Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)ec3/454997.cfca75.pdf
PDF · 156.59 KB
No categories available
3MCdo/5/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny
Siebenstichovej, v právnej veci ţalobkyne Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským
pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, proti ţalovaným 1/ E. Š.,
bývajúcej v B., 2/ T. K., bývajúcej v B.B., obom zastúpeným JUDr. M. V., advokátkou so
sídlom v M., za účasti vedľajších účastníkov na strane ţalobkyne I. F. M. a II. Z. M., oboch
bývajúcich v B. a zastúpených advokátskou kanceláriou L., s.r.o., so sídlom v B., III. E. H.,
bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. P. S., advokátom so sídlom v B., o určenie vlastníctva,
vedenej na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 27 C 35/2010, o mimoriadnom dovolaní
Generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Malacky
zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30.
januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011, takto
rozhodol:
Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky rozsudkom zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala určenia, ţe pozemky v katastrálnom území B.
2
parcela č. X. – trvalé trávne porasty vo výmere X. m, parcela č. X. – orná pôda vo výmere X.
222
m, parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m, parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m,
22,
parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m, parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m
2
parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. msú v jej vlastníctve, v správe Slovenského
pozemkového fondu. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol o trovách konania tak, ţe
ţalovaným 1/, 2/ priznal ich náhradu, a to ţalovanej 1/ vo výške 115,92 € a ţalovanej 2/ vo
výške 193,21 €. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v konaní bolo preukázané, ţe
Výmerom o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy v Bratislave podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. SNR,
právnym predchodcom ţalovanej 1/ J. M. a manţelke A. M. (ďalej len „právni predchodcovia
ţalovanej 1/“) boli pridelené do vlastníctva pozemky v katastrálnom území B. zapísané
v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcely č. X., X., X., X., X., X., X. v celkovej výmere 0,5
ha, a to v ideálnej polovici. Výmerom o vlastníctve pôdy vydaným tým istým dňom boli
právnym predchodcom ţalovanej 2/ R. M. a manţelke M. M. (ďalej len „právni
predchodcovia ţalovanej 2/“) pridelené do vlastníctva pozemky v katastrálnom území B.
zapísané v pozemnokniţnej vloţke č. X. ako parcely č. X., X., X., X. v celkovej výmere
0,4243 ha, a to v ideálnej polovici. Keďţe výmery spĺňali všetky podstatné náleţitosti,
povaţoval ich za riadne vkladu schopné listiny. Uţ samotným vydaním tejto listiny
príslušným orgánom, právni predchodcovia ţalovaných nadobudli vlastnícke právo
k uvedeným nehnuteľnostiam. Pridelené nehnuteľnosti právnym predchodcom ţalovaných
odňaté neboli (nebolo preukázané ţiadne rozhodnutie vydané príslušným orgánom o odňatí
tohto prideleného majetku) a ani ţalobkyňa ničím nepreukázala svoje tvrdenie, ţe právni
predchodcovia ţalovaných sa vzdali tohto prídelu, resp. ţe tento opustili. Zápisy o vyúčtovaní
z 26. januára 1955 spísané Okresným národným výborom Bratislava – okolie, odbor
pôdohospodárstva, preukazujú iba to, ţe v roku 1951 JRD prevzalo pridelené nehnuteľnosti
do uţívania, čo nemoţno stotoţniť s pojmom vzdania sa vlastníctva, resp. s pojmom
opustenia veci. Tieto zápisy nevyjadrujú slobodnú a váţnu vôľu prídelcov vzdať sa
vlastníctva, resp. opustiť pridelené nehnuteľnosti; naviac na nich absentujú podpisy M. M.
a A. M.. Osvedčenie Obvodného úradu Stupava z 25. októbra 1994 č. 73/94/Bí, v ktorom sa
uvádza, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu ako vec, ktorá nepatrí nikomu
podľa § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník vo väzbe na § 854 Občianskeho
zákonníka nepreukazuje stratu vlastníctva právnych predchodcov ţalovaných. Keďţe právni
predchodcovia ţalovaných nikdy vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam nestratili a vlastníctvo
k nehnuteľnostiam patrilo od apríla roku 1948 nepretrţite právnym predchodcom ţalovaných,
resp. ţalovaným, ţalobu v celom rozsahu zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil §
142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne a vedľajších účastníkov F. M. a Z.
M. rozsudkom z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a ţalobkyňu zaviazal zaplatiť ţalovaným 1/, 2/ trovy
odvolacieho konania v sume 77,29 €. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými zisteniami
súdu prvého stupňa ako i s jeho právnym posúdením veci. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
v konaní bolo nesporne preukázané, ţe Výmery o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948, na
základe ktorých sa právni predchodcovia ţalovaných stali vlastníkmi sporných nehnuteľností,
neboli nikdy zrušené, prídel nebol prídelcom príslušným orgánom odňatý a pridelený iným
osobám, a preto tieto výmery sú verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcov –
právnych predchodcov ţalovaných a sú vkladuschopnou listinou o vlastníctve. V konaní
nebolo preukázané, ţe by sa právni predchodcovia ţalovaných hoci aj konkludentne prídelu
dobrovoľne vzdali, resp. ho opustili a túto ţalobkyňou tvrdenú skutočnosť nemoţno vyvodiť
ani zo zápisov o vyúčtovaní z 26. januára 1955; z vyúčtovania len vyplýva, ţe pridelené
nehnuteľnosti odovzdali do uţívania JRD, pretoţe sami na nich nemohli hospodáriť. Zhodne s
prvostupňovým súdom mal za to, ţe ani osvedčenie vydané Obvodným úradom v Stupave
z 25. októbra 1994 a ani zápis ţalobkyne ako vlastníka sporných nehnuteľností na liste
vlastníctva nezakladá nevyvratiteľnú právnu domnienku vlastníctva štátu k sporným
nehnuteľnostiam. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Ţalobkyňa podala proti vyššie uvedenému rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 16. apríla 2012 sp. zn. 3 Cdo 67/2012
dovolanie odmietol.
Proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo 7. septembra 2011 č.k. 27 C 35/2010-222
a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2012 sp. zn. 6 Co 237/2011 na základe
podnetu ţalobkyne podal mimoriadne dovolanie Generálny prokurátor Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) a navrhol oba rozsudky zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a existenciu vád konania, ktoré
mali za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 243f ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.). Bol toho
názoru, ţe súdy dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, ţe právni predchodcovia
ţalovaných pridelené nehnuteľnosti neopustili, keďţe z dôkazov predloţených ţalobkyňou –
zápisov o vyúčtovaní nesporne vyplynulo, ţe prídelcovia prídel opustili, čím prídel nemali
v drţbe a tým vlastnícke právo v zmysle § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník
stratili. Obom súdom vyčítal, ţe nechali bez povšimnutia poznámku uvedenú v zápisoch
o vyúčtovaní, podľa ktorej prídelca odovzdal pridelený majetok v pôvodnom stave a ţe
nezisťovali, či prídelcovia pridelenú pôdu obhospodarovali aj v čase do 1. januára 1951, kedy
ju dobrovoľne odovzdali do JRD a teda, či sa prídelcovia vzdali dobrovoľne prídelu a dali
najavo svoju vôľu na pridelenej pôde nehospodáriť. Ďalej poukázal na to, ţe osvedčenie
Obvodného úradu v Stupave z 25. októbra 1994 vychádzalo zo Zoznamu odišlých prídelcov
a uţívateľov prídelov zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov s vyúčtovaním,
jednoznačne deklaruje, ţe v ňom uvedené nehnuteľnosti sú vo vlastníctve štátu a ţe naň prešli
ako vec, ktorá nepatrí nikomu podľa § 119 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník
vo väzbe na § 854 Občianskeho zákonníka. Bol toho názoru, ţe z uvedených dokladov bez
akýchkoľvek pochybností vyplýva, ţe prídelcovia neboli ku dňu svojej smrti vlastníkmi
sporných nehnuteľností a teda, ţe ţalované dedili po nevlastníkoch. Uviedol, ţe v danom
prípade prídel nebol zapísaný ani v pozemkovej knihe, hoci v čase pridelenia predmetných
nehnuteľností platil intabulačný princíp s tým, ţe zápis do pozemkovej knihy mal
konštitutívny charakter.
Ţalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, ţe plne súhlasí
s dôvodmi uvedenými generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní a naďalej trvala
na tom, ţe je vlastníčkou sporných pozemkov.
K mimoriadnemu dovolaniu sa vyjadrili aj ţalované 1/, 2/. Mali za to, ţe rozhodnutia
súdov niţších stupňov sú vecne správne, súdy náleţite zistili skutkový stav, dostatočne
sa vysporiadali s otázkou opustenia nehnuteľností prídelcami a dospeli k správnemu
právnemu záveru, ţe ich právni predchodcovia vôľu vzdať sa vlastníckeho práva nikdy
neprejavili. Preto navrhli mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Vedľajší účastníci I. a II. (F. M. a Z. M.) sa v celom rozsahu stotoţnili s mimoriadnym
dovolaním.
Vedľajšia účastníčka III. (E. H.) poukázala na to, ţe ţalovaná 2/ ani jej právni
predchodcovia nemohli nadobudnúť nehnuteľnosti parcelného čísla X. a X. tak, ako sú
zapísané na liste vlastníctva č. X., pretoţe boli bez právneho dôvodu vyčlenené z parcely č.
X., ktorej vlastníkom ţalovaná 2/ a ani jej právni predchodcovia nikdy neboli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.)
generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora bolo podané nedôvodne.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil
sa najvyšší súd len na posúdenie dovolacieho dôvodu uvedeného výslovne v mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie
je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Ţiadna z týchto vád nebola
v mimoriadnom dovolaní namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla
najavo.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namieta, ţe súdy zaťaţili konanie
tzv. inou vadou konania v zmysle § 243f ods. l písm. b/ O.s.p., ktorú videl v nedostatočnom
zistení skutkového stavu veci z dôvodu nevykonania všetkých dôkazov a v nesprávnom
vyhodnotení dôkazov. Vzhľadom na túto námietku najvyšší súd skúmal, či v konaní k takejto
vade došlo; existenciu tzv. inej vady konania však nezistil.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie
je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní. Za konanie postihnuté tzv. inou vadou v zmysle § 243f ods. 2
písm. b/ O.s.p. moţno povaţovať aj to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza
z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodu, ţe súd pri vykonávaní
dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami, ako i ţe odvolací súd
vychádzal z iného skutkového základu veci. Ak však súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie danej veci, zhodne (súladne)
vyhodnotili vykonané dôkazy a dospeli k rovnakému skutkovému záveru, nemoţno
ich konanie povaţovať za konanie postihnuté vadou v zmysle ustanovenia § 243f ods. 2
písm. b/ O.s.p.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe súd prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, vykonal
dokazovanie, okrem iného, listinnými dôkazmi, a to prídelovými listinami z 2. apríla 1948
o nadobudnutí nehnuteľností (v nich presne označenými) v prospech R. M. a M. M., rod. S.
v celkovej výmere 0,4273 ha v podiele ½, v prospech J. M. a A. M., rod. N. v celkovej
výmere 0,5 ha v podiele ½ , zápismi o vyúčtovaní z 26. januára 1955 spísanými za
prítomnosti zástupcu ONV Bratislava - okolie, zástupcu MNV, zástupcu JRD B.,
a pôvodných prídelcov R. M. a J. M.. Okrem iných dôkazov, tieto vykonané dôkazy obidva
súdy (prvostupňový aj odvolací) vyhodnotili tak, ţe nikdy nebolo preukázané, ţe by prídely
z 2. apríla 1948 boli niekedy zrušené, ţe by právni predchodcovia ţalovaných (prídelci)
pozemky, ktoré im boli pridelené, hoci aj konkludentne dobrovoľne opustili, resp. sa vzdali
vlastníckeho práva, ţe v zápisniciach o vyúčtovaní z 26. januára 1955 nie je ţiadna zmienka
o vzdaní sa vlastníckeho práva.
Pokiaľ generálny prokurátor namieta potrebu vykonania ďalšieho dokazovania
zisťovaním, či prídelcovia pridelené pozemky do ich odovzdania do uţívania JRD uţívali,
dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe skutočnosť, či prídelci pozemky uţívali alebo
nie, je pre následné vlastnícke vzťahy, ku ktorým malo dôjsť právnym úkonom prídelcov,
právne bezvýznamná. Neuţívanie pozemkov prídelcami mohlo mať totiţ podľa vtedy
platného práva iba dôsledky vyplývajúce z ustanovení § 23 ods. 2 nariadenia SNR
č. 104/1945 Sb. o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945
Sb.“), podľa ktorého ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môţe
mu Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu
do 10 rokov odo dňa ujatia sa drţby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného sväzu
slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť
ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej moţno odôvodnene
predpokladať, ţe bude na ňom riadne hospodáriť; o takýto prípad sa však v danej veci
nejedná, k odňatiu majetku prídelcom nedošlo.
Aj zo stavu, ţe právni predchodcovia ţalovanej 2/ neboli vlastníkmi parcely č. X.,
z ktorej boli vyčlenené parcely č. X. a č. X. (tak ako to tvrdí vedľajšia účastníčka III. v podaní
z 23. marca 2015), treba zdôrazniť, ţe predmetom sporu (viď ţalobu, resp. mimoriadne
dovolanie) je určenie vlastníctva ţalobkyne (štátu) a nie určenie vlastníctva ţalovaných. Štát
pritom tvrdil, ţe nehnuteľnosti mal nadobudnúť spôsobom uvedeným v ţalobe, resp.
mimoriadnom dovolaní. Rozhodujúce je teda to, či je štát vlastníkom v ţalobe uvedených
nehnuteľností a nie to, či sú vlastníkmi ţalované, resp. kto je (okrem štátu) vlastníkom. Preto
ani nie je rozhodujúce, či bola parcela č. X. geometrickým plánom nedôvodne vo výmere X.
m² (pozostávajúca z parcely č. X. a parcely č. X.) včlenená (správne alebo nesprávne vo
vzťahu k rešpektovaniu pôvodných a nových vlastníkov) do parciel zapísaných na LV č. X.
(ktoré okrem toho sú v podstatne vyššej výmere ako parcela č. X.). Rozhodujúce v danej veci
je, či štát je vlastníkom ním uvádzaných parciel a nie to, kto iný je ich vlastníkom. Ak sa to
nepreukáţe, platí verejná listina, ktorou je list vlastníctva.
Pokiaľ dovolateľ namietal, ţe odôvodnenie mimoriadnym dovolaním napadnutých
rozsudkov nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., z ktorého dôvodu sú nepreskúmateľné, nakoľko
sa riadne nevysporiadali s dôkazmi predloţenými ţalobkyňou, najvyšší súd uvádza,
v preskúmavanej veci odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok ako vecne správny nielen
podľa § 219 ods. 1 O.s.p., ale aj podľa § 219 ods. 2 O.s.p. [odkaz na toto ustanovenie
je uvedený na strane 3 (4. odsek) rozsudku odvolacieho súdu], v zmysle ktorého
ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môţe sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. To znamená, ţe odvolací súd nielenţe povaţoval odvolaním napadnuté rozhodnutie
za vecne správne, ale ţe sa aj stotoţnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku. Odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí obsahujú nielen vysvetlenie skutkových zistení a záverov, ku ktorým
dospeli, ale tieţ právne posúdenie týchto záverov (súdy v odôvodneniach uviedli rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah ich procesných úkonov
a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodili
ich právne závery a prijaté právne závery primerane vysvetlili). Odôvodnenia rozsudkov
súdov niţších stupňov ako celok spĺňajú parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O.s.p.). So zreteľom na to dospel najvyšší súd k záveru, ţe v konaní nedošlo k procesnej vade
namietanej dovolateľom.
Mimoriadne dovolanie ako ďalší dovolací dôvod uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nariadenie č. 104/1946 Sb. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. upravovalo, ako to vyplýva z jeho názvu, vydávanie
výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. Podľa § 1 ods. 1
nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu
vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej
príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky
dodatočného ospravedlnenia (§ 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb.). Z uvedeného je zrejmé,
ţe ak výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahuje všetky podstatné
náleţitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi
dôsledkami.
V danej veci Výmery o vlastníctve pôdy z 2. apríla 1948 spĺňali tak
po formálnej, ako aj po obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náleţitosti. Boli
vydané Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom
podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. k tomu kompetentným. Je v nich uvedené, kto
ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka,
je datované, opatrené odtlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje mená
a priezviská bývalých vlastníkov, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné
označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje
pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú
treba povaţovať za „perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo
prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným preukázať (porovnaj R 44/2005, rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004, 5 Cdo 157/2007).
Keďţe k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebolo treba intabulácie,
nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo k prídelu. Z hľadiska vlastníctva nebola preto
ani v danom prípade rozhodujúca skutočnosť, ţe v pozemkovej knihe nie je urobený zápis
o prídelovom konaní.
Zo skutkového stavu zisteného súdmi niţších stupňov je nesporné, ţe právni
predchodcovia ţalovaných sa stali vlastníkmi nehnuteľností na základe prídelu uskutočneného
podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. K zmene vlastníctva k predmetu prídelu mohlo v dobe
do 26. januára 1955, kedy boli spísané zápisy o vyúčtovaní, dôjsť iba spôsobom
predpokladaným vtedy platnou právnou úpravou, ktorou boli predovšetkým zákon
č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len “Občiansky zákonník“), iné všeobecne
záväzné právne predpisy upravujúce (spravidla obmedzujúce) prevod vlastníctva, medzi ktoré
patrili napr. zákon č. 139/1947 Sb., nariadenie č. X./1947 Sb., nariadenie č. 218/1949 Sb.
a iné. Právna úprava v osobitných predpisoch bola vo vzťahu k vtedy platnému Občianskemu
zákonníku úpravou špeciálnou, čoho dôsledkom bolo, ţe ustanovenia Občianskeho zákonníka
bolo moţné aplikovať iba vtedy, ak iná všeobecná právna úprava neustanovovala inak. Pre
daný prípad to znamená, ţe pokiaľ ide o právny reţim pozemkov, ktoré boli predmetom
prídelu, na prevod týchto pozemkov platila osobitná právna úprava a len vtedy, ak táto
osobitná právna úprava neustanovovala inak, len vtedy bolo moţné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Nakoľko osobitná právna úprava neobsahovala ustanovenia
o prevode vlastníctva (s výnimkou ustanovenia § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. - viď citáciu
uvedenú vyššie), hoci obsahovala ustanovenia o právomoci bývalých národných výborov
vyúčtovať majetok prídelcov (§ 3 ods. 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva
č. 507/1950 Ú.v.), pri absencii všeobecne záväznej úpravy treba na daný prípad aplikovať
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je nesporné, ţe podľa vtedy platného práva pôda
do výmery 50 ha mohla byť iba v súkromnom vlastníctve. Súkromné vlastníctvo však podľa
§ 9 vtedy platnej Ústavy Československej republiky mohlo byť obmedzené iba zákonom.
Nakoľko však, okrem uvedeného, ţiadna zákonná právna úprava týkajúca sa súkromného
vlastníctva poľnohospodárskej pôdy nebola vydaná, na zmenu vlastníctva pôdy bolo treba
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vyplýva to z ustanovenia § 110 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého vlastnícke pomery k pôde, zaloţené na zásade "pôda patrí tým,
ktorí na nej pracujú" spravujú sa občianskym zákonníkom, pokiaľ osobitné predpisy
neustanovujú inak.
Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka mohlo dôjsť zmene vlastníctva niektorým
zo spôsobov uvedených v ustanoveniach § 111 aţ § 118. Ţiadny z týchto dôvodov zmeny
vlastníctva však v danej veci nebol preukázaný ani účastníkmi tvrdený. Prichádza preto
do úvahy iba spôsob predpokladaný ustanoveniami § 119 alebo § 132 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.
Podľa § 119 písm. a/ Občianskeho zákonníka veci, ktoré nepatria inému,
sú vo vlastníctve štátu, ak nemajú cenu len nepatrnú. K veciam nepatrnej ceny, ktoré nepatria
nikomu, môţe nadobudnúť vlastnícke právo kaţdý tým, ţe si ich privlastní.
Podľa § 132 vlastníctvo sa stráca najmä tým, ţe ho nadobudne niekto iný alebo
ţe sa ho vlastník vzdá (ods. 1), vzdať sa nemoţno vlastníctva k veciam, ktoré podľa predpisov
o tom vydaných nemoţno voľne scudziť (ods. 2).
Dovolací súd je toho názoru, ţe aplikácia ustanovenia § 119 písm. a/ Občianskeho
zákonníka v danom prípade neprichádza do úvahy, nakoľko toto ustanovenie iba určuje, kto
je vlastníkom veci, ak táto vec nepatrí nikomu. V danej veci je však nesporné, ţe pôda
vlastnícky patrila prídelcom, preto nadobudnutie vlastníctva takýmto spôsobom neprichádza
do úvahy.
Ustanovenie § 132 Občianskeho zákonníka umoţňuje nadobudnutie vlastníctva
vzdaním sa veci. Právo opustiť vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva a jeho podstatou
je prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci. Právny úkon opustenia veci musí byť
urobený slobodne a váţne, určite a zrozumiteľne. Opustenie veci jej vlastníkom teda
nepochybne zahrňuje vôľovú stránku tohto jednostranného právneho úkonu a musí napĺňať
tieţ vôľu vzdať sa vlastníctva veci a jej fyzické opustenie (obdobne rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 48/2008). Prejav vôle o vzdaní sa vlastníckeho práva musí byť teda
nepochybný a procesne dôkazné bremeno zaťaţuje toho, kto tvrdí, ţe sa stal vlastníkom.
V prípade pochybností o tom, či došlo k opusteniu veci a k zániku vlastníckeho práva, treba
vychádzať z predpokladu zachovania vlastníckeho práva (čl. 11 Listiny základných práv
a základných slobôd). Samotné neuţívanie veci samo osebe ešte neznamená zánik vlastníctva
spôsobom podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Pre platnosť právneho úkonu o právach k nehnuteľnostiam Občiansky zákonník
vyţaduje písomnú formu, okrem, ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej
stavby alebo len časti budovy (§ 40 ods. 1 v spojení s § 38 Občianskeho zákonníka)
a z právneho úkonu musí vyplývať bez akýchkoľvek pochybností vôľa vlastníka vzdať
sa vlastníctva k určitej veci (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 48/2008).
Dovolací súd pri posudzovaní otázky, či právnym predchodcom ţalovaných zaniklo
vlastnícke právo k predmetu prídelu vzdaním sa vlastníckeho práva, je zhodného názoru ako
súdy niţších stupňov, ţe v konaní nebolo jednoznačne a nepochybne preukázané, ţe
k takémuto právnemu úkonu zo strany prídelcov došlo. Zo zápisov o vyúčtovaní z 26. januára
1955, s ktorými dovolateľ (rovnako ţalobkyňa) spája vzdanie sa prídelu zo strany právnych
predchodcov ţalovaných, takýto prejav vôle nemoţno vyvodiť. Z týchto zápisov je zrejmé, ţe
k odovzdaniu prídelu došlo skôr ako boli spísané zápisy o vyúčtovaní (prídel mal byť
odovzdaný do roku 1951, zápisy spísané v roku 1955). Zápisy len osvedčujú to, ţe dňom
ich spísania došlo k vyúčtovaniu a ţe k odovzdaniu veci jedným z uvedených prídelcov,
keďţe sú podpísané len J. M. a R. M. (podpisy ich manţeliek, ktoré boli spoluvlastníčkami
prídelu, na vyúčtovaní chýbajú), došlo v roku 1951 v prospech JRD. Len z predtlačeného
textu zápisov, v ktorom je uvedené, ţe prídelca „opúšťa prídel“ nemoţno bez ďalšieho
vyvodiť, ţe právni predchodcovia ţalovaných sa prídelu aj skutočne vzdali, keď naviac tieto
vyúčtovania nie sú ani podpísané všetkými spoluvlastníkmi, ktorých sa prídel týkal.
Skutočnosť, ţe pozemky, ktoré boli predmetom prídelu, prevzalo v roku 1951 do uţívania
JRD, taktieţ nemoţno stotoţňovať so vzdaním sa vlastníctva zo strany prídelcov, resp.
s opustením veci. Odovzdanie pozemkov do uţívania JRD sa uskutočnilo za podmienok
kolektivizácie uskutočnenej zákonom č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych druţstvách.
Táto úprava ani vykonávací predpis k tomuto zákonu (nariadenie č. 75/1949 Zb.) však
neupravovali vlastnícke vzťahy k pôde, ktorú má druţstvo uţívať. V tomto smere dovolací
súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, so závermi ktorého sa stotoţňuje.
Generálny prokurátor teda nedôvodne namieta, ţe mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243e O.s.p.). Preto najvyšší súd neopodstatnene podané
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 1 O.s.p.).
Povinnosť nahradiť trovy konania má v konaní o mimoriadnom dovolaní ten, kto
podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.), v danom prípade
je ním ţalobkyňa. Keďţe ţalované nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania
o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd im túto náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2016
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková