Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/241/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Mgr. R. G., bývajúcej

v B., zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom v B., proti povinnej A. R., bývajúcej v B.,

o uspokojenie peňažnej pohľadávky 1 000 000 Sk (33 193,92 €) s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 30. mája 2007 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením z 1. decembra 2006 č.k. –235

uložil oprávnenej povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekučného konania

vo výške 35 062 Sk. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 44 ods. 7 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a vecne

tým, že vzhľadom k zmene exekútora v priebehu exekučného konania na návrh oprávnenej,

pôvodnému súdnemu exekútorovi končiacemu exekučnú činnosť v danej veci vzniklo právo

na odmenu spôsobom, ako keby prišlo k zastaveniu exekúcie. Uloženie povinnosti nahradiť

súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie odôvodnil zavinením oprávnenej na zmene

súdneho exekútora v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku a výšku trov

určil v zmysle vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. mája 2007 sp. zn.

na odvolanie oprávnenej uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil oprávnenej

povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 22 977 Sk a o práve

na náhradu trov odvolacieho konania vyslovil, že žiadny z účastníkov a ani súdny exekútor

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uznesenia uviedol, že právne

a skutkové závery súdu prvého stupňa, základom ktorých je uloženie povinnosti oprávnenej

zaplatiť náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, sú správne. Za nesprávny ale považoval

postup pri určení výšky tejto náhrady v časti dane z pridanej hodnoty, o ktorú nesprávne

zvýšil aj náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, hoci z ustanovenia § 196

Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že o daň z pridanej hodnoty sa zvyšuje,

za splnenia aj ďalších podmienok, len odmena súdneho exekútora. Nesprávny bol aj postup,

ktorým prisúdil súdnemu exekútorovi náhradu za stratu času v celej ním uplatnenej výške,

keď z vyúčtovania cestovného vyplýva náhrada za stratu času len 420 Sk za 21 polhodín.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie oprávnená. Prípustnosť

dovolania vyvodzovala z ustanovenia , ktoré odôvodnila tým, že odvolací

súd mal na prejednanie jej odvolania nariadiť odvolacie pojednávanie, i keď mu táto

povinnosť nevyplýva z , vzhľadom na predmet konania

a najmä skutkovú záležitosť veci, mal svoj procesný postup organizovať tak, aby v konaní

predchádzajúcom uloženiu tejto povinnosti jej umožnil primerané vyjadrenie k prípadnému

uloženiu povinnosti. Neprejednaním veci verejne porušil Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Oba súdy

podľa nej porušili aj ustanovenie , pretože bez

ústavne akceptovateľného dôvodu uložili jej povinnosť zaplatiť trovy exekučného konania,

nakoľko nezohľadnili zmysel a účel náhrady trov konania a použili výklad zákona odkloniac

sa od jeho výslovného znenia a rozhodli spôsobom zjavne vybočujúcim z medze zákona.

Rozhodnutie odvolacieho súdu považovala za arbitrárne a neodôvodnené. Napokon podľa nej

nesprávne priznali oba súdy nižšieho stupňa súdnemu exekútorovi (v rozpore s Exekučným

poriadkom účinným do 31.8.2003) okrem odmeny, na ktorú má nárok, aj náhradu ďalších

výdavkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 19. júna 2008 sp. zn.

dovolanie oprávnenej odmietol a povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Uviedol, že v danej veci ide o rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí, ktoré

sú taxatívne vymenované v ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je

prípustné. Preto je nepochybné, že prípustnosť dovolania oprávnenej z ustanovenia

nemožno vyvodiť. So zreteľom na oprávnenou tvrdené dôvody prípustnosti

dovolania sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdení, že jej postupom súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom ( ). Naplnenie tejto skutkovej podstaty

oprávnená videla v neprejednaní veci verejne na pojednávaní a v neodôvodnení, resp.

neúplnom odôvodnení dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. V danej veci

nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie ( ) a nešlo ani

o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, preto nedošlo k vade konania podľa § 237 písm. f/

V dovolacom konaní úspešnej povinnej nevznikli žiadne trovy.

Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti oprávnenej, nálezom

z 29. apríla 2009 sp. zn. -36 rozhodol, že základné právo Mgr. R. G. na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júna 2008 porušené bolo. Uznesenie

Najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júna 2008 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť zaplatiť

Mgr. R. G. náhradu trov konania v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a

štyridsaťšesť centov) na účet advokáta Mgr. V. Š. do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu. Vo zvyšnej časti sťažnosti Mgr. R. G. nevyhovel.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze, okrem iného, uviedol :

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti

ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako pánom zákonov

prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené a či

nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských

práv (napr. , , , ).

Základnou právnou otázkou, ktorou sa ústavný súd vo veci sťažovateľky zaoberal,

bolo posúdenie prípustnosti dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30.mája 2007 a tomu zodpovedajúcej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

( ) o dovolaní v rámci svojej právomoci meritórne rozhodnúť (

ods. 1, 2 a 3 ) rešpektujúc základný ústavný princíp konania len na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon ( ).

Formovanie doktríny v otázke posudzovania splnenia podmienok prípustnosti

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu leží v rozhodujúcej miere na pleciach všeobecných súdov.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok smerujúci proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu je spôsobilé vyvolať zrušenie alebo zmenu takéhoto rozhodnutia, čo predstavuje

zákonom pripustenú výnimku z požiadavky na záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatných

rozhodnutí. Dovolanie preto nie je generálne použiteľné a možno ho s úspechom uplatniť len

vo výnimočných prípadoch. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza

z toho, že právna istota a stabilita nastolená právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte

( ) narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. Najvyšší súd, ktorý stojí

na vrchole sústavy súdov spravidla rešpektuje takto vymedzený charakter dovolania,

posudzuje otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak toto trpí

jednou z vád uvedených v ustanovení , pričom na tieto procesné vady prihliada

dovolací súd z úradnej moci, či už to dovolateľ ako účastník konania namieta, alebo nie

( veta druhá ). Skúmanie prípustnosti dovolania v prípade, že toto smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bola účastníkovi podľa jeho tvrdení postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom ( ) je založená vždy

na individuálnom prístupe k prejednávanej veci. Judikatúra najvyššieho súdu k prípustnosti

dovolania z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom je bohatá a zahŕňa rôzne situácie

procesného charakteru.

Podstata sporu v exekučnej veci sťažovateľky spočíva v právnej otázke, či zmena

v osobe exekútora vyvolaná žiadosťou oprávneného môže viesť k tomu, že súd zaviaže

oprávneného na náhradu trov exekúcie s poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

V zmysle účinnej právnej úpravy v exekučnom konaní platí, že náklady spojené s výkonom

exekučnej činnosti uhrádza v zásade povinný (§ 197 ods. 1 a § 196 Exekučného poriadku).

Uloženie náhrady nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému teda predstavuje výnimku

zo všeobecnej zásady o úhrade trov exekúcie povinným a je možné len v prípadoch, keď to

zákonná úprava výslovne umožňuje.

Krajský súd, ktorý zmenil uznesenie okresného súdu tak, že znížil výšku náhrady trov

exekúcie na sumu 22 977 Sk uviedol, že : „Odvolací súd považoval za správny postup súdu

prvého stupňa, keď pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie použil ustanovenie § 203 ods. 1

zák. č. 233/95 Z.z., keď z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dôvodom ukončenia

vykonávania exekúcie pôvodným exekútorom bol dispozičný úkon oprávnenej, pričom

žiadosť oprávnenej o zámenu exekútora neobsahovala žiaden z dôvodov uvádzaných

oprávnenou v odvolaní. V žiadosti o zámenu exekútora neuviedla žiadny dôvod, pre ktorý

žiadosť podala.

Podľa § 196 zákona č. 233/95 Z.z. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona

patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je

exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho

odmena o daň z pridanej hodnoty...“.

Takýto právny názor krajského súdu považuje ústavný súd za extrémne nesúladný

so zmyslom a účelom ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto zákonného

ustanovenia ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť

nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Toto ustanovenie však podľa ústavného súdu

nemožno aplikovať v prípade zmeny v osobe súdneho exekútora podľa ustanovenia § 44

ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, a to z dôvodu, že (1) pri zmene súdneho exekútora sa

exekúcia nezastavuje (pokračuje ďalej), ako aj preto, že (2) využitie dispozičného práva

oprávneného podať na súd kedykoľvek aj bez uvedenia dôvodu návrh na zmenu exekútora

nemožno považovať za zavinenie oprávneného. Napokon uvedený názor ústavného súdu

korešponduje so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu (), ktorá bola

publikovaná aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

zošit 1/2007, str. 15 a nasl. Publikovanie tohto rozhodnutia je prejavom toho, že nejde o názor

jednotlivca, resp. jedného zo senátov najvyššieho súdu, ale ide o výsledok kolektívneho

prerokovania a kolektívneho rozhodnutia o vhodnosti jeho uverejnenia príslušného kolégia

najvyššieho súdu.

Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov

v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny.

Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu

podľa č. 1 ods. 1 (). Krajský súd v uznesení z 30. mája 2007 nijako

relevantne nezdôvodnil svoj odklon od konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov

v otázke náhrady trov exekúcie pri zmene exekútora. Nerešpektoval zákonom povolené

podanie návrhu na zmenu exekútora bez uvedenia dôvodu, nereagoval ústavne konformným

spôsobom na odvolacie námietky oprávnenej a svoje uznesenie neodôvodnil v súlade

s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie uznesenia stanovujú príslušné zákonné ustanovenia

(, v spojení s ). Odôvodnenie rozhodnutia musí

byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd

rozhoduje o jeho právnej veci (). V posudzovanom prípade sťažovateľky to tak

nebolo, a preto možno uzavrieť, že uznesenie krajského súdu vykazuje vysoký stupeň

arbitrárnosti. Právne závery uznesenia krajského súdu sú svojvoľné, pričom zásadne popierajú

účel a význam príslušných zákonných ustanovení (). Tým došlo zo strany

krajského súdu k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 . Ochrana práv a slobôd garantovaných , prípadne Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému

súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ,

ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

ods. 1).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd uznesením

z 30. mája 2007 tým, že (1) rozhodol v extrémnom nesúlade so zmyslom a účelom

ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a (2) svoje uznesenie, ktoré predstavovalo

odklon od konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov neodôvodnil ústavne

prijateľným spôsobom, fakticky odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Tým bola

naplnená skutková podstata prípustnosti dovolania proti tomuto rozhodnutiu v zmysle § 237

písm. f/ a zároveň naplnená aj dôvodnosť podaného dovolania. Ak za tohto stavu

najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol bez meritórneho prerokovania a rozhodnutia,

porušil tým jej právo na súdnu ochranu podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 29. apríla 2009 sp. zn. -36 (§ 56

ods. 6 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov).

Krajský súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola oprávnenej uložená povinnosť

zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie (v sume 35 062 Sk), zmenil len

z dôvodu nesprávne určenej výšky týchto trov. V plnom rozsahu sa však stotožnil s právnym

názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého zmena v osobe súdneho exekútora vyvolaná

žiadosťou oprávnenej je dôvodom na to, aby bola na náhradu trov exekúcie zaviazaná,

aplikujúc ustanovenie , podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie

zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Týmto

názorom (ako konštatoval ústavný súd) sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe

všeobecných súdov v otázke náhrady trov exekúcie pri zmene súdneho exekútora

nerešpektujúc zákonom povolené podanie návrhu na zmenu súdneho exekútora bez uvedenia

dôvodu. Využitie resp. uplatnenie práva na zmenu v osobe exekútora nemožno totiž

považovať za zavinenie oprávneného a teda ani za dôvod, pre ktorý by oprávnený mal znášať

trovy exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku (rozsudok

najvyššieho súdu z 22.12.2004 sp. zn. uverejnený v Zbierke stanovísk

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit č. 1/2007). Pod zavinením oprávneného

v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť také jeho porušenie procesných predpisov, ktoré

má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony),

ktoré by spôsobilo zastavenie exekúcie. V predmetnej veci k zastaveniu exekúcie nedošlo.

Krajský súd svoj iný právny názor (odlišný od uvedeného stanoviska) zaujal bez toho, aby ho

relevantne zdôvodnil a súčasne aby reagoval na odvolacie námietky oprávnenej. Preto je jeho

rozhodnutie neodôvodnené, nepreskúmateľné a vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti, ako

uzavrel ústavný súd. Tým odňal dovolateľke možnosť konať pred súdom. To zakladá

prípustnosť dovolania podľa a tým aj dôvodnosť podaného dovolania.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2010

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská