Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)III. ÚS 93/2019
PDF · 221.44 KB
No categories available
III. ÚS 93/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a zo sudcov
Petra Straku a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej
spoločnosťou Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., Hlavná 31, Trnava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Maroš Prosman, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 94/2018 zo 16. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2019 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 94/2018 zo 16. mája
2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že podanou žalobou sa sťažovateľka
ako žalobkyňa spolu s ostatnými žalobcami domáhala určenia, že sporné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch. Okresný súd Brezno rozsudkom návrh
žalobcov v celosti zamietol, a to výlučne s poukázaním na nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie z dôvodu nevyčerpania okruhu účastníkov. Na základe odvolania podaného
sťažovateľkou bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 779/2014-200 z 30. septembra
2015. Na základe dovolania podaného sťažovateľkou najvyšší súd svojím rozhodnutím č. k.
5 Cdo 45/2016 z 25. apríla 2017 rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 779/2014-200
z 30. septembra 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd následne
rozsudkom č. k. 15 Co 97/2017-282 zo 4. októbra 2017 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) opätovne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Sťažovateľka preto podala proti
predmetnému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, v ktorom namietala nedostatočné
vysporiadanie sa s otázkou tzv. núteného procesného spoločenstva, ktorú považovala
za otázku zásadného právneho významu.
3. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv v dôsledku odmietnutia
najvyššieho súdu jej právnu vec prejednať a meritórne o nej rozhodnúť s odôvodnením,
že účastníkmi konania neboli všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľke –
právnej predchodkyni sťažovateľky, ktorí mali mať postavenie tzv. nútených procesných
spoločníkov. Vo veci je preto daný nedostatok vecnej legitimácie.
4. Uvedený právny záver má byť podľa konštatovania najvyššieho súdu uvedenom
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súčasťou ustálenej judikatúry, od ktorej nemal
dôvod sa odchýliť. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal
na konkrétne rozhodnutia, ktoré považoval za rozhodnutia predstavujúce ustálenú prax
pri riešení otázky okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva. Podľa
sťažovateľky sa uvedené rozhodnutia týkali rozhodovania o veci inej právnej povahy,
keď boli účastníci odkázaní notárom na občianske súdne konanie alebo sa prejednávala
otázka platnosti závetu. V danej právnej veci sťažovateľka podaním žaloby mala v úmysle
napraviť nesprávny zápis vlastníckych práv k nehnuteľnosti vo verejne dostupnom registri.
5. Súčasne podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd absenciu aktívnej vecnej
legitimácie vyslovil bez odkazu na konkrétnu hmotnoprávnu normu, v zmysle ktorej by sa
v danej veci vyžadovala účasť všetkých právnych nástupcov. Dovolacím súdom uvedený
odkaz na § 78 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) je výlučne
len odkazom na procesnú normu obsahujúcu zákonnú definíciu tzv. núteného spoločenstva,
ktoré však podľa názoru sťažovateľky nevyhnutne musí mať prepojenie na normu
hmotnoprávnu, ktorá ako jediná môže v danej veci tzv. nútené spoločenstvo založiť. Žiadna
z hmotnoprávnych noriem však v tomto prípade nútené spoločenstvo nezakladá. Je preto
v rozpore so základným právom sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, aby boli
nad rámec zákonnej normy všeobecným súdom vyslovované procesné prekážky
meritórneho posúdenia a rozhodnutia predmetnej veci.
6. V danej veci bolo predmetom interpretácie ustanovenie § 77 ods. 1 CSP (resp.
v minulosti § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Podľa sťažovateľky „V zmysle
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu sú žaloby o určenie vlastníckeho práva,
ktoré boli vyvolané konkrétnym dedičským konaním (kedy notár v prebiehajúcom dedičskom
konaní odkázal dediča na občianske súdne konanie) tým typom žalôb, v ktorých je potrebné
vyčerpať okruh účastníkov (pôvodný § 175 k O.s.p., v súčasnosti § 192 a nasl. CMP).
V tomto prípade sa jedná o spor nerozlučných procesných spoločníkov, v ktorom dochádza
k nútenému spoločenstvu účastníkov konania, teda k nútenej subjektívnej kumulácii.
O spoločné práva a povinnosti, ohľadne ktorých sa rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých
účastníkov konania, sa jedná typicky v prípade konania o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, v konaní o neplatnosť závete alebo v konaní o popretie
rodičovstva. V týchto konaniach je preto nevyhnutné, aby sa ich zúčastnili všetci, ktorí boli
účastníkmi konania o dedičstve. Konečné súdne rozhodnutie totiž vo vyššie uvedených
veciach samé o sebe vzniknutý spor vyrieši bez toho, aby vznikla potreba vyvolať ďalšie
konanie.“. V danej právnej veci však sťažovateľka podala žalobu nezávisle od dedičského
konania s cieľom napraviť stav, keď vlastnícke právo zrejmé z katastra nehnuteľností
svedčalo iným osobám ako tým, ktorým malo skutočne patriť. Cieľom sťažovateľky bolo
určiť nehnuteľnosti do vlastníctva zomrelej osoby, po ktorej by sa až následne malo otvoriť
nové dedičské konanie o znovuobjavenom majetku. Daný spor preto nebol sporom
vyvolaným dedičským konaním, a teda nebol sporom v zmysle pôvodného § 175k
Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 192 a nasl. CMP).
7. Sťažovateľka zastáva názor, že „pokiaľ sa niekto obráti na súd s návrhom
o určenie, že vec patrí do dedičstva, všeobecný súd nie je oprávnený vyhodnocovať, či tí,
ktorí sa obrátili na súd s takouto určovacou žalobou, sú v konečnom dôsledku dedičmi
poručiteľa. Otázka okruhu dedičov môže byť vyriešená výlučne len v dedičskom konaní.
Pre potreby súdneho konania, predmetom ktorého je určenie, že vec patrí do dedičstva, má
súd správne posudzovať výlučne len to, či ten, kto návrh podal, prichádza do úvahy
ako dedič, a to v rámci splnenia podmienky naliehavého právneho záujmu. Určenia, že vec
patrí do dedičstva, sa preto môže domáhať ktorýkoľvek z potenciálnych dedičov, inak by sa
na účastníkov konania (žalobcov) kládli neprimerané procesné nároky, ktoré navyše
neplynú zo žiadnej normy Civilného sporového poriadku, resp. zo žiadneho
hmotnoprávneho predpisu. Každá osoba má totiž svoje samostatné a od ničoho neodvodené
právo na ochranu svojho vlastníctva. Práve takýto postup považujeme za súladný
s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku a rešpektujúci základné právo
osôb na poskytnutie súdnej ochrany a na prístup k súdu.
V konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, sa nejedná o spor
nerozlučných aktívnych procesných spoločníkov aj z toho dôvodu, že výrok súdu nie je
spôsobilý prejaviť sa v zápise vo verejnom registri a v konečnom dôsledku tak na základe
súdneho výroku žiadne práva žiadna strana konania nenadobúda. Toto súdne konanie
je preto v istom zmysle neúplné a je nevyhnutné, aby dotknutá osoba iniciovala ďalšie
konanie, ktorým je dedičské konanie o znovuobjavenom majetku. Až v tomto konaní bude
predmetom šetrenia, či sa ho zúčastnia všetky do úvahy prichádzajúci právni nástupcovia
zomrelej osoby.
Opačný názor by bol nesprávny, nelogický, vychádzal by z prílišného formalizmu,
nemal by výslovnú oporu v žiadnom ustanovení hmotnoprávnych predpisov a v konečnom
dôsledku by sťažoval, ak nie úplne vylučoval, možnosť domáhať sa svojich práv na súde.
Požiadavka účasti všetkých právnych nástupcov poručiteľa v súdnom konaní plynúca z tzv.
núteného spoločenstva totiž môže v niektorých prípadoch nedôvodné obmedziť právo
žalobcu na súdnu ochranu. V niektorých prípadoch totiž nebude možné označiť všetkých
právnych nástupcov po vzdialenom poručiteľovi, a to z jednoduchého dôvodu, keď ani
samotný žalobca nebude o ich existencii vedieť, prípadne nebude môcť zistiť ich osobné
údaje, eventuálne nebude môcť získať ich súhlas so vstupom do konania na strane žalobcu.
Uvedená situácia nastala taktiež aj v predmetnej veci, keď samotná Sťažovateľka nemohla
získať súhlas iných potenciálnych dedičov so vstupom do konania, prípadne nebola schopná
zistiť ich identifikačné údaje. V tomto prípade by bolo právo Sťažovateľky na súdnu
ochranu porušené, keďže Sťažovateľka by nikdy nemohla byť z procesných dôvodov v
danom type súdneho konania úspešná.“.
8. Sťažovateľka ďalej argumentovala, „že procesný inštitút tzv. núteného
spoločenstva má za cieľ vylúčiť prípady, v ktorých by bolo rozhodované o právach
a povinnostiach viacerých osôb bez účasti jednej z nich, ktorá by tak mohla byť na svojich
právach ukrátená. Sleduje teda legitímny cieľ za použitia primeraných prostriedkov.
V prípade žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva však existenciu tohto cieľa
nenachádzame, nakoľko takéto rozhodnutie priamo sa do práv a povinností tretích osôb
nepremietne, keďže nevyhnutne musí po ňom nasledovať osobitné dedičské konanie, ktorého
sa už musia zúčastniť všetky dotknuté osoby, pričom ich účasť zabezpečuje notár disponujúc
zákonom danými právomocami. Nie je spravodlivé a legitímne požadovať od fyzickej osoby,
ktorá si bráni svoje práva, aby sama bez zákonom daných donucovacích prostriedkov
zabezpečovala účasť veľkej množiny osôb, ktorá sa opätovne musí zísť v následnom
dedičskom konaní. V danej veci preto nenachádzame dôvod na existenciu vyššie uvedenej
procesnej prekážky v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva.“.
9. Sťažovateľka sa plne stotožňuje s argumentáciou Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorá sa týka dosiahnutia individuálnej spravodlivosti v konaní o určenie, že vec
patrí do dedičstva. Sťažovateľka je toho právneho názoru, že tento súd argumentačne ustál
absenciu núteného procesného spoločenstva v posudzovanom type sporu, keď vo svojom
rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 28 Cdo 2375/2012 z 9. januára 2013 vyslovil, že právo
podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojho úmrtia vlastníkom majetku,
má jednotlivo každý potencionálny dedič.
10. Sťažovateľka na základe prezentovanej argumentácie navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil:
„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim uznesením č. k. 8Cdo/94/20i8 zo dňa
16. mája 2019 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v ČL 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, 8Cdo/94/20l8 zo dňa 16. mája
2019 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Súčasne navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol samostatným uznesením v zmysle
§ 73 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov o povinnosti nahradiť trovy konania Sťažovateľke, a to tak,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy konania Sťažovateľke v sume
414,91 EUR na účet právneho zástupcu Sťažovateľky, a to do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto uznesenia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
11. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
17. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v
oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012)].
18. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
19. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
III.
Posúdenie sťažnosti ústavným súdom
22. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia označených práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
odmietnuté dovolanie sťažovateľky (a ostatných žalobcov) proti rozsudku krajského súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba sťažovateľky
a ostatných žalobcov zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie s odôvodnením,
že v spore o určenie predmetu dedičstva sú dedičia v čase smrti poručiteľa oprávnení
voči iným osobám spoločne a nerozdielne, majú teda postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov.
23. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu,
ako aj v podanom dovolaní vo vzťahu k rozsudku krajského súdu predovšetkým namietala
nesprávne právne posúdenie veci v otázke vecnej legitimácie. V podanom dovolaní teda
sťažovateľka uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP, poukazujúc
okrem iného na skutočnosť, že najvyšší súd sa v doterajšej rozhodovacej praxi nevyrovnal
s nastolenou právnou otázkou, a tiež poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorý zaujal v obdobnej veci opačný právny názor.
24. Z hľadiska ústavných limitov ústavného prieskumu rozhodnutí všeobecných
súdov ústavný súd považuje ešte pred samotným prieskumom napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu za žiaduce tiež pripomenúť, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
25. V nadväznosti na uvedené východiská ústavný súd v súvislosti s polemikou
sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní o určenie
predmetu dedičstva musia byť účastníkmi všetci do úvahy prichádzajúci dedičia, pretože
rozhodnutie v danej veci sa vzťahuje na každého z nich, konštatuje, že tento právny názor
najvyššieho súdu je v plnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov,
na ktorú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dovolací súd aj poukázal. Argumentácia
najvyššieho súdu je z hľadiska ústavných limitov dostačujúca, výstižná a presvedčivá.
Uznesenie najvyššieho súdu preto nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným.
26. Ústavný súd tiež poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, a to uznesenie
sp. zn. II. ÚS 260/2011 z 9. júna 2011, v ktorom sa už zaoberal sťažovateľkou nastolenou
problematikou a v ktorom konštatoval, že „sťažovateľke nič nebráni podať novú žalobu
o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, a to tak,
že účastníkmi konania budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi.
V závislosti od toho, či ten-ktorý dedič má rovnaký alebo odlišný názor vo veci samej,
akomá sťažovateľka, môže sa stať žalobcom alebo žalovaným. V každom prípade však musí
byť účastníkom konania, keďže rozsudok musí byť záväzný pre všetkých dedičov.“
27. Ústavný súd v posudzovanom prípade nemá dôvod meniť svoj už vyslovený
právny názor, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutie,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
28. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej
republiky, v ktorom tento súd prezentoval opačný právny názor, teda že ktorýkoľvek
z potencionálnych dedičov je oprávnený podať žalobu o určenie, či vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, v tomto smere ústavný súd dodáva, že uvedenou judikatúrou nie sú
všeobecné súdy a ani ústavný súd viazané, zdôrazňujúc najmä tú okolnosť, že na nastolenú
právnu otázku existujú viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorého zákonnou
povinnosťou je zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov na území Slovenskej
republiky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Mojmír Mamojka
predseda senátu