Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/146/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnoprávnej veci žalobcu: ZLATOKOV SK, a.s., so sídlom Rázusova 8, 911 00 Trenčín, IČO: 36 318 370, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Dagmar Vavrekovou, advokátkou, so sídlom Kapitulská 4, 974 01 Banská Bystrica (od 09.12.2013 s pozastavenou činnosťou advokáta), proti žalovanému: Miroslav Hořava

- MIHO, s miestom podnikania Aurela Stodolu 19/48, 036 01 Martin, IČO: 37 406 345, právne zastúpenému JUDr. Mario Buksa, právne služby, s.r.o., so sídlom Červenej armády 1, 036 01 Martin, IČO: 36 862 819, v konaní o zaplatenie 1.004,37 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -187 zo dňa 24.04.2013, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -187 zo dňa 24.04.2013 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1004, 37 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia v sume 83,06 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Dagmar Vavrekovej, advokátky, so sídlom Kapitulská 4, 974 01 Banská Bystrica.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.004,37 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.004,37 Eur odo dňa 06.05.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 60,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.416,06 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v , o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „“), , , 13/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), , , zák. (ďalej len „“), Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , , , , , okresný súd v časti žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Martin domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.004,37 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.004,37 Eur od 21.4.2010 do zaplatenia.

Okresný súd mal v konaní preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne, v písomnej forme uzatvorená Podnájomná zmluva podľa o nájme a podnájme nebytových priestorov v súlade s v spojení s Zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov na obdobie od 01.07.2005 do 31.12.2010 (čl. III. bod 3.1.). Uzatvorenie podnájomnej zmluvy bolo preukázané listinným dôkazom - Podnájomnou zmluvou (č.l. 2-4 spisu) a jej Dodatkom č. 1/2008 (č.l. 5 spisu) a nebolo sporné aj s ohľadom na zhodné vyjadrenia účastníkov konania (vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 23.08.2012 - zápisnica o pojednávaní č.l. 111 rub spisu). Spornou medzi účastníkmi konania bola existencia zmluvného vzťahu žalobcu s Ing. Miroslav Kvostka - MIROSA podľa podnájomnej zmluvy zo dňa 29.12.2006 v období od 04.11.2007 do 30.06.2008. Žalobca poprel existenciu žalovaným tvrdenej podnájomnej zmluvy medzi žalobcom ako nájomcom a Ing. Miroslavom Kvostkom ako podnájomníkom na obdobie od 04.11.2007 do 30.06.2008. Žalobca preukázal listinným dôkazom - originálom Podnájomnej zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca ako nájomca s Ing. Miroslavom Kvostkom ako podnájomcom dňa 30.06.2008, že zmluvný vzťah s Ing. Miroslavom Kvostkom bol uzatvorený na obdobie od 01.07.2008 do 31.12.2010 (č.l. 97-99 spisu). Originál Podnájomnej zmluvy žalobca predložil a bol vykonaný ako dôkaz na pojednávaní dňa 23.08.2012 (zápisnica o pojednávaní č.l. 110 rub spisu). Originálom Podnájomnej zmluvy, ktorú žalobca uzatvoril s Ing. Miroslavom Kvostkom ako podnájomcom dňa 30.06.2008 a svedeckou výpoveďou svedka Ing. E. P. na pojednávaní dňa 03.04.2013 (zápisnica o pojednávaní č.l. 179 spisu) bolo okresnému súdu preukázané, že zmluvný vzťah žalobcu a Ing. Miroslava Kvostku vznikol titulom Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008 od 01.07.2008, t.j. neexistoval paralelne s existenciou zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným zo zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 29.06.2005 v období od 04.11.2007 do 30.06.2008, ako to tvrdil žalovaný. Svedok Ing. E. P. potvrdil, že jeho zmluvný vzťah so žalobcom vznikol podpisom podnájomnej zmluvy dňa 30.06.2008 po tom, čo mu bol predložený originál tejto zmluvy k nahliadnutiu a inú zmluvu na rovnaký predmet so žalobcom nepodpísal. Existencia zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným v období od 04.11.2007 do 30.06.2008 bola preukázaná, jednak nespornosťou vyjadrení účastníkov konania a aj predložením originálu Podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Za situácie, keď došlo k popretiu pravosti kópie listinného dôkazu, Podnájomnej zmluvy žalobcu s podnájomcom Ing. Miroslavom Kvostkom - MIROSA zo dňa 29.12.2006 žalobcom, v spojení s výpoveďou svedka Ing. E. P., ktorý potvrdil podpísanie Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008, ktorej originál v konaní predložil žalobca, potom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o existencii zmluvného vzťahu v období od 04.11.2007 do 30.06.2008 žalobcu s podnájomcom Ing. Miroslavom Kvostkom - jeho svedecká výpoveď na pojednávaní dňa 03.04.2013 nepreukázala pravosť spornej podnájomnej zmluvy (č.l. 103 a nasl. spisu), naopak, preukázala existenciu len jednej podnájomnej zmluvy, predloženej žalobcom. Svedok napriek výzve okresného súdu nepredložil originál podnájomnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom z dôvodu, „že touto nedisponuje, zostala v prenajatých priestoroch“. Zmluvné dojednanie podľa čl. II. bodu 2.12. Podnájomnej zmluvy žalobcu s Ing. Miroslavom Kvostkom - MIROSA zo dňa 30.06.2008 (č.l. 97 spisu), na ktoré poukázal právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 3.4. 2013, okresný súd vyhodnotil ako dohodu účastníkov tejto zmluvy podľa a . Pokiaľ právny zástupca žalovaného trval na základe uvedenej dohody na tom, že uplatnený nárok má žalobca vymáhať od Ing. E. P., ktorý reálne užíval predmet podnájmu aj v spornom období, okresný súd sa stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, že nebola ku dňu rozhodovania okresného súdu preukázaná písomná dohoda žalovaného s Ing. E. P. o prevzatí dlhu, z ktorého dôvodu sa Ing. E. P. na základe dohody so žalobcom v čl. II. bodu 2.12. Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008 stal dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi - „popri“ žalovanom. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na , podľa ktorého zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou. Žalovaný na pojednávaní dňa 31.05.2012 uviedol, že nemal dohodu s Ing. E. P. ohľadne preberania záväzkov (č.l. 79 spisu), právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 03.04.2013 k neexistencii písomnej formy o prevzatí záväzku žalovaného Ing. E. P. uviedol, že žalovaný nevie preukázať existenciu písomnej dohody. Pokiaľ právny zástupca žalovaného uviedol k čl. II. bod 2.12 Podnájomnej zmluvy z 30.06.2008, že svedok Ing. E. P. spontánne vypovedal, že od februára 2007 sa dohodli so žalovaným na tom, že svedok bude prevádzkovať predmetné priestory a túto skutočnosť oznámili žalobcovi „...aj v nejakej písomnej podobe...“ a mali sa dohodnúť aj na tom, že svedok bude hradiť náklady súvisiace s prevádzkou, okresný súd poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka Ing. E. P. ohľadne písomného oznámenia, ktoré urobili svedok a žalovaný žalobcovi a z tejto svedeckej výpovede pre okresný súd vyplývalo, že obsahom tohto písomného oznámenia žalobcovi, ktoré podpísal aj svedok aj žalovaný, je skutočnosť, že svedok odkúpil od žalovaného prevádzku a že skutočným užívateľom predmetných priestorov bol svedok. Z obsahu svedeckej výpovede nevyplynulo, že písomné oznámenie svedka a žalovaného obsahovalo aj ich dohodu o tom, že svedok preberá záväzky žalovaného zo zmluvného vzťahu, ktorý mal žalovaný so

žalobcom podľa podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Okresnému súdu nebola preukázaná písomná dohoda svedka a žalovaného o prevzatí dlhu podľa , na základe ktorej by svedok nastúpil ako dlžník namiesto žalovaného ako dlžníka z Podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Ani z obsahu samotného článku II. bod 2.12. nevyplývala existencia písomnej dohody medzi žalovaným a Ing. E. P.. Svedok Ing. E. P. sa podľa čl. II. bod X.XX. Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008 stal dlžníkom popri žalovanom ako pôvodnom dlžníkovi z podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Potom žalobca mohol svoju pohľadávku, vyúčtovanú žalovanému vo faktúre č. 19550018 zo dňa 16.03.2009 vo výške 1.004.37 Eur, uplatniť aj len proti žalovanému v tomto konaní, alebo aj predložením vyúčtovania vo faktúre s rovnakými údajmi Ing. E. P., ako to prezentoval žalovaný predložením faktúry, ktorá bola v prílohovej obálke na č.l. 95 spisu, a to v zmysle , podľa ktorého, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté, alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Okresný súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.004,37 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania od 06.05.2010 do zaplatenia ako zmluvného nároku žalobcu proti žalovanému z Podnájomnej zmluvy, čl. II. bod 2.2 uzatvorenej so žalovaným dňa 29.06.2005 (č.l. 2 spisu). Úrok z omeškania okresný súd priznal podľa a v spojení s a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

Okresný súd zamietol nárok na úrok z omeškania za dobu omeškania od 21.04.2010 do 06.05.2010, vychádzajúc zo zmluvného dojednania čl. II. bodu 2.2 podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005, podľa ktorého dojednania sa žalovaný ako podnájomník zaviazal prípadné nedoplatky uhradiť do 15 dní odo dňa doručenia faktúry. Nárokom uplatneným v konaní bolo vyúčtovanie spotreby plynu, elektrickej energie, vodného, stočného a zrážkovej vody od 04.11.2007 do 30.06.2008 vo faktúre č. 19550018, doručenej žalovanému dňa 20.04.2010 (č.l. 6 spisu), „splatnosť v zmysle čl. II. bod 2.2 podnájomnej zmluvy potom nastala 15 dní od doručenia faktúry, t.j. 5.5.2010, žalovaný sa dostal do omeškania prvým dňom nasledujúcim po dni splatnosti, tj. 6.5.2010. Z tohto dôvodu súd úrok z omeškania za dobu omeškania od 21.4.2010 do 6.5.2010 zamietol ako nedôvodný.“

V rozhodnom období od 04.11.2007 do 30.06.2008 prenajaté priestory podľa Podnájomnej zmluvy (čl. I.) uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 29.06.2005 preukázateľne podľa listinného dôkazu

- správy Daňového úradu Žilina zo dňa 16.04.2012 (č.l. 35), správny Daňového úradu Žilina zo dňa 16.05.2012 (č.l. 71 spisu), výpovede svedka Ing. E. P. fakticky užíval len Ing. E. P. - v tomto rozhodnom období bola však preukázaná existencia zmluvného vzťahu žalobcu a žalovaného z podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Dojednaním žalobcu s Ing. E. P. článku II. bod 2.12 v Podnájomnej zmluve zo dňa 30.06.2008 sa žalovaný nezbavil svojho zmluvného záväzku zo zmluvy, ktorú mal uzatvorenú so žalobcom, týmto dojednaním vzniklo žalobcovi právo domáhať sa uplatneného nároku aj voči Ing. E. P., pričom bolo na žalobcovi, od ktorého z dvoch dlžníkov bude plnenie požadovať ( ). Právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalovaná suma nebola zaplatená ani jedným z dvoch dlžníkov a žalovaný neprodukoval dôkazy o tom, že pohľadávka zanikla. Svedok, ktorý ako druhý dlžník v zmysle a prevzal tento dlh písomnou zmluvou so žalobcom ako veriteľom (čl. II. bol 2. 12 Podnájomnej zmluvy z 30.6.2008), sám nevedel, či zaplatil na základe uvedeného zmluvného dojednania aj tento dlh. Vychádzajúc z obsahu uvedeného článku a z výpovede svedka, svedok zaplatil dlh žalovaného, ktorý bol splatný k dátumu podpisu tejto podnájomnej zmluvy, „čo žalobou uplatnený nárok síce existoval, ale splatný ešte nebol.“ Pre úplnosť okresný súd uviedol, že žalovaný ako dlžník v prípade, že dlh, ku ktorému bol zaviazaný „podľa tohto rozhodnutia, splní sám, má právo od druhého dlžníka - Ing. P., ktorý sa na základe písomnej dohody s veriteľom ako žalobcom v čl. II. bod 2.12. Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.6.2008 stal dlžníkom popri žalovanom ako pôvodnom dlžníkovi, žiadať náhradu za ním poskytnuté plnenie podľa .“ O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa .

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa a , a to proti výrokom o povinnosti zaplatiť žalobcovi 1.004,37 Eur s prísl. a o povinnosti zaplatiť žalobcovi trovy konania. Žalovaný nepodal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd žalobu v časti zamietol. Predmetom sporu medzi účastníkmi bol údajný záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi platbu za vyúčtovanú spotrebu plynu, elektrickej energie, vodného,

stočného a zrážkovej vody za obdobie od 04.11.2007 do 30.06.2008 (ďalej len „rozhodné obdobie"). V priebehu pojednávania žalovaný „bez pochybností dokázal“ (listinné dôkazy, výsluch svedka Ing. P.), že v rozhodnom období predmet podnájmu, za ktorý došlo k vyúčtovaniu spotreby, neužíval, užíval ho svedok Ing. Miroslav Kvostka. O tejto skutočnosti, okrem výpovede samotného žalovaného a svedka Ing. E. P. svedčili aj listinné dôkazy - potvrdenie Daňového úradu v Martine o tom, že v rozhodnom období nemal žalovaný v predmete podnájmu evidovanú registračnú pokladnicu (čo je jeho zákonná povinnosť pri prevádzkovaní reštaurácie), zmluvou o podnájme uzavretou medzi žalobcom a svedkom Ing. E. P. dňa 29.12.2006 (podľa ktorej v rozhodnom období bol užívateľom predmetu podnájmu svedok Ing. E. P.), ako aj Zmluvou o obchodnej spolupráci uzavretou medzi Pivovarmi TOPVAR, a.s. a Ing. Miroslavom Kvostkom - MIROSA. Na základe uvedených listinných dôkazov bolo takisto zrejmé, že predmet podnájmu, v súvislosti s užívaním ktorého vyúčtoval žalobca spotrebu za rozhodné obdobie, neužíval žalovaný, ale iný subjekt. Žalobca poukazoval na to, že podnájomná zmluva uzavretá medzi ním a žalovaným bola platná do 30.06.2008 a že nedisponuje žiadnou podnájomnou zmluvou uzavretou medzi ním a Ing. E. P. zo dňa 29.12.2006. Pokiaľ okresný súd pri vyhodnotení dôkazov a pri vydaní rozhodnutia o povinnosti žalovaného aplikoval výklad ustanovenia čl. II bod 2.12 podnájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a Ing. Miroslavom Kvostkom dňa 30.06.2008 v zmysle , , tak žalovaný mal za to, že postup okresného súdu bol nesprávny a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného nie sú pochybnosti o tom, že v rozhodnom období užíval predmet podnájmu výlučne svedok Ing. E. P., a to na základe Podnájomnej zmluvy z 29.12.2006. Svedčili o tom aj nepriame dôkazy (potvrdenie daňového úradu a zmluva o obchodnej spolupráci s pivovarom). Skutočnosť, prečo nemal svedok Ing. E. P. vo svojej dispozícii originál podnájomnej zmluvy z 29.12.2006, tento svedok vysvetlil, avšak žalovaný zdôraznil, že najneskôr v deň podpisu zmluvy o obchodnej spolupráci s Pivovarmi TOPVAR, a.s., tento originál k dispozícii musel mať, keď jeho kópia bola v dispozícii tohto pivovaru. To, že k formálnemu ukončeniu podnájmu priestorov žalovaným malo dôjsť až 30.06.2008, ešte neznamenalo, že žalovaný tieto priestory užíval a aj spotreboval plnenia, ktoré mu boli vyúčtované za rozhodné obdobie. Nepriamo toto konštatovanie podporovalo aj ustanovenie podnájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a Ing. Miroslavom P. z 30.06.2008 v čl. II. bod 2.12, kde preberá všetky predchádzajúce záväzky žalovaný. Z pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp.zn. bolo evidentné, že vzťahy medzi žalovaným a svedkom Ing. E. P. boli konfliktné a veľmi zlé, takže pokiaľ by malo ísť o prevzatie skutočných záväzkov žalovaného, určite by tak svedok v danom čase a v danej situácii nekonal, keby si nebol vedomý toho, že ide o jeho záväzky.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že formálne síce nedošlo k uzavretiu zmluvy o prevzatí dlhu v zákonom predpísanej forme v zmysle a okresný súd uzavrel, že žalovaný na základe ustanovenia čl. II. bod 2.12 podnájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a svedkom Ing.. ostal dlžníkom popri Ing. E. P., nič to však nemenilo na tom, že dané a vyúčtované energie spotreboval Ing. E. P., ktorý v predmete podnájmu v rozhodnej dobe podnikal a nemohol ich spotrebovať a ani ich nespotreboval žalovaný. V zmysle nepožíva právnu ochranu výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. V danej situácii je striktná aplikácia v rozpore so skutočnosťou a ako taká, aby nemala byť aplikovaná, pretože na jej základe sa na plnenie zaväzuje subjekt, ktorý nedostal žiadne protiplnenie a ktorý ani nespôsobil žalobcovi vznik žiadnych nákladov, ktoré by mu mal právo vyúčtovať. Následné vyúčtovanie spotreby uvedených plnení subjektu, ktorý ich nespotreboval je podľa žalovaného v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku v zmysle . Žalovaný žiadal, aby Krajský súd v Žiline postupom podľa rozsudok Okresného súdu Martin č.k. -187 zo dňa 24.04.2013 v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní právnej zástupkyne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie potvrdil podľa . Dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj účastníkov konania ( ), na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky prejednávanej veci konania. Konanie je ovládané zásadou prejednávacou, ktorá spočíva v zásade na tom, že tvrdené skutočnosti a navrhované dôkazy preukazujúce tvrdenia sú zásadne vecou účastníkov konania. Účastníci v rámci svojej iniciatívy majú označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení, čo znamená, že účastník má povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, ktorou preukazuje pravdivosť svojich tvrdení. Tieto povinnosti sú úzko prepojené, lebo navrhnutými dôkazmi účastníka preukazuje právne významné skutočnosti ním tvrdené, ktoré podľa hmotného práva sú v jeho prospech. Ak účastník neoznačil dôkazy alebo označil dôkazy,

ktorými nebola preukázaná ním tvrdená skutočnosť a hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyznelo v záver, že výsledok dokazovania nepotvrdil pravdivosť skutkového tvrdenia tohto účastníka nesie on potom nepriaznivé následky rozhodnutia súdu. Tak ako vyplývalo z dokazovania na prvostupňovom súde, kde v konaní žalovaný tvrdil existenciu ďalšieho podnájomného vzťahu žalobcu s Ing. E. P. na tie isté priestory ako mal on a v tom istom rozhodnom období, sa ním navrhovanými dôkazmi nepreukázalo. Žalovaný originál ním tvrdenej podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005 nepredložil „(lebo neexistuje)“ a žalobca, ako aj svedok Ing. E. P., ktorí mali mať tento podnájomný vzťah uzatvorený, ho nepotvrdili. Dôkazmi, a to originálnou platnou podnájomnou zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom a Ing. E. P. dňa 30.06.2008 a výpoveďami žalobcu a svedka Ing. E. P. (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 03.04.2013), ktorý potvrdil existenciu len podnájomného vzťahu na základe zmluvy zo dňa 30.06.2008, žalobca uniesol bremeno tvrdenia o existencii podnájomného vzťahu v rozhodnom období len medzi ním a žalovaným. Potvrdenie daňového úradu o tom, že v rozhodnom období nemal žalovaný evidovanú registračnú pokladňu, ako aj fotokópia zmluvy o obchodnej spolupráci uzatvorená medzi pivovarom TOPVAR, a.s. a Ing. Miroslavom Kvostkom - MIROSA boli podľa žalobcu irelevantné dôkazy. Bolo tomu tak preto, lebo podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nebol zákonným spôsobom zrušený a v rozhodnom období trval a ak žalovaný umožnil užívať priestory tretej osobe, nemalo to vplyv na jeho právne postavenie vo vzťahu k žalobcovi a s tým spojenú povinnosť platenia za podnájom a služby s tým spojené. Žalovaný ani raz v konaní nepoprel existenciu predmetného podnájomného vzťahu so žalobcom v tomto období a ani nespochybnil nárok a jeho výšku vyúčtovaných nákladov poskytovaných služieb za toto obdobie uplatňovaných v konaní žalobcom.

V rámci dokazovania na prvostupňovom súde boli ďalej preukázané aj skutočnosti tvrdené žalobcom, že žalovaný podpísal s Ing. E. P. generálnu plnú moc (fotokópia sa nachádza v súdnom spise), na základe ktorej Ing. Miroslav Kvostka konal za žalovaného so žalobcom vo veciach týkajúcich sa podnájomného vzťahu uzatvoreného medzi žalobcom a žalovaným. Tvrdenia žalovaného a svedka Ing. E. P. o ich vzájomnej dohode týkajúcej sa úpravy ich podnikateľských aktivít, ktoré mali podľa týchto tvrdení mať vplyv na podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným neboli žiadnymi relevantnými dôkazmi v konaní preukázané. Práve naopak z listinného dôkazu dohody o skončení podnájmu zo dňa 27.06.2008 bolo zistené, že podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným zanikol zákonným spôsobom ku dňu 30.06.2008, a preto k tomuto dátumu vznikol žalobcovi aj nárok na vyúčtované náklady za služby poskytované v predmetných priestoroch v rozhodnom období, pričom žiadnym relevantným dôkazom nebolo spochybnené tvrdenie žalobcu, že ním uplatňovaný nárok v konaní zanikol zákonným spôsobom (napr. úhradou alebo zápočtom).

Žalovaný ďalej v priebehu konania poukázal na čl. II bod 2.12 podnájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a svedkom Ing. P. dňa 30.06.2008, ktorý podľa jeho názoru potvrdzoval, že Ing. E. P. prebral na seba všetky záväzky žalovaného voči žalobcovi vyplývajúce podnájomného vzťahu, a teda aj nárok uplatňovaný v tomto konaní žalobcom. Podľa neho okresný súd tento článok nesprávne vyhodnotil, keď ho podriadil pod , že Ing. E. P. sa stal dlžníkom popri žalovanom ako pôvodnom dlžníkovi voči žalobcovi. Bolo potrebné však poukázať na tú skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 31.05.2012 žalovaný vypovedal, že s Ing. E. P. nemal uzavretú dohodu ohľadne preberania vzájomných záväzkov alebo práv vo vzťahu k žalobcovi a zároveň je potrebné poukázať na zákonnú podmienku pri prevzatí dlhu (záväzkov), ktorou je, že takáto dohoda medzi dlžníkom a treťou sobou preberajúcou dlh musí byť uzatvorená v písomnej forme ( ). Ak teda táto zákonná podmienka nebola splnená, tak k prevzatiu dlhu nedošlo, ale tretia osoba svedok Ing. E. P. sa stal dlžníkom popri žalovanom ako pôvodnom dlžníkovi voči žalobcovi, pričom takto preukázaný skutkový stav nemohol okresný súd vyhodnotiť v rozpore s hmotným právom len preto, že podľa žalovaného v predmetnom článku podnájomnej zmluvy sa uvádzalo, že svedok prevzal na seba všetky záväzky predchádzajúceho podnájomného vzťahu uzatvoreného so žalovaným. Okresný súd na základe preukázaných skutočností si podľa žalobcu správne určil premisu a existujúci skutkový stav subsumoval pod správnu právnu normu.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia na str. 9 až 11 na základe zisteného skutkového stavu podľa tvrdenia skutočností účastníkmi konania a nimi preukázanými dôkazmi k týmto tvrdeniam správne vyhodnotil skutkový stav, keď uvádzal str. 9 ods. 13 „Súd mal v konaní preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne, v písomnej forme uzatvorená Podnájomná zmluva podľa o nájme a podnájme nebytových priestorov. Uzatvorenie podnájomnej zmluvy

bolo preukázané listinným dôkazom Podnájomnou zmluvou (č. L 2-4) a jej Dodatku č. 1 (č.l. 5) a nebolo sporné aj s ohľadom na zhodné vyjadrenie účastníkov konania (vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 23.8.2012 - záp. opoj. č.l. 111/rub).“ Ďalej na str. 10 ods. 1 rozsudku uvádzal „svedeckou výpoveďou svedka Ing. E. P. na pojednávaní dňa 3.4.2013 (zápisnica o poj. č.l. 179 spisu) bolo súdu preukázané, že zmluvný vzťah žalobcu a Ing. E. P. vznikol titulom Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008 od 1.7.2008, t.j. neexistoval paralelne s existenciou zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným zo zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 29.6.2005 v období od 4.11.2007 do 30.6.2008, ako to tvrdil žalovaný“. Svedok Ing. E. P. potvrdil, že jeho zmluvný vzťah so žalobcom vznikol podpisom podnájomnej zmluvy dňa 30.06.2008 po tom, čo mu bol predložený originál tejto zmluvy k nahliadnutiu, a inú zmluvu na rovnaký predmet so žalobcom nepodpísal. Existencia zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným v období od 4.11.2007 do 30.6.2008 bola preukázaná. „Za situácie, keď došlo k popretiu pravosti kópie listinného dôkazu, Podnájomnej zmluvy žalobcu s podnájomníkom Ing. Miroslavom Kvostkom - MIROSA zo dňa 29.12.2006 žalobcom, v spojení s výpoveďou svedka Ing. E. P., ktorý potvrdil podpísanie podnájomnej zmluvy zo dňa 30.6.23008, ktorej originál v konaní predložil žalobca, potom žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o existencii zmluvného vzťahu v období od 4.11.2007 do 30.6.2008 žalobcu s podnájomcom Ing. E. P.“. K otázke prevzatia záväzku svedkom Ing. E. P. uplatňovaného v tomto konaní žalobcom vo vzťahu k čl. II. bodu 2.12. Podnájomnej zmluvy žalobcu s Ing. Miroslavom Kvostkom - MORISA zo dňa 30.06.2008 na základe tvrdenia žalovaného a ním predložených dôkazov okresný súd správne vyhodnotil preukázaný skutkový stav, keď ho subsumoval pod a v spojení s . Pokiaľ právny zástupca žalovaného trval na základe uvedenej dohody na tom, že uplatnený nárok má žalobca vymáhať od Ing. E. P., ktorý reálne užíval predmet aj v spornom období, že nebola ku dňu rozhodovania okresného súdu preukázaná písomná dohoda žalovaného s Ing. E. P. o prevzatí dlhu, tak žalobca poukázal na tvrdenia žalovaného, ktorý uviedol na pojednávaní dňa 31.05.2012, že nemal dohodu s Ing. P. ohľadom preberania záväzkov a právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že žalovaný nevie preukázať existenciu písomnej dohody. Pokiaľ právny zástupca žalovaného uviedol k čl. II. bod 2.12 Podnájomnej zmluvy z 30.06.2008, že svedok Ing. P. spontánne vypovedal, že od februára 2007 sa dohodli so žalovaným na tom, že svedok bude prevádzkovať predmetné priestory a túto skutočnosť oznámili žalobcovi "... aj v nejakej písomnej podobe..." a mali sa dohodnúť aj na tom, že svedok bude hradiť náklady....“, tak okresný súd správne poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka Ing. E. P. ohľadom písomného oznámenia, že obsahom tohto písomného oznámenia, je skutočnosť, že svedok odkúpil od žalovaného prevádzku. Z obsahu svedeckej výpovede nevyplynulo, že oznámenie obsahovalo aj ich dohodu o tom, že svedok preberá záväzky žalovaného zo zmluvného vzťahu, ktorý mal žalovaný so žalobcom podľa podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Okresnému súdu nebola preukázaná písomná dohoda svedka a žalovaného o prevzatí dlhu podľa , na základe ktorej by svedok nastúpil ako dlžník na miesto žalovaného ako dlžník z podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Ani z obsahu samotného článku II. bod 2.12. nevyplývala existencia písomnej dohody medzi žalovaným a Ing. E. P.. Potom žalobca mohol svoju pohľadávku, vyúčtovať žalovanému, alebo aj predložením faktúry, ktorá je v prílohovej obálke na č.l. 95 spisu, a to v zmysle . Zo záveru okresného súdu vyplývalo, že jeho hodnotiaca úvaha zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádzala zo zisteného skutkového stavu veci a bola vykonaná v súlade so zákonom. V zákonodarca rieši situáciu, kedy je zneužívané právo a týmto zneužívaním sa jasne porušujú zásady poctivého obchodného styku (šikana). Predmetné ustanovenie má na mysli výnimočné prípady. Žalobca svojím konaním neporušil zásady obchodného styku a nezneužil ani právo, keď si na základe existujúceho právneho vzťahu so žalovaným (podnájomná zmluva) uplatnil svoj nárok, ktorý mu vznikol z dôvodu zaplatenia za žalovaného vyúčtované služby poskytnuté tretími osobami v rozhodnom období v prenajatých priestoroch žalovanému. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, a preto navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach podľa , bez nariadenia pojednávania podľa , s verejným vyhlásením rozsudku podľa , v spojení s a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.004,37 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania potvrdil podľa ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa , v súlade s , v spojení s došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. -220 zo dňa 18.06.2014 k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského súdu zo dňa 18.06.2014 (č.l. 221 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa (ďalej len „“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný podľa , a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný ( ), bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku, ktorým okresný súd žalobe v časti o zaplatenie 1.004,37 Eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (, ), a tým je postačujúce len odkázať cez na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.004,37 Eur s príslušenstvom. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z -135 . Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval

nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 14.05.2013 (č.l. 203 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní ( , ), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Žalovaný v odvolaní namietal správnosť záverov okresného súdu, ktorý mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi platby za vyúčtovanú spotrebu plynu, elektrickej energie, vodného, stočného a zrážkovej vody za obdobie od 04.11.2007 do 30.06.2008, z dôvodu, že v rozhodnom období predmet podnájmu, za ktorý došlo k vyúčtovaniu spotreby neužíval, užíval ho svedok Ing. E. P.. V rovine tejto odvolacej námietky považuje krajský súd za podstatné poukázať na konštatovania okresného súdu, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých bolo zrejmé, že existencia zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným v období od 04.11.2007 do 30.06.2008 bola preukázaná, jednak nespornosťou vyjadrení účastníkov konania a aj predložením originálu podnájomnej zmluvy zo dňa 29.06.2005. Pokiaľ teda bola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v rozhodnom období, tak práve z existencie tohto zmluvného vzťahu vyplývali účastníkom vzájomné práva a povinnosti. V zmysle vzájomných práv a povinností účastníkov bolo nepochybné, že žalobca umožnil žalovanému nerušené užívanie predmetných nebytových priestorov a povinnosť žalovaného sa práve v rovine umožnenia užívania predmetných nebytových priestorov viazala na úhradu spotreby spotrebu plynu, elektrickej energie, vodného, stočného a zrážkovej vody za obdobie od 04.11.2007 do 30.06.2008, tak ako to správne vyhodnotil okresný súd. Žalovaný v odvolaní tiež zdôraznil, že neboli pochybnosti o tom, že v rozhodnom období užíval predmet podnájmu výlučne svedok Ing. E. P., a to na základe podnájomnej zmluvy z 29.12.2006. Okresný súd v súvislosti s tvrdenou podnájomnou zmluvou z 29.12.2006 konštatoval, že originálom Podnájomnej zmluvy, ktorú žalobca uzatvoril s Ing. E. P. ako podnájomcom dňa 30.06.2008 a svedeckou výpoveďou svedka Ing. E. P. na pojednávaní dňa 03.04.2013 (zápisnica o pojednávaní č.l. 179 spisu) bolo preukázané, že zmluvný vzťah žalobcu a Ing. Miroslava P. vznikol titulom Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008 od 01.07.2008, t.j. neexistoval paralelne s existenciou zmluvného vzťahu žalobcu so žalovaným zo zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 29.06.2005 v období od 04.11.2007 do 30.06.2008, ako to tvrdil žalovaný. Prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o existencii zmluvného vzťahu v období od 04.11.2007 do 30.06.2008 žalobcu s podnájomcom Ing. E. P., ktorého svedecká výpoveď na pojednávaní dňa 03.04.2013 nepreukázala pravosť spornej podnájomnej zmluvy (č.l. 103 a nasl. spisu), naopak, preukázala existenciu len jednej podnájomnej zmluvy, predloženej žalobcom. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, ktoré boli predmetom odvolacieho prieskumu, v rovine týchto odvolacích námietok žalovaného, krajský súd uvádza, že sa stotožnil so závermi okresného súdu v zmysle . Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 23. mája 2012). Ak teda žalovaný v tomto smere neposkytol súdu prvého stupňa, ale ani odvolaciemu súdu žiadne ďalšie dôkazy, tvrdenia, ktoré by mohli byť krajským súdom v rámci odvolacieho konania vyhodnotené tak, že skutočne došlo k uzavretiu relevantného zmluvného vzťahu medzi žalobcom a Ing. E. P., tak potom nebolo možné vyhodnotiť túto argumentáciu žalovaného ako argumentáciu, ktorá by mala vplyv na konštatovanú vecnú správnosť rozsudku v napadnutom výroku, s ktorým sa krajský súd v zmysle stotožnil. Krajský súd pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie veta prvá stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť,

resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. ).

Žalovaný v odvolaní namietal vyhodnotenie zmluvného dojednania podľa čl. II. bodu 2.12. Podnájomnej zmluvy žalobcu s Ing. Miroslavom Kvostkom - MIROSA zo dňa 30.06.2008 (č.l. 97 spisu), na ktoré poukázal právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 03.04.2013, ktoré okresný súd vyhodnotil ako dohodu účastníkov tejto zmluvy podľa a . Právny zástupca žalovaného trval na základe uvedenej dohody na tom, že uplatnený nárok má žalobca vymáhať od Ing. E. P., ktorý reálne užíval predmet podnájmu aj v spornom období, okresný súd sa však v tejto súvislosti stotožnil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, že nebola ku dňu rozhodovania okresného súdu preukázaná písomná dohoda žalovaného s Ing. E. P. o prevzatí dlhu, z ktorého dôvodu sa Ing. E. P. na základe dohody so žalobcom v čl. II. bodu X.XX. Podnájomnej zmluvy zo dňa 30.06.2008 stal dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi - popri žalovanom. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na , podľa ktorého zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou. Napriek námietkam žalovaného v odvolaní sa však krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu, ktoré považoval za vecne správne. V súvislosti so svojimi závermi krajský súd poukazuje na to, že k platnému prevzatiu dlhu môže dôjsť na základe písomnej zmluvy uzavretej medzi dlžníkom a treťou osobou (novým dlžníkom), na čo je vždy potrebný súhlas veriteľa. V konaní však žalovaný nepreukázal, že k uzavretiu takejto písomnej dohody medzi žalovaným a Ing. E. P. došlo. Je namieste pripomenúť, že nositeľom dôkazného bremena ohľadom tvrdenia prevzatia dlhu žalovaného Ing. E. P. bol žalovaný, ktorý podľa výsledkov prvostupňového konania toto dôkazné bremeno neuniesol. Podľa krajského súdu nemožno opomenúť, že „Podľa sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l ). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v a vety prvej , alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 22.10.2010).

Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že v zmysle nepožíva právnu ochranu výkon práva, ktorý v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. V danej situácii je striktná aplikácia podľa žalovaného v rozpore so skutočnosťou a ako taká, aby nemala byť aplikovaná, pretože na jej základe sa na plnenie zaväzuje subjekt, ktorý nedostal žiadne protiplnenie a ktorý ani nespôsobil žalobcovi vznik žiadnych nákladov, ktoré by mu mal právo vyúčtovať, následné vyúčtovanie spotreby uvedených plnení subjektu, ktorý ich nespotreboval je podľa žalovaného v rozpore so zásadou poctivého

obchodného styku v zmysle . V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného krajský súd uvádza, že ide o novo tvrdené skutočnosti, ktoré neboli uvádzané žalovaným v konaní pred súdom prvého stupňa. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa (č.l. 52 spisu, v spojení s doručenkami na č.l. 52 rub spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v , len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody na novo tvrdené skutočnosti (i dôkazy), ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdenú obranu v skutkovej rovine, uvedenú až v odvolaní, prihliadať a zaoberať sa takouto obranou ako relevantným odvolacím dôvodom.

Krajský súd aj z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, keď nemohol posudzovať napadnutý rozsudok okresného súdu na základe až novo tvrdených skutočností použitých žalovaným až v písomne podanom odvolaní, pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych dôvodov, vyplývajúcich z , zákonite z tohto stavu môže len krajský súd poukázať na závery rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje a ktoré neboli otvorené v odvolacom konaní, práve pre nerelevantnosť nových odvolacích dôvodov žalovaného. Krajský súd opakovane uvádza, že za použitia aj ust. nie je potrebné, aby pri odkaze na podrobné závery rozhodnutia okresného súdu, krajský súd opätovne v dôvodoch svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku. Tento postup krajského súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.

Len pre úplnosť nad rámec odvolacích dôvodov a napriek tomu, že odvolací dôvod žalovaného v rovine žalovaným tvrdenej potreby aplikácie v prejednávanej veci, bol krajským súdom vyhodnotený ako nová skutočnosť, ktorú žalovaný napriek poučeniu podľa neuviedol v konaní pred okresným súdom, krajský súd uvádza, že vzhľadom na skutkové okolnosti a právny základ, charakter žalobcom uplatnenej pohľadávky nebol priestor pre aplikáciu . Primárnym v danom prípade bola existencia povinnosti žalovaného vyplývajúca zo zmluvného vzťahu, ktorý trval, so žalobcom. Krajský súd len primerane a podporne vzhľadom na eurokonformný prístup poukazuje na závery, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých „Korektív zásadami poctivého obchodného styku má byť poslednou možnosťou (ultima ratio), ako vo výnimočných prípadoch zmierniť či odstrániť prílišnú tvrdosť zákona v situácii, v ktorej by sa priznanie uplatneného nároku javilo krajne nespravodlivým. Ustanovenie je tak treba vnímať ako príkaz sudcovi, aby rozhodoval v súlade s ekvitou, pričom, oproti dobrým mravom dovoľujú zásady poctivého obchodného styku zobrať do úvahy osobitosti profesionálnych vzťahov podnikateľského prostredia a jeho špecifickej etiky. Vzhľadom k prevažujúcej profesionalite týchto vzťahov možno dokonca, vo všeobecnej rovine, konštatovať, že citlivosť k aspektom sociálnej spravodlivosti je v režime obchodného práva o niečo slabšia, čo môže viesť k tomu, že za poctivé v obchodnoprávnej rovine možno, podľa okolností, považovať ešte aj postupy, ktoré by sa vo sfére všeobecného občianskeho práva mohli javiť už ako nemravné (viď napr. v vylúčená možnosť namietať v obchodnoprávnych vzťahoch tieseň a nápadne nevýhodné podmienky). Napokon aj v rozhodnutí zo dňa 1. júna 2008 sp. zn. Najvyšší súd pripustil, že normatívne systémy poctivého obchodného styku a dobrých mravov sa obsahovo nekryjú“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 20. januára 2009, sp.zn. ). Z uvedeného potom jednoznačne a bez akýchkoľvek pochýb vo väzbe na tvrdenia žalovaného pred súdom prvého stupňa a na základe skutkového a právneho stavu veci ustáleného súdom prvého stupňa pre aplikáciu nebol vytvorený priestor.

Rozsah vykonaného dokazovania pred okresným súdom bol dostatočný a tvoril spoľahlivý základ pre správne skutkové závery, ktoré prijal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Pri hodnotení dôkazov okresný súd aplikoval ust. , keď sa hodnotí v rámci dokazovania aj pravdivosť a dôležitosť dôkazov pre rozhodnutie. Pri tomto hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd,

podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s Z. a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. , podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci ( ). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().“ K úplnosti krajský súd uvádza, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z . Okresný súd takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa , . „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998)“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 zo dňa 26.11.2012).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa veta tretia , o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako v napadnutom výroku vecne správne rozhodnutie podľa v spojení s . Z titulu aplikácie , tak ako už krajský súd uviedol, v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , a , ). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. -25).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.004,37 Eur s príslušenstvom, potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa , .

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci, pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku o veci samej, bol potvrdený ako vecne správny podľa , , tiež za situácie, že vo vecnej rovine rozhodnutie o náhrade trov prvostupňového konania nebolo žalovaným osobitne napadnuté.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. vo väzbe na , . V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov odvolacieho konania v podaní zo dňa 11.06.2013 (č.l. 211 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 61,41 Eur + režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 83,06 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný žalobcovi v lehote podľa , a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

().