Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžk/26/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu: X.. V. V., nar.: XX. R. XXXX, trvale bytom K. Q. P. XX, Ž., zast.: JUDr. Kristína Mitrová Polková, advokátka, so sídlom Na priekope 174/13, Žilina, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 38436/2014/23 zo dňa 05. júna 2014, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -77 zo dňa 26. septembra 2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -77 zo dňa 26. septembra 2018 z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho a súdneho konania

1. Dňa 20. februára 2014 bola Krajskému súdu v Žiline doručená žiadosť žalobcu o doplnenie platového dekrétu a o vyplácanie funkčného príplatku podľa o sudcoch a prísediacich (ďalej aj len ako „zákon o sudcoch“). Žiadosť odôvodnil dočasným pridelením na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „NS SR“) v období od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014 počas ktorého rozhodoval o opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodoval Špecializovaný trestný súd (ďalej aj len ,,ŠTS“).

2. V nadväznosti na žiadosť žalobcu predsedníčka Krajského súdu v Žiline požiadala žalovaného o záväzné stanovisko k vyplácaniu funkčného príplatku podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch žalobcovi, ktorý bol dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Žalovaný v odpovedi zo dňa 19. marca 2014 uviedol, že zákonná úprava explicitne špecifikuje okruh sudcov, ktorí majú počas obdobia dočasného pridelenia nárok na daný príplatok. Z predmetného postupu zákonodarcu je vyvoditeľné, že ustanovenie § 69 ods. 2 a 4 zákona o sudcoch nie je možné analogicky aplikovať vo vzťahu ku sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na najvyšší súd. Právny nárok na predmetný

príplatok majú len sudcovia dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na Špecializovaný trestný súd, a to s poukazom na samostatnú právnu úpravu priznania predmetného funkčného príplatku.

3. Predsedníčka Krajského súdu v Žiline, ako prvostupňový správny orgán, vydala podľa § 90 ods. 2 zákona o sudcoch rozhodnutie č. Spr. 112/2014 zo dňa 08. apríla 2014 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žiadosti žalobcu nevyhovela. V odôvodnení poukázala na to, že žalobca rozhodnutím o dočasnom pridelení nenadobudol status sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zostal sudcom Krajského súdu v Žiline, t. j. vo vzťahu k jeho platovým nárokom je potrebné aplikovať zákonné ustanovenie upravujúce platové pomery sudcov, ktorí sú dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na iný súd. V prípade žalobcu je to § 72 ods. 2 zákona o sudcoch, keď jeho dočasné pridelenie na najvyšší súd nezakladá nárok na príplatok podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch. Ďalej v prvostupňovom rozhodnutí poukázala na § 72 ods. 1 zákona o sudcoch a na výnimku vzťahujúcu sa iba na dočasné prideleného sudcu na Špecializovaný trestný súd. V závere rozhodnutia bolo odcitované stanovisko žalovaného zo dňa 19. marca 2014.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 38436/2014/23 zo dňa 05. júna 2014 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie predsedníčky Krajského súdu v Žiline potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že zákonodarca v súvislosti s dočasným pridelením na výkon funkcie sudcu na iný súd jasne, presne a zrozumiteľne definoval platové pomery sudcu počas uvedeného obdobia. V súvislosti s funkčným príplatkom viažucim sa na vybavovanie agendy Špecializovaného trestného súdu zákon taxatívne upravil možnosť priznania príplatku len sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na Špecializovaný trestný súd. Sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na najvyšší súd, aj pri splnení podmienky vybavovania agendy Špecializovaného trestného súdu, zákonodarca neupravil možnosť priznania predmetného funkčného príplatku. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -238, v ktorom bol vyslovený názor o tom, že platová diferenciácia v sudcovskom povolaní je prirodzený jav, avšak rozdiely v odmeňovaní musia vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti.

5. Ďalej žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na zákonnú úpravu inštitútu dočasného pridelenia v zákone o sudcoch, ktorá je riešená vo viacerých smeroch, od maximálnej dĺžky obdobia dočasného pridelenia, platových nárokov počas dočasného pridelenia, až po organizačné náležitosti viažuce sa na jeho účasti na činnosti pléna. Pri úprave platových náležitostí dočasne pridelených sudcov obsahuje zákon osobitnú úpravu príspevku požadovaného žalobcom len pri sudcoch, ktorí dočasne pôsobia na Špecializovanom trestom súde. Tiež poukázal na rozdiel medzi sudcom preloženým, resp. prideleným na súd vyššieho stupňa a dočasne prideleným sudcom spočívajúci v tom, že dočasne pridelený sudca neabsolvoval výberové konanie spočívajúce v preverení znalostí a schopností sudcu pôsobiť na danom súde. Inštitút dočasného pridelenia podľa žalovaného nie je možné zúžiť len cez vnímanie príplatku podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch ako prípadného „hmotného stimulu“. Pri kreovaní právnej úpravy § 69 ods. 2 zákona o sudcoch bola zachovaná myšlienka racionality a primeranosti. Sudca dočasne pridelený na Špecializovaný trestný súd môže vybavovať len agendu, na ktorú je viazané vyplácanie predmetného funkčného príplatku. Sudca, ktorý je dočasne pridelený na najvyšší súd, môže splniť podmienky priznania predmetného funkčného príplatku, ale časť agendy, na ktorú priznanie predmetného príplatku nie je viazané, je disproporcionálna k časti agendy, ktorá podmieňuje predmetný nárok. Podľa žalovaného zákonodarca aj cez predmetný funkčný príplatok aplikoval skutočnosť, že postavenie sudcu dočasne prideleného na najvyšší súd nie je rovnocenné s postavením sudcu najvyššieho súdu.

6. V žalobe podanej proti rozhodnutiu žalovaného žalobca v prvom rade namietal, že ani dočasne pridelený sudca na Špecializovaný trestný súd neprechádza výberovým konaním. Argumentácia žalovaného podľa neho popiera význam a zmysel dočasného pridelenia sudcu na súd vyššieho stupňa, pričom žalovanému uchádza, že žalobca sa dočasným pridelením na najvyšší súd stal členom pléna sudcov najvyššieho súdu, členom trestného kolégia a vykonával zverenú sudcovskú právomoc ako ostatní členovia trestného kolégia. Jediné obmedzenie vyplýva z § 12 ods. 4 zákona o sudcoch (nepriznanie pasívneho volebného práva pri voľbách do orgánov sudcovskej samosprávy, ktoré nemá žiadny vzťah k funkčnému príplatku podľa § 69 ods. 2 a 4 zákona o sudcoch. Jurisdikcia žalobcu nie je žiadnym spôsobom obmedzená a od 01. januára 2014 rozhodoval ako sudca najvyššieho súdu o

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu. Poukázal na to, že v § 69 ods. 2 a 4 zákona o sudcoch nie sú sudcovia najvyššieho súdu rozdelení na „dočasne prideleného sudcu“ a „stáleho sudcu“, ale podstatným kritériom je skutočný výkon rozhodovacej činnosti. Napadnuté rozhodnutie preto považoval za formalistické.

7. O žalobe žalobcu pôvodne rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. -34 zo dňa 14. mája 2015 tak, že žalobu zamietol a trovy konania žalobcovi nepriznal. V odôvodnení uviedol, že z § 72 ods. 2 v spojení s § 69 ods. 2 a ods. 4 zákona o sudcoch nesporne vyplýva, že zákonodarca v súvislosti s dočasným pridelením na výkon funkcie sudcu na iný súd jednoznačne definuje platové pomery sudcu počas uvedeného obdobia. V súvislosti s funkčným príplatkom viažucim sa na vybavovanie agendy Špecializovaného trestného súdu taxatívne upravil možnosť priznania príplatku len sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na Špecializovaný trestný súd. Sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na najvyšší súd aj pri splnení podmienky vybavovania agendy Špecializovaného trestného súdu zákonodarca neupravil možnosť priznania predmetného funkčného príplatku.

8. Správny súd prisvedčil názoru žalovaného, že je nevyhnuté rozlišovať medzi pojmami „sudca najvyššieho súdu“ a „zákonný sudca“. Zatiaľ čo za sudcu najvyššieho súdu je možné považovať len osobu, ktorá je pridelená alebo preložená na najvyšší súd, a teda vzniká trvalá väzba a spätosť s predmetným súdom, pojem „zákonný sudca“ zákonodarca definuje v ust. ako sudcu, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci. Platové pomery sudcov upravuje a nasl. zákona o sudcoch. Z výkladu týchto ustanovení je nesporné, že pre účely odmeňovania zákonodarca diferencuje medzi „stálym sudcom“ a „dočasne prideleným sudcom“. Zákonodarca upravil osobitne možnosť priznania príplatku pri dočasnom pridelení sudcu na iný súd, a to výlučne sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na Špecializovaný trestný súd. Keďže zákonná úprava explicitne špecifikuje okruh sudcov, ktorí majú počas obdobia dočasného pridelenia nárok na daný príplatok, z predmetného postupu zákonodarcu je zrejmé, že a zákona o sudcoch nie je možné analogicky aplikovať vo vzťahu k sudcom, ktorí sú dočasne pridelení na najvyšší súd. Právny nárok na predmetný príplatok majú len sudcovia dočasne pridelení na výkon funkcie sudcu na Špecializovaný trestný súd, a to s poukazom na samostatnú právnu úpravu priznania predmetného funkčného príplatku.

9. Proti rozsudku správneho súdu č. k. -34 zo dňa 14. mája 2015 podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie a odňatie možnosti konať pred súdom vzhľadom na nevysporiadanie sa so všetkými žalobnými dôvodmi. Správnemu súdu vytkol, že pri svojom rozhodovaní ignoroval časť žaloby, kde žalobca namietal nesprávny výklad relevantných právnych noriem orgánmi štátnej správy zakladajúci diskriminačné postavenie žalobcu voči ostatným sudcom najvyššieho súdu rozhodujúcim o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu

10. O odvolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením sp. zn. zo dňa 31. januára 2018 tak, že pôvodný rozsudok správneho súdu č. k. -34 zo dňa 14. mája 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení správnemu súdu vytkol, že svoj právny názor zhrnul s odkazom na správnosť právnych názorov žalovaného v zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, týkajúcich sa odlišnosti postavenia sudcu dočasne prideleného na výkon funkcie sudcu na najvyšší súd od postavenia sudcu najvyššieho súdu a vplyvu tejto skutočnosti na platové nároky bez toho, aby sa vysporiadal so žalobnou námietkou porušenia antidiskriminačného zákona a ďalších súvisiacich predpisov pri posudzovaní tejto otázky správnymi orgánmi. Pokiaľ správny súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím správny orgán neporušil zákon, muselo byť zo zrušujúceho rozsudku zrejmé, prečo zásadná žalobná námietka obsiahnutá v žalobných dôvodoch pred súdom neobstála, pretože žalobca má právo na zrozumiteľné a nespochybniteľné rozhodnutie obsahujúce všetky atribúty riadneho odôvodnenia.

11. Podľa odvolacieho súdu správny súd tiež opomenul, že v zmysle je úlohou všeobecného súdu podávať výklad zákonov, resp. právnych noriem nachádzajúcich sa v zákonoch, pričom mu predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Napadnuté rozhodnutie správneho súdu považoval odvolací súd za nepresvedčivé a nepreskúmateľné.

12. Po vrátení veci správny súd vec opätovne prejednal a dňa 26. septembra 2018 vydal kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok č. k. -77, ktorým rozhodnutie žalovaného, spolu s

prvostupňovým rozhodnutím predsedníčky Krajského súdu v Žiline, zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

13. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že sudcom najvyššieho súdu je na účely funkčného príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch nielen trvalo pridelený alebo preložený sudca, ale aj sudca dočasne pridelený na tento súd; rozhodujúcim kritériom je agenda prejednávaná v trestných veciach, teda konanie a rozhodovanie o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd. Rovnocennosť sudcov vyplýva aj z § 12 ods. 1, ods. 4 zákona o sudcoch, podľa ktorého sudca je dočasne prideľovaný na iný súd na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva, teda nie na obdobie poskytujúce dočasne pridelenému sudcovi „zaškolenie“ alebo „získanie vedomostí z konkrétnej oblasti práva“, ale od prvého dňa dočasného pridelenia na iný súd sú mu prerozdelené spisy, v ktorých ihneď od začiatku dočasného pridelenia koná a rozhoduje.

14. Dôvodil, že ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o sudcoch sleduje dočasným pridelením sudcu na iný súd normálny, ničím neprerušený a kvalifikovaný výkon súdnictva na inom súde, čo je možné dosiahnuť len okamžitým začatím konania a rozhodovania v pridelených veciach. Ak by dočasne pridelený sudca na najvyšší súd nebol rovnocenným sudcom najvyššieho súdu, tak ako to tvrdí žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí, vzniká otázka, či by potom mohol konať a rozhodovať vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd. Túto situáciu by potom mal zohľadňovať rozvrh práce aj , čo sa nestalo a tieto normatívne akty nevynímajú dočasne prideleného sudcu najvyššieho súdu z rozhodovania o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je príslušný Špecializovaný trestný súd. Podľa názoru správneho súdu je jediným odlišujúcim znakom dočasne prideleného sudcu a trvalo prideleného alebo preloženého sudcu časové hľadisko pôsobenia sudcu na konkrétnom súde. Z hľadiska materiálneho výkonu funkcie sudcu a rozhodovacej činnosti sú si rovnocenní. Preto aj dočasne prideleného sudcu možno považovať za sudcu najvyššieho súdu na účely funkčného príplatku podľa zákona o sudcoch.

15. Pre určenie vzniku nároku na funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch je podľa názoru správneho súdu dôležitá obsahová náplň práce sudcu najvyššieho súdu. Funkčný príplatok podľa tohto ustanovenia patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd. Žalobca uvedenú podmienku v období od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014 spĺňal, preto mu patril funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch. V tejto súvislosti nemožno podľa správneho súdu opomenúť obdobnú situáciu pri dočasne pridelených sudcoch na Špecializovaný trestný súd, ktorí majú podľa § 72 ods. 1 posledná veta zákona o sudcoch nárok na funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2, ktorý však nemožno poskytnúť súbežne s príplatkom počas dočasného pridelenia podľa § 72 ods. 2 citovaného zákona. Použijúc výklad argumentom a minori ad maius možno dospieť k záveru, že ak dočasne pridelení sudcovia na Špecializovaný trestný súd sú považovaní za sudcov Špecializovaného trestného súdu a patrí im funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch (pričom ide o inštančne nižší súd ako najvyšší súd), potom aj sudcovia inštančne vyššieho súdu (najvyššieho súdu), ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu, zahŕňajú v sebe aj dočasne pridelených sudcov spĺňajúcich materiálnu podmienku výkonu funkcie sudcu, a to rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu. Takisto im patrí funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch s vylúčením súbehu príplatku počas dočasného pridelenia podľa § 72 ods. 2 zákona o sudcoch.

16. Pretavením tohto princípu je aj § 12 ods. 1 druhá veta zákona o sudcoch, ktorý neumožňuje duplicitné vykonávanie funkcie sudcu na dvoch rôznych súdoch (teda na súde, na ktorom je sudca trvalo pridelený alebo preložený, a na súde, na ktorom je sudca dočasne pridelený) s výnimkou výkonu funkcie predsedu alebo člena disciplinárneho senátu, o ktorú v tejto veci nejde. Rovnako tak § 12 ods. 4 citovaného zákona uvádza, že počas dočasného pridelenia sa sudca stáva členom pléna toho súdu, na ktorý je dočasne pridelený. Žalobca bol v období od 01. januára 2014 do 31. decembra 2014 dočasne prideleným sudcom najvyššieho súdu, bol členom trestného kolégia a pléna najvyššieho súdu. Rozvrhom práce najvyššieho súdu bol určený ako člen senátu trestného kolégia rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, v ktorých na prvom stupni bol príslušný Špecializovaný trestný súd. Aktívne sa zapájal do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu aj do prijímania zovšeobecnených rozhodnutí na zasadnutí trestného kolégia najvyššieho súdu, zjednocovaniu súdnej praxe najvyššieho súdu a súdov nižšej

inštancie, nemal však pasívne volebné právo do orgánov sudcovskej samosprávy najvyššieho súdu, čo však ani nie je sporné.

17. Ďalej sa správny súd zaoberal námietkou porušenia (antidiskriminačný zákon) v súvislosti s odmeňovaním za výkon pracovnej činnosti. Uviedol, že pre porovnávanie určitých subjektov z hľadiska možnej diskriminácie je nevyhnutné určiť spoločné porovnávacie kritérium rovnaké pre všetky dotknuté subjekty a na základe neho následne zistiť, či došlo alebo nedošlo k diskriminácii v určitej oblasti súvisiacej s dotknutými subjektmi. Spoločným porovnávacím kritériom je agenda rozhodovania o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je príslušný Špecializovaný trestný súd. Pri hypotetickom prijatí názoru žalovaného by vznikla situácia, kedy by funkčný príplatok podľa zákona o sudcoch patril týmto sudcom:

- (trvale) pridelenému sudcovi Špecializovaného trestného súdu,

- dočasne pridelenému sudcovi Špecializovaného trestného súdu, (trvale) pridelenému sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, v ktorých je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd,

dočasne pridelenému sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, by funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch nepatril. Materiálny výkon funkcie dočasne prideleného sudcu najvyššieho súdu sa však v ničom nelíši od (trvale) prideleného sudcu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd.

18. V tejto súvislosti správny súd uzavrel, že vzniknutý rozdiel v odmeňovaní dočasne prideleného sudcu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, a (trvale) prideleného sudcu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, v ktorých je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, nie je odôvodnený kritériom pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia ( v spojení s ).

19. Podľa správneho súdu žalovaný správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktoré sa už možnou diskrimináciou v odmeňovaní sudcov zaoberalo, preto nepovažoval za potrebné sa ňou z rovnakého dôvodu a totožného hľadiska zaoberať, pretože by to bolo nadbytočné. V dotknutom rozhodnutí ústavného súdu sa však nerozlišuje medzi dočasne pridelenými sudcami najvyššieho súdu a trvalo pridelenými sudcami najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravnom prostriedku proti rozhodnutiam, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd. Preto nebolo na mieste, aby takto rozlišoval aj žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa. Ak tak urobili, vec podľa správneho súdu nesprávne právne posúdili a rozhodnutia zaťažili vadou, ktorá negatívne ovplyvňuje ich zákonnosť.

20. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému.

II.

Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

21. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa a a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom, ako aj porušenie práva na spravodlivý proces.

22. V súvislosti s otázkou správnosti posúdenia záveru o tom, že sudca dočasne pridelený na najvyšší súd má byť na účely príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona považovaný za sudcu najvyššieho súdu namietal arbitrárnosť rozsudku a vytýkal správnemu súdu, že nezohľadnil, resp. neidentifikoval racionálny základ a možný úmysel zákonodarcu pre úpravu, pri ktorej by príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch

skutočne patril len sudcovi dočasne pridelenému na Špecializovaný trestný súd a nikdy nepatril sudcovi dočasne pridelenému na najvyšší súd. O predmetnom príplatku rozhoduje predseda súdu, ktorého je dočasne pridelený sudca sudcom. Pri dočasnom pridelení na Špecializovaný trestný súd má predseda súdu všetky podmienky a informácie nevyhnutné na to, aby priznal sudcovi príplatok podľa § 69 ods. 2 v spojení s § 72 ods. 1 zákona o sudcoch. Na druhej strane pri dočasnom pridelení sudcu na najvyšší súd predseda (jeho domovského) súdu, v tomto prípade predsedníčka Krajského súdu v Žiline, nemá žiadne zákonné možnosti zistiť, resp. overiť skutočnosti, ktoré sú predpokladom na priznanie predmetného príplatku. Za týchto podmienok zákonodarca výslovne neupravil možnosť priznať sudcovi dočasne pridelenému na najvyšší súd príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch. Podľa názoru žalovaného je v takom prípade úlohou riadenia a správy najvyššieho súdu zabezpečiť, aby takýto dočasne pridelený sudca nerozhodoval o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd.

23. Nestotožňoval sa so záverom správneho súdu o tom, že žalobcu možno považovať za sudcu najvyššieho súdu, pretože sudcom najvyššieho súdu môže byť len osoba, ktorá prešla výberovým konaním a bola pridelená na najvyšší súd súdnou radou (§ 11 zákona o sudcoch). Keďže táto podmienka nie je v tomto prípade splnená, žalobcu nemožno považovať za sudcu najvyššieho súdu. Uvedené však neznamená, že žalobca nebol zákonným sudcom v zmysle § 3 ods. 3 zákona o sudcoch. Žalobca však bol aj v čase dočasného pridelenia sudcom Krajského súdu v Žiline, v opačnom prípade by o jeho platových nárokoch nemohla rozhodovať predsedníčka tohto súdu. Medzi sudcom najvyššieho súdu a žalobcom ako dočasne prideleným sudcom je rozdiel nielen v trvalosti/dočasnosti pridelenia, ale najmä v tom, že žalobca nikdy neprešiel výberovým konaním na výkon funkcie sudcu najvyššieho súdu.

24. Dôvodil, že rozdiel medzi „stálym sudcom“ a „dočasne prideleným sudcom“ reflektujú aj ust. § 65 a nasl. zákona o sudcoch upravujúce platové pomery sudcov, v ktorých zákonodarca vyjadril úmysel a potrebu diferenciácie medzi týmito dvomi skupinami sudcov, pričom osobitne upravil možnosť priznania príplatku pri dočasnom pridelení sudcu na iný súd len v prípadoch sudcov, ktorí sú dočasne pridelení na Špecializovaný trestný súd. Za tohto právneho stavu nemohol žalovaný neprípustne a contra legem rozširovať okruh platových nárokov, ktoré dočasne prideleným sudcom prináležia. Dočasné pridelenie nezakladá nárok na úpravu platových náležitostí spôsobom, ktorý je aplikovaný vo vzťahu k sudcovi (trvale) pridelenému, resp. preloženému na konkrétny súd. Pri dočasnom pridelení nenastáva zmena v osobnom úrade sudcu a platové náležitosti takého sudcu sú upravené spôsobom, ktorý je viazaný na inštitút pridelenia, resp. preloženia dotknutého sudcu na materský súd a nie sú viazané na pozíciu získanú dočasným pridelením. Zároveň zákonodarca aplikujúc zásadu proporcionality určil, ktoré platové náležitosti vo vzťahu k dočasnému prideleniu všeobecne nie je možné legitímne očakávať (napr. funkčný príplatok za riadiacu funkciu) a naopak, nepriznanie ktorých by už nebolo legitímne zdôvodniteľné (príplatok vyplácaný sudcovi Špecializovaného trestného súdu). V tejto súvislosti žalovaný nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, podľa ktorej dočasne pridelení sudcovia na Špecializovaný trestný súd sú považovaní za sudcov tohto súdu. Ak by to tak bolo, potom by zákonodarca nemusel doplniť § 72 ods. 1 zákona o sudcoch o vetu druhú, nakoľko by im právo na priznanie príplatku podľa § 69 ods. 2 prináležalo automaticky.

25. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v ktorom ústavný súd uviedol, že ústavne konformný výklad právnej normy nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. zmyslom vykladaného normatívneho textu. V takom prípade by už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy. S dôraznom na znenie § 72 ods. 1 zákona o sudcoch žalovaný zdôraznil, že toto ustanovenie bez akýchkoľvek pochybností určuje platové nároky dočasne pridelených sudcov a z tohto ustanovenia nebolo možné dospieť k inému záveru ako k tomu, že žalobcovi nárok na príplatok podľa § 69 ods. 2 uvedeného zákona nepatrí. Žalovaný zastával názor, že správny súd sa dopustil takej aplikácie právnych noriem, ktorá neprípustne rozširuje okruh subjektov, ktorým zákonodarca funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch priznať chcel. Týmto postupom správny súd neprípustne zasiahol do výkonu moci zákonodarnej, ktorá mu ako súdnemu orgánu neprináleží. Ani prípadné vedenie myšlienkou spravodlivého usporiadania vzťahov nemôže prekročiť medze ustanovené právnym poriadkom.

26. Vo vzťahu k tvrdenej diskriminácii žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie, resp. závery v ňom prijaté, nie je odôvodnené potrebou odstránenia prípadného diskriminačného stavu. Správny súd dospel k záverom o nesprávnom právnom posúdení veci správnymi orgánmi a pre tento záver

nebola otázka diskriminácie v žiadnom smere relevantná. Napriek tomu žalovaný vo vzťahu k prípadnej diskriminácii žalobcu poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. a súhlasil s názorom správneho súdu, že toto rozhodnutie nerieši situáciu odmeňovania sudcu dočasne prideleného na najvyšší súd. V tomto rozhodnutí však aj ústavný súd považuje platovú diferenciáciu (aj medzi sudcami) za akceptovateľnú.

27. V súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces žalovaný zdôraznil, že napadnutý rozsudok má závažné nedostatky a nespĺňa obsahové požiadavky formované judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na to, že najvyšší súd, ako súd odvolací, v tejto veci vo svojom zrušujúcom uznesení nezaujal právny názor vo vzťahu k tomu, či žalobca mal/nemal nárok na priznanie požadovaného príspevku. Úlohou správneho súdu bolo len vysporiadať sa s otázkou diskriminácie žalobcu, avšak touto otázkou sa správny súd vo svojom druhom rozsudku ani nezaoberal, keď dospel k inému právnemu názoru ako vo svojom prvom rozsudku. Žalovaný preto namietal prekvapivosť rozhodnutia správneho súdu a zjavný nedostatok jeho odôvodnenia. Zdôraznil, že správny súd v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nezdôvodnil odklon od svojho skôr prijatého právneho názoru.

28. Záverom žalovaný žiadal priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok s odôvodnením hrozby závažnej ujmy, nakoľko ustanovenie § 72 zákona o sudcoch bolo doposiaľ vykladané pomerne jednoznačne a prijatím právneho názoru správneho súdu by vznikla reťaz rozhodnutí, ktoré budú v konečnom dôsledku tiež nesprávne a dôsledky ktorých už bude možné napraviť len s neprimeranými ťažkosťami, a to aj vzhľadom na výšku dotknutého funkčného príplatku.

29. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaného poukázal na početnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa výkladu a interpretácie právnych noriem, napr. , , , . Okrem iného dôvodil, že dočasné pridelenie sudcu na Špecializovaný trestný súd je úplne rovnaké ako dočasné pridelenie sudcu na najvyšší súd so zaradením do trestnoprávneho kolégia s rozhodovacou právomocou o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu. Otázku overenia skutočností, ktoré sú predpokladom pre priznanie predmetného príplatku, je schopný riešiť osobný úrad súdu bez akýchkoľvek problémov každý mesiac, keďže ide o jednoduchú technickú otázku. Mal za to, že žalovaný neprípustne upravuje právomoc predsedu najvyššieho súdu zostavovať rozvrh práce.

III.

Posúdenie kasačného súdu

30. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným doplnená č. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ( ). K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (g ods. 4, 5 a 6 v spojení s a a o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s , po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas ( a ), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná ( ), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa , a a postupom podľa bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná.

32. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zrušil v úvode tohto rozsudku opísané rozhodnutia

správnych orgánov oboch stupňov vo veci žiadosti žalobcu o vyplatenie funkčného príplatku podľa § 69 ods. 2 a 4 zákona o sudcoch. Pre posudzovanie veci bola relevantná právna úprava v nasledovnom znení:

33. Podľa § 12 ods. 1 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) na zabezpečenie riadneho chodu súdnictva možno sudcu s jeho súhlasom dočasne prideliť na výkon funkcie na iný súd. Vykonávanie funkcie na dvoch súdoch je vylúčené okrem výkonu funkcie predsedu disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho senátu.

34. Podľa § 12 ods. 2 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) o dočasnom pridelení sudcu rozhoduje Súdna rada na návrh predsedu súdu, na ktorý má byť sudca dočasne pridelený, a po predchádzajúcom vyjadrení predsedu súdu, na ktorom sudca pôsobí.

35. Podľa § 12 ods. 4 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) počas dočasného pridelenia je sudca členom pléna toho súdu, na ktorý je dočasne pridelený; nemá však právo byť volený do orgánov sudcovskej samosprávy tohto súdu, pričom jeho volené funkcie na súde, z ktorého bol preložený, nezanikajú.

36. Podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, mesačne v sume rovnajúcej sa dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok.

37. Podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) funkčný príplatok za výkon funkcie podľa odseku 2 patrí sudcovi najvyššieho súdu, ktorý podľa rozvrhu práce rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd za predpokladu, že v predchádzajúcom mesiaci mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal v prvom stupni Špecializovaný trestný súd. Zastupujúci sudca sudcu podľa predchádzajúcej vety má nárok na tento príplatok len, ak nastane okolnosť, pre ktorú v danej veci nemôže konať sudca senátu, ktorý má pridelenú vec náhodným výberom.

38. Podľa § 72 ods. 1 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) sudcovi počas dočasného pridelenia patrí funkčný plat podľa pôvodného zaradenia. To neplatí pri dočasnom pridelení sudcu na Špecializovaný trestný súd, ktorému patrí funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2.

39. Podľa § 72 ods. 2 zákona o sudcoch (v znení účinnom k 31.12.2014) ak je sudca dočasne pridelený na súd vyššieho stupňa, patrí mu príplatok počas dočasného pridelenia vo výške 5 % zo základného platu mesačne. Ak je sudca dočasne pridelený na súd vyšší o dva stupne, patrí mu príplatok počas dočasného pridelenia vo výške 10 % zo základného platu mesačne; súčet príplatku za výkon funkcie na určitom stupni súdu spolu s príplatkom počas dočasného pridelenia a základným platom sudcu nesmie prevýšiť 130 % základného platu sudcu. To neplatí pri dočasnom pridelení sudcu na Špecializovaný trestný súd.

40. Podstatné pre rozhodnutie v prejednávanej veci je vyriešenie rozporu účastníkov v otázke, či sudca krajského súdu, dočasne pridelený na výkon funkcie sudcu na Najvyšší súd, trestné kolégium, podľa rozvrhu práce spolurozhodujúci aj o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS, má nárok na vyplácanie funkčného príplatku v zmysle § 69 ods. 2 a 4 zákona o sudcoch. Podľa žalobcu je pre vznik nároku rozhodujúce reálne vykonávanie rozhodovacej činnosti v agende opravných prostriedkov proti prvostupňovým rozhodnutiam ŠTS (kritérium materiálneho výkonu rozhodovacej činnosti). Žalovaný považuje za skutočnosť vylučujúcu nárok na predmetný príplatok to, že žalobca je v predmetnom období naďalej sudcom krajského súdu, pričom zákon o sudcoch v § 62 ods. 2 a 4 výslovne priznáva nárok sudcom ŠTS, sudcom dočasne prideleným na ŠTS a sudcom najvyššieho súdu (trvale prideleným na výkon funkcie sudcu na najvyšší súd), ktorí za stanovených podmienok rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS (kritérium formálnej zákonnej legitimácie pre vznik nároku).

41. Žalobca zdôrazňoval zásadný význam preukázania splnenia materiálnej stránky pre vznik nároku, pričom opačný postup považoval za prejav nerovnakého zaobchádzania v porovnaní s ostatnými

sudcami trestného kolégia NS, rozhodujúcimi o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS. Žalovaný považoval za rozhodujúce, že zákonodarca nezahrnul kategóriu sudcov, rozhodujúcich v období dočasného pridelenia na trestné kolégium NS SR aj o odvolaniach proti rozhodnutiam ŠTS, do skupiny sudcov, ktorým vzniká nárok na príplatok súvisiaci s rozhodovaním agendy zverenej v prvom stupni ŠTS.

42. Vzhľadom na to, že základom podanej žaloby bolo namietanie nerovnakého zaobchádzania vo vzťahu k platovým nárokom v rámci sudcovského stavu, bolo povinnosťou súdu vysporiadať sa s tým, či je možné otázku platových nárokov sudcu zahrnúť priamo pod ochranu poskytovanú na základe článku 12 SR.

43. Ako skonštatoval ÚS SR v náleze - 238 zo dňa 20.5.2009 zákaz diskriminácie ustanovený je ústavnou zásadou, ktorá vzhľadom na svoju podstatu a účel presahuje medze základných práv a slobôd a má relevanciu aj pre výklad a uplatnenie tých noriem , ktoré sa nevzťahujú na základné práva a slobody. V materiálnom právnom štáte zákaz diskriminácie predstavuje príkaz, ktorý ústavodarca adresoval štátu ako jeho pozitívny záväzok. Právne postavenie sudcov, ich práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie nemožno zaradiť do systému základných práv a slobôd. Základné práva a slobody sa zaručujú každému, teda aj sudcom, ale v príčinnej súvislosti k výkonu funkcie sudcov majú pasívnu podobu - sudca pri výkone funkcie má ústavnú povinnosť dodržiavať základné práva a slobody priznané účastníkom súdnych konaní a ďalším osobám dotknutým uplatňovaním rozhodovacej právomoci súdov. A predsa, aj právne postavenie sudcov podlieha zásade zákazu diskriminácie, a to preto, lebo štát je povinný rešpektovať ústavnú zásadu rovnakého zaobchádzania aj mimo vzťahov, ktorých predmetom sú základné práva a slobody ( prvá veta ).

44. Za opísanej skutkovej a právnej situácie kedy rozsudkom napadnutým kasačnou sťažnosťou správny súd uznal dôvodnosť podanej žaloby, de facto rozhodol o nároku žalobcu na funkčný príplatok, za situácie, keď zo zákona o sudcoch takéto právo žalobcovi, ako sudcovi dočasne pridelenému na najvyšší súd, výslovne nevyplývalo.

III. a)

K možnostiam odstránenia namietaného nedostatku právnej úpravy

45. Vzhľadom na rozsah kasačných dôvodov bolo úlohou kasačného súdu posúdiť správnosť postupu a záverov správneho súdu vyvodených v stave neexistencie zákonnej úpravy výslovne priznávajúcej príplatok aj dočasne pridelenému sudcovi na NS SR, ktorý vyžaduje od súdu, povinného primárne aplikovať a vykladať zákon, v odôvodnených prípadoch pristúpiť k dotváraniu práva.

46. V tomto kontexte treba pripomenúť uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -31 zo dňa 16. októbra 2018, kde ústavný súd uviedol, že zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho pozornosti. V takých prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. V rovnakom duchu Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. zo dňa 13. novembra 2007 uviedol, že je potrebné odmietnuť ako prílišný formalizmus taký postup, podľa ktorého súdy neposkytujú ochranu subjektívnemu základnému právu len preto, že štát zanedbal vytvorenie zákonného podkladu pre ich uplatňovanie.

47. Dotváranie práva predstavuje zrejme najnáročnejšiu časť rozhodovacej činnosti súdov, vyžaduje si dôkladné vyhodnotenie vzniknutej situácie a zváženie dôsledkov prijatého rozhodnutia. V zmysle záverov právnej vedy (napr. Melzer F.: Metodologie nalézaní práva, Úvod do právní argumentace, 2. vydání, Praha C.H. Beck, 2011), dotváranie práva je totiž len vtedy legitímne, keď v jeho prospech hovoria základné princípy, ktoré sa presadia v porovnaní s inak preferovaným princípom právnej istoty, deľby štátnej moci ako aj demokratickým princípom. Základnými legitimačnými dôvodmi, ktoré dotváranie práva odôvodňujú, sú princíp účelnosti, princíp bezrozpornosti právneho poriadku (hlavne bezrozpornosti hodnotovej), ktorý je veľmi úzko spojený s princípom rovnosti.

48. V súvislosti s posudzovaním dôvodnosti dotvorenia práva, tak ako to vykonal správny súd, treba znova pripomenúť okolnosť, že ustanovenie § 62 zákona o sudcoch vôbec nezmieňuje osobitnú kategóriu „sudcov dočasne pridelených“, ktorí sú v zmysle zákona naďalej sudcami súdu, z ktorého sú vyslaní. V súvislosti s ich postavením nie je sporné splnenie požiadavky preukázania materiálnej stránky nároku na príplatok (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS na základe platného rozvrhu práce NS SR), sporný je význam (ne)nadobudnutia statusu sudcu najvyššieho súdu postupom predvídaným pre vznik funkcie sudcu NS SR v súlade s ustanovením § 11 zákona o sudcoch. Zjednodušene povedané je treba teda vyriešiť, či vzhľadom na uvedenú právnu úpravu je a má byť pri rozhodovaní na NS SR vznik nároku na príplatok vyhradený len pre sudcov najvyššieho súdu, ktorí majú dekrét o pridelení za sudcu NS SR, alebo aj pre tých ktorí počas dočasného pridelenia na NS SR (napriek trvalému zaradeniu ako sudcovia iných súdov) vykonávajú rozhodovaciu činnosť, s ktorou § 69 spája nárok na predmetný príplatok.

III. b)

Princíp bezrozpornosti právneho poriadku a rovnosti

49. V bode 43 tohto rozsudku kasačný súd poukázal na obsah zásadného nálezu ÚS SR zo dňa 20.5.2009 č. - 238 a v nadväznosti naň vyhodnocoval možné porušenie zásady rovnosti podľa , a tým aj bezrozpornosti právneho poriadku, ktoré by mohli napĺňať legitimačné dôvody na dotvorenie práva pri priznaní funkčného príplatku podľa a 72 zákona o sudcoch z hľadiska nerovnakého zaobchádzaniu so sudcami dočasne pridelenými na najvyšší súd a rozhodujúcimi o opravných prostriedkoch proti ŠTS v porovnaní so sudcami trvale pridelenými na NS SR, rovnako ako so sudcami ŠTS a dočasne pridelenými na ŠTS.

50. Vzhľadom na to, že zo zákona o sudcoch výslovne vyplýva, že nárok na tento príplatok majú:

- sudcovia ŠTS (69 ods. 2 zákona o sudcoch)

- sudcovia dočasne pridelení na ŠTS, teda rovnako dočasne pridelení na výkon rozhodovacej činnosti, s ktorou je spojený nárok na funkčný príplatok (§ 72 ods. 1 zákona o sudcoch)

- sudcovia najvyššieho súdu, rozhodujúci o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS (§ 69 ods. 4 zákona o sudcoch),

dospel aj kasačný súd k záveru, že s osobami v rovnakom postavení (t.j. dočasne pridelenými na ŠTS a osobami rozhodujúcimi vo veciach na rozhodovanie, v ktorých je v prvom stupni príslušný ŠTS), zákon zaobchádza rozdielne. Vzhľadom na to, že všetky štyri kategórie sudcov sú v porovnateľnej situácii (rozhodovanie v agende, s ktorou zákonodarca spája nárok na príplatok), nemožno zaobchádzať s dočasne pridelenými na NS SR rozdielne ako so zvyšnými tromi skupinami bez toho, aby tým nedošlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania. Pre záver o porovnateľnosti postavenia je rozhodujúci deklarovaný účel sledovaný zakotvením právnej úpravy príplatku, ktorého cieľom je finančne zohľadniť výkon špecifického druhu rozhodovacej činnosti.

51. Súčasne kasačný súd nezistil objektívne dôvody, ktoré by mohli odôvodniť rozdielne zaobchádzanie. Takéto okolnosti neuvádzal ani žalovaný.

III. c)

Princíp účelnosti

52. Rovnako zohľadniac princíp účelnosti dospel kasačný súd k záveru, že existovali dôvody na dotvorenie práva zo strany správneho súdu.

53. Ustálenou judikatúrou sú závery týkajúce sa výberu a použitia najvhodnejšej metódy výkladu formulované tak, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Zároveň však k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať výlučne z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné

interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, , m. m. ).

54. V prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ) sa súd môže a v odôvodnených prípadoch dokonca musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

55. V súvislosti s možnosťou použitia jednotlivých druhov výkladu právnych predpisov nemožno opomenúť, že Ústavný súd Slovenskej republiky ako ústavne nesúladné hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (, , , , ). Problematiku nepochybne dopĺňa aj v tomto konaní uvádzaná judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej právne normy treba vykladať tak, aby plnili svoju funkciu spočívajúcu v rozumnom a spravodlivom vyriešení problému v tom zmysle, aby obstálo pred meradlom tzv. zdravého rozumu a v spoločnosti panujúcich predstáv o spravodlivosti (). Na druhej strane treba zohľadniť názor vyslovený v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -25 z 29. septembra 2009, že výklad právnej normy nemôže siahať tak ďaleko, aby sa dostal do rozporu so znením, resp. so zmyslom vykladaného normatívneho textu, keďže by už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy.

56. Aj keď je výklad právneho predpisu v medziach jeho najširšieho jazykového významu považovaný za základné východisko nachádzania práva, samotné nachádzanie práva je pojmom širším než len výklad právnych predpisov. Preto v prípade nemožnosti dosiahnutia účelu zákona na základe jeho výkladu nastupuje osobitná kategória nachádzania práva, ktorou je dotváranie práva súdom. Z pohľadu výkladu (aplikácie) právneho predpisu je tiež dôležitá argumentácia povahou veci, v rámci ktorej ide o snahu odvodiť z existujúcich spoločenských vzťahov, teda z toho ako fakticky „funguje realita“, argument pre to, ako by fungovať mala.

57. Treba pripomenúť, že súvislosti s dočasným pridelením sudcu zákon o sudcoch v § 65 a nasl. obsahuje úpravu príplatku počas dočasného pridelenia sudcu, ktorý tvorí súčasť úpravy platu sudcu v zmysle § 65 a nasl. zákona o sudcoch. Zákonná úprava platu sudcu upravuje (upravovala v príslušnom období) v prípade splnenia stanovených podmienok aj nárok na príplatok funkčný, príplatok počas dočasného pridelenia, príplatok za vedenie justičného čakateľa, príplatok za pohotovosť a osobitný príplatok. Výška platu sudcu spolu so všetkými náležitosťami (funkčný plat) je oznamovaný správou súdu, na ktorý je sudca trvalo pridelený, týmto súdom je vykonávaná aj výplata funkčného platu.

58. Osobitnú povahu však má funkčný príplatok za výkon funkcie v zmysle § 69 ods. 2 zákona o sudcoch, patriaci sudcovi Špecializovaného trestného súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd. Zákon nezmieňuje možnosť príplatku pre sudcu dočasne prideleného na najvyšší súd rozhodujúceho predmetnú agendu. Zároveň zákon o sudcoch v § 72 obsahuje úpravu výšky funkčného platu počas dočasného pridelenia tak, že mu patrí funkčný plat podľa pôvodného zaradenia (plat sudcu krajského súdu) spolu s príplatkom za dočasné pridelenie so stanovením maximálnej hranice 130 % základného platu sudcu. Výnimka je priznaná sudcovi dočasne pridelenému na ŠTS čo do spôsobu určenia ako aj maximálnej výšky platu sudcu. Ani v tomto ustanovení nie je zmienka o možnej odlišnosti právnej úpravy platu sudcu dočasne prideleného na najvyšší súd a rozhodujúceho predmetnú agendu.

59. Funkčný príplatok za výkon funkcie podľa o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorým došlo aj k zmene a doplneniu bol dotknutý funkčný príplatok odôvodnený so zreteľom na predpokladané vysoké riziko spojené s výkonom funkcie sudcu na Špeciálnom súde a sudcu najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje

o veciach, ktoré v prvom stupni rozhodoval Špeciálny súd. V nadväznosti na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -238 zo dňa 20. mája 2009 bol zriadený Špecializovaný trestný súd, na ktorý prešiel výkon súdnictva zo Špeciálneho súdu. Týmto zákonom bol zároveň upravený zákona o sudcoch a do tohto zákona bol tiež doplnený upravujúci plat a príplatok sudcu počas dočasného pridelenia na ŠTS.

60. Úpravu § 69 ods. 2 a rovnako tak doplnenie znenia § 72 do zákona o sudcoch vo vzťahu k sudcom dočasne prideleným na ŠTS zákonodarca odôvodnil potrebou novelizovania zákona o sudcoch v súvislosti s činnosťou Špecializovaného trestného súdu.

61. Zákonodarca úpravu funkčného príplatku za výkon funkcie podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch odôvodnil pomerne stručne. Napriek tomu je z odôvodnenia dotknutej právnej úpravy možné vyvodiť záver o účele predmetného príplatku, ktorý je viazaný na výkon funkcie sudcu Špecializovaného trestného súdu a sudcu najvyššieho súdu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu. To znamená, že potreba zakotvenia dotknutého funkčného príplatku do zákona o sudcoch bola/je spojená so zriadením a rozhodovaním novej súdnej inštitúcie (Špeciálneho neskôr Špecializovaného trestného súdu) a jej rozhodovaním, ako aj výkonom rozhodovacej činnosti v trestnom kolégiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhodoval Špecializovaný trestný súd.

62. Zo samotného účelu (zmyslu) právnej úpravy predmetného príplatku (a zdôvodnenia jej prijatia zákonodarcom) vyplýva, že v prípade sudcov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS v trestnom kolégiu najvyššieho súdu je rozhodujúcim dôvodom a kritériom pre priznanie nároku výkon rozhodovacej činnosti, teda materiálna podmienka vymedzená v § 69 ods. 2 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch. Formálna požiadavka na splnenie kritérií pre uznanie za „sudcu najvyššieho súdu„ v zmysle trvalého pridelenia je potom logicky potlačená a za rozhodujúce je v zmysle materiálnej požiadavky potrebné považovať postavenie zákonného sudcu na prejednávanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiam ŠTS. Niet pochýb, že medzi sudcom dočasne prideleným na najvyšší súd a sudcom trvale prideleným existujú na získanie postavenia zákonného sudcu odôvodňujúceho nárok na príplatok popri spoločných zákonných požiadavkách (zaradenie na výkon sudcovskej funkcie do trestného kolégia, zaradenie do senátu určeného na rozhodovanie opravných prostriedkov proti rozhodnutiam ŠTS) aj odlišné kritériá spočívajúce v spôsobe a dĺžke trvania pridelenia na NS (zákonná úprava postupu na súd vyššieho stupňa/ dočasné na základe rozhodnutia o dočasnom pridelení). Uvedené rozdiely však vzhľadom na zásadný význam inštitútu zákonného sudcu ako podmienky nároku na funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch nemajú zásadný význam. Treba zdôrazniť, že kasačný sťažovateľ nepochybne spolurozhodoval ako riadny člen senátu, jeho činnosť ani vo vzťahu k senátu, ani vo vzťahu k účastníkom nebola a nemohla byť hodnotená inak, ako riadny výkon rozhodovacej činnosti.

III. d)

Právny záver kasačného súdu

63. Ak teda žalobca v rozhodnom období ako dočasne pridelený sudca rozhodoval o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd (aj keď len v časovo ohraničenom období) v súlade s platným rozvrhom práce, splnil podmienky pre priznanie nároku na predmetný funkčný príplatok v súlade s princípom rovnosti a účelnosti.

64. Názor žalovaného, podľa ktorého žalobca na účely uvedeného príplatku nebol sudcom najvyššieho súdu, je vzhľadom na vyššie uvedené formalistický a vedie k zjavnej nespravodlivosti, nakoľko takáto aplikácia relevantnej právnej úpravy je príliš formálna bez vnímania konkrétnych okolností prípadu a bez dodržiavania ústavnoprávnych zásad aplikácie a interpretácie práva. Rovnako je rozporná s princípom spravodlivosti, ktorý musí byť v procese interpretácie a aplikácie práva vždy prítomný ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. V tomto kontexte kasačný súd zastáva názor, že jeho výklad a aplikácia spornej právnej úpravy nie je v rozpore so znením ani so zmyslom vykladaného normatívneho textu a nejedná sa o prípad, kedy by došlo k faktickej novelizácii právnej normy.

65. Správny súd si túto podstatnú otázku vymedzil a posúdil správne, keď dospel k záveru, že na účely funkčného príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch je rozhodujúcim kritériom reálna účasť zákonného sudcu na rozhodovaní NS v súlade s rozvrhom práce trestného kolégia v agende konania o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd.

66. Pokiaľ žalovaný v kasačnej sťažnosti okrem argumentácie, že dotknutá právna úprava obsahuje jasné vymedzenie okruhu sudcov, ktorým predmetný funkčný príplatok prináleží (s poukazom na znenie § 69 ods. 2 a § 72 ods. 1 druhej vety zákona o sudcoch) a argumentácie tvrdeným úmyslom zákonodarcu pri posudzovaní nároku na funkčný príplatok, svoj názor podporoval ďalšími dôvodmi, ako napríklad neabsolvovaním výberového konania dočasne prideleného sudcu na najvyšší súd, rozhodovaním o príplatku zo strany predsedu súdu, z ktorého je dočasne pridelený sudca vyslaný, vzhľadom na vyššieuvedené je táto argumentácia nedôvodná. Kasačný súd už vyššie poukázal na odôvodnenie zavedenia úpravy predmetného funkčného príplatku zo strany zákonodarcu s poukazom na osobitosť rozhodovacej činnosti ŠTS. Nepriznanie príplatku dočasne pridelenému sudcovi spĺňajúcemu ostatné podmienky teda nekorešponduje so zrejmým účelom zavedenia inštitútu predmetného príplatku do právnej úpravy. Kasačný súd v úprave § 72 ods. 1 druhej vete nevidí zámer zákonodarcu priznať nárok iba dočasne pridelenému sudcovi na Špecializovaný trestný súd, nezahrnutie kategórie dočasne pridelených sudcov skôr považuje za prejav nedôslednosti a v konečnom dôsledku za absenciu právnej úpravy týkajúcej sa dočasne pridelených sudcov, ktorej nepriaznivé dôsledky je súd povinný svojou rozhodovacou činnosťou odstrániť

67. Z tohto pohľadu nemôže obstáť ani opakovaná argumentácia žalovaného poukazujúca na neabsolvovanie výberového konania ako podmienky pôsobenia na najvyššom súde, na rozdiel od postupu pri trvalom preložení. Absolvovanie výberového konanie vo vzťahu k nároku na funkčný príplatok nemá žiadnu právnu relevanciu, nakoľko bez ohľadu na jeho neabsolvovanie žalobca uskutočňoval reálny výkon súdnictva a spolurozhodoval o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS. Jeho rozhodovacia činnosť nemala odlišnú hodnotu ani význam ako rozhodovacia činnosť ostatných trvalo pridelených sudcov, ani pre súd, ani pre účastníkov a z ničoho nevyplýva ani to, že by dočasne pridelený sudca niesol menšiu alebo žiadnu zodpovednosť za následky prípadných pochybení. V tomto prípade bolo v kompetencii príslušného orgánu, pripravujúceho a schvaľujúceho príslušný rozvrh práce vyhodnotiť, či zaradenie dočasne prideleného sudcu do senátu rozhodujúceho o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam ŠTS je dôvodné. Ak bol dočasne pridelený sudca v zmysle rozvrhu práce do takéhoto senátu zaradený, vyplynula mu z toho povinnosť riadneho výkone rozhodovacej činnosti ako aj prípadné zodpovednostné dôsledky a bolo by nelogické, nesprávne a nespravodlivé, aby mu zároveň nevznikol nárok na príplatok za rozhodovanie tohto osobitného druhu agendy.

68. Pre spochybnenie nároku je rovnako irelevantná argumentácia žalovaného o absencii zákonných možností predsedu súdu, ktorý rozhoduje o funkčnom príplatku dočasne prideleného sudcu zistiť, či dočasne pridelený sudca spĺňa podmienku podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch, t. j. v rozhodnom období mal pridelenú najmenej jednu vec, v ktorej konal v prvom stupni ŠTS. Túto skutočnosť je možné bez problémov zistiť v rámci komunikácie medzi súdmi. Rovnako je nedôvodné tvrdenie žalovaného, že je vecou riadenia a správy najvyššieho súdu zabezpečiť, aby dočasne pridelený sudca na najvyšší súd nevykonával agendu podmieňujúcu funkčný príplatok podľa § 69 ods. 2 zákona o sudcoch, toto nemá žiadnu zákonnú oporu, jeho prijatím by sa nedôvodne zasahovalo do legitímnych očakávaní sudcu, ktorý štandardne nemá vplyv na výkon právomoci predsedu súdu a ostatných participujúcich subjektov, ktorí zabezpečujú riadenie súdu v oblasti výkonu súdnictva okrem iného aj prostredníctvom tvorby rozvrhu práce.

69. Čo sa týka argumentácie žalovaného namietajúceho zachovanie myšlienky racionality a proporcionality pri kreovaní úpravy § 69 ods. 2 zákona o sudcoch (bod 5 tohto rozsudku), ktorého dôsledkom by malo byť nevzniknutie nároku na príplatok sudcovi dočasne pridelenému na NS SR, nakoľko oproti sudcovi dočasne pridelenému na ŠTS je proporčne nepomerne menší rozsah agendy odôvodňujúci priznanie príplatku, kasačný súd tento argument nepovažuje za relevantný. Ani právna úprava priznávania príplatku sudcom NS SR nezohľadňuje aký pomer v ich rozhodovacej činnosti predstavuje agenda odvolaní proti rozhodnutiam ŠTS. Rovnako z tohto pohľadu neobstojí argumentácia o nemožnosti zúženia vnímania (platových dôsledkov ) inštitútu dočasného pridelenia len cez vnímanie nároku na príplatok podľa § 69 ods. 4 zákona o sudcoch ako „hmotného stimulu“.

70. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že každému sudcovi dočasne pridelenému na súd vyššieho stupňa v zmysle § 72 ods. 1 zákona o sudcoch patrí doterajší funkčný plat, pozostávajúci z funkčného platu a funkčného príplatku s tým, že v zmysle § 69 ods. 3 zákona o sudcoch nemá počas dočasného pridelenia predseda grémia a predseda kolégia nárok na funkčný príplatok za funkciu a v zmysle § 68 ods. 3 zákona o sudcoch predseda súdu a podpredseda súdu nárok na funkčný príplatok za riadiacu činnosť. Zároveň majú všetci sudcovia dočasne pridelení na súd vyššieho stupňa nárok na príplatok podľa § 72 ods. 2 okrem poslednej vety. Príplatok podľa §72 ods. 2 zákona o sudcoch teda predstavuje platový benefit pre všetkých dočasne pridelených sudcov, viazaný na samotnú skutočnosť výkonu funkcie sudcu na súde dočasného pridelenia.

71. Naproti tomu príplatok podľa § 69 ods. 2 a ods. 4 zákona o sudcoch nie je viazaný primárne na inštitút dočasného pridelenia, ale pre jeho priznanie je rozhodujúci výkon osobitnej časti jurisdikcie trestného kolégia najvyššieho súdu v rámci rozhodovania zákonného sudcu. Z tohto pohľadu (pri splnení zákonnej podmienky reálneho rozhodovanie v danej agende v jednotlivých obdobiach dočasného pridelenia žalobcu) neexistoval podľa názoru kasačného súdu žiaden relevantný rozdiel medzi žalobcom ako dočasne prideleným sudcom a ostatnými trvale pridelenými sudcami trestného kolégia, ktorý by odôvodňoval ústavnú konformnosť odlišného prístupu pri vyplácaní príspevku podľa § 69 zákona o sudcoch. Takýto výklad právnej úpravy považuje kasačný súd za konformný s účelom a obsahom právnej úpravy príplatku podľa § 69 zákona o sudcoch. Rovnako je takýto prístup súladný s princípom bezrozpornosti právneho poriadku a princípom účelnosti. ako vysvetlil kasačný súd v príslušných častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pokiaľ sa týka poukazovania na prípustnosť platovej diferenciácie s odkazom na rozhodnutie ÚS SR zn. -238 zo dňa 20. mája 2009, tieto závery kasačný súd nespochybňuje, ale zdôrazňuje, že záver o dôvodnosti platovej diferenciácie vyslovený v uvedenom konaní pred ústavným súdom bol prijatý na základe iných rozhodujúcich okolností, v prejednávanej veci bol záver o nedôvodnosti takejto diferenciácie medzi sudcom dočasne a trvale prideleným založený na rovnosti postavenia zákonných sudcov pri rozhodovaní o rovnakom druhu agendy (materiálna stránka) rozhodovania.

72. Na základe uvedeného preto kasačný súd uzatvára, že princíp hodnotovej bezrozpornosti právneho poriadku, rovnosti a účelnosti má v tomto prípade prednosť pred kolidujúcim namietaným princípom právnej istoty, deľby moci a demokratického princípu. Vzhľadom na tento záver sa kasačný súd stotožnil s výsledkom postupu správneho súdu, ktorým bol záver o vzniku nároku žalobcu ako sudcu dočasne prideleného na NS SR a rozhodujúceho o odvolaniach proti rozhodnutiam ŠTS na príplatok v zmysle § 69 zákona o sudcoch. Vzhľadom na výnimočnosť použitie inštitútu dotvárania práva v rozhodovacej činnosti súdov považoval za dôvodné svoje úvahy podrobne objasniť.

73. Vo vzťahu k žalovaným namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že správny súd nezdôvodnil zásadný odklon od pôvodného rozhodnutia kasačný súd uvádza, že vytýkaná absencia nie je relevantným nedostatkom odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pôvodný rozsudok správneho súdu, zamietajúci žalobu, bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Aj keď správny súd v novom rozhodnutí vyslovil opačné právne posúdenie veci z čoho logicky vyplýva očakávanie odôvodnenia takejto zmeny, podstatné je, že pôvodný rozsudok správneho súdu nebol zrušený len z dôvodu nevysporiadania sa s otázkou diskriminácie žalobcu, ale odvolací súd správnemu súdu pripomenul aj jeho úlohu vykladať, interpretovať a aplikovať príslušné právne normy. Nové rozhodovanie správneho súdu sa neobmedzilo len na otázku diskriminácie žalobcu (aj keď bod 31 rozsudku kasačný súd nepovažuje za optimálne napĺňajúci požiadavky na riadne odôvodnenie), z rozsudku správneho súdu je zrejmé, že dôvodom odlišného právneho posúdenia veci bolo doplnenie výkladu príslušných právnych noriem. V tejto súvislosti je treba prisvedčiť žalovanému že súčasťou práva na spravodlivý proces je právo na dostatočne presvedčivé a odôvodnené súdne rozhodnutie avšak kasačný súd má za to, že túto požiadavku napadnutý rozsudok správneho súdu v nevyhnutnom rozsahu spĺňa. Naviac ako vyplýva z rozhodnutia kasačného súdu, so závermi správneho súdu sa stotožnil a jeho závery podporil svojou argumentáciou.

IV.

Záver

74. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôvody, ktoré by mohli mať vplyv na záver o vecnej

správnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov vo veci žiadosti žalobcu o priznanie funkčného príplatku podľa v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú podľa zamietol. Úlohou správnych orgánov bude opätovne posúdiť žiadosť žalobcu v nadväznosti na záväzný právny názor správneho súdu a kasačného súdu, prípadne na ďalšie relevantné okolnosti.

75. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, na ktorých je založené rozhodnutie vo veci samej kasačný súd nepriznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok.

76. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle v spojení s tak, že procesne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle .

77. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 ( v spojení s ust. ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.