Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)55a/370420.2607eb.pdf
PDF · 151.02 KB
No categories available
2MCdo/19/2008
Najvyšší súd 2 M Cdo 19/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa T. R. P., bývajúceho v K.,
L., S., zastúpeného JUDr. M. K., advokátom, so sídlom v B., proti odporcovi Ing. M. S.,
bývajúcemu v P., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej na Okresnom súde Prievidza
pod sp. zn. 15 C 6/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo 17. septembra 2007 č. k. 15 C 6/2007 - 124
v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza zo 4. októbra 2007 č. k. 15 C 6/2007 - 126
a rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2008 sp. zn. 19 Co 5/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Prievidza zo 17. septembra 2007 č. k. 15 C 6/2007 - 124
v spojení s uznesením Okresného súdu Prievidza zo 4. októbra 2007 č. k. 15 C 6/2007 - 126
a rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo 7. februára 2008 sp. zn. 19 Co 5/2008 z r u š u j e
a vec vracia Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom zo 17. septembra 2007 č. k. 15 C 6/2007 – 124 zamietol
návrh navrhovateľa, ktorým si uplatnil právo na určenie právneho úkonu - kúpnej zmluvy
z 23. októbra 2006 uzavretej medzi dlžníkom navrhovateľa v postavení predávajúceho
a odporcom - kupujúcim, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností k. ú. K. zapísaných
v katastri nehnuteľností pozemkami : zastavané plochy a nádvoria - parc. č. X. o výmere
2 2 2
X. m, záhrady - parc. č. X. o výmere X. ma záhrady - parc. č. X. o výmere X. m
a rodinným domom súpisné číslo X. postaveným na parc. č. X., za kúpnu cenu 23 567,68 €
( 710 000 Sk ). Uznesením zo 4. októbra 2007 č. k. 15 C 6/2007 - 126 rozhodol o práve
na náhradu trov konania tým spôsobom, že navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil nedostatkom pasívnej legitimácie v zmysle § 42b ods. 3
Občianskeho zákonníka. K právnemu záveru o absencii pasívnej legitimácie dospel na základe
skutočnosti, že v priebehu konania odporca prestal byť vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli
predmetom prevodu právneho úkonu dlžníka navrhovateľa a odporcu, ktorému navrhovateľ
v tomto konaní odporuje. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudla po začatí
konania v danej veci D. na základe kúpnej zmluvy z 22.02.2007 uzavretej medzi odporcom a
týmto tretím subjektom vkladovanej 22.03.2007. Dospel k záveru splnenia podmienok úspešnej
odporovateľnosti namietanému právnemu úkonu, ktorým došlo k prevodu majetku - predmetných
nehnuteľností z A. na odporcu, uskutočneného s úmyslom ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi navrhovateľa judikovanej rozsudkom Okresného súdu
vo Worthing sp. zn. 6WG 03778 z 27.11.2006 vo výške 5 147,39 £. Odporovateľný právny úkon
bol urobený v posledných troch rokoch, pretože namietaná kúpna zmluva bola uzavretá
23.10.2006 a odporca prevzal vlastníctvo bez primeraného protiplnenia, pretože kúpnu cenu si
účastníci odporovaného právneho úkonu dohodli výškou 23 567,68 € ( 710 000 Sk ), ktorá je
neprimerane nízkou v porovnaní s trhovou hodnotou nehnuteľností určenou znaleckým
posudkom Ing. B. N. z 25.05.2006 číslo 84/2006 vo výške 82 984,80 € ( 2 500 000 Sk ). I napriek
splneniu zákonom vyžadovaných podmienok odporovateľnosti namietanému právnemu úkonu
vyslovil názor, že ust. § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka vyžaduje uplatniť odporovateľnosť aj
voči dedičom, právnym nástupcom a proti tretím osobám za predpokladu, že im boli známe
okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich právnym predchodcom,
ktorý predpoklad považoval splneným, pretože sestra dlžníka navrhovateľa musela mať
vedomosť o úmysle dlžníka navrhovateľa právnym úkonom znemožniť navrhovateľovi vymôcť
svoju pohľadávku. Navrhovateľ mal preto žalovať aj aktuálnu vlastníčku predmetných
nehnuteľností, singulárnu právnu nástupkyňu odporcu, v ktorom prípade by bol naliehavý právny
záujem na takejto určovacej žalobe a zároveň by bol naplneným okruh všetkých účastníkov na
strane odporcu, ktorí by namietaným právnym úkonom boli dotknutí, keďže v čase rozhodovania
súdu bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností D.. Vyslovil názor, že ak má byť právnym
dôsledkom úspešnej odporovacej žaloby okrem iného i to, že navrhovateľ môže požadovať
uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku, a na základe toho môže navrhnúť exekúciu predajom veci tak, ako keby
vlastnícky patrila ešte dlžníkovi, môže nastať situácia, že právny nástupca osoby, s ktorou bol
uzavretý odporovateľný právny úkon ( aj niekoľký v poradí ) nemá žiadnu vedomosť
o predchádzajúcej odporovateľnosti právneho úkonu a jediná ochrana by mu zostávala
v exekučnom konaní. Je vylúčeným v exekučnom konaní skúmať u tretích osôb - singulárnych
nástupcov vedomosť o okolnostiach prípadu odôvodňujúcich odporovateľnosť proti právnemu
úkonu uskutočnenému ich právnym predchodcom tak, ako predpokladá § 42b ods. 3
Občianskeho zákonníka. Výrok o nepriznaní náhrady trov navrhovateľovi odôvodnil
ustanovením § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 a 2 O. s. p. neúspešnosťou
navrhovateľa, ktorý si trovy v zákonnej lehote nevyčíslil.
Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní navrhovateľa rozsudkom zo 7. februára 2008
sp. zn. 19 Co 5/2008, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p.
z dôvodu vecnej správnosti a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací
súd sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Rešpektujúc
zásadu vyplývajúcu z ustanovenia § 154 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého pre rozhodnutie súdu
je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, ktorá platí aj pre odvolacie konanie, zhodne
so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že pokiaľ odporca v čase rozhodovania súdu nie je
vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu odporovaného právneho úkonu,
nakoľko ich vlastníctvo previedol na tretiu osobu - sestru dlžníka navrhovateľa, nemá
navrhovateľ výber osoby, proti ktorej bude smerovať svoj návrh. Nepatrí mu preto výber medzi
subjektom, s ktorým dlžník navrhovateľa uzavrel odporovateľný právny úkon alebo tretím
subjektom, na ktorý prípadne ušlý majetok prešiel následným právnym úkonom. Za situácie, že
odporcovi nepatria majetkové hodnoty získané odporovateľným právnym úkonom, navrhovateľ
nemôže priamo žiadať nariadiť exekúciu na vymoženie získaného plnenia, v opačnom prípade by
musel byť jeho exekučný návrh zamietnutý. Exekučným titulom pre prípadnú exekúciu je totiž
len meritórne rozhodnutie vydané na podklade ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Výrok o práve na náhradu trov odvolacieho konania odôvodnil ustanoveniami § 224 ods. 1
O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. úspešnosťou odporcu v odvolacom konaní, ktorému trovy
odvolacieho konania nevznikli.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na podnet navrhovateľa podal mimoriadne
dovolanie proti obom rozsudkom súdov nižších stupňov, v prípade súdu prvého stupňa aj proti
súvisiacemu uzneseniu, ktorým rozhodol o práve na náhradu trov konania. Navrhol oba rozsudky
uvedených súdov, aj uznesenie súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie
konanie. Mimoriadne dovolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci ( § 243f ods. 1
písm. c/ O. s. p. ) oboma súdmi nižších stupňov, pričom ochranu práv a zákonom chránených
záujmov účastníka konania - podnecovateľa mimoriadneho dovolania, nie je možné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami ( § 243e ods. 1 O. s. p. ). Poukázal na účel právnej úpravy
odporovateľnosti právnych úkonov, ktorou je zabezpečenie ochrany veriteľa pred právnymi
úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a tým k zmareniu, resp.
k ohrozeniu možnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa. Veriteľovi zákon priznáva možnosť
prostredníctvom odporovacej žaloby uplatniť právo na určenie, že dlžníkove právne úkony,
pokiaľ vedú ku skráteniu jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Súd
pri rozhodovaní o odporovacej žalobe neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru,
ale rozhoduje konštitutívne, pretože vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovaný
právny úkon sa stáva neúčinným až vyhlásením súdom, ktoré musí predchádzať priznaniu nároku
veriteľa uplatniť si náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech.
Vzhľadom k relatívnemu charakteru neúčinnosti odporovaného právneho úkonu ( platí len voči
veriteľovi ), na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa možno vykonať exekúciu
predajom nehnuteľností tak, akoby k zmene vlastníctva z dlžníka veriteľa na iný subjekt nedošlo.
V prípade, ak to nie je možné, napríklad preto, že nehnuteľnosť sa už nenachádza u vlastníka,
priznáva zákon veriteľovi právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovaného právneho úkonu
prospech. Zo žiadnych ustanovení nevyplýva, že by vlastníctvo toho, kto mal z odporovaného
právneho úkonu prospech, bolo podmienkou odporovateľnosti namietaného právneho úkonu.
Preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nemá právny
význam, ktorý môže mať až pri rozhodovaní sa veriteľa pri uspokojovaní jeho pohľadávky,
keďže mu zákon priznáva právo uplatniť si náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného
právneho úkonu prospech. Podľa názoru generálneho prokurátora Slovenskej republiky súdy
oboch nižších stupňov pochybili, pretože prihliadli pri svojom rozhodovaní na právne
nevýznamnú okolnosť, že odporca prestal byť vlastníkom nehnuteľností. Odporca je v konaní
o danej veci pasívne legitimovaným subjektom a oba uvedené súdy vec nesprávne právne
posúdili.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhol rozsudky oboch
súdov nižších stupňov spolu s uznesením súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Súhlasil s právnym názorom generálneho prokurátora, že zmena vlastníctva
v priebehu konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam, ktorý môže mať
až pri uspokojovaní pohľadávky navrhovateľa, keďže mu zákon priznáva aj právo domáhať sa
náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech.
Odporca právo vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyužil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní ( § 10a
ods. 3 O. s. p. ), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas ( § 243g O. s. p. ) generálny
prokurátor Slovenskej republiky ( § 243e ods. 1 O. s. p. ), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania ( § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243a ods. 1 O. s. p. ), preskúmal napadnuté
rozsudky okresného i krajského súdu v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242
ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je opodstatnené.
V zmysle § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný
rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi.
Obligatórne ( § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. ) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Dovolacím dôvodom uplatneným mimoriadnym dovolaním je nesprávne právne
posúdenie veci oboma súdmi nižších stupňov ( § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. ), spočívajúcom
v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 42b ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka vo veci samej.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie veci, ktoré je dôvodom dovolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil podľa
nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil,
prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym právnym posúdením veci
je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym
posúdením veci ( § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. ) je posúdiť, či okresný súd i krajský súd na
zistený skutkový stav použili správnu právnu normu a či ju správne interpretovali. Nesprávne
právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo rozhodujúce pre
rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, t. j. ak na takomto právnom posúdení
napadnuté rozhodnutia spočívajú.
Povinnosťou súdov je interpretovať jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných práv a
slobôd.
Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že
dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti
dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch
v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi
dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117 ) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase
v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť
veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať ( odsek 2 citovaného ustanovenia ).
Podľa § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže
uplatniť veriteľ žalobou. Podľa odseku 2 právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti
tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
V zmysle § 42b ods. 3 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnemu úkonu možno
uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti
ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe
okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.
Podľa § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom
odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho,
čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo
na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Odporovateľnosť právneho úkonu nemožno riešiť ako predbežnú otázku. Neúčinnosť
právneho úkonu nastáva až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo žalobe podľa § 42a
Občianskeho zákonníka vyhovené. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného právneho
úkonu prospech k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou úspešného
uplatnenia odporovateľnosti právneho úkonu podľa § 42a ods. 2 až ods. 5 Občianskeho
zákonníka.
Predmetom konania je navrhovateľovo odporovanie právnemu úkonu navrhovateľovho
dlžníka, ktorý uzavrel s odporcom v úmysle ukrátiť uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
navrhovateľa v období predchádzajúcich troch rokov. Navrhovateľ si uplatnil právo určenia
právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 23. októbra 2006 medzi A. v postavení
predávajúceho a odporcom v postavení kupujúceho, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam zapísaným v katastri nehnuteľností pre kat. úz. K. zapísaných v katastri
2
nehnuteľností pozemkami : zastavané plochy a nádvoria - parc. č. X. o výmere X. m, záhrady -
2 2
parc. č. X. o výmere X. ma záhrady - parc. č. X. o výmere X. ma rodinným domom súpisné
číslo X. postaveným na parc. č. X. za kúpnu cenu 23 567,68 € ( 710 000 Sk ). V žalobe uviedol,
že rozsudkom Worthing County Court sp. zn. 6WG 03778 z 27.11.2006, bola A. uložená
povinnosť zaplatiť mu 5 147,39 £. Pri vymáhaní priznaného peňažného plnenia zistil, že A.,
v úmysle ukrátiť ho ako veriteľa, označenou kúpnou zmluvou previedol svoje nehnuteľnosti
v kat. úz. K. na odporcu, pričom predmetné nehnuteľnosti boli predané za neprimeranú cenu
567,68 € ( 710 000 Sk ) v porovnaní s cenou určenou znalcom 82 984,80 € ( 2 500 000 Sk ).
Účelom inštitútu občianskeho práva odporovateľnosti je zabrániť nepoctivým úkonom
dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok ( veci, práva, pohľadávky ) na úkor veriteľa. Podstatou
odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, ktorá znamená, že veriteľ
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu
tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Okolnosť, že odporca v priebehu konania o určenie
neúčinnosti kúpnej zmluvy prestal byť vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom tejto
zmluvy, považovali súd prvého stupňa i odvolací súd za dôvod zamietnutia žaloby. Vychádzali
pritom z názoru, že v takomto prípade navrhovateľ si mohol uplatniť svoje právo odporovať
právnemu úkonu dlžníka navrhovateľa nielen proti odporcovi, ktorý s dlžníkom navrhovateľa
namietaný právny úkon uzavrel ale aj v dôsledku straty vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
ktoré boli predmetom prevodu odporovanej kúpnej zmluvy, aj proti aktuálnej vlastníčke
predmetných nehnuteľností, pretože bez určenia neúčinnosti namietaného právneho úkonu
dlžníka navrhovateľa a osoby, ktorá mala z predmetného právneho úkonu prospech, aj proti tretej
osobe, nemôže mať navrhovateľ úspech v exekučnom konaní. Oba súdy nižších stupňov
prikladali význam skutočnosti straty vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom
prevodu odporovaného právneho úkonu, osoby, ktorá ho uzavrela. Tento právny názor oboch
súdov nie je správny. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá
v ustanoveniach §§ 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba
rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti ( § 42a ods. 1
Občianskeho zákonníka ), podmienkami odporovateľnosti ( § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho
zákonníka ), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti ( § 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka ),
pasívnou vecnou legitimáciou ( § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka ) a právnymi následkami
spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu ( § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka ).
Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže
požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu
prospech ( § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka ). Dôsledkom úspešného odporovania právnemu
úkonu je v zmysle citovaného ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka neúčinnosť tohto
úkonu. Právnu neúčinnosť charakterizuje samotný zákon tak, že veriteľ môže požadovať
uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho
majetku a ak to nie je dobre možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu
prospech. Právna neúčinnosť odporovateľného právneho úkonu je neúčinnosťou relatívnou, t. j.
táto neúčinnosť platí iba voči veriteľovi, ktorý sa úspešne domáhal odporovateľnosti právneho
úkonu. Neúčinnosť právneho úkonu sa voči veriteľovi prejaví tak, že na uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky možno vykonať exekúciu napr. predajom veci tak, ako by k zmene jej
vlastníctva z dlžníka na iný subjekt ( t. j. na odporcu v konaní o určenie neúčinnosti právneho
úkonu ) nebolo došlo. Ak to však nie je možné, napr. preto, že vec sa už nenachádza u odporcu,
priznáva zákon veriteľovi právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho
úkonu prospech. Táto náhrada je limitovaná výškou prospechu, ktorý mal odporca
z odporovateľného právneho úkonu. Pretože právo odporovať právnym úkonom sa v zmysle
ustanovenia § 42b ods. 1 v spojení s § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka uplatňuje žalobou
o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, môže právny dôsledok úspešného odporovania,
t. j. neúčinnosť právneho úkonu ( a teda možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej
pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a ak to
nie je možné, možnosť domáhať sa peňažnej náhrady ), nastať až právoplatnosťou rozsudku,
ktorým bude takejto žalobe vyhovené. Odporovacia žaloba nie je určovacou žalobou podľa § 80
O. s. p., preto navrhovateľ nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom
určení. Súd totiž v skutočnosti neurčuje existenciu alebo neexistenciu právneho pomeru, ale
rozhoduje konštitutívne, keď vyhlasuje právny úkon za relatívne neúčinný. Odporovateľný
právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Odporovateľnosť teda
nemožno riešiť ako predbežnú otázku, keď i zo samotného gramatického výkladu ustanovenia
§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je
dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy nárok
domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení
podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože
môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať
právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal
z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je
podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka,
preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá
právny význam. Môže mať význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich
z úspešného odporovania.
Z uvedeného vyplýva, že rozsudky okresného súdu i krajského súdu spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci v tom, že okresný súd i odvolací súd prihliadli na okolnosť,
že odporca prestal byť vlastníkom nehnuteľností, hoci táto skutočnosť nie je pre posúdenie
podmienok odporovateľnosti právne významná. Dovolací súd dospel k záveru, že uvedená
okolnosť nemá vplyv na pasívnu legitimáciu v spore o odporovateľnosť veriteľa právnemu úkonu
veriteľovho dlžníka. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal
mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p., keďže
jeho podanie vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudky okresného i krajského súdu, v prípade
súdu prvého stupňa aj súvisiace uznesenie o práve na náhradu trov konania, v zmysle § 243b
ods. 2 a 3 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu
s tým, že právny názor vyslovený v tomto uznesení je preň záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania ( § 243d
ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. mája 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: