Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_14Co-80-2019.pdf
PDF · 156.42 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/80/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobkyne: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ulica č. 71, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 159.330,84 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo 14. septembra 2018, č. k. 11C 198/2013-169, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo 14. septembra 2018, č. k. 11C 198/2013-169, p o t v r d z u j e.
Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I. (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 14. septembra 2018, č. k. 11C 198/2013-169 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z titulu nezákonného rozhodnutia náhrady škody vo výške 159.330,81 Eur spolu s príslušenstvom. Poukázala na to, že v právnej veci vedenej na Okresnom súde Košice II medzi žalobkyňou O. W., bývajúcou v A. J., W. XXXX proti žalovanému: S.. X.. J. K., súdny exekútor, so sídlom v J., K. XX, o náhradu škody vo výške 159.330,81 Eur, pod sp. zn. 22C /138/2000 a Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5 Co 364/2009, Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 13.6.2006 žalobe vyhovel, a žalovaného zaviazal na úhradu sumy 159.330,81 Eur. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 24.2.2010 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k.: 22C/138/2000-179, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 159.330,81 Eur na tom skutkovom a právnom základe, že žalovaný S.. X.. J. K. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 542/1998 uskutočnil dražbu nehnuteľností napriek tomu, že mu bol doručený návrh na vylúčenie veci z exekúcie, v ktorom právny predchodca žalobkyne O. N., X.. K. I. poukazoval na to, že dňa 2.12.1998 odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Liptovský Mikuláš pod č. C a na základe ktorej bol uskutočnený zápis vlastníckeho práva na LV č. XXXX katastrálneho územia a obce Q. K. v prospech povinného X.. S. R., a teda mal za to, že kúpna zmluva bola od začiatku neplatná, preto existovala zákonná prekážka brániaca vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností. Podľa žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22C/138/2000, škoda mala byť spôsobená vykonaním dražby nehnuteľností napriek tomu, že súdnemu exekútorovi bola doručená vylučovacia
žaloba, ktorú podal X.. I. ako právny predchodca žalobkyne O. N.. Okresný súd Košice II, ako aj Krajský súd v Košiciach v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, že oznámením právneho predchodcu O. N. o podaní žaloby o vylúčenie veci z exekúcie vznikla zákonná prekážka brániaca vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností a žalovaný súdny exekútor S.. X.. J. K. mal túto skutočnosť oznámiť súdu a navrhnúť povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 3 Exekučného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/20/2010, rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5Co/364/2009, a Okresného súdu Košice II, č. k. 22C/138/2000-179, zrušil, a zároveň vyslovil, že právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí bude pre Okresný súd Košice II záväzný. Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že podanie návrhu na vylúčenie veci z exekúcie nespôsobuje odklad exekúcie ani prerušenie exekučného konania a netvorí procesnú prekážku obmedzujúcu súdneho exekútora vo vykonaní jednotlivých úkonov exekučnej činnosti, a že teda súdny exekútor JUDr. X.. J. K. v danom prípade postupoval v súlade so zákonom, a nie sú preto splnené predpoklady pre jeho zodpovednosť za škodu. Rozhodnutie NS SR bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2012 a predstavuje preto konštantnú judikatúru, ktoré je výsledkom rozhodnutia kolektívneho orgánu o vhodnosti uverejnenia rozhodnutia v zbierke stanovísk NS a súdov SR. Uvedené uznesenie bolo na základe prerokovania v kolektívnom orgáne Najvyššieho súdu SR publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 3/2012, predstavuje teda konštantnú judikatúru, od ktorej nie je možné sa odkloniť. Pokiaľ ide o konštantnú judikatúru, žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2 Cdo 241/2009 z 29.4.2010, nález ÚS SR, sp. zn. ÚS 393/2008 z 29.4.2009, rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2M Cdo 12/2004, nálezy ÚS SR- I. ÚS 241/2007 z 18.9.2008, III. ÚS 322/2010 z 10.02.2011, ÚS 335/2006 z 30.10.2007 a III. ÚS 264/2005 z 29.9.2005. KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group ako poisťovateľ súdneho exekútora S.. X.. J. K., u ktorého mal súdny exekútor uzatvorené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone odbornej činnosti vyplatila dňa 04.05.2010 žalobkyni v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22C/138/2000 na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu Košice na účet jej právneho zástupcu S.. S. N. poistné plnenie vo výške 159.330,81 Eur. Žalobkyňa požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na zaplatenie sumy 159.330,81 Eur a o oznámenie stanoviska žalovanej. Svoju žiadosť žalobkyňa odôvodnila tým, že súdne rozhodnutie, ktorým bol súdny exekútor JUDr. X.. J. K. zaviazaný na úhradu náhrady škody bolo zrušené, pričom dovolací súd vyslovil, že súdny exekútor postupoval pri predaji nehnuteľností v súlade so zákonom, a preto neboli naplnené predpoklady pre jeho zodpovednosť za škodu. Preto má poškodená za to, že sú splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci z dôvodov uvedených nižšie. Predmetom tejto žiadosti bol nárok na náhradu škody, ktorá poškodenej vznikla vyššie uvedenými rozhodnutiami, ktoré v občianskom súdnom konaní vydali súdy ako orgány štátu, a ktoré rozhodnutia boli príslušným orgánom v dovolacom konaní zrušené. Dôvodom zrušenia uvedených rozhodnutí bola podľa názoru žalobkyne ich nezákonnosť. Pojem nezákonné rozhodnutie zákon nedefinuje. Žalobkyňa mala za to, že pojem nezákonné rozhodnutie je nutné vykladať v súlade s právnou argumentáciou uvedenou v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 MCdo 20/2009. V súlade s ustanovením článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Predpokladmi pre uplatnenie nároku na náhradu škody, ktoré musia byť splnené, sú nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Aj keď nezákonnosť nebola vyslovená vo výroku a ani v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania je skutočnosť, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb., ďalej len "O.s.p.") a jedným z dôvodov mimoriadneho dovolania je nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ teda dovolací súd mimoriadne dovolanie prijal a mimoriadnemu dovoleniu vyhovel, mohlo sa tak stať len z dôvodu, že mal za to, že rozhodnutia napadnuté mimoriadnym dovolaním sú nezákonné. Právo na náhradu škody zo zrušeného nezákonného rozhodnutia potom vzniká poškodenému právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené. Rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie. Je neprípustný záver, aby súd vyššieho stupňa rušil "zákonné" rozhodnutie súdu nižšieho stupňa, keďže takýto záver odporuje
základným zásadám Je neprijateľné, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré bolo zrušené správnym súdom z dôvodu odchylného právneho názoru správneho súdu, a na druhej strane nezodpovedal za škodu spôsobenú rozhodnutím súdu, ktoré bolo zrušené v konaní o opravnom prostriedku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako i z dôvodu vady konania je nezákonné, a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone č. 514/2003 Z. z. definovaný, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho rozhodnutia, avšak máme za to, že pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie zrušil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4M Cdo 20/2009). Ak v preskúmavanom prípade príslušný orgán, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací nepochybne bol, zrušil právoplatné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nepochybne ho zrušil z dôvodu jeho nezákonnosti, pretože rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia je v rozpore s objektívnym právom, s právnymi predpismi, a teda je nezákonné. Otázku nezákonnosti súdy nemôžu riešiť ako predbežnú, keďže tú už vyriešil orgán určený platnými právnymi predpismi, ktorého autoritu musí rešpektovať nielen súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ale i súd rozhodujúci v konaní o náhradu škody. Tým je zabezpečené, že otázku, či bolo v preskúmavanej veci právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 M Cdo 20/2009, právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, vzniká poškodenému právo na náhradu škody, ktorá mu bola týmto rozhodnutím spôsobená, t. j. vzniká mu právo na plnenie, nie až následným právoplatným skončením konania. Nezákonným rozhodnutím žalobkyni vznikla škoda, spočívajúca v peňažnom plnení poskytnutom právnemu nástupcovi žalobkyne v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 22C/138/2000, a zároveň je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou, keďže žalobkyňa ako poisťovateľ žalovaného v pôvodnom konaní plnila na základe platnej poistnej zmluvy. Touto poistnou zmluvou sa žalobkyňa zaviazala v prípade nároku na náhradu škody voči JUDr. X.. K. K. poskytnúť poistné plnenie. Na základe nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia bola vylúčená možnosť jeho nápravy riadnym opravným prostriedkom, teda rozhodnutie bolo definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány a vykonateľné. Na jeho základe totiž vzniká povinnosť plniť a možnosť exekúcie. Z uvedených dôvodov žalobkyňa uhradila právnemu nástupcovi žalobkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 22C/138/2000 sumu 159.330,81 Eur. Čo sa týka samotnej škody vzniknutej žalobkyni nezákonným rozhodnutím, v zmysle § 17 ods. 1 zákona č, 514/2004 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. Pojmom škoda sa rozumie zníženie majetku poškodeného. Žalobkyňa si na základe vyššie uvedeného uplatnila nárok na zaplatenie sumy 159 330,81 Eur. Žalobkyňa zaslala žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie dňa 17.12.2012 s tým, že žalovaná mala v zmysle § 16 zákona č. 514/2004 Z.z. uspokojiť nárok žalobkyne do šiestich mesiacov od prijatia žiadosti. Žiadosť bola žalovanou prijatá dňa 28.12.2012, teda do omeškania sa dostala dňom 29.6.2013. Žalobkyňa si okrem sumy 159 330,81 Eur uplatnila aj úrok z omeškania zo sumy 159 330,81 Eur.
3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. Uviedla, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovanej nároku na náhradu škody, čo znamená, že tvrdí, že medzi ňou a žalovanou existuje deliktuálny záväzkovo-právny vzťah, spočívajúci na porušení právnej povinnosti, ktorý je postavený na princípe objektívnej zodpovednosti žalovanej. Žalobkyňa opiera svoj nárok na náhradu škody o osobitný predpis, ktorý upravuje zodpovednosť štátu v prípadoch, kedy škodu spôsobí orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci. Inak povedané, vznik deliktuálneho záväzkovo-právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou je podľa názoru žalobkyne podložený existenciou osobitnej hmotnoprávnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z."). Predmetný zákon vo svojich ustanoveniach jednoznačne určuje komu a za akých podmienok prináleží právo na náhradu škody. V prípade nezákonného rozhodnutia ako
jedného zo zákonom stanovených zákonných titulov je okruh subjektov, ktorým vzniká právo na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vymedzený v § 5 tohto zákona. Účastníkmi konania sp. zn. 22C/138/2000 boli pôvodne O. N. na strane žalobcu (v súčasnosti z dôvodu postúpenia pohľadávky by mal v konaní vystupovať ako žalobca K. invest, s. r. o.) a X.. J. K., súdny exekútor v procesnom postavení žalovaného. Rozsudkom sp. zn. 22C/138/2000, ktorý bol v časti potvrdený odvolacím súdom zaviazal Okresný súd Košice II žalovaného súdneho exekútora X.. J. K. k úhrade sumy vo výške 159.330,81 Eur. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že jediným do úvahy prichádzajúcim subjektom, ktorému by v čisto hypotetickej rovine mohol vzniknúť nárok na náhradu škody je súdny exekútor X.. J. K. vystupujúci ako žalovaný v pôvodnom konaní sp. zn. 22C/138/2000. Žalobkyňa v pôvodnom konaní nevystupovala ako účastník konania teda ako žalovaná, ale v pôvodnom konaní mala procesné postavenie vedľajšieho účastníka, nemožno ju považovať za osobu, ktorej by zákon č. 514/2003 Z. z. priznával nárok na náhradu škody. Uvedené platí o to viac, že žalobkyňa nebola v pôvodnom konaní zaviazaná k plneniu žiadnej povinnosti. Pre úplnosť žalovaná zdôraznila, že v tomto súdnom konaní nie je relevantná tá skutočnosť, že to bola práve žalobkyňa, ktorá nakoniec na základe existencie osobitného právneho vzťahu medzi ňou a súdnym exekútorom, uhradila žalobkyni v pôvodnom konaní (resp. jej právnemu nástupcovi) sumu vo výške 159.330,81 Eur. Uvedená skutočnosť by mohla zakladať vznik iných právnych nárokov patriacich žalobkyni ako napr. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak nie nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalovaná zároveň poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/192/2004, v zmysle ktorého žalovaná zastávala názor, že žalobkyňa nie je v predmetnom súdnom konaní aktívne vecne legitimovaným subjektom. Súdny exekútor bol rozhodnutím Okresného súdu Košice II sp. zn. 22C/138/2000 zo dňa 13.06.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/364/2009 zaviazaný k úhrade sumy vo výške 159.330,81 Eur. Predmetné rozhodnutia boli zrušené Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 20/2010 zo dňa 13.10.2011. Pokiaľ žalobkyňa plnila žalobkyni v pôvodnom konaní na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, došlo tým k vzniku bezdôvodného obohatenia, pričom ten, čo prijal plnenie na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol, je povinný takéto plnenie podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník") vydať. Pokiaľ žalobkyňa má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešne domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej škody. Žalobkyňa v žalobe nepreukázala, že by sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od pôvodnej žalobkyne resp. jej právnemu nástupcovi O. J., nar. XX.XX.XXXX. Na základe uvedeného mala žalovaná za to, že žalobkyňa podala žalobu na súd predčasne. Za súčasného stavu teda nie je možné pre existenciu tohto dôvodu konštatovať vznik škody ako jedného zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Je pritom potrebné zdôrazniť, že štát nie je univerzálny sukcesor za akúkoľvek vzniknutú škodu a nemôže vstupovať do práv a povinností tretích osôb. Pokiaľ existuje možnosť vymoženia pohľadávky mimo konania o náhradu škody, nie je možné konštatovať nevymožiteľnosť pohľadávky, a teda ani vznik škody ako takej. Napokon žalovaná poukázala aj na tú skutočnosť, že z obsahu žaloby ako aj z jej príloh je zrejmé, že pôvodné konanie sp. zn. 22C/138/2000 nebolo doposiaľ skončené, čo taktiež verifikuje závery žalovanej o predčasnom uplatnení práva na náhradu škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. zo strany žalobkyne. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zákonných titulov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V prípade žalobkyne nemožno hovoriť o existencii príčinnej súvislosti, nakoľko, ak pôvodná žalobkyňa v konaní sp. zn. 22C/138/2000 nevrátila finančné prostriedky vo výške 159.330,81 Eur žalobkyni v tomto konaní, nepochybne tak došlo k bezdôvodnému obohateniu pôvodnej žalobkyne podľa § 451 Občianskeho zákonníka, ktorá je povinná obohatenie vydať. Konaním resp. opomenutím konania zo strany pôvodnej žalobkyne resp. jej právnym nástupcom, tak došlo výlučne k vzniku práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého imanentnou súčasťou je existencia príčinnej súvislosti medzi bezdôvodným obohatením pôvodnej žalobkyne a vznikom práva žalobkyne na vydanie tohto
obohatenia. Žalovaná upozornila aj na skutočnosť, že od 01.02.2013 sa pristúpilo k dualizmu úrokových sadzieb, čo znamená, že je nevyhnutné rozlišovať medzi úrokovými sadzbami pri občianskoprávnych vzťahoch a medzi úrokovými sadzbami uplatňovanými pri obchodných vzťahoch, pričom v tomto konaní išlo o občianskoprávny spor.
4. Súd prvej inštancie následne vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa uzatvorila poistné zmluvy so Slovenskou komorou exekútorov v zmysle § 794 Občianskeho zákonníka, pričom predmetom poistenia okrem iného bolo aj poistenie zodpovednosti za škodu, ktorá mohla vzniknúť v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, ak bola zavinená aj nedbanlivosťou exekútora, kandidáta, koncipienta a zamestnancov exekútora. Z rozsudku Okresného súdu Košice II č. k.: 22C/138/2000 - 179 zo dňa 13.06.2006, kde sporovými stranami boli na strane žalobcu O. N. a na strane žalovaného X.. J. K. - súdny exekútor súd zistil, že Okresný súd Košice II. zaviazal žalovaného na zaplatenie sumu 4.800.000,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 08.07.2000 do zaplatenia ako aj na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Tento rozsudok (ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 5Co/364/20009) včas napadol žalovaný. Odvolací súd teda rozsudkom č. k.: 5Co/417/2006-228 zo dňa 28.03.2007 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol s tým, že žalobkyňa nemá právo na náhradu trov konania a následne uznesením priznal právnemu zástupcovi žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia. Zo strany žalobkyne bolo podané dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením 5Cdo/179/2007 - 728 zo dňa 17.06.2009 rozsudok a uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súd na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach následne rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, pokiaľ ním bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 159.330,81 Eur. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3MCdo/20/2010 zo dňa 13.10.2011 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.02.2010 sp. zn. 5Co/364/2009 a rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 13.06.2006 č. k.: 22C/138/200-179 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie. Z oznámenia o poistnom plnení zo dňa 04.05.2010 súd zistil, že žalobkyňa plnila podľa § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka svoju povinnosť voči poškodenej O. N. a vyplatila jej sumu 159.330,81 Eur. Z oznámenia zo dňa 03.03.2010 súd zistil, že žalobkyňa postúpila svoju pohľadávku na O. J., pričom žalobkyňa túto skutočnosť oznámila žalovanému. Zo žiadosti žalobkyne v tomto konaní - Komunálnej poisťovne
- zo dňa 17.12.2012 súd zistil, že táto žiadala o predbežné prerokovanie nároku Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná listom zo dňa 1.07.2013 žalobkyni oznámila, že nárok na náhradu škody neuznáva.
5. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na to, že žalobkyňa svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzovala od ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. K údajnej predčasnosti podania žaloby uviedla, že je pravdou, že konanie vedené na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 22C/138/2000 nie je ku dnešnému dňu právoplatne skončené s tým, že ak by sa súd v tomto konaní domnieval, že toto rozhodnutie má vplyv na rozhodnutie v tomto konaní, navrhla, aby súd konanie prerušil až do nadobudnutia právoplatnosti vyššie uvedeného konania 22C. K námietke prioritného uplatňovania nároku titulom vydania bezdôvodnému obohateniu uviedla, že boli splnené všetky predpoklady v zmysle zákona č. 514/2003, aby sa domáhala náhrady škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia súdu, pričom považovala za absurdné, aby bola žalobkyňa v tomto konaní sankcionovaná za to, že dobrovoľne plnila na základe pôvodne právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Košice II, kde by sa dostala do horšej pozície ako keby k dobrovoľnému plneniu nepristúpila a výkon rozhodnutia by ponechala na exekučné konanie, v ktorom by sa následné domáhanie náhrady škody po zrušení exekučného titulu bolo možné považovať za nesporné. Na otázku súdu, či žalobkyňa v pôvodnom konaní (kde mala postavenie vedľajšieho účastníka) podala riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky pred okresným alebo krajským súdom, uviedla, že nie.
6. Žalovaná v konaní naďalej zotrvala na vznesenej námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v tomto spore, nakoľko mala za to, že pri posúdení aktívnej vecnej legitimácie je smerodajný § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Čo sa týka otázky neexistencie škody resp. predčasne uplatnenej žaloby zdôraznila, že konanie na Okresnom súde Košice II doposiaľ nie je ukončené, z toho dôvodu nie je možné vylúčiť situáciu, že by súd opätovne priznal žalobkyni v tam súdenom, prebiehajúcom spore sumu vo výške rovnajúcej sa nároku na náhradu škody, ktorú si žalobkyňa uplatňuje v tomto konaní. Už len z tejto skutočnosti vyplýva, že žaloba je podaná predčasne. Čo sa týka otázky vzťahu medzi nárokom na náhradu škody a bezdôvodným obohatením žalovaná zdôraznila, že žalobkyňa nemá možnosť si vybrať, či si bude nárok uplatňovať jedným, alebo druhým titulom. Nakoľko pokiaľ existuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia existuje v jej prípade aj tzv. vymožiteľná pohľadávka, ktorá
tvorí súčasť aktív jej majetku a preto nemožno hovoriť o vzniku škody, keďže ani nedošlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobkyne.
7. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 93 ods. 1 až 6 O.s.p.(účinného do 30.6.2016), § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z., čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne v spore, keď uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že žalobkyňa nebola riadnym účastníkom konania vo veci náhrady škody medzi O. N. a súdnym exekútorom X.. S.. J. K. a táto mala postavenie siu generis. Uviedol, že Komunálna poisťovňa v zmysle predchádzajúceho procesného kódexu - Občianskeho súdneho poriadku mala ako vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník a teda mala riadne postavenie účastníka konania v dotknutom konaní. Konala však iba sama za seba. O.s.p. umožňoval vedľajšiemu účastníkovi podať odvolanie alebo dovolanie, ak z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal konaním, ktorým bola žalobkyni spôsobená škoda, pričom dospel k záveru, že z rozsudku Okresného súdu Košice II č. k.: 22C/138/2000 - 179 zo dňa 13.06.2006, kde sporovými stranami boli na strane žalobcu O.V. a na strane žalovaného X.. J. K. - súdny exekútor je zrejmé, že súd zaviazal pôvodného žalovaného na zaplatenie sumy 4.800.000,- Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 08.07.2000 do zaplatenia ako aj na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Tento rozsudok (ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku sp. zn. 5Co/364/20009) včas napadol pôvodný žalovaný. Odvolací súd najskôr rozsudkom č. k.: 5Co/417/2006-228 zo dňa 28.03.2007 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol s tým, že pôvodný žalobca nemal právo na náhradu trov konania a následne uznesením priznal právnemu zástupcovi pôvodného žalovaného náhradu trov právneho zastúpenia. Zo strany pôvodnej žalobkyne bolo podané dovolanie na Najvyšší súd SR, ktorý uznesením 5Cdo/179/2007 - 728 zo dňa 17.06.2009 rozsudok a uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súd na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach následne rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II, pokiaľ ním bola uložená pôvodnému žalovanému povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni sumu 159.330,81 Eur. Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3MCdo/20/2010 zo dňa 13.10.2011 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.02.2010 sp. zn. 5Co/364/2009 a rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 13.06.2006 č. k.: 22C/138/200- 179 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
8. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku následne konštatoval, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5ods. 1 a 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je, že musí ísť o účastníka konania, ktorému nezákonným rozhodnutím bola spôsobená škoda. Nárok na náhradu škody je podmienený splnením podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a to podaním riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu podľa osobitných predpisov. Z toho vyplýva, že žalobkyňa - Komunálna poisťovňa, ktorá mala postavenie v dotknutom konaní vedľajšieho účastníka konania s rovnakými právami ako riadny účastník konania podľa § 93 ods.1 - 6 O.s.p., mala v zmysle Občianskeho súdneho poriadku podať riadny opravný prostriedok proti rozsudku, ak si chcela v tomto konaní uplatňovať nárok na náhradu škody, čo sa však nestalo. Súd prvej inštancie podľa priložených listín a najmä doložených rozsudkov, ako aj z výpovedí na pojednávaní, nemal za preukázané, že by žalobkyňa - poisťovňa, ako vedľajší účastník konania, ktorému bola spôsobená škoda, podala proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok a tým nebola splnená podmienka podľa § 5 ods. 1 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., na základe ktorej by žalobkyňa si mohla uplatniť nárok na náhradu škody. Z dôvodu, že žalobkyňa nebola potom aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby, sa súd už s ďalšími námietkami nezaoberal a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a preto ju v celom rozsahu zamietol. K návrhu na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci na Okresnom súde Košice II v oddelení 22C, súd uviedol, že tento návrh zamietol, nakoľko prerušenie konania vzhľadom na právne posúdenie tejto veci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. by bolo nehospodárne a bolo by zbytočné.
9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p..
10. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Poukázala na to, že sa domáhala zaplatenia sumy 159.330,81 Eur z titulu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá jej vznikla v dôsledku skutočnosti, že za svojho poisteného - súdneho exekútora S.. K. uhradila predmetnú sumu na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Košice II. sp. zn. 22C 138/2000 zo dňa
13.6.2006 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 364/2009 zo dňa 24.2.2010, ktoré boli Najvyšším súdom SR (sp. zn. 3MCdo 20/2010), na podklade podaného dovolania, zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Žalobkyňa v týchto konaniach vystupovala ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Žalobkyňa nesúhlasila s tvrdením súdu prvej inštancie, že jej v tomto spore nesvedčí aktívna vecná legitimácia. Uviedla, že súd prvej inštancie na jednej strane správne ustálil, že žalobkyňa bola účastníkom pôvodného konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného exekútora, avšak na druhej strane súd nesprávne na žalobkyňu aplikoval ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Je pravdou, že žalobkyňa v pozícii vedľajšieho účastníka mala práva a povinnosti ako riadny účastník konania, avšak súd opomenul zohľadniť skutočnosť, že v rámci tohto konania žalovaný exekútor využíval všetky riadne opravné prostriedky proti rozsudku Okresného súdu Košice II., ako aj mimoriadne opravné prostriedky, kde práve z podnetu exekútora bolo vo veci podané mimoriadne dovolanie zo strany generálneho prokurátora, ktoré malo za následok vydanie uznesenia Najvyššieho súdu SR. Žalobkyňa má za to, že v čase podávania riadneho opravného prostriedku proti rozsudku Okresného súdu Košice II. to bol práve exekútor, ktorého možno považovať za poškodeného v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Je preto absurdné, aby súd vyžadoval ako podmienku podania žaloby aj od žalobkyne, aby de facto duplicitne podávala riadne opravné prostriedky popri samotnom exekútorovi, na strane ktorého v pôvodnom konaní vystupovala a argumentačne ho podporovala. Pri akceptovaní argumentácie súdu prvej inštancie by bola zároveň žalobkyňa sankcionovaná za skutočnosť, že dobrovoľne za exekútora plnila na základe tohto času právoplatného a vykonateľného rozsudku. Pokiaľ by aj žalobkyňa v pôvodnom konaní vôbec nevystupovala ako vedľajší účastník, t. j. nemohla by ani podávať riadne opravné prostriedky, bola by v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby. Záverom odvolania žalobkyňa poukázala na § 827 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, po tom, ako za exekútora nahradila škodu, prešlo na ňu právo poisteného na náhradu škody vzniknutú nezákonným rozhodnutím.
11. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrila.
12. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
13. Odvolací súd poukazuje na to, že na to, aby sa niekto stal účastníkom konania (stranou v spore), netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno- právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno- právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Vecnú legitimáciu pritom skúma súd ex offo v každom štádiu konania.
14. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní, ako aj ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním ako s účastníkom konania konané malo byť. Účastníkov konania vymedzujú osobitné právne predpisy, napríklad Občiansky súdny poriadok, Civilný sporový poriadok, Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok, Správny poriadok, katastrálny zákon (osobitne upravuje, kto je účastníkom konania o návrhu na vklad). V niektorých prípadoch bude okruh účastníkov konania vyplývať z procesných predpisov v spojitosti s hmotnoprávnymi predpismi (napr. podľa § 30 ods. 1 KZ účastníkom konania o povolení vkladu je účastník právneho úkonu, na ktorého základe má vzniknúť, zmeniť sa alebo zaniknúť právo k nehnuteľnosti, pričom to, kto je účastníkom predmetného právneho úkonu, vyplýva z právnych predpisov
hmotného práva). Vzhľadom na túto skutočnosti je pri posudzovaní toho, kto má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, potrebné prihliadať na ustanovenia osobitných právnych predpisov upravujúcich účastníctvo v určitom konaní. Pokiaľ by bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla - toto pravidlo možno aplikovať len vtedy, ak sa na konanie, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, nevzťahujú ani predpisy o občianskom súdnom konaní (Občiansky súdny poriadok), resp. o civilnom sporovom konaní (Civilný sporový poriadok), civilnom mimosporovom konaní (Civilný mimosporový poriadok), správnom súdnom konaní (Správny súdny poriadok) alebo predpis o trestnom konaní (Trestný poriadok). Pojem "predpisy o správnom konaní" je potrebné vykladať tak, že nejde len o správny poriadok, ale aj o predpisy upravujúce jednotlivé druhy správnych konaní (napr. katastrálny zákon). Aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne teda nebolo možné vyvodiť z ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z..
15. Pokiaľ ide o požiadavku vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým mala byť škoda spôsobená (§ 6 ods. 2), okruh riadnych opravných prostriedkov vyplýva z právnych predpisov, ktoré upravujú konanie, v ktorom bolo vydané predmetné rozhodnutie. Riadnym opravným prostriedkom sa rozumie spravidla opravný prostriedok proti neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci - napríklad podľa správneho poriadku sú riadnymi opravnými prostriedkami odvolanie a rozklad. Či ide o prípad hodný osobitného zreteľa, keď sa splnenie podmienky (požiadavky) vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov nevyžaduje, je vždy potrebné posúdiť s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej právnej veci. O prípad hodný osobitného zreteľa pôjde vždy, keď osobitné právne predpisy nepripúšťajú podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci - napríklad katastrálny zákon nepripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu okresného odboru, katastrálneho odboru, ktorým bol povolený vklad. V danej veci však žalobkyni nič nebránilo (popri žalovanom) podať proti rozhodnutiu Okresného súdu Košice II odvolanie, ani dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, keďže z právneho predpisu vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom (žalovaným exekútorom) a vedľajším účastníkom (žalobkyňou). U žalobkyne teda nešlo ani o prípad hodný osobitného zreteľa, kedy by sa splnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu nemuselo vyžadovať.
16. V danej veci žalobkyňa v konaní (v ktorom došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia) vystupovala ako vedľajší účastník na strane žalovaného, nakoľko mala právny záujem na jeho výsledku (titulom poistenia by bola povinná plniť priznanú škodu za poisteného - exekútora). V konaní mala rovnaké práva a povinnosti ako účastník, konala však iba sama za seba. Ak by jej úkony odporovali úkonom účastníka, ktorého v konaní podporovala, posúdil by ich súd po uvážení všetkých okolností. Žalobkyňa teda mohla v danom konaní podať odvolanie alebo dovolanie, nakoľko z právneho predpisu (OZ) vyplýval určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom (žalovaným) a vedľajším účastníkom (povinnosť nahradiť škodu za poisteného žalovaného). V pôvodnom konaní žalobkyňa nepodala (nevyužila právo podať) opravné prostriedky proti (nezákonnému) rozhodnutiu súdov, podal ich iba samotný žalovaný (poistený). Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nespĺňala požiadavky subjektu oprávneného požadovať náhradu škody voči štátu podľa ustanovení § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. (práve z dôvodu nepodania riadneho opravného prostriedku - § 6 ods. 2). Aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na náhradu škody by nemal ani samotný žalovaný v pôvodnom konaní (teda poistený exekútor), nakoľko mu žiadna škoda nevznikla (sám neplnil povinnosť vyplývajúcu zo zrušeného právoplatného rozhodnutia súdu). Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na § 827 Občianskeho zákonníka, tento podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné v danej veci aplikovať, nakoľko na žalobkyňu neprešlo samostatné právo na náhradu škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (nejde tu totiž o právo poisteného na náhradu škody, ktoré by mu vzniklo proti inému v súvislosti s jeho zodpovednosťou za škodu, ale o samostatný nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu). Rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa nebola v spore aktívne vecne legitimovaným subjektom preto považoval i odvolací súd za správny.
17. Odvolací súd zároveň (nad rámec vyššie uvedeného) dodáva, že ak by sme aj pripustili, že žalobkyňa bola v spore aktívne vecne legitimovaným subjektom, jej žalobe nebolo možné vyhovieť, a to z nasledovných dôvodov:
Náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť), totiž nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Nemožno preto pripustiť, aby sa poškodení domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípadne aj za pričinenia štátu, bezdôvodne obohatil. Vznik škody je totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce len tvrdenie žalobcu, že sa na primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018). Odvolací súd teda zastáva názor, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci (nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci), môže byť v občianskom súdnom konaní (civilnom sporovom konaní) úspešne uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči osobe odlišnej od štátu, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia samotnej škody (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 199/2005, sp. zn. 6Cdo/9/2016, sp. zn. 4 MCdo 3/2014 a Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, sp. zn. II. ÚS 17/2013, sp. zn. III. ÚS 361/2009, III. ÚS 45/2008). Preto bola žalobkyňa povinná v tomto konaní preukázať, že sa pokúsila (bezúspešne, nie svojim zavinením) vymôcť žalovanú sumu najskôr od žalobkyne (vystupujúcej v pôvodnom konaní) a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia (zrušenie právoplatného rozhodnutia - avšak až potom čo sa samotný spor definitívne ukončí zamietnutím žaloby - zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol).
Rovnaké závery potom vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012, sp. zn. 7 M Cdo 16/2011, v ktorom sa uvádza, že „ k súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov, medzi inými tiež ten, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne, kým poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie, a že splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej (viď Zborník IV, str. 423, Najvyšší súd SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005), ako aj z nálezu Ústavného súdu SR z 13. februára 2013, č. k. II. ÚS 165/2012-45 v zmysle ktorého „nárok na náhradu škody voči štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi
stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004)“.
18. V danej veci potom žalobkyňa (odhliadnuc od nesplnenia podmienky pre uplatňovanie nároku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.) v tomto konaní nepreukázala ani len to, že by sa bezúspešne domáhala (od žalobkyne vystupujúcej v pôvodnom konaní, resp. od jej právneho nástupcu) vydania bezdôvodného obohatenia a teda nie je možné ani konštatovať, že by jej zatiaľ vznikla škoda. Dokonca (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) nebolo ani len zrejmé, s akým výsledkom vôbec pôvodné konanie (vedené na Okresnom súde Košice II.) v závere dopadlo (toto konanie nebolo právoplatne ukončené). Tu je súčasne potrebné konštatovať, že zrušenie právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy nezakladá bez ďalšieho právo strany v konaní na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Zrušenie právoplatného rozsudku by založilo samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky (viď nález Ústavného súdu SR z 9. februára 2017, sp. zn. II. ÚS 18/2016). Zrušenie právoplatného rozhodnutia teda nezakladá bez ďalšieho právo na vrátenie poskytnutého plnenia, pretože rozhodujúce je, či právny dôvod plnenia spočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe. Názor podľa ktorého zrušenie právoplatného rozsudku zakladá samo osebe právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, by bol akceptovateľný iba v prípade právoplatného rozsudku majúceho konštitutívne účinky.
19. Uvedené potom znamená, že žalobkyni (ak by spĺňala podmienky podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.) by vznikol nárok na náhradu škody voči štátu až potom, čo by bol spor (vedený pred Okresným súdom Košice II) s definitívnou konečnosťou právoplatne skončený tak, že žaloba by bola zamietnutá (a teda by sa s končenou platnosťou deklarovalo, že právny dôvod plnenia žalobkyne nespočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe a teda plnenie na podklade pôvodného zrušeného rozsudku by sa stalo bezdôvodným obohatením) a súčasne by žalobkyňa následne bola (nezavinene) s nárokom na jeho vydanie voči žalobkyni daného pôvodného konania bezúspešná. Rozhodnutie súdu v konaní pred Okresným súdom Košice II. na podklade ktorého žalobkyňa plnila (a ktoré bolo zrušené) malo totiž povahu deklaratórneho rozhodnutia a teda na to, aby sa plnenie z neho stalo aj bezdôvodným obohatením je potrebné až definitívne skončenie daného konania, nakoľko až vtedy bude naisto zrejmé, či právny dôvod plnenia spočíval/nespočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe (samotné zrušenie v poradí iba prvého právoplatného rozhodnutia deklaratórnej povahy na základe ktorého sa plnilo s tým, že konanie po jeho zrušení ďalej pokračuje a nebolo ešte skončené, vzhľadom na povahu deklaratórneho rozhodnutia, ešte samo o sebe bezdôvodné obohatenie nezakladá - to vznikne až definitívnym právoplatným rozhodnutím, ktoré by s konečnou platnosťou deklarovalo neexistenciu žalovaného práva a až vtedy sa plnenie poskytnuté na základe pôvodne zrušeného rozhodnutia stane bezdôvodným obohatením). Toto plnenie by sa stalo bezdôvodným obohatením bez ďalšieho (t. j. už samotným zrušením rozhodnutia, na základe ktorého sa plnilo) iba vtedy, ak by pôvodné zrušené rozhodnutie, na základe ktorého sa plnilo, malo konštitutívne účinky.
20. Možno teda uzavrieť, že žaloba na náhradu škody voči štátu (ak by žalobkyňa aj spĺňala podmienku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.) bola žalobkyňou podaná i predčasne, nakoľko (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) zatiaľ žalobkyni žiadna škoda nevznikla. Žalobkyňa bude musieť najskôr vyčkať do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice II. a v prípade, ak v ňom bude žaloba definitívne zamietnutá (nakoľko sa preukáže, že právny dôvod plnenia žalobkyne nespočíval na reálne existujúcom hmotnoprávnom základe), potom sa bude musieť domáhať svojho nároku najskôr žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia (od žalobkyne v danom konaní, resp. od jej právneho nástupcu) a až v prípade, ak by bola s týmto nárokom (nezavinene) bezúspešná, vznikne jej škoda, ktorú by si mohla uplatňovať voči štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Rovnako však môže nastať aj situácia, že žalobe v konaní pred Okresným súdom Košice II. bude právoplatne vyhovené a potom by plnenie získané od žalobkyne (na podklade pôvodne zrušeného rozhodnutia) nebolo možné považovať za bezdôvodné obohatenie (a nebolo možné by tu uvažovať ani o škode). Možno preto konštatovať, že žaloba žalobkyne v tomto konaní (ani za splnenia podmienky podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.) by nebola v tomto štádiu konania dôvodnou, pretože by išlo o predčasne podanú žalobu.
21. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
23. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).