Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Cob-49-2022.pdf
PDF · 162.08 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/49/2022
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu: RTD, spol. s r.o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 31 320 473, proti žalovanému v 1/ rade: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151 (predchádzajúce obchodné meno žalovaného 1/ - Stredoslovenská energetika - Distribúcia, a.s.), právne zastúpenému CONSULTA s.r.o., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, a žalovanému v 2/ rade: Stredoslovenská energetika Holding, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, o plnenie a nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/183/2015-569 zo dňa 25. októbra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/183/2015-887 zo dňa 11. júna 2019 a opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/183/2015-907 zo dňa 16. augusta 2019, takto
rozhodol:
Konanie o návrhu žalobcu zo dňa 30.6.2021 na prerušenie konania z a s t a v u j e .
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/183/2015-569 zo dňa 25. októbra 2018 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/183/2015-887 zo dňa 11. júna 2019 a opravným uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/183/2015-907 zo dňa 16. augusta 2019 z r u š u j e a v r a c i a vec okresnému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravnými uzneseniami (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok“) žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému v rade 1/ a žalovanému v rade 2/ priznal náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa 22.12.2015 mu bol doručený žalobný návrh, ktorý bol následne zmenený a v časti žalobca zobral žalobu späť. Uznesením zo dňa 17.06.2016 okresný súd „konanie v časti žaloby o nahradenie prejavu vôle, uloženie povinnosti oznámiť číslo zmluvy,... žalobcovi, zastavil a zároveň pripustil zmenu žaloby v znení doplnenia žaloby zo dňa 15.03.2016 a 25.05.2016, v zmysle čoho žalobca žiadal zaviazať žalovaného 1/ na sumu 8.685,98 Eur a žalovaných spoločne a nerozdielne na sumu 289,52 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 24.04.2015“. Žalobca nárok odôvodnil tým, že mal v roku 2015 právo na podporu výkupom elektriny za tzv. cenu elektriny na straty. Žalovaní však odmietli vyplatiť za elektrinu cenu elektriny na straty a žalobcovi zaplatili len trhovú cenu elektriny, ktorá je nižšia. Suma 289,52 Eur je rozdielom medzi tým, za koľko mala byť elektrina žalobcu vykúpená a za koľko ju žalovaný reálne vykúpil, pričom si uplatňuje danú sumu len za január 2015. Za tento mesiac mu mala byť vyplatená suma 1.354,94 Eur, ale bola vyplatená o 289,52 Eur menej. Voči žalovanému 1/ si uplatnil sumu 8.685,98 Eur ako neposkytnutú podporu doplatkom za január 2015.
2. Po vykonanom dokazovaní okresný súd konštatoval, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov v zariadení Fotovoltaickej elektrárne nachádzajúcej sa v Moškovci. Uviedol, že žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava (ďalej aj „URSO“ alebo „Úrad“) bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky dňa 23.05.2011. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha úprave v zmysle zák. č. 250/2012 Z. z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodine v zmysle ust. § 8 vyhlášky URSO č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO. Žalobca uviedol, že si uplatňoval danú podporu u žalovaného 1/. Žalovaný 1/ listom zo 17.12.2014 žalobcovi oznámil, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny a teda elektrina ním vyrobená sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu. Žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas a listom z 08.01.2015 zaslal žalovanému 1/ žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015 a zmluvy o doplatku na rok 2015, avšak zmluvy boli vrátené späť bez ich uzavretia. Okresný súd poukazoval na nosnú argumentáciu žalobcu, na základe ktorej tvrdí oprávnenosť ním uplatnených nárokov voči žalovaným. Žalovaný 1/ mu odmieta poskytnúť podporu v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 309/2009 Z. z.“ alebo „zákon o podpore OZE“ či „Zákon o podpore“) vo forme doplatku a žalovaný 2/ vo forme (pre žalobcu priaznivejšieho) rozdielu medzi dotovanou cenou elektriny na straty a trhovou cenou, ktorú uhrádzal za dodanú elektrickú energiu v roku 2015 žalobcovi. Obaja žalovaní odmietajú žalobcovi poskytnúť podporu na rok 2015 s poukazom na ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, podľa ktorého si nemôže výrobca elektriny uplatniť právo na podporu na nasledujúci kalendárny rok v prípade, ak nesplní povinnosti podľa odseku 2. Podľa argumentácie žalobcu však uvedená sankcia za nesplnenie oznamovacej povinnosti k 15.08 daného roka na neho nedopadá, keďže bola doplnená do zákona o podpore OZE až jeho novelou - zákonom č. 382/2013 Z. z. a v zmysle jeho (prechodného) ustanovenia § 18e ods. 1 podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny s vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Súčasne podľa žalobcu postačovalo pre splnenie oznamovacej povinnosti, že žalovanému 1/ doručil 17.01.2014 žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, cenové rozhodnutie pre roky 2014-2018, potvrdenie o pôvode elektriny a plán dodávky na doplatok a straty. Teda z uvedeného je zrejmá informácia o predpokladanom množstve, ako aj uplatnenie podpory pre rok 2015 a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov vydané URSO z 19.12.2011 a z týchto podkladov je možné vyvodiť predpoklad, že žalobca má vôľu si uplatniť dané právo. Aj keď v zmysle nálezu ústavného súdu ide o súkromnoprávny vzťah, tak podľa žalobcu ide o takú sankciu, že ide „o rovinu správneho práva a v takom prípade nie je možné uložiť sankciu bez rozhodnutia vo veci samej príslušného orgánu“ - musí ísť o individuálny správny akt a nie akési strohé oznámenie.
3. S poukazom na závery nálezu ústavného súdu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 50/2015-148 z 22. marca 2017, ďalej aj „nález“) okresný súd prijal záver o neopodstatnenosti žaloby. Podľa neho žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných povinností, preto mu nevznikol nárok na plnenie za rok 2015 voči žalovaným. Išlo o nesplnenie povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE, za ktoré nemožno považovať predloženie žalovanému 1/ cenového rozhodnutia vydaného URSO. Splnením takej oznamovacej povinnosti nie je ani predloženie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. zmluvy o doplatku, v ktorých nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti o uplatnenie podpory v kalendárnom roku 2015. Išlo len o súčasť dokumentácie, keď sa v roku 2014 uzatvárala zmluva na tento kalendárny rok (§ 7 cit. zákona). Podľa okresného súdu nešlo o dôkaz preukazujúci splnenie zákonnej povinnosti žalobcu na kalendárny rok 2015. Aj keď u žalobcu došlo k uvedeniu predmetného zariadenia (na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov) do prevádzky pred 01.01.2014, tak podľa okresného súdu prechodné ustanovenie § 18e zákona o podpore OZE sa týka ustanovenia § 3, teda podmienok podpory výroby elektriny (z obnoviteľných zdrojov), so zachovaním doterajšej úpravy, avšak práva a povinnosti stanovené v ustanovení § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Aj z ust. § 4 cit. zákona je zrejmé, že výrobca musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí
plniť povinnosti podľa § 4; v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom ide o súkromnoprávny vzťah ako konštatoval aj ústavný súd.
4. Podľa okresného súdu je nesprávny argument žalobcu, že danou sankciou sa pridala nová podmienka podpory. Podmienky podpory upravuje ust. § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale o sankčný mechanizmus, ak povinnosti neboli plnené. Keďže žalobca zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu na rok 2015, a to tak na doplatok ako aj na odber na straty za podporovanú cenu. Okresný súd zvýraznil, že žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c), pričom žalobca výslovne uviedol, že svoju povinnosť splnil predložením plánu výroby s formulárom, avšak jednak nepreukázal doručenie žiadnej takej listiny žalovanému 1/ a jednak dané listiny nepreukazujú aj splnenie oznámenia o uplatnení podpory. Splnenie danej povinnosti nemožno nahrádzať ani predložením rozhodnutia URSO. Hoci u žalobcu ide o uvedenie do prevádzky pred 01.01.2014, prechodné ustanovenie § 18e Zákona o podpore sa týka ustanovenia § 3, teda platí pre podmienky podpory výroby elektriny, kedy sú doterajšie predpisy zachované, ale práva a povinnosti stanovené v § 4 sa týkajú každého subjektu bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky. Iný výklad by bol podľa okresného súdu nelogický, nespravodlivý a diskriminačný, keby sa týkal iba zariadení uvedených do prevádzky po 01.01.2014. Aj z ust. § 4 zákona o podpore OZE je zrejmé, že výrobca najprv musí spĺňať podmienky na získanie podpory podľa § 3 (v čase uvedenia do prevádzky) a až potom má právo na podporu a v takom prípade musí plniť povinnosti podľa § 4, v opačnom prípade nastupuje sankčný mechanizmus ex lege, pričom nepochybne ide o súkromnoprávny vzťah, čo konštatoval aj Ústavný súd SR. Podmienky sú stanovené v § 3 a následne sú dané povinnosti. Nesplnením povinnosti nestráca výrobca spôsobilosť na právo na podporu, ale je daná sankcia straty na podporu za nasledujúci kalendárny rok. Nejde o žiadnu ďalšiu podmienku, ale len o sankčný mechanizmus, aby povinnosti boli plnené. Žalobca opodstatnenosť svojej argumentácie dostatočne nepreukázal (splnenie predmetných povinností, ani nemožnosť aplikovať sankciu, ani aplikáciu § 18e cit. zák. pre daný prípad, ani nutnosť osobitného rozhodnutia o sankcii.) Keďže žalobca si zákonom stanovenú povinnosť nesplnil, stratil nárok na podporu, preto si nemôže úspešne uplatňovať na rok 2015 právo na odber a doplatok. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 CSP a ich náhradu v rozsahu 100% priznal žalovaným, ktorí boli v konaní (každý samostatne) voči žalobcovi plne úspešní.
5. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) v zákonnej lehote odvolanie (č.l. 586 a nasl. spisu) a namietol jeho vecnú nesprávnosť z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), e), f), g), h) CSP. Žalobca uviedol, že splnenie si oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. treba posudzovať osobitne vo vzťahu k obom formám podpory. Mal za to, že na splnenie oznamovacej povinnosti vo vzťahu k podpore doplatkom je potrebná len samotná informácia o záujme čerpať danú podporu bez potreby ďalších doplňujúcich údajov. Okresný súd mal posudzovať splnenie oznamovacej povinnosti pre oba druhy podpory samostatne, k čomu nepristúpil. Žalobca poukázal na nesprávne závery okresného súdu, že splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. mal preukazovať predložením rozhodnutia URSO a potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Vo svojich prednesoch žalobca nepreukazoval splnenie oznamovacej povinnosti voči URSO tým, že mu zaslal cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode elektriny. Ak okresný súd z takéhoto predpokladu vychádzal, tak jeho rozhodnutie považoval za nesprávne. Žalobca poukázal na to, že všetky potrebné údaje boli URSO doručené a URSO s nimi disponoval pred 15.08.2014. Okresný súd sa s týmito údajmi vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal. Žalobca zdôraznil, že ako výrobca si môže svoju oznamovaciu povinnosť splniť aj dopredu. Vychádzal z toho, že neexistuje žiaden zásadný skutkový ani právny argument, ktorý by bránil žalobcovi oznámiť záujem o poberanie podpory na rok 2015 už v roku 2013. V rovine splnenia si oznamovacej povinnosti voči žalovanému 1/ žalobca poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého si žalobca nemohol splniť oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ tým, že mu predložil: Cenové rozhodnutie URSO č. 0196/2014/E-OZ zo dňa 25.10.2013 na roky 2014-2028 (ďalej aj „cenové rozhodnutie“) a Potvrdenie o pôvode elektriny z OZE č. 0505/2012/PoP-OZE zo dňa 19.12.2011 na roky 2012-2026 (ďalej aj „potvrdenie o pôvode“). Žalobca zdôraznil, že oba dokumenty boli žalovanému 1/ doručené v roku 2014 a zároveň do dňa 15.08. Tieto dokumenty obsahujú informácie, ktoré bolo potrebné uviesť pre splnenie si oznamovacej povinnosti. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, že cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode nemôžu slúžiť ako splnenie si oznamovacej povinnosti, pretože takýto názor je formalistický, keďže zákon nijakým spôsobom oznámenie a jeho formu nešpecifikuje. Vzhľadom na odbornosť a vysokú
špecializáciu žalovaného 1/ nemožno pochybovať o tom, že by žalovaný 1/ mal akýkoľvek problém údaje obsiahnuté v cenovom rozhodnutí a potvrdení o pôvode spracovať. Žalovaný 1/ vedel, že žalobca podal žiadosť o vydanie cenového rozhodnutia na viacero rokov, rok 2015 nevynímajúc. Poskytnutie cenových rozhodnutí a potvrdenie o pôvode žalovaný 1/ akceptoval a vychádzal z takto oznámených údajov a zákonnú podporu žalobcovi poskytol bez najmenších problémov. Až v rozpore s touto praxou začal tvrdiť v roku 2015 niečo iné. Žalobca poukázal na to, že cenové rozhodnutie aj v súvislosti s rokom 2015 uvádza, že žalobca chce poberať podporu tzv. „doplatkom“ a súčasne množstvo dodanej elektriny bolo žalovanému 1/ oznámené, ako aj, že žalobca chce poberať podporu tzv. výkupom elektriny na straty. Žalobca mal za to, že si splnil oznamovaciu povinnosť.
6. Žalobca ďalej nesúhlasil s postupom okresného súdu, ktorým nevykonal navrhnuté dôkazy, pretože z dokumentácie URSO by bolo možné nepochybne zistiť, že žalovaný 1/ akceptoval splnenie oznamovacej povinnosti predloženými dokumentmi za rok 2015, že medzi žalovaným 1/ a žalobcom existovala zaužívaná prax, podľa ktorej predkladanie takýchto dokumentov sa považovalo za splnenie oznamovacej povinnosti aj počas minulých rokov, URSO akceptoval splnenie si oznamovacej povinnosti na rok 2015 predložením takýchto dokumentov a medzi žalovaným 1/ a URSO existovala zaužívaná prax, podľa ktorej predloženie predmetných dokumentov sa považovalo za splnenie oznamovacej povinnosti aj počas minulých rokov. Odmietnutím tohto dôkazu bolo žalobcovi odopreté náležite sa domáhať ochrany svojich práv. Žalobca podotkol, že žalovaný 1/ poskytol URSO zoznam výrobcov, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť na rok 2015. Žalobca navrhol ako dôkaz pripojenie spisov URSO č. 8020-2014-BA k rozhodnutiu URSO č. 0047/2015/E z 23.12.2014. Žalobca tým chcel preukázať, že rovnakým spôsobom si plnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ aj v minulosti a vždy takýto spôsob bol akceptovaný. Spis URSO na viacerých miestach odkazuje na zoznamy výrobcov, ktoré mali byť obsiahnuté v liste žalovaného 1/ č. Z-D-00064421/2014 z 28.11.2014. Žalobca nesúhlasil s postupom okresného súdu, s odmietnutím návrhov na dokazovanie, ktoré mali objasniť skutkový stav a preukázať nárok žalobcu na poskytnutie žalovanej podpory, pričom takéto dôkazy mohli byť vykonané len na základe ich zabezpečenia súdom. Nevykonaním dôkazov bolo žalobcovi odopreté náležite sa domáhať ochrany svojich práv. Žalobca vytkol okresnému súdu, že akceptoval postup URSO, ktorý nesplnil svoju edičnú povinnosť, keďže ním predložený spis neobsahuje list so zoznamom výrobcov, ktorí uplatnili nárok na podporu na rok 2015. Pritom ide „o zásadný dôkazný prostriedok preukazujúci vôľu žalobcu, porozumenie prejavu vôle žalobcu zo strany žalovaného 1/ a prechádzajúcu prax podľa § 266 OBZ“. Ďalej išlo aj o nenariadenie splnenia edičnej povinnosti URSO vo vzťahu k spisom č. 10622-2013- BA a č. 4462-2014-BA. Žalobca osobitne navrhol ako dôkaz predložiť listy žalovaného 1/, ktoré boli zasielané URSO a ktoré obsahovali údaje o výrobcoch, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť, a to list č. Z-D-00070165/2014 zo dňa 22.12.2014 zaevidovaný URSO pod č. 34364/2014/BA zo dňa 22.12.2013, list č. Z-D-0064421/2014 zo dňa 28.11.2014, list vedený pod podacím číslom URSO 22927/2014/BA a list č. 20131120/2011/VJ zo dňa 20.11.2013. Rovnako žalobca vytkol okresnému súdu nevykonanie dokazovania výsluchom žalovaných a zabezpečením od žalovaného 1/ zoznamov zamestnancov, ktorí posudzovali splnenie oznamovacej povinnosti na rok 2015, ktorí spracovávali a evidovali informácie a zásielky týkajúce sa odňatia podpory na rok 2015 a predkladali ich URSO, ktorí pracovali na podateľni žalovaného 1/ v roku 2014, knihy došlej pošty, výpisu z inej evidencie došlej pošty, ktorá sa u žalovaného 1/ viedla za rok 2014 a žalobcom označenej korešpondencie a ďalších označených dôkazov od URSO. Po preštudovaní zoznamov „mal žalobca v úmysle predvolať relevantné osoby ako svedkov a tiež preukázať neoprávnenosť postupu žalovaných ako aj oprávnenosť nároku na podporu podľa Zákona o podpore OZE“.
7. Žalobca sa nestotožnil ani s interpretáciou prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. Poukázal na to, že zmena podmienok pre poskytnutie podpory, ktorá sa uskutočnila príslušnou novelou zákona, sa nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Podpora pre tieto zariadenia je tak poskytovaná za splnenia rovnakých podmienok ako pred prijatím novely. K výkladu tohto prechodného ustanovenia žalobca poukázal na právnu vetu publikovanú v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 10/2007, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. apríla 2007. Mal za to, že prechodné ustanovenie zákona č. 309/2009 Z.z. je nutné vykladať spôsobom, ktorý vylučuje aplikáciu sankcie odňatia podpory na žalobcu, ktorý svoje zariadenie spustil do prevádzky dávno pred účinnosťou novej právnej úpravy. Okresný súd však dospel k záveru, že Ústavný súd SR sa účinkami prechodných ustanovení § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. zaoberal a podľa jeho právneho názoru sa sankcia odňatia podpory vzťahuje na zariadenia spustené do prevádzky pred 01.01.2014. Žalobca s týmto názorom okresného súdu nesúhlasil, pretože Ústavný súd SR sa § 18e zákona č. 309/2009
Z.z. nezaoberal. Toto ustanovenie nebolo pred Ústavným súdom SR napadnuté a toto sa v texte odôvodnenia nenachádza ani raz. Ak sa ústavný súd účinkami a aplikáciou § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. nezaoberal, tak okresný súd mal toto ustanovenie interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. Žalobca konštatoval, že podmienky podpory sa nachádzajú aj mimo § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. a iný výklad ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. je ústavne nekonformný a odporuje účelu zákona č. 309/2009 Z.z., a tým aplikácia sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. je v prípade žalobcu neprípustná. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, podľa ktorého pasívna vecná legitimácia žalovaného 2/ je vylúčená. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z., z ktorého vyplýva subjekt prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy alebo subjekt poverený prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe zmluvy o dodávke elektriny. Keďže zákon č. 309/2009 Z.z. priznáva žalobcovi právo na podporu výkupom voči žalovanému 1/ alebo poverenému žalovanému 2/, tak mal žalobca za to, že v tomto spore je daná pasívna vecná legitimácia aj vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý bol v roku 2015 nesporne poverený zo strany žalovaného 1/ na poskytnutie podpory výkupom. Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.685,98 Eur s úrokmi z omeškania 8,05% ročne zo sumy 8.685,98 Eur od 24.04.2015 do zaplatenia a žalovaný 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu 289,52 Eur s 8,05 % úrokmi z omeškania ročne od 24.04.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že sa žalobcovi priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na 100%-nú náhradu trov súdneho konania, resp. žalobca navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu ďalšie konanie.
8. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu (č.l. 637 a nasl. spisu) uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu v odvolaní a poukázal na vecne správne závery okresného súdu v napadnutom rozsudku. Žalovaný 1/ opísal skutkový a právny stav vo veci, právny a ekonomický status žalobcu ako výrobcu elektriny a žalovaného 1/ najmä ako prevádzkovateľa distribučnej siete. Zdôraznil, že je povinný vykúpiť všetku elektrinu od jej výrobcov podľa zákona o podpore OZE za garantovanú výrobnú cenu, aj keď objem elektriny prevyšuje potrebu na pokrytie strát vo svojej distribučnej sústave. Žalovaný 1/ poveril výkupom elektriny žalovaného 2/. Žalovaný 1/ je regulovaným subjektom, ktorého všetky výnosy sú určené a regulované URSO. Žalovaný 1/ ďalej opísal mechanizmus financovania poskytovanej podpory a zdôraznil význam notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o podpore OZE a to tak voči ÚRSO ako aj voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Podpora je výrobcom elektriny poskytovaná formou: a) doplatku a b) výkupu elektriny na straty. Cenu za doplatok určí výrobcovi elektriny URSO osobitým rozhodnutím v závislosti od zdroja elektriny. Podľa žalovaného 1/ žalobca nepreukázal splnenie svojej notifikačnej povinnosti v kalendárnom roku 2014 pre podporu na kalendárny rok 2015, preto žalovaný 1/ oprávnene voči žalobcovi uplatnil sankciu podľa § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE. V konaní nebol predložený dôkaz, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu uplatniť si konkrétny druh podpory, ani predpokladané množstvo dodanej elektriny. Podľa žalovaného 1/ žalobcom uvádzané cenové rozhodnutie URSO z 25.10.2013 a potvrdenie o pôvode elektriny z OZE z 19.12.2012 sú len predpokladom uplatnenia podpory na konkrétny kalendárny rok, sami o sebe však splnenie oznamovacej povinnosti nenahrádzajú. K tvrdeniu žalobcu o zaslaní prílohy k žiadosti „Plán výroby fotovoltaickej elektrárne Moškovec FVE1 na rok 2015“ a podania „Formulár - Povinnosť výrobcov elektriny predložiť údaje do 30.5.2014“, žalovaný 1/ poprel ich doručenie i to, že by preukazovali splnenie oznámenia uplatnenia podpory pre rok 2015, a to do 15. augusta 2014; z listín nevyplýva prejav vôle žalobcu uplatniť si podporu pre rok 2015. Návrhy na vykonanie ďalších žalobcom navrhnutých dôkazov žalovaný 1/ považoval za nadbytočné a tiež procesne nehospodárne. Žalovaný 1/ žalobcom predkladaný právny názor k interpretácii ust. § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE označil za nesprávny, nakoľko odporuje výkladovým pravidlám ako aj doterajšej súdnej praxi. S aplikáciou tohto prechodného ustanovenia sa vysporiadal aj Ústavný súd SR v Náleze ÚS PL 50/2015-148 so záverom, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné ale aj žiaduce. K tejto otázke žalovaný 1/ poukázal aj na právne závery formulované v obdobnej veci Krajským súdom v Žiline v odôvodnení rozsudku sp.zn. 14Cob/50/2018 z 29.11.2018. Za nejednoznačné považoval žalovaný 1/ dôvody odvolania, v ktorom žalobca súčasne tvrdí, 1/ že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil, 2/ že súd prvej inštancie pochybil, ak nevykonal ďalšie dokazovanie a 3/ že prechodné ust. § 18e ods. 1 sa vzťahuje aj na práva a povinnosti výrobcov a teda na splnenie oznamovacej povinnosti ani nebol povinný a žalovaní mu i napriek nesplneniu povinnosti boli povinní poskytnúť podporu. Žalovaný 1/ navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.
9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný 2/ podaním z 21.05.2018. Žalovaný 2/ poukázal na tvrdenia žalobcu, podľa ktorých žalobca má za to, že svoje právo na podporu pre rok 2015 podľa zákona č. 309/2009 Z.z. si u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného 1/ a u URSO uplatnil predložením rozhodnutí URSO vydaných žalobcovi, a to cenového rozhodnutia a potvrdenia o pôvode, ktoré mal predložiť žalovanému 2/ a URSO. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalobca však ignoruje skutočnosť, že (v tom čase) platná právna úprava počítala v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. s cyklickým uplatňovaním práva na podporu výrobcom, ktorý splnil podmienky podpory pre nasledujúci kalendárny rok, keďže bol povinný oznámiť URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory vždy k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Predloženie žalobcom mienených listín v žiadnom smere po obsahovej ani formálnej stránke nenapĺňa povahu právneho úkonu oznámenia uplatnenia podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. pre rok 2015. K dôkazom, ku ktorých vykonaniu okresný súd nepristúpil a ktorých nevykonanie žalobca považuje za jeden z dôvodov pre podanie odvolania, žalovaný 2/ uviedol, že ich vykonanie by v ničom neprispelo k zmene dôkaznej situácie a len by oddialilo konečné rozhodnutie vo veci samej. Vo vzťahu k použitiu § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. žalovaný 2/ uviedol, že výklad žalobcu k tomuto ustanoveniu nie je právne prípustný, pretože je v rozpore so samotným znením a obsahom tohto ustanovenia. Vo vzťahu k svojej pasívnej legitimácii žalovaný 2/ s poukazom na ust. § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z. uviedol, že ak si žalobca v roku 2014 nesplnil svoje zákonné povinnosti pre poskytnutie podpory v roku 2015 podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., tak nemôže žalovaného 2/ považovať za povereného zo strany žalovaného 1/ výkupom elektriny od žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov. Žalovaný 2/ zdôraznil, že žalobca sa vyhýba zodpovedaniu otázky, ako oznámil žalovanému 1/, že si na nasledujúci rok uplatňuje podporu, vrátane predpokladaného množstva, t.j. akým spôsobom túto svoju vôľu, ktorej obsah je definovaný zákonom, voči žalovanému 1/ učinil. Žiaden dôkaz navrhnutý žalobcom nepreukáže splnenie oznamovacej povinnosti žalobcom; vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie je postačujúce pre spoľahlivé zistenie skutkového a právneho stavu sporu a pre rozhodnutie. Záverom žalovaný 2/ oznámil vklad časti podniku spoločnosti Stredoslovenská energetika Holding, a.s. (do 31.12.2018 pod obchodným menom Stredoslovenská energetika, a.s.) do spoločnosti Stredoslovenská energetika, a.s. (do 31.12.2018 pod obchodným menom Stredoslovenská energetika Obchod, a.s.) a oznámil prechod pohľadávok z vloženej časti podniku a prevzatie záväzkov z vloženej časti podniku, čím došlo k zvýrazneniu absencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ v spore. Uviedol, že Stredoslovenská energetika, a.s., IČO: 51 865 467, je právnym nástupcom vo všetkých konaniach, kde do 31.12.2018 bola účastníkom Stredoslovenská energetika. a.s., IČO: 36 403 0085. Žalovaný 2/ žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť s priznaním trov súdneho konania.
10. Žalobca v reakcii na vyjadrenia žalovaných označil názory žalovaného 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu za účelové, ak ignorujú zásadný aspekt mechanizmu podpory OZE a to, že má ísť o podporu a nie zabezpečenie trhových cien, pričom podpora výroby elektriny z OZE je jedným zo záväzkov SR voči EÚ (do r. 2020 so 14 %-ným podielom na hrubej spotrebe elektriny). Predmetná podpora a jej výška vychádza z podstatného kritéria - výšky nákladov na výstavbu FVE a primeranej miery návratnosti investícií. Žalobca poukázal na to, že žalovaný 1/ je povinný vyplácať doplatok za všetku vyrobenú, nielen dodanú, elektrinu, pričom doplatok podporuje výrobu a nie dodávanie elektriny žalovanému 1/. Výška doplatku je regulovaná URSO. Podľa žalobcu mal súd posudzovať splnenie oznamovacej povinnosti k obom formám podpory nie spoločne, ale samostatne. Okresný súd v rozsudku nesprávne vychádzal z predpokladu, že žalobca ako výrobca si musí uplatniť oba druhy podpory, t.j., že žalobca musí oznámiť poberanie podpory doplatkom a zároveň aj oznámiť poberanie podpory výkupom. Žalobca zopakoval svoje námietky v odvolaní o nesprávnom posúdení súdom prvej inštancie, že pre splnenie jeho oznamovacej povinnosti nepostačovalo doloženie cenového rozhodnutia a potvrdenia o pôvode; nebola zohľadnená predchádzajúca „prax žalobcu a žalovaného“ v súlade s ust. § 266 ods. 3 OBZ. Žalobca poukázal i na to, že „počnúc 1.1.2019 bola oznamovacia povinnosť zrušená a uplatnenie podpory nie je nevyhnutné vykonať opakovane, ale len jednorazovo do 30 dní pred uplatnením podpory“. Podľa neho oznamovaciu povinnosť si je možné splniť aj vopred a že forma jej splnenia je vykladaná účelovo formalisticky. Doručenie cenového rozhodnutia a potvrdenia o pôvode ako úkon splnenia oznamovacej povinnosti bolo žalovaným 1/ akceptované počas obdobia predchádzajúceho 15.08.2014. „Žalovaný 1/ tendenčne v rozpore s § 265 OBZ znemožnil možnosť, ktorú mu pri formalistickom výklade práva priznávalo ust. § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE v znení účinnom k 15.8.2014“. Súd mal prejav vôle žalobcu skúmať v zmysle ust. § 266 ods. 1 a 3 OBZ, t.j. podľa významu, ktorý predloženiu týchto listín prikladal žalobca v kontexte predchádzajúcej obchodnej praxe strán. Žalobca trval na tom, že si oznamovaciu povinnosť na rok 2015 splnil viacnásobne. Za relevantný považoval v tomto smere list
žalovaného 1/ adresovaný URSO č. Z-D-00064421/2014 z 28.11.2014 (ďalej len „List“), ktorý ak súd prvej inštancie v rámci edičnej povinnosti URSO nezabezpečil a nevykonal ho v rámci dokazovania, tak nesprávne dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcu o splnení jeho oznamovacej povinnosti. K otázke výkladu ust. § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE žalobca zotrval na dôvodoch v podanom odvolaní. Zdôraznil, že toto zákonné ustanovenie nebolo pred ústavným súdom napadnuté a tým ani posudzované. K vyjadreniu žalovaného 2/ dodal, že nie je povinnosťou žalobcu uplatniť si oba druhy podpory (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona), údaj o dodanej ale predpokladanej dodávke elektriny nie je vo vzťahu k podpore doplatkom relevantný - rozhodné je len množstvo skutočne vyrobenej elektriny (§ 4 ods. 1 písm. c/ zákona), medzi výrobou a dodávkou je rozdiel a údaj o množstve dodanej elektriny sa vzťahuje len na podporu výkupom; oznamovacia povinnosť je vo vzťahu k obom formám podpory rozdielna. Právna úprava žalobcovi nezakazuje splniť si oznamovaciu povinnosť viacnásobne alebo vopred. Keďže žalobca je subjektom s právom na oba druhy podpory, preto je daná pasívna legitimácia oboch žalovaných; žalovaný 2/ bol žalovaným 1/ poverený na poskytovanie podpory výkupom. Podľa § 59 ods. 4 OBZ platí, že ak sa vkladá časť podniku, použijú sa vo vzťahu k prechodu práv a povinností primerane ustanovenia o zmluve o predaji podniku, preto podľa § 477 ods. 3 OBZ predávajúci (žalovaný 2/) ručí za splnenie záväzkov kupujúcim. Žalobca zopakoval svoj odvolací návrh.
11. K replike žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný 1/ a v zásade zotrval na svojej doterajšej argumentácii v spore. Poukázal na ust. § 4 ods. 2 písm. c), § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE s tým, že v rozhodnom období roka 2014 bola notifikačná povinnosť (žalobcu) upravená ako opakujúca sa, t.j. v prípade záujmu výrobcu elektriny o podporu musela byť splnená opakovane a každoročne. Z výsledkov dokazovania presvedčivo vyplýva, že žalobca si svoju notifikačnú povinnosť v roku 2014 pre podporu na kalendárny rok 2015 nesplnil. Žalovaný 1/ bol preto nielen oprávnený, ale aj povinný postupovať podľa ust. § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, kedy žalobcovi nárok na podporu v roku 2015 nepriznal. Keďže žalobca si uplatňoval oba druhy podpory (odber elektriny a doplatok), oznámenie o predpokladanom množstve dodanej elektriny malo byť imanentnou súčasťou oznámenia. V konaní nebol predložený dôkaz, z ktorého by vyplývala vôľa žalobcu uplatniť si konkrétny druh podpory ani predpokladané množstvá dodanej elektriny; žalobca nedoručil žalovanému 1/ žiadny prejav vôle. K cenovému rozhodnutiu pre roky 2014 až 2028 a potvrdeniu o pôvode pre roky 2012-2026 žalovaný 1/ uviedol, že ide o administratívne rozhodnutia URSO, ktoré samy osebe nemôžu nahradiť osobitnú oznamovaciu povinnosť, ktorá má povahu jednostranného prejavu vôle adresovaného URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Žalovaný 1/ sa dôrazne ohradil voči tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého žalovaný 1/ údajne poskytol URSO pred rokom 2015 vedome nepravdivé alebo vymyslené údaje. Žalovaný 1/ taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, podľa ktorého sa medzi žalobcom a žalovaným 1/ pred rokom 2015 vyvinula prax, podľa ktorej žalobca splnil oznamovaciu povinnosť aj na rok 2015 predložením vyššie uvedených rozhodnutí URSO. V uvedenej súvislosti považoval za potrebné zopakovať, že od 1. januára 2014 bola v Zákone o podpore OZE doplnená sankcia tak ako vyplýva z ust. § 4 ods. 3. Keďže žalobca si svoju oznamovaciu povinnosť (jednostranný adresný právny úkon, z ktorého vyplýva nepochybne vôľa uplatniť si konkrétny druh podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny) nesplnil, žalovaný 1/ oprávnene uplatnil sankciu. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že od 1. januára 2019 bola oznamovacia povinnosť zo zákona o podpore OZE odstránená, tak uvedená skutočnosť je vo vzťahu k prejednávanej veci právne bez významu. Účastníci konania rovnako ako konajúci súd sú viazaní výhradne právnou úpravou účinnou v rozhodnom období kalendárneho roku 2014. Žalovaný 1/ preto nesúhlasil ani s tvrdením, že oznamovaciu povinnosť bolo v uvedenom období možné splniť aj „vopred“ a že forma jej splnenia bola vykladaná účelovo formalisticky. Oznamovacia povinnosť bola v roku 2014 povinnosťou opakovanou, ktorá v prípade záujmu výrobcu o podporu musela byť splnená každoročne. Preto nešlo zo strany okresného súdu o formalistický výklad, keďže ide o zákonnú požiadavku splnenia si oboch notifikačných povinností (uplatnenia podpory a oznámenia predpokladaného množstva dodanej elektriny). Rovnako právne bez významu je poukaz žalobcu na aktuálne účinné znenie ust. § 4 ods. 2 písm. b) Zákona o podpore OZE, keďže uvedené ustanovenie je účinné až od 1. januára 2019. Žalobcom predložený plán výroby je plánom žalobcu pre rok 2015. Predložený formulár obsahuje údaje ohľadom výroby predpokladaného množstva pre rok 2015, avšak z ničoho nevyplýva, že týmito listinami prejavil žalobca vôľu uplatniť si podporu pre rok 2015. Pokiaľ ide o požiadavku žalobcu, aby súd vyžiadal predloženie spisu URSO č. 8020-2014-BA k rozhodnutiu URSO č. 0047/2015/E zo dňa 23.12.2014 a listu č. Z-D-00064421/2014 zo dňa 28.11.2014, ktoré majú byť údajne nepriamymi dôkazmi o splnení oznamovacej povinnosti, tak tieto dôkazné prostriedky boli súdom prvej inštancie vyhodnotené správne ako procesne nehospodárne. Žalovaný 1/ popiera, že by URSO oznámil, že žalobca si údajne splnil voči nemu oznamovaciu povinnosť. Uvedené dôkazné prostriedky pritom sami osebe nie sú spôsobilé
preukázať splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému. Základnou úlohou žalobcu v konaní bolo predloženie takého dôkazu, z ktorého by splnenie oznamovacej povinnosti vyplývalo, avšak žiadny taký dôkaz v konaní predložený nebol. Pokiaľ žalobca uvádza, že vyššie uvedený list z 28.11.2014 bol predložený v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina sp.zn. 38Cb/531/2015, tak podľa žalovaného 1/ v uvedenom konaní bola žaloba žalobcu zamietnutá, nakoľko ani predloženie listu nebolo relevantným dôkazom, ktorý by bol spôsobilý splnenie notifikačnej povinnosti nahradiť. Žalovaný 1/ zopakoval svoj predchádzajúci návrh na rozhodnutie o odvolaní.
12. Žalobca vo vyjadrení k duplike žalovaného 1/ nesúhlasne komentoval vyjadrenia žalovaného 1/ a trval na svojej doterajšej skutkovej a právnej argumentácii, na základe ktorej žiadal žalobe vyhovieť. Žalobca nesúhlasil ani s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13Cob/137/2018 z 20.2.2019, ktorý sa od posudzovanej veci odlišuje najmä v nariadení edičnej povinnosti URSO.
13. Ku navzájom doručeným uvedeným vyjadreniam strán v odvolacom konaní už nenasledovala žiadna ďalšia ich písomná reakcia.
14. Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 14Cob/185/2019-916 zo dňa 21.11.2019 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
15. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca podaním zo dňa 2.3.2020 (č.l. 938 a nasl. spisu). Prípustnosť dovolania žalobca vyvodil z úpravy ust. § 420 písm. f) CSP s tým, že odvolací súd ako aj súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnili dovolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že nastolené právne otázky, od ktorých záviselo napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a ktoré súd nesprávne právne posúdil, ešte neboli v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešené.
16. Na základe podaného dovolania Najvyšší súd SR uznesením č.k. 1Obdo/41/2020-1117 zo dňa 26. mája 2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/185/2019-916 z 21. novembra 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení po ustálení záveru, že dovolanie je prípustné, konštatoval, že Zákon o podpore obnoviteľných zdrojov energie č. 309/2009 Z.z. dôsledne rozlišuje medzi podmienkami podpory a právami a povinnosťami výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov. Ust. § 3 tohto zákona upravuje podmienky, ktoré treba splniť, aby sa výrobca vôbec stal subjektom s právom na podporu a pokiaľ podmienky splní, musí následne splniť povinnosti v zmysle ust. § 4 tohto zákona s tým, že v prípade porušenia niektorej z povinností nasleduje zákonom daná sankcia. Aj dovolací súd je názoru, že ust. § 18e tohto zákona iba upravuje, že podmienky podpory výroby elektriny v prípade zmeny podmienok zostávajú pre žalobcu zachované, a teda ak sa zmenia podmienky pre výrobcu, aby sa stal subjektom s právom na podporu, po tom, ako sa žalobca takýmto subjektom stal, tak sa ho prípadné nové podmienky netýkajú. Ustanovenie § 18e ods. 1 tohto zákona preto nemôže byť aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ust. § 4 ods. 3 tohto zákona, a preto dovolací súd nedal dovolateľovi za pravdu v tom, že súdy mohli rozhodnúť aj bez nutnosti posudzovania oznamovacej povinnosti. Vo vzťahu k záverom odvolacieho súdu, že oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) uvedeného zákona ako jednostranný prejav vôle musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrené, aby bolo zrejmé, čo sa ním uplatňuje, a toto oznámenie ako prejav vôle musí byť určité, jednoznačné, konkrétnym a nepochybným spôsobom prejavené s tým, že je podstatné, či si žalobca splnil svoju zákonnú a oznamovaciu povinnosť voči žalovanému 1/ a nie je podstatná komunikácia vo vzťahu k ÚRSO, dal dovolací súd za pravdu dovolateľovi, že zákonná úprava oznamovacej povinnosti je strohá, nepredpisuje žiadne konkrétne tlačivo, žiadnu konkrétnu formu či osobitný proces pre oznamovanie predmetných informácií, a preto nemožno vylúčiť ani iný ako výslovný prejav vôle, z ktorého je možné poznať úmysel výrobcu elektriny k uplatneniu oznamovacej povinnosti. Odvolací súd sa obsahom žalobcom označených listín bližšie nezaoberal, a preto nie je zrejmé, či obsahom týchto dokumentov nie sú aj informácie požadované v uvedenom zákonnom ustanovení. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia tak absentuje zdôvodnenie nevyhnutnosti výslovného prejavu a potom záver, že oznamovacia povinnosť nepracuje „so zaužívanou praxou“ nevyznieva presvedčivo. Dovolací súd dospel k záveru, že nemožno jednoznačne konštatovať, že by odvolací súd vylúčil posudzovanie prejavu vôle pri plnení oznamovacej povinnosti podľa § 266 Obchodného zákonníka, pričom touto otázkou sa ani bližšie nezaoberal. Pritom Úrad pre reguláciu sieťových odvetví po splnení inej povinnosti výrobcom elektriny nevyžadoval už zasielať oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015, pričom síce uviedol, že týmto nie je dotknutá povinnosť výrobcu
elektriny voči prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, čo samé však nevylučuje, že aj voči žalovanému 1/ nemohlo byť zaužívané splnenie oznamovacej povinnosti, ktorá nebola zavedená až zák. č. 382/2013 Z.z., ale túto povinnosť mal výrobca elektriny už pred účinnosťou tejto novely, predložením iných dokumentov, ktoré sú výrobcovia elektriny povinní predkladať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, obsahujúcich totožné informácie. Najvyšší súd konštatoval, že v tejto súvislosti nepresvedčivo vyznieva konštatovanie súdu prvej inštancie o nemožnosti preukázania splnenia oznamovacej povinnosti zadovážením spisu ÚRSO, ktorého súčasťou mal byť list žalovaného 1/, v ktorom mal potvrdiť splnenie tejto povinnosti zo strany žalobcu, keď súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené nie je smerodajnou skutočnosťou, nakoľko je potrebné nepochybne preukázať splnenie povinnosti žalobcu voči žalovanému 1/. V odôvodnení rozsudku absentuje odôvodnenie, prečo súd prvej inštancie nepovažoval vyjadrenie žalovaného 1/, v ktorom by žalobcom tvrdenú skutočnosť potvrdil, za predpokladu jeho skutočného preukázania, za smerodajnú skutočnosť. Najvyšší súd tak uzavrel, že odôvodnenie konajúcich súdov nemožno považovať za uspokojujúce, a preto dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
17. Podaním zo dňa 30.6.2021 (č.l. 1134 spisu) žiadal žalobca konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia v konaní o ústavnej sťažnosti vedenom pod sp.zn. Rvp 944/2021.
18. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.8.2021 (č.l. 1172 spisu) vo vzťahu k podaniu zo dňa 30.6.2021, ktorým navrhoval konanie prerušiť, uviedol, že vzhľadom na prijatie uznesenia v dovolacom konaní berie návrh v celom rozsahu späť. Vo veci samej žalobca s prihliadnutím na rozhodnutie dovolacieho súdu a v nadväznosti na ním podané odvolanie žiadal, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe vyhovel.
19. Procesným postupom krajského súdu bolo vyjadrenie žalobcu doručené žalovanému v 1/ rade cestou právneho zástupcu a žalovanému v 2/ rade na vedomie.
20. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 14Cob/80/2021-1236 zo dňa 26.1.2022 rozhodol tak, že odvolacie konanie vedené pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 14Cob/80/2021 prerušil do skončenia konania o sťažnosti podanej na Ústavný súd SR vo veci porušenia základných práv a slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uznesením sp. zn. 1Obdo 41/2020 zo dňa 26. mája 2021, ktoré konanie je vedené pred Ústavným súdom SR pod sp. zn. Rvp 1849/2021.
21. Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 14Cob/49/2022-1260 zo dňa 27.7.2022 rozhodol o pokračovaní v odvolacom konaní vedenom pred Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 14Cob/49/2022 (odvolacie konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 14Cob/80/2021), a to z dôvodu, že Ústavný súd SR uznesením č.k. IV. ÚS 108/2022-30 zo dňa 1. marca 2022 rozhodol o odmietnutí ústavnej sťažnosti (č.l. 1255). Rozhodnutím ústavného súdu odpadla prekážka, pre ktorú bolo prerušené odvolacie konanie vedené pred Krajským súdom v Žiline. Ústavný súd uvedeným rozhodnutím odmietol ústavnú sťažnosť z dôvodu, že túto sťažnosť je potrebné považovať za predčasnú, a teda neprípustnú.
22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením a opravným uznesením zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania zastavil. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
23. Krajský súd sa prioritne zaoberal podaním žalobcu zo dňa 30.6.2021 (č.l. 1134), ktorým žalobca okrem iného navrhol prerušenie konania do skončenia konania o ústavnej sťažnosti vedeného pod sp. zn. Rvp 944/2021. Keďže žalobca následne podaním zo dňa 12.08.2021 (č.l. 1172) zobral návrh na prerušenie konania späť, krajský súd konanie o tomto návrhu žalobcu zastavil.
24. V súvislosti s podaným odvolaním žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina bolo pre ďalšie konanie krajského súdu ako súdu odvolacieho podstatné a rozhodné uznesenie Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho vo veci sp.zn. 1Obdo/41/2020 zo dňa 26.5.2021, ktorým najvyšší súd zrušil predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/185/2019-916 z 21. novembra 2019 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
25. S prihliadnutím aj na vyslovené závery v uvedenom rozhodnutí NS SR uvádza krajský súd vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, že zmena podmienok pre poskytnutie podpory, ktorá sa uskutočnila príslušnou novelou zákona, sa nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, že s týmto odvolacím dôvodom žalobcu nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona č. 309/2009 Z.z., a preto nemôže byť ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2018. Bolo preukázané to, že žalobca je výrobcom elektriny prevádzkujúcim zariadenie - fotovoltickú elektráreň na výrobu elektriny zo slnečnej energie, nachádzajúce sa v Moškovci, uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, tak, ako to vyjadruje ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. Avšak pre žalobcu platí len to, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, tak ako to bolo aj u žalobcu, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov (len podmienky podpory výroby elektriny). Uvedené sa však nedotýka sankcií, ktoré vyjadril zákon č. 309/2009 Z.z. v znení do 31.12.2018 v ustanovení § 4 ods. 3. Okresný súd vecne správne uviedol, že podmienky podpory, ktoré vyplývajú z § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. (v znení do 31.12.2018) vo väzbe k ustanoveniu § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Nemožno preto súhlasiť s odvolacím dôvodom žalobcu, že sa na neho ako na výrobcu elektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, v zmysle ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. nevzťahuje ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. (v znení do 31.12.2018), keďže ako bolo už vyjadrené, ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. má väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona, a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa znenia zákona do 31.12.2018.
26. Krajský súd ďalej za viazanosti vyslovených záverov najvyšším súdom v uvedenom uznesení postupoval pri posudzovaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vo väzbe na vyhodnotenie, či rozsudok okresného súdu vychádzal zo správnych skutkových zistení a správneho posúdenia veci. V rámci dovolacieho konania bola posudzovaná námietka ohľadom vyhodnotenia, či žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť uloženú mu ust. § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 309/2009 Z.z., a to vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade. S prihliadnutím na vyriešenie tejto v konaní podstatnej otázky bolo predmetom konania posúdenie, či žalobca má alebo nemá nárok na podporu výkupu elektriny za cenu elektriny na straty podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b) zák. č. 309/2009 Z.z. a či má alebo nemá žalobca nárok na doplatok podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) tohto zákona. Splnenie notifikačnej povinnosti bolo pritom potrebné vyhodnocovať podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) tohto zákona tak voči ÚRSO ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Uvedené vyplýva z citácie ust. § 4 ods. 2 písm. c) tohto zákona, podľa ktorého ustanovenia je výrobca elektriny s právom na podporu povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Pre spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny podľa ust. § 3 ods. 1 písm. b), c) zákona č. 309/2009 Z.z. sa nepochybne podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) cit. zákona vyžaduje, aby žalobca ako výrobca elektriny si (pre rok 2015) splnil oznamovaciu povinnosť tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. v znení k 15.08.2014 jednoznačne vyjadrovalo splnenie si tejto oznamovacej povinnosti kumulatívne tak voči URSO, ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, a preto pre uplatnenie práva na podporu pri výrobe elektriny na rok 2015 nepostačovalo, ak sa splnila oznamovacia povinnosť len voči jednému z týchto subjektov.
27. Okresný súd dospel k záveru, že za splnenie povinnosti podľa ust. § 4 ods. 2 písm. c) predmetného zákona nemožno považovať predloženie cenového rozhodnutia vydaného ÚRSO žalovanému v 1/ rade ani predloženie žiadosti o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. zmluvy o doplatku, v ktorých nie je žiadna zmienka o roku 2015. Krajský súd viazaný vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu zvýrazňuje, že v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie nie je vyslovený záver vo vzťahu k obsahu dokumentov, na ktoré poukazoval žalobca, vrátane žiadosti o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, ktorej prílohou malo byť cenové rozhodnutie pre roky 2014-2028, potvrdenia o pôvode elektriny pre roky 2012-2026 a plán dodávky na doplatok
a straty. Okresný súd nezhodnotil, či prípadne z obsahu týchto listín nevyplýva, že by oznamovacia povinnosť žalobcu bola priamo v týchto listinách inkorporovaná, teda či súčasťou týchto dokumentov nie sú aj informácie požadované pôvodným ust. § 4 ods. 2 zák. č. 309/2009 Z.z. Je potrebné v konaní vyhodnotiť, či prípadne aj týmito ďalšími listinami predloženými žalobcom nedošlo k naplneniu obidvoch notifikačných povinností v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, t.j. povinnosti oznámiť tak uplatnenie podpory ako aj povinnosti oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny.
28. V tejto súvislosti dospel krajský súd k záveru o opodstatnenosti odvolacieho dôvodu žalobcu, v zmysle ktorého neboli vykonané dôkazy, na ktoré sa žalobca odvolával a ktoré mali byť zistiteľné zo spisu ÚRSO, ktorého súčasťou mal byť list žalovaného v 1/ rade, v ktorom mal tento potvrdiť splnenie predmetnej povinnosti zo strany žalobcu. V tomto smere bude potrebné okresným súdom doplniť dokazovanie naznačeným smerom za účelom jednoznačného ustálenia skutočnosti, či existuje doklad, ktorým by zo strany žalovaného v 1/ rade malo byť potvrdené splnenie notifikačnej povinnosti žalobcom. V rozhodnutí okresného súdu absentuje aj záver vo vzťahu k poukazu žalobcu na ust. § 266 Obchodného zákonníka s prihliadnutím aj na vyhodnotenie prípadnej praxe zaužívanej vo vzťahu medzi sporovými stranami.
29. Podľa ust. § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
30. Za viazanosti vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR potom krajský súd konštatuje dôvodnosť odvolacích námietok žalobcu v tom smere, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. O nesprávne skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke, sa jedná, ak medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je vzájomná súvislosť, keď príčinou nedostatočných skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli zistené vykonanými dôkazmi, resp. v konaní vyšli najavo, avšak tieto nedostatočne vyhodnotil v kontexte v konaní relevantnej otázky, či žalobca splnil zákonom stanovenú notifikačnú povinnosť aj vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. že vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na skutkový stav nesprávne aplikoval. Odvolací súd s poukazom na právne záväzné názory vyjadrené rozhodnutím najvyššieho súdu v tejto veci dospel k záveru, že okresný súd síce použil správny právny predpis, avšak ho nesprávne vyložil, ak bez ďalšieho dospel k záveru, že žalobca notifikačnú povinnosť nesplnil. Bude potrebné, aby okresný súd vo vzťahu k posúdeniu tejto v konaní relevantnej otázky, teda otázky, či žalobca notifikačnú povinnosť vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade splnil alebo nie, od ktorej otázky sa odvíja dôvodnosť žalobou uplatneného nároku, doplnil dokazovanie v intenciách záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v kontexte tvrdenia, že súčasťou spisového materiálu ÚRSO by mal byť list žalovaného v 1/ rade, ktorým malo byť potvrdené splnenie tejto povinnosti žalobcom. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere a opätovnom vyhodnotení obsahu listín, na ktoré žalobca v konaní preukazoval v súvislosti so svojím tvrdením, že notifikačnú povinnosť voči žalovanému v 1/ rade splnil, s prihliadnutím na právne záväzný názor najvyššieho súdu, že v prejednávanom prípade nie je možné vylúčiť ani iný ako výslovný prejav vôle, z ktorého je možné poznať úmysel výrobcu elektriny k uplatneniu oznamovacej povinnosti, potom okresný súd o uplatnenom nároku žalobcu opätovne rozhodne. Z týchto záverov bol preto rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátená na ďalšie konanie.
31. V rámci nového konania pred súdom prvej inštancie, pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene skutkového a právneho stavu, bude okresný súd postupovať a vychádzať z vyššie uvedených zhodnotení a právnych záverov vyjadrených v tomto uznesení, ktorými je viazaný. Krajský súd pritom považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že judikatúra v prejednávanej veci sa naďalej vyvíja rozhodovacou praxou nielen Najvyššieho súdu SR, ale aj rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky. V tomto kontexte považuje krajský súd za potrebné upriamiť pozornosť okresného súdu na uznesenie Ústavného
súdu SR č.k. II. ÚS 420/2021-48 zo dňa 30. septembra 2021, v ktorom rozhodnutí sa ústavný súd vyjadril aj k otázkam, ktoré sú relevantné pre posúdenie prejednávanej právnej veci okresným súdom.
32. Podľa ust. § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
33. Podľa ust. § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.