Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 65 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (74)bf5/383448.132479.pdf
PDF · 170.92 KB
No categories available
7Cdo/27/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 27/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov
1/ M. R., bývajúcej v R., 2/ S. N., bývajúceho v M., 3/ V. N., bývajúceho v M., 4/ M. F.,
bývajúceho v M., 5/ D. F., bývajúceho v B., zastúpených JUDr. O. Š., advokátom v B., proti
odporkyni Slovenskej republike – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, za účasti prokurátora, o náhradu škody, vedenej na
Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn. 3 C 30/2009, o dovolaní navrhovateľov proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 9. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 71/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 9. novembra
2010 sp. zn. 5 Co 71/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom zo 4. januára 2010 č.k. 3 C 30/2009-218 uloţil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ aţ 5/ náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci vo výške 138 695,53 € spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne z dlţnej sumy od 8.1.2009 do zaplatenia, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. V ostatnej časti návrh zamietol a vyslovil, ţe o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.). Dospel k záveru,
ţe boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu uplatňovanú navrhovateľmi
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ktorými sú nezákonné rozhodnutie, existencia škody
a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Nárok navrhovateľov
na náhradu škody bol aj vopred prerokovaný príslušným orgánom (§ 4 a § 11 zákona
č. 514/2003 Z.z.). Uviedol, ţe rozsudok Okresného súdu Ruţomberok z 11. novembra 2003
č.k. 5 C 188/02-220 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004
sp. zn. 23 Co 61/04, je nezákonným rozhodnutím, lebo bol zrušený (spolu s rozsudkom
krajského súdu) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. novembra 2005
sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah dovolacieho
prieskumu určovalo zodpovedanie otázky o začiatku plynutia premlčacej doby pre uplatnenie
nároku spoluvlastníka na predkupné právo a dovolací súd jednoznačne konštatoval, ţe
predkupné právo bolo moţné reálne uplatniť dňa 24. mája 1999, kedy bola uzavretá kúpna
zmluva (ktorou bolo porušené predkupné právo) a nie dňom vkladu vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností, pričom poukázal na konštantnú judikatúru súdov. Námietku
odporkyne, ţe nejde o nezákonné rozhodnutia, preto povaţoval za nedôvodnú. Navrhovatelia
uplatnili škodu, ktorá im mala nezákonným rozhodnutím vzniknúť v celkovej výške
971 226,20 €, pozostávajúcej zo skutočnej škody vo výške 54 821,75 €, z ušlého zisku
vo výške 871 835,39 € (z toho titulom nájomného vo výške 796 903,01 € a titulom nárastu
cien nehnuteľností vo výške 74 932,38 €). Konštatoval, ţe predmetné nezákonné rozhodnutie,
ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 17. januára 2005 sa stalo podkladom
pre vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností záznamom podľa § 34 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností v prospech spoločnosti P. (zápis vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností mal deklaratórne účinky, lebo táto spoločnosť nadobudla
spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam v rozsahu 1/2 momentom právoplatnosti
rozhodnutia). Pokiaľ potom v období od právoplatnosti predmetného rozhodnutia do
právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu (ktorý ho zrušil) došlo k prevodu 1/2
spoluvlastníckeho podielu zapísaného do súpisu konkurznej podstaty úpadcu uvedenej
spoločnosti, išlo o bezprostredný vzťah príčiny a následku. To znamená, ţe pokiaľ by
spoluvlastnícky podiel nepatril úpadcovi na základe nezákonného rozhodnutia, nebol by
zaradený do jeho konkurznej podstaty a nedošlo by k jeho prevodu v rámci konkurzu kúpnou
zmluvou z 27. mája 2005 uzatvorenou medzi správcom konkurznej podstaty ( P. P.)
a A. T.. Preto dospel k záveru, ţe nezákonným rozhodnutím došlo k zmenšeniu majetku
navrhovateľov, nakoľko im v rámci konkurzu na majetok úpadcu ako veriteľom pohľadávok
proti podstate bola vyplatená suma spolu vo výške 1 250 000 Sk (41 492,40 €), pričom
rozdiel oproti hodnote ideálneho spoluvlastníckeho podielu 1/2 predstavuje sumu 1 651 560
Sk (54 821,75 €). Nárok uplatnený titulom ušlého zisku povaţoval súd za dôvodný len ku
dňu začatia predmetného konania, t.j. k 2. marcu 2009, pretoţe nie je moţné predpokladať
trvanie nájmu (predmetných nehnuteľností) takú dlhú dobu do budúcnosti (do 30.6.2049).
Podľa názoru súdu prvého stupňa nemoţno ušlý zisk v uplatňovanej výške ţiadať len na
podklade samotnej predpokladanej existencie nájomného vzťahu. Preto navrhovateľom
priznal náhradu škody titulom ušlého zisku len vo výške 73 939,45 € (49,5 mesiacov x
1 493,73 €). K uplatňovanému nárastu cien nehnuteľností za uvedené obdobie súd
neprihliadol, pretoţe navrhovatelia pri jeho vyčíslení vychádzali len z bázického
medziročného indexu cien nehnuteľností určených na bývanie za Slovenskú republiku, ktorý
zverejnila Národná banka Slovenska a v danom prípade išlo o nebytové priestory prenajaté za
účelom prevádzky lekárne. Súd priznal navrhovateľom aj uplatnený nárok titulom náhrady
trov konania, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie vo výške 9 934,33 €. O úroku
z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia
vlády č. 87/1995 Z.z.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateľov a odporkyne rozsudkom
z 9. novembra 2010 sp. zn. 5 Co 71/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe návrh
zamietol a odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Po preskúmaní
napadnutého rozsudku, obsahu spisu, po zopakovaní dokazovania výsluchom účastníkov
konania a vyhodnotení vykonaného dokazovania podľa ustanovenia § 132 O.s.p. sa
nestotoţnil s právnym záverom prvostupňového súdu. V porovnaní s ním dospel k záveru, ţe
neboli splnené zákonom stanovené podmienky zodpovednosti štátu za škodu uplatnenú
navrhovateľmi podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu
rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004 sp. zn. 23 Co 61/2004 nie je
moţné chápať ako nezákonné rozhodnutie v zmysle uvedených ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. Nie kaţdé rozhodnutie (mal na mysli právoplatné rozhodnutie
druhostupňového orgánu) je moţné povaţovať automaticky za nezákonné iba z toho dôvodu,
ţe bolo zrušené príslušným nadriadeným orgánom. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje ďalšiu
podmienku, aby bolo moţné sporné rozhodnutie označiť za nezákonné a tou je samotná
nezákonnosť. Táto podmienka v prípade uvedeného rozhodnutia krajského súdu absentuje,
lebo toto rozhodnutie nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale pre iný právny názor vyslovený
súdom, s ktorým sa dovolací súd nestotoţnil. Samotný dovolací súd konštatoval, ţe rozsudok
odvolacieho súdu je treba zrušiť, lebo je nesprávny. Nesprávnosť ale ešte neznamená
nezákonnosť. Ani samotní navrhovatelia nevedeli zodpovedať na otázku, aký právny predpis
súdy porušili. Napokon dovolací súd poukázal na to, ţe zodpovedanie otázky o začiatku
plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nároku spoluvlastníka na predkupné právo vyriešila
súdno-aplikačná prax. Z toho vyplýva, ţe neexistuje právne ustanovenie, ktoré danú
problematiku upravuje, ale ţe ide o súdno-aplikačnú prax, ktorá je jednotná v názore o plynutí
premlčacej doby v danom prípade. Súdno-aplikačná prax (ktorá je neustále vo vývoji obdobne
ako legislatíva) znamená, ţe nemoţno vyvrátiť ani potvrdiť, ţe v budúcnosti vzhľadom
na meniace sa spoločensko-ekonomické podmienky, na ktoré reaguje spoločenská nadstavba,
prinesie zásadne odlišnú súdno-aplikačnú prax, aká je v súčasnosti. Z uvedených dôvodov
dospel aj k záveru o nedôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľmi. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie navrhovatelia. Navrhli
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietali nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Povaţovali za právne, ale aj občiansky
a spoločensky neakceptovateľné pripustiť moţnosť, aby súdy pod rúškom iného právneho
názoru vyhlasovali rozhodnutia, ktorými by odnímali majetok občanom a súdy by za takéto,
zjavne nesprávne a nezákonné rozhodnutia, neniesli zodpovednosť v podobe povinnosti
nahradiť škodu spôsobenú takýmito (podľa ich názoru), zjavne nezákonnými rozhodnutiami.
Tento názor plne korešponduje s citovanými nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Rozsudok krajského súdu je podľa nich príliš formalistický, pretoţe je nepochybne
preukázané, ţe zrušeným rozsudkom krajského súdu došlo k vzniku škody a je povinnosťou
súdov pouţiť výklad práva tak, aby neboli nielenţe porušované ich základné práva, ale
naopak, aby boli garantované.
Odporkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.
Okresná prokuratúra Ruţomberok navrhla dovolanie zamietnuť, pretoţe rozsudok
odvolacieho súdu je vecne správny a zákonný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 242 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
(dovolatelia) označil (označili), ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád, zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie v tejto veci nie
je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a jej
existenciu nezistil ani dovolací súd.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p.) nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,
ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolatelia nenamietali a ani dovolací súd vadu v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nezistil.
Navrhovatelia v dovolaní namietali, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Predmetom konania je navrhovateľmi uplatnená náhrada škody, ktorá im mala
vzniknúť rozhodnutiami, ktoré v občianskom súdnom konaní vydali súdy ako orgány štátu
a ktoré rozhodnutia boli príslušným orgánom v dovolacom konaní ako nezákonné zrušené.
Pri závere o (ne)splnení predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu uplatnenú
navrhovateľmi súdy niţších stupňov rozdielne posúdili otázku, či rozsudok Okresného súdu
Ruţomberok z 11. novembra 2003 č.k. 5 C 188/02-220, ktorým súd vyslovil neplatnosť
kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim P. a odporcami 2/ aţ 6/ (v danom konaní
navrhovateľmi 1/ aţ 5/) ako kupujúcimi, ktorej predmetom bola špecifikovaná nehnuteľnosť,
z dôvodu porušenia zákonného predkupného práva podielovej spoluvlastníčky A. T.
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo 7. septembra 2004 sp. zn.
23 Co 61/04 a ktoré boli zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 22. novembra 2005 sp. zn. 1 Cdo 27/2005 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
otázky začiatku plynutia premlčacej doby pre uplatnenie nároku spoluvlastníka na predkupné
právo, (nie) je nezákonným rozhodnutím. V porovnaní so súdom prvého stupňa odvolací súd
dospel k záveru, ţe tieto rozhodnutia nemoţno povaţovať za nezákonné rozhodnutia v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., a z neho vyplývajúcemu záveru o nesplnení zákonných
predpokladov zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Podstatným v preskúmavanej veci bolo teda posúdenie, či uvedené rozhodnutia súdov
(prvostupňového i odvolacieho), ktoré boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako
súdom dovolacím (príslušným orgánom) zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci s tým, ţe vec bola vrátená (prvostupňovému súdu) na ďalšie konanie, sú nezákonnými
rozhodnutiami.
V súlade s ustanovením čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Uvedené ustanovenie posilňuje
ustanovenie § 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého kaţdý má právo
na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. Úprava zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je podrobnejšie upravená v zákone č. 514/2003 Z.z.,
ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004 (a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom).
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadrţaním alebo iným pozbavením slobody, alebo
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemoţno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní
a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím moţno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa ods. 1 moţno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov.
Splnenie tejto podmienky sa nevyţaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadrţaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako
aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbeţne prerokovať na základe písomnej ţiadosti poškodeného o predbeţné prerokovanie
nároku (ďalej len ţiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia ţiadosti, môţe sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom
pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadrţanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu.
Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných
predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť
nezakladá. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú : 1/ subjekt
(orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie
subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi
správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/ protiprávnosť – nezákonnosť. Pre vznik
zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyţadované podmienky. Poškodený musí
vyuţiť moţnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie, ktorá podmienka v preskúmavanom
prípade bola splnená a musí ísť o rozhodnutie právoplatné (ktorá podmienka bola taktieţ
splnená), pretoţe len právoplatné rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Bola splnená aj
podmienka zrušenia právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom (dovolacím súdom)
a podmienka prerokovania nároku na náhradu škody s príslušným orgánom.
V preskúmavanej veci odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh
(na náhradu škody) zamietol z toho dôvodu, ţe nepovaţoval zrušené rozhodnutie
(druhostupňového súdu) za nezákonné.
Zodpovednosť štátu, ako správne konštatoval aj odvolací súd, vzniká len
z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) pojem
nezákonnosti rozhodnutia v danej veci nesprávne vyloţil.
Pojem nezákonnosti nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný. Zákonnosť či
nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právom. Teda aj napriek tomu, ţe zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa povaţuje
za nezákonné rozhodnutie, je moţné konštatovať, ţe pod nezákonným rozhodnutím sa
rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym
poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi
z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republiky viazaná. Právna úprava
osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná
v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale podľa názoru dovolacieho
súdu, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených
v odôvodnení rozhodnutia, moţno uzavrieť, ţe sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho
rozporu s platnými právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak
rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je
nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môţe zakladať zodpovednosť štátu
za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Pokiaľ odvolací súd
dospel k opačnému záveru, jeho záver nie je správny.
Ak v preskúmavanej veci príslušný orgán, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako dovolací súd nepochybne bol, zrušil právoplatné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci, moţno dospieť k záveru, ţe ho zrušil z dôvodu jeho nezákonnosti,
pretoţe takéto rozhodnutie (ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je
v rozpore s objektívnym právom, s príslušnými právnymi predpismi, teda je nezákonné.
Otázku nezákonnosti súdy nemôţu (v konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom
nezákonného rozhodnutia) riešiť ako otázku predbeţnú, lebo ju uţ vyriešil orgán
v zrušujúcom rozhodnutí, ktorého právny názor musí rešpektovať tak súd, ktorému bola vec
vrátená na ďalšie konanie, ako aj súd rozhodujúci o náhrade škody. Pre súd, rozhodujúci
o náhrade škody je potom takéto rozhodnutie záväzné a súd musí vychádzať zo zistenej
nezákonnosti príslušným orgánom (vyjadrenej tým, ţe rozhodnutie ruší alebo mení), v danej
veci zo zrušujúceho rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd v preskúmavanej veci nesprávne vyloţil pojem
nezákonnosti rozhodnutia a tým dospel aj k nesprávnemu záveru o neexistencii nezákonného
rozhodnutia ako jedného z kumulatívne stanovených zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Úlohou odvolacieho súdu bude
preto preskúmať aj (ne)správnosť záverov prvostupňového súdu o splnení ďalších
predpokladov zodpovednosti odporkyne za škodu, teda, či škoda navrhovateľom vznikla a či
je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Týmito
podmienkami sa odvolací súd po tom, čo dospel k záveru, ţe rozhodnutie nie je nezákonné,
nezaoberal. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť, ţe o vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je
nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak
je preukázané, ţe nebyť nezákonného rozhodnutia, ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká, príčinou škody môţe byť len
tá skutočnosť, ţe bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú,
stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého
odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012 JUDr. Daniela Švecová, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : predsedníčka senátu
Jarmila Uhlířová