Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Co-257-2017.pdf
PDF · 146.5 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/257/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, L., právne zast. Mgr. Jakub Malý, Advokátska kancelária DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS, so sídlom Cukrová 14, Bratislava, proti žalovanému: Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 45C 51/2012-103 zo dňa 12.02.2013, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 45C 51/2012-103 zo dňa 12. februára 2013 p o t v r d z u j e.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 12.02.2013 č. k. 45 C 51/2012-103 zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 17.992,90 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11.12.2011 až do zaplatenia, z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Po právnej stránke súd prvej inštancie poukázal na § 1, § 3 ods. 1a) a d) a ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a § 420 ods. 1, § 441 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že uplatnený nárok žalobcu posúdil podľa § 27 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, vzhľadom na to, že ku škode malo dôjsť na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 18 C 76/2003-168, zo dňa 6. marca 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2008 a vykonateľnosť 19. apríla 2008, teda ide o rozhodnutie, ktoré bolo vydané po nadobudnutí účinnosti citovaného zákona, a preto uplatnený nárok neposudzoval podľa dovtedajších predpisov zákona č. 58/1969 Zb., ako žiadal žalobca. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca podal dňa 30.08.2011 na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a nie z dôvodu uplatňovaného nesprávneho úradného postupu, ktorého nárok nebol uspokojený do šiestich mesiacov, keďže Ministerstvo spravodlivosti SR v konečnom stanovisku z 28.02.2012 uviedlo, že neboli splnené súčasne všetky zákonné podmienky na náhradu škody, a preto žiadosť považovalo za nedôvodnú. V odôvodnení súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právo žalobcu na náhradu škody sa premlčalo uplynutím troch rokov dňa 07.08.2011 (žalobca sa správne dozvedel o škode 07.08.2008), návrh bol podaný na súd osobne dňa 31.05.2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej zákonom, keď námietku premlčania vzniesla žalovaná na pojednávaní 27.11.2012. Tiež uviedol, že žalobca nepochybne považoval E.. H. J. za svojho právneho zástupcu, v tomto procesnom postavení E.. H. J. vystupoval aj navonok, voči postaveniu E.. H. J. v konaní žalobca nikdy nevzniesol žiadnu námietku a nenamietal to ani sám E.. H. J.. B. označoval E.. H. J. za svojho právneho zástupcu priamo na súde do zápisnice o pojednávaní; boli mu doručované predvolania na pojednávania, písomnosti súdu, zúčastňoval sa na pojednávaní. Vzhľadom na túto skutočnosť doručil E.. H. J. Okresný súd Bratislava III rozsudok č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa 06.03.2008 o vysporiadaní podielového spoluvlastníctva, čím uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na základe takto doručeného rozsudku vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie, ktorá bola riadne ukončená. Konštatoval, že žalobcovi škoda nevznikla, lebo vykonanie exekúcie na základe nezrušeného exekučného titulu i s nesprávne vyznačenou doložkou právoplatnosti (ktorá podľa rozsudku NS ČR 25 Cdo 145/2002 sama osebe škodu nepredstavuje) sa nemohlo negatívne odraziť na povinnosti žalobcu zaplatiť predmetnú sumu. Zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver o nedostatku príčinnej súvislosti v prejednávanom spore, pretože žalobca sa 12.05.2008 dozvedel o právoplatnosti rozsudku, následne telefonoval s E.. H. J., ktorý mu potvrdil doručenie predmetného rozsudku, na základe čoho začal robiť žalobca kroky k vybaveniu úveru. Keďže sumu podľa rozsudku žalobca uhradil až 22.05.2008, teda s časovým odstupom desiatich dní, exekúcii by nemohol zabrániť ani za predpokladu, že by bol rozsudok doručený do jeho rúk. Žalobca nevyplatil svojho brata v lehote uvedenej súdom a nepožiadal ani o jej predĺženie, vzdal sa práva podať odvolanie a musel vedieť, že v lehote troch dní nezabezpečí potrebné finančné prostriedky. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ale uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody predstavuje náklady súdnych konaní, exekučných konaní, zaplatenie úrokov z omeškania a zaplatenie trov súdneho exekútora, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle, keďže tieto náklady vznikajú ako následok procesných úkonov ako povinnosť ich úhrady vyplývajúca z príslušných právnych predpisov. Uplatnený nárok žalobcu nebolo možné podľa súdu prvej inštancie posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mohol predísť exekučnému konaniu, keby mal dostatočné zabezpečenie finančných prostriedkov na vyplatenie svojho brata. Predmetný rozsudok bol právoplatný dňa 15.04.2008 a vykonateľný 19.04.2008, pričom návrh na vykonanie exekúcie bol podaný oprávneným Y. G. už 8. deň po právoplatnosti rozsudku, ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie za preukázanú z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 1045/2008-21, keďže exekučné konanie bolo začaté 23.04.2008. Pokiaľ by žalobca bol schopný uhradiť požadovanú sumu až s časovým odstupom desiatich dní od právoplatnosti rozsudku, tak aj v prípade doručenia rozsudku do jeho vlastných rúk by nestihol sumu priznanú exekučným titulom uhradiť pred podaním návrhu na začatie exekúcie a trovy exekúcie by vznikli aj v takomto prípade. Súd prvej inštancie tiež poukázal na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody v tej istej výške (17.993,26 Eur) aj proti E.. H. J., a to v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 20/2010. Uviedol, že pre dôvodnosť nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je potrebné, aby trovy konania vznikli v tom konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, vznik týchto trov a ich výška však neboli v konaní preukázané. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalovaný mal v konaní plný úspech, avšak náhradu trov si neuplatnil a zo spisu bolo zistené, že mu žiadne nevznikli, preto náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, v ktorom poukazoval na rozsah prvoinštančného rozhodnutia, v ktorom sa však súd dostatočne nevysporiadal s najdôležitejšou skutočnosťou, a to hlavným jediným a podstatným dôkazom pre posúdenie jeho žaloby. Ide o skutočnosť, že súd v konaní pod č. 18C/76/2003 vyznačil právoplatnosť rozsudku napriek tomu, že jemu ako účastníkovi konania rozsudok nebol doručený do vlastných rúk, ale bol doručený domnelému právnemu zástupcovi E.. H. J.. Zdôraznil, že E.. H. J. nemal od neho udelenú plnú moc v plnom rozsahu na zastupovanie v uvedenom súdnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 3Cdo/3/68, v zmysle ktorého takéto doručenie rozhodnutia nie je účinné. Z toho vyplýva, že rozsudok č. k. 18C/76/2003 nebol v čase exekúcie právoplatný. Ďalej uviedol, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie neuvádza, na základe akého dôkazu je potvrdené, že splnomocnil E.. H. J. na zastupovanie v súdnom konaní 18C/76/2003 v plnom rozsahu. Žiadne plnomocenstvo nebolo založené do spisu a ani nadiktované do zápisnice. Plnomocenstvo v spise nie je založené a súd sa touto otázkou ani nezaoberá. Jeho tvrdenie o tom, že E.. H. J. nemal splnomocnenie pre celé konanie v plnom rozsahu súd nevyvracia, len konštatuje, že je nepravdepodobné, aby pohľadávku uhradil včas, ak by mu bol rozsudok doručený. Ďalej zdôraznil, že o nesprávny úradný postup štátneho orgánu, v danom prípade súdu ide vtedy, ak súd postupuje v rozpore s platnými právnymi predpismi, upravujúcimi jeho konanie, pričom za základný predpis upravujúci konanie súdu možno považovať Občiansky súdny poriadok. V súvislosti s tým poukázal na ust. § 1 a § 6 O.s.p. (zákon účinný v čase podania odvolania), ktoré ustanovenia podľa jeho názoru súd prvej inštancie porušil. Nesprávnym postupom súdu, t. j. nedodržaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku mu vznikla škoda, pretože musel zaplatiť trovy exekúcie, ktoré vznikli z dôvodu, že návrh na exekúciu bol podaný na základe neplatnej doložky právoplatnosti rozsudku. Rozsudok mal nadobudnúť právoplatnosť až po tom, čo by bol doručený do jeho vlastných rúk. V odvolaní sa vyjadruje aj k otázke premlčania uplatneného nároku. Svoj nárok považuje za nepremlčaný s poukazom na to, že premlčacia lehota sa začína počítať odo dňa, kedy škoda skutočne vznikla. V danom prípade mu škoda vznikla zaplatením exekučných trov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, v zmysle ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že mu vznikla škoda, a kto za jej vznik zodpovedá. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Podľa jeho názoru nie je správny ani záver súdu prvej inštancie, že medzi nesprávnym postupom súdu a škodou, ktorá mu vznikla, neexistuje príčinná súvislosť. Nebyť nesprávneho doručenia rozsudku v konaní pod sp. zn. 18C/76/2003, nebolo by nasledovalo exekučné konanie a jeho dlh by uhradil, čo v konečnom dôsledku aj splnil. Za týchto okolností by mu škoda nebola vznikla. Práve súd spôsobil, že o právoplatnosti rozsudku nevedel včas, čo malo vplyv na uvoľnenie úveru a splnenie jeho záväzku. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 04.08.2015 sp. zn. 14 Co 379/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu a uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil plynutie subjektívnej premlčacej doby, t. j. že toto právo nie je premlčané v celom rozsahu. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 18 C 76/2003 podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v tomto konaní žalobcu zastupoval JUDr. H. J., resp. súd prvej inštancie s ním ako s jeho právnym zástupcom konal, hoci v celom spise sa nenachádza plnomocenstvo, či už udelené písomne alebo ústne do zápisnice súdu, ktorým by ho žalobca (v uvedenom konaní) splnomocnil na svoje zastupovanie. Rozsudok zo dňa 06.03.2008, č. k. 18 C 76/2003-168, bol doručený E.. H. J. dňa 15.04.2008 a tento deň je na rozsudku vyznačený ako deň nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu medzi E.. H. J. a žalobcom bola v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci s tým, že išlo o procesnú plnú moc, teda o procesnú plnú moc pre celé konanie (§ 27 ods. 1, § 28 ods. 1 O.s.p.), na základe čoho E.. H. J. zastupoval žalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej však súdu nepredložili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. Hoci išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil až do právoplatného skončenia veci, preto E.. H. J. nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie žalobcu pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť priamo žalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, že uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť, z čoho vyplýva, že prvá exekúcia pod sp. zn. 49 Er 1045/2008 mala byť z uvedeného dôvodu zastavená podľa § 57 ods. l písm. a) Exekučného poriadku. Uvedené pochybenie súdu je podľa názoru odvolacieho súdu s odvolaním sa na aktuálnu súdnu prax nesprávnym úradným postupom, a ak by žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s tým vznikla škoda, išlo by o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd tiež nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti so súdnymi konaniami vyvolanými vyššie popísaným stavom, že táto škoda žalobcovi vznikla jeho vlastným zavinením. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu postupovať v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 tak, aby boli naplnené všetky podmienky konania. Pochybenie súdu spočívajúce v tom, že včas nepreskúmal a nevyhodnotil danosť podmienok konania a nepostupoval adekvátnym spôsobom, t. j., že hneď nevyzval žalobcu, resp. E.. H. J. na predloženie plnej moci (urobil tak až viac ako rok po skončení konania) nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní, úrokov z omeškania a podobne, je preukázané listinnými dôkazmi založenými v spise a je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie v danom prípade neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou vzniknutou žalobcovi zaplatením trov exekučných konaní, úrokov z omeškania, a iné, resp. zmenšením majetku žalobcu. Odvolací súd o trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.
5. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 2 Cdo 133/2016 zo dňa 29.06.2017 rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co 379/2013 zo dňa 04.08.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie dovolací súd odôvodnil tak, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že v prejednávanej veci odvolací súd posúdil otázku premlčania odlišne od súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že okresný súd nesprávne určil plynutie subjektívnej premlčacej doby a akcentoval, že nejde o premlčané právo, resp. nie premlčané v celom rozsahu. Tiež odvolací súd pri skúmaní zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zaujal odlišný právny názor ako okresný súd. Ohľadom nesprávneho úradného postupu uviedol, že dospel k záveru, že medzi E. M. J. a žalobcom bola v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci, na základe čoho E.. H. J. zastupoval žalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej však súdu nepredložili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. A hoci išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil až do právoplatného skončenia veci, preto E.. H. J. nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie žalobcu pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť priamo žalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, že uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť a ani vykonateľnosť a prvá exekúcia (sp. zn. 49 Er 1045/2008) mala byť zastavená podľa § 57 ods. l písm. a) Exekučného poriadku. Odvolací súd mal za to, že uvedené pochybenie súdu je podľa aktuálnej súdnej praxe nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z.) na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie, ktorý uplatnený nárok žalobcu kvalifikoval podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Odvolací súd tiež nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti so súdnymi konaniami vyvolanými vyššie popísaným stavom, že táto škoda žalobcovi vznikla jeho vlastným zavinením. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo pochybením súdu, že včas nepreskúmal a nevyhodnotil danosť podmienok konania, nevyzval žalobcu, resp. E.. H. J. na predloženie plnej moci, čo nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní, úrokov z omeškania a podobne, je preukázaná listinnými dôkazmi založenými v spise a je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie v danom prípade neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (súd prvej inštancie mal za to, že išlo o nezákonné rozhodnutie) a škodou vzniknutou žalobcovi. Súd prvej inštancie v odôvodnení na rozdiel od odvolacieho súdu uviedol, že prihliadol na námietku premlčania uplatnenú žalovaným (žalobca sa dozvedel o škode 07.08.2008), keď žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná dňa 30.08.2011 a návrh na súd bol podaný 31.05.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Konštatoval ohľadom nesprávneho úradného postupu súdu, že žalobcu E.. H. J. označoval za svojho právneho zástupcu, priamo na súde do zápisnice o pojednávaní, ktorému boli doručované predvolania na pojednávania, písomnosti súdu, zúčastňoval sa pojednávaní, voči čomu žalobca nevzniesol námietky do zápisnice, preto podľa názoru súdu prvej inštancie je vylúčený nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená zavinením poškodeného a poškodený ju znáša sám podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu nie je možné posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí (§ 6 ods. l zákona č. 514/2003 Z. z.). Tiež súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom uplatnená škoda predstavuje súdne poplatky a trovy exekučných konaní, trovy právneho zastupovania, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle a tieto náklady nemožno považovať za škodu, pretože vznikajú ako následok procesných úkonov a povinnosť ich úhrady vyplýva z príslušných právnych predpisov. Naproti tomu odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok založil na inom právnom posúdení predmetného nároku, hoci sa nedotazoval účastníkov, či majú záujem vyjadriť sa k inému možnému posúdeniu veci. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2 O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci konania dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). V danom prípade, aj keď odvolací súd zaujal iný právny názor na posúdenie nároku žalobcu na rozdiel od súdu prvej inštancie, svoju manudukčnú povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní, a týmto nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťažil konanie vadou zmätočnosti spočívajúcou v odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.). Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP) a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný (§ 455 CSP).
6. Po vrátení veci odvolaciemu súdu, tento s poukazom na závery dovolacieho súdu vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k posúdeniu dôvodnosti nároku žalobcu podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ďalej k otázke vzniku a existencie škody, ako aj k otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.
7. Žalovaný sa na výzvu odvolacieho súdu vyjadril tak, že dovolací súd nevyhodnotil právne posúdenie uskutočnené odvolacím súdom ako neprávne, v dôsledku čoho žalovaný zastáva názor, že je naďalej potrebné odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalobca v podanom odvolaní výslovne namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal nedoručením rozsudku do jeho rúk, resp. nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti, ktorá skutočnosť má byť podstatným dôkazom o dôvodnosti podanej žaloby. Odvolací súd v rozsudku zo dňa 04.08.2015, č. k. 14Co/379/2013-133 k tejto otázke uviedol, že pochybenie súdu pri doručovaní žalobcovi a následne vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti je možné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup, s ktorým by mohol byť spôsobený vznik škody, ak by táto vznikla v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd aplikujúc na vec ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. uzavrel, že podmienka existencie nesprávneho úradného postupu je splnená, pričom k tomuto záveru dospel po analýze existencie/neexistencie zastupovania medzi žalobcom a JUDr. J.. Podľa názoru žalovaného teda odvolací súd posúdil vec v súlade s odvolacou požiadavkou žalobcu, keď sa zaoberal nesprávnym úradným postupom. Žalovaný v tomto smere rovnako nespochybňuje, že nesprávne doručenie rozsudku a následné vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti je spôsobilé predstavovať nesprávny úradný postup, považuje však za potrebné zdôrazniť okolnosti, ku ktorým v konečnom dôsledku dospel aj odvolací súd v prvom odvolacom rozsudku, že medzi žalobcom a E.. J. existovala dohoda o plnej moci, E.. J. žalobcu aktívne zastupoval a čo je najpodstatnejšie, sám žalobca uvedomujúc si pochybenie na strane E.. J., tohto žaloval v konaní vedenom na OS BA III, sp. zn. 9C/20/2010 o náhradu škody vo výške zodpovedajúcej nároku uplatnenému voči žalovanému v tomto konaní. Aj tieto skutočnosti potom majú vplyv na posúdenie ostatných podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane posúdenia zavinenia žalobcu na vzniku škody. Odvolací súd v prvom odvolacom rozsudku uviedol, že žalobca nepreukázal vznik škody v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom súdu. Poukázal pri tom na podanie návrhu na začatie exekúcie oprávneným po uplynutí trojdňovej paričnej lehoty a nedostatok finančných prostriedkov na strane žalobcu. S týmito závermi sa žalovaný v plnom rozsahu stotožňuje. Príčinou vzniku škody na strane žalobcu nebol nesprávny úradný postup súdu, ale súhra okolností na strane žalobcu a oprávneného v podobe nepripravenosti žalobcu plniť záväzok v paričnej lehote a prehnaná aktivita oprávneného pri vymáhaní svojho nároku. Vzhľadom na uvedené, žalovaný považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné a navrhuje odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil, t. z. rozhodol vo veci totožne ako rozsudkom zo dňa 04.08.2015, č. k. 14Co/379/2013-133.
8. Žalobca sa taktiež vyjadril k výzve odvolacieho súdu, podaním zo dňa 05.10.2021. Uviedol, že je nesporné, že konanie OS BA III bolo nesprávnym úradným postupom súdu, pričom tento právny názor vyslovil aj KS BA vo svojom rozsudku vo veci sp. zn. 14Co 379/2013 zo dňa 04.08.2015. OS BA III nepostupoval procesne správne tým, že neprihliadal na zákonom požadovanú podmienku existencie písomného plnomocenstva v spisovom materiáli alebo plnomocenstva udeleného ústne do zápisnice v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 18C/76/2003, pričom súčasťou spisového materiálu týkajúceho sa tohto konania nie je plnomocenstvo udelené žalobcom advokátovi písomne ani ústne do zápisnice. Je nesporné a z dokazovania v procese jednoznačne vyplýva, že došlo k pochybeniu zo strany OS BA III, keď doručoval akékoľvek písomnosti tretej osobe, v tomto prípade E.. J., ktorý nevystupoval ako právny zástupca žalobcu v predmetnom konaní, pričom súd mal postupovať tak, že mal doručovať všetky písomnosti priamo žalobcovi, nakoľko nebol v predmetnej veci právne zastúpený. Taktiež je nesporné, že doručením rozsudku E.. J. nenastali účinky doručenia predmetného rozsudku, nakoľko nebol stranou sporu a ani právnym zástupcom strany sporu, t. j. predmetný rozsudok nemohol nadobudnúť právoplatnosť, ktorú na ňom napriek uvedenému OS BA III vyznačil príslušnou doložkou, a teda nemohol sa stať vykonateľným. Vzhľadom na vyššie uvedené, toto konanie OS BA III je nepochybne nesprávnym úradným postupom súdu, čo nepopieral ani žalovaný, a vyplýva to aj z rozsudku KS BA. Žalobca v konaní riadne preukázal aj vznik škody, ktorú riadne vydokladoval, preto jej výšku považuje za nespornú. Je nepochybné, že v prípade, ak by OS BA III doručoval písomnosti v súlade so zákonom, t. j. ak by doručoval písomnosti priamo žalobcovi, tento by sa o doručení rozsudku dozvedel riadne a včas, a vedel by vynaložiť primerané úsilie na to, aby uhradil pohľadávku, ku ktorej ho OS BA III svojím rozhodnutím zaviazal. K príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody žalobca uvádza, že o vzťah príčiny a následku ide len vtedy, ak príčinou škody je taká skutočnosť, bez ktorej existencie by škodový následok nikdy nevznikol. Vzniknuté zmenšenie majetku žalobcu vzniklo priamym následkom nesprávneho úradného postupu OS BA III a je zrejmé, že OS BA III nesprávne vyznačil právoplatnosť rozsudku. Táto skutočnosť spôsobila vznik škody, pretože v jej dôsledku a na základe nesprávneho úradného postupu mohol oprávnený podať návrh na začatie exekúcie po uplynutí lehoty na plnenie. Exekúcia mala byť zastavená pre inú vadu. Pre posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou vzniknutou žalobcovi je podstatné to, že zo strany súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Táto skutočnosť bola z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúca. Žalobca považuje svoj nárok za nepremlčaný s poukazom na to, že premlčacia lehota začína plynúť najskôr odo dňa, kedy škoda skutočne vznikla, t. j. v tomto prípade momentom zaplatenia exekučných trov, resp. odo dňa, keď sa o nej poškodený dozvedel. S týmto právnym názorom sa stotožnil aj KS BA, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru premlčacia doba nemôže v prípade majetkovej ujmy začať plynúť skôr, ako ku vzniku majetkovej ujmy skutočne došlo, teda začína plynúť najskôr až okamihom, kedy bolo reálne zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Nakoľko zo strany žalobcu došlo k podaniu žaloby v tomto konaní dňa 31.05.2012, pričom žalobca podal dňa 30.08.2011 na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom od tohto obdobia premlčacia doba v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. spočívala, má žalobca za to, že nárok žalobcu premlčaný v čase podania žaloby nebol (okrem časti škody vo výške 66,- Eur predstavujúci súdny poplatok za vznesenia námietok v exekučnom konaní sp. zn. 55/2009). Žalobca má za to, že k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nemôže dôjsť skôr, ako došlo k reálnej škode, t. j. skôr ako došlo k reálnemu vzniku škody vo forme zníženia majetku žalobcu, v tomto prípade úhradou jednotlivých položiek. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, navrhuje žalobca, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi prizná náhradu trov konania.
9. Odvolací súd opätovne preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) ako aj názorom vysloveným dovolacím súdom (§ 455 CSP) , vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 06.09.2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP).
10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.
11. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj napriek právnej záväznosti názoru vysloveného dovolacím súdom (ktorý si odvolací súd výzvou strán sporu na vyjadrenie sa splnil), takýto postup nebolo potrebné realizovať, nakoľko odvolací súd sa v tomto odvolacom konaní v plnom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci v súlade s názorom súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
12. V prejednávanom prípade sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 17.992,90 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania od 11.12.2011 až do zaplatenia, z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorý odôvodňoval tým, že ku škode malo dôjsť na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 18 C 76/2003-168, zo dňa 06.03.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.04.2008 a vykonateľnosť 19.04.2008. Súd prvej inštancie nárok žalobcu zamietol s odôvodnením, že uplatnený nárok nebolo možné posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. S týmto záverom súdu prvej inštancie súhlasí aj odvolací súd v predmetnom odvolacom konaní.
13. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a) nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. Základnou podmienkou nároku na náhradu škody je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a že pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Pojem „nezákonnosť“ zákon taktiež nedefinuje, nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so zákonmi, ale aj s inými súčasťami právneho poriadku. Zákon nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Rovnako zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou zákon nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2014).
14. Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V zmysle § 4 ods. 1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., ako aj v zmysle § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 103/2011). 15. V prejednávanom prípade žalobca svoj nárok vyvodzoval z údajného nesprávneho úradného postupu založeného na skutočnosti, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom číslo konania 18 C/76/2003-168 zo dňa 06.03.2008 rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2008 a vykonateľnosť dňa 19.04.2008. Súd vyznačil právoplatnosť na rozsudku napriek tomu, že E. G. ako účastníkovi konania nedoručil rozsudok do vlastných rúk, rozsudok doručil domnelému právnemu zástupcovi E.. H. J., ktorý nemal od neho plnú moc na zastupovanie v predmetnej veci danú písomne, a taktiež v konaní pred súdom neudelil plnú moc advokátovi ani v zápisnici o pojednávaní v predmetnej veci, z ktorého dôvodu boli následne vedené exekučné konania a navrhovateľovi preto vznikla škoda. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok žalobcu nie je na základe vyššie uvedeného možné posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí. Nemožno preto zamieňať nesprávny úradný postup s takým pochybením, ktoré je vyjadrené formou nezákonného rozhodnutia. V predmetnom prípade je nepochybné, že žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, ktorý rozhodol rozsudkom č. k. 18C/76/2003-168 zo dňa 16.03.2008, ktorý doručoval údajnému právnemu zástupcovi žalobcu, ktorého právne zastúpenie nebolo v rámci súdneho konania preukázané, a na základe tejto skutočnosti daný rozsudok nadobudol právoplatnosť a následne vykonateľnosť, od ktorého sa odvíjal ďalší priebeh. Túto skutočnosť nemožno podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako nesprávny úradný postup, ale ako nezákonné rozhodnutie, nakoľko predmetné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III č. k. 18C/76/2003-168 nadobudlo právoplatnosť, resp. bolo vyznačené doložkou právoplatnosti bez reálneho splnenia podmienok, na takýto postup, a preto ho možno považovať za nezákonné. Avšak takéto rozhodnutie súdu môže zakladať nárok na náhradu škody, len pokiaľ spĺňa kritéria nezákonného rozhodnutia ustanovené v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda musí ísť o právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009), a v prípade žalobcu žiadne rozhodnutie takéto kritériá nespĺňa. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné nezákonné rozhodnutie nebolo v predmetnom prípade zrušené, resp. zmenené pre jeho nezákonnosť, súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu na náhradu škody zamietol.
16. Navyše, tak ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca vznik údajnej škody odvodzoval od nákladov súdnych konaní, exekučných konaní, zaplatenia úrokov z omeškania, zaplatenia trov súdnemu exekútorovi E.. Z. T., ktoré následne vymáhal súdny exekútor E.. Y. F., súdny exekútor E.. Y. M. vymáhal úroky z omeškania z nezaplatenej istiny 2.700.000,- Sk, o ktorých bolo rozhodnuté právoplatnými súdnymi rozhodnutiami. Vznik takejto škody nepovažuje odvolací súd za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným nezákonným rozhodnutím. Tieto náklady nemožno samo o sebe považovať za škodu, nakoľko vznikajú ako následok procesných úkonov ako povinnosť ich úhrady vyplývajúca z príslušných právnych predpisov.
17. Žalobca v odvolaní ďalej namietal nesprávne určenie plynutia premlčacej doby súdom prvej inštancie, ktorý prihliadol na vznesenú námietku premlčania žalovaným, ktorú považoval za právne opodstatnenú z dôvodu, že žalobca sa dozvedel o škode ako uviedol v podanom návrhu 04.08.2008, (správne 07.08.2008), kedy mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 1045/2008-21, Ex 24470/2008, na základe ktorého bol povinný zaplatiť trovy exekúcie a oprávnenému súdne trovy. Právo na náhradu škody sa premlčalo uplynutím troch rokov dňa 07.08.2011, návrh bol podaný na súd osobne dňa 31.05.2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej zákonom. Podľa žalobcu sa premlčacia lehota začína počítať odo dňa, kedy škoda skutočne vznikla. V danom prípade mu podľa jeho názoru škoda vznikla zaplatením exekučných trov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, v zmysle ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že mu vznikla škoda, a kto za jej vznik zodpovedá. Podľa odvolacieho súdu, subjektívna
premlčacia doba nemôže v prípade majetkovej ujmy začať plynúť skôr, ako k vzniku majetkovej ujmy skutočne došlo, teda začína plynúť až okamihom, kedy bolo reálne zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Aj za predpokladu akceptovania právneho názoru súdu prvej inštancie o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, nemožno súhlasiť zo stanovením začiatku jej plynutia v danej veci. Vzhľadom na žalobcom (v postavení povinného) podané odvolanie proti uzneseniu vydanému v konaní pod sp. zn. 49Er 1045/2008, nemohol mať až do právoplatného rozhodnutia v tejto veci vedomosť o skutočnej škode, ktorá mu na základe právoplatného rozhodnutia v uvedenom konaní reálne vznikne zaplatením záväzku vyplývajúceho z rozhodnutia. Okrem toho je v tejto súvislosti potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že predmetom konania v prejednávanej veci je uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť, resp. sa skladá nielen z položiek predstavujúcich a vyplývajúcich z uznesenia sp. zn. 49Er 1045/2008, ale aj iných položiek, ktoré žalobcovi vznikli aj v iných exekučných konaniach, napr. Ex 730/2010 a Ex 55/2008. Preto je úplne nesprávne, ak súd prvej inštancie počítal plynutie premlčacej doby aj vo vzťahu k týmto položkám vyplývajúcim z úplne iných exekučných konaní od rovnakého dátumu. Na základe uvedeného je nesporné, že súd prvej inštancie určil plynutie subjektívnej premlčacej doby nesprávne, avšak vzhľadom na nepreukázanie vzniku nároku žalobcu na náhradu škody, je dôvodnosť predmetnej námietky irelevantná.
18. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
19. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil správne právne závery v rozhodujúcich otázkach. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.
20. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.
21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.
23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).