Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/303/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok zo dňa 9. apríla 2013 č. k. -63, takto

rozhodol:

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd Ružomberok rozsudkom zo dňa 09. 04. 2013 č. k. -63 návrh zamietol v celom rozsahu. Odporcovi náhradu trov konania titulom hotových výdavkov nepriznal.

Súd konštatoval, že v prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje náhradu majetkovej škody vo výške175 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165,96 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote (§ o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej len „Exekučného poriadku“) v znení účinnom od 01. 12. 2006 v dôsledku čoho došlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“).

V tejto konkrétnej veci mal súd zistené, že po tom čo oprávnený doručil súdu dňa 22. 11. 2010 návrh na zmenu súdneho exekútora, vzápätí na to súd prípisom zo dňa 02. 12. 2010 doručeným súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej dňa 15. 12. 2010 zaslal jej návrh na zmenu súdneho exekútora na vedomie, aby sa súdu vyjadrila, či bude uplatňovať trovy exekúcie. Zároveň, aby zaslala súdu exekučný spis, a to v lehote 10 dní. Na tento prípis súdu reagovala súdna exekútorka podaním doručeným súdu až dňa 09. 02. 2011, v ktorom si uplatnila a vyčíslila trovy exekúcie. Tiež navrhla exekúciu zastaviť. Za potrebné považoval súd poukázať na skutočnosť, že Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2011 súdu, účinným dňom 03. 01. 2011 došlo k zmene zákonného sudcu v tejto exekučnej veci. Súd teda dňa 16. 02. 2011 pod č. k. -17 rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora, t. j. na 7. deň po doručení podania súdnej exekútorky vrátane exekučného spisu. Zo spisu nevyplynula skutočnosť, že

by navrhovateľ podnikol kroky za účelom odstránenia tvrdených prieťahov v konaní, t. j. či navrhovateľ podal sťažnosť na zbytočné prieťahy v tomto konaní predsedovi okresného súdu, resp., či podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, keď je nepochybné, že sa jedná o účinné prostriedky nápravy v prípade zbytočných prieťahov v konaní. Súd dospel k záveru, že pokiaľ navrhovateľ doručil súdu svoj návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 22. 12. 2010 (správne malo byť 22. 11. 2010), zákonná 30 dňová lehota uplynula dňa 20. 10. 2010 (správne malo byť 22. 12. 2010), pričom súd o zmene súdneho exekútora rozhodol svojim uznesením vydaným dňa 16. 02. 2011 čo predstavuje 56. deň po uplynutí zákonnej lehoty.

Podľa súdu nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (, , ). Poukázal na charakter rozhodovania v danej veci - zmena súdneho exekútora, keď v tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že kontinuita exekúcie zachovaná bola, nakoľko do rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora mal poverenie na vykonanie exekúcie pôvodný súdny exekútor, a tento vo vymáhaní pohľadávky pokračovať mohol. Záverom poukázal na nevyhnutnosť vykonania iných úkonov, a to vyžiadať si vyjadrenie pôvodného súdneho exekútora k návrhu na zmenu súdneho exekútora vrátane uplatnenia nároku na trovy exekúcie. Ďalej bolo potrebné tiež vyžiadať od pôvodného súdneho exekútora exekučný spis. V neposlednom rade poukázal na pasívny prístup navrhovateľa v rámci exekučného konania, keď súd na porušenie svojho práva žiadnym spôsobom neupozornil, neobrátil sa na predsedu súdu ani na Ústavný súd SR. Zdôraznil, že súdna exekútorka mu neposkytla potrebnú súčinnosť, keďže na jeho prípis, ktorý prevzala dňa 15. 12. 2010 reagovala až podaním doručeným dňa 09. 02. 2011, t. j. po uplynutí stanovenej 10 dňovej lehoty. Napokon relevantnou v tomto prípade je aj skutočnosť zmeny zákonného sudcu v exekučnom konaní práve v období od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia o tomto návrhu, ktorá skutočnosť nepochybne má významný vplyv na plynutie lehôt, nakoľko nový zákonný sudca predovšetkým sa potrebuje oboznámiť so spisom a zvážiť ďalší postup v konaní a následne vo veci rozhodnúť, čo si objektívne vyžaduje svoj čas. Okrem toho poukázal na právnu úpravu účinnú ku dňu rozhodovania súdu, a to ust. , podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote možno vychádzať len z tam uvedených výsledkov šetrení, resp. rozhodnutí, ktoré však súdu navrhovateľ v tomto konaní nepredložil.

Súd tiež v konaní skúmal, či je prítomný ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ vyčíslil majetkovú škodu celkom vo výške 175 eur pozostávajúcu z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, na administratívne spracovanie textov urgencie adresovanej exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. V prvom rade nárok na náhradu majetkovej škody v uvedenej výške navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal ako ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vynaloženými nákladmi. Uvedené činnosti sú označené veľmi široko a všeobecne, chýba akákoľvek súvislosť s exekučným konaním vedeným voči povinnému W. M. ohľadom tvrdených zbytočných prieťahov súdu. Vyčíslenie škody v tomto prípade nebolo podložené žiadnymi dôkazmi.

Pokiaľ uplatňoval navrhovateľ v konaní náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, táto bola v tomto konkrétnom prípade vyčíslená v sume 165,96 eur, t. j. vo výške 55,32 eur za každý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny Ústavného súdu SR, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur. Podmienkou pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle je skutočnosť, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd nielenže vo svojom rozsudku nekonštatuje porušenie práva navrhovateľa - nesprávny úradný postup, ale ani v konaní nemal preukázanú žiadnu nemajetkovú ujmu u navrhovateľa a ani splnenie podmienky, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziko jeho insolvencie, pripustil, že faktor času v týchto prípadoch môže byť rozhodujúci, avšak podľa jeho názoru sa jedná len o všeobecné pojmy, ktoré nevychádzajú z konkrétnych okolností

tohto prípadu, t.j. netýkajú sa predmetného exekučného konania vedeného voči povinnému, tzn. z akého dôvodu hovorí o riziku smrti povinného - fyzickej osoby, vo veku 41 rokov, akými skutočnosťami odôvodňuje riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, keď v tomto prípade skutočne sa jednalo len o ničím nepodložené tvrdenie, keďže uznesenie o zmene súdneho exekútora si povinný riadne prevzal. Napokon navrhovateľ neuviedol akými skutočnosťami odôvodnil tvrdené riziko insolvencie povinného, v prvom rade by sa tu mal vysporiadať s otázkou, či povinný vôbec bol solventný v čase podania návrhu na zmenu súdneho exekútora. Dôkazy k týmto otázkam navrhovateľ nepredložil ani nenavrhol žiadne vykonať. Za pravdivé súd považoval, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, vždy ale je potrebné vychádzať z konkrétnych skutkových okolností prípadu, ktoré tu však absentujú. Podľa súdu preto neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to vznik nemajetkovej ujmy u navrhovateľa, ani príčinná súvislosť medzi nemajetkovou ujmou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Okrem toho samotné vyčíslenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľom len mechanickým odôvodňovaním na základe pomeru z označených nálezov Ústavného súdu SR, kde tento priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zbytočné prieťahy v trvaní 1 roka v sume 663,88 eur podľa názoru súdu neobstojí, keďže vôbec nezohľadňuje konkrétne okolnosti toho ktorého prípadu.

Z týchto dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. (ďalej len „“) tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal. Odporca, ktorý nebol zastúpený advokátom si náhradu trov konania uplatnil vo svojom vyjadrení k podanému návrhu, preto mal súd povinnosť rozhodnúť o trovách konania. Na pojednávaní konanom dňa 09. 04. 2013 odporcovi priznal trovy konania titulom hotových výdavkov, avšak odporca si v zákonom stanovenej lehote žiadne trovy konania nevyčíslil a ani z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplynuli. Súd preto nebol viazaný podľa rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a odporcovi v písomnom vyhotovení rozhodnutia náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodom odvolania bližšie uviedol nasledovné:

Navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie jeho základného práva na kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ust. , osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Porušením kontradiktórnosti konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku reagovať. Navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa. Nebol teda oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštatnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela.

Navrhovateľ tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, čím bolo porušené jeho právo na kontradiktórny súdny proces.

Poukázal aj na to, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa s poukazom na ust. uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; a - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že mu namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich. Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhvaeľ žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu I. stupňa potvrdiť v zmysle ust.

Vo vzťahu k nedoručenia vyjadrenia odporcu k návrhu poukázal na obsah vlastného vyjadrenia a dôvody, pre ktoré súd návrh zamietol. V tejto súvislosti uviedol, že akákoľvek argumentácia navrhovateľa, resp. jeho vyjadrenie k vyjadreniu odporcu by vo vzťahu k rozhodnutiu súdu, a to s ohľadom na odôvodnenie rozhodnutia, nemalo žiadnu relevanciu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám, tak podľa neho táto námietka nie je dôvodná. Súd vykonal dokazovanie oboznámením exekučného spisu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. , pričom išlo o dôkaz, ktorého vykonanie v samotnom žalobnom návrhu navrhol na podporu svojich tvrdení práve navrhovateľ.

V prípade účasti navrhovateľa, resp. jeho splnomocneného zástupcu na pojednávaní dňa 09. 04. 2013 by navrhovateľ bol s obsahom vyjadrenia odporcu oboznámený, zúčastnil by sa vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. Za situácie, že sa nariadeného pojednávania bez ospravedlnenia a vážneho dôvodu nezúčastnil, k odňatiu práva konať pred súdom postupom súdu dôjsť nemohlo. Súd totiž na pojednávaní dňa 09. 04. 2013 aplikoval ust. , teda pojednával v neprítomnosti navrhovateľa, keďže tento bol riadne predvolaný a nepožiadal o odročenie z dôležitých dôvodov.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení odporca opätovne zdôraznil, že ku všetkým skutočnostiam navrhovateľ mal možnosť sa vyjadriť na

pojednávaní, na ktoré bol riadne predvolaný a neexistovali žiadne vážne dôvody, ktoré mu bránili v účasti (alebo jeho splnomocneného zástupcu).

Okrem toho z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že k zamietnutiu návrhu došlo z dôvodu, že súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov konaní. Dôkazom, na základe ktorého k uvedenému záveru súd dospel bolo oboznámenie s exekučným spisom dotýkajúcim sa konania, v ktorom podľa tvrdení navrhovateľa malo dôjsť k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Účastníkom namietaného exekučného konania bol i sám navrhovateľ a priebeh exekučného konania (oboznámený z pripojeného exekučného spisu) bol tvrdený samotným navrhovateľom v žalobnom návrhu. Okrem toho tento dôkaz - pripojenie a oboznámenie predmetného exekučného spisu - súd vykonal na základe návrhu samotného navrhovateľa. Je teda zrejmé, že súd rozhodol na základe skutočností tvrdených navrhovateľom a na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, ktoré navrhol navrhovateľ.

K druhému uplatnenému odvolaciemu dôvodu - rozhodol vylúčený sudca - odporca uviedol, že z výslovných vyjadrení navrhovateľa v konaní je zrejmé, že i keď poukazoval na skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, že podáva námietku zaujatosti, námietku zaujatosti nepodal. Pokiaľ navrhovateľ odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax iných krajských súdov „v skutkovo a právne totožných veciach“, tak jeho tvrdenie je podľa odporcu zavádzajúce. V tejto súvislosti odporca poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, pri ktorej tento zadefinoval obsah základného práva na prejednanie veci nestranným súdom (, , ) a na to nadväzujúcu rozhodovaciu činnosť NS SR (sp. zn. ). Ak teda námietka zaujatosti podaná nebola a vec bola pridelená inému sudcovi na základe oznámenia konajúceho sudcu podľa , nebolo možné postupom súdu zasiahnuť do práva navrhovateľa na prejednanie veci nestranným súdom. Ďalej odporca uviedol, že aj keby boli prehliadnuté vyššie uvedené námietky má za to, že konajúci sudca je nestranným sudcom v zmysle príslušných ustanovení , t.j. že námietka, že rozhodol vylúčený sudca, nie je dôvodná. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. . Podľa odporcu je zjavné, že vzhľadom na osobitné postavenie sudcu vo vzťahu k štátu i súdu, na ktorom vykonáva funkciu a na rad právnych predpisov, ktoré nadväzujú na SR a majú zabezpečiť nezávislosť sudcov, i povinnosť sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu, samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. S ohľadom na tieto skutočnosti je zrejmé, že odvolacie dôvody navrhovateľa, spočívajúce v námietke, že rozhodoval vylúčený sudca, nie sú relevantné a nedotýkajú sa zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru odporcu súd správne vec právne posúdil, na súdený prípad správne aplikoval príslušné ustanovenia , pričom po vykonaní dôkazu oboznámením s predmetným exekučným spisom (dôkaz navrhnutý navrhovateľom) dospel k záveru, že nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Z tohto dôvodu súd návrh zamietol bez toho, aby bolo nevyhnutné zaoberať sa splnením/nesplnením ďalších

Krajský súd, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (, ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (, ), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( ) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil ( ) z nasledovných dôvodov:

Preskúmaním veci podľa odvolacieho súdu okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že námietku zaujatosti podľa okresnému súdu nepodal (č. l. 20 spisu). Nad rámec uvedeného dopĺňa, že ustanovenia ( a nasl. ) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. ). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - súd mu doručil vyjadrenie odporcu k návrhu až s rozsudkom, v ktorom vzniesol námietku premlčania, - nebol oboznámený so súdom vykonanými dôkazmi uloženými v exekučnom spise, k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť sa vyjadriť, nemal preto možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, - vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, - vykonal dokazovanie ktorého obsah a rozsah bez akéhokoľvek dôvodu určil súd sám.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 09. 04. 2013 o 09.00 hod pojednávanie. Predvolanie doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi (advokátovi) dňa 22. 03. 2013 ako i odporcovi. Dňa 02. 04. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania. E-mailom došlým súdu dňa 05. 04. 2013 bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Okresný súd vec prejednal na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu navrhovateľa. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že oznámil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa e-mailom dňa 08. 04. 2013, že jeho žiadosti o zrušenie termínu pojednávania nevyhovuje, nakoľko ju považuje za nedôvodnú a v tejto súvislosti poukázal tiež v plnom rozsahu na svoju argumentáciu v prípise - oznámenie zo dňa 07. 03. 2013, ktoré mu bolo doručené.

Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 02. 04. 2013. Za situácie, že pojednávanie sa malo konať dňa 09. 04. 2013 nebolo v technických možnostiach okresného súdu, aby vyjadrenie odporcu doručil navrhovateľovi. K tomu treba poznamenať, že okresný súd nezaložil svoje rozhodnutie na námietke premlčania, ktorú odporca vo vyjadrení k návrhu vzniesol, ale na skutočnostiach, ktoré zistil z obsahu spisu sp. zn. a

ktoré boli rozhodujúce pre právne posúdenie prejednávanej veci. To znamená, že i keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. , nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Odvolacia námietka navrhovateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je zmätočné, keďže v danej veci k takejto situácii nedošlo. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania ( ) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca si tým sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. ako aj v zmysle ust. , ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. , ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr. Renáty Krajčiovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný a spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd prvého stupňa konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, odvolací súd poukazuje na to, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku zákonom stanovená lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora nebola dodržaná. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (, , , , ) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno ho vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto je nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu tak ako to aj správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j., príčinná súvislosť, vznik škody.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .