Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aa4/373988.8d577b.pdf
PDF · 115.4 KB
No categories available
4Cdo/148/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Rudolfa Čirča, v právnej veci
žalobcu JUDr. Ľ. D., advokáta v Š., proti žalovanému Ing. J. Š., bývajúcemu v Š.,
o neúčinnosť právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Levice pod sp.zn.
14 C 115/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22. februára 2007
sp.zn. 8 Co 248/2006, rozhodol
t a k t o :
Dovolanie žalobcu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Levice rozsudkom z 20. júna 2006 č.k. 14 C 115/2003-171 určil, že
kúpna zmluva č. X. zo dňa 10. júla 2002 uzatvorená medzi predávajúcim T., s.r.o., B., IČO :
X. a kupujúcim Ing. J. Š., rod.č. X., bytom Š., na predaj osobného motorového vozidla zn. D.,
EČV : X., číslo motora : X., číslo karosérie : K. je voči žalobcovi právne neúčinná.
Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 000 Sk titulom
zaplateného súdneho poplatku, vo zvyšku návrh na náhradu trov konania zamietol. Konanie
v časti určenia neplatnosti ústnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi predávajúcim D. M. spol.
s r.o., Š. a kupujúcim Ing. J. Š., ktorou predávajúci previedol na kupujúceho osobné motorové
vozidlo zn. D. EČV. : X. zastavil. Taktiež zastavil konanie v časti o návrhu žalobcu
o nariadenie predbežného opatrenia o zákaze Ing. J. Š. nakladať s osobným motorovým
vozidlom zn. D. EČV : X. a o uložení OR PZ, DI L. nevykonať akúkoľvek zmenu držiteľa
motorového vozidla zn. D. EČV : X. v technickom preukaze motorového vozidla, do
právoplatného skončenia konania na Okresnom súde Levice sp.zn. 14 C 115/2003. Vec po
právnej stránke posúdil podľa § 42a ods. 1, 2 a 4 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na to, že žaloba bola podaná dôvodne, keď z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že spoločnosť D. M. s.r.o. Š. mala podľa leasingovej zmluvy
v leasingovom prenájme od 12. júla 1999 vyššie špecifikované osobné motorové vozidlo.
Bola povinná splácať splátky nájomného od 12. júla 1999 do 30. júna 2002. Podľa kúpnej
zmluvy z 10. júla 2002 (čl. I) T. L. s.r.o. a Ing. J. Š. uzatvorili 30. júna 2002 zmluvu
o postúpení práv a povinností zo zmluvy o leasingovom prenájme č. X. z 12. júla 1999
a podľa čl. I. zmluvy bola účastníkmi dohodnutá kúpna cena predmetného motorového
vozidla s DPH 1 230 Sk. Žalovaný po termíne 30. júna 2002 zaplatil na účet T. L. s.r.o. dve
splátky vo forme bezhotovostného vkladu v dňoch 1. júla 2002 a 15. augusta 2002, spolu vo
výške 28 832 Sk a zaplatil kúpnu cenu 1 230 Sk. Z toho je zrejmé, že žalovaný osobným
pričinením ako konateľ spoločnosti D. M. s.r.o. v rozpore s charakterom zmluvy o kúpe
prenajatej veci podľa § 489 Obchodného zákonníka získal namiesto spoločnosti D. M. s.r.o.
