Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Cob-9-2020.pdf
PDF · 111.34 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/9/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: DS service, s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 36 842 303, právne zastúpeného JUDr. Branislav Kahanec, advokát so sídlom Vajanského 33, 080 01 Prešov, IČO: 42084792, proti žalovanému: PHARMACY-BL, spol. s r.o., so sídlom Čapajevova 23, 08001 Prešov, IČO: 36 506 923, právne zastúpená JUDr. Lýdia Farbakyová, advokátka so sídlom Floriánova 12, 080 01 Prešov, IČO: 37783319, o zaplatenie 530,41 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 18.11.2019, č. k. 22Cb/202/2018-301, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
II. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 530,41 eur, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 eur, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom ukladá povinnosť žalovanému zaplatiť trovy konania žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. “
2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil skutkový stav prejednávanej veci tak, že spoločnosť F., dodala žalovanému do prevádzkarne pod názvom „Lekáreň na námestí“ v období od 12.3.2018 do 30.4.2018 tovar (lieky, zdravotnícke pomôcky a iný zdravotnícky materiál) v celkovej hodnote 17.484,82 eur, za ktorý vystavila žalovanému faktúry č. 8041700 na sumu 3.863,73 eur, splatnú dňa 10.6.2018, č. 8046010 na sumu 1.859,33 eur, splatnú dňa 17.6.2018, č. 8050430 na sumu 2.431,85 eur, splatnú dňa 24.6.2018, č. 8054390 na sumu 1.874,88 eur, splatnú dňa 27.6.2018, č. 8057982 na sumu 1.838,64 eur, splatnú dňa 8.7.2018, č. 8063019 na sumu 1.878,28 eur, splatnú dňa 15.7.2018, č. 8067267 na sumu 1.894,69 eur, splatnú dňa 22.7.2018, č. 8071771 na sumu 1.507,73 eur, splatnú dňa 29.7.2018 a č. 8075181 na sumu 335,69 eur, splatnú dňa 29.07.2018. K faktúre č. 8063019 bol žalovanému vystavený dobropis na sumu v celkovej výške - 30,15 eur a k faktúre č. 8071771 na sumu v celkovej výške - 41,73 eur. Spoločnosťou F. (postupca) postúpila na žalobcu zmluvou o postúpení zo dňa 24.9.2019 pohľadávky v celkovej výške 2.314.628,64 eur, medzi ktorými boli aj pohľadávky žalovaného
v predmetnej veci. Postupca oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky listom zo dňa 1.10.2018, doručeným žalovanému dňa 25.10.2018. Listom zo dňa 10.10.2018 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom, pričom zásielka s výzvou bola uložená na pošte od 11.10.2018 do 26.10.2018, kedy si ju adresát- žalovaný vyzdvihol. Žalovaný dňa 2.11.2018 uhradil žalobcovi faktúry č. 8041700, 8046010, 8050430 a 8054390 a dňa 5.11.2018 faktúry č. 8057982, 8063019, 8067267, 8071771 a 8075181.
3. Na základe uvedeného skutkového stavu súd prvej inštancie vec na vec aplikoval ustanovenia §409 ods.1, § 324 ods.1, § 121 ods. 3, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2, § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 524 ods. 1, 2, § 516 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vec právne posúdil tak, že žaloba v časti po čiastočnom späťvzatí, teda v rozsahu kapitalizovaných úrokov z omeškania a nákladov spojených s vymožením pohľadávky bola dôvodná. Uviedol, že v predmetnej veci nebolo sporné uzatvorenie kúpnej ceny ani dodanie tovaru v hodnote 17.484,82 eur a ani nezaplatenie kúpnej ceny v lehote splatnosti jednotlivých faktúr. Uzavrel, že žalovaný uhradil kúpnu cenu tovarov po splatnosti faktúry a to platbami zo dňa 2.11.2018 a 5.11.2018, na základe čoho kapitalizoval úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžných súm od lehoty ich splatnosti do dňa úhrady a dospel k celkovej sume kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 530,40 eur. S poukazom na ustanovenie § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s priznal žalobcovi aj náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur. Súd prvej inštancie za sporné v konaní označil aktívnu legitimácia žalobcu a platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Následne čo sa týka platnosti zmluvy o postúpení súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná zmluva je platná a to aj napriek tomu, že jednotlivé prílohy zmluvy neboli očíslované a každá strana nebola samostatne podpísaná, avšak v uvedených prílohách sú jednotlivé pohľadávky konkrétne identifikované, teda predmetná zmluva je dostatočne určitá. Súd taktiež poukázal na to, že žalobca oznámil žalovanému postúpenie predmetných pohľadávok oznámením, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 25.10.2018, na základe ktorého žalovaný istinu uhradil, čo malo za následok v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka uznanie záväzku žalobcu a preto námietky žalovaného posúdil ako nedôvodné.
