Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/90/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: Krajský prokurátor v Nitre, Damborského 1, Nitra, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie, so sídlom Hlavná 1, Veľké Zálužie, IČO: 00 198 013, zast. Advokátska kancelária JUDr. Slávik a partneri, s. r. o., so sídlom Nám. M. R. Štefánika 3, Topoľčany, IČO: 36 861 375, o určenie, že nehnuteľnosti patria do vlastníctva zomrelého, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. júna 2021 č. k. -241 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že X. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. I. č. XXX bol ku dňu svojej smrti v podiele 1/1 vlastníkom pozemkov označených ako parcely registra „E“ č. 3881/36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná pôda o výmere 6393 m2, č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2, č. 3896/16 - orná pôda o výmere 29978 m2, zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom pre kat. úz. V. I., obec V. I., okres Z.. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal. Posledným výrokom rozhodnutia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 eura za podanú žalobu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami , , , , Notársky poriadok, , , , Katastrálny zákon, . Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, po zmene žaloby pripustenej uznesením zo dňa 22. 10. 2020, určenia, že X. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. I. č. XXX bol ku dňu svojej smrti v podiele 1/1 vlastníkom pozemkov označených ako parcely registra „E“ č. 3881/36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná pôda o výmere 6393 m2, č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2, č. 3896/16 - orná pôda o výmere 29978 m2, zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom pre kat. úz. V. I., obec V. I., okres Z.. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07. 09. 2017 uzatvoril F. V. ako predávajúci a žalovaný Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli pozemky uvedené v bode l. žaloby. Kúpna zmluva je absolútne neplatná preto, že odporuje zákonu ( ) - platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Predávajúci F. V. nebol nikdy vlastníkom predávaných nehnuteľností ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy, preto platne nemohol svoje vlastnícke právo ani na žalovaného previesť. F. V. pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným odvodzoval svoje vlastníctvo zo zápisu v liste vlastníctva

č. XXXX - kat. úz. V. I., ktorý dosiahol v rozpore so zákonom, na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného do notárskej zápisnice JUDr. Heleny Rozborovej č. N 471/2005 Nz 60661 /2005, NCRls 59890/2005 dňa 07. 12. 2005, ktoré získal trestným činom. Dňa 07. 12. 2005 F. V., zastúpený JUDr. Františkom Tkáčom, požiadal notárku JUDr. Helenu Rozborovú, aby do notárskej zápisnice č. N 471/2005, , NCRls 59890/2005 spísala v zmysle § 63 Notárskeho poriadku osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva a vyhlásil, že titulom vydržania nadobudol do svojho vlastníctva v celosti pozemky v katastrálnom území V. I. označené ako parcely reg. E č. 3881 /36 - orná pôd a o výmere 10696 m2, č. 3881 /42 - orná pôda o výmere 6393 m2, parc. č. 3889

- zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2 a parc. č. 3896/16- orná pôda o výmere 29978 m2. JUDr. František Tkáč ďalej vo svojom vyhlásení, zastupujúc F. V., preukazoval, že tento splnil podmienky vydržania podľa , pričom v rámci vyhlásenia vedome uviedol nepravdivé skutočnosti a zároveň predložil písomné vyhlásenie zo dňa 07. 12. 2005, ktorého obsah sám vyhotovil a následne ho predložil k podpisu V. F., ktorý sa s obsahom vyhlásenia pri podpise neoboznámil a o okolnostiach v ňom obsiahnutých, nemal vedomosť. Napriek tomu nemal námietky ku vzniku vlastníctva F. V. k osvedčovaným nehnuteľnostiam. Notársku zápisnicu nezákonne osvedčujúcu vlastnícke právo F. V. doručil JUDr František Tkáč na Správu katastra v Nitre, ktorá vykonala zápis vlastníckeho práva k označeným pozemkom záznamom č. Z 6552/05-46/06 v prospech F. V. na list vlastníctva č XXXX - kat. úz. V. I.. Trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 29. 11. 2012, právoplatný dňa 21. 12. 2012 bol F. V. uznaný vinným, že opísaným skutkom (vyhlásením o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice) spáchal trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa k . odsek 4 písmeno b) . Z týchto skutočností vyplýva, že F. V. nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo k označeným pozemkom v kat. úz. V. I., nakoľko za vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice bol právoplatne uznaný vinným. Vzhľadom na opísané skutočnosti, je nutné konštatovať, že kúpna zmluva zo dna 07. 09. 2017, na základe ktorej malo žalované Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie nadobudnúť žalované nehnuteľnosti do vlastníctva od F. V., je v zmysle absolútne neplatná z dôvodu, že odporuje zákonu, t. j. platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám Predávajúci nebol vlastníkom predávaných nehnuteľnosti ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným družstvom z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva ( ). Nemohol preto nehnuteľnosť na žalovaného platne previesť. Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ani nemohlo byť v dobrej viere ako kupujúci, keďže jeho štatutárny zástupca - predseda družstva D.. P. X. (podpísaný pod kúpnou zmluvou) bol v trestnom konaní, ktoré skončilo právoplatným odsúdením predávajúceho F. V. vypočutý pred vyšetrovateľom ako svedok, a to viackrát. Jednoznačne mal vedomosť o nezákonnom konaní predávajúceho, ako aj o tom, že predávajúci nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (sám ho z toho usvedčoval) a ani ho previesť na kupujúceho. Naviac, na liste vlastníctva č. XXXX - kat. územie V. I., ktorým pri uzatváraní kúpnej zmluvy F. V. preukazoval svoje vlastníctvo k prevádzaným pozemkom je vyznačená poznámka v znení: „Poznamenáva sa vydanie Uznesenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra č. k ČVS:KRP-89/0EK-NR-2006 za stíhanie obvineného, ktorý nezákonne nadobudol nehnuteľnosti reg. „E“ parc č. 3881/36, 3881/42, 3889, 3896/16 podľa “. Je preto odôvodnené sa domnievať, že žalované družstvo ako kupujúci vedelo o nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov predávajúcim F. V., a napriek tomu kúpnu zmluvu uzavrelo. Preto v tomto prípade jeho dobrá viera ako nadobúdateľa neprichádza do úvahy a požiadavka jeho právnej istoty je tiež bezpredmetná. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Z listu v1astníctva č. XXXX - kat. úz. V. I. vyplýva, že posledným legálnym vlastníkom pozemkov bol X. I..

1.2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. V spore bolo nevyhnutné posúdiť: 1) či došlo zo strany F. V. k nadobudnutiu vlastníckeho práva v roku 2005 na základe osvedčenia o vydržaní, 2) platnosť kúpnej zmluvy z roku 2017, uzatvorenej medzi žalovaným a F. V., 3) či je žalovaný dobromyseľný a pravý vlastník dotknutých nehnuteľností, a 4) okruh žalovaných. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadne aktívnej vecnej legitimácie, súd uviedol, že žalobca je v spore aktívne vecne legitimovaný podľa , t. j. aktívna legitimácia je preukázaná. Pretože práve v podanej žalobe žalobca poukazuje na porušenie platných právnych predpisov a nezákonný zápis vlastníckych práv v prospech p. V., ako aj neplatnosť všetkých na to nadväzujúcich úkonov, je nepochybné, že žalobca - prokurátor aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby má. Z uvedených ustanovení vyplýva podľa názoru súdu i naliehavý právny záujem žalobcu na podanej žalobe, keď

žalobca ako „strážca zákonnosti“ nepochybne má naliehavý právny záujem na zjednaní nápravy v prípade nezákonne nadobudnutého vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu, súd neprihliadol na námietku vznesenú žalovaným, t. j. že žalovanými majú byť okrem žalovaného i všetci dedičia po X. I.. V tomto smere poukázal na tú skutočnosť, že ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva, a nie o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, ako aj na stanovisko občianskoprávneho grémia Okresného súdu Nitra zo dňa 09. 06. 2020. Súd považoval za pasívne vecne legitimovaný subjekt aktuálneho vlastníka nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, t. j. žalovaného, nakoľko je evidovaný ako ich vlastník aj v katastri nehnuteľností, vedenom Okresným úradom Nitra, na LV č. XXXX, kat. úz. V. I..

1.3. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že v prejednávanom prípade notárka JUDr. Helena Rozborová síce osvedčila vznik vlastníckeho práva F. V. k nehnuteľnostiam na základe vydržania a na základe uvedeného Správa katastra Nitra vykonala záznam v katastri nehnuteľností, je však zrejmé, že podmienky pre vydanie uvedeného osvedčenia splnené neboli. Z jednotlivých listinných dôkazov, predovšetkým s poukazom na dokazovanie vykonané v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. mal súd preukázané, že F. V., v mene ktorého konal JUDr. František Tkáč, nikdy nehnuteľnosti neužíval, a preto nemohol nadobudnúť presvedčenie o tom, že nehnuteľnosti mu patria a v dôsledku toho bol aj právoplatne uznaný za vinného. F. V. tak nielenže pri užívaní nehnuteľností nebol dobromyseľný, že nehnuteľnosti mu patria, ale ten držiteľom nehnuteľností nebol vôbec. Súd mal ďalej preukázané, že JUDr. Helena Rozborová osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva p. V. k sporným nehnuteľnostiam vydala i napriek tomu, že k vydaniu osvedčenia o vydržaní nebolo doložené vyjadrenie Slovenského pozemkového fondu o tom, že nemá k vzniku vlastníckeho práva výhrady (§ 63 písm. a) bod 3. Notárskeho poriadku). Z vykonaného dokazovania tak vyplýva, že osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva, vydané notárkou JUDr. Helenou Rozborovou so sídlom vo Vrábľoch, v prospech p. V. je absolútne neplatným právnym úkonom, preto vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním F. V. nikdy nenadobudol. V konaní nebolo sporným, že pred zápisom vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností svedčilo pôvodne vlastnícke právo v prospech X. I.. Vzhľadom na to, že F. V. nebol vlastníkom dotknutých nehnuteľností, nemohol tieto následne previesť na žalovaného. Ide tu o rozpor so základným princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Súd zistil, že na LV č. XXXX, kat. úz. V. I., bola podľa evidovaná poznámka o nezákonnom nadobudnutí nehnuteľností registra „E“ parc. č. 3881/36, 3881/42, 3896/16, a to až do 11. 10. 2016, kedy došlo k jej výmazu podľa vyjadrenia správneho orgánu z dôvodu, že F. V. o výmaz tejto poznámky požiadal z dôvodu, že bol účastný amnestie Prezidenta SR a bol mu odpustený trest odňatia slobody. Do dňa 11. 10. 2016 bol ako vlastník nehnuteľností evidovaný p. F. V..

1.4. S poukazom na to, že súd považoval osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva za absolútne neplatný právny úkon, pričom nehnuteľnosti boli následne predmetom kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a F. V., musel sa vyporiadať s tým, či žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ako nový nadobúdateľ na základe jeho dobrej viery. Týmto sa dostali v konečnom dôsledku do rozporu obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Súdu sú známe nálezy Ústavného súdu SR, na ktoré poukazoval žalovaný - z 3.5.2017, . Okrem týchto nálezov Ústavného súdu SR existuje aj viacero iných rozhodnutí, ktoré riešia kolízie týchto princípov (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. 2. 2010, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. 2. 2013). Pri posudzovaní tejto veci bolo potrebné posúdiť, či ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa. Spravidla ide len o celkom výnimočné prípady, pokiaľ bude nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. Právne inštitúty vydržania a všeobecného nadobudnutia od nevlastníka sa vyznačujú jedným zásadným spoločným znakom - spôsobujú prevod vlastníckeho práva za neštandardných podmienok na

základe dobrej viery. Vzhľadom na to, že všeobecné nadobudnutie od nevlastníka nemá v slovenskom práve prakticky žiadnu históriu, nemožno z dostupnej literatúry vyvodiť jednoznačné závery, akými charakteristickými znakmi a limitmi sa všeobecné nadobudnutie od nevlastníka vyznačuje. Nie každý, kto je ako vlastník zapísaný do katastra nehnuteľností, si môže byť svojim vlastníctvom stopercentne istý. Zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností nie je „nepriestrelný“, požíva len vyvrátiteľnú domnienku správnosti. Nadobúdateľ nehnuteľnosti, dôverujúci v zápis v katastri nehnuteľností, sa tak môže dostať do situácie, že jeho vlastnícke právo bude spochybnené, pokiaľ tretia osoba právoplatne spochybní nadobúdací titul prevodcu. Ochrana práv dobromyseľného nadobúdateľa sa poskytuje iba v mimoriadne výnimočných prípadoch a prioritne sa k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. Preto sa nadobúdateľovi odporúča pri nadobudnutí nehnuteľností skúmať titul nadobudnutia prevodcu a nespoliehať sa výlučne len na zápis v katastri nehnuteľností. V spojitosti s tým súd mal preukázané, že žalovaný mal už v roku 2005, kedy mal byť inak už vlastníkom F. V. (v zmysle vyhlásenia o vydržaní), v užívaní dotknuté nehnuteľnosti s výnimkou parc. č. 3896/16, ktorú užívalo družstvo Rumanová. Zástupca žalovaného bol v roku 2010 vypovedať ako svedok už v rámci trestného konania, vedeného proti JUDr. Františkovi Tkáčovi a spol. (t.j. aj voči F. V.) ako obvineným, pričom uviedol, že mali k dispozícii od roku 2006 program, kde bol zoznam vlastníkov na listoch vlastníctva, ako aj to, že niektorým osobám už nemohli vyplatiť nájomné, pretože podľa evidencie ich vlastnil niekto iný ako oni. Z predloženej zmluvy o nájme zo dňa 07. 02. 2014 mal súd preukázané, že žalovaný si prenajal od F. V. dotknuté nehnuteľnosti (s výnimkou parc. č. 3896/16), tieto aj predtým užíval. Z výpovede F. A. v trestnom konaní dňa 31. 03. 2021 mal súd preukázané, že všetky údaje o vlastníkoch a pozemkoch sa zapisovali do počítačového programu, sporné pozemky družstvo užíva od roku 1960, tieto pozemky nemali vlastníka a preto nájom platili SPF, lebo ten spravuje pozemky nezistených vlastníkov. V ich programe hneď videl LV pozemku ako aj majiteľa. V roku 2017 ich oslovil p. B., zmluvu pripravoval on. Prebiehalo to tak, že si otvoril katasterportál, a našiel LV. Aj keď je pravdou, že k prevodu nehnuteľností z F. V. na žalovaného došlo až v roku 2017, dobrá viera žalovaného ako nadobúdateľa hodnoverne preukázaná nebola. Podľa okolností tohto prípadu súd mal za to, že žalovaný, resp. jeho štatutárni zástupcovia, evidentne mali vedomosť o tom, že tu existovalo trestné stíhanie voči F. V., ako aj o tom, že mal práve on nezákonne nadobudnúť dotknuté nehnuteľnosti. Táto skutočnosť ohľadne nezákonného nadobudnutia nehnuteľností v kat. úz. V. I., či už JUDr. Tkáčovi alebo F. V. bola žalovanému dobre známa už v roku 2006, keď odmietol jednotlivým osobám, ktorým predtým vyplácal inak nájomné, vyplatiť nájom z dôvodu, že podľa evidencie v katastri nehnuteľností už neboli vlastníkmi pozemkov. Žalovaný sa predsa nemohol spoliehať len na to, že na liste vlastníctva je evidovaný ako vlastník F. V., proti ktorému sa viedlo trestné stíhanie pre trestný čin podvodu s pozemkami v k. ú. V. I.. Sám si musel byť vedomý toho, že ak v roku 2014 bola v čase uzatvorenia zmluvy o nájme s p. F. V. na listoch vlastníctva evidovaná poznámka o nezákonnom nadobudnutí nehnuteľností, mal postupovať obozretne a preveriť si dostatočným spôsobom skutočnosti ohľadne akéhokoľvek nakladania s týmito nehnuteľnosťami už od roku 2006. Súd považoval tvrdenia žalovaného o tom, že sa spoliehal na hodnovernosť údajov v katastri nehnuteľnosti, za nedostačujúce vo vzťahu k preukázaniu jeho dobrej vôle. V konaní bolo preukázané, že žalovaný obhospodaroval v danej lokalite pozemky, išlo o jednu z jeho podnikateľských činností. Z toho je možné vyvodiť logický záver, že žalovaný vedel, resp. mal vedieť, prípadne mohol vedieť, že ak sa rieši v obci V. I. nezákonné nadobudnutie vlastníckeho práva cestou vydržania v prospech tretích osôb v 42 prípadoch, je tu určitý problém, ktorý by mal vziať do úvahy a nespoliehať sa len na posledný evidovaný zápis vlastníctva v evidencii katastra. Tým, že žalovaný sám potvrdil, že sa snaží postupne nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom, ktoré užíva, mal si preveriť, akým spôsobom mohlo dôjsť k výmazu poznámky na listoch vlastníctva, keď sám mohol zistiť a vedieť, že táto poznámka tam bola evidovaná do 11. 10. 2016. Podľa súdu sa nemohol spoliehať výhradne na údaje uvedené na liste vlastníctva. Podľa D.. X. ako zástupcu žalovaného pozemky p. V. ponúkol na predaj žalovanému bývalý starosta obce A. B., ktorý ako štatutárny zástupca obce mal tiež vedomosť o nezákonnom nadobudnutí pozemkov p. V. v r. 2006. Práve on bol osobou, ktorá v mene Obce V. I. vo vyhlásení v roku 2005 potvrdila, že obec nemá námietky k vzniku vlastníctva žiadateľa k osvedčovaným nehnuteľnostiam. V možnostiach a schopnostiach žalovaného bolo podľa názoru súdu možné zistiť, akým spôsobom došlo k strate vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a tiež aj to, ako sa nehnuteľnosti dostali na list vlastníctva prevodcu. Preto si musel byť žalovaný už od roku 2006 vedomý toho, že ide o nehnuteľnosti, o ktorých prebieha trestné konanie. V čase podpisu nájomnej zmluvy v roku 2014 s p. V. sa oboznámil s listom vlastníctva, teda vedel o poznámke . Na základe takto zistených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný nenadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe dobrej viery, z dôvodu čoho žalobe v celom rozsahu vyhovel a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam určil pre pôvodného vlastníka.

1.5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , , . Žalobca bol v tomto spore plne úspešný, preto by mu patril nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. Žalobca trovy konania ale nežiadal, preto mu súd ich náhradu nepriznal. Vzhľadom na to, že žalobca ako prokurátor v konaní začatom na základe jeho žaloby, je v zmysle o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodený od platenia súdneho poplatku za podanie žaloby, súd zaviazal na jeho zaplatenie v zmysle prvá veta žalovaného, a to vo výške 99,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca žalobu opieral o svoje oprávnenie podľa , pričom ako žalovaný rešpektuje právo prokurátora podať žalobu podľa tohto ustanovenia . Žalobca sa domáhal určenia, že „vlastník“ bol ku dňu smrti vlastníkom, teda obhajuje práva zomrelého vlastníka, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond. Poukázal na ustanovenie a o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách. Uviedol, že účastníkom tohto konania, pokiaľ sa jednalo o určenie vlastníckeho práva, mal byť neznámy vlastník zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, ktorý zastupuje práva neznámych vlastníkov, a ktorý môže vykonať aj hmotnoprávne úkony, na ktoré nie je oprávnený podľa prokurátor. V tomto konaní však účastníkom neznámy vlastník, zastúpený SPF, nebol, čím boli porušené procesné podmienky konania. Napriek uvedenému, stále tvrdí, že toto síce nie je dedičský spor, ale existuje tu ustálený právny názor, že aj spor o určenie, že vec patrila zomrelému (určitá vec patrí do dedičstva po nebohom), je sporom o vlastníctvo. Tento spor je teda klasickým sporom o vlastníctvo, iba s tou variáciou, že žalobu podáva, na základe zákonného oprávnenia, prokurátor. Niet však žiadneho logického a ani právneho dôvodu robiť záver, že účastníkmi takéhoto sporu nemusia byť dedičia po nebohom a žaloba nemala smerovať tak, aby súd určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom. Účastníkmi takéhoto sporu by mal byť ten subjekt, ktorý si na vec robí nárok (napríklad na základe zmluvy) a vôbec nemusí byť dedičom po nebohom, ako aj všetci dedičia po nebohom. Poukázal na uznesenie NS SR zo 16. 05. 2019 sp. zn. . Žalobca opiera svoje oprávnenie podať žalobu , čím mu svedčí procesné právo podať žalobu. Žalobcovi však nesvedčí hmotno-právne oprávnenie. Účastníkom konania však musia byť aj osoby, ktorým svedčí hmotno-právne oprávnenie k nehnuteľnosti, t.j. osoby, v prospech ktorých žalobca žalobu podáva. Tieto osoby však žalobca vo svojej žalobe ako účastníkov neoznačil a nie je možné konať o žalobe, pokiaľ účastníkmi konania nie sú osoby, ktorým svedčí podľa žalobcu hmotno-právne oprávnenie. Preto tvrdí, že v konaní neboli splnené procesné podmienky, nakoľko účastníkmi neboli všetky subjekty, ktoré mali byť účastníkmi konania (buď neznámy vlastník zastúpený SPF, alebo všetci dedičia po nebohých vlastníkoch). Uviedol, že pokiaľ súd odkazuje na stanovisko občianskoprávneho grémia Okresného súdu Nitra zo dňa 09. 06. 2020, s týmto nebol oboznámený a ani mu nebolo sprístupnené pred pojednávaním, aby sa s ním mohol oboznámiť, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces vidí aj v konaní prokurátora ako žalobcu. V tomto konaní nebolo dodržané rovnoprávne postavenie strán sporu. Účastníkom konania neboli osoby, ktorým svedčí hmotno-právne oprávnenie (buď neznámy vlastník zastúpený SPF alebo dedičia). Prokurátor nie je oprávnený robiť úkony, ktoré môže vykonať len subjekt právneho vzťahu. Prokurátor mal z titulu svojho postavenia k dispozícii všetky doklady, ktoré mu nemohli byť v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv známe a prokurátor ich prezentoval ako všeobecne známy fakt s tým, že ich musí poznať aj on. Prokurátor však svoje oprávnenie nevyužil v čase, kedy by to nemalo dopad na neho. Prokurátor z titulu svojej pozície predkladal dôkazy - napr. výsluch jeho štatutárneho zástupcu v trestnom konaní, ktorý bol vykonaný až po podaní žaloby (výsluch v inej veci zo dňa 09. 02. 2021) týkajúci sa priamo tohto konania, namiesto toho, aby bol on ako žalovaný vypočutý súdom v tomto konaní. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vidí v tom, že síce súd vykonal rozsiahle dokazovanie, ale vykonané dôkazy nesprávne právne vyhodnotil, najmä čo sa týka časovej súvislosti a skutočnosti, o ktorých mal alebo aj mohol mať vedomosť s ohľadom na jeho dobromyseľnosť. Dňa 08. 09. 2017 uzavrel v postavení kupujúceho kúpnu zmluvu s F. V., ktorý bol v postavení predávajúceho a touto zmluvou od neho kúpil pozemky zapísané na LV č. XXXX a LV č. XXXX k. ú. V. I. za celkovú kúpnu cenu 28.335 eur. Vkladové konanie bolo vykonané na Okresnom úrade Nitra, odbor katastrálny pod V 8550/17. Predmetom tejto kúpnej zmluvy boli aj pozemky v k. ú. V. I. parc. reg. E č. 3881/36 orná pôda o výmere 10696 m2, parc. č. 3881/42 orná pôda o výmere 6393 m2, parc. č. 3889 zastavané

plochy a nádvoria o výmere 3598 m2, parc. č. 3896/16 orná pôda o výmere 29.978 m2. V čase kúpy uvedených pozemkov bol ako vlastník zapísaný F. V. v celosti a na listoch vlastníctva neboli žiadne obmedzenia pre vlastníka, pokiaľ ide o nakladanie s nehnuteľnosťami. Do času kúpy týchto pozemkov bol predseda žalovaného Ing. Páleník vypočutý ako svedok pred orgánmi polície - raz v rámci šetrenia vo veci a raz po vznesení obvinenia (rok 2008 a 2010) a taktiež on poskytoval na vyžiadanie písomnú súčinnosť pre orgány polície (rok 2007), ale to bolo tak všetko, s čím sa v tejto veci dostal do kontaktu. Nebol účastníkom trestného konania v akomkoľvek postavení (ani v postavení poškodeného), takže mu neboli doručované zásielky, ani rozhodnutia konajúcich orgánov. Zhodne nemal ani vedomosť o tom, či bola podaná obžaloba a aký bol výsledok, resp. či sa vo veci vôbec koná. Ako kupujúci teda nevedel o nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov a považuje sa za dobromyseľného a pravého vlastníka týchto nehnuteľností. Neobstojí teda právne zhodnotenie súdom v bode 39. odôvodnenia rozsudku. Kupoval nehnuteľnosti, kde nebola na LV žiadna obmedzujúca poznámka na nakladanie s nehnuteľnosťami. Po uplynutí 8 rokov od posledného kontaktu s trestným konaním (len informácie, že nejaké prebieha v k. ú. V. I.) už dôvodne predpokladal, že je vec už dávno skončená. Uviedol, že pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. V tomto prípade nedbalého vlastníka dokonca reprezentuje štát v podobe Slovenského pozemkového fondu. SPF (ako zástupca neznámeho vlastníka) mohol konať ihneď, keď si tretie osoby neoprávnene osvedčili nehnuteľnosti, resp. v krátkom čase po osvedčení a to už počas prebiehajúceho trestného konania. Podľa neprávoplatného trestného rozkazu sp. zn. bol SPF reprezentujúci záujmy neznámych vlastníkov účastníkom trestného konania ako poškodený, mal o tomto vedomosť a v trestnom konaní bol odkázaný na náhradu škody na občianskoprávne konanie. SPF však od roku 2006 nevykonal žiadne úkony a správal sa ako „ukážkový“ nedbalý vlastník. Toto nekonanie SPF však nie je možné dávať v konečnom dôsledku za vinu jemu a prostredníctvom žaloby prokurátora sa na ujmu dobromyseľného vlastníka snažiť napraviť stav, ktorý zapríčinil štát svojím nekonaním, resp. chybami. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu voči nemu zamietne.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že nie je možné súhlasiť so záverom, že v žalobe, resp. v konaní nie je správne stanovený okruh strán sporu. V tejto veci sa nejedná o dedičský spor v zmysle , resp. . Z obsahu žaloby, aj z priebehu konania je evidentné, že v tomto prípade neprebieha dedičské konanie a žalobcom je prokurátor, nie dedič. Nejedná sa teda o dedičský spor tak, ako ho má na mysli ustanovenie , v ktorom by všetci dedičia boli účastníkmi sporového konania a mali by postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov ( ). Naviac, v konaní, ktoré sa začne po odkázaní súdom jedného z dedičov na podanie žaloby ( ), ide o určenie právnej skutočnosti ( ), nie určenie, či tu právo je alebo nie je ( ), ako je to v konaní začatom na návrh prokurátora podľa písmeno b/ . Tiež žalobu v prípade, že majetok alebo dlhy sú medzi dedičmi v dedičskom konaní sporné ( ), sú aktívne legitimovaní podať dedičia a pasívne legitimovaní sú všetci ostatní dedičia, ktorí žalobu nepodali. Prokurátor, ani žalovaný v konaní sp. zn. nie sú dedičmi a ani neprebieha dedičské konanie. Je teda zrejmé, že v tomto konaní sa nejedná o dedičský spor ani v zmysle . Neprichádza teda do úvahy, aby dedičia boli jeho účastníkmi. V tejto veci prokurátor na základe poznatkov z trestného konania využil svoje oprávnenie podať žalobu podľa písmeno b) , ktorá má povahu generálneho prostriedku ochrany objektívneho vlastníckeho práva, predovšetkým pokiaľ ide o dodržanie zákonnosti pri jeho nadobúdaní. V jej petite ide jednoznačne o určenie vlastníckeho práva v zmysle , ktoré mal poručiteľ k veci v čase svojej smrti. Žaloba prokurátora je prejavom záujmu materiálneho právneho štátu nad dodržiavaním zákonnosti pri nakladaní s vlastníckym právom a prokurátor pri jej podaní vykonáva zákonom mu zverenú právomoc. Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor nie je účastníkom žiadneho dedičského sporu a cieľom žaloby je preukázanie, že žalovaný dôsledkom porušenia všeobecne záväzného právneho predpisu nenadobudol riadne vlastníctvo k pozemkom označeným v žalobe. V tomto prípade prokurátor nenahrádza pasivitu vlastníka. Tento je mŕtvy, a teda nemá možnosť žalobu podať. Naviac, žalovaný už niekoľko rokov nemá záujem na zmene dlhodobo trvajúceho nezákonného stavu. Z uvedených skutočností vyplýva záver, že žalobou prokurátora nezačal dedičský spor, a teda ani účastníkmi prokurátorskou žalobou vyvolaného konania dedičia nemôžu byť. Až následne, ak žaloba prokurátora bude úspešná, sa môže začať dedičské

konanie. Tiež uviedol, že prokurátor je oprávnený žalobu podľa podať nezávisle od toho, ako správu majetku neznámych vlastníkov vykonáva Slovenský pozemkový fond. Žiadne z ustanovení nestanovuje ako procesnú podmienku konania o žalobe prokurátora účasť neznámeho vlastníka zastúpeného Slovenským pozemkovým fondom. Preto ani táto námietka žalovaného neobstojí. K tvrdeniu, že súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces, uviedol, že v konaní predkladal súdu iba doklady, ktoré žalovanému boli známe alebo pri zachovaní elementárnej opatrnosti z jeho strany pri uzatváraní kúpnych zmlúv mali byť známe. Štatutár žalovaného vedel o súdnom spore, vedel o pojednávaní (udelil plnomocenstvo advokátovi na zastupovanie) a mohol sa ho riadne zúčastniť a mohol odprezentovať svoje argumenty k predmetu sporu. Nebol v konaní aktívny, dobrovoľne sa nezúčastnil pojednávania. Z uvedených skutočností vyplýva, že právo žalovaného na spravodlivý súdny proces zakotvené v ustanovení článku 6 bolo v plnej miere zachované. K tvrdeniu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie má všetky náležitosti vyžadované ustanovením , pričom odôvodnenie rozsudku, keď súd dobromyseľnosť žalovaného nemal za preukázanú, považuje za presvedčivé a v plnej miere sa s ním stotožňuje. Všetky skutočnosti opísané v žalobe a na pojednávaní žalobcom a žalobcom v konaní predložené listinné dôkazy preukazujú, že nemožno uvažovať o dobromyseľnej kúpe zo strany žalovaného družstva, a už vôbec nie o jej súdnej ochrane. Predseda družstva vedel o nezákonnom nadobudnutí vlastníctva k pozemkom predávajúcim najmä z jeho výsluchov na polícii, z oznámenia o užívaní pozemkov, ktoré poskytol polícii v rámci jeho súčinnosti v trestnom konaní, z listu vlastníctva pri uzatváraní nájomnej zmluvy v roku 2014, ako aj z médií. Preto tvrdenie, že kúpnu zmluvu podpísal dobromyseľne, je vyvrátené. Žalované družstvo ako kupujúci malo vedomosť o nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov F. V. trestným činom podvodu, a napriek tomu kúpne zmluvy uzavrelo. Preto v tomto prípade dobrá viera žalovaného družstva ako nadobúdateľa neprichádza do úvahy a požiadavka jeho právnej istoty je tiež bezpredmetná. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. -11 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . V žiadnom zo svojich rozhodnutí najvyšší súd nespochybnil základnú zásadu súkromného práva, a to zásadu „nemo ad alium plus iuris trasfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám), ktorá zásada chráni vlastnícke právo skutočného vlastníka. Zásadu „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Posudzujúc predmetnú vec z hľadiska uvedených záverov súdnej praxe, je nutné dospieť k záveru, že nie je možné konštatovať, že žalovaný bol dobromyseľný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, je nutné námietku žalovaného ohľadne právneho posúdenia jeho dobromyseľnosti súdom prvej inštancie vyhodnotiť ako účelovú a neopodstatnenú. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa .

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že porovnaním argumentácie oboch sporových strán prišli k záveru, že v tejto fáze už ide iba o polemiku, pokiaľ ide o správny výklad predpisov hmotného a procesného práva. Zotrváva na doteraz urobených prednesoch. Aj podľa nich ide o spor o určenie, či tu právo je alebo nie je. Tvrdí však, že nemožno viesť spor o právach a povinnostiach niekoho, ak ten niekto nie je účastníkom súdneho konania. Takýto stav (konať o právach a povinnostiach niekoho, kto účastníkom konania nie je) považuje za v rozpore so základnými princípmi sporového konania. Nemôže pritom záležať na tom, či žaluje niekto, kto tvrdí svoje vlastnícke právo, alebo žaluje prokurátor v rámci osobitného zmocnenia, daného mu zákonom. Porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces vidí jednak v tom, čo je uvedené vyššie a tiež v tom, že žalobca časť dôkazov prezentoval ako všeobecne známy fakt s tým, že ich musí poznať aj on. Takýto automatický predpoklad však neobstojí, tieto dôkazy mohli byť známe žalobcovi z titulu jeho postavenia, im však v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv známe neboli.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( - ďalej len ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané ( ) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( ), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a

vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že je potrebné ho podľa zmeniť a žalobu zamietnuť.

6. Žalobca sa žalobou, po zmene žaloby pripustenej uznesením zo dňa 22. 10. 2020, domáhal určenia, že X. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelý XX. XX. XXXX, naposledy bytom V. I. č. XXX bol ku dňu svojej smrti v podiele 1/1 vlastníkom pozemkov označených ako parcely registra „E“ č. 3881/36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná pôda o výmere 6393 m2, č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2, č. 3896/16 - orná pôda o výmere 29978 m2, zapísaných na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálnym odborom pre kat. úz. V. I., obec V. I., okres Z.. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 07. 09. 2017 uzatvoril Martin Vajda ako predávajúci a žalovaný Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ako kupujúci kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli pozemky uvedené v bode l. žaloby. Kúpna zmluva je absolútne neplatná preto, že odporuje zákonu ( ) - platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má. Predávajúci F. V. nebol nikdy vlastníkom predávaných nehnuteľností ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy, preto platne nemohol svoje vlastnícke právo ani na žalovaného previesť. F. V. pri uzatváraní kúpnej zmluvy so žalovaným odvodzoval svoje vlastníctvo zo zápisu v liste vlastníctva č. XXXX - kat. úz. V. I., ktorý dosiahol v rozpore so zákonom, na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného do notárskej zápisnice JUDr. Heleny Rozborovej č. N 471/2005 Nz 60661 /2005, NCRls 59890/2005 dňa 07. 12. 2005, ktoré získal trestným činom. Dňa 07. 12. 2005 F. V., zastúpený JUDr. Františkom Tkáčom, požiadal notárku JUDr. Helenu Rozborovú, aby do notárskej zápisnice č. N 471/2005, , NCRls 59890/2005 spísala v zmysle Notárskeho poriadku osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva a vyhlásil, že titulom vydržania nadobudol do svojho vlastníctva v celosti pozemky v katastrálnom území V. I. označené ako parcely reg. E č. 3881 /36 - orná pôda o výmere 10696 m2, č. 3881/42 - orná pôda o výmere 6393 m2, parc. č. 3889 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3598 m2 a parc. č. 3896/16 - orná pôda o výmere 29978 m2. JUDr. František Tkáč ďalej vo svojom vyhlásení, zastupujúc F. V., preukazoval, že tento splnil podmienky vydržania podľa , pričom v rámci vyhlásenia vedome uviedol nepravdivé skutočnosti a zároveň predložil písomné vyhlásenie zo dňa 07. 12. 2005, ktorého obsah sám vyhotovil a následne ho predložil k podpisu V. F., ktorý sa s obsahom vyhlásenia pri podpise neoboznámil a o okolnostiach v ňom obsiahnutých, nemal vedomosť. Napriek tomu nemal námietky ku vzniku vlastníctva F. V. k osvedčovaným nehnuteľnostiam. Notársku zápisnicu nezákonne osvedčujúcu vlastnícke právo F. V. doručil JUDr František Tkáč na Správu katastra v Nitre, ktorá vykonala zápis vlastníckeho práva k označeným pozemkom záznamom č. Z 6552/05-46/06 v prospech F. V. na list vlastníctva č XXXX - kat. úz. V. I.. Trestným rozkazom Okresného súdu Nitra sp. zn. zo dňa 29. 11. 2012, právoplatný dňa 21. 12. 2012 bol F. V. uznaný vinným, že opísaným skutkom (vyhlásením o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice) spáchal trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa k . odsek 4 písmeno b) . Z týchto skutočností vyplýva, že F. V. nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo k označeným pozemkom v kat. úz. V. I., nakoľko za vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva do notárskej zápisnice bol právoplatne uznaný vinným. Vzhľadom na opísané skutočnosti, je nutné konštatovať, že kúpna zmluva zo dna 07. 09. 2017, na základe ktorej malo žalované Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie nadobudnúť žalované nehnuteľnosti do vlastníctva od F. V., je v zmysle absolútne neplatná z dôvodu, že odporuje zákonu, t. j. platnej právnej zásade, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám Predávajúci nebol vlastníkom predávaných nehnuteľnosti ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy so žalovaným družstvom z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva ( ). Nemohol preto nehnuteľnosť na žalovaného platne previesť. Poľnohospodárske družstvo Veľké Zálužie ani nemohlo byť v dobrej viere ako kupujúci, keďže jeho štatutárny zástupca - predseda družstva Ing. Jozef Páleník (podpísaný pod kúpnou zmluvou) bol v trestnom konaní, ktoré skončilo právoplatným odsúdením predávajúceho F. V. vypočutý pred vyšetrovateľom ako svedok, a to viackrát. Jednoznačne mal vedomosť o nezákonnom konaní predávajúceho, ako aj o tom, že predávajúci nemohol legálne nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním (sám ho z toho usvedčoval) a ani ho previesť na kupujúceho. Naviac, na liste vlastníctva č. XXXX - kat. územie V. I., ktorým pri uzatváraní kúpnej zmluvy F. V. preukazoval svoje vlastníctvo k prevádzaným pozemkom, je vyznačená poznámka v znení: „Poznamenáva sa vydanie Uznesenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru Nitra č. k ČVS:KRP-89/0EK-NR-2006 za stíhanie obvineného, ktorý nezákonne nadobudol nehnuteľnosti reg. E parc č. 3881/36, 3881/42, 3889, 3896/16 podľa “. Je preto odôvodnené sa domnievať, že žalované družstvo ako kupujúci vedelo o nezákonnom spôsobe získania prevádzaných pozemkov predávajúcim F. V., a napriek tomu kúpnu zmluvu uzavrelo. Preto v tomto prípade jeho dobrá viera ako nadobúdateľa neprichádza do úvahy a

požiadavka jeho právnej istoty je tiež bezpredmetná. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. Z listu v1astníctva č. XXXX - kat. uz. V. I. vyplýva, že posledným legálnym vlastníkom pozemkov bol X. I..

7. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. V danej veci predmetom posúdenia odvolacím súdom v dôsledku odvolania žalovaného bolo predovšetkým posúdenie okruhu strán sporu, a teda to, či stranou sporu okrem žalovaného mal byť aj neznámy vlastník, zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, ktorý zastupuje práva neznámych vlastníkov, ktorý môže vykonať aj hmotnoprávne úkony, na ktoré nie je oprávnený podľa prokurátor alebo, či nimi nemali byť aj dedičia po nebohom X. I., v prospech ktorých malo byť vlastnícke právo v tomto konaní určené.

9.1. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia.

9.2. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

10. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu

- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010 sp. zn. ).

11. Podľa nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.

12. Podľa súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.

13. Podľa výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

14. Podľa pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom a podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom. Pozemkový fond nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy okrem pozemkov, ktoré sú lesnými pozemkami, ako aj s podielmi spoločnej nehnuteľnosti, ktorých vlastník nie je známy. Podrobnosti o podmienkach prenajímania, predaja, zámeny a nadobúdania nehnuteľností pozemkovým fondom a objektívne kritériá pre určovanie výšky nájomného pri prenajímaní nehnuteľností fondom upraví nariadenie vlády Slovenskej republiky.

15. Podľa § 34 ods. 14 citovaného zákona pozemkový fond za štát a neznámych vlastníkov koná pred súdom vo veciach nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise, podielov spoločnej nehnuteľnosti

uvedených v osobitnom predpise a pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo štátu a neznámych vlastníkov je sporné; obdobne postupuje správca vo veciach lesných pozemkov vo vlastníctve štátu a lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy.

16. V danej veci ide o žalobu o určenie, že predmetné nehnuteľnosti boli ku dňu smrti vlastníctvom X. I., nar. XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/1. Takto formulovaný petit je svojim obsahom totožný s petitom o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po X. I., nar. XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX v podiele 1/1. Ide pritom o konanie o určenie vlastníckeho práva, a nie o konanie vyvolané dedičským konaním podľa . Rozhodovacia prax sa ohľadom okruhu sporových strán pri takto formulovanom petite (o určenie, že vec patrí do dedičstva) líšila, pričom nakoniec došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe ohľadom tejto otázky.

17. V rozhodnutí sp. zn. zo dňa 16. 05. 2019 NS SR k danej problematike uviedol nasledovné: I. Dovolací súd považuje označené judikáty R 49/82 a R 65/2003 a rozhodnutia sp. zn. , , , , a za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva, od ktorej sa navyše odvolací súd neodklonil. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle , t. j. že by rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. II. ...až do vyporiadania dedičstva sú ohľadom takejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci (celého majetku patriaceho do dedičstva), pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa podieľajú na právach a povinnostiach voči iným osobám a preto majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - ). To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktoré ide v civilnom sporovom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci.

18. Okrem už uvedeného z tohto rozhodnutia NS SR tiež vyplýva, že v danej veci nebolo podstatné, či spor bol/nebol vyvolaný samotným dedičským konaním, ale podstatné bolo, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci, treba všetkých dedičov považovať za vlastníkov tejto veci, a teda títo musia mať v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - ). Ak sa totiž dedičia voči tretej osobe domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva, nedomáhajú sa svojho práva „z dedičstva“, ale „k dedičstvu“, t. j. riešenia otázky okruhu dedičstva. Taký rozsudok by potom nemal žiadny význam, ak by takéto určenie bolo vykonané len medzi jedným z dedičov a treťou osobou, pretože by sa určovali práva s dopadom aj na iné osoby bez toho, že by rozsudok voči týmto osobám bol účinný ( ). Obdobne je tomu tak v prípadoch, ak sa jeden z podielových spoluvlastníkov veci domáha určenia, že vec je v podielovom spoluvlastníctve viacerých podielových spoluvlastníkov (a teda sa nedomáha iba určenia výšky svojho spoluvlastníckeho podielu). Nakoľko predmetom konania o určenie, že vec patrí do dedičstva, je celá vec (príp. spoluvlastnícky podiel na veci), a keďže až do rozhodnutia o dedičstve treba za vlastníkov veci ( ) považovať všetkých do úvahy pripadajúcich dedičov (a teda nemožno žalovať o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí iba dedičský podiel žalobcu k takejto veci, keďže ho v danom štádiu nemožno vymedziť), musia všetci dedičia v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, vystupovať v postavení nútených procesných spoločníkov ( ).

19.1. Toto rozhodnutie bolo predmetom prieskumu aj Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 11. 2019 sp. zn. , v ktorom Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že v danej právnej veci však sťažovateľka podala žalobu nezávisle od dedičského konania s cieľom napraviť stav, keď vlastnícke právo zrejmé z katastra nehnuteľností svedčalo iným osobám ako tým, ktorým malo skutočne patriť. Cieľom sťažovateľky bolo určiť nehnuteľnosti do vlastníctva zomrelej osoby, po ktorej by sa až následne malo otvoriť nové dedičské konanie o znovuobjavenom majetku. Daný spor preto nebol sporom vyvolaným dedičským konaním, a teda nebol sporom v zmysle pôvodného (v súčasnosti a nasl. ).

19.2. Ústavný súd SR v nadväznosti na uvedené východiská v súvislosti s polemikou sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní o určenie predmetu dedičstva musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pretože rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na každého z nich, konštatuje, že tento právny názor najvyššieho súdu je v plnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov, na ktorú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd aj poukázal. Argumentácia najvyššieho súdu je z hľadiska ústavných limitov dostačujúca, výstižná a presvedčivá. Uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárne, či zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným.

19.3. Ústavný súd tiež poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie, a to uznesenie sp. zn. z 9. júna 2011, v ktorom sa už zaoberal sťažovateľkou nastolenou problematikou a v ktorom konštatoval, že „sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak, že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi. V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej, ako má sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov.“ Ústavný súd v posudzovanom prípade nemal dôvod meniť svoj už vyslovený právny názor.

20. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a rozhodnutia NS SR a Ústavného súdu SR, riešiacich danú problematiku, dospel odvolací súd k záveru, že keďže v danej veci ide o spor o vlastníctvo, a teda o nútené procesné spoločenstvo, kde zákon pre úspech v spore vyžaduje, aby pri takto formulovanom petite, ako je v danej veci, stranou sporu okrem osoby, ktorá je t. č. zapísaná ako vlastník predmetných nehnuteľností, boli aj dedičia po X. I., nar. XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX, a pokiaľ títo nie sú známi, mal ním byť neznámy vlastník, zastúpený SPF. Keďže žalobca, ktorého aktívna vecná legitimácia v konaní nebola sporná, okruh strán sporu v tomto konaní takto neoznačil, odvolací súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné pre nesplnenie podmienky účasti všetkých subjektov zamietnuť, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zmenil a žalobu zamietol a ďalšou odvolacou námietkou žalovaného sa už ďalej ani nezaoberal, pretože vzhľadom k uvedenému záveru odvolacieho súdu stratila pre posúdenie veci opodstatnenie.

21. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa , v spojení s a tak, že procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal, keďže v zmysle ustanovenia prokurátorovi povinnosť nahradiť trovy konania nemožno uložiť.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).