Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 151 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (178)ac0/372902.ce288b.pdf
PDF · 129.4 KB
No categories available
5Cdo/260/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,
v právnej veci navrhovateľky : R. K., bytom K., zastúpenej JUDr. J. T., advokátom so sídlom
v B., proti odporcovi : I.-M. s.r.o., so sídlom U., IČO: X., zastúpenému Mgr. J. V.,
advokátom so sídlom v B., o zriadenie vecného bremena a určenie práva prechodu a
prejazdu zodpovedajúcemu vecnému bremenu, vedenej na Okresnom súde Komárno pod
sp.zn. 12 C 31/2004, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 10.
októbra 2007, sp.zn. 5 Co 297/2006, v spojení s opravným uznesením z 8. septembra 2008,
sp.zn. 5 Co 297/2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského
súdu v Nitre z 10. októbra 2007 sp.zn. 5 Co 297/2006 v spojení s opravným uznesením
z 8. septembra 2008 sp.zn. 5 Co 297/2006 čo do zmeňujúceho výroku, ktorým návrh
navrhovateľky zamietol, z a m i e t a .
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy dovolacieho konania 1 934,-- Sk
do rúk Mgr. J. V., advokáta v B., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Komárne rozsudkom zo dňa 11. apríla 2006 č.k. 12 C 31/04-386
v spojení s opravnými uzneseniami zo dňa 13. septembra 2006 č.k. 12 C 31/2004-409
a zo dňa 23. októbra 2006 č.k. 12 C 31/2004-415 určil, že vlastník stavby - dielne, súpisné
2
číslo X. postavenej na pozemku parcely č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m
nachádzajúcej sa v k.ú. K., obec K., okres K. a evidované na LV č. X. vedenom Katastrálnym
úradom v N., Správa katastra K. má právo prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému
2
bremenu cez pozemky parc.č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m, parcelné č. X.
2
- zastavané plochy a nádvoria o výmere X. ma parcelné č. X. zastavané plochy a nádvoria
2
o výmere X. m, nachádzajúcich sa v k.ú. K., obec K., okres K. a evidovaných na LV č. X.
vedenom Katastrálnym úradom v N.. Správa katastra K. v rozsahu podľa geometrického
plánu č. X. zo dňa 17.10.2005 pod č. X., ktorý je súčasťou tohto rozsudku. Vo zvyšku súd
prvého stupňa návrh zamietol. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. Vec právne posúdil, pokiaľ ide o rozhodnutie
vo veci samej, podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c/ O.s.p. a § 134
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní mal preukázané, že vlastníkom pozemkov je
odporca a vlastníkom stavby je navrhovateľka. Navrhovateľka sa určenia práva prechodu
domáhala na základe vydržania, pričom svedeckými výpoveďami bolo preukázané, že stavba
bola postavená a užívaná najneskôr v roku 1967. Od uvedeného obdobia podľa výpovedí
svedkov celý areál B., kde sa predmetné nehnuteľnosti nachádzajú, nerušene užívali
navrhovateľka a jej právny predchodca. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 39/99, v zmysle ktorého predpokladom
dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva
prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza,
že tým pre seba ako vlastníka panujúceho pozemku toto právo zodpovedajúce vecnému
bremenu vykonáva právom (oprávnene drží). V takomto prípade pôjde o nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva, t.j. vydržaním. Podľa § 80 písm. c/
O.s.p. deklaroval právo vykonané navrhovateľkou ako aj jej právnym predchodcom, pretože
bol toho názoru, že zákonné predpoklady na vydržanie boli splnené, t.j. predmet vydržania bol
spôsobilý, držba navrhovateľky a jej právnych predchodcov bola oprávnená a nepretržitá.
Vzhľadom k tomu, že tejto časti návrhu bolo vyhovené, nebol daný právny dôvod
na rozhodovanie o zriadení vecného bremena a preto v uvedenej časti súd návrh zamietol. Súd
prvého stupňa zamietol aj zvyšujúcu časť návrhu, nakoľko predmetom tohto sporu nebolo
vydržanie nehnuteľnosti pod stavbou navrhovateľky. Poukázal na to, že riešenie otázky
oprávnenosti stavby sa javí byť v tomto spore nadbytočné, práve vzhľadom na vydržanie,
ktoré sa týka časti pozemkov, ktoré obliehajú stavbu. Vzhľadom na vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva, neriešil zriaďovanie vecného bremena,
a teda predmetom sporu nemohlo byť riešenie vzťahov podľa § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Z rovnakého dôvodu a z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, súd zamietol aj časť návrhu o určenie, že vlastník pozemku je
povinný strpieť stavbu navrhovateľky, pretože tento spor nerieši vydržanie nehnuteľnosti
pod stavbou. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oboch účastníkov konania rozsudkom z 10. októbra
2007 sp.zn. 5 Co 297/2006 v spojení s opravným uznesením z 8. septembra 2008 sp.zn.
5 Co 297/2006, rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s opravným uznesením zo dňa
13. septembra 2006 a zo dňa 23. októbra 2006 v napadnutej, vyhovujúcej časti o určenie
práva prechodu a prejazdu zodpovedajúceho vecnému bremenu zmenil a návrh navrhovateľky
zamietol. V časti týkajúcej sa výroku o zamietnutí návrhu o určenie, že vlastník pozemku je
povinný strpieť stavbu navrhovateľky, napadnutý rozsudok potvrdil. V ostatnej časti týkajúcej
sa zamietnutia návrhu vo zvyšku a v časti o náhrade trov konania účastníkov, prvostupňový
rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd poukázal na to, že súčasne
platná právna úprava zakotvená v ustanovení § 135c ods. 3 a v ustanovení § 151o ods. 3
Občianskeho zákonníka umožňuje súdu zriadiť vecné bremeno prostredníctvom súdneho
rozhodnutia. Vecné bremeno môže vzniknúť aj na základe vydržania (§ 151 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Subjektom práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa môže stať
ktorýkoľvek zo subjektov občianskoprávnych vzťahov. Môže to však byť iba tá osoba, ktorá
požíva ochranu podľa § 129 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, t.j. tá, ktorá vykonáva
právo zodpovedajúce vecnému bremenu pre seba (§ 129 ods. 1), pričom je vzhľadom na
všetky okolnosti v dobrej viere o tom, že jej takéto právo patrí (§ 130 ods. 1), t.j. že je
oprávneným držiteľom. Ďalej musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, pričom držba musí
trvať po určitú dobu (10 rokov) nepretržite a je možné do nej započítať aj dobu oprávnenej
držby právneho predchodcu držiteľa. Právne účinky vydržania nastávajú priamo zo zákona,
čo znamená, že splnením uvedených podmienok nielen vzniká právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, ale vzniká aj jemu korešpondujúca povinnosť z vecného bremena. Týmto
okamihom sa menia právne vzťahy držby zodpovedajúcej vecnému bremenu na právny vzťah
z vecného bremena. V prejednávanej veci odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa
dospel k tomu právnemu záveru, že navrhovateľke ako vlastníčke nehnuteľností zapísaných
na LV č. X. pre k.ú. K. nevzniklo právo prechodu a prejazdu zodpovedajúce vecnému
bremenu cez pozemky (parc.č. X. a parc.č. X.) zapísané na LV č. X. pre k.ú. K., pretože
nesplnila podmienky vydržania. V prvom rade poukázal na to, že nehnuteľnosti (pozemky),
ktoré sú predmetom tohto konania, boli v minulosti predmetom socialistického vlastníctva
(§ 102 zák. č. 140/1950 Zb., § 8 ods. 2 zák.č. 109/1964 Zb. a § 6 ods. 1 zák. č. 88/1988 Zb.).
Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka, účinného
do 31.12.1991, nebolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním k veci, ktorá tvorila predmet
socialistického vlastníctva, alebo ku ktorej veci mala socialistická organizácia právo užívania
podľa osobitných predpisov. Akceptoval preto argumentáciu odporcu prezentovanú v jeho
odvolaní s tým, že minimálne do 31.12.1991 (novela Občianskeho zákonníka realizovaná
zákonom č. 509/1991 Zb., účinná od 1.1.1992) právo zodpovedajúce vecnému bremenu
nebolo spôsobilé byť predmetom vydržania. Z uvedeného vyvodil, že v danom prípade
nemohol byť právny predchodca navrhovateľky, ktorý predmetné pozemky užíval za účelom
práva prechodu a prejazdu, dobromyseľný v tom, že mu uvedené právo patrí. S prihliadnutím
na takto zaujatý právny záver nebolo možné v prospech navrhovateľky započítať ani
vydržaciu dobu jej právnych predchodcov (od roku 1967 do roku 1992). Právny predchodca
navrhovateľky (P. Ž.) ešte v roku 1994 potvrdzoval iba existenciu nájomného vzťahu
k uvedeným pozemkom, avšak netvrdil, že by bol držiteľom práva prechodu a prejazdu, ktoré
sa malo v konaní určiť. Z obsahu kúpnej zmluvy zo dňa 9.12.1999, ktorou predmetné
nehnuteľnosti odkúpila navrhovateľka od P. Ž. a.s. pritom vyplýva, že bola kupovaná dielňa
s príslušenstvom, bez pozemku. Odvolací súd poukázal aj na to, že v tejto zmluve sa takisto
vôbec nič nespomína o existencii vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu
a prejazdu cez susediace pozemky. K uvedenému odvolací súd poznamenal, že pokiaľ sa
právo prechodu a prejazdu cez susediace pozemky, patriace teraz odporcovi, realizovalo, tak
bez právneho titulu, ktorý tým pádom spochybňuje dobromyseľnosť navrhovateľky a jej
právnych predchodcov v súvislosti s držbou predmetného práva. Dospel k záveru, že
v prípade navrhovateľky nie je možné hovoriť ani o splnení 10 ročnej, nepretržitej vydržacej
doby v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na dobu, kedy predmetné
nehnuteľnosti získala do vlastníctva a kedy podala návrh na súde prvého stupňa (dňa
3.3.2004). S poukazom na tieto skutočnosti preto odvolací súd napadnutý rozsudok v časti
týkajúcej sa určenia práva prechodu a prejazdu zodpovedajúcemu vecnému bremenu, podľa
§ 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietol. Pokiaľ išlo o časť napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktorou bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu navrhovateľky
o určenie, že vlastník pozemku je povinný strpieť stavbu navrhovateľky, v uvedenej časti
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 O.s.p.), pričom sa
stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd procesným postupom
podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok v časti, ktorou bol zamietnutý
návrh navrhovateľky ohľadne zriadenia vecného bremena podľa § 135c ods. 3 Občianskeho
zákonníka, ako aj v časti o náhrade trov prvostupňového konania a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 3 O.s.p.). Poukázal na to, že vzhľadom na zmenu prvostupňového
rozsudku vo vyhovujúcej časti odvolacím súdom (§ 220 O.s.p.) bude povinnosťou súdu
prvého stupňa v ďalšom konaní vykonať dokazovanie vo veci zriadenia vecného bremena
podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktoré doposiaľ pred súdom prvého stupňa
na uvedenú alternatívu zriadenia vecného bremena vykonané nebolo. Vo svojom novom
rozhodnutí zaviazal prvostupňový súd rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania
Proti tomuto rozhodnutiu, čo do výroku o zamietnutí návrhu na určenie práva
prechodu a prejazdu zodpovedajúceho vecnému bremenu, podala v zákonnej lehote dovolanie
navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a vec mu
v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietala, že podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 1992 a to
§ 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992, vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa
doterajších predpisov. Preto aj v prípade, v ktorom nemohlo dôjsť k vydržaniu podľa
predpisov pred novelou, mohlo od 1.1.1992 dôjsť k vydržaniu, ak boli splnené podmienky už
podľa novely č. 509/1991 Zb. Uvedený novelizovaný Občiansky zákonník v žiadnom
zo svojich ustanovení nevylučuje možnosť vydržania práva prechodu a prejazdu a možnosť
započítania doby oprávnenej držby právneho predchodcu navrhovateľky. Naopak, započítanie
tejto doby výslovne pripúšťa ustanovenie § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Preto ona
po účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. spĺňala všetky podmienky
vydržania práva. Na podporu svojho stanoviska poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 26. apríla 2000 sp.zn. 22 Cdo 2570/98.
Odporca žiadal dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ju
na zaplatenie trov dovolacieho konania vo výške 1 970,40 Sk. Poukázal na to, že v zmysle
ustanovenia § 686 Občianskeho zákonníka je potrebné dôsledne rozlišovať vznik právnych
vzťahov a existenciu (trvanie) právnych vzťahov. V konaní bolo preukázané, že v čase
do 1.1.1992 nemohlo byť právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržané, nakoľko nebolo
spôsobilým predmetom vydržania. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 2570/98, tak započítanie je možné iba
v prípade oprávnenej držby, čo však nebol prejednávaný prípad.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie
navrhovateľky nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolatelia obsahovo vymedzili (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie
uvedených však nebola dovolacím súdom v konaní zistená a dovolateľka ani vo svojom
dovolaní nenamietala, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou
(v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní.
Z obsahu dovolania navrhovateľky vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho
viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu návrhu v dovolaním
napadnutej časti, je však vecne správne.
Vo všeobecnosti je možné vecné bremeno charakterizovať ako vecné právo, ktoré
obmedzuje vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo
trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať (pati, facere, non facere). Vyznačuje sa teda tým,
že spočíva v obmedzení vlastníka nehnuteľnosti buď na prospešnejšie využívanie
nehnuteľnosti iného konkrétneho vlastníka, alebo na prospech určitej fyzickej alebo
právnickej osoby, toto obmedzenie je späté so zaťaženou nehnuteľnosťou (obmedzenie
vlastníka) v prospech panujúcej nehnuteľnosti. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú
spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe (§ 151n
a nasledujúce Občianskeho zákonníka).
Právnym dôvodom vzniku vecného bremena môže byť, rovnako ako u vlastníckeho
práva zmluva, dedenie, rozhodnutie príslušného orgánu, zákon a vydržanie. Oprávnenie
zodpovedajúce vecnému bremenu teda možno nadobudnúť aj vydržaním. Predpokladom tohto
spôsobu nadobudnutia je nepretržitý výkon práva po dobu najmenej desať rokov, ak sú
splnené aj ostatné podmienky podobné vydržaniu vlastníckeho práva, uvedené v § 134
Občianskeho zákonníka. Vylúčené je vydržanie práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu
k nehnuteľnostiam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo vo vlastníctve zákonom
určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka).
Aj keď právna úprava vydržania je súčasťou právneho poriadku a spolu s ním podlieha
zmenám zodpovedajúcim stupňu vývoja spoločnosti, možno vo všeobecnosti konštatovať, že
zákonnými podmienkami vydržania boli oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej
vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania.
Na rozdiel od držby je vlastníctvo v platnom právnom poriadku (§ 123 a nasledujúce
Občianskeho zákonníka) staronovo chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Jeho
obsahom je právo vlastníka vec držať, užívať a disponovať s ňou. Vlastník má teda zo zákona
základné oprávnenia, ktorými sú právo vec držať (ius possidendi), vec užívať, požívať jej
plody a úžitky (ius utendi et fruendi) a právo s vecou disponovať (ius disponendi).
Z uvedeného vyplýva, že právo vec držať (tzv. právo držby) znamená nakladať
s vecou ako s vecou vlastnou. Ide tu teda o základné, východiskové oprávnenie vlastníka,
ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon oprávnení ostatných. Podľa vzťahu
k predmetu vlastníctva Občiansky zákonník rozlišuje držiteľa oprávneného a neoprávneného,
keď v ustanovení § 130 ods. 1 definuje len držiteľa oprávneného.
Oprávnená držba spravidla spočíva na skutkovom omyle, keď sa oprávnený držiteľ
domnieva, že bol napr. urobený právny úkon, hoci tomu tak nebolo, alebo naopak o určitej
skutočnosti, ktorá má za následok neplatnosť právneho úkonu, či inak bráni vzniku práva,
nemá vedomosť. Samotná skutočnosť, že niekto koná spôsobom, zodpovedajúcim obsahu
vecného bremena prechádzať cez pozemok nemôže viesť k záveru o oprávnenej držbe
zodpovedajúcej vecnému bremenu aj preto, že cez cudziu nehnuteľnosť je možné prechádzať
na základe rôznych právnych titulov.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je
oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou
je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,
c/ spôsobilý predmet vydržania.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj
z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod
(titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom
je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého
možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe
podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom
pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia
takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal
vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.
Právne úprava vydržania pred 1.1.1992 zásadne neumožňovala vydržanie právnickou
osobou, lebo táto právnická osoba nebola spôsobilým subjektom vydržania. Podľa
ustanovenia § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991 sa
právnická osoba mohla stať oprávneným držiteľom, ak s vecou nakladala ako so svojou a bola
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že jej vec patrí. Aj keď zákon výslovne žiaden
subjekt práva z držby nevylučoval, aj napriek tomu oprávnená držba právnickej osoby
nemohla vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva na základe vydržania a to s ohľadom
na znenie § 135a Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31.12.1991. Až na základe
zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva a subjektov občianskoprávnych vzťahov bolo
možné dospieť k záveru, že právnická osoba sa stala za účinnosti platného Občianskeho
zákonníka (§ 134 ods. 1) spôsobilým subjektom vydržania.
Vzhľadom na poukaz navrhovateľa uvádzaný v dovolaní (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 2570/98) je potrebné uviesť, že aj judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyvodzuje, že oprávnenú držbu právnickej osoby pred
1.1.1992 je možné započítať do vydržacej doby, avšak len za predpokladu, že išlo
o oprávnenú držbu.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ak došlo k vzniku právneho vzťahu
alebo k vzniku nároku z tohto právneho vzťahu pred 1.1.1992, je potrebné posúdiť jeho vznik
a nároky z neho vzniknuté podľa právnej úpravy pred 1.1.1992. Ak však tento právny vzťah
pretrval i po 1.1.1992, je potrebné posúdiť ďalšiu existenciu tohto vzťahu, i nároky, ktoré
z neho vznikli, podľa právnej úpravy, ktorá nastala po 1.1.1992. Prechodné ustanovenie
§ 686 Občianskeho zákonníka je potrebné vyložiť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
ktorá poskytuje ochranu vlastníckemu právu a tým aj právu držby, bez ohľadu na subjekt
vlastníctva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že
odvolací súd správne aplikoval citované zákonné ustanovenia. Záver odvolacieho súdu je
v súlade s vykonaným dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením vyplývajúcim z ustálenej
súdnej praxe.
Dovolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že pokiaľ sa nadobúdateľ
nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je
spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. že takéto právo sa vykonáva, pričom
táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii
takéhoto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,
že mu toto právo prislúcha, lebo pri normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého
požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho
vznik, overil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne
dôvody, vedúce k zamietnutiu návrhu v dovolaním napadnutej časti. Skutočnosti uvádzané
navrhovateľkou v dôvodoch jej dovolania považuje dovolací súd pre právne posúdenie veci
vzhľadom na vyššie uvedené, za právne irelevantné. Navrhovateľke ako vlastníčke
nehnuteľností zapísaných na LV č. X. pre k.ú. K. nevzniklo právo prechodu a prejazdu
zodpovedajúce vecnému bremenu cez pozemky (parc.č. X. a parc.č. X.) zapísané na LV č. X.
pre k.ú. K., pretože nesplnila podmienky vydržania.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že dovolaním vytýkané nesprávne právne
posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné a keďže neboli
zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., pre ktoré by bolo potrebné
rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušiť a ani vady konania uvedené v § 237
O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľke ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu preto priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v dovolacom konaní za vyjadrenie k dovolaniu podľa § 11 ods. 1 vyhl.č. 655/2004
Z.z. v platnom znení vo výške 1 465,80 Sk, DPH 278,50 Sk a režijného paušálu 190,-- Sk,
spolu vo výške 1 934,-- Sk.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. decembra 2008
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková