Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)f66/367897.c69497.pdf
PDF · 111.99 KB
No categories available
2Cdo/241/2009
Najvyšší súd 2 Cdo 241/2009
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Mgr. R. G., bývajúcej
v B., zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom v B., proti povinnej A. R., bývajúcej v B.,
o uspokojenie peňažnej pohľadávky 1 000 000 Sk (33 193,92 €) s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 Er 1842/2002, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 1. decembra 2006 č.k. 1 Er 1842/2002–235
uložil oprávnenej povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania
vo výške 35 062 Sk. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 44 ods. 7 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a vecne
tým, že vzhľadom k zmene exekútora v priebehu exekučného konania na návrh oprávnenej,
pôvodnému súdnemu exekútorovi končiacemu exekučnú činnosť v danej veci vzniklo právo
na odmenu spôsobom, ako keby prišlo k zastaveniu exekúcie. Uloženie povinnosti nahradiť
súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie odôvodnil zavinením oprávnenej na zmene
súdneho exekútora v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a výšku trov
určil v zmysle vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. mája 2007 sp. zn. 17 CoE 52/2007
na odvolanie oprávnenej uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil oprávnenej
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 22 977 Sk a o práve
na náhradu trov odvolacieho konania vyslovil, že žiadny z účastníkov a ani súdny exekútor
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uznesenia uviedol, že právne
a skutkové závery súdu prvého stupňa, základom ktorých je uloženie povinnosti oprávnenej
zaplatiť náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, sú správne. Za nesprávny ale považoval
postup pri určení výšky tejto náhrady v časti dane z pridanej hodnoty, o ktorú nesprávne
zvýšil aj náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, hoci z ustanovenia § 196
Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že o daň z pridanej hodnoty sa zvyšuje,
za splnenia aj ďalších podmienok, len odmena súdneho exekútora. Nesprávny bol aj postup,
ktorým prisúdil súdnemu exekútorovi náhradu za stratu času v celej ním uplatnenej výške,
keď z vyúčtovania cestovného vyplýva náhrada za stratu času len 420 Sk za 21 polhodín.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Prípustnosť
dovolania vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., ktoré odôvodnila tým, že odvolací
súd mal na prejednanie jej odvolania nariadiť odvolacie pojednávanie, i keď mu táto
povinnosť nevyplýva z Občianskeho súdneho poriadku, vzhľadom na predmet konania
a najmä skutkovú záležitosť veci, mal svoj procesný postup organizovať tak, aby v konaní
predchádzajúcom uloženiu tejto povinnosti jej umožnil primerané vyjadrenie k prípadnému
uloženiu povinnosti. Neprejednaním veci verejne porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Oba súdy
podľa nej porušili aj ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože bez
ústavne akceptovateľného dôvodu uložili jej povinnosť zaplatiť trovy exekučného konania,
nakoľko nezohľadnili zmysel a účel náhrady trov konania a použili výklad zákona odkloniac
sa od jeho výslovného znenia a rozhodli spôsobom zjavne vybočujúcim z medze zákona.
Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za arbitrárne a neodôvodnené. Napokon podľa nej
nesprávne priznali oba súdy nižšieho stupňa súdnemu exekútorovi (v rozpore s Exekučným
poriadkom účinným do 31.8.2003) okrem odmeny, na ktorú má nárok, aj náhradu ďalších
výdavkov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 19. júna 2008 sp. zn. 2 Cdo 39/2008
dovolanie oprávnenej odmietol a povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Uviedol, že v danej veci ide o rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré
sú taxatívne vymenované v § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je
prípustné. Preto je nepochybné, že prípustnosť dovolania oprávnenej z ustanovenia
§ 239 O.s.p. nemožno vyvodiť. So zreteľom na oprávnenou tvrdené dôvody prípustnosti
dovolania sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že jej postupom súdu bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Naplnenie tejto skutkovej podstaty
oprávnená videla v neprejednaní veci verejne na pojednávaní a v neodôvodnení, resp.
neúplnom odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. V danej veci
nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie (§ 214 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a nešlo ani
o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, preto nedošlo k vade konania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej povinnej nevznikli žiadne trovy.
Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti oprávnenej, nálezom
z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 393/08-36 rozhodol, že základné právo Mgr. R. G. na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 porušené bolo. Uznesenie
Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 39/2008 z 19. júna 2008 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť zaplatiť
Mgr. R. G. náhradu trov konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a
štyridsaťšesť centov) na účet advokáta Mgr. V. Š. do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. R. G. nevyhovel.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze, okrem iného, uviedol :
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti
ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako pánom zákonov
prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené a či
nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských
práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Základnou právnou otázkou, ktorou sa ústavný súd vo veci sťažovateľky zaoberal,
bolo posúdenie prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 CoE 52/2007
z 30.mája 2007 a tomu zodpovedajúcej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
(§ 10a ods. 1 O.s.p.) o dovolaní v rámci svojej právomoci meritórne rozhodnúť (§ 243b
ods. 1, 2 a 3 O.s.p.) rešpektujúc základný ústavný princíp konania len na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Formovanie doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok prípustnosti
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu leží v rozhodujúcej miere na pleciach všeobecných súdov.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu je spôsobilé vyvolať zrušenie alebo zmenu takéhoto rozhodnutia, čo predstavuje
zákonom pripustenú výnimku z požiadavky na záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných
rozhodnutí. Dovolanie preto nie je generálne použiteľné a možno ho s úspechom uplatniť len
vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza
z toho, že právna istota a stabilita nastolená právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte
(čl. 1 ods. 1 ústavy) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Najvyšší súd, ktorý stojí
na vrchole sústavy súdov spravidla rešpektuje takto vymedzený charakter dovolania,
posudzuje otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak toto trpí
jednou z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., pričom na tieto procesné vady prihliada
dovolací súd z úradnej moci, či už to dovolateľ ako účastník konania namieta, alebo nie
(§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). Skúmanie prípustnosti dovolania v prípade, že toto smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi podľa jeho tvrdení postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) je založená vždy
na individuálnom prístupe k prejednávanej veci. Judikatúra najvyššieho súdu k prípustnosti
dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom je bohatá a zahŕňa rôzne situácie
procesného charakteru.
Podstata sporu v exekučnej veci sťažovateľky spočíva v právnej otázke, či zmena
v osobe exekútora vyvolaná žiadosťou oprávneného môže viesť k tomu, že súd zaviaže
oprávneného na náhradu trov exekúcie s poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
V zmysle účinnej právnej úpravy v exekučnom konaní platí, že náklady spojené s výkonom
exekučnej činnosti uhrádza v zásade povinný (§ 197 ods. 1 a § 196 Exekučného poriadku).
Uloženie náhrady nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému teda predstavuje výnimku
zo všeobecnej zásady o úhrade trov exekúcie povinným a je možné len v prípadoch, keď to
zákonná úprava výslovne umožňuje.
Krajský súd, ktorý zmenil uznesenie okresného súdu tak, že znížil výšku náhrady trov
exekúcie na sumu 22 977 Sk uviedol, že : „Odvolací súd považoval za správny postup súdu
prvého stupňa, keď pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie použil ustanovenie § 203 ods. 1
zák. č. 233/95 Z.z., keď z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dôvodom ukončenia
vykonávania exekúcie pôvodným exekútorom bol dispozičný úkon oprávnenej, pričom
žiadosť oprávnenej o zámenu exekútora neobsahovala žiaden z dôvodov uvádzaných
oprávnenou v odvolaní. V žiadosti o zámenu exekútora neuviedla žiadny dôvod, pre ktorý
žiadosť podala.
Podľa § 196 zákona č. 233/95 Z.z. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona
patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je
exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho
odmena o daň z pridanej hodnoty...“.
Takýto právny názor krajského súdu považuje ústavný súd za extrémne nesúladný
so zmyslom a účelom ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto zákonného
ustanovenia ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Toto ustanovenie však podľa ústavného súdu
nemožno aplikovať v prípade zmeny v osobe súdneho exekútora podľa ustanovenia § 44
ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, a to z dôvodu, že (1) pri zmene súdneho exekútora sa
exekúcia nezastavuje (pokračuje ďalej), ako aj preto, že (2) využitie dispozičného práva
oprávneného podať na súd kedykoľvek aj bez uvedenia dôvodu návrh na zmenu exekútora
nemožno považovať za zavinenie oprávneného. Napokon uvedený názor ústavného súdu
korešponduje so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu (2 M Cdo 12/2004), ktorá bola
publikovaná aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
zošit 1/2007, str. 15 a nasl. Publikovanie tohto rozhodnutia je prejavom toho, že nejde o názor
jednotlivca, resp. jedného zo senátov najvyššieho súdu, ale ide o výsledok kolektívneho
prerokovania a kolektívneho rozhodnutia o vhodnosti jeho uverejnenia príslušného kolégia
najvyššieho súdu.
Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov
v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny.
Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
podľa č. 1 ods. 1 ústavy (I. ÚS 335/06). Krajský súd v uznesení z 30. mája 2007 nijako
relevantne nezdôvodnil svoj odklon od konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
v otázke náhrady trov exekúcie pri zmene exekútora. Nerešpektoval zákonom povolené
podanie návrhu na zmenu exekútora bez uvedenia dôvodu, nereagoval ústavne konformným
spôsobom na odvolacie námietky oprávnenej a svoje uznesenie neodôvodnil v súlade
s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie uznesenia stanovujú príslušné zákonné ustanovenia
(§ 169 ods. 1, § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie rozhodnutia musí
byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd
rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07). V posudzovanom prípade sťažovateľky to tak
nebolo, a preto možno uzavrieť, že uznesenie krajského súdu vykazuje vysoký stupeň
arbitrárnosti. Právne závery uznesenia krajského súdu sú svojvoľné, pričom zásadne popierajú
účel a význam príslušných zákonných ustanovení (III. ÚS 264/05). Tým došlo zo strany
krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Ochrana práv a slobôd garantovaných ústavou, prípadne Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému
súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144
ods. 1).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd uznesením
z 30. mája 2007 tým, že (1) rozhodol v extrémnom nesúlade so zmyslom a účelom
ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a (2) svoje uznesenie, ktoré predstavovalo
odklon od konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodôvodnil ústavne
prijateľným spôsobom, fakticky odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Tým bola
naplnená skutková podstata prípustnosti dovolania proti tomuto rozhodnutiu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. a zároveň naplnená aj dôvodnosť podaného dovolania. Ak za tohto stavu
najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol bez meritórneho prerokovania a rozhodnutia,
porušil tým jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 29. apríla 2009 sp. zn. I. ÚS 393/08-36 (§ 56
ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov).
Krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola oprávnenej uložená povinnosť
zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie (v sume 35 062 Sk), zmenil len
z dôvodu nesprávne určenej výšky týchto trov. V plnom rozsahu sa však stotožnil s právnym
názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého zmena v osobe súdneho exekútora vyvolaná
žiadosťou oprávnenej je dôvodom na to, aby bola na náhradu trov exekúcie zaviazaná,
aplikujúc ustanovenie § 203 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Týmto
názorom (ako konštatoval ústavný súd) sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov v otázke náhrady trov exekúcie pri zmene súdneho exekútora
nerešpektujúc zákonom povolené podanie návrhu na zmenu súdneho exekútora bez uvedenia
dôvodu. Využitie resp. uplatnenie práva na zmenu v osobe exekútora nemožno totiž
považovať za zavinenie oprávneného a teda ani za dôvod, pre ktorý by oprávnený mal znášať
trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (rozsudok
najvyššieho súdu z 22.12.2004 sp. zn. 2 M Cdo 12/2004 uverejnený v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 1/2007). Pod zavinením oprávneného
v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť také jeho porušenie procesných predpisov, ktoré
má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony),
ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. V predmetnej veci k zastaveniu exekúcie nedošlo.
Krajský súd svoj iný právny názor (odlišný od uvedeného stanoviska) zaujal bez toho, aby ho
relevantne zdôvodnil a súčasne aby reagoval na odvolacie námietky oprávnenej. Preto je jeho
rozhodnutie neodôvodnené, nepreskúmateľné a vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti, ako
uzavrel ústavný súd. Tým odňal dovolateľke možnosť konať pred súdom. To zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a tým aj dôvodnosť podaného dovolania.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská