Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-142-2022.pdf
PDF · 187.68 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/142/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4-Michle, IČO: 64 948 242, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Šancova 1/A, 813 33 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 47 251 336, právne zastúpený: ALTER IURIS, s. r. o., so sídlom Tolstého 9, 811 06 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 36 708 771, proti žalovanej: PaedDr. S. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpená: JUDr. Sabina Hodoňová, advokátka, so sídlom W. I. XX, XXX XX E., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 49C/34/2021-210 zo dňa 22. marca 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu o povinnosti žalovanej strpieť úkony žalobcu, smerujúce k uspokojeniu pohľadávky, p o t v r d z u j e .
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku ktorým žalobu zamietol v časti určenia neúčinnosti dohody o vyporiadaní BSM a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že právny úkon - Dohoda o vysporiadaní BSM, podľa ktorej bol Okresným úradom Žilina, katastrálny odbor, dňa 9.9.2020 povolený vklad vlastníckeho práva pod č. V6399/2020 uzatvorenej medzi PaedDr. R. M., ako manželom, a žalovanou, ako manželkou, na základe ktorej sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, a to bytu č. X, nachádzajúceho sa na druhom poschodí, vchod X stavby bytového domu s. č. XXX, vedeného na LV č. XXXX, postaveného na pozemku parc. č. 1264/8 registra C, spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve vo výške 1/6 a spoluvlastníckom podiele k pozemku parc. č. 1264/1 registra C vo výmere 917 m2 - zastavaná plocha a nádvorie a pozemku parc. č. 1264/8 registra C vo výmere 213 m2 - zastavaná plocha a nádvorie zapísané na LV č. XXXX vo výške 1/6, je voči žalobcovi právne neúčinný a zároveň žiadal uložiť žalovanej povinnosť strpieť úkony žalobcu, smerujúce k uspokojeniu pohľadávky žalobcu vo vzťahu k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzatvoril s obchodnou spoločnosťou rot, s.r.o. dňa 13.1.2020 zmluvu o kontokorentnom úvere, na základe ktorej mu bol poskytnutý úverový limit vo výške 140 000 eur. PaedDr. R. M., Ing. V. M. a Ing. G. Z. so žalobcom uzatvorili 13.1.2020 dohodu o ručení, na základe ktorej sa zaviazali, že ak dlžník rot, s.r.o. nesplní svoj záväzok zo zmluvy o kontokorentnom úvere, uspokoja žalobcu ručitelia v celom rozsahu nesplneného záväzku. Žalobca oznámil výpoveď úverového limitu
poskytnutého spoločnosti rot, s.r.o. 1.12.2020, ktoré oznámenie bolo doručené spoločnosti rot, s.r.o. a zásielka adresovaná PaedDr. R. M. bola vrátená v dôsledku, že si ju adresát neprevzal. Výzva na úhradu záväzku po splatnosti 5.1.2021 opäť nebola doručená ručiteľovi PaedDr. R. M. z dôvodu, že tento si ju v odbernej lehote neprevzal. Na majetok dlžníka rot, s.r.o. bol s účinnosťou 23.2.2021 vyhlásený konkurz. Rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 46C/2/2020-43 zo dňa 29.4.2020 bolo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov - žalovanej a PaedDr. R. M. zrušené na základe návrhu žalovanej zo dňa 13.1.2020. Dňa 14.7.2020 bola medzi manželmi PaedDr. R. M. a žalovanou uzatvorená dohoda o vyporiadaní BSM, na základe ktorej vyššie uvedená nehnuteľnosť, peňažný účet v B. Z., pripadli do výlučného vlastníctva žalovanej a peňažné účty v B. Z. a G. Z., ako aj podiel spoločníka v obchodnej spoločnosti rot, s.r.o., pripadli do výlučného vlastníctva PaedDr. M.. Vklad vlastníctva k bytu bol povolený dňa 9.9.2020. Následne žalovaná darovacou zmluvou zo dňa 1.4.2021 previedla spornú nehnuteľnosť na dcéru Mgr. X. M., ktorej vklad bol povolený dňa 2.6.2021. Konštatoval, že v čase rozhodovania žalovaná nebola vlastníčkou bytu, keď tento previedla na Mgr. X. M. darovacou zmluvou z 1.4.2021, pričom návrh na vklad bol podaný 8.4.2021 a vklad bol povolený 2.6.2021. Tiež je významné, že žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu bola podaná 27.5.2021 a žalovanej bola do vlastných rúk doručená 23.6.2021. Pasívna vecná legitimácia je definovaná ust. § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, a keďže žalovaná previedla byt na svoju dcéru Mgr. X. M. v čase, kedy ešte ani nebola podaná žaloba, nemožno dospieť k záveru, že predmetný prevod bol zo strany žalovanej realizovaný v úmysle zmariť dosiahnutie účelu odporovacej žaloby, čo by malo za následok neplatnosť právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené, nevzhliadol také okolnosti, ktoré by svedčili o neplatnosti uzatvorenej darovacej zmluvy, pričom z darovacej zmluvy a takéhoto prevodu nezískala žiadne protiplnenie. Zároveň nebolo preukázané, že by žalovaná z úkonu vyporiadania BSM, ktorým mala nadobudnúť do výlučného vlastníctva sporný byt, získala prospech, ktorý by mohol byť v prípade úspechu žalobcu v predmetnom spore postihnutý výkonom rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2012-9. Hoci žalobca bol na otázku pasívnej vecnej legitimácie výslovne upozornený zo strany súdu počas predbežného právneho posúdenia veci, s touto otázkou sa nevysporiadal žiadnym spôsobom. Teda žalobca na strane žalovaného neoznačil osobu, ktorá by z odporovaného právneho úkonu mala prospech. Ďalej konštatoval, že rozhodnutie súdu, ktorým je vyhovené odporovacej žalobe, predstavuje základ k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého na výkon rozhodnutia vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia a exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal toto získané plnenie. V prípade, že by súd vyslovil, že právny úkon dohody o vyporiadaní BSM je neúčinný, s prihliadnutím na ďalší postup žalobcu v súvislosti s potrebou vymoženia svojej pohľadávky voči dlžníkovi a v nadväznosti na to vo vzťahu k ručiteľovi, by bolo nevykonateľné vzhľadom na skutočnosť, že nie je dobre možné uspokojenie žalobcu z ušlého majetku. V zmysle § 42 ods. 4 Občianskeho zákonník, ak nie je dobre možné, má dlžník právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pričom výška takej náhrady je limitovaná výškou získaného prospechu. V súdenej veci taký prospech (resp. jeho výška), ktorý by z odporovaného úkonu získala žalovaná, vzhľadom na následný bezodplatný prevod bytu do vlastníctva ďalšej osoby, nebola preukázaná. Preto žaloba žalobcu v druhej časti, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej strpieť úkony žalobcu vo vzťahu k spornému bytu, smerujúce k vymoženiu pohľadávky žalobcu, je nedôvodná a zároveň by takto uložená povinnosť žalovanej bola v súdenej veci nevykonateľná. Žalobcom navrhované znalecké dokazovanie za účelom ohodnotenia nehnuteľnosti nevykonal, nakoľko jeho hodnota vo vzťahu k prospechu žalovanej, ktorý je predpokladom na uplatnenie nároku žalobcu z odporovaného úkonu, nemala žiadnu výpovednú hodnotu. Byt v čase rozhodovania nebol vo vlastníctve žalovanej a táto jeho prevodom darovacou zmluvou neobdržala žiadne protiplnenie. Konštatoval, že žaloba bola daná v zákonnej lehote v zmysle § 42a ods. 2 OZ. Žalobca síce preukázal, že jeho pohľadávka v konkurznom konaní nebude uspokojená v celom rozsahu, avšak bol povinný uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, že odporovaným právnym úkonom malo dôjsť k jeho ukráteniu, pričom k majetku ručiteľa M., resp. zostávajúcich dvoch ručiteľov uviedol, že nemá vedomosť o takom ich majetku, z ktorého by mohol byť uspokojený, ale nepreukázal, že by vo vzťahu k týmto osobám vykonal zisťovaciu činnosť, či disponujú takým majetkom. Žalobca teda nepreukázal, že v dôsledku dohody o vyporiadaní BSM uzatvorenej medzi žalovanou a ručiteľom M. nebude môcť dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z iného majetku ručiteľa. Žalobca za účelom unesenia dôkazného bremena, pokiaľ sám nemal možnosti na zisťovanie prípadného ďalšieho majetku ručiteľa, mohol navrhnúť vykonanie dokazovania v tomto smere prostredníctvom súdu.
Žalovaná pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu. Zrušenie BSM iniciovala samotná žalovaná z dôvodu, že jej manžel (ručiteľ M.) si bez vedomia žalovanej zobral v roku 2019 úver, pričom jej tento mal uviesť, že peniaze dal do firmy, nakoľko potrebovali vyplatiť tovar. Preto mala strach, že by ju zadlžovanie manžela bez jej vedomia mohlo v budúcnosti finančne ohroziť a podala návrh na zrušenie BSM v ten istý deň, kedy žalobca poskytol spoločnosti rot, s.r.o. nové financovanie na základe kontokorentného úveru. Dohoda o vyporiadaní BSM bola uzatvorená v nadväznosti na právoplatnosť rozsudku o zrušení BSM za trvania manželstva, ktorý nadobudol právoplatnosť 2.6.2020 a dohoda bola uzatvorená 14.7.2020. Zo súdom vykonaného dopytu na Sociálnu poisťovňu vyplynulo, že spoločnosť rot, s.r.o. má evidované nedoplatky na poistnom za obdobie od 05/2021, 06/2021, 07/2021, teda nedoplatky na poistnom dlžníkovi vznikli takmer rok následne po uzavretí dohody o vyporiadaní BSM. V čase uzatvorenia dohody o vyporiadaní BSM sa žalovaná pýtala manžela, ručiteľa M., aké záväzky má voči tretím subjektom, ktorý jej uviedol, že nemá iný osobný záväzok, okrem pôžičky z roku 2019. Podľa výpovede svedka M. o ručiteľskom záväzku žalovanej nepovedal, nakoľko to nepovažoval za dôležité, keďže v každej banke podpisovali aj ručiteľské prehlásenie. Táto skutočnosť bez ďalšieho neznamená, že žalovaná musela mať vedomosť o tom, že jej manžel podpísal ručiteľské prehlásenie so žalobcom, keďže sa aktívne nepodieľala na podnikaní svojho manžela. Žalovaná tak vyvinula za účelom zistenia záväzkov manžela aktivitu, spočívajúcu v dopytovaní manžela na jeho osobné záväzky, ako aj na jeho účasť v obchodnej spoločnosti rot, s.r.o., v súvislosti s čím jej mala byť predložená účtovná závierka tejto spoločnosti, a nakoľko jej nerozumela, jej ju vysvetlil manžel PaedDr. M.. Preto rozsah zisťovacích aktivít žalovanej s prihliadnutím na obsah vyporiadania BSM zodpovedá náležitej starostlivosti s prihliadnutím na okolnosti predmetného prípadu, kedy v čase vykonania odporovaného právneho úkonu spoločnosť rot, s.r.o. nemala záväzky po lehote splatnosti a záväzky po lehote splatnosti voči žalobcovi nemal ani ručiteľ M.. Táto pohľadávka sa stala splatnou až v januári 2021. K žalobcom tvrdeným rozporom vo výpovedi žalovanej uviedol, že z predloženej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru medzi G. Z. a ručiteľom M. z 23.10.2019 nevyplýva, že týmto úverom malo dôjsť k splateniu spoločného záväzku žalovanej a jej manžela. Zároveň skutočnosť, že žalovaná predložila do sporu okrem iných aj účtovnú závierku spoločnosti rot, s.r.o. zostavenú k 8.9.2020, nevyvracia jej tvrdenie potvrdené výpoveďou svedka M., že za účelom vyporiadania BSM ho dopytovala na stav jeho majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti. Žalovaná mala záujem zrušiť BSM z dôvodu, aby nebola finančne ohrozovaná z dôvodu podnikateľských aktivít jej manžela. Zároveň poukázal na skutočnosť, že sporný byt bol pred vyporiadaním BSM žalovanej a PaedDr. M. v ich BSM, žiadať potom o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na základe ktorého bol predmetný byt vyporiadaný tak, že ho nadobudla do výlučného vlastníctva žalovaná, nie je primerané (nezohľadňuje skutočnosť, že byt bol žalovanou nadobudnutý do jej výlučného vlastníctva v rámci vyporiadania BSM a nie jeho prevodom z výlučného majetku PaedDr. M.). O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku v celom rozsahu podal odvolanie žalobca, keď namietal, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že sa dostatočne vysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, keď v rámci vyjadrenia zo dňa 4.3.2022 riadne vysvetlil, že pasívna vecná legitimácia žalovanej je daná. Žaloba bola podaná 26.5.2021 a k prevodu vlastníctva zo žalovanej došlo až dňa 2.6.2021. Teda k prevodu došlo počas predmetného súdneho konania. Zdôraznil, že k prevodu vlastníckeho práva dochádza až v momente povolenia vkladu do katastra nehnuteľností. Zmena vlastníckeho práva počas súdneho konania nemá žiadny vplyv na posudzovanie neúčinnosti právneho úkonu. Zákon mu priznáva právo uplatniť si peňažnú náhradu voči tomu, kto mal z odporovaného právneho úkonu prospech. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/317/2017, v rámci ktorého súd uviedol, že „pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na to, že v priebehu konania boli nehnuteľnosti vydražené a tieto originárnym spôsobom nadobudol nový vlastník, uvedené nemá pre prejednávanú vec význam. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka (R 5/2008)“. V tejto súvislosti poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššie súdu SR sp. zn. 5Cdo/101/2017. Prevod spornej nehnuteľnosti na tretiu osobu (Mgr. X. M.) darovacou zmluvou nemá pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie význam a žalobca sa v predmetnom spore domáha určenia neúčinnosti dohody o vyporiadaní BSM uzatvorenej medzi žalovanou a PaedDr. M. a nie určenia neúčinnosti darovacej zmluvy. Preto bolo potrebné skúmať, či žalovaná mala prospech
z uzatvorenia dohody o vyporiadaní BSM, čo však zo strany žalobcu aj bolo riadne preukázané. Na základe tejto dohody PaedDr. M. získal obchodný podiel v spoločnosti rot, s.r.o., o ktorej v čase podpisu dohody už vedel, že má finančné problémy, vedel o výraznom poklese tržieb, vedel o nízkom kreditnom obrate na kontokorentnom účte, o splatných neuhradených záväzkoch rot, s.r.o. voči Sociálnej poisťovni a. s. Okrem toho PaedDr. M. získal bankové účty, pričom zo žiadnej dokumentácie, predloženého dôkazu žalovaného, nevyplýva, aké finančné prostriedky sa na daných účtoch nachádzajú. Naproti tomu žalovaná získala do výlučného vlastníctva všetky bonitné nehnuteľnosti a takmer všetky hnuteľné veci, ktoré mala s manželom v BSM, čo predstavuje prospech žalovanej získaný na základe odporovateľného právneho úkonu. Ak by sa domáhal voči žalovanej zároveň peňažnej náhrady z dôvodu nemožnosti uspokojenia sa z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, súd by postupoval správne pri skúmaní prospechu získaného žalovanou z darovacej zmluvy. Žalobca sa však peňažnej náhrady v predmetnom spore nedomáhal. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazoval na rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 7/2012-9, uviedol, že aj keď Ústavný súd uviedol, že takýto postup je ústavne komfortný, neznamená automaticky, že takýto postup je aj správny. Ústavný súd zároveň uviedol, že domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný voči veriteľovi možno iba vo vzťahu k právnym úkonom dlžníka a nie aj vo vzťahu k úkonom prvého nadobúdateľa v prospech druhého nadobúdateľa a v dôsledku toho ani odlišnosť právnej úpravy, vzťahujúcej sa na právne posúdenie postavenia osoby, ktorá s dlžníkom úkon dojednala a v poradí druhého nadobúdateľa. V prípade, ak by bol považovaný predmetný postup za správny, možnosť domáhania sa peňažnej náhrady by stratila význam, nakoľko došlo k prevodu vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti zo žalovanej na Mgr. X. M.. Má za to, že ak by žalobe bolo vyhovené, nie je možné uspokojiť sa z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z majetku PaedDr. R. M.. V uvedenom prípade vzniká žalobcovi právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/44/2007, 5Cdo/101/2017, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 141/2018. Pokiaľ súd prvej inštancie vyslovil, že rozhodnutie by bolo nevykonateľné, vzhľadom na skutočnosť, že uspokojenie žalobcu z ušlého majetku nie je dobre možné, poukazuje na svoje predchádzajúce dôvody, kde sa náležite s tým vysporiadal a opätovne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/317/2017. Má za to, že v rámci konania bola riadne preukázaná skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka PaedDr. M. ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Preto nie je zrejmé, prečo súd požadoval preukazovanie majetkových pomerov ďalších dvoch ručiteľov, a taktiež prihliadal na majetok spoločnosti rot, s.r.o. Žiadne zákonné ustanovenie, ani judikatúra nehovorí o tom, že je potrebné skúmať majetkové pomery aj iných ručiteľov. V nadväznosti na to poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/300/2011, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/28/2017. V konaní bolo preukázané, že žalovaná a PaedDr. R. M. volili konkrétne rozdelenie veci úmyselne tak, aby stav po vyporiadaní BSM znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky veriteľa. Žalovaná po celý čas konania uvádza, že k rozdeleniu majetku došlo rovnomerne, a preto PaeDr. M. ani nemohol disponovať majetkom, ktorý by vedel pokryť výšku žalobcovej pohľadávky. Taktiež uviedla, že v čase vyporiadania BSM PaedDr. M. nemal na účtoch žiadne financie, iba zostatky z výplat. Z uvedených skutočností jasne vyplýva, že PaedDr. M. nedisponuje žiadnym iným majetkom, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu. Pokiaľ ide o náležitú starostlivosť žalovanej, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že sa takto žalovaná správala a ide výlučne o tvrdenie žalovanej, ktorá uvádzala raz, že s PaedDr. M. spisovala spolu dohodu a raz uvádzala, že to spisovala sama. V tejto časti súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd nevenoval žiadnu pozornosť podstatnému rozporu medzi výpoveďou a vyjadreniami žalovanej a výpoveďou svedka PaedDr. M.. Žalovaná počas celého konania, a to v rámci svojich vyjadrení, ako aj svojej výpovede, uvádzala, že o skutočnosti, že spoločnosť rot, s.r.o. uzatvorila úverovú zmluvu so žalobcom sa dozvedela až po doručení žaloby podanej v predmetnom spore. Z výpovede svedka PaedDr. M. však vyplýva, že žalovaná mala pred podpisom dohody o vyporiadaní BSM vedomosť o tom, že spoločnosti rot, s.r.o. bol žalobcom poskytnutý kontokorentný úver. Zároveň svedok PaedDr. M. uviedol, že žalovaná vedela o mechanizme, ako funguje spoločnosť rot, s.r.o., ktorá fungovala na kontokorentnom úvere celé roky, a že nepovažoval za dôležité oznámiť žalovanej o ručiteľskom záväzku, nakoľko v každej banke, kde podpisovali zmluvu o kontokorentnom úvere, podpisovali aj predmetné ručiteľské vyhlásenia a na uvedenom postupe sa nič nezmenilo. Žalovaná na to uviedla, že keď manžel začal podnikať, bral si veľkú pôžičku, možno v roku 2004 - 2005 a v tom čase s ním podpísala zmluvu o pôžičke. Vzhľadom na to sa celé roky o dianie vo firme zaujímala, a to, či je tá firma v poriadku. V tejto firme bolo viac spolumajiteľov a všetkých poznala. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná vedela o mechanizme spoločnosti ako fungovala pri čerpaní
úverov, vedela takisto, že v každej banke spoločníci podpisovali ručiteľské vyhlásenie, preto musela mať vedomosť, že PaedDr. M. mal aj v tomto prípade uzatvorený ručiteľský záväzok so žalobcom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a spomínané rozpory, má za to, že dokazovaním vyšlo zjavne najavo, že žalovaná mala vedomosť o ručiteľskom záväzku, ako aj o kontokorentnom úvere, ktorý bol žalobcom poskytnutý spoločnosti rot, s.r.o. Pokiaľ ide o predloženie účtovnej závierky spoločnosti rot, s.r.o. pri uzatvorení dohody o vyporiadaní BSM, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Má za to, že žalovanej zo strany PaedDr. M. nebola predložená žiadna účtovná závierka, keď poukazuje na to, že zo strany žalovanej v rámci pojednávania došlo k novým tvrdeniam, kedy uvádzala, že pred podpisom dohody jej manžel doniesol ukázať účtovnú závierku, zostavenú ku dňu 30.6.2020, ktoré tvrdenia však žalovaná neuvádzala ani v rámci vyjadrenia k žalobe, ani v rámci dupliky a zmenila svoju argumentáciu až potom, čo žalobca v rámci svojho vyjadrenia 28.10.2021 poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax. Na pojednávaní 17.12.2021 poukázal na rozpor v tvrdení žalovanej s jej predloženými dôkazmi, kedy žalovaná uvádzala, že pred podpisom dotknutej dohody jej manžel priniesol účtovnú závierku k 30.6.2020, avšak z predloženej účtovnej závierky vyplýva, že táto bola zostavená až 8.9.2020, teda po uzavretí dohody o vyporiadaní BSM. Následne žalovaná predložila dokument označený ako „titulná strana účtovnej závierky“, kde v rámci predmetného dokumentu je uvedený dátum 6.7.2020. Žalobca namietal pravosť tejto predmetnej listiny, nakoľko predložila dva dokumenty, zakaždým s iným dátumom. Okrem toho bola táto listina predložená až potom, čo žalobca upozornil na predmetný rozpor. Žalovaná uviedla, že sa spoliehala len na tvrdenia jej manžela a na základe danej dôvery uzatvorila spornú dohodu o vyporiadaní BSM. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi blízkymi osobami nenachádza dôkaz o vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka. Taktiež na ubránenie sa tejto žalobe nepostačuje konštatovanie, že sa žalovaná nezaujímala o podnikanie svojho manžela. To, že spoločnosť rot, s.r.o. nemala záväzky po lehote splatnosti a záväzky po lehote splatnosti voči žalobcovi nemal ani ručiteľ PaedDr. M., je irelevantné. Výpoveďou svedka PaedDr. M. bolo jasne preukázané, že začiatkom roka 2020 ukončili so spoločnosťou rot, s.r.o. spoluprácu dvaja obchodní zástupcovia pre územie SR a začiatkom roka 2020 ukončil so spoločnosťou spoluprácu hlavný obchodný partner. Zároveň bola zo strany žalobcu preukázaná skutočnosť, že spoločnosti rot, s.r.o. výrazne poklesli od začiatku roka 2020 tržby, a okrem toho svedok PaedDr. M. sám potvrdil, že pandémia ochorenia covid-19 mala vplyv na finančnú situáciu spoločnosti. Žalovaná taktiež predložila spolu s vyjadrením 26.8.2021 komunikáciu spoločnosti rot, s.r.o. so žalobcom, z ktorej taktiež vyplýva, že realizovaný kreditný obrat bol nízky už v júli 2020, teda v čase uzatvorenia dohody. Na uvedené skutočnosti súd žiadnym spôsobom neprihliadal. Súd v rozhodnutí konštatoval, že žalovaná z dôvodu, aby nebola finančne ohrozovaná podnikateľskou činnosťou manžela, zisťovala u žalobcu aj existenciu jeho prípadných iných záväzkov, avšak žalovaná u žalobcu nezisťovala pred podpisom dohody absolútne žiadne skutočnosti a uvedené nebolo v rámci konania ani tvrdené a preukázané. Rozhodnutie prvostupňového súdu je postavené na výpovedi žalovanej a svedeckej výpovedi manžela PaedDr. M. a ich tvrdenia neboli ničím iným preukázané, pričom poukazuje na to, že tieto osoby sú blízke osoby, a napokon tieto výpovede ani neboli zhodné. Dôvodnosť/nedôvodnosť žaloby nemôže súd založiť výlučne na svedeckých výpovediach, resp. výpovede strany sporu bez ich verifikácie. Z tohto dôvodu považuje rozsudok za arbitrárny. Vo vzťahu k výpovedi svedka PaedDr. M. považoval za nutné prihliadať na skutočnosť, že ide o dlžníka žalobcu, a že jeho úmysel ukrátiť žalobcu ako veriteľa sa prezumuje vzhľadom na to, že sa jedná o blízke osoby so žalovanou. Úmysel ukrátiť vyplýva aj z toho, že pokiaľ PaedDr. M. zostal len obchodný podiel v spoločnosti rot, s.r.o., ktorá smerovala do konkurzu, žalovaná získala všetok bonitný majetok. Po následnom vyporiadaní BSM však PaedDr. M. naďalej býva v spornej nehnuteľnosti, a to bezplatne. Nemožno opomenúť fakt, že žalovaná následne účelovo bezodplatne previedla spornú nehnuteľnosť na svoju dcérou darovacou zmluvou a naďalej býva v spornej nehnuteľnosti s PaedDr. M.. Preto má za to, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala vynaloženie náležitej starostlivosti na zistenie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax, ako napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/864/2000, 30Cdo/808/2004, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/145/2007, rozhodnutie NS SR publikovaného ako judikát pod R 67/2017. Rozhodujúcim nie je, či žalovaná skutočne zistila, či mal PaedDr. M. nejakých veriteľov, ktorých mal v úmysle ukrátiť, ale to, či žalovaná konala tak (vyvinula relevantnú činnosť), aby sa o tomto ukracujúcom úmysle dlžníka aspoň mohla dozvedieť do okamihu uzavretia darovacích zmlúv. Žalobca má za to, že žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť a vyhovieť jeho žalobe v celom rozsahu.
3. Žalovaná k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Žalobca sa vo veci domáha vydania rozhodnutia, ktorým nemôže dosiahnuť cieľ, ktorým má byť uspokojená jeho pohľadávka voči ručiteľovi PaedDr. M., manželovi žalovanej. Vo výroku II. sa domáha, aby jej súd uložil povinnosť strpieť úkony žalobcu, smerujúce k uspokojeniu jeho pohľadávky vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, teda k nehnuteľnosti, ku ktorej žalovanej nesvedčí vlastnícke právo. Z tohto dôvodu vo vzťahu k výroku II. nie je a nemôže byť pasívne vecne legitimovaná. Vo vzťahu k výroku I. je potrebné zdôrazniť, že pasívne legitimovaným je len ten, kto mal z odporovaného právneho úkonu prospech. Súhlasí s tým, že v prípade jej osoby, ako osoby blízkej, sa prezumuje vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa, k vyvráteniu ktorej ju zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré v konaní riadne uniesla, avšak je na strane žalobcu, aby ešte pred vznikom dôkaznej povinnosti žalovanej preukázal existenciu svojej vymáhateľnej pohľadávky, existenciu objektívnej skutočnosti, že odporovaným úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia jeho pohľadávky a následne toho, že žalovaná mala z odporovaného právneho úkonu prospech. Pohľadávka žalobcu doposiaľ vymáhateľná nie je. Vo vzťahu k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa žalobca nepreukázal, ani nenavrhol dokazovanie za účelom preukázania, že konkrétny úkon dlžníka je tým úkonom, ktorým došlo k ukráteniu uspokojenia jeho doposiaľ nevymáhateľnej pohľadávky. PaedDr. M. je jedným z troch spoločne a nerozdielne zaviazaných dlžníkov, z ktorých každý má povinnosť ako ručiteľ splniť pohľadávku veriteľa. Je bezpredmetné, že každý z ručiteľov zodpovedá za celý záväzok hlavného dlžníka, pretože objektívnu stránku odporovateľnosti predstavuje reálne ukrátenie uspokojenia pohľadávky žalobcu. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaná a jej manžel volili konkrétne rozdelenie vecí úmyselne tak, aby stav po vyporiadaní BSM znemožnil uspokojenie pohľadávky veriteľa, uvedené v konaní vyvrátila a podrobne vysvetlila, z akých dôvodov došlo ku konkrétnemu vyporiadaniu, obsiahnutému v dohode o vyporiadaní. Žalobca sa obmedzil na námietku, že manželia vyporiadali nespravodlivo, avšak hodnotu podstatných aktív, patriacich do BSM, byt a obchodný podiel v spoločnosti a výlučný vnos žalovanej v priebehu konania nesporil. V rámci spravodlivého vyporiadania BSM žalovanej automaticky pripadla polovica bytu, pretože sa výlučne sama zapríčinila o jej nadobudnutie, predmetom ďalšieho vyporiadania v zmysle pravidiel podľa § 150 OZ bola druhá polovica bytu, prostriedky na účtoch a obchodný podiel. Hodnota polovice sporného bytu a hodnota obchodného podielu spoločnosti rot, s.r.o. bola takmer totožná a s ohľadom na to, že ručiteľ bol spoločníkom spoločnosti, jemu pripadol obchodný podiel a žalovanej druhá polovica sporného bytu. Pokiaľ ide o to, kto spisoval dohodu, žalovaná sa vyjadrovala, že manželia spisovali majetok v BSM a viac-menej sama spísala samotnú dohodu, lebo ona mala záujem sa vyporiadať. O kontokorentnom úvere sa dozvedela až v súvislosti s doručením žaloby, a pokiaľ jej manžel vo výpovedi 22.2.2022 uviedol, že žalovaná mala o tomto vedomosť, vyjadroval sa ku skutočnostiam relevantným ku dňu svojej svedeckej výpovede. Svedok nikdy neuviedol to, čo z jeho výpovede vyvodzuje žalobca, t. j. že žalovaná mala o tomto úvere vedomosť pred podpisom dohody. To, že svedok považoval ručiteľské záväzky za bežné, a tým vyhodnotil ako nepodstatné svoj ručiteľský záväzok žalovanej oznámiť, neznamená, že o ňom žalovaná vedela, alebo mala vedieť. Ani skutočnosť, že vedela o mechanizme fungovania spoločnosti neznamená, že v čase podpísania dohody o vyporiadaní BSM vedela o kontokorentnom úvere alebo o ručiteľskom záväzku jej manžela. Zdôraznila, že manžela sa pýtala na jeho dlhy, čo on potvrdil a ako svedok jednoznačne uviedol, že okrem úveru v G. Z. nemá žiaden iný úver. Pokiaľ ide o účtovnú závierku, z tejto citovala už vo vyjadrení k žalobe 1.7.2021 a k tomuto ju aj predložila, preto nejde o žiadne nové tvrdenie. K dátumu vyhotovenia účtovnej závierky uviedla, že po prevzatí žaloby vyžiadala od svojho manžela účtovnú závierku, z ktorej manželia vychádzali pri dojednávaní dohody o vyporiadaní BSM, pričom tento jej predložil závierku k 30.6.2020, avšak ani on, ani žalovaná, ani právna zástupkyňa nezaznamenali, že táto bola zostavená k 30.6.2020 dňa 8.9.2020. Žalobca na uvedené neupozornil a reagoval až vo forme otázky adresovanej žalovanej na pojednávaní 17.12.2021, kedy opätovne uviedla, že vychádzala z účtovnej závierky k 30.6.2020 a po pojednávaní odstránila tento rozpor predložením titulnej strany závierky zostavenej 6.7.2020. Hoci žalobca mohol namietať pravosť listiny a v odvolaní sám uviedol, že účtovných závierok možno vyhotoviť tisíce, avšak, ak by chcela zavádzať súd, rozhodne by sa nedopustila takého ľudského omylu, ako je neskorší dátum na účtovnej závierke zostavenej k 30.6.2020. Samotná účtovná závierka osvedčuje účtovný stav spoločnosti. Uskutočnila všetko, čo od nej spravodlivo možno požadovať, aby rozpoznala potenciálny úmysel jej manžela ukrátiť svojho veriteľa, a to nielen cestou rozhovoru s manželom, ale aj vyžiadaním si podkladov a poskytnutia informácií o tom, čo z týchto podkladov vyplýva. Pokiaľ sám žalobca po detailnom preskúmaní pomerov spoločnosti nemal pochybnosť o tom, že možno poskytnúť kontokorentný úver, nemožno jej vyčítať, že v čase uzatvorenia dohody o vyporiadaní BSM mohla zistiť, že by v dôsledku dohody mohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu. Aj okolnosti na strane ručiteľa v čase uskutočnenia odporovaného úkonu, t. j. neexistencia jeho povinnosti
plniť žalobcovi nezosplatnenie pohľadávky žalobcu voči obchodnej spoločnosti rot, s.r.o., dostatočný majetok spoločnosti a napokon objektívne nepredvídateľné dopady pandémie na podnikanie, majú podstatný význam pri hodnotení toho, či mohla poznať možné ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa, ak ho nemohol poznať samotný ručiteľ. S ohľadom na všetky okolnosti tak vyvinula dostatočnú mieru starostlivosti, aby mohla rozoznať prezumovaný úmysel ručiteľa ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu. O podnikanie manžela sa primerane zaujímala, po narušení vzájomnej dôvery podala návrh na zrušenie BSM a zaujímala sa o to, aby bolo vyporiadané spravodlivo a vyvážene. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 21Cdo/864/2000, 30Cdo/808/2004, 30Cdo/635/2005 a 21Cdo/2088/2000, tieto vychádzajú z podstatne iného skutkového stavu. K námietke žalobcu, že účelovo previedla nehnuteľnosť na svoju dcéru a naďalej s manželom v tejto nehnuteľnosti býva, zdôraznila, že bola oprávnená so svojím výlučným majetkom nakladať akýmkoľvek spôsobom. Od uzavretia dohody o vyporiadaní BSM až do podania žaloby, o ktorej súd koná v tomto konaní, jej vlastníctvo nikto nerozporoval a úkonu nikto neodporoval. Darovaciu zmluvu uzatvorila takmer rok po vyporiadaní spoluvlastníctva a predtým, ako sa dozvedela o podaní žaloby vo veci samej. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť.
4. Žalobca v replike uviedol, že žalovaná len subjektívne tvrdí, že sa domáha vydania rozhodnutia, ktorým nemôže dosiahnuť cieľ, ktorým má byť uspokojenie jeho pohľadávky voči ručiteľovi, keďže žiadnym spôsobom toto svoje tvrdenie nepreukázala a neodôvodnila. Cieľom konania je určiť, že dohoda o vyporiadaní BSM je voči žalobcovi právne neúčinná. Tvrdeniu žalovanej, že prílohou žaloby bol list vlastníctva, na ktorom bola vyznačená plomba V-2888/2021, na základe čoho mohol vedieť, že vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti je vedené sporné konanie, poukázal na to, že už v rámci odvolania riadne vysvetlil, kedy dochádza k prevodu vlastníckeho práva, a to v momente povolenia vkladu do katastra nehnuteľností. Vedenie konania v katastri nehnuteľností nespôsobuje automatický prevod vlastníckeho práva. Žalovaná k tvrdeniu, že nepreukázal vymáhateľnú pohľadávku, žiadnym spôsobom neodôvodnila a uvedené nevychádza ani zo žiadnej rozhodovacej praxe súdov. Ide len o ničím nepodložené tvrdenie žalovanej. Vo vzťahu k prospechu získaného žalovanou sa v plnom rozsahu pridržiava argumentácie v odvolaní. Rovnako sa už v rámci konania vyjadroval k vymáhateľnej pohľadávke a má za to, že ustálená rozhodovacia prax aktuálne interpretuje vymáhateľnú pohľadávku, ako pohľadávku vykonateľnú, t. j. takú, ktorej svedčí exekučný titul a umožňuje vedenie exekúcie voči dlžníkovi. G. skutočnosť však nebráni tomu, aby žalobca inicioval súdne konanie o určenie neúčinnosti právneho úkonu odporovateľného podľa § 42a OZ na vecne a miestne príslušnom súde. Žalobca nemôže čakať aj s ohľadom na plynutie trojročnej premlčacej lehoty na podanie odporovacej žaloby do času, kým nie je vydané konečné právoplatné rozhodnutie vo vyššie uvedenom súdnom konaní. Pohľadávka žalobcu je predmetom konania sp. zn. 10Cb/74/2021 na Okresnom súde Žilina, a ak by súd vyhodnotil, že žalobca nemá vymáhateľnú pohľadávku, mal konanie prerušiť až do právoplatného skončenia konania sp. zn. 10Cb/74/2021. Pre informáciu uviedol, že vo veci zatiaľ súd neprávoplatne vyhovel podanej žalobe v plnom rozsahu, a to rozsudkom č. k. 10Cb/74/2021-184 z 25.3.2022. Tvrdenie žalovanej, že vo veci sú traja ručitelia a má preukázať, že uspokojenie pohľadávky nebolo možné z majetku niektorého z ručiteľov, je podľa jeho názoru irelevantné. Je toho názoru, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/300/2011 a Krajského súdu v Prešov sp. zn. 1Co/28/2017 aplikujú aj na ďalších ručiteľov. Nedávalo by logický význam, prečo by judikatúra uvádzala, že platobná schopnosť samotného dlžníka je právne bezvýznamná, ak by sa následne malo prihliadať na majetkové pomery iných ručiteľov. Aj s nadväznosťou na spomenutú judikatúru nie je povinný preukazovať ohrozenia uspokojenia pohľadávky vo všeobecnosti. Žalobca je povinný preukázať, že odporovaným právnym úkonom došlo k reálnemu úbytku v majetkovej sfére ručiteľa do takej miery, že to ohrozilo uspokojenie jeho pohľadávky z majetku dlžníka - ručiteľa. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR sp. zn. III ÚS 141/2018, ktoré potvrdzuje len jeho argumenty, že súd v napadnutom rozhodnutí bezdôvodne požadoval preukazovanie majetkových pomerov ďalších dvoch ručiteľov. Tvrdeniu žalovanej, že svedok PaedDr. M. sa vyjadroval ku skutočnostiam relevantným ku dňu svojej svedeckej výpovede, žalobca podotkol, že svedok nikdy neuviedol to, čo z jeho výpovede vyvodzuje žalobca, t. j., že žalovaná mala o tomto úvere vedomosť pred podpisom dohody o vyporiadaní BSM a žalobca ani súd takú otázku svedkovi ani nepoložili. Svedok v tejto súvislosti uviedol, že žalovaná vedela o mechanizme fungovania spoločnosti. Ohľadne výpovede svedka žalobca citoval zo zápisnice z pojednávania 22.3.2022. Preto z výpovede svedka preukázateľne vyplýva, že žalovaná v čase podpisu dohody o vyporiadaní BSM mala vedomosť o tom, že spoločnosti rot, s.r.o. bol žalobcom poskytnutý kontokorentný úver. Z uvedeného nemožno v žiadnom prípade dospieť k tomu, že sa svedok vyjadroval ku dňu svojej svedeckej výpovede. Takisto otázka súdu jasne smerovala k obdobiu uzavretia dohody. Rovnako sa svedok vyjadril, že spoločnosť
rot, s.r.o. funguje na kontokorentnom úvere od počiatku. Zároveň potvrdil, že žalovaná mala vedomosť o mechanizme, ako funguje spoločnosť rot, s.r.o., čo potvrdila sama žalovaná, že sa zaujímala o dianie v spoločnosti. V odvolaní nenamietal, že by účtovná závierka zostavená dňa 8.9.2020 predstavovala nové tvrdenie, avšak nové tvrdenie uvádzala žalovaná až na pojednávaní 17.12.2021, kedy uvádzala, že pred podpisom dohody o vyporiadaní BSM jej manžel doniesol ukázať účtovnú závierku zostavenú ku dňu 30.6.2020. Uvedené tvrdenie pritom žalovaná neuvádzala ani v rámci vyjadrenia k žalobe zo dňa 1.7.2021, ani v rámci dupliky 26.8.2021. Žalovaná svoju argumentáciu zmenila až potom, čo žalobca v rámci svojho vyjadrenia z 28.10.2021 poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax. Na pojednávaní 17.12.2021 poukázal na rozpor v tvrdení žalovanej s jej predloženými dôkazmi, kedy uvádzala, že pred podpisom dotknutej dohody jej manžel priniesol účtovnú závierku zostavenú ku dňu 30.6.2020, avšak z predloženej závierky vyplýva, že bola zostavená až dňa 8.9.2020, teda takmer dva mesiace po podpise dohody o vyporiadaní BSM. Žalovaná tvrdila, že po prevzatí žaloby vyžiadala od svojho manžela účtovnú závierku, z ktorej vychádzali pri dojednávaní dohody a následne nezaznamenali, že táto bola zostavená k 30.6.2020 dňa 8.9.2020 a žalobca na uvedené neupozornil, ale reagoval až vo forme otázky adresovanej žalovanej na pojednávaní, kedy opätovne uviedla, že vychádzala z účtovnej závierky k 30.6.2020. Nemal dôvod upozorňovať na dátum zostavenia predloženej závierky, keďže žalovaná do dátumu pojednávania ani raz neuviedla, že by si pred podpisom dohody vyžiadala od manžela na nahliadnutie účtovnú závierku. To, že vychádzala z účtovnej závierky, uviedla prvýkrát až na pojednávaní 17.12.2021. Ak by predtým uvedené žalovaná uviedla, nemal by problém poukázať na text z ktoréhokoľvek jej vyjadrenia, v rámci ktorého to uviedla. Vo vzťahu k dátumu zostavenia účtovnej závierky uviedol, že ten má významný vplyv pri posudzovaní vynaloženia náležitej starostlivosti žalovanej pri zisťovaní úmyslu PaedDr. M. ukrátiť žalobcu. Až po upozornení žalobcu na rozhodovaciu prax, žalovaná zrazu začala uvádzať na pojednávaní 17.12.2021, že pred podpisom dohody sa oboznámila s účtovnou závierkou, ktorá bola súdu predložená, a ktorá bola vyhotovená ku dňu 30.6.2020. Na to požiadal žalovanú o vysvetlenie rozporu medzi dátumami na účtovnej závierke a dohode, čo žalovaná nevedela vysvetliť a odvolávala sa na dôveru voči manželovi. Má za to, že žalovaná pri zisťovaní úmyslu PaedDr. M. ukrátiť žalobcu jedine poukázala na to, že sa s manželom rozprávala, a že mu verila. Do konania predložila jedine účtovnú závierku, ktorej dátum zostavenia je neskorší ako dátum podpisu dohody a akúsi prednú stranu účtovnej závierky, ktorej pravosť žalobca namietol vzhľadom na skutočnosť, že bola predložená až po upozornení na rozpor a okrem toho z prednej strany účtovnej závierky nemožno vyvodiť zisťovaciu povinnosť žalovanej. Záverečné tvrdenie žalovanej, že sa o podnikanie manžela primerane zaujímala a po narušení vzájomnej dôvery podala návrh na zrušenie BSM, zaujímala sa o to, aby bolo vyporiadané spravodlivo a vyvážene a oboznámila sa s účtovnou závierkou jeho spoločnosti, podľa žalobcu preukazuje zavádzanie a zmenu argumentácie žalovanej. Kým od začiatku sporu tvrdila, že sa o podnikanie manžela nezaujímala, neskôr nemala problém uviesť, že sa teda o podnikanie jej manžela zaujímala. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala vynaloženie náležitej starostlivosti na zistenie úmyslu dlžníka PaedDr. M. ukrátiť žalobcu ako veriteľa. Zotrval na odvolacom návrhu.
5. Žalovaná zotrvala na námietke, že žalobca sa domáha vydania rozhodnutia, ktorým nemôže dosiahnuť cieľ. Pokiaľ je cieľom žalobcu, ako to tvrdí s ostatnom podaní, určenie neúčinnosti úkonu žalovanej, nie je zrejmé, prečo od tohto výroku odvodzuje výrok II. ním navrhovaného petitu rozhodnutia. Zdôraznila, že vkladové konanie darovacej zmluvy o prevode nehnuteľnosti na jej dcéru prebiehalo už v čase, keď žalobca pripravoval podanie, teda žalobu na súd a žalovaná v tom čase nemohla vedieť, že žalobca voči nej mieni podať žalobu. Ku existencii vymáhateľnej pohľadávky poukázala na uznesenie Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2022 zo dňa 17.5.2022, ktoré apeluje na anabázu judikátu R 44/2001 z dôvodu jeho vecnej správnosti. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak konanie neprerušil. Zotrváva na tom, že úlohou žalobcu je preukázať existenciu vymáhateľnej pohľadávky, ukrátenie jej uspokojenia, a to, že žalovaná mala z odporovateľného právneho úkonu prospech. Je úlohou žalobcu preukázať, že práve tým-ktorým konkrétnym a nie iným úkonom dlžníka došlo k ukráteniu uspokojenia jeho vymáhateľnej pohľadávky. Dlžník (manžel žalovanej) je ručiteľom popri ďalších dvoch osobách zaviazaných spolu s ním spoločne a nerozdielne. Žalobca je oprávnený žiadať plnenie svojej pohľadávky od ktoréhokoľvek z nich, a tak aj učinil. Uvedené je však právne bezvýznamné pri posudzovaní toho, či konkrétnym úkonom jedného ručiteľa/dlžníka došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. To, že veriteľ nie je viazaný v tom, od koho zo spoločne a nerozdielne zaviazaných ručiteľov sa bude domáhať uspokojenia svojej pohľadávky, sa musí prejaviť aj v tom, že pri skúmaní možnej odporovateľnosti úkonu niektorého z ručiteľov je významné aj to, či je možné uspokojenie pohľadávky od iného z ručiteľov, je právne konkrétny úkon jedného z ručiteľov tým, ktorým došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. K
žalobcom označenému súdnemu rozhodnutiu uviedla, že sa týkajú vzájomného vzťahu dlžník - ručiteľ, ktorí nie sú voči veriteľovi zaviazaní spoločne a nerozdielne. V prejednávanej veci sú však spoločne a nerozdielne zaviazané tri osoby. Nadväzne na to zotrváva na tom, že žalobca nepreukázal, že by dohodou o vyporiadaní BSM došlo k reálnemu úbytku v majetkovej sfére ručiteľa do takej miery, že to ohrozilo uspokojenie pohľadávky žalobcu. Uvedené zodpovedá požiadavke obsiahnutej v rozhodnutí ÚS SR sp. zn. III. ÚS 141/2018. Z tohto rozhodnutia však nevyplýva, že pri skúmaní odporovateľnosti úkonov jedného z viacerých spoločne a nerozdielne zaviazaných ručiteľov je v poriadku neskúmať potenciálnu možnosť uhradenia pohľadávky iným z ručiteľov. Žalobca sa obmedzil na námietku, že sa manželia vyporiadali nespravodlivo, avšak hodnotu podstatných aktív patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a výlučný vnos žalovanej v priebehu konania nesporil. Pokiaľ ide o zápisnicu z pojednávania, citovali z nahrávky tohto pojednávania. O ručiteľskom záväzku ručiteľa nevedela a o kontokorentnom úvere od žalobcu sa dozvedela až po doručení žaloby. Síce svedok PaedDr. M. uviedol, že vedela o kontokorente, ale odvodil to od skutočnosti, že žalovaná videla účtovné závierky. Vyjadril sa všeobecne, že spoločnosť si brala kontokorent celé roky. Nakoniec existencia kontokorentného úveru bola v účtovnej závierke zohľadnená a zistené čisté aktíva spoločnosti, predstavujúce 118 525 eur tento úver zrkadlili. Je potrebné poznamenať, že žalobca vyvodzuje z výpovede svedka závery, ktoré vyhovujú jeho procesnému útoku. Zotrváva na svojich tvrdeniach k účtovnej závierke a s jej obsahom sa oboznámila pred uzatvorením dohody. Pokiaľ by sa s ňou nebola oboznámila, nevedela by v súlade so zásadami v § 150 OZ už vo vyjadrení k žalobe vysvetliť dôvody vyporiadania a tieto doložiť listinnými dôkazmi. Účtovná závierka vyhotovená v septembri 2020 bola jej finálnym znením, predbežne však bola spracovaná už skôr. Finálne znenie účtovnej závierky bolo vyhotovené na žiadosť žalobcu, keď sa tento začal zaujímať o dianie v spoločnosti rot, s.r.o., čo uviedol svedok v rámci svojho výsluchu. Už v prvom podaní vo veci samej žalovaná citovala obsah účtovnej závierky a s poukazom na to zdôvodnila spôsob vyporiadania BSM. Obsah účtovnej závierky vo vyjadrení citovala v bode iii) za obdobie do júna 2020 a následne ozrejmila spôsob vyporiadania BSM. Pokiaľ ide o vylúčenie omylu na strane žalovanej, poznamenala, že žalobca k žalobe priložil list vlastníctva, z ktorého vyplynulo, že vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti prebieha vkladové konanie a až v podaní z 28.10.2021 poukázal na údajné účelové konanie žalovanej, ktoré malo spočívať v tom, že previedla vlastnícke právo k nehnuteľnosti na dcéru. Domáhal sa znaleckého dokazovania a avizoval úpravu petitu. Ak by vkladové konanie zaznamenal v okamihu podania žaloby, konštatoval by údajnú účelovosť konania žalovanej už v podanej žalobe. Uskutočnila všetko, čo od nej možno spravodlivo požadovať, aby rozporovala potenciálny úmysel jej manžela ukrátiť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Svoje kroky riadne vysvetlila a vypočutý svedok konkretizoval predmet ich rozhovoru a výslovne uviedol, že jej povedal, že okrem úveru v G. Z., ktorý odhalila na konci roku 2019, nič nemá. Žalobca ako profesionál nedokázal sám po podrobnom skúmaní spoločnosti rozpoznať isté podnikateľské riziká. Poukázala na to, ako sa v priebehu konania vyjadrovala ku skutočnosti, akým spôsobom sa zaujímala o podnikanie manžela, pričom podľa jej názoru nie je zrejmé, v čom spočíva rozpor v jej vyjadreniach, keď sa opakovane vyjadrila, že po zistení z konca roka 2019, že si jej manžel zobral úver, sa zaujímala o jeho podnikanie v spoločnosti. S poukazom na výpis z Obchodného registra obchodnej spoločnosti a predmetu jej činnosti nie je zrejmé, ako intenzívne mala podnikaniu jej manžela porozumieť z pohľadu dopytu a ponuky týchto činností na trhu, ako aj výnosov z tejto podnikateľskej činnosti. Odvolanie považuje za nedôvodné.
6. Žalobca k duplike podal vyjadrenie, že pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že žiadnym spôsobom nezasiahol do konania vkladového, nie je mu zrejmé, čo uvedeným žalovaná myslela a akým spôsobom mal podľa jej názoru zasiahnuť do predmetného konania. Žalobca nedisponoval žiadnym právnym prostriedkom, ktorým by vedel zasiahnuť do konania o povolení vkladu. Žalovaná opakuje argumentáciu, v zmysle ktorej sa mal skúmať aj majetok zvyšných ručiteľov. Tieto tvrdenia však ničím nepreukázala a nevyvrátila riadne žalobné argumenty, že sa má skúmať výlučne majetok dlžníka - ručiteľa PaedDr. M.. Tvrdeniu žalovanej ohľadne nálezu ÚS SR III. ÚS 141/2018, že z neho nevyplýva, že pri skúmaní odporovateľnosti úkonov jedného z viacerých spoločne a nerozdielne zaviazaných ručiteľov, je v poriadku neskúmať potenciálnu možnosť uhradenia pohľadávky iným z ručiteľov, je bezpredmetné. Ak raz Ústavný súd uvedie, že sa má skúmať výlučne majetok dlžníka, nedáva logiku, prečo by mal zároveň uviesť, že sa nemá skúmať majetok aj iných osôb spoločne a nerozdielne zaviazaných. Nie je pravdou, že by počas konania nesporil údajný výlučný „vnos“ žalovanej do manželstva. V tejto súvislosti poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 5.8.2021. Žalovaná v duplike prepísala časť nahrávky z pojednávania so snahou navodiť dojem, že v čase podpisu dohody nevedela o kontokorentnom úvere. Podľa názoru žalobcu však z tohto prepisu jasne vyplýva, že v čase podpisu dohody žalovaná vedela o predmetnom kontokorentnom úvere. Z prepisu nahrávky jasne vyplýva, že svedok uviedol, že žalovaná
o kontokorentnom úvere vedela. Taktiež z dokazovania vyplynulo, že žalovaná sa zaujímala o dianie vo firme a svedok uviedol, že firma po celý čas využívala kontokorentné úvery, za ktoré od začiatku ručili spoločníci spoločnosti. Ak účtovnú závierku žalovaná predložila v rámci vyjadrenia k žalobe, uvedené nepreukazuje, že s ňou bola oboznámená aj v čase dohody o vyporiadaní BSM, nehovoriac o skutočnosti, že daná účtovná závierka bola vyhotovená dva mesiace po podpise dohody. Žalovaná do dnešného dňa poriadne ani nevysvetlila dôvody vyporiadania a väčšina tvrdení žalovanej sa pohybovala len v rovine tvrdení, ktoré nevedela preukázať. V dohode o vyporiadaní okrem iného žalovaná s PaedDr. M. neuvádzali žiadne sumy. K tvrdeniu o zaujímaní sa o podnikanie manžela žalobca zdôraznil tvrdenie žalovanej na pojednávaní 17.12.2021, keď uviedla, že keď začal podnikať, bral si veľkú pôžičku. Bolo to možno v roku 2004, 2005 a v tom čase robil vo firme a v tom čase s ním podpísala zmluvu o pôžičke v G. Z. Vzhľadom na to sa celé roky o dianie vo firme zaujímala, a to či je firma v poriadku. Rozpor v tvrdení žalovanej očividne spočíva v tom, že kým raz uvádza, že sa o podnikanie manžela zaujímala až od roku 2020, inokedy zase uvádza, že sa o podnikanie zaujímala od roku 2004, 2005. Preto zotrváva na svojom závere, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala vynaloženie náležitej starostlivosti na zistenie úmyslu dlžníka. Zotrváva na odvolacom návrhu.
7. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu o povinnosti žalovanej strpieť úkony žalobcu, smerujúce k uspokojeniu pohľadávky podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo výroku, ktorým žalobu zamietol v časti určenia neúčinnosti o vyporiadaní BSM a vo výroku o nároku na náhradu trov konania zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
8. Odvolací súd pokiaľ ide o potvrdzujúcu časť napadnutého rozsudku zdôrazňuje, že žalovaná v čase rozhodovania súdu prvej inštancie už nebola vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, preto v prípade vyhovenia žalobe, v zmysle ktorého by žalovaná bola povinná strpieť úkony žalobcu smerujúce k uspokojeniu pohľadávky žalobcu vo vzťahu k označenej nehnuteľnosti, by bolo nevykonateľné. Uvedené súd prvej inštancie správne vecne posúdil a z toho dôvodu v tejto časti žalobu zamietol. Napokon žalobca v odvolaní k tejto časti rozhodnutia ani neprodukoval žiadne dôvody.
9. Zmyslom žaloby podľa § 42a OZ (odporovacia žaloba) je - uvažované z pohľadu žalujúceho veriteľa
- dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom učinený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30.04.2007 sp. zn. 4Cdo 44/2007 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod por. č. R 5/2008 konštatoval: „odporovateľný právny úkon sa stáva neúčinný až tým, že ho súd za neúčinný vyhlási. Odporovateľnosť teda nemožno riešiť ako predbežnú otázku, keď i zo samotného gramatického výkladu ustanovenia § 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právna neúčinnosť právneho úkonu je dôsledkom úspešného odporovania. Uvedené ustanovenie zakladá veriteľovi priamy nárok domáhať sa náhrady voči tomu, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, pri splnení podmienky v ňom uvedenej, ktorý však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Priznaniu takéhoto nároku preto musí predchádzať právoplatné určenie neúčinnosti právneho úkonu. Vlastnícke právo toho, kto mal z odporovateľného úkonu prospech, k veci, ktorá bola predmetom tohto úkonu, nie je podmienkou odporovateľnosti v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka, preto zmena vlastníctva v priebehu konania o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu nemá právny význam. Môže mať význam až pri posudzovaní možností veriteľa vyplývajúcich z úspešného odporovania. Pokiaľ teda v prejednávanej veci odvolací súd prihliadol na okolnosť, že žalovaní prestali byť vlastníkmi nehnuteľností, hoci táto skutočnosť nie je pre posúdenie podmienok odporovateľnosti právne významná, nerozhodol správne." Rovnaké konštatovanie vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 2MCdo/19/2008 z 21.05.2009.
10. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Obdo/90/2019 z 24. 6.2020 konštatoval, že : „Z relevantnej právnej úpravy vyplýva, že veriteľ môže odporovať právnemu úkonu dlžníka za predpokladov uvedených v § 42a ods. 2 až 5 OZ, teda veriteľ môže s úspechom odporovať výlučne tým právnym úkonom, ktoré uskutočnil dlžník za účelom ukrátenia pohľadávky veriteľa. Iným právnym úkonom nie je možné odporovať. Veriteľ tak nemôže s úspechom odporovať ďalším právnym úkonom, ktoré reťazovo
nadväzujú na právny úkon dlžníka, teda právna úprava neumožňuje, aby sa veriteľ domáhal neúčinnosti právneho úkonu, ktorým nadobúdateľ veci od dlžníka na základe právneho úkonu - ktorému možno odporovať - túto vec následne previedol na ďalšiu osobu, a to aj v situácii, ak táto osoba disponovala vedomosťou o skutočnom úmysle dlžníka, prípadne prvého nadobúdateľa uskutočniť prevod veci. Žalovaný má v spore aj po prevode veci, ktorá bola predmetom odporovateľného právneho úkonu, na ďalšiu osobu pasívnu vecnú legitimáciu v spore o neúčinnosť právneho úkonu. Rovnako tak právna úprava nebráni tomu, aby v situácii, keď osoba, ktorá nadobudla na základe odporovateľného právneho úkonu vec od dlžníka, túto následne previedla na tretiu osobu (t.j. v prípade reťazenia scudzujúcich právnych úkonov), sa veriteľ domáhal vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu dlžníka priamo voči tejto tretej osobe za predpokladu, že tretia osoba vedela o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právnemu úkonu proti jej predchodcovi.“
11. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal vyslovenia odporovateľnosti právneho úkonu - dohody o vyporiadaní BSM medzi žalovanou a jej manželom PaedDr. M., a súd je povinný rozhodnúť o tom, či predmetným právnym úkonom boli alebo neboli naplnené podmienky uvedené v § 42a OZ. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s námietkou žalobcu v odvolaní, že vecno-právne účinky darovacej zmluvy, ktorou žalovaná previedla vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti na svoju dcéru nastávajú až povolením vkladu. Vychádzajúc z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu súd prvej inštancie prijal nesprávny právny záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácii žalovanej.
12. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené potom predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu rozhodnutia, vydaného proti dlžníkovi, domáhať výkonu rozhodnutia (exekúcie) postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Vznik tohto nároku však nemôže predchádzať úspešnému odporovaniu, pretože môže nastať až ako jeho právny dôsledok. Predpokladom naplnenia účelu odporovateľnosti je teda v prvom rade dosiahnutie výroku rozsudku, ktorým sa konkrétny právny úkon určí za neúčinný. Existencia rozsudočného výroku o neúčinnosti konkrétneho právneho úkonu dlžníka je podkladom pre uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Následne na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky možno vykonať exekúciu napr. predajom veci tak, ako by k zmene jej vlastníctva z dlžníka na iný subjekt (subjekt žalovaný v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu) nebolo došlo (§ 42b ods. 4, časť vety pred bodkočiarkou OZ). Pokiaľ však nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, právoplatný rozsudok o neúčinnosti právneho úkonu veriteľovi uspokojenie pohľadávky neumožní. Judikatúra je totiž konštantná v tom, že rozhodnutím o odporovacej žalobe nedochádza k zmene subjektu povinného v exekučnom konaní (rozsudok NSSR z 13.10.2011 sp. zn. 3 M Cdo 15/2010). Rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, nerieši, a to ani v procesnej rovine, postavenie účastníkov exekučného konania; určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými dôsledkami, že veriteľ (oprávnený) môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z toho, čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho (povinného) majetku. Ak teda nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody a táto náhrada je obmedzená výškou získaného prospechu. Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na plnenie. Toto právo môže veriteľ uplatniť samostatnou žalobou alebo súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Súd však nemôže žalobu o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zamietnuť z dôvodu, že prichádza do úvahy iba žaloba na plnenie v zmysle § 42b ods. 4 veta za bodkočiarkou OZ. Žaloba na plnenie totiž nie je odporovacou žalobou v zmysle § 42b ods. 1 OZ. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 101/2017 z 27.02.2020). Rovnako vyššie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR bolo publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod por. č. R 34/2020, ktorým bola vyslovená právna veta, že „žalobu o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu nemôže súd zamietnuť len z dôvodu, že prichádza do úvahy iba žaloba na plnenie v zmysle § 42b ods. 4 veta za bodkočiarkou Občianskeho zákonníka“.
13. V danej veci je odporovaný právny úkon, ktorý sa uskutočnil medzi blízkymi osobami (manželmi). Podľa § 42a ods. 2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30.3.2017 sp. zn. 5Obdo/4/2016 publikovaného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod por. č. R 67/2017, v ktorom bola vyslovená právna veta : „ Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.“
14. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní sa náležite vyššie citovaným stanoviskom neriadil. Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho motívu dlžníka. V takomto prípade zákon u blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznali. Je preto na týchto osobách, aby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí žalovaná blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany žalovanej strany, ako osoby blízkej dlžníkovi nemôže spočívať len v dobrých vzájomných vzťahoch v rodine a dôverou medzi blízkymi osobami, keď dôvera je vo všeobecnosti skôr obvyklým znakom vzťahu blízkych osôb. Náležitá starostlivosť vyžaduje určitú aktivitu nadobúdateľa z odporovateľného právneho úkonu, k zisteniu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa.
15. V preskúmavanej veci žalovaná tvrdila, že vyvíjala aktivitu za účelom zistenia úmyslu dlžníka (manžela) ukrátiť veriteľa, ktorý jej mal pred spisovaním dohody predložiť účtovnú závierku spoločnosti rot, s.r.o. k 30.6.2020, pričom na preukázanie svojich tvrdení predložila do spisu kópiu tejto účtovnej závierky. Žalobca však namietal, že táto účtovná závierka nemohla byť žalovanej predložená nakoľko síce je zostavená ku dňu 30.6.2020, avšak vypracovaná bola až dňa 8.9.2020. Na základe tejto námietky žalovaná predložila následne súdu kópiu prvej strany účtovnej závierky k 30.6.2020, ktorá mala byť vypracovaná dňa 6.7.2020. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie sa náležite s uvedeným rozporom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal. Taktiež pri hodnotení vynaloženia náležitej starostlivosti žalovanej sa oprel iba o tvrdenia samotnej žalovanej a svedeckej výpovede dlžníka - manžela žalovanej, bez bližšieho vyhodnotenia ich dôveryhodnosti a bez podloženia ďalšími dôkazmi, ktoré by podporovali ich tvrdenia.
16. S konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaná nemala z odporovateľného právneho úkonu žiadny prospech, nakoľko následne nehnuteľnosti previedla na svoju dcéru darovacou zmluvou nie je možné sa stotožniť, nakoľko je nutné prospech žalovanej vyhodnotiť v súvislosti s odporovaným právnym úkonom - dohodou o vyporiadaní BSM (teda akú hodnotu získala) a nie, že následne prejavila vôľu disponovať so získaným majetkom tak, že tento darovala bez akéhokoľvek protiplnenia (prospechu). Pokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukazoval na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 7/2012, je nutné podotknúť, že ústavný súd v tomto rozhodnutí predovšetkým vyslovil, že „domáhať sa v súdnom konaní vyhlásenia úkonu za neúčinný voči veriteľovi možno iba vo vzťahu k právnym úkonom dlžníka, a nie aj vo vzťahu k úkonom prvého nadobúdateľa v prospech druhého nadobúdateľa a v dôsledku toho ani odlišnosť právnej úpravy vzťahujúcej sa na právne posúdenie postavenia osoby, ktorá s dlžníkom úkon dojednala a v poradí druhého nadobúdateľa“. V ostatnej časti zaujal iba všeobecné stanovisko, že krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, bez bližšej konkretizácie vo vzťahu k získaniu prospechu z prevodu na ďalšieho nadobúdateľa. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nutné dodať, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal ekvivalentnosťou napádaného právneho úkonu, preto odvolací súd nemohol k tomu zaujať stanovisko, nakoľko nemôže konfrontovať súd prvej inštancie so závermi, ktoré nevyslovil.
17. Odvolací súd uvádza, že samotná skutočnosť, či strana konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce, sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej strany treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci to potom znamená, že žalobca nemal povinnosť preukázať neexistenciu skutočnosti, z ktorej odvodzoval, že nemá vedomosť o takom majetku ručiteľa PaedDr. M., z ktorého by mohla byť uspokojená jeho pohľadávka. Naopak preukázanie ďalšieho majetku ručiteľa bolo povinnosťou žalovanej, ak tvrdila, že takýmto majetkom disponuje. Negatívna dôkazná teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak súd prvej inštancie presunul dôkazné bremeno v danom prípade na žalobcu a nezohľadnil tak jeho vyjadrenie, že nemá vedomosť o ďalšom majetku ručiteľa, malo to vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, čo možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nemožno od žalobcu požadovať, aby preukázal ostatný majetok ručiteľa, keď tvrdí, že nemá vedomosť o žiadnom ďalšom jeho majetku. Ani samotná žalovaná netvrdila, že ručiteľ vlastní nejaký ďalší majetok, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka veriteľa, poukazovala iba na majetok, ktorý získal ručiteľ v rámci dohody o vyporiadaní BSM, bez bližšej špecifikácie jeho hodnoty.
18. Pokiaľ súd prvej inštancie v bode 32. odôvodnenia poukazoval na to, že žalobca k zostávajúcim dvom ručiteľom uviedol, že nemá vedomosť o takom ich majetku, z ktorého by mohol byť uspokojený, odvolací súd má za to, že všetci traja ručitelia v zmysle § 511 OZ majú postavenie pasívnych solidárnych dlžníkov, čo znamená, že veriteľ je oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z dlžníkov, a ak splní dlh čo jeden z dlžník, povinnosť ostatných dlžníkov zanikne. Následne vzniká vzťah medzi ručiteľmi navzájom v zmysle § 511 ods. 3 OZ a tiež hlavným dlžníkom v zmysle § 550 OZ. Keďže v prejednávanej veci je namietaná odporovateľnosť právneho úkonu ručiteľa PaedDr. M., preto nemožno v tomto konaní skúmať majetok ostatných ručiteľov. V danej veci sa skúma úmysel ručiteľa PaedDr. M. ukrátiť veriteľa a nie ostatných ručiteľov.
19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby, ktorou sa žalobca domáhal povinnosti žalovanej strpieť jeho úkony k uspokojeniu pohľadávky vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V zostávajúcej časti, ktorou zamietol žalobu ohľadne určenia odporovateľnosti dohody o vyporiadani BSM spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
20. Úlohou súdu prvej inštancie v novom konaní bude sa zaoberať skutočnosťou, či žalovaná iniciovala dostatočnú aktivitu a náležitú starostlivosť, aby mohla rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa s prihliadnutím na skutočnosť, že sa jedná o právny úkon medzi blízkymi osobami, dôkazy vyhodnotiť jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, vysporiadať sa so všetkými rozpormi vo vykonaných dôkazoch (aj s poukazom na odvolacie dôvody žalobcu), vyhodnotiť či bolo preukázané, že dlžník disponuje ďalším majetkom, z ktorého by mohla byť uspokojená pohľadávka žalobcu, a v neposlednej rade zaoberať sa otázkou, či namietaný právny úkon - dohoda o vyporiadaní BSM bol ekvivalentný.
21. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)