4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému, pričom konštatoval, že nezistil existenciu akéhokoľvek dôvodu hodného osobitného zreteľa, pre ktorý by úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
5. V zákonnom stanovenej lehote podal voči rozsudku v celom rozsahu odvolanie žalovaný namietajúc porušenie práva na spravodlivý súdny proces procesným postupom súdu prvej inštancie ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Čo sa týka porušenia práva na spravodlivý súdny proces žalovaný ho videl v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami a dôvodmi, ktoré uviedol v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 22.6.2019 ako aj v jeho vyjadrení zo dňa 19.8.2019, v ktorých napádal absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení a namietal aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. Žalobca ma za to, že aktívnu legitimáciu zakladá až relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky, teda až momentom doručenia oznámenia sa stal žalobca legitimovaným na podanie žaloby, t.j. dňom 25.10.2018. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil dôkazy predložené žalovaným týkajúce sa úhrad jednotlivých faktúr na účet postupcu - spoločnosti F. dňa 19.10.2018 a 22.10.2018, ktoré boli veriteľom dňa 26.10.2018 a dňa 29.10.2018 vrátené na účet žalovaného a tento opätovne platby poukázal dňa 31.10.2018 a 2.11.2018 na účet žalobcu ako postupníka. Uviedol, že vzhľadom na to, že oznámenie prevzal až dňa 25.10.2018 nemohol mať ani len vedomosť o tom, aké pohľadávky postupca ako pôvodný veriteľ postúpil na žalobcu v tomto konaní, a preto bol presvedčený o tom, že svojho dlhu sa zbavil platením pôvodnému veriteľovi- postupcovi podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného mal za to, že sa svojho dlhu zbavil platbami zo dňa 19.10.2018 a 22.10.2018. Žalovaný taktiež uviedol, že aktívne legitimovaným na podanie žaloby v prípade postúpenia pohľadávky je len osoba, na ktorú bola pohľadávka postúpená na základe platnej zmluvy, pričom v predmetnom prípade žalovaný namietal neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.9.2018 s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka a to z dôvodu, že v nej neboli dostatočne identifikované postupované pohľadávky. Mal za to, že uvedenú neurčitosť nezhojí ani čl. II zmluvy, ktorý sa odvoláva na prílohu č. 1. Taktiež namietal, že táto príloha nie je podpísaná a ani datovaná a nie je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o postúpení pohľadávok. Na základe namietaný nedostatkov predmetnej zmluvy žalovaný mal za to, že nedošlo k prevodu práv a povinnosti z postupcu na žalobcu, a teda tento nebol legitimovaný na podanie žaloby. Žalovaný namietal
nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to, že sa súd prvej inštancie s jeho námietkami nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie, resp. napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 6.2.2020 uviedol, že čo sa týka účinku doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky tak hmotnoprávne úkony sú účinné voči adresátom až momentom ich dôjdenia do dispozičnej sféry adresáta podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obdo/73/2016 z 31.1.2018, publikovaného v Zbierke stanovísk pod R85/2018, z ktorého právna veta znie: „Ak bola výpoveď zmluvy doručovaná poštou, pre začatie plynutia výpovednej doby je rozhodujúci deň, kedy bolo oznámenie o uložení doručovanej zásielky na pošte vhodené do poštovej schránky adresáta, bez ohľadu na to, kedy si adresát uloženú zásielku na pošte vyzdvihol.“ Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplýva, že pre začiatok plynutia lehoty je podstatné posúdenie , kedy mal adresát objektívne možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť a nie kedy tak skutočne urobil, pričom uvedený záver korešponduje aj so závermi vyjadrenými v rozhodnutí 5Cdo/129/2010. Neúspešným pokusom o doručenie na adrese sídla žalobcu a následným vhodením oznámenia o uložení zásielky na pošte bolo adresátovi objektívne umožnené aby si zásielku vyzdvihol a oboznámil sa s jej obsahom a skutočnosť, že tak adresát neurobil, nemôže byť na ťarchu odosielateľa. Žalobca uviedol, že uvedené závery je možné analogicky uplatniť aj v predmetnom spore. Poukázal aj na článok JUDr. Tomáša Čentíka s názvom Doručovanie hmotnoprávnych úkonov (fikcia doručenia). Čo sa týka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok žalobca uviedol, že podrobná príloha postúpených pohľadávok je v prílohe zmluvy, pričom aj sporné faktúry boli riadne, určite a zrozumiteľne v predmetnej prílohe špecifikované. Žalovaným namietané náležitosti zmluvy nevyplývajú zo žiadneho právneho predpisu. Poukázal na to, že žalobca a postupca žiadne pochybnosti o určitosti predmetu zmluvy nemali o čom svedčí aj následne správanie zmluvných strán. Upriamil pozornosť aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 640/2014 z 1.4.2015, v ktorom ústavný súd uprednostnil taký výklad zmlúv, ktorý svedčí v prospech platnosti právneho úkonu. Čo sa týka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/28/2013 z 20.8.2014 a 5Cdo/106/2010 z 15.7.2010 v ktorých bolo konštatované, že právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Na základe uvedeného navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
7. Žalovaný v replike zo dňa 23.2.2020 uviedol, že podľa jeho názoru nemožno vychádzať z fikcie doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky, pretože až okamihom doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky sa dlžník dozvie rozsah postúpenej pohľadávky ako aj označenie postupníka. K rozhodnutiu sp.zn. 4Obdo/73/2016 žalovaný uviedol, že toto rieši úplne inú právnu situáciu, teda nie účinné oznámenie o postúpení pohľadávky. Žalovaný sa až 25.10.2018 dozvedel o postúpení pohľadávky, preto až od tohto dňa mohol plniť žalobcovi. Čo sa týka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.9.2018 naďalej zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v skorších podaniach. Žalovaný upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.5.2008 a najmä na rozsudok 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.1.2007 zo dňa 28.1.2009 zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.R46/2009, v ktorých je uvedený právny názor, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník.
8. Žalobca v duplike zo dňa 18.3.2020 uviedol, že si je vedomý, že rozhodnutia sp.zn. 4Obdo/73/2016 a 5Cdo/129/2010, na ktoré poukázal sa týkajú iných právnych vecí, avšak otázka účinku hmotnoprávnych úkonov je aplikovateľná aj v predmetnom konaní, pričom práve v rozhodnutí 5Cdo/129/2010 z 28.1.2011 (R27/2011) súd konštatuje, že všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, a potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. Poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV ÚS 403/2010 z 3.3.2011, v ktorom tento poukázal názor vyjadrený v komentári k Občianskemu zákonníku a to Svoboda J. a kol.: Občiansky zákonník I. diel. Komentár. Bratislava: Eurounion 2000. s.107: „Vo všeobecnosti sa akceptuje taký výklad, že prejav vôle dôjde adresátovi (neprítomnej osobe) vtedy, keď sa ocitne vo sfére jeho dispozície.“ Keďže oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanému
odoslané dňa 4.10.2018 a predmetná zásielka bola uložená na pošte dňa 8.10.2018, týmto sa dostala do dispozície žalovaného v súlade s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto od uvedeného dňa bol žalovaný povinný plniť žalobcovi.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané žalovaným bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. Nariadenie pojednávania si nevyžadovala potreba zopakovania alebo doplnenia dokazovania, ani nevyžadoval si takýto postup dôležitý verejný záujem. Odvolací súd pritom pri prejednaní podaného odvolania vychádzal zo zásad daných aplikáciou ust. § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP. Bol teda viazaný rozsahom podaného odvolania ako aj odvolacími dôvodmi, s výnimkou vád konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, na ktoré odvolací súd prihliadne, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Po preskúmaní spisového materiálu a odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Žalovaný namieta neprávne právne posúdenie veci a porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré videl v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný nenapáda súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, preto tento aj odvolací súd považuje za nesporný a vychádza z neho tak ako bol uvedený v bode 2 predmetného rozhodnutia.
11. Čo sa týka odvolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd k tomuto uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide v prípade, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
12. Zo žalovaným podaného odvolania je zrejmé, že za nesprávne právne posúdenie označuje ustálenia dňa, kedy žalovanému bolo účinne doručené oznámenie o postúpení pohľadávky a taktiež platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.
13. Odvolací súd vo vzťahu k uvedeným námietkam konštatuje, že veriteľ v predmetnom prípade spoločnosť F., bol oprávnený zmluvou o postúpení pohľadávky previesť na tretiu osobu (žalobcu) jeho pohľadávku voči žalovanému na základe zmluvy o postúpení podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a to aj bez súhlasu žalovaného. Na základe uvedeného prevodu subjektívnych práv došlo k zmene subjektov na strane veriteľa, teda právnym nástupcom pôvodného veriteľa sa v rozsahu postúpených pohľadávok stal postupník, teda žalobca. Práva a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu, z ktorého pohľadávka bola postúpená na tretiu osobu, nie sú takýmto postúpením dotknuté. Jedinou zmenou, ku ktorej dochádza na základe predmetného inštitútu, je osoba, ktorej je povinný dlžník svoj dlh uhradiť, pričom aj k tejto zmene dochádza až po oznámení postúpenia pohľadávky postupcom dlžníkovi, resp. po preukázaní postúpenia dlžníkovi postupníkom. Dlžníkovi však zostávajú k dispozícií všetky námietky, ktoré mohol uplatniť voči pôvodnému veriteľovi do momentu postúpenia a to aj voči novému veriteľovi. Taktiež je nevyhnutné poukázať v tejto súvislosti aj na to, že nemožno postúpiť pohľadávku, ktorej samotný obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, resp. ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom (§ 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca uvedenou formuláciou chráni dlžníka v tej súvislosti, aby nedošlo k zhoršeniu jeho postavenia, resp. k zmene jeho práv a povinností a to vo vzťahu k novému veriteľovi. Jedinou zmenou je teda zmena v osobe veriteľa, teda zmena subjektu, ktorému má byť pohľadávka uhradená.
14. Z uvedeného vyplýva, že zmenou v osobe veriteľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávok nedochádza k zmenám v existujúcom záväzkovom vzťahu s výnimkou osoby veriteľa, preto nie je v súlade so zásadou spravodlivosti, aby bol dlžník oprávnený domáhať sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok na základe námietky nedostatočnej určiteľnosti tejto zmluvy, ak táto skutočnosť nie je sporná medzi samotnými subjektmi, ktoré sú jej zmluvnými stranami. Z oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 1.10.2018 je zrejmé, že postupca, spoločnosť F. oznámil postúpenie jeho pohľadávky voči žalovanému vo výške 29.809,31 eur s príslušenstvom, ktorého špecifikácia bola uvedená v prílohe oznámenia a ktorá pozostávala z označenia čísla faktúr, názvu dlžníka, názvov lekárni a
miest, kde bol tovar dodaný, hodnoty jednotlivých pohľadávok, zostatkov k úhrade, dátumov vydania dokladov a dátumov splatnosti jednotlivých pohľadávok. Z uvedeného vyplýva, že jednostranný právny úkon oznámenia postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávok postupcu na postupníka bol dostatočne určitým právnym úkonom, z ktorého bolo zrejmé, ktoré pohľadávky postupcu boli prevedené na postupníka, pričom žalovaný platnosť uvedeného jednostranné právneho úkonu pre jeho neurčitosť ani nespochybňoval.
15. Čo sa týka žalovaného námietky o neplatnosti postúpenia pohľadávok na základe neplatnej zmluvy s poukazom na jej neurčitosť spočívajúcu v špecifikácií postupovaných pohľadávok v prílohe zmluvy, ktorá nie je pevne spojená so samotnou zmluvou a taktiež nie je ani podpísaná a očíslovaná, odvolací súd konštatuje, že uvedená námietka nepatrí žalovanému. Uvedenú vadu by mohli namietať iba zmluvné strany, medzi ktorými bol kontrakt uzatvorený za predpokladu, že by medzi nimi nebolo zrejmé, ktoré pohľadávky boli postúpené, avšak uvedené medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok nebol sporné, teda postupca ani postupník nemali za to, že zmluva uzatvorená medzi nimi je neurčitá a bol im jasný predmet zmluvy, teda rozsah postupovaných pohľadávok. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že tretia strana, pre ktorú je z uvedenej dohody relevantný iba údaj o novom veriteľovi, nie je oprávnená namietať určitosť právneho úkonu, ak tento nie je sporný pre zmluvné strany, ktoré zmluvu uzatvorili. K uvedenému odvolací súd poukazuje na judikát prijatý obchodným kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdom Slovenskej republiky pod sp.zn. 119/2003 a z ktorého vyplýva: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. “
16. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. III.ÚS 266/2016-12 z 3.5.2016 uviedol: „Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva, že dlžníkovi nepatrí právo spochybniť platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a, naopak, zdôrazňujúci význam riadneho oznámenia postupcom o postúpení pohľadávky dlžníkovi nie je v súdnej praxi ojedinelý. Tieto právne názory vychádzajú z toho, že ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou, na základe ktorej má dlžník plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku, je oznámenie jeho pôvodného veriteľa, a to bez ohľadu na skutočnosť, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, resp. či vôbec vznikla, z čoho vyplýva, že relevantným oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky (R 119/2003, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo 210/01). Hoci tento právny názor nie je súdnou praxou bezvýhradne akceptovaný, resp. je modifikovaný (napr. R 46/2009), sťažovatelia nepriniesli v konaní pred všeobecnými súdmi (a ani v konaní o ústavnej sťažnosti) dostatok presvedčivých argumentov, na základe ktorých by tento právny názor na ich vec nemohol byť aplikovateľný.“ Z uvedeného vyplýva, že tento záver o nemožnosti domáhania sa neplatnosti samotnej zmluvy o postúpení pohľadávok dlžníkom prešiel ústavnou kontrolou zákonnosti.
17. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú mu zrejmé rozhodnutia, v ktorých súdy pripustili námietky dlžníka týkajúce sa neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, avšak v uvedených rozhodnutiach išlo o námietky neplatnosti týkajúce sa porušenia ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda uvedeným postúpením došlo k porušeniu práv dlžníka, avšak v tomto prípade žalovaný netvrdil, že by predmetným postúpením došlo k porušeniu jeho práv, resp. že by prípustnosť postúpenia v predmetnom prípade bola vylúčená samotným zákonom. Poukazujúc na vyslovené závery odvolací súd má za to, že žalovaný ako dlžník nie je oprávnený relevantne uplatniť námietku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok pre jej neurčitosť, preto žalobca na základe preukázania zmluvy o postúpení pohľadávok je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a súd prvej inštancie, čo sa týka legitimácie, dospel k správnym právnym záverom.
18. Čo sa týka žalovaného námietky týkajúcej sa doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky, ku ktorému podľa názoru žalovaného došlo až dňa 25.10.2018, teda dňom vyzdvihnutia si zásielky žalovaným, odvolací súd k uvedenému konštatuje, že v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka je postupca bez zbytočného odkladu povinný oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky. Oznámenie
postúpenia pohľadávky je jednostranný adresovaný právny úkon postupcu, ktorého hmotnoprávne účinky nastávajú doručením dlžníkovi, resp. okamihom, keď dlžníkovi notifikačný prejav vôle postupcu dôjde podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že postupca doručoval oznámenie prostredníctvom pošty ako doporučený list a zároveň doručoval žalovanému aj predžalobnú výzvu, v ktorej taktiež bolo oznamované postúpenie pohľadávok z postupcu na postupníka voči žalovanému, pričom zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu je zrejmé, že táto výzva bola žalovanému prvýkrát doručovaná dňa 11.10.2018 (č.l.7) a od tohto dňa bola následne uložená na pošte, odvolací súd mal za preukázané, že napriek doručeniu oznámenia o postúpení pohľadávok dňa 25.10.2018 prevzatím zásielky na pošte, účinky doručenia oznámenia o postúpení pohľadávok nastali od dňa, kedy mal žalovaný vedomosť o zásielke od postupcu a od tohto dňa sa objektívne mohol s obsahom zásielky oboznámiť, teda keď oznámenie o postúpení pohľadávok došlo do dispozičnej sféry osoby, ktorej je úkon adresovaný a takouto sférou sa rozumie aj uloženie poštovej zásielky na pošte, pričom nezáleží na momente, kedy si adresát zásielku vyzdvihne a oboznámi sa s ňou. Na základe uvedeného odvolací súd právne posúdil, že napriek doručeniu oznámenia o postúpení pohľadávok dňa 25.10.2018, právne účinky doručenia nastali už k 11.10.2018, kedy oznámenie o postúpení bolo doručené do dispozičnej sféry žalovaného a od tohto momentu bol žalovaný povinný plniť postupníkovi.
19. Taktiež je nevyhnutné upriamiť pozornosť na tú skutočnosť, že žalovaný napriek tomu, že vo svojich námietkam uvádza, že mal za to, že pohľadávky mal uhradiť postupcovi, po vrátení týchto platieb zo dňa 19.10.2018 a dňa 22.10.2018 postupcom žalovanému, žalovaný tieto pohľadávky uhradil aj postupníkovi dňa 2.11.2018 a 5.11.2018, pričom v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka čiastočné plnenie záväzku má za následok uznanie aj zvyšku dlhu, teda plnením na účet postupníka žalovaný uznal jeho záväzok voči postupníkovi, a teda až momentom úhrady tohto záväzku došlo aj k zániku nároku na zaplatenie príslušenstva uznaného dlhu.
20. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že bez ohľadu na deň, kedy bolo žalovanému oznámené postúpenie pohľadávok právneho predchodcu na žalobcu, žalovaný bol v omeškaní s úhradou jeho dlhov voči právnemu predchodcovi odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto od uvedených dní vznikol právnemu predchodcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Vzhľadom na postúpenie pohľadávok s príslušenstvom, z postupcu prešiel uplatnený nárok na žalobcu a tento bol oprávnený si ho uplatniť na súde prostredníctvom žaloby. Keďže po podaní žaloby došlo k úhrade istiny pohľadávok, žalobca v súlade so zákonom zobral žalobu v žalovaným uhradenej časti späť a predmetom konania zostal iba nárok na úroky z omeškania, ktoré ako bolo vyššie uvedené boli uplatnené v súlade so zákonom odo dňa nasledujúcom po splatnosti jednotlivých faktúr podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zákonnom stanovenej výške 9% ročne z dlžnej sumy podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z..
21. Poukazujúc na to, že odvolací súd ustálil za deň, kedy nastali účinky oznámenia postúpenia pohľadávok deň, kedy bolo objektívne preukázané doručovanie zásielky postupcu žalovanému (11.10.2018) a v spojení s touto skutočnosťou za deň úhrady dni, kedy boli pohľadávky pripísané na účet postupníka, t.j. pohľadávky z faktúr č. 8041700, č. 8046010, č. 8050430, č. 8054390 ku dňu 2.11.2018 a pohľadávky z faktúr č. 8057982, č. 8063019, č. 8067267, č. 8071771, č. 8075181 ku dňu 5.11.2018, bola správne súdom prvej inštancie určená aj výška kapitalizovaného úroku z omeškania v celkovej hodnote 530,41 eur a vzhľadom na omeškanie žalovaného bola správne súdom prvej inštancie priznaná aj náhrada nákladov spojených s uplatneným pohľadávky vo výške 40,- eur, preto odvolací súd aj v uvedenej časti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a postupom podľa § 387 ods. 1 CSP ho v celom rozsahu potvrdil. Správnemu rozhodnutiu vo veci samej zodpovedalo aj rozhodnutie o náhrade trov konania v prvoinštančnom konaní, keď súd priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalovanému.
22. Čo sa týka námietky žalovaného spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý súdny proces nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne poúdil. Prijaté závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé akými úvahami sa riadil. V odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie zrozumiteľne a podrobne (§ 220 ods. 2 až 4 CSP) opísal skutkový a právny základ rozhodnutia
a rozhodnutie plne rešpektuje základne právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III.ÚS 115/2003). V tomto smere bola potom odvolacia námietka žalobcu nedôvodná.
23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).