Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22C/28/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnom spore žalobcu: O. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X. 262, právne zastúpený advokátom JUDr. Jurajom Kusom, so sídlom Námestie osloboditeľov 10, Michalovce, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, takto

rozhodol:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 15.000,- EUR, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z výšky priznanej nemajetkovej ujmy, pričom o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.10.2017 domáhal voči žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000,- EUR spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8 % od 28.04.2017 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci, nezákonným rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom. Tejto zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť, ide o objektívnu zodpovednosť. Podľa cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Žalobcovi v trestnom konaní bola spôsobená škoda, ktorú kvalifikuje ako nemajetkovú ujmu. Škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobca bol nespravodlivo trestne stíhaný a obvinený uznesením vyšetrovateľa zo dňa 16.01.2012, ČVS: PPZ-69/BPK-V-2012. Žalobca bol obvinený spolu s ďalšími ôsmimi obvinenými, čiže spolu bolo obvinených 14 osôb. Z uznesenia o vznesení obvinenia je zrejmé, že žalobca bol obvinený za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , , ďalej skrátenie dane a poistného podľa , , . Trestná sadzba odňatia slobody za prvý skutok je 7 až 12 rokov a za druhý skutok je trestná sadzba odňatia slobody 4 až 10 rokov. Proti hore citovanému uzneseniu o obvinená žalobca v lehote podal sťažnosť, a to listom zo dňa 23.01.2012. No prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry ich sťažnosť zamietol, a to uznesením zo dňa 07.03.2012, sp. zn., VII/1 Gv 127/11-121. Žalobca počas trestného konania opakovane žiadal zastaviť trestné

stíhanie, čo aj kvalifikovane zdôvodnil. Žalobca počas trestného konania opakovane podával sťažnosť na prieťahy v konaní a žiadosť o preskúmanie postupu policajta. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry uznesením až dňa 09.05.2016, sp. zn. VII/1 Gv 20/16/1000-4 trestné stíhanie zastavil, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol nespravodlivo trestne stíhaný v období od 16.01.2012 do 09.05.2016, čo je 4 roky a 4 mesiace. Pre úspešnosť konania o náhradu škody v trestnom konaní spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci sa vyžaduje, aby bol poškodený oslobodený spod obžaloby, alebo aby bolo trestné stíhanie zastavené, alebo aby bolo nezákonné rozhodnutie zrušené alebo zmenené (viď až 8 ). Žalobca uvedenú podmienku splnil, lebo trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené. Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania má rovnaké právny účinky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Nezákonného rozhodnutia s orgán verejnej moci dopustil tým, že vydal nezákonné rozhodnutie, a to uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.01.2012, ČVS: PPZ-69/BPK-V-2012. Keďže trestné stíhanie skončilo zastavením, tak možno konštatovať, že všetky rozhodnutia vydané v trestnom konaní a vykonané úkony sú nezákonné. Žalobca listom zo dňa 20.09.2016 požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 22.11.2016 postúpila túto žiadosť na Ministerstvo vnútra SR s odôvodnením, že žalovaná sa nedopustila žiadneho protiprávneho konania. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 21.03.2017 vrátilo, resp. postúpilo žiadosť naspäť Generálnej prokuratúre SR s poukazom na ustanovenie , z ktorého je zrejmé, že vo veci má konať Generálna prokuratúra SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 20.04.2017 dala právnemu zástupcovi žalobcu na vedomie, že žiadosť bola ako nedôvodná odmietnutá. Tento list bol právnemu zástupcovi doručený dňa 28.04.2017. V závere listu Generálna prokuratúra SR uviedla, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné automaticky považovať za nezákonné len z toho dôvodu, že obvinený O. C. nebol právoplatne odsúdený. Ďalej, že celé trestné stíhanie bolo údajne vedené v súlade so zásadou legality a oficiality zakotvenej v . Hore uvedené tvrdenie Generálnej prokuratúry neobstojí, lebo je v rozpore s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tom zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, alebo k zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí, či v priebehu trestného stíhania, ale rozhodujúci je konečný výsledok trestného konania. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či príslušný orgán pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Uvedené právne názory judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesením sp. zn. zo dňa 06.12.2010, tiež v rozsudku sp. zn. z 30.03.2011. Zo spisu je zrejmé, že žalobca bol nespravodlivo trestne stíhaný v čase od 16.01.2012 do 09.05.2016, t.j. čo je obdobie skoro 4 rokov a 4 mesiacov. V rámci tejto doby bola žalobca nútený zúčastňovať sa procesných úkonov pred vyšetrovateľom Trestní stíhanie a hrozba vysokého trestu zanechalo u žalobcu trvalé následky na zdraví a spôsobilo mu to neopísateľnú psychickú traumu. Veď žalobca bol stíhaný za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , , kde hrozí trest odňatia slobody v trvaní od 7 až 12 rokov a za trestný čin skrátenie dane a poistného podľa , , , kde hrozí trest odňatia slobody v trvaní od 4 až 10 rokov. Každé trestní stíhanie a v rámci neho aj hroziaci trest predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívnej dopady na jeho osobný život a životný osud. Zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto sú spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantované v , obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie, na ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje a 2 . Je teda nepochybné, že trestní stíhanie, príp. výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Najnebezpečnejšie sú zásahy do osobnostných práva, ku ktorým dôjde cez médiá. O trestnom stíhaní žalobcu informovali médiá policajné zložky. Celá verejnosť, známi a rodinní príslušníci spájali meno žalobcu s korupciou, s braním úplatkov a pozerali na neho ako na skorumpovaného colníka, ktorý zneužil svoje postavenie a ktorý nahonobil majetok z nečestných zdrojov. Na podporu tohto tvrdenia žalobca poukázal na články zverejnené na Topkách dňa 19.01.2012, články pod názvom „Megazáťah proti podnikateľom aj colníkom, obrali

štát o desiatky miliónov“, tiež článok „Štrnástich ľudí obvinili, že na daniach okrádali štát“ a článok pod názvom „Keď colníci netušia“, ktorý bol zverejnený v týždenníku Trend 05.07.2012. K zásahu do osobnostných práv žalobcu ďalej došlo tým, že stratil dôveru nadriadených. Nespravodlivé trestné stíhanie, hrozba vysokého trestu, účasť na vyšetrovacích úkonoch a hrozba pojednávaní pred súdom u žalobcu spôsobovali neopísateľnú psychickú traumu, nervozitu, stiahnutý žalúdok, nevoľnosť, nechuť do jedla, zvracanie a značné psychické problémy. Uvedené malo za následok to, že žalobca sa ocitol v izolácii vo všetkých oblastiach života, či už verejného, rodinného alebo pracovného. Každý sa žalobcovi otočil chrbtom a pozeral na neho ako na skorumpovaného colníka, ktorý bral úplatky a zneužil svoje postavenie. O. C. je ženatý a má jednu dcéru, ktorá v čase obvinenia mala 22 rokov. Hneď po obvinení riaditeľ Colného úradu Michalovce rozhodnutím zo dňa 31.01.2012 č. 09005331/1/37529/2012 dočasne pozbavil výkonu štátnej služby žalobcu a to z jediného dôvodu, že sa stal dôvodne podozrivým, že spáchal trestný čin - zločin skrátenia dane a poistného podľa , , a zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , . Počas obdobia, keď bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, tak zo strany nadriadených mu bolo doporučené, aby odišiel z colnej správy a že keď odíde dobrovoľne, tak dostane aj odstupné. Tiež mu bolo povedané, že vzhľadom na závažné obvinenie už nemá miesto v colnej správe a jeho kariérny postup už skončil. Pod týmto psychickým tlakom žalobca listom zo dňa 18.01.2012 požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru v štátnej službe colníka. V regióne Kráľovský Chlmec je vysoká nezamestnanosť a je problém si tu nájsť prácu. Žaloba tak stratil stály príjem a ďalšie sociálne výhody, ktoré štátna služba colníka prináša. Ak by voči žalobcovi nebolo vznesené obvinenie za dva závažné zločiny dňa 16.01.2012, pri ktorých je trestná sadzba odňatia slobody 7 až 12 rokov a 4 až 10 rokov, tak žalobca by nikdy dobrovoľne z colnej správy neodišiel. Vzhľadom na následky, ktoré spôsobilo žalobcovi trestné stíhanie a úkony v rámci neho vykonané orgánmi verejnej moci, možno uzavrieť, že má nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000,- EUR. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, t.j. protiprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, tak za také porušenie práv jednotlivcovi prislúcha náhrada za nemajetkovú ujmu v peniazoch vyvolaná vo sfére jeho osobnostných práv. Tento právny názor je vyslovený v závere Nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 11.06.2006, sp. zn. . Žalobca mal postavenie colníka, čiže bol verejným činiteľom, je bezúhonný a má čistý register trestov. Keďže priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch záleží na správnej úvahe súdu, tak žalobca poukázal na obdobné prípady, či už v konaní o ochranu osobnosti, alebo v konaní o náhradu škody proti štátu, aká konkrétna výška nemajetkovej ujmy v peniazoch bola súdmi priznaná. Vzhľadom na uvedené prípady je žalobca toho názoru, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy v peniazoch je primeraná, lebo v prípade žalobcu došlo k oveľa závažnejšiemu zásahu do jeho osobnostných práv, než v iných prípadoch. Nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci bola znížená dôstojnosť a vážnosť žalobcu v značnej miere a jeho meno ostane navždy pošpinené. Trestné stíhanie žalobcovi spôsobilo negatívne následky vo všetkých oblastiach života, či už súkromného, verejného a pracovného. Na tieto skutočnosti žalobca navrhol vypočuť svedkov. Žalobca dodáva, že ak dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie, tak žalobcovi nevzniká procesná povinnosť preukazovať, že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. Každé trestné stíhanie a hrozba vysokého trestu zasahuje do práva na súkromie a práva na rodinný život. Žalobca si uplatňuje aj úrok z omeškania podľa , a to od 28.04.2017, teda dňom oznámenia, že žalovaný neuspokojí nárok na náhradu škody. Oznámenie žalovaného o neuspokojení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 28.04.2017. Výška úrokov z omeškania podľa Nariadenia vlády SR č. je o 8 % vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Dňa 28.04.2017 bola základná úroková sadzba ECP 0,00 %. Čiže žalobca žiada priznať úrok z omeškania vo výške 8 % z istiny ročne od 28.04.2017 do zaplatenia.

3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení k žalobe doložil: uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.01.2012, sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 20.01.2012, uznesenie ÚŠP zo dňa 07.03.2012, žiadosť o zastavenie trestného stíhania zo dňa 18.04.2012, žiadosť o zastavenie trestného stíhania zo dňa 11.06.2015, sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 23.01.2013, sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 08.11.2013, uznesenie ÚŠP zo dňa 09.05.2016, žiadosť zo dňa 20.09.2016, list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 22.11.2016, list Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.03.2017, list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 20.04.2017, článok „Megazáťah proti podnikateľom aj colníkom, obrali štát o desiatky miliónov“, článok „Štrnástich ľudí obvinili, že na daniach okrádali štát“ a článok pod názvom „Keď colníci netušia“. Zároveň predložil ako dôkaz rozhodnutie RCÚ Michalovce zo dňa

31.01.2012, rozhodnutie RCÚ Michalovce zo dňa 06.02.2012, ako aj dôkaz zo súdnej praxe č. 3/2010, (str. 26 až 27).

4. Žalobca spolu so žalobou predložil fotokópiu článkov: článok kauza - daňové úniky, keď colníci netušia, štát obťažoval exportéra čudným obvinením pre postupy, ktoré sa bežne využívajú, uverejnené v časopise Trend 05.07.2012. Článok uverejnený na portáli www.24hodina.sk <http://www.24hodina.sk>: 14 ľudí obvinili, že na daniach okrádali štát, uverejnené dňa 19.01.2012, vyšetrovateľ Úradu bola proti korupcii obvinil 14 osôb zo skrátenia dane a poistného, 7 z nich obvinili aj zo založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, druhú polovicu... Článok mega záťah proti podnikateľom aj colníkom: obrali štát o desiatky miliónov!, až 11 colníkov a 3 podnikateľov z Východného Slovenska dnes obvinili z obrovského daňového podvodu. Podľa polície mali obrať štát o viac než 22.000.000,- korún, článok uverejnený dňa 19.01.2012 na internetovom portáli www.topky.sk.

5. Žalovaná v zastúpení Generálnej prokuratúry sa k žalobe písomne vyjadrila v podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 27.12.2017, v ktorom poukázala najmä na tú skutočnosť, že žalobca v žalobe nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ""). -50, uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku vedenom pod sp. zn. zo dňa 30.07.2008 konštatoval, že: „ ... podľa názoru dovolacieho súdu nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vtedy, keď je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú vykonávané v medziach zákona, na tom sa nič nemení ani v prípade, ak by neskôr prípadne aj došlo k zastaveniu trestného stíhania voči tejto fyzickej osobe alebo k jej prepusteniu z väzby alebo k oslobodeniu spod obžaloby.“. Najvyšší súd Slovenskej republiky teda dospel k záveru, že orgány činné v trestnom konaní zákonným konaním v rámci trestného konania nemôžu neoprávnene zasiahnuť do osobnosti fyzickej osoby a teda fyzickej osobe následne ani nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, keďže nedošlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti. Do pozornosti súdu dávam i rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Lavrechov proti Českej republike zo dňa 20.06.2013, v ktorom sa uvádza, že „skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, samo o sebe neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné“. Obdobný právny názor prezentoval i Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp.zn. . Konštrukciu spočívajúcu v tom, že nezákonným je uznesenie o vznesení obvinenia s poukazom na to, že trestné stíhanie obvineného bolo zastavené alebo obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený a vzhľadom na zastavenie alebo oslobodenie je uznesenie o vznesení obvinenia nezákonným rozhodnutím nie je možné akceptovať a to najmä s prihliadnutím na to, že takáto konštrukcia nemá oporu v žiadnom ustanovení v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo, takúto konštrukciu a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. Absencia právnej úpravy tejto konštrukcie tzv. nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia v normatívnom texte nemá za následok medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale je vyjadrením vôle normotvorcu takúto konštrukciu ani neu Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.03.2012 sp.zn. vyplýva, že na to aby bolo rozhodnutie označené za nezákonné musí byť na to určeným procesným postupom zrušené. Totožná situácia je i v prejednávanej veci žalobcu O. C.. V rámci vykonaného trestného konania vedeného proti žalobcovi O. Gönczimu nebolo žiadne z rozhodnutí na to určeným procesným postupom zrušené. Z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I sp.zn. a Krajského súdu Bratislava sp. zn. taktiež nesporne vyplýva, že nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Civilné súdy majú zakaždým v konaniach o náhradu škody podľa skúmať, či došlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v orgánmi činnými v trestnom konaní. V predmetnom konaní k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo. Orgány činný v trestnom konaní v predmetnom trestnom konaní postupovali prísne v súlade s príslušným procesným predpisom

(), ktorý upravuje jednotlivé štádiá trestného konania a s tým súvisiace oprávnenia a povinnosti orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa PZ a prokurátora). Nevyhnutným je podotknúť, že v zmysle v súčasnosti platného a účinného vyšetrovateľ alebo poverený príslušník Policajného zboru nemá v prípade, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba ( ) inú zákonnú možnosť iba vydať uznesenie o vznesení obvinenia, pokiaľ sa nechce sám vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa v znení neskorších predpisov. Dôsledné vyšetrovanie vykonané vo verejnom záujme, v prípade dostatočne odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba, by nebolo možné vykonať bez predchádzajúceho vydania rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Takýto právny titul - nezákonné rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o vznesení obvinenia sa v nenachádza. V súvislosti s požadovanou výškou nemajetkovej ujmy (70.000,- €) poukazujem na , ktorý v ustanovuje „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.“ Týmto osobitným právnym predpisom je o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších právnych predpisov. v ustanovení upravuje maximálnu sumu odškodnenia. V súlade s citovaným ustanovením suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, čo v súčasnosti predstavuje sumu cca 21.750,- €. Citované ustanovenie je platné a účinné od 01.01.2013. Žalobný návrh žalobkyne bol na súd podaný dňa 06.10.2017 teda po nadobudnutí účinnosti citovaného znenia Obzvlášť s prihliadnutím na uvedené, sa má v predmetnej veci aplikovať citované znenie ustanovenia V súvislosti s aplikáciou ustanovenia je náležitým podotknúť, že absencia prechodných ustanovení v , ktorý novelizoval od 01.01.2013, nemôže mať za následok svojvoľné nerešpektovanie vôle zákonodarcu súdom pri vydaní rozhodnutia v čase účinnosti tejto novely, ktorá je pre rozhodovanie súdov o výškach náhrad nemajetkovej ujmy záväzná. potrebou proporcionality, nakoľko vzhľadom na vyvažovanie hodnôt, kde je hodnota ľudského života a zdravia tou najvyššiu, je neprimerané poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v rámci ochrany osobnosti vo výrazne vyššej sume, ako je najvyššia prípustná výška odškodnenia priznávaná obetiam násilnej kriminality. „Navrhované ustanovenie zavádza vzájomnú závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými činmi priznávaným podľa osobitného predpisu na jednej strane a výškou nemajetkovej ujmy priznanej na základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na strane druhej. Výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života, je možné považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by priznaná finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. zo dňa 27.04.2006). Zavedenie princípu primeranosti k iným formám finančných kompenzácii spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“ K potrebe akceptovať pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy limity stanovené judikatúrou ESĽP sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. z 27. júna 2013 uviedol: „V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).“ Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť skutočnosť, že nemajetková ujma v peniazoch sa v zmysle

ods. 2 uhrádza len vtedy, ak vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, pričom na určenie jej výšky je súčasne potrebné zohľadniť kritéria uvedené v ods. 3 daného zákona, a to osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Krajský súd v Košiciach v zrušujúcom uznesení zo dňa 28.12.2016 č.k. -406 na stranách 6 a 7 sa podrobne venuje nesprávnemu postupu prvostupňového súdu v obdobnej veci, keď žalobcovi priznal neprimerane vysokú výšku nemajetkovej ujmy. V odseku 25 predmetného uznesenia v druhej vete sa uvádza: „Odvolací súd je toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých by priznaná finančná náhrada, napríklad z konania o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli napríklad spôsobené telesnými zraneniami)“. Konkrétne v bode 89. uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.03.2017 sp.zn. odvolací súd poukazuje na potrebu prihliadať aj na výšku odškodnenia poskytovanú na základe iných hmotnoprávnych predpisov (uznesenie NS SR zo dňa 30.09.2013 sp.zn. ). Nemajetková ujma žalobcu totiž nie je väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia a alebo sexuálneho zneužívania. Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. zo dňa 28.02.2017 uviedol, že: „Tieto všeobecne (vopred dané) kritéria, ku ktorým sa prihliada pri stanovení toho, čo možno v individuálnom prípade považovať za adekvátne zadosťučinenie, súd pri stanovení formy či výšky zadosťučinenia musí konkretizovať, a to na podklade vykonaným dokazovaním zistených skutočností, z ktorých vychádzal pri ich kvantitatívnom posúdení a pri stanovení výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu a tak, aby bola primeraná a aby mohla plniť úlohu reparačnú, nielen symbolickú. Na tomto mieste je potrebné prisvedčiť žalovanej v tom, že táto náhrada nemôže byť ani neprimerane vysoká.“ Zároveň je nevyhnutným poukázať na to, že žalobca v žalobe dostatočným spôsobom nezdôvodnil opodstatnenosť výšky požadovanej nemajetkovej ujmy. Spôsob výpočtu požadovanej výšky nemajetkovej ujmy žalobcom je neznámy a nezdôvodnený. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam navrhujem žalobu vo vzťahu k Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v celom rozsahu zamietnuť. Žalovaná k svojmu vyjadreniu doložila fotokópie rozsudkov Okresného súdu Bratislava I, Okresného súdu Košice II, Krajského súdu v Košiciach, na ktoré poukazovala vo svojom vyjadrení.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril vo svojom podaní doručenom súdu dňa 29.01.2018, v ktorom opäť poukázal na to, že rozhodnutie o zastavení trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúce je ako skončilo trestné stíhanie. Súd, ktorý koná o náhrade škody je viazaný rozhodnutím o zastavení trestného stíhania. Vo vzťahu k namietanej výške náhrady škody žalobca uviedol, že nezákonné rozhodnutie bolo vydané pred účinnosťou novely (č. ) , pričom pred účinnosťou tejto novely zákon nestanovil pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy žiaden limit. Novela však neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia.

7. Žalovaná v podaní doručenom súdu dňa 19.02.2018 namietala, že nie je oprávnená v tomto súdnom konaní konať v mene Slovenskej republiky, a to s prihliadnutím na ustanovenie , Subjektom oprávneným zastupovať Slovenskú republiku podľa názoru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky má byť v tejto veci Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, keďže prokurátor síce zamietol sťažnosť podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia avšak nepodal v tejto trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, tým nebola splnená zákonodarcom predpokladaná kumulatívna podmienka upravená v (zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby), ktorá by mala za následok to, že v predmetnej veci v mene štátu by konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V predmetnej veci prokurátor nepodal obžalobu na príslušný súd ale sám zastavil trestné stíhanie obvineného.

8. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 07.12.2019 uviedol, že počas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 31.01.2012 bol mesačný plat žalobcu vo výške minimálnej mzdy zvýšený o 10 % z priznaného služobného platu za každú vyživovanú

osobu, čo je cca 327,20 €, o čom svedčí Rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 31.01.2012 ako aj výplatná páska žalobcu za mesiace február a marec 2012. Podľa tvrdenia žalobcu bol zastrašovaný, že skončil svoj kariérny postup v colnej správe, ďalej že bude odsúdený na 10 a viac rokov väzenia a bol nadriadeným nakoniec donútený, aby si sám podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru colníka, čo aj urobil. Dnes má žalobca výsluhový dôchodok vo výške 462,53 €, o čom svedčí Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo dňa 03.06.2014. V tomto rozhodnutí o výsluhovom dôchodku je uvedené, že doba trvania služobného pomeru žalobcu bola 22 rokov. Ak by žalobca slúžil v colnej správe ešte ďalšie 3 roky, tak každý rok by sa navýšil jeho výsluhový dôchodok o 3 %. No žalobca bol nútený odísť z colnej správy a tak jeho výsluhový dôchodok je do konca života skrátený. Z uvedeného považuje žalobca za zrejmé, že je dnes ukrátený na mesačnom príjme, lebo ak by nebol trestne stíhaný a donútený odísť z colnej správy, tak dodnes by bol colníkom a mal by plat minimálne 1.161,59 €, ktorý by bol ešte navýšený o valorizáciu. Čiže ide o rozdiel na plate vo výške 699,06 € (1.161,59 € - 462,53 € výsluhový dôchodok), čo ročne predstavuje stratu na plate vo výške 8.388,72 €. Žalobca ďalej uvádza, že v čase obvinenia t.j. dňa 16.01.2012 mal len 49 rokov. Dôchodkový vek 62 rokov by dosiahol v roku 2025, čiže stratu na príjme je podľa názoru žalobcu potrebné posudzovať za 13 rokov. Ak je ročná strata na príjme žalobcu 8.388,72 €, tak strata žalobcu na príjme za 13 rokov je 109.053,36 €. Žalobca uvádza, že v konaní sa nedomáha náhrady skutočnej škody ani ušlého zisku, ale náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na stratu na príjme, tiež na stratu na výške výsluhového dôchodku, ktorý závisí od dĺžky odpracovaných rokov musí súd podľa názoru žalobcu prihliadať v zmysle kritérií uvedených v Tým, že žalobca odišiel z colnej správy predčasne vo veku 49 rokov, tak má do konca života krátený výsluhový dôchodok. Keďže bol žalobca ukrátený na uvedených dávkach, je podľa jeho názoru logické, že sa mu zhoršila kvalita života a došlo k zásahu do jeho súkromného a rodinného života, čo mu spôsobilo negatívne následky, na ktoré súd má prihliadať podľa Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 70.000,- € preto žalobca považuje za primeranú. (č.l.430)

9. Žalobca k podaniu doložil: Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o výsluhovom dôchodku, výplatné pásky.

10. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, s obsahom predložených listinných dôkazov, výsluchom žalobcu a svedkov, s vyjadreniami a prednesmi sporových strán, a zistil nasledovný skutkový stav veci:

11. Vyšetrovateľ PPZ, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ, Košice, uznesením ČVS:PPZ-69/BPK-V-2011 zo dňa 16.01.2012 začal trestné stíhanie podľa a bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za pomoc k pokračovaciemu zločinu skrátenie dane a poistného podľa , k , , a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , , , . Spolu so žalobcom bolo stíhaných ďalších 13 osôb, z toho bolo stíhaných 7 osôb ktoré boli služobne zaradené ako colník na Pobočke colného úradu Terminál kombinovanej dopravy Dobrá., vrátane žalobcu.

12. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť zo dňa 20.01.2012 prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorej žalobca namietal, že colník svojim konaním neporušil žiadne interné ani všeobecné záväzné právne predpisy (č.l. 36)

13. Prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, v trestnej veci vedenej proti žalobcovi a ostatným obvineným stíhaným pre pokračovací zločin z krátenia dane a poistného a iné., sťažnosť žalobcu podanej voči uzneseniu vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii - Východ Košice zo dňa 16.01.2012, sp. zn. ČVS:PPZ-69/BPK-V-2011, ktorým bolo vznesené obvinenie, zamietla z dôvodu, že nebola dôvodná. (č.l. 41,89)

14. Žalobca listom zo dňa 18.04.2012 požiadal o zastavenie trestného stíhania, pričom poukázal na rozkaz prezidenta Finančnej správy č. 101/2012 zo dňa 16.04.2012, ktorý svedčí o nevine obvinených. (č.l.94)

15. Žalobca listom zo dňa 23.01.2013 označeným ako sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaný Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky žiadal o preskúmanie postupu policajta, pričom ďalej poukázal na svoju žiadosť o zastavenie trestného stíhania, ktorá bola doručená v tejto veci vyšetrovateľovi a na na nečinnosť vyšetrovateľa, pričom žalobca má za to, že dochádza k prieťahom v konaní, k šikanovaniu obvinených a k vzniku nevyčísliteľnej škody.

16. Listom zo dňa 11.06.2015 žalobca opäť požiadal o zastavenie trestného stíhania. Žalobca v žiadosti opäť poukázal na množstvo vykonaných dôkazov o trestnom konaní, ktoré poukazovali na tú skutočnosť, že colníci žiadne colné predpisy neporušili.

17. Prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnej veci, vedenej proti žalovanému ako obvinenému pre pomoc k pokračovaciemu zločinu skrátenie dane a poistného a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa uznesením zo dňa 09.05.2016 č. k. VII/1 Gv 20/16/1000-4 trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému a ostatným obvineným zastavila, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

18. Žalobca, pred podaním žaloby, podaním zo dňa 20.09.2016 požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená v trestnom konaní. Žalobca konštatoval, že mu ako poškodenému v trestnom konaní bola spôsobená škoda, ktorú kvalifikoval ako nemajetkovú ujmu. Škoda mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobca ako poškodený požadoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 70.000,- EUR (č.l. 148)

19. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky postúpila žiadosť žalobcu Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, a to z dôvodu príslušnosti a následne listom zo dňa 21.03.2017 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky opätovne postúpilo, resp. vrátilo žiadosť Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, a to ako orgánu príslušnému konať v mene Slovenskej republiky vo veci návrhu žiadateľa na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným orgánom, orgánom verejnej moci. Generálna prokuratúra listom zo dňa 20.04.2017 odpovedala žalobcovi na jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 20.09.2016, pričom konštatovala, že zákonné dôvody a zákonné podmienky na uspokojenie žalobcom uplatňovaného nároku nie sú dané a z toho dôvodu Generálna prokuratúra takto tento uplatňovaný nárok na náhradu škody neuspokojí. Žiadosť na náhradu škody nie je dôvodná, pretože nie je daný základ uplatňovaného nároku, ktorým by mala byť podľa žalobcovho vyjadrenia nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci - Uznesenie o vznesení obvinenia. Žiaden orgán činný v trestnom konaní totiž dosiaľ nezákonnosť tohto rozhodnutia nekonštatoval. Naopak, niet sporu o tom, že skutok sa stal a teda v danom čase bol dostatočne odôvodnený záver na postup podľa . Na základe uvedeného poukázal na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné v danom prípade považovať za nezákonné len z dôvodu, že žalobca nebol právoplatne odsúdený. Z toho dôvodu Generálna prokuratúra SR žiadosť ako nedôvodnú odmietla.

20. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu zo dňa 31.01.2012 bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby colníka, ktorým bol služobne zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii samotného colného referenta na pobočke Colného úradu Dobrá - terminál kombinovanej dopravy, a to z dôvodu, že žalobca sa stal dôvodne podozrivým, že spáchal trestný čin pomoci k pokračovaciemu zločinu skrátenia dane a poistného a zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, a to tak ako vyplýva z uznesenia ČVS:PPZ-69/BPK-V-2011 zo dňa 16.01.2012 a jeho ponechania vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. V odôvodnení rozhodnutia bolo okrem iného uvedené, že konanie menovaného colníka (špecifikované v uznesení ČVS:PPZ-69/BPK-V-2011 zo dňa 16.01.2012), u ktorého je dôvodné podozrenie, že ten naplnil znaky predmetných skutkových podstát trestného činu, hrubo odporuje povinnostiam colníka a tejto prísahe, a preto ponechanie menovaného colníka vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby, ktorý okrem iného treba vidieť aj v tom, aby bola štátna služba vykonávaná ľuďmi morálne spôsobilými a dodržiavajúcim služobnú prísahu ako základné pravidlo správania sa colníka. (č.l. 163)

21. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 06.02.2012 číslo. 6/2012-01010101 bol žalobca uvoľnený zo služobného pomeru colníka dňom 31.03.2012, a to na základe jeho žiadosti o uvoľnení zo služobnému pomeru, ktorú Colný úrad Michalovce obdržal dňa 18.01.2012.

22. Žalobca v konaní pred súdom vypovedal: V ten deň, keď sa to stalo bol v práci ešte s jedným kolegom, keď prišiel vedúci a povedal, že nech zavolá aj ostatných kolegov z partie, že príde riaditeľ a že chce robiť nejakú mimoriadnu schôdzku. Okolo ôsmej ráno prišiel riaditeľ a hovoril, že očakávajú nejakých policajtov, že my sme niečo tam spravili protizákonné. Došiel jeden pán policajt a oboznámil nás, že doniesol nám uznesenie, že sme obvinení z krátenia daní a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Žalobca po prečítaní hneď povedal policajtovi, že také čo tu píšete, že my to robíme protizákonne, tak takéto prípady máme tu minimálne 700, a pritom každý polrok prišla všelijaká kontrola, žiadne námietky nemali, že akým spôsobom pracujeme a každý druhý deň prišiel buď vedúci pobočky alebo jeho zástupca, prekontrolovali tie úlohy, čo sme urobili. Riaditeľ im povedal, že sú neschopní ľudia, že on nám už neverí, nech vyberieme dovolenku a pôjdeme domov. Zobrali od nás aj razítko, kľúče od miestnosti. Zátarasu dali na cestu, prišla colná stráž, zobrali archív ako nejaký odpad. Mladší Kolega, povedal, že toto ste robili tak statočne, hocaká kontrola keď prišla, tak oproti podpisu som odovzdal papiere. Potom žalobca išiel skôr domov okolo pol desiatej, zavolal som manželke, že či vie čo sa stalo, že prepustili ich z roboty. Išli domov, večer som nepozeral televízor, ja som si to ani nevedel predstaviť, že dajú to do televízie. Už v ten večer volal kamarát, že či videl Jojku. Keď si prečítal to uznesenie, čo tam bolo napísané, tak z toho bolo zrejmé, že takisto robili aj ich kolegovia aj tu v Haniske. Tak až do dnešného dňa som taký, že človek za celý život nepodnikal, lebo jedine žil pre colnicu. A potom zrazu prídu, že robili ste také a také veci. Boli sme tam štyria starší, tak sme tak rozhodli, lebo nám hovoril pán U., ako riaditeľ, že on už s nami naďalej nepočíta. Takže sme podali žiadosť do dôchodku, aby sme aspoň dostali ten dôchodok, lebo predtým som mal zárobok okolo tých 900 - 1.100,- EUR mesačne, podľa toho, že koľko dní som slúžil, cez sviatky, alebo tie príplatky aké boli. Odmeny som mal mesačne minimum 230,- EUR. Ja sa pýtam, že keď som mal také odmeny a nikto mi nič ani nepovedal, pán riaditeľ, aj pani námestníčka mesačne tam prišli na kontroly, a potom som sa dozvedel, keď som bol na výsluchu v Košiciach s pánom právnikom, že o čo sa jedná konkrétne. A tam v každom jednom prípade, čo sme kontrolovali tie kamióny, čo nám bolo povedané, že to bolo protizákonné, tam všade bola ako kontrola na druhý deň orazítkované s mojím vedúcim, alebo zástupcom, podľa toho, že kto slúžil. No a od tej doby som doma žil a aj teraz som nervózny z toho, že človek keď pôjde na colnicu, aby statočne pracoval. Od roku 1993, až dokonca som mal na starosti archív, tak nie za to mi dali, žeby som bol taký hlupák, nehovorím už na moju osobu, ale hovorím, že pre každého som bol taký a potom zrazu ma už nikto nechcel ani vidieť, ani bývalí kolegovia, spolu sme robili 15-20 rokov. Keď ma zbadali napríklad niekde v meste, lebo ja inak bývam v dedine, to je ešte horšie, lebo keby som tu býval v Košiciach, tak zatvorím dvere a nejako to prežijem. Lenže tam je to taká malá dedina, asi 1300 obyvateľov. Tam už žijem 30 rokov. A moja dedina neďaleko odkiaľ pochádzam, Strážne, tam je len 500 obyvateľov a každý o tom vedel, lebo naozaj ľudia čo robia, najmä v zime, pozerajú televízor. Jednoducho doma gazdujem, toto ma zničilo, aj manželka je trošku od tej doby, no ona mi verí, lenže svokrovci a moja mama a od tej doby nehovorím, že nerozprávame, ale to už nie je ono, lebo tie 4,5 alebo 5 rokov chodili sme do kostola do susednej dediny a tam tiež zrazu zbadáš, že na mňa pozerali, tak potom už chodila len manželka. Ja som nemohol preukázať, že som nevinný, to bolo tajné, bolo to pod policajným dozorom, nechcel som povedať ani tak, ani tak. Ja som vedel, že som nevinný, mal so to vravieť každému, že ja som nič nerobil? Robil som všetko podľa zákona. Blížila sa 50-tka tiež, žalobca pozval sesternicu, boli sme stále spolu pri oslavách ako rodina, takže mi povedala, že možno pôjde, že ešte porozpráva s bratom, že pôjdeme alebo nie. Nepovedala, že prečo, ale ja som vedel, že prečo asi, lebo jej brat žije tam v Strážnom. Taká zmena života ako som vtedy prežil, no teraz už pracujem ako doručovateľ, ale už sa neviem na prácu tak sústrediť ako predtým. Predtým som robil tak, že naozaj tam boli fofry, nie ako teraz tých pár kamiónov. Predtým sme robili statočne od rána do večera. Nikto nás nikdy ani neupozornil, že čo tu robíte protizákonne, nič všetko v poriadku a zrazu tak. Naozaj, to ani teraz neverím, že toto sa mohlo stať, Ten život je aj do dnešného dňa taký, že stratil som tých príbuzných a nikdy to nebude tak ako predtým. Ja nehovorím o tom, že čo som stratil finančne, to je už druhá vec, ale čo som mal tú veľkú rodinu. Ja som vedel pochopiť aj tých príbuzných, lebo jeden má za zaťa policajta, druhý bratranec bol pri hlave štátu ako strážnik, moja sesternica bola vedúca na daňovom úrade. Zas ďalšia sesternicina dcéra bola tam u nás na úrade, tiež ako v peknej funkcii. Ja som bol potom ako čiernym baranom. Mne nehovorili do očí, že áno, že sa bojíme s tebou s stretávať, ale ja som to pochopil, „že áno vy ste tam, ja som zatiaľ ten čierny baran.“ Každý vedel, že to nie takto funguje, lebo vtedy ešte oni boli deti, vtedy som slúžil tam, slúžil som na maďarských hraniciach a podľa predpisov. A potom zrazu ja som bol najhorší, nie len ja, ale siedmi, čiže ďalší kolegovia, čo sme tam boli. Takže hovorím, že aj do dnešného dňa sa rozprávame, ale to nie je ako predtým bolo a mám pritom veľkú rodinu a bývam v dedine. Ja tvrdím, že keby som bol tu v Košiciach, nikto ma nepozná, alebo ešte keby nebola televízia, druhá vec. Ešte som

nebol ani vypočutý a príde televízia, že akú mega kauzu sme tam urobili a každý vie, lebo my sme tam boli, nikto iný. Siedmi colníci sme tam boli, každý podnikateľ nás poznal, každý z okolia, tak poznali aj rodinu. Poštárka keď prišla, tak hneď bolo, že už zas máte, teraz z Pezinka, teraz odtiaľ, ta čo ste vy robili, tak som jej povedal, že čo Vás je do toho, keby som aj robil. A pritom sme spolu chodili do kostola. Žalobca pred obvinením v roku 2012 uviedol, že mal pekný život, má jedinú dcéru, žili so svokrovcami, žili perfektne. Nechodili do zahraničia, ale do Maďarska, tam mali príbuzných, popritom doma gazdoval, s rodinou sa stretávali minimálne týždenne. Bývajú v dedine, aj manželkina rodina, aj žalobcova rodina, tak príbuzní prišli. Buď boli meniny, alebo zabíjačka, potom bola párty, pečená slaninka, na zábavy sme chodili, lebo to bolo v dedine alebo po okolí. Potom (po obvinení) „som už mohol zbierať jablká sám“. Manželka neuverila, že bol vinný, ale pre svokru (s ktorú bývali v spoločnom dome) to bolo otázne, lebo to videla v televízii.... U nás sa hovorí, že keď sa niečo nestane, tak sa o tom nehovorí nič. Povedal som jej, že mama, tu si prečítajte, lebo pred dvomi rokmi keď som jej ukázal papiere, tak ona čo vie po slovensky, čo nevie, si prečítala, že som nevinný, ale potom sa spýtala - prečo to bolo, ako to mám vysvetliť? Keď odišiel z colnej správy mal 49 rokov. Prvý rok som nerobil nikde, až na druhý rok pracoval vo firme a potom tá firma skrachovala, bol zase nezamestnaný a asi pred troma rokmi začal robiť toho doručovateľa, ale je rád, že aspoň toto robí, lebo dostane tú minimálnu mzdu. Keby nebolo tejto trestnej kauzy, žalobca by neodišiel z colnej správy. Tu psychiku čo mám teraz to je niečo iné, ale keby som neprežíval to, čo som prežíval 4,5 roka, tak by to bolo iné. Túto trestnú vec zaregistroval v médiách, keď počul, že môže dostať 7 až 12 rokov, tak už toto bolo dosť a v druhom prípade 4 až 10 rokov. Žalobca mal skoro 50 a keď si predstavil, že pôjde do basy a potom pôjde v 70-tke domov. Tak to je na infarkt. V médiách žalobca nezaregistroval nič o tom, ako sa táto kauza skončila. Nikde nič o tom nepísali, ale predtým to bola mega kauza, aj na Jojke, aj na Markíze, aj v Trende to bolo písané. keď už človek stratí aj tých najbližších príbuzných, tak to už nie je ono.

23. Svedkyňa N. C. (manželka žalobcu) na pojednávaní dňa 25.10.2019 uviedla, že v deň keď sa to stalo, tak bola v práci a o tejto udalosti sa dozvedela od svojich kolegov. Potom zavolal manžel, bola z toho nervózna, lebo nevedela čo sa deje, jej kolegovia si šepkali za jej chrbtom na pracovisku. Potom večer jej manžel povedal, že čo sa stalo, že im vedenie neverilo. Svedkyňa uviedla, že ona svojho manžela pozná a vie žeby také veci neurobil. Bývajú spolu s mamou svedkyne, ktorá sa od tej doby zmenila. Nerozprávajú sa tak, ako sa rozprávali predtým. Kedysi v minulosti chodili spolu na výlety do Maďarska a už teraz spolu nechodievajú. Mama svedkyni počas trestného konania nadávala, že vidíš akého máš manžela, čo robil. Zmenil sa ich život so žalobcom, žalobca je psychicky zničený, stále na všetko zabúda. Keď manžel dostával doporučené listy, ktoré nosila poštárka, ktorá vedela odkiaľ sú tieto listy, tak sa svedkyňa hanbila pri ich preberaní. Poštárka sa pýtala, že či manžel je ešte stále doma, že toľko listov dostáva. Najhoršie bolo, keď došiel list označený slovom „väzba“, vtedy sa svedkyňa veľmi bála, že čo bude. Tiež, keď chodila svedkyňa do obchodu, stále počula otázky, že či manžel je ešte doma, že či ho ešte nevzali kukláči, lebo v tom čase už niektorých colníkov kukláči vzali. Svedkyňa uviedla, že pre čestného človeka je to šokujúce, že to sa nedá vyjadriť. Pred obvinením chodievali spolu na výlety, na narodeniny, meniny a Vianoce a od tej doby nechodievajú nikam. Stretávali sa s rodinou, ako aj s kolegami. Po ukončení trestného konania sa kontakty neobnovili, nechodia k príbuzným, vôbec sa nenavštevujú. Príbuzní sa nepýtali, ako skončila manželova trestná vec. Nevedia ako trestná vec skončila a neveria, že žalobca je nevinný. Aj vzťahy s matkou svedkyne už nie sú také ako predtým.

24. Svedok E. Y. na pojednávaní dňa 25.10.2019 uviedol, že so žalobcom je bratranec z druhého kolena, bývajú v jednej obci. Žalobca viedol usporiadaný život, bol obľúbený v rámci obce, no a keď sa to stalo, čo sa stalo tak sa aj svedok zamýšľal na tým, že či je to pravda alebo nie je to pravda. Bolo to veľmi medializované, takže skôr uveril tomu, že asi tam dačo mohlo byť. Žalobca sa stiahol, neukázal sa vôbec v dedine a aj rodinné vzťahy sa narušili. Pošuškávali sa také veci, že koľko nakradli. Odvtedy sa so žalobcom zdravia a keď sa stretnú, porozprávajú sa, ale navzájom sa nenavštevujú. Svedok uviedol, že počul, že žalobca sa dobrovoľne vzdal funkcie vo farskej rade a už ani do kostola nechodí. Ich obec nie je až taká veľká dedina, každý vie o každom všetko. Má vedomosť, že od toho času žalobca chodí už len do roboty a naspäť, v dedine sa veľmi neukáže. Žalobca so svojou rodinou boli veľmi obľúbení ľudia avšak od toho času sa veľmi neukazujú v dedine, lebo sa zrejme hanbia. Pred vznesením obvinenia sa stretávali takmer každý deň, bývali v jednej dedine, takže keď neboli v práci, tak sa stretli v obchode, stretávali sa na meniny, narodeniny a pod. Ich deti spolu chodili do školy. Po vznesení obvinenia si žalobca neprial, aby ich rušili, oni nevedeli, že či je to pravda alebo nie je, o ukončení prípadu sa nehovorilo. Svedok dôvodnosti trestného stíhania uveril,

lebo každým prípadom sa nezaoberá úrad špeciálneho prokurátora, musela to byť veľká vec. Napriek tomu, že žalobcu poznal, uveril, že spáchal skutky, kladené mu za vinu, aj kvôli medializácii celej veci. Po oslobodení žalobcu svoj názor na neho zmenil, ale stretávať sa už nestretávajú, lebo čo sa niekedy porušilo, ťažko sa napraví. Ani ostatní v dedine nemajú vedomosť o tom, že to bolo neoprávnené obvinenie. V dedine panuje všeobecná mienka, že všetci colníci sú podvodníci.

25. Svedok G. C. na pojednávaní konanom dňa 25.10.2019 uviedol, že je bývalým kolegom žalobcu, tiež colníkom, ktorý nebol obvinený v tejto veci. So žalobcom robili spolu, poznajú sa už 30 rokov. Svedok pozná žalobcu veľmi dobre, aj o tomto prípade počul tiež, že boli obvinení jeho bývalí kolegovia. Musel uveriť dôvodnosti trestného stíhania, lebo to bolo v správach a dokonca si myslí, že boli štrnásti obvinení v tomto prípade. So žalobcom bývajú neďaleko od seba na jednej ulici, ani nie kilometer. Začalo sa šuškať o tom, že čo sa tam deje, ľudia svedkovi vraveli, že aj ty si tam bol, vy ste tam brali úplatky alebo čo tam bolo. Bolo to veľmi nepríjemné, aj pre svedka. Vtedy bol svedok už v dôchodku, keď sa to stalo. Dôvodnosti trestného stíhania žalobcu uveril, lebo vecou sa zaoberala špeciálna prokuratúra. V roku 2011 mal žalobca dosť roboty brali ich ako jedných z najlepších tých pracovníkov a samozrejme vážili si ich. Robili tú prácu, aj žalobca tak, ako to mal a potom sa to zmenilo samozrejme. Svedok vyslovene uviedol, že žalobca mal dobrú povesť, bol obľúbený človek. Po začatí trestného stíhania sa už menej stretávali, menej sa rozprávali, ich vzájomný vzťah sa zmenil. Svedok nemá vedomosť o tom, že trestná vec žalobcu bola skončená. Podľa vedomostí svedka obvinení colníci nemali nárok na dovolenky a na kariérny postup.

26. Svedok Y. P. na pojednávaní konanom dňa 25.10.2019 uviedol, že žalobca pochádza z tej obce ako svedok. Poznajú sa asi 15 rokov. Svedok v roku 2006 začal pracovať v jednej špedičnej firme, ktorá sídlila v tej budove, kde aj Colný úrad. So žalobcom bol v dennom kontakte. Tešil sa, že pracuje s človekom, ktorého pozná, v jednej budove. Keď žalobca prišiel do Strážneho za rodičmi, tak stále sa zastavil na kávu a niekedy aj na obed. Keď mal svedok cestu okolo Veľkých Trakan, tak sa tiež zastavil u žalobcu, ale potom čo vypukol ten škandál, tak aj v obci nikto nechcel veriť tomu, že to žalobca spáchal, lebo aj v obci Strážne každý žalobcu tak poznal, že je dobrý človek, pracovitý, nikdy nikomu neublížil, ani svedok tomu nechcel prvýkrát veriť, že aj on je v tom a potom sa dozvedel z médií, lebo to bolo veľmi zmedializované, písalo sa o tom v novinách, bolo to aj v televízii, tak sa musel s tým zmieriť, že jeho najlepší kamarát sa dostal do takej situácie. V žalobcovi sa svedok sklamal, že on toto spáchal, tak aj to priateľstvo, kamarátstvo so žalobcom zanedbal a nechal ho za dverami. Dôvodnosti trestného stíhania žalobcu uveril kvôli medializácii a následný vzťah ku žalobcovi sa zmenil, prestali si telefonovať, ako aj stretávanie sa so žalobcom a s jeho rodinou sa ukončilo. Svedok sa so žalobcom už nechcel stretávať, nakoľko v jeho očiach už nebol taký človek, ako bol predtým. Aj kolegovia svedka, ktorí pracovali ako špeditéri, trestnému stíhaniu žalobcu začali veriť. Svedok nezaregistroval, ako celá trestná vec skončila. Žalobca mu nezavolal, že to nie je pravda. Do práce tí colníci, ktorí boli obvinení, prestali chodiť. Svedok už potom kontakt so žalobcom nevyhľadával, nechcel sa s ním už dostávať do kontaktu, lebo nechcel ani, aby niekto mal nejaké následky, že so žalobcom ešte komunikuje alebo niečo také.

27. Svedok X. Takáč na pojednávaní konanom dňa 06.12.2019 uviedol nasledovné: „So žalobcom sme boli kolegovia na pobočke Colného úradu Dobrá, keď sa to stalo, že ich obvinili. Bol som dokonca v ten deň v práci a viem okolnosti ohľadom toho, že boli obvinení z nekalých činností a boli postavení mimo službu. Pamätám sa, že pán Gönczi, keď v ten deň slúžil aj s druhým kolegom, takže som bol svedkom toho ako im boli odovzdané tieto obvinenia. Môžem povedať, že v mojom kariérnom pôsobení to bol neobyčajne dramatický deň, nakoľko každý si vie predstaviť ako sa môžu cítiť ľudia, ktorí sú obvinení. Všeobecne je u nás taká mienka, že na vnútrozemnej pobočke nezvyknú byť problémy s obvineniami, alebo nejaké problémy s podplácaním alebo niečo také, takže v podstate to bolo prekvapenie pre každého, že práve týchto kolegov obvinili. Chcem povedať, že boli duševne úplne zdrvení a prežívali veľmi ťažké chvíle. Okrem toho chcem všeobecne povedať, že žijeme na takom okolí, nie v meste, ale na dedine, v oblasti kde dokonca každý každého pozná, takže môžem dosvedčiť, že veľa ľudí tak ako z práce, aj z okolia, alebo aj zo spoločenského života sa rýchlo dozvedeli o týchto situáciách a podozrievali týchto mojich kolegov, že naozaj sa dopustili nejakého takéhoto konania. Samozrejme my sami sme tomu uverili. Z toho ako to bolo publikované v médiách si pamätám, že to bolo klasifikované ako zločin s vysokým únikom, viedla to špeciálna prokuratúra, takže naozaj aj my sme sa zľakli a uverili sme tomu, že ako sa mohli tohto dopustiť napriek tomu, že sme ich poznali, že sú ľudia naozaj svedomití.“ Svedok ďalej uviedol, že na osobách, ktoré navštevovali Colný úrad ako deklaranti videl, že tiež boli šokovaní a mal pocit, že uverili týmto veciam, však to bolo publikované v

rôznych médiách, aj na internete a keď si dobre pamätám, tak na druhý deň prišla aj televízia, takže to bolo ostro sledované. Charakter žalobcu svedok popísal tak, že žalobca ako aj ostatní kolegovia bol správny, svedomitý, čestný, ale výnimočne žalobcu svedok charakterizuje ako čestného človeka, ktorý by si nedopustil nejakým spôsobom niečoho, niekomu ublížiť alebo prijať alebo vyžiadať nejaký dar alebo hocičo, čoby mohlo ovplyvniť jeho prácu, neprijal by žiaden úplatok. Pred vznesením obvinenia svedok žalobcu považoval za čestného človeka, niekoľko rokov s ním pracoval v kolektíve. Na pobočke Colného úradu Dobrá ho považovali za čestného človeka a pokiaľ svedok vie, aj z verejného života od ľudí z tej obce kde on býva má vedomosť, že žalobca je veľmi nápomocný, má usporiadaný život a ľudia ho považujú za dobrého a čestného človeka. Po vznesení obvinenia sa názor svedka na žalobcu zmenil, chodil po Slovensku po colných správach a kolegovia si myslia, že tam dochádzalo k nejakým podvodom, ba dokonca každý sa pamätal na to, že to bolo výrazne publikované v médiách, ale už nikto sa nepamätal, či tu došlo k nejakému finále, či to bolo vyriešené, či boli pozbavení obvinenia, lebo sa to ťahalo dosť dlho. Verejná mienka v zbore je taká, že niečo tam museli urobiť a napriek tomu, že ich aj niektorí poznajú a vedia, že sú naozaj čestní, napriek tomu veľa kolegov je toho názoru, že sa museli dopustiť nejakej sprenevery. Svedok ďalej uvádza, že neveril tomu, že žalobca vzal úplatok, ale veril tomu, že žalobca spáchal trestný čin. Svedok ďalej popísal systém vzdelávania v colnej správe, ktoré je postupné, pričom na absolvovaní vzdelávania závisí platová trieda colníka a teda aj výška jeho platu. O tom, či colník bude vyslaný na ďalšie vzdelávanie rozhodujú nadriadení. Počas pozbavenia výkonu štátnej služby nie je colník vysielaný na ďalšie vzdelávanie, a teda aj po návrate na pracovisko v prípade oslobodenia stratí colník na mzde, ktorá mu nie je zvýšená kvôli neabsolvovaniu ďalšieho vzdelávania, na ktoré nie je vysielaný počas pozbavenia výkonu štátnej služby. Počas trestného stíhania je colník preradený na inú prácu, ak vôbec pracuje a nedostáva odmeny. Na otázku, či svedok zaregistroval ako skončila trestná vec žalobcu svedok uviedol, že veľmi dlho sa to ťahalo, ľudia už veľmi stratili záujem o to, toľko to sledovať a aj svedok sa to dozvedel len kvôli tomu, lebo sa spolu rozprávajú s pánom C., aj s ostatnými. Svedok ďalej uviedol, že veľa ľudí už aj v zbore, aj mimo colného zboru, to znamená verejnosť doposiaľ nemá o tom informáciu, že trestné stíhanie bolo zastavené, nakoľko sa to veľmi dlho ťahalo, ale rozhodne si pamätajú, že boli obvinení. Väčšina ľudí nevie o tom, že to bolo zastavené. Svedok ďalej uvádza, že má vedomosť o tom, že vznesenie obvinenia poznamenalo povesť žalobcu na verejnosti, bol to zlom v jeho živote a určite ponímanie na jeho česť to nechalo veľmi vážne dôsledky. Niektorí v dedine ho už tým pádom považujú niekedy aj za človeka, ktorý sa dopustil trestného činu. Pamätá si, že žalobca aj rozprával, že jeho susedia už prichádzali s takými informáciami z novín, že kde si dal 20 miliónov alebo neviem koľko, robili si zo žalobcu žarty, ale napätosť a proste ten problém tam pretrváva. Svedok vníma, že trestné stíhanie nechalo zásadný zlom na žalobcovi. Svedok sa so žalobcom menej stretával mimo Colného úradu. Žalobca po istom čase pracoval ako deklarant a z toho titulu sa stretávali niekoľkokrát do mesiaca. Vtedy si žalobca spomínal stále tie okolnosti zo svojho života, že má dcéru vysokoškoláčku, zdravotné problémy svojich rodičov, má výrazný výpadok príjmu, to znamená, že už museli vyžiť z jednej výplaty, že má finančné problémy. Svedok uviedol, že o trestnom stíhaní žalobcu informovali médiá, konkrétne televízne správy na televízii JOJ, na internete určite www.topky.sk <http://www.topky.sk>, denník Nový čas. Dôležité je, že v okolí svedka a žalobcu to vedel snáď každý, kto chodil na Colný úrad. To znamená, že deklarantská verejnosť to vedela úplne celá, kolegovia úplne všetci a čo sa týka okolia zo života svedka tak to vedeli tiež všetci. Každý o tom vedel, vedeli, že o aký problém sa jedná. Svedok nevedel uviesť, či bol žalobca menovaný menom a priezviskom, ale s najväčšou pravdepodobnosťou boli vymenovaní. Svedok uviedol, že zbor, verejnosť a jeho okolie vedeli, že o koho sa jedná.

28. Svedok I. U. na pojednávaní dňa 06.12.2019 uviedol, že v čase vznesenia obvinenia žalobcovi robil v Košiciach na Colnom generálnom úrade a v ten deň keď zobrali žalobcu z terminálu v Dobrej, bol na liečení v Košiciach v starej nemocnici, na rehabilitácii, volali mu kolegovia, že čo sa stalo. Zo začiatku tomu nechcel uveriť, ale postupne na druhý deň, čo si kúpil noviny, tak v Korzári, potom aj v televízii JOJ bolo uvedené, že colníci, organizovaná skupina, súkromníci aj z Košíc sa mali dopustiť trestného činu so škodou cca 22 - 23 miliónov na daňovom úniku. Vedel, že vec rieši Špecializovaný trestný súd, preto veci začal veriť, keďže tento súd berie len také závažné veci. Potom sa kolegov pýtal, že čo je s obvinenými a dozvedel sa, že majú pozastavenú činnosť, že sú odstavení, nechodia do práce. Žalobca robil na kriminálke, tak prerušil s nimi všetkými, ktorí tam boli, všetky kontakty, lebo vie z kriminálky ako sa robí, každému sa odpočúvajú telefóny a nechcel sebe ešte prihoršiť, že ho do toho namočia, lebo predtým svedok pracoval na tom istom úrade ako žalobca.

Pred obvinením žalobcu poznal ako seriózneho, normálneho človeka, ktorý svoju prácu vykonával poctivo, spravodlivo a podľa svojich schopností a vedomostí. Poznali sa dôverne 8 rokov, čo spolu robili a aj sa navštevovali. Zoznámili sa na pracovisku v Čiernej nad Tisou a odvtedy sme spolu robili v jednej partii. Žalobca bol jeho priateľ aj kolega. Spolu sa stretávali často, chodili spolu na výlety do Tatier, do Maďarska, ale potom čo svedok odišiel z Dobrej, žalobca nastúpil na jeho miesto, aj vtedy sa stretávali, ale už menej, lebo svedok bol pracovne viac vyťažený. Pokiaľ robili spolu, tak skoro týždenne sa stretávali ich rodiny. Podľa vyjadrenia svedka nielen žalobca, ale všetci, ktorí tam boli, mali dobré mená, ešte v decembri počul, že dostávali dobré odmeny, že sú vynikajúci colníci a zrazu nič, behom mesiaca boli hlúpi, debili, krátili dane, trestne stíhaní, vagabundi, a to sa rozprávalo nielen v Čiernej nad Tisou, ale aj v Košiciach. Čo sa týka ukončenia trestného stíhania žalobcu, tak niečo počul, že ich oslobodili, že sú nevinní, ale viac o tom nevie. Vie, že boli neprávom odstavení, ale že ako to skončilo to nevie. Po zastavení trestného stíhania na žalobcu zmenil názor v tom, že chodí do Dobrej na prejednávanie a sa stretáva so žalobcom, pozdraví sa mu a tým sa to skončilo, lebo nechce byť s ním ešte v tom namočený. Rodiny sa od tej doby nestretávajú. Po vznesení obvinenia nemajú colníci na nič nárok, majú všetko pozastavené, pokiaľ nemajú čistý register, takže nemôžu dostávať odmeny, nemôžu byť vyslaní na služobné cesty, nemôžu byť povýšení, môžu len akurát chodiť do roboty a sú prísnejšie sledovaní, že kedy sa dopustia ďalšieho porušenia pracovnej disciplíny, aby ich mohli prepustiť. Po vznesení obvinenia sa postoj svedka k žalobcovi zmenil, lebo svedok už skôr odišiel robiť na kabínový terminál Dobrá. Žalobca robil v Čiernej nad Tisou, svedok tam už s ním nerobil. Potom, čo svedok začal pracovať na Kriminálnom úrade v Košiciach, so žalobcom sa už menej stretávali a keď vypukla táto aféra a medzi nimi bol aj žalobca, zo začiatku tomu nechcel veriť a keď sa to takto rozširovalo po celom okolí, tak tomu začal veriť a prestal s ním komunikovať, aj z mobilu vymazal žalobcove telefónne číslo, všetko. Teraz žiadne kontakty nemajú, len keď sa niekde stretnú, tak z núdze ho pozdraví, že ahoj. Svedok ďalej uviedol, že sa bál toho, že udržiava s obvineným žalobcom kontakty, vie ako to je, robí na kriminálke a nechcel si robiť problémy, ani svojej rodine. Radšej sa im vyhýbal, lebo čo Špecializovaný súd berie, je to vážne, a preto nechcel mať žiadne problémy.

29. Svedok Z. L. na pojednávaní dňa 06.12.2019 uviedol, že so žalobcom boli v mladosti kamaráti a bývajú v rovnakej dedine. Čo sa týka trestného stíhania žalobcu vie o tom, lebo to bolo v médiách, v správach. Vnímali to tak, že boli sklamaní, nepoznali ho tak, žeby sa dopustil trestného činu, no ale keď už to bolo tak verejne komunikované a potom to zobrala do ruky prokuratúra, tak museli uveriť a aj uverili, že sa zaplietol do tohto trestného činu alebo do toho problému s viacerými kolegami. Pred vznesením obvinenia žalobcovi mal svedok so žalobcom veľmi dobrý vzťah, často sa stretávali, týždenne určite, skoro každý deň, lebo prakticky jeho rodina, svedkov otec a svokor žalobcu boli veľmi dobrí kamaráti, kým ešte žili. Žalobca mal podľa vyjadrenia svedka veľmi dobrú povesť, s každým vychádzal veľmi dobre, keď vedel tak pomáhal aj svedkovi, na jar spolu ostrihávali stromy v záhrade, mali veľmi dobré vzťahy pred tým skutkom. Od vznesenia obvinenia žalobcu už vzájomný kontakt bol veľmi zriedkavý. Svedok aj s ostatnými kamarátmi rozoberali, že čo sa stalo, mali za to, že určite je v tom niečo, keď už ho obžalovali, a vedie sa voči nemu trestné stíhanie. To, že žalobca mal spáchať skutok mu kladený za vinu, sa svedkovi zdalo dôvodné aj preto, lebo nebol to iba on sám, boli v tom viacerí, takže nebol dôvod na to, aby neuveril. Svedok sa následne so žalobcom prakticky nestretával, nevyhľadával spoločnosť žalobcu, prakticky spolu už skončili. Skutočnosť, že žalobca bol oslobodený až tak nevnímal, vie, že žalobca oslobodený bol, že sa to skončilo. Vzájomné vzťahy sa však už neobnovili, svedok doslovne povedal: „keď už oheň raz vychladne, tak už je to ťažko zase obnoviť.“ Ostatné reakcie obyvateľov obce Veľké Trakany, ktoré majú asi 1200 obyvateľov, boli také, že dôvodnosti trestného stíhania žalobcu verili, lebo keď si sadli do pohostinstva, počul aj ostatných z dediny, že dôvodnosti trestného stíhania žalobcu uverili. Teraz na povesti žalobcu ostáva, že spravili nejaký podvod a toto je na jeho mene. Svedok pracuje ako špeditér, takže vie, že čo tam bolo a kto tam bol.

29. Súd uvedený skutkový stav právne posúdil:

30. V zmysle článku 46 ods. 3 Ústavného „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“

31. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len ),

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

32. Podľa § 3 ods. 2 cit. Zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

33. Podľa , , , ( v znení ), vo veci náhrady škody ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu:

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1) 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, 2)

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora,

f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

34. Podľa , , ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť () príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

35. Podľa , právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

36. Podľa , , (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (2) Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

37. Podľa , , (1) Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "") s príslušným orgánom podľa a 11. (2) Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

38. Podľa , zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

39. Podľa , ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

40. Podľa , uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

41. Podľa , v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

42. Podľa , výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

43. Podľa , zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

44. Súd mal za to, že najprv bolo potrebné sa vysporiadať s námietkou žalovanej zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR, vo vzťahu k otázke príslušnosti orgánu štátu, t.j. ktorý orgán má/mal konať v mene štátu vo veci náhrady škody. Podľa názoru Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky subjektom oprávneným zastupovať Slovenskú republiku má byť v tejto veci Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, keďže prokurátor síce zamietol sťažnosť podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia avšak nepodal v tejto trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, tým nebola splnená zákonodarcom predpokladaná kumulatívna podmienka upravená v (zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby), ktorá by mala za následok to, že v predmetnej veci v mene štátu by konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V predmetnej veci prokurátor nepodal obžalobu na príslušný súd ale sám zastavil trestné stíhanie obvineného.

45. Súd, vychádzajúc z postupu orgánov činných v trestnom konaní v tejto trestnej veci a poukazujúc na úpravu , dospel k záveru, že príslušným orgánom, ktorý má konať v mene štátu je Generálna prokuratúra SR. V danom prípade žalobca odvodzoval svoj nárok od skutočnosti, že uznesenie o vznesení obvinenia sa ukázalo ako nezákonné. Nejde však o prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu ani o prípad, že vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora; v takomto prípade by bolo príslušným orgánom Ministerstvo vnútra SR. Naopak, v tomto prípade okresný prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania a nepodal obžalobu, čím neboli splnené podmienky definované v ust. citovaného zákona a je zrejmé, že orgánom konajúcim v mene štátu je Generálna prokuratúra SR.

46. Predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 70 000 Eur, spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím - uznesením vyšetrovateľa PPZ, Úradu boja proti korupcii, zo dňa 16.01.2012, ČVS: PPZ-69/BPK-V-2012, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu a žalobca bol obvinený za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , , ďalej skrátenie dane a poistného podľa , , .

47. V konaní nebolo sporné, že voči žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa PPZ, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ, Košice, uznesením ČVS:PPZ-69/BPK-V-2011 zo dňa 16.01.2012 začaté trestné stíhanie podľa a vznesené obvinenie za pomoc k pokračovaciemu zločinu skrátenie dane a poistného podľa , k , , a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa , , , , . Za spáchanie uvedených trestných činov zákon stanovuje trestnú sadzbu 10, resp. až 12 rokov odňatia slobody. Ak by žalobca bol uznaný vinným, uloženie podmienečného trestu odňatia slobody by neprichádzalo do úvahy. Spolu so žalobcom bolo stíhaných ďalších 13 osôb, z toho bolo stíhaných 7 osôb ktoré boli služobne zaradené ako colník na Pobočke colného úradu Terminál kombinovanej dopravy Dobrá., vrátane žalobcu. Voči predmetnému uzneseniu žalobca podal dňa 20.01.2012 sťažnosť, v ktorej namietal, že svojím konaním ako colník, neporušil žiadne interné ani všeobecné záväzné právne predpisy. Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov sťažnosť žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca opakovane žiadal o zastavenie trestného stíhania, pričom poukazoval na množstvo vykonaných dôkazov v trestnom konaní, ktoré poukazovali na tú skutočnosť, že colníci žiadne colné predpisy neporušili. Prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v tejto trestnej veci, napokon uznesením zo dňa 09.05.2016 č. k. VII/1 Gv 20/16/1000-4 trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému a ostatným obvineným zastavila, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca, pred podaním žaloby, podaním zo dňa 20.09.2016 požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená v trestnom konaní, pričom mu nebolo vyhovené a jeho žiadosť bola zamietnutá.

48. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

49. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené. Predmetné uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené. Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že zastavenie trestného stíhania má z hľadiska ustanovenia rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Je potrebné vziať do úvahy, že po zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo, resp. objektívne nemohlo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania. Súd konštatuje, že v danom prípade je splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu za škodu.

50. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby, prípadne uznesením o zastavení trestného stíhania, je treba hľadať nielen v ustanovení článku 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods. 1 , teda v princípoch materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť zodpovednosť za nezákonné konanie svojich orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je isto povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, pokiaľ sa neskôr ukáže nielen ako nezákonný, ale tiež v prípade, keď bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený. Ako už Ústavný súd Českej republiky v minulosti judikoval každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, ktorého je síce do okamžiku právnej moci meritórneho rozhodnutia potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného (nález , N 67/36). Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života

jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým viac, pokiaľ sa jedná o obvinenie (nepravdivé) čo je právoplatne potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu, podľa ktorého sa skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný nestal, prípadne nebol trestným činom. V náleze sp. zn. Ústavný súd Českej republiky vychádzal z presvedčenia, že samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať dokonca vznik nemateriálnej ujmy. Tým viac je štát povinný reparovať materiálnu škodu, ktorá v súvislosti s trestným stíhaním jednotlivca vznikla. Z hľadiska vyššie uvedeného nie je možné akceptovať názor, podľa ktorého je daná zodpovednosť štátu za škodu iba v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť a nie aj v prípade oslobodenia spod obžaloby. Takýto výklad je formalistickým výkladom, príliš reštriktívnym a ústavne nekonformným ,keďže uprednostňuje formu vyslovenia “nezákonnosti trestného stíhania“ a neberie do úvahy, že z hľadiska vyššie uvedených zásahov do osobnej a súkromnej sféry jednotlivca sú tieto formy vyslovenia “nezákonnosti trestného stíhania“ celkom irelevantné. Systematickým a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 8 uvedeného zákona treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (viď rozh. NS SR sp. zn. a ), a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Súd sa teda stotožnil s argumentáciou žalobcu, že neobstojí tvrdenie žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno vnímať ako nezákonné, lebo nebolo zrušené, pričom súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu, ktorý ustálil, že v takýchto prípadoch je rozhodujúci konečný výsledok trestného konania.

51. Podstata nároku na náhradu škody sa v tomto prípade viaže na samotný výsledok trestného stíhania. V prípade, že voči žalobcovi bolo zastavené trestné stíhanie, súdna judikatúra má za to, že „ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov (ako napr. vopred prerokovaný nárok na náhradu škody písomne podanou ), zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu sp. ). Rovnaké stanovisko vyjadril aj Najvyšší súd SR, v Uznesení sp. zn.: : „Ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prihliadnuť, že štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.“

52. Zodpovednosť štátu za škodu je objektívnou zodpovednosťou a to bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na kumulatívnom splnení troch podmienok a to porušenia právnej povinnosti (nezákonnosť), vzniku škody a príčinnej súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody. Súd vychádzal z predpokladu, že ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, čo sa prejavilo buď zastavením trestného stíhania, postúpením veci na prejednanie priestupku alebo oslobodením obvineného spod obžaloby, má to rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Súd konštatuje, že ak by akceptoval názor, že zodpovednosť štátu za škodu by bola daná iba v prípade zrušenia uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť, išlo by o výklad formalistický, reštriktívny a ústavne nekonformný, nakoľko už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolávať vznik majetkovej škody i nemateriálnej ujmy. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších predpokladov zásadne právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej vydaním uznesením o vznesení obvinenia voči jeho osobe.

53. Právo na poskytnutie nároku na náhradu ujmy majetkovej či nemajetkovej, spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu a iného orgánu štátu je dané priamo ústavnoprávnou úpravou podľa SR.

54. V zmysle ustanovenia článku 46 ods. 3 SR „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená ne o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

55. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného (nesúvisí so znížením majetku alebo jeho nezvýšením, ak sa zvýšenie predpokladalo) a nárok na jej odškodnenie nezávisí od toho, či vznikne alebo nevznikne škoda v podobe majetkovej ujmy. U každého z týchto nárokov sa iným spôsobom určuje jej rozsah (u majetkovej ujmy sa uhrádza skutočná škoda, ušlý zisk, odškodniteľná ujma na zdraví).

56. V prípade Zákona o zodpovednosti za škodu, tento priznáva popri skutočnej škode a ušlom zisku aj náhradu nemajetkovej ujmy (ust. § 17 ods. 2 tohto Zákona). Najvyšší súd SR svojím Rozsudkom zo dňa 12.12.2012, sp. zn.: rozhodol: „Nemožno akceptovať názor, podľa ktorého treba rozlišovať nezákonnosť uznesenia pre účely náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Koncepcia a zmysel všetkých ustanovení určitého zákona musia byť totiž rovnaké a nemožno ich rozdeľovať podľa povahy uplatneného nároku.“

57. Nemajetková ujma podľa názoru súdu predstavuje zásah do práva na ochranu súkromia a rodinného života, právo na ničím nerušené spolužitie s inými osobami (najmä rodinnými príslušníkmi). Neoprávneným zásahom do rodinného a súkromného života žalobcu (ako jednotlivca) došlo aj k neoprávnenému zásahu aj do rodinného a súkromného života ostatných členov rodiny žalobcu.

58. „Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne.“ (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.05.2013, sp. zn.: ).

59. Vzhľadom k doteraz uvedenému, preto k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musia byť naplnené: a) samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak b) nezákonné rozhodnutie ako zásah, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite c) zásah musí byť neoprávnený d) príčinná súvislosť

60. Náhrada nemajetkovej ujmy je prípustná v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (v tomto prípade aj vedením trestného stíhania, nakoľko vydanie nezákonného rozhodnutia s týmto nevyhnutne súvisí). K tomuto súčasne dospel Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 12.12.2012, sp. zn.: ktorým uviedol: „Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 citovaného zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti a podobne (pozri aj R21/1995).“

61. Každé trestné konanie negatívnym spôsobom vplýva na osobný život poškodeného. Už samotný fakt trestného stíhania (bez ohľadu na obmedzenie osobnej slobody), je pre každú osobu záťažou, ktorá výrazným spôsobom zasahuje do jeho súkromného, osobného, pracovného života, a to tým viac, ak ide o konanie, ktoré bolo založené na nepravdivom (nesprávnom) obvinení. Takto vzniknutú ujmu nemožno v demokratickej spoločnosti rešpektujúcej princípy spravodlivosti považovať za napravenú len ukončením tohto nezákonného zásahu, s následným konštatovaním, že došlo k omylu v postupe orgánu štátu.

62. Žalobca tvrdí, že nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a nezákonným vedeným trestného stíhania mu bola spôsobená nemajetková ujma, ktorú nie je možné uspokojiť inak, ako priznaním náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nemajetková ujma má spočívať v poškodení jeho povesti, dobrého mena, v narušení rodinných, priateľských vzťahov, v strate zamestnania, ktoré vykonával rád.

63. Žalovaná tvrdenie žalobcu, že sa mu od štátu nedostalo žiadneho odškodnenia za nezákonne vedené trestné stíhanie nepoprela. Zo strany štátu sa nikto žalobcovi za bezdôvodne vedené trestné stíhanie neospravedlnil. Súd je toho názoru, že zastavenie trestného stíhania po vyše štvorročnom trestnom stíhaní nie je dostatočným zadosťučinením pre žalobcu a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcovi vznikol.

64. Vzhľadom na následky, ktoré utrpel žalobca a ktoré do dnešného dňa pretrvávajú samotné konštatovanie porušenie práva tak stráca zmysel a nebolo by pre žalobcu dostatočným zadosťučinením. Súd v tomto smere poukazuje najmä na výšku trestu, ktorá žalobcovi hrozila za skutok, kladený mu za vinu (12 rokov), na dĺžku trestného konania (4 roky a 4 mesiace) a na následky, ktoré trestné konanie zanechalo na vzťahoch žalobcu s rodinou a širším okolím.

65. Samotný žalovaný súčasne nepriznal žiadnu zodpovednosť v rámci predbežného prejednania nároku, čo svedčí o tom, že tento nemá záujem na náprave stavu, ktorý spôsobil. Prežité útrapy, vynaložené úsilie a narušenie rodinných väzieb sú nepochybne závažnejším zásahom do integrity žalobcu, konštatovanie porušenia práva tak nie je spôsobilé taký závažný zásah do práv žalobcu žiadnym spôsobom vyvážiť a to ani len sčasti. Neoprávnené trestné stíhanie tak negatívne neobmedzuje len žalobcu ale aj ďalšie osoby, čím sa znásobuje negatívny dôsledok tohto neoprávneného trestného stíhania. Konštatovanie porušenia práva tak preto ničím neodstráni ani negatívne dôsledky, ktorými trpeli blízke osoba žalobcu. Žalobca trpel už samotnou skutočnosťou, že mu bolo vznesené obvinenie, priatelia a známi sa mu vyhýbali, považovali ho za zločinca. Skutočnosť, že sa voči žalobcovi viedlo nedôvodné trestné stíhanie, na ňom zanechalo následky, mal finančné a rodinné problémy, prišiel o prácu, ktorú vykonával viac ako 20 rokov, bola poškodená jeho povesť v malej obci, kde žil. Žalobca mal teda vážne problémy v osobnom a profesionálnom živote, ktoré pramenili v nezákonnom trestnom stíhaní jeho osoby. Uvedené útrapy sa preniesli aj na žalobcovu manželku. Uvedené skutočnosti súd objektivizoval jednak výsluchom žalobcu a jeho manželky, ale aj svedkov E. Y., G. C., Y. P., X. X., I. U., Z. L.. Súd nemal dôvod týmto svedkom neveriť a ich výpovede dostatočne preukazujú rozsah a závažnosť zásahu štátu a nezákonného trestného stíhania do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Osobitne čo sa týka rozsahu narušenia vzájomných väzieb s okolím súd poukazuje na výpoveď svedka I. U., z ktorého je zrejmé, že v čase vznesenia obvinenia pracoval na kriminálke v Košiciach, pričom žalobcu poznal ako čestného človeka, napriek tomu dôvodnosti trestného stíhania žalobcu uveril a aj po zastavení trestného stíhania s ním nechce nič mať, iba sa oficiálne pozdravia. Ide pritom o človeka, ktorému ako človekovi, ktorý pracuje v oblasti polície a vyšetrovania musia byť zrejmé dôsledky zastavenia trestného stíhania, a teda skutočnosť, že žalobca je nevinný. Ani nevina žalobcu však svedka neprimäla obnoviť vzájomné vzťahy s obvineným, v takom rozsahu ako pred vznesením obvinenia.

66. Predmetným trestným stíhaním bola výrazným spôsobom znížená ľudská dôstojnosť žalobcu v spoločnosti. Ľudská dôstojnosť je pritom najvyššou hodnotou v základoch celého systému práva i ústavného poriadku a je možné ho považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami, je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

67. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, súd pri určovaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia postupoval podľa ustanovenia S

68. Výšku nemajetkovej ujmy upravuje ust. § 17 ods. 3 Zákona o náhrade za škodu, v zmysle ktorého: Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

69. Súd poukazuje na to, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením, hoci bolo predpokladané), a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania, resp. trestného stíhania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná kompenzácia je v zákone označená za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, t. j. keď dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie porušenia práva. Vo všeobecnosti pod nemajetkovou ujmou je možné s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov rozumieť psychické útrapy, poníženie alebo inú citovú ujmu, ktorú poškodená osoba utrpela v dôsledku trestného stíhania. Právo domáhať sa takejto náhrady sa priznáva každému, komu škoda alebo ujma vznikla ako dôsledok nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci alebo ako dôsledok nesprávneho úradného postupu takéhoto orgánu. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti alebo do práva na súkromie, pričom tento negatívny následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 28.11.2017).

70. V prípadoch rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy je podľa názoru Ústavného súdu SR(sp. zn. ) potrebné zohľadniť jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky v osobnostnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti.

71. V rozhodnutí zo 7. augusta 2018 sp. zn. Najvyšší súd SR pri riešení predmetnej otázky poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo).

72. ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

73. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. konštatoval, že aj keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúc sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli (dokonca) k bezdôvodnému obohacovaniu sa.

74. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby, pričom výšku určuje súd s prihliadnutím na závažnosť spôsobenej ujmy.

75. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie.

76. Súd vykonal žalobcom navrhnuté dôkazy na potvrdenie ním uvádzaných skutočností, týkajúcich sa tohto nároku.

77. Moderná európska judikatúra povinnosť dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ), lebo trendom sa stáva skutočnosť, že nemajetková ujma vzniknutá už samotným porušením, resp. zásahom do oblasti práv a slobôd každého človeka. Preto nie je potrebné demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť človeka v očiach iných. Takýto prístup označuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický (porov.: rozhodnutie ESĽP vo veci Danev c. Bulharsko z 2.9.2010, sťažnosť číslo 9 411/05,§ 5).

78. Z vykonaného dokazovania, z výpovedí žalobcu, svedkov, mal súd prvej inštancie za preukázané, že v živote žalobcu došlo k závažným následkom, a to z dôvodu, že trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný, rodinný stav žalobcu, jeho blízkych ale aj jeho profesijný život, a v konečnom dôsledku trestné stíhanie viedlo aj k tomu, že žalobca rozviazal služobný pomer. Súd uvedené vyvodzuje z časovej súvislosti medzi vydaním Rozhodnutia riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 31.01.2012 o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby colníka (žalobcu) na základe vznesenia obvinenia žalobcovi zo dňa 16.01.2012 a medzi Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 06.02.2012 o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru colníka na základe žiadosti žalobcu zo dňa 18.01.2012. Súd je toho názoru, že ak by žalobcovi nebolo dňa 16.01.2012 vznesené obvinenie, nebol by dňa 18.01.2012 požiadal o uvoľnenie zo štátnej služby, a teda medzi vznesením obvinenia žalobcovi a podaním žiadosti o uvoľnenie zo štátnej služby existuje vecná a príčinná súvislosť s prebiehajúcim trestným stíhaním žalobcu.

79. Je nepochybné, že z dôvodu začatia trestného stíhania resp. v priamej súvislosti s ním sa žalobcovi zmenil spoločenský a pracovný život. K zásahu do práv žalobcu došlo nepochybne v jeho osobnom a rodinnom živote, v okruhu susedov, priateľov a rodinných známych.

80. Počas doby trestného stíhania takmer 4 roky a 4 mesiace, je zrejmé, že sa žalobca musel zúčastňovať na úkonoch v prípravnom konaní, výsluchoch pred vyšetrovateľom, ktoré spolu s hrozbou vysokého trestu nepochybne negatívne pôsobili na jeho psychický stav. Žalobca bol stíhaný pre závažný trestný čin, za spáchanie ktorého bolo možné uložiť trest odňatia slobody na dobu 7 až 12 rokov. Trestné stíhanie zasiahlo žalobcu vo všetkých sférach jeho života a v dôsledku čoho nastali u neho následky a problémy, s ktorými sa nedokáže definitívne vysporiadať (tak ako to súd postrehol počas jeho výpovede), zaťažuje ho pocit nespravodlivosti, krivdy, či nedôvery, ktoré nevymizli ani zastavením trestného stíhania. Žalobca bol podľa výpovedí svedkov, pred vznesením obvinenia váženým a poctivým občanom, žijúcim čestným a usporiadaným spôsobom života na vidieku, avšak po vznesení obvinenia zmenili ľudia pohľad na žalobcu, prestali mu veriť, bola narušená jeho povesť a dobré meno. Na žalobcu ťaživo doliehali reakcie známych, susedov, spoluveriacich v kostole, aj doručovanie rozhodnutí a súvisiacej korešpondencie či fakt, že trestné stíhanie trvalo neúmerne dlhú dobu. V čase vznesenia obvinenia mal žalobca mal 49 rokov. U žalobcu trestné stíhanie prebiehalo v období stredného veku, keď v pozícii colníka odpracoval 22 rokov, bol pred dovŕšením 50, kedy mal vybudované meno, povesť podľa hodnotení kolegov mal vybudované dobré meno, povesť spoľahlivého a poctivého človeka a

v tomto období prišiel o prácu, stály príjem ako aj o dobrú povesť, čím prišli reálne vážne obavy o budúcnosť, obavy či si nájde vhodnú prácu, pocit, že dosiaľ vynaložené roky v práci v štátnej službe (22 rokov) vyšli úplne navnivoč. Nikdy predtým ani potom nemal skúsenosť a nebol konfrontovaný s trestným obvinením a stíhaním, preto nevedel, čo môže očakávať od tejto situácie. Počas obdobia trestného stíhania nemohol žalobca plnohodnotne žiť, venovať sa spoločenskému a rodinnému životu (známy a rodina sa mu vyhýbali, bola narušená ich dôvera), tak ako bol dovtedy zvyknutý, nemohol vykonávať zamestnanie, ktoré dovtedy vykonával 22 rokov. Súd má za to, že žalobca v konaní preukázal, že trestné stíhanie zasiahlo do mena a morálnej integrity žalobcu. Trestným stíhaním utrpela povesť žalobcu. Zo strany okolia, rodiny a priateľov, známych či tretích osôb musel žalobca čeliť negatívnym poznámkam, vyjadreniam a prejavom, okolie sa k nemu správalo so zvýšenou opatrnosťou. Ujmu, ktorú pocítil žalobca v dôsledku nezákonného trestného stíhania by ako ujmu pociťoval každý. Súd prihliadol na uvedené skutočnosti pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pri určení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súd vzal do úvahy aj dĺžku trestného konania (takmer 4 roky a 4 mesiace), počas tohto obdobia žil žalobca v neistote a povahu trestnej veci (hrozba nepodmienečného trestu odňatia slobody v trestnej sadzbe od 7 do 12 rokov), ako aj tú skutočnosť, že osobná sloboda žalobcu počas trestného stíhania nebola obmedzená.

81. Ďalšou veľmi významnou skutočnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila následky súvisiace s trestným stíhaním, bola medializácia celého prípadu, čo má súd preukázané z výpovedí žalobcu a svedkov ako aj z listinných dôkazov doložených žalobcom (mediálne články). Konanie žalobcu a ostatných obvinených bolo v médiách opísané v podstate ako nesporná vec, t.j. že pripravili štát o 22 miliónov eur. Z uvedeného je zrejmé, že spôsob a forma medializácie nepochybne prispeli k tomu, že verejnosť vnímala tieto informácie ako dôveryhodné a zaručené.

82. V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie takmer 4 roky a 4 mesiace trestné stíhanie, kedy je takáto osoba vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní(ako osoba podozrivá a obvinená), toto sa skončí zastavením trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa nestal, že osoba skutok nespáchala, prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy. Miera, ktorou bola znížená ľudská dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, je preukázaná výpoveďami svedkov a listinnými dôkazmi, najmä Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu zo dňa 31.01.2012, ktorým bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby colníka, Uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 16.01.2012, sťažnosťou proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 20.01.2012, Uznesením ÚŠP zo dňa 07.03.2012, o zastavenie trestného stíhania zo dňa 18.04.2012, o zastavenie trestného stíhania zo dňa 11.06.2015, Sťažnosťou na prieťahy v konaní zo dňa 23.01.2013, Sťažnosťou na prieťahy v konaní zo dňa 08.11.2013, Uznesením ÚŠP zo dňa 09.05.2016 o zastavení trestného stíhania ako aj oboznámením sa s obsahom článkov v tlači a na internetových portáloch. Skutočnosť, že trestné stíhanie bolo masívne medializované medzi stranami sporu sporné nebolo. Práve pod vplyvom masívnej medializácie širší okruh žalobcu, teda okrem rodiny aj kolegovia, priatelia a známi uverili dôvodnosti trestného stíhania voči žalobcovi, pokladali ho za nečestného, úplatného, obviňovali ho z toho, že si nakradol, žalobca prestal chodiť do kostola v dediny, z ktorej pochádzal, prestal sa stýkať s rodinou, priatelia a známi sa mu začali vyhýbať, keďže uverili v protispoločenské konanie žalobcu, že je skorumpovaný. Žalobca bol vystavený stresu, úzkosti, nervozite, psychickým problémom. Žalobca sa ocitol v sociálnej izolácii, nechodil von, s ľuďmi sa nestýkal, ľudia sa stránili kontaktu s ním. Predmetná trestná veci zasiahla do občianskej bezúhonnosti žalobcu, cti, vážnosti v spoločnosti. Žalobca bol v rozpore so skutočnosťou označený za páchateľa trestného činu a bol komunitou v jeho okolí vyčlenený ako osoba vinná. Išlo pritom o podozrenie colníka zo zneužívania právomoci verejného činiteľa, čo je v spoločnosti vnímané mimoriadne citlivo. Vnímanie situácie bolo o to citlivejšie, že žalobca žije v malej obci a úzkej komunite ľudí, pričom jeho údajné protispoločenské konanie bol medializované v médiách s celoštátnou pôsobnosťou, pričom o zastavené trestného stíhania ľudia vedomosť nemajú a žalobcu často považujú do dnešného dňa za vinného. Nevina žalobcu už medializovaná nebola a škvrna na povesti žalobcu je podľa názoru súdu fakticky neodstrániteľná. Medializácia pritom prispela asi najvýznamnejšou formou k tomu, že žalobca bol označený za skorumpovaného, ktorý zneužil svoje postavenie a takto si nahonobil svoj majetok. Na druhej strane žalobca nepreukázal, že by kontaktoval médiá a žiadal ich o opravu alebo ospravedlnenie.

83. Všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, tieto následky by nenastali. Súd výšku nemajetkovej ujmy súd určil po starostlivom uvážení všetkých skutočností, ktoré zistil na základe vykonaného dokazovania. Trestné stíhanie je nepochybne samo o sebe vážnym zásahom do života človeka v celom jeho spektre a má samo o sebe negatívny dopad na život človeka, čo môže objektívne privodiť ujmu na právach dotknutej osoby. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Súd zároveň prihliadal na rozhodnutia súdov v obdobných právnych veciach na ktoré strany poukázali.

84. Súd vzal čiastočne do úvahy aj skutočnosť, že žalobca si po ukončení služobného pomeru nenašiel hneď adekvátne zamestnanie, mal finančné problémy, isté obdobie bol bez práce. Momentálne vykonáva prácu doručovateľa za minimálnu mzdu, ktorú súd považuje vzhľadom na postavenie doručovateľa a colníka za rozdielnu aj čo sa týka postavenia v spoločnosti, keďže na výkon štátnej služby sú kladené vyššie požiadavky ako na výkon práce doručovateľa. Aj týmto došlo podľa názoru súdu k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti.

85. Príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom možno chápať ako kauzálny nexus. Je to objektívna kategória, ktorá vyjadruje vzájomnú súvislosť medzi konaním a účinkami konania. V prípade škody a aj nemajetkovej ujmy sa vyžaduje vzťah medzi konaním škodcu a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). Nestačí však všeobecná úvaha o možných následkoch konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou, ale vyžaduje sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo. Ak je však viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu príčinnej súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už zo spôsobenia prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Príčinou vzniku škody môže byť teda iba také konanie, bez ktorého by škodlivý následok nenastal. Škoda musí byť podľa obvyklej povahy všeobecného chodu vecí a skúseností dôsledkom protiprávneho úkonu a škoda by bez tejto príčiny nenastala. Nemusí ísť iba o jedinú príčinu, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľala na nepriaznivom následku, pritom ale musí ísť o príčinu podstatnú a zásadnú. K prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť spôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodnú škodnú udalosť. Ak zostala pôvodná škodná udalosť tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje.

86. Súd je toho názoru, že vznesenie obvinenia žalobcovi je prvotnou príčinou následnej medializácie prípadu, skončenia služobného pomeru žalobcu a následného stotožnenia sa okolia žalobcu s dôvodnosťou jeho trestného stíhania, prerušenia väzieb okolia so žalobcom a pretrhnutia vzťahov. Práve preto podľa názoru došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti, čo žalobca podľa názoru súdu dostatočne a jasne preukázal. Nedôvodné vedenie trestného stíhania tak predstavuje neoprávnený zásah do osobných práv žalobcu, občianskej cti, dôstojnosti a súkromného života. Samotný zásah spôsobil nepriaznivé dôsledky tak ako je uvedené vyššie. Týmto neoprávneným zásahom tak došlo rovnako k zníženiu žalobcovej dôstojnosti a jeho vážnosti v spoločnosti. Ak by nedošlo k trestnému stíhaniu, žalobca by nemal problémy v súkromnom a profesionálnom živote. Tieto následky sa následne pretavili do spoločenského života a predovšetkým do žalobcovho rodinného života. Žalobca je bezúhonným občanom, ktorý až do začatia trestného stíhania nemal žiadne obdobné problémy. Z výpovede svedkov je zrejmé, že problémy v osobnom, rodinnom a spoločenskom živote žalobcu nastali až po vznesení obvinenia jeho osobe. Súvis medzi trestným stíhaním žalobcu a zásahom do jeho osobnostných práv je teda zrejmý. Tento zásah do práv žalobcu ešte umocňovala skutočnosť, že vec bola dozorovaná Úradom špeciálnej prokuratúry a bola masívne medializovaná.

87. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur, ktorú považoval za dôvodnú, primeranú a zodpovedajúcu všeobecnej predstave spravodlivosti. V prevyšujúcej časti žalobu o priznanie nemajetkovej ujmy zamietol.

88. Súd zamietol žalobu v časti požadovaných úrokov z omeškania, stotožniac sa s argumentáciou žalovanej, ktorá poukázala na nedávne rozhodnutie - rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.11.2019 sp. zn.2Co/54/2019, kde krajský súd konštatoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba

plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. (pozri tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.03.2012, sp. zn. ). V tomto prípade, nemohol súd priznať úroky z omeškania žalobcovi od 28.04.2017, tak ako ich žiadal v žalobe, pretože k uvedenému dňu sa ešte žalovaná nemohla dostať do omeškania, lebo nebolo isté, či vôbec bude povinná náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zaplatiť alebo nie.

89. Súd, v zmysle ustanovenia , rozhodol o povinnosti žalovanej uhradiť priznanú sumu v 30 dňovej lehote s poukazom na žiadosť žalovanej, ktorú odôvodnil tým, že 3-dňová lehota, ktorá je zákonná a štandardne súdmi ukladaná, je neprimerane krátka na celý proces, ktorý sa musí uskutočniť v rámci finančného oddelenia Generálnej prokuratúry, avizovania Ministerstvu financií a mimo zavinenia Generálnej prokuratúry ako žalovanej vzhľadom k systému uhrádzania súm, je už vopred zrejmé, že Generálna prokuratúra nebude schopná do troch dní uhradiť takúto sumu, pokiaľ by bola priznaná.

90. Podľa , ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

91. Podľa , , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

92. Podľa , , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

93. Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% napriek tomu, že mu nepriznal ním požadovanú sumu nemajetkovej ujmy a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V danom prípade výška nároku závisela od výlučne úvahy súdu. Úvaha súdu sa týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku, ten bol daný. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy nemajetkovej ujmy.

94. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach / / podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) / /. Odvolanie možno odôvodniť len tým /CSP/, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania / /. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania / /.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.