Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/30/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu P. W., A.. X.X.XXXX, F. A. D. XXX, zast. JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, M. R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republika, Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166 481 o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku 19C/158/2014-195 z 10.10.2016 Okresného súdu Michalovce

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 17 107,62 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. vo zvyšku návrh zamietol a III. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 2.V odôvodnení rozhodnutia uviedol, čoho sa žalobca žalobou doručenou mu 3.9.2014 proti žalovanému domáhal a čím ju skutkovo a právne odôvodnil. Osobitne poukázal na to, že 11.8.2014 žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvo spravodlivosti, ktoré mu listom z 19.8.2014 oznámilo, že má za to, že jeho príslušnosť ako orgánu oprávneného konať v mene štátu v danom prípade nie je daná a postúpilo žiadosť Generálnej prokuratúre SR. Ďalej uviedol, že žalobca navrhol v konaní vykonať dokazovanie výsluchom účastníkov, zápočtovým listom, vyúčtovaním trov obhajoby a listom žalovaného z 19.8.2014. Uviedol, že žalovaný s návrhom nesúhlasil a čím svoje stanovisko skutkovo a právne odôvodnil. Vec právne posúdil citujúc znenie § 3 ods.1,2, § 5 ods.1,2, § 6 ods.1, § 15 ods.1,2, § 16 ods.4, § 17 ods.1,2,3,4, § 18 ods.1,3, § 19 ods.1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z. (ďalej len zákon) a po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný. Poukázal na to, že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody na tom základe, že sa proti nemu viedlo od roku 2005 trestné konanie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody, avšak spod obžaloby bol rozsudkom zo 14.9.2011 oslobodený. V zmysle ustálenej judikatúry rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, má aj rozsudok oslobodzujúci spod obžaloby. Poukázal na uznesenie NS SR 4 Cdo 183/2009, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Na týchto záveroch zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Generálna prokuratúra namietala svoje oprávnenie konať za štát v prejednávanej veci, avšak v zmysle § 4 ods.1 písm. l/ zák. č. 514/2003 Z.z. (účinného do 31.12.2012) koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Podľa rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR v prípadoch trestných konaní ukončených aj oslobodením spod obžaloby je orgánom oprávneným konať za štát tak Ministerstvo vnútra, tak Generálna prokuratúra. Podľa § 4 ods.1 písm. l) zák. (do 31.12.2012) je oprávneným ten orgán, u ktorého bol uplatnený nárok na náhradu škody, resp. u ktorého bol uplatnený skôr. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal žalobca 22.8.2014 na Ministerstve spravodlivosti, ktoré ako orgán neoprávnený postúpilo žiadosť Generálnej prokuratúre, preto je oprávneným orgánom prokuratúra. Po novele zák. č. 514/2003 Z.z. zák. č. 412/2012 Z.z. je orgánom oprávneným konať za štát v prejednávanej veci podľa § 4 ods.1 písm. f) Generálna prokuratúra SR. Poukázal na podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne pri požadovanej náhrade škody. V špecifickom prípade, ako je oslobodenie spod obžaloby sa nevyžaduje splnenie podmienky zrušenia nezákonného rozhodnutia a podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu z dôvodov, ako bolo vyššie uvedené. Žalobca preukázal, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom z 19.8.2014 aj keď na nepríslušnom orgáne - ministerstve spravodlivosti. Ministerstvo spravodlivosti však žiadosť postúpilo orgánu príslušnému - generálnej prokuratúre, ktorá odmietla nárok uspokojiť s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným konať za štát a vrátila žiadosť ministerstvu vnútra. Žalobca toto oznámenie prokuratúry prevzal 2.9.2014. Nemožno preto prisvedčiť žalovanej, že žaloba je podaná predčasne, lebo nárok žalobcu nebol predbežne prerokovaný. Oprávnenej osobe nemôže byť na ujmu, že príslušný orgán štátu odmietne prerokovať žiadosť s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným. Preto vychádzal z toho, že žalobcov nárok nebol uspokojený a mal právo obrátiť sa žalobou na súd. Mal za to, že žalobca tiež preukázal, že mu v príčinnej súvislosti s trestným konaním vznikla škoda, a to v ušlej mzde, ktorú požadoval vo výške 1250,34 eur. Na tomto mieste poznamenal, že aj keď rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru nebolo zrušené, nejde o rozhodnutie, z ktorého si žalobca uplatňuje právo na náhradu škody, preto pre úspešnosť uplatneného nároku ani nemuselo byť zrušené. Personálnym rozkazom ministra vnútra bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu, že štátnu službu nevykonával riadne, pretože počas služby 20.10.2005 v priestoroch pracoviska prevzal od nestotožneného občana Ukrajiny poskladanú bankovku nezistenej meny a hodnoty, pričom si ju bez zákonného dôvodu aj ponechal. Na tomto skutkovom základe sa proti viedlo aj trestné konanie a bola podaná obžaloba. Žalobca tak doručením rozkazu ministra 23.12.2005 prišiel o zamestnanie a teda aj o svoj doterajší príjem. V čase prepustenia zo služobného pomeru policajta bol podľa potvrdenia ministerstva vnútra jeho čistý priemerný príjem 477,56 eur. Po prepustení zo služobného pomeru poberal výsluhový príspevok 41,36 eur do 31.3.2006, keď sa zamestnal vo firme PREMAKO s príjmom 331,94 eur. V tejto firme pracoval do 15.10.2006, kedy odišiel za prácou do Anglicka. Ak by žalobca naďalej pracoval ako policajt, za obdobie od 23.12.2005 do 15.10.2006 by jeho príjem predstavoval 4 652,28 eur (alikvotná časť za december 2005 za 8 dní plat 123,24 eur, za mesiace január až september 2006 za 9 mesiacov po 477,56 eur plat 4 298,04 eur a alikvotná časť za do 15.10.2006 za 15 dní plat 231 eur. Skutočný príjem žalobcu za obdobie od 23.12.2005 do 15.10.2005 bol v sume 2 276,34 eur, a to výsluhový príspevok za mesiace január 2006 až marec 2006 v sume 124,08 eur (3x 41,36 eur) a príjem vo firme PREMAKO za dobu od 1.4.2006 do 15.10.2006 v sume 2 152,26 eur (6 x po 331,94 a alikvotná časť za 15 dní v mesiaci október 160,62 eur). Rozdiel medzi predpokladaným príjmom a skutočným tak predstavuje 2 375,94 eur (4 652,28 eur - 2 276,34 eur). Žalobca požadoval iba náhradu v sume 1 250,34 eur, preto mu takúto náhradu priznal. Ďalej konštatoval, že žalobcovi v zmysle § 18 ods.1,3 zák. vzniklo aj právo na náhradu trov konania účelne vynaložených v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou tejto náhrady sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobca požadoval vo výške 857,28 eur. Z pripojeného trestného spisu mal preukázané, že žalobcu zastupoval v konaní obhajca JUDr. Miloš Kaščák pri všetkých uplatnených úkonoch. Vyúčtované trovy právneho zastúpenia boli uplatnené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Podľa § 12 ods.3 písm. a) vyhlášky bola odmena za jeden úkon právnej služby v sume 61,75 eur. Obhajcovi tak patrila odmena za 3 úkony právnej služby po 61,75 eur, a to za prevzatie a prípravu obhajoby 12.7.2011 a za účasť na pojednávaniach 25.7.2011 a 14.9.2011, spolu 185,25 eur. Ďalej mu patrí režijný paušál za 3 úkony právnej služby vyššie špecifikovaných podľa § 16 ods.3 vyhlášky, a to 3 x 7,41 eur, spolu 22,23 eur. Patrí mu aj náhrada cestovných výdavkov právneho zástupcu podľa § 15 psím. a) vyhlášky a náhrada za stratu času podľa § 17 ods.1 vyhlášky. Cestovné náklady predstavujú náklady za použitie motorového vozidla, a to na pojednávania 25.7.2011 a 14.9.2011 na cestu Vranov - Banská Bystrica a späť (spolu 2 x po 484 km). Základná sadzba za použitie motorového vozidla je 0,183 eur na 1 km + 0,131 eur spotreba pohonných hmôt na 1 km. Náhrada tak predstavuje 968 km x 0,314 eur na km, spolu 303,95 eur. Náhrada za stratu času predstavuje náhradu za čas strávený na ceste Vranov - Banská Bystrica a späť za účasť na pojednávaní 25.7.2011 a 14.9.2011, a to za 28 polhodín po 12,35 eur, spolu 345,80 eur. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú požadovaných 857,28 eur. Žalobca predložením príjmového pokladničného dokladu preukázal, že túto sumu svojmu obhajcovi uhradil, preto

mu aj túto náhradu priznal. Rovnako tiež dospel k záveru, že je dôvodný aj nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu, avšak nie v požadovanej výške. Pri priznaní tohto nároku vychádzal zo skutočnosti, že trestným stíhaním došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súd sa stotožňuje s odôvodnením žalobcu, že bol po dlhú dobu vystavený neistote o výsledku trestného stíhania a trestné stíhanie malo vplyv na jeho osobný život i povesť v spoločnosti. Žalobca, svedkovia i matka žalobcu vypovedali, že sa o žalobcovi rozprávalo po dedine v súvislosti s jeho zadržaním a trestným stíhaním a táto okolnosť mala za následok, že žalobca prestal chodiť do spoločnosti, prestal sa venovať svojim záľubám a navštevovať priateľov. Rozišiel sa s priateľkou pred už plánovaným sobášom, pretože jej rodičia ju nechceli vydať za „kriminálnika“. Bývalí kolegovia mali k nemu rezervovaný prístup a nechceli s ním nič mať. Táto situácia viedla žalobcu k tomu, že opustil svoje bydlisko a zamestnal sa v zahraničí. S prihliadnutím na § 17 ods.4 a po zhodnotení podmienok podľa 17 ods.3 zák. za primeranú náhradu považoval nemajetkovú ujmu vo výške 15 000,00 eur a vo zvyšku nárok zamietol. Aj keď toto ustanovenie zákona zaviedla až novela č. 412/2012 Z.z., cieľom zákonodarcu bolo odstrániť neprimeranosť priznávania nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona a stanoviť kritéria pre jej priznanie. Podľa § 5 zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi je maximálna výška náhrady nemajetkovej ujmy pri smrti 50-násobok minimálnej mzdy, ktorá v súčasnej dobe predstavuje 405,00 eur. Maximálna náhrada tak predstavuje 20250,00 eur. Súd nepovažoval za primerané priznať žalobcovi maximálnu náhradu, ktorá sa uhrádza pri smrti obete trestného činu, priklonil sa však bližšie k hranici maximálnej náhrady. Prihliadol najmä na dĺžku trestného konania, ktoré sa proti žalobcovi viedlo, a to po dobu 6 rokov, pretože bol dlhú dobu vystavený psychickej záťaži a stresu, ktoré trestné stíhanie prináša. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobcovi trestné stíhania vážne zasiahlo do jeho súkromného života, keď musel zrušiť zasnúbenie a rozísť sa s priateľkou. Aj keď sa napokon vzali, stalo sa tak až po 5 rokoch. Prihliadol aj na skutočnosť, že svedkovia vypovedali, že žalobca mal povesť bezúhonného a čestného človeka, ktorá bola neoprávneným trestným stíhaním poškodená. Ak sa objavil na verejnosti, ľudia si šuškali, ukazovali na neho a mal problémy zamestnať sa. Pre všetky tieto okolnosti sa žalobca stiahol zo spoločenského života a odišiel do zahraničia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.2 tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, vychádzal z toho, že žalobca mal vo veci úspech len čiastočný. Po prijatí nového procesného kódexu nie je možné priznať trovy strane sporu, ak rozhodnutie záviselo od úvahy súdu. Súd pri nepriznaní nároku na trovy u žalobcov prihliadol na skutočnosť, že aj keď základ nároku je nepochybne daný, požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy bola neprimeraná. Na druhej strane žalovaná nebola úspešná v celom rozsahu, preto považuje za spravodlivé, ak každá zo strán sporu bude znášať svoje trovy. 3.Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobca i žalovaná. 4.Žalobca navrhol, aby krajský súd rozsudok v jeho napadnutej časti podľa § 388 zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, čo odôvodnil nasledovne: I. Poukázal a citoval znenie § 205 ods.1 CSP, § 365 ods.1, § 388 a uviedol, že II. podanou žalobou sa žalobca domáhal náhrady škody pozostávajúcej z ušlej mzdy a náhrady trov obhajoby v trestnom konaní. Túto mu súd vo výške 2 107,62 eur aj priznal. V tejto časti sa žalobca s napadnutým rozsudkom a aj jeho odôvodnením plne stotožňuje. Ďalej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v sume 150 000,- eur. Citoval z bodu 23. a 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré právne závery súd viedli k zamietnutiu žaloby vo zvyšku nad priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur, považuje za nesprávne. Napadnutý rozsudok vychádza v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci. III. Žalobou uplatnený jeho nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vznikol 14.9.2011, keď ho Špecializovaný trestný súd oslobodil spod obžaloby. Nepochybne sa jedná o hmotnoprávny nárok. Do 1.1.2013 (nadobudnutie účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) zák. č. 514/2003 Z. z. neobsahoval žiadne ustanovenie, ktoré by limitovalo výšku nemajetkovej ujmy v prípade ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Až vyššie uvedenou novelou bolo zmenené znenie § 17 ods.4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého: „Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa ods.2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu." Nepochybne sa jedná o hmotnoprávnu úpravu, pri ktorej je vylúčené, aby táto bola aplikovaná retroaktívne. To znamená, že zákonný limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné použiť v prípade, ak nárok na jej náhradu vznikol ešte pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z. V prejednávanej veci vznikol jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy skôr, než nadobudla účinnosť predmetná novela o limite náhrady nemajetkovej ujmy. Preto pokiaľ súd zamietol jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo zvyšku nad 15 000,- eur s poukazom na § 17 ods.4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V právnom štáte nie je možný akýkoľvek zásah do práv konkrétnych subjektov,

ktoré vznikli na základe skoršej právnej úpravy. Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Právne normy v podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony a nie ľudia, pôsobia a majú pôsobiť v zásade do budúcnosti a nie do minulosti. Zákaz retroaktivity v podmienkach demokratických štátov je jednou zo zložiek princípov právneho štátu. Na základe princípu retroaktivity nesmie dôjsť k zrušeniu alebo zhoršeniu ochrany nadobudnutých práv. Môže dôjsť iba k ich zlepšeniu pro futuro, ktoré sa môže uskutočniť priznaním účinnejších garancií. V. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že súd sa pri rozhodovaní o výške nároku na náhradu škody nemal riadiť § 17 ods. 4 v znení, ktoré v čase vzniku nároku na náhradu škody nebolo ešte účinné. Toto ustanovenie súd aplikoval na prejednávanú vec retroaktívne. Súd pri svojom rozhodovaní nemal byť viazaný limitom vo výške päťdesiatnásobku minimálnej mzdy. Preto aj úvahy súdu o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k výške odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi podľa zák. č. 215/2006 Z. z. sú nedôvodné. Pokiaľ sa jedná o záver súdu, že nárok žalobcu na náhradu škody a jednak aj na nemajetkovú ujmu, je dôvodný, tak s týmto sa žalobca v celom rozsahu stotožňuje. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, keď pri priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vychádzal zo skutočnosti, že trestným stíhaním došlo k zásahu do jeho osobnostných práv. Súd sa správne stotožnil a odôvodnením, že bol po dlhú dobu vystavený neistote o výsledku trestného stíhania a trestné stíhanie malo vplyv na jeho osobný život i povesť v spoločnosti. On, svedkovia i jeho matka vypovedali, že sa o ňom rozprávalo po dedine v súvislosti s jeho zadržaním a trestným stíhaním a táto okolnosť mala za následok, že prestal chodiť do spoločnosti, prestal sa venovať svojim záľubám a navštevovať priateľov. Rozišiel sa s priateľkou pred už plánovaným sobášom, pretože jej rodičia ju nechceli vydať za kriminálnika. Bývalí kolegovia mali k nemu rezervovaný prístup a nechceli s ním nič mať. Táto situácia ho viedla k tomu, že opustil svoje bydlisko a zamestnal sa v zahraničí. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd správne zohľadnil dĺžku trestného konania, ktoré sa viedlo proti nemu po dobu šiestich rokov, počas ktorej bol vystavený psychickej záťaži a stresu, ktoré trestné stíhanie prináša, ďalej súd zohľadnil aj skutočnosť, že trestné stíhanie zasiahlo vážne aj do súkromného života, keď musel zrušiť zasnúbenie a rozísť sa s priateľkou, súd prihliadol aj na to, že mal podľa tvrdení svedkov povesť bezúhonného a čestného človeka, ktorá bola neoprávneným trestným stíhaním poškodená, pričom pre všetky tieto okolnosti sa stiahol zo spoločenského života, avšak samotnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil súd nesprávne. Aj keď súd nesprávne určil maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 20 250,- eur, sám potvrdil závažnosť zásahu do jeho práv, keď sa priklonil pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy bližšie k jej hornej hranici. Nenamieta žiadnym spôsobom vykonané dokazovanie a ani z neho zistené skutkové závery. Súd žalobou uplatnený nárok správne posúdil, pokiaľ určil, že tento je dôvodný. Nesprávne postupoval len pri určovaní samotnej výšky nemajetkovej ujmy, keď jej výšku limitoval na podklade nesprávnej aplikácie neskoršie právneho predpisu, ktorý v čase vzniku nároku nebol účinný. Podľa jeho názoru niet dôvodu na zrušenie napadnutého rozsudku ani na ďalšie doplnenie dokazovania, preto sa podaným odvolaním domáha zmeny napadnutého rozsudku odvolacím súdom tak, aby bolo jeho žalobe vyhovené v celom rozsahu. Súd v danom prípade pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy nieje limitovaný žiadnym zákonným ustanovením a preto jeho rozhodnutie o výške nemajetkovej ujmy malo v celom rozsahu závisieť len od jeho úvahy. V nadväznosti na uvedené považuje za nesprávny aj výrok rozsudku, ktorým súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na všetky okolnosti prípadu niet prekážky, pre ktorú by nemal byť v spore úspešný. Priznanie nároku na náhradu trov konania odôvodňuje aj postoj žalovanej strany, ktorá absolútne odmieta akúkoľvek svoju zodpovednosť a doposiaľ sa mu ani len neospravedlnila. VI. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti podľa § 388 zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a zároveň priznal mu nárok na náhradu trov konania. 5.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná vo výroku, ktorým súd rozhodol, že je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 17 107,62 €, z dôvodu, že rozsudok Okresného súdu Michalovce vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo odôvodnila nasledovne: V súlade s ustálenou judikatúrou slovenských súdov sa za právne posúdenie považuje činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Okresný súd Michalovce dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek námietkam zo strany žalovanej nesprávne právne posúdil vec, keď nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci žalovaná vidí najmä v týchto otázkach: 1. Otázka konania za štát (bod 18. odôvodnenia rozsudku): Napriek námietkam, že Generálna

prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý má konať v mene štátu, súd konal s Generálnou prokuratúrou SR. V odôvodnení rozsudku (bod 18.) súd tento záver odvodzuje z toho že, ako uvádza, podľa § 4 ods.1 písm. l) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 bola príslušná konať za štát Generálna prokuratúra SR i Ministerstvo vnútra SR a rozhodovalo to, u ktorého orgánu bol nárok uplatnený skôr. Súd ďalej uvádza, že skôr bol nárok uplatnený u MS SR, ktoré žiadosť postúpilo na Generálnu prokuratúru SR pre nepríslušnosť a príslušná je Generálna prokuratúra SR. Ďalej súd poukazuje na novelu zák. č. 514/2003 Z.z. (zák. č. 412/2012 Z.z.), ktorá už za príslušný orgán pokladá v § 4 ods.1 písm. f) výslovne Generálnu prokuratúru SR, čo je však hmotnoprávna norma platná nie v čase vznesenia obvinenia, ako nezákonného rozhodnutia - uznesenie bolo vznesené v r. 2005. Naďalej teda trvá na tom, že Generálna prokuratúra SR nie je oprávnená konať v mene štátu a príslušný orgán je Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR, čo odvodzujeme z týchto skutočnosti: Podľa zák. č. 514/2003 Z.z., účinného do 31.12.2012, v mene štátu koná: Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak (viď ods.1 písm. a) bod 1.), Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru (viď ods. 1 písm. b), Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobit. predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní (viď ods.1 písm. f), orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý (ods.1 písm. l), Ministerstvo spravodlivosti SR, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, (ods. 2). Súd vyvodzuje nárok z uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľom PZ, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, čím odpovedal na otázku, kto spôsobil škodu. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd zasa zohľadnil, že tr. konanie trvalo dlhú dobu a žalobca bol vystavený neistote (bod. 23. odôvodnenia rozsudku). Tr. konanie však trvalo dlhú dobu v dôsledku dlhého súdneho konania, keď až 25.10.2010 bol vynesený rozsudok Okresného súdu Michalovce, ten bol odvolacím súdom 27.4.2011 zrušený a vec postúpená vecne príslušnému Špecializovanému trestnému súdu a ten žalobcu oslobodil rozsudkom zo 14.9.2011. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je príslušná vo veci konať, pretože nie sú splnené základné hmotnoprávne predpoklady na postup podľa § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z., t.j. škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor). Poukázala ďalej na skutočnosť, že znenie § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. je v pôvodnom znení od účinnosti zákona bez akejkoľvek zmeny a jeho výklad a dlhoročná aplikácia nespôsobovala doteraz žiadne problémy. Zákon č. 412/2012 Z.z. upravil znenie len vo vzťahu k Ministerstvu vnútra SR na príslušnosti prokuratúry konať za štát nič nezmenil. Znenie § 4 ods.1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. je jednoznačné a jasné, nepripúšťa dokonca ani možnosť rozdielneho výkladu. Prokuratúra (prokurátor) by škodu mohla spôsobiť buď konaním alebo opomenutím. Ani jedna z uvedených alternatív nie je ani len teoreticky splnená, pretože prokurátor sa na rozhodnutí o vznesení obvinenia ani na jeho vydaní žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní neopomenul. Titul náhrady škody - uznesenie o vznesení obvinenia - je účinné a vykonateľné už jeho vydaním bez ohľadu na to, kedy (a či) ho prokurátor obdrží, preto prokurátor nielenže sa na jeho vydaní nepodieľa, ale jeho účinkom (škode) nemôže v tomto štádiu (rovnako ako súd) zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Ani úvaha o tom, že zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby zakladá príslušnosť prokuratúry, nemá oporu v zákone, v opačnom prípade by musela byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti súdu vo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie (teda uznal a potvrdil zákonnosť prípravného konania - § 238 ods. 1 Tr. por.), ako aj vo všetkých prípadoch, keď súd v súdnom konaní rozhodol (hoci neprávoplatne) o uznaní viny a uložení trestu, pretože rozhodujúce je súdne konanie a dôkazy v ňom vykonané. Nad rámec vyššie uvedeného poukázala aj na § 4 ods.1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. (pôvodne písm. l), ktoré zostalo v pôvodnom znení ako pred novelou 412/2012 Z.z.), kedy v mene štátu koná orgán príslušný podľa písm. a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Je nesporné, že oblasť trestného konania bola a je oblasťou verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. V súlade s citovanou právnou úpravou je potom nesporné, že zákonodarca mal v úmysle zachovať kontinuitu a efektívnosť predsúdneho a súdneho konania t.j. zámerom zákonodarcu bolo a stále je, aby orgán, ktorý žiadosť o náhradu škody predbežne prerokoval aj konal za štát pred súdom a tým sa zabezpečila efektívnosť a kontinuita konania. Uvedené zásady ako aj platnú a účinnú právnu úpravu Okresný súd Michalovce absolútne opomenul a vo svojom rozhodnutí ich neaplikoval. Otázka predčasne podanej žaloby (bod 20. odôvodnenia rozsudku): V konaní namietala, že žalobca podal žalobu pred uplynutím 6 - mesačnej lehoty na predbežné prejednanie nároku, čo je hmotnoprávna podmienka pre podanie žaloby, ak nejde

o písomné odmietnutie orgánu uspokojiť nárok. Pritom žiadny orgán (Min. spravodlivosti SR, Gen. prok. SR, Min. vnútra SR) meritórne neodmietol uspokojiť jeho nárok podľa § 15 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. a preto mal vyčkať s podaním žaloby do uplynutia uvedenej lehoty, čo žalobca neurobil. Uvedené orgány totiž riešili medzi sebou otázku, kto má zastupovať štát a postupovali si žiadosť žalobcu. Súd pokladá postúpenie žiadosti zo strany GP SR z dôvodu nepríslušností za odmietnutie uspokojiť nárok žalobcu. Odôvodňuje to tým, že žalobcovi nemôže byť na ujmu skutočnosť, že orgán odmietne prerokovať jeho žiadosť „...s odôvodnením, že nie je orgánom oprávneným. Súd preto vychádzal z toho, že žalobcov nárok nebol uspokojený, preto mal právo obrátiť sa na súd". Zastáva názor, že neprejednanie nároku pre nepríslušnosť nie je odmietnutím nároku a nie je ani ujmou pre žalobcu, žalobcov nárok by nebol nijako oslabený tým, že by vyčkal do uplynutia zákonnej 6 - mesačnej lehoty a potom podal žalobu. Zákon priamo uvažuje s tým, že nárok má byť uspokojený do 6 mesiacov a po márnom uplynutí lehoty vznikne právo vymáhať ho na súde. Preto naďalej trvá na tom, že žaloba bola podaná predčasne. Otázka nároku na ušlú mzdu 1 250,34 € (bod 21. odôvodnenia rozs.): Súd priznal túto sumu žalobcovi, suma predstavuje rozdiel medzi platom policajta pred prepustením a mzdou po prepustení, pričom sa nezaoberal základom nároku. Podľa jej názoru žalobcovi však nepatrí táto náhrada vôbec. A to z dôvodu, že personálny rozkaz vydaný v správnom konaní, ktorým bol prepustený ako policajt, nebol zrušený. Takže nebola splnená podmienka podľa § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. Existuje však aj Uznesenie NS SR sp. zn. 8MCdo 9/2015 z 20.07.2016, ako aj Nález US SR č. k. IV.US 296/2014 zo 06.05.2014, podľa ktorých nemožno oslobodenie spod obžaloby pokladať za zrušenie rozkazu o prepustení policajta, oslobodenie spod obžaloby totiž neznamená, že prepustenie bolo nezákonné, lebo na prepustenie policajta postačí menšia intenzita protiprávneho konania, ako na tr. čin. Okrem toho v danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia ani nie je v príčinnej súvislosti s jeho prepustením. A inak, v tomto prípade, žalobca ani nebol úspešný v konaní, kde napadol svoje prepustenie. Otázka náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní (bod 22. odôvodnenia rozsudku): K výške vyčíslenia trov v tr. konaní nemáme námietky, otázka ich priznania súvisí s tým, či žaloba bude v odvolacom konaní zamietnutá pre naše námietky uvedené v odvolaní. 5. Otázka nemajetkovej ujmy v sume 15 000 € (bod 17., 18., 23., 24. odôvodnenia rozsudku): a) základ nároku: Súd, ako uvádza, vychádzal z „ustálenej judikatúry", podľa ktorej oslobodzujúci rozsudok spod obžaloby má rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť a ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu, poukazuje na uznesenie NS SR 4 Cdo 183/2009. Poukazuje tiež na právnu úpravu v zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá založila objektívnu zodpovednosť štátu v prípade zrušenia právopl. uznesenia o vznesení obvinenia. Súd neskúmal a ani neuviedol, akých nezákonných zásahov sa dopustili orgány činné v tr. konaní a neuviedol to ani žalobca. Vychádzal len z výsledku tr. konania - oslobodenia spod obžaloby. Podľa jej názoru je takéto odôvodnenie základu nároku nedostatočné a nezodpovedá vývoju súdnej praxe, ktorá už prekonala takýto extenzívny výklad. Skutočnosť je taká, že od prijatia zák. č. 514/2003 Z.z. súdna prax snaží sa výkladom preklenúť jeho nedostatky a rieši rozpory medzi týmto zákonom a zákonmi upravujúcimi práva a povinnosti orgánov činných v tr. konaní, čo sú najmä zák. č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore a zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre. Základný rozpor spočíva v tom, či nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu vzniká aj vtedy, keď orgány činné v trest. konaní konali zákonne, t.j. v zmysle zákonov upravujúcich ich pôsobnosť, aj keď obvinený bol neskôr spod obžaloby oslobodený. A súdna prax odmietla paušálnu zodpovednosť štátu len vzhľadom na výsledok tr. konania a dospela k záveru, že je treba rozlišovať, či orgány činné v tr. konaní konali zákonne alebo nezákonne, čo súd neurobil. V tejto súvislosti poukázala na túto judikatúru: Rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 201/2007 z 30.07.2008, Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 MCdo 7/2010, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ÚS 163/2013 z 13.11.2013, Uznesenie Ústavného súdu I. ÚS 548/2012-13, z ktorých odôvodnení citovala. Aj keby boli splnené všetky predpoklady vzniku nároku na nemajetkovú ujmu, súdom stanovená náhrada v sume 15 000 € je veľmi vysoká. Ďalej poukázala nato, že poškodenie jeho povesti vyplýva už z prepustenia zo služieb polície, ktoré nenapravil v správnom konaní a preto neuznáva jeho nárok vôbec. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že existujú odvolacie dôvody a navrhla, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok tak, že žaloba sa v plnom rozsahu zamieta alebo vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie. V prípade, ak by odvolací súd napriek argumentácii uvedenej vyššie potvrdil napadnutý výrok rozsudku Okresného súdu Michalovce, navrhla, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného významu považuje otázku oprávnenosti konať v mene štátu s prihliadnutím na aplikáciu § 4 ods.1 písm. l) znenia zák. do 31.12.2012, v súčasnom znení písm. m) a ďalej ods.2 zák. č. 514/2003 Z. z. - keďže aplikačná prax jednotlivých súdov je rozdielna a neexistuje v uvedenej právnej otázke žiadne zjednocujúce stanovisko, ktoré by riešilo predmetný právny problém.

6.K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že žalovaný vytýka rozsudku okresného súdu, že Generálna prokuratúra SR nie je orgánom, ktorý má konať v mene štátu. V prípade, ak by odvolací súd napriek jeho argumentácií potvrdil rozsudok okresného súdu, navrhol, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Za otázku zásadného významu považuje otázku oprávnenosti konať v mene štátu. Nesúhlasí s argumentáciou žalovanej s poukazom na Zbierku stanovísk NS a súdov SR 1/2016 pod č. 6, kde bol publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.10.2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014, ktorý sa zásadným spôsobom vyjadril k nastolenej problematike a citoval právnu vetu. K ostatným námietkam žalovanej sa osobitne vyjadroval, pretože proti rozsudku okresného súdu tiež podal odvolanie a trvá na všetkých dôvodoch, ktoré v ňom uviedol. 7.Žalovaná odvolaniu žalobcu uviedla, že zákonodarca § 17 ods.4 zák. č. 514/2003 Z. z. reagoval na neprimerané nároky žalobcu na odškodnenie. Ale aj do účinnosti uvedeného ustanovenia mohli súdy posudzovať primeranosť výšky nárokov podľa kritéria minimálnej mzdy, lebo zákon ich v tom neobmedzoval. Po účinnosti cit. ustanovenia ich zákon k tomu zaviazal. Poukázala však na jej odvolanie proti rozsudku, bod 5., v ktorom vyjadrila názor, že žalobcovi vôbec nepatrí nemajetková ujma a tento názor podoprela judikatúrou. Ad b) Nepriznanie náhrady trov konania je plne v súlade s výsledkom sporu. V závere opäť poukázala na jej odvolanie proti rozsudku vo všetkých jeho bodoch a na návrhy tam uvedené. 8.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemenia ani odvolania podané stranami sporu. 9.Žalovaná uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ktorý sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 10.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 11.Žalobca i žalovaná uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba

opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 12.Súd síce nepoužil správny právny predpis (zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody § 17), ale uvedené pochybenie nemá vplyv na to, že vyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu. 13.Na zdôraznenie správnosti rozsudku a k námietkam žalovanej uvedeným v odvolaní odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné sa zaoberať otázkou konania za štát - vzhľadom na dikciu § 4 ods.1 zák. č.514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero orgánov, či v danom prípade je orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo spravodlivosti SR. 14.V tomto smere zaujal jednoznačné stanovisko NS SR rozsudkom 8Cdo 289/2014 zo 14.10.2014, zverejneným pod 6/2016 (na ktorý poukazuje v svojom vyjadrení aj žalobca) sformulovaným do právnej vety: Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods.1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1.1.2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. 15.S citovanou právnou vetou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a nepovažuje za potrebné ani účelné sa touto otázkou ďalej zaoberať. Nová úprava pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu neobsahuje prechodné ustanovenia, preto v zmysle nepravej retroaktivity uplatní sa na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu. 16.Z vyššie citovaného vyplýva, že s účinnosťou od 1.1.2013 v prejednávanej veci oprávneným orgánom konať pred súdom za štát bola Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Správne súd konštatoval, že ide o procesné zastúpenie, na ktoré sa aplikuje aktuálna právna úprava (zák.č. 514/2003 Z.z.), s poukazom na to, že tento zákon neobsahuje prechodné ustanovenia, týkajúce sa tejto procesnej situácie. 17.Žalovaná ďalej namieta, že súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že konanie trvalo dlhú dobu t. j., že škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor). K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že bez uznesenia o začatí trestného stíhania (110), uznesenia o vznesení obvinenia (111), voči ktorému podal žalobca sťažnosť a podania obžaloby na súd by trestné konanie sa neviedlo. 18.Otázka predčasne podanej žaloby je nedôvodná minimálne preto, že v čase rozhodnutia súdu už uplynula zákonom stanovená 6 mesačná lehota na rozhodnutie a plnenie. Žalovaná, keď mala záujem plniť, tak mohla tak vykonať, avšak samotné konanie ako aj jej terajšie stanovisko svedčí o opaku. 19.Žalovaná namietala základ nároku 1 250,34 € z dôvodu, že personálny rozkaz vydaný v správnom konaní nebol zrušený a poukázala pritom na uznesenie NS SR 8MCdo 9/2015 a Nález ÚS SR IV. US 296/2014. 20.V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou otázkou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. 21.Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (akou príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. 22.Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, lebo každá príčina je niečím vyvolaná dospieť k záveru, že bola preukázaná priama vecná súvislosť príčiny a následku t. j. začatia trestného stíhania a prepustenia zo služobného pomeru so zmenšením majetku žalobcu. U žalobcu strata na zárobku nastala v súvislosti s prepustením zo služobného pomeru po začatí trestného stíhania a podaní obžaloby. Odvolací súd poukazuje na Rozhodnutie MV SR Č.p.:KM-19/PK-2006 z 1.3.2006 (č. l. 77), ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené a rozklad ako nedôvodný zamietnutý a voči ktorému opravný prostriedok nie je prípustný. Na základe uvedeného nemožno posudzovať žalobcom požadovanú náhradu podľa uznesenia NS SR 8MCdo 9/2015 a Nálezu ÚS SR IV. US 296/2014, ktoré boli vydané na iných skutkových základoch. 23.Medzi prepustením žalobcu zo služobného pomeru a vzniknutou škodou existuje príčinná súvislosť tak ako medzi uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím a skončením služobného

pomeru žalobcu, lebo bez uznesenia o vznesení obvinenia, by zamestnávateľ žalobcu nemal dôvod s nim skončiť služobný pomer. 24.Výsledkom trestného konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie o jeho oslobodení zo skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a výsledkom personálneho konania vedeného proti žalobcovi je právoplatné rozhodnutie (personálny rozkaz) o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. 25.Ďalej z obsahu odvolania žalovanej je zrejmé, že nesprávne právne posúdenie súdu prvej inštancie odôvodňuje aj tým, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, pretože v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné podmienky a zodpovednosť stavia len v rovine nezákonného konania, keď orgány činné v trestnom konaní konali zákonne. Súd prvej inštancie správne zohľadnil všetky skutočnosti podstatné na uplatnenie nároku v bode 19. Správne posúdil otázku splnenia základnej podmienky existencie nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia (alebo zmeny) pre nezákonnosť, keď vychádzal z ustálenej judikatúry, ktorá systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospel k záveru, že ak oslobodeniu spod obžaloby treba, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody, vychádzať z toho, že žalobca čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (porovnaj napríklad R 70/1994). 26.Žalovaná žiada, aby v prípade potvrdenia rozhodnutia bolo pripustené odvolacím súdom dovolanie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že § 238 ods.3 O. s. p. nemá ekvivalent v a bola zrušená prípustnosť dovolania založená na rozhodnutí odvolacieho súdu. 27.K odvolaniu žalobcu, ktorý namieta právne závery súd viedli k zamietnutiu žaloby vo zvyšku nad priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- eur, ktoré považuje žalobca za nesprávne a tvrdí, že napadnutý rozsudok vychádza v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je - vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu, má zásah závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti alebo do práva na súkromie, pričom tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach. 28.Podľa § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 29.Podľa § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 30.Podľa § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 31.Podľa § 17 ods.4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. 32.Podľa § 17 ods.5 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu vzniku škody (14.9.2011) v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2. 33.Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že súd pri rozhodovaní o výške nároku spätne použil zákon, ktorý v čase vzniku škody nebol platný, lebo súd len podporne odôvodňuje svoje úvahy. Aj keď z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že citoval znenie novelizovaného § 17 ods.4, pričom mal použiť znenie platné v čase vzniku škody § 17, ktoré nemá obmedzenie vo výške priznanej škody. 34.Zákon 514/2003 Z.z. platný v čase vzniku škody pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy síce výslovne nestanovoval žiadne kritériá (obmedzenie len v znení § 17 ods.3), a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre

určenie výšky náhrady. Táto úvaha súdu však musí byť založená na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách. Preto aj keď súd prvej inštancie použil ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z. v poslednom platnom znení, nie v znení platnom v čase vzniku škody nemožno dospieť k záveru, že retroaktívne použil zákon, lebo pri určovaní výšky použil voľnú úvahu. Odvolací súd poznamenáva, že súd sa s týmito okolnosťami jasne a správne vysporiadal a k uvedenému je možné dodať, že žalobca sa už plne zaradil do súkromného, spoločenského a pracovného života a priznaná náhrada je aj podľa predpisu platného v čase vzniku škody, podľa odvolacieho súdu dostatočná. 35.Súd správne rozhodol aj vo výroku o trovách konaniach, keď podľa zásady úspechu nepriznal žiadnej strane náhradu trov konania (§ 255 ods.1). 36.Podľa § 396 ods.1 ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 37.Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 38.Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 39.Žalobca ani žalovaná neboli v odvolacom konaní úspešní, preto im nebolo priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania. 40.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.