Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 409/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , ,

a obchodnej spoločnosti , , ,

zastúpených advokátkou JUDr. Marínou Gallovou, Jilemnického 4012/30, Martin, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 30. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , a obchodnej spoločnosti

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“), a obchodnej

spoločnosti , , (ďalej aj

„sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. februára

2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobca sa v konaní vedenom

na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal proti

obchodnej spoločnosti (právny predchodca sťažovateliek), vydania

nehnuteľností bližšie špecifikovaných v žalobnom návrhu (ďalej len „sporné

nehnuteľnosti“). V priebehu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

došlo k zmene subjektu na strane žalovaného, keď okresný súd uznesením pripustil, aby

na miesto pôvodnej žalovanej – obchodnej spoločnosti (z dôvodu

prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam), vstúpila sťažovateľka v 2. rade

a následne sťažovateľka v 1. rade. V čase vydania napadnutého rozsudku krajského súdu

a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vystupovala v predmetnom spore v pozícii

žalovanej sťažovateľka v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade zastávala pozíciu intervienta

na strane žalovanej, teda sťažovateľky v 1. rade.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovateľka v 2. rade

nadobudla v roku 2012 sporné nehnuteľnosti na dražbe, predmetom ktorej bolo speňaženie

konkurznej podstaty úpadcu (ďalej len „úpadca“). V prípade sporných

nehnuteľností, ktoré boli speňažené v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, išlo

o majetok patriaci obchodnej spoločnosti , ktorým boli zabezpečené

záväzky úpadcu vo vzťahu k veriteľovi – Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti

tvrdia, že sťažovateľka v 2. rade nemala žiadnu vedomosť o spornosti vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam. Proti zaradeniu sporných nehnuteľností do súpisu konkurznej

podstaty úpadcu nebola podaná vylučovacia žaloba, sporné nehnuteľnosti boli speňažené

v rámci konkurzného konania na dražbe a proti vykonanej dražbe nebola nikdy podaná

žaloba o neplatnosť dražby. Následne sťažovateľka v 2. rade na základe kúpnej zmluvy

z 11. novembra 2014 previedla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam

na sťažovateľku v 1. rade.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 8. decembra 2015 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) žalobe žalobcu vyhovel a rozhodol, že sťažovateľka v 1. rade

ako žalovaná má žalobcovi vydať sporné nehnuteľnosti do 60 dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku.

5. Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.

6. Sťažovateľka v 1. rade proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala

dovolanie, súčasťou ktorého bol návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

6.1 Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. júna 2017

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a následne uznesením

sp. zn. z 31. októbra 2018 postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie

veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

6.2 Veľký senát najvyššieho súdu uznesením sp. zn. z 26. novembra

2019 vrátil vec na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C.

6.3 O podanom dovolaní najvyšší súd rozhodol svojím napadnutým uznesením tak,

že dovolanie sťažovateľky v 1. rade podľa a

(ďalej len „CSP“) odmietol.

7. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti namietajú arbitrárnosť, nezrozumiteľnosť

a vnútornú nekonzistentnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

7.1 Sťažovateľky tvrdia, že k porušeniu nimi označených práv zo strany krajského

súdu došlo tým, že krajský súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal so zásadnými

odvolacími dôvodmi vznesenými v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, v ktorých

sťažovateľky zdôraznili:

- vlastník nehnuteľnosti (sťažovateľka v 1. rade) zapísaný v katastri nehnuteľností

nemôže byť v súdnom konaní právoplatne zaviazaný na vydanie svojich nehnuteľností

(v danom prípade sporných nehnuteľností) žalobcovi pred tým, ako súd rozhodne v konaní

o určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu (v danom prípade na okresnom súde

prebieha pod sp. zn. samostatné konanie medzi žalobcom a sťažovateľkou

v 1. rade o určenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam),

- sťažovateľka v 2. rade preukázala (svojimi tvrdeniami v priebehu súdneho konania

o tom, že nemala vedomosť o spornosti vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam),

že bola dobromyseľná pri nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam,

ktoré nadobudla na dražbe, predmetom ktorej bolo speňaženie konkurznej podstaty úpadcu,

v súvislosti s čím jej o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“) ako vydražiteľke v konkurze speňažovanej nehnuteľnosti

garantuje nespochybniteľnosť jej vlastníckeho práva vo vzťahu k tretím osobám (napriek

tomu okresný súd vyvodil nedobromyseľnosť sťažovateľky v 2. rade v súvislosti

s nadobudnutím vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, avšak nie zo skutočnosti,

či vedela alebo musela vedieť, že niekto tretí ma byť vlastníkom sporných nehnuteľností,

ale zo skutočnosti, že si túto informáciu mala zistiť a nezisťovala),

- žalobca postihnutý na svojich právach domnelým odňatím svojho vlastníckeho

práva speňažením majetku (sporných nehnuteľností) v konkurze sa i) nedomáhal proti

žiadnej osobe určenia svojho vlastníckeho práva, ii) neinicioval vylúčenie majetku zo súpisu

konkurznej podstaty úpadcu, iii) nedomáhal sa neplatnosti dražby po jej uskutočnení.

7.2 Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že „zákon vyslovene, cielene

a rozumne chráni dobromyseľnosť nadobúdaného majetku pri speňažovaní konkurznej

podstaty na dražbe. Takýto spôsob speňažovania podlieha verejnej kontrole (jednak pod

kuratelou konkurzného súdu a správcu). V súdnej praxi dosiaľ neexistuje JEDINÝ

ZAZNAMENANÝ PRÍPAD toho, že by sa mal , dobromyseľnosť

nadobúdateľa dobrovoľnej dražby a jeho povinnosti na dražbe vykladať tak, že by tento mal

povinnosť zisťovať vlastnícku minulosť dražených nehnuteľností v konkurze a preverovať

oprávnenosť správcu konkurznej podstaty na speňažovanie tohto majetku. Odvolací súd

tým, že sa vôbec k uvedeným skutočnostiam nevyjadril (riešil niečo celkom iné, irelevantné

a naviac skutkovo v danom prípade neexistujúce súvislosti) ako aj tým, že potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu, porušil práva sťažovateľov na spravodlivý súdny proces, nakoľko

právnu normu oba konajúce súdy interpretovali spôsobom (pokiaľ teda máme za to, že

odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu, čo je možné

skonštatovať iba ťažko, pretože jeho argumentácia nemala ani vo vzťahu k rozsudku súdu

prvého stupňa žiaden zmysel), ktorý je v priamom rozpore s ustanovením ,

elementárnou právnou istotou adresátov právnych noriem, a to bez akéhokoľvek zreteľného

dôvodu prečo došlo k takémuto ignorovaniu jednoznačne znejúcej zákonnej právnej

normy.“.

7.3 Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti zároveň tvrdia, že krajský súd svojím

napadnutým rozsudkom zasiahol aj do ich práva v zmysle a dodatkového

protokolu, keďže na základe napadnutého rozsudku krajského súdu sťažovateľka v 1. rade,

«hoc ako zapísaný vlastník predmetných nehnuteľností, má právoplatne určenú povinnosť

tieto „vydať“ spoločnosti a to aj napriek tomu, že sa súčasne (a aj dnes) vedie

konanie o určenie vlastníckeho práva medzi ako žalobcom a spol.

ako žalovaným.».

8. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľky tvrdia,

že najvyšší súd tým, že „neprihliadol na absolútne nedostatočné (resp. prakticky

nejestvujúce) odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa vôbec nezaoberal

odvolacími námietkami (dovolací dôvod . ), ako aj tým, že nepovažoval

dovolacie právne otázky, ktoré boli dovolateľom prednesené, za dovolacie dôvody“, porušil

nimi označené práva.

8.1 K tvrdeniu, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je arbitrárny, keďže tvorí

s rozhodnutím súdu prvého stupňa jeden celok, a teda postačuje, aby krajský súd ako súd

odvolací na rozhodnutie súdu prvého stupňa a jeho dôvody odkázal, sťažovateľky uvádzajú,

že „odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými

v odvolaní ( ). Nie je predsa mysliteľné, aby odvolací súd sa s podanými

odvolaniami a preskúmaním rozsudku súdu prvého stupňa vysporiadal tak, že bez ďalšieho

skonštatuje, že prvostupňový súd má vo všetkom pravdu a vec vyhodnotil správne.“.

8.2 K tvrdeniu najvyššieho súdu, že už v konaní sp. zn. bolo

rozhodnuté najvyšším súdom o tom, že súd môže otázku vlastníckeho práva vyriešiť

prejudiciálne, a teda neobstojí námietka sťažovateľky v 1. rade v podanom dovolaní,

že v danej veci žalobca žaluje o „vydanie nehnuteľnosti“ napriek tomu, že v inom konaní

súčasne žaluje o určenie svojho vlastníckeho práva, sťažovateľky uvádzajú, že logický

postup by mal byť ten, že najskôr by mal byť žalobca úspešný v konaní o určenie

vlastníckeho práva a až následne v konaní o vypratanie (pokiaľ teda žalovaný ani napriek

právoplatnosti určovacieho rozsudku nehnuteľnosť nevyprace), v súvislosti s čím dodávajú,

že dovolací súd absolútne neriešil pointu dovolania. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti

zdôrazňujú, že „pointou námietok... bolo predsa niečo celkom iné: ako je možné, že nejaký

súd rozhodne o povinnosti vydať (vypratať) nehnuteľnosť časovo ešte predtým, ako je medzi

tými istými účastníkmi skončené konanie o určenie vlastníckeho práva,“ najmä

po zohľadnení tej skutočnosti, že rozsudok o „vydanie“ nehnuteľnosti nie je spôsobilou

listinou na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

8.3 K tvrdeniu dovolacieho súdu, že konajúce súdy vôbec neinterpretovali § 93 ods. 3

zákona o konkurze a reštrukturalizácii iným spôsobom, ako je uvedené v dispozícii tejto

právnej normy, a interpretácia jednoznačného znenia zákonného ustanovenia nemôže byť

právnou otázkou zakladajúcou dovolací dôvod a navyše odvolací súd, ako aj súd prvej

inštancie vychádzali pritom zo záveru, že vydražiteľ nebol dobromyseľný, a správnosť tohto

právneho záveru dovolateľ vo svojom dovolaní ani nenapadol, sťažovateľky predovšetkým

uvádzajú, že správnosť záveru o dobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade bola v dovolaní

namietaná opakovane, pričom zdôrazňujú, že „Dovolací súd má nepochybne pravdu v tom,

že dovolanie môže byť odôvodnené IBA nesprávnym právnym posúdením ( )

a sťažovatelia dodávajú, že je prípustné IBA voči rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 421 ods.

1 ) a nie súdu prvostupňovému. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že predmetom

dovolacieho konania nemohlo byť (ako naznačuje dovolací súd) skutkové tvrdenie

prvostupňového súdu o dobromyseľnosti nadobúdateľa na konkurznej dražbe, ale

predmetom dovolania mohli BYŤ iba právne úvahy odvolacieho súdu. Keďže v danom

prípade rozhodnutie odvolacieho súdu žiadne právne úvahy neobsahovalo... ale odvolací

súd (celkom nepochopiteľne a zmätočne) pojednával o akomsi dovodzovaní vlastníckeho

práva z dobrovoľnej dražby a súhlase akéhosi subjektu s dobrovoľnou dražbou, tak logicky

mohlo dovolanie a jeho dôvody smerovať voči tomu, čo v odôvodnení rozsudku odvolacieho

súdu bolo a nie to, čo tam nebolo.“. Zároveň dodávajú, že „Pokiaľ tak je v zákone napísané,

že dobromyseľný nie je ten, kto vie, že niekto iný bol vlastníkom, znamená to, že musí vedieť,

že niekto iný je vlastníkom a v procesnom zmysle to musí byť na súde preukázané, aby súd

mohol nedobromyseľnosť konštatovať. Pokiaľ toto je v právnej norme, ale prvostupňový súd

skonštatuje, že dobromyseľný je aj ten, ktorý síce nevedel kto je skutočným vlastníkom, ale

mal si to zistiť, tak sa sťažovatelia domnievajú, že odvolací súd je vo vzťahu k odvolacím

námietkam smerujúcim práve voči takto poňatej interpretácii povinný (aspoň akokoľvek

stručne) uviesť, z akých dôvodov si myslí to alebo ono. Z uvedených dôvodov bola dovolacia

námietka spoločnosti T-system, s.r.o., že odvolací súd ignoroval za danej skutkovej situácie

aplikáciu a dobromyseľnosť nadobúdateľa nehnuteľností v dražbe

za situácie, že nebola podaná vylučovacia žaloba voči zaradeniu veci do súpisu

konkurzného majetku a nič vo vzťahu k vydražiteľovi nesvedčalo o tom, že by správca

konkurznej podstaty nebol oprávnený na speňažovanie majetku, relevantnou dovolacou

námietkou.“.

8.4 K tvrdeniu dovolacieho súdu, že dovolacím dôvodom nie je ani to, že sa konajúce

súdy odklonili od ustálenej súdnej praxe v otázke posúdenia neplatnosti dobrovoľnej

dražby, keďže neplatnosť dobrovoľnej dražby v danom konaní súdy neriešili, a to ani ako

otázku prejudiciálnu, sťažovateľky uvádzajú, že v danej veci bolo podané dovolanie okrem

iného aj „podľa (rozdielne rozhodovanie dovolacieho súdu o tej

istej otázke), a to s poukazom na rozdiel medzi rozhodnutiami NS SR sp. zn. 2 MCdo

20/2011 z 18.12.2012 a sp. zn. z 16. 12. 2010, toto aj vyslovene bolo

v dovolaní uvedené, avšak dovolací súd na toto vôbec neprihliadol.“. Podľa názoru

sťažovateliek je otázka posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby v okolnostiach daného

prípadu relevantná a vzhľadom na rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu sa najvyšší súd

týmto dovolacím dôvodom mal zaoberať.

9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti .o. a spoločnosti ,

s.r.o. na súdnu ochranu podľa a ,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina č. k. zo dňa

30.06.2016 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok

podľa a podľa Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR

č. k. zo dňa 28.02.2020 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu Žilina č. k. zo dňa 30.06.2016 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 28.02.2020 zrušuje.

5. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

obchodnej spoločnosti sumu vo výške 100.000,- € ako primerané finančné

zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti

sumu vo výške 100.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

sťažovateľke spoločnosti náhradu trov právneho zastúpenia na účet

advokátky JUDr. Maríny Gallovej, vedený v , č. účtu :

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke spoločnosti

náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokátky JUDr. Maríny

Gallovej, vedený v , ,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

10. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľky

v zásadnom odôvodnili tým, že „dlhé roky trvajúca situácia mimoriadne nepriaznivo

dopadá na hospodárske pomery oboch spoločností a na psychický stav ich

spoločníkov/konateľov, ktorí verili (a dosiaľ veria) v zákonnosť a spravodlivosť. Spol.

má za to, že neurobila nič nesprávne a nezákonné, keď sa zúčastnila

konkurznej dražby a nemala akúkoľvek vedomosť, že bolo potrebné akokoľvek preverovať

postup správcu konkurznej podstaty a pýtať od neho doklady a informácie o právnom stave

dražených nehnuteľností.“.

11. Sťažovateľky v súlade s o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) zároveň navrhujú, aby ústavný súd

odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

11.1 Návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

sťažovateľky v ústavnej sťažnosti bližšie odôvodnili tým, že „ tak má vydať

žalobcovi nehnuteľnosti ešte predtým, ako príp. žalobca bude právoplatne určený

za vlastníka nehnuteľností. sa tak ocitá v objektívnej právnej neistote, čo má

vlastne v tejto situácii robiť. Spoločnosti už bol dokonca doručený exekučný

príkaz č. EX 2568/2016 z 13.05.2020, v ktorom exekútor vydal

exekučný príkaz odobratím veci v zmysle § 186 – 187 Exekučného poriadku, čo iba

potvrdzuje všetko to čo uvádzajú sťažovatelia, § 186 – 187 EP sa nepochybne týka

hnuteľných vecí (na rozdiel od § 181 – 185 EP, ktoré sa týkajú vypratania nehnuteľností),

čiže súdny exekútor vykonáva exekúciu voči nehnuteľnostiam spôsobom odobratia hnuteľnej

veci.“. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti taktiež argumentujú tým, že „predmetné

nehnuteľnosti sú užívané tretími osobami na základe nájomných zmlúv so spol.

Tieto osoby sú dnes v právnej neistote, komu majú platiť nájom. Napriek tomu však

vzhľadom na výrok súdu je spol. aj naďalej povinná ako vlastník

nehnuteľností platiť daň z nehnuteľnosti, platby za energie, vodu, údržbu a správu.

Sťažovatelia majú za to, že iba odkladom vykonateľnosti napádaného rozsudku by bolo

možné predísť príp. neodôvodneným priamym majetkovým škodám spol.

pričom odloženie vykonateľnosti v tomto prípade nie je v rozpore s verejným záujmom.“.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 .

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky namietajú porušenie svojho

práva vlastniť majetok podľa a dodatkového protokolu, základného

práva na súdnu ochranu podľa , základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

21. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru uvádza,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

23. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by

nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté

rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

24. Ústavný súd v tomto konaní pristúpil ku skúmaniu, či odôvodnenie právneho

názoru vysloveného v napadnutom rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska

udržateľné a akceptovateľné.

25. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu malo podľa sťažovateliek dôjsť tým, že krajský súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia nevysporiadal s ich námietkami vznesenými v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu (bližšie pozri bod 7 odôvodnenia).

26. Pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu

a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania (m. m. ).

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pristúpil v súvislostiach aj k preskúmaniu

rozhodnutia okresného súdu, ktoré prechádzalo vydaniu napadnutého rozsudku krajského

súdu.

28. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým vyhovel žalobe žalobcu,

v podstatnom uviedol:

«Bolo preukázané, že dňa 21.06.1993 uzatvorila (ktorá už

zanikla) a zmluvu o úvere, na základe ktorej táto banka poskytla navrhovateľovi

úver vo výške . Tento úver bol bankou poskytnutý na zakúpenie sporných

nehnuteľností. Navrhovateľ sa zaviazal tento úver zaplatiť v dohodnutých splátkach. Tieto

splátky riadne a včas neplnil, a preto banka pristúpila k realizácii záložného práva

k sporným nehnuteľnostiam a predala ich spoločnosti so sídlom

, (neskôr ). Navrhovateľ

považoval tento predaj za protiprávny a dňa 02.09.2004 podal voči spoločnosti

návrh na určenie vlastníckeho práva, O tomto návrhu rozhodol Okresný súd Martin

rozsudkom, sp. zn, -80 zo dňa 07.09.2005 a určil, že navrhovateľ je výlučným

vlastníkom sporných nehnuteľností. Podľa § 159 ods. 2 O.s.p, je tento výrok právoplatného

rozsudku záväzný len pre účastníkov tohto konania a pre všetky orgány. Spoločnosť

sporne nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 20.01.2005 predala spoločnosti

so sídlom , a táto spoločnosť sporné nehnuteľnosti

kúpnou zmluvou zo dňa 13.05.2005 predala spoločnosti so sídlom

, . Spoločnosť predala sporné nehnuteľnosti kúpnou

zmluvou zo dňa 02.06.2008 spoločnosti

Táto

spoločnosť sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 15.10.2008 predala spoločnosti

so sídlom , ...

Rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. -868 zo dňa 26.11.2011

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/l 85/2012 zo dňa 30.05.2013,

bolo určené, že kúpna zmluva zo dňa 20.01.2005 uzatvorená medzi predávajúcim, a to

spoločnosťou a kupujúcim, spoločnosťou kúpna zmluva zo dňa

13.05.2005 uzatvorená medzi predávajúcim spoločnosťou a kupujúcim,

spoločnosťou a kúpna zmluva zo dňa 02.06.2008 uzatvorená medzi

predávajúcim a kupujúcim, spoločnosťou

a kúpna zmluva zo dňa 15.10.2008 uzatvorená medzi predávajúcim

a spoločnosťou sú

neplatné. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.201 3...

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na majetok spoločnosť

ktorá bola účastníkom konania o neplatnosť kúpnych zmlúv, vedenom na Okresnom súde

Martin, sp. zn, , bol dňa 12.5.2012 vyhlásený konkurz. Tesne pred

vyhlásením konkurzu, a to dňa 20.12.2011 však táto spoločnosť prevzala dlh od spoločnosti

ktorý mala táto spoločnosť voči na základe úverovej zmluvy.

Za tento dlh spoločnosť ručila spornou nehnuteľnosťou, ktorá bola

zapísaná na liste vlastníctva na jej meno, a to vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi, a to

(predtým Istrobanka, a.s.). Úpadcovi spoločnosti vznikol

na základe zmluvy o prevzatí dlhu od spoločnosti záväzok vrátiť úver

vo výške a podľa o konkurze a reštrukturalizácii,

správca konkurznej podstaty úpadcu zapísal spornú nehnuteľnosť,

ktorej vlastníkom bola spoločnosť do súpisu majetku tretích osôb

zabezpečujúcich záväzok úpadcu.... Pohľadávku na vrátenie úveru, ktorú od ,

získala spoločnosť si tato spoločnosť prihlásila u správcu konkurznej

podstaty ako pohľadávku, ktorá bola v konečnom zozname pohľadávok zapísaná pod

poradovým č. 3... Správca konkurznej podstaty spornú nehnuteľnosť speňažil na základe

zmluvy o vykonaní dobrovoľnej dražby, ktorú uzatvoril so spoločnosťou

a to dňa 18.10.2012... Oznámenie o dražbe obsahuje aj údaje listu

vlastníctva o právach a záväzkoch viaznucich na predmete dražby, a to záložné právo

č. vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam v prospech

č. zo dňa 13.01.2009 (neskôr a údaje v časti „poznámky“ na liste

vlastníctva, a to rozšírenie žaloby č. k. o vydanie veci a vydanie

bezdôvodného obohatenia (spor o neplatnosť kúpnych zmlúv), návrh na začatie konania

o vydanie veci podaný na Okresnom súde Martin, sp. zn. , predbežné opatrenie

súdu o uložení povinnosti odporcovi v rade 6/. spoločnosti aby nenakladal

so spornými nehnuteľnosťami vo veci vedenej pod sp. zn. ...

Spoločnosť navrhovateľa sa o vykonaní dražby nedozvedela, pretože

na liste vlastníctva ako vlastník zapísaná nebola... Vydražiteľom spornej nehnuteľnosti sa

stala spoločnosť ...

Vzhľadom na to, že súd rozhodol, že celý reťazec kúpnych zmlúv je neplatný,

spoločnosť ., spoločnosť spoločnosť

a spoločnosť neboli a nie sú vlastníkmi sporných

nehnuteľností. Vo vzťahu k spoločnosti súd rozsudkom č. k. -80 zo

dňa 07.09.2015 určil, že vlastníkom nehnuteľností je spoločnosť Keďže

spoločnosť nebola vlastníkom nehnuteľností, nemohla platne uzatvoriť

záložnú zmluvu so spoločnosťou (neskôr ktorou

zabezpečovala svoj dlh, ktorý jej vznikol voči banke z úverovej zmluvy č.

zo dňa 30.12.2008 v znení neskorších zmien a dodatkov. Na tom, že táto

záložná zmluva je neplatná, nemôže nič zmeniť ani rozhodnutie Okresného úradu Martin

o vklade tejto zmluvy do katastra (č. j. )...

Podľa o konkurze a vyrovnaní kupujúci pri odplatnom

prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol

vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej

majetok zabezpečuje záväzok úpadcu. nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá

pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal

s odbornou starostlivosťou...

Z týchto dôvodov súd posudzoval správanie sa vedľajšieho účastníka, spoločnosti

ktorý sporné nehnuteľnosti kúpil vo verejnej dražbe organizovanej

správcom konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti V tejto súvislosti bolo

potrebné prihliadnuť aj na informácie, ktoré sú ohľadne nehnuteľného majetku všeobecne

prístupné každému, a to v evidencii nehnuteľností, ale aj na informácie, ktoré boli

vydražiteľovi, t. j. spoločnosti poskytnuté v oznámení o verejnej

dražbe. Z tohto hľadiska súd posudzoval aj dobromyseľnosť vydražiteľa pri nadobudnutí

sporného majetku. Vzhľadom na informáciu o tom že ohľadne spornej nehnuteľnosti

prebiehajú na Okresnom súde Martin tri súdne spory, bolo riziko kúpy nehnuteľnosti

od nevlastníka očividné a vysoké.

Dobromyseľnosť sa všeobecne považuje za mravnú kategóriu a v súvislosti

s posudzovaním konkrétnej veci predstavuje základný právny princíp súkromného pravá.

Dobrá viera znamená, že niekto s ohľadom na určitý právny vzťah, pri zachovaní obvyklej

miery opatrnosti a starostlivosti, je vnútorne presvedčený o správnosti a poctivosti svojho

konania.

Vydražiteľ spornej nehnuteľnosti a to spoločnosť mal

informácie z evidencií nehnuteľnosti o sporných nehnuteľnostiach, ako aj informácie

obsiahnuté v oznámení o dražbe zo dňa 06.11.2012. Z listu vlastníctva a z oznámenia

o dražbe vydražiteľ vedel, že na Okresnom súde v Martine prebiehajú dva súdne spory

ohľadne predmetnej nehnuteľnosti, a to spor vedený pod sp. zn. o určenie

neplatnosti kúpnych zmlúv a o vydanie veci a tento spor vedený pod značkou

o vydanie nehnuteľnosti. Z listu vlastníctva mu bolo zrejmé aj to, že voči spoločnosti

ktorá bola ako vlastník nehnuteľností zapísaná v evidencii nehnuteľností,

bol vydaný súdny zákaz, aby s nehnuteľnosťami nakladala. V čase, keď vedľajší účastník

.nehnuteľnosti predával spoločnosti (odporcovi),

bola na liste vlastníctva zapísaná aj poznámka o tom, že na Okresnom súde Martin prebieha

ďalší, a to tretí súdny spor pod sp. zn. o určenie vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam.

Na základe týchto informácií, ktoré mal vedľajší účastník a následne aj odporca

k dispozícii, sa dá logicky očakávať, že sa bližšie oboznámia so záväzkami

a s ťarchami, ktoré viaznu na nehnuteľnostiach.

Na pojednávaní ktoré sa konalo dna 08.10.2015 štatutárny zástupca vydražiteľa, a to

spoločnosť vypovedal, že o „poznámkach“ na liste

vlastníctva, čo sa týka predávaných sporných nehnuteľností vedel, predpokladal však,...

zakúpením nehnuteľností v konkurznom konaní sa celá vlastnícka minulosť, ktorá sa týka

tejto nehnuteľnosti vymazáva. Vypovedal aj v tom zmysle, že o list vlastníctva týkajúci sa

sporných nehnuteľností sa nezaujímali a nezisťovali ani to, kto bol majiteľom sporných

nehnuteľností. Vychádzali z dôvery v inštitúcie, ktoré predaj nehnuteľnosti zabezpečovali.

Vedľajší účastník, ako aj odporca, mali informáciu o tom, že na Okresnom súde Martin

prebiehajú tri súdne konania, predmetom ktorých je sporná nehnuteľnosť. Pri zachovaní

náležitej opatrnosti museli vedieť, že vlastnícke súdne spory môžu dopadnúť aj tak. že súd

určí, že vlastníkom sporných nehnuteľností je tretia osoba a že osobám, ktoré nehnuteľnosti

užívajú, súd uloží povinnosť tieto nehnuteľnosti vydať a vypratať... Ak by sa vedľajší

účastník v rámci bežnej opatrnosti zaujímal u správcu konkurznej podstaty úpadcu

o predávané nehnuteľnosti, dozvedel by sa, že kúpna zmluva, ktorou nadobudla sporné

nehnuteľnosti spoločnosť bola na základe rozhodnutia súdu neplatná,

a teda nemohla byť predmetom dražby. Ako sa sám vedľajší účastník vyjadril, o tieto

skutočností sa bližšie nezaujímal. Pokiaľ súd určil, že kúpna zmluva, ktorou sporné

nehnuteľnosti nadobudla spoločnosť je neplatná, musel vedľajší účastník

logicky predpokladať, že neplatná je aj záložná zmluva, ktorú táto spoločnosť uzatvorila

s bankou na zabezpečenie v konkurze uplatnenej pohľadávky. Správcovi konkurznej

podstaty úpadcu spoločnosti mali byť tieto skutočnosti dobre známe, pretože

spoločnosť bola účastníkom súdneho sporu, v ktorom sa rozhodlo, že kúpna

zmluva, ktorou spoločnosť nadobudla vlastnícke právo, je neplatná

(sp. zn. ). Z uvedených skutočností vyplýva, že vedľajší účastník

nenadobudol v dražbe vlastnícke právo v dobrej viere.

Súd pri rozhodovaní vychádzal zo všeobecne platnej zásady, že „nikto nemôže

previesť na iného viac práv, než má sám“. Zvažoval

a garantovanú ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka

sporných nehnuteľností a na druhej strane aj dobromyseľnosť nadobúdateľov, a to

spoločnosti . a spoločnosti Bolo potrebné posúdiť, či

ochrana nadobúdateľa spornej nehnuteľnosti, ktorú mu poskytuje jeho dobrá viera, je takej

intenzity, aby zabránila vlastníkovi sporných nehnuteľností účinne uplatňovať svoje

absolútne vlastnícke právo.

Za daných okolností, keď nebola preukázaná dobromyseľnosť vedľajšieho účastníka

ani odporcu, má ochrana vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, a to spoločnosti

podstatne väčšiu intenzitu, ako ochrana odporcu, ktorý sporné nehnuteľnosti

nadobudol od nevlastníka.

Súd nepovažuje konanie vedľajšieho účastníka . za dostatočne

obozretné, pretože si mohol u správcu konkurznej podstaty úpadcu, prípadne v evidencii

nehnuteľností overiť, či spoločnosť je naozaj vlastníkom predávaných

nehnuteľností a či vlastníctvo tejto spoločnosti k nehnuteľnostiam je nesporné. Skutočnosť,

že na Okresnom súde Martin prebiehajú tri súdne spory týkajúce sa vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, bola z evidencie nehnuteľností nesporná a vedľajší účastník aj odporca

o tom vedeli.

Z týchto dôvodov súd rozhodol, že spoločnosť nenadobudla

vo verejnej dražbe platne sporné nehnuteľnosti, pretože tieto boli do súpisu oddelenej

podstaty úpadcu, spoločnosti zapísané protiprávne, pretože bolo preukázané,

že záložná zmluva, ktorá zabezpečovala prihlásenú pohľadávku spoločnosti

bola neplatná. Túto zmluvu uzatvorila banka so spoločnosťou ktorá nebola

vlastníkom nehnuteľností.

Súd určil, že aj kúpna zmluva zo dňa 11.11.2014 uzatvorená medzi spoločnosťou

a odporcom (spoločnosťou je neplatná, pretože

odporca kúpil sporné nehnuteľnosti od nevlastníka.

Odporca, ktorý nadobudol sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 11.11.2014

od spoločnosti si musel byť vedomý toho, že na súde prebiehajú

dva súdne spory ohľadom nehnuteľností, ktoré kupoval, ako aj s tým súvisiace riziko.

Odporcovi to bolo známe nie len z evidencie nehnuteľností, ale aj z článku IV. kúpnej

zmluvy zo dňa 11.11.2014, ktorý obsahuje vyhlásenie o ťarchách viaznucich na predávanej

nehnuteľnosti. Odporca, spoločnosť kupoval nehnuteľností s rizikom, ktoré

mu bolo dobre známe a musel predpokladať, že v týchto sporoch vedených na Okresnom

súde Martin môže byť navrhovateľ úspešný. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi

dobrá viera, nebola preukázaná a nemá takú intenzitu, aby zabránila pôvodnému

vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje absolútne vlastnícke právo.

Všeobecne sa má za to, že existencia poznámky zapísanej v katastri nehnuteľnosti

zabezpečuje publicitu prebiehajúceho súdneho konania a narúša, pripadne aj vylučuje

dobromyseľnosť nadobúdateľa vecného práva k nehnuteľnosti. Z toho dôvodu s účinnosťou

od roku 2008 sa rozšírila záväznosť súdnych rozhodnutí o neplatnosť právnych úkonov,

kúpnych zmlúv, alebo rozsudkov o určenie vlastníckeho práva aj na tie osoby, ktoré v čase,

keď vecné právo (vlastnícke právo) k nehnuteľnosti nadobudli, mala vedomosť o existencii

súdneho konania. Nie je podstatné, či osoba, ktorá vlastnícke právo nadobudla, o takejto

poznámke vedela alebo nie. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ v spore vedenom na Okresnom

súde Martin, sp. zn. súd právoplatne rozhodol, že kúpna zmluva, ktorou

spoločnosť nadobudla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, je

neplatná, tak toto rozhodnutie sa vzťahuje aj na ďalších nadobúdateľov vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam, teda aj vo vzťahu k spoločnosti

a spoločnosti (odporca). Pravidlo uvedené v § 159a je výnimkou z pravidla

uvedeného v § 159 ods. 2, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre

účastníkov a pre všetky orgány. V danej spornej veci je výrok o určení neplatnosti celého

reťazca kúpnych zmlúv, ktoré sa týkajú sporných nehnuteľností, podľa

záväzný aj vo vzťahu k spoločnosti a voči spoločnosti

Vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou

nadobudla sporné nehnuteľnosti spoločnosť nie je možne uplatniť princíp

nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere, aj keby táto dobrá viera bola preukázaná.

Nič na tom nemôže zmeniť ani skutočnosť, že spoločnosť

a následne nenesú žiadnu zodpovednosť za neplatnosť predchádzajúcich

zmlúv o prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam...

Podľa názoru odporcu, pokiaľ osoba dotknutá na svojich právach dražbou

vykonanou v konkurznom konaní nenamietala dôvody neplatnosti dražby, nemôže formou

určovacej žaloby žiadať vysloviť rozhodnutie, že ide o dražbu neplatnú.

Tieto skutočnosti podľa názoru súdu v súdenom prípade nie je možné akceptovať,

pretože navrhovateľ, ktorý bol pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností, o vykonávanej

dražbe nevedel, pretože tieto nehnuteľnosti boli v evidencii nehnuteľnosti zapísané

na spoločnosť ktorá tieto nehnuteľnosti nenadobudla v súlade s právom.

Z ustanovení o dobrovoľných dražbách nevyplýva, že by

dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka a teda

že by došlo k prelomeniu zásady „nikto nemôže previesť na niekoho viac práv než má on

sám“. Na tejto zásade sú založené všetky zmluvné prevody vlastníckeho práva

(až na niektoré výnimky). V danom prípade aj vzhľadom na nepreukázanú dobromyseľnosť,

nemohla ani prípadná existencia platnej kúpnej zmluvy, ktorú uzatvoril vedľajší účastník

a odporca, spôsobiť prevod vlastníckeho práva, ak prevodca. t. j. vedľajší účastník, sám

nebol vlastníkom predávaných nehnuteľností. Ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej

v lehote uvedenej v nebola podaná žaloba o neplatnosť,

nemôže spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak záložca (

) nebol sám vlastníkom predmetu dražby...

Podľa ustanovenia sa vlastník môže domáhať vydania veci od toho, kto

mu ju neprávom zadržuje. Je nepochybné, že uvedené ustanovenie sa týka práva

navrhovateľa domáhať sa vydania hnuteľných aj nehnuteľných vecí. V prípade

nehnuteľností obsahom práva na vydanie veci je aj právo na vypratanie nehnuteľností. Ak

by to zákonodarca myslel inak, tak by v uvedenom ustanovení § 126 uviedol, že navrhovateľ

má právo domáhal sa vydania hnuteľných vecí alebo vypratania nehnuteľných veci.

Zužujúci výklad, podľa ktorého je výrok rozsudku na vydanie nehnuteľností materiálne

nevykonateľný, súd nepovažuje za správny, pretože povinnosť vydať nehnuteľné veci zahŕňa

v sebe logicky aj povinnosť tieto nehnuteľnosti vypratať, teda odstrániť z nich svoje vlastné

a iné veci. Vydaním sa má na mysli predovšetkým odovzdanie kľúčov od budovy

a umožnenie vlastníkovi vykonával jeho vlastnícke právo, a to užívaním nehnuteľností.

Tento názor potvrdzuje aj význam slova vydať, tak ako je uvedený v lexikóne slovenského

jazyka, podľa ktorého vydať znamená „odovzdal do rúk, odovzdať do vlastníctva, dať do

moci.“ Obsahom vlastníckeho práva je podľa predmet svojho

vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Je to absolútne právo

vykonávať neobmedzenú moc nad predmetom vlastníckeho práva. Podľa uvedeného výkladu

je obsahom pojmu vydať aj odovzdanie do vlastníctva, ktoré sa logicky realizuje vyprataním

nehnuteľnosti a odovzdaním kľúčov od prevádzkovej budovy.

Skutočnosť, že navrhovateľ od roku 2004 uplatňuje svoje vlastnícke práva

k sporným nehnuteľnostiam pomerne nekvalifikovaným a procesné neefektívnym

spôsobom (súdne spory vedené na Okresnom súde Martin, sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. 21 C/l 9/2008 a sp. zn. ), nemohlo byť

v danom prípade dôvodom pre neposkytnutie súdnej ochrany jeho vlastníckych práv.»

29. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v zásadnom uviedol (s. 3 – 4):

„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom, ako aj

z preskúmavaného rozsudku mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa domáhal

vydania nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v Martine, preukazujúc, že je ich vlastníkom a že

zápis v katastri nehnuteľnosti svedčiaci inému vlastníkovi je nesprávny. Vlastníctvo

navrhovateľa bolo potvrdené rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.

zo dňa 7. 9. 2005, ktorý určil, že je výlučným vlastníkom predmetných

nehnuteľnosti. Na základe tohto rozhodnutia bol vlastník zapísaný na list

vlastníctva, tento zápis bol však zrušený a zapísaná bola spoločnosť na ktorú

predchádzajúci vlastník previedol vlastnícke právo. Následne boli vykonané

ďalšie prevody predmetnej nehnuteľnosti na spoločnosť , .

a pritom rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 14. 5. 2012

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. súd určil, že kúpne

zmluvy o prevode nehnuteľností medzi jednotlivými subjektmi (

) sú neplatné. Ďalším vlastníkom

nehnuteľností sa dobrovoľnou dražbou mal stať .

Tento následne previedol nehnuteľnosť na subjekt, ktorý je zapísaný na liste vlastníctva, a to

odporcu v tomto konaní.

... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací súd s rozhodnutím

prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku plne stotožnil

a v zmysle na tieto poukazuje. Odvolatelia k veci samotnej neuviedli

žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli

spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to nadväzujúce vydané rozhodnutie

prvostupňového súdu. Odvolací súd tak dospel k záveru, že prvostupňový súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré

vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými

sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

'Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s zdôvodnil.

Následne správne prvostupňový súd rozhodol aj o náhrade trov konania jednotlivých

účastníkov.

Aj odvolací sud má za to. že navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo

k nehnuteľnosti a oprávnene sa potom domáhal voči subjekt, ktorý jeho vlastnícke právo

obmedzuje, vydania veci, pričom pod pojmom vydanie, pokiaľ sa jedná o nehnuteľnosť, sa

rozumie aj jej vypratanie a odovzdanie vlastníkovi tak, aby tento riadnym spôsobom mohol

vykonávať svoje vlastnícke právo. To že je navrhovateľ vlastník, preukázal rozsudkom

z roku 2005 a odvtedy, napriek tomu, že došlo k viacerým prevodom sporných

nehnuteľnosti, nebolo preukázané, že by jeho vlastnícke právo nejakým spôsobom zaniklo.

Ak teda navrhovateľ mal potvrdené, že v roku 2005 bol vlastníkom veci, nemohli následne

prevody nehnuteľností spôsobiť, že vlastníkom sa stal iný subjekt, čo nakoniec vyplynulo aj

z rozhodnutia súdu, ktorým boli vyslovené neplatnosti kúpnych zmlúv jednotlivých subjektov

ktoré vec medzi sebou prevádzali. Správny je záver prvostupňového súdu aj v tom, že

vedľajší účastník nemohol riadnym spôsobom nadobudnúť vlastnícke právo, nakoľko toto

odvodzoval od dobrovoľnej dražby a ani v tomto prípade nemohol vlastníctvo nadobudnúť,

pokiaľ dražená vec nepatrila subjektu, ktorý súhlasil s dobrovoľnou dražbou. Následne

potom nemohla byť platne uzatvorená kúpna zmluva, ktorou vedľajší účastník previedol

vlastnícke právo na odporcu. Na základe týchto skutočností odvolací sud odvolania

nepovažoval za dôvodné a rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

30. Podľa

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) v znení neskorších predpisov údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa

nepreukáže opak.

31. Podľa platného a účinného v čase

rozhodovania okresného súdu a krajského súdu (ďalej len „OSP“) súd je viazaný

rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109

ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd.

Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a kto ich

spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise

základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

32. Podľa inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu,

môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom

rozhodnutie, súd z neho vychádza.

33. Podľa § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii kupujúci pri odplatnom

prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol

vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej

majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci. Správca zodpovedá

pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže preukáže, že konal

s odbornou starostlivosťou

34. Ústavný súd z hľadiska argumentov sťažovateliek preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a nezistil takú skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup krajského súdu nemajúci oporu v zákone.

35. Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek týkajúcu sa absencie dostatočného

odôvodenia zo strany krajského súdu k námietkam prezentovaným sťažovateľkami v ich

odvolaní (najmä čo sa týka oprávnenosti súdu v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú

riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže súd aj

odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností; záveru súdu o dobromyseľnosti, resp.

nedobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade ako nadobúdateľky pri prevode vlastníckeho

práva k sporným nehnuteľnostiam; výkladu § 93 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a postupu žalobcu pri uplatňovaní si svojich práv vo vzťahu k sporným

nehnuteľnostiam v rámci konkurzného konania a dobrovoľnej dražby, na ktorej boli sporné

nehnuteľnosti speňažené), k tomu ústavný súd uvádza, že z relevantnej časti napadnutého

rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej

inštancie, s jeho právnym posúdením veci, ako aj s odôvodnením rozsudku okresného súdu.

V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku krajsky súd uviedol, že sťažovateľky

vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie

nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to

nadväzujúce vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie krajský súd v odôvodnení svojho

napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca v konaní nepochybne preukázal svoje vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam, čo okresný súd vo svojom rozsudku dôsledne

a presvedčivo odôvodnil.

35.1 Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

je síce stručné, avšak vzhľadom na skutočnosť, že námietky sťažovateliek uvedené

v odvolaní sú totožné s ich argumentáciu uplatnenou v priebehu konania pred okresným

súdom, na ktorú okresný súd podľa názoru ústavného súdu reagoval ústavne

akceptovateľným spôsobom (pozri bod 28 odôvodnenia), a s poukazom na stotožnenie sa

krajského súdu s vecnou správnosťou rozhodnutia okresného súdu, kde ústavný súd ako

celok posudzoval odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu spolu s odôvodnením

rozsudku okresného súdu, je v hraniciach ústavnej akceptovateľnosti. Navyše takýto postup

krajskému súdu umožňovalo aj v tom čase platné a účinné znenie , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

35.2 Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd dodáva, že aj ESĽP v rámci svojej

rozhodovacej činnosti dospel k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia formou odkazu

na odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšieho stupňa je dostatočné, pokiaľ sťažovateľ

vo svojom opravnom prostriedku uplatňoval v zásade rovnaké argumenty ako

v predchádzajúcej fáze konania (Gomez Cespon v. Switzerland. Rozsudok z 5. 10. 2010

k sťažnosti č. 45343/08, oddiel 1).

36. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v civilnom konaní. Z (platný a účinný v čase rozhodovania okresného

súdu a krajského súdu) vyplýva, že v občianskom súdnom konaní môže súd riešiť

prejudiciálne otázky. Posúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je otázkou

uvedenou v , obsahom ktorého sú taxatívne vymedzené prípady, ktoré súd

nemôže v konaní riešiť ako otázky predbežné. Z uvedeného vyplýva, že postup aplikovaný

krajským súdom v spojení s okresným súdom, pri ktorom súdy v konaní o vlastníckej

žalobe (v danom prípade žaloba o vydanie veci) v súlade s ako predbežnú riešili

otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa odchýlili od stavu

zapísaného v katastri nehnuteľností, tak nemôže zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

36.1 K podobnému záveru dospel ústavný súd aj v prípade aplikácie § 93 ods. 3

zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom a okresným súdom v danom

prípade. Z citovaného znenia § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii platného

a účinného v čase začatia konkurzného konania na majetok úpadcu, v rámci ktorého došlo

k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, vyplýva, že kupujúci

pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď

úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebo tretia

osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je vlastníkom veci, teda pokiaľ

kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nebol dobromyseľný. Ustanovenie

v uvedenej podobe nadobudlo účinnosť od 1. januára 2012 (dovtedy platné a účinné znenie

§ 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii: Kupujúci pri odplatnom prevode veci

zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto

veci. Správca zodpovedá pôvodnému vlastníkovi veci za škodu, ktorá mu tým vznikla, ibaže

preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou.) a z dovtedy platného prelomenia zásady

„nemo plus iuris“ sa vylúčil prípad nedobromyseľného nadobúdateľa, t. j. prípad, ak osoba

pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu vedela alebo musela vedieť, že úpadca

nie je vlastníkom veci. Aj v danom prípade tak platí, že ak krajský súd v spojení so súdom

prvej inštancie skúmali dobromyseľnosť sťažovateľky v 1. rade pri odplatnom prevode veci

zapísanej do súpisu, postupovali v súlade so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, a teda

uvedený postup, pri ktorom súdy svoj záver o existencii dobromyseľnosti, resp.

nedobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade odôvodnili ústavne akceptovateľným spôsobom,

ako tomu bolo aj v danom prípade, nemôže zakladať dôvod na zásah ústavného súdu

do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Len na dôvažok ústavný súd poznamenáva, že len samotná

skutočnosť, že k prevodu vlastníckeho práva, či už k hnuteľnej, alebo nehnuteľnej veci

dochádza v rámci konkurzného konania pod dozorom správcu a konkurzného súdu,

s poukazom na v súčasnosti platnú právnu úpravu (§ 93 ods. 3 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii) automaticky neznamená (ako sa mylne domnievajú sťažovateľky),

že nie je možné vlastníckou žalobou uplatniť určenie vlastníckeho práva pôvodným

vlastníkom proti osobe, ktorá pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu vedela alebo

musela vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu,

nie je vlastníkom tejto veci.

37. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľky sa

s názorom krajského súdu v napadnutom rozsudku (ktorý je potrebné vnímať ako celok

spolu s názorom okresného súdu, na ktorý krajský súd vo svojom napadnutom rozsudku

poukazuje) nestotožňujú (najmä čo sa týka oprávnenosti súdu v konaní o vlastníckej žalobe

ako predbežnú riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže

súd aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností; záveru súdu

o dobromyseľnosti, resp. nedobromyseľnosti sťažovateľky v 1. rade ako nadobúdateľky

pri prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam; výkladu § 93 ods. 3 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii a postupu žalobcu pri uplatňovaní si svojich práv vo vzťahu

k sporným nehnuteľnostiam v rámci konkurzného konania a dobrovoľnej dražby, na ktorej

boli sporné nehnuteľnosti speňažené), nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (II. ÚS , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne

odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové

a právne skutočnosti (, ).

38. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

39. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

40. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateliek dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol sťažovateľkám poskytnúť ochranu

v rámci dovolacieho konania, keď dovolanie smerujúce proti napadnutému rozsudku

krajského súdu odmietol ako neprípustné, v dôsledku čoho považujú sťažovateľky

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesprávne a svojvoľné, a teda také, ktorým došlo

k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

41. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

42. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ). Samozrejme, to sa netýka ústavnej neudržateľnosti

výkladu ustanovení o prípustnosti dovolania najvyšším súdom, v takom prípade musí

ústavný súd zasiahnuť.

43. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

44. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky v 1. rade z dôvodu podľa § 447

písm. c) a f) . V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky v 1. rade

odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal

so všetkými dovolacími námietkami. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo.

45. V rámci skúmania podmienky prípustnosti dovolania podľa

najvyšší súd skúmal námietky sťažovateľky v 1. rade založené na tvrdení, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené, nesprávne a arbitrárne.

K dovolaniu sťažovateľky v 1. rade v tejto časti najvyšší súd v odôvodnení svojho

napadnutého uznesenia uviedol (bod 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu): „Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou

postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho

odôvodnenia, ako už bolo uvedené v bode 9. je takým nesprávnym procesným postupom,

ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej

miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci

o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu totiž v spojení

s rozsudkom prvoinštančného súdu uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie

a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu

s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak

v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne

posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj

odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolateľka preto nedôvodne argumentovala,

že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Dovolanie v tejto časti tak nebolo

prípustné.“

45.1 S prihliadnutím na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd sťažovateľkám ozrejmil, že „konanie pred súdom

prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku

odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu)

jednotu“ a ako celok je následne potrebné vnímať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu,

ako aj napadnutého rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, ústavný súd konštatuje,

že odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení v tejto časti napĺňa

atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a preto ústavný súd

považuje túto námietku sťažovateliek za neopodstatnenú (k uvedenému pozri aj bod 35

odôvodnenia).

46. Pokiaľ ide o podmienku prípustnosti dovolania podľa ,

na ktorú poukazovali sťažovateľky v dovolaní, existenciu ktorej sťažovateľky v danom

prípade odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, a to otázky,

či je súd oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú riešiť otázku vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže súd aj odchýliť od stavu zapísaného

v katastri nehnuteľností (ako tomu bolo v danom prípade), k tomu najvyšší súd

v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol:

«16. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku z 27. októbra 2000

sp. zn. uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 86/2000 (ďalej len „rozhodnutie R 86/2000“) vyslovil

právny názor, podľa ktorého súd je oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú

otázku riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; pri posúdení otázky, kto je

vlastníkom, môže sa aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností. Vychádzal

z toho, že v občianskom súdnom konaní súd môže riešiť rôzne prejudiciálne otázky.

Posúdenie otázky vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci nie je otázkou, ktorú by súd

nemohol v konaní riešiť ako otázku predbežnú. Súd je preto oprávnený v spore o vydanie

(vypratanie) nehnuteľnosti riešiť túto otázku za predpokladu, že o nej nebolo už vydané

príslušným orgánom rozhodnutie (predpokladom úspešnosti takejto žaloby je (okrem iného)

preukázanie vlastníckeho práva žalobcom); nie je pritom rozhodujúce, že otázka vlastníctva

môže byť riešená aj v samotnom konaní súdu o žalobe podľa (

ods. 1 písm. c) ). Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu, keďže bolo uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, treba

považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. I písm. a)

Žalovanou nastolená právna otázka, bola teda v rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu vyriešená. Neprichádza preto do úvahy prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1

písm. b) , ale podľa písm. a) , v ktorom prípade podmienkou prípustnosti je

odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

17. Pokiaľ v preskúmavanej veci odvolací súd v konaní o žalobe o vydanie

(vypratanie) nehnuteľností, ktorá je nesporne žalobou vlastníckou, riešil prejudiciálne, kto

je vlastníkom nehnuteľností a pri jej riešení sa odchýlil od stavu zapísaného v katastri

nehnuteľností, neodklonil sa od vyššie uvedeného judikátu. Nebola tým splnená jedna

z podmienok prípustnosti dovolania vyplývajúca z ustanovenia

Dovolanie žalovanej preto ani v tejto otázke prípustné nie je.»

46.1 Ústavný súd konštatuje, že aj odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v jeho

napadnutom uznesení v tejto časti napĺňa atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia

súdneho rozhodnutia. K argumentácii sťažovateliek obsiahnutej v ústavnej sťažnosti,

v ktorej uvádzajú, že „najvyšší súd absolútne neriešil pointu dovolania“, kde pointou

dovolacích námietok bolo najmä posúdenie, či môže všeobecný súd rozhodnúť o povinnosti

vydať nehnuteľnosť skôr ako v samostatnom konaní s totožnými stranami sporu rozhodne

o určení vlastníckeho práva, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd v citovanom odôvodnení

svojho rozhodnutia dal sťažovateľkám jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na nimi predloženú

otázku (pozri bod 16 prvú vetu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

Z predmetného odôvodnenia je totiž zrejmé, že najvyšší súd už vyslovil svoj názor

na otázku, či je všeobecný súd oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú riešiť

otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pri posúdení ktorej sa môže súd aj odchýliť

od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností (s pozitívnym výsledkom), pričom je potrebné

si uvedomiť, že ak súd v konaní rieši nejakú otázku ako predbežnú, znamená to, že o tejto

otázke ešte nebolo žiadnym súdom alebo orgánom právoplatne rozhodnuté. Skutočnosť,

že najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia výslovne neuviedol,

že „všeobecný súd je oprávnený rozhodnúť o povinnosti vydať nehnuteľnosť skôr ako

v samostatnom konaní s totožnými stranami sporu rozhodne o určení vlastníckeho práva“,

teda že v odôvodnení sa nevyskytla formulácia vety očakávaná sťažovateľkami, neznamená,

že záver vyplývajúci z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je odlišný.

S poukazom na uvedené tak ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateliek

za neopodstatnenú (k uvedenému pozri aj bod 36 odôvodnenia).

47. Vo vzťahu k podmienke prípustnosti dovolania podľa ,

existenciu ktorej sťažovateľky v dovolaní odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená, a to otázky, či „dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosti

z konkurzu bez ohľadu na to, či bola/nebola nehnuteľnosť zaradená do súpisu majetku

konkurznej podstaty oprávnene (najmä v prípade, ak žalobca voči zaradeniu tohto majetku

do súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal a ani inak voči tomu nenamietal) a či vlastník

nehnuteľnosti bol/nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky, inými

slovami otázka, či platí ust. v slovenskom právnom poriadku“, najvyšší súd

v zásadnom uviedol:

„19. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska , musí

mať zreteľne charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda

v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd

riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie o právnu otázku, ktorá

podľa dovolateľa mala byť riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo

rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným

v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi

posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Za otázku

relevantnú v zmysle nemožno považovať ani otázku, ktorá je riešená

priamo textom príslušnej právnej normy.

20. V danom prípade otázka formulovaná dovolateľkou je riešená priamo v hypotéze

ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii, ktoré

stanovuje, že kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne

vlastnícke právo aj vtedy, keď úpadca nebol vlastníkom tejto veci, ibaže vedel alebo musel

vedieť, že úpadca alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu, nie je

vlastníkom veci. Citované zákonné ustanovenie umožňuje nadobúdateľovi v konkurze pri

odplatnom prevode nehnuteľnosti zapísanej do súpisu nadobudnúť vlastnícke právo aj

vtedy, ak úpadca nebol vlastníkom nehnuteľnosti za predpokladu, že nadobúdateľ je

dobromyseľný, a teda že nevedel a ani nemohol vedieť, že úpadca (tretia osoba, ktorej

majetok zabezpečuje záväzok úpadcu) nie je jej vlastníkom. Priamo citované zákonné

ustanovenie dáva teda jednoznačnú odpoveď na dovolateľkou formulovanú otázku, že

dobromyseľný nadobúdateľ môže v konkurze nadobudnúť nehnuteľnosť zaradenú do súpisu

majetku konkurznej podstaty aj od nevlastníka. Konajúce súdy preto takýmto spôsobom

formulovanú otázku neriešili a ani riešiť nemohli. So zreteľom na uvedené dovolací súd

dospel k záveru, že uvedenú otázku nemožno považovať za relevantnú z hľadiska

ustanovenia Nebol tak splnený zákonný predpoklad prípustnosti

dovolania vyplývajúci z citovaného zákonného ustanovenia.

21. Dovolací súd v súvislosti s touto otázkou považuje za potrebné dodať, že súd

prvej inštancie nepochybne aplikoval na vec vyššie zmienené ustanovenie § 93 ods. 3

o konkurze a reštrukturalizácii a u intervenientky (ale aj u žalovanej)

posudzoval jej dobrú vieru pri nadobudnutí sporných nehnuteľností v konkurznej dražbe

a dospel k záveru, že intervenientka, vzhľadom na okolnosti danej veci, nebola pri

nadobúdaní nehnuteľností dobromyseľná, a teda vlastnícke právo k nim nenadobudla. Ak sa

odvolací súd v zmysle v celom rozsahu s odôvodnením rozsudku súdu

prvej inštancie stotožnil a na jeho dôvody odkázal, za vecne správny považoval aj tento

záver súdu prvej inštancie (pozri k tomu bod 10. rozsudku). Dovolateľka ale správnosť tohto

právneho názoru v podanom dovolaní nenapadla.“

47.1 Aj vo vzťahu k už uvedenému odôvodneniu obsiahnutému v napadnutom

uznesení najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie v citovanej časti napĺňa

atribúty ústavne udržateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z argumentácie

sťažovateliek obsiahnutej v ústavnej sťažnosti vyplýva, že tieto sa od najvyššieho súdu

v rámci dovolacieho konania dožadovali, aby v rámci skúmania podmienky prípustnosti

dovolania podľa preskúmal námietky sťažovateľky v 1. rade založené

v zásadnom na tvrdení, že nedobromyseľnosť kupujúceho v zmysle zákona o konkurze

a reštrukturalizácii je potrebné vnímať ako vedomosť kupujúceho (získanú z iného súdneho

rozhodnutia vydaného na základe žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty) o tom,

že vlastníkom veci zapísanej do súpisu konkurznej podstaty je iný subjekt ako osoba úpadcu

alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje záväzok úpadcu. Ústavný súd, vychádzajúc

z obsahu dovolania podaného sťažovateľkou v 1. rade proti napadnutému rozsudku

krajského súdu a obsahu ústavnej sťažnosti, dospel k záveru, že argumentácia obsiahnutá

v dovolaní na účely preukázania existencie prípustnosti dovolania podľa

(pozri bod 47 odôvodnenia) nie je totožná s argumentáciou obsiahnutou v ústavnej

sťažnosti, na ktorú sťažovateľky poukazujú ako na námietku (uvedená v úvode tohto bodu

odôvodnenia), s ktorou sa najvyšší súd vo svojom napadnutom uznesení nevysporiadal.

47.2 Ústavný súd konštatuje, že je zásadný rozdiel medzi tým, ako bola dovolacia

námietka koncipovaná v dovolaní [právna otázka, od ktorej malo závisieť rozhodnutie

krajského súdu znela, či dobromyseľný nadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosti z konkurzu

bez ohľadu na to, či bola/nebola nehnuteľnosť zaradená do súpisu majetku konkurznej

podstaty oprávnene (najmä v prípade, ak žalobca proti zaradeniu tohto majetku do súpisu

konkurznej podstaty žalobu nepodal a ani inak proti tomu nenamietal) a či vlastník

nehnuteľnosti bol/nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove záväzky], a tým

ako ju vnútorne vnímali sťažovateľky [právna otázka – nedobromyseľnosť kupujúceho

v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii je potrebné vnímať ako vedomosť

kupujúceho (získanú z iného súdneho rozhodnutia vydaného na základe žaloby o vylúčenie

veci z konkurznej podstaty) o tom, že vlastníkom veci zapísanej do súpisu konkurznej

podstaty je iný subjekt ako osoba úpadcu alebo tretia osoba, ktorej majetok zabezpečuje

záväzok úpadcu] a následne formulovali, ale až v ústavnej sťažnosti. Zatiaľ čo právna

otázka koncipovaná v dovolaní sa celkom zjavne týka posúdenia skutočnosti, či zákon

o konkurze a reštrukturalizácii obsahuje právnu úpravu (a či je táto právna úprava platná),

obsahom ktorej by bolo prelomenie zásady „nemo plus iuris“ (pričom na podstate položenej

otázky nič nemení ani sťažovateľkou v 1. rade načrtnutá situácia, keď žalobca proti

zaradeniu sporného majetku do súpisu konkurznej podstaty nepodal žalobu a ani inak proti

zaradeniu sporného majetku do súpisu konkurznej podstaty nenamietal), právna otázka, ako

ju vnímali sťažovateľky, avšak formulovali až v ústavnej sťažnosti, sa týka posúdenia

existencie dobromyseľnosti nadobúdateľa. Z uvedeného dôvodu nie je možné najvyššiemu

súdu klásť za vinu, že sa nevysporiadal s argumentom, ktorý nebol obsahom dovolania.

47.3 Vzhľadom na uvedené tak ústavný súd považuje aj túto námietku sťažovateliek,

v zmysle ktorej sa najvyšší súd nevysporiadal s ich námietkou, ktorá však v znení tak, ako

ju formulovali v ústavnej sťažnosti, nebola obsahom dovolania, za neopodstatnenú.

48. K podmienke prípustnosti dovolania podľa , existenciu ktorej

sťažovateľky odôvodňovali tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, a to otázky „možnosti, aby v inom konaní ako v konaní o neplatnosti

dobrovoľnej dražby bola dobrovoľná dražba vyhlásená prejudiciálne za neplatnú“

(odvolací súd v danom prípade podľa názoru sťažovateliek riešil ako predbežnú otázku

platnosti dobrovoľnej dražby, na ktorej boli speňažené sporné nehnuteľnosti, čo je v rozpore

so závermi vyplývajúcimi z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010, na ktoré sťažovateľky poukazujú v dovolaní), najvyšší súd uviedol:

„22. Napokon, ani námietka dovolateľky, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázke možnosti posúdiť neplatnosť dobrovoľnej

dražby v inom konaní, než v konaní podľa § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách,

neobstojí. Konajúce súdy totiž v tomto spore neplatnosť dobrovoľnej dražby vôbec neriešili,

a to ani ako otázku prejudiciálnu. Nejde preto o právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu. Nebol tak splnený jeden zo základných predpokladov

prípustnosti dovolania vyplývajúci z ustanovenia Pre všetky prípady

vymenované pod písmenami a), b) a c) totiž platí, že dovolanie pre

nesprávne právne posúdenie vecí je prípustné vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu alebo

zmeňujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak dovolateľom nastolená otázka je otázkou

právnou (v žiadnom prípade sa nepripúšťa riešenie skutkových otázok) a ak ide o takú

právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu.“

48.1 S poukazom na citovanú časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v uvedenom

rozsahu je síce stručné, avšak napriek tomu napĺňa atribúty ústavne udržateľného

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky sťažovateliek obsiahnuté

v ústavnej sťažnosti, v zmysle ktorých je otázka posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby

v okolnostiach daného prípadu relevantná, a teda najvyšší súd sa týmto dovolacím dôvodom

mal zaoberať, k tomu ústavný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu a rozsudku okresného súdu je zrejmé, že odvolací súd (v spojení so súdom

prvej inštancie) v danej veci vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam ako podstatnú riešili právnu otázku týkajúcu sa dobromyseľnosti

sťažovateliek pri prevode vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Otázkou

platnosti, resp. neplatnosti dražby, na ktorej došlo k speňaženiu sporných nehnuteľností, sa

všeobecné súdy v danom prípade nezaoberali, v súvislosti s čím ústavný súd dodáva,

že riešenie danej otázky nebolo pre toto konanie v konečnom dôsledku ani potrebné.

Z uvedeného dôvodu nedostatok obšírnejšieho odôvodnenia v danom prípade nie je ústavne

relevantný, a teda spôsobilý spochybniť konformitu záverov napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu s .

48.2 V nadväznosti na uvedené ústavný súd dopĺňa, že v právnej teórii prevláda

právny názor podporovaný ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu

reprezentovanou uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra 2012,

ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 61/2014, v zmysle ktorého je možné zaoberať sa platnosťou

dobrovoľnej dražby len v rámci konania o žalobe o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2

o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej

rady č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Notársky poriadok“), avšak ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej

v lehote uvedenej v § 21 Notárskeho poriadku nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže

spôsobiť nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo

záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Teda, ako už bolo uvedené, je

akceptované, že zaoberať sa platnosťou dobrovoľnej dražby je možné len v rámci konania

o žalobe o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2 Notárskeho poriadku, čo všeobecné súdy

akceptovali aj v danom prípade. Samotná platnosť dražby však nie je jedinou podmienkou

nadobudnutia vlastníckeho práva k vydraženej nehnuteľnosti. Nezávisle od tejto podmienky

je možné a potrebné skúmať, či boli splnené aj iné podmienky nadobudnutia vlastníckeho

práva vyplývajúce z právneho poriadku, a teda aj dodržanie zásady „nemo plus iuris“

a s tým spojené vlastníctvo navrhovateľa dražby (prípadne záložcu). Vzhľadom na to,

že v danom prípade bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obchodná

spoločnosť , ktorá v prípade dobrovoľnej dražby figurovala ako vlastník

sporných nehnuteľností, ktorým boli zabezpečené záväzky úpadcu vo vzťahu k veriteľovi –

, nebola skutočným vlastníkom týchto sporných nehnuteľností, bolo úlohou

okresného súdu s poukazom na § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii skúmať,

či sťažovateľka v 2. rade v pozícii nadobúdateľa bola v prípade prevodu vlastníckeho práva

k sporným nehnuteľnostiam dobromyseľná, čím sa súdy ako s právnou otázkou,

od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie vo veci v danom prípade, ústavne

akceptovateľným spôsobom a v ústavne akceptovateľnom rozsahu zaoberali.

48.3 S poukazom na uvedené tak ústavný súd považuje aj túto námietku

sťažovateliek za neopodstatnenú.

49. Vo vzťahu k námietke sťažovateliek, že najvyšší súd sa vo svojom napadnutom

uznesení nevysporiadal s ich námietkou týkajúcou sa prípustnosti dovolania podľa § 421

písm. c) , existenciu ktorej sťažovateľka v 1. rade v dovolaní odôvodňovala tým,

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne, a to otázky „možnosti, aby v inom konaní ako v konaní

o neplatnosti dobrovoľnej dražby bola dobrovoľná dražba vyhlásená prejudiciálne

za neplatnú“, v súvislosti s čím sťažovateľka v 1. rade v dovolaní poukázala na dve

rozhodnutia najvyššieho súdu s rozdielnym záverom k citovanej otázke (rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 18.decembra 2012 a rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 16. decembra 2010), ústavný súd uvádza, že najvyšší súd sa

síce s uvedeným argumentom vo svojom napadnutom uznesení explicitne nevysporiadal,

avšak z bodu 22 odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší

súd dospel k záveru, že otázka možnosti, aby v inom konaní ako v konaní o neplatnosti

dobrovoľnej dražby bola dobrovoľná dražba vyhlásená prejudiciálne za neplatnú,

nepredstavovala v danom prípade právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu, je možné jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť záver

o neprípustnosti dovolania v zmysle .

49.1 S poukazom na uvedené nedostatok obšírnejšieho odôvodnenia v danom prípade

nie je ústavne relevantný, a teda spôsobilý spochybniť konformitu záverov napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu s .

50. Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateliek nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho

závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

51. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľky sa

nestotožnili ani s názorom najvyššieho súdu uvedeným v jeho napadnutom uznesení

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj

arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

52. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, )

53. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

54. Ústavný súd konštatuje, že v sebe zahŕňa viacero základných

práv, a to základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, základné právo

na verejné prerokovanie veci, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

a základné právo na vylúčenie verejnosti z verejného prerokovania veci len v prípadoch

ustanovených zákonom.

55. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k sťažovateľkami označeným právam

je potrebné konštatovať, že ústavná sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby sa

z nej dalo vyvodiť, aké konkrétne základné práva obsiahnuté v mali byť

porušené a ako mali byť sťažovateľky na týchto právach poškodené napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

56. Ústavný súd zdôrazňuje, že v ústave a v má presne

definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj

vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a

ods. 1 ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je

ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania ( ).

57. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky podali ústavnému súdu ústavnú

sťažnosť, v ktorej absentuje odôvodnenie, teda argumentácia, relevantné námietky

a prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia v danom prípade bližšie neoznačených

základných práv vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu.

58. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa

zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

59. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

60. Ústavný súd dodáva, že podľa , ak má návrh

na začatie konania uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné

nedostatky, môže ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky

odstránil. Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh

na začatie konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42

ods. 2 písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

61. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa , nie je

možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť po uplynutí lehoty

stanovenej v , o to viac v prípade, ak sú sťažovateľky

v konaní pred ústavným súdom zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd

v okolnostiach daného prípadu sťažovateľky na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti

spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti nevyzýval.

62. Pretože predmetná ústavná sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48

ods. 2 napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho

súdu v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného

súdu ustanovuje a , a to relevantné odôvodnenie ako

východiskový rámec ústavnej sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti v súlade s § 56

ods. 2 písm. c) odmietol pre nesplnenie zákonom ustanovených

náležitostí.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva vlastniť majetok podľa dodatkového protokolu napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

63. Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj z napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo

dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateliek vlastniť majetok podľa

a práva vlastniť majetok podľa dodatkového protokolu, preto

ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

64. „Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené

v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v však nemožno

vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ ().

65. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom ESĽP, podľa ktorého

vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo nadobudnúť majetok

(Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A, 1983, č. 70).

66. S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade, keď nastala

situácia, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka (žalobcu) pôsobil princíp

ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa (sťažovateliek), všeobecné súdy ústavne

akceptovateľným spôsobom a v ústavne akceptovateľnom rozsahu skúmali existenciu

dobrej viery na strane sťažovateliek v súvislosti s prevodom vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam a dospeli k záveru o tom, že na strane sťažovateliek neboli splnené

zákonné podmienky potrebné na to, aby nadobudli vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam,

nie sú dané dôvody na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkami označeného

základného práva vlastniť majetok podľa a práva vlastniť majetok podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

67. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateliek uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v tomto prípade nedošlo. Bezpredmetným tak bolo aj rozhodnutie ústavného súdu

o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2020

Miroslav Duriš predseda senátu