkyne sa obrátili listami z rokov 1990 -1992 na Okresný úrad Bratislava, na Ministerstvo kultúry SR, na Správu kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry SR. Z obsahu predovšetkým odpovedí dotknutých subjektov vyplýva, že žalobkyne sa snažili získať informácie ako majú postupovať pri uplatnení si reštitučných nárokov vo vzťahu k nehnuteľnosti. Z obsahu citovaných písomností nie je možné konštatovať, že by dobromyseľnosť držby žalovanej a jej právnych predchodcov narušili. V rámci reštitučného konania, tak ako súd uviedol vyššie, sa na povinnú osobu hľadí ako na subjekt, ktorý nehnuteľnosť užíva na základe právnych skutočností dobromyseľne a iba za splnenia zákonných podmienok mohlo dôjsť k vydaniu nehnuteľnosti oprávnenej osobe resp. osobám. Žalobkyne žiadnym úkonom smerujúcim proti držiteľom nehnuteľnosti ich oprávnenosť držby nenarušili. Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 Obč. zák. úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva. Podľa ustanovenia § 123 Obč. zák. vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Podľa ustanovenia § 126 ods. 1 Obč. zák. vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Podľa ustanovenia § 130 ods. 2 Obč. zák., ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby. Ústava Slovenskej republiky v článku 20 ods. 1 zaručuje právo vlastniť majetok a Občiansky zákonník v § 1 ods. 1 nedotknuteľnosť vlastníctva vlastníkovi. Vlastníctvo zaväzuje (článok 20 ods. 3, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) a teda zaväzuje aj vlastníka starať sa o predmet svojho vlastníctva. Ústava Slovenskej republiky a ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy zaručujú ochranu skutočnému vlastníkovi, teda tomu, kto nielen že je evidovaný v príslušných registroch ako vlastník, ale výkonom práva vykonáva práva svedčiace vlastníckemu, z ktorých dôvodov právny poriadok Slovenskej republiky ustanovuje výkon práva ako jeden z dôvodov pre nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania.
26/ Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že žalobkyne odvodzujú svoje vlastníctvo len na základe právnych skutočností z dávnej minulosti, pričom uniklo ich pozornosti, že na základe prechodu vlastníctva aj keď nie perfektnou zmluvou z roku 1972 a následným užívaním po dobu viac ako 45 rokov nastal iný skutočný právny stav dotýkajúci sa predmetnej nehnuteľnosti, s ktorým zákon spája právne následky v zmysle § 134 Obč. zák. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd na záver poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010) podľa ktorého ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Obč. zák. upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná "so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Súd ako už uviedol vyššie žalobkyne boli v čase podpísania kúpnej zmluvy zastúpené advokátom, ktorý bol povinný plniť si povinnosti advokáta s odbornou starostlivosťou a prípadne mal vadu kúpnej zmluvy v podobe ešte nedosiahnutia plnoletosti žalobkyne 3 upozorniť právneho predchodcu žalovanej.
27/ Skutočnosť, že žalovaná a jej právni predchodcovia boli vo svojej držbe nehnuteľnosti dobromyseľní, mal súd za preukázané tak z vyjadrenia žalovanej, ako aj v konaní vypočutými svedkami, obsahom listinných dôkazov citovaných súdom v odôvodnení rozsudku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej veci boli preukázané všetky zákonné podmienky vydržania k nehnuteľnosti. Súd má za to, že žalovaná prezentovala dobromyseľnosť pri užívaní predmetnej nehnuteľnosti, súd dospel k záveru, že v danom prípade žalovaná je vlastníkom nehnuteľnosti na základe vydržania podľa § 134 Obč. zák., na základe existujúceho právneho titulu - kúpnej zmluvy a jej dodatku, z ktorých právny predchodca žalovanej a žalovaná odvodzovala svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Súd opäť poukázal na to, že v zmysle § 134 Obč. zák. je základným predpokladom vydržania to, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu. Pritom držba musí byť pokojná, bez toho, aby si uplatňoval niekto iný vlastnícke právo na túto vec, pričom vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto vzhľadom na všetky okolnosti je dobromyseľný a má za to, že mu vec patrí. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Z predložených listinných dôkazov považoval súd za nesporné, že nehnuteľnosť právny predchodca žalovanej užíva od roku 1972, súd uzavrel, že žalovanej vzniklo vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním.
28/ Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do slovenského právneho poriadku novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb, účinnou od 1.apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k nehnuteľnosti vydržaním. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.
29/ Nedostatok registrácie zmluvy uzavretej žalobkyňami a právnym predchodcom žalovanej dňa 7.12.1972 a jej dodatku na štátnom notárstve sa však nevzťahuje na štát - tento mohol nadobudnúť nehnuteľnosti aj samotnou zmluvou. Už uzavretím kúpnej zmluvy v roku 1972 došlo k právne účinnému prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalovanej (na štát). Právna úprava v rozhodnej dobe (porovnaj § 44, § 47 a § 123 OZ v znení účinnom do 31. marca 1983) nevyžadovala, aby zmluva, ktorou štát nadobúdal nehnuteľnosť do socialistického spoločenského vlastníctva podliehala registrácii štátnym notárstvom, resp. rozhodnutiu o (ne)registrácii zmluvy.
30/ Vzhľadom na plný úspech žalovanej v konaní jej súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s poukazom na ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP.
31/ Uvedený rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyne 1, 2 a 3, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny a vydania rozsudku, ktorým by určil, že žalobkyne 1, 2 a 3 sú každá
vlastníčkou 1/3 pozemku parc. č. XX- zastavané plochy a nádvoria o výmere 262 m2 a budovy súp. č. XXX - iná budova stojaca na pozemku parc. č. XX, vedených v KN na LV č. XXXX pre kat. úz. G. I., B. H. - I.. Č.. G. I., B. H. V., kraj H.. Pre prípad, že by súd neposúdil nárok žalobkýň k nehnuteľnosti ako celku ako oprávnený, žalobkyne navrhovali odvolaciemu súdu, aby určil, že žalobkyne 1, 2 a 3 sú každá vlastníčkou 1/9 pozemku parc. č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 262 m2 a budovy súp. č. XXX - iná budova stojaca na pozemku parc. č. XX, zapísané v KN na LV č. XXXX pre kat. úz. G. I., B. H.-m. č. G. I., B. H. V., kraj H.. Zároveň žiadali priznať im nárok na náhradu trov celého konania každej v plnom rozsahu.
32/ Žalobkyne vytýkali súdu prvej inštancie, že neboli splnené procesné podmienky, že súd svojím procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda predovšetkým z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ až g/ CSP. Súd prvej inštancie, hoci dospel k záveru, že kúpna zmluva zo 7.12.1972 je neplatným právnym úkonom pre nedostatok veku žalobkyne 3, tak žalovaná nemohla túto skutočnosť sama zistiť, od počiatku tak bola v dobrej viere o nadobudnutí predmetného majetku na základe kúpnej zmluvy zo dňa 7.12.1972. Pokiaľ žalobkyne podali žalobu na vydanie predmetných nehnuteľností až dňa 26.3.1992 a túto žalobu o určenie vlastníckeho práva až dňa 28. 12. 2001, tak žalovaná neprestala byť v dobrej viere a uplynutím vydržacej doby jej vzniklo vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vydržaním k 1.1.1992; žalobu preto zamietol. S uvedenými skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie sa žalobkyne nestotožňujú.
33/ Žalobkyne namietali, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými ich námietkami, predovšetkým ohľadom neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, že nedostatočne zohľadnil všetky vykonané dôkazy, neriadil sa právne záväzným názorom odvolacieho súdu v jeho uznesení č.k. 9Co/152/2013-433 zo dňa 30.9.2014, a dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň l nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobkyne v odvolaní trvali na tom, že kúpna zmluva zo dňa 7.12.1972 je neplatná z viacerých dôvodov; súd prvej inštancie síce dospel k správnemu právnemu záveru, že zmluva je absolútne neplatná pre rozpor s ust. § 38 ods. 1 Obč. zák., z dôvodu, že žalobkyňa 3 nebola v dobe jej podpisu plne spôsobilá na právne úkony, avšak súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobkýň a vôbec sa nezaoberal ďalšími dôvodmi neplatnosti zmluvy, na ktoré žalobkyne poukazovali. Toto pochybenie má pritom dosah na následné právne posúdenie celej veci. Žalobkyne tak v odvolaní trvali na tom, že kúpna zmluva z r. 1972 je predovšetkým absolútne neplatná pre nedostatok slobody vôle žalobkýň pri jej uzatváraní. Žalobkyne v konaní opakovane konštatovali, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v r. 1972 boli donútené bezprávnymi vyhrážkami zo strany žalovanej, resp. jej právneho predchodcu, keď sa im vyhrážali znemožnením štúdia a výpoveďami z vtedajšej práce, pokiaľ zmluvu nepodpíšu. Tiež sa im vyhrážali pristúpením k vyvlastneniu nehnuteľností. Odpoveď Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody zo dňa 14.11.1972 verne zachytáva arogantný tón a silový nátlak, akým bolo vedené celé konanie voči žalobkyniam. Na ich vtedajšieho právneho zástupcu podala žalovaná sťažnosť stavovskej organizácii. Dlhodobá snaha žalovanej o nadobudnutie predmetných nehnuteľností a intenzita bezprávia vyplýva tiež z rozhodnutia Finančného odboru MNV v Bratislave zo dňa 3.7.1963, ktorým bol zamietnutý pokus Čsl. zväzu požiarnej ochrany o vykonanie neoprávneného prechodu vlastníckeho práva bez náhrady podľa vlád. nar. č. 15/1959 Zb. Žalovaná sa žalobkyniam vyhrážala jednak osobnou ujmou spočívajúcou v obmedzení práva na vzdelanie a na prácu, okrem toho im hrozila znárodnením nehnuteľností a vykonávala tiež bezprávny nátlak na ich právneho zástupcu. vyhrážky samotné zjavne obmedzili žalobkyne v ich slobode rozhodovania o uzavretie zmluvy; pokiaľ teda pod ich tlakom zmluvu podpísali, nemožno toto ich konanie považovať za slobodné. súd prvej inštancie pochybil, keď neplatnosť zmluvy z tohto dôvodu nekonštatoval a týmito tvrdeniami žalobkýň sa vôbec nezaoberal.
34/ Žalobkyne ďalej namietali, že kúpna zmluva je absolútne neplatná pre nedostatok určitosti, pretože v nej nie sú predmetné nehnuteľnosti dostatočne určené. Svoj názor podporili odkazom na rozhodnutia NS ČR zo dňa 29.6.1990 sp. zn. 3 Cz 45/90, tiež zo dňa 24.9.2002 sp. zn. 22 Cdo 354/2001. V
predmetnej kúpnej zmluve úplne absentujú : údaj o obci, popisné číslo predmetnej budovy (v zmluve je uvedené len orientačné číslo, ktoré však nemá žiadny právny význam), ako aj parcelné číslo stavebného pozemku. Odkaz na list vlastníctva tieto vady zhojiť nemôže; kúpna zmluva je tak absolútne neplatná aj z dôvodu nedostatku určitosti predmetu prevodu. Žalobkyne zotrvali aj na svojom názore, že kúpna zmluva je absolútne neplatná pre nedostatok prejavu vôle, keďže zmluva nebola riadne uzatvorená ani zo strany štátu, keď na nej nebol podpis zástupcu príslušnej organizácie špecifikovanej v záhlaví zmluvy. Hoci sa v záhlaví zmluvy uvádza, že ako kupujúci zmluvu uzatvára Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava - Hrad, zastúpený DRUPOSom - družstevným projektovo inžinierskym podnikom SZBD, v skutočnosti predmetná zmluva štatutárnym orgánom DRUPOSu podpísaná nie je. Táto skutočnosť je celkom určite vadou konania spôsobujúcou neplatnosť predmetnej zmluvy. Kúpna zmluva je absolútne neplatná aj pre rozpor ceny so zákonom; v danom prípade nesmela dohodnutá cena presahovať cenu stanovenú podľa nebových predpisov, t.j. podľa vyhl. č. 47/1969 Zb. Ak nemožno určiť cenu týmto spôsobom, určí sa odhadom. toto svoje tvrdenie opreli žalobkyne o rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 5. 1. 1966 sp. zn. D Co 216/65, publikovaného pod č. 5/1966 Zb. rozh. V posudzovanej právnej veci bol vyhotovený znalecký posudok Ing. Štefana Oravca č. 579 zo dňa 16. 8. 1972, v ktorom bola na základe vyhl.č. 47/1969 Zb. vyčíslená hodnota prevádzaných vecí čiastkou 127.800 Kčs, ktorá cena však nezahŕňala iba hodnotu jednotlivých stavebných súčastí, ale k nej bola pripočítaná aj čiastka vo výške 16.000 Kčs za umelecké diela s odkazom na ocenenie vykonané údajne Mestským múzeom v Bratislave. V kúpnej zmluve sa však o prevode hnuteľného majetku nič neuvádza, hovorí sa v nej výlučne o nehnuteľnom majetku, takže cena hnuteľných vecí nesmela byť di kúpnej ceny zahrnutá. a aj ak by hnuteľné veci boli predmetom zmluvy, tak ich ocenenie nemohol vykonať Ing. Štefan Oravec ako znalec z odboru stavebníctva. Zároveň žalovaná nepredložila žiadne ocenenie, údajne vykonané Mestským múzeom v Bratislave, ani žiadny dôkaz o tom, že nejaké ocenenie hnuteľných vecí skutočne existovalo. Také posúdenie ceny tak nemá oporu v cenových predpisoch ani znaleckom odhade, ide o nezákonné stanovenie kúpnej ceny, z ktorého dôvodu je zmluva pre rozpor so zákonom absolútne neplatná.
35/ Žalobkyne v odvolaní znovu zdôraznili, že kúpna zmluva nebola registrovaná a s jej uzavretím nebol daný súhlas ONV; žalobkyne zásadne nesúhlasili s tým, že by sa táto povinnosť na predmetný prevod nevzťahovala. Predmetná budova je dom v samom historickom jadre Hlavného mesta Bratislavy, s rozlohou 192,10 m2. nemohli byť preto splnené podmienky osobného vlastníctva rodinného domu v zmysle § 128 ods. 1 Obč. zák. vo vtedy platnom znení, pretože jednak nešlo o rodinný dom a jednak bola prekročená najvyššia prípustná výmera domu, a to o 72,10 m2, t.j. o viac než 50 %. Žalobkyne teda predmetné nehnuteľnosti nemali v osobnom ale v súkromnom vlastníctve, ktoré bolo upravené ust. § 489 a nasl. Obč. zák. vo vtedy platnom znení. Ust. § 490 ods. 2 Obč. zák. pritom „k zmluve o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve, a k prevodu alebo nájme poľnohospodárskeho (lesného) pozemku, je potrebný súhlas okresného národného výboru. Inak sa na zmluvné prevody vecí, ktoré sú prevodom súkromného vlastníctva, vzťahujú primerane ustanovenia § 134.“ Z uvedeného plynie, že predmetná zmluva musela byť schválená príslušným ONV; navyše v zmysle § 134 ods. 2 Obč. zák. podliehala registrácii štátnym notárstvom, pod následkom sankcie jej neúčinnosti. Ani jedna z týchto podmienok však splnená nebola. Pokiaľ zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom, nemohla nikdy nadobudnúť účinnosť a potom žalovaný nemôže byť oprávneným držiteľom; predovšetkým ale pokiaľ zmluva nebola schválená okresným národným výborom, je zmluva pre rozpor so zákonom absolútne neplatná. Uvedenými námietkami žalobkýň sa súd prvej inštancie vo svojom rozsudku nezaoberal, napriek tomu, že je táto otázka podstatná pre právne posúdenie existencie dobrej viery štátu a možnosti nadobudnutia predmetných nehnuteľností vydržaním.
36/ Žalobkyne v odvolaní ďalej trvali na nedostatku dobrej vôle ohľadom platnosti nadobúdacieho titulu, keď zásadne nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná a jej právni predchodcovia užívali predmetné nehnuteľnosti odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy v presvedčení, že ide o platný právny úkon a že nemohli predpokladať, že žalobkyňa 3 nebola v dobe uzavretia zmluvy plnoletá, keďže ich na túto okolnosť ich vtedajší právny zástupca advokát JUDr. Topič neupozornil. Takýto záver nezohľadňuje zákonné pravidlá dobrej vôle, neberie do úvahy záväzný právny názor odvolacieho súdu a je tiež v rozpore s vykonanými dôkazmi. Žalobkyne v tejto súvislosti zdôraznili, že v súlade so závermi súdnej teórie aj praxe leží bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu ohľadom otázky vzniku a trvania dobrej viery len a výlučne na tom, kto svoju dobrú vôľu tvrdí. Bolo preto vecou žalovanej, ktorá sa v konaní bráni námietkou vydržania vlastníckeho práva, aby tvrdil rozhodujúce skutočnosti o svojej dobrej viere ohľadom existencie a a ohľadom domnelej platnosti nadobúdacieho titulu k predmetným
nehnuteľnostiam; toto dôkazné bremeno potom nemožno presúvať za žalobkyne a žiadať, aby ony preukázali, že žalovaná v dobrej viere nebola.
37/ Žalobkyne v odvolaní argumentovali tým, že žalovanej nemohla dobrá viera vôbec vzniknúť; existenciu dobrej viery je nutné vždy hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia účastníka) a je nutné brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal či nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa pritom musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny titul (dôvod), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Svoju argumentáciu podporili poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo 260/2008 z 10.12.2008, tiež rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 140/2007, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 30/2010 zo dňa 1.3.2011. Pred akýmkoľvek skúmaním trvania dobrej viery je nutné posúdiť najprv to, či dobrá viera žalovanému vôbec mohla vzniknúť. Ak žalovaný vedel alebo musel vedieť o vadách právneho úkonu pri nadobúdaní vlastníckeho práva, potom by v dobrej viere byť nemohol a nikdy by sa nestal oprávneným držiteľom. Na posúdenie existencie dobrej viery nemohlo mať žiadny vplyv to, že sa žalovaná po uzatvorení kúpnej zmluvy naozaj správala ako vlastník predmetných nehnuteľností, t.j. ani to, že žalovaná investovala do rekonštrukcie nehnuteľností alebo že akokoľvek inak nakladala s nehnuteľnosťami.
38/ Aj keby však dobrá viera žalovanej ohľadom platnosti nadobúdacieho titulu skutočne vznikla, tak musela zaniknúť pred 1.1.1992. Na prerušenie trvania dobrej viery nie je nutné urobiť kvalifikované podanie, t.j. podať na súde žalobu o určenie vlastníckeho práva, ale postačí, keď sa držiteľ akýmkoľvek spôsobom dozvie, že mu vec nepatrí. Pokiaľ súd prvej inštancie túto otázku posúdil odlišne, postupoval v rozpore so zákonom. Žalobkyne v tejto súvislosti poukazovali na obsah ich žiadosti o navrátenie majetku zo dňa 19. 11. 1990, adresovanej priamo žalovanej - Ministerstvu kultúry SR, na ktorú ministerstvo odpovedalo listom zo dňa 30. 11. 1990, v ktorom žalobkyne odkázal na správcu predmetných nehnuteľností - Stredisko zahraničných stykov Ministerstva kultúry SR, z čoho plynie, že list bol žalovanej nesporne doručený. Svoje námietky ohľadom neplatnosti kúpnej zmluvy uviedol vo výzve na vydanie nehnuteľností zo dňa 26.9.1991 aj Y. R., bratranec žalobkýň a ďalší s pôvodných vlastníkov predmetných nehnuteľností. Aj tento list bol vykonaný ako dôkaz. Obdobne bol v konaní vykonaný dôkaz - dopis Strediska zahraničných stykov Ministerstva kultúry SR zo dňa 10.1.1991, ako aj dopis Správy kultúrnych zariadení zo dňa 12.12.1991, v ktorom sa úrad vyjadroval meritórne k otázke platnosti kúpnej zmluvy, čo znamená, že musel byť s námietkami žalobkýň oboznámený. Aj keď teda súd prvej inštancie vyššie uvedené prípisy žalobkýň a p. R. posúdil ako výzvy na vydanie majetku podľa reštitučných predpisov, boli tieto prípisy spôsobilé spôsobiť zánik dobrej viery žalovanej, pretože jej nimi bolo výslovne oznámené, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo pod nátlakom, ktorý bol v týchto prípisoch priamo popísaný, čo nesporne zakladá neplatnosť zmluvy. Na základe uvedených výziev tak musela dobrá viera definitívne zaniknúť a stalo sa tak pred 1. 1. 1992.
39/ Žalobkyne zotrvali v odvolaní aj na námietke, že žalovaná nemohla vydržať budovu ku dňu 1.1.1992, keď započítanie nepretržite trvajúcej oprávnenej držby pred dňom 1.1.1992 bolo na základe ust. § 872 ods. 6 Obč. zák. možné len vo vzťahu k pozemkom. V prípade ostatných nehnuteľností a hnuteľných vecí vydržacia doba začala plynúť až dňom účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. a predchádzajúca oprávnená držba sa do plynutia vydržacej doby započítať nemohla. Vo vzťahu k budove tak začala plynúť vydržacia doba až dňom 1.1.1992 a uplynúť mohla najskôr dňa 1.1.2002. Nakoľko však žalovaná pred týmto dátumom obdržala vyššie označené prípisy žalobkýň, tiež podali reštitučnú žalobu ako aj túto žalobu o určenie vlastníctva, nemohla byť žalovaná v dobrej viere ku dňu 1. 1. 2002 o platnosti kúpnej zmluvy, a teda predmetnú nehnuteľnosť nemohla vydržať. Naostatok žalobkyne nesúhlasili ani s rozhodnutím o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Kým v ust. § 148 ods. 1 O.s.p. bolo právo štátu na náhradu trov konania výslovne zakotvené, v zákone č. 160/2015 Z.z. ( CSP ) zákonodarca od tohto princípu ustúpil a právo na náhradu trov konania v prospech štátu v ňom nezakotvil. Ústavný súd ČR dospel vo svojom náleze zo dňa 13. 5. 2013 sp. zn. IV.ÚS 2049/11 k záveru, že pokiaľ je štát pri hájení svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne zabezpečenými zo štátneho rozpočtu, v zásade nie je dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto oblasti prenášal na súkromný subjekt ( napr. advokáta ). Ak tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie takto mu vzniknutých nákladov ako účelne vynaložených. Keďže žalovaná vo svojej organizačnej štruktúre disponuje Sekciou legislatívy a práva, tak postupovala nehospodárne,
keď splnomocnila svojím zastupovaním v tomto spore advokáta. Žalobkyne sa preto domnievajú, že žalovanej náhrada trov konania nepatrí.
40/ Na odvolanie žalobkýň podala žalovaná písomné vyjadrenie, v ktorom navrhovala odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žalovaná považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne po vecnej aj formálnej stránke. Obsahovo totožnými námietkami, ako v odvolaní, žalobkyne argumentovali písomne už v priebehu konania; žalovaná sa k týmto námietkam písomne vyjadrovala, preto odkázala na svoje vyjadrenie zo dňa 5.6.2017. Kúpnu zmluvu považuje žalovaná za platne uzatvorenú, aj napriek odlišnému právnemu názoru súdu prvej inštancie v otázke neplatnosti z dôvodu nedostatku veku jednej z predávajúcich. Námietky žalobkýň označila žalovaná za účelové a neopodstatnené. Žalobkyne sa snažia napadnúť neplatnosť kúpnej zmluvy z viacerých dôvodov, pričom zároveň žalobkyne listom zo dňa 14.12.2001 odstúpili od predmetnej kúpnej zmluvy. Žalobkyne si vo svojej argumentácii protirečia, keďže od kúpnej zmluvy (ak ju mali považovať za absolútne neplatnú) nemohli platne odstúpiť, nakoľko odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Prinajmenšom do 14.12.2001 tak považovali aj žalobkyne kúpnu zmluvu za platnú. Žalovaná podotkla, že žalobkyne si doposiaľ ponechali dohodnutú kúpnu cenu v zmysle kúpnej zmluvy. Žalovaná sama považuje odstúpenie žalobkýň od kúpnej zmluvy za neplatné a neúčinné, nakoľko pre odstúpenie od zmluvy neexistoval žiaden zákonný a ani zmluvný dôvod. Obvodný súd Bratislava I sa už v minulosti v reštitučnom konaní rozsudkom sp. zn. 8C 103/92 zo dňa 23. 6. 1994 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 20. 10. 1994 sp. zn. 10Co 284/94 zaoberal otázkou platnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy, osobitne, či zmluva nebola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a v tiesni ( žalobkyňa 1 uplatnila v konaní dôvod podľa § 6 ods. 1 písm. g/ zák. č. 87/1991 Zb. ), pričom dospel k záveru, že kúpna zmluva bola uzatvorená platne. Tento rozsudok je právoplatný a preto záväzný pre všetkých. Kúpna zmluva dostatočne identifikuje nehnuteľnosti, resp. predmet prevodu, predmetné nehnuteľnosti sú dostatočne nezameniteľne identifikované. Naviac predmet prevodu je detailne popísaný v znaleckom posudku vypracovanom Ing. Štefanom Oravcom, ktorý bol aj pripojený ku kúpnej zmluve.
41/ Predmetom kúpnej zmluvy boli aj umelecké diela (napr. plastika + kamenná váha, horná úprava studne, vráta do pivnice a pod.), tak ako sú identifikované v spomínanom znaleckom posudku Ing. Štefana Oravca, pričom, ako plynie z posudku, ohodnotenie umeleckých diel vykonalo Mestské múzeum v Bratislave (str. 9 znaleckého posudku). Ohodnotenie si zabezpečil znalec; žalobkyne teda nesprávne tvrdia, že hnuteľné umelecké diela neboli predmetom kúpnej zmluvy, resp. že ich ohodnotenie mal vykonať znalec Ing. Oravec. Žalovaná podotkla, že žalobkyne sa nedomáhajú vlastníckeho práva k umeleckým dielam, ani ich vrátenia. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že spomínaný právoplatný rozsudok Obvodného súdu Bratislava I sp. zn. 8C 103/92 zo dňa 23. 6. 1994 založil u žalovanej legitímne očakávanie, že kúpna zmluva aj po preskúmaní súdom bola uzatvorená platne a že žalovaná je nepochybným vlastníkom uvedených nehnuteľností. Pokiaľ ide o neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu neplnoletosti žalobkyne 3, ku ktorej dospel súd prvej inštancie, žalovaná sa s týmto právnym záverom nestotožňuje : žalobkyne včítane žalobkyne 3 (vo veku blízkom plnoletosti) ako predávajúce vyjednávali s kupujúcim o podmienkach kúpnej zmluvy aktívne, všetky tri konali vždy v zhode, v záujme spoločne predať ich spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnosti; v čase podpisu kúpnej zmluvy (ako aj dodatku) boli žalobkyne riadne kvalifikovane zastúpené advokátom JUDr. Topičom; samotná kúpna zmluva je jednoduchá a nekomplikovaná, obsahuje v podstate len podstatné náležitosti spísané do 5 bodov, je spísaná zrozumiteľným jazykom aj pre laika, preto aj žalobkyňa 3 musela byť schopná porozumieť jej textu; otázka veku zmluvnej strany nie je ultimatívnou podmienkou platnosti právneho úkonu - napokon ani Občiansky zákonník v § 9 nestanovuje výslovne výšku veku pre platnosť konkrétneho právneho úkonu, ale vždy sa musia skúmať aj okolnosti uskutočnenia právneho úkonu, ako rozumová a vôľová schopnosť konkrétnej osoby, teda žalobkyne 3. V neposlednom rade aj Ústavný súd SR v náleze z 1.4.2015 sp. zn. I. ÚS 640/2014 uviedol, že úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neplatnosti zmluvy, ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania, ale že by mala preferovať výklad v prospech platnosti právneho úkonu. Priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy je jedným zo základných princípov výkladu zmlúv.
42/ K námietke nedostatku dobrej viery žalovaná uviedla, že sa súd prvej inštancie v plnej miere riadil právnym názorom odvolacieho súdu, a vykonaným dokazovaním, predovšetkým svedeckými výpoveďami svedkov I. Z. Š., preukázal, že žalovaný a jeho právni predchodcovia držali predmetné nehnuteľnosti v dobrej viere a pre prípad, že by ich nenadobudla pôvodným titulom (na základe
kúpnej zmluvy), tak ju nadobudla vydržaním ku dňu 1.1.1992. Teda aj keby kúpna zmluva zo dňa 7.12.1972 nebola z akéhokoľvek dôvodu právne perfektná, je dôkazom o nadobudnutí oprávnenej držby. Dobromyseľnosť žalovanej a jej právnych predchodcov nemohla byť narušená, a to vzhľadom na okolnosti daného prípadu: všetky 3 žalobkyne aktívne vyjednávali o podmienkach kúpnej zmluvy, konali vždy v zhode, v záujme odpredať ich spoluvlastnícke podiely, v čase podpisu kúpnej zmluvy (a jej dodatku), boli žalobkyne zastúpené advokátom JUDr. Topičom, kúpna zmluva je svojím obsahom jednoduchá a zrozumiteľná, žalobkyne sa neplatnosti kúpnej zmluvy mohli domáhať už od r. 1972 ale neurobili tak, zachovanie platnosti kúpnej zmluvy je v záujme zachovania právnej istoty, už spomínaný rozsudok Obvodného súdu Bratislava I v reštitučnom konaní skonštatoval, že kúpna zmluva je platná.
43/ Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 9Co 152/2013-433 zo dňa 30.9.2014 označil listinné dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu (nemusia) spochybňovať dobromyseľnosť, t.j. oprávnenú držbu žalovanej. K týmto dôkazom sa žalovaná vyjadrila osobitným písomným podaním v priebehu konania a stotožňuje sa s ich vyhodnotením súdom prvej inštancie a zároveň dodala, že zo žiadneho z uvedených dokumentov nevyplýva, že v nich žalobkyne namietajú neplatnosť kúpnej zmluvy, t.j. že by spochybňovali dobromyseľnosť žalovanej, že je vlastníkom nehnuteľností. Tieto dôkazy posudzovala a vysporiadal sa s nimi už Obvodný súd Bratislava I v reštitučnom konaní sp. zn. 8C 103/92. Z týchto dokumentov zároveň vyplýva, že boli neúplné a nekvalifikované. Žalovaná trvala na tom, že k vyvráteniu doterajšej dobrej viery oprávneného držiteľa sa musí právo ( údajného ) vlastníka uplatniť kvalifikovaným spôsobom, teda návrhom na začatie konania, teda vydržacia doba prestane trvať až momentom takéhoto kvalifikovaného uplatnenia práva ( Ro NS ČR z 30. 11. 1999 sp. zn. 22 Cdo 296/1998 ). Za taký sa považuje návrh na začatie občianskeho súdneho konania. Prípadné samotné ústne alebo písomné oznámenie spochybňujúce oprávnenú držbu nepostačuje. Reštitučnú žalobu podali žalobkyne sa Obvodnom súde Bratislava I dňa 31.3.1992 a žaloba bola doručená právnemu predchodcovi žalovanej dňa 14. 4. 1992, t.j. po 1.1.1992, kedy uplynula vydržacia doba.
44/ Námietky žalobkýň, že žalovaná nemohla vydržať pozemok, resp. budovu k 1. 1. 1992, sú neopodstatnené a vychádzajúce z nesprávnej interpretácie novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. Súdna prax sa ustálila na závere, že k nadobudnutiu práva vydržaním došlo pokiaľ kedykoľvek po 1. 1. 1992 boli splnené predpoklady vydržania stanovené novelou č. 509/1991 Zb. Do doby, po ktorú mal oprávnený držiteľ vec v držbe (pozemok či budovu), je treba pre účely vydržania započítať aj dobu držby vykonávanej pred 1. 1. 1992, i keď ide o vec, ktorú v tej dobe nebolo možné vydržať ( R 50/2000 ), rovnako tak platí, že do vydržacej doby možno započítať aj doby držby uskutočňovanej pred 1.1.1992 aj vtedy, ak ide o vydržanie subjektom pred týmto dátumom nespôsobilým vydržať vlastnícke právo, t.j. právnickou osobou a štátom. Od 1.1.1992 mohli teda nielen fyzické osoby (dovtedy označované v právnych aktoch ako „občania“ ), ale aj štát a právnické osoby vydržať vlastnícke právo k veci, pričom si mohli do zákonom stanovenej vydržacej doby započítať i dobu, počas ktorej vykonávali oprávnenú držbu pred uvedeným dňom ( porovnaj rozhodnutie NS ČR z 31.1.2002 sp. zn. 22 Cdo 1050/2002, podobne Ústavný súd ČR sp. zn. IV.ÚS 196/2000). Aj judikatúra NS SR vyvodzuje, že oprávnenú držbu právnickej osoby pred 1. 1. 1992 je možné započítať do vydržacej doby, avšak len za predpokladu, že išlo o oprávnené držbu ( rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo260/2008 zo dňa 10. 12. 2008 ). Ust. § 872 ods. 6 Obč. zák., na ktoré poukazujú žalobkyne, obsahuje len pravidlo o započítaní vydržacej doby, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemkom, ku ktorým nebolo možné podľa dovtedajších predpisov nadobudnúť vlastnícke právo, ale len právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemkov. Ide tak o osobitné ustanovenie k špecifickej právnej otázke pozemkov, ktoré sa žiadnym spôsobom nedotýka vyššie uvedených právnych záverov o práve štátu vydržať nehnuteľnosti ( budovy či pozemky ) s tým, že do zákonom stanovenej vydržacej doby sa započítava i doba, počas ktorej vykonával oprávnenú držbu pred 1. 1. 1992. Štátu ako strane sporu možno priznať náhradu trov konania v súlade s § 255 CSP.
45/ Na vyjadrenie žalovanej podali žalobkyne repliku ( ????? ), v ktorej uviedli, že k odstúpeniu od kúpnej zmluvy pristúpili len z opatrnosti, kúpnu zmluvu však naďalej považujú za neplatnú. Pokiaľ ide o reštitučné konanie, tak rozsudkom Obvodného súdu Bratislava I zo dňa 23. 6. 1994 sp. zn. 8C 103/92 bola zamietnutá žaloba žalobkyne 1 z dôvodu údajnej preklúzie reštitučného nároku. Všetky ostatné úvahy súdu sú uvedené len ako obiter dictum, a teda nie sú právne záväzné pre vlastné reštitučné konanie a už vôbec nie pre konanie odlišné, ako je toto konanie o určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Mestským súdom Bratislava bola následne preskúmavaná len a výlučne otázka včasnosti uplatnenia reštitučného nároku a len k tejto otázke sa odvolací súd vyjadroval
v jeho rozsudku zo dňa 20. 10. 1994 sp. zn. 10 Co 284/94. V ostatnom sa žalobkyne pridržiavali svojich argumentov už skôr prezentovaných, týkajúcich sa neurčitosti kúpnej zmluvy pre nedostatočnú identifikáciu nehnuteľností, ďalej nedostatku prejavu vôle kupujúceho, keď zmluvu nepodpísal štatutárny orgán podniku DRUPOS, ale iný subjekt, ďalej absencie ocenenia umeleckých diel, ďalej vady v stanovení kúpnej ceny nehnuteľností ( nesprávne uvedená výmera budovy oproti skutočnej výmere domu ), ďalej absencii schválenia kúpnej zmluvy ONV, ďalej nedostatku spôsobilosti na právne úkony žalobkyne 3 a napokon nedostatkov týkajúcich sa dobrej viery žalovanej.
46/ Na podanie odvolacej repliky žalovaná nereagovala; vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.
47/ Odvolací súd svojím listom zo dňa 21.3.2022 vyzval žalujúcu ako aj žalovanú stranu, aby sa v prejednávanej právnej veci vyjadrili k otázke konkurencie reštitučnej žaloby a žaloby o určenie vlastníckeho práva, v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Na výzvu reagovala písomným podaním len žalovaná (č.l. 817 a nasl. spisu), žalobkyne sa k otázke konkurencie reštitučnej žaloby a žaloby o určenie vlastníckeho práva nevyjadrili.
48/ Žalovaná vo svojom písomnom podaní k otázke konkurencie reštitučnej a určovacej žaloby uviedla, že túto otázku riešil nález Ústavného súdu SR v konaní sp. zn. I.ÚS 460/2017 a v zásade určil, že ak určovacia žaloba obchádza reštitučný predpis, možno jej použitie a priori vylúčiť. Z odôvodnenia spomínaného nálezu ÚS SR plynie, že všeobecné súdy sa mali predovšetkým zamerať na otázku, či v (tam) súdenom prípade existujú konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia nemohli reálne využiť uplatniteľné reštitučné predpisy alebo či im nezostalo nič iné, než sa majetku po svojich predchodcoch domáhať určovacou žalobou. Zo spisu sp. zn. 10C/195/2001 vyplývajú nasledujúce rozhodujúce skutočnosti: žalobkyne (t.j. žalobkyne 1 až 3) počas konania uvádzali, že žalobkyňu 1 S. M. - splnomocnili na uplatnenie reštitučného nároku. Žaloba žalobkyne 1, a teda aj žalobkýň 2 a 3, ako osôb ňou zastúpených, bola zamietnutá rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 1 č.k. 8C/103/92
- 47 zo dňa 23. 6. 1994, právoplatným dňa 14. 7. 1995. Z obsahu pripojeného spisu Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn. 8C/103/92 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa 1 sa návrhom doručeným dňa 31.3.1992 domáhala voči Slovenskej republike, zast. Správou kultúrnych zariadení Ministerstva kultúry SR v zmysle reštitučného zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách vydania celej nehnuteľnosti, do jej výlučného vlastníctva resp. nahradenia prejavu vôle uzavrieť s ňou ako žalobkyňou a žalovanou dohodu o vydanie veci. Svoj reštitučný nárok žalobkyňa 1 odôvodňovala tým, že Kúpna zmluva zo dňa 7. 12. 1972 a jej Dodatku zo dňa 28.11.1972 bola uzavretá v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. Žaloba o tejto otázke bola zamietnutá rozsudkom zo dňa 23.6.1994 v konaní sp. zn. 8C/103/92, právoplatným dňa 14.7.1995. Z vyjadrení žalovanej v reštitučnom konaní je zrejmé, že žalobkyňa 1 si uplatnila reštitučný nárok po uplynutí prekluzívnej lehoty. Rozsudok súdu prvej inštancie bol potvrdený rozsudkom býv. Mestského súdu v Bratislave v odvolacom konaní č.k. 10Co 248/94 - 78 zo dňa 20. 10. 1994. Navyše Najvyšší súd SR ako súd dovolací dovolanie žalobkyne zamietol svojím rozhodnutím č.k. 2Cdo 38/95 - 94 zo dňa 23. 6. 1995. Z obsahu rozhodnutí tiež plynie, že dôvodom zamietnutia žaloby žalobkyne 1 okrem okolnosti neuplatnenia reštitučného nároku riadne a včas u povinnej osoby, aj skutočnosť, že Ministerstvo kultúry SR nebolo povinnou osobou podľa platných reštitučných zákonov.
49/ Ďalej z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/69/1996 vyplýva, že sa v ňom žalobkyňa 1 domáhala povolenia obnovy konania vedeného Obvodným súdom Bratislava 1 sp. zn. 8C/103/92, s tým, že žalobkyňa 1 namietala, že sa súdy v pôvodnom konaní meritórne jej nárokom nezaoberali a tento posudzovali výlučne z titulu prekludovania jej reštitučného nároku. Reštitučné konanie bolo zamerané len na zisťovanie, či žiadosť o vydanie nehnuteľnosti bola doručená žalobkyňou 1 povinnej osobe v zmysle zák. č. 87/1991 Zb. včas. Aj žaloba o povolenie obnovy konania bola zamietnutá, a to uznesením č.k. 16C/69/1991 zo dňa 21. 11. 2002, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/73/03 - 202 zo dňa 30. 7. 2003.
50/ Žalovaná vo vyjadrení poukázala na záver vyjadrený v náleze ÚS SR 460/2017 zo dňa 20. 12. 2017, že včasnému uplatneniu reštitučného nároku (v tam posudzovanom prípade podľa zák. č. 229/91 Zb.) nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to skôr subjektívna okolnosť, ktorou sa však nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počíta aj s možnosťou riešiť reštitučný nárok v prípade, kedy nemožno nehnuteľnosť vrátiť. Ústavný súd SR v uvedenom náleze vyvodil záver, že, v prípade, ak nie je
včas a riadne uplatnený reštitučný nárok, nemala by byť otvorená cesta na uplatnenie určovacej žaloby; v takom prípade by mala prevážiť zásada „vigilantibus iura“ nad nedbanlivosťou a laxnosťou žalobcov. O to viac je podanie žaloby neprípustné - ak žalobca bol neúspešný pri uplatnení reštitučného nároku a súdy vydali zamietavé výroky. V predmetnom náleze ÚS SR sa riešením kolízie reštitučného nároku so žalobou o určenie vlastníckeho práva nezaoberá po prvý raz, k jej riešeniu sa prihlásil tiež nálezom vydanom v konaní pod sp. zn. I. ÚS 549/2015 a opakovane ju vyjadril v náleze v konaní I. ÚS 151/2016 zo dňa 3. 5. 2017.
51/ V tomto konaní v posudzovanej právnej veci odvolania žalobkýň 1 až 3 vyplýva záver spočívajúci v tom, že nemožno žalobkyniam priznať ochranu ich nárokom cestou žaloby o určenie vlastníckeho práva a to z dôvodu, že takto uvedený nárok obchádza reštitučný predpis. Žalobkyne mali právnu aj skutkovú možnosť uplatniť svoje nároky cestou reštitúcie, čo aj žalobkyňa 1 uskutočnila, avšak s výsledkom zamietajúceho rozhodnutia. V prípade, ak sú žalobkyne neúspešné pri uplatnení reštitučných nárokov a v konečnom dôsledku je ich reštitučná žaloba zamietnutá, nemožno následne pristúpiť k uplatneniu určovacej žaloby; takýto výkon práva nepožíva právnu ochranu. V konaní sp. zn. 10C/195/2001 vyplýva, že v uvedenom reštitučnom konaní konala žalobkyňa 1 aj menom ostatných oprávnených osôb, t.j. žalobkýň 2 a 3, na základe plnomocenstva. Žalovaná preto vo vyjadrení navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny, keď žalovaná považovala za plne správne aj skutkové závery súdu prvej inštancie, s tým, že po právnej stránke titulom konkurencie reštitučného nároku, ktorý bol v celom rozsahu zamietnutý, je vylúčené domáhať sa určenia vlastníckeho práva žalobou v konaní o určenie, sp. zn. 10C/195/2001. Zo strany žalobkýň ako odvolateliek ide o zjavné zneužitie práva a takýto postup nemôže požívať právnu ochranu.
52/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkýň nemožno priznať úspech, s tým, že pred svojím rozhodnutím poskytol stranám sporu možnosť vyjadriť sa k otázke kolízie reštitučnej žaloby a žaloby určovacej (§ 382 CSP), ktorú možnosť aktívne využila len žalovaná strana. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
53/ V danom prípade sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní riadil usmernením odvolacieho súdu, ktoré vychádzalo zo situácie, kedy súdna prax v otázke konkurencie reštitučnej žaloby a určovacej žaloby nebola celkom jednotné. Po zrušení v poradí prvého rozsudku a vrátení veci súdu prvej inštancie bol vývoj riešenia kolízie reštitučnej a určovacej žaloby ako v súdnej teórii tak aj praxi jednoznačný, čo bolo nutné zohľadniť pri rozhodovaní o (v poradí druhom) odvolaní žalobkýň. Aj v tomto spore je predmetom konania otázka určenia vlastníckeho práva, ktoré súviselo s konkurujúcim reštitučným nárokom. Bolo teda potrebné riešiť otázku, či sa žalobkyne mohli alebo nemohli domáhať ochrany svojich práv formou vlastníckej žaloby v podobe určenia vlastníctva. Bolo už uvedené vyššie, že riešenie právneho problému vzájomnej konkurencie vlastníckej žaloby podľa Občianskeho zákonníka a reštitučnej žaloby v slovenskej judikatúre nebolo jednotné a prešlo určitým vývojom. Ako skonštatoval Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 28. 6. 2017, sp. zn. 3 Cdo 115/2016) „rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa v otázke postavenia reštitučných predpisov ustálila v tom smere, že tieto sú k všeobecným predpisom, akým je najmä Občiansky zákonník, vo vzťahu špeciality (pozri aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 z 25. 2. 2009, sp.zn. 5 MCdo 4/2009 z 24.2.2010, sp. zn. 4 Cdo 300/2008 z 27.10.2010). To znamená, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Obč. zák., a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p. Reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodujúcom období na štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to, akým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch výslovne ustanovené za splnenia ďalších v nich uvedených podmienok, bol daný dôvod na vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, pretože reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. K tejto otázke sa vyjadril aj ústavný súd v
uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24.4.2013, kedy zaujal stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Obč. zák., ktorý predstavuje lex generalis. Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky pre uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu (podľa OZ). Pokiaľ by i naďalej bolo možné sa domáhať vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 OZ, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku.“
54/ Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov potom v danom prípade teda nebolo možné úspešne dosiahnuť určenie vlastníckeho práva žalobkýň určovacou žalobou na základe Občianskeho zákonníka, keď si či už ony samé na súde reštitučný nárok buď neuplatnili - ako žalobkyne 2 a 3, príp. v osobitnom reštitučnom konaní na súde neboli úspešné, ako žalobkyňa 1 v konaní sp. zn. 8C/103/92, kde si uplatnila nároky na základe reštitučného zákona č. 87/1991 Zb., podľa § 6 ods. 1 písm. g/ zák. č. 87/1991 Zb. (t.j. z dôvodu, keď v rozhodnom období vec prešla na štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok). Z vykonaného dokazovania plynie, že žalobkyne pokiaľ sa snažili uplatniť si svoje reštitučné nároky u priamo povinnej osoby (v štádiu pred podaním žaloby na súde), tak tieto si uplatnili neskoro, po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty. Neúspech pri uplatnení reštitučného nároku (či už po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty, alebo v súdnom konaní, ktoré skončilo zamietnutím žaloby) bolo potom primárnym dôvodom, pre ktorý žaloba žalobkýň v tomto súdnom spore (o určenie vlastníckeho práva podľa Občianskeho zákonníka) nemohla obstáť - nebolo možné dosiahnuť určenie vlastníctva žalobkýň podľa Občianskeho zákonníka, za situácie, kedy žalobkyne neboli úspešné vo svojich reštitučných nárokoch na základe osobitného (reštitučného) zákona.
55/ Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny (hoci z iných právnych dôvodov) potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
56/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Okolnosť, že žalovaná (Slovenská republika, zastúpená príslušným ministerstvom) disponuje ako finančným tak aj personálnym zabezpečením na hájenie svojich záujmov aj v prípadnom súdnom spore, nemôže byť dôvodom, ktorý by predstavoval prekážku pre priznanie žalovanej nároku na náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia), ktoré v konaní musela vynaložiť na obranu svojich práv. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).