Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-174-2019.pdf
PDF · 142.51 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/174/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Fekollini s.r.o., so sídlom Veľkouľanská cesta 208, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 255 220, právne zastúpeného JÁNSKÝ & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 47 249 650, proti žalovanej: Gabriela Koppalová, s miestom podnikania V. Žingora 1675/49, 036 01 Martin, IČO: 43 733 905 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 6.7.2018 do 6.7.2021), v konaní o zaplatenie 232,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/34/2017-119 zo dňa 29. marca 2019 a o odvolaní žalovanej proti doplňujúcemu rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/34/2017-132 zo dňa 9.5.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/34/2017-119 zo dňa 29. marca 2019 p o t v r d z u j e v spojení s doplňujúcim rozsudkom Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/34/2017-132 zo dňa 9.5.2019 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 232,50 Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 150,- Eur od 15.4.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 82,50 Eur od 14.6.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. určil, že žalobca má voči žalovanej právo na 100 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne okresný súd samostatným uznesením.
2. Okresný súd vo veci dňa 11.9.2017 rozhodol platobným rozkazom, voči ktorému žalovaná podala odpor a uviedla, že popiera, že by existovala dohoda o cene tovaru tak, ako bol fakturovaný. Vo veci bolo nariadené pojednávanie, ktorého sa žalobca, ani žalovaná nezúčastnili, ospravedlnili sa a žiadali pojednávať v neprítomnosti. Žalobca do spisu predložil faktúru č. 151477 na sumu 150,- Eur s DPH splatnú 14.4.2015, na ktorej sa uvádza číslo objednávky č. 154005316 a dodacie listy č. 153042564 a 153051221, obidva tieto dodacie listy boli pripojené k faktúram a sú opatrené podpisom J.. Tiež bola predložená faktúra č. 1525279 na sumu 82,50 Eur s DPH splatná 14.6.2015, na ktorej sa uvádza číslo objednávky 154008924 a číslo dodacieho listu 153084170, ktorý nebol k faktúre predložený.
3. S poukazom na právnu úpravu v § 261 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 43b ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 409 ods. 1
Obchodného zákonníka, § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 16 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 2 prvá veta Obchodného zákonníka, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka s účinnosťou od 1.2.2013, § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka s účinnosťou od 1.2.2013 a vykonané dokazovanie okresný súd žalobe vyhovel.
4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že vznik samotnej zmluvy, pri ktorej boli dohodnuté všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy, a to určenie tovaru, čo do druhu, jeho množstva, ako aj cena tovaru boli platne dojednané. Tento záver mal okresný súd preukázaný aj faktúrami a pripojenými dodacími listami. Tým, že žalobca prostredníctvom svojho zamestnanca dodal tovar na prevádzku žalovanej, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra, bolo preukázané pripojenými dodacími listami s tým, že okresný súd považoval za preukázané, že žalovaná si tovar riadne objednala, pričom čísla objednávok sa nachádzajú na každej jednotlivej faktúre. Na faktúre č. 1514577 je uvedené číslo objednávky 154005316 a na faktúre č. 1525279 je uvedené číslo objednávky 154008924. Je teda zrejmé, že ak si tovar žalovaná objednávala, tak si ho objednávala za konkrétne ceny, ktoré stanovil žalobca, za konkrétny druh tovaru. To, že išlo o riadnu objednávku, mal okresný súd preukázané aj tým, že na každej konkrétnej faktúre sa nachádzajú všetky identifikačné údaje žalovanej, včítane jej obchodného mena, miesta podnikania, uvedenia IČO, DIČ, ako aj uvedením odberného miesta, kde je uvedené „DOBROTKY OC TULIP Martin, Pltníky 2, 036 01 Martin, pričom označenie tejto prevádzky je v živnostenskom liste uvedené len adresou Pltníky 2, 036 01 Martin. Zo živnostenského listu sa nedá vyčítať, že je to prevádzka označená žalovanou ako DOBROTKA a že sa nachádza v OC TULIP Martin. Tieto údaje sa žalobca nemohol v živnostenskom liste dočítať a teda pri objednávaní tovaru mu ako toto odberné miesto, tieto údaje musela poskytnúť samotná žalovaná. To, že zmluva bola riadne uzavretá, o tom svedčí aj skutočnosť, že boli naplnené všetky podstatné znaky uzatvárania zmlúv podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca tým, že reálne na odberné miesto žalovanej tovar dodal, toto možno považovať za prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy (návrh) v zmysle § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka. To, že tento ústny návrh nezanikol, lebo bol prijatý ihneď vyplýva z konania žalovanej, ktorá konala prostredníctvom osoby poverenej určitou činnosťou na samotnej prevádzke tak, ako to má na mysli § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Touto poverenou pracovníčkou bola pani J., ktorá tovar prevzala, ako vyplýva z dodacích listov a teda učinila včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť súhlas s prijatím návrhu zmluvy tak, ako to predpokladá ustanovenie § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka. Toto včasné prijatie návrhu malo za následok nadobudnutie účinnosti okamihom vyjadrenia tohto súhlasu v súlade s ustanovením § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka a teda týmto okamihom, keď prijatie návrhu nadobudlo účinnosť, došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy v súlade s § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka.“ „To, že pani J. tovar riadne prevzala, o tom svedčí jej podpis na dodacích listoch a ak na toto nemala oprávnenie a prekročila rozsah svojho poverenia, tak žalobca o tomto nemohol vedieť s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ani vedieť nemohol a preto toto konanie pani J. zaväzuje podnikateľku, ktorým je v danom prípade žalovaná“. Okresný súd mal preukázané, že došlo k riadnemu uzavretiu kúpnej zmluvy s tým, že tovar bol riadne dodaný, ceny boli dojednané a platne dohodnuté, a teda žalovanej vznikla povinnosť za dodaný tovar zaplatiť, a preto ju okresný súd zaviazal k zaplateniu sumy 232,50 Eur, čo predstavuje súčet kúpnych cien za dodaný tovar. Je nepochybné, že žalovaná sa dostala s plnením svojho záväzku do omeškania, čím žalobcovi vzniklo právo požadovať úroky z omeškania a keďže tieto neboli dohodnuté, tak mu podľa okresného súdu prislúchali úroky zákonné, včítane paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil úroky z omeškania v súlade s platnou úpravou, okresný súd mu ich tak, ako boli uplatnené, priznal a tiež mu priznal sumu 40,- Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorá vyplýva z § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná do celého jeho rozsahu z dôvodov § 365 ods. 1 písm. f) CSP, mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalovaná namietala záver okresného súdu o tom, že v konaní bolo preukázané dodanie tovaru a tiež riadne uzatvorenie dohody o cene dodaného tovar, žalovaná tieto skutočnosti aj naďalej popierala. Žalovaná namietala dodanie tovaru v zmysle uplatnených faktúr, keďže na predložených dodacích listoch sa nenachádza podpis ani pečiatka žalovanej a žalobca nepredložil žiadny doklad o dodaní tovaru žalovanej, dodacie listy podpísané pani J., nie sú podľa
žalovanej relevantnými dokladmi. Žalovaná namietala ceny na uplatnených faktúrach, pričom tvrdila, že medzi ňou a žalobcom nebola uzatvorená dohoda o cenách tovaru v takých sumách, ako je to uvedené na žalovaných faktúrach, žalobca nepreukázal existenciu tejto dohody. Navrhla, aby napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.
6. K doručenému odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý nesúhlasil s argumentáciou žalovanej v odvolaní a mal za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu je po skutkovej, ako i právnej stránke správne. Súd prvej inštancie podľa žalobcu v konaní na základe vykonaného dokazovania, z predložených listinných dôkazov zo strany žalobcu a zo zistení z verejne dostupných registrov, dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom zistený skutkový stav subsumoval pod správne ustanovenia hmotného práva. Predloženými listinnými dôkazmi bol preukázaný vzájomný právny vzťah medzi sporovými stranami, keď žalobca ako predávajúci v nadväznosti na objednávku tovaru zo strany žalovanej ako kupujúcej, doručil objednaný tovar do jej prevádzkarne, pričom žalovaná prostredníctvom svojej zamestnankyne v priestoroch prevádzkarne prevzala tento tovar, o čom svedčí dodací list, tzn. medzi sporovými stranami bola uzatvorená kúpna zmluva v zmysle § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil konanie pani J. ako zamestnankyne žalovanej, keď na dané konanie správne aplikoval § 15 a 16 Obchodného zákonníka, upravujúce konanie podnikateľa. Žalovaná nespochybnila, že osoba preberajúca tovar, ktorá podpísala doklad o prevzatí tovaru, nie je jej zamestnankyňou. Podľa žalobcu preto nebol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Pokiaľ žalovaná poukazovala na skutočnosť, že odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu je nesprávne, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, čím má byť daný odvolací dôvod podľa § 356 ods. 1 písm. e) CSP, tak v tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalovaná vo svojom odvolaní neoznačuje žiadne dôkazy, ktoré navrhovala vykonať a vykonanie ktorých je rozhodujúce pre správne a úplné zistenie skutkového stavu. Žalovaná v priebehu konania podľa žalobcu nepreukázala svoje tvrdenia, účinne nepoprela skutočnosti tvrdené žalobcom, pričom oproti tomu žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal svoje tvrdenia, keď predložil všetky dostupné listinné dôkazy, preukazujúce jeho žalovaný nárok.
7. Vyjadrenie žalobcu bolo okresným súdom doručené žalovanej v zmysle doručenky na č.l. 159 spisu, ktorá sa však k momentu rozhodovania odvolacieho súdu k nemu nevyjadrila.
8. Okresný súd rozhodol vo veci aj napadnutým doplňujúcim rozsudkom, ktorým uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti dopĺňacieho rozsudku. „Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd vydal rozhodnutie, v ktorom by žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 232,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 150,- € od 15.4.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 82,50 € od 14.6.2015 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur a nahradiť mu trovy konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 29.3.2019, č.k. 17Cb/34/2017-119 tak, že v I. výroku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 232,50 Eur spolu s 9,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 150,- € od 15.4.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 82,50 € od 14.6.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v II. výroku vyslovil, že žalobca má voči žalovanej právo na 100 % - nú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.“ Vydaným rozsudkom okresný súd opomenul rozhodnúť o žalobcom uplatnenom nároku na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. S poukazom na § 225 ods. 1, 2 veta prvá CSP, okresný súd doplnil napadnutý rozsudok, a to dopĺňacím rozsudkom vyhláseným na pojednávaní, konanom dňa 9.5.2019 s poukazom na § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je 40,- Eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania. „Nakoľko v konaní bolo preukázané omeškanie žalovaného s úhradou sumy vo výške 232,50 Eur, na zaplatenie ktorej súd žalovaného zaviazal na predchádzajúcom pojednávaní, t.j. na pojednávaní dňa 29.3.2019, a žalobcovi bol súdom taktiež priznaný nárok na zaplatenie úroku z omeškania, súd mal za to, že omeškanie bolo preukázané, a preto žalobcovi priznal nárok na náhradu paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v celom rozsahu, t.j. v sume 40,- Eur.“
9. Proti dopĺňaciemu rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá uviedla že „napáda predmetný rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu podľa ust. §-u 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná namietala základ nároku - istinu žalobcu uplatnenú v danom konaní z dôvodov, ktoré podrobne rozobrala v odvolaní voči Rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 29.3.2019, č. kon. 17Cb 34/2017. Na tomto základe potom žalovaná namieta aj príslušenstvo tohto nároku, ktorým je aj týmto odvolaním napádaným rozsudkom priznaná paušálna náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ Navrhla, aby „Rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 9.5.2019, č. kon. 17Cb 34/2017 zrušil a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania.“
10. K doručenému odvolaniu žalovanej proti dopĺňaciemu rozsudku sa písomne vyjadril žalobca, ktorý poukázal „na svoje vyjadrenie zo dňa 30.5.2019 k odvolaniu Žalovanej voči Rozsudku Okresného súdu Martin, sp. zn. 17Cb/34/2017 zo dňa 29.3.2019, v zmysle ktorého považuje tento rozsudok súdu prvej inštancie za správny.“ Žalobca považoval za vecne správny rozsudok, ktorým okresný súd rozhodol o istine žalovaného nároku, a tiež považuje za vecne správny i dopĺňací rozsudok, ktorým okresný súd dodatočne rozhodol o časti príslušenstva žalovaného nároku, o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c Obchodného zákonníka, na priznanie ktorej boli splnené všetky zákonné podmienky. Podľa žalobcu nie sú dané žalovanou uvádzané odvolacie dôvody, a preto navrhol „Krajskému súdu v Žiline ako odvolaciemu súdu, aby ten odvolaním napadnutý Rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 17Cb/34/2017 zo dňa 29.3.2019, ako aj Dopĺňací rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 17Cb/34/2017 zo dňa 9.5.2019 ako správne potvrdil a o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že Žalobcovi prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.“
11. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej sa žalovaná písomne nevyjadrila (doručenka č.l. 169 spisu).
12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok spolu s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne rozhodnutia. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/173/2019-176, 14Cob/174/2019-176 zo dňa 4.12.2019, ktorým bolo oznámené miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovanou dňa 14.5.2019 (č.l. 136 spisu) a odvolania žalovanou dňa 31.5.2019. (č.l. 154 spisu).
15. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
19. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
21. Podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
22. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaná vymedzila v odvolaniach a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaných odvolaní žalovanou. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a výroku dopĺňacieho rozsudku a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomných vyhotoveniach rozsudkov okresného súdu, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenia napadnutých rozsudkov okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
23. Preskúmaním napadnutých rozsudkov odvolací súd nezistil, že by ich odôvodnenia nezodpovedali právnej úprave v § 220 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
24. V danom prípade odôvodnenia napadnutých rozhodnutí súdu prvej inštancie nedávali podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
25. Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenia rozhodnutí súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), a ani písm. d) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len prípadný subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
26. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky sú pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnuté rozsudky okresného súdu splnili. K tomuto záveru dospel odvolací súd po ich preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudkov dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudkov je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutých rozsudkov dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľka nestotožnila so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
27. V rámci podaného odvolania žalovaná namietala záver okresného súdu, že bolo preukázané dodanie tovaru a tiež riadne uzatvorenie dohody o cene dodaného tovaru, ktoré skutočnosti žalovaná popierala. Na základe vykonaného dokazovania a žalobcom produkovaných dôkazov dospel okresný súd k záveru o existencií zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Okresný súd ustálil, že k uzavretiu zmluvy medzi sporovými stranami došlo, čo vyvodil z existencie objednávok, ktorých čísla sa nachádzajú na každej z predmetných faktúr, uvedenú skutočnosť a záver okresného súdu žalovaná osobitne nespochybnila. Nemohlo zostať bez povšimnutia, že v rámci podaného odvolania žalovaná namietala cenu dodaného tovaru, s tvrdením, že nebola uzatvorená dohoda o cenách tovaru v takých sumách, ako je uvedené na žalovaných faktúrach. Z uvedeného potom podľa konštatovania odvolacieho súdu vyplýva, že sama žalovaná pripustila existenciu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami ak uviedla, že cena nebola dohodnutá v sume, ako sú uvedené na faktúrach. K tejto svojej argumentácii však neoznačila odvolateľka žiadne dôkazy v rovine inej výšky kúpnej ceny, než tej uplatnenej žalobcom.
28. V zmysle obsahu spisového materiálu a na základe odvolacej argumentácie žalovanej, nebol odvolaciemu súdu vytvorený dostatočný priestor na odklon od záverov okresného súdu. Poukazuje odvolací súd na to, že bolo primárne v dôkaznej povinnosti žalovanej preukázať ňou tvrdené skutočnosti, že kúpna cena bola dohodnutá v iných sumách, resp. že k uzavretiu zmluvy nedošlo, aj keď žalobca tvrdil existenciu kúpnej zmluvy a okresný súd si tento záver žalobcu osvojil a v skutkovej aj právnej rovine tento záver dostatočne odôvodnil. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovanej odvolací súd primerane a podporne poukazuje na to, že: „Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ l53 ods. l O.s.p.). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v
jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Podľa odvolacieho súdu žalovaná v rovine svoje obrany neuniesla dôkazné bremeno, pričom procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s postupom okresného súdu poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.
29. Zdôrazňuje odvolací súd, že mal preukázané, že zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi sporovými stranami v rozhodnom období, za ktoré žalobca požadoval úhrady vyúčtované predmetnými faktúrami, existoval. Za dôkaznej situácie, kedy bola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami, v zmysle ktorej existencie si žalobca uplatnil žalobou nárok na úhradu, nebol priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa. Ak žalovaná spochybňovala existenciu zmluvného vzťahu, ale zároveň, tvrdila inú dohodu o cene tovaru, bolo na žalovanej, aby svoju obranu v tejto rovine preukázala. Odvolací súd konštatuje, že mala dostatočný priestor na produkovanie dôkazov v rovine jej tvrdení.
30. Žalovaná v odvolaní namietala dodanie tovaru, s tým, že na predložených dodacích listoch sa nenachádza jej pečiatka ani podpis, dodacie listy podpísané pani J. nie sú, podľa nej dokladmi o dodaní tovaru. V súvislosti s touto argumentáciou žalovanej, odvolací súd napriek tomu, že rozhodnú právnu úpravu citoval už aj okresný súd, poukazuje tiež na tomto mieste na zákonnú úpravu, v zmysle ktorej:
31. Podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza.
32. Podľa § 16 Obchodného zákonníka, podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.
33. Krajský súd vo všeobecnosti k otázke konania podnikateľa - fyzickej osoby poukazuje aj na § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého podnikateľ fyzická osoba koná osobne alebo za neho koná zástupca. Obchodný zákonník v § 15 a § 16 upravuje špeciálne druhy zákonného splnomocnenia. V zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka sa za zákonného zástupcu podnikateľa považuje aj osoba, ktorú podnikateľ poveril pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou, ktorá osoba je splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Ustanovenie § 16 Obchodného zákonníka zakladá fikciu zákonného zástupcu pre osobu konajúcu v prevádzkarni podnikateľa. Potom za situácie, keď podľa žalovanej v konaní bolo sporné, či tovar bol dodaný žalovanej, keďže ho podľa dodacích listov prevzala pani R., ktorej pracovné zaradenie a činnosť v prevádzkarni žalovanej žalovaná osobitne nespochybnila, odvolací súd v zhode s okresným súdom posúdil nielen otázku naplnenia predpokladov pre konanie v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale aj v zmysle § 16 Obchodného zákonníka. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku úpravou § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 16 Obchodného zákonníka zaoberal podľa odvolacieho súdu dostatočne. Z § 16 Obchodného zákonníka plynie, že pre posúdenie otázky konania za podnikateľa je rozhodujúcou práve okolnosť, či k tomuto konaniu inej osoby došlo v prevádzkarni podnikateľa. Toto ustanovenie upravuje osobitný spôsob a následky konania osoby, ktorá prípadne od podnikateľa nemusí mať žiadne oprávnenie či splnomocnenie na úkony v prevádzkarni, v ktorej sa zdržiava. Vo všeobecnosti platí, že z hľadiska právnych dôsledkov nie je rozhodujúce, či sa táto osoba zdržiava v prevádzkarni podnikateľa s jeho súhlasom alebo bez jeho súhlasu a podmienkou pre záväznosť takéhoto konania vo vzťahu k dotknutému podnikateľovi je len tá skutočnosť, že sa táto osoba zdržiavala v prevádzkarni podnikateľa, že k relevantnému úkonu došlo v tejto prevádzkarni a že tretia osoba pri styku s konajúcou osobou nemohla vedieť, že táto nie je oprávnená na konanie za podnikateľa. 34. Ustanovenie § 16 Obchodného zákonníka tak chráni dobromyseľnosť tretích osôb vo vzťahu k osobe konajúcej v prevádzkarni podnikateľa. Zákon pritom vychádza z predpokladu, že podnikateľ musí mať kontrolu nad tým, čo sa v jeho prevádzkarni deje. Na konanie tretej osoby v mene podnikateľa, ak sa táto osoba nachádza v prevádzkarni podnikateľa, nie je potrebné žiadne poverenie či splnomocnenie podnikateľa, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o právny úkon, pre ktorý je obligatórne vyžadovaná písomná forma alebo nie. Podnikateľa konanie inej osoby v jeho prevádzkarni zaväzuje bez ohľadu na to, aký je vzťah medzi touto inou osobou a podnikateľom, pričom je relevantné zaoberať sa výlučne otázkou, či tretia osoba mohla alebo nemohla vedieť, že konajúca osoba na takéto konanie nie je oprávnená. „V zmysle ustanovenia § 16 Obchodného zákonníka je daná fikcia zákonného zástupcu, za ktorého je považovaná každá osoba, ktorá koná v prevádzkarni podnikateľa, ak je druhý konajúci v dobrej viere, že ide o podnikateľa, to znamená, že nevie, že tam konajúca osoba nie je k takémuto konaniu oprávnená (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. apríla 2008, sp. zn. 1 Obdo 35/2006) 35. Ak teda žalovaná relevantne nespochybnila konanie p. J., tak potom jej konanie žalovanú zaväzovalo za naplnenia § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 16 Obchodného zákonníka, ako správne ustálil okresný súd, v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v 387 ods. 1, 2 CSP. 36. Žalovaná odvolaním namietala i rozhodnutie okresného súdu - dopĺňací rozsudok, ktorým okresný súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 40,- Eur. V odvolaní uviedla, že „namietala základ nároku - istinu žalobcu uplatnenú v danom konaní z dôvodov, ktoré podrobne rozobrala v odvolaní voči Rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 29.3.2019, č. kon. 17Cb 34/2017. Na tomto základe potom žalovaná namieta aj príslušenstvo tohto nároku, ktorým je aj týmto odvolaním napádaným rozsudkom priznaná paušálna náhrad nákladov spojených s uplatnením pohľadávky“. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu v tejto časti konštatuje, že nezistil dôvodnosť odvolania žalovanej do rozhodnutia okresného súdu, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 40,- Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Z dôvodu správnosti posúdenia vzťahu žalobcu a žalovanej ako obchodno-právneho potom bolo správnym spôsobom aj vyhodnotené opodstatnené právo žalobcu na uplatnené úroky z omeškania spolu aj s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, ktorým nárokom, ak okresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a v odvolacom konaní potvrdené v spojení aj so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
37. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného
porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 Ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).
38. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
39. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním vecí nezistil relevanciu odvolateľkou uvádzaných dôvodov v odvolaniach.
40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozsudky súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutia, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania ako i doplňujúcim rozsudku, ktorým okresný súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti dopĺňacieho rozsudku. V podrobnostiach sa odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí súdu prvej inštancie.
41. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
42. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
43. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov voči žalovanej.
44. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.