Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 388/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. októbra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného , advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 9. decembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. marca 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného , advokátska

kancelária, , ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 11 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a podľa č. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 9. decembra 2015 (ďalej

len „namietaný rozsudok“). Následne 10. mája 2018 bola ústavnému súdu doručená ďalšia

sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru a podľa

dodatkového protokolu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2018 (ďalej len „namietané

uznesenie“).

2. Uznesením ústavného súdu sp. zn. PLs. z 25. júna 2018 boli obe veci

sťažovateľa vedené pod sp. zn. a sp. zn. v zmysle § 31a

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v spojení s

Z. z. v znení neskorších predpisov spojené na spoločné konanie

vedené pod sp. zn. .

3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na vypratanie bytu proti odporcom v prvom

a druhom rade s odôvodnením, že je výlučným vlastníkom tohto bytu, ktorý je

ako nehnuteľnosť zapísaný na „LV kat. územie ako spoluvlastnícky podiel

vo výške 60/426-ín, ktorému tento byt zodpovedá“. V podanom návrhu sťažovateľ dôvodil,

že v roku 2007 oznámil odporcom, že sa stal výlučným vlastníkom predmetného bytu,

pričom súčasne odporcov vyzval na platenie nájomného, prípadne na uvoľnenie bytu, ktorý

chce užívať pre vlastné potreby. Podľa jeho vyjadrenia odporcovia odmietli nájomné platiť

a z bytu sa vysťahovať a nereagovali na návrh nájomnej zmluvy, ktorý im predložil jeho

právny zástupca. Bol toho názoru, že odporcovia užívajú jeho byt v rozpore s jeho vôľou

a z ich strany ide o protiprávny zásah do jeho vlastníckych práv. Okresný súd rozsudkom

zo 4. augusta 2010 uložil odporcom povinnosť byt vypratať a odovzdať ho sťažovateľovi

do pätnásť dní po zabezpečení náhradného bytu. Na základe odvolania oboch strán bol

napadnutý prvostupňový rozsudok uznesením krajského súdu z 13. júla 2011 zrušený

a vec vrátená okresnému súdu na nové konanie. Nasledujúcim rozsudkom okresného súdu

z 5. februára 2015 bol návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutý. O jeho odvolaní

krajský súd rozhodol namietaným rozsudkom, ktorým prvostupňové rozhodnutie okresného

súdu ako vecne správne potvrdil. Dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté namietaným

uznesením najvyššieho súdu.

4. Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu argumentuje, že krajský súd

namietaným rozsudkom porušil jeho základné právo podľa a jeho právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ «vidí najmä v tom, že hlavným

dôvodom nariadeného pojednávania na Krajskom súde v Žiline bol výsluch odporcu

v 1/ rade najmä z dôvodu doplnenia dokazovania výsluchom odporcu v 1/ rade k otázke

vzniku ním tvrdeného nájmu sporného bytu, najmä ku skutočnostiam, ako došlo

k „prenechaniu“ tohto bytu jeho otcom st. a za akých okolností a akým

spôsobom v roku 1981 došlo k tvrdenému prechodu nájmu. Odporca v 1/ rade

ml. sa však vytýčeného pojednávania ani nezúčastnil a právna zástupkyňa

nepredložila súdu dôkaz a to vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že odporca v 1/ rade nie je

schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť

sa pojednávania. Súd sa uspokojil iba s tým, žer odporca je PN a pojednával ďalej. Keďže

hlavným dôvodom vytýčenia pojednávania bolo vypočutie odporcu v 1/ rade, právny

zástupca navrhovateľa žiadal, aby bolo pojednávanie odročené z toho dôvodu, že odporca

v 1/ rade nebol prítomný na vytýčenom pojednávaní a odporkyňa v 2/ rade sa nevedela

vyjadriť k okolnostiam druhého stretnutia na bytovom podniku a trval na tom, aby bol

odporca v 1/ rade vypočutý. Súd však bez akéhokoľvek zdôvodnenia tento návrh zamietol.

Takýto postup súdu je absolútne nepochopiteľný, nemajúci oporu v zákone a nelogický.».

5. Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje námietky týkajúce sa aplikácie, výkladu a súdmi

uplatnenej analógie zákona. V sťažnosti cituje

v znení platnom a účinnom do 1. januára 1992 (ďalej len „Občiansky

zákonník“), podľa ktorého, ak užívateľ zomrie a ak nejde o byt v spoločnom užívaní

manželov, stávajú sa užívateľmi jeho deti, vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta, ktorí

s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt, pričom užívateľmi

sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého užívateľa alebo boli

na neho odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň po dobu jedného

roku pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt. V kontexte prezentovaného ustanovenia

citovaného zákona sťažovateľ dôvodí: «Pokiaľ odvolací súd odkazuje iba na toto zákonné

ustanovenie, jeho právny názor je nesprávny a irelevantný, nakoľko otec odporcu 1/

nezomrel, ale žil a z bytu sa odsťahoval s manželkou v apríli 1981 do iného bytu až do

svojej smrti v januári 2015. Preto je rozhodnutie súdu, ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie

s poukazom na toto ustanovenie protizákonné a nemôžeme ho ani akceptovať, nakoľko

v danom prípade nemožno danú situáciu subsumovať pod toto ustanovenie, pretože nikdy

nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty a tak nevyhnutnému splneniu

zákonnej podmienky. Uvedený postup možno použiť iba vtedy „ak nejde o byt v spoločnom

užívaní manželov“. Bolo však jednoznačne preukázané, že predmetný byt užívali rodičia

odporcu v rade 1/, ktorí boli manželmi, a preto v danom prípade išlo o spoločné užívanie

bytu manželmi s poukazom na ust. . Rodičia odporcu v 1/ rade

sa odsťahovali z predmetného bytu v roku 1981 z dôvodu, že im bol pridelený iný byt. Teda

k zániku spoločného užívania bytu manželmi – rodičmi odporcu 1/ , došlo priamo zo zákona

právnou skutočnosťou – pridelením ďalšieho bytu, pretože nikto nemohol mať podľa vtedy

platnej legislatívy pridelené v užívaní dva byty. Rodičia odporcu 1/ sa preto z bytu

odsťahovali, nakoľko už nemali žiaden právny titul, aby tento byt mohli naďalej legálne

užívať. Touto významnou a podstatnou právnou skutočnosťou zaniklo zo zákona

aj rozhodnutie o súhlase s výmenou bytu ako aj dohoda o prevzatí a odovzdaní bytu

z roku 1964. Preto poukazovanie na zaniknutý právny vzťah zo strany súdu je právne

irelevantný a aplikovanie tejto právnej normy za nezákonné a nesprávne.»

6. Sťažovateľ v argumentácii pokračuje a uvádza: «Navrhovateľ vždy poukazoval

či už na pojednávaniach alebo písomných prípisoch na to, že odporcovia v 1/ a 2/ rade

nemajú žiadne rozhodnutie o pridelení bytu a ani žiadnu dohodu o odovzdaní bytu.

Opätovne preto poukazujeme na to, že v čase, kedy mal „údajne“ odporcom vzniknúť nájom

bytu (rozporne odporcovia tvrdia, že to malo byť v roku 1981, po druhý krát zas v roku

1988) bol účinný , ako aj .

