Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)b5a/388542.059cd9.pdf
PDF · 174.49 KB
No categories available
3Cdo/106/2012
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej,
v právnej veci navrhovateľa Ing. J.R., CSc., bývajúceho v B., proti odporkyni E., a.s., so
sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou a., s.r.o., so sídlom v B.,
o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 12 C 229/2009,
o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2011 sp.
zn. 8 Co 60/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 5. októbra 2010 č.k. 12 C 229/2009-161:
I. uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní 3 319 € a tiež náhradu trov
konania vo výške 1 137,19 €, II. návrh v časti o zaplatenie 11 681 €, zamietol a III. konanie
v časti týkajúcej sa ospravedlnenia odporkyne zastavil. V odôvodnení uviedol, že odporkyňa
je vydavateľka denníka „H. noviny“, v ktorom bola 6. – 8. februára 2009 v časti prílohy na
víkend publikovaná tematická strana s titulkami „Naše deti a alkohol“, „Policajné razie
v nočných podnikoch, pobyt v protialkoholickej liečebni, príbeh 16-ročnej alkoholičky.
Slovenská realita“, „Mala som dva panáky, ujček. Teda pardón, policajt“ a „V detskom raji.
Sex, drogy a ... chľast“. Autor tejto tematickej strany v článku označenom „V detskom raji.
Sex, drogy a ... chľast“ (ďalej len „článok“) podal čitateľovi opis nočnej návštevy diskotéky
v B. na P. ulici, kde sa aj mladiství môžu dostať k alkoholu, drogám a prostitúcii, pričom
spolumajiteľ diskotéky takýto stav toleruje tým, že, ak on alebo personál diskotéky naďabia
na opitých tínedžerov, nevolajú policajtov. Za spolumajiteľa diskotéky bol označený „J. R.“.
Dňa 13. februára 2009 bolo v H. novinách uverejnené ospravedlnenie sa navrhovateľovi,
v zmysle ktorého navrhovateľ je generálny riaditeľ obchodnej spoločnosti D., a.s. a nesprávne
bol v článku označený za spolumajiteľa predmetnej diskotéky, s ktorou nič nemá. S tým sa
však navrhovateľ neuspokojil a ochrany osobnosti sa domáhal v občianskom súdnom konaní.
Súd prvého stupňa konštatoval, že v dôsledku uverejnenia nepravdivej informácie
o navrhovateľovi došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostnej sféry, predovšetkým do
jeho cti, vážnosti, mena a dôstojnosti. Navrhovateľ preto opodstatnene požadoval od
odporkyne ospravedlnenie a tiež primerané finančné zadosťučinenie. Ospravedlnenie, ktoré
odporkyňa uverejnila v najbližšom vydaní víkendovej prílohy, navrhovateľ prijal a v priebehu
konania zobral návrh v tejto časti späť; naďalej však trval na poskytnutí náhrady spôsobenej
nemajetkovej ujmy. Na odôvodnenie výšky požadovanej náhrady, ktorú vyčíslil sumou 15
000 €, uviedol, že uverejnením článku bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť
v spoločnosti a poškodené bolo jeho meno a česť. Poukázal na to, že je štatutárnym orgánom
viacerých spoločností sídliacich v B. na P. ulici, kde sa nachádza aj spomínaná diskotéka,
a mnohí čitatelia v B. ho v dôsledku toho spájali s osobou spolumajiteľa tejto diskotéky.
Svedkyňa Ing. M. S., riaditeľka spoločnosti D. S. s.r.o., potvrdila, že na porade riaditeľov sa
obrátila na navrhovateľa s tým, či neodstúpi z funkcie generálneho riaditeľa, nakoľko mala
veľa telefonátov od obchodných partnerov v súvislosti s uverejneným článkom
o navrhovateľovi. Svedok JUDr. Ľ. P., generálny sekretár Združenia p., sa vyjadril, že článok
prejednávali na generálnej rade tohto združenia a navrhovateľa vyzvali, aby si vec dal do
poriadku a očistil svoje meno. Vypočutí svedkovia potvrdili, že vzhľadom na uvedenie mena
a priezviska navrhovateľa a so zreteľom na totožnosť sídla diskotéky a sídiel firiem, v ktorých
navrhovateľ pôsobí, nemali pochybnosti o tom, že článok sa týka navrhovateľa. Z týchto
skutočností súd prvého stupňa vyvodil, že článok, označujúci „J. R.“ za spolumajiteľa
diskotéky, kde sa predáva alkohol, ku ktorému sa dostanú aj mladiství a ktorá sa spája
s užívaním drog a kupovaním „mladých dievčat“, treba považovať za taký neprípustný zásah
do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý odôvodňuje aj priznanie finančnej satisfakcie.
Výšku, ktorú požadoval navrhovateľ, označil súd prvého stupňa za neprimeranú, lebo
navrhovateľ nie je verejne činná a všeobecne známa osoba, preto je opodstatnený predpoklad,
že prevažná časť čitateľov nemala vedomosť o tom, kto je J. R.. Taktiež H. noviny – jeho
prílohu Víkend nečíta široká verejnosť, ale len okruh prevažne odborne zameraných čitateľov.
Súd prvého stupňa uznal, že navrhovateľovi bola uverejnením článku spôsobená závažná
ujma na jeho cti a vážnosti, predovšetkým v podnikateľských kruhoch, nejde ale
o nenapraviteľnú alebo ťažko napraviteľnú ujmu. Vzhľadom na to mu priznal náhradu vo
výške 3 319 € a návrh vo zvyšku zamietol. Vzal pri tom do úvahy aj to, že priznanie
finančného odškodnenia má mať aj prevenčný charakter a jeho cieľom má byť tiež to, aby
vydavatelia denníkov boli prinútení publikovať iba overené informácie s dostatočne
preverenými zdrojmi, čo sa v danom prípade nestalo. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 3 O.s.p.
Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním navrhovateľ vo výroku,
ktorým bol jeho návrh vo zvyšku zamietnutý. Proti výroku tohto rozsudku o trovách konania
podala odvolanie odporkyňa.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. novembra 2011 sp. zn. 8 Co 60/2011
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že odporkyňa
je povinná zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní sumu 11 681 €. Rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o trovách potvrdil a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 457,22 €. Na odôvodnenie zmeňujúceho výroku
odvolací súd uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého
uverejnením článku došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa.
Článok, ktorý obsahoval meno a priezvisko navrhovateľa, citoval jeho údajné odpovede
na otázky novinára a navrhovateľa označoval za jedného z majiteľov diskotéky, v priestoroch
ktorej sa k alkoholu a drogám dostanú aj mladiství, bol aj podľa názoru odvolacieho súdu
spôsobilý vyvolať ujmu na chránených osobnostných právach navrhovateľa a ohroziť
či poškodiť jeho česť a vážnosť v spoločností. Článok navodzuje dojem, že navrhovateľ
je totožný s osobou majiteľa „problematickej“ diskotéky, ktorý organizáciou diskotéky
a svojimi postojmi dostatočne nezabraňuje tomu, aby sa alkohol v priestoroch diskotéky
podával osobám mladším ako 18 rokov. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu nie
je za týchto okolností postačujúca morálna satisfakcia poskytnutá už odporkyňou
navrhovateľovi vo forme ospravedlnenia. Vzhľadom na intenzitu, povahu, spôsob
neoprávneného zásahu odporkyne do osobnostných práv a tiež negatívne dopady vyvolané
zásahom dospel aj odvolací súd k záveru, že sú dané zákonné podmienky pre priznanie
náhrady spôsobenej nemateriálnej ujmy v peniazoch. Na rozdiel od súdu prvého stupňa
nepovažoval však odvolací súd za primeranú náhradu vo výške, ktorú určil súd prvého stupňa
sumou 3 319 €; podľa jeho názoru boli v danom prípade dôvody na úplné vyhovenie návrhu.
Odvolací súd sa priklonil k názoru navrhovateľa, že aj z hľadiska grafickej úpravy, veľkosti
písma, rozsahu a umiestnenia ospravedlnenia, bolo toto ospravedlnenie neadekvátne
spôsobenému zásahu. Aj ďalšia podmienka pre vznik nároku na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch bola splnená, lebo k zníženiu vážnosti osoby navrhovateľa
došlo v značnej miere. Tento záver vyvodil odvolací súd z výsledkov vykonaného
dokazovania, ktoré preukázali, že navrhovateľ bol spájaný s osobou majiteľa diskotéky
a s nedovolenou, až trestnou činnosťou tam prebiehajúcou. Táto skutočnosť bezpochyby
vyvolala negatívne následky v podobe zníženia spoločenskej vážnosti, profesionálnej cti,
dôveryhodnosti a bezúhonnosti osoby navrhovateľa. Pri posudzovaní závažnosti týchto
dôsledkov vzal odvolací súd na zreteľ aj osobu navrhovateľa, dlhé roky budujúceho svoje
postavenie a meno v podnikateľských kruhoch, odborne sa angažujúceho a zastávajúceho
viacero funkcií v rôznych organizáciách, napríklad v Generálnej rade Združenia p. alebo
v Priemyselnej rade S.. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa nedostatočne
zohľadnil všetky okolnosti, ktoré sú z hľadiska § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
významné pri určovaní primeranej výšky finančnej náhrady za ujmu na osobnostných právach
navrhovateľa. Závažnosť vzniknutej ujmy je daná predovšetkým samotnými účastníkmi tohto
konania. Navrhovateľ aktívne dlhodobo úspešne pôsobí v podnikateľskej oblasti, má
významné postavenie vo viacerých organizáciách a asociáciách, so zreteľom na čo sa u neho
predpokladá bezúhonnosť, dôveryhodnosť a vážnosť vo všetkých oblastiach
života. Odporkyňa je silná mediálna spoločnosť, ktorá vydáva denník H. noviny
s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý je možné označiť za mienkotvorný a zameriavajúci sa
