Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov

Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Maroš Prosman, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2019 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. mája

2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že podanou žalobou sa sťažovateľka

ako žalobkyňa spolu s ostatnými žalobcami domáhala určenia, že sporné nehnuteľnosti

patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch. Okresný súd Brezno rozsudkom návrh

žalobcov v celosti zamietol, a to výlučne s poukázaním na nedostatok aktívnej vecnej

legitimácie z dôvodu nevyčerpania okruhu účastníkov. Na základe odvolania podaného

sťažovateľkou bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -200 z 30. septembra

2015. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd svojím rozhodnutím č. k.

z 25. apríla 2017 rozsudok krajského súdu č. k. -200

z 30. septembra 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd následne

rozsudkom č. k. -282 zo 4. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Sťažovateľka preto podala proti

predmetnému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, v ktorom namietala nedostatočné

vysporiadanie sa s otázkou tzv. núteného procesného spoločenstva, ktorú považovala

za otázku zásadného právneho významu.

3. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv v dôsledku odmietnutia

najvyššieho súdu jej právnu vec prejednať a meritórne o nej rozhodnúť s odôvodnením,

že účastníkmi konania neboli všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľke –

právnej predchodkyni sťažovateľky, ktorí mali mať postavenie tzv. nútených procesných

spoločníkov. Vo veci je preto daný nedostatok vecnej legitimácie.

4. Uvedený právny záver má byť podľa konštatovania najvyššieho súdu uvedenom

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súčasťou ustálenej judikatúry, od ktorej nemal

dôvod sa odchýliť. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal

na konkrétne rozhodnutia, ktoré považoval za rozhodnutia predstavujúce ustálenú prax

pri riešení otázky okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva. Podľa

sťažovateľky sa uvedené rozhodnutia týkali rozhodovania o veci inej právnej povahy,

keď boli účastníci odkázaní notárom na občianske súdne konanie alebo sa prejednávala

otázka platnosti závetu. V danej právnej veci sťažovateľka podaním žaloby mala v úmysle

napraviť nesprávny zápis vlastníckych práv k nehnuteľnosti vo verejne dostupnom registri.

5. Súčasne podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd absenciu aktívnej vecnej

legitimácie vyslovil bez odkazu na konkrétnu hmotnoprávnu normu, v zmysle ktorej by sa

v danej veci vyžadovala účasť všetkých právnych nástupcov. Dovolacím súdom uvedený

odkaz na (ďalej len ,P“) je výlučne

len odkazom na procesnú normu obsahujúcu zákonnú definíciu tzv. núteného spoločenstva,

ktoré však podľa názoru sťažovateľky nevyhnutne musí mať prepojenie na normu

hmotnoprávnu, ktorá ako jediná môže v danej veci tzv. nútené spoločenstvo založiť. Žiadna

z hmotnoprávnych noriem však v tomto prípade nútené spoločenstvo nezakladá. Je preto

v rozpore so základným právom sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, aby boli

nad rámec zákonnej normy všeobecným súdom vyslovované procesné prekážky

meritórneho posúdenia a rozhodnutia predmetnej veci.

6. V danej veci bolo predmetom interpretácie ustanovenie (resp.

v minulosti ). Podľa sťažovateľky „V zmysle

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sú žaloby o určenie vlastníckeho práva,

ktoré boli vyvolané konkrétnym dedičským konaním (kedy notár v prebiehajúcom dedičskom

konaní odkázal dediča na občianske súdne konanie) tým typom žalôb, v ktorých je potrebné

vyčerpať okruh účastníkov (pôvodný k , v súčasnosti a nasl. ).

V tomto prípade sa jedná o spor nerozlučných procesných spoločníkov, v ktorom dochádza

k nútenému spoločenstvu účastníkov konania, teda k nútenej subjektívnej kumulácii.

O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých

účastníkov konania, sa jedná typicky v prípade konania o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva, v konaní o neplatnosť závete alebo v konaní o popretie

rodičovstva. V týchto konaniach je preto nevyhnutné, aby sa ich zúčastnili všetci, ktorí boli

účastníkmi konania o dedičstve. Konečné súdne rozhodnutie totiž vo vyššie uvedených

veciach samé o sebe vzniknutý spor vyrieši bez toho, aby vznikla potreba vyvolať ďalšie

konanie.“. V danej právnej veci však sťažovateľka podala žalobu nezávisle od dedičského

konania s cieľom napraviť stav, keď vlastnícke právo zrejmé z katastra nehnuteľností

svedčalo iným osobám ako tým, ktorým malo skutočne patriť. Cieľom sťažovateľky bolo

určiť nehnuteľnosti do vlastníctva zomrelej osoby, po ktorej by sa až následne malo otvoriť

nové dedičské konanie o znovuobjavenom majetku. Daný spor preto nebol sporom

vyvolaným dedičským konaním, a teda nebol sporom v zmysle pôvodného § 175k

(v súčasnosti a nasl. ).

7. Sťažovateľka zastáva názor, že „pokiaľ sa niekto obráti na súd s návrhom

o určenie, že vec patrí do dedičstva, všeobecný súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí,

ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou, sú v konečnom dôsledku dedičmi

poručiteľa. Otázka okruhu dedičov môže byť vyriešená výlučne len v dedičskom konaní.

Pre potreby súdneho konania, predmetom ktorého je určenie, že vec patrí do dedičstva, má

súd správne posudzovať výlučne len to, či ten, kto návrh podal, prichádza do úvahy

ako dedič, a to v rámci splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu. Určenia, že vec

patrí do dedičstva, sa preto môže domáhať ktorýkoľvek z potenciálnych dedičov, inak by sa

na účastníkov konania (žalobcov) kládli neprimerané procesné nároky, ktoré navyše

neplynú zo žiadnej normy , resp. zo žiadneho

hmotnoprávneho predpisu. Každá osoba má totiž svoje samostatné a od ničoho neodvodené

právo na ochranu svojho vlastníctva. Práve takýto postup považujeme za súladný

s príslušnými ustanoveniami a rešpektujúci základné právo

osôb na poskytnutie súdnej ochrany a na prístup k súdu.

V konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, sa nejedná o spor

nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov aj z toho dôvodu, že výrok súdu nie je

spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri a v konečnom dôsledku tak na základe

súdneho výroku žiadne práva žiadna strana konania nenadobúda. Toto súdne konanie

je preto v istom zmysle neúplné a je nevyhnutné, aby dotknutá osoba iniciovala ďalšie

konanie, ktorým je dedičské konanie o znovuobjavenom majetku. Až v tomto konaní bude

predmetom šetrenia, či sa ho zúčastnia všetky do úvahy prichádzajúci právni nástupcovia

zomrelej osoby.

Opačný názor by bol nesprávny, nelogický, vychádzal by z prílišného formalizmu,

nemal by výslovnú oporu v žiadnom ustanovení hmotnoprávnych predpisov a v konečnom

dôsledku by sťažoval, ak nie úplne vylučoval, možnosť domáhať sa svojich práv na súde.

Požiadavka účasti všetkých právnych nástupcov poručiteľa v súdnom konaní plynúca z tzv.

núteného spoločenstva totiž môže v niektorých prípadoch nedôvodné obmedziť právo

žalobcu na súdnu ochranu. V niektorých prípadoch totiž nebude možné označiť všetkých

právnych nástupcov po vzdialenom poručiteľovi, a to z jednoduchého dôvodu, keď ani

samotný žalobca nebude o ich existencii vedieť, prípadne nebude môcť zistiť ich osobné

údaje, eventuálne nebude môcť získať ich súhlas so vstupom do konania na strane žalobcu.

Uvedená situácia nastala taktiež aj v predmetnej veci, keď samotná Sťažovateľka nemohla

získať súhlas iných potenciálnych dedičov so vstupom do konania, prípadne nebola schopná

zistiť ich identifikačné údaje. V tomto prípade by bolo právo Sťažovateľky na súdnu

ochranu porušené, keďže Sťažovateľka by nikdy nemohla byť z procesných dôvodov v

danom type súdneho konania úspešná.“.

8. Sťažovateľka ďalej argumentovala, „že procesný inštitút tzv. núteného

spoločenstva má za cieľ vylúčiť prípady, v ktorých by bolo rozhodované o právach

a povinnostiach viacerých osôb bez účasti jednej z nich, ktorá by tak mohla byť na svojich

právach ukrátená. Sleduje teda legitímny cieľ za použitia primeraných prostriedkov.

V prípade žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva však existenciu tohto cieľa

nenachádzame, nakoľko takéto rozhodnutie priamo sa do práv a povinností tretích osôb

nepremietne, keďže nevyhnutne musí po ňom nasledovať osobitné dedičské konanie, ktorého

sa už musia zúčastniť všetky dotknuté osoby, pričom ich účasť zabezpečuje notár disponujúc

zákonom danými právomocami. Nie je spravodlivé a legitímne požadovať od fyzickej osoby,

ktorá si bráni svoje práva, aby sama bez zákonom daných donucovacích prostriedkov

zabezpečovala účasť veľkej množiny osôb, ktorá sa opätovne musí zísť v následnom

dedičskom konaní. V danej veci preto nenachádzame dôvod na existenciu vyššie uvedenej

procesnej prekážky v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva.“.

9. Sťažovateľka sa plne stotožňuje s argumentáciou Najvyššieho súdu Českej

republiky, ktorá sa týka dosiahnutia individuálnej spravodlivosti v konaní o určenie, že vec

patrí do dedičstva. Sťažovateľka je toho právneho názoru, že tento súd argumentačne ustál

absenciu núteného procesného spoločenstva v posudzovanom type sporu, keď vo svojom

rozhodnutí vydanom pod sp. zn. z 9. januára 2013 vyslovil, že právo

podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojho úmrtia vlastníkom majetku,

má jednotlivo každý potencionálny dedič.

10. Sťažovateľka na základe prezentovanej argumentácie navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil:

„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením č. k. zo dňa

16. mája 2019 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v ČL 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 16. mája

2019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Súčasne navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol samostatným uznesením v zmysle

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov o povinnosti nahradiť trovy konania Sťažovateľke, a to tak,

že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania Sťažovateľke v sume

414,91 EUR na účet právneho zástupcu Sťažovateľky, a to do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto uznesenia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

11. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa

.

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s

ods. 1 (, , , )].

18. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v

(, , , ).

19. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

III.

Posúdenie sťažnosti ústavným súdom

22. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľky (a ostatných žalobcov) proti rozsudku krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba sťažovateľky

a ostatných žalobcov zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie s odôvodnením,

že v spore o určenie predmetu dedičstva sú dedičia v čase smrti poručiteľa oprávnení

voči iným osobám spoločne a nerozdielne, majú teda postavenie tzv. nerozlučných

spoločníkov.

23. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu,

ako aj v podanom dovolaní vo vzťahu k rozsudku krajského súdu predovšetkým namietala

nesprávne právne posúdenie veci v otázke vecnej legitimácie. V podanom dovolaní teda

sťažovateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle , poukazujúc

okrem iného na skutočnosť, že najvyšší súd sa v doterajšej rozhodovacej praxi nevyrovnal

s nastolenou právnou otázkou, a tiež poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky, ktorý zaujal v obdobnej veci opačný právny názor.

24. Z hľadiska ústavných limitov ústavného prieskumu rozhodnutí všeobecných

súdov ústavný súd považuje ešte pred samotným prieskumom napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu za žiaduce tiež pripomenúť, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

25. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd v súvislosti s polemikou

sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní o určenie

predmetu dedičstva musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pretože

rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na každého z nich, konštatuje, že tento právny názor

najvyššieho súdu je v plnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov,

na ktorú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd aj poukázal. Argumentácia

najvyššieho súdu je z hľadiska ústavných limitov dostačujúca, výstižná a presvedčivá.

Uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným.

26. Ústavný súd tiež poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, a to uznesenie

sp. zn. z 9. júna 2011, v ktorom sa už zaoberal sťažovateľkou nastolenou

problematikou a v ktorom konštatoval, že „sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu

o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak,

že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi.

V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej,

akomá sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí

byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov.“

27. Ústavný súd v posudzovanom prípade nemá dôvod meniť svoj už vyslovený

právny názor, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutie,

v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

28. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej

republiky, v ktorom tento súd prezentoval opačný právny názor, teda že ktorýkoľvek

z potencionálnych dedičov je oprávnený podať žalobu o určenie, či vec patrí do dedičstva

po poručiteľovi, v tomto smere ústavný súd dodáva, že uvedenou judikatúrou nie sú

všeobecné súdy a ani ústavný súd viazané, zdôrazňujúc najmä tú okolnosť, že na nastolenú

právnu otázku existujú viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorého zákonnou

povinnosťou je zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov na území Slovenskej

republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Mojmír Mamojka

predseda senátu