Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)Uznesenie_15CoP-8-2023.pdf
PDF · 218.8 KB
Case nature
Area
Subarea
15CoP/8/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci návratu maloletých do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, za účasti navrhovateľa (otca): A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. D. XX, XXXX E. F. C. C., Rakúska republika, štátny občan Slovenskej republiky, zastúpený: Mgr. Zuzana Gáliková, advokátka, so sídlom Farská č. 33, Nitra, tej, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo (matka) : A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko H. XX, I., štátna občianka Slovenskej republiky, zastúpená : JUDr. Andrej Gara, advokát, Štefánikova 14, Bratislava a maloletých detí : A. B., nar. XX.XX.XXXX a J. B., nar. XX.XX.XXXX, štátni občania Slovenskej republiky, bydliskom u matky, zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, Bratislava, o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.01.2023, č. k. 2P/47/2020 – 2 744, jednomyseľne takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. V napadnutom uznesení súd prvej inštancie nariadil návrat maloletých detí A. B., nar.XX.XX.XXXX a J. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej „maloleté deti“) do krajiny ich obvyklého pobytu, do Rakúskej republiky (výrok I.), nariadil matke maloletých detí A. F. G., nar. XX.XX.XXXX, aby maloleté deti navrátila na územie Rakúskej republiky do 5 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia (výrok II.), pre prípad, že matka maloletých deti v súlade s výrokom II. uznesenia na územie Rakúskej republiky nenavráti deklaroval, že otec maloletých detí A. B. B., nar. XX.XX.XXXX, je oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich návratu do krajiny obvyklého pobytu, t. j. na územie Rakúskej republiky (výrok III.) a napokon podľa § 52 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej „C. m. p.“) rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, 3, 4, 12, 13, 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej „Dohovor“, alebo „Haagsky dohovor“), § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, čl. 2 bod 9, 11, čl. 11 bod 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností zdôrazňujúc, že v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa (v tomto konkrétnom prípade deti), do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom a v prípade ustálenia, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí
súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13 Dohovoru, ktorý je potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. Uviedol, že návratové konanie (čl. 19 Dohovoru) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvis s § 123 C. m. p.).
3. Súd prvej inštancie v rozhodnutí zdôraznil, že dokazovanie v predmetnom konaní zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletých detí neoprávnené, opätovne vyhodnotil otázky ohľadom ustálenia, či maloleté deti majú obvyklý pobyt na území Rakúska, ďalej skúmal a posudzoval, ktorý z rodičov alebo či obaja rodičia, vykonávali opatrovnícke práva k maloletým deťom podľa čl. 5 Dohovoru, posudzoval, či premiestnenie maloletých detí z Rakúska na územie Slovenskej republiky bolo oprávnené alebo neoprávnené (podľa toho, či by matka mala súhlas otca s premiestnením, alebo či by matka mala súhlas rakúskeho súdu z vysťahovaním maloletých detí z Rakúska na územie Slovenskej republiky podľa ustanovenia čl. 3 Dohovoru) a či návrat maloletých detí do Rakúska je potrebné nariadiť, zároveň skúmal a posudzoval (na základe námietok matky), či sú tu dané podmienky pre prípadné nenariadenie návratu maloletých detí podľa čl. 13 Dohovoru a podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia nemožnosť odmietnuť návrat maloletých detí podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru, ak by sa preukázalo, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany maloletých detí po ich návrate do Rakúska, ak by to bolo potrebné na zabezpečenie ochrany maloletých detí.
4. Dokazovaním, zameraným a vykonaným v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie uvedených podstatných a nevyhnutných skutočností zistil, že J. a A. sú nemanželské deti A. F. G. a A. B. B., ktorí sú slovenskými občanmi. Maloleté deti sa narodili na Slovenku a podľa slovenského práva majú rodičia maloleté deti v spoločnej starostlivosti. Otec je konateľom dvoch slovenských obchodných spoločností, zároveň je samostatne zárobkovo činnou osobou, nakoľko má živnosť v Rakúsku. Matka bola do roku 2017 na materskej, následne na rodičovskej dovolenke, od roku 2017 pracuje na plný úväzok ako lekárnik v I.. Otec má bežný účet v rakúskej banke, ku ktorému mala matka aj bankomatovú kartu. Rakúsky rodinný príspevok sa naďalej vypláca na tento účet. Po narodení oboch maloletých detí (v roku XXXX) žili rodičia s maloletými deťmi na Slovensku. Otec kúpil rodinný dom v Rakúsku (E.), ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve a do ktorého sa celá rodina presťahovala po jeho dokončení vo februári/marci roku 2014. Obe maloleté deti sú od roku 2013 až doteraz zapísané v centrálnom registri obyvateľov s hlavným, trvalým pobytom v Rakúsku. V roku 2017 bola ich registrácia na krátky čas zrušená, od 22.01.2018 sú obe maloleté deti a rodičia zapísaní v registri obyvateľov v Slovenskej republike. Obe maloleté deti navštevovali v roku 2014 (cca 1,5 mesiaca) jasle v Rakúsku, potom dva roky (do 2016) materskú školu v Rakúsku. Od roku 2017 navštevovali maloleté deti základnú školu na Slovensku pre vysoko nadané deti, celodenne. Pred začiatkom vyučovania ich rodičia do školy odviezli autom (cesta cca 17 minút). V škole deti navštevujú družinu, následne ich jeden z rodičov zo školy (cca 16.30 - 17.00 hod) vyzdvihol a odviezol do Rakúska. Následne sa pripravovali do školy na ďalší deň, hrali sa a pod., išli spať. Deti nehovoria nemecky, len ojedinele, ich materským jazykom je slovenčina, ktorú denne používajú doma aj v škole. V 11/2020 bol v Bratislave vykonaný test na overenie jazykových znalostí maloletých detí, pričom bolo konštatované, že ich jazyková znalosť nemčiny je na začiatočníckej úrovni. Maloleté deti nie sú v E. sociálne integrované, všetci kamaráti sú na Slovensku, otcova sestra žije s jej deťmi v G., s ktorými maloleté deti komunikujú v slovenskom jazyku. Víkendy a voľný čas trávili deti striedavo na Slovensku a Rakúsku, väčšinu mimoškolských aktivít vykonávali na Slovensku, vrátane záujmových krúžkov. Starý otec z matkinej strany a starí rodičia z otcovej strany žijú na Slovensku, s ktorými majú maloleté deti dobrý vzťah a pravidelný kontakt. Vianoce, 24. decembra trávili v E., 25. decembra navštevovali starých rodičov z otcovej strany na Slovensku. V júli 2019 boli maloleté deti v letnom tábore na Slovensku. Plavecký kurz 2016-2018 a hru na klavír 2018/2019 absolvovali na Slovensku počas družiny v základnej škole. V rokoch 206 a 2017 mali občasné hodiny klavíra aj v Rakúsku, v roku 2017 absolvovali výtvarný kurz v Bratislave. Lyžovať boli párkrát v Kaprune, naposledy v roku 2017. V lete 2018 sa maloleté deti zúčastnili Montessori tábora v Rakúsku. Od 31.05.2017 sú maloleté deti sociálne poistené na Slovensku, majú aj
rakúsku e-kartu. Všetky návštevy a terapeutické vyšetrenia od roku 2017 absolvujú na Slovensku, od septembra 2020 je maloletým deťom poskytovaná psychologická starostlivosť na Slovensku. K rozchodu rodičov došlo v januári 2020. Dňa 15.07.2020 podal otec návrh na vrátenie detí a zároveň návrh na zverenie detí do starostlivosti na rakúsky súd. Rozhodnutím Okresného súdu Bruck an der Leitha z 14.01.2021 a naň nadväzujúcim rozhodnutím Krajského súdu Korneuburg z 31.3.2021, č. 20 R 61/21t (ktoré je právoplatné a vykonateľné), bolo krajským súdom pri skúmaní právomoci vyhodnotené, že obvyklý pobyt maloletých detí je v Rakúsku. Otec podal dňa 31.07.2020 na Okresný súd Bratislava I návrh na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, do Rakúska, ktorý uznesením č. k. 2P 47/2020-1968 z 15.07.2021 návrh otca zamietol. Krajský súd v Bratislave č. k. 11CoP 180/2022
- 2341 z 13.10.2022 uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Súd prvej inštancie v súvislosti s ustálením krajiny obvyklého pobytu maloletých detí ako jedným z kritérií pre možnosť postupu podľa Haagskeho dohovoru, vychádzal zo skutočností nesporne zistených v priebehu dokazovania, na základe ktorých prijal záver, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich premiestnením na územie Slovenskej republiky bolo Rakúsko. Z listinných dôkazov predložených súdu otcom, ale aj matkou, výpovedí obidvoch rodičov mal zistené, že maloleté deti bezprostredne pred ich premiestnením z Rakúska na územie Slovenskej republiky matkou bez súhlasu otca dňa 08.07.2020, žili so svojimi rodičmi v Rakúsku, až do 08.07.2020, kedy matka odišla s maloletými deťmi A. a J. z rodinného domu v E.. Uvedené sa udialo bez vedomia a súhlasu otca. Rodičia viedli v Rakúsku do rozchodu v januári 2020 súkromný (spoločná domácnosť) a otec aj pracovný život. Obe maloleté deti sa narodili na Slovensku. Nebolo sporné, že maloleté deti trávili čas aj na Slovensku. Tieto pobyty však so zreteľom na skutočnosť, že deti a rodičia zo Slovenska pochádzajú, majú tu rodičov a ďalších príbuzných, považoval súd za prirodzenú súčasť života detí. K posudzovaniu dôvodov presťahovania sa rodičov v roku 2014 do Rakúska uviedol, že tieto obaja rodičia v priebehu ich výsluchov pred súdom prezentovali rozdielne, zo zvukových záznamov z výsluchov oboch rodičov z 18.02.2021 a 23.02.2021 vyplýva, že otec prezentoval presťahovanie sa rodičov do Rakúska ako spoločné rozhodnutie rodičov sa natrvalo presťahovať a žiť v rodinnom dome v Rakúsku ako rodina, s ktorým rozhodnutím matka súhlasila, spoločne vybrali rodinný dom dokonca v mieste, ktoré sa im predtým páčilo, matka v tom čase navštevovala kurz nemeckého jazyka, keďže jej úmyslom bolo zamestnať sa v Rakúsku, deti navštevovali v Rakúsku krátko jasle, následne materskú školu a primerane veku rozumeli v tom čase základom nemeckého jazyka, matka mala absolvovať pracovný pohovor na pracovnú pozíciu v E., matka uvádzala, že k presťahovaniu bola dotlačená otcom, nemala na výber, prišla o zdravotné poistenie, nemala žiaden príjem, bola v sociálnej izolácii, k štúdiu nemeckého jazyka bola dotlačená otcom, ktorý chcel, aby sa zamestnala v Rakúsku. Konštatoval, že tvrdenia matky o nátlaku otca však neboli preukázané. Opierajúc sa o vykonané dôkazy súd prvej inštancie ustálil ako krajinu obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich premiestením matkou na územie Slovenskej republiky, Rakúsko. Konštatoval, že podstatným pre vyhodnotenie ich vplyvu vo vzťahu k ustáleniu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí bol ich účel a charakter. V Rakúsku obaja rodičia, vrátane matky, dlhodobo viedli spoločnú domácnosť spolu s maloletými deťmi, ktoré v Rakúsku mali na základe dohody rodičov vybudované zázemie v podobe bývania, zdravotnej starostlivosti, návštevy predškolského zariadenia. Skutočnosť, že maloleté deti majú aj v Slovenskej republike prihlásený trvalý pobyt, nie je, vzhľadom na výsostne evidenčný charakter takéhoto pobytu právne významnou pre posúdenie krajiny obvyklého pobytu maloletých. V prospech uvedeného záveru svedčia aj už podrobne odôvodnené zistené skutočnosti, a to že rodičia sa na základe spoločného rozhodnutia najneskôr k 01.03.2014 spoločne s deťmi (v tom čase vo veku 20 mesiacov) presťahovali do rodinného domu na adrese C. D. XX, E. F. C. C., ktorý spoločne vybrali a ktorý otec kúpil do svojho výlučného vlastníctva. Matka v tom čase čerpala materskú a rodičovskú dovolenku, otec vykonával (a aj naďalej vykonáva) podnikateľskú činnosť na území Slovenskej aj Rakúskej republiky, v oboch krajinách platí dane, nahlásil sa do systému zdravotného a sociálneho poistenia ( pokrývajúceho sociálne a zdravotné poistenie aj ostatných rodinných príslušníkov), od toho času v Rakúskej republike poberá štátnu dávku príspevku na deti (rodinné prídavky). Maloleté deti v roku 2014 krátko navštevovali v Rakúsku detské jasle v I. a v Rakúsku v rokoch 2015 až 2017 navštevovali materskú škôlku. Pred nástupom do posledného ročníka v škôlke, v ktorom sa absolvuje predprimárne vzdelávanie všetkých maloletých detí pred nástupom na základnú školu, boli v roku 2017 na základe dohody rodičov testované na intelekt, v školskom roku 2017/2018 navštevovali celodenne Súkromnú základnú školu K. pre žiakov s intelektovým nadaním, Bratislava. Maloleté deti sú od školského roka 2018/2019 žiakmi Spojenej školy Gymnázium L. E. a Základná škola G., M. X, I., od 9/2017 navštevujú krúžkovú a záujmovú činnosť výlučne na území Slovenska. Maloleté deti boli a sú zdravotne poistené na území Slovenskej republiky a aj v
Rakúsku, v období od ich narodenia do roku 2015 a od marca 2017 do súčasnosti bola zdravotná starostlivosť vykonávaná prevažne na Slovensku, v období rokov 2015 až 3/2017 prevažne na území Rakúska. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej nesporné to, že obaja rodičia mali evidovaný trvalý pobyt na adrese G. N. X, I. (matka od 25.04.2012) a od 22.11.2013 aj na adrese C. D. XX, E. F. C. C., odkiaľ sa v júli 2020 matka spoločne s maloletými deťmi odsťahovala na územie Slovenskej republiky. Matka na území Rakúskej republiky nikdy nepracovala, po skončení rodičovskej dovolenky pracovala v Bratislave, odkiaľ denne dochádzala (do 08.07.2020) do miesta bydliska v Rakúskej republike. Medzi rodičmi vznikol v roku 2019 partnerský konflikt, ktorý sa rodičia snažili vyriešiť prostredníctvom odborných terapií a v januári 2020 otec oznámil matke ukončenie partnerského vzťahu (bez významu je, či to urobil osobne, resp. prostredníctvom tretej osoby). Partneri do 08.07.2020 bývali v rodinnom dome v E. F. C. C., odkiaľ sa matka spoločne s maloletými deťmi odsťahovala do I. M. F. H. XX. Súd prvej inštancie zdôraznil, že prostredím maloletých detí, v tom čase ešte v nízkom veku, je v prvom rade rodinné prostredie určené oboma rodičmi, s ktorými deti žijú a tieto sa nevyhnutne spoluzúčastňujú na sociálnom a rodinnom prostredí oboch rodičov. Čo sa týka poskytovania zdravotnej starostlivosti a návštevy školských zariadení, tieto deti navštevujú na základe zhodnej (spoločnej) vôle rodičov; v tejto súvislosti poukázal na slobodnú voľbu rodičov na poskytovanie zdravotnej či školskej dochádzky pre maloleté deti (v konaní bolo preukázané, že deti sú nadpriemerné inteligentné, pričom najbližšia škola pre takéto deti bola práve v I.). V nadväznosti na všetky závery, súd prvej inštancie s poukazom na čl. 3 Dohovoru prijal záver, že maloleté deti A. a J. mali bezprostredne ich premiestnením na územie Slovenskej republiky, ku ktorému došlo konaním matky dňa 08.07.2020, obvyklý pobyt na území Rakúska, ktorý nadobudli na základe dohody rodičov, ktorí nie sú manželmi, pričom jurisdikciu nad deťmi vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckych právach vykonáva rakúsky súd.
6. K otázke nadobudnutia a výkonu opatrovníckeho práva k maloletým deťom, poukazujúc na čl. 5 Dohovoru (podľa ktorého sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa), na predložené listinné dôkazy, rodné listy maloletých detí, vyvodil jednoznačný záver, že ide o deti ku ktorým nadobudli a vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. Otec nadobudol opatrovnícke právo k maloletým deťom zo zákona, toto opatrovnícke právo aj riadne vykonával, bolo tak nad všetky pochybnosti preukázané, že bez súhlasu otca matka nebola oprávnená rozhodnúť o mieste pobytu maloletých detí. Matka nadobudnutie opatrovníckeho práva otca nenamietala.
7. Pokiaľ ide o ustálenie otázky, či premiestnenie maloletých detí bolo vykonané neoprávnene súd prvej inštancie uviedol, že neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za predpokladu, že toto právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností (čl. 3 Dohovoru). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v danom prípade matka premiestnila maloleté deti dňa 08.07.2020 bez súhlasu otca, resp. opatrovníckeho súdu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí, od toho času trvá protiprávny stav neoprávneného premiestnenia maloletých detí matkou na územie Slovenskej republiky a otec maloletých detí podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení dňa 31.07.2020 (t. j. v jednoročnej lehote podľa čl. 12 Dohovoru).
8. K žiadosti matky návrat maloletých detí na územie Rakúska nenariadiť s poukazom na čl. 13 písm. b/ Dohovoru, tvrdiac, že v prípade nariadenia návratu maloletých detí do Rakúska by im hrozilo vážne nebezpečenstvo fyzickej a duševnej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že z výsluchu maloletých detí vyplynulo, že medzi rodičmi je eskalovaný vážny konflikt, ktorý deti vnímajú. Zdôraznil, že v danom prípade sa jedná o maloleté deti, ktoré nemajú dostatočné zručnosti na sformovanie svojho vlastného názoru do tej miery, aby naň nemali vplyv vonkajšie faktory, pričom v priebehu výsluchu deti viac zaujímala úprava výkonu rodičovských práv a povinností, t. j. zverenie a úprava styku s rodičmi ako samotné návratové konanie. Súd prvej inštancie sa s tvrdením matky nestotožnil, poukazujúc pritom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 93/2018 zo dňa 28.02.2018, podľa ktorého rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného
dieťaťa, najmä práva byť vychovávané oboma rodičmi (čl. 7, 18 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené do zahraničia a nevrátené späť (čl. 11 Dohovoru o právach dieťaťa), práva na nezasahovanie do jeho súkromného života, rodiny a domova ( čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa), ako aj práva nebyť dočasne alebo trvalo zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru o právach dieťaťa). Ústavný súd poukázal v rozhodnutí aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP, napr. vo veci G.N.. proti Poľsku z 19.07.2016), z ktorého okrem iného vyplýva, že výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru ( tak ako už judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015) musia byť uplatňované striktne. Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b/ Dohovoru, nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene zadržiava. Odlúčenie, nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho nebezpečenstva. Poukázal ďalej na to, že Ústavný súd SR sa v označenom rozhodnutí zaoberal aj ďalšou situáciou aplikovateľnou na daný prípad (vo vzťahu k argumentácii matky proti nariadeniu návratu), a to, že ujma, ktorá je relevantná ako dôvod pre nenariadenie navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu, nemôže byť len bežná (teda taká, ku ktorej spravidla dochádza, keď dieťa mení miesto svojho pobytu a prostredie, s ktorým sa už zžilo a cíti sa v ňom dobre), ale musí byť vážna a týkať sa podstatných okolností života dieťaťa. Podstatnou ujmou nie sú napríklad samotné negatívne dopady rodičovských nezhôd na dieťa. Výnimka, ktorá spočíva v hrozbe vážnej ujmy v zmysle uvedeného článku Haagskeho dohovoru, neposkytuje súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené, možnosť zvažovať, kde bude dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, rozhodnutie o tom je vyhradené konaniu vo veci starostlivosti o dieťa pred súdom štátu, kde malo dieťa pobyt pred únosom (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015). Konštatoval, že vo svetle citovanej judikatúry potom nebolo možné prisvedčiť argumentácii matky, že na Slovensku má matka vytvorené lepšie podmienky pre starostlivosť o maloleté deti.
9. Nadväzujúc na označenú judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR mal súd prvej inštancie v danom prípade jednoznačne preukázané, že vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckom práve k maloletým deťom vykonáva jurisdikciu rakúsky súd, pred ktorým bolo aj v čase rozhodovania o návrhu navrhovateľa vedené konanie o zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti otca. V tejto súvislosti konštatoval nielen to, že krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Rakúsko, ale i skutočnosť, že v kontexte s uvedeným nemožno mať žiadne pochybnosti o bezpečnom návrate maloletých detí na jeho územie, nakoľko nebolo žiadnym relevantným spôsobom zo strany matky spochybnené, že by krajina obvyklého pobytu maloletých detí nebola pripravená zabezpečiť aj prostredníctvom súdnych rozhodnutí, resp. opatrení orgánu sociálnoprávnej ochrany detí akúkoľvek ochranu, pre prípad, že by sa to ukázalo ako potrebné. V čase rozhodovania súdu o návrhu otca žiadna takáto hrozba vyžadujúca si zabezpečenie primeraných opatrení zistená nebola. Na základe týchto skutočností v kontexte s dotknutým závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR súd prvej inštancie dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nie je možné zo zistených okolností prípadu vyvodiť záver o opodstatnenosti odmietnutia nariadenia návratu maloletých detí na územie Rakúska.
10. Poukazujúc na všetky zistené skutočnosti, právne normy a na ne nadväzujúce právne závery odôvodnené v rozhodnutí, posúdil súd prvej inštancie návrh otca ako dôvodný a dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade boli splnené všetky podmienky pre nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, na územie Rakúska. Sumarizujúc všetky závery týkajúce sa zisteného skutočného stavu veci zastal názor, že okamžitý návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu je v danom prípade v ich najlepšom záujme a nariadil návrat maloletých detí A. a J. do krajiny ich obvyklého pobytu do Rakúska (v znení výroku prijatého rozhodnutia).
11. Súd prvej inštancie v rozhodnutí napokon poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011). Zdôraznil, že predmetom tohto konania je rozhodovanie o návrhu otca pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní maloletých detí, ktorého rozsah je obmedzený len na otázky, či došlo k premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa, či premiestnenie alebo zadržanie bolo nezákonné a či existuje nejaká prekážka brániaca návratu dieťaťa. Všetky ostatné podstatné otázky, ktoré sa týkajú statusu dieťaťa a práva a zodpovednosti rodičov, majú byť upravené súdmi v krajine obvyklého pobytu dieťaťa.
12. Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí navrhujúc, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh otca zamietne, alternatívne, aby v prípade ak dospeje k záveru, že obvyklým pobytom maloletých detí je Rakúsko, po aplikácii čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu – Rakúskej republiky nenariaďuje. Poukazujúc na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.10.2022, č. k. 11CoP/180/2022 - 2341 a obsah ods. 19, 20 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorých si súd prvej inštancie zadefinoval všeobecné otázky, na ktoré následne v ods. 31- 49 odôvodnenia rozhodnutia odpovedal, zdôraznila, že tieto neboli podložené odvolacím súdom a nezohľadňujú špecifické potreby dokazovania v predmetnej právnej veci, na ktoré poukázal odvolací súd. Súd prvej inštancie mal pre ustálenie obvyklého pobytu detí v prvom rade odstrániť rozpory v tvrdeniach rodičov a vysporiadať sa s ustálením otázky, za akých okolností sa rodina v roku 2014 presťahovala do Rakúska. V rámci odôvodnenia napádaného uznesenia k tejto otázke súd prvej inštancie uviedol, že výpovede rodičov z 18.02.2021 a 23.02.2021 sú protichodné a dodal, že tvrdenia matky o nátlaku otca neboli preukázané. V odôvodnení rozhodnutia chýba akákoľvek úvaha o tom, prečo sa v rámci vyhodnocovania týchto rozporných tvrdení rodičov priklonil na stranu otca, aké kritériá v tomto smere posudzoval, resp. akým dokazovaním sa snažil rozpor v tvrdeniach rodičov odstrániť a s akým výsledkom. Arbitrárnosť takéhoto postupu súdu prvej inštancie je zdôraznená následne v ďalších bodoch uznesenia, kde odkazuje na ustálené skutočnosti, že deti aj rodičia sú slovenskí štátni občania, že v Slovenskej republike sa deti narodili, deti tu od roku 2017 navštevujú základnú školu, družinu a záujmové krúžky, majú tu všetkých kamarátov a rodinu, ich materinským a komunikačným jazykom je slovenčina, jazyková znalosť nemčiny detí je na začiatočníckej úrovni, sociálne poistenie majú deti v Slovenskej republike, kde im je poskytovaná aj zdravotnícka a psychologická starostlivosť, a na druhej strane za krajinu obvyklého pobytu maloletých detí ustálil Rakúsko. Bola názoru, že prvoinštančný súd k otázke ustálenia a krajiny obvyklého pobytu maloletých detí v odôvodnení rozhodnutia účelovo vyzdvihuje niektoré skutočnosti nad inými rovnako relevantnými tak, aby „napasoval“ miesto obvyklého pobytu detí do Rakúska (body 47 a 3 odôvodnenia rozhodnutia). Aj keď v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe slovenských všeobecných súdov platí, že v prípade začatia návratového konania sú akékoľvek návrhy rodičov ohľadom úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, úprave styku, výživného či iných otázok okamžite zastavené z dôvodu nedostatku právomoci, v danom prípade však Okresný súd Bratislava V ako príslušný súd s poukazom na bydlisko maloletých detí v poručenských veciach rozhoduje a koná, a to s odobrením takéhoto postupu Krajským súdom v Bratislave, čo rezonuje k záveru, že slovenský súd jurisdikciu nad deťmi mať musí. Podľa názoru matky súd prvej inštancie nepochopil pokyn odvolacieho súdu, úplne rezignoval na potrebu doplnenia dokazovania na ustálenie podstatných skutkových okolností predmetnej právnej veci a odstránenie rozporov v skutkových tvrdeniach rodičov. Súd prvej inštancie neposkytol na otázky označené odvolacím súdom žiadne odpovede a napriek tomu rozhodol diametrálne odlišne. Poukazujúc na rozsudok súdneho dvora Európskej únie z 02.04.2009 vo veci C-523/07 matka zdôraznila že stabilita, ktorá umožňuje odlíšiť obvyklý pobyt od obyčajnej prítomnosti, takisto závisí od rodinného a sociálneho prostredia dieťaťa, vnútroštátny súd si o tom musí urobiť celkový obraz prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktorých význam je rôzny v závislosti od veku detí. Rodinné prostredie v podstate určujú referenčné osoby, s ktorými dieťa žije v mieste pobytu alebo udržiava pravidelné styky, teda rodičia, súrodenci, starí rodičia alebo iní blízki príbuzní. Sociálne začlenenie sa viaže na školskú dochádzku, priateľov, záľuby a predovšetkým na ovládanie jazyka.
13. V odvolaní matka ďalej poukázala na to, že v súvislosti s aplikáciou čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia sa súd obmedzil výlučne na všeobecný výklad ujmy, nezohľadnil konkrétne okolnosti predmetného prípadu aj napriek tomu, že aj v konaní o návrat dieťaťa je vždy prvoradý najlepší záujem dieťaťa. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa môže byť v niektorých prípadoch zabezpečená len prostredníctvom niektorej z výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa (m. m. II. ÚS 294/2015, II. ÚS 223/2017, II. ÚS 282/2017). Všeobecné súdy nesmú pri aplikácii Dohovoru ignorovať ani záväzky vyplývajúce z Dohovoru o ľudských právach, najmä čl. 8, ktorý prikazuje štátnym orgánom zdržať sa zásahov do práva na súkromný a rodinný život, ale tiež zakladá pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinný rešpekt k nim. S odkazom na rozsudky ESĽP vo veci Neulinger a Shuruk proti Švajčiarsku z 06.07.2010, X proti Lotyšsku z 26.11.2013 a vzájomný vzťah Dohovoru a Dohovoru o ľudských právach zdôraznila požiadavku, aby výnimku zakotvenú v čl. 13 písm. b/ Dohovoru všeobecné súdy v návratovom konaní vykladali v rámci čl. 8 Dohovoru o ľudských právach a pre tento účel detailne preskúmali celú rodinnú situáciu a celý súbor okolností, predovšetkým skutkových, emocionálnych, psychologických, materiálnych a zdravotných a uistili sa, že návratom dieťaťa nedôjde k jeho vystaveniu fyzickej alebo
duševnej ujme alebo k tomu, že ho návrat inak privedie do neznesiteľnej situácie. Súdy sú povinné sa zaoberať skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimku z nariadenia návratu, osobitne v prípade, keď tieto skutočnosti namieta niektorý z účastníkov a riadne svoje rozhodnutie v tomto smere odôvodniť. Výnimka podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru sa netýka len ťažkostí, ktoré sú nevyhnutne spojené so skúsenosťou návratu, ale aj tých situácií, ktoré prekračujú to, čo dieťa môže rozumne znášať. Podľa názoru matky sa súd prvej inštancie reálne a explicitne nezaoberal skutočnosťami svedčiacimi o potrebe aplikovať výnimky z nariadenia návratu napriek tomu, že matka na takéto skutočnosti poukazovala a v tomto smere rozhodnutie riadne neodôvodnil. Separácia detí od matky by bola vzhľadom na vek detí pre ne stresujúca a priviedla by ich do neznesiteľnej situácie. Naviac, po zistení skutočností svedčiacich o opodstatnenom nesúhlase matky s návratom mal prvoinštančný súd skúmať, či možno primeranými opatreniami vytvoriť stav, ktorý by umožňoval návrat maloletých detí s matkou, t. j. vytvoriť stav, ktorý by robil nesúhlas matky s návratom neopodstatneným.
14. Matka v odvolaní napokon poukázala na to, že maloleté deti sa už v roku 2021 vyjadrili, že do Rakúska sa vrátiť nechcú. V rozhodnutí súd prvej inštancie poukazuje na výsluch maloletých detí vykonaný dňa 11.06.2021 a jeho hodnotenie ignorujúc skutočnosť, že vo veku maloletých detí predstavuje obdobie dvoch rokov významné časové obdobie, počas ktorého došlo k výraznému osobnostnému a psychickému vyzretiu. Konštatovanie súdu o nevyzretosti takmer 11 ročných maloletých detí, ktoré nikdy nevidel, je nedôvodné, neodborné a nereflektujúce skutkové okolnosti daného prípadu. Zdôraznila, že túto skutočnosť vzhliadol ako relevantnú Okresný súd Bratislava V, ktorý považoval v konaní sp. zn. 4Em/7/2021 za podstatné názor maloletých detí aktualizovať a prezistiť vo vzťahu k otázkam, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú. Maloleté deti verbalizovali túžbu študovať na osemročnom gymnáziu na B. O. J. I. a i to, že na Slovensku majú centrum svojho života a záujmov a chcú tu s matkou zostať bývať žiť. S odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR matka napokon poukázala na nedostatky odôvodnenia napádaného rozhodnutia, ktoré nie je jasné, výstižné a ani presvedčivé, ale naopak je značne neprehľadné, nejasné až zmätočné v dôsledku jeho protichodných záverov, pričom tieto vady spôsobujú jeho nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.
15. Otec vo vyjadrení sa k odvolaniu matky z 13.04.2023 navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť uvádzajúc, že súd prvej inštancie na pojednávaní v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu a ním uloženými povinnosťami, doplnil dokazovanie výsluchom otca aj matky maloletých detí k otázke odsťahovania sa do Rakúska a následným zmenám, ktoré súviseli s nástupom maloletých detí do školy v I.. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že išlo o spoločné rozhodnutie rodičov presťahovať sa do Rakúska a natrvalo sa tam usadiť, rodinný dom vyberali spoločne, spolu ho zariadili, až 6 rokov v ňom bez prerušenia bývali. Matka mala v úmysle sa v Rakúsku zamestnať, absolvovala tam pracovné pohovory a kurz nemeckého jazyka, maloleté deti tam navštevovali jasle, rodina tam mala zázemie, sociálne kontakty, priateľov a trávili tam Vianoce. Výber školy maloletých detí vnímali rodičia z praktického hľadiska a nástup do školy v I. neznamenal presun centra života do I., obaja rodičia mali vzhľadom na intelekt detí vysoké nároky na ich vzdelávanie, s poukazom na jazykové znalosti deti sa rozhodli pre štúdium deti najskôr na súkromnej ZŠ K. J. I. a neskôr na ZŠ G., ktorá splnila ich vzdelanostné predpoklady. Takáto zmena v živote detí však nebola spojená s úmyslom rodičov presunúť rodinný život do I. a o presťahovaní sa do I. rodičia nikdy ani neuvažovali. Je pravdou, že dôvody presťahovania sa rodičov do Rakúska a následný pobyt v Rakúsku rodičia prezentovali rozdielne (matka ako nedobrovoľný pobyt), súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmito rozdielnymi tvrdeniami vysporiadal tak, že po zhodnotení vykonaných dôkazov prisvedčil otcovi dôvodiac okrem iného aj tým, že tvrdenia matky o nátlaku otca nepovažoval za preukázané. Správne poukázal na všetky podstatné skutkové zistenia, účel pobytu v Rakúsku, úmysel rodičov, zázemie v podobe bývania, podnikateľskú činnosť otca a opierajúc sa o vykonané dôkazy ako krajinu obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich premiestnením ustálil Rakúsko. Podľa otca z rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že súd starostlivo uvážil a zhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich komplexnosti. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 199/09, I. ÚS 51/2020 z 09.06.2020, súčasne zdôrazňujúc, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní neodchýlil od znenia príslušných ustanovení ani nepoužil svojvoľný výklad a aplikáciu zákonného predpisu, nie je možné v danom prípade hovoriť o arbitrárnom rozhodnutí. K nepravdivým tvrdeniam matky uvedeným v odvolaní zdôraznil, že matka pracovala v SR až od roku 2017/2018, aj to najskôr na čiastočný úväzok, jazyková znalosť nemčiny u maloletých detí bola v čase premiestnenia na lepšej úrovni, v spise sú vyjadrenia ich učiteľa nemčiny C. A., maloleté deti mali v čase
únosu veľa kamarátov v E., sociálne poistenie mali v času únosu dlhšie v Rakúsku (na otca), v Rakúsku mali tiež blízku rodinu (tetu, uja, bratranca a sesternicu v G.), s ktorými sa často stretávali.
16. K nestotožneniu sa súdu s tvrdeniami matky, že v prípade nariadenia návratu maloletých detí do Rakúska by im hrozilo vážne nebezpečenstvo fyzickej aj duševnej ujmy otec uviedol, že názor prijatý súdom považuje za správny. V tomto smere bolo dôkazné bremeno na matke maloletých detí, aby preukázala tvrdenia, že pokiaľ bude deťom nariadený návrat do Rakúska, budú vystavené vážnej ujme. Čl. 13 písm. b/ Dohovoru obsahuje 3 rozdielne typy rizík, a to vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa fyzickej ujme, vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa duševnej ujme alebo vážne nebezpečenstvo, že by návrat inak priviedol dieťa do neznesiteľnej situácie pričom ani jedno z uvedených rizík nebolo matkou preukázané. Dôvody na nenariadenie návratu podľa čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne a v žiadnom prípade ich nemožno odôvodniť iba naviazanosťou dieťaťa na sociálne a príbuzenské väzby na Slovensku (rozhodnutie ESĽP z 18.01.2011 vo veci sťažnosti č. 26755/2010 podľa ktorého výnimky z čl. 12 a 13 Dohovoru musia byť interpretované striktne, aby bolo zabránené rodičovi únoscovi profitovať zo zhojenia nelegálnej situácie plynutím času, ktorú sám spôsobil). V zmysle zásad Haagskeho dohovoru má byť nenariadenie návratu maloletého dieťaťa výnimkou zo zaužívaných pravidiel a má nastať len za predpokladu, že nie sú dané žiadne iné dôvody na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, pričom nenariadenie návratu by malo predstavovať poslednú možnosť konania súdu. Podľa názoru otca je to práve matka, ktorá svojim konaním vystavuje deti duševnej ujme, keď im neumožňuje kontakt s otcom a postupne deformovala názor detí na otca, jeho celú rodinu a aj na vlastnú matku (babku detí z matkinej strany).
17. Podľa názoru otca bol názor súdu týkajúci sa odmietnutia opakovaného výsluchu maloletých detí náležite zdôvodnený a bol podporený aj stanoviskom kolíznej opatrovníčky ktorá na pojednávaní dňa 10.01.2023 uviedla, že nepovažuje za vhodné vypočúvať maloleté deti, argumentujúc aktuálnym veľmi negatívnym nastavením detí voči otcovi. Maloleté deti už boli v predmetom konaní prostredníctvom kolíznej opatrovníčky vypočuté, ohľadne bydliska v Rakúsku sa vyjadrovali pozitívne a vplyvom matky a prostredia, v ktorom momentálne žijú, prišlo k zmene ich postoja tým, že momentálne otca bez bližšieho relevantného zdôvodnenia odmietajú. V danom prípade sa jedná o maloleté deti nemajúce dostatočné schopnosti na sformovanie svojho názoru bez ovplyvnenia vonkajších faktorov (obdobný názor vyslovil aj Okresný súd Bratislava V v uznesení zo dňa 15.08.2022 pri konštatácii, že maloleté deti nie sú spôsobilé samé sa rozhodovať vo veci realizácie styku keď je zrejmé, že na styk sa predtým tešili a pravidelne s otcom riadne odchádzali). Pokiaľ by aj súd maloleté deti vypočul, nemala by ich výpoveď na rozhodnutie vo veci žiaden vplyv a vykonanie takéhoto dôkazu by bolo nadbytočné a deti by traumatizovalo, keďže posúdenie záujmu dieťaťa v konečnom dôsledku totiž vždy prináleží súdu. Otec napokon poukázal na to, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že v čase premiestnenia maloletých detí vykonával opatrovnícke právo k maloletým deťom, maloleté deti matka neoprávnene premiestnila z krajiny ich obvyklého pobytu (Rakúska republika) do Slovenskej republiky, a to bez výslovného súhlasu otca na trvalé presťahovanie. Tvrdenia matky o násilnom správaní sa otca pritom neboli nikdy preukázané a trestné oznámenie podané matkou bolo odmietnuté. Legitímny súd v Rakúskej republike právoplatným a vykonateľným rozhodnutím stanovil, že obvyklý pobyt maloletých detí je v Rakúsku, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, v ktorom posudzoval rovnako ako slovenský súd otázku obvyklého pobytu maloletých detí. Pokiaľ by sa slovenský súd odklonil od rakúskeho rozhodnutia, bolo by to možno považovať za porušenie základných práv otca na súdnu ochranu. Napriek tomu, že otec bezodkladne po neoprávnenom premiestnení maloletých detí začal konať a súdnou cestou sa začal domáhať svojich rodičovských práv, súdy ani v Rakúskej republike ani v Slovenskej republike mu nie sú schopné zabezpečiť jeho právo na styk a maloletým deťom zabezpečiť právo na zachovanie ich vzťahu k obidvom rodičom. Otec sa s maloletými deťmi vôbec nestretáva, matka dlhodobo bráni styku otca s maloletými deťmi a napriek výkonu rozhodnutia a uloženia pokuty matke sa styk otca s deťmi stále nerealizuje.
18. Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že sa pridržiava ústnych aj písomných vyjadrení v priebehu konania, maloleté deti mali v evidencii až od júla 2020, kedy sa nachádzali v mieste terajšieho bydliska a rozhodnutie ponechali na úvahe súdu.
19. Matka v následnom písomnom vyjadrení sa z 22.05.2023 (k vyjadreniu sa otca k odvolaniu) k obdobiu rokov 2012-2020 uviedla, že násilnému konaniu boli deti spoločne s matkou vystavované po presťahovaní sa do Rakúska, otec bol k nim dominantný, mali z neho strach, k fyzickému násiliu dochádzalo z jeho strany výnimočne v situáciách, kedy sa nedokázal ovládať. Matku otec v roku 2014
odstavil od jej kamarátky p. P.. Potom, ako vypovedala otcovi poslušnosť a nepomohla ani párová terapia u A. A. F., otec jej dňa 26.05.2020 zaslal list obsahujúci výzvu na riešenie bytovej situácie, čím preniesol proces vyhadzovania matky z jeho domu do fázy realizácie a otec ním vyslovil súhlas s tým, aby si matka našla bývane v Bratislave. Konštatovala, že rodičia boli na jar 2020 preukázateľne dohodnutí, že budú mať deti v striedavej osobnej starostlivosti, opísala priebeh incidentu dňa 08.07.2020 pri nútenom vysťahovaní z domácnosti otca v prítomnosti maloletých detí a rodičov a sestry otca a vnímanie tejto udalosti maloletými deťmi (s odkazom na prepis audiozáznamu a telefonickej komunikácie otca s maloletými deťmi z 13.09.2020). Matka ďalej opísala obdobie od úteku z Rakúska do začiatku dohodnutej striedavej starostlivosti (od 18.07.2020 do 15.08.2020), pokus otca o odstavenie matky od jej kamarátky p. Q. (28.07.2020), spôsob realizácie striedavej starostlivosti rodičov o maloleté deti v období september – október 2020 (otec nezabezpečoval deťom počas ich pobytov žiaden kontakt s kamarátmi na Slovensku, nevenoval sa im, deti u otca trpeli sociálnou izoláciou), dôvody izolovania detí od otca v období od 13.09.2020 do konca júna 2021, vo vzťahu k doloženému prepisu telefonátu z 13.09.2020 poukázala na nátlakové správanie otca voči deťom, emocionálne vydieranie detí otcom a nástojčivé a egocentrické správanie otca voči maloletým deťom. Matka ďalej poukazovala na zabránenie prístupu detí k psychologickej starostlivosti v októbri 2020 a januári 2021, na vzopretie sa detí platnému neodkladnému opatreniu o predbežnom styku otca s maloletými deťmi v apríli 2021, kedy nedokázala deti presvedčiť, aby sa s otcom stretávali, maloletý A. sa dokonca vyjadroval suicidálne, na vyhrážanie sa otca A. a jeho zastrašovanie v telefonických rozhovoroch dňa 30.05.2021 a 31.05.2021 a odmietnutie pobytov u otca deťmi v júli a auguste 2021 (prepis zvukových záznamov z 16.07.2021 a úradný záznam z neúspešného odovzdávania detí dňa 13.08.2021 vyhotovenom kolíznou opatrovníčkou). Vnímanie osoby otca deťmi vyplýva zo správy z vypočutia detí dňa 10.07.2020 (prežívali strach z otca, vnímali dominantné a často aj verbálne agresívne správanie sa otca voči matke a aj to, že matka ich je schopná pred otcom ochrániť) a aj zo zápisníc z pojednávaní 15.02.2023 (keď s nimi býval, nebol na nich dobrý, nemohli volať mame, najprv je tichý, potom začne kričať, J. musela počas bývania ešte v Rakúsku tri hodiny hrať na klavíri). Subjektívne ťažkosti uvádzané deťmi na pedopsychiatrických vyšetreniach dňa 30.10.2020, 16.09.2021 u A. G. a uvádzané v Posudku č. 61/2022, podľa matky signalizujú emočné zanedbávanie detí otcom. Matka ďalej uviedla, že otec je dominantný vo vzťahu k deťom a aj k nej (známky dominantnosti a prítomnosti nejakej formy násilia sa nachádzajú na str. 21 uznesenia OR PZ Bratislava V ČVS:ORP-581/1-VYS-B5-2021 zo dňa 07.09.2022 a v komunikácii medzi rodičmi poskytnutej v konaní sp. zn. 4Em/7/2021), otec má patologický hodnotový systém, kedy uprednostňuje materiálny majetok pred bezpečím jeho vlastných detí, záleží mu na vnímaní jeho osoby ostatnými ľuďmi v miere, že neváha predkladať preukázateľne nepravdivé informácie a fabrikovať dôkazy len za účelom lepšej sebarealizácie (odkaz na komunikáciu v auguste a septembri 2020).
20. Matka vo vyjadrení ďalej popísala pozitívny vplyv nariadeného výchovného opatrenia v SPDDD Úsmev ako dar, o. z. (ktorý sa začal realizovať na prelome rokov 2021/2022) na vnímanie osoby otca, kedy sa deti cítili bezpečne aj z dôvodu, že otec bol pod dohľadom odborníka, ktorý ho usmerňoval, avšak po čase sa vrátil k dlhodobo zaužívaným neefektívnym spôsobom komunikácie, ktoré pri spochybňovaní odbornosti poradenského zariadenia odmietal meniť, čo malo za následok opätovné odmietanie jeho osoby deťmi v máji 2022. Poukázala na túžby detí týkajúce sa ďalšieho štúdia, kedy otec v posledný možný deň vykonávania zmien (20.03.2023 tesne pred polnocou) odstránil prihlášky detí na 8 ročné Gymnázium H. M. a SG K., zakázal štúdium oboch detí na týchto školách a znemožnil sa im zúčastniť prijímacích skúšok. Z doloženej WhatsApp komunikácie po týchto udalostiach vyplýva negatívne vnútorné prežívanie detí, v prípade A. až emócia nenávisti voči otcovi. Matka v podaní zhrnula vývoj ochoty detí stretávať sa s otcom v období od júla 2020 do konca apríla 2022, doložila vybrané časti WhatsApp komunikácie otca s deťmi od januára 2021 do decembra 2022. Pokiaľ ide o centrum životných záujmov detí, matky a otca uviedla, že obaja rodičia pracovali do roku 2020 na Slovensku (otec ako konateľ obchodných spoločností P. R. F. P. R.), matka bola zamestnaná vždy výlučne na Slovensku ako lekárnik alebo ako odborný zástupca/vedúca lekárne. Otec sa matku v priebehu rokov pokúšal donútiť k tomu, aby sa proti svojej vôli zamestnala v Rakúsku (čestné vyhlásenie p. A. z 19.05.2023). Deti od septembra 2017 navštevujú výhradne školy v Bratislave (Súkromné ZŠ K., ZŠ G.), v školskom roku 2018/2019 boli prihlásené aj do spádovej školy ZŠ B., neboli prihlásené do žiadnej školy v Rakúsku. Pri prihláškach detí do spádovej školy z 12.04.2018 rodičia zhodne uviedli, že trvalý pobyt detí a rodičov sa nachádza na adrese G. N. X, I. a ich prechodný pobyt je iný ako trvalý pobyt. Hlavným argumentom pre výber základnej školy pre deti na Slovensku bol predovšetkým vyučovací jazyk, ktorým je slovenčina, deti nikdy neovládali nemecký jazyk v rozsahu, aby sa v ňom dokázali vzdelávať na základnej škole. O existencii zdravotného poistenia detí v Rakúsku matka
nemala žiadnu vedomosť až do začiatku návratového konania, deti v minulosti počas rokov 2015 - 2016 niekoľkokrát núdzovo navštívili všeobecného lekára pre dospelých v E. F. C. C., od marca 2017 nenavštívili v Rakúsku žiadneho lekára, všetky preventívne prehliadky, ako aj zubné prehliadky, povinné a nepovinné očkovania absolvovali výlučne na Slovensku. S poukazom na výzvu právneho zástupcu otca z 26.05.2020 poukázala na to, že vzťah medzi otcom a matkou sa preukázateľne rozpadol, otec vedel že matka nemá záujem bývať v Rakúsku a predpokladal, navrhoval a nástojil, aby sa matka vysťahovala na Slovensko do I. do blízkosti školy G., čím potvrdil význam miesta základné školy pre deti. Väzba detí na miesto pobytu otca v Rakúsku bola narušená násilným konaním otca a jeho pôvodnej rodiny dňa 08.07.2020.Maloleté deti nemali v období dvoch rokov pred útekom z Rakúska (t. j. od roku 2018) žiadnych rakúskych kamarátov a žiadne kamarátske vzťahy si následne počas pobytov u otca v Rakúsku ani nevybudovali. Skutočnosť, že matka nikdy nekvalifikovala konanie otca ako týranie blízkej osoby a zverenej osoby v zmysle § 208 Trestného zákona a nikdy na otca nepodala trestné oznámenie neznamená, že otec sa k deťom nesprával násilne, keď práve jeho násilné konanie k deťom a matke malo za následok odmietanie otca a pobytov uňho deťmi. Matka napokon poukázala na to, že dňa 08.07.2020 utiekla s deťmi z Rakúska pred násilím, jej konanie nebolo vopred pripravované, rodina B. v období najneskôr od 26.05.2020 už neplánovala žiť spoločne v Rakúsku, matka sa mala presťahovať na Slovensko, pričom deti mali byť v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Otec svojim násilným konaním smerom k deťom je zodpovedný za odmietnutie striedavej starostlivosti, maloleté deti nechcú žiť v Rakúsku, kde okrem otca a rodiny otcovej sestry nemajú žiadne zázemie. Deti boli v období september – október 2020 a február – jún 2021 privedené do neznesiteľnej situácie, u A. sa vplyvom otcovho konania navonok prejavili suicidálne tendencie a sebapoškodzovanie. Nakoľko sa násilné konanie otca časom mení len málo a k horšiemu, otec nedokáže primerane spracovať spätnú väzbu, je dôvodné domnievať sa, že nariadením návratu detí do Rakúska by boli deti vystavené vážnemu nebezpečenstvu duševnej ujmy, pričom súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť prítomnosti násilia vo vzťahoch otec matka a otec deti.
21. Otec v písomnom vyjadrení z 20.09.2023 poukázal na jeho predchádzajúce podania v ktorých sa opakovane vyjadroval k tvrdeniam uvedeným matkou. Zdôraznil, že násilie či už voči matke alebo voči maloletým deťom nebolo matkou nikdy preukázané a ide len o jej klamlivé vyjadrenia, ktorými sa snaží zavádzať. Matka zo začiatku rodičovského sporu vo svojich podaniach násilie ani neuvádzala a takáto argumentácia sa v jej podaniach začala uvádzať až neskôr, pričom svoje tvrdenia nikdy nepreukázala. Otec ďalej poukázal na závery Znaleckého posudku č. 61/2022 zo dňa 17.04.2023 vyhotoveného znaleckou organizáciou Experti forenznej psychológie s.r.o., znalkyňou poverenou znaleckou organizáciou PhDr. Mgr. Elenou Fortis, PhD. Dal do pozornosti, že konanie o návrat maloletých detí v rozpore s čl. 11 Nariadenia, čl. 11 Dohovoru, § 134 ods.1 C. m. p. už trvá tri roky, jeho rodičovské práva sú hrubo a sústavne porušované a s deťmi nemá zabezpečený žiaden kontakt. Otec napokon informoval, že dňa 19.09.2023 mu bolo doručené rozhodnutie Krajského súdu v Korneubergu, Rakúsko, ktorý ako odvolací súd vo veci opatrovníctva maloletých detí B. proti rozhodnutiu Okresného súdu Bruck an der Leitha z 02.11.2021, 13 Ps 116/21i-83 na neverejnom zasadnutí prijal rozhodnutie v znení, že návrh matky, v súlade s čl. 15 ods. 1 písm. b/ v spojení s čl. 15 ods. 2 písm. a/ Nariadenia a nariadenia Brusel II o návrhu matky požiadať súd Slovenskej republiky, aby sa vyhlásil za príslušný v súlade s čl. 15 ods. 5 nariadenia Brusel II a v súlade s čl. 15 ods. 2 písm. b/ nariadenia Brusel II požiadať z úradnej moci súd Slovenskej republiky, aby sa vyhlásil za príslušný v súlade s čl. 15 ods. 5 nariadenia Brusel II sa zamieta a riadne odvolanie nie je povolené.
22. Odvolací súd preskúmal vec, pri ktorej nie je viazaný rozsahom ani dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 C. m. p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C. s. p.“) neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Vec prejednal a rozhodol nad rámec lehoty určenej v § 134 C. m. p. dôvodiac zmenou zákonnej úpravy k 01.06.2023, ktorou bola zavedená kauzálna príslušnosť Krajského súdu v Trnave na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vo veciach podľa prvej hlavy a tretej hlavy druhej časti, tretej časti a štvrtej časti C. m. p., vydanému okresným súdom so sídlom v obvode Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Nitre (§ 3 ods.5 písm. b/ C. m. p.), v dôsledku nejednoznačnosti ktorej Krajský súd v Trnave po postúpení veci Krajským súdom v Bratislave vec dňa 19.06.2023 predložil na rozhodnutie o príslušnosti Najvyššiemu súdu SR, rozsiahlosťou spisového materiálu a potrebou jeho naštudovania všetkými členmi senátu.
23. Podľa § 2 ods. 1 C. m. p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok, na ktoré je z úradnej povinnosti povinný prihliadať (§ 2 ods.1 C. m. p., § 380 ods. 2 C. s. p.).
25. Podľa § 123 ods. 1, 2 C. m. p. v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého.
26. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.
27. Podľa čl. 1 Dohovoru cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.
28. Podľa čl.3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
29. Podľa čl. 4 Dohovoru, Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahlo vek 16 rokov.
30. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.
31. Podľa čl. 13 Dohovoru, bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
32. Podľa čl. 14 Dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne prihliadnuť na
právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré by sa inak muselo uplatniť.
33. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
34. Podľa čl. 2 bod 9 Nariadenia pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
35. Podľa čl. 2 bod 11 Nariadenia pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; b) a za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. V zmysle Nariadenia, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.
36. Podľa čl. 11 bod 4 Nariadenia súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
37. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
38. Odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa uznesenia prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie vo vzťahu k prijatým výrokom o nariadení návratu maloletých detí A. B., nar. XX.XX.XXXX a J. B., nar. XX.XX.XXXX do krajiny ich obvyklého pobytu, do Rakúskej republiky, o uložení povinnosti matke navrátiť maloleté deti do krajiny ich obvyklého pobytu do 5 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia a deklarovaniu, že v prípade, ak matka maloleté deti do krajiny ich obvyklého pobytu nenavráti, je otec oprávnený po uplynutí stanovenej lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich návratu do krajiny obvyklého pobytu, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom návrhu, prejednaného v konaní o návrat maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 123 a nasl. C. m. p.), podstatný význam. S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažuje za potrebné dôvody v napadnutom prvoinštančnom rozhodnutí už vyslovené opakovať (§ 387 ods.2 C. s. p.) a len v záujme doplnenia dôvodov a vysporiadania sa s odvolacími námietkami matky dodáva nasledovné.
39. Ako prvoradé zdôrazňuje, že v posudzovanej veci, ktorej predmetom je návrh otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu, súd prvej inštancie správne postupoval v zmysle právneho predpisu záväzného pre Slovenskú republiku, t. j. Dohovoru a Nariadenia, ktoré majú v spojení čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred vnútroštátnymi predpismi. Cieľ Dohovoru vyjadrený v čl. 1 je záväzný pre všetky štáty, ktoré k Dohovoru pristúpili, pričom postup orgánov štátu, t. j. postup, ako zabezpečiť účel Dohovoru už Dohovor ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu jednotlivých zmluvných štátov. V právnom poriadku Slovenskej republiky ide o procesný kódex
- Civilný mimosporový poriadok, ktorý osobitne upravuje dokazovanie a podmienky konania o návrat maloletého do cudziny pri jeho neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (oddiel VI.). Konanie o návrat maloletého do cudziny vo veci neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 123 a nasl. C. m. p.) ako typ mimosporového konania, je teda reflexiou medzinárodného záväzku z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a jeho cieľom je zabezpečenie primárnej
ochrany dieťaťa a jeho status quo, t. j. zabezpečiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené do iného zmluvného štátu alebo v ňom zadržiavané, aby o dieťati rozhodoval súd štátu jeho obvyklého pobytu, aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.
40. Súdu prvej inštancie prisvedčuje v tom, že v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa (v posudzovanom prípade maloleté deti) navrátené do miesta obvyklého pobytu alebo nie, v tomto konaní súd nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom. Cieľom konania o návrat je preložiť toto dieťa do prostredia, ktoré mu je najznámejšie, a tým obnoviť kontinuitu jeho životných podmienok a podmienok rozvoja (rozsudok Súdneho dvora z 08.06.2017, OL, C-111/17, EU:C:2017:436, bod 61). V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13 Dohovoru, ktoré je nutné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. Vychádzajúc zo znenia čl. 19 Dohovoru, má návratové konanie charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V tomto konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy, ale výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru. Cieľom konania o návrat upraveného Dohovorom a Nariadením je, aby jeden z rodičov nemohol posilniť svoje postavenie, pokiaľ ide o opatrovnícke právo k dieťaťu tak, že sa svojím protiprávnym konaním vymaní z právomoci súdov, ktoré sú príslušné podľa pravidiel stanovených najmä citovaným nariadením rozhodovať o rodičovských právach a povinnostiach k tomuto dieťaťu (rozsudok Súdneho dvora z 02.08.2021, A., C-262/21 PPU, EU:C:2021:640, bod 47).
41. Práve v kontexte zadefinovaných cieľov návratového konania odvolací súd posudzoval námietky matky o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie. Dáva jej do pozornosti, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí o veci samej (ktorým posudzované rozhodnutie je) dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, ktoré sa musia týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca (nevyhnutná). Podľa už ustálenej judikatúry, z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Po odvolacom prieskume konštatuje, že v danej veci sa nejedná o prípad nutnosti uplatnenia druhej vety stanoviska Najvyššieho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod R 2/2016, ktorá výnimka sa má týkať len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov majúcich znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, o aký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (rozsudok z roku 2009 Sutyazhnik proti Rusku), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (rozsudok z roku 2003 Ryabykh proti Rusku), resp. ak odôvodnenie rozhodnutia obsahuje výkladom neodstrániteľné rozpory (protirečivosti). Po oboznámení sa s obsahom spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je nutné hodnotiť v určujúcej spätosti aj s predchádzajúcimi rozhodnutiami súdov vydanými v priebehu tohto konania (uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.07.2021, č. k. 2P/47/2020-1968, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.10.2022, č. k. 11CoP/180/2022-2341 ), s ktorými vytvára organickú jednotu (požiadavka komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania vyplýva z rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 409/2020) odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti, súd prvej inštancie sa v ňom dostatočne vysporiadal s vymedzeným predmetom konania a jeho účelom, pričom v rámci neho skúmal výlučne aspekty relevantné pre rozhodnutie v návratovom konaní. Z rozhodnutia je možné vyvodiť, akými úvahami sa riadil pri prijatej úvahe o skutočnostiach majúcich podstatný význam pri posúdení aká je krajina obvyklého pobytu maloletých detí, či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletým deťom, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletých detí neoprávnené,
a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru. Prijatá úvaha súdu prvej inštancie k uvedeným podstatným skutočnostiam nevykazuje svojvoľnosť, extrémny nesúlad prijatých právnych záverov s vykonaným dokazovaním a nejedná sa ani o interpretačný exces.
42. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku matky o nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.10.2022, č. k. 11CoP/180/2022-2341, ktorým bolo zrušené uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.07.2021, č. k. 2P/47/2020-1968. Zdôrazňuje, že požiadavky na reflektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa zaujaté v tej istej právnej veci a vyjadrené v jeho zrušujúcom rozhodnutí, sú pri následnom rozhodovaní súdu prvej inštancie výrazne prísnejšie, než v prípade precedenčnej (judikatórnej) záväznosti. Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti prvoinštančného súdu právnym názorom vysloveným odvolacím súdom (§ 391 ods. 2 C. s. p.), od ktorého sa je možné odkloniť len vo výnimočných prípadoch s povinnosťou súdu tento odklon riadne vysvetliť.
43. V posudzovanom prípade bolo v poradí prvé rozhodnutie vo veci samej podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C. s. p. odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že súd prvej inštancie v rozhodnutí skutkovo a právne neposudzoval všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, pri rozhodovaní nesprávne a izolovane skutkovo a právne vyhodnocoval len dôkazy a skutkové zistenia týkajúce sa ním určeného rozhodného obdobia, a to bez ich skutkového a právneho posudzovania v kontexte poznatkov získaných vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov, vzťahujúcich sa k posudzovaniu a vyhodnoteniu základných kritérií určenia miesta obvyklého pobytu maloletých detí pred ich premiestnením matkou. Podľa právneho názoru vysloveného odvolacím súdom, nebolo v danej veci možné, pri skúmaní obvyklého pobytu maloletých detí bezprostredne pred ich premiestnením, v nadväznosti na zistené konkrétne okolnosti prípadu, posudzovať podstatné kritériá obvyklého pobytu (podľa rozsudku Súdneho dvora z 25. 11. 2021, IB, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57 vyznačujúceho sa dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu), bez ich vyhodnocovania v kontexte celej histórie rodiny od jej presťahovania sa na územie Rakúskej republiky začiatkom roka 2014 a posudzovať ich len vo vzťahu k súdom prvej inštancie určenému časovému úseku dvoch rokov pred premiestnením detí matkou (tak ako to urobil v poradí prvom zrušenom rozhodnutí súd prvej inštancie). Súd prvej inštancie tak nesprávne skutkovo a právne neposudzoval všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, pri rozhodovaní nesprávne a izolovane skutkovo a právne vyhodnocoval len dôkazy a skutkové zistenia vťahujúce sa na obdobie od leta 2018 do 08.07.2020, resp. len s čiastočným zohľadnením skutočností vzniknutých pred letom 2018 a pretrvávajúcich do 08.07.2020, a to bez ich skutkového a právneho posudzovania v kontexte poznatkov získaných vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov, čím sa závery ku ktorým dospel, stali skutkovo a aj právne neudržateľnými. V záujme naznačenia ďalšieho postupu dal odvolací súd súdu prvej inštancie do pozornosti skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, týkajúce sa histórie rodiny, ktoré je nutné posudzovať vo vzťahu k podstatnej okolnosti, či pobyt oboch rodičov v Rakúskej republike bol v roku 2014 založený na ich vôli zriadiť v Rakúskej republike zvyčajné centrum svojich záujmov a či a k akej zmene došlo v ich vôli v priebehu plynutia obdobia 6 a 1 roka do odsťahovania sa matky zo spoločnej domácnosti do I. (najmä prechodom detí do Súkromnej základnej školy K. pre žiakov s intelektovým nadaním v Bratislave v školskom roku 2017/2018, z ktorej deti plynulo pokračovali v plnení školskej dochádzky v Spojenej škole D. L. E. a Základnej škole G., M. X, I.). Odvolací súd v rozhodnutí napokon definoval, že úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci opakovane posúdiť a ustáliť otázky naznačené odvolacím súdom v rozhodnutí, ktorého právnym názorom je podľa § 391 ods.2 C. s. p. viazaný (aj s prípadným doplnením dokazovania) a po ustálení, či je na prejednávaný prípad možné aplikovať ustanovenia Dohovoru, zvolí svoj ďalší postup, v prípade aplikácie ustanovení Dohovoru mu uložil povinnosť sa následne zaoberať a vyporiadať s argumentáciou účastníkov týkajúcou sa aplikácie čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia.
44. Zohľadňujúc obsah spisu a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom na nové prejednanie a rozhodnutie nejaví známky neprípustného nerešpektovania právneho názoru vysloveného v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie v ďalšom priebehu konania, po oboznámení sa s podstatným obsahom spisu a doplnenom dokazovaní (najmä podrobným výsluchom rodičov maloletých detí
realizovaným v priebehu pojednávania dňa 17.01.2023, práve ktorý dôkazný prostriedok je v prvom rade objektívne spôsobilý objasniť podstatné skutočnosti posudzované vo vzťahu k ustáleniu obvyklého pobytu maloletých detí pred premiestnením) zaoberal a posudzoval podstatné kritériá obvyklého pobytu maloletých detí pred ich premiestnením v kontexte skutkových okolností týkajúcich sa histórie rodiny od jej presťahovania sa na územie Rakúska v roku 2014 (a nielen za obdobie ostatných dvoch rokov pred premiestnením maloletých detí matkou), skúmal a posudzoval, či otec nadobudol a vykonával opatrovnícke právo k maloletým deťom, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletých neoprávnené a po ustálení, že návrat maloletých je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu, maloletých detí pred ich premiestnením podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru v spojení s čl. 11 ods. 4 Nariadenia.
45. Pokiaľ ide o obvyklý pobyt maloletých detí pred ich premiestnením je treba zdôrazniť, že pojem „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu (rozsudok Súdneho dvora z 25. 11. 2021, IB, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57). Súdny dvor považuje sociálne a rodinné prostredie rodičov dieťaťa za základné kritérium určenia miesta obvyklého pobytu tohto dieťaťa. V prípade, že je dieťa v nízkom veku, jeho prostredie je v podstate rodina, ktorá je determinovaná referenčnou osobou alebo osobami, s ktorými žije, ktoré ho naozaj opatrujú a starajú sa o neho, s ktorými dieťa zdieľa nevyhnutne sociálne a rodinné prostredie. V dôsledku toho treba zohľadniť najmä jednak dĺžku, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu tohto rodiča (rodičov) na území členského štátu a jednak geografické a rodinné korene, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré tento rodič (rodičia) a dieťa udržiavajú (porov. rozsudok z 22. 12. 2010, Mercredi, C-497/10 PPU, EU:C:2010:829, body 54 až 56).
46. So súdom prvej inštancie sa odvolací súd bez výhrad zhoduje v tom, že podstatným pre ustálenie krajiny obvyklého pobytu maloletých detí bol účel a charakter ich pobytu v Rakúsku, kde obaja rodičia spoločne s maloletými deťmi viedli od marca 2014 spoločnú domácnosť, kde mali maloleté deti na základe dohody rodičov vybudované rodinné zázemie v podobe bývania, zdravotnej starostlivosti, návštevy predškolského zariadenia. Súd prvej inštancie pri prijatí záveru o krajine obvyklého pobytu maloletých detí, za ktorú ustálil Rakúsku republiku, prihliadol na zistenia o tom, že rodičia sa na základe spoločného rozhodnutia najneskôr k 01.03.2014 spoločne s deťmi (v tom čase vo veku 20 mesiacov) presťahovali do rodinného domu na adrese C. D. XX, E. F. C. C., ktorý spoločne vybrali a ktorý otec kúpil do svojho výlučného vlastníctva, matka v tom čase čerpala materskú a rodičovskú dovolenku, otec vykonával (a aj naďalej vykonáva) podnikateľskú činnosť na území Slovenskej aj Rakúskej republiky, v oboch krajinách platí dane, nahlásil sa do systému zdravotného a sociálneho poistenia (pokrývajúceho sociálne a zdravotné poistenie aj ostatných rodinných príslušníkov), od toho času v Rakúskej republike poberá štátnu dávku príspevku na deti (rodinné prídavky). Maloleté deti v roku 2014 krátko navštevovali v Rakúsku detské jasle G. F. D., J. I., v Rakúsku v rokoch 2015 až 2017 navštevovali materskú škôlku H., I. XXX, E. F. C. C.. Pred nástupom do posledného ročníka v škôlke, v ktorom sa absolvuje predprimárne vzdelávanie všetkých maloletých detí pred nástupom na základnú školu, boli v roku 2017 na základe dohody rodičov testované na intelekt, v školskom roku 2017/2018 navštevovali celodenne Súkromnú základnú školu K. pre žiakov s intelektovým nadaním, P. XX, I.. Maloleté deti sú od školského roka 2018/2019 žiakmi Spojenej školy Gymnázium L. E. a Základná škola G., M. X, I., od 9/2017 navštevujú krúžkovú a záujmovú činnosť výlučne na území Slovenska. Maloleté deti boli a sú zdravotne poistené na území Slovenskej republiky a aj v Rakúsku, v období od ich narodenia do roku 2015 a od marca 2017 do súčasnosti bola zdravotná starostlivosť o ne zabezpečovaná prevažne na Slovensku, v období rokov 2015 až 3/2017 prevažne na území Rakúska. Obaja rodičia mali evidovaný trvalý pobyt na adrese G. N. X, I., kde otec vlastní byt, ktorý prenajíma (matka od 25.04.2012) a od 22.11.2013 aj na adrese C. D. XX, E. F. C. C., odkiaľ sa v júli 2020 matka spoločne s maloletými deťmi odsťahovala na územie Slovenskej republiky. Matka na území Rakúskej republiky nikdy nepracovala, po skončení rodičovskej dovolenky pracovala v I., odkiaľ denne dochádzala (do 08.07.2020) do miesta bydliska v Rakúskej republike. Medzi rodičmi vznikol v roku 2019 partnerský konflikt, ktorý sa rodičia snažili vyriešiť prostredníctvom odborných terapií a v januári 2020 otec oznámil matke ukončenie partnerského vzťahu (bez významu je, či to urobil osobne, resp. prostredníctvom tretej osoby). Partneri do 08.07.2020 bývali v rodinnom dome v E. F. C. C., odkiaľ sa matka spoločne s maloletými deťmi odsťahovala do I. M. F. H. XX.
47. Pokiaľ rodičia v konaní prezentovali dôvody presťahovania sa rodičov s maloletými deťmi v roku 2014 rozdielne (otec ako spoločné rozhodnutie rodičov sa natrvalo presťahovať a žiť v rodinnom dome
v Rakúsku ako rodina, s ktorým rozhodnutím matka súhlasila, spoločne vybrali rodinný dom dokonca v mieste, ktoré sa im predtým páčilo, matka v tom čase navštevovala kurz nemeckého jazyka, keďže jej úmyslom bolo zamestnať sa v Rakúsku, deti navštevovali v Rakúsku krátko jasle, následne materskú školu a primerane veku rozumeli v tom čase základom nemeckého jazyka, matka mala absolvovať pracovný pohovor na pracovnú pozíciu v E., matka uvádzala, že k presťahovaniu bola dotlačená otcom, nemala na výber, prišla o zdravotné poistenie, nemala žiaden príjem, bola v sociálnej izolácii, k štúdiu nemeckého jazyka bola dotlačená otcom, ktorý chcel, aby sa zamestnala v Rakúsku), odvolací súd sa zhoduje so súdom prvej inštancie v tom, že matka v priebehu konania tieto skutočnosti nepreukázala. Má za to, že matka v priebehu konania neprodukovala dôkazy, ktoré by jednoznačne smerovali k úvahe o existencii akejkoľvek formy nátlaku, alebo násilia otca na matku pri a po presťahovaní sa do Rakúska, resp. že pri presťahovaní sa matky do E. v roku 2014 a jej následnej prítomnosti na území Rakúskej republiky bol na jej strane nedostatok slobodnej vôle sa na tomto mieste zdržiavať a využívať vytvorené zázemie pre rodinu, v ktorom sa matka do roku 2017 starala počas materskej a rodičovskej dovolenky o maloleté deti v tom čase ešte v útlom veku a v ktorom rodina realizovala rodinné aktivity. Vo vzťahu k uvedenému však považuje odvolací súd dodáva, že matka v konaní neprodukovala ani žiadne dôkazy smerujúce k úvahe o preukázaní nátlakového správania, alebo násilia otca a nedobrovoľnosti jej bývania v E. v období po nástupe do zamestnania v roku 2017, t. j. v čase, kedy už reálne nemohla existovať tvrdená sociálna izolácia matky a jej ekonomická závislosť od otca. Za daného stavu sú v konaní zistené skutkové okolnosti vzťahujúce sa k spôsobu fungovania rodiny po presťahovaní a v ďalšom období (postupná rekonštrukcia rodinného domu v E., v ktorom rodina od roku 2014 do 08.07.2020 spoločne bývala, návšteva jazykových kurzov nemeckého jazyka oboma rodičmi, sociálne začlenenie maloletých detí ich nástupom do predškolských zariadení v I. F. E., schopnosť maloletých detí sa v tom čase dorozumieť aj v nemeckom jazyku, v rokoch 2015 – 2017 zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti pre maloleté deti aj v Rakúsku, výkon podnikateľskej činnosti otcom a platenie daní aj v Rakúskej republike, nahlásenie sa otca do rakúskeho systému zdravotného a sociálneho poistenia, pokrývajúceho sociálne a zdravotné poistenie aj ostatných rodinných príslušníkov, trvalé zdržiavanie sa rodičov s maloletými deťmi v rodinnom dome v E., kde mali deti vytvorené rodinné zázemie a kde trávili spoločný čas pri rodinných aktivitách a kde prijímali návštevy, každoročné spoločné trávenie Vianočných sviatkov v E. – Štedrý deň trávili maloleté deti spoločne s rodičmi v E., 25.12. tradične navštevovali blízkych príbuzných na Slovensku) dostatočné k prijatiu záveru, že vôľou oboch rodičov bolo zriadiť v tomto mieste stabilné centrum svojich záujmov. Odvolací súd dodáva, že aj kritérium dĺžky prítomnosti na tomto mieste (6 1 roka) zároveň predstavuje dostatočný stupeň stability rodiny na území Rakúskej republiky. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že nástup matky do zamestnania v I. v roku 2017, prechod maloletých detí po ich testovaní na intelekt v školskom roku 2017/2018 na Súkromnú základnú školu K. pre žiakov s intelektovým nadaním, P. XX, I. a od školského roka 2018/2019 na výberovú Základnú škola G., M. X, I., naviazanie mimoškolských aktivít detí a zabezpečenia zdravotnej starostlivosti výlučne na Bratislavu, v tomto prípade znamenal presun centra záujmov a rodinného života do I., kde sa deti zdržiavali len za účelom návštev školského zariadenia, vykonávania zvolených mimoškolských aktivít, výkonu potrebnej zdravotnej starostlivosti a aktivít s priateľmi a blízkou rodinou (realizovaných súčasne aj v Rakúskej republike). Pokiaľ matka v odvolaní s odkazom na rozsudok Súdneho dvora z 02.04.2009 vo veci C – 523/07 poukazuje na podstatné, rozlišujúce prvky medzi obyčajnou prítomnosťou a obvyklým pobytom je treba uviesť, že v prejednávanom prípade vychádzal súd prvej inštancie pri zodpovedaní otázky obvyklého pobytu maloletých detí pred ich premiestnením matkou z celkového obrazu rodinného prostredia maloletých detí vyhodnoteného v kontexte histórie rodiny od roku 2014 (kedy sa rodičia spoločne s maloletými deťmi presťahovali do Rakúskej republiky), pri ktorého vyhodnotení správne prihliadal na všetky zistené skutočnosti týkajúce sa rodinného a sociálneho prostredia maloletých detí.
48. V nadväznosti na uvedené odvolací súd prisvedčuje záveru, že maloleté deti mali bezprostredne pred ich premiestnením na územie Slovenskej republiky, ku ktorému došlo dňa 08.07.2020 matkou bez súhlasu otca, obvyklý pobyt na území Rakúskej republiky, ktorý nadobudli na základe dohody rodičov, pričom jurisdikciu nad maloletými deťmi vo vzťahu k rozhodovaniu o opatrovníckom práve vykonáva rakúsky súd. V konaní bolo nesporným, že k maloletým deťom nadobudli opatrovnícke právo (teda právo a súčasne aj povinnosť rodiča vychovávať maloleté dieťa, starať sa o neho, poskytovať a zabezpečovať mu základné potreby v súvislosti s jeho výchovou a výživou a rovnako právo určiť miesto jeho pobytu) obaja rodičia, ktoré v čase premiestnenia maloletých detí (08.07.2020) obaja rodičia aj reálne vykonávali. Uvedené skutočnosti znamenajú, že matka nebola bez súhlasu otca, resp. opatrovníckeho súdu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí, oprávnená rozhodovať o mieste pobytu maloletých detí a tieto
dňa 08.07.2020 premiestniť na územie Slovenskej republiky. V konaní nebolo preukázané, že otec s premiestnením maloletých detí z miesta ich obvyklého pobytu súhlasil.
49. Za nemajúcu vplyv na skutkové a právne posúdenie danej veci posúdil odvolaciu argumentáciu matky, že aj keď v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe slovenských všeobecných súdov platí, že v prípade začatia návratového konania sú akékoľvek návrhy rodičov ohľadom úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, úprave styku, výživného či iných otázok okamžite zastavené z dôvodu nedostatku právomoci, v danom prípade však Okresný súd Bratislava V ako príslušný súd s poukazom na bydlisko maloletých detí v poručenských veciach rozhoduje a koná. Z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu totiž známe, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 20P/120/2020 o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, začaté na návrh matky, je prerušené do právoplatného skončenia návratového konania. Neoznačené rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V, na ktoré sa (zrejme) vzťahuje argumentácia matky, sú rozhodnutia o neodkladných opatreniach, vydané podľa čl. 20 Nariadenia a čl. 1 ods.1, čl.2 a 4 Nariadenia rady ( ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti pre úplnosť konštatuje, že v ostatnom uznesení Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.05.2023, č. k. 68P/74/2023-103 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.08.2023, č. k. 12CoP/65/2023-268, bola uložená povinnosť matke dočasne, do právoplatného skončenia konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, odovzdať maloleté deti do starostlivosti otca, povinnosť dočasne prispievať na výživu maloletých detí sumou vo výške po 100 eur mesačne, k rukám otca, bol upravený styk matky s maloletými deťmi a boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdov (neodkladné opatrenia) upravujúce styk otca s maloletými deťmi a výživné v nevyhnutnej miere, ku ktorej povinnosti bol zaviazaný otec.
50. Za nedôvodné posúdil odvolací súd aj námietky matky týkajúce sa čl. 13 písm. b/ Dohovoru súdom prvej inštancie, ktorý v danom prípade „nezohľadnil konkrétne okolnosti prípadu“. V tomto smere poukazuje na riadne vysvetlenú úvahu súdu prvej inštancie obsiahnutú v ods. 44 – 47 odôvodnenia, týkajúcu sa aplikácie čl. 13 písm. b/ Dohovoru ako výnimky z Dohovoru, upravujúcu situáciu, kedy súd nemusí nariadiť návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu, pri ktorej sa súd prvej inštancie oprel o judikatúru Ústavného súdu SR (uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 93/2018 zo dňa 28.02.2018), Najvyššieho súdu SR (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/176/2015 zo dňa 27.04.2015) a Európskeho súdu pre ľudské práva ( napr. vo veci G.N. proti Poľsku z 19.07.2016 ) a dospel k záveru, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie o návrhu otca, hrozba, vyžadujúca si zabezpečenie primeraných opatrení nebola zistená. Odvolací súd zdôrazňuje potrebu, v kontexte dôvodov rozhodnutia a námietok matky, nespúšťať zo zreteľa účel Dohovoru, ktorým je prioritne ochrana práv dieťaťa a jeho okamžitý návrat do krajiny obvyklého pobytu (teda do pôsobnosti jeho zákonného sudcu), ako aj ochrana práv toho z rodičov, ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Najlepším záujmom maloletého na účely návratového konania je teda vo všeobecnosti okamžité navrátenie dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, ak tomu nebránia prekážky nariadenia návratu. Pri interpretácii a aplikácii čl. 13 písm. b/ Dohovoru je preto potrebné zohľadňovať účel Dohovoru a aplikovať ho ako výnimku z pravidla s prihliadnutím na mimoriadne okolnosti prípadu. Zdôrazňuje, že každá zmena sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa) predstavuje určité riziko vzniku sociálnych a kultúrnych záťaží pre dieťa, avšak toto riziko je nevyhnutným a prirodzeným dôsledkom napätej situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením dieťaťa z vôle len jedného rodiča. Výklad pojmu „vážne nebezpečenstvo“ vystavenia duševnej či fyzickej ujme obsiahnutý v judikatúre Ústavného súdu SR (II. ÚS 282/2017, II. ÚS 445/2018, III. ÚS 93/2018) znamená, že formulácia čl. 13 písm. b/ Dohovoru pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho nebezpečenstva (nie všeobecného, potenciálneho alebo prirodzene vyplývajúceho zo vzniknutej situácie v rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo privedenia dieťaťa do neznesiteľnej situácie (majúcej reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo vystavujúca dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov – strava, ošatenie, bývanie, vzdelania a pod.).
51. Súdu prvej inštancie prisvedčuje, že v konaní neboli zistené žiadne eliminujúce dôvody návratu maloletých detí do štátu, na ktorého území mali svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením podľa čl. 13 písm. b/ Dohovoru, za ktoré nie je možné považovať prípadné odlúčenie maloletých detí od matky, jednoznačné negatívne dopady v tomto prípade nepochybne existujúceho a stále
pretrvávajúceho rodičovského konfliktu na maloleté deti, ani zmenu miesta pobytu maloletých detí a prostredia, s ktorými sa (podľa matky) maloleté deti už zžili a ani zvažovanie, kde budú maloleté deti šťastnejšie alebo spokojnejšie, alebo kde (podľa tvrdenia matky) majú vytvorené lepšie podmienky. Bez pochybností pritom je, že Rakúska republika ako členská krajina Európskej únie, dokáže v prípade nevyhnutnej potreby deťom zabezpečiť riadnu ochranu (či už prostredníctvom súdnych rozhodnutí, alebo opatrení orgánov sociálnoprávnej ochrany detí). Eskalovaná rodinná sitwuácia sa nemá riešiť únosom detí, ale prostredníctvom príslušných štátnych orgánov v mieste obvyklého pobytu maloletých detí. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd v zhode s prvoinštančným súdom uzatvára, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (a ani rozhodovania odvolacieho súdu), nebola preukázaná existencia vážneho nebezpečenstva, že návrat do krajiny obvyklého pobytu by maloleté deti vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich priviedol do neznesiteľnej situácie, dôsledkom ktorého by vyvstala potreba zabezpečenia primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany detí po ich návrate (§ 11 ods.4 Nariadenia). K námietkam matky v tomto smere dodáva, že v konaní nebolo preukázané akékoľvek násilné správanie sa otca voči maloletým deťom v období trvania spoločnej domácnosti rodičov. Pokiaľ matka v konaní poukazovala na vývoj vzájomného vzťahu otca a maloletých detí po 08.07.2020 do súčasnosti a na osobnostné črty otca (a k týmto okolnostiam sa v priebehu odvolacieho konania podrobne vyjadrila v podaní z 22.05.2023), tieto skutočnosti presahujú rámec návratového konania a sú podstatnými pri rozhodovaní o úprave a výkone práv a povinností rodičov právomocného súdu krajiny obvyklého pobytu maloletých detí.
52. K námietke matky o nevykonaní navrhnutého opätovného zistenia aktuálneho názoru maloletých detí (predneseného na pojednávaní dňa 10.01.2023), odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Pokiaľ súd prvej inštancie za stavu, kedy z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že medzi rodičmi je už dlhodobo eskalovaný vážny konflikt, pri ktorom nie je možné vylúčiť jeho dôsledky na objektívnom vnímaní detí, majúci dopad na sformovanie vlastného názoru detí bez vplyvu vonkajších faktorov, návrh na takéto doplnenie dokazovania zamietol, jeho postup je súladný s procesnou úpravou a nemá za následok porušenie práva účastníkov konania na spravodlivý proces.
53. Odvolací súd neprihliadal na návrh otca na doplnenie dokazovania v odvolacom konaní zo dňa 04.05.2023, a to obsahom Znaleckého posudku č. 61/2022 vypracovaného znaleckou organizáciou Experti foreznej psychológie, s.r.o. v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 4Em/7/2021 a vyjadrenia otca zo dňa 03.05.2023 k tomuto posudku majúc za to, že tieto listiny nemajú žiaden skutkový a právny súvis s posudzovaným návratovým konaním. V nadväznosti na prezentovaný názor pre úplnosť dodáva, že podanie otca z 04.05.2023 s doloženými listinami nespadajú pod režim § 373 ods. 3, § 374 ods. 1, 2 C. s. p. a ich doručenie ostatným účastníkom nebolo ani potrebné na zachovanie práva na spravodlivý proces (§ 374 ods.3 C. s. p.).
54. 54. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ako vecne a právne správny potvrdil.
55. 55. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 52, § 58 C. m. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p.
56. 56. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 2 ods.1 C. m. p., § 393 ods. 2 C. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je dovolanie prípustné (§ 76 C. m. p.).