prevažne na ekonomické a iné odborné témy; tento denník má vysokú čítanosť práve
u odborne zameraných čitateľov (podnikateľov, manažérov, vysokoškolských študentov) a vo
víkendových prílohách sa venuje aj rôznym iným aktuálnym spoločenským témam. Denník
H. noviny nie je „bulvárny plátok“, preto aj jeho čitatelia očakávajú poskytovanie serióznych
informácií a poskytnutým informáciám pripisujú „nebulvárny“ význam. Ako dôvodnú
vyhodnotil odvolací súd námietku navrhovateľa, že práve okruh odborne zameraných
čitateľov je dôležitý, nakoľko ujma mu bola spôsobená najmä v podnikateľských
a spoločenských kruhoch, v ktorých sa pohybuje. Výsledky dokazovania preukázali, že pri
spracovávaní článku nedošlo síce k úmyselnému zásahu do osobnostnej sféry navrhovateľa,
v dôsledku hrubej nedbanlivosti došlo ale k omylu, ktorým nemožno zľahčovať následky
vyvolané uverejnením článku. Publicita článku obsahujúceho nepravdivé difamačné
informácie o navrhovateľovi navyše nebola obmedzená len na územie Slovenskej republiky –
článok bol dostupný aj na internete. Odvolací súd zohľadnil aj to, že článkom boli porušené
viaceré osobnostné práva navrhovateľa – článok zasiahol do jeho osobnej cti, profesionálnej
vážnosti a dôstojnosti. Závažnosť zásahu bola umocnená uvedením mena a priezviska
navrhovateľa a citáciou „jeho“ vyjadrení v priamej a nepriamej reči, ktorá mala dodať článku
väčšiu autenticitu a vyvolať rozhorčenie čitateľa nad tým, že majiteľ diskotéky sa nečinne
prihliada na to, čo sa deje v jej priestoroch. Článok bezpochyby vyvolal podozrenia z účasti
navrhovateľa na prevádzkovaní diskotéky spájaného s porušovaním zákona a trestnou
činnosťou. So zreteľom na to dospel odvolací súd k záveru, že uverejnenie článku s daným
obsahom pôsobilo značne difamačne a nanajvýš znevažujúco vo vzťahu k osobnosti
navrhovateľa a bolo spôsobilé negatívne ovplyvniť jeho spoločenské hodnotenie, spochybniť
jeho ďalšie postavenie a uplatnenie v pracovnom živote a v podnikateľských kruhoch, pri
komunikácii s obchodnými partnermi a tiež znevážiť jeho pôsobenie v rôznych asociáciách.
Vzhľadom na to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy má byť primeraná podstate, charakteru
a dôsledkom zásahu, mala byť v danom prípade navrhovateľovi priznaná celá ním
požadovaná suma. Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej častí zmenil podľa § 220 O.s.p. a zaviazal odporkyňu na zaplatenie aj zvyšnej
častí nemajetkovej ujmy vo výške 11 681 €. Výrok o trovách prvostupňového konania
potvrdil odvolací súd ako vecne správny; o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie
s tým, že nepadnutý výrok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci spočíva v predmetnej veci v tom, že
odvolacím súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nemá základ v skutkovom
stave a rozhodnutie odvolacieho súdu nerešpektuje základné právne princípy priznávania
náhrady nemajetkovej ujmy. Takto priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy
je neopodstatnená a neodôvodnená. Žiadala napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu
zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie (prípadne napadnuté rozhodnutie zmeniť),
a to z týchto dôvodov:
1. výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je opodstatnená a odôvodnená vzhľadom
na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práv
navrhovateľa (zásah do osobnostných práv trval krátku dobu, lebo od uverejnenia
článku do vysvetlenia obsiahnutého v ospravedlnení uverejneného v denníku uplynul
iba týždeň, prílohu, v ktorej bol článok uverejnený, číta pomerne malý okruh
čitateľov, navrhovateľ nie je verejne známa osoba, svedkovia nepotvrdili trvalý
charakter dôsledkov zásahu do osobnosti navrhovateľa, odvolací súd nesprávne
vyriešil predmetnú kolíziu práva na ochranu osobnosti s právom na šírenie
informácií),
2. rozhodnutie odvolacieho súdu nerešpektuje princípy vyjadrené v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva, predovšetkým princíp ochrany dobrej viery
novinára a právo na ospravedlniteľný omyl (autor článku konal v dobrej viere
s cieľom poskytovať presné a spoľahlivé informácie o prípadoch prístupu mladistvých
k alkoholu, postupoval v súlade s etikou žurnalistiky, mal dostatok dôvodov, aby
považoval informácie o navrhovateľovi za pravdivé, lebo obchodné spoločnosti,
v ktorých navrhovateľ v tom čase pôsobil, mali sídla totožné s miestom konania
diskotéky, meno navrhovateľa a tiež jeho telefónne číslo poskytol autorovi článku
zamestnanec diskotéky, na danom telefónnom čísle sa ohlásila osoba s totožným
menom, zo strany autora článku nešlo o úmysel, ale len o ospravedlniteľný omyl),
3. náhrada nemajetkovej ujmy vo výške priznanej odvolacím súdom stráca svoju
kompenzačnú a preventívnu funkciu a naopak, pôsobí represívne až odstrašujúco
(autor článku konal v dobrej viere, nechcel škandalizovať ani difamovať navrhovateľa,
iba objektívne informovať o závažnej otázke verejného záujmu, po zistení omylu
sa odporkyňa sama ospravedlnila navrhovateľovi aj čitateľom),
4. náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná i vo vzťahu k výške náhrad, ktoré sú podľa
slovenských právnych predpisov priznávané za telesné zranenia alebo obetiam
násilných činov (podľa názoru dovolateľky sa v danom prípade výška náhrady
priznaná odvolacím súdom blíži k náhrade, ktorá v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a podľa zákona
č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského života
zodpovedá výške náhrady za smrť spôsobenú násilným trestným činom);
5. neprimeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy nevedie k odstráneniu a nahradeniu
ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv navrhovateľa, ale blíži
sa k zneužívaniu tohto prostriedku na neprípustné obohacovanie sa (navrhovateľ
pôvodne požadoval náhradu vo výške 5 000 €, postupne svoje nároky zvyšoval
a viedol aj smerom, ktorý nesvedčí o tom, že mu ide výlučne o náhradu jemu
spôsobenej ujmy);
6. priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je odôvodnená subsidiaritou nároku
na jej priznanie voči morálnemu zadosťučineniu (navrhovateľovi bola poskytnutá
adekvátna morálna satisfakcia už uverejnením ospravedlnenia v najbližšom vydaní
obdobnej prílohy denníka H. noviny, pokiaľ sa už naďalej nedomáha morálnej
satisfakcie, treba vidieť v požadovaní peňažnej náhrady len jeho zámer ťažiť z danej
situácie a obohatiť sa);
7. odvolacím súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je opodstatnená
a odôvodnená ani vzhľadom na odstup času (článok síce vyvolal isté, krátkodobé
pochybnosti o osobe navrhovateľa, tieto sa však postupom času zmiernili až zanikli;
trvalé následky článok nevyvolal).
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje
za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade
so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku, ktorý možno napadnúť dovolaním (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý výrok rozsudku bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.); obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolateľka procesné vady uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. nenamietala
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
V dovolaní je uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.;
odporkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo
na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych
foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, stanovuje ale znaky,
za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna
spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu
a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo ohrozením osobnostných
práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej
vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch (viď § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo (viď § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola
v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody
priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne. Podmienkou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy – v závislosti
na individuálnych okolnostiach daného prípadu – existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba
vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá
iná fyzická osoba.
Súdy oboch nižších stupňov dospeli v danom prípade k zhodnému záveru, že konanie
odporkyne vykazuje znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, ktorý bol objektívne
spôsobilý privodiť navrhovateľovi ujmu. Zaujali tiež zhodný názor, že so zreteľom
na charakteristiky zásahu, okolnosti, za ktorých k nemu došlo a s prihliadnutím na jeho
dôsledky, je opodstatnené priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s uvedenými závermi súdov nižších stupňov.
Preskúmaním veci dospel dovolací súd k právnemu záveru, že odvolací súd
pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch postupoval dôsledne v zmysle
vyššie citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a náležite zohľadnil závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy ako aj všetky okolnosti, za ktorých došlo k zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa. S hodnotením jeho intenzity, trvania, rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na jeho spoločenské
a odborné postavenie, ako i ohlasu na neoprávnený zásah tak, ako ich posúdil odvolací súd,
sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a rovnako má za to, že v danom prípade boli
splnené predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka vo výške určenej odvolacím súdom.
Námietky odporkyne, ktoré uviedla v dovolaní s cieľom vysvetliť, v čom spočíva jej
názor, že dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), považuje dovolací súd za neopodstatnené z týchto dôvodov:
1. Dovolateľka odvolaciemu súdu vytýka, že dostatočne nezohľadnil tú skutočnosť, že
zásah do osobnostných práv navrhovateľa trval iba pomerne krátku dobu, lebo už po týždni
bolo uverejnené ospravedlnenie sa navrhovateľovi a čitateľom denníka.
K tejto námietke treba uviesť, že článok bol zásahom do osobnostných práv
a ospravedlnenie malo byť len prostriedkom, ktorý mal zmierniť jeho dopady. Poskytnutím
ospravedlnenia ale nenastal stav, akoby k zásahu nikdy nedošlo. Článok bol publikovaný
a možnosť oboznámiť sa s ním bola (stále je) zvýšená aj jeho dostupnosťou na internete.
Samo ospravedlnenie sa (či vysvetlenie, že ide o omyl a ako k nemu došlo) nie je vždy
spôsobilé celkom odstrániť negatívne dopady spôsobené publikovaním nepravdivých údajov.
Relevantnosť námietky, že H. noviny víkendovú prílohu tohto denníka číta len užší okruh
čitateľov, adekvátne posúdil už odvolací súd; dovolací súd sa s jeho posúdením v plnom
rozsahu stotožňuje.
Odporkyňa ďalej namieta, že odvolací súd nesprávne vyriešil kolíziu práva na ochranu
osobnosti s právom na šírenie informácií, ku ktorej v danom prípade došlo.
V prípade konfliktu slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a na ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je úlohou
súdu zistiť mieru dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt a na tomto podklade
dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. Všetky základné práva a slobody
sa totiž chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody
nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody
Právo slobodne šíriť informácie zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať
a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu
na hranice. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pripomína, že tlač
je „strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje
slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie získať. Dovolací súd zdôrazňuje, že verejnosť má právo na „úplné a presné“
informácie (porovnaj News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000).
Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti
a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen
vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú
za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť
obyvateľstva. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly
v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody
prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru
spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj ochrana práv a slobôd iných, teda
okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu
garantovanom v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi
do ich osobnostných práv.
V preskúmavanej veci treba odporkyňu považovať za „nositeľa“ slobody prejavu,
a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná
novinárom. Obsahom článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu. Išlo o veci,
o ktorých sú novinári v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti
oprávnení a povinní informovať. Je pravdou, že článok informoval o otázkach legitímneho
verejného záujmu – o konzumovaní alkoholu a drog mládežou a jej „problematickom
zabávaní sa“ na diskotéke. Aj pri zohľadnení tejto stránky veci ale nemožno prehliadať
prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie, ktoré boli v prípade
navrhovateľa prekročené odporkyňou zverejnením informácií nepravdivých, neúplných
a pravdu skresľujúcich.
Článok tvoril súčasť tematickej strany víkendového vydania H. novín, ktorá bola
venovaná mládeži a alkoholu. Opisuje sa tu neviazaná večerná „zábava“ mládeže na jednej
z bratislavských diskoték s alkoholom, drogami a sexom, atmosféra na ktorej je
nabitá ľahkou erotikou, vôňou „marišky“, tabakového dymu a alkoholu, pri bare skupina
adolescentov popíja fernet a vodku, avšak ochrankári si ich nevšímajú. Za majiteľa diskotéky,
ktorá sa nachádza v priestoroch donedávna patriacich „spoločnosti V.“, označil článok „J.
R.“, ktorý má podľa slov zamestnanca diskotéky (ochrankára) aj akademický titul. Odporkyňa
nepopiera, že navrhovateľ bol takto v článku stotožnený s osobou majiteľa diskotéky
v dôsledku omylu autora článku.
Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľ síce nie je osoba všeobecne známa širokej
verejnosti, avšak nejde ani o „radového občana“ – navrhovateľ sa pohybuje a angažuje
v takých podnikateľských a odborných kruhoch (Generálnej rade Združenia p. alebo
v Priemyselnej rade S.), zastávanie funkcií v ktorých predpokladá seriózne správanie, vážnosť
a rešpekt, a v ktorých je už len z etického hľadiska vylúčené osobné podnikanie spojené
s tolerovaním podávania alkoholu mladistvým alebo s nepriamym tolerovaním drog.
Uvedenie nepravdivej informácie o tom, že navrhovateľ je takýmto „podnikateľom“, a teda že
tieto etické predpoklady nespĺňa, malo bezpochyby v okolnostiach prípadu negatívne dopady
na jeho meno, vážnosť, dôstojnosť a česť.
Pokiaľ teda odvolací súd v preskúmavanej veci pri riešení konfliktu slobody prejavu
a práva na ochranu osobnosti zohľadnil, že článok prekročil medze slobody prejavu
a neprípustne zasiahol do chránených osobnostných práv navrhovateľa, nespočíva jeho
rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci.
2. Odporkyňa uznáva, že novinár, ktorý bol autorom článku, sa dopustil omylu. Podľa
jej názoru ale rozhodnutie odvolacieho súdu nerešpektuje princípy vyjadrené v judikatúre
Európskeho súdu pre ľudské práva, predovšetkým princíp ochrany dobrej viery novinára
a právo na jeho ospravedlniteľný omyl.
Uvedená argumentácia dovolateľky vychádza z tézy, v zmysle ktorej vo všeobecnosti
treba akceptovať, že pravdivosť niektorých informácií (tvrdení alebo údajov) nie je možné
v reálnom živote vždy s úplnou istotou overiť. Námietka odporkyne spočíva v názore, že
ak novinár čerpá zo zdroja, ktorý je považovaný za spoľahlivý, koná v dobrej viere,
s náležitou starostlivosťou dbá o to, aby pravdivosť určitej informácie bola dostatočne
overená a v novinovom článku použije náležite opatrné formulácie, nemal by byť v zásade
zodpovedný, ak sa ním publikovaná informácia o záležitosti verejného záujmu ukáže
nepravdivou.
V danom prípade autor článku podľa všetkého skutočne konal v dobrej viere s cieľom
poskytovať presné a spoľahlivé informácie o prípadoch porušovania zákona č. 219/1996 Z.z.
o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke
protialkoholických záchytných izieb, obsah spisu ale svedčí o tom, že jeho prístup nebol
dostatočne profesionálny, lebo si správnosť svojich zistení a poznatkov neoveroval priamo
a bezprostredne u osoby (navrhovateľa), ktorých sa tieto zistenia týkali. Vo vzťahu
k navrhovateľovi išlo v danom prípade o nelegitímne zverejnenie nepravdivých informácií
difamačného charakteru, pri ktorom ten, kto tieto informácie šíril, nepreukázal, že podnikol
všetky dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie priamo u osoby, ktorej
sa informácia týka. Autor článku si svoje informácie overoval nedostatočne – len nepriamo,
telefonicky a rozhovorom s osobou odlišnou od navrhovateľa. Za tohto stavu nemal novinár
dostatok hodnoverných podkladov postačujúcich na to, aby informácie o navrhovateľovi
považoval za pravdivé; na tom nemení nič skutočnosť, že obchodné spoločnosti, v ktorých
navrhovateľ v tom čase pôsobil, mali sídla totožné s miestom konania diskotéky.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba zohľadniť aj to, že meno a priezvisko
údajného majiteľa diskotéky bolo v článku použité zrejme iba z dôvodu, aby podané
vykreslenie nočnej zábavy mladých ľudí na diskotéke s alkoholom, drogami a sexom bolo
autentickejšie. So zreteľom na účel sledovaný článkom možno konštatovať, že samotnú
výpovednú hodnotu článku ani jeho kritické smerovanie a hodnotiace vyústenie by neznížilo,
keby v ňom meno a priezvisko údajného majiteľa diskotéky vôbec nebolo uvedené, alebo
keby pri označovaní majiteľa „novinár volil opatrnejšie formulácie“.
Dovolací súd túto časť odôvodnenia svojho rozsudku uzatvára konštatovaním, že
odvolací súd pri posudzovaní závažnosti týchto dôsledkov neoprávneného zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa správne vychádzal z celého komplexu okolností,
za ktorých k zásahu došlo. Aj podľa názoru dovolacieho súdu bola znížená profesionálna
česť, dôveryhodnosť a bezúhonnosť navrhovateľa tým, že bol v článku stotožnený
s majiteľom diskotéky, ktorý sa, zjavne aj kvôli príjmom plynúcim z prevádzky diskotéky
nečinne prihliada na dianie na diskotéke spojené s užívaním drog a konzumáciou alkoholu
priečiacou sa vyššie uvedenému zákonu. Odvolací súd svoj záver o primeranej výške
peňažnej náhrady ujmy, ktorá bola spôsobená navrhovateľovi, náležite vyvodil
aj z charakteristiky objektu a subjektu zásahu. S prihliadnutím na to, kto, o kom a v akom
periodiku uviedol nepravdivé difamačné údaje, dospel odvolací súd k logickým záverom, že
práve okruh čitateľov, na ktorých je zameraný denník H. noviny, bol v danom prípade
významný z hľadiska úsudku o negatívnych dôsledkoch publikovania článku. Sám
navrhovateľ sa totiž pohybuje práve v prostredí, v ktorom je činný typický čitateľ tohto
periodika. Navyše, článok bol a stále ešte aj je (viď http://hnonline.sk/vikend/c1-33971440-v-
detskom-raji-sex-drogy-a-chlast) dostupný tiež na internete, čo vzhľadom na toto rozšírenie
možností oboznámiť sa s obsahom článku umocnilo jeho negatívne dopady na osobnostnú
sféru navrhovateľa. Odvolací súd v danom prípade opodstatnene zohľadnil, že článok mal
negatívny dopad na viaceré osobnostné práva navrhovateľa (meno, osobnú česť, dôstojnosť,
bezúhonnosť, spoločenskú vážnosť) a zasiahol do profesionálnej sféry navrhovateľa
spôsobom, pri ktorom bola súdom prvého stupňa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch neprimeraná zásahu a ním vyvolaným dôsledkom. Aj podľa názoru dovolacieho
súdu výsledky vykonaného dokazovania umožnili prijať záver, že navrhovateľovi patrí táto
náhrada v ním požadovanej výške.
3. Odporkyňa tvrdí, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške priznanej odvolacím
súdom stráca svoju kompenzačnú a preventívnu funkciu a naopak pôsobí represívne
až odstrašujúco.
Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah
do osobnostných práv fyzickej osoby je v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vecou
voľnej úvahy, ktorá ale musí byť odôvodnená a musí mať základ v skutkových zisteniach,
ku ktorým sa dospelo v priebehu dokazovania. Priznaná výška tejto náhrady musí byť
primeraná závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti, šírke a oblasti negatívneho dopadu,
možnostiam eliminácie dôsledkov a pod.) vzniknutej ujmy a musí zohľadňovať okolnosti,
za ktorých došlo k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo
zasiahnuté, ako aj na strane toho, kto do týchto práv zasiahol.
Nemožno prehliadnuť, že náhrada priznaná podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
má plniť nielen funkciu satisfakčnú (poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch tam, kde sama
morálna satisfakcia nevyjadruje dostatočne podstatu zásahu a okolnosti, za ktorých k nemu
došlo) a reparačnú (nahradiť vzniknutú ujmu), ale aj preventívno-sankčnú [na toho, kto
do chránených práv zasiahol, má pôsobiť tak, aby sa v budúcnosti vyhol obdobným zásahom
do chránených osobnostných práv (to napríklad znamená, že médiá nemá odrádzať od šírenia
informácií, má ich ale viesť k tomu, aby nešírili nepravdivé difamačné informácie)].
Dovolací súd zastáva názor, že odvolacím súdom stanovená výška primeranej náhrady
za spôsobenú ujmu na osobnostných právach navrhovateľa zodpovedá uvedeným funkciám
tejto náhrady a nie je pre odporkyňu likvidačná.
4. Dovolateľka namieta, že náhrada nemajetkovej ujmy je neprimeraná i vo vzťahu
k výškam náhrad, ktoré sú priznávané za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov.
Podľa jej názoru sa v danom prípade výška náhrady priznaná navrhovateľovi odvolacím
súdom blíži k náhrade, ktorá sa v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len „zákon č. 215/2006 Z.z.“) a podľa zákona
č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných
poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“) blíži k výške
náhrady za smrť spôsobenú násilným trestným činom.
V súvislosti s tým dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka nelimituje súd pri priznaní rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy. Posúdenie
relevantných okolnosti ponecháva na úvahu súdu, ktorá, samozrejme, nesmie a nemôže byť
bezbrehá a musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely,
v rámci ktorých sa môže pohybovať táto úvaha súdu, sú dané individualitou každého prípadu
a podmienené dôvodmi, na ktorých sa priznanie náhrady zakladá.
V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady
nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky
v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux v. Moldavsko,
Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných
dôvodov nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).
Dovolací súd zastáva názor, že rozsudok odvolacieho súdu zohľadňuje vyššie uvedené
interpretačné východiská. Požiadavku, aby pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv bola zohľadnená aj výška náhrady, ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov alebo za telesné zranenia, a aby priznaná náhrada za porušenie iných osobnostných práv
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov neprevyšovala maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy, treba považovať za jedno z viacerých
významných hľadísk usmerňujúcich úvahu súdu pri riešení otázky primeranosti priznávanej
náhrady za ujmu spôsobenú na osobnostných právach, avšak nie za stanovenie hranice,
prekročenie ktorej je vylúčené aj tam, kde to inak zodpovedá vyššie uvedeným funkciám
relutárnej satisfakcie.
Odvolací súd, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, pri rozhodovaní o výške
primeranej náhrady za ujmu spôsobenú odporkyňou na osobnostných právach navrhovateľa
vychádzal z náležitej aplikácie a interpretácie ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka
a relevantné okolnosti posúdil spôsobom, ktorý aj podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedá
tomuto ustanoveniu. Jeho úvaha o primeranej náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej
navrhovateľovi spočíva na logických faktoch a zohľadňuje individualitu daného prípadu.
Dovolací súd zastáva názor, že odvolacím súdom priznaná náhrada je primeraná utrpenej
ujme na osobnostných právach navrhovateľa a jej výška v konkrétnom prípade zohľadňuje
v zásade výšky náhrad priznávaných súdmi v iných obdobných prípadoch a tiež výšku
náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov.
Právne posúdenie primeranosti morálneho zadosťučinenia poskytnutého v danom
prípade navrhovateľovi odvolacím súdom vo forme relutárnej satisfakcie považuje dovolací
súd za správne.
5. Dovolateľka argumentuje aj tým, že navrhovateľ pôvodne požadoval náhradu
spôsobenej nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 €, postupne ale svoje požiadavky zvyšoval
a dokonca spájal s takými podnikateľskými aktivitami svojich obchodných spoločností, ktoré
v ničom nesúvisia s ohranou jeho osobnosti.
Uvedená časť argumentácie odporkyne má podklad v spise – viď elektronickú
korešpondenciu účastníkov konania na č.l. 10 a 11 spisu. I keď obsah tejto komunikácie
účastníkov nevylučuje, že navrhovateľ svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
publikovaním článku subjektívne vníma a interpretuje spôsobom nezodpovedajúcim zmyslu
a účelu ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, nič to nemení na správnosti záveru
odvolacieho súdu o samej podstate navrhovateľovi spôsobenej ujmy, ako aj o zodpovednosti
odporkyne za ňu, vzniku práva na relutárnu satisfakciu a primeranosti jej výšky.
6. Odporkyňa v dovolaní uvádza, že priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy nie
je odôvodnená subsidiaritou nároku na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch voči
morálnemu zadosťučineniu, lebo navrhovateľovi bola poskytnutá primeraná morálna
satisfakcia už uverejnením ospravedlnenia v najbližšom vydaní obdobnej prílohy denníka
Hospodárske noviny. Poukazuje na to, že navrhovateľ sa už nedomáha morálnej satisfakcie,
a v tom vidí jeho zámer ťažiť z danej situácie a obohatiť sa.
Táto argumentácia nevystihuje dostatočne účel a zmysel ustanovenia § 13 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka, osobitne to, že peňažná náhrada za spôsobenú nemajetkovú ujmu
je opodstatnená vždy vtedy, ak sama morálna satisfakcia je nepostačujúca. Dovolací súd
zastáva názor, že v danom prípade boli splnené predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia
a výška náhrady, ktorú navrhovateľovi priznal odvolací súd, je primeraná zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo (viď tiež bod 2.
odôvodnenia tohto rozsudku).
7. Dovolateľka napokon tvrdí, že odvolacím súdom priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy nie je opodstatnená a odôvodnená vzhľadom na odstup času. Pripúšťa, že
článok vyvolal isté, krátkodobé pochybnosti o osobe navrhovateľa (má tým zrejme na mysli
pochybnosti navonok vyjadrené otázkami kladenými navrhovateľovi v jeho podnikateľskom
a profesijnom prostredí, či nemieni odstúpiť z ním zastávanej funkcie, prípadne vyjadrené
navrhovateľovi adresovanou výzvou, aby očistil svoje meno), tieto sa však postupom času
zmiernili až zanikli.
Dovolací súd k tomu uvádza, že obsah spisu neumožňuje prijať záver, ktorý
by dovoľoval stotožniť sa s touto argumentáciou odporkyne. Pochybnosti o cti, dôstojnosti
a vážnosti určitej fyzickej osoby tvoria súčasť vnútorných postojov hodnotiaceho subjektu
a nie vždy sa prejavujú navonok, pretrvávať môžu niekedy dlhší čas, v niektorých prípadoch
aj bez časového ohraničenia. Na neopodstatnenosti tejto argumentácie odporkyne nemení nič
ani skutočnosť, že v priebehu týždňa od uverejnenia článku publikovala v prílohe
Hospodársky novín ospravedlnenie sa navrhovateľovi a čitateľom (viď tiež úvod bodu 1.
odôvodnenia tohto rozsudku).
8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že nie je dôvodná
dovolacia námietka odporkyne, že rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny
predpis, tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého
právneho predpisu, je rozsudok odvolacieho súdu z hľadiska tohto dovolacieho dôvodu (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) správny. Nakoľko nebolo zistené, že by v konaní na súdoch nižších
stupňov došlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní nebola odporkyňa procesne úspešná a vznikla jej povinnosť
nahradiť trovy procesne úspešnému navrhovateľovi (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na priznanie tejto
náhrady (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júna 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková