Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 458/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 2187/2014, , , , ,

Rvp 2192/2014, , a , ktorými namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. októbra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013, sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. decembra 2013, sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. decembra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. decembra

2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. novembra 2013, sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. decembra 2013, sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. októbra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013,

sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013, sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. novembra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. októbra

2013 a sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 2187/2014, , , , ,

Rvp 2192/2014, , a s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. marca 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. októbra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra

2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. decembra 2013, sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. decembra 2013, sp. zn. a jeho

rozsudkom z 12. decembra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. novembra

2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. decembra 2013, sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra

2013, sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013, sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. novembra 2013, sp. zn. a jeho rozsudkom

z 31. októbra 2013 a sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. októbra 2013 (spolu

ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom

postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok a Okresným

súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „príslušné okresné súdy“), predmetom ktorých bolo

rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom okresných súdov (ďalej len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke

uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Príslušné okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom

rozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti

rozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi

napadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia príslušných okresných súdov.

Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy „spôsobili“ porušenie jej základných

práv, „osobitne“:

- základného práva zaručeného (práva

na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:

„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho

prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom.

Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré

sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.

Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,

ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15

. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje

vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych

argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie vo svoj prospech...

4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu

v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho

konania.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu

zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter

rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

aplikujúc v spojení s , tak, ako to je

uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými rozsudkami krajského

súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdu prvého stupňa

o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu na

prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,

že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto

ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická

osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)

stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,

ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere,

že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia

sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,

len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď

práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého

sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí

prerušenia súdneho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodne

konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitne

zaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietaných

exekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ

pre priznanie práva na náhradu škody podľa

Rovnako tak sa krajský súd vysporiadal v napadnutých rozsudkoch aj s námietkou,

že v predmetných veciach rozhodoval vylúčený sudca.

Krajský súd vyhodnotil tiež námietku sťažovateľky o tom, že jej postupom

príslušných okresných súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti

sa zaoberal námietkou sťažovateľky, že príslušné okresné súdy rozhodli na pojednávaní

v neprítomnosti sťažovateľky alebo jej právneho zástupcu a že príslušné okresné súdy

nevyhoveli žiadosti sťažovateľky na odročenie pojednávania. Krajský súd sa tiež

vysporiadal s námietkou sťažovateľky, že jej nebolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých

rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky

okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade

s . Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného

súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené

na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. , a o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu

sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“ považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva

aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného

aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,

že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,

keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery,

že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd

v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,

nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len

na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťou

právnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkam

sťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnosti

prípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal aj v predchádzajúcich rozhodnutiach

(napr. , , ), ktoré v čase rozhodovania

ústavného súdu síce nie sú právoplatné, ale ústavný súd sa s nimi plne stotožňuje

a v podrobnostiach odkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014