Obe právne normy vychádzali pri vzniku práva osobného užívania bytu z tzv. striktného

prideľovacieho režimu, ktorý predpokladal jednak vydanie rozhodnutia o pridelení bytu

a následne uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu. Nevyhnutným predpokladom

uzavretia platnej dohody a prevzatí bytu bolo práve rozhodnutie o pridelení bytu vydané

orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi, ktoré rozhodnutie o pridelení

bytu však odporcom nikdy nebolo vydané. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní

a prevzatí bytu, uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu, bola

(absolútne) neplatná podľa . Ani uzavretie tejto dohody odporcovia nikdy

nepreukázali. To znamená, že odporcovia nepreukázali, že im vzniklo právo osobného

užívania bytu, ktoré by sa v zmysle mohlo transformovať

na právo nájmu, t. j. nemajú rozhodnutie o pridelení bytu a zápisnicu o odovzdaní bytu

z roku 1981 (resp. z roku 1988), keďže neustále tvrdili, že v tom roku im mal vzniknúť nájom

bytu a majú platnú nájomnú zmluvu. Ak takéto rozhodnutie chýba, aj prípadná dohoda

o odovzdaní bytu je teda zo zákona neplatná a fakticky obsadený byt je treba považovať

za protiprávne získaný a to bez ohľadu na to, či sa občan svojvoľne nasťahoval do bytu,

alebo či sa doň nasťahoval na základe dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, ktorú uzavrel

s organizáciou spracujúcou bytový majetok resp. vlastníkom domu.»

7. Sťažovateľ odkazujúc na prezentovanú argumentáciu považuje namietaný

rozsudok krajského súdu za predčasne vydaný, vychádzajúci z neúplne zisteného

skutkového stavu a tiež za nedostatočne odôvodnený. Podľa jeho názoru odôvodnenie

namietaného rozsudku nedáva odpoveď na otázku, ktoré z vykonaných dôkazov boli

podkladom pre rozhodnutie.

8. Sťažovateľ porušenie svojho práva na spravodlivý proces odôvodňuje aj tvrdením,

že mu nebolo umožnené predniesť v súdnom konaní záverečnú reč v zmysle ustanovenia

v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“), takisto skutočnosťou, že zo strany krajského súdu nebolo pripustené

podanie dovolania v zmysle , keďže je sťažovateľ toho názoru, že v jeho

veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Napokon dôvodí

okolnosťou, keď mu odvolací súd doručil vyjadrenie odporcov k podanému odvolaniu

až priamo na pojednávaní, čím mu podľa jeho názoru odňal možnosť konať, keďže mu

neposkytol reálnu možnosť dostatočne sa pripraviť a zaujať k tomuto vyjadreniu stanovisko.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a podľa a práv podľa

a čl. 11 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu namietaným rozsudkom

krajského súdu a namietaným uznesením najvyššieho súdu, označené rozhodnutia krajského

súdu a najvyššieho súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu

tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25

ods. 1 každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

12. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru a podľa

dodatkového protokolu namietaným rozsudkom krajského súdu a namietaným uznesením

najvyššieho súdu. Ťažiskom námietok sťažovateľa je prezentovaný nesúhlas so súdmi

zvolenou interpretáciou aplikovaných ustanovení , resp. s použitím

analógie legis, ktorú konajúce súdy uplatnili na účel preklenutia medzery zákona.

Sťažovateľ takisto hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu ako nedostatočne

odôvodnený a predostiera aj súbor tvrdení o procesných pochybeniach konajúceho súdu,

ktorými mu podľa jeho názoru bola odňatá možnosť konať pred súdom.

13. Ústavný súd hneď v úvode poukazuje na svoju ustálenú judikatúru o rozdelení

ústavnej ochrany základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd

v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z , podľa ktorého sú

všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I.

ÚS 13/00, mutatis mutandis , , ).

14. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom namietaných rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť súdmi zvoleného výkladu aplikovanej právnej

úpravy s obsahom sťažovateľom namietaných článkov a dohovoru.

15. V odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd uviedol, že po nariadení

pojednávania a po doplnení a opakovaní dokazovania zistil vecnú správnosť

prvostupňového rozhodnutia. V úvode odôvodnenia rozhodnutia krajský súd zdôraznil,

že skúmanie existencie vlastníckeho práva k spornému bytu predstavovalo relevantnú

otázku, keďže jej pozitívne zodpovedanie bolo východiskovým predpokladom možnosti

podania vlastníckej žaloby. Pre účely posúdenia aktívnej legitimácie sťažovateľa krajský

súd nepovažoval za smerodajné jednoznačné zodpovedanie otázky, či je sťažovateľ

výlučným vlastníkom alebo spoluvlastníkom sporného bytu, keďže možnosť podať

reivindikačnú žalobu prislúcha výlučnému vlastníkovi, ako aj spoluvlastníkovi

nehnuteľnosti. Ako právne významnú krajský súd kvalifikoval okolnosť opodstatnenosti

obrany odporcov, ktorí predostreli v konaní tvrdenie, že inkriminovaný byt užívajú

na základe nájomného vzťahu, ktorý vznikol po 1. januári 1992 transformáciou

ich predchádzajúceho práva osobného užívania bytu. V ďalšom bode sa krajský súd vyjadril

k námietkam sťažovateľa o nemožnosti analogickej aplikácie § 179 ods. 1 Občianskeho

zákonníka pri právnom posúdení vzniku práva osobného užívania bytu oboch odporcov.

Odvolací súd interpretoval ustanovenia až a uviedol,

že zmyslom predmetných ustanovení je zabezpečiť v prípade smrti užívateľa bytu alebo

v prípade trvalého opustenia spoločnej domácnosti užívateľom bytu bytové potreby osôb,

ktoré si to s prihliadnutím na svoj vzťah k užívateľovi najviac zaslúžia. S odkazom na § 179

ods. 1 uviedol, že pri smrti užívateľa bytu, ktorý nebol v spoločnom

užívaní manželov, prechádzalo právo užívania bytu na osoby v tomto ustanovení presne

špecifikované (deti zomrelého užívateľa, jeho vnuci, rodičia, súrodenci, zať a nevesta,

ktorí s ním žili v deň jeho smrti v spoločnej domácnosti a nemajú vlastný byt; užívateľmi

sa stávajú aj tí, ktorí sa starali o spoločnú domácnosť zomretého užívateľa alebo boli

na neho odkázaní výživou, ak s ním žili v spoločnej domácnosti aspoň po dobu jedného

roku pred jeho smrťou a nemajú vlastný byt). Ďalej citoval ,

podľa ktorého prechádzalo právo užívania bytu na osoby špecifikované v § 179 ods. 1

aj v prípade, ak užívateľ bytu, ktorý nebol v spoločnom užívaní

manželov, opustil trvale spoločnú domácnosť. Krajský súd poukázal na medzeru v zákone,

ktorý výslovne neriešil situáciu v prípade odsťahovania sa oboch manželov z bytu,

ku ktorému mali obaja právo osobného užívania, keď súčasne po odsťahovaní sa z bytu

zanechali manželia v tomto byte iné osoby, ktoré s nimi žili v spoločnej domácnosti

a odich práva odvodzovali právny dôvod bývania v byte. Podľa krajského súdu užívacie

právo manželov v takomto prípade bolo možné zrušiť postupom podľa ustanovení § 184

písm. c) a d) , podľa znenia ktorých mohol súd na návrh organizácie

zrušiť právo užívať byt, ak užívateľ mal dva byty alebo ak užívateľ neužíval bez vážnych

dôvodov byt vôbec alebo ho užíval len občas. Krajský súd prezentoval analogiu legis

a dôvodil, že v takomto prípade, ak z vážnych dôvodov nebolo možné, aby sa

spolubývajúce osoby presťahovali s užívateľmi (manželmi) do ich nového bytu, bolo možné

v záujme ochrany týchto osôb analogicky použiť na takýto prípad ustanovenia § 179 a § 181

. V záujme preskúmania existencie vážnosti dôvodov v konkrétnej

situácii odporcov krajský súd doplnil a opakoval dokazovania vykonané prvostupňovým

súdom, v rámci ktorého dospel ku skutkovým záverom, že v spornom byte bývali

dve generácie, a to rodičia odporcu v prvom rade a tiež odporca v prvom rade so svojou

rodinou. Svoju bytovú situáciu riešili tak, že sa rodičia odporcu v prvom rade presťahovali

v roku 1981 do nového podnikového bytu, ktorý bol pridelený otcovi odporcu v prvom rade.

Následne na základe oznámenia vzniknutej situácie bytový podnik spravujúci v tom čase

sporný byt vystavil odporcovi v prvom rade evidenčný list týkajúci sa úhrad za užívanie

bytu. Krajský súd konštatoval, že takýto postup odporcov pri riešení bytovej otázky

nesignalizuje podľa jeho názoru špekulatívne správanie, ktoré by nejakým spôsobom

obchádzalo vtedy platné právne predpisy o hospodárení s bytmi. Krajský súd dôvodil,

že na skutkový stav, keď obaja rodičia odporcu, ktorým svedčilo právo spoločného užívania

bytu, byt opustili, bolo možné analogicky aplikovať

a vyvodiť záver, že sa odporcovia ako spolubývajúce osoby stali po opustení bytu (rodičmi

odporcu v prvom rade) oprávnenými užívateľmi sporného bytu. Krajský súd tak uzavrel,

že právny záver prvostupňového súdu o existencii práva spoločného užívania bytu

odporcami ako manželmi, ktorý sa následne po 1. januári 1992 na základe novely

– , ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje

, transformoval na nájomný pomer, je správny. Krajský súd tiež

v závere dodal, že ako neopodstatnenú vyhodnotil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa,

v ktorej tento namietal, že odporcovia nepreukázali existenciu rozhodnutia o pridelení

sporného bytu, ktoré malo predchádzať vzniku dohody o odovzdaní a prevzatí tohto bytu

podľa príslušných ustanovení vtedy platného a účinného . Krajský

súd v tomto kontexte uviedol, že právo spoločného užívania bytu odporcov ako manželov

vzniklo ex lege opustením bytu pôvodnými užívateľmi (rodičmi odporcu v prvom rade),

preto nebolo potrebné, aby nastúpil tento osobitný proces pre vznik užívacieho práva.

16. Najvyšší súd sa v namietanom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa,

vysporiadal so sťažovateľom predostretou argumentáciou, v rámci ktorej sťažovateľ

prezentoval dovolací dôvod podľa , teda odňatie možnosti konať

pred súdom, naplnenie ktorého odôvodňoval tvrdením, že je rozsudok krajského súdu

nepreskúmateľný vzhľadom na neúplné a nepresvedčivé odôvodnenie. Najvyšší súd

v odôvodnení namietaného uznesenia poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu R 2/2016, v zmysle ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá

prípustnosť dovolania podľa len výnimočne, a síce vtedy,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu. Najvyšší súd za takýto prípad nepovažoval dovolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý podľa jeho vyjadrenia uvádza skutkový stav,

ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníkov konania k prerokúvanej

veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých

krajský súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Ďalej najvyšší súd

vyhodnotil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, v ktorej tento namietal, že odvolací súd

predvolal na určený termín pojednávania odporcu v prvom rade na účel jeho výsluchu

napriek jeho neprítomnosti a návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania vypočutím

odporcu v prvom rade, neodročil pojednávanie, ale predmetný návrh sťažovateľa

na vykonanie dokazovania zamietol a obmedzil sa len na vypočutie odporkyne v druhom

rade. Najvyšší súd v tomto kontexte dôvodil, že postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa , keďže

takýmto postupom nedošlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, pretože

posúdenie a rozhodnutie o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,

je v zmysle ustanovení vždy vecou súdu. Vo vzťahu k ďalšej námietke,

v ktorej sťažovateľ uviedol, že mu bolo vyjadrenie odporcov k odvolaniu doručené

až priamo na pojednávaní, a teda nemal možnosť sa s ním oboznámiť a vyjadriť sa k nemu,

dovolací súd argumentoval, že sťažovateľ a jeho právny zástupca boli fakticky s vyjadrením

odporcov oboznámení, a teda mali možnosť sa k nemu vyjadriť, prípadne požiadať krajský

súd o odročenie pojednávania na účel poskytnutia primeraného času na oboznámenie sa

s obsahom tohto podania, čo však neurobili a súčasne žiadne námietky v tomto smere

pred odvolacím súdom nevzniesli. Najvyšší súd na základe uvedeného nepovažoval

sťažovateľom vytýkaný postup krajského súdu za odňatie možnosti sťažovateľovi konať

pred súdom. Najvyšší súd vyhodnotil ako nepravdivé aj tvrdenie sťažovateľa, že mu nebolo

umožnené predniesť záverečnú reč, ktorú podľa vyjadrenia najvyššieho súdu v zmysle

obsahu zápisnice predniesol v mene sťažovateľa (za jeho prítomnosti) jeho právny zástupca,

ktorý ju súčasne pripojil aj v písomnej forme. Napokon najvyšší súd skonštatoval,

že dovolacím dôvodom nie je ani námietka sťažovateľa o tom, že odvolací súd nerozhodol

o jeho návrhu na pripustenie dovolania z dôvodu rozhodnutia majúceho po právnej stránke

zásadný význam. Najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že postup spočívajúci v pripustení

dovolania odvolacím súdom je právom, no nie povinnosťou odvolacieho súdu, pričom

rozhodnutie o takomto návrhu si nevyžaduje samostatné rozhodnutie.

17. Z obsahu namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd

v posudzovanej veci sťažovateľa uplatnil analógiu zákona, keď v konkrétnej skutkovej

situácii (opustenie bytu oboma manželmi ako nositeľmi práva osobného užívania bytu),

ktorú relevantná zákonná úprava nepokrývala, aplikoval na daný prípad zákonné

ustanovenie vzťahujúce sa na skutkovú situáciu obdobnú, a síce ustanovenie § 181

(trvalé opustenie domácnosti oprávneným užívateľom bytu, ktorý

nebol v spoločnom užívaní manželov). Na základe uplatnenej analógie legis, ku ktorej

sa krajský súd dopracoval pri súčasnom rešpektovaní, resp. nachádzaní účelu aplikovanej

právnej úpravy (zabezpečenie bytových potrieb spolubývajúcich osôb majúcich blízky

vzťah k pôvodným oprávneným užívateľom), krajský súd ustálil konštituovanie užívacieho

práva odporcov priamo zo zákona (ex lege), keď ich užívacie právo vzniklo po trvalom

opustení bytu rodičmi odporcu v prvom rade, ktorým svedčilo pôvodné právo spoločného

užívania bytu.

18. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné

vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného

ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel

zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme,

že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju

interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom,

ale aj zmyslom a účelom zákona (pozri ).

19. S odkazom na judikatúru ústavného súdu prezentovanú v predchádzajúcom bode

odôvodnenia tohto uznesenia chce ústavný súd pripomenúť a vysvetliť, že zákonodarca

pri tvorbe právneho predpisu spravidla vychádza z toho, čo je bežné, z tzv. normálnych

prípadov, pričom osobitné, špecifické situácie, ktoré život prináša, môžu uniknúť jeho

pozornosti. V takýchto prípadoch nemôžu súdy postupovať formalisticky a zohľadniť iba

doslovné znenie zákona, ktorého aplikácia môže mať protiústavné dôsledky. V prípadoch

medzery zákona, ak sú dané podmienky pre dotváranie práva súdom, je súd k dotváraniu

práva nielenže oprávnený, vychádzajúc z princípu rovnosti, dokonca povinný. Inštitút

analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý

spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona,

resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý

nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) ().

20. V prípade analógie zákona (analogia legis), ktorej použitie nemožno vylúčiť

ani v prípade rozhodovania o vlastníckej žalobe, ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho

meradla na zákonom (alebo iným právnym predpisom) neupravenú právnu otázku

na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá

môže byť predmetom analógie zákona, ako aj prípadné použitie analógie zákona

(podobného právneho predpisu na podobný vecný stav), a rozhodnutie na základe

jej použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného

súdu (m. m. ).

21. Ústavný súd konštatuje, že z namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva,

že v ňom konajúci súd jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke vzniku užívacieho práva

odporcov. Krajský súd použitú analógiu zákona oprel o racionálnu argumentáciu, ktorá

nijako nepopiera účel a zmysel aplikovanej právnej úpravy, ktorý bol súčasne konajúcim

súdom pri interpretácii dotknutých zákonných ustanovení jasne vysvetlený. Podľa názoru

ústavného súdu sú skutkové závery, ku ktorým konajúci súd dospel, odôvodnené ústavne

konformným spôsobom (dostatočne a relevantne) a v namietanom rozhodnutí krajský súd

vyjadril svoj právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny a ani za zjavne

neodôvodnený.

22. Rovnako je ústavný súd toho názoru, že aj ďalšie námietky sťažovateľa

o tvrdených procesných pochybeniach krajského súdu, v ktorých videl sťažovateľ odňatie

možnosti konať pred súdom, a teda porušenie svojich označených práv zaručených

a dohovorom, boli náležite zodpovedané v namietanom uznesení najvyššieho súdu.

Sťažovateľovi bolo jasne vysvetlené, že postup krajského súdu, ktorý pre objasnenie

skutkového stavu zvolil vykonanie iného ako sťažovateľom navrhovaného dôkazu, má

oporu v zákonnom ustanovení . Takisto bolo v namietanom uznesení

konštatované, že sťažovateľovi nebolo odňaté jeho právo zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa

k dokazovaniu i k právnej stránke veci v zmysle ustanovenia , keďže ho

realizoval v ústnej a aj písomnej podobe právny zástupca sťažovateľa. K námietke

sťažovateľa o nepripustení dovolania krajským súdom poukázal najvyšší súd na judikatúru

ústavného súdu, v ktorej samotný ústavný súd konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť

požiadavke účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti

jeho rozhodnutiu z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

keďže posúdenie prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu

je na úvahe odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená

(pozri ). Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, v ktorej predostiera svoje

tvrdenie o porušení zásady kontradiktórnosti konania, keď mu odvolací súd vyjadrenie

odporcov k ním uplatnenému odvolaniu doručil až na samotnom pojednávaní a teda mu

podľa jeho názoru reálne zmaril možnosť zaujať k tomuto vyjadreniu stanovisko, ústavný

súd poznamenáva, že zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky.

V konkrétnom prípade sťažovateľa bolo vyjadrenie odporcov k odvolaniu sťažovateľa,

sťažovateľovi doručené krátkou cestou na začiatku pojednávania a na samotnom

pojednávaní právna zástupkyňa odporcov na základe výzvy súdu obsah tohto písomného

vyjadrenia predniesla. Právny zástupca sťažovateľa mal počas pojednávania priestor zaujať

k nemu stanovisko, pričom nevzniesol žiadne námietky v tom smere, že mu vyjadrenie

odporcov nebolo vopred doručené, nežiadal na účel poskytnutia času na oboznámenie

sa s ním pojednávanie odročiť. Sťažovateľ predostiera ústavnému súdu iba abstraktnú

námietku, že nemal reálnu možnosť reagovať na vyjadrenie protistrany bez toho,

aby uviedol, ktorými konkrétnymi argumentmi mohol a chcel potenciálne na vyjadrenie

odporcov reagovať. Jeho námietku o porušení zásady kontradiktórnosti konania ústavný súd

hodnotí za takýchto okolností ako formálnu a neopodstatnenú.

23. Ústavný súd na základe všetkých uvedených čiastkových záverov dospel k záveru

konečnému, že sťažnosť sťažovateľa je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

( ).

24. Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2018