Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/185/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: RTD, spol. s r.o., so sídlom Závodského 49, 010 04 Žilina, IČO: 31 320 473, právne zastúpeného POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému: 1/ Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151 (predchádzajúce obchodné meno žalovaného 1/

- Stredoslovenská energetika -Distribúcia, a.s.), právne zastúpenému CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495 a žalovanému: 2/ Stredoslovenská energetika Holding, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, o plnenie a nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -569 zo dňa 25. októbra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -887 zo dňa 11. júna 2019 a s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -907 zo dňa 16. augusta 2019, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -569 zo dňa 25. októbra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -887 zo dňa 11. júna 2019 a s opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. -907 zo dňa 16. augusta 2019 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný 1/ m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

III. Žalovaný 2/ m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok“) žalobu (v poradí prvým výrokom) v celom rozsahu zamietol. Samostatným (v poradí druhým výrokom) žalovanému v rade 1/ (ďalej aj „žalovaný 1/“) priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Ďalším (v poradí tretím výrokom) žalovanému v rade 2/ (ďalej aj „žalovaný 2/“) priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa 22.12.2015 mu bol doručený žalobný návrh, ktorý bol následne zmenený a v časti žalobca zobral žalobu späť. Uznesením zo dňa 17.06.2016 okresný súd „konanie v časti žaloby o nahradenie prejavu vôle, uloženie povinnosti oznámiť číslo zmluvy,... žalobcovi, zastavil a zároveň súd pripustil zmenu žaloby v znení doplnenia žaloby zo dňa 15.03.2016 a 25.05.2016, v zmysle čoho žalobca žiadal zaviazať žalovaného 1/ na sumu 8.685,98 Eur a žalovaných spoločne a nerozdielne na sumu 289,52 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,05 % ročne

od 24.04.2015“. Žalobca nárok odôvodnil tým, že mal v roku 2015 právo na podporu výkupom elektriny za tzv. cenu elektriny na straty. Žalovaní však odmietli vyplatiť za elektrinu cenu elektriny na straty a žalobcovi zaplatili len trhovú cenu elektriny, ktorá je nižšia. Suma 289,52 Eur je rozdielom medzi tým, za koľko mala byť elektrina žalobcu vykúpená a za koľko ju žalovaný reálne vykúpil, pričom si uplatňuje danú sumu len za január 2015. Za tento mesiac mu mala byť vyplatená suma 1.354,94 Eur, ale bola vyplatená o 289,52 Eur menej. Voči žalovanému 1/ si uplatnil sumu 8.685,98 Eur ako neposkytnutú podporu doplatkom za január 2015.

3. Okresný súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne nachádzajúcej sa v Moškovci. Uviedol, že žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava (ďalej aj „URSO“ alebo „Úrad“) bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 23.05.2011. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha úprave v zmysle a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle ust. vyhlášky URSO č. , ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO. Žalobca uviedol, že si uplatňoval danú podporu u žalovaného 1/. Žalovaný 1/ listom zo 17.12.2014 žalobcovi oznámil, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny a teda elektrina ním vyrobená sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu. Žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas a listom z 08.01.2015 zaslal žalovanému 1/ žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015 a zmluvy o doplatku na rok 2015, avšak zmluvy boli vrátené späť bez ich uzavretia.

4. Okresný súd poukazoval na nosnú argumentáciu žalobcu, na základe ktorej tvrdí oprávnenosť ním uplatnených nárokov voči žalovaným. Žalovaný 1/ mu odmieta poskytnúť podporu v zmysle o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“ alebo „zákon o podpore “ či „Zákon o podpore“) vo forme doplatku a žalovaný 2/ vo forme (pre žalobcu priaznivejšieho) rozdielu medzi dotovanou cenou elektriny na straty a trhovou cenou, ktorú uhrádzal za dodanú elektrickú energiu v roku 2015 žalobcovi. Obaja žalovaní odmietajú žalobcovi poskytnúť podporu na rok 2015 s poukazom na ust. zákona o podpore , podľa ktorého si nemôže výrobca elektriny uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok v prípade, ak nesplní povinnosti podľa odseku 2. Podľa argumentácie žalobcu však uvedená sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08 daného roka na neho nedopadá, keďže bola doplnená do zákona o podpore až jeho novelou - a v zmysle jeho (prechodného) ustanovenia , podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Súčasne podľa žalobcu postačovalo pre splnenie oznamovacej povinnosti, že žalovanému 1/ doručil 17.01.2014 žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, cenové rozhodnutie pre roky 2014-2018, potvrdenie o pôvode elektriny a plán dodávky na doplatok a straty. Teda z uvedeného je zrejmá informácia o predpokladanom množstve, ako aj uplatnenie podpory pre rok 2015 a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov vydané URSO z 19.12.2011 a z týchto podkladov je možné vyvodiť predpoklad, že žalobca má vôľu si uplatniť dané právo. Aj keď v zmysle nálezu ústavného súdu ide o súkromno- právny vzťah, tak podľa žalobcu ide o takú sankciu, že ide „o rovinu správneho práva a v takom prípade nie je možné uložiť sankciu bez rozhodnutia vo veci samej príslušného orgánu“ - musí ísť o individuálny správny akt a nie akési strohé oznámenie.

5. Okresný súd, predovšetkým s poukazom na nosné závery dotknutého nálezu ústavného súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -148 z 22. marca 2017, ďalej aj „nález“), prijal záver o neopodstatnenosti žaloby. Podľa neho žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných povinností, preto mu nevznikol nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovaným. Išlo o nesplnenie povinnosti podľa ust. zákona o podpore , za ktoré nemožno považovať predloženie žalovanému 1/ cenového rozhodnutia vydaného URSO. Splnením takej oznamovacej povinnosti nie je ani predloženie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. zmluvy

o doplatku, v ktorých nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti o uplatnenie podpory v kalendárnom roku 2015. Išlo len o súčasť dokumentácie, keď sa v roku 2014 uzatvárala zmluva na tento kalendárny rok (§ 7 cit. zákona). Podľa okresného súdu nešlo o dôkaz preukazujúci splnenie zákonnej povinnosti žalobcu na kalendárny rok 2015. Aj keď u žalobcu došlo k uvedeniu predmetného zariadenia (na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov) do prevádzky pred 01.01.2014, tak podľa okresného súdu prechodné ustanovenie zákona o podpore sa týka ustanovenia , teda podmienok podpory výroby elektriny (z obnoviteľných zdrojov), so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti stanovené v ustanovení sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Aj z ust. cit. zákona je zrejmé, že výrobca musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa ; v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom ide o súkromnoprávny vzťah ako konštatoval aj ústavný súd.

6. Okresný súd za nesprávny označil argument žalobcu, že danou sankciou sa pridala nová podmienka podpory. Podmienky podpory upravuje ust. § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale o sankčný mechanizmus, ak povinnosti neboli plnené. Keďže žalobca zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu na rok 2015, a to tak na doplatok ako aj na odber na straty za podporovanú cenu. Okresný súd zvýraznil, že žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c), pričom žalobca výslovne uviedol, že svoju povinnosť splnil predložením plánu výroby s formulárom, avšak jednak nepreukázal doručenie žiadnej takej listiny žalovanému 1/ a jednak dané listiny nepreukazujú aj splnenie oznámenia o uplatnení podpory. Splnenie danej povinnosti nemožno nahrádzať ani predložením rozhodnutia URSO. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, prechodné ustanovenie § 18e Zákona o podpore sa týka ustanovenia § 3, teda platí pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol podľa okresného súdu nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Aj z ust. zákona o podpore je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa , v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Podmienky sú stanovené v a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené. Žalobca opodstatnenosť svojej argumentácie dostatočne nepreukázal (splnenie predmetných povinností, ani nemožnosť aplikovať sankciu, ani aplikáciu cit. zák. pre daný prípad, ani nutnosť osobitného rozhodnutia o sankcii.) Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, preto si nemôže úspešne uplatňovať na rok 2015 právo na odber a doplatok. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. , a , a ich náhradu v rozsahu 100% priznal žalovaným, ktorí boli v konaní (každý samostatne) voči žalobcovi plne úspešní.

7. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie (č.l. 586 a nasl. spisu) a namietol jeho vecnú nesprávnosť z dôvodov podľa ust. , , , , . Žalobca uviedol, že splnenie si oznamovacej povinnosti podľa treba posudzovať osobitne vo vzťahu k obom formám podpory. Mal za to, že na splnenie oznamovacej povinnosti vo vzťahu k podpore doplatkom je potrebná len samotná informácia o záujme čerpať danú podporu bez potreby ďalších doplňujúcich údajov. Okresný súd mal posudzovať splnenie oznamovacej povinnosti pre oba druhy podpory samostatne, k čomu nepristúpil. Žalobca poukázal na nesprávne závery okresného súdu, že splnenie povinnosti v zmysle mal preukazovať predložením rozhodnutia URSO a potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Vo svojich prednesoch žalobca nepreukazoval splnenie oznamovacej povinnosti voči URSO tým, že mu zaslal cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode elektriny. Ak okresný súd z takéhoto predpokladu vychádzal, tak jeho rozhodnutie považoval za nesprávne. Žalobca poukázal na to, že všetky potrebné údaje boli URSO doručené a URSO s nimi disponoval pred 15.08.2014. Okresný súd sa s týmito údajmi vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal. Žalobca zdôraznil, že ako výrobca si môže svoju oznamovaciu povinnosť splniť aj dopredu. Vychádzal z toho, že neexistuje žiaden zásadný skutkový ani právny argument, ktorý by bránil žalobcovi oznámiť záujem o poberanie

podpory na rok 2015 už v roku 2013. V rovine splnenia si oznamovacej povinnosti voči žalovanému 1/ žalobca poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého si žalobca nemohol splniť oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ tým, že mu predložil: Cenové rozhodnutie URSO č. 0196/2014/E-OZ zo dňa 25.10.2013 na roky 2014-2028 (ďalej aj „cenové rozhodnutie“) a Potvrdenie o pôvode elektriny z č. 0505/2012/PoP-OZE zo dňa 19.12.2011 na roky 2012-2026 (ďalej aj „potvrdenie o pôvode“). Žalobca zdôraznil, že oba dokumenty boli žalovanému 1/ doručené v roku 2014 a zároveň do dňa 15.08. Tieto dokumenty obsahujú informácie, ktoré bolo potrebné uviesť pre splnenie si oznamovacej povinnosti. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, že cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode nemôžu slúžiť ako splnenie si oznamovacej povinnosti, pretože takýto názor je formalistický, keďže zákon nijakým spôsobom oznámenie a jeho formu nešpecifikuje. Vzhľadom na odbornosť a vysokú špecializáciu žalovaného 1/ nemožno pochybovať o tom, že by žalovaný 1/ mal akýkoľvek problém údaje obsiahnuté v cenovom rozhodnutí a potvrdení o pôvode spracovať. Žalovaný 1/ vedel, že žalobca podal žiadosť o vydanie cenového rozhodnutia na viacero rokov, rok 2015 nevynímajúc. Poskytnutie cenových rozhodnutí a potvrdenie o pôvode žalovaný 1/ akceptoval a vychádzal z takto oznámených údajov a zákonnú podporu žalobcovi poskytol bez najmenších problémov. Až v rozpore s touto praxou začal tvrdiť v roku 2015 niečo iné. Žalobca poukázal na to, že cenové rozhodnutie aj v súvislosti s rokom 2015 uvádza, že žalobca chce poberať podporu tzv. „doplatkom“ a súčasne množstvo dodanej elektriny bolo žalovanému 1/ oznámené, ako aj, že žalobca chce poberať podporu tzv. výkupom elektriny na straty. Žalobca mal za to, že si splnil oznamovaciu povinnosť.

8. Žalobca ďalej nesúhlasil s postupom okresného súdu, ktorým nevykonal navrhnuté dôkazy, pretože z dokumentácie URSO by bolo možné nepochybne zistiť, že žalovaný 1/ akceptoval splnenie oznamovacej povinnosti predloženými dokumentmi za rok 2015, že medzi žalovaným 1/ a žalobcom existovala zaužívaná prax, podľa ktorej predkladanie takýchto dokumentov sa považovalo za splnenie oznamovacej povinnosti aj počas minulých rokov, URSO akceptoval splnenie si oznamovacej povinnosti na rok 2015 predložením takýchto dokumentov a medzi žalovaným 1/ a URSO existovala zaužívaná prax, podľa ktorej predloženie predmetných dokumentov sa považovalo za splnenie oznamovacej povinnosti aj počas minulých rokov. Odmietnutím tohto dôkazu bolo žalobcovi odopreté náležite sa domáhať ochrany svojich práv. Žalobca podotkol, že žalovaný 1/ poskytol URSO zoznam výrobcov, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť na rok 2015. Žalobca navrhol ako dôkaz pripojenie spisov URSO č. 8020-2014-BA k rozhodnutiu URSO č. 0047/2015/E z 23.12.2014. Žalobca tým chcel preukázať, že rovnakým spôsobom si plnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ aj v minulosti a vždy takýto spôsob bol akceptovaný. Spis URSO na viacerých miestach odkazuje na zoznamy výrobcov, ktoré mali byť obsiahnuté v liste žalovaného 1/ č. Z-D-00064421/2014 z 28.11.2014. Žalobca nesúhlasil s postupom okresného súdu, s odmietnutím návrhov na dokazovanie, ktoré mali objasniť skutkový stav a preukázať nárok žalobcu na poskytnutie žalovanej podpory, pričom takéto dôkazy mohli byť vykonané len na základe ich zabezpečenia súdom. Nevykonaním dôkazov bolo žalobcovi odopreté náležite sa domáhať ochrany svojich práv. Žalobca vytkol okresnému súdu, že akceptoval postup URSO, ktorý nesplnil svoju edičnú povinnosť, keďže ním predložený spis neobsahuje list so zoznamom výrobcov, ktorí uplatnili nárok na podporu na rok 2015. Pritom ide „o zásadný dôkazný prostriedok preukazujúci vôľu žalobcu, porozumenie prejavu vôle žalobcu zo strany žalovaného 1/ a prechádzajúcu prax podľa “. Ďalej išlo aj o nenariadenie splnenia edičnej povinnosti URSO vo vzťahu k spisom č. 10622-2013- BA a č. 4462-2014-BA. Žalobca osobitne navrhol ako dôkaz predložiť listy žalovaného 1/, ktoré boli zasielané URSO a ktoré obsahovali údaje o výrobcoch, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť, a to list č. Z-D-00070165/2014 zo dňa 22.12.2014 zaevidovaný URSO pod č. 34364/2014/BA zo dňa 22.12.2013, list č. Z-D-0064421/2014 zo dňa 28.11.2014, list vedený pod podacím číslom URSO 22927/2014/BA a list č. 20131120/2011/VJ zo dňa 20.11.2013. Rovnako žalobca vytkol okresnému súdu nevykonanie dokazovania výsluchom žalovaných a zabezpečením od žalovaného 1/ zoznamov zamestnancov, ktorí posudzovali splnenie oznamovacej povinnosti na rok 2015, ktorí spracovávali a evidovali informácie a zásielky týkajúce sa odňatia podpory na rok 2015 a predkladali ich URSO, ktorí pracovali na podateľni žalovaného 1/ v roku 2014, knihy došlej pošty, výpisu z inej evidencie došlej pošty, ktorá sa u žalovaného 1/ viedla za rok 2014 a žalobcom označenej korešpondencie a ďalších označených dôkazov od URSO. Po preštudovaní zoznamov „mal žalobca v úmysle predvolať relevantné osoby ako svedkov a tiež preukázať neoprávnenosť postupu žalovaných ako aj oprávnenosť nároku na podporu podľa Zákona o podpore “.

9. Žalobca nesúhlasil ani s interpretáciou prechodného ustanovenia Poukázal na to, že zmena podmienok pre poskytnutie podpory, ktorá sa uskutočnila príslušnou

novelou zákona sa nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Podpora pre tieto zariadenia je tak poskytovaná za splnenia rovnakých podmienok ako pred prijatím novely. K výkladu tohto prechodného ustanovenia žalobca poukázal na právnu vetu publikovanú v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 10/2007, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 12. apríla 2007. Mal za to, že prechodné ustanovenie je nutné vykladať spôsobom, ktorý vylučuje aplikáciu sankcie odňatia podpory na žalobcu, ktorý svoje zariadenie spustil do prevádzky dávno pred účinnosťou novej právnej úpravy. Okresný súd však dospel k záveru, že Ústavný súd SR sa účinkami prechodných ustanovení zaoberal a podľa jeho právneho názoru sa sankcia odňatia podpory vzťahuje na zariadenia spustené do prevádzky pred 01.01.2014. Žalobca s týmto názorom okresného súdu nesúhlasil, pretože Ústavný súd SR sa nezaoberal. Toto ustanovenie nebolo pred Ústavným súdom SR napadnuté a toto sa v texte odôvodnenia nenachádza ani raz. Ak sa ústavný súd účinkami a aplikáciou nezaoberal, tak okresný súd mal toto ustanovenie interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. Žalobca konštatoval, že podmienky podpory sa nachádzajú aj mimo a iný výklad ustanovenia je ústavne nekonformný a odporuje účelu , a tým aplikácia sankcie podľa je v prípade žalobcu neprípustná.

10. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, podľa ktorého pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ je vylúčená. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na , z ktorého vyplýva subjekt prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy alebo subjekt poverený prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe zmluvy o dodávke elektriny. Keďže priznáva žalobcovi právo na podporu výkupom voči žalovanému 1/ alebo poverenému žalovanému 2/, tak mal žalobca za to, že v tomto spore je daná pasívna vecná legitimácia aj vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý bol v roku 2015 nesporne poverený zo strany žalovaného 1/ na poskytnutie podpory výkupom. Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.685,98 Eur s úrokmi z omeškania 8,05% ročne zo sumy 8.685,98 Eur od 24.04.2015 do zaplatenia a žalovaný 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 289,52 Eur s 8,05 % úrokmi z omeškania ročne od 24.04.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že sa žalobcovi priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na 100%-nú náhradu trov súdneho konania, resp. žalobca navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu ďalšie konanie.

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/ v podaní z 23.1.2019 (č.l. 637 a nasl. spisu). Žalovaný 1/ uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu v odvolaní a poukázal na vecne správne závery okresného súdu v napadnutom rozsudku. Žalovaný 1/ opísal skutkový a právny stav vo veci, právny a ekonomický status žalobcu ako výrobcu elektriny a žalovaného 1/ najmä ako prevádzkovateľa distribučnej siete. Zdôraznil, že je povinný vykúpiť všetku elektrinu od jej výrobcov podľa zákona o podpore za garantovanú výrobnú cenu, aj keď objem elektriny prevyšuje potrebu na pokrytie strát vo svojej distribučnej sústave. Žalovaný 1/ poveril výkupom elektriny žalovaného 2/. Žalovaný 1/ je regulovaným subjektom, ktorého všetky výnosy sú určené a regulované URSO. Žalovaný 1/ ďalej opísal mechanizmus financovania poskytovanej podpory a zdôraznil význam notifikačnej povinnosti podľa zákona o podpore a to tak voči ÚRSO ako aj voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Podpora je výrobcom elektriny poskytovaná formou: a) doplatku a b) výkupu elektriny na straty. Cenu za doplatok určí výrobcovi elektriny URSO osobitým rozhodnutím v závislosti od zdroja elektriny. Podľa žalovaného 1/ žalobca nepreukázal splnenie svojej notifikačnej povinnosti v kalendárnom roku 2014 pre podporu na kalendárny rok 2015, preto žalovaný 1/ oprávnene voči žalobcovi uplatnil sankciu podľa zákona o podpore . V konaní nebol predložený dôkaz, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu uplatniť si konkrétny druh podpory, ani predpokladané množstvo dodanej elektriny. Podľa žalovaného 1/ žalobcom uvádzané cenové rozhodnutie URSO z 25.10.2013 a potvrdenie o pôvode elektriny z z 19.12.2012 sú len predpokladom uplatnenia podpory na konkrétny kalendárny rok, sami o sebe však splnenie oznamovacej povinnosti nenahrádzajú. K tvrdeniu žalobcu o zaslaní prílohy k žiadosti „Plán výroby fotovoltaickej elektrárne Moškovec FVE1 na rok 2015“ a podania „Formulár - Povinnosť výrobcov elektriny predložiť údaje do 30.5.2014“, žalovaný 1/ poprel ich doručenie i to, že by preukazovali splnenie oznámenia uplatnenia podpory pre rok 2015, a to do 15. augusta 2014; z listín nevyplýva prejav vôle žalobcu uplatniť si podporu pre rok 2015. Návrhy na vykonanie ďalších, žalobcom navrhnutých dôkazov žalovaný 1/, považoval za nadbytočné a tiež procesne nehospodárne.

12. Žalovaný 1/ žalobcom predkladaný právny názor k interpretácii ust. zákona o podpore označil za nesprávny, nakoľko odporuje výkladovým pravidlám ako aj doterajšej súdnej praxi. S aplikáciou tohto prechodného ustanovenia sa vysporiadal aj Ústavný súd SR v Náleze ÚS -148 so záverom, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom zákona o podpore je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné ale aj žiaduce. K tejto otázke žalovaný 1/ poukázal aj na právne závery formulované v obdobnej veci Krajským súdom v Žiline v odôvodnení rozsudku sp.zn. z 29.11.2018. Za nejednoznačné považoval žalovaný 1/ dôvody odvolania, v ktorom žalobca súčasne tvrdí, 1/ že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil, 2/ že súd prvej inštancie pochybil, ak nevykonal ďalšie dokazovanie a 3/ že prechodné ust. sa vzťahuje aj na práva a povinnosti výrobcov a teda na splnenie oznamovacej povinnosti ani nebol povinný a žalovaní mu i napriek nesplneniu povinnosti boli povinní poskytnúť podporu. Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný 2/ podaním z 21.05.2018. Žalovaný 2/ poukázal na tvrdenia žalobcu, podľa ktorých žalobca má za to, že svoje právo na podporu pre rok 2015 podľa si u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO uplatnil predložením rozhodnutí URSO vydaných žalobcovi, a to cenového rozhodnutia a potvrdenia o pôvode, ktoré mal predložiť žalovanému 2/ a URSO. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalobca však ignoruje skutočnosť, že (v tom čase) platná právna úprava počítala v s cyklickým uplatňovaním práva na podporu výrobcom, ktorý splnil podmienky podpory pre nasledujúci kalendárny rok, keďže bol povinný oznámiť URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory vždy k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Predloženie žalobcom mienených listín v žiadnom smere po obsahovej ani formálnej stránke nenapĺňa povahu právneho úkonu oznámenia uplatnenia podpory v zmysle pre rok 2015. K dôkazom, ku ktorých vykonaniu okresný súd nepristúpil a ktorých nevykonanie žalobca považuje za jeden z dôvodov pre podanie odvolania, žalovaný 2/ uviedol, že ich vykonanie by v ničom neprispelo k zmene dôkaznej situácie a len by oddialilo konečné rozhodnutie vo veci samej. Vo vzťahu k použitiu žalovaný 2/ uviedol, že výklad žalobcu k tomuto ustanoveniu nie je právne prípustný, pretože je v rozpore so samotným znením a obsahom tohto ustanovenia. Vo vzťahu k svojej pasívnej legitimácii žalovaný 2/ s poukazom na ust. uviedol, že ak si žalobca v roku 2014 nesplnil svoje zákonné povinnosti pre poskytnutie podpory v roku 2015 podľa , tak nemôže žalovaného 2/ považovať za povereného zo strany žalovaného 1/ výkupom elektriny od žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov. Žalovaný 2/ zdôraznil, že žalobca sa vyhýba zodpovedaniu otázky, ako oznámil žalovanému 1/, že si na nasledujúci rok uplatňuje podporu, vrátane predpokladaného množstva, t.j. akým spôsobom túto svoju vôľu, ktorej obsah je definovaný zákonom, voči žalovanému 1/ učinil. Žiaden dôkaz navrhnutý žalobcom nepreukáže splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom; vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie je postačujúce pre spoľahlivé zistenie skutkového a právneho stavu sporu a pre rozhodnutie. Záverom žalovaný 2/ oznámil vklad časti podniku spoločnosti Stredoslovenská energetika Holding, a.s. (do 31.12.2018 pod obchodným menom Stredoslovenská energetika, a.s.) do spoločnosti Stredoslovenská energetika, a.s. (do 31.12.2018 pod obchodným menom Stredoslovenská energetika Obchod, a.s.) a oznámil prechod pohľadávok z vloženej časti podniku a prevzatie záväzkov z vloženej časti podniku, čím došlo k zvýrazneniu absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ v spore. Uviedol, že Stredoslovenská energetika, a.s., IČO: 51 865 467, je právnym nástupcom vo všetkých konaniach, kde do 31.12.2018 bola účastníkom Stredoslovenská energetika. a.s., IČO: 36 403 0085. Žalovaný 2/ žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť s priznaním trov súdneho konania.

14. K doručeným vyjadreniam žalovaného 1/ a 2/ sa vyjadril žalobca v podaní datovanom dňom „18.3.2013“ (správne malo byť uvedené „18.3.2019“; poznámka odvolacieho súdu). Názory žalovaného 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobca označil za účelové, ak ignorujú zásadný aspekt mechanizmu podpory a to, že má ísť o podporu a nie zabezpečenie trhových cien, pričom podpora výroby elektriny z je jedným zo záväzkov SR voči EÚ (do r. 2020 so 14 %-ným podielom na hrubej spotrebe elektriny). Predmetná podpora a jej výška vychádza z podstatného kritéria - výšky nákladov na výstavbu FVE a primeranej miery návratnosti investícií. Žalobca poukázal na to, že žalovaný 1/ je povinný vyplácať doplatok za všetku vyrobenú, nielen dodanú, elektrinu, pričom doplatok podporuje výrobu a nie dodávanie elektriny žalovanému 1/. Výška doplatku je regulovaná URSO. Podľa žalobcu mal súd

posudzovať splnenie oznamovacej povinnosti k obom formám podpory nie spoločne, ale samostatne. Okresný súd v rozsudku nesprávne vychádzal z predpokladu, že žalobca ako výrobca si musí uplatniť oba druhy podpory, t.j., že žalobca musí oznámiť poberanie podpory doplatkom a zároveň aj oznámiť poberanie podpory výkupom. Žalobca zopakoval svoje námietky v odvolaní o nesprávnom posúdení súdom prvej inštancie, že pre splnenie jeho oznamovacej povinnosti nepostačovalo doloženie cenového rozhodnutia a potvrdenia o pôvode; nebola zohľadnená predchádzajúca „prax žalobcu a žalovaného“ v súlade s ust. . Žalobca poukázal i na to, že „počnúc 1.1.2019 bola oznamovacia povinnosť zrušená a uplatnenie podpory nie je nevyhnutné vykonať opakovane, ale len jednorazovo do 30 dní pred uplatnením podpory“. Podľa neho oznamovaciu povinnosť si je možné splniť aj vopred a že forma jej splnenia je vykladaná účelovo formalisticky. Doručenie cenového rozhodnutia a potvrdenia o pôvode ako úkon splnenia oznamovacej povinnosti bolo žalovaným 1/ akceptované počas obdobia predchádzajúceho 15.08.2014. „Žalovaný 1/ tendenčne v rozpore s znemožnil možnosť, ktorú mu pri formalistickom výklade práva priznávalo ust. Zákona o podpore v znení účinnom k 15.8.2014“. Súd mal prejav vôle žalobcu skúmať v zmysle ust. a , t.j. podľa významu, ktorý predloženiu týchto listín prikladal žalobca v kontexte predchádzajúcej obchodnej praxe strán. Žalobca trval na tom, že si oznamovaciu povinnosť na rok 2015 splnil viacnásobne. Za relevantný považoval v tomto smere list žalovaného 1/ adresovaný URSO č. Z-D-00064421/2014 z 28.11.2014 (ďalej len „List“), ktorý ak súd prvej inštancie v rámci edičnej povinnosti URSO nezabezpečil a nevykonal ho v rámci dokazovania, tak nesprávne dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu o splnení jeho oznamovacej povinnosti. K otázke výkladu ust. zákona o podpore žalobca zotrval na dôvodoch v podanom odvolaní. Zdôraznil, že toto zákonné ustanovenie nebolo pred ústavným súdom napadnuté a tým ani posudzované. K vyjadreniu žalovaného 2/ dodal, že nie je povinnosťou žalobcu uplatniť si oba druhy podpory ( zákona), údaj o dodanej ale predpokladanej dodávke elektriny nie je vo vzťahu k podpore doplatkom relevantný - rozhodné je len množstvo skutočne vyrobenej elektriny ( zákona), medzi výrobou a dodávkou je rozdiel a údaj o množstve dodanej elektriny sa vzťahuje len na podporu výkupom; oznamovacia povinnosť je vo vzťahu k obom formám podpory rozdielna. Právna úprava žalobcovi nezakazuje splniť si oznamovaciu povinnosť viacnásobne alebo vopred. Keďže žalobca je subjektom s právom na oba druhy podpory, preto je daná pasívna legitimácia oboch žalovaných; žalovaný 2/ bol žalovaným 1/ poverený na poskytovanie podpory výkupom. Podľa platí, že ak sa vkladá časť podniku, použijú sa vo vzťahu k prechodu práv a povinností primerane ustanovenia o zmluve o predaji podniku, preto podľa predávajúci (žalovaný 2/) ručí za splnenie záväzkov kupujúcim. Žalobca zopakoval svoj odvolací návrh.

15. K replike žalobcu z 18.3.2019 sa písomne vyjadril žalovaný 1/ a v zásade zotrval na svojej doterajšej argumentácii v spore. Poukázal na ust. , zákona o podpore s tým, že v rozhodnom období roka 2014 bola notifikačná povinnosť (žalobcu) upravená ako opakujúca sa, t.j. v prípade záujmu výrobcu elektriny o podporu musela byť splnená opakovane a každoročne. Z výsledkov dokazovania presvedčivo vyplýva, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť v roku 2014, pre podporu na kalendárny rok 2015, nesplnil. Žalovaný 1/ bol preto nielen oprávnený ale aj povinný postupovať podľa ust. zákona o podpore , kedy žalobcovi nárok na podporu v roku 2015 nepriznal. Keďže žalobca si uplatňoval oba druhy podpory (odber elektriny a doplatok) oznámenie o predpokladanom množstve dodanej elektriny malo byť imanentnou súčasťou oznámenia. V konaní nebol predložený dôkaz, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu uplatniť si konkrétny druh podpory ani predpokladané množstvá dodanej elektriny; žalobca nedoručil žalovanému 1/ žiadny prejav vôle. K cenovému rozhodnutiu pre roky 2014 až 2028 a potvrdeniu o pôvode pre roky 2012-2026 žalovaný 1/ uviedol, že ide o administratívne rozhodnutia URSO a sami o sebe nemôžu nahradiť osobitnú oznamovaciu povinnosť, ktorá má povahu jednostranného prejavu vôle adresovaného URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Žalovaný 1/ sa dôrazne ohradil voči tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého žalovaný 1/ údajne poskytol URSO pred rokom 2015 vedome nepravdivé alebo vymyslené údaje. Žalovaný 1/ taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, podľa ktorého sa medzi žalobcom a žalovaným 1/ pred rokom 2015 vyvinula prax, podľa ktorej žalobca splnil oznamovaciu povinnosť aj na rok 2015 predložením vyššie uvedených rozhodnutí URSO. V uvedenej súvislosti za potrebné považoval zopakovať, že od 1. januára 2014 bola v Zákone o podpore doplnená sankcia tak ako vyplýva z ust. . Keďže žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť (jednostranný adresný právny úkon, z ktorého vyplýva nepochybne vôľa uplatniť si konkrétny druh podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny) nesplnil, žalovaný 1/ oprávnene uplatnil sankciu. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že od 1. januára 2019 bola oznamovacia povinnosť zo zákona o podpore odstránená, tak

uvedená skutočnosť je vo vzťahu k prejednávanej veci právne bez významu. Účastníci konania rovnako ako konajúci súd sú viazaní výhradne právnou úpravou účinnou v rozhodnom období kalendárneho roku 2014. Žalovaný 1/ preto nesúhlasil ani s tvrdením, že oznamovaciu povinnosť bolo v uvedenom období možné splniť aj „vopred“ a že forma jej splnenia bola vykladaná účelovo formalisticky. Oznamovacia povinnosť bola v roku 2014 povinnosťou opakovanou, ktorá v prípade záujmu výrobcu o podporu musela byť splnená každoročne. Preto nešlo zo strany okresného súdu o formalistický výklad, keďže ide o zákonnú požiadavku splnenia si oboch notifikačných povinností (uplatnenia podpory a oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny). Rovnako právne bez významu je poukaz žalobcu na aktuálne účinné znenie ust. Zákona o podpore , keďže uvedené ustanovenie je účinné až od 1. januára 2019. Žalobcom predložený plán výroby je plánom žalobcu pre rok 2015. Predložený formulár obsahuje údaje ohľadom výroby predpokladaného množstva pre rok 2015, avšak, z ničoho nevyplýva, že týmito listinami prejavil žalobca vôľu uplatniť si podporu pre rok 2015. Pokiaľ ide o požiadavku žalobcu, aby súd vyžiadal predloženie spisu URSO č. 8020-2014-BA k rozhodnutiu URSO č. 0047/2015/E zo dňa 23.12.2014 a listu č. Z-D-00064421/2014 zo dňa 28.11.2014, ktoré majú byť údajne nepriamymi dôkazmi o splnení oznamovacej povinnosti, tak tieto dôkazné prostriedky boli súdom prvej inštancie vyhodnotené správne ako procesne nehospodárne. Žalovaný 1/ popiera, že by URSO oznámil, že žalobca si údajne splnil voči nemu oznamovaciu povinnosť. Uvedené dôkazné prostriedky pritom sami osebe nie sú spôsobilé preukázať splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Základnou úlohou žalobcu v konaní bolo predloženie takého dôkazu, z ktorého by splnenie oznamovacej povinnosti vyplývalo, avšak žiadny taký dôkaz v konaní predložený nebol. Pokiaľ žalobca uvádza, že vyššie uvedený list z 28.11.2014 bol predložený v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp.zn. , tak podľa žalovaného 1/ v uvedenom konaní bola žaloba žalobcu zamietnutá, nakoľko ani predloženie listu nebolo relevantným dôkazom, ktorý by bol spôsobilý splnenie notifikačnej povinnosti nahradiť. Žalovaný 1/ zopakoval svoj predchádzajúci návrh na rozhodnutie o odvolaní.

16. Nasledovalo ďalšie vyjadrenie žalobcu k duplike žalovaného 1/, v ktorom žalobca v zásade nesúhlasne komentoval vyjadrenia žalovaného 1/ a trval na svojej doterajšej skutkovej a právnej argumentácii, na základe ktorej žiadal žalobe vyhovieť. Žalobca nesúhlasil ani s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. z 20.2.2019, ktorý sa od posudzovanej veci odlišuje najmä v nariadení edičnej povinnosti URSO.

17. Ku navzájom doručeným uvedeným vyjadreniam strán v odvolacom konaní už nenasledovala žiadna ďalšia ich písomná reakcia.

18. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach ust. , na základe podaného odvolania žalobcu a bez nariadenia pojednávania ( a contrario), verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa ust. , v spojení s ust. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

19. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. -912 zo dňa 12.11.2019, ktorým miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa cit. uznesenia krajského súdu dňa 21.11.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

20. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

22. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

23. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho konania a rozhodovania boli odvolacie dôvody žalobcu, za aplikácie ust. , . V rámci danom odvolaním žalobcu odvolací súd preskúmal postup v prvoinštančnom konaní a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu, pričom konštatoval, že napadnutý rozsudok je i v rovine odôvodnenia koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť rozhodnutia vo veci samej. Základom posudzovania rozsudku okresného súdu napadnutého odvolaním žalobcu v podaní zo 06.12.2018 bol skutkový stav zistený okresným súdom; skutkovým stavom bol krajský súd viazaný za aplikácie ust. , keďže neboli zistené relevantné dôvody na zopakovanie a doplnenie dokazovania. Ak odvolateľ poukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, tak krajský súd konštatuje, že mal spôsobilý predmet svojho posudzovania, a to rozsudok okresného súdu, ktorý mal náležitosti vyžadované ust. , keďže sa vyjadril ku všetkým podstatným a rozhodným skutočnostiam pre vyhodnotenie danej sporovej veci. Je potrebné dodať, že ani okresný súd a následne vo vyvolanom odvolacom konaní ani krajský súd ako súd odvolací nie sú povinné sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, tvrdeniam poskytnutým sporovou stranou, ale len k tým, ktoré majú pre vec podstatný, rozhodný význam, čo riadne uskutočnil okresný súd v napadnutom rozsudku a následne aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. ). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, ; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil a aj z tohoto dôvodu je dostatočný poukaz na jeho dôvody.

25. Za aplikácie ust. odvolací súd na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku uvádza nasledovné.

26. K odvolaciemu dôvodu žalobcu v tom, že nevykonaním všetkých navrhnutých dôkazov mu bolo znemožnené preukázať splnenie si oznamovacej povinnosti uloženej ustanovením , krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod nebol relevantný. Okresný súd v odseku 44. odôvodenia napadnutého rozsudku uviedol, že nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania zabezpečením konkrétne vyjadrených spisov URSO s odôvodnením, že v danej sporovej veci bolo podstatné to, či si žalobca splnil notifikačnú povinnosť, a to nielen voči URSO, ale súčasne aj voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ak si žalobca splnil oznamovaciu povinnosť iba voči URSO, uvedené je nepostačujúce, keďže v zmysle splnenie notifikačnej povinnosti sa vyžaduje súčasne nielen k URSO, ale aj k žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ťažiskom dôkaznej povinnosti žalobcu bolo preto preukázať, či si svoju oznamovaciu povinnosť splnil voči žalovanému 1/, čo sa mu na základe dôkazného stavu zisteného pred okresným súdom nepodarilo a samotné žalobcom navrhované zabezpečenie spisov URSO viedlo len ku vzťahu žalobcu a URSO. Podstatné bolo, aby žalobca preukázal prejavenú vôľu, obsahom ktorej je splnenie si notifikačnej povinnosti voči žalovanému 1/, k čomu nesmeroval obsah spisových materiálov, ktoré žiadal žalobca vykonať a ktoré sa týkali spisov URSO. Správny postup okresného súdu, ktorý nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, a to doloženie

spisov URSO, vyplýva aj zo samotných tvrdení žalobcu, ktorý voči žalovanému 1/ uvádza, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť riadne a včas dňa 15.01.2014, keď zaslal žalovanému 1/ list s označením „Žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku zo dňa 15.01.2014“, ktorého prílohou boli podpísané zmluvy na rok 2014, cenové rozhodnutie pre roky 2014 až 2028, potvrdenie o pôvode elektriny pre roky 2012 až 2026 a plán dodávky na doplatok a straty. Žalobca ďalej v tvrdení vyjadril, že z tohto listu a jeho príloh bola zrejmá informácia o predpokladanej dodávke elektriny v roku 2015, ale aj o uplatnení podpory formou doplatku a odberom elektriny za cenu elektriny na straty na rok 2015 (tvrdenia v žalobe).

27. Podľa Článku 8 strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Sám žalobca poskytol tvrdenia, podľa ktorých označil dôkazy a z nich mal za to, že si splnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ podľa , preto k daným poskytnutým tvrdeniam a označeným dôkazom, ktoré sám žalobca považoval za dôkazy potvrdzujúce splnenie jemu uloženej notifikačnej povinnosti, bolo následne v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie okresným súdom. K týmto poskytnutým tvrdeniam a označeným dôkazom bol okresný súd povinný viesť dokazovanie, čo aj uskutočnil a pre posúdenie rozhodných otázok danej sporovej veci sa preto nevyžadovalo, aby bolo dokazovanie doplnené v zmysle návrhu žalobcu doložením spisov URSO. K návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania, a to doložením spisov URSO, je potrebné uviesť, že ak podľa tvrdení žalobcu z nich mala byť preukazovaná zaužívaná prax medzi žalobcom a žalovaným 1/ a medzi žalovaným 1/ a URSO, tak krajský súd uvádza, že zákon v ustanovení č. expressis verbis vyjadruje notifikačnú povinnosť žalobcu tak voči URSO ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, t.j. žalovanému 1/, ktorá oznamovacia povinnosť a nastupujúci sankčný mechanizmus jej nesplnenia vyjadrený v nepracuje „so zaužívanou praxou“ tak, ako sa domáhal žalobca. Žalobca podľa Článku 8 označil tvrdenia, tieto podoprel dôkazmi v tom, že podľa jeho názoru si splnil oznamovaciu povinnosť tak voči URSO ako aj voči žalovanému 1/, a preto v rozsahu týchto tvrdení a doložených dôkazov bolo nevyhnutné posúdiť žalobu žalobcu, čo aj okresný súd uskutočnil. Nevykonaním navrhnutých dôkazov, a to doložením spisov URSO, ďalších listín, ani nevykonaním výsluchov žalovaného 1/ a 2/, nebolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, ak žalobca bol povinný preukázať nepochybný prejav vôle, obsahom ktorého by bola oznamovacia povinnosť podľa voči žalovanému 1/, čo žalobcom označenými a vykonanými dôkazmi pred okresným súdom nebolo preukázané. To, že napokon výsledok dokazovania a jeho zhodnotenie súdom prvej inštancie neviedlo k záverom, podľa predstáv žalobcu a jeho úspechu v konaní, netvorí taký procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý by napĺňal odvolacie dôvody podľa , teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, príp. podľa , že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

28. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

29. V konečnom dôsledku bolo rozhodujúce, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že mu vznikol žalovaný nárok na zaplatenie podpory podľa zákona o podpore za rok 2015 a že tento nárok ku dňu rozhodovania vo veci samej existuje. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd správne rozhodol, ak žalobe žalobcu nevyhovel a preto odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie o zametnutí žaloby v celom rozsahu potvrdil za aplikácie ust. , . Nepochybne dôkazné bremeno v tomto sporovom konaní bolo primárne na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom

(ne)unesenia dôkazného bremena sporovej strany je jej (ne)úspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze buď v dôsledku absencie dôkazov ako tej (napr. neexistencia, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia sporovou stranou, dopad, neúspech sa pričíta tej strane sporu, na ktorej leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí sporová strana preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorá zo sporových strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí aj v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu konania. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplýva z vykonaného dokazovania (, ), pričom právo na prístup súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.

30. Krajský súd vo všeobecnosti dodáva, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ). Postupom okresného súdu, nevykonaním navrhnutých dôkazov žalobcom, sa žalobcovi ako sporovej strane neznemožnila realizácia jej patriacich procesných práv, ani možnosť jej aktívnej účasti na konaní, pretože v súlade s ustanovením okresný súd rozhodol, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a súčasne svoj postup nevykonania navrhnutých dôkazov žalobcom aj zdôvodnil. Oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy nie je možné zamieňať s právom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Okresný súd na procesné návrhy žalobcu ako sporovej strany v rovine návrhu na doplnenie dokazovania reagoval primeraným, ako aj ústavne akceptovateľným spôsobom, pokiaľ v súlade s platným pri rešpektovaní druhu sporovej veci, štádia civilného procesu, odôvodneným prístupom nevykonal navrhnuté dôkazy žalobcom, nevykonanie ktorých nemohlo zasiahnuť do dôkaznej aktivity žalobcu, ak podstatné a rozhodné bolo, či si žalobca splnil svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ konkrétnym a určitým prejavom vôle, a nie spôsob komunikácie vo vzťahu k URSO, resp. komunikácia URSO a žalovaného 1/, čo malo vyplývať zo žalobcom navrhnutých doplňujúcich dôkazov, týkajúcich sa spisov URSO, resp. korešpondencie. Rovnako odvolací súd súhlasil s dôvodmi nevykonania žalobcom navrhovaného plošného dokazovania vyžiadaním zoznamov všetkých osôb konajúcich k predmetu sporu u žalovaného 1/ a URSO, z ktorých potenciálne mienil žalobca vyberať možných svedkov - v tomto smere bolo opodstatnené konštatovanie súdu prvej inštancie o neefektívnom a nehospodárnom dokazovaní, a to v konečnom dôsledku vzhľadom na zaujaté skutkové a právne závery, bez relevancie k preukázaniu splnenia notifikačnej povinnosti žalobcu podľa zákonnej úpravy zákona o podpore v znení k 15.08.2014. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné poukázať aj na Článok 17 , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

31. Podstatným pre posúdenie žaloby žalobcu bolo vyhodnotiť, či tento má alebo nemá nárok na podporu výkupom elektriny za cenu elektriny na straty podľa ust. a ďalej, či žalobca má alebo nemá nárok na doplatok podľa ust. cit. zákona. Vo vzťahu k týmto nárokom uplatneným žalobou bolo podstatné vyhodnotenie, či žalobca podľa ním poskytnutých tvrdení a k tomu doložených relevantných dôkazov si splnil zákonom uloženú notifikačnú povinnosť, vyplývajúcu z ust. cit. zákona tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Krajský súd považoval za potrebné pre vyhodnotenie žalobcom uplatnených nárokov opätovne poukázať na citáciu ustanovenia , v rozhodnom znení, podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len úrad) a

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky.

32. Pre spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa ust. , sa nepochybne podľa ust. cit. zákona vyžaduje, aby žalobca ako výrobca elektriny si (pre rok 2015) splnil oznamovaciu povinnosť tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ustanovenie v znení k 15.08.2014 jednoznačne vyjadrovalo splnenie si tejto oznamovacej povinnosti kumulatívne tak voči URSO, ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, a preto pre uplatnenie práva na podporu pri výrobe elektriny na rok 2015 nepostačovalo, ak sa splnila oznamovacia povinnosť len voči jednému z týchto subjektov. Žalobca pokiaľ chcel byť úspešný so svojou žalobou, bol povinný preukázať, že si túto oznamovaciu povinnosť splnil tak voči URSO, ako aj voči žalovanému 1/, čo sa mu však nepodarilo. Nemožno jednoznačné znenie ustanovenia , platné k 15.08.2014, modifikovať tak, ako sa toho domáhal žalobca svojim výkladom, keďže z tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplývala povinnosť žalobcu oznámiť uplatnenie podpory podľa ust. a cit. zákona vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. To, že si takúto notifikačnú povinnosť žalobca splnil, t.j. prejavil vôľu a oznámil voči žalovanému 1/ uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok 2015, v konaní nepreukázal. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že voči žalovanému 1/ si splnil oznamovaciu povinnosť, ak dal žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, prílohou ktorej žiadosti malo byť cenové rozhodnutie pre roky 2014 až 2028, potvrdenie o pôvode elektriny pre roky 2012 až 2026 a plán dodávky na doplatok a straty. Okresný súd správne skonštatoval, že žalobca si nemohol splniť svoju oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ust. , pokiaľ žalovanému 1/ predložil cenové rozhodnutie URSO č. 0196/2014/E-OZ zo dňa 25.10.2013 na roky 2014 až 2028 a potvrdenie o pôvode elektriny č. 0505/2012/PoP-OZ zo dňa 19.12.2011 na roky 2012 až 2026. Ak aj cit. zákon v ust. v rozhodnom znení nevyjadruje náležitosti oznamovacej povinnosti, rovnako krajský súd je toho názoru, že oznámenie je prejavom vôle, ktorý prejav musí byť určitý, jednoznačný, konkrétny a nepochybným spôsobom prejavený k tomu, aby založil právo výrobcu elektriny na podporu. Zo žalobcom označených listín - cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode, žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, z ich textu, obsahu, nevyplýva splnenie si oznamovacej povinnosti, keďže takáto oznamovacia povinnosť v predložených listinách nie je inkorporovaná. Zákonná úprava, a to ustanovenie si vyžaduje splnenie obidvoch notifikačných povinností, t.j. oznámiť tak uplatnenie podpory, ako aj oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Nešlo zo strany okresného súdu o formalistický prístup k zákonnej úprave, prípadne o formalistický výklad, keďže ide o zákonnú požiadavku splnenia si obidvoch notifikačných povinností.

33. V prípade vyvolaného súdneho sporu zo strany žalobcu tak bolo namieste, aby okresný súd na základe žalobcom doložených relevantných dôkazov skúmal, či táto notifikačná povinnosť bola splnená alebo nie. Krajský súd v zhode s názorom okresného súdu má za to, že oznámenie v zmysle ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje, požaduje, čo žalobcom predložené listiny voči žalovanému 1/ takéto oznámenie v zmysle neobsahovali. Krajský súd sa stotožňuje aj so záverom okresného súdu, že splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle v rozhodnom znení bolo formulovaním každoročného plnenia si tejto oznamovacej povinnosti, čo je nepochybne vyjadrené vo vyššie uvedenej citácii tohto zákonného ustanovenia, ak sa malo výrobcom elektriny s právom na podporu uskutočniť toto oznámenie o uplatnení podpory a predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Nemožno prijať výklad prezentovaný žalobcom v tom, že nebolo možné opakovane, každoročne požadovať na žalobcovi takéto splnenie notifikačnej povinnosti, keďže týmto smerom pre výklad žalobcu niet zákonnej opory v priamom znení správne aplikovaného ustanovenia v znení do 31.12.2018, ak sa viazala oznamovacia povinnosť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tak ako vecne správne skonštatoval okresný súd, išlo o každoročne sa opakujúcu povinnosť, ktorá bola

zákonom uložená žalobcovi ako výrobcovi elektriny, ak si chcel uplatniť podporu podľa a na ten ktorý kalendárny rok. Na týchto záveroch nič nemení skutočnosť, že od 1. januára 2019 došlo ktorým sa mení a dopĺňa o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, k zmene ustanovenia Zákona o podpore , keďže pre právne posúdenie sporu bolo relevantné to znenie citovaného zákona, ktoré platilo do 31.12.2018, teda aj k rozhodnému dňu 15.08.2014, ku ktorému sa skúmalo splnenie zákonných podmienok na strane žalobcu pre možnosť získania podpory na rok 2015.

34. Okresný súd za vecne správneho vyhodnotenia, že žalobca nepreukázal splnenie oznamovacej povinnosti podľa v znení do 31.12.2018, následne správnym spôsobom aplikoval sankčný mechanizmus, vyplývajúci z ustanovenia v znení do 31.12.2018, ktorý nastupuje priamo zo zákona, to znamená, že ak žalobca ako výrobca elektriny si nesplnil oznamovaciu povinnosť, uloženú mu zákonom v zmysle v znení do 31.12.2018, tak potom si nemohol uplatniť práva podľa a na kalendárny rok 2015. Sankčný mechanizmus straty nárokov vyplývajúci z v znení do 31.12.2018 tu nastupuje priamo zo zákona a viaže sa na nesplnenie notifikačnej povinnosti podľa v znení do 31.12.2018.

35. Krajský súd uvádza, že ak žalobca si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia v znení do 31.12.2018, tak potom nemohol byť úspešný so svojim nárokom ani voči žalovanému 1/ ani voči žalovanému 2/ a ak okresný súd žalobu proti žalovaným zamietol, tak jeho postup bol vecne správny. Okresný súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne skonštatoval, že ak si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť v zmysle v znení do 31.12.2018, stratil nárok na podporu, t.j. pre kalendárny rok 2015 nemá právo na odber elektriny za cenu elektriny na straty a doplatok podľa , v znení do 31.12.2018.

36. Pokiaľ žalobca chcel aj na základe odvolacích dôvodov vylúčiť dopad sankcie, vyjadrený v ustanovení (v znení do 31.12.2018) s poukazom na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2014, a to aplikáciou ustanovenia , že sankcia straty na podporu, a to odber a doplatok pre kalendárny rok 2015 sa na žalobcu nevzťahuje, tak ani s uvedeným odvolacím dôvodom žalobcu nemožno súhlasiť. Ustanovenie sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v , a preto nemôže byť ustanovenie aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia v znení do 31.12.2018. Bolo preukázané to, že žalobca je výrobcom elektriny prevádzkujúcim zariadenie - fotovoltickú elektráreň na výrobu elektriny zo slnečnej energie, nachádzajúce sa v Moškovci, uvedené do prevádzky 30.06.2011, t.j. pred 01.01.2014 tak, ako to vyjadruje ustanovenie Avšak pre žalobcu platí len to, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, tak ako to bolo aj u žalobcu, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov (len podmienky podpory výroby elektriny). Uvedené sa však nedotýka sankcií, ktoré vyjadril v znení do 31.12.2018 v ustanovení . Okresný súd vecne správne uviedol, že podmienky podpory, ktoré vyplývajú z (v znení do 31.12.2018) vo väzbe k ustanoveniu , nemožno zamieňať s ustanovením , ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Nemožno preto súhlasiť s odvolacím dôvodom žalobcu, že ak ako výrobca elektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky 30.06.2011, sa v zmysle ustanovenia na neho nevzťahuje ustanovenie (v znení do 31.12.2018), keďže ako bolo už vyjadrené, ustanovenie má väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v predmetného zákona a nemá väzbu k , v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny, podľa znenia zákona do 31.12.2018.

37. Je potrebné aj zo strany krajského súdu poukázať na Nález Ústavného súdu SR -148 zo dňa 22. marca 2017, ktorým bolo konštatované, že ustanovenia zákona o podpore , (v znení do 31.12.2018), sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu ako aj, že sankčný mechanizmus straty podpory je oprávnený; (v znení do 31.12.2018) nie je v rozpore s požiadavkami vyvoditeľnými z Čl. 1 ods. 1 SR, teda predovšetkým princípmi právneho štátu. To, že sankčný dôsledok podľa ustanovenia (v znení do 31.12.2018) z titulu nesplnenia notifikačnej povinnosti žalobcom v zmysle ustanovenia (v znení do 31.12.2018) sa vzťahuje aj na žalobcu, vyplýva zo samotného účelu sankcie, ako ju vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 22. marca 2017, podľa ktorého zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil. Ústavný súd SR vyslovil, že novelizáciou došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, t.j. právnych dôsledkov nesplnenia povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Ďalej Ústavný súd SR vyjadril, že priamym dôsledkom nesplnenia povinností, ustanovených v (v znení do 31.12.2018 - pozn. odvolacieho súdu), je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, ale aj práva na tzv. doplatok.

38. Na Nález č.k. -148 zo dňa 22. marca 2017 poukázal Ústavný súd SR aj v Náleze č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019, predmetom ktorého bola ústavná sťažnosť distribučnej spoločnosti (prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy) voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. marca 2017 v obdobnom spore, aký je riešený odvolacím súdom, v súvislosti s otázkou, či si výrobca elektriny s právom na podporu splnil riadne a včas oznamovaciu povinnosť voči distribučnej spoločnosti podľa ust. zákona o podpore z hľadiska (právnej povahy) lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. Ústavný súd v ods. 23 nálezu poukázal na potrebu „odlíšenia inštitútu zániku práva na podporu ex lege a inštitútu zániku nároku na poskytnutie podpory v zákone o “. Práve s odkazom na nález sp. zn. ústavný súd ďalej uviedol, že: „Právne účinky uplatnenia sankčného mechanizmu ustanoveného v zákona o podpore z dôvodu nesplnenia povinností ustanovených v tohto zákona sa vzťahuje totiž len na príslušný kalendárny rok, pričom právo ustanovené v prvej vete zákona o (v ďalších kalendárnych rokoch) tým nie je dotknuté. Z citovanej časti nálezu ústavného súdu vo vzťahu k uplatňovaniu sankčného mechanizmu za nesplnenie povinností podľa zákona o vyplýva jednak periodicita oznamovacej povinnosti výrobcov elektriny z , ako aj zrejmá odlišnosť medzi právom na podporu a nárokom na podporu na príslušný kalendárny rok (nárokovateľným len po splnení zákonných povinností, pozn.)“.

39. Odvolací súd v nadväznosti na vyššie uvedené zvýrazňuje legislatívny spôsob právnej úpravy s dikciou ust. § 18e ods. 1 cit. zákona, z ktorej vyplýva prechodná úprava výslovne vo vzťahu k podmienkam podpory (výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov) a nie k povinnostiam (výrobcov elektriny) žiadateľov o podporu a na nesplnenie týchto povinností naviazaný sankčný mechanizmus (podľa zákonnej úpravy účinnej do 31.12.2018). Nie je možné prijať účelový výklad dotknutých právnych noriem predkladaný odvolateľom, ktorý osobitne upravené povinnosti výrobcov elektriny z (žiadateľov o podporu) stotožňuje s podmienkami (priznania) podpory.

40. Z vyššie uvedených dôvodov nebolo zistené ani naplnenie žalobcom namietaných zvyšných odvolacích dôvodov, a to podľa ust. , že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa ust. , že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (pričom ďalšie - nové prostriedky procesného útoku žalobca v odvolaní ani nekonkretizoval) a ani podľa , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

41. Osobitne k otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ je potrebné zo strany odvolacieho súdu dodať, že ak žalobca nepreukázal svoj status oprávneného žiadateľa o podporu pre rok 2015 podľa zákona o podpore , pre nesplnenie zákonom stanovených podmienok/náležitostí uplatnenia podpory v rovine (ne)splnenia notifikačnej povinnosti stanovenej v rozhodnej dobe platnou právnou úpravou v lehote do 15.08.2014, tak pre zamietnutie žaloby postačoval a bol určujúci záver o absencii - nepreukázaní aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k ním uplatneným nárokom voči žalovanému 1/ ako aj voči žalovanému 2/. U žalovaného 2/ k uvedenému pristupuje ďalšia okolnosť, ktorá vyplynula (nastala) až v priebehu odvolacieho konania z oznámenia žalovaného 2/ o prechode dotknutých práv a povinností žalovaného 2/ od 01.01.2019 vkladom časti podniku do spoločnosti Stredoslovenská energetika Obchod, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 51 865 467, ktorá súčasne zmenila svoje obchodné meno na „Stredoslovenská energetika, a.s.“. Ak však žalobca, oboznámený s touto skutočnosťou doručením písomného vyjadrenia žalovaného 2/ dňa 14.02.2019 (doručenka na č.l. 777 rub spisu), nepodal procesný návrh podľa , nebola splnená základná podmienka pre zmenu sporovej strany a na žalovanej strane bolo naďalej konané a rozhodované s pôvodným okruhom žalovaných subjektov - žalovaným 1/ a žalovaným 2/ ako sú označení v záhlaví tohto rozsudku. Z uvedeného sa odvolací súd nezaoberal novou argumentáciou žalobcu o pasívnej legitimácii žalovaného 2/ ako ručiteľa podľa úpravy ust. vo väzbe na (č.l. 807 spisu).

42. Vo väzbe k zhodnoteniam uvedeným odvolacím súdom sa poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 25. apríla 2012, podľa ktorého „...odvolací súd, ktorý sa stotožňuje so závermi okresného súdu, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.

43. Keďže ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu nebol relevantný, krajský súd ako súd odvolací vo vyvolanom konaní na základe podaného odvolania žalobcu, rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne rozhodnutie v spojení aj so závislými výrokmi o nároku na náhradu trov konania žalovaných 1/ a 2/ proti žalobcovi, ktoré výroky o náhrade trov prvoinštančného konania osobitne odvolacími dôvodmi žalobcu napadnuté neboli, avšak ako výroky závislé od výroku vo veci samej, boli rovnako potvrdené ako vecne správne.

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. , . V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní 1/ a 2/, ktorým voči žalobcovi bol samostatne priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie za aplikácie ustanovenia .

45. Rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Podľa , proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.