Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/265/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: K. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, R. 5, občan SR, zastúpená: Mgr. Martin Paškala, advokát, so sídlom Záhradnícka 25, Bratislava, proti žalovanému: Dan-Slovakia Agrar, a.s., so sídlom Nový Dvor, Veľký Meder, IČO: 36 240 729, zastúpený: Deloitte Legal s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 23, Bratislava, IČO: 36 868 019, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. -1085 zo dňa 21. júna 2017, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. -1084 zo dňa 21. júna 2017, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania strán sporu p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že o výške náhrady trov konania priznanej znalkyni rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Odvolací súd p r i z n á v a žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie rozhodol tak, že určuje sa, že žalobkyňa K. U., rod. R., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, bytom F. 8, XXX XX R., občan SR je vlastníčkou v podiele 1/1 novovytvorených parciel -parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 3658 m 2,-parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 38317 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 876 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 114 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 264 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 185 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 590 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 151 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 1620 m X nachádzajúcich sa v k.ú. H. L., vytvorených geometrickým plánom Ing. Yvety Strhanovej č. -2 zo dňa 5.12.2016, overeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor dňa 28.12.2016 pod č. XXXX/XX, vytvorených z parciel zapísaných Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor, na LV č. XXXX ako -parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 19169 m 2, -parcela registra C KN č. XXXX/X orná pôda o výmere 280320 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 904 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 904 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 1348 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 6908 m 2, -parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 9495 m 2, -

parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 3398 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX ostatné plochy o výmere 7429 m 2 nachádzajúce sa v k.ú. H. L.. Geometrický plán č. XC/X/XXXX- X zo dňa 5.12.2016 tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 14.01.2008 sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a to parc. č. XXX pôvodne zavedená v k.ú. H. L. vo vložke č. XXX, vedenú na M. G., rod. W., ktorej majetok bol skonfiškovaný podľa Nariadenia SNR V zmysle návrhu prídelového plánu potvrdeného Okresnou roľníckou komisiou v Komárne dňa 8.5.1948 malo byť pridelených 498 ha pôdy 36 prídelcom zápisnicou spísanou dňa 31.1.1947 na úrade Miestnej správnej komisie vo H. L. prevzalo 10 prídelcov role spolu vo výmere 34,5 ha, pričom Y. R. s manželkou prevzal do držby a úžitku 4,603 ha z parc. č. XXX/X-X. Právny predchodca žalobkyne Y. R., nar. XX.X.XXXX, zomrel dňa 21.10.1991 a Obvodný súd Bratislava V. dňa 23.10.1997 dedičstvo po ňom prejednal v konaní D 60/93. Dňa 23.10.1997 bolo teda vydané Osvedčenie o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7.11.1997. V zmysle tohto osvedčenia došlo k schváleniu dedičskej dohody, podľa ktorej výmer pôdy č. 2938/48-11, parc. č. 396/1-2 roľa vo výmere 46037 m2 v 1/1-ine, PK neidentické, nadobudla do vlastníctva žalobkyňa. Keďže nehnuteľnosti v pozemkovom katastri neidentické, nespĺňali podmienky na zápis do katastra nehnuteľností, tieto boli zapísané na LV č. XXX v časti iné údaje ako poznámka. Dňa 15.2.2001 uzatvorila žalobkyňa ako prenajímateľ s Poľnohospodárskym družstvom Veľké Kosihy nájomnú zmluvu č. XXX, ktorej predmetom bol prenájom pozemkov z parc. č. XXX/X a XXX/X do užívania družstva na dobu určitú, počnúc od 1.1.2000 na 7 rokov s 2.000,-Sk/ha. Až v roku 2006 sa dozvedela, že tieto parcely boli zlúčené do „C“ parcely č. XXX/X a túto parcelu v celosti odkúpil vedľajší účastník. V liste z roku 2006 Obec Veľké Kosihy jej uviedla, že mala vedomosť o vlastníckom práve žalobkyne, ale sporná parcela bola vo vlastníctve obce a bola vedená na LV č. XXX. Vzhľadom na tieto skutočnosti mala za to, že vlastnícke právo možno zásadne nadobudnúť len od vlastníka a teda vlastnícke právo sa nadobúda v takom rozsahu, v akom ho mal pôvodný vlastník. Starosta Obce Veľké Kosihy vedel, že časť parciel č. XXX/X a XXX/X je vo vlastníctve žalobkyne, len neboli identifikované v katastrálnom operáte a napriek tomu obec tieto parcely previedla. Poukázala, že má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, pretože žalovaný bol zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník. Súd dňa 13.3.2017 pripustil zmenu petitu nasledovne: Určuje sa, že žalobkyňa K. U., rod. R., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, bytom F. 8, XXX XX R., občan SR je vlastníčkou novovytvorených parciel - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 3658 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 38317 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 876 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 114 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/ XX zast. plochy a nádvoria o výmere 264 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 185 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 590 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 151 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 1620 m X nachádzajúcich sa v k.ú. H. L., vytvorených geometrickým plánom Ing. Yvety Strhanovej č. -2 zo dňa 5.12.2016, overeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor dňa 28.12.2016 pod č. XXXX/XX, vytvorených z parciel zapísaných Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor, na LV č. XXXX ako - parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 19169 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X orná pôda o výmere 280320 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 904 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 904 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 1348 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 6908 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 9495 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 3398 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 7429 m X nachádzajúce sa v k.ú. H. L.. Geometrický plán č. -2 zo dňa 5.12.2016 ako súčasť doplnenia znaleckého posudku č. 5/2009 zo dňa 12.12.2016 tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Žalovaný ako účastník konania uviedol, že žalobu žiada zamietnuť. Poukázal na to, že dňa 11.12.2006 uzatvoril žalovaný s vedľajším účastníkom (jeho postavenie dňom 30.6.2016 zaniklo) kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva z vedľajšieho účastníka na žalovaného. Vedľajší účastník nadobudol nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy, uzatvorenej s Obcou H. L. vo forme notárskej zápisnice č. N 10/2005 a obec mala toto vlastníctvo nadobudnúť na základe protokolu zo dňa 27.7.1991 od Čsl. štátu - ONV v likvidácii Komárno. Ďalej uviedol, že žalobkyňa nepreukázala svoje vlastnícke právo voči predmetným pozemkom, neozrejmila podstatnú vadu výmeru v tom, že absentovalo určenie prídelovej ceny, ani to, že by bola žalobkyňa, alebo jej právny predchodca prídelovú cenu zaplatil. Uviedol, že výmer nemohol byť listinou, ktorá by zakladala vlastníctvo právneho predchodcu žalobkyne, pretože boli predložené zápisnice zo zasadnutia buď roľníckych komisií, alebo iných orgánov miestnych národných výborov, tieto komisie boli vytvárané ako pracovné a len spracovávali podklady ku konečnému rozhodnutiu, o konečnom prídelovom pláne však rozhodovalo Povereníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy, ktoré aj vydalo listinu ako kompetentný orgán a to konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a so splátkovým plánom, kde však právny predchodca žalobkyne nefiguruje. Ďalej poukázal na to, že právny predchodca žalobkyne sa prídelu vzdal a v ďalších štádiách prídelového konania sa už jeho meno nevyskytuje. Právny predchodca žalobkyne bol omylom zavedený ako prídelca a to v zápisnici z roku 1952. Preto nikdy nebol vlastníkom pozemkov, ktoré sú predmetom sporu. Súd prvej inštancie dňa 10.9.2014 vo veci rozhodol rozsudkom (v poradí tretím) a žalobe vyhovel. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a Krajský súd v Nitre Uznesením č. -950 zo dňa 18.9.2015 napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie s tým, že pri skúmaní spisu zistil, že v čase preskúmavania rozhodnutia predmet konania nie je totožný s predmetom konania tak, ako je vymedzený v žalobnom návrhu. Súd doplnil dokazovanie a to doplnením znaleckého posudku č. 5/2009, súd sa oboznámil s ostatnými listinami nachádzajúcimi sa v spise a takto vykonaným dokazovaním ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci.V predmetnej veci ide o sporové konanie a súd poznamenáva, že zásada kontradiktórnosti nie je v právnych predpisoch explicitne formulovaná, avšak patrí k všeobecným procesným zásadám a je typickou predovšetkým pre sporové konanie, v ktorom jedna strana uplatňuje svoj nárok a druhá strana sa jeho uplatneniu bráni, teda pre konanie, v ktorom medzi stranami stojí spor o právo. V takomto konaní strany nakladajú so svojimi procesnými právami s cieľom podporiť svoje protichodné záujmy. Súčasťou procesnej úlohy oboch strán v konaní je procesná zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami a návrhmi vnesú do konania skutkový materiál, ktorý zodpovedá ich záujmom. Počnúc od 1.7.2016 nadobudol účinnosť , ktorý nahradil dovtedy platný a účinný právny predpis - . Nová právna úprava civilného konania je založená na princípe zisťovania skutkového (nie skutočného) stavu, keď zodpovednosť za výsledok konania je ponechaná na strany sporu. je postavený na princípe skutkových tvrdení a popretia skutkových tvrdení, keď výslovne nepopreté skutkové tvrdenia strán sporu sa považujú za nesporné. Súd zmenil svoje postavenie aj vo vzťahu k dokazovaniu, keď vykonanie dokazovania je podmienené návrhom strán sporu, pričom súd rozhoduje len o tom, ktorý z navrhnutých dôkazov sa vykoná a ktorý nie. Súd z vlastnej iniciatívy už nie je oprávnený vykonávať dokazovanie okrem prípadov upravených v ustanovení a . Podľa ak nie je ustanovené inak , platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Odvolací súd vo svojom uznesení konštatoval, že závery súdu prvej inštancie o platnosti výmeru č. 2938/48-11 považuje za vecne správne. Rovnako sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, o tom, že nebolo preukázané, že vlastníctvo právneho predchodcu žalobkyne Ernestovi Bokrošovi bolo odňaté, resp., že sa vlastníctva vzdal. V tomto smere nebolo vydané žiadne rozhodnutie o odňatí prídelu a právne závery súdu prvej inštancie považoval v tomto smere za dostatočné. V konaní nebolo preukázané, že právni predchodcovia žalobkyne vlastníctvo stratili buď vzdaním sa alebo odňatím prídelu, k prevzatiu majetku štátom došlo bez právneho dôvodu (titulu), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. Ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku. Žalobkyňa je jedinou dedičkou po oboch rodičoch. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn. zo dňa 31.3.2016 a teda viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom vyššieho stupňa je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Súdy rôznych stupňov sú späté nielen určitými vnútornými organizačnými vzťahmi a ich pravidlami, ale aj požiadavkami vzájomného rešpektu a samozrejmého vnímania autority súdu inštančne vyššieho, lebo len tým môže byť zabezpečená záruka jednoty (a funkčnosti) celého súdneho systému. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom súdu druhej inštancie. V ďalšom sa teda súd prvej inštancie mal zaoberať presnou identifikáciou žalovanej parcely, zistiť, ktorým parcelám v súčasnosti v katastri nehnuteľnosti označeným zodpovedá pôvodná parcela č. 396/1-2 roľa o výmere 46037 m2, ktoré nadobudli právni predchodcovia žalobkyne. Súd poukazuje aj na rozhodnutie NS č. R I 1217/22 „ Ani katastrálnej ani pozemkovoknižnej mape nemožno priznať konštitutívny význam pre skutočnú výmeru, lebo pre rozsah a polohu parciel platí zásada, že pozemková kniha neručí za presnosť zakreslenia polohy nehnuteľností v pozemkovoknižných mapách a za výmeru, ktorú možno z nich vypočítať“. Znalkyňa Ing. Yveta Strhanová doplnila znalecký posudok č. 5/2009 dňa 12.12.2016. Z tohto posudku a vyhotoveného geometrického plánu ( ďalej len GP) vyplýva, že v prílohe č. 1 GP sú odčlenené parcely, ktoré zodpovedajú pôvodnej parcele č. XXX/X-X roľa o výmere 46037 m2v k.ú. H. L.: parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 3658 m 2 - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 38317 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 876 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 114 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 264 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 185 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 590 m 2, -parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 151 m 2,- parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 1620 m 2. Vlastnícke práva k novovytvoreným nehnuteľnostiam sú zapísané na LV č. XXXX ako časť nehnuteľností reg. C KN č. XXXX,XXXX/ X,XX,XX,XX,XX,XX,XXXX,XXXX a duplicitne vo výmere o vlastníctve pôdy č. XXXX/XX-XX, D 60/93, D not 346/94 ako pôvodná nehnuteľnosť č. XXX/X-X roľa o výmere 46037 m2 označená číslom XX v prídelovom pláne. Nové vytvorené parcely vyššie uvedené majú spolu výmere XXXXX m2, zbytok výmery 262 m2 sa nachádza v ceste - parc.reg. C KN č. XXXX zapísanej na LV č. XXXX v prospech O. H. L.. Jednoduché pozemkové úpravy (JPÚ) slúžia na majetkovoprávne usporiadanie pozemkového vlastníctva v záujmových lokalitách. Umožnia za pomerne krátky čas usporiadať vlastníctvo na takom území, kde to nie je možné klasickým spôsobom, napríklad geometrickými plánmi, kúpnymi, zámennými alebo darovacími zmluvami. JPÚ umožnia nielen sceľovanie poľnohospodárskych a lesných pozemkov za účelom lepšieho obhospodarovania poľnohospodárskych pozemkov ale územie môže byť nanovo vlastnícky usporiadané aj pre iné hospodárske účely ako je poľnohospodárske využitie, napríklad za účelom vytvorenia vlastnícky usporiadaného územia pre individuálnu bytovú výstavbu alebo jeho využitie pre rekreačné účely. Rovnako aj na realizáciu veľkých investičných zámerov. Vytvoria sa tak lepšie podmienky na podnikanie, keďže sa takto umožní viacerým subjektom lepšie a efektívnejšie využitie pozemkového vlastníctva. Scelenie a reálne rozdelenie nových pozemkov (žiadateľovi (investorovi) aj ostatným vlastníkom scelí ich pozemky v danej lokalite, oddelí pozemky známych a nezistených vlastníkov). Obrana žalovaného, že jeho vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti je uvedený ako titul nadobudnutia - rozhodnutie OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 8.11.2012 (rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav) je účelová. Súd má za to, že vlastnícke právo predchodcom žalobkyne nikdy nezaniklo, výmer je vkladuschopnou listinou. Jediné, čo možno žalobkyni vytýkať, je skutočnosť, že neoznámila správe katastra, že sa vedie súdne konanie, takto by bola zapísaná poznámka a iste by bolo inak nakladané s nehnuteľnosťami v JPÚ. Súd poznamenáva, že Okresný úrad - katastrálny odbor je viazaný rozhodnutím a preto aj zapísal rozhodnutie OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 8.11.2012, avšak opätovne súd uvádza, že vlastnícke právo právnym predchodcom žalobkyne nezaniklo, žalobkyni určil vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Z protokolu o delimitácii nehnuteľného majetku v zmysle §-u 14 Zák. č. 138/91 Zb. zo dňa 27.7.1991 vyplýva, že odovzdávajúci ONV v likvidácii v Komárne a nástupným orgánom je Obec Veľké Kosihy a predmetom delimitácie, okrem iného, bola aj parc. č. XXX/X,X orná pôda. Z LV č. XXX pre k.ú. H. L. zo dňa 25.11.2007 č.l. 23 vyplýva, že vlastníkom parc. č. XXX/X a XXX/X je žalovaný v celosti 1/1. Čo sa týka naplnenia všetkých zákonných podmienok vydržania štátom a obcou, resp. nadobudnutia vlastníctva podľa k tomuto súd poznamenáva, že štát porušil povinnosť zabezpečiť zápis vlastníctva na základe výmeru v evidencii nehnuteľností a preto ani nemôže byť považovaný za subjekt dobromyseľný pre prípadné nadobudnutie svojho vlastníckeho práva. Obec H. L. mohla vlastnícke právo nadobudnúť len na základe úkonu učineného s vlastníkom predmetných nehnuteľností. Obec H. L. iný úkon ako podpis delimitačného protokolu s bývalým ONV neučinila, vlastnícke právo mohla nadobudnúť (v zmysle o majetku obcí) k tomuto majetku, ktorý bol preukázateľne vo vlastníctve štátu. Teda obec nemohla nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka. Keďže v konaní nebolo preukázané vlastníctvo štátu, úkon - podpis delimitačného protokolu nemôže byť právnym úkonom pre jej oprávnenú držbu. Samotný predstaviteľ obce vo svojich písomnostiach uznáva vlastníctvo žalobkyne. Ide najmä o list zo dňa 17.8.2006 (čl. 46), kde je uvedené“ zápis na liste vlastníctva v oddiely iné údaje vás oprávnia na to, aby ste uzatvárali zmluvu s PD, ale hlavne, aby ste nechali vymerať Váš podiel, aby bol identifikovaný“. Ďalej v liste zo dňa 5.12.2006 (čl. 43) je uvádzané „navrhoval som to, že v prípade nutnosti vydania nehnuteľnosti v neprospech obce, nebudeme mať žiadne námietky“. Keďže súd mal za to, že vlastnícke právo z vydržania môže byť založené len na základe právneho úkonu s tým subjektom práva, ktorému vlastnícke právo v čase jeho vykonania patrilo, teda vlastníctvo nemôže stratiť vlastník, pokiaľ právny úkon k jeho strate neučinil (tento učinil len nevlastník), a to bez ohľadu na to, či prípadne v čase úkonu mu zápis v evidencii vlastníctva vlastníctvo potvrdzoval, keďže zápis v katastri nehnuteľností je hodnoverný a záväzný len pokiaľ sa nepreukáže opak a vlastníctvo od nevlastníka nadobúdať nemožno. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že právnemu predchodcovi žalobkyne svedčil zápis v katastri nehnuteľností v podobe poznámky na LV č. XXX pre k.ú. H. L., je možné mať za to, že likvidátor ONV C.. K. I. nerešpektoval vlastnícky stav a do delimitačného protokolu zaviedol aj sporné pozemky. F. ak Obec H. L. mala nehnuteľnosti v neoprávnenej držbe, tak ich nemohla ani vydržať a podmienky vydržania, ktoré predpokladá zákon splnené neboli. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný preto nadobudol vlastnícke právo od nevlastníka a preto aj zápis v zmysle rozhodnutia OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 8.11.2012 je neplatný, pretože vychádzal zo zavádzajúcich a neplatných podkladov. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci) a keďže žalobkyňa mala vo veci plný úspech, súd jej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že súd znalcovi Ing. J. E., Zvolenská 4, Nitra priznáva nárok na náhradu trov konania. Žalovaný je povinný zaplatiť znalcovi trovy konania vo výške 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie tým, že na tunajšom súde sa vedie konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd rozsudkom rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, keďže mal v spore úspech v celom rozsahu. Počas konania bolo vykonané znalecké dokazovanie, pričom znalec si uplatnil nárok na zaplatenie odmeny za znalecké dokazovanie. Časť odmeny bola vyplatená zo zloženého preddavku, o vyplatení zvyšnej časti odmeny súd rozhodol tak, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Keďže trovy znalca neboli v plnom rozsahu kryté preddavkom na znalečné, súd o priznaní týchto trov rozhodol podľa ustanovenia tak, že uložil neúspešnej strane, aby tieto trovy znalcovi nahradila.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie , , . Uviedol, že dňa 21.06.2017 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci. S poukazom na ustanovenie napadnutý rozsudok bol vyhotovený dňa 12.07.2017 a zasielaný dňa 17.07.2017 na adresu Konečná a Šafár, s.r.o. Bratislava, Ventúrska 12, teda na adresu bývalého právneho zástupcu žalovaného. Súd v tomto prípade závažne procesne pochybil, keď nerešpektoval ustanovenie nového právneho zástupcu žalovaného, odvolanie plnomocenstva bývalému právnemu zástupcovi a plnomocenstvo pre nového právneho zástupcu boli doručované do súdneho spisu a žalovaný už realizoval prostredníctvom nového právneho zástupcu vyjadrenie k uzneseniu súdu zo dňa 24.03.2017, vyjadrenie k výzve súdu zo dňa 02.03.2017, nový právny zástupca sa zúčastnil aj pojednávania zo dňa 21.06.2017. Pokiaľ by v tejto veci nebol iniciatívne postupoval, nezisťoval stav konania, súd by nesprávnym procesným postupom závažným spôsobom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a to právo na podanie opravného prostriedku, čím by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že vlastníctvo právneho predchodcu žalobcu nikdy nezaniklo a tvrdí, že obrana žalovaného ohľadne vykonania pozemkových úprav je účelová. S týmto tvrdením súdu sa žalovaný nestotožňuje, poukazuje na to, že súd nesprávne právne posúdil argumenty a tvrdenia uvedené vo vyjadrení žalovaného k výzve súdu zo dňa 02.03.2017. V tomto vyjadrení poukazuje na to, že na území obce Veľké Kosihy, miestna časť Okánikovo, prebehli v rokoch 2010 až 2013 pozemkové úpravy zahŕňajúc aj územie, kde sa predmetné nehnuteľnosti nachádzajú. Mal za to, že aj keby pred vykonaním pozemkových úprav bolo svedčilo vlastnícke právo k nehnuteľnosti žalobkyni, po vykonaní pozemkových úprav právo žalobkyne zaniklo a vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol žalovaný právoplatnosťou rozhodnutia pozemkového úradu. Poukázal na to, že vykonaním pozemkových úprav zanikajú jednotlivé pozemky a vlastnícke práva k nim, a vznikajú nové pozemky ako nové predmety vlastníckych práv. S poukazom na o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov uviedol, že vykonaním pozemkových úprav zanikajú jednotlivé pozemky a vlastnícke práva k nim a vznikajú nové pozemky ako nové predmety vlastníckych práv. S poukazom na ustanovenie uviedol, že pozemkové úpravy predstavujú originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, keďže pôvodné pozemky ako predmet vlastníckeho práva zanikajú a vzniká nový predmet vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k týmto pozemkom sa nadobúda právoplatnosťou rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom určeným v rozhodnutí. Vyššie uvedené potvrdzuje aj judikatúra českých a slovenských súdov, poukazom na Nález Ústavného súdu Českej republiky publikovaný pod č. 152/1998 Sb., rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 04.09.2013 sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.01.2016 sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.03.2012 sp. zn. . Vyššie uvedené závery je nutné analogicky aplikovať i na toto konanie o určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutím vtedajšieho Obvodného pozemkového úradu v Komárne zo dňa 08.11.2012 č. j. , ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2012 (ďalej len ako rozhodnutie OPÚvK) bolo schválené vykonanie projektu jednoduchých pozemkových úprav v katastrálnom území H. L., miestna časť O., okres Komárno. Uvedené rozhodnutie pritom uvádza, že jeho právoplatnosťou sa nadobúda vlastníctvo k novým pozemkom podľa rozdeľovacieho plánu vyhotoveného vo forme geometrického plánu úradne overeného Správou katastra v Komárne dňa 07.11.2012 pod č. G2-2/12. Vzhľadom na to, že rozhodnutie OPÚvK je správnym aktom, bolo vydané v medziach právomoci príslušným orgánom a nadobudlo právoplatnosť, mal za to, že súd mal vziať toto rozhodnutie a priebeh celých pozemkových úprav v obci Veľké Kosihy, miestna časť Okánikovo do úvahy a touto skutočnosťou sa riadne vysporiadať. S poukazom na ustanovenie a 194 uviedol, že súd sa pri rozhodovaní dostatočne nevysporiadal s existenciou rozhodnutia OPÚvK. Naviac ak existuje rozhodnutie orgánu verejnej moci ako kompetentného orgánu, kladú sa zvýšené nároky na kvalitatívnu stránku odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej, ak sa súd chce od neho odchýliť. Podľa názoru žalobcu si právna istota občanov na zachovanie autority štátu vyžaduje, aby právoplatné konštitutívne rozhodnutie orgánu verejnej moci na základe ktorého určitá osoba nadobudla vlastnícke právo k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou. Podstatou uplatňovania verejnej moci v demokratickom právnom štáte je princíp dobrej viery jednotlivca v správnosť aktov verejnej moci a ochrana dobrej viery nadobudnuté práva konštituované aktmi verejnej moci. Mal za to, že je žiaduce, aby súd v zásade vychádzal z rozhodnutí kompetentných orgánov a len ako ultima ratio pristúpil v odôvodneným prípadoch ku korekcii záverov vyslovených v rozhodnutí kompetentných orgánov. Z doterajších vyjadrení a dôkazov vyplýva, najmä z vyjadrenia žalovaného k výzve zo dňa 02.03.2017, že žalobkyňa mala vedomosť o prebiehajúcich pozemkových úpravách v kat. úz. Veľké L., miestna časť O. a napriek tejto skutočnosti nepodnikla žiadne právne kroky na ochranu svojho domnelého vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pozemkovými úpravami zanikli všetky doterajšie pozemky a dovtedy existujúce vlastnícke práva viažuce sa k nim. Boli vytvorené nové pozemky, ktoré sú spôsobilé byť predmetom vlastníckeho práva, pričom vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam tvoriacim súčasť novovytvorených pozemkov vzniklo v prospech žalovaného a svedčí mu aj naďalej. Z uvedeného dôvodu nie je možné žalobe vyhovieť, priznať vlastnícke právo žalobkyni, nakoľko by to bolo v rozpore s vydaným a právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej správy a tým by bola značne narušená právna istota v právnom štáte. Súd v bode 9 rozsudku uvádza, že „právnemu predchodcovi žalobkyne svedčil zápis v katastri nehnuteľnosti v podobe poznámky na LV č. XXX pre kat. úz. H. L., je možné mať za to, že likvidátor ONV JUDr. K. I. nerešpektoval vlastnícky stav a do delimitačného protokolu zaviedol aj sporné pozemky“, čím mal súd za preukázané vlastníctvo žalobkyne k nehnuteľnostiam na základe poznámky vyznačenej v KN (pôvodne súčasť pozemkov č.396/1,2). S týmto názorom súdu nesúhlasí, nakoľko poznámka nepreukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Poznámka je úkon katastrálneho odboru, ktorý má len informatívnu funkciu a nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva k nehnuteľnosti. Jej úlohou je informovať vlastníka alebo ďalšie dotknuté osoby, prípadne záujemcov o kúpu, o skutočnostiach, ktoré sa týkajú vlastníka alebo nehnuteľnosti. S poukazom na ustanovenie o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam uviedol, že na to, aby predmetný list vlastníctva č. 401 osvedčoval vlastnícke právo právneho predchodcu žalobkyne k nehnuteľnostiam, by bolo nutné, aby nehnuteľnosti boli uvedené na LV v časti „B“ majetková podstata, čo ale splnené nebolo. Predmetné LV č. XXX teda nie je možné považovať za dôkaz vlastníctva žalobkyne k nehnuteľnostiam. Obsahuje len poznámku, ktorá sa nehnuteľnosti týka bez toho, aby bolo jasné a zrejmé, čo je účelom danej poznámky. Navyše zo znenia poznámky na predmetnom LV č. XXX „výmery o vlastníctve č. XXXX/XX-XX, XXXX/ XX-XX, XXXX/XX-XX. Neidentické parcely XXX/X, XXX/X vo výmere 46 037 m2 bývalý kat. úz. O. n/ O parcela č. XXX, XXX vo výmere 48 930 m2 so stavom v poz. katastri“, nie je jasné, aký bol zmysel poznámky, jej účel a aké účinky mala vyvolávať. Na základe uvedeného súd nesprávne právne posúdil vtedajší právny stav, pričom priznal inštitútu poznámky účinky nad rámec zákona. Vlastnícke právo sa do katastra zapisuje na základe vkladu alebo záznamu, pričom poznámka nepredstavuje úkon zakladajúci, resp. deklarujúci vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Právny predchodca žalobcu si musel byť vedomý tejto skutočnosti, nakoľko v našom právnom poriadku sa uplatňuje princíp ignorantia iuris not excusat a mal danú situáciu riešiť vlastnou iniciatívou, ak mal záujem dosiahnuť zápis práva k nehnuteľnostiam, o ktorom sa prípadne domnieval, že mu svedčí. Mal za to, že likvidátor ONV Komárno v likvidácii JUDr. K. I. rešpektoval zapísaný vlastnícky stav, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou postupoval na základe jemu dostupných podkladov. Vzhľadom na to, že poznámka nepreukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, nemal JUDr. K.N. na túto skutočnosť prihliadnuť. Keďže ako vlastník nehnuteľnosti (ako súčasti pôvodných pozemkov) bol v tom čase zapísaný Československý štát na vtedajšom LV č. 2, pričom nehnuteľnosti boli v správe ONV Komárno, JUDr. K. I. mal povinnosť zahrnúť nehnuteľnosti (ako súčasť pôvodných pozemkov) do delimitačného protokolu. Naviac uvedená poznámka bola zapísaná na LV č. XXX, na ktorom bol uvedený ako vlastník Y. R.. Nie je daný žiaden dôvod, prečo by pri delimitácii štátneho majetku bol býval JUDr. K. I. povinný nahliadať a kontrolovať aj listy vlastníctva súkromných osôb. Vlastníctvo československého štátu k nehnuteľnostiam (ako súčasti pôvodných pozemkov) po predchádzajúcej vlastníčke M. G. rod. W. vzniklo na základe konfiškácie poľnohospodárskej pôdy-

nehnuteľnosti na základe nariadenia č. SNR zo dňa 23.08.1945. Nehnuteľnosti (ako súčasť pôvodných pozemkov) boli pridelené právnemu predchodcovi žalobkyne Y. R. a jeho manželke do užívania a držby. Ako uviedol v predchádzajúcich vyjadreniach a odvolaniach vo veci, je názoru, že výmer pôdy č. 2938/48-11 zo dňa 10.05.1948, ktorým žalobkyňa preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, má závažné vady a nedostatky, na ktoré viackrát poukázal a to najmä absencia presnej výmery, k čomu sa pridalo aj nezaplatenie prídelovej ceny, čím sa však súd nestotožnil. Je názoru, že súd nesprávne skutkovo vyhodnotil celú situáciu ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam po Y. R.. Y. R. síce bol vydaný výmer, ale za pridelené nehnuteľnosti nezaplatil prídelovú cenu, ktorá mohla byť zaplatená jednorazovo alebo v splátkach. Žalobkyňa do dnešného dňa nepreukázala zaplatenie tejto prídelovej ceny, pričom povinnosť jej zaplatenia vyplývala priamo z nariadenia. Žalovaný už poukazoval na skutočnosť, že v konečnom prídelovom pláne s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom zo skonfiškovaných poľnohospodárskych pozemkov v kat. úz. H. L., pôvodne vo vlastníctve M. G., rod. W. zo dňa 23.12.1952 č. IX -613.PR/1/1953 (ďalej ako konečný prídelový plán) už Y. R. s manželkou ako prídelcovia nefigurovali. Naviac v návrhu prídelového plánu zo dňa 20.08.1946 je uvedený zápis „užíval 4 roky a odišiel“, pričom na základe ďalších dôkazov najmä zápisnice zo schôdze na MNV Veľké Kosihy zo dňa 19.12.1952 bolo jasne preukázané, že Y. R. nebol v danom čase ani aktívnym a ani pasívnym členom JRD a ani na nehnuteľnostiach (ako súčasti pôvodných pozemkov) nehospodáril samostatne. Miestnym zisťovaním medzi občanmi obce H. L. bolo zistené, že Y. R. sa z O. odsťahoval, žil v W., kde aj bol prihlásený na trvalý pobyt. Zamestnal sa vo Vodohospodárskom podniku ako „poriečny“ a pracoval tam po dobu 30 rokov. Zamestnanie „poriečneho“ si vyžadovalo stálu prítomnosť na pracovisku, pričom išlo o práce s vysokou fyzickou a časovou záťažou, ktorá bola pomerne náročná aj po technickej stránke. Obec W. je vzdialená od osady O. približne 17 km, čo v tom období fakticky vylučovalo pravidelné dochádzanie do Okánikova za účelom obrábania pôdy. Keďže bolo možné v tom čase obrábať pôdu len pomocou živého inventára, musel by Y. R. pravidelne dochádzať so zvieratami do Okánikova, čo bolo pri takej veľkej vzdialenosti prakticky nemožné. Z uvedeného je možno vyvodiť, že Y. R. konkludentne opustil nehnuteľnosti a tie neobrábal, ani iným spôsobom nevyužíval s poukazom na rozhodnutie R 1/1979 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.03.2016. Na základe uvedeného je žalobca názoru, že z uvedených skutočností nadobudol Československý štát legitímne a odôvodnené presvedčenie, že Ernest Bokroš nehnuteľnosti opustil a preto ani nebolo dôvodné, aby zabezpečil zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam svedčiacim Y. R.. Žalovaný mal za to, že Československý štát bol dôvodne presvedčený o neexistencii vlastníckeho práva inej osoby k nehnuteľnostiam, preto bol v dobrej viere, že práve jemu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bez akýchkoľvek pochybností svedčí, aj vzhľadom na skutočnosť, že žiaden subjekt jeho vlastnícke právo nespochybnil, ba dokonca žiaden subjekt si svoje domnelé vlastníctvo k nehnuteľnostiam voči Československému štátu neuplatnil. Súd v bode 9. rozsudku uvádza, že z protokolu o delimitácii nehnuteľnosti majetku zo dňa 27.07.1991 vyplýva, že odovzdávajúcim bol ONV Komárno a nástupným orgánom je obec Veľké Kosihy a predmetom delimitácie boli aj nehnuteľnosti (ako súčasť pôvodných pozemkov). Súd podľa názoru žalobcu nesprávne uvádza, že obec Veľké Kosihy nadobudla vlastnícke právo na základe delimitačného protokolu. Je potrebné zdôrazniť, že delimitačný protokol predstavuje iba deklaratórny právny akt a má iba deklaratórne právne účinky, ktoré len potvrdzujú nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Poukázal na skutočnosť, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v tom čase svedčilo a bolo platne zapísané v prospech Československého štátu, pričom tieto nehnuteľnosti boli v správe ONV Komárno. Predmetné nehnuteľnosti neprešli do vlastníctva obce Veľké Kosihy na základe delimitačného protokolu ako uvádza súd, ale právnym titulom bol v tomto prípade zákon č. 138/91 Zb. o majetku obcí. Delimitačný protokol bol len osvedčením tejto právnej skutočnosti vyhotovený v súlade s ustanovením zákona o majetku obcí. V danom prípade totiž nejde o prevod vlastníckeho práva, ale o prechod vlastníckeho práva priamo zo zákona. Pri prechode vlastníctva priamo zo zákona je momentom nadobudnutia vlastníckeho práva moment, kedy sa zákon o majetku obcí stal účinným, t.j. dňom 01.05.1991. Poukázal na skutočnosť, že do dnešného dňa nebol delimitačný protokol v žiadnom správnom konaní zrušený, ani v žiadnom súdnom alebo správnom konaní nebola napadnutá, spochybnená jeho správnosť alebo platnosť. Z tohto dôvodu nemala obec Veľké Kosihy žiadne pochybnosti o platnom nadobudnutí svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Tvrdenie žalobkyne o údajnom uznaní jej vlastníckeho práva obcou Veľké Kosihy považuje za účelové. V roku 2006 sa obec Veľké Kosihy prvýkrát mohla dozvedieť o tom, že by mohli existovať určité nároky žalobkyne, a to listom žalobkyne Odpoveď na list z 31.07.2006. V tejto súvislosti starosta obce sám z vlastnej iniciatívy, ako prejav jeho dobrej vôle riešiť možný budúci spor, začal preverovať tvrdenia žalobkyne, hoci na to nebol vôbec povinný. Vyjadrenia starostu obce Veľké Kosihy v liste zo dňa 05.12.2006 „navrhol som to, že v prípade nutnosti vydania nehnuteľnosti v neprospech obce nebudeme mať žiadne námietky“ a v liste zo dňa 17.01.2011 „na základe predloženého listu vlastníctve č. XXX K. U., na ktorý je podľa výmerov o vlastníctve zapísané vlastnícke právo k poľnohospodárskej pôde na parc. č. XXX/X, (pôvodné označenie pozemku, ktorého časť tvoria nehnuteľnosti) v kat. úz. obce Veľké Kosihy spolu o výmere 46 037m2 Obec Veľké Kosihy vám uzná vlastníctvo k hore uvedeným pozemkom“ nie je možné vykladať ako uznanie vlastníctva žalobkyne k nehnuteľnostiam obcou. Takýto výklad vyjadrení starostu obce navyše vytrhnutý z kontextu považuje za účelový. Z gramatického a logického výkladu týchto vyjadrení starostu je možné usúdiť len to, že ak by sa naozaj platne preukázalo vlastnícke právo žalobkyne k nehnuteľnostiam, nebude Obec H. L., robiť s vydaním nehnuteľnosti problémy. Za žiadnych okolností nemožno usudzovať, že Obec H. L. uznala vlastnícke právo žalobkyne k nehnuteľnostiam, pričom nakoľko žalobkyňa nebola schopná Obci Veľké Kosihy platne preukázať svoje vlastnícke právo, nemala O. H. L. dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve. Vyššie uvedeného závery preukazuje aj skutočnosť, že v rokoch 2000 až 2002 prebehlo v Obci H. L. konanie o obnovenie evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim a s tým súvisiace zostavenie registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej len ROEP). V rámci ROEP bol v súlade s o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v obci zverejnený oznam správneho orgánu o jeho začatí, pričom toto oznámenie bolo vyvesené až do schválenia registra. V rámci predmetného konania bol v súlade s právnymi predpismi zverejnený návrh ROEP. Žalobkyni bol tiež doručený výpis návrhu ROEP, ktorý prevzala dňa 09.10.2001. V rámci uvedeného procesu ROEP nepodala žalobkyňa žiadne návrhy, ani námietky voči ROEP, napriek tomu, že v návrhu ROEP nebola vedená ako vlastník nehnuteľností, pričom preukázateľne bola účastníkom ROEP. Žalobkyňa, ktorá si musela byť vedomá skutočnosti, že jej vlastnícke právo k nehnuteľnostiam podľa zápisu v KN nesvedčí, nebol počas procesu ROEP aktívny a aktívne sa nedomáhala svojho domnelého vlastníctva k nehnuteľnostiam, hoci mala na to viacero prostriedkov a príležitostí k dispozícii. Z vyššieho uvedeného jasne vyplýva, že aj s ohľadom na pasivitu žalobkyne bola Obec H. L. po celý čas dobromyseľná v tom, že jej vlastnícke právo k nehnuteľnosti patrí, čo osvedčoval aj zápis v evidencii nehnuteľností. Súd v rozsudku v bode 9 uvádza, že vlastnícke právo z vydržania môže byť založené len na základe právneho úkonu s tým subjektom práva, ktorému vlastnícke právo v čase jeho vykonania patrilo, teda vlastníctvo nemôže stratiť vlastník, pokiaľ právny úkon k jeho strate neučinil. S týmto tvrdením súdu nie je možné súhlasiť, nakoľko popiera zmysel inštitútu vydržania ako takého. Súd nesprávne uvádza, že nadobudnutie vlastníckeho práva nastáva na základe právneho úkonu. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dochádza na základe právnej skutočnosti, ktorou je uplynutie času. Právna teória a právna prax ustálila tieto podmienky, ktoré musia byť splnené na úspešné vydržanie a to spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba, držba musí byť nepretržitá počas zákonom stanovenej doby, subjekt vydržania. Žalovaný mal zato, že súd zrejme mylne interpretuje právne predpisy a nerozlišuje medzi nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním na základe právnej skutočnosti (uplynutie času) a listinou prípadne deklarujúcou túto skutočnosť. Takouto listinou môže byť aj rozsudok súdu o určení vlastníckeho práva alebo v zmysle o notároch a notárskej činnosti aj osvedčenie vyhlásenia o vydržaní. Vzhľadom na skutočnosť, že v evidencii nehnuteľností boli ako vlastníci nehnuteľností vždy zapísaní právni predchodcovia žalovaného, resp. žalovaný a nikdy nie Y. R. ako predchodca žalobkyne, mohli nadobudnúť za predpokladu, že dovtedy vlastnícke právo nemali, dané nehnuteľnosti do svojho vlastníctva vydržaním na základe právnej skutočnosti uplynutím vydržacej doby, pričom pri osvedčovaní tejto skutočnosti by nebol potrebný žiaden úkon s „doterajším vlastníkom“, keďže osoba zapísaná v katastri nehnuteľností a osoba, ktorá prípadne nadobudla vlastnícke právo vydržaním boli totožné. V prípade, ak by súd usúdil, že právnym predchodcom žalovaného nesvedčilo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, mal za to, že ho v tomto prípade nadobudli titulom vydržania. Ako uvádza vo vyjadrení k odvolaniu, za predpokladu, že ho predtým nemali, nadobudol podľa jeho názoru Československý štát vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním najneskôr dňa 01.04.1984 a Obec H. L. najneskôr dňa 27.07.2001. Na základe uvedených skutočností mal za to, že boli platne a účinne splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pre prípad, že im toto právo pôvodne neprislúchalo, aj Československým štátom aj Obcou H. L.. Tvrdenie žalobkyne, že Československý štát stratil svoju dobromyseľnosť z dôvodu porušenia povinnosti zabezpečiť zápis vlastníckeho práva v prospech Y. R., považuje za účelové. Mal za to, že orgány Československého štátu boli v dôsledku opustenia nehnuteľnosti Y. R. presvedčené, že konajú správne a žiadnu povinnosť neporušili. Ochota starostu Obce H. L. riešiť prípadný spor so žalobkyňou ohľadne nehnuteľností nemôže byť interpretovaná ako uznanie vlastníctva žalobkyne k nehnuteľnostiam, či stratu dobromyseľnosti Obce H. L.. Poukázal ohľadne posúdenia dobromyseľnosti držiteľa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Ďalej uviedol, že považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné. Bol názoru, že právne závery uvedené v napadnutom rozsudku spolu s jeho nedostatočným odôvodnením nie sú právne udržateľné v právnom štáte v dôsledku závažného porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces. Ďalej namietal, že súd v ďalších nárokoch priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % a štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. V prípade úspechu žalovaného v spore, by náklady a trovy konania mala v plnom rozsahu znášať výlučne žalobkyňa, nakoľko bola žaloba podaná nedôvodne, žalobkyňa pokračovala v spore neúčelne a úmyselne navyšovala trovy. V súvislosti s uvedeným zdôraznil, že súdom nariadené vyhotovenie znaleckého posudku Ing. Strhanovej č.15/2016 bolo podľa jeho názoru neúčelné, v prípade ak by súd aplikoval správne právne posúdenie vo vzťahu k právnym dôsledkom pozemkových úprav, nebol by ho vôbec nariadil. Súd teda zbytočne nariadil vypracovanie znaleckého posudku a nehospodárne navýšil trovy konania. Z toho dôvodu žiadal, aby náklady na vypracovanie znaleckého posudku (t.j. odmenu znalca) znášala rovnako v plnom rozsahu žalobkyňa. Navrhol, aby odvolací sú zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne , žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a rozhodne, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni.

4. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný s poukazom na ustanovenie a . Namietal s poukazom na ustanovenie , že súd zvolil nesprávny procesný postup, nakoľko o výške trov konania je povinný rozhodnúť až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Uviedol, že rozsudok súdu ešte nenadobudol právoplatnosť, rovnako tak ani výroky o náhrade trov konania nenadobudli právoplatnosť a ani vykonateľnosť. Je názoru, že súd nemôže rozhodnúť o výške trov konania ak výroky ohľadne nárokov na náhradu trov konania ešte nie sú právne zaväzujúce. S poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia v bode 1., v bode 3. uviedol, že keďže rozsudok súdu ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, ešte nenadobudol právoplatnosť, nebol podľa názoru žalovaného súd oprávnený rozhodnúť o výške trov konania s poukazom na ustanovenie . Až právoplatnosťou rozhodnutia ktorým sa konanie skončí, možno s úplnou istotou tvrdiť, ktorá strana mala úspech v spore a v akom rozsahu. Zároveň poukázal na skutočnosť, že v predmetnom konaní zložila žalobkyňa preddavok na trovy dôkazu, ktorý sa v plnom rozsahu použil na úhradu časti odmeny znalca, čo však nebolo postačujúce. Ako uvádza v článku 4. odvolania po bodom b) a c), v zmysle doručeného rozsudku má nárok na náhradu trov nielen žalobkyňa ale aj štát. V doručenom uznesení však nie je určená výška náhrady trov konania, na ktorú má nárok žalobca a výška náhrady trov konania, na ktorú má nárok štát. Uznesenie, ktoré súd spolu s rozhodnutím vo veci samej vydal, bolo vydané v rozpore s ustanoveniami , čím došlo k nesprávnemu procesnému postupu zo strany súdu a tým k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovaného. Takýto postup vykazuje znaky ľubovôle, keďže príslušné ustanovenia zákona neboli súdom rešpektované a dodržané, čo značne narušilo rovnosť zbraní strán sporu a zákaz prekvapivých rozhodnutí. Nakoľko súd rozhodol o výške náhrady trov, na ktorú náhradu mal byť zaviazaný žalovaný skôr, ako sa jeho povinnosť nahradiť trovy konania stala právoplatnou a vymáhateľnou, mal za to, že takýto stav predstavuje značnú nespravodlivosť, poškodenie procesných práv žalovaného a porušenie práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Poukázal na to, že v zmysle rozhoduje o výške náhrady trov konania súdny úradník. Ako vyplýva z uznesenia, to bolo vydané priamo sudkyňou, nie súdnym úradníkom, ako to predpokladá zákon. Je názoru, že práve prenesenie zodpovednosti rozhodovať o výške trov konania zo sudcov na súdnych úradníkov má byť premietnutím princípu rýchlosti a hospodárnosti konania do súdnej praxe a odbremenením sudcov, aby mohli venovať všetku svoju pozornosť rozhodnutiam o merite veci. Rozhodovanie sudcov o výške náhrady trov konania tak predstavuje neúčelný postup, ktorý je v rozpore s princípmi civilného procesu a míňa sa tak ich účinkom. Ďalej namietal neurčitosť výroku napadnutého uznesenia s poukazom na ustanovenie . Uviedol, že je názoru, že nepostačuje ak písomné vyhotovenie uznesenia obsahovalo len podstatné náležitosti a spĺňalo tak kvantitatívnu stránku, ale musí byť splnená aj kvalitatívna stránka jednotlivých náležitostí. Z doručeného uznesenia a z jeho výroku nie je jasné, na akú povinnosť súd zaväzuje žalovaného. Iba uvádza, že „žalovaný je povinný zaplatiť znalcovi trovy konania vo výške 100%.“ Z uvedeného však nevyplýva, akú sumu má žalovaný zaplatiť a ani to, kde ju má zaplatiť, resp. akým spôsobom a v akej lehote. Formulovaný výrok uznesenia nespĺňa požiadavky presnosti a určitosti výroku súdneho rozhodnutia. Výrok uznesenia nespĺňa potrebnú kvalitatívnu stránku, nakoľko v ňom nie je jasne určitá povinnosť - výška náhrady trov, ktorú má uhradiť žalovaný, spôsob úhrady, popr. miesto, kam sa má suma zaplatiť a lehotu, v rámci ktorej majú byť dané trovy zaplatené. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil.

5. Žalobkyňa sa písomným podaním zo dňa 17.08.2017 vyjadrila k podanému odvolaniu žalovaného voči rozsudku súdu prvej inštancie. S poukazom na odvolacie dôvody žalovaného uviedla, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k takému pochybeniu, ktoré by zabránilo žalovanému, aby uskutočňoval svoje procesné práva. Uvedené v konečnom dôsledku uznáva ja sám žalovaný, ktorý uvádza, že k znemožneniu uskutočniť procesné práva nedošlo, len k nemu mohlo dôjsť. Súd prvej inštancie v ods. 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku uvádza, že žalovaný konal účelovo, keď označil rozhodnutie OPÚ v Komárne č. 2012/00153 (rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav) ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností. Žalobkyňa sa s týmto názorom stotožňuje a uvádza, že JPÚ sa začali na návrh žalovaného na vykonanie jednoduchých pozemkových úprav so zjednodušenou dokumentáciou v časti kat. úz. H. L., doručeným Obvodnému pozemkovému úradu v Komárne dňa 26.08.2009 (uvedené vyplýva z rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Komárne č. j. 2010/00319 zo dňa 24.02.2010). Žalovaný návrh na vykonanie JPÚ odôvodnil tým, že došlo k podstatným zmenám vo vlastníckych a užívacích pomeroch, pričom v návrhu zamlčal, že súčasťou návrhu sú parcely dotknuté sporom o určenie vlastníckeho práva vedenom Okresným súdom Komárno pod sp. zn. . Žalovaný na podporu svojho právneho názoru, že vlastníctvo k spornej parcele, resp. k sporným parcelám nadobudol JPÚ ako jedným zo spôsobov originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva, označil judikáty Najvyššieho súdu ČR. Okrem skutočnosti, že uvedené judikáty nie sú rozhodnutiami najvyšších právnych autorít ako ich má na mysli , tak časti odôvodnenia boli vytrhnuté z kontextu, aby zapasovali do právnej argumentácie žalovaného. Čo sa týka rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , sp. zn. , v obidvoch sporoch boli na strane žalobcu obce. Z uvedeného vyplýva, že vlastníckeho práva sa v zmysle označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR domáhala samotná obec, v ktorej katastri sa sporné parcely nachádzali, pričom v procese pozemkových úprav obec vlastnícke právo žalovanej nerozporovala. V tomto konaní boli skutkové okolnosti diametrálne odlišné. Obec Veľké Kosihy o vlastníckom práve žalobkyne vedela, napriek tomu sporné parcely previedla na spoločnosť EMOS CONSULTING, a.s., ktorá ich následne previedla na žalovaného. Žalovaný napriek skutočnosti, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k sporným parcelám, podľa názoru žalobkyne účelovo podal návrh na vykonanie JPÚ, pričom spor so žalobkyňou v tomto procese absolútne ignoroval. Taktiež obec H. L., ktorá pôvodne previedla parcely, nemala záujem uviesť v procese JPÚ, že už EMOS CONSULTING, a.s. bol zo strany žalobkyne dôvodne spochybňovaný ako intabulovaný vlastník. Pokiaľ žalovaný spochybnil nesprávne práve posúdenie inštitútu poznámky, keď na základe poznámky vyznačenej v katastri mal za preukázané vlastníctvo žalobkyne, žalobkyňa uviedla, že uvedený argument súdu mal len dotvoriť celkovú mozaiku o prechode vlastníckeho práva na žalobkyňu, v žiadnom prípade nebol zápis poznámky kľúčovým argumentom hovoriacim v prospech vlastníctva žalobkyne. Tým bol samozrejme výmer č. 2938/48-11, ktorý bol aj v zmysle uznesenia KS Nitra č. k. -950 zo dňa 18.09.2015 vkladuschopnou listinou. Pokiaľ argumentuje žalovaný nesprávnym skutkovým zistením a právnym posúdením vo veci vo vzťahu k nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam Československým štátom, nesprávnym skutkovým zistením a právnym posúdením veci vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam Obcou H. L. a nesprávnym právnym posúdením inštitútu vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva žalobkyňa uviedla, že uvedenými otázkami sa už zaoberal Krajský súd v Nitre v zrušujúcich uzneseniach č. k. -738 zo dňa 31.10.2013, č. k. -950 zo dňa 18.09.2015, preto nie je dôvod, aby ich žalovaný opätovne otváral, pričom súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom súdu odvolacieho. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, právne argumenty strán a ako ich vyhodnotil. Skutočnosť, že rozhodnutie súdu nebolo v súlade s očakávaniami žalovaného, nič nemení na tom, že rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska odôvodnenia spĺňa parametre na základe rozhodnutia podľa . Ďalej mala za to, že zo strany súdu nedošlo k žiadnemu procesnému pochybeniu, ktoré by zabránilo žalovanému, aby uskutočňoval svoje procesné práva. Uvedené v konečnom dôsledku uznával aj žalovaný, ktorý uvádza, že k znemožneniu uskutočniť procesné práva nedošlo, len k nemu mohlo dôjsť. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

6. Žalovaný sa písomným podaním zo dňa 19.09.2017 vyjadril k vyjadreniu žalobkyne. Uviedol, že práve žalobkyňa mala byť tá, ktorá mala a mohla na existenciu sporu upozorniť. Práve ona mohla v prípade záujmu namietať priebeh JPÚ, keďže ako jasne vyplýva z už predložených dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise, žalobkyňa bola účastníkom JPÚ, ktorých predmetom boli aj sporné nehnuteľnosti. Avšak žalobkyňa sa aj napriek tejto skutočnosti svojho vlastníckeho práva nedomáhala, priebeh JPÚ nerozporovala, dokonca sa nesnažila ani o zápis tohto stavu do katastra nehnuteľností. Ak sa žalobkyňa domnieva, že práve jej patrilo a patrí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, mala to byť práve ona, kto mal svoje tvrdené vlastnícke právo uplatňovať a uplatniť všetky dostupné právne prostriedky na jeho ochranu. Žalovaný nebol v žiadnom prípade povinný existenciu tohto sporu oznamovať. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný uviedol na podporu svojich tvrdení rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý nie je považovaný za najvyššiu právnu autoritu v zmysle uvádza, že priamo nedefinuje, ktoré orgány a súdy považuje za najvyššie právne autority. Najvyšší súd Českej republiky je ako jeden z dvoch najvyšších súdnych autorít v Českej republike slovenskými súdmi konštantne rešpektovanou právnou a súdnou autoritou. Navyše žalovaný uviedol na podporu svojej argumentácie aj viacero rozhodnutí slovenských súdov. V tejto súvislosti poukazuje na fakt, že žalobkyňa si vo svojej argumentácii sama odporuje, keďže ona sama sa na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky odvoláva. Vo vzťahu k argumentácie žalobkyne, že v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a sp. zn. uvedených žalovaným v odvolaní bola uvedená ako strana sporu obec, je názoru, že táto skutočnosť nie je v žiadnom prípade relevantná. Obec, ako aj fyzické a právnické osoby vystupujú v občianskoprávnych vzťahoch ako rovnocenné subjekty a nie je dôvodom ich postavenie odlišovať. Citácia rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorú vo vyjadrení uvádza žalobkyňa, je možné dokonca priamo aplikovať aj na tento prípad, keď rovnako ako v ich prípade žalobkyňa, obec ako žalobkyňa v spomínanom prípade nezisťovala, či zápis v katastri zodpovedá skutočnému stavu, bola účastníkom JPÚ, pričom však svoje domnelé vlastnícke práva nehájila a priebeh ani výsledok JPÚ nerozporovala. Týmto svojim konaním tak v citovanom prípade pochybila. Žalobkyňa vyvádza mylné a nesprávne závery z vyššie uvedeného. Nemožno tvrdiť, že Obec Veľké Kosihy mala vedomosť o vlastníckom práve žalobkyne, keď žalobkyňa svoje domnelé vlastnícke právo nepreukázala. Niet pochybnosti o tom, že Obec Veľké Kosihy ako platne zapísaný vlastník v katastri nehnuteľností mohla s uvedenými nehnuteľnosťami nakladať a scudzovať ich. V súvislosti s JPÚ nemala Obec Veľké Kosihy žiadnu povinnosť uviesť, či už existenciu tohto sporu alebo spochybňovanie vlastníckeho práva žalovaného žalobkyňou. Túto povinnosť si mala splniť a iniciatívu v tomto smere mala vyvinúť žalobkyňa, keďže ona spochybňovala vlastnícke právo zapísaného vlastníka. Žalobkyňa vo vyjadrení uvádza, že poznámka zapísaná v katastri nehnuteľností mala dotvoriť celkovú mozaiku o prechode vlastníckeho práva na žalobkyňu. S uvedeným sa nestotožňuje a uvádza, že úlohou poznámky nie je v žiadnom prípade dotvárať mozaiku prechodu vlastníckeho práva, ale slúži na zápis iných skutočností.

7. Žalobkyňa sa písomným podaním zo dňa 30.10.2017 vyjadrila k podanému vyjadreniu žalovaného. Uviedla, že žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že žalobkyňa mala byť tá, kto mal a mohol na existenciu sporu upozorniť a práve ona mohla v prípade záujmu namietať priebeh JPÚ, keďže ako jasne vyplýva z už predložených dôkazov nachádzajúcich sa v spise, žalobkyňa bola účastníkom JPÚ, ktorých predmetom boli aj sporné nehnuteľnosti. Uvedené tvrdenie žalovaného považuje za účelové. Ako vyplýva z projektu pozemkových úprav Kosihy- výpis z registra pôvodného stavu, účastníkom JPÚ bola právna predchodkyňa žalobkyne Anna Bokrošová, bytom Medveďovej 1, Bratislava. Ako vyplýva z projektu predmetom JPÚ vo vzťahu k právnej predchodkyni žalobkyne, bola parcela pôvodného stavu XXX/X o výmere 38930 m2 v kat. úz. H. L. v 1-ine, výmera vlastníckeho podielu 19465m2. Ako vyplýva z osvedčenia o dedičstve sp. zn.1D 395/2010-31 zo dňa 13.01.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.01.2011, žalobkyňa zdedila pozemok parcela registra „E“ parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 38930 m2 v 1-ine, výmera pripadajúca na podiel 19465m2 v kat. úz. H. L.. Takže ak bola v listine predloženej žalovaným výpis - z registra pôvodného stavu PJPÚ Veľké Kosihy- doručenie zo dňa 11.03.2011 uvedená ako vlastník žalobkyňa, tak jedine vo vzťahu k pozemku parcela registra „E“ parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 38930 m2 v 1-ine, výmera pripadajúca na podiel 19465m2 v kat. úz. H. L.. Určenie vlastníckeho práva k tomuto pozemku však nie je predmetom tohto konania. Čo sa týka nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, žalobkyňa v styku s obcou H. L., PD H. L., ako aj správnymi orgánmi ako Správa katastra Komárno a Katastrálny úrad v Nitre vždy vystupovala ako faktický vlastník spornej nehnuteľnosti, pričom po zápise žalovaného ako vlastníka spornej nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností sa mohla domáhať svojho vlastníckeho práva jedine súdnou cestou. Čo sa týka argumentácie žalovaného JPÚ, tak túto argumentáciu použil žalovaný až potom, ako odvolací súd vyslovil svoj právny názor, že prídelová listina predložená žalobkyňou je platnou a vkladuschopnou listinou. Ako už bolo uvedené, žalobkyňa bola účastníkom JPÚ z titulu vlastníckeho práva k celkom inej parcele, preto argumentácia žalovaného, že vykonaním pozemkových úprav zaniklo právo žalovanej k spornej nehnuteľnosti je právne irelevantná. Ako už žalobkyňa uviedla v predchádzanom vyjadrení, samotný žalovaný bol iniciátorom pozemkových úprav, pričom pri tvorbe projektu JPÚ existenciu súdneho sporu so žalobkyňou odignoroval. Domnieva sa, že zahrnutie spornej nehnuteľnosti do JPÚ bolo účelovou snahou žalovaného sťažiť uplatnenie si vlastníckeho práva žalobkyne, keďže po vykonaní pozemkových úprav nemohol odvolací súd potvrdiť vlastnícke právo v prospech žalobkyne, nakoľko špecifikácie spornej nehnuteľnosti sa zmenila.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( , ďalej aj ako „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania ( ) a zistení, že spĺňa náležitosti , prejednal odvolania žalovaného proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) za splnenia povinnosti ustanovenej v ustanovení pri napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolania žalovaného nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa .

9. Podľa (ďalej len ) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Podľa (ďalej len ) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

11. Dňom 01. júla 2016 nadobudol účinnosť , ktorý zákon zrušil a ustanovil, že platí aj pre (dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených podľa zostávajú zachované.

12. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

13. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa v danej právnej veci podanou žalobou zo dňa 14.01.2008 domáhala (v znení uznesením súdom prvej inštancie ostatnej pripustenej zmeny petitu žaloby č. k. -1070 zo dňa 13.03.2017), že je vlastníčkou v podiele 1/1 novovytvorených parciel -parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 3658 m 2,-parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 38317 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 876 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 114 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 264 m 2, - parcela registra C KN č. 2132/71 zast. plochy a nádvoria o výmere 185 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 590 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 151 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/X ostaná plocha o výmere 1620 m 2 nachádzajúcich sa v k.ú. H. L., vytvorených geometrickým plánom Ing. Yvety Strhanovej č. -2 zo dňa 5.12.2016, overeným Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor dňa 28.12.2016 pod č. XXXX/XX, vytvorených z parciel zapísaných Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor, na LV č. XXXX ako -parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 19169 m 2, -parcela registra C KN č. XXXX/X orná pôda o výmere 280320 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 904 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/ XX zast. plochy a nádvoria o výmere 904 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX zast. plochy a nádvoria o výmere 1348 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 6908 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX/XX orná pôda o výmere 9495 m 2, - parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 3398 m 2, parcela registra C KN č. XXXX ostané plochy o výmere 7429 m 2 nachádzajúce sa v k.ú. Veľké Kosihy s tým, že geometrický plán č. -2 zo dňa 5.12.2016 tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozsudku. Svoju žalobu odôvodnila tým, že pôvodne podľa zápisu v pozemkovej knihe pre kat. úz. H. L. vo vložke č. XXX bola vlastníkom parc. č. XXX M. G., rod. W., ktorej majetok bol skonfiškovaný podľa Nariadenia SNR č. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Rozhodnutím o konfiškácii prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. V zmysle návrhu prídelového plánu potvrdeného Okresnou roľníckou komisiou v Komárne dňa 08.05.1948 malo byť pridelených 4.979.678 m2 pôdy 36 prídelcom. Pod poradovým číslom 27 bol ako prídelca vedený Y. R. s manželkou, pričom prídel bol označený parc. č. XXX/X-X o výmere 46.037 m2. Prídel bol identifikovaný grafickým plánom zo dňa 20.08.1946 v mierke 1.2880 geometrický vytýčený a užívaný, ktorý zodpovedá kópii z katastrálnej mapy a z pozemkového registra, mapový list 6, vyhotovený dňa 04.10.2007. Zápisnicou spísanou dňa 31.01.1947 na úrade Miestnej správnej komisie vo Veľkých Kosihách prevzalo 10 prídelcov role spolu vo výmere 345.277 m2, pričom Y. R. s manželkou prevzal do držby a úžitku 46.037m2 z parc. č. 396/1-2, čo svojim podpisom potvrdil v samotnej zápisnici. Dňa 30.09.1949 sa dostavilo na sekretariát MOKSČ vo Veľkých Kosihách 16 prídelcov, aby sa vzdali prídelu pôdy a poľnohospodárskych usadlostí a tieto boli odovzdané do obhospodarovania Československým štátnym majetkom, o čom bola spísaná zápisnica. Dňa 19.12.1952 bola na MNV vo H. L. spísaná zápisnica vo veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich z konfiškovaných majetkov M. G., v zápisnici sa nachádza pod bodom 7. Y. R. a manželka K. rod. G., pričom je tam dodatok „omylom som to sem zaviedol“. Potom nasleduje ešte raz bod 7., ale v tomto bode je už uvedený prídelca C. T. s manželkou. V zápisnici je zachytených 11 prídelcov, ktorí sa vzdali svojich prídelov. Celkom sa svojich prídelov vzdalo 27 prídelcov, pričom Y. R. s manželkou sa svojho prídelu nevzdali. V dedičskom konaní po poručiteľovi Y. R., zomr. dňa 21.10.1991 vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. D 60/93, bolo dňa 23.10.1997 vydané osvedčenie o dedičstve, právoplatné dňa 07.11.1997, podľa ktorého došlo k schváleniu dedičskej dohody, podľa ktorej výmer o vlastníctve pôdy č. 2938/48-11, parc.č.XXX/X-X roľa vo výmere 46.037 m2 v 1/1-ine v PK neidentické, v KN ako parc. č. XXX/X orná pôda a parc. č. XXX/X orná pôda spolu vo výmere 46.037 m2, nadobudla žalobkyňa a predmetné osvedčenie bolo zapísané do súboru popisných informácií katastra nehnuteľností dňa 21.01.1998 číslom zmeny 4/98. Parc. č. XXX/X orná pôda a parc. č. XXX/X orná pôda spolu vo výmere 46.037 m2, v pozemkovom katastri neidentické nespĺňali podmienky pre zápis do katastra nehnuteľností (nevychádzali z údajov katastra), nakoľko sa na Správe katastra nenachádzali výmery o prídele pôdy do vlastníctva č. 2938/48-11 a č. 1982/48-11, ani ich grafické časti, na základe ktorých by sa dali identifikovať výmerové parc. č. XXX/X roľa a parc. č. XXX/X roľa spolu vo výmere 46.037 m2 a parc. č.XXX roľa a parc. č. XXX roľa spolu vo výmere 10.000 m2 a 38.930 m2, preto boli predmetné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v časti iné údaje ako poznámka. Dňa 15.02.2001 uzatvorila žalobkyňa ako prenajímateľ s PD Veľké Kosihy nájomnú zmluvu č.XXX, ktorej predmetom bol prenájom pozemkov parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X. PD Veľké Kosihy listom zo dňa 31.07.2006 vyzvalo žalobkyňu na predloženie LV na predmetné parcely, ako podmienku vyplatenia nájomného, dôvodiac ich zlúčením do parc. č. XXX/X a odkúpením tejto parcely spoločnosťou EMOS CONSULTING, a.s. Listom zo dňa 17.08.2006 sa k veci vyjadrila Obec H. L., uviedla, že mala vedomosť o vlastníckom práve žalobkyne k predmetných pozemkom z rozhodnutia Pozemkového úradu v Komárne, jednalo sa o neidentifikované pozemky, sporná parc. č. XXX/X bola vo vlastníctve obce, čo potvrdil aj LV č. XXX, ktorý obec vyžiadala kvôli odpredajú predmetného pozemku spoločnosti EMOS CONSULTING, a.s. Listom zo dňa 05.12.2006 vyzval starosta obce žalobkyňu na predloženie výmerov o vlastníctve č. XXXX/XX-XX, XXXX/XX-XX, XXXX/XX-XX a uviedol, že predmetné pozemky boli delimitované na Obec Veľké Kosihy a od tej doby ich vlastní a spravuje. Listom zo dňa 12.02.2007 žiadala Správu katastra Komárno o vysvetlenie, prečo sú parc. č. XXX/X orná pôda a parc. č.XXX/X orná pôda zapísané na LV č. XXX v časti iné údaje ako poznámka, prečo neboli predmetom ROEP. Správa katastra Komárno listom zo dňa 21.03.2007 uviedla, že predmetné parcely v pozemkovom katastri neidentické, nespĺňali podmienky na zápis do katastra nehnuteľností a podľa , nakoľko sa na Správe katastra Komárno nenachádzali výmery o prídele pôdy do vlastníctva č. XXXX/XX-XX a č. 1982/48-11, ani ich grafické časti na základe ktorých by sa dali jednoznačne identifikovať výmerové parcely č. XXX/X roľa a parc. č. XXX/X roľa spolu vo výmere 46.037 m2, z toho dôvodu boli zapísaní na LV č. XXX v časti iné údaje ako poznámka. Na druhý dotaz žalobkyne Správa katastra Komárno s poukazom na ustanovenie o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov uviedla, že konanie o zmene údajov registra podľa ods.6 nemožno začať, ak došlo k prevodu alebo prechodu vlastníctva pozemku na inú osobu, tým nie je dotknuté právo na začatie konania podľa osobitného predpisu. K prechodu, resp. k prevodu vlastníctva pozemku na inú osobu došlo na základe žiadosti o zápis do evidencie nehnuteľností do výlučného vlastníctva Obce H. L. a na základe následných kúpnych zmlúv. Správa katastra L. začala dňa 24.04.2007 konanie o opravu chyby v katastrálnom operáte, uviedla, že dôvodom opravy chyby v katastrálnom operáte v katastrálnom území Veľké Kosihy je chybne vedená poznámka na LV č. XXX v časti iné údaje. Rozhodnutím zo dňa 16.05.2007 č. j. X-48/07-3 bol vykonaný výmaz poznámky v časti iné údaje z dôvodu, že predmetom konania neboli parc. č. XXX/.X a XXX/X, nakoľko v období konania ROEP už bol na ne založený úplný LV. Parcela registra „C“ KN č.

XXX/X orná pôda o výmere 397.988 m2 a parc. č.XXX/X orná pôda o 181.872 m2 boli zapísané do KN na LV č.XXX, kat. úz. H. L. na základe žiadosti o zápis do evidencie nehnuteľností do výlučného vlastníctva Obce Veľké Kosihy číslom zmeny 49/91. LV č. X bol založený v roku 1968 v rámci II. etapy zakladania evidencie nehnuteľností. Na tomto LV bol bez skúmania právneho stavu zapísaný ako vlastník pozemkov parc. č. XXX/X orná pôda o výmere 397.988 m2 a parc. č.XXX/X orná pôda o 181.872 m2 ONV Komárno, napriek skutočnosti, že na týchto parcelách sa nachádzal pozemok o výmere 46.037 m2 identifikovaný grafickým plánom, vo vlastníctve Y. R.. ONV v likvidácii Komárne a Obec Veľké Kosihy spísali dňa 27.07.1991 podľa o majetku obcí protokol o prechode nehnuteľností z vlastníctva štátu do vlastníctva obce. Predmetom protokolu boli nehnuteľnosti v kaz. úz. H. L., medzi inými aj parc. č. XXX/X, parc. č.XXX/X. Do KN boli zapísané na LV č. XXX pod PVZ č.49/91 v prospech Obce Veľké Kosihy. Následne bola parc. č. XXX/X predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy č. V-2531/2005 a zapísaná na LV č. XXX pod PVZ č. 101/05 v prospech spoločnosti EMOS CONSULTING, a.s., ktorá ich ďalej na základe kúpnej zmluvy č. V-5368/2006 previedla na žalovaného, zápis bol vykonaný na LV č. XXX pod PVZ č.141/06. Parcely č. XXX/X a č. XXX/X v kat. úz. Veľké Kosihy boli tiež prevedené na žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že likvidátor ONV JUDr. Édes bez preskúmania skutkového stavu delimitoval pozemky vo vlastníctve právneho predchodcu žalobkyne na Obec H. L.. Starosta Obce Veľké Kosihy vzhľadom k listom zaslaným žalobkyni mal vedomosť, že časť parciel č. XXX/X a XXX/X je vo vlastníctve žalobkyne, len nie sú identifikované v katastrálnom operáte a napriek tomu obec Veľké Kosihy tieto parcely previedla. Žalobkyňa mala za to, že žalovaný nemohol nadobudnúť pozemok žalobkyne identifikovaný výmermi o prídele pôdy č. 2938/48-11 a č.1982/48-11 a grafickým plánom od Obce Veľké Kosihy, ktorá nikdy nebola vlastníkom takto identifikovaného pozemku. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 23.04.2008 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Dôvodil tým, že nadobudol sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 11.12.2006 od spoločnosti EMOS CONSULTING, a.s., ktorej vklad bol povolený dňa 12.12.2006 pod č. V- 5368/2006. Spoločnosť EMOS CONSULTING, a.s. nadobudla sporné nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej s Obcou Veľké Kosihy vo forme notárskej zápisnice č. N , NCRls 4775/2005. Obec Veľké Kosihy nadobudla parc. č. XXX/X o výmere 394.839 m2 na základe delimitačného protokolu zo dňa 27.07.1991 od Československého štátu- ONV v likvidácii v Komárne. Už v tej dobe figuroval Čs. štát- ONV Komárno ako výlučný vlastník nehnuteľností, ktoré boli prevedené na základe delimitačného protokolu, ktorú skutočnosť preukazuje LV č. 2, kde je ako vlastník parc. č. XXX/X o výmere 394.839 m2 orná pôda uvedený Čs. štát - ONV Komárno, na ktorom LV nie je zmienka o práve žalobkyne, resp. jej právneho predchodcu. Vlastníctvo Čs. štátu -ONV Komárno, resp. štátu k majetku po predchádzajúcej vlastníčke M. G. vzniklo na základe konfiškácie tohto poľnohospodárskeho majetku. Štát dal následne tento skonfiškovaný majetok do držby jednotlivým prídelcom. Jedným z prídelcov bol aj Y. R., ktorý na základe zápisnice zo dňa 31.01.1947 prevzal svoj prídel o výmere 46.037 m2 parc. č. XXX/X- X do držby a úžitku. Potom čo si prídelcovia prevzali prídely do svojej držby, došlo v roku 1948 k vypracovaniu Návrhu prídelového plánu. Tento bol následne schválený, avšak k ďalšiemu postupu zabezpečujúcemu vznik vlastníckeho práva a zapísanie tohto vlastníckeho práva nikdy nedošlo, o čom svedčí list Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 16.12.1949. Podľa Nariadenia sa za prídely uhrádzala určená prídelová cena a to buď jednorazovo alebo v splátkach. Návrh prídelovej ceny mal byť vypracovaný s návrhom prídelového plánu. Žalobkyňa v žalobe neuviedla, či jej právny predchodca uhradil za prídel určenú prídelovú cenu, neuviedla, v akej výške bola prídelová cena stanovená, nepreukázala jej uhradenie. Po schválení Návrhu prídelového plánu sa veľká časť prídelcov svojich prídelov zo skonfiškovania majetku po predchádzajúcej vlastníčke M. G. vzdala, o čom svedčia zápisnice zo dňa 30.09.1949 a 19.12.1952, ktorú skutočnosť potvrdzuje už uvedený list Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, že osídlenci na vyššie uvedenom konfiškáte opustili cca 400 ha pôdy pre nedostatok budov a takto uvoľnená pôda bola odovzdaná do užívania národnému podniku Československé štátne majetky. Namietal, že žalobkyňa neidentifikovala, do ktorej Nariadením definovanej skupiny stanovených oprávnených subjektov, ktorým sa môže majetok prideliť, mal patriť (či vôbec patril) jej právny predchodca, ako aj príslušnosť k niektorej zo skupín oprávnených subjektov, ako formálnu podmienku, ktorá musela byť splnená, aby sa uvažovalo o možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva prídelcom. Žalobkyňa jedine tvrdila, že štát udelil jej právnemu predchodcovi prídel do držby a úžitku, čo nemožno stotožňovať s pridelením vlastníctva. Neboli doteraz splnené Nariadením špecifické a predpísané podmienky na uskutočnenie pridelenia vlastníctva. Keďže právnym predpisom stanovené podmienky splnené neboli, nemohlo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu obstarať pozemkoknižné prevedenie prídelu. Keďže nikdy nedošlo k vzniku vlastníckeho práva Y. R. k parc. č. XXX/X-X o výmere 46.937 m2, nikdy nedošlo, ani nemohlo dôjsť ani k riadnemu zápisu neexistujúceho vlastníckeho práva. Neexistuje žiadny dokument, na ktorom by bolo vyznačené vlastnícke právo Y. R.. LV č.401 obsahuje zmienku o neident. parc., kde sú uvedené parc. č. XXX/X-X a zo znenia poznámky nevyplýva jasný účel, ide len o zmienku, bez označenia účelu poznámky. Prídelca Y. R. bol síce držiteľom a užívateľom prídelu parc. č XXX/X-X o výmere 46.037 m2, avšak nikdy nebol vlastníkom nehnuteľnosti. Neexistuje žiadny nadobúdací titul, ktorý by preukazoval nadobudnutie vlastníckeho práva Y. R.. Žalovaný nepovažuje grafický plán zo dňa 20.08.1946 (ktorý nedostatočne identifikoval parc. č XXX/X-X, nie sú zrejmé presné hranice pozemku pod č.XX, čím sa stotožnil aj technický referát ONV vo svojom liste č.766/5-XI/3-5-V-1950 zo dňa 05.05.1950), ani ostatné žalobkyňou predložené dokumenty za tituly nadobudnutia vlastníckeho práva k parc. č XXX/ X-X právnym predchodcom žalobkyne. Žalovaný namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, keď žalobkyňa nepreukázala, že je osobou aktívne legitimovanou v konaní, t.j. že v jej prospech svedčí zápis v katastri nehnuteľností alebo že tu existuje iný nadobúdací titul. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 18.06.2010 namietal, že žalobkyňou predložené listinné dôkazy nepreukazujú, že Y. R. splnil podmienky uložené Nariadením SNR č. zo dňa 23.08.1945, ktoré jednoznačne určuje, že za pridelený majetok je potrebné zaplatiť tzv. prídelovú cenu, ktorú skutočnosť žalobkyňa nepreukázala. Uvedené je potrebné skúmať ako kumulatívnu podmienku spolu s vydaním individuálneho správneho aktu o pridelení nehnuteľnosti do vlastníctva (výmer), pričom táto podmienka s pravdepodobnosťou splnená vôbec nebola, resp. žalobkyňa nie je schopná jej splnenie preukázať. Ďalej uviedol, že v danom prípade vzniklo vlastnícke právo štátu k majetku po predchádzajúcej vlastníčke Lívii G. na základe konfiškácie tohto poľnohospodárskeho majetku, štát v zmysle Nariadenia následne pridelil tento skonfiškovaný majetok do držby jednotlivým prídelcom, ktorí mali na uvedenej pôde hospodáriť. Z predložených dôkazov vyplýva, že v období rokov 1948-1949 viacero roľníckych rodín z pridelených majetkov odišlo, v nadväznosti na to je ďalším dôležitým faktom vznik JRD Veľké Kosihy. Zo zápisníc z roku 1952 (19.12.1952) vyplýva, že prídelcovia, ktorí odovzdali pôdu do družstva, boli rozdelení na aktívnych a pasívnych členov družstva, podľa tohto zaradenia im bola určená povinnosť platiť, resp. neplatiť užívacie poplatky za užívanie pôdy a meno Y. R. nefiguruje ani v jednej z týchto zápisníc (s výnimkou poznámky „omylom som ho sem zaviedol“), z čoho sa dá vyvodiť, že v tomto období už na pôde vôbec nehospodáril, tento predpoklad podporuje aj revidovaný zápis v Návrhu prídelového plánu, kde je pri jeho mene uvedené “užíval 4 roky a odišiel“, pričom tejto časovej osi by zodpovedalo obdobie od roku 1947, kedy prevzal pôdu do držby a úžitku až do roku 1951. V listinných dokladoch z nasledujúcich období (1952 a 1954) sa totiž jeho meno v súvislosti s obhospodarovaním pôdy, ani s členstvom v JRD nespomína. Teda Y. R. prevzal parc. č. XXX/X-X do držby a úžitku na základe zápisnice zo dňa 31.01.1947, po prevzatí došlo k vypracovaniu a schváleniu návrhu prídelového plánu v roku 1948, v ktorom je pri mene Y. R. uvedený údaj „užíval 4 roky a odišiel“, v zmysle ktorého údaja je viac ako pravdepodobné, že Y. R. s manželkou sa svojho prídelu vzdali, opustili pôdu. Tento záver potvrdzuje a doterajšie tvrdenia žalobkyne vyvracia najmä Konečný prídelový plán s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. H. L., pôvodne vo vlastníctve M. G. zo dňa 23.12.1952 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, k vydaniu ktorého došlo v súlade s Nariadenia, o čom svedčí aj list Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 16.12.1949. Z obsahu Konečného prídelové plánu je zrejmé, že neobsahuje meno Y. R. ako konečného prídelcu. Z tejto listiny vyplýva, že Y. R. od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nemožno označiť de iure ako prídelcu. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. -373 zo dňa 16.8.2010 vyhovel žalobe žalobkyne ako dôvodne podanej. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -449 zo dňa 16.júna 2011 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa ustanovenia s poukazom na nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 30.01.2012 uviedla s poukazom na zápisnicu zo dňa 19.12.1952 (č.l.58,59 spisu), že táto preukazuje skutočnosť, že právny predchodca žalobkyne pôdu odovzdal do JRD a z toho dôvodu neplatil užívací poplatok (bol zavedený omylom medzi tých, ktorí užívací poplatok platili). Poukázala vo svojich skutkových tvrdeniach na list prednostu Obecného úradu veľké Kosihy zo dňa 17.01.2001, nájomnú zmluvu zo dňa 15.02.2001 a list starostu Obce Veľké Kosihy zo dňa 17.08.2006. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 13.06.2012 uviedla, že právnemu predchodcovi žalobkyne neboli pridelené pozemky odňaté, ani ich neopustil, čo potvrdzuje potvrdenka zo dňa 12.02.1951 o tom, že mu boli vykonané jarné práce v roku 1950, list Družstva proti zátopám zo dňa 08.05.1952, kde sa uvádza, že mu bola i jeho manželke pridelená nehnuteľnosť parc. č. XXX/X až 2/ a podporným dokladom je aj úverový list o tom, že mal aj pôžičky na obhospodarovanie týchto nehnuteľností. Q. v písomnom vyjadrení zo dňa 04.09.2012 uviedol, že Povereníctvo a priori vydalo výmer ako neúplnú listinu predbežnej povahy, ktorej perfektnosť predpokladalo vydanie prídelovej listiny s dostatočne určito vymedzeným prídelom, t.j. spolu s prídelovou cenou, pozemkovoknižným označením, a presnou výmerou pozemkov s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. , ktorý ustanovuje, že výmer, ktorý neobsahuje všetky predpísané náležitosti, t.j. v ktorom chýba určenie prídelovej ceny, nie je platnou ani perfektnou listinou. Mal za to, že výmer nie je perfektnou ani platnou listinou, odkazoval na vydanie prídelovej listiny, ktorá nebola vydaná, preto právny predchodca žalobkyne nemohol nadobudnúť vlastnícke právo ani na základe takejto prídelovej listiny. Ďalej uviedol, že právny predchodca žalobkyne vlastníctvo k predmetnému pozemku na základe výmeru zrejme nikdy nenadobudol, ak by aj vlastníctvo k pozemku výmerom nadobudol, tak ho opustením pozemku stratil, ak by vlastníctvo k pozemku výmerom nadobudol a toto vlastníctvo by ani opustením nestratil, stratil by ho vydržaním zo strany Československého štátu, resp. aj Obce H. L.. LV č. XXX na ktorý O. H. L. reagovala listom zo dňa 17.01.2001 a ktorý nijakým spôsobom neosvedčuje vlastníctvo žalobkyne k pozemku, nie je skutočnosťou, ktorá by z hľadiska objektívneho posudzovania musela u Obce Veľké Kosihy vyvolať dôvodné pochybnosti o tom, že jej pozemok patrí. Nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že Obec Veľké Kosihy vlastníctvo žalobkyne listom zo dňa 17.01.2001 uznala. Ak by teoreticky pripustil možnosť, že predmetným listom došlo k strate dobromyseľnosti Obce Veľké Kosihy o tom, že pozemok jej patrí, táto strata dobromyseľnosti nemala žiaden dopad na vlastnícke právo Obce Veľké Kosihy, nakoľko sa totiž vydržacia doba právneho predchodcu Obce Veľké Kosihy, t.j. Československého štátu započítava do vydržacej doby Obce Veľké Kosihy a Obec Veľké Kosihy nadobudla vlastníctvo k pozemku vydržaním dávno pre listom zo dňa 17.01.2001. Ak nie priamo vlastnícke právo, tak minimálne začiatok plynutia vydržacej doby Československému štátu je k pozemku preukázateľne najneskôr od 23.12.1953 na základe Konečného prídelového plánu z toho istého dňa a ešte výraznejšie je preukázané LV č.2, na ktorý bolo vlastníctvo Československého štátu v správe ONV Komárno k pozemku zapísané v rámci II. etapy zakladania evidencie nehnuteľností ešte v roku 1968. Y. R. bol 30 rokov zamestnaný ako poriečny a vzhľadom na povahu tejto práce a v spojení s neexistenciou zápisnice, ani iného dokumentu potvrdzujúceho, že bol aktívnym, resp. pasívnym členom družstva obhospodarujúceho pridelené pozemky, možno usúdiť, že popri svojej práci nemohol riadne obhospodarovať poľnohospodársky pozemok vo Veľkých Kosihách o výmere 46.037 m2. Ernest Bokroš pozemok opustil, zanechal povolanie poľnohospodára, čo potvrdzuje i skutočnosť, že v žiadnych dokumentoch vrátane Konečného prídelového plánu, ktorým sa končí etapa prideľovania skonfiškovaných pozemkov, sa jeho meno a meno jeho manželky nenachádza. Vo vzťahu k delimitačnému protokolu súvisiacemu s likvidáciou ON V Komárno uviedol, že nebolo dodnes vydané žiadne rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu, ktoré by spochybňovalo jeho platnosť alebo správnosť, resp. ktoré by ho príp. menilo alebo rušilo. Predmetom dedičského konania po Y. R. mohla byť daná nehnuteľnosť (za predpokladu, že jeho vlastnícke právo existovalo) len v 1-ine, nakoľko jeho manželka v čase prejedania a rozhodnutia o dedičstve žila. V období február 2000 až marec 2002 prebiehalo v obci H. L. konanie o obnove ROEP, žalobkyni bol doručený návrh Registra obnovenej evidencie pozemkov, výpis z návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov, ktorý prevzala dňa 09.10.2001, v rámci uvedeného procesu nepodala návrhy, námietky voči návrhu ROEP napriek tomu, že v zmysle návrhu ROPEP nebola uvedená ako vlastník pozemku, napriek tomu, že bola účastníkom ROEP. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 14.11.2012 uviedla, že právny predchodca žalobkyne sa v roku 1927 prisťahoval do Okánikova, bol účastníkom boja za oslobodenie, poriečnym sa stal v apríli 1947, výmer bol vydaný až v roku 1948, pôdu pridelenú na základe dvoch výmerov obstarával ako riadny hospodár. Prídel mu nebol odňatý, ani sa ho nevzdal. Žalobkyňa je jediným dedičom po svojich rodičoch. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom č. k. - 687 zo dňa 14.11.2012 žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -738 zo dňa 31.októbra 2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa ustanovenia s poukazom na nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že konkrétne mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí sa nevysporiadal s nasledovnými pre rozhodnutie vo veci právne významnými skutočnosťami (otázkami):

- platnosť a určitosť Výmeru o vlastníctve, -strata vlastníctva Y. R. (a manželky) opustením (skutkové a právne posúdenie) alebo inak, -naplnenie všetkých zákonných podmienok vydržania štátom a obcou, resp. nadobudnutie vlastníctva podľa Odvolací súd má za to, že Výmer o vlastníctve právneho predchodcu žalobkyne bol vydaný oprávneným orgánom, má požadované zákonné náležitosti a v spojení s vyhotoveným geometrickým plánom a geometrickým plánom Ing. Ivety Strhanovej je dostatočne určitý (viď i rozsudok NS SR z 26.5.2009). Ďalej má odvolací súd za to, že dôkazné bremeno na preukázanie odňatia vlastníctva právneho predchodcu žalobkyne, resp. straty jeho vlastníckeho práva opustením veci zaťažuje stranu žalovaného, pričom skutočnosť straty vlastníctva opustením v zmysle podmienok zákonných predpisov je potrebné preukázať jednoznačne nad akúkoľvek pochybnosť, teda nestačí len poukaz na niektoré skutočnosti, ktoré by tomuto prípadne nasvedčovali, keď táto skutočnosť a jej súladnosť s (označenými) právnymi predpismi v tom čase platnými musí byť bezpochyby preukázaná a náležite odôvodnená. Odvolací súd mal tiež za to, že pokiaľ právny predchodca žalobkyne vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam riadne nadobudol a k odňatiu jeho vlastníctva, resp. k strate vlastníctva nedošlo, nemôže byť štát ako subjekt porušujúci povinnosť zabezpečiť zápis vlastníctva na základe výmeru v evidencii nehnuteľností pri porušení tejto svojej povinnosti považovaný za subjekt dobromyseľný pre prípadné nadobudnutie svojho vlastníckeho práva vydržaním. Čo sa týka prípadného nadobudnutia vlastníckeho práva Obcou Veľké Kosihy, k tomuto odvolací súd uvádza to, že tento subjekt mohol vlastnícke právo nadobudnúť len na základe úkonu učineného s vlastníkom predmetných nehnuteľností. Ak preto Obec Veľké Kosihy iný úkon ako podpis delimitačného protokolu s bývalým ONV neučinila, vlastnícke právo mohla nadobudnúť len (v zmysle o majetku obcí) k tomu majetku, ktorý bol preukázateľne vo vlastníctve štátu, a teda pokiaľ by sa v konaní vlastníctvo štátu nepreukázalo, uvedený úkon podpisu delimitačného protokolu nemôže byť právnym úkonom pre jej oprávnenú držbu. Vlastnícke právo z vydržania môže byť totiž založené len na základe právneho úkonu s tým subjektom práva, ktorému vlastnícke právo v čase jeho vykonania patrilo, teda vlastníctvo nemôže stratiť vlastník, pokiaľ právny úkon k jeho strate sám neučinil (tento učinil len nevlastník), a to bez ohľadu na to, či prípadne v čase úkonu mu zápis v evidencii vlastníctva vlastníctvo potvrdzoval, keďže zápis v katastri nehnuteľností je hodnoverný a záväzný len pokiaľ sa nepreukáže opak a vlastníctvo od nevlastníka nadobudnúť nemožno. Súd prvej inštancie v poradí tretím rozsudkom č. k. - 799 zo dňa 10.09.2014 žalobe žalobkyne vyhovel ako dôvodne podanej. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. -950 zo dňa 18.septembra 2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie podľa ustanovenia , . Uviedol, že po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť, pretože pri preskúmaní obsahu spisu zistil, že v čase preskúmavania rozhodnutia predmet konania nie je totožný s predmetom konania tak, ako je vymedzený v žalobnom návrhu. Žalobkyňa sa domáha určenia vlastníckeho práva k novovytvorenej parcele č. 396/42 - ornej pôde o výmere 46030 m2, ktorá mala byť vytvorená geometrickým plánom Ing. Yvetty Strhanovej z parcely v kat. úz. Veľké Kosihy, zapísanej na LV č. XXX . XXX/X - ornej pôdy o výmere 160000 m2. Odvolací súd porovnaním LV č. XXX podľa súčasného zápisu v katastri nehnuteľnosti pre okres L., O. H. L., kat. úz. H. L. zistil, že parc. č. XXX v LV už zapísaná nie je, pričom v čase podania žaloby, ako aj v čase vyhotovenia geometrického plánu geodetkou Ing. Yvettou Strhanovou, sa v liste vlastníctva nachádzala. V nadväznosti na to odvolací súd dopytom na Okresný úrad Komárno, katastrálny odbor požiadal o vyjadrenie k právnym zmenám, týkajúcim sa parcely registra „C“ č. XXX/X - ornej pôdy o výmere 160000 m2 zapísanej na LV č. XXX, z ktorej bola geometrickým plánom Ing. Yvetty Strhanovej vytvorená nová parc. č. XXX/XX - orná pôda o výmere 46,039 m2. Okresný úrad katastrálny odbor v Komárne odvolaciemu súdu oznámil, že geometrický plán Ing. Yvetty Strhanovej č. 5/2009 nebol do katastra nehnuteľností zapísaný a v kat. úz. H. L. bola dňa 25. 01. 2013 pod položkou výkazu zmien 8/13 zapísaná listina pod č. Z-6224/2012-rozhodnutie Okresného úradu Komárno, odbor pozemkový poľnohospodárstva a lesného hospodárstva Komárno o schválení Jednoduchých pozemkových úprav v kat. úz. H. L., právoplatná dňa 15. 11. 2003. Dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia údaje doterajšieho katastra nehnuteľnosti sa stávajú neplatnými. Kataster neeviduje žiadnu inú listinu, týkajúcu sa uvedenej parc. č. XXX/X v kat. úz. H. L.. Ohľadne identifikácie parc. č. XXX/XX na súčasný stav oznámil, že túto nevie vyhotoviť, a za účelom identifikácie parcely postúpil žiadosť odvolacieho súdu na odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva. Ten oznámil Krajskému súdu v Nitre, že zistil, že parc. č. XXX/XX kat. úz. H. L. nebola predmetom jednoduchých pozemkových úprav kat. úz. H. L., predmetom bola iba parc. č. XXX/X kat. úz. H. L. o výmere 160000 m2. Oznámil, že nevie uviesť, do ktorých parciel pozemok č. XXX/XX zasahuje a nie je príslušný na identifikáciu pozemku. Odvolací súd na základe týchto skutočností dospel k záveru, že pozemok, ktorý je predmetom konania, vzhľadom na vyššie uvedené vyjadrenia orgánov štátnej správy nie je identický a nezodpovedá údajom uvedeným v geometrickom pláne Ing. Yvetty Strhanovej č. 5/2009, ktorý je podkladom žaloby. Vzhľadom na uvedené nedostatky preskúmavaného rozsudku, ktoré nastali už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa , zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie za účelom presnej identifikácie žalovanej parcely, zistenia, ktorým parcelám v súčasnej dobe v katastri nehnuteľnosti označeným zodpovedá pôvodná parc. č. XXX/X-X roľa o výmere 46037 m2, ktoré nadobudli právni predchodcovia žalobkyne. Toto zistenie súvisí aj so zistením vlastníkov týchto parciel a vecnou legitimáciou účastníkov konania. K odvolacím dôvodom žalovaného a vedľajšieho účastníka, najmä pokiaľ ide o tvrdenie, že výmer, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoje vlastnícke právo je neplatný jednak preto, že nebol predložený v originály ako aj z dôvodu, že neobsahuje prídelovú cenu, pečiatku a podpis odvolací súd dodáva, že uvedené argumenty sú právne bezvýznamné. V spise (na čl. 476) sa nachádza originál výmeru o vlastníctve pôdy vydaný na meno R. Y. a manželka K., rod. G. č. XXXX/XX-XX týkajúci sa parc. č. XXX/X-X roľa o výmere 4,6037 ha. Uvedený výmer bol vydaný 10. 05. 1948, je opatrený originálom pečiatky orgánu, ktorý bol príslušný ho vydať a podpis povereníka. Pokiaľ ide o prídelovú cenu, vo výmere je uvedené, že konečná platná prídelová cena ako aj pozemnoknižné označenie a presná výmera budú určené v prídelovej listine, ktorú vydá Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť a závery ustálené Najvyšším súdom SR, ktoré zaujali právne stanovisko k platnosti a náležitostiam výmeru (, , , ). Vydávanie výmeru o vlastníctve pôdy upravuje nariadenie č. 104/1946 Sb. n. SNR a podľa § 1 ods. 1 citovaného nariadenia vydávať prídelcom výmeru o vlastníctve bolo oprávnené Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer vydaný právnym predchodcom žalobkyne bol vydaný uvedeným orgánom, ako vyplýva z originálu tejto listiny a obsahuje všetky podstatné náležitosti, preto má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Výmer je platný v zmysle § 68 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o konaniach vo veciach patriacich do pôsobnosti politických úradov (správne konanie), pretože je v ňom označený úrad, ktorý ho vydal, a to Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, dátum 10. 05. 1948 a je pripojený podpis úradného orgánu k tomu oprávneného (povereníka). Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka v tomto smere považuje za právne bezvýznamné a závery súdu prvého stupňa o platnosti výmeru za vecne správne. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa o tom, že v konaní nebolo preukázané, že vlastníctvo právneho predchodcu žalobkyne Ernestovi Bokrošovi bolo odňaté, resp., že sa vlastníctva vzdal. V tomto smere nebolo vydané žiadne rozhodnutie o odňatí prídelu a právne závery súdu prvého stupňa odvolací súd považuje v tomto smere za dostatočné. K nadobudnutiu vlastníctva prídelom nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo prídelu. Z hľadiska vlastníctva nebolo preto ani v danom prípade rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe nie je urobený zápis o prídelovom konaní. Keďže v konaní neoblo preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľky vlastníctvo stratili buď vzdaním sa alebo odňatím prídelu, k prevzatiu majetku štátom došlo bez právneho dôvodu (titulu), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. Ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba, nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku. K otázke nadobudnutia vlastníckeho práva štátom sa odvolací súd vyjadril už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, na svojich záveroch zotrváva a so závermi súdu prvého stupňa sa v celom rozsahu stotožňuje. K námietke odvolateľov k otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne vo vzťahu k celej časti žalovanej parcely odvolací E. uvádza, že z osvedčenia o dedičstve D/60/93, Dnot/346/94 vyplýva, že predmetom prejednania bol výmer o vlastníctve pôdy č. 2938/48-11 parc. č. XXX/X-X roľa o výmere 46,037 m2 v 1/1 v PK neidentické, pričom okrem iných aj túto parcelu na základe dedičskej dohody uzatvorenej s manželkou poručiteľa K. Bokrošovou (matkou žalobkyne) nadobudla do vlastníctva žalobkyňa v celosti. K. R., rod. G. zomrela XX. XX. XXXX a dedičské konanie bolo vedené pod sp. zn. -31, . V dedičskom konaní sporná parcela nebola predmetom dedenia. Jedinou dedičkou po poručiteľka bola žalobkyňa. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa a žalobkyňa bola jedinou dedičkou po oboch rodičoch, na čom nič nemení ani nesprávne prejednanie predmetu dedičského konania v dedičskom konaní po jej neb. otcovi. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 02.03.2017 uviedol, že na území Obce Veľké Kosihy prebehli pozemkové úpravy, pričom do obvodu týchto pozemkových úprav bolo zahrnuté aj územie, na ktorom sa nachádzala sporná nehnuteľnosť. Žalobkyňa bola účastníčkou tohto konania z dôvodu vlastníctva iných pozemkov v danom území, avšak mohla byť účastníčkou aj v prípade, ak tieto iné pozemky nevlastnila s poukazom na ustanovenie o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách. S poukazom na ustanovenie , citovaného zákona uviedol, že v tejto fáze mohla žalobkyňa prvýkrát uplatniť svoju námietku, keďže bola oboznámená so stavom veci ako účastníčka konania o pozemkových úpravách z titulu vlastníckeho práva k iným pozemkom ako je nehnuteľnosť, resp. do tohto postavenia sa mohla dosť aj v zmysle citovaného zákona. Navyše bola členkou komisie predmetných pozemkových úprav, z tohto titulu bola s pozemkovými úpravami oboznámená a mohla do nich zasahovať. S poukazom na ustanovenie citovaného zákona žalobkyňa ako účastníčka tohto konania, mala možnosť do konania zasahovať, podávať námietky, návrhy požiadaviek, avšak tak neurobila. Žalobkyňa bola s údajným vlastníctvom nehnuteľnosti nečinná v tomto konaní, nemala snahu ani nejavila záujem o usporiadanie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. S poukazom na ustanovenie § 12 citovaného zákona uviedol, že dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu, príp. neskorším dňom uvedeným v rozhodnutí sa nadobúda vlastnícke právo k novým pozemkom a zanikajú všetky pôvodné vlastnícke práva a nájomné vzťahy k pôvodným pozemkom. Pozemkovými úpravami dochádza k zmene vlastníctva, pričom v dôsledku nadobudnutia právoplatnosti pozemkových úprav pôvodné vlastnícke práva k pozemkom zanikajú i s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 14.03.2012, sp. zn. zo dňa 26.01.2016. Uviedol, že na LV č. XXXX pre kat. úz. H. L., na ktorom sú zapísané pozemky vo vlastníctve žalovaného, na území ktorých sa nachádza sporná nehnuteľnosť, je ako titul nadobudnutia uvedené rozhodnutie OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 08.11.2012, Z-6731/2012-PJPÚ (rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav). V tejto súvislosti poukazuje na nečinnosť žalobkyne v rámci predmetných pozemkových úprav, nakoľko žalobkyňa bola kvalifikovaným účastníkom konania o pozemkových úpravách, ktoré prebiehalo na území Obce veľké Kosihy, vedela, resp. musela vedieť o tom, že územie na ktorom leží sporná nehnuteľnosť, bolo zaradené do obvodu pozemkových úprav. Napriek tej skutočnosti svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam nijako nenárokovala, nehájila, pozemkové úpravy nerozporovala. Mal za to, že nakoľko boli riadne dodržané všetky ustanovenia pozemkového zákona a žalobkyňa v celom konaní pozemkových úprav nepodala opodstatnené námietky, právoplatnosťou pozemkových úprav došlo k zániku jej prípadného vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti za predpokladu, že v čase právoplatnosti pozemkových úprav bola skutočne vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti. Nakoľko vyššie uvedenými pozemkovými úpravami došlo k zániku všetkých pôvodných vlastníckych vzťahov k pozemkom a aktuálne vlastnícke práva v dotknutom území boli nadobudnuté originálnym spôsobom titulom pozemkových úprav, mal za to, že znalecký posudok bol vypracovaný zbytočne s ohľadom na právne posúdenie veci a je pre konanie irelevantný. Následne súd prvej inštancie vydal napadnutý rozsudok.

15. Žalovaný svoje odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ustanovenia , , .

16. Odvolacie dôvody možno rozdeliť do dvoch základných skupín. Prvú z nich predstavujú vady konania (zmätočnosť konania normovaná v podobe odvolacích dôvodov v ustanovení , a a tzv. iná vada uvedená v ustanovení .

17. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že ak by z vlastnej iniciatívy neskúmal stav konania a nezistil by nesprávnosť doručovania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (pôvodnému právnemu zástupcovi žalovaného), v ktorom videl závažné procesné pochybenie súdu, postupom súdu prvej inštancie by došlo k znemožneniu procesných práv žalovaného (práva na podanie opravného prostriedku), čím by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie) bol doručený súčasnému právnemu zástupcovi žalovaného dňa 19.07.2017, ktoré doručenie je riadne, t.j. procesne účinné, vyvolalo účinky doručenia a žalovanému začala mu plynúť lehota na podanie odvolania. Z obsahu spisu (č. l. 1116 spisu) vyplýva, že predmetný rozsudok súdu prvej inštancie bol dňa 17.07.2017 zasielaný (nesprávne) predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalobcu, kedy žalovaného v konaní zastupovala spoločnosť Deloitte Legal s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 23, Bratislava, IČO : 36 868 019 (plnomocenstvo zo dňa 20.01.2017 na č. l. 1043, 1044 spisu). V kontexte celého postupu súdu prvej inštancie pri doručovaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je v danej odvolacej veci z pohľadu namietaného odvolacieho dôvodu (jeho obsahu) zrejmé, že odvolateľ vytýka, že zo strany súdu prvej inštancie mohlo dôjsť k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa ustanovenia , nie že k nemu došlo, pričom z obsahu spisu vyplýva procesne účinné doručenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovanému. S ohľadom na formálne aj obsahové vymedzenie vád konania odvolateľom v podanom odvolaní ( ) odvolací súd ďalej uvádza, že sa nejedná o tzv. inú vadu podľa ustanovenia , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Druhú z dvoch základných skupín odvolacích dôvodov predstavujú vady rozhodnutia, ktoré majú podobu skutkových vád (vady skutkových zistení uvedené v ustanovení , a ) alebo vád právnych (nesprávne právne posúdenie podľa ustanovenia ).

19. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená chybným vyhodnotením návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávnym vyhodnotením vykonaných dôkazov, alebo predpokladom „dotvorenia“ skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany, či prostriedkami procesného útoku.

20. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd - neaplikoval príslušnú právnu normu, t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu, - aplikoval nesprávnu právnu normu, t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú, - obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo - správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval.

21. Súd prvej inštancie v danej právnej veci v otázke právneho posúdenia veci v sporných otázkach určenia vlastníckeho práva žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam zaujal právny názor s poukazom na odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu (ktorý konštatoval, že závery súdu prvej inštancie o platnosti výmeru č. 2938/48-11 považuje za vecne správne, stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že nebolo preukázané, že vlastníctvo právneho predchodcu žalobkyne Y. R. bolo odňaté, resp., že sa vlastníctva vzdal, v tomto smere nebolo vydané žiadne rozhodnutie o odňatí prídelu, v konaní nebolo preukázané, že právni predchodcovia žalobkyne vlastníctvo stratili buď vzdaním sa alebo odňatím prídelu, k prevzatiu majetku štátom došlo bez právneho dôvodu (titulu), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. Ak došlo k zabratiu majetku štátu bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku. Žalobkyňa je jedinou dedičkou po oboch rodičoch), s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn. zo dňa 31.3.2016 o viazanosti súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho stupňa, zaoberajúc sa presnou identifikáciou nehnuteľnosti (pôvodná nehnuteľnosť č. 396/1-X roľa o výmere 46037 m2 označená číslom 27 v prídelovom pláne) s poukazom na doplnený znalecký posudok č. 5/2009 dňa 12.12.2016 a vyhotovený geometrický plán znalkyňe Ing. Yvety Strhanovej uviedol, že obranu žalovaného v odvodzovaní vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti titulom - rozhodnutia OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 8.11.2012 (rozhodnutie o schválení projektu pozemkových úprav) posúdil za účelovú, keď dospel k záveru, že vlastnícke právo právnym predchodcom žalobkyne nikdy nezaniklo, výmer je vkladuschopnou listinou. Okresný úrad - katastrálny odbor je viazaný rozhodnutím a preto aj zapísal rozhodnutie OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 8.11.2012. Súd prvej inštancie s poukazom na protokol o delimitácii nehnuteľného majetku v zmysle §-u 14 Zák. č. 138/91 Zb. zo dňa 27.7.1991, z ktorého vyplýva, že odovzdávajúcim bol ONV v likvidácii v Komárne a nástupným orgánom bola Obec Veľké Kosihy a predmetom delimitácie, okrem iného, bola aj parc. č. XXX/X,X orná pôda a s poukazom na LV č. XXX pre k.ú. H. L. zo dňa 25.11.2007 z ktorého vyplýva, že vlastníkom parc. č. XXX/X a XXX/X je žalovaný v celosti 1/1 uviedol, čo sa týka naplnenia všetkých zákonných podmienok vydržania štátom a obcou, resp. nadobudnutia vlastníctva podľa , že štát porušil povinnosť zabezpečiť zápis vlastníctva na základe výmeru v evidencii nehnuteľností a preto ani nemôže byť považovaný za subjekt dobromyseľný pre prípadné nadobudnutie svojho vlastníckeho práva. Obec Veľké Kosihy mohla vlastnícke právo nadobudnúť len na základe úkonu učineného s vlastníkom predmetných nehnuteľností. Obec Veľké Kosihy iný úkon ako podpis delimitačného protokolu s bývalým ONV neučinila, vlastnícke právo mohla nadobudnúť (v zmysle o majetku obcí) k tomuto majetku, ktorý bol preukázateľne vo vlastníctve štátu. Teda obec nemohla nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka. Keďže v konaní nebolo preukázané vlastníctvo štátu, úkon - podpis delimitačného protokolu nemôže byť právnym úkonom pre jej oprávnenú držbu. Samotný predstaviteľ obce vo svojich písomnostiach uznával vlastníctvo žalobkyne, najmä list zo dňa 17.8.2006 (čl. 46), kde je uvedené “zápis na liste vlastníctva v oddiely iné údaje vás oprávnia na to, aby ste uzatvárali zmluvu s PD, ale hlavne, aby ste nechali vymerať Váš podiel, aby bol identifikovaný“, ďalej list zo dňa 5.12.2006 (čl. 43) kde je uvádzané „navrhoval som to, že v prípade nutnosti vydania nehnuteľnosti v neprospech obce, nebudeme mať žiadne námietky“. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že vlastnícke právo z vydržania môže byť založené len na základe právneho úkonu s tým subjektom práva, ktorému vlastnícke právo v čase jeho vykonania patrilo, teda vlastníctvo nemôže stratiť vlastník, pokiaľ právny úkon k jeho strate neučinil (tento učinil len nevlastník), a to bez ohľadu na to, či prípadne v čase úkonu mu zápis v evidencii vlastníctva vlastníctvo potvrdzoval, keďže zápis v katastri nehnuteľností je hodnoverný a záväzný len pokiaľ sa nepreukáže opak a vlastníctvo od nevlastníka nadobúdať nemožno. Súd prvej inštancie ďalej poukázal aj na tú skutočnosť, že právnemu predchodcovi žalobkyne svedčil zápis v katastri nehnuteľností v podobe poznámky na LV č. XXX pre k.ú. H. L. a mal za to, že likvidátor ONV C.. K. I. nerešpektoval vlastnícky stav a do delimitačného protokolu zaviedol aj sporné nehnuteľnosti. Teda ak Obec Veľké Kosihy mala nehnuteľnosti v neoprávnenej držbe, tak ich nemohla ani vydržať a podmienky vydržania, ktoré predpokladá zákon splnené neboli. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný nadobudol vlastnícke právo od nevlastníka a preto aj zápis v zmysle rozhodnutia OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 8.11.2012 je neplatný, pretože vychádzal zo zavádzajúcich a neplatných podkladov.

22. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, odvolací súd sa zároveň v celom rozsahu stotožňuje aj s právnymi názormi súdu prvej inštancie vo veci a s poukazom na ustanovenie odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nevidel dôvody, pre ktoré by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť.

23. Odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, pokiaľ vyhovel žalobe žalobkyne ako dôvodne podanej.

24. Podľa § 1 ods.1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č.104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR, povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy môže ešte pred zaplatením prídelovej ceny (§ 19 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR) vydávať prídelcom (§§ 6 až 11 nar. č. 104/1945 Sb.n. SNR) výmery o vlastníctve pôdy pridelenej im podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR.

25. Podľa § 1 ods.2 Nariadenia Slovenskej národnej rady č.104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR, výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

26. Podľa § 23 ods.1 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, prídelca je povinný na pridelenom majetku hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára.

27. Podľa § 23 ods.2 Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného sväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne hospodáriť.

28. Odvolací súd s poukazom na svoje už skôr prijaté právne názory v zrušujúcom uznesení č. k. -950 zo dňa 18.septembra 2015 (ktorými právnymi názormi odvolacieho súdu bol súd prvej inštancie viazaný v zmysle ustanovenia ) v otázkach právnej perfektnosti výmeru, vzdania sa prídelu a odňatia prídelu sa v danej právnej veci stotožňuje s právnym posúdením súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza, že Nariadenie č. 104/1946 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR (ďalej len Nariadenie) upravovalo vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR. Podľa nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer v ustanovení Nariadenia definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. V danej právnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa odvodzovala svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam od vlastníctva svojich právnych predchodcov - rodičov, ktorí podľa tvrdenia žalobkyne mali vlastníctvo k nim nadobudnúť titulom výmeru o vlastníctve pôdy číslo 2938/48-11 zo dňa 10. mája 1948, ktorý bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa § 1 ods.1 Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR, tvrdiac, že títo svoje vlastníctvo k nim nikdy nestratili a na žalobkyňu ako jedinú dedičku po svojich právnych predchodcoch prešlo vlastníctvo k nim dedením. S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 2 Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR vyplýva, že ak bol výmer vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami. Ak výmer nevydal kompetentný orgán, prípadne v ňom chýbajú zákonom požadované podstatné náležitosti, nejde o listinu verejnú. Právnym následkom vady takejto listiny, nie je jej neplatnosť, ale tá skutočnosť, že listina povahu verejnej listiny nemá, nie je spôsobilá vyvolať účinky predpokladané v ustanovení § 1 ods. 2 tohto Nariadenia. V danej právnej veci z obsahu spisu vyplýva, že výmer o vlastníctve pôdy číslo 2938/48-11 zo dňa 10. mája 1948 (v origináli na č. l. 476 spisu) spĺňal jednak po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1 ods. 1 Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR k tomu príslušným. Predmetný výmer obsahuje uvedenie, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datovaný, opatrený odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje meno a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva (prídelcov), presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka, presné vymedzenie prídelu a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie vo výmere uvedených nehnuteľností. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za právne perfektnú a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej preukázať vlastnícke právo prídelcov k nehnuteľnostiam vo výmere označených, ktoré sú predmetom sporu. Nakoľko k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z hľadiska vlastníctva v danej právnej veci nebola preto rozhodujúca skutočnosť, že v pozemkovej knihe nie je urobený zápis o prídelovom konaní. Z hľadiska vlastníctva nebola rozhodujúca ani tá skutočnosť, ako a kedy bola zaplatená prídelová cena (v bode II. výmeru je uvedené, že výška prídelovej ceny, ako aj pozkn. označenie a presná výmera bude určená v prídelovej listine, ktorú vydá Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy), keď odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 1 ods.1 Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR, ktoré umožňovalo prideliť prídel ešte pred zaplatením prídelovej ceny s tým, že prídelová listina je v zmysle § 1 ods.2 Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR verejnou listinou zakladajúcou vlastníctvo prídelcov. I keď listina o určení prídelovej ceny (v zmysle bodu II. výmeru) nebola v spore predložená, jej nezaplatenie v lehote stanovenej v § 19 Nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, nemá za následok neplatnosť výmeru, keďže uvedené právne predpisy nezaplatenie prídelovej ceny nespájali so stratou už nadobudnutého vlastníckeho práva. Odvolací súd v tomto smere k namietanému nedostatku právnej perfektnosti výmeru pre nedostatok určenia prídelovej ceny ďalej uvádza, že správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd vychádzať. V danej právnej veci je nepochybné, že právnym predchodcom žalobkyne bola Výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave z 10. mája 1948 č. 238/48-11 podľa § 1 ods. l Nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení Nariadenia č. 64/1946 Sb.n. SNR pridelená sporná nehnuteľnosť parc. č. 396/1-2 roľa o výmere 4.6037 m2 (t. č. sporné nehnuteľnosti uvedené vo výroku napadnutého rozsudku). Predmetné rozhodnutie má charakter verejnej listiny, bolo vydané orgánom na to podľa zákona oprávneným a v medziach jeho právomoci, je právoplatné a vykonateľné, a preto ho teba považovať za právne perfektné, a to bez ohľadu na prípadnú vecnú nesprávnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti skúmaná všeobecným súdom, keďže u predmetného rozhodnutia platí, že sa prezumuje jeho správnosť. V spore nebolo preukázané, že by bol predmetný výmer zrušený. Z vyššie uvedených dôvodov pokiaľ sa jedná o právne posúdenie právnej perfektnosti výmeru pre (nezaplatenie prídelovej ceny), je potom žalovaným v podanom odvolaní poukázanie na absenciu právnych predchodcov žalobkyne v konečnom prídelovom pláne s rozvrhom prídelových cien a splátkovým plánom (č.l.175, 176 spisu) právne bezvýznamné. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie je nesporné, že právni predchodcovia žalobkyne sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností na základe výmeru o vlastníctve pôdy číslo 2938/48-11 zo dňa 10. mája 1948, ktorý bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave podľa § 1 ods.1 Nariadenia č. 104/1946 Sb.n. SNR. Žalovaný namietal, že právni predchodcovia žalobkyne sa vzdali vlastníctva k pridelenej pôde s poukazom na zápisnicu spísanú na MNV vo Veľkých Kosihách vo veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich a konfiškovaných majetkov bývalých vlastníkov M. G.. rod. W. a H. F. s manž. v kat. úz. H. L. zo dňa 19. 12.1952 a s poukazom na návrh prídelového plánu zo dňa 08.05.1948. Odvolací súd uvádza, že k zmene vlastníctva k predmetu prídelu mohlo v dobe do 19. 12. 1952, dôjsť iba spôsobom predpokladaným vtedy platnou právnou úpravou, ktorou boli predovšetkým , iné všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce (spravidla obmedzujúce) prevod vlastníctva, medzi ktoré patrili napr. zákon č. 139/1947 Sb., nariadenie č. X./1947 Sb., nariadenie č. 218/1949 Sb. a iné. Právna úprava v osobitných predpisoch bola vo vzťahu k vtedy platnému úpravou špeciálnou, čoho dôsledkom bolo, že ustanovenia bolo možné aplikovať iba vtedy, ak iná všeobecná právna úprava neustanovovala inak. V danej právnej veci to znamená, že pokiaľ ide o právny režim pozemkov, ktoré boli predmetom prídelu, na prevod týchto pozemkov platila osobitná právna úprava a len vtedy, ak táto osobitná právna úprava neustanovovala inak, len vtedy bolo možné aplikovať ustanovenia . Nakoľko osobitná právna úprava neobsahovala ustanovenia o prevode vlastníctva s výnimkou ustanovenia nariadenia č. 104/1945 Sb., hoci obsahovala ustanovenia o právomoci bývalých národných výborov vyúčtovať majetok prídelcov ( vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 507/1950 Ú.v.), pri absencii všeobecne záväznej úpravy treba na danú vec aplikovať ustanovenia . Je nesporné, že podľa vtedy platného práva pôda do výmery 50 ha mohla byť iba v súkromnom vlastníctve. Súkromné vlastníctvo však podľa vtedy platnej Československej republiky mohlo byť obmedzené iba zákonom. Nakoľko okrem uvedeného, žiadna zákonná právna úprava týkajúca sa súkromného vlastníctva poľnohospodárskej pôdy nebola vydaná, na zmenu vlastníctva pôdy bolo treba aplikovať ustanovenia . Vyplýva to z ustanovenia , podľa ktorého vlastnícke pomery k pôde, založené na zásade "pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú" spravujú sa , pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak. Podľa ustanovení mohlo dôjsť zmene vlastníctva niektorým zo spôsobov uvedených v ustanoveniach až . Žiadny z týchto dôvodov zmeny vlastníctva v danej veci nebol preukázaný, ani tvrdený. Prichádza preto do úvahy iba spôsob predpokladaný ustanoveniami alebo . Aplikácia ustanovenia v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko toto ustanovenie iba určuje, kto je vlastníkom veci, ak táto vec nepatrí nikomu. V danej právnej veci je nesporné, že pôda vlastnícky patrila prídelcom, preto nadobudnutie vlastníctva takýmto spôsobom neprichádza do úvahy. Ustanovenie umožňuje nadobudnutie vlastníctva vzdaním sa veci. Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou je prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci. Právny úkon opustenia veci musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Opustenie veci jej vlastníkom teda nepochybne zahrňuje vôľovú stránku tohto jednostranného právneho úkonu a musí napĺňať tiež vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie (obdobne rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Prejav vôle o vzdaní sa vlastníckeho práva musí byť teda nepochybný a procesne dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto tvrdí, že sa stal vlastníkom. V prípade pochybností o tom, či došlo k opusteniu veci a k zániku vlastníckeho práva, treba vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny základných práv a základných slobôd). Samotné neužívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva spôsobom podľa . Pre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam vyžaduje písomnú formu, okrem, ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy ( v spojení s ) a z právneho úkonu musí vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva k určitej veci (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ). Odňatie prideleného majetku a vzdanie sa prídelu sú teda dva odlišné právne inštitúty, ktoré umožňovali v tom čase platné právne predpisy. Pokiaľ žalovaný namietal, že právni predchodcovia žalobkyne ako prídelcovia pridelené nehnuteľnosti užívali štyri roky odo dňa vstúpenia do ich držby a úžitku (zápisnica Miestnej správnej komisie vo Veľkých Kosihách zo dňa 31.01.1947), odvolací súd uvádza, že skutočnosť, či prídelci pozemky užívali alebo nie, je pre následné vlastnícke vzťahy, ku ktorým malo dôjsť právne bezvýznamná. Neužívanie pozemkov prídelcami mohlo mať podľa vtedy platného práva iba dôsledky vyplývajúce z ustanovení nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb.“), podľa ktorého ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného sväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne hospodáriť. V danej právnej veci sa však nejednalo o taký prípad, že by došlo zo strany oprávneného orgánu k odňatiu sporných nehnuteľností právnym predchodcom žalobkyne ako prídelcom. Vzdanie sa prídelu pôdy umožňoval () účinný od 1.1.1951 v ustanovení . Podľa citovaného zákona, vlastníctvo sa stráca najmä tým, že ho nadobudne niekto iný alebo že sa ho vlastník vzdá. Jedná sa o jednostranný právny úkon, ktorým vlastník stráca svoje vlastnícke právo a dochádza tak k jeho prechodu na štát alebo inú právnickú osobu. Pre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam zákon vyžaduje písomnú formu, okrem, ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy ( v spojení s ). Z písomného jednostranného právneho úkonu musela vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať sa vlastníctva k určitej veci, nehnuteľnosť musela byť v ňom presne identifikovaná, listina musela byť datovaná a podpísaná pod následkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu (vyššie citovaného ). V danej právnej veci nebol predložený žiadny dôkaz o takomto právnom úkone urobenom právnymi predchodcami žalobkyne v písomnej forme, obsahom ktorého právneho úkonu by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam prideleným Výmerom o vlastníctve pôdy číslo 2938/48-11 zo dňa 10. mája 1948,ktoré sú predmetom sporu. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že právnym predchodcom žalobkyne nezaniklo vlastnícke právo k predmetu prídelu vzdaním sa vlastníckeho práva k predmetu prídelu, keďže v konaní bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že k takémuto právnemu úkonu zo strany prídelcov nedošlo. Zo zápisnice spísanej na MNV vo Veľkých Kosihách vo veci vyúčtovania s prídelcami ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich a konfiškovaných majetkov bývalých vlastníkov M. G.. rod. W. a H. F. s manž. v kat. úz. H. L. zo dňa 19. 12.1952 a z návrhu prídelového plánu zo dňa 08.05.1948 (v ktorom je okrem iného uvedený v časti menný zoznam prídelcov a pri právnych predchodcoch žalobkyne je rukou vykonaný zápis - užíval 4 roky, v časti zamestnanie je uvedené- roľník a rukou vykonaný zápis JRD, odišiel), s ktorými listinnými dôkazmi žalovaný aj v podanom odvolaní spája vzdanie sa prídelu zo strany právnych predchodcov žalobkyne, nie je možné vyvodiť, že sa jedná o dôkaz o právnom úkone urobenom právnymi predchodcami žalobkyne v písomnej forme, obsahom ktorého by bol ich prejav vôle smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam pridelených vyššie uvedeným výmerom, ktoré sú predmetom sporu. Vyššie uvedené listinné dôkazy nie sú podpísané právnymi predchodcami žalobkyne, ktorých sa prídel týkal a neosvedčujú vzdanie sa prídelu. Pokiaľ žalovaný odvodzoval vzdanie sa prídelu právnymi predchodcami žalobkyne s poukazom i na ďalšie skutočnosti a to na pracovný pomer a druh práce právneho predchodcu žalobkyne Y. R. u zamestnávateľa -Slovenský vodohospodársky podnik štátny podnik, Odštepný závod Bratislava, Správa vnútorných vôd, Komárno (právny nástupca PD Komárno a ZVV Komárno) od 01.04.1947 do 31.05.1976, jeho bydlisko v obci Čičov a vzdialenosť od Okánikova, tieto vyššie uvedené skutočnosti samé o sebe, a ani v spojení s ostatnými v spore preukázanými skutkovými okolnosťami nepreukazujú toto tvrdenie žalovaného. Odvolací súd naviac v tejto súvislosti poznamenáva, že Zápisnica spísaná na MNV vo Veľkých Kosihách vo veci vyúčtovania s prídelcami, ktorí sa vzdali svojich prídelov pochádzajúcich a konfiškovaných majetkov bývalých vlastníkov M. G.. rod. W. a H. F. s manž. v kat. úz. H. L. Q. zo dňa 19.12.1952 osvedčuje vo vzťahu k právnym predchodcom žalobkyne len tú skutočnosť, že tí prídelcovia, ktorý pôdu odovzdali do JRD a sú aktívnymi členmi JRD, nebudú platiť užívací poplatok za užívanie pozemkov, a pokiaľ následne v predmetnej zápisnici v mennom zozname sú pod bodom 7. uvedení právni predchodcovia žalobkyne s následným zápisom „Omylom som to sem zaviedol“, táto skutočnosť nepreukazuje tvrdenie žalovaného o vzdaní sa prídelu právnymi predchodcami žalobkyne a osvedčuje tvrdeniu žalobkyne potiaľ, že právni predchodcovia žalobkyne pôdu odovzdali do JRD, ktorá skutočnosť vyplýva aj z návrhu prídelového plánu zo dňa 08.05.1948, v ktorom je v časti zamestnanie uvedené- roľník a rukou vykonaný zápis JRD. Skutočnosť, že pozemky, ktoré boli predmetom prídelu, prevzalo v roku do užívania JRD vo Veľkých Kosihách (ktoré vzniklo v roku 1950), nemožno stotožňovať so vzdaním sa vlastníctva zo strany prídelcov, resp. s opustením veci. Odovzdanie pozemkov do užívania JRD sa uskutočnilo za podmienok kolektivizácie uskutočnenej zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách. Táto úprava ani vykonávací predpis k tomuto zákonu () neupravovali vlastnícke vzťahy k pôde, ktorú má družstvo užívať. Vlastníctvo k takto združeným pozemkom zostávalo zachované, pričom družstvo k nim malo právo družstevného užívania. Keďže v spore nebolo preukázané vzdanie sa prídelu a strata vlastníctva zo strany právnych predchodcov žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam, tieto nadobudla žalobkyňa dedením ako jediná dedička po svojich právnych predchodcoch a nedošlo tak k jeho prechodu na štát, ani na inú právnickú osobu. Odvolací súd pri vyššie uvedených právnych názoroch poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 44/2004, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.4 Cdo/48/2008 zo dňa 28.10.2009, sp. zn. zo dňa 26.05.2009, sp. zn. zo dňa 31.03.2016.

29. Podľa o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení účinnom do 31.12.2012, dňom právoplatnosti rozhodnutia o schválení vykonania projektu pozemkových úprav alebo neskorším dňom určeným v rozhodnutí nadobudne sa vlastníctvo 9) k novým pozemkom ( ) alebo právo na vyrovnanie v peniazoch podľa rozdeľovacieho plánu vo forme umiestňovacieho a vytyčovacieho plánu. Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav a rozdeľovací plán vo forme geometrického plánu alebo vo forme obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním sú listinami, na ktorých základe sa vykonajú zmeny v katastri nehnuteľností. 10) Rozhodnutie o schválení vykonania projektu pozemkových úprav oznámi verejnou vyhláškou obvodný pozemkový úrad. Proti rozhodnutiu o schválení vykonania projektu pozemkových úprav sa nemožno odvolať.

30. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal, že v danej právnej veci súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jednoduché pozemkové úpravy podľa o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, ktoré prebehli v Obci Veľké Kosihy, časť Okánikovo v rokoch 2010-2013, vrátene územia na ktorom sa nachádzajú sporné nehnuteľnosti, majúc za to, že aj keby bolo svedčilo pred ich vykonaním vlastnícke právo žalobkyni k sporným nehnuteľnostiam, žalobkyni po vykonaní pozemkových úprav vlastnícke právo k nim zaniklo a vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudol (originárnym spôsobom ) žalovaný právoplatnosťou rozhodnutia OPÚ v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 08.11.2012, právoplatného dňa 26.11.2012, odvolací súd poukazuje na to, že v spore nebolo preukázané, že by žalobkyňa bola ich účastníkom vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam, keď sám žalovaný v odvolaní tvrdí v tomto smere len toľko, že žalobkyňa mala o nich vedomosť a nepodnikla žiadne kroky k ochrane svojho domnelého vlastníckeho práva. Z projektu pozemkových úprav Kosihy -výpis z registra pôvodného stavu zo dňa 11.03.2011 vyplýva, že účastníkom jednoduchých pozemkových úprav bola matka žalobkyne K. R. vo vzťahu k parc. reg. E č. XXX/X orná pôda o výmere 38.930 m2 v 1-ine. Z obsahu spisu však vyplýva, že túto parcelu zdedila žalobkyňa podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn. -31, D not 89/2010 zo dňa 13.01.2011, právoplatného dňa 13.01.2011, teda v spore bolo preukázané, že žalobkyňa ako vlastníčka parc. reg. E č. XXX/X orná pôda o výmere 38.930 m2 v 1-ine bola účastníkom JPÚ len vo vzťahu k tejto parcele, nie vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam. S poukazom na vyššie uvedené, ako aj tú skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala ochrany svojho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, keďže podala žalobu vo veci samej už dňa 14.01.2008 a až následne prebehli predmetné jednoduché pozemkové úpravy, ktorých súčasťou boli aj sporné nehnuteľnosti, ktorých účastníčkou v zmysle ustanovenia o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách žalobkyňa nebola, zamietnutie žaloby s poukazom na rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Komárne č. 2012/00153 zo dňa 08.11.2012 (odňatie vlastníckeho práva v nadväznosti na konštruovanie vlastníckeho práva originárnym spôsobom - právoplatným konštitutívnym rozhodnutím štátneho orgánu inej osoby) by predstavovalo neprípustný zásah do vlastníckeho práva žalobkyne ( ). Odvolací súd k vyššie uvedenému právnemu názoru dodáva, že v zmysle ustanovenia sa na prejudiciálne otázky v užšom zmysle nevzťahuje absolútna prekážka nedostatku právomoci súdu, teda súd je oprávnený si o nich vytvoriť svoj vlastný, prejudiciálny záver bez toho, aby o nich rozhodoval, preto pokiaľ v rovnakej otázke existuje právoplatné rozhodnutie kompetentného orgánu, súd môže danú otázku posúdiť aj inak ako kompetentný orgán, neexistuje povinnosť súdu pridŕžať sa tohto rozhodnutia. Odvolací súd s poukazom na citované rozhodnutia súdov žalovaným v podanom odvolaní poukazuje na to, že tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a ďalej v tomto poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 16.05.2019 za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. januára 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965-1967), 1980 (č. II, 1964-1969) a 1986 (č. IV, 1970-1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť možno pod pojmom dovolací súd rozumieť len Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie Najvyšší súd Českej republiky. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. „Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré skôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.

31. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že v danej právnej veci súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil inštitút poznámky, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec neprávne právne posúdil vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnostiam Československým štátom, ako aj Obcou Veľké Kosihy, ako aj v otázke inštitútu vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalovaný bol názoru, že v prípade, ak by súd dospel k záveru, že právnym predchodcom žalovaného nesvedčilo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, nadobudol podľa jeho názoru Československý štát vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním najneskôr dňa 01.04.1984 a Obec Veľké Kosihy najneskôr dňa 27.07.2001. Odvolací súd sa v bode 28. svojho rozhodnutia už vysporiadal s otázkou, že Československý štát nenadobudol vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam s poukazom na zánik vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobkyne z dôvodu, že sa svojho vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam ktoré boli predmetom výmeru, vzdali, resp. že im bol pridelený majetok odňatý, keď odvolací súd dospel k záveru, že v spore bolo preukázané, že právnym predchodcom žalobkyne nezaniklo vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom výmeru vzdaním sa vlastníckeho práva k nim, resp. odňatím prideleného majetku. Keďže Obec Veľké Kosihy mohla nadobudnúť vlastnícke právo len v zmysle o majetku obcí k tomu majetku, ktorý bol preukázateľne vo vlastníctve štátu a v konaní sa z vyššie uvedených dôvodov vlastníctvo štátu k sporným nehnuteľnostiam nepreukázalo, Obec Veľké Kosihy nenadobudla v zmysle o majetku obcí vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Čo sa týka prípadného nadobudnutia vlastníckeho práva Obcou Veľké Kosihy, tento subjekt mohol vlastnícke právo nadobudnúť len na základe úkonu učineného s vlastníkom predmetných nehnuteľností.

32. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že Československý štát nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním najneskôr dňa 01.04.1984 a Obec Veľké Kosihy najneskôr dňa 27.07.2001.

33. Vydržanie je osobitný originálny (prvotný, či pôvodný) spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona (ex lege). Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak v nich nie je splnená čo i len jedna, k vydržaniu nedochádza. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950, ďalej a v spojení s ust. , ), ako aj právnou úpravou súčasnou ( v znení od 01. 01. 1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky ovláda vec (corpus possessionis). Pri oprávnenej držbe musí ísť o faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou vlastnou (animus possidendi). Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania.

Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, pozitívne presvedčenie, že mu vec patrí, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba však vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol (zostal) aj naďalej (subjektívne) v presvedčení, že mu vec patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu vzniku vlastníctva); obdobne to platí aj pri strate dobrej viery (jej zániku). 0/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou , účinnou od 1. januára1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

34. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale aj z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Pri posudzovaní nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (k obdobnému záveru dospel najvyšší súd v rozhodnutiach napr. sp. zn. , , , , , , ). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle veta prvá nemôže byť držiteľom oprávneným (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. ). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.

35. Žalovaný v danej právnej veci ako titul nadobudnutia vlastníctva Obce Veľké Kosihy k sporným nehnuteľnostiam označuje účinný 01.05.1991 (s poukazom na protokol o delimitácii nehnuteľného majetku zo dňa 27.07.1991), s ktorým tvrdením by odvolací súd stotožnil v prípade, ak by bolo v spore preukázané vlastníctvo Československého štátu k sporným nehnuteľnostiam (čo však preukázané nebolo) a ďalej žalovaný tvrdí, že v prípade, že nadobúdacím titulom Obce Veľké Kosihy je vydržanie a riadny vstup do oprávnenej, dobromyseľnej držby Obce Veľké Kosihy odvodzuje dlhodobým a nerušeným užívaním sporných nehnuteľnosti zo strany Obec Veľké Kosihy, ako aj jej právneho predchodcu - Československého štátu. Odvolací súd uvádza k veci, že až účinnosťou novelizácie od 1. januára1992 mohol nadobudnúť Československý štát k sporným nehnuteľnostiam titulom vydržania za splnenia zákonom stanovených podmienok. Súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku vydržania Československým štátom, jeho zákonných predpokladov a správne vyvodil, že nesplnil ani zákonný predpoklad vydržania, a to dobromyseľnosť v tom, že mu predmetná vec patrí. Odvolací súd sa stotožňuje s prijatými skutkovými závermi a právnymi názormi súdu prvej inštancie v tom, že pozemnoknižné prevedenie prídelu bol povinný obstarať štát, túto svoju povinnosť porušil, preto nemôže byť považovaný za subjekt dobromyseľný pre nadobudnutie svojho vlastníckeho práva vydržaním (aj keď k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie, nedostatok zápisu nemal vplyv na vlastníctvo k prídelu a z hľadiska vlastníctva v danej právnej veci nebola rozhodujúca tá skutočnosť, že v pozemkovej knihe nie je urobený zápis o prídelovom konaní). Teda pokiaľ právni predchodcovia žalobkyne vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam riadne nadobudli a k odňatiu ich majetku, resp. k strate vlastníctva vzdaním sa pridelenej pôdy nedošlo, nemôže byť štát ako subjekt porušujúci povinnosť zabezpečiť zápis vlastníctva na základe výmeru v evidencii nehnuteľností pri porušení tejto svojej povinnosti považovaný za subjekt dobromyseľný pre prípadné nadobudnutie svojho vlastníckeho práva vydržaním. Ak preto Obec Veľké Kosihy iný úkon ako podpis delimitačného protokolu s bývalým ONV Komárno neučinila (v spore nebol preukázaný takýto iný úkon), vlastnícke právo mohla nadobudnúť len (v zmysle o majetku obcí) k tomu majetku, ktorý bol preukázateľne vo vlastníctve štátu, a keďže sa v konaní vlastníctvo štátu nepreukázalo, uvedený úkon podpisu delimitačného protokolu nemôže byť právnym úkonom pre oprávnenú držbu Obce Veľké Kosihy titulom vydržania. Vlastnícke právo z vydržania môže byť založené len na základe úkonu s tým subjektom práva, ktorému vlastnícke právo v čase jeho vykonania patrilo, teda vlastníctvo nemôže stratiť vlastník, pokiaľ právny úkon k jeho strate sám neučinil (tento učinil len nevlastník), a to bez ohľadu na to, či prípadne v čase úkonu mu zápis v evidencii vlastníctva vlastníctvo potvrdzoval, keďže zápis v katastri nehnuteľností je hodnoverný a záväzný len pokiaľ sa nepreukáže opak a vlastníctvo od nevlastníka nadobudnúť nemožno. Naviac odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že Obec Veľké Kosihy nemohla byť považovaná za subjekt dobromyseľný pre prípadné nadobudnutie svojho vlastníckeho práva vydržaním ani s poukazom na list Obce Veľké Kosihy adresovaný žalobkyni zo dňa 17.01.2001 (č.l. 501 spisu), ktorý preukazuje, že na strane Obce Veľké Kosihy nebola v rozhodnej vydržacej dobe daná dobrá viera ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si sporné nehnuteľnosti prisvojuje. Teda Obec Veľké Kosihy ako držiteľ sporných nehnuteľností nemohla byť objektívne presvedčená o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudla. Z dôvodov vyššie uvedených podstatných dôvodov je bez právneho významu pri danom právnom posúdení veci, aby sa odvolací súd ďalej zaoberal právnym posudzovaním poznámky zapísanej na LV č. XXX zo strany súdu prvej inštancie v súvislosti s obsahom delimitačného protokolu. Súd prvej inštancie vecne správne rozhodol aj o nároku žalobkyne na náhradu trov konania v súlade s ustanovením , keďže žalobkyňa mala v konaní pred súdom prvej inštancie plný úspech a v dôsledku vyššie uvedeného potom súd prvej inštancie vecne správne rozhodol i o trovách štátu. Odvolací súd dal odpoveď len na tie odvolacie otázky nastolené odvolateľom v odvolaní, ktoré majú pre vec podstatný význam, ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ tohto rozhodnutia.

36. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

37. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Ustanovenie sa vzťahuje aj na rozhodovanie o nárokoch iných zúčastnených subjektov, teda znalcov, svedkov a iných, pokiaľ ich nároky na znalečné alebo svedočné neboli kryté preddavkami. Rovnako tak sa aplikuje aj na prípadné trovy, ktoré vznikli v konaní štátu spravidla dotovaním dokazovania z rozpočtových prostriedkov. V takýchto prípadoch súd uloží neúspešnej strane alebo strane, ktorá procesne zavinila zastavenie konania, povinnosť náhrady týchto nákladov podľa rovnakých kritérií ako pri rozhodovaní o náhrade trov strán sporu. V prípade, ak nemala niektorá strana plný úspech, resp. procesne nezavinila v plnej miere zastavenie konania a súd rozhodol o nižšej než 100 %-nej výške úspechu, ukladá povinnosť obidvom stranám sporu v rozsahu ich neúspechu v konaní, napríklad jednej strane sporu uloží povinnosť zaplatiť 75 % uplatneného znalečného a druhej 25 % a pod. (Komentár k ustanoveniu )

39. Odvolateľ napadol uznesenie súdu prvej inštancie o nárokoch znalkyne na znalečné s poukazom na ustanovenie a namietajúc nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie a neurčitosť výroku napadnutého uznesenia. Odvolací súd s poukazom na obsah spisu a odôvodnenie napadnutého uznesenia dospel k záveru o jeho vecnej správnosti, keď z výroku a z odôvodnenia napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie bol povinný aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končilo rozhodnúť aj o nároku znalkyne na znalečné v spojení s uznesením súdu prvej inštancie č. k. -1052 zo dňa 09.02.2017 o priznaní znalečného znalkyni vo výške 943,19 eur, ktoré znalečné bola v sume 500 eur poukázané znalkyni zo záloh zložených žalobkyňou (v súvislosti s podaním znaleckého posudku č.5/2009 -doplnenie - ktorý dôkaz bol nesporne nevyhnutný pre rozhodnutie v danej právnej veci pre identifikáciu sporných nehnuteľností). O nároku na ostatné znalečné v sume 443,19 eur (943,19 eur - 500 eur) (nepokryté preddavkom) nebolo doposiaľ rozhodnuté, preto súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ napadnutým uznesením rozhodol o nároku znalkyne na ostatné znalečné v sume 443,19 eur a zaviazal žalovaného zaplatiť ho znalkyni s prihliadnutím na výsledok sporu. Odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia napravil pochybenie súdu prvej inštancie v tom, že tento opomenul v zmysle ustanovenia vo výroku napadnutého uznesenia uviesť, že o výške náhrady trov konania priznanej znalkyni rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

40. Odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003 sp. zn. ). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní v danej právnej veci riadil vyššie uvedenými zásadami právneho štátu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Prihliadajúc na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozsudku v zmysle a preto ho možno považovať z pohľadu vyššie uvedeného za preskúmateľné v takej miere, že nedošlo k porušeniu práva strán sporu na spravodlivý proces, keď súd prvej inštancie dal odpoveď na tie otázky nastolené sporovými stranami, ktoré mali pre vec podstatný význam, ktorá odpoveď dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby súd zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu, teda obsahuje stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu súdneho rozhodnutia, teda odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

41. Odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody odvolateľa v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že súd prvej inštancie vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo v súlade s ustanoveniami . Odvolací dospel k záveru, že v danej právnej veci doposiaľ vykonaným dokazovaním boli preukázané rozhodujúce skutočnosti, súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu veci, keď je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v súlade s ustanovením rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie.

42. Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne podľa .

43. O trovách odvolacieho konania strán sporu odvolací súd rozhodol podľa a a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta v spojení s posledná veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).