do výlučného vlastníctva predmetné motorové vozidlo pred ukončením leasingového
prenájmu namiesto nájomcu za sumu, ktorá je nepomerne nižšia, ako je celková, nadobúdacia
(v sume 400 000 Sk) a zrejme aj časová hodnota predmetného vozidla. Žalobca mal v
posledných troch rokoch od 27. apríla 2004 voči D. M. s.r.o. ako dlžníkovi vymáhateľnú
pohľadávku v sume 211 111,90 Sk s príslušenstvom podľa platobného rozkazu č.k. 21 Ro
906/2003-157 a k scudzeniu uvedeného motorového vozidla došlo na základe kúpnej zmluvy
z 10. júla 2002, resp. 10. septembra 2002 medzi predávajúcim T. L. s.r.o. a žalovaným ako
kupujúcim, pričom predpokladom uzatvorenia tejto kúpnej zmluvy bolo uzatvorenie zmluvy
o postúpení práv a povinností, na základe ktorej prešli na žalovaného (kupujúceho), ako
postupníka všetky práva a povinnosti zo zmluvy o leasingovom prenájme s následnou kúpou
prenajatej veci č. X. z 12. júla 1999 uzatvorenej s D. M. s.r.o., žalovaným ako konateľom,
štatutárnym zástupcom dlžníka žalobcu. Žalobcov dlžník D. M. s.r.o. ako nájomca mal zo
zákona, na základe leasingovej zmluvy právo kúpy prenajatej veci podľa § 489 ods. 1
Obchodného zákonníka, osobného motorového vozidla D., avšak toto získal žalovaný svojím
osobným pričinením. Súd určil neplatnosť kúpnej zmluvy a nie zmluvy o postúpení
pohľadávky, nakoľko predmetom konania bola odporovateľnosť citovanej kúpnej zmluvy,
ktorou došlo k ukráteniu žalobcu a to scudzením predmetného vozidla. Uvedené zmluvy
žalovaný nemohol uzatvoriť bez vedomosti o tom, že si v tom čase objednal právne služby
u žalobcu, za tieto nezaplatil, a že nadobudnutím motorového vozidla kúpnou zmluvou z 10.
júla 2002 dôjde k ukráteniu možnosti uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky žalobcu a
tento úmysel nepochybne musel byť a bol druhej strane – žalovanému známy, keďže žalovaný
bol aj konateľom dlžníka žalobcu. Už v čase pred uzatvorením tejto kúpnej zmluvy bol
majetok dlžníka žalobcu D. M. s.r.o. spísaný 21. septembra 2001 po tom, čo predchádzajúce
výzvy Daňového úradu Š. na zaplatenie dlžnej sumy zostali bezvýsledné.
Krajský súd v Nitre na odvolanie žalovaného rozsudkom z 22. februára 2007 sp.zn.
8 Co 248/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady
trov konania účastníkov zmenil tak, že žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania vo výške 3 000 Sk jeho právnemu zástupcovi do troch dní.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje so skutkovým zistením súdu
prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania vo veci samej, avšak nestotožňuje sa
s jeho právnym posúdením. Poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal odporovateľnosti
právneho úkonu a to kúpnej zmluvy č. X. z 10. júla 2002 uzatvorenej medzi predávajúcim T.
– L. s.r.o. a kupujúcim Ing. J. Š. ohľadne osobného motorového vozidla zn. D., EČV : X..
V žalobe a v priebehu konania pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní tvrdil, že má
vymáhateľnú pohľadávku proti dlžníkovi, obchodnej spoločnosti D. M. spol. s r.o., Š., vo
výške 211 111,90 Sk, ktorej konateľom bol žalovaný. Zákonným predpokladom úspešnosti
odporovateľnosti právneho úkonu je, že možno odporovať len úkonom dlžníka, pretože len
dlžník môže ukrátiť nároky veriteľa. V danej veci však žalobca podal žalobu
o odporovateľnosť právneho úkonu inej osoby než dlžníka, teda i keby týmto úkonom
žalovaného došlo k ukráteniu práva veriteľa, nemá to za následok odporovateľnosť právneho
úkonu. O trovách (celého) konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Dovolanie predovšetkým odôvodnil
tým, že mu postupom odvolacieho súdu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom, keď pred začatím pojednávania 22. februára 2007 pred odvolacím súdom nebol
predsedníčkou senátu poučený o práve uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, resp.
senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť, čím sa odvolací súd
dopustil hrubého porušenia ustanovenia § 15a ods. 1 O.s.p. Okrem toho namietal, že
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Vyjadril nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu, podľa
ktorého v danej veci bola podaná žaloba o odporovateľnosť právneho úkonu inej osoby než
dlžníka, teda i keby týmto úkonom žalovaného došlo k ukráteniu práv veriteľa, nemá to
za následok odporovateľnosť právneho úkonu. Podľa názoru dovolateľa tento záver
odvolacieho súdu neberie do úvahy skutočnosť, že žalovaný ako konateľ a spoločník dlžníka
– spoločnosti D. M. s.r.o. Š. úkonmi zmluvou o postúpení práv a povinností a následnou
kúpnou zmluvou ukrátil žalobcove nároky ako veriteľa.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p. Vady konania uvedené
v tomto zákonnom ustanovení však neboli dovolacím súdom zistené. Dovolací súd nezistil ani
podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., na ktoré poukazoval dovolateľ.
Podľa § 15a ods. 1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 15a ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom
od 1. septembra 2005), súd nemá expressis verbis povinnosť poučiť účastníkov o práve
uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má podľa rozvrhu práce vec prejednať
a rozhodnúť. Preto neposkytnutím tohto poučenia predsedníčkou senátu pred začatím
pojednávania pred odvolacím súdom 22. februára 2007, sa odvolací súd nedopustil žiadneho
porušenia ustanovenia § 15a ods. 1 O.s.p. a žalobcovi tým nebola odňatá možnosť konať pred
súdom.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Vadu tejto povahy však dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej
existenciu z obsahu spisu nezistil.
Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že
dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti
dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol
uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý
dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel
musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku
ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116
a § 117), alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou
prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.
Podľa § 42a ods. 4 písm.a/ Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch
medzi dlžníkom, ktorý je právnickou osobou, a členom jeho štatutárneho orgánu, jeho
prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase
v prospech osôb uvedených v písmenách a/, b/, c/, d/ alebo e/; to však neplatí, ak druhá strana
preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa.
Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže
uplatniť veriteľ žalobou.
Podľa § 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu sa
uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka, zmysel právnej úpravy
odporovateľnosti spočíva v zabezpečení ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka,
ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a tým aj k zmareniu, či ohrozeniu možnosti, aby
pohľadávka veriteľa mohla byť z majetku dlžníka uspokojená. Podstata odporovateľnosti
právneho úkonu spočíva v tom, že odporovateľný právny úkon stráca na základe
právoplatného rozhodnutia súdu v určených prípadoch účinnosť iba voči oprávnenej osobe,
t.j. voči veriteľovi. Právne úkony, ktoré možno odporovať sú svojou povahou nielen právnymi
úkonmi, na základe ktorých dochádza k scudzeniu majetku (napr. predaj, darovanie), ale aj
každý právny úkon, ktorým dochádza k ukráteniu možnosti uspokojenia veriteľom vymáhanej
pohľadávky (napr. odpustenie dlhu, odmietnutie dedičstva a podobne). Veriteľ môže svoje
právo odporovať právnemu úkonu uplatniť súdnou žalobou, na základe ktorej sa domáha
toho, aby súd vyslovil vo vzťahu k veriteľovi za právne neúčinné tie právne úkony, ktorými
dlžník zmenšil svoj majetok natoľko, že to môže obmedziť, prípadne celkom zmariť
uspokojenie pohľadávky veriteľa. Aktívne legitimovaným na podanie odporovacej žaloby je
veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, a keď
odporovateľným právnym úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka. Pasívna
legitimácia z odporovacej žaloby je upravená v ustanovení § 42b ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť
úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny
úkon urobený.
Skutkové zistenia potrebné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku (opísané
vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), z ktorých vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní,
sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorý sa stotožňuje
aj s právnymi závermi odvolacieho súdu. Keďže nesporne (ako už bolo uvedené) odporovať
možno len právnym úkonom dlžníka, pretože len dlžník môže ukrátiť nároky veriteľa, pokiaľ
žalobca tvrdí, že má vymáhateľnú pohľadávku proti dlžníkovi, obchodnej spoločnosti D. M.
spol. s r.o., Š., vo výške 211 111,90 Sk, ktorej konateľom bol žalovaný, ale žalobou sa
domáha odporovateľnosti (právneho úkonu) kúpnej zmluvy č. X. z 10. júla 2002 uzavretej
medzi predávajúcim T. – L. s.r.o. a kupujúcim Ing. J. Š. ohľadne osobného motorového
vozidla zn. D., EČV. : LV X., žalobca tak žaluje odporovateľnosť právneho úkonu urobeného
osobou odlišnou od dlžníka, z ktorého dôvodu podaná žaloba nemohla byť úspešná.
Preto, keď nebola zistená ani dovolateľom tvrdená vada konania podľa § 237 písm.f/
O.s.p., dovolací súd dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243
ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Nakoľko však úspešnému žalovanému v tomto konaní žiadne trovy
nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. júla 2008
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :