Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/141/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Terézie Mecelovej v právnej veci žalobcu: Q. P., narodený XX. U. XXXX, trvalý pobyt: W. XXXX/XX, I., zastúpeného: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s.r.o., Mliekarenská 2, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 662 291, proti žalovaným: 1/ X. B., narodený X. X. XXXX, trvalý pobyt: Q. XXX, zastúpeného: Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., P. Pázmaňa 2367/17A, Šaľa, IČO: 36 866 296, 2/ National Generation&Development, s.r.o., J. Wolkera 2200/20, Spišská Nová Ves, IČO: 45 236 453, 3/ O. X., narodená XX. Q. XXXX, trvalý pobyt: I. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Roman Foltín, Školská 3, Nitra, o neúčinnosť kúpnej zmluvy, o odvolaní žalovaného 1/ a žalovanej 3/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. januára 2018 č. k. -387, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (I.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra 2010 uzavretá medzi GORAL PLUS, spol. s r. o. ako predávajúcim a žalovanou 2/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná, (II.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 9. mája 2012 uzavretá medzi žalovanou 2/ ako predávajúcou a žalovanou 3/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná, (III.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 16. januára 2013 uzavretá medzi žalovanou 3/ ako predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim, je voči žalobcovi právne neúčinná a v časti náhrady trov konania (V.), potvrdzuje.

II. Žalobca má voči žalovaným 1/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol vo vyhovujúcej časti o odporovateľnosti právnych úkonov (I.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra 2010 uzavretá medzi GORAL PLUS, spol. s r. o. ako predávajúcim a žalovanou 2/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná, (II.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 9. mája 2012 uzavretá medzi žalovanou 2/ ako predávajúcou a žalovanou 3/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi právne neúčinná, (III.) o určení, že kúpna zmluva zo dňa 16. januára 2013 uzavretá medzi žalovanou 3/ ako predávajúcou a žalovaným 1/ ako kupujúcim, je voči žalobcovi právne neúčinná. Žalobu zamietol v časti o určenie, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra 2010 uzavretá medzi GORAL PLUS, spol. s r. o. ako predávajúcou a žalovanou 2/ ako kupujúcou, je voči žalobcovi aj vo vzťahu k žalovanej 3/ a žalovanému 1/ právne neúčinná (IV.). Žalobcovi bolo priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % voči žalovaným 1/, 2/, 3/ (V.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením , , , , , , , O. z. (0/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané naplnenie zákonom stanovených podmienok pre odporovateľnosť právnym úkonom. Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy ( veta prvá O. z.). Záver, že len dlžník môže ukrátiť nároky

veriteľa (a ak iná osoba než dlžník urobí úkon, nemá to mať za následok vznik odporovateľnosti) vyplývajú zo zásady, že právny účinky odporovacej žaloby sa nedotýkajú právneho postavenia tretích osôb, ktoré dobromyseľne nadobudli vec od osoby, na ktorú dlžník previedol k veci vlastnícke právo. V danej veci však nešlo o takýto prípad. Súd prvej inštancie pri posudzovaní neúčinnosti právnych úkonov vo vzťahu k žalobcovi, z dôvodu žalobou uplatneného odporu, vyhodnotil všetky napadnuté úkony ako „úkony dlžníka“, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Ustálil, že materiálne pri všetkých troch napadnutých prevodoch ide fakticky o úkony dlžníka, ktoré sledovali jeden spoločný zámer, a to ukrátenie veriteľa. Predmetom prevodov na základe vyššie označených kúpnych zmlúv boli nehnuteľnosti: penzión súpisné č. 9 na pozemku parcelné č. 11/6, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 434 m2 a pozemky parcela registra „C“ č. 11/4, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 26 m2, parcela č. 11/6, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 434 m2, zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie Q. (ďalej len „nehnuteľnosti“). Pri všetkých troch prevodoch dohodnutá kúpna cena predstavovala 1.000,- eur, pričom všeobecná cena uvedených nehnuteľností zistená znaleckým posudkom bola vo výške 356.000,- eur. Vznik vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi (GORAL PLUS, spol. s r. o.) bol odôvodnený tým, že žalobca uzavrel dňa 1. júla 2007 zmluvu o pôžičke s dlžníkom (GORAL PLUS, spol. s r. o.), pričom rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. z 8. februára 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 21. mája 2013, bola dlžníkovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi na základe zmluvy o pôžičke, sumu 33.193,92 eur. Všetky tri napadnuté prevody sledovali spoločný zámer, a to docieliť presun nehnuteľností z majetku dlžníka do vlastníctva žalovaného 1/, keďže štatutárny zástupca dlžníka (spoločník) a súčasne štatutárny zástupca (spoločník) žalovanej 2/ X. B. a žalovaný 1/ X. B. sú bratia. Jednotiacim zámerom prevodov bolo udržanie majetku v rodine. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa bol preukázaný už v prípade prvého prevodu, vzhľadom k tomu, že vôľa dlžníka, ako aj žalovanej 2/, bola vyjadrená prostredníctvom tej istej konajúcej fyzickej osoby X. B. (brat žalovaného 1/ X. B.). Pri druhom a treťom prevode bola využitá osoba žalovanej 3/, ktorá bola priateľkou žalovaného 1/ (X. B.) a ktorú priateľ X. B. s bratom X. B. požiadali, aby previedla na seba vlastnícke právo predmetných nehnuteľností, na krátky čas, s cieľom dosiahnuť zmenu majiteľa nehnuteľností. Konkurzné konanie na majetok dlžníka bolo potom zastavené pre nedostatok majetku a dlžník bol vymazaný z obchodného registra dňom 30. augusta 2014. Súd prvej inštancie konštatoval, že na Okresnom súde Trnava nie je vedené exekučné konanie voči dlžníkovi. Predmetná pôžička medzi žalobcom ako veriteľom a dlžníkom bola zabezpečená ručiteľom, na ktorého majetok bol vyhlásený konkurz (G. E.), ktorý bol však zrušený (prihlásená a zistená iná pohľadávka žalobcu predstavovala 82.341,32 eur, rozsah uspokojenia bol vo výške 25,04 %, teda 20.620,77 eur, neuspokojená pohľadávka činila tak sumu 61.720,55 eur). Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie výsluchom tohto ručiteľa ako svedka (na návrh žalobcu), keďže by to bolo, vzhľadom na zistený skutkový stav, nadbytočné a neúčelné, v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Konštatoval, že prevod nehnuteľností za kúpnu cenu 1.000,- eur nepredstavoval ekvivalentný právny úkon, pretože dlžník za nehnuteľnosti nenadobudol plnenie rovnocennej povahy (takým by bolo plnenie približujúce sa všeobecnej cene nehnuteľností, preukázanej znaleckým posudkom vo výške 356.000,- eur). Uvedené preukazuje fakt, že nehnuteľnosti prostredníctvom žalovanej 3/ sa dostali z majetku dlžníka do vlastníctva žalovaného 1/ (štatutárny zástupca dlžníka a žalovaný 1/ sú bratia), pričom autorom zmlúv pri všetkých prevodoch bola rovnaká osoba, resp. rovnaké osoby, ktoré spájal jednotiaci zámer udržať majetok v rodine. Pri druhom a treťom prevode bola využitá žalovaná 3/, ktorá síce tvrdila, že o okolnostiach odporovateľnosti nevedela, avšak podľa záveru súdu prvej inštancie tak mala vedieť alebo sa na takomto úkone nemala zúčastniť. Pri prevodoch nehnuteľností nejde o bežnú vec alebo maličkosť, kde by mohla byť ochota žalovanej 3/ pomôcť žalovanému 1/ a jeho bratovi namieste. Žalovaná 3/ mala v zmysle rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, vyvinúť takú činnosť (aktivitu), aby úmysel ukrátiť veriteľa spoznala, teda aby sa o tomto úmysle pri bežnej opatrnosti dozvedela. Žalovaná 3/ mala preto odmietnuť účasť na napadnutých prevodoch. Jej obrana odkazujúca na dôverovanie žalovanému 1/ nebola postačujúca. Súd prvej inštancie vychádzal z teleologického výkladu právnych noriem, teda že zmyslom existencie právnych predpisov nie je ich doslovná formalistická aplikácia, ale ich reálne použitie na účel, na ktorý boli vytvorené. Žalovaná 3/ od začiatku vedela, že bude vlastníkom len na určitú dobu, čo jej mohlo byť prinajmenšom podozrivé. Súd prvej inštancie poukázal na publikované rozhodnutie R 5/2008, podľa ktorého vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle § 42a ods. 2 až 5 O. z. Preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam, avšak môže mať význam pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NS SR“, sp. zn. ). Právne úkony dlžníka ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku

dlžníka a v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci nebyť týchto úkonov, z majetku dlžníka by sa aspoň čiastočne uspokojil. Z odporovateľných právnych úkonov majú právny význam tie, pri ktorých dlžník nedostal žiadne alebo dostal podstatne nižšie protiplnenie, než sa všeobecne očakávalo (za ukracujúce sa nepovažujú tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka). Súd prvej inštancie pri aplikácii právnych predpisov v danej veci vychádzal z teleologického výkladu právnych noriem, pretože zmyslom existencie právnych predpisov nie je ich doslovná formalistická aplikácia, ale ich reálne použitie na účel, na ktorý boli vytvorené. Snaha žalovaných cielene obísť inštitút odporovateľnosti nemôže požívať právnu ochranu. Autorom zmlúv pri všetkých prevodoch bola rovnaká osoba. Žalovaná 3/ vedela, že bude vlastníčkou len na určitý čas, čo jej mohlo byť prinajmenšom podozrivé. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná, ak bola podaná žaloba voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pojem prospech zahŕňa bezodplatný prevod majetku alebo prevod majetku za výrazne nižšiu cenu. Podľa § 42b ods. 3 O. z. má odporovacia žaloba smerovať v prvom rade proti osobám, ktoré priamo s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon. Právo odporovať však možno uplatniť aj proti tretím osobám, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Predmetom dokazovania sú preto okolnosti, ktoré môžu nasvedčovať tomu, že tretia osoba mohla mať takúto vedomosť, vzhľadom na svoj vzťah k dlžníkovi, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu právneho úkonu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že otázka koho má zákon na mysli pod tretími osobami je otázkou výkladu. V posudzovanej veci aplikoval rozširujúci výklad ustanovenia § 42b ods. 3 vety za bodkočiarkou O. z. tak, že žalovanými môžu byť aj ďalšie osoby, ktoré v rámci reťazenia zmluvných prevodov nadobudli majetok dlžníka. Vo všeobecnosti ide o nastrčené nemajetné osoby a na konci tohto reťazca je organizátor celej transakcie, u ktorého skončil majetok dlžníka. Pri zohľadnení teleologického výkladu právnych noriem, v takýchto prípadoch veriteľ musí mať možnosť žalovať spolu s prvotným nadobúdateľom majetku aj ďalšie osoby, ktoré neboli v priamom formálnom vzťahu s dlžníkom, ale majetok dlžníka skončil u nich. Len v prípade, že tretie osoby by boli dobromyseľné a nadobudli by majetok za reálnu trhovú hodnotu, bolo by možné uvažovať nad tým, aby právne účinky odporovateľnosti nezasahovali do ich právneho postavenia (čo nebol daný prípad). Takúto úvahu podporuje právna doktrína uvedená v komentári k (Fekete, I., . Veľký komentár, 1. zväzok Všeobecná časť - , Eurokódex, online verzia na C.). Žalovaná 3/ pritom spĺňa okrem kritéria tretej osoby, aj definičné znaky blízkej osoby (kedy postačuje, aby jej mohli byť známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu). Obdobné platí aj v prípade žalovaného 1/, súčasného vlastníka nehnuteľností. Úspešná obrana blízkej osoby spočíva nielen v tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie takého úmyslu dlžníka. Odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine takýto dôkaz nenahradzuje. (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). Súd prvej inštancie okrem naplnenia aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie posudzoval aj podmienky odporovateľnosti, existenciu vymáhanej pohľadávky, právne následky spojené s úspešným odporovaním právneho úkonu a existenciu ďalšieho majetku, vrátane „spôsobilého ručiteľa“. Vo vzťahu k námietke žalovaných o neexistencii judikovanej pohľadávky, pretože dlžník zanikol, súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa záverov ktorého pokiaľ mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si aj v súdnom konaní riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu (medzitýmneho) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. V súlade s názorom vyjadreným v rozhodnutí NS ČR sp. zn. bolo postačujúce, že žalobca ako veriteľ v konaní o odporovacej žalobe preukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky právoplatným rozsudkom, ktorým je dlžníkovi uložená platobná povinnosť, ktorá predstavuje pre žalobcu prisúdenú peňažnú pohľadávku. V konaní existencia pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi na základe rozsudkov Okresného súdu Trnava sp. zn. a Krajského súdu Trnava sp. zn. , bola nesporná. Hoci hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa O. z. umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla (rozhodnutie NS ČR sp. zn. ), zánik dlžníka ale musí nastať z iných dôvodov, ako zánik pohľadávky pre zánik dlžníka (napríklad započítanie, premlčanie a pod.). V opačnom prípade by inštitút odporovateľnosti stratil význam a každej odporovacej žalobe by bolo možné „vyhnúť sa“ s poukazom na zánik dlžníka, čo je neprípustné. Uvedený záver je podporený i tým, že pasívne legitimovaný subjekt sa nemôže s úspechom brániť proti odporovacej žalobe veriteľa, že nárok voči dlžníkovi bol už uspokojený ( O. z.).

Žalovaný 1/ sa bránil, že voči dlžníkovi už pre jeho zánik nemožno viesť exekúciu. Bolo preukázané, že neprebieha žiadne exekučné konanie proti dlžníkovi. Výkon rozhodnutia (exekúciu) je však možné viesť proti osobe, v prospech ktorej bol urobený právny úkon, nie proti dlžníkovi (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). Odporovateľnosť predstavuje náhradný spôsob, akým sa veriteľ môže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky voči nepoctivému dlžníkovi, ktorý odporovateľným právnym úkonom privodil svoju platobnú neschopnosť a zánik. To či bude pohľadávka veriteľa v konečnom dôsledku uspokojená, sa dozvie v priebehu exekučného konania. Po neúspešnej exekúcii prichádza na rad odporovacia žaloba voči tretej osobe, na ktorú dlžník previedol svoj majetok. Žalovaný 1/ taktiež namietal, že veriteľ sa môže namiesto určenia neúčinnosti dlžníkovho právneho úkonu domáhať len práva na náhradu podľa ustanovenia § 42a ods. 4 časti vety za bodkočiarkou O. z. Právo odporovať právnym úkonom sa uplatňuje žalobou o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu. Právny následok úspešného odporovania, t. j. neúčinnosť právneho úkonu (a teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady) môže nastať až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Až v prípade, že toto uspokojenie in natura (postihnutím nehnuteľností, ktoré ušli z majetku dlžníka) nie je dobre možné, má ukrátený veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. O úmysel ukrátiť veriteľa ide pritom nielen vtedy, ak chcel dlžník právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa, ale aj vtedy, ak vedel, že právnym úkonom môže ukrátiť svojho veriteľa a pre prípad, že ho skutočne ukráti, bol s tým uzrozumený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). Pri prvom prevode nehnuteľností v posudzovanej veci išlo o priamy úmysel dlžníka. Pri ďalšom prevode hoci nešlo formálne o úkon dlžníka, no materiálne o úkon dlžníka išlo. V súvislosti so žalovanou 3/ mal byť úmysel prevodcu (fakticky úkon dlžníka) pretrhnutý hrubou nedbanlivosťou žalovanej 3/, tá však bola preklenutá úmyslom dlžníka a vedomosťou žalovaného 1/. Odporovacia žaloba nebola určovacou žalobou podľa ( č. v znení neskorších predpisov), preto žalobca nemusel preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentom žalovaného 1/, že po zániku dlžníka je nutné preukázať naliehavý právny záujem, keďže ten vyplýva zo zákona (odporovať právnemu úkonu možno aj vtedy, keď pohľadávka bola uspokojená). Ak dlžník urobil dvojstranný právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa a ak bol tento úmysel dlžníka druhej zmluvnej strane (kupujúcemu) známy alebo ak je u nej znalosť tohto úmyslu prezumovaná (ak kupujúci bol osobou blízkou dlžníkovi), spôsobuje to nie neplatnosť, ale neúčinnosť zmluvy, ktorá môže byť vyslovená na základe odporovacej žaloby (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). S touto vedomosťou nie je naopak bez ďalšieho spojený úsudok, že druhá zmluvná strana rovnako konala v úmysle ukrátiť dlžníkových veriteľov. Žalovaný 1/ namietal aj formuláciu petitu žaloby, v ktorom absentovala informácia o vkladovom konaní. Ak zo spisu vyplýva, že z obsahu žaloby možno bez pochybností vyvodiť určité a zrozumiteľné označenie odporovateľného právneho úkonu uvedením účastníkov zmluvy, jej dátumu a predmetu (zmluvou prevádzané nehnuteľnosti, ktorých konkrétna špecifikácia vyhovuje požiadavke ich individualizácie), spĺňa žaloba všetky potrebné náležitosti vecnej prejednateľnosti. Požiadavku, aby bolo zo žaloby zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, nemožno pritom vykladať tak, že by bol žalobca povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). K ukráteniu pohľadávky veriteľa nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Ak žalovaný 1/ tvrdil, že týmto majetkom má byť „spôsobilý ručiteľ“, súd prvej inštancie konštatoval, že táto úvaha bola vyvrátená tým, že bol vyhlásený a zrušený konkurz na majetok dlžníka - G. E. (ručiteľ), ktorého majetok nemožno považovať za majetok, ktorý by postačoval na plné uspokojenie pohľadávky žalobcu. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a v časti určenia, že kúpna zmluva zo dňa 6. decembra 2010 je voči žalobcovi aj vo vzťahu k žalovanej 3/ a žalovanému 1/ právne neúčinná bola zamietnutá, pretože výsledkom odporovania má byť neúčinnosť právneho úkonu voči žalobcovi (ďalšie určovanie je nadbytočné a nevyplýva zo zákona). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia v spojení s . Neúčinnosť právnych úkonov bola určená v troch zo štyroch navrhovaných častiach, čo predstavovalo úspech žalobcu vo výške 75 %, od ktorého bolo potrebné odpočítať jeho neúspech vo výške 25 % (v ktorej časti boli úspešní žalovaní). Žalobcovi preto vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/, 3/ v rozsahu 50 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením podľa .

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný 1/ (s výnimkou zamietavej časti rozsudku), navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby, alternatívne zrušením a vrátením veci na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil neurčitosťou napadnutých výrokov, nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie svojím výkladom hmotnoprávnych noriem prekročil prípustnú mieru analógie, ktorá mu vyplýva z ustanovenia O. z. ( SR). Konkrétne vo výroku absentovalo označenie dátumu povolenia vkladu právnych úkonov do katastra nehnuteľností, keďže týmto dňom nadobudol scudzovaný právny úkon účinnosť (na uvedený nedostatok žalovaný 1/ upozorňoval už v konaní pred súdom prvej inštancie, s poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. . Súd prvej inštancie založil svoje právne úvahy na tom, že účelom odporovacej žaloby je dosiahnuť uspokojenie veriteľa dlžníka v exekučnom konaní. Nevysporiadal sa ale s otázkou, že voči dlžníkovi nie je možné viesť vymáhacie konanie, vrátane exekučného, z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného registra (dňom 11. októbra 2013). Záver súdu, že exekúciu je možné viesť voči osobe, v prospech ktorej bol úkon urobený, označil žalovaný 1/ za nesprávny. Exekúciu je možné viesť vždy iba na základe exekučného titulu vydaného voči dlžníkovi (s poukazom na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. ), pričom odporovacia žaloba je procesná žaloba slúžiaca na to, aby bolo možné v exekučnom konaní vedenom voči dlžníkovi, postihnúť majetok tretej osoby (žalovaného v konaní o odporovacej žalobe), podľa a E. p. (Exekučný poriadok č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov). Odporovacia žaloba nemení žiadnym spôsobom hmotnoprávne vzťahy medzi žalobcom a dlžníkom alebo medzi dlžníkom a osobou, v prospech ktorej bol odporovací úkon urobený. Nerozširuje exekučný titul a ani nemá za následok zmenu povinnej osoby uvedenej v exekučnom titule. Nepredstavuje procesnú sukcesiu povinného v exekučnom konaní (porov. R 86/2003, sp. zn. ), v ktorom je pritom možné postihnúť iba majetok, ktorý konaním dlžníka ušiel z jeho majetku, nie akýkoľvek iný majetok tretej osoby (takýto výklad by bol v rozpore s článkom 20 SR). Z uvedeného vyplýva, že ak nie je možné viesť vymáhacie konanie voči dlžníkovi, nie je možné v tomto konaní ani postihnúť majetok inej osoby. Ak mal súd prvej inštancie za to, že sú splnené podmienky na priznanie žalovaného nároku, mohol rozhodnúť iba o finančnej náhrade, a to iba voči žalovanému 2/ (porov. rozsudok NS ČR sp. zn. ). Dlžník pritom zanikol z dôvodu zastavenia konkurzného konania pre nedostatok majetku a podľa ZoKR ( o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov) obnova konania nie je prípustná. Rozhodnutie o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku podľa ZoKR je rozhodnutím v merite veci a predstavuje prekážku res iudicata. Nie je tak možné ani pre prípad vyhovujúceho rozsudku podanie nového návrhu na vyhlásenie konkurzu. Nie je možné sa stotožniť ani s názorom o podaní návrhu na dodatočnú likvidáciu dlžníka, ktorá neslúži na vedenie exekučného konania voči dlžníkovi a likvidátor môže vykonávať iba úkony smerujúce k likvidácii, nie k vedeniu exekučných konaní, keď povolenie dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti neznamená plnohodnotné obnovenie právnej subjektivity (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. ). Žalovaný 1/ namietal aj záver súdu prvej inštancie, že z hľadiska odporovateľnosti právnym úkonom nemusí ísť o úkony dlžníka, ale aj o úkony iných osôb, na ktoré bol majetok dlžníka následne prevedený. Týmto výkladom prekročil výklad ustanovenia O. z. a dopustil sa neprípustnej analógie. Žalovaný nie je dedičom a ani právnym nástupcom dlžníka, preto nie je pasívne legitimovaný. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. možno odporovať iba právnym úkonom dlžníka, lebo iba dlžník môže ukrátiť svojím úkonom veriteľa, ktorý má voči nemu vymáhateľnú pohľadávku. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. pasívne legitimovaná je na základe odporovacej žaloby osoba, ktorá z takéhoto úkonu mala prospech, ako aj osoby, v prospech ktorých sa právny úkon urobil, i keď sa tieto osoby v O. z. výslovne neuvádzajú. Pasívne legitimovaní však nie sú dedičia alebo právni nástupcovia po tých osobách, ktoré síce mali z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, ale odporovateľný právny úkon s dlžníkom nedojednali (napríklad v prípade nadobudnutia dlžníkom odmietnutého dedičstva). Proti týmto osobám možno uplatniť nároky len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnym úkonom proti ich právnemu predchodcovi (poručiteľovi). Z uvedeného potom vyplýva, že veta za bodkočiarkou „proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti predchodcovi“, sa vzťahuje iba na dedičov a právnych nástupcov osôb, ktoré s dlžníkom právny úkon dojednali, a nie na iné tretie osoby, akou je žalovaný. Ďalej žalovaný 1/ namietal, že predmet úkonu už nie je v dispozícii žalovaného 2/ a mal tak aplikovať ustanovenie O. z., ktorá skutočnosť má vplyv na dôsledky odporovania (rozhodnutie NS SR sp. zn. ). Podľa rozhodnutia NS SR R 110/1998 pod slovným spojením „ak to nie je dobre možné“ je potrebné rozumieť najmä taký stav, že vec sa už nenachádza vo vlastníctve toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech. V takomto prípade má potom veriteľ voči nemu právo na náhradu v peniazoch. V prípade, že nadobúdateľ vec pôvodne patriacu dlžníkovi predal

tretej osobe, nie je dobre možné požadovať uspokojenie pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku a veriteľ má voči tomu, kto mal z tohto prospech, len právo na náhradu (R 88/2001). Povinnosť finančnej náhrady nemožno prenášať na ďalšie osoby, ktoré sa stali vlastníkom nehnuteľného majetku pôvodne patriacemu dlžníkovi, ktoré s dlžníkom v priamom zmluvnom vzťahu neboli, žiadny odporovateľný úkon s ním neuzavreli a nie je rozhodujúce, či ide o osobu blízku dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. ). K argumentu súdu prvej inštancie, že aj v prípade náhrady ide o odporovaciu žalobu, žalovaný 1/ sa s týmto názorom nestotožnil, keďže ide o dôsledok odporovateľnosti, ktorý sa musí vyhodnotiť s poukazom na konkrétny skutkový stav, aj vzhľadom na to, že exekučné konanie voči dlžníkovi nie je možné viesť. Žalobca v konaní nevysvetlil, z akého dôvodu sa nedomáhal uspokojenia pohľadávky voči spôsobilému ručiteľovi, hoci nič mu v tom nebránilo a z pripojeného spisu bolo preukázané, že ručiteľ mal majetok, z ktorého bolo možné, hoci čiastočne, sa uspokojiť. Žalobca preto nepreukázal, že ak by konal riadne a včas, mohol vymôcť pohľadávku z iného majetku dlžníka. K ukráteniu pohľadávky veriteľa nedochádza, ak dlžník vlastní taký majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil (rozhodnutie NS ČR sp. zn. ). Žalovaný 1/ uviedol, že trvá na svojom záverečnom vyjadrení pred súdom prvej inštancie.

3. Proti rozsudku v časti druhého, tretieho a piateho výroku, podala včas odvolanie žalovaná 3/, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Namietala záver súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k žalovanému 1/ bola blízkou osobou. So žalovaným 1/ tvorili pár. V čase prevodu nehnuteľností mala 21 rokov, bola naivnou študentkou pedagogických vied. Pracuje ako učiteľka v materskej škole. Nie je pravdou, že by sa o vec nezaujímala, resp. konala s hrubou nedbanlivosťou. Žalovaného 1/ a jeho brata sa pri prevode pýtala, aby sa nejednalo o niečo nelegálne, o čom ju ubezpečili a žiadala kópiu zmluvy, ktorú jej X. B. v tom čase nedal. Bola dôverčivá, vyrastala v inom prostredí, nevenovala sa problematike nehnuteľností ani verejného práva a po ubezpečení zo strany žalovaného 1/ sa stala účastníčkou kúpnych zmlúv. Súd nemôže posudzovať rozsah podozrivosti úkonov a operácií svojou optikou profesionála. Po odpovediach zo strany súrodencov B., že sa nejedná o nič problémové ani nelegálne, nevidela na tom nič zlé, preto súhlasila. So žalovaným 1/ nezdieľala spoločnú domácnosť, nemali spoločný majetok, neplatili spoločné výdavky. O jeho rodine mala základné informácie. Vedela, že prevádzkujú penzión. S ich podnikateľskou činnosťou ju neoboznamovali. Žalovaná 3/ nemala, ani nemohla mať žiadnu vedomosť o podnikaní a fungovaní majetkových pomeroch rodiny B., ku ktorým údajom nikdy nemala prístup. Dôkazné bremeno je na žalobcovi, aby preukázal, že jej boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu, o ktorých žalovaná 3/ nemala vedomosť. V opačnom prípade by nesúhlasila s prevodom nehnuteľností. Hneď potom, ako sa dozvedela, že bola zneužitá v právnom spore medzi žalobcom a žalovanými, ukončila vzťah so žalovaným 1/ a odvtedy s ním ani s jeho rodinou nekomunikovala. S poukazom na uvedené je možné voči nej uplatňovať len práva ako vo vzťahu k tretej osobe v zmysle § 42b O. z. V takom prípade musí byť daná vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa preukázaná. Predmetom dokazovania však nie je preukázanie skutočnej vedomosti tretej osoby, ale okolností, ktoré môžu svedčiť o tom, že tretia osoba mohla mať takúto vedomosť, a to vzhľadom na vzťah k dlžníkovi a okolností, za ktorých došlo k uzavretiu právneho úkonu. Súd prvej inštancie ide svojím výkladom výrazne nad rámec zákona, keďže zákon k tretím osobám uvádza, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Nie je preto možný výklad o preukázaní okolností, ktoré môžu svedčiť o tom, že tretia osoba mohla mať takúto vedomosť. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalovaná 3/ poukazovala na splnenie podmienok pre aplikáciu ustanovenia , podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Z okolností prípadu vyplynulo, že do uvedenej veci bola ako naivné mladé dievča umelo nastrčená, o čom nemala žiadnu vedomosť, z konania žalovaných nemala žiaden prospech, práve naopak, len starosti a problémy spojené s konaniami na Okresnom riaditeľstve policajného zboru v Trnave a na súdoch v Trnave. Súd prvej inštancie sám v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalovaná 3/ nemala z napadnutých právnych úkonov žiaden prospech, bola vystavená súdnemu konaniu ako sankcii za to, že sa s poukazom na nedostatok náležitej starostlivosti (aktivity) ako neskúsená a dôverčivá, vôbec na úkonoch zúčastnila.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ a žalovanej 3/ označil odvolacie dôvody za nenaplnené. Žalovaný 1/ nepreukázal a nekonštatoval akým konaním súdu bolo znemožnené strane sporu uskutočniť procesné práva, aké práva boli znemožnené, nebolo poukázané na porušenie konkrétneho procesného postupu súdu. Nebola preukázaná ani tzv. iná vada a v čom sa vidí následok

pre nesprávne rozhodnutie vo veci tejto inej vady. Žalovaný 1/ vo všeobecnosti neuvádza nič iné ako to, čo uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie, väčšina pasáží je nakopírovaná z pôvodných podaní a vyjadrení. Nebolo preukázané, aké konkrétne dôkazy mali viesť súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré skutkové zistenia sú nesprávne, v čom sa vidí ich nesprávnosť. Žalovaná 3/ poukázala len na neprípustnosť analógie pri výklade s. 3 O. z., súčasne sa stotožňuje s tým, že súd použil správnu aplikáciu správneho právneho predpisu, avšak s neprípustnou mierou analógie ( ). Žalovaný 3/ hľadal oporu aj v judikatúre slovenských súdov, ktorú výslovne vytrháva z kontextu a účelovo vykladá pre potreby odvolania. Nie je možné doslovne aplikovať rozhodnutia súdov SR, vydaných na iných skutkových základoch, ktoré sú v tomto konaní veľmi špecifické. Vzhľadom na vysokú kvalitu napadnutého rozsudku, dĺžku konania, množstvo vykonaných dôkazov, rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Žalobca poukázal na špecifický, osobitý prípad, ktorý bol predmetom prvostupňového konania a na trestnoprávne aspekty, ktoré sa ho dotýkajú, ktoré súd pozorne skúmal a pri rozhodovaní vo veci ich zobral do úvahy. Žalovaný 1/ sám uvádzal, že pôvodný vlastník nehnuteľností (penziónu predaného za 1.000,- eur, ktorého denné tržby z prenájmu niekoľkonásobne prevyšujú nezaplatenú kúpnu cenu) práve s ohľadom na predmet sporu zanikol, z dôvodu zastavenia konkurzného konania pre nedostatok majetku. V zmysle článku 5 táto argumentácia nemôže požívať akúkoľvek právnu ochranu. Žalovaná 3/ poukazuje na neprípustnosť analógie, ktorú súd použil pri výklade O. z., avšak stotožňuje sa s tým, že bola použitá správna aplikácia správneho právneho predpisu. Neznalosť práva nikoho neospravedlňuje a nevyviňuje z právnej zodpovednosti za jeho porušenie. Každý je oboznámený s platnými a účinnými zákonmi a je si vedomý svojich práv a povinností. Žalobca preto navrhol odmietnuť odvolania, ktoré nemajú náležitosti v zmysle v spojení s , prípadne inak rozhodol o odvolaní viazaný rozsahom odvolania a zákonne uplatnenými odvolacími dôvodmi podľa a .

5. Žalovaná 3/ k vyjadreniu žalobcu a odvolaniu žalovaného 1/ uviedla, že žalobca prezentuje názory, ktoré prednášal pred súdom prvej inštancie. Žalovaný 1/ uvádza v odvolaní právne a skutkové dôvody, ktoré tiež prezentoval vo svojich vyjadreniach pred súdom prvej inštancie, pričom uvádza dôvody, pre ktoré súd nerozhodol v súlade s ustanoveniami O. z., a ďalšími zákonmi, ktoré sú na generálne kódexy naviazané. Naďalej sa žalovaná 3/ pridržiavala svojho postoja v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.

6. Odvolací súd podľa po zistení, že odvolania boli podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( ), po skonštatovaní, že odvolania obsahujú zákonom stanovené náležitosti ( ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ a odvolanie žalovanej 3/ nie sú dôvodné.

7. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci a vecne správne rozhodol. Vzhľadom na princíp kontradiktórnosti konania a na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami žalovaných 1/, 3/ odvolací súd uvádza nasledovné:

8. Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho úkonu voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa nastáva stav tzv. relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané právne následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. ).

9. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že v danom type sporu nešlo o určovaciu žalobu podľa ( č. v znení neskorších predpisov, účinný

do 30. júna 2016, teda v čase začatia súdneho konania), pretože vzhľadom na osobitosť podmienok odporovacej žaloby nebolo potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na uvedenom určení. Súd tu v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. odporovaciu žalobu pripúšťa ako žalobu o určení právnej skutočnosti, ktorá vyplýva z osobitného predpisu (). Pri uvedenej žalobe z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť ( O. z.), teda osobitným predpisom je tu hmotné právo (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s 506).

10. Prvá odvolacia námietka žalovaného 1/ o neurčitosti odvolaním napadnutých výrokov pre absenciu dátumu povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností nebola dôvodná. Označenie kúpnych zmlúv ako scudzovacích právnych úkonov bolo dostatočne určité a nezameniteľné (označením dátumu uzavretia kúpnej zmluvy, zmluvných strán a predmetu prevodu). Naviac z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva označenie jednotlivých konaní o vklade vlastníckeho práva na základe predmetných kúpnych zmlúv, pričom dátum vkladu a teda nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam neboli v konaní sporné (označené rozhodnutie NS ČR sp. zn. sa formulovaním výrokov o odporovateľných právnych úkonoch nezaoberalo). Petit odporovacej žaloby musí vždy obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu, a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (presnej špecifikácie nehnuteľností). Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, mohol by byť vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti (porov rozsudok NS ČR sp. zn. ), k čomu v danom prípade nedošlo.

11. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného 1/ spočívala vo výhrade, že voči dlžníkovi nie je možné viesť žiadne vymáhacie konanie, vrátane exekučného, z dôvodu zániku dlžníka výmazom z obchodného registra. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje základ toho, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia alebo vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený (porov. rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 17. decembra 2001). Súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , v zmysle záverov ktorého výkon rozhodnutia (exekúciu) je v takom prípade potrebné viesť proti osobe, v prospech ktorej bol právny úkon učinený, nie proti dlžníkovi. Veriteľ môže na základe titulu spôsobilého výkonu rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať sa exekúcie postihnutím toho, čo s odporovaným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon učinený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. , uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Rc 35/2002). Odporovacia žaloba ako procesná žaloba slúži preto k postihnutiu majetku tretej osoby (bez zmeny hmotnoprávnych vzťahov), ktorý konaním dlžníka ušiel z jeho majetku. Poukaz žalovaného 1/ o nemožnosti podania nového návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníka, ako aj o neprípustnosti obnovy konania, či o povolení dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti, nebol právne významný.

12. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na vyslovený názor NS SR v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. . Pokiaľ mal veriteľ preukázateľne voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, ktorú si v súdnom konaní aj riadne uplatnil, táto mu však nebola právoplatne v takomto konaní priznaná len z dôvodu (medzitýmneho) zániku dlžníka v dôsledku zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka, nestratil tým veriteľ aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu. Žalobca nestráca aktívnu legitimáciu v konaní o odporovacej žalobe, hoci nemôže viesť (z dôvodu zániku dlžníka pre nedostatok majetku) exekúciu voči zaniknutému dlžníkovi. Poukaz žalovaného 1/ o nemožnosti podania nového návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníka, ako aj o neprípustnosti obnovy konania, či o povolení dodatočnej likvidácie obchodnej spoločnosti, bol bez právneho významu.

13. Žalovaný 1/ súčasne namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore (s poukazom na rozhodnutia NS SR sp. zn. a ). Argumentoval, že odporovať možno iba právnym úkonom dlžníka, lebo iba ten môže ukrátiť svojím úkonom veriteľa a právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť proti tretím osobám (§ 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou) výlučne ako voči dedičom a

právnym nástupcom osôb, ktoré s dlžníkom právny úkon dojednali, nie však proti iným tretím osobám, ktorou je aj žalovaný 1/.

14. Pasívna legitimácia odporovacej žaloby je upravená v ustanovení § 42b ods. 2 a ods. 3 O. z. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol urobený právny úkon. Pasívne vecne legitimovaná je tak zásadne osoba, ktorá získala odporovateľným právnym úkonom majetkový prospech (porov. R 86/2003). Podmienkou úspešnosti žaloby však nie je vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu (porov. R 5/2008). Ustanovenie § 42b ods. 3 O. z. potom rozlišuje ďalšie tri okruhy osôb, proti ktorým možno uplatniť právo odporovať právnemu úkonu (okrem osoby, ktorá s dlžníkom dojednala odporovateľný právny úkon). Konkrétne sú to dedičia alebo právni nástupcovia osoby, ktorá priamo s dlžníkom dojednala odporovateľný právny úkon a poslednou skupinou osôb sú tzv. tretie osoby.

15. Veriteľ preto musí žalovať osobu, ktorá priamo dojednala odporovateľný právny úkon s dlžníkom (hoci sa prevedený majetok u neho už nenachádza). V prípade, že táto osoba medzitým zomrela, je prípustná odporovacia žaloba proti jeho dedičom (právnym nástupcom). Žalovanými však môžu byť aj ďalšie osoby, ktoré v rámci reťazenia zmluvných prevodov nadobudli majetok dlžníka. Táto úvaha je dôvodná najmä v prípadoch, keď dôjde k reťazeniu prevodov, pričom nadobúdateľmi majetku sú nastrčené nemajetné osoby a na konci tohto reťazca je organizátor celej transakcie, u ktorého skončil majetok dlžníka. V takýchto prípadoch by mal veriteľ žalovať spolu s prvotným nadobúdateľom majetku aj ďalšie osoby, ktoré síce neboli v priamom právnom vzťahu s dlžníkom, ale majetok dlžníka skončil u nich (porov. Fekete, I., . Veľký komentár, 1. zväzok Všeobecná časť - , s. 445). Tieto tretie osoby sú pasívne legitimované za podmienky, že vedeli o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi. Len ak boli tretie osoby dobromyseľné, t. j. nevedeli o tom, že ich právny predchodca urobil odporovateľný právny úkon, nemôžu právne účinky odporovateľnosti zasahovať do ich právneho postavenia.

16. Odvolacia námietka žalovaného 1/, že súd prvej inštancie prekročil výkladom ustanovenie § 42b ods. 3 O. z. a dopustil sa neprípustnej analógie nebola dôvodná. Zákonodarca výslovne upravil pasívnu vecnú legitimáciu aj vo vzťahu k tretím osobám, ktoré odlíšil od subjektu, ktorý mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, ako aj od jeho dedičov alebo právnych nástupcov (§ 42b ods. 3 O. z.). Preto pokiaľ žalobca žaloval žalovanú 2/, teda osobu, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, ako aj žalovanú 3/ a žalovaného 1/ ako tretie osoby (žalovaná 3/ ako nastrčená nemajetná osoba a žalovaný 1/ ako druhý nadobúdateľ, u ktorého ostal zachovaný majetok prevádzaný prostredníctvom jeho blízkej osoby), hoci neboli v priamom právnom vzťahu s dlžníkom, bola daná ich pasívna vecná legitimácia v spore. Všetky tri prevody na základe kúpnych zmlúv sa uskutočnili v rodine bratov B. (žalovaná 3/ bola v rozhodnej dobe priateľkou žalovaného 1/), v chronologickom časovom slede tak, aby majetkový prospech (nehnuteľnosti) na základe neekvivalentných scudzovacích právnych úkonov bol vyňatý z majetku dlžníka, čím bolo zmarené uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa (žalobcu) a ostal tak v rodine B.. Všetkými tromi prevodmi spolu bol tento veriteľ ukrátený (nehnuteľnosti ostali vo vlastníctve brata štatutárneho zástupcu (spoločníka) subjektu, ktorý s dlžníkom uzavrel odporovateľný právny úkon). Účelom regulácie vzťahov ustanovením § 42b ods. 2, 3 O. z. bolo postihnúť aj prípady, v rámci ktorých vzájomne prepojené právne úkony tvorili uzavretý systém, prostredníctvom ktorého majetkový prospech zostal v nepriamej dispozícii subjektu, ktorý s dlžníkom dojednal odporovateľný právny úkon.

17. Tretie osoby nemožno stotožniť výlučne s dedičmi a právnymi nástupcami osôb, ktoré s dlžníkom právny úkon dojednali, keďže tieto zákonodarca v ustanovení § 42b ods. 3 O. z. výslovne odlíšil. Výklad žalovaného 1/ bol preto nielen neprimerane zužujúci, ale aj v rozpore s jazykovým znením dotknutého ustanovenia (gramatickým výkladom).

18. Hoci domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný voči veriteľovi možno zásadne vo vzťahu k právnym úkonom dlžníka, ustanovenie § 42b ods. 3 O. z. výslovne pripúšťa možnosť uplatnenia práva odporovať právnemu úkonu nielen voči osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale možno ho uplatniť aj proti osobám, ktoré s dlžníkom odporovateľný právny úkon priamo nedojednali (tzv. tretie osoby). Predpokladom však je, že im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi (uznesenie ÚS SR sp. zn.

podotýka, že domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný možno iba vo vzťahu k právnym úkonom dlžníka, no nezaoberá sa právnym posúdením a výkladom postavenia tretej osoby, podľa 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou O. z.).

19. Postih majetku tretej osoby, ako ďalšieho nadobúdateľa v týchto prípadoch je nevyhnutný a zodpovedajúci účelu hmotnoprávneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Má tiež reálny význam, keďže právoplatný rozsudok proti tretej osobe, obsahujúci určenie neúčinnosti právneho úkonu dlžníka a následných dvoch právnych úkonov tretích osôb, bude mať právne záväzné účinky voči tretej osobe (žalovanému 1/), umožňujúci exekučné postihnutie predmetu plnenia odporovateľného právneho úkonu (vo vlastníctve tretej osoby). Neúčinnosťou prevodov sporného majetku dlžníka voči veriteľovi sa vytvára stav pre veriteľa, ako keby k prevodom nebolo došlo (teda ako by majiteľom bol naďalej dlžník). Bezprostredne je tak postihnutý predmet plnenia odporovaného právneho úkonu (porov. C.). Bola preto daná pasívna vecná legitimácia žalovaných 1/, 2/, 3/.

20. Odvolací súd poukazuje aj na dôležitosť ústavnokonformného výkladu právnych predpisov. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19.3.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý. Výklad dotknutých právnych predpisov učinený žalovanými uvedené požiadavky nespĺňal.

21. Nesprávny bol aj právny názor žalovaného 1/, poukazujúci na skutočnosť, že predmet úkonu už nie je v dispozícii žalovanej 2/ a malo byť preto aplikované ustanovenie § 42b ods. 4 O. z. (právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech). Súd prvej inštancie správne konštatoval, že právo odporovať právnym úkonom sa uplatňuje žalobou o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu a právny následok úspešného odporovania (neúčinnosť právneho úkonu), teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka a ak to nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady, môže nastať až po právoplatnosti rozsudku, ktorým bude takejto žalobe vyhovené.

22. Vzťah žaloby o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu a žaloby na plnenie podľa § 42b ods. 4 O. z. bol riešený aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. , podľa záverov ktorého ak nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody a táto náhrada je obmedzená výškou získaného prospechu. Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na plnenie. Toto právo môže veriteľ uplatniť samostatnou žalobou alebo súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Súd však nemôže žalobu o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zamietnuť z dôvodu, že prichádza do úvahy iba žaloba na plnenie v zmysle § 42b ods. 4 veta za bodkočiarkou O. z. Žaloba na plnenie totiž nie je odporovacou žalobou v zmysle § 42b ods. 1 O. z. 23. Vznik práva na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože vznikne až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto práva má preto predchádzať rozhodnutie, ktorým sa určí, že odporovateľný právny úkon stratil vo vzťahu k veriteľovi účinnosť.

24. Poukaz žalovaného 1/, že žalobca nepreukázal, že by jeho pohľadávka nemohla byť uspokojená z iného majetku, najmä spôsobilým ručiteľom, voči ktorému si nárok vôbec neuplatňoval, nebol opodstatnený. V zmysle tzv. negatívnej dôkaznej teórie od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby

preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (porov. uznesenie NS SR sp. zn. , sp. zn. ). Negatívna skutočnosť môže byť preukázaná len preukázaním pozitívnej skutočnosti, ktorá tým negatívnu skutočnosť vylúči. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie nie je možné preukázať nemožnosť byť uspokojený z iného majetku dlžníka, existencia ktorého preukázaná nebola. Súd prvej inštancie dôvodne konštatoval, že ak žalovaný 1/ tvrdil, že týmto majetkom má byť spôsobilý ručiteľ, uvedená úvaha bola vyvrátená tým, že bol vyhlásený, aj zrušený, konkurz na majetok dlžníka

- ručiteľa (G. E.). Z pripojeného spisu sp. zn. , na ktorý poukazoval žalovaný 1/, nebolo preukázané disponovanie ručiteľa s takým majetkom, aby popri ďalších neuspokojených pohľadávkach veriteľa bolo možné uspokojiť žalobcu (ktorý si v označenom konaní uplatnil inú pohľadávku).

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poskytol odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnením nároku a obranou proti takémuto uplatneniu, pričom súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. , ). Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie správne a náležite označil aj rozhodnutia vyšších súdov (Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho súdu ČR), citoval odbornú literatúru a vysporiadal sa aj s rozhodovacou praxou súdov.

26. Rozsah odvolaním napadnutého rozsudku žalovaným 1/ bol posudzovaný s ohľadom na skutočnosť, že odporovanie proti tretím osobám má reálny význam, ak právoplatný rozsudok proti tretej osobe, o určení relatívnej neúčinnosti pôvodného právneho úkonu dlžníka, bude mať záväzné právne účinky aj voči tretej osobe. Súd prvej inštancie posudzoval všetky tri právne úkony ako jeden právny úkon.

27. Žalovaná 3/ v odvolaní namietala skutočnosť, že bola blízkou osobou žalovaného 1/, avšak potvrdila vedomosť o jeho rodine. Vedela aj to, že prevádzkujú penzión (predmetnú nehnuteľnosť). Vo vzťahu k tretím osobám paradoxne kladie miernejšie požiadavky na ich vedomosť o úmysle dlžníka, ako je to v prípade osôb, ktoré priamo dojednali s dlžníkom odporovateľný právny úkon. V ich prípade sa totiž nepreukazuje vedomosť o tomto úmysle, ale stačí, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu proti ich predchodcovi (porov. Fekete, I., . Veľký komentár, 1. zväzok Všeobecná časť - , Eurokódex, s. 437). Žalovaná 3/ v odvolaní sama uviedla, že sa pri prevode pýtala žalovaného 1/ a jeho brata na to, „aby sa nejednalo o niečo nelegálne“, čím sama priznáva, že právny úkon vzbudzoval podozrenie protiprávnosti úkonu.

28. Ak žalovaná 3/ ako 21-ročná študentka (plne spôsobilá na právne úkony) uzavrie kúpnu zmluvu s právnickou osobou, ktorej štatutárnym zástupcom bol brat jej priateľa, ktorou sa stane na dobu určitú vlastníčkou penziónu, presnejšie nehnuteľností vo všeobecnej hodnote 356.000,- eur, za kúpnu cenu 1.000,- eur a o niekoľko mesiacov prevedie nadobudnuté nehnuteľnosti na svojho priateľa (brata štatutárneho zástupcu), nepochybne to nasvedčuje okolnostiam nelegálnosti prevodu, teda nesúladu s právom, kam patrí ja odporovateľnosť právnych úkonov. Nebolo preto zmysluplné ubezpečovanie sa žalovanej 3/ o opaku. Poskytnutie svojej identity („nastrčenie“) pri prevodoch majetku, nezbavuje takúto osobu zodpovednosti za svoje konanie, práve naopak delegovaním svojej vôle na priateľa a jeho brata, stala sa súčasťou systému, ktorého zámerom bolo ukrátenie veriteľa dlžníka. Žalovaná 3/ ani netvrdila existenciu skutočností, odôvodňujúcich poctivý či legitímny cieľ predmetných prevodov. Keďže sa nejednalo o neznámu tretiu osobu, ktorá by dobromyseľne nadobudla nehnuteľnosti od žalovanej 2/, dôvodne právne účinky odporovateľnosti zasahujú aj do právneho postavenia žalovanej 3/, u ktorej okolnosti scudzujúcich prevodov (značná hodnota predmetu zmluvy, rodinná nehnuteľnosť, krátkodobosť vlastníctva na dobu určitú) a vzťah k rodine B., preukazujú vedomosť žalovanej 3/ o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu proti jej predchodcovi. Rovnaké následky má aj prenechanie svojho mena na účely prevodov nehnuteľností, ktoré vždy sledujú určitý ekonomický cieľ či zámer. Požadovanie preukázania detailných skutočností týkajúcich sa odporovateľnosti predmetných právnych úkonov, o ktorých by žalovaná 3/ mala vedieť, by bolo prísne formalistické, nad rámec účelu regulácie inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Tretia osoba preberá spolu so sporným majetkom aj riziko znášania dôsledkov relatívnej neúčinnosti právneho úkonu.

29. Na vyššie uvedené závery nemá potom vplyv rozsah vedomosti žalovanej 3/ o podnikaní, fungovaní, majetkových pomeroch rodiny B., keďže v prípade tretích osôb zákon nevyžaduje vedomosť o úmysle ukrátenia veriteľa, keď postačujúce boli už okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právneho úkonu. Obrana žalovanej 3/ bola nepostačujúca, len samotným popretím vedomosti

o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právneho úkonu, bez objasnenia účelu prevodov rodinných nehnuteľností.

30. Odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, priznaných žalobcovi na základe nenamietaného pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní v rozsahu 50 %. Odvolacia námietka žalovanej 3/ o naplnení zákonom stanovených podmienok pre aplikáciu ustanovenia (výnimočné nepriznanie náhrady trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa) nebola dôvodná. Dobrovoľné rozhodnutie uzavrieť predmetné dva scudzovacie právne úkony, na základe ktorých žalovaná 3/ disponovala s nehnuteľnosťami v značnej hodnote, neumožňovalo nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, s poukazom na argumentáciu v odseku 27. Žalovaná 3/ tvrdenia o svojich majetkových pomeroch neuvádzala.

31. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný i v odvolacom konaní, podľa a v spojení s vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi. Bol preto žalobcovi voči žalovaným 1/, 2/ priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí ( ).

32. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.