Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-137-2018.pdf
PDF · 185.66 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/137/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: MV-ENERGY, s.r.o., so sídlom Dlhá 52, 971 01 Prievidza, IČO: 36 865 451, zastúpeného zástupcom POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 568 124, proti žalovanému v 1/ rade Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, zastúpenému zástupcom CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, Bratislava 811 02, IČO: 31 318 495, v 2/ rade Stredoslovenská energetika Holding, a.s. (predchádzajúce obchodné meno Stredoslovenská energetika, a.s.), so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, 010 47 Žilina, IČO: 36 403 008, v konaní o plnenie a o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/315/2015-340 zo dňa 8. marca 2018, vo výroku ktorým okresný súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol v spojení so závislými výrokmi o nároku na náhradu trov konania, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/315/2015-340 zo dňa 8. marca 2018 v napadnutom výroku, ktorým súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol v spojení s výrokmi o nároku na náhradu trov konania, podľa ktorých sa žalovanému v 1/ rade a v 2/ rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, p o t v r d z u j e .
Žalovaný v 1/ rade m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný v 2/ rade m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zastavil konanie o návrhu na nahradenie prejavu vôle žalovaného v 1/ rade uzavrieť so žalobcom zmluvu o doplatku, o uložení povinnosti žalovanému v 1/ rade oznámiť žalobcovi číslo zmluvy a číslo objednávky a bezodkladné poskytnutie žalobcovi na jeho výzvu všetky informácie a podklady potrebné pre uplatnenie a prijatie podpory vo forme doplatku, o návrhu na nahradenie prejavu vôle žalovaného v 2/ rade uzatvoriť so žalobcom zmluvu o výkupe elektriny na krytie strát, o uloženie povinnosti žalovanému v 2/ rade oznámiť žalobcovi číslo zmluvy a číslo objednávky a bezodkladné poskytnutie žalobcovi na jeho výzvu všetky informácie a podklady potrebné pre uplatnenie a prijatie podpory. Okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol podľa ďalšieho výroku jeho napadnutého rozsudku a o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovanému v 1/ a v 2/ rade priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na dispozitívny úkon žalobcu pred začatím pojednávania, na základe ktorého za splnenia zákonných podmienok konanie o návrhu v časti 2., 3., 4., 6., 7., 8., petitu zastavil so súhlasom žalovaných.
2. Okresný súd mal za zistené, že žalobca je výrobcom elektriny prevádzkujúcim zariadenie - fotovoltickú elektráreň pre výrobu elektriny zo slnečnej energie, nachádzajúce sa v Lučenci, uvedené do prevádzky 12.05.2011. Žalobcovi ako regulovanému subjektu na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Bratislava (ďalej len „URSO“) zo dňa 22.10.2013 bola na roky 2014 až 2026 schválená pevná cena elektriny vyrobenej zo slnečnej energie zariadení výrobcu, teda žalobcu. Výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie podlieha zákonu č. 250/2012 Z.z. a je podporovaná doplatkom, ktorý bol stanovený na roky 2014 až 2026 vo výške 338,595 Eur na megawatthodinu v zmysle § 8 vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cena regulácie v elektroenergetike. Tento doplatok si regulovaný subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí uplatniť u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného v 1/ rade a u URSO.
3. Žalovaný v 1/ rade listom zo dňa 17.12.2014 oznámil žalobcovi, že stratil právo na uplatnenie podpory pre rok 2015 z dôvodu nesplnenia povinností výrobcu elektriny, a teda elektrina ním vyrobená sa bude považovať za elektrinu, na ktorú nie je možné uplatniť si právo na podporu. Na druhej strane žalobca trval na tom, že si všetky povinnosti splnil riadne a včas. Následne žalovanému v 1/ rade zaslal žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát na rok 2015 a zmluvy o doplatku na rok 2015, avšak tieto zmluvy boli späť vrátené bez uzavretia žalovaným v 1/ rade.
4. Okresný súd poukázal na vymedzený žalobcov nárok, podľa ktorého si uplatnil voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade nárok na zaplatenie istiny 191,08 Eur, na ktorú žiadal, aby žalovaní v 1/ a v 2/ rade boli zaviazaní spoločne a nerozdielne a ďalej žalobca si uplatnil voči žalovanému v 1/ rade nárok, podľa ktorého je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.879,40 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 9,05% ročne od 19.02.2015. Žalobca poukazoval na to, že mal v roku 2015 právo na podporu výkupom elektriny za tzv. cenu elektriny na straty. Žalovaní však odmietli vyplatiť za elektrinu cenu elektriny na straty a žalobcovi zaplatili len trhovú cenu elektriny, ktorá je nižšia. Suma 191,08 Eur bola rozdiel medzi tým, za koľko mala byť elektrina žalobcu vykúpená a za koľko ju žalovaný v 1/ rade reálne vykúpil, pričom bola uplatňovaná suma len za január 2015. Žalovaní mali za to, že žalobca nemá nárok na podporu výkupom a z tohto dôvodu žalovaný v 2/ rade odmietol uzavrieť so žalobcom zmluvu o výkupe elektriny a žalobca bol tak donútený uzavrieť zmluvu o výkupe elektriny za cenu trhovú. Voči žalovanému v 1/ rade si uplatnil sumu 6.879,40 Eur ako neposkytnutú podporu doplatkom za január 2015, pričom faktúra bola žalovanému v 1/ rade zaslaná, ale žalovaný v 1/ rade ju odmietol uhradiť.
5. Okresný súd vykonal dokazovanie, podľa ktorého žalovaný v 1/ rade trval na tom, že žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť v zmysle § 4 zákona č. 309/2009 Z.z., pretože listiny, ktoré boli prílohou zmluvy o podpore na rok 2014 uzavretej so žalovaným v 1/ rade dňa 12.02.2014 a boli obsiahnuté v rozhodnutí URSO č. 1498/2014/E-OZ zo dňa 18.12.2013 neboli listinami, podľa ktorých by mala byť riadne splnená notifikačná povinnosť. Cenové rozhodnutie URSO je cenovým konaním medzi žalobcom a URSO-m a žalovaný v 1/ rade v tomto konaní nevystupuje, a preto toto rozhodnutie nemožno zamieňať s oznamovacou povinnosťou podľa § 4 ods. 2 písm.c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Taktiež tvrdenia žalobcu podľa žalovaného v 1/ rade, že predpokladané množstvo vyrobenej elektriny vyplýva aj z iných písomností, t.j. príloh k zmluve o podpore na rok 2014, považoval za účelové a nemožno ním obísť zákonnú povinnosť žalobcu uloženú v § 4 zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalovaný v 2/ rade poukázal na to, že jeho postavenie v celom spore a jeho prípadná pasívna legitimácia je veľmi sporná, ak nie neexistujúca, pretože zo zákonnej úpravy ani z iných právnych predpisov, nevyplýva žiadna povinnosť poskytovať podporu.
6. Okresný súd uviedol, že oznamovacia povinnosť je jednoznačne a zrozumiteľne ustanovená v § 4 ods. 2 písm.c) zákona č. 309/2009 Z.z. a výrobcovia sú povinní si ju plniť. Dané ustanovenie nebolo ani Ústavným súdom SR posúdené za neústavné a žalobca je povinný plniť to, čo mu zákon prikazuje.
7. Okresný súd poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 309/2009 Z.z., ako aj ustanovenie § 3, § 18e ods. 1 tohto zákona, na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017, z ktorého vyplýva, že ustanovenie zákona o podpore v § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. je relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu bez ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky, ako aj že postih a sankčný mechanizmus na stratu podpory je oprávnený, dôvodný a žiaduci.
8. Okresný súd uviedol, že žalobca bol povinný splniť si povinnosti podľa § 4 ods.2 zákona č. 309/2009 Z.z. v roku 2014, aby nestratil právo na odber a doplatok pre nasledujúci rok, t.j. pre rok 2015. Žalovaný v 1/ rade však tvrdil, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Okresný súd uviedol, že hoci žalobca má vydané rozhodnutie o cene na roky 2014 až 2026, má právo na podporu, ale bez splnenia ďalších zákonných povinností ho stráca na nasledujúci rok. Žalobca podľa okresného súdu bol povinný robiť dva úkony, jednak oznámiť uplatnenie podpory a zároveň oznámiť a uviesť predpokladané množstvo. Žalobca opakovane pred okresným súdom uvádzal, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. splnil predložením rozhodnutia URSO a potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Okresný súd sa s takýmto názorom žalobcu nestotožnil, pretože žalobca má dané povinnosti splniť každý rok, čo vyplýva aj zo znenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého má dôjsť k splneniu povinnosti vždy k 15.augustu na nasledujúci kalendárny rok. Ide o opakovanú činnosť, o každoročne opakovanú povinnosť, pokiaľ si žalobca uplatňuje podporu. Ak zákon uložil povinnosť každoročne predkladať - oznamovať dané skutočnosti, tým bol vyvrátený názor žalobcu a bolo možné vyvodiť, že zákonodarca nemal na mysli predkladať každoročne tú istú listinu vydanú v roku 2013 na obdobie do roku 2026. Závery okresného súdu podľa neho majú aj logický základ, pretože zákonodarca nemal na mysli, aby potvrdenie vydané URSO-m bolo predkladané každoročne ako listina, ktorú URSO sám vydal. Z tohto potom logicky okresnému súdu vyplynulo, že nutne musí ísť o iné listiny, o oznámenie údajov žalobcu a nie o rozhodnutia vydané URSO-m.
9. Okresný súd uviedol, že ak žalobca tvrdil, že svoju oznamovaciu povinnosť splnil predložením listín, ktoré boli prílohou žiadosti o uzavretie zmluvy, predloženie týchto listín ako príloha k žiadosti nebolo možné považovať za splnenie povinnosti podľa § 4 ods.2 písm.c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Nešlo o splnenie notifikačnej povinnosti, ale ich predložením bola splnená iná povinnosť podľa iného zákonného ustanovenia pre žiadosť o uzavretie zmluvy. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. jednoznačne hovorí, že ide o opakovanú činnosť oznamovania alebo opakovanú povinnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, komu smeruje tá vôľa a v akom rozsahu. To, že žalobca má právo na uplatnenie podpory neznamená, že cenové rozhodnutie štátneho orgánu, v tomto prípade regulačného úradu, môže toto jeho konanie nejakým spôsobom nahradiť. Preto doručením cenového rozhodnutia nebola splnená notifikačná povinnosť. Právny dopad nesplnenia povinnosti je jednoznačne vyjadrený v § 4 ods. 3 zák. č. 309/2009 Z.z., a to tak, že žalobca si nemôže na nasledujúci kalendárny rok uplatniť podporu. Táto nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege a je to len na nasledujúci rok, nie je to počas celej doby trvania podpory, počas ktorej platí aj toto cenové rozhodnutie. Okresný súd zdôraznil, že jedna vec je oznámenie o uplatnení podpory, čo je úkon voči žalovanému v 1/ rade a voči regulačnému úradu a druhá vec je vydať rozhodnutie o cene, teda cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode. Cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že má právo si podporu uplatniť, nemusí, ale môže. Žalobca nepreukázal listinu s konkrétnym obsahom, ktorá by mohla byť vyhodnotená ako listina, ktorou žalobca uniesol dôkazné bremeno o tom, že povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. bola z jeho strany splnená. Ak aj nie je stanovená žiadna forma - formulár, je podľa názoru okresného súdu nepochybné, že ak žalobca niečo má predložiť alebo oznámiť, má to byť nezameniteľné, konkretizované a jednoznačné. Nič z toho však z predložených listín nevyplynulo. Neobstálo preto tvrdenie, že žalobca si splnil notifikačnú povinnosť tým, že predložil cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode ako prílohy k žiadosti o uzavretie zmluvy, pretože to je splnenie inej povinnosti týkajúcej sa uzavretia zmluvy a taktiež neobstojí ani tvrdenie, že žalovaný v 1/ rade dané informácie mal predsa k dispozícii a nebolo potrebné ich znova predkladať, pretože zákon jednoznačne stanovuje, že notifikačnú povinnosť je nevyhnutné si plniť každoročne do 15.08. pre nasledujúci rok.
10. Pokiaľ žalobca si nesplnil požadovanú povinnosť v zmysle § 4 ods.2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., žalovaný v 1/ rade správne postupoval v zmysle sankcie stanovenej v § 4 ods.3 zákona č. 309/2009 Z.z., zavedenej od 01.01.2014. Sankcia sa uplatní ex lege a nie sú potrebné ďalšie rozhodnutia. Okresný súd zvýraznil, že v žiadnom prípade listiny, a to cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode a ani potvrdenie o splnení oznamovacej povinnosti voči regulačnému úradu, ktoré je len dokladom na výkon podnikania v energetike, nemôže byť zo strany žalobcu myslené ako jeho vôľa splniť si zákonom definované povinnosti, pretože žalobca bol povinný oznámiť jednak či si právo na uplatnenie podpory uplatňuje, teda doplatkom alebo odberom na straty a zároveň bol povinný rovnako uviesť aj predpokladané množstvo v tom nasledujúcom kalendárnom roku elektriny, ktoré plánuje vyrobiť.
Predpokladané množstvo vyrobenej elektriny nie je v rozhodnutí záväzné, v potvrdení o pôvode elektriny a môže sa meniť podľa správania výrobcu. Preto je potrebné oznamovať predpokladané množstvo pre každý nasledujúci kalendárny rok. Okresný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o tom, že v zmysle § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. nemožno na žalobcu aplikovať danú sankciu.
11. Žalovaný v 2/ rade sa v spore bránil nedostatkom pasívnej legitimácie. Okresný súd uviedol, že žalovaný v 2/ rade správne namietal pasívnu legitimáciu, keď žalovaný v 2/ rade nie je subjektom, ktorý by poskytoval podporu. Povinnosť viaže len prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ktorý môže výkupom elektriny poveriť tretí subjekt, k čomu došlo, v dôsledku čoho bol založený súkromno- právny vzťah medzi distribučnou spoločnosťou a žalovaným v 2/ rade a nároky z neho si môžu uplatňovať žalovaní v 1/ a v 2/ rade voči sebe navzájom a nie žalobca voči žalovanému v 2/ rade ako poverenému subjektu. Právo na podporu si môže žalobca uplatňovať voči žalovanému v 1/ rade, ale voči žalovanému v 2/ rade nepreukázal pasívnu legitimáciu v tomto spore. Okresný súd dodal, že pokiaľ by aj bol žalovaný v 2/ rade pasívne legitimovaný, tak taktiež nemohol poskytnúť podporu vzhľadom na nesplnenie notifikačnej povinnosti žalobcu voči žalovanému v 1/ rade. Okresný súd dodal, že jednorazovým splnením, resp. jednorazovým predložením dokladu nemožno považovať za splnenú každoročne cyklicky sa opakujúcu povinnosť ukladanú zákonom. Žalobca je povinný si plniť každoročne túto povinnosť, a to voči úradu ako aj voči regionálnej distribučnej sústave, keď takéto každoročné plnenie povinnosti vyplýva zo samotného zákonného ustanovenia § 4 ods. 2 písm.c) zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý stanovuje povinnosť plniť do 15.08. každý rok.
12. Okresný súd v odseku 45. svojho rozhodnutia poukázal na svoj záver, z ktorého vyplýva, že žalobca nesplnil povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., pričom to, že žalovanému v 1/ rade predložil výrobca cenové rozhodnutie, ktoré vydáva regulačný úrad, nemožno považovať za splnenie danej povinnosti. Splnenie takejto povinnosti nemožno nahrádzať predložením rozhodnutia URSO. Ak žalobca tvrdil, že si splnil oznamovaciu povinnosť tým, že predložil žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na straty, resp. zmluvy o doplatku, nie je žiadna zmienka o roku 2015 a nie je ani žiadna zmienka o nejakej vôli alebo žiadosti uplatniť si podporu v kalendárnom roku 2015, čiže tento dokument bol len súčasťou dokumentácie, keď sa v roku 2014 uzatvárala zmluva na ten príslušný kalendárny rok a dané listiny bol žalobca povinný predložiť v zmysle § 7 zákona č. 309/2009 Z.z.. Ak žalobca nesplnil zákonom stanovenú povinnosť, tak stratil nárok na podporu, a tým si nemôže uplatniť na rok 2015 právo na odber a doplatok. Sankčný mechanizmus nesplnenia tejto povinnosti sa vzťahuje na každý subjekt, ktorý si nesplní tieto zákonné povinnosti bez ohľadu na to, kedy bolo zariadenie uvedené do prevádzky.
13. Okresný súd poukázal na spôsob dokazovania, vyhodnotenie dôkazov a uzavrel, že ak žalobca nesplnil notifikačnú povinnosť, žalovaný v 1/ rade správne postupoval, keď neposkytol podporu ako aj žalovaný v 2/ rade, ktorý bol poverený žalovaným v 1/ rade, a teda žalovaný v 2/ rade bol vo vzťahu iba k žalovanému v 1/ rade, ktorému sa zodpovedal. Pre nesplnenie povinnosti žalobcom ani žalovaný v 2/ rade nemohol poskytnúť podporu. Okresný súd nevykonal navrhovaný dôkaz žalobcom, a to zabezpečenie spisov URSO, ktoré žalobca navrhol za účelom preukázania splnenia povinnosti žalobcu, pretože toto nepovažoval za efektívne a hospodárne s poukazom na § 153 CSP. V danom konaní bolo podstatou to, či žalobca splnil notifikačnú povinnosť, a to predovšetkým voči žalovanému v 1/ rade. Ak by aj žalobca splnil svoju povinnosť voči URSO, uvedené bolo nepostačujúce na vyhovenie žaloby. Takisto bol neprípustný názor žalobcu o splnení jeho povinnosti tým, že žalovaný v 1/ rade má k dispozícii cenové rozhodnutie. Disponovanie s takýmto rozhodnutím neznamená uplatnenie podpory voči žalovanému v 1/ rade. Skutočnosť, že rozhodnutie URSO je vydané na obdobie 2014 až 2026 v žiadnom prípade automaticky nezakladá uplatnenie podpory na celé dané obdobie, pretože je vecou žalobcu, a teda každého výrobcu, či si v tom konkrétnom roku uplatní podporu voči žalovanému v 1/ rade alebo nie. Rozhodnutie URSO znamená iba právo výrobcu uplatniť si podporu a už závisí na výrobcovi, či uplatní každoročne toto svoje právo alebo niektorý rok si podporu neuplatní.
14. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 255, § 256, § 262 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom k úspešnosti žalovaných, týmto bol voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% za vzatia do úvahy aj skutočnosti, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom došlo v dôsledku procesného zavinenia žalobcu. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
15. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v spojení aj so závislými výrokmi o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Ako dôvody odvolania poukázal na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP. Žalobca uviedol, že splnenie si oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. treba posudzovať osobitne vo vzťahu k obom formám podpory. Mal za to, že na splnenie oznamovacej povinnosti vo vzťahu k podpore doplatkom je potrebná len samotná informácia o záujme čerpať danú podporu bez potreby ďalších doplňujúcich údajov. Okresný súd mal posudzovať splnenie oznamovacej povinnosti pre oba druhy podpory samostatne, k čomu nepristúpil. Žalobca poukázal na nesprávne závery okresného súdu, že splnenie povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. mal preukazovať predložením rozhodnutia URSO a potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Vo svojich prednesoch žalobca nepreukazoval splnenie oznamovacej povinnosti voči URSO tým, že mu zaslal cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode elektriny. Ak okresný súd z takéhoto predpokladu vychádzal, tak jeho rozhodnutie považoval za nesprávne. Žalobca poukázal na to, že všetky potrebné údaje boli URSO doručené a URSO s nimi disponoval pred 15.8.2014. Okresný súd sa s týmito údajmi vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal. Žalobca zdôraznil, že ako výrobca si môže svoju oznamovaciu povinnosť splniť aj dopredu. Vychádzal z toho, že neexistuje žiaden zásadný skutkový ani právny argument, ktorý by bránil žalobcovi oznámiť záujem o poberanie podpory na rok 2015 už v roku 2013. V rovine splnenia si oznamovacej povinnosti voči žalovanému v 1/ rade žalobca poukázal na záver okresného súdu, podľa ktorého si žalobca nemohol splniť oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1/ rade tým, že mu predložil:
- cenové rozhodnutie URSO č. 1498/2014/E-OZ zo dňa 18.12.2013 na roky 2014-2026 (ďalej len „cenové rozhodnutie“)
- potvrdenie o pôvode elektriny z OZE č. 0131/2012/PoP-OZE zo dňa 7.11.2011 na roky 2012-2026 (ďalej len „potvrdenie o pôvode“). Žalobca zdôraznil, že oba dokumenty boli žalovanému v 1/ rade doručené v roku 2014 a zároveň do dňa 15.8.. Tieto dokumenty obsahujú informácie, ktoré bolo potrebné uviesť pre splnenie si oznamovacej povinnosti. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, že cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode nemôžu slúžiť ako splnenie si oznamovacej povinnosti, pretože takýto názor je formalistický, keďže zákon nijakým spôsobom oznámenie a formu nešpecifikuje. Vzhľadom na odbornosť a vysokú špecializáciu žalovaného v 1/ rade nemožno pochybovať o tom, že by žalovaný v 1/ rade mal akýkoľvek problém údaje obsiahnuté v cenovom rozhodnutí a potvrdení o pôvode spracovať. Žalovaný v 1/ rade vedel, že žalobca podal žiadosť o vydanie cenového rozhodnutia na viacero rokov, rok 2015 nevynímajúc. Poskytnutie cenových rozhodnutí a potvrdenie o pôvode žalovaný v 1/ rade akceptoval a vychádzal z takto oznámených údajov a zákonnú podporu žalobcovi poskytol bez najmenších problémov. Až v rozpore s touto praxou začal tvrdiť v roku 2015 niečo iné. Žalovaný v 1/ rade účelovo namietal, že žalobca si nesplnil oznamovaciu povinnosť ani po minulé roky. Žalobca poukázal na to, že cenové rozhodnutie aj v súvislosti s rokom 2015 uvádza, že žalobca chce poberať podporu tzv. „doplatkom“ a súčasne množstvo dodanej elektriny bolo žalovanému v 1/ rade oznámené, ako aj, že žalobca chce poberať podporu tzv. výkupom elektriny na straty. Žalobca mal za to, že si splnil oznamovaciu povinnosť.
16. Žalobca nesúhlasil s postupom okresného súdu, ktorým nevykonal navrhnuté dôkazy, pretože z dokumentácie URSO by bolo možné nepochybne zistiť, že žalovaný v 1/ rade akceptoval splnenie oznamovacej povinnosti predloženými dokumentmi za rok 2015, že medzi žalovaným v 1/ rade a žalobcom existovala zaužívaná prax, podľa ktorej predkladanie takýchto dokumentov sa považovalo za splnenie oznamovacej povinnosti aj počas minulých rokov, URSO akceptoval splnenie si oznamovacej povinnosti na rok 2015 predložením takýchto dokumentov a medzi žalovaným v 1/ rade a URSO existovala zaužívaná prax, podľa ktorej predloženie predmetných dokumentov sa považovalo za splnenie oznamovacej povinnosti aj počas minulých rokov. Odmietnutím tohto dôkazu bolo žalobcovi odopreté náležite sa domáhať ochrany svojich práv. Žalobca podotkol, že žalovaný v 1/ rade poskytol URSO zoznam výrobcov, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť na rok 2015. Žalobca navrhol ako dôkaz pripojenie spisov URSO č. 8020-2014-BA, č. 4462-2014-BA, č. 10622-2013-BA. Žalobca súčasne navrhol ako osobitný dôkaz predložiť listiny žalovaného v 1/ rade, ktoré boli zasielané URSO a ktoré obsahovali údaje o výrobcoch, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť, a to list žalovaného v 1/ rade č. Z-D-00070165/2014 zo dňa 22.12.2014 zaevidovaný URSO pod č. 34364/2014/BA zo dňa 22.12.2013, list žalovaného v 1/ rade č. Z-D-0064421/2014 zo dňa 28.11.2014, list žalovaného v 1/ rade, ktorý je vedený pod podacím číslom URSO 22927/2014/BA a list žalovaného v 1/ rade č. 20131120/2011/VJ zo dňa 20.11.2013. Žalobca navrhol ako dôkaz predloženie spisu URSO č. 8473-2012-BA. Žalobca tým chcel preukázať, že rovnakým spôsobom si plnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1/
rade aj v minulosti a vždy takýto spôsob bol akceptovaný. Žalobca nesúhlasil s postupom okresného súdu, s odmietnutím návrhov na dokazovanie, ktoré mali objasniť skutkový stav a preukázať nárok žalobcu na poskytnutie žalovanej podpory. Žalobca navrhol ako dôkaz tiež výsluch žalovaného v 1/ a v 2/ rade, čo rovnako okresný súd zamietol. Okresný súd mal navrhnuté dôkazy vykonať, pretože tieto smerovali k objasneniu skutkového stavu veci a k preukázaniu oprávnenosti nároku žalobcu. Nevykonaním dôkazov bola žalobcovi výrazne sťažená dôkazná pozícia, čo vyústilo do nespravodlivého konštatovania neunesenia dôkazného bremena.
17. Žalobca nesúhlasil ani s interpretáciou prechodného ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z.. Poukázal na to, že zmena podmienok pre poskytnutie podpory, ktorá sa uskutočnila príslušnou novelou zákona sa nevzťahuje na zariadenia uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Podpora pre tieto zariadenia je tak poskytovaná za splnenia rovnakých podmienok ako pred prijatím novely. K výkladu tohto prechodného ustanovenia žalobca poukázal na právnu vetu publikovanú v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR pod č. 10/2007, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. apríla 2007. Mal za to, že prechodné ustanovenie zákona č. 309/2009 Z.z. je nutné vykladať spôsobom, ktorý vylučuje aplikáciu sankcie odňatia podpory na žalobcu, ktorý svoje zariadenie spustil do prevádzky dávno pred účinnosťou novej právnej úpravy. Okresný súd však dospel k záveru, že Ústavný súd SR sa účinkami prechodných ustanovení § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. zaoberal a podľa jeho právneho názoru sa sankcia odňatia podpory vzťahuje na zariadenia spustené do prevádzky pred 01.01.2014. Žalobca s týmto názorom okresného súdu nesúhlasil, pretože Ústavný súd SR sa § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. nezaoberal. Toto ustanovenie nebolo pred Ústavným súdom SR napadnuté a toto sa v texte odôvodnenia nenachádza ani raz. Ak sa ústavný súd účinkami a aplikáciou § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. nezaoberal, tak okresný súd mal toto ustanovenie interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. Žalobca konštatoval, že podmienky podpory sa nachádzajú aj mimo § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. a iný výklad ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. je ústavne nekonformný a odporuje účelu zákona č. 309/2009 Z.z., a tým aplikácia sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. je v prípade žalobcu neprípustná.
18. Žalobca nesúhlasil s názorom okresného súdu, podľa ktorého pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2/ rade je vylúčená. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z., z ktorého vyplýva subjekt prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy alebo subjekt poverený prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe zmluvy o dodávke elektriny. Keďže zákon č. 309/2009 Z.z. priznáva žalobcovi právo na podporu výkupom voči žalovanému v 1/ rade alebo poverenému žalovanému v 2/ rade, tak mal žalobca za to, že v tomto spore je daná pasívna vecná legitimácia aj vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, ktorý bol v roku 2015 nesporne poverený zo strany žalovaného v 1/ rade na poskytnutie podpory výkupom. Žalobca navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že žalovaný v 1/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.879,40 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 6.879,40 Eur od 19.02.2015 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaný v 1/ a v 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 191,08 Eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že sa žalobcovi priznáva voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade nárok na 100%-nú náhradu trov súdneho konania, eventuálne žalobca navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu ďalšie konanie.
19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1/ rade v podaní zo dňa 17.05.2018 č.l. 416-418 spisu. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu obsiahnutými v odvolaní. Poukázal na vecne správne závery okresného súdu obsiahnuté v napadnutom rozsudku. Žalobca v odvolaní zdôrazňuje to, že okresný súd mal posudzovať splnenie oznamovacej povinnosti pre oba druhy podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. samostatne, k čomu podľa tvrdení žalobcu okresný súd nepristúpil. S týmto tvrdením žalobcu žalovaný v 1/ rade nesúhlasil, pretože okresný súd posúdil splnenie, resp. nesplnenie oznamovacej povinnosti s ohľadom na oba druhy podpory. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosť, že spoločnosti SSD oznámil uplatnenie podpory vo forme doplatku s čím sa okresný súd riadne vysporiadal v odsekoch 35., 37., 45., odôvodnenia rozsudku. Ak sa žalobca na základe podaného odvolania snaží preukázať splnenie si oznamovacej povinnosti voči URSO, tak predmetom konania nebola skutočnosť, či žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči URSO, ale či si túto povinnosť splnil voči žalovanému v 1/ rade. Splnenie oznamovacej povinnosti voči žalovanému v 1/ rade žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalovaný v 1/ rade zotrval na tom, že žalobca si označenými dokumentmi nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade neexistovala žiadna zavedená prax a jediný rozdiel spočíva v skutočnosti, že pred 01.01.2014 nebolo možné uplatniť voči žalobcovi sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. aj v prípade, že si notifikačnú povinnosť nesplnil. Podstatou danej veci je to, či si žalobca splnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1/ rade. Predmetom konania nebolo cenové konanie a pokiaľ si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1/ rade, nemal nárok na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. na nasledujúci kalendárny rok, pričom splnenie oznamovacej povinnosti žalobcu voči URSO ako aj cenové konanie o určení TPS (tarifa za prevádzkovanie systému) zo strany URSO, neboli spôsobilé na tejto skutočnosti nič zmeniť.
20. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že sa nestotožňuje ani s odvolacím dôvodom žalobcu, podľa ktorého by sa na žalobcu nemala vzťahovať sankcia s poukazom na ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu, ktoré je vyjadrené v odsekoch 24. až 31.. Žalovaný v 1/ rade uviedol, že ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. sa týka podmienok podpory, pričom ustanovenie § 4 zákona č. 309/2009 Z.z. upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny, to znamená, že notifikačná povinnosť a sankčný charakter jej nesplnenia sa vzťahuje na každého výrobcu elektriny, ktorý má právo na podporu, teda spĺňa podmienky podpory stanovené v § 3 a v § 3a zákona č. 309/2009 Z.z., a to bez ohľadu na to, či spĺňa podmienky podpory v ich znení účinnom do 31.12.2013 alebo spĺňa podmienky podpory po nadobudnutí účinnosti novely zákona č. 309/2009 Z.z., a to zákona č. 382/2013 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2014. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle, aby sa notifikačná povinnosť a sankčný následok jej nesplnenia vzťahoval len na výrobcov elektriny, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky po 01.01.2014, obsahovalo by ustanovenie § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. aj skutočnosť, že práva a povinnosti výrobcov elektriny a nielen podmienky podpory, ktorých výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky pred 01.01.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Strata podpory na jeden rok sa vzťahuje len na prípad nesplnenia si povinnosti výrobcom elektriny a nie aj na nesplnenie podmienok podpory, nakoľko v takom prípade nemá nárok výrobca elektriny na podporu vôbec. Aj táto skutočnosť podľa názoru žalovaného v 1/ rade potvrdzuje, že prechodné ustanovenie § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. sa vzťahuje výlučne na podmienky podpory podľa § 3 a § 3a zákona č. 309/2009 Z.z. a nie aj na práva a povinnosti výrobcu elektriny podľa § 4 zákona č. 309/2009 Z.z.. Oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. nie je ani novou povinnosťou pre výrobcov elektriny a výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, kedy bolo ich výrobné zariadenie uvedené do prevádzky, boli povinní si túto povinnosť splniť, čo však žalobca porušil.
21. Žalovaný v 1/ rade rovnako nesúhlasil s tvrdením žalobcu vyjadreným v jeho odvolaní, že Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 50/2015-148 sa nevysporiadal s otázkou aplikácie § 4 ods. 3 v nadväznosti na prechodné ustanovenie § 18e zákona č. 309/2009 Z.z.. Ústavný súd SR vo svojom náleze jednoznačne uviedol, že: „neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné“. Ak si žalobca nesplnil svoju povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., čo bolo jednoznačne preukázané, tak potom takéto porušenie povinnosti zo strany žalobcu nemôže požívať právnu ochranu. Žalovaný v 1/ rade poukázal na stranu 29 predmetného nálezu Ústavného súdu SR, podľa ktorého „zohľadňujúc účel a ciele sledované napadnutou právnou úpravou, ústavný súd zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia § 4 ods. 3 Zákona o podpore OZE, je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z čl. 1 ods. 1 Ústavy z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce“. Ústavný súd sa zaoberal otázkou spätnej účinnosti novelizovaného znenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., pričom jednoznačne uviedol, že sa jedná o nepravú retroaktivitu, ktorá je v predmetnom prípade žiaduca. Sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. sa vzťahuje aj na výrobcov elektriny, ktorých výrobné zariadenia boli uvedené do prevádzky pred 01.01.2014. Žalovaný v 1/ rade navrhol na základe výsledkov vykonaného dokazovania rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny.
22. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný v 2/ rade podaním zo dňa 21.05.2018. Žalovaný v 2/ rade poukázal na tvrdenia žalobcu, podľa ktorých tento má za to, že svoje právo na podporu pre rok 2015 podľa zákona č. 309/2009 Z.z. si u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, t.j. u žalovaného v 1/ rade a u URSO uplatnil predložením rozhodnutí URSO vydaných žalobcovi, a to cenového rozhodnutia URSO č. 1498/2014/E-OZ zo dňa 18.12.2013 (ďalej len „cenové rozhodnutie“) a potvrdením o pôvode elektriny z OZE č. 0131/2012/PoP-OZE zo dňa 07.11.2011 (ďalej len „potvrdenie o pôvode“), ktoré mal žalovanému v 2/ rade a URSO predložiť. Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu žalobca však ignoruje skutočnosť, že platné právo počíta v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. s cyklickým uplatňovaním práva na podporu výrobcom, ktorý splnil podmienky podpory pre nasledujúci kalendárny rok, keďže je povinný oznámiť URSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory vždy k 15.08. na nasledujúci kalendárny rok. Predloženie žalobcom mienených listín v žiadnom smere po obsahovej ani formálnej stránke nenapĺňa povahu právneho úkonu oznámenia uplatnenia podpory v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. pre rok 2015. K dôkazom, ku ktorých vykonaniu okresný súd nepristúpil a ktorých nevykonanie žalobca považuje za jeden z dôvodov pre podanie odvolania, žalovaný v 2/ rade uviedol, že ich vykonanie by v ničom neprispelo k zmene dôkaznej situácie a len by oddialilo konečné rozhodnutie vo veci samej. Vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. žalovaný v 2/ rade uviedol, že výklad žalobcu k tomuto ustanoveniu nie je právne prípustný, pretože je v rozpore so samotným znením a obsahom tohto ustanovenia. Vo vzťahu k svojej pasívnej legitimácii žalovaný v 2/ rade s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., a to § 3 ods. 1 písm. b) uviedol, že ak si žalobca v roku 2014 nesplnil svoje zákonné povinnosti pre poskytnutie podpory v roku 2015 podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., tak nemôže žalovaného v 2/ rade považovať za povereného zo strany žalovaného v 1/ rade výkupom elektriny od žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov. Žalovaný v 2/ rade žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť s priznaním trov súdneho konania.
23. K doručeným vyjadreniam žalovaného v 1/ rade a v 2/ rade sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 29.06.2018. Opätovne zdôraznil to, čo uviedol aj v odvolaní, že oznamovacia povinnosť pri oboch formách podpory má rozdielne náležitosti, a preto je nutné ju posudzovať osobitne, čo okresný súd neurobil. Pre splnenie oznamovacej povinnosti k podpore doplatkom je potrebná len samotná informácia o záujme čerpať danú podporu bez potreby ďalších doplňujúcich údajov a pri podpore výkupom je potrebné nielen oznámiť uplatnenie tejto podpory, ale aj informáciu o predpokladanom množstve dodanej elektriny. Žalobca opätovne zdôraznil, že splnenie oznamovacej povinnosti voči URSO preukazuje zaslaním formulára označeného ako „Návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2026“, ktorý obsahoval všetky potrebné informácie. Z tohto pohľadu žalobca považoval rozhodnutie okresného súdu v časti jeho odôvodnenia za nedostatočné. Podľa žalobcu okresný súd sa s viacerými argumentmi buď nevysporiadal alebo ich vyhodnotil bez širšieho kontextu. Žalovaný v 1/ rade vedel o tom, že žalobca podal žiadosť o vydanie cenového rozhodnutia na viacero rokov, rok 2015 nevynímajúc. Svedčí o tom aj predložené cenové rozhodnutie. V súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti podľa žalobcu bol žalovaný v 1/ rade minimálne povinný vyzvať žalobcu na splnenie povinnosti a ak sa tak nestalo, možno uzavrieť, že žalovaný v 1/ rade splnenie oznamovacej povinnosti za predchádzajúce roky nerozporoval. Žalobca zvýraznil, že dokumentácia súvisiaca s konaním o určenie tarify za prevádzkovanie systému (ďalej len „TPS“) je pre preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu kľúčová. V rámci cenového konania o určenie TPS žalovaný v 1/ rade zasielal URSO informácie o výrobcoch, ktorí si splnili oznamovaciu povinnosť na rok 2015. Mechanizmus poskytovania podpory funguje tak, že žalobca prostredníctvom oznamovacej povinnosti oznámi žalovanému v 1/ rade, že má záujem čerpať podporu v danom roku a na základe tohto oznámenia žalovaný v 1/ rade následne predloží URSO informáciu, že žalobca si splnil oznamovaciu povinnosť a je potrebné s ním rátať do systému podpory v ďalšom roku. Odmietnutím návrhov na dokazovanie bola žalobcovi odopretá možnosť náležite sa domáhať ochrany svojich práv, keďže ide o zásadné dôkazy, ktoré preukazujú nárok uplatnený žalobcom. Žalobca zvýraznil, že novela zákona č. 309/2009 Z.z. zmenila aj systém poskytovania podpory tak, že poskytovanie podpory podmienila splnením oznamovacej povinnosti. Žalobca zdôraznil, že pred ústavným súdom nebolo posudzované ustanovenie § 18e zákona č. 309/2009 Z.z., a preto aplikácia sankcie podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. v prípade žalobcu je neprípustná, vo vzťahu k čomu žalobca odkázal na bod 91 a nasl. body ním podaného odvolania.
24. Žalobca vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného v 2/ rade zdôrazňoval to, že splnenie oznamovacej povinnosti voči URSO preukazoval zaslaním formulára označeného ako „Návrh ceny výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie pre roky 2014 až 2026“, ktorý obsahoval všetky potrebné informácie a žalobca rovnako poukazoval aj na žiadosť o vydanie potvrdenia o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie. Žalobca uviedol, že URSO a žalovanému v 1/ rade boli poskytnuté všetky potrebné podklady a oznamovacia povinnosť bola voči žalovanému v 1/ rade splnená. Žalobca uviedol, že zákon č. 309/2009 Z.z. neupravuje oznamovaciu povinnosť tak, že ju výrobca je povinný plniť každoročne. Ak majú byť informácie ohlásené najneskôr k 15.8., tak podľa žalobcu nie je dané žiadne časové ohraničenie, ktoré sa týka „dolnej časovej hranice“ pre splnenie oznamovacej povinnosti. Podľa žalobcu zákon neustanovuje žiadne formálne požiadavky na splnenie oznamovacej povinnosti, a preto akékoľvek úvahy o formálnych nedostatkoch oznámenia žalobcu sú neodôvodniteľné. Navrhované dôkazy a osobitne dokumentácia súvisiaca s konaním o určenie TPS je pre preukázanie splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu kľúčová, keďže tieto dôkazy sú spôsobilé preukázať, že oznamovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému v 1/ rade bola splnená a ten túto informáciu výslovne poskytol URSO. Žalobca ďalej uviedol, že ak si oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k podpore výkupom na rok 2015 splnil, čo preukázal v danom vyjadrení, tak má za to, že je založená vecná pasívna legitimácia žalovaného v 2/ rade.
25. Nasledovalo vyjadrenie žalovaného v 2/ rade podaním zo dňa 16.07.2018. Žalovaný v 2/ rade opätovne poukázal na zákonné ustanovenia zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorých je žalobca povinný si splniť oznamovaciu povinnosť a sankcia za jej nesplnenie je vyjadrená v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Sankcia nastáva priamo zo zákona tak, ako to vyjadril aj ústavný súd vo svojom Náleze ÚS 50/2015-148 zo dňa 22.03.2017. Žalovaný v 2/ rade zvýraznil, že zákonná povinnosť je stanovená pre oba druhy spoločne, t.j. oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny. Pre prevádzkovateľa distribučnej sústavy nie je ustanovená povinnosť vyzývať výrobcov elektriny na plnenie si zákonných povinností, a preto takéto konštatovanie žalobcu považoval žalovaný v 2/ rade za nezmyselné, že mal byť žalobca vyzvaný na splnenie si oznamovacej povinnosti. Žalovaný v 2/ rade opätovne poukázal na znenie ustanovenia § 18e zákona č. 309/2009 Z.z., z ktorého vyplýva, že toto má väzbu na podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ale ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. je sankciou, toto ustanovenie sa netýka podmienok podpory, o ktorých hovorí práve prechodné ustanovenie § 18e zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalobca ignoruje skutočnosť, že platné právo počíta v § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. s cyklickým uplatňovaním práva na podporu výrobcom, ktorý splnil podmienky podpory pre nasledujúci kalendárny rok. Žalovaný v 2/ rade uviedol, že ďalšie dokazovanie vo veci neprinesie do sporu žiaden dôkaz o tom, že by došlo zo strany žalobcu k splneniu si zákonnej oznamovacej povinnosti. K tvrdeniam žalobcu, že si splnil oznamovaciu povinnosť tým, že jej splnenie má vyplývať z iných listín, a to cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode, plán výroby a podobne, uviedol, že listiny, ktoré žalobca vymenoval, boli prílohou žiadosti pre uzatvorenie zmluvy pre rok 2014. Niet žiadnych pochýb o tom, že takýmto spôsobom nemohlo dôjsť ku splneniu oznamovacej povinnosti žalobcom. Chýba tam vôľa túto oznamovaciu povinnosť voči URSO a žalovanému v 1/ rade učiniť. Žalobca sa podľa názoru žalovaného v 2/ rade vyhýba zodpovedaniu ťažiskovej otázky, a to kedy a ako oznámil v roku 2014 žalovanému v 1/ rade, že si na nasledujúci rok uplatňuje podporu vrátane predpokladaného množstva, t.j. akým spôsobom túto svoju vôľu, ktorej obsah je definovaný zákonným ustanovením, voči žalovanému v 1/ rade právne účinne prejavil. Žalovaný v 2/ rade zotrval na návrhu potvrdenia rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch s priznaním trov súdneho konania.
26. Žalovaný v 1/ rade v podaní zo dňa 19.07.2018 sa vyjadroval k vyjadreniu žalobcu. Mal za to, že žalobca sa snaží predmetnú vec zneprehľadniť, keď poukazuje na skutočnosti s vecou nesúvisiace, k čomu navrhuje vykonať aj rozsiahle znalecké dokazovanie. Účelovo sa však opomína, že pre prejednávanú vec je rozhodujúca skutočnosť, či si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. voči žalovanému v 1/ rade. Žalobca k tvrdeniu o splnení si oznamovacej povinnosti poukazoval na cenové rozhodnutie, či potvrdenie o pôvode, avšak okresný súd v odseku 35. svojho odôvodnenia správne skonštatoval, že „cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode sú dokumenty, ktoré vydáva regulačný úrad pre výrobcu a preukazujú len to, že má právo si podporu uplatniť, nemusí, ale môže“. Cenové rozhodnutie a potvrdenie o pôvode zakladajú žalobcovi len právo na podporu, pričom aby túto mohol aj reálne poberať, musí si splniť aj nadväzujúce povinnosti, medzi inými aj oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Žalovanému v 1/ rade nebolo doručené zo strany žalobcu žiadne podanie, ktorým by si žalobca uplatňoval voči žalovanému v 1/ rade podporu na kalendárny rok 2015 a ktoré by spĺňalo požiadavky podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., preto na mieste bol aplikovaný sankčný mechanizmus podľa § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. a žalobcovi nebola poskytnutá podpora na kalendárny rok 2015. Žalovaný v 1/ rade navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie.
27. Podaním krajského súdu, a to prípisom zo dňa 21.08.2018 boli vyjadrenia žalovaného v 1/ rade zo dňa 19.07.2018 a žalovaného v 2/ rade zo dňa 16.07.2018 doručené na vedomie právnemu zástupcovi žalobcu.
28. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu a bez nariadenia pojednávania napadnutý rozsudok okresného súdu odvolaním dotknutých výrokoch potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
29. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/137/2018-501 zo dňa 27.11.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia Krajského súdu dňa 12.02.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
30. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho konania boli odvolacie dôvody žalobcu obsiahnuté v podaní zo dňa 23.04.2018 za dôslednej aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP. V ďalšom krajský súd uvádza, že základom posudzovania rozsudku okresného súdu napadnutého odvolaním žalobcu v podaní zo dňa 23.04.2018 bol skutkový stav zistený okresným súdom. Skutkovým stavom bol krajský súd viazaný za aplikácie ustanovenia § 383 CSP, keďže neboli zistené dôvody na zopakovanie a ani doplnenie dokazovania. Ak žalobca v odvolaní poukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozsudku okresného súdu, tak krajský súd konštatuje, že mal spôsobilý predmet svojho posudzovania, a to rozsudok okresného súdu, ktorý mal náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP, ak sa vyjadril k všetkým podstatným a rozhodným skutočnostiam pre vyhodnotenie danej sporovej veci. Je potrebné dodať, že ani okresný súd a následne vo vyvolanom odvolacom konaní ani krajský súd ako súd odvolací nie sú povinné sa vyjadrovať k všetkým skutočnostiam, tvrdeniam poskytnutým sporovou stranou, ale len k tým, ktoré majú pre vec podstatný, rozhodný význam, čo uskutočnil okresný súd v napadnutom rozsudku a následne aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.
31. K odvolaciemu dôvodu žalobcu v tom, že nevykonaním navrhnutých dôkazov mu bolo znemožnené preukázať splnenie si oznamovacej povinnosti uloženej ustanovením § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 309/2009 Z.z.“) krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod nebol relevantný. Okresný súd v odseku 46. svojho odôvodenia odvolaním žalobcu napadnutého rozsudku uviedol, že nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania zabezpečením konkrétne vyjadrených spisov URSO s odôvodnením, že v danej sporovej veci bolo podstatné to, či si žalobca splnil notifikačnú povinnosť, a to nielen voči URSO, ale súčasne aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ak si žalobca splnil túto oznamovaciu povinnosť iba voči URSO, uvedené je nepostačujúce, keďže v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. splnenie notifikačnej povinnosti sa vyžaduje súčasne nielen k URSO, ale aj k žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ťažisko dôkaznej povinnosti žalobcu bolo preto preukázať, či si svoju oznamovaciu povinnosť splnil voči žalovanému v 1/ rade, čo sa mu na základe dôkazného stavu zisteného pred okresným súdom nepodarilo a samotné žalobcom navrhované zabezpečenie spisov URSO viedlo len k vzťahu žalobcu a URSO. Podstatné bolo, aby žalobca preukázal prejavenú vôľu, obsahom ktorej je splnenie si notifikačnej povinnosti voči žalovanému v 1/ rade, k čomu nesmeroval obsah spisových materiálov, ktoré žiadal žalobca vykonať a ktoré sa týkali spisov URSO. Správny postup okresného súdu, ktorý nevykonal navrhnuté dôkazy žalobcom, a to doloženie spisov URSO, vyplýva aj zo samotných tvrdení žalobcu, ktorý voči žalovanému v 1/ rade uvádza, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť riadne a včas dňa 15.01.2014, keď zaslal žalovanému v 1/ rade list s označením „Žiadosť o uzatvorenie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku zo dňa 13.01.2014“, ktorého prílohou boli podpísané zmluvy na rok 2014, cenové rozhodnutie pre roky 2014 až 2026, potvrdenie o pôvode elektriny pre roky 2012 až 2026 a plán dodávky na doplatok a straty. Žalobca ďalej v tvrdení vyjadril, že z tohto listu a jeho príloh bola zrejmá informácia o predpokladanej dodávke elektriny v roku 2015, ale aj o uplatnení podpory formou doplatku a odberom elektriny za cenu elektriny na straty na rok 2015 (tvrdenia v žalobe).
32. Podľa Článku 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Sám žalobca poskytol tvrdenia, podľa ktorých označil dôkazy a z nich mal za to, že si splnil oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1/ rade podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., preto k daným poskytnutým tvrdeniam a označeným dôkazom, ktoré sám žalobca považoval za dôkazy potvrdzujúce splnenie jemu uloženej notifikačnej povinnosti, bolo následne v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie okresným súdom. K týmto poskytnutým tvrdeniam a označeným dôkazom bol okresný súd povinný viesť dokazovanie, čo aj uskutočnil a pre posúdenie rozhodných otázok danej sporovej veci sa preto nevyžadovalo, aby bolo dokazovanie doplnené v zmysle návrhu žalobcu doložením spisov URSO. K návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania, a to doložením spisov URSO, je potrebné uviesť, že ak podľa tvrdení žalobcu z nich mala byť preukazovaná zaužívaná prax medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a medzi žalovaným v 1/ rade a URSO, tak krajský súd uvádza, že zákon v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) č. 309/2009 Z.z. expressis verbis vyjadruje notifikačnú povinnosť žalobcu tak voči URSO ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, t.j. žalovanému v 1/ rade, ktorá oznamovacia povinnosť a nastupujúci sankčný mechanizmus jej nesplnenia vyjadrený v § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. nepracuje „so zaužívanou praxou“ tak, ako sa domáhal žalobca. Žalobca podľa Článku 8 CSP označil tvrdenia, tieto podoprel dôkazmi v tom, že podľa jeho názoru si splnil oznamovaciu povinnosť tak voči URSO ako aj voči žalovanému v 1/ rade, a preto v rozsahu týchto tvrdení a doložených dôkazov bolo nevyhnutné posúdiť žalobu žalobcu, čo aj okresný súd uskutočnil. Nevykonaním navrhnutých dôkazov, a to doložením spisov URSO, nevykonaním výsluchov žalovaného v 1/ a v 2/ rade, nebolo zasiahnuté do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, ak žalobca bol povinný preukázať prejav vôle, obsahom ktorého by bola oznamovacia povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. voči žalovanému v 1/ rade, čo žalobcom označenými a vykonanými dôkazmi pred okresným súdom nebolo preukázané.
33. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Postupom okresného súdu, nevykonaním navrhnutých dôkazov žalobcom, sa žalobcovi ako sporovej strane neznemožnila realizácia jej patriacich procesných práv, ani možnosť jej aktívnej účasti na konaní, pretože v súlade s ustanovením § 185 ods. 1 CSP okresný súd rozhodol, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a súčasne svoj postup nevykonania navrhnutých dôkazov žalobcom aj zdôvodnil. Oprávnenie žalobcu ako sporovej strany navrhnúť dôkazy nie je možné zamieňať s právom súdu, ktorý rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Okresný súd na procesné návrhy žalobcu ako sporovej strany v rovine návrhu na doplnenie dokazovania reagoval primeraným, ako aj ústavne akceptovateľným spôsobom, pokiaľ v súlade s platným Civilným sporovým poriadkom pri rešpektovaní druhu sporovej veci, štádia civilného procesu, odôvodneným prístupom nevykonal navrhnuté dôkazy žalobcom, nevykonanie ktorých nemohlo zasiahnuť do dôkaznej aktivity žalobcu, ak podstatné a rozhodné bolo, či si žalobca splnil svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť voči žalovanému v 1/ rade konkrétnym a určitým prejavom vôle, a nie spôsob komunikácie vo vzťahu k URSO, resp. komunikácia URSO a žalovaného v 1/ rade, čo malo vyplývať zo žalobcom navrhnutých doplňujúcich dôkazov, týkajúcich sa spisov URSO.
34. Podstatným pre posúdenie žaloby žalobcu bolo vyhodnotiť, či tento má alebo nemá nárok na podporu výkupom elektriny za cenu elektriny na straty podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 309/2009 Z.z. a ďalej, či žalobca má alebo nemá nárok na doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z.. Vo vzťahu k týmto nárokom uplatneným žalobou bolo podstatné vyhodnotenie, či žalobca podľa ním poskytnutých tvrdení a k tomu doložených dôkazov si splnil zákonom uloženú notifikačnú povinnosť, vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Krajský súd považoval za potrebné pre vyhodnotenie žalobcom uplatnených nárokov opätovne poukázať na citáciu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len úrad) a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky.
35. Pre spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny v zmysle § 3 ods. 1 písm. b), c) zákona č. 309/2009 Z.z. sa nepochybne v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. vyžaduje, aby žalobca ako výrobca elektriny si splnil oznamovaciu povinnosť tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. jednoznačne vyjadruje splnenie si tejto oznamovacej povinnosti kumulatívne tak voči URSO, ako aj voči prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, a preto pre uplatnenie práva na podporu pri výrobe elektriny nepostačuje, ak sa splní oznamovacia povinnosť len voči jednému z týchto subjektov. Žalobca pokiaľ chcel byť úspešný so svojou žalobou, bol povinný preukázať, že si túto oznamovaciu povinnosť splnil tak voči URSO, ako aj voči žalovanému v 1/ rade, čo sa mu však nepodarilo. Nemožno jednoznačné znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. modifikovať tak, ako sa toho domáhal žalobca svojim výkladom, keďže z tohto zákonného ustanovenia nepochybne vyplýva povinnosť žalobcu oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. To, že si takúto notifikačnú povinnosť žalobca splnil, t.j. prejavil vôľu a oznámil voči žalovanému v 1/ rade uplatnenie podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok 2015, uvedené nepreukázal. Nemožno súhlasiť so žalobcom, že voči žalovanému v 1/ rade si splnil oznamovaciu povinnosť, ak dal žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, prílohou ktorej žiadosti malo byť cenové rozhodnutie pre roky 2014 až 2026, potvrdenie o pôvode elektriny pre roky 2012 až 2026 a plán dodávky na doplatok a straty. Okresný súd správne skonštatoval, že žalobca si nemohol splniť svoju oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., pokiaľ žalovanému v 1/ rade predložil cenové rozhodnutie URSO č. 1498/2014/E-OZ zo dňa 18.12.2013 na roky 2014 až 2026 (ďalej len „cenové rozhodnutie“) a potvrdenie o pôvode elektriny OZE č. 0131/2012/PoP-OZ zo dňa 07.11.2011 na roky 2012 až 2026 (ďalej len „potvrdenie o pôvode“). Tak, ako vyjadril aj okresný súd v odseku 37. svojho odôvodenia, ak aj zákon v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) č. 309/2009 Z.z. nevyjadruje náležitosti oznamovacej povinnosti, rovnako krajský súd je toho názoru, že oznámenie je prejavom vôle, ktorý prejav musí byť určitý, jednoznačný, konkrétny a nepochybným spôsobom prejavený k tomu, aby založil právo výrobcu elektriny na podporu. Zo žalobcom označených listín, cenové rozhodnutie, potvrdenie o pôvode, žiadosť o uzavretie zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát a zmluvy o doplatku, z ich textu, obsahu nevyplýva splnenie si oznamovacej povinnosti, keďže takáto oznamovacia povinnosť v predložených listinách nie je inkorporovaná. Zákonná úprava, a to ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. si vyžaduje splnenie obidvoch notifikačných povinností, t.j. oznámiť tak uplatnenie podpory, ako aj oznámiť predpokladané množstvo dodanej elektriny. Nešlo zo strany okresného súdu o formalistický prístup k zákonnej úprave, prípadne o formalistický výklad, keďže ide o zákonnú požiadavku splnenia si obidvoch notifikačných povinností.
36. V prípade vyvolaného súdneho sporu zo strany žalobcu bolo tak namieste, aby okresný súd na základe doložených dôkazov, označených žalobcom, skúmal, či táto notifikačná povinnosť bola splnená alebo nie. Krajský súd v zhode s názorom okresného súdu má za to, že oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. ako jednostranný prejav vôle, musí byť dostatočne určitým spôsobom vyjadrený, aby nebol zameniteľný, resp., aby z tohto oznámenia bolo určitým spôsobom vyjadrené, čo sa ním uplatňuje, požaduje, čo žalobcom predložené listiny voči žalovanému v 1/ rade takéto oznámenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. neobsahovali. Krajský súd sa stotožňuje aj so záverom okresného súdu, že splnenie oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. je formulovaním každoročného plnenia si tejto oznamovacej povinnosti, čo je nepochybne vyjadrené vo vyššie uvedenej citácii tohto zákonného ustanovenia, ak sa má výrobcom elektriny s právom na podporu uskutočniť toto oznámenie o uplatnení podpory a predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Nemožno prijať výklad prezentovaný žalobcom v tom, že nemožno opakovane, každoročne požadovať na žalobcovi takéto splnenie notifikačnej povinnosti, keďže týmto smerom pre výklad žalobcu niet zákonnej opory v priamom znení ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., ak sa viaže oznamovacia povinnosť vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tak ako vecne správne skonštatoval okresný súd, ide o každoročne sa opakujúcu povinnosť, ktorá je zákonom uložená žalobcovi ako výrobcovi elektriny, ak si chce uplatniť podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. na ten ktorý kalendárny rok.
37. Okresný súd za vecne správneho vyhodnotenia, že žalobca nepreukázal splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., následne správnym spôsobom aplikoval sankčný mechanizmus, vyplývajúci z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., ktorý nastupuje priamo zo zákona, to znamená, že ak žalobca ako výrobca elektriny si nesplnil oznamovaciu povinnosť, uloženú mu zákonom v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., tak potom si nemohol uplatniť práva podľa § 4 ods. 1 písm. b) a c) na kalendárny rok 2015. Sankčný mechanizmus straty nárokov vyplývajúci z § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. tu nastupuje priamo zo zákona a viaže sa na nesplnenie notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z..
38. Krajský súd uvádza, že ak žalobca si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., tak potom nemohol byť úspešný so svojim nárokom ani voči žalovanému v 1/ rade ani voči žalovanému v 2/ rade a ak okresný súd žalobu proti žalovaným zamietol, tak jeho postup bol vecne správny. Okresný súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne skonštatoval, že ak si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z., stratil nárok na podporu, t.j. pre kalendárny rok 2015 nemá právo na odber elektriny za cenu elektriny na straty a doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. b), c) zákona č. 309/2009 Z.z..
39. Pokiaľ žalobca chcel aj na základe odvolacích dôvodov vylúčiť dopad sankcie, vyjadrený v ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. s poukazom na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2014, a to aplikáciou ustanovenia § 18e zákona č. 309/2009 Z.z., že sankcia straty na podporu, a to odber a doplatok pre kalendárny rok 2015 sa na žalobcu nevzťahuje, tak ani s uvedeným odvolacím dôvodom žalobcu nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. sa výslovne viaže k podmienkam podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré podmienky podpory výroby elektriny a spôsob podpory sú upravené v § 3 zákona č. 309/2009 Z.z., a preto nemôže byť ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. aplikované aj na sankciu vyplývajúcu z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z.. Bolo preukázané to, že žalobca je výrobcom elektriny prevádzkujúcim zariadenie-fotovoltickú elektráreň na výrobu elektriny zo slnečnej energie, nachádzajúce sa v Lučenci, uvedené do prevádzky 12.05.2011, t.j. pred 01.01.2014 tak, ako to vyjadruje ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z.. Avšak pre žalobcu platí len to, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, tak ako to bolo aj u žalobcu, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov (len podmienky podpory výroby elektriny). Uvedené sa však nedotýka sankcií, ktoré vyjadril zákon č. 309/2009 Z.z. v ustanovení § 4 ods. 3. Okresný súd vecne správne uviedol, že podmienky podpory, ktoré vyplývajú z § 3 zákona č. 309/2009 Z.z. vo väzbe k ustanoveniu § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z., nemožno zamieňať s ustanovením § 4, ktorý upravuje práva a povinnosti výrobcu elektriny. Nemožno preto súhlasiť s odvolacím dôvodom žalobcu, že ak ako výrobca elektriny, ktorý má svoje zariadenie uvedené do prevádzky 12.05.2011, sa v zmysle ustanovenia § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. na neho nevzťahuje ustanovenie § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z., keďže ako bolo už vyjadrené, ustanovenie § 18e ods. 1 zákona č. 309/2009 Z.z. má väzbu k podmienkam podpory výroby elektriny, ktoré sú upravené v § 3 predmetného zákona a nemá väzbu k § 4, v ktorom sú vyjadrené práva a povinnosti výrobcu elektriny.
40. Je potrebné aj zo strany krajského súdu poukázať na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 50/2015-148 zo dňa 22. marca 2017, ktorým bolo konštatované, že ustanovenia Zákona o podpore OZE, § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z. sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu ako aj, že sankčný mechanizmus straty podpory je oprávnený; § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. nie je v rozpore s požiadavkami vyvoditeľnými z Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda predovšetkým princípmi právneho štátu. To, že sankčný dôsledok podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. z titulu nesplnenia notifikačnej povinnosti žalobcom v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z.z. sa vzťahuje aj na žalobcu, vyplýva zo samotného účelu sankcie, ako ju vyjadril aj Ústavný súd SR v Náleze PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. marca 2017, podľa ktorého zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak, so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Neplnenie zákonom ustanovených povinností nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Naopak, v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečovania efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo (potenciálne) vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý si zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil. Ústavný súd SR vyslovil, že novelizáciou Zákona o podpore OZE vykonanou zákonom č. 382/20013 Z.z. došlo s účinnosťou od 1. januára 2014 „len“ k zmene, resp. rozšíreniu týchto právnych dôsledkov, t.j. právnych dôsledkov nesplnenia povinností, ktoré tento zákon výrobcom elektriny ukladá. Ďalej Ústavný súd SR vyjadril, že priamym dôsledkom nesplnenia povinností, ustanovených v § 4 ods. 2 zákona č. 309/2009 Z.z., je nielen strata práva na odber elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty, ale aj práva na tzv. doplatok.
41. Keďže ani jeden z odvolacích dôvodov žalobcu nebol relevantný, krajský súd ako súd odvolací vo vyvolanom konaní na základe podaného odvolania žalobcu, rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne rozhodnutie v spojení aj so závislými výrokmi o nároku na náhradu trov konania žalovaných v 1/ a v 2/ rade proti žalobcovi, ktoré výroky o náhrade trov prvoinštančného konania osobitne odvolacími dôvodmi žalobcu napadnuté neboli, avšak ako výroky závislé od výroku vo veci samej, boli rovnako potvrdené ako vecne správne.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní v 1/ a v 2/ rade, ktorým voči žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie za aplikácie ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.
43. K podaniu o Oznámení o vklade časti podniku spoločnosti Stredoslovenská energetika Holding, a.s. (do 31.12.2018 pod obchodným menom Stredoslovenská energetika, a.s.) do spoločnosti Stredoslovenská energetika, a.s. (do 31.12.2018 pod obchodným menom Stredoslovenská energetika Obchod, a.s.) nemohol v danej veci krajský súd prihliadať, pretože toto podanie mu bolo doručené až dňa 21.02.2019, t.z. po rozhodnutí vo veci rozsudkom dňa 20.02.2019. Túto skutočnosť spôsobil sám oznamovateľ, ak podanie nesprávne doručil na Okresný súd Žilina, pričom spisový materiál sa už od 10.08.2018 nachádzal na Krajskom súde v Žiline.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.