Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (158)ef0/378338.ce0ce2.pdf
PDF · 133.23 KB
No categories available
2obo/49/2008
N a j v y š š í s ú d 2 Obo 49/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jozefa Štefanka
a členiek JUDr. Anny Petruľákovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci žalobcu: I., M.X.,
V., IČO: L., zast. JUDr. M.V., advokátkou, H.X., B., proti žalovanému: V., a.s., M.n.X., B., zast.
JUDr. M.H., advokátom, K.X., B., a vedľajším účastníkom na strane žalovaného: Ministerstvom
financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava a Fond národného majetku SR, Drieňová 27, Bratislava,
IČO: 17 333 768, a S.k., a.s., C.X., B., IČO: X., všetci zastúpení JUDr. A.B., advokátom, J.X.,
B., o zaplatenie 92 897 594 Sk, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 14. novembra 2007 č.k. 38 Cb 34/2002-667 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
14. novembra 2007 č.k. 38 Cb 34/2002-667 p o t v r d z u j e.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške
397 256 Sk na účet jeho právneho zástupcu.
Žalobca je povinný nahradiť vedľajším účastníkom náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 952 560 Sk na účet ich právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalobcu zaviazal
nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 3 672 079 Sk a vedľajším účastníkom 2 834 728 Sk
k rukám ich právneho zástupcu.
Podľa odôvodnenia rozsudku žalobou podanou 29.7.2002 sa žalobca domáhal, aby súd
zaviazal žalovaných v prvom rade V. a v druhom rade K., aby mu spoločne a nerozdielne
zaplatili sumu 92 897 594 Sk a trovy konania.
Uplatnený nárok odvodzuje zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorú uzatvoril dňa
29.4.2002 s Ing. S., správcom konkurznej podstaty úpadcu P. ako postupcom, na základe ktorej
žalobca nadobudol pohľadávku vo výške 92 897 594 Sk, ktorá vznikla pri realizácii zmlúv
o zabezpečovacom prevode práva, ktoré úpadca ako dlžník uzavrel 20.10.1999 so žalovaným
v prvom rade ako veriteľom za účelom zabezpečenia jeho pohľadávok z úverových zmlúv č.
719307/98 zo dňa 27.3.1998, č 719312/98 a č. 719313/98 obe zo dňa 28.7.1998 v celkovej sume
202 848 130,50 Sk a to zmluvy o zabezpečovacom prevode práva k nehnuteľnému majetku č.
321/1/99/A a k hnuteľnému majetku č. 321/1/99/B, pričom celková hodnota prevedeného
majetku, určená znaleckými posudkami, predstavovala sumu 295 745 725 Sk.
Súčasťou oboch zmlúv o zabezpečovacom prevode práva bola dohoda o tom, že
prevedený majetok sa ponecháva v bezplatnom užívaní dlžníka.
Žalovaný v prvom rade listom z 11.1.2000 vyzval úpadcu na splnenie celého záväzku
z úverových zmlúv. Keďže úpadca svoj záväzok v dodatočnej lehote nesplnil, došlo k porušeniu
zmlúv a následne k zrušeniu užívania majetku a k realizácii všetkých vlastníckych oprávnení
vyplývajúcich zo zmlúv o zabezpečovacom prevode práva.
Žalovaný v prvom rade ako veriteľ a postupca zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa
14.1.2000 postúpil svoju pohľadávku vyplývajúcu z úverových zmlúv spolu so všetkými právami
s ňou spojenými žalovanému v druhom rade ako postupníkovi. Postúpenie pohľadávky oznámil
žalovaný v prvom rade úpadcovi listom zo dňa 22.3.2000, ktorý mu bol doručený 23.3.2000.
Žalovaný v druhom rade, ako nový veriteľ a postupník, listom zo dňa 10.5.2000 oznámil túto
skutočnosť Okresnému úradu v Trnave, odbor katastrálny a súčasne oznámil aj prevzatie
majetku, ktorý bol predmetom zmlúv o zabezpečovacom prevode práva, do „definitívneho„
vlastníctva.
Podľa názoru žalobcu zmluvou o zabezpečovacom prevode práva sa účastníci zmluvy
v podstate dohodli na kúpe majetku pre veriteľa za uvedenú kúpnu cenu. Rozdiel medzi
nadobúdacou cenou prevedeného majetku a pohľadávkou veriteľa – teda suma 92 897 594 Sk je
predmetom tohto sporu.
Podaním zo dňa 12.3.2003 žalobca s ohľadom na skutočnosť, že na žalovaného v druhom
rade bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 1K 40/02-58 zo dňa 21.1.2003 vyhlásený
konkurz, zobral voči nemu žalobu späť a súčasne navrhol súdu, aby na zaplatenie žalovanej
sumy a trov konania zaviazal iba žalovaného v prvom rade.
Rozsudkom zo dňa 17.9.2003 súd konanie proti žalovanému v druhom rade zastavil.
V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť 27.11.2003. Žalovanému v prvom rade uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi 92 897 594 Sk z dôvodu rozdielu medzi nadobúdacou cenou
a cenou určenou v znaleckých posudkoch v zmysle článku V bod 5.1. zmlúv o zabezpečovacom
prevode práva a náhradu trov konania v sume 1 374 578 Sk.
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením
č.k. 6 Obo 289/03-367 zo dňa 30.3.2005 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14.6.2005
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Súdu prvého stupňa uložil zistiť, či záväzok vznikol v zmysle § 489 Obč. zák., či je
žalobca aktívne legitimovaný zo záväzkovo právneho vzťahu a či je žalovaný v prvom rade
vecne pasívne legitimovaný a to najmä v súvislosti s ustanovením §526 ods. l druhá veta Obč.
zák. ohľadom zániku záväzku dlžníka. Za tým účelom považoval za potrebné doplniť
dokazovanie aj listom žalovaného v prvom rade zo dňa 11.1.2000 a dodatkami k zmluvám
o zabezpečovacom prevode práva, prípadne výsluchom účastníkov alebo svedkov.
Súdu prvého stupňa tiež uložil zaoberať sa otázkou platnosti zmluvy o postúpení
pohľadávky, ktorú uzavrel žalobca a správca konkurznej podstaty úpadcu P.
Uznesením č.k. 38 Cb 34/02-426, právoplatným 27.4.2007, súd pripustil, aby do konania
ako vedľajší účastníci na strane žalovaného pristúpili Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5,
Bratislava a Fond národného majetku SR, Drieňová 27, Bratislava, IČO: 17 333 768, a S.k., a.s.,
C.X., B., IČO: X...
Súd l. stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu doplnil dokazovanie zamerané
na zisťovanie vecnej aktívnej legitimácie žalobcu a pasívnej legitimácie žalovaného.
Čo do aktívnej legitimácie žalobcu, žalobca ju založil na zmluve o postúpení pohľadávky,
ktorá bola uzavretá 29.4.2002 medzi Ing. Petrom S., správcom konkurznej podstaty úpadcu P.
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom a ktorej predmetom je odplatné postúpenie
pohľadávky úpadcu v nominálnej hodnote 92 897 594 Sk voči dlžníkovi V. alebo K., ktorá
vznikla pri realizácii zmlúv o zabezpečovacom prevode práva k majetku úpadcu č. 321/1/99/A
a č. 321/1/99/B, pričom predmetná pohľadávka je bližšie špecifikovaná v znaleckom posudku č.
7/2002 zo dňa 6.3.2002, ktorý bol vypracovaný na účely rozhodnutia o ďalšom speňažovaní
majetku úpadcu, a definovaná ako pohľadávka po lehote splatnosti pochybná a sporná.
Postúpenie pohľadávky oznámil označeným dlžníkom, teda žalovanému v prvom a druhom rade
postupca listami zo dňa 24.10.2002. Súd konštatoval, že podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať
preukázania zmluvy o postúpení. Usúdil však, že nič však nebráni súdu, aby ako prejudiciálnu
otázku preskúmal platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky.
Z údajov obsiahnutých v konkurznom spise 3K 72/00 súd zistil, a túto skutočnosť
potvrdil aj svedok Ing. S., správca konkurznej podstaty na pojednávaní 31.12.2007, že
pohľadávka, tak ako je definovaná v čl. I zmluvy o postúpení pohľadávok, do konkurznej
podstaty nikdy zapísaná nebola. Preto ju správca konkurznej podstaty nemohol v rámci
speňažovania podstaty speňažiť odplatným prevodom na iný subjekt, keďže nikto nemôže
previesť na iného viac práv než sám má. Zmluva o postúpení pohľadávky je teda právnym
úkonom, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu a jeho predmetom je plnenie nemožné, a preto
je podľa § 39 a § 37 ods. 2 Obč. zákonníka neplatná. A nakoľko absolútne neplatný právny úkon
nepôsobí právne následky, žalobca v tomto konaní nemá vecnú aktívnu legitimáciu.
Súd sa zaoberal aj otázkou pasívnej legitimácie žalovaného a dospel k záveru, že ani táto
nie je daná a v konečnom závere usúdil, že nárok uplatnený žalobou nie je dôvodný, pretože
žalobca nie je vo veci aktívne legitimovaný a neuniesol ani dôkazné bremeno ohľadom pasívnej
legitimácie žalovaného.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. l O.s.p.
Proti tomuto rozsudku sa odvolal žalobca a navrhol ho buď zmeniť, žalobe v celom
rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovaného na zaplatenie trov prvostupňového i odvolacieho
konania alebo zrušiť a vec vrátiť súdu l. stupňa na ďalšie konanie. Namieta, že súd l. stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasí so záverom súdu l. stupňa, podľa ktorého je zmluva o postúpení pohľadávky
medzi SKP Ing. P. S. a ním neplatná, keďže postúpená pohľadávka nebola zapísaná do
konkurznej podstaty a preto, pokiaľ bola postúpená, išlo o plnenie nemožné.
Vytýka súdu l. stupňa, že sa náležite nevysporiadal s porovnaním aktív a pasív dlžníka,
ale len konštatuje, že žalovaná pohľadávka nebola do súpisu konkurznej podstaty zapísaná
a preto ju správca nemohol v rámci speňaženia podstaty previesť na iného.
Z citácie ust. § 14 písm. a/ a § 27 ZKV vyvodzuje, že SKP speňažuje celú konkurznú
podstatu, zo zákona má oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ktorý je špecifikovaný v § 6
ZKV ako všetok majetok, ktorý patril úpadcovi v deň vyhlásenia konkurzu alebo ktorý
nadobudol v priebehu konkurzu. V žiadnom ustanovení zákona nie je oprávnenie správcu
nakladať s majetkom úpadcu viazané na písomný súpis konkurznej podstaty, ale na existenciu
majetku úpadcu.
Na základe uvedeného podľa jeho mienky aj keby nebola predmetná pohľadávka
evidovaná v účtovníctve úpadcu, nebola doplnená do súpisu konkurznej podstaty, zo zákona patrí
do konkurznej podstaty a správca je oprávnený ju speňažiť zmluvou o postúpení pohľadávky.
Tvrdí, že súd nesprávne právne posúdil neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky zo
dňa 29.4.2002; namieta, že táto bola uzavretá platne v súlade s ustanoveniami ZKV ako
pohľadávka ťažko vymáhateľná /§ 27 ods. 3ZKV/ jeden rok po lehote splatnosti, t.j. od
vyhlásenia konkurzu, pričom výzva na plnenie bola doručená najneskôr so žalobou podanou
správcom voči žalobcovi, správca mal oprávnenie na predaj pohľadávky úpadcu, pohľadávka
bola ocenená a špecifikovaná v znaleckom posudku a bola speňažená so súhlasom súdu podľa
stanovených podmienok.
Trvá na tom, že pre aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie predmetnej pohľadávky
voči žalovanému je relevantné oznámenie postupcu - správcu konkurznej podstaty o postúpení
pohľadávky žalovanému, ktoré správca ako postupca oznámil listom zo dňa 24.10.2002, pričom
poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie
postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka
na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako
prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Odvolateľ podrobne tiež zdôvodňuje pasívnu legitimáciu žalovaného v spore a tým aj
nesprávnosť úsudku súdu l. stupňa v tomto smere.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu l. stupňa
ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.
Čo do žalobcovho preukázania aktívnej legitimácie v spore naďalej tvrdí, že ju žalobca,
napriek svojej povinnosti v tomto smere nepreukázal, teda neuniesol svoje dôkazné bremeno.
Podľa jeho mienky žalobca vychádza z názoru, že nemusí v konaní preukázať svoju aktívnu
legitimáciu a poukazuje aj na rozhodnutie NS SR z 9.11.2005 sp.zn. 2 Obo 219/05 z ktorého
podľa neho vyplýva, že v rámci skúmania aktívnej legitimácie na vymáhanie /údajne/ postúpenej
pohľadávky je nutné riešiť aj otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Žalovaný sa vyjadril aj k časti odvolania týkajúcej sa jeho pasívnej legitimácie v spore.
Zdôrazňuje, že správca konkurznej podstaty nezapísal údajnú pohľadávku do súpisu podstaty ani
do skončenia konkurzného konania a uvádza, že správca konkurznej podstaty urobil všetky kroky
potrebné na odovzdanie sporného nehnuteľného majetku spoločnosti. K.. Naďalej tvrdí, že
pohľadávka uplatňovaná v konaní nikdy neexistovala a to ani z titulu vydania bezdôvodneho
obohatenia.
Aj vedľajší účastníci v spoločnom vyjadrení k žalobcovmu odvolaniu navrhli napadnutý
rozsudok potvrdiť a priznať im náhradu trov konania.
Odôvodňujú správnosť napadnutého rozsudku súdu l. stupňa najmä zo zreteľa
neexistencie právneho titulu žaloby či už ako zaplatenia dohodnutej kúpnej ceny resp. jej
rozdielu, alebo alternatívne titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal odvolanie podľa § 212 ods. l a § 214 ods. l
O.s.p. a dospel k záveru, že nie je dôvodné.
Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou podanou
dňa 29.7.2002 v súlade so zmenou petitu podaním zo dňa 12.3.2003 domáhal zaviazať
žalovaného zaplatiť mu sumu 92 897 594 Sk. Uplatnený nárok odvodzuje zo svojej zmluvy
o postúpení pohľadávky zo dňa 29.4.2002 s Ing. Petrom S., správcom konkurznej podstaty
úpadcu P. v konkurze, Trnava, ako postupcom, na základe ktorej nadobudol pohľadávku vo
výške 92 897 594 Sk, ktorá vznikla pri realizácii zmlúv o zabezpečovacom prevode práva.
Súd l. stupňa rozsudkom zo dňa 17.9.2003 žalobe vyhovel a napadnutým rozsudkom
rozhodol potom, čo odvolací súd tento jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V súlade s usmernením odvolacieho súdu súd prvého stupňa skúmal predovšetkým
aktívnu legitimáciu žalobcu v spore a vychádzajúc najmä zo zmluvy o postúpení pohľadávky, zo
súpisu konkurznej podstaty konkurzného spisu 3K 72/00 a vyjadrení správcu konkurznej
podstaty súd dospel k záveru, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný, nakoľko postúpená
pohľadávka neexistovala, teda plnenie zo zmluvy bolo nemožné a následkom toho zmluva
o postúpení pohľadávky podľa § 39 a § 37 ods. 2 Obč. zák. absolútne neplatná čo značí, že sa na
ňu hľadí tak, ako by nebola uzavretá, pričom táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným
schválením a nemôže konvalidovať dodatočným odpadnutím neplatnosti.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vychádzal pri svojom závere o neexistencii
aktívnej legitimácie žalobcu zo súpisu konkurznej podstaty aj z vyjadrení správcu konkurznej
podstaty a zo skutočnosti, že v súpise postúpená pohľadávka nebola zapísaná. Žalobca
a odvolateľ tento záver a jeho východisko nepokladá za správny a tvrdí, že správca konkurznej
podstaty pohľadávku vyčíslil, špecifikoval a ocenil v znaleckom posudku ako pohľadávku
úpadcu voči žalovanému už v čase vyhlásenia konkurzu a táto teda bola podľa § 6 ZKV súčasťou
konkurznej podstaty bez ohľadu na to, či bola zapísaná do súpisu konkurznej podstaty
a ak nebola zapísaná, môže sa jednať o porušenie povinnosti úpadcu predložiť správcovi riadne
podklady na vyhotovenie súpisu. Tvrdí tiež, že v žiadnom ustanovení ZKV nie je oprávnenie
správcu nakladať s majetkom viazaný na písomný súpis konkurznej podstaty, ale na existenciu
majetku úpadcu.
Tento žalobcov výklad ust. § 27 ods. 3 tretia veta ZKV nie je správny. Citované
ustanovenie výslovne predpisuje, že „podstatu možno speňažiť“, teda nepoužíva pojem majetok
ale presne v § 18 a nasl. ZKV vymedzený pojem „podstata“. Zo skutočnosti, že § 27 ods. l ZKV
ustanovujúci, že podstatu možno speňažiť predajom na dražbe (§ 27a) alebo mimo dražby, že
prvá veta ods. 3 tohto ustanovenia znie “predaj mimo dražby uskutoční správca so súhlasom súdu
za podmienok určených schôdzou konkurzných veriteľov“ je jasné, že ust.§ 27 ods. 3 tretia veta
ZKV upravujúca možnosť prevodu úpadcových ťažko vymáhateľných pohľadávok sa týka
speňaženia podstaty a nie majetku, ako to tvrdí žalobca.
Žalobca, vzhľadom na svoj názor, že správca konkurznej podstaty bol oprávnený uzavrieť
so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávky, o ktorú opiera žalobou uplatnený nárok tvrdí, že
pre určenie jeho aktívnej legitimácie na vymáhanie spornej pohľadávky voči žalovanému je
rozhodujúce oznámenie postúpenia postupcom. Správca konkurznej podstaty oznámil
postúpenie pohľadávky žalovanému listom zo dňa 24.10.2002, pričom súd z takéhoto
oznámenia vychádza a musí vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu
a platnosť zmluvy o postúpení. Správnosť tohto svojho názoru opiera o rozhodnutie NS SR
Tento výklad citovaného rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho aplikácia na spornú vec
nie je správny. Neguje skutočnosť, že každé rozhodnutie súdu vychádza z hodnoteného
skutkového stavu, ktorý je v každom prípade iný, preto je záväzné len pre rozhodnutie vo veci,
ktorej sa týka. Otrocká, necitlivá aplikácia citovaného rozsudku by v praxi mohla znamenať, že
oznámením postúpenia neexistujúcej pohľadávky vybranej osobe by sa nedlžník takto stal
dlžníkom. Súd môže rozhodnutie súdu brať do úvahy na porovnanie aj pri riešení iných
prípadov, musí však k tomu pristupovať veľmi obozretne.
Na tomto základe odvolací súd si osvojil záver súdu l. stupňa, že žalobca nie je v spore
aktívne legitimovaný pre neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, o ktorú oprel svoj žalobou
uplatnený nárok. Odvolací súd si osvojil aj odôvodnenie nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
súdom l. stupňa tým, že pohľadávka, o postúpenie ktorej oprel žalobca uplatnený nárok
neexistovala, pretože nebola v súpise podstaty, a právny úkon postúpenia je neplatný z dôvodu
§ 37 ods. 2 a § 39 Obč zák.
Skutočnosť, že žalobcom uplatnená pohľadávka voči úpadcovi neexistovala a preto ani
nemohla byť zapísaná do podstaty preukazuje aj to, že súd l. stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku správne zistil nedostatok pasívnej legitimácie. Vychádzal pritom z riadne
odôvodneného zistenia platnosti uzavretia zmlúv o zabezpečovacom prevode práva, ktoré dlžník
P. uzavrel so žalovaným podľa § 553 Obč. zák. dňa 20.10.1999. Súd l. stupňa správne
interpretoval čl.V bod 5.1 zmlúv, že bolo na rozhodnutí veriteľa, kedy svoje právo na prevzatie
majetku do svojho vlastníctva uplatní. Súd tiež správne z okolností neurčitosti dôkazu o tom, že
veriteľ vyzval dlžníka na dodatočné splnenie záväzku, vyvodil záver, že naplnenie ustanovenia
čl.V. bod 5.1. zmlúv o zabezpečovacom prevode práva nie je preukázané, a preto ani žalovanému
nevzniklo právo na okamžité prevzatie prevedeného na základe týchto zmlúv, preto mohol bez
akýchkoľvek právnych obmedzení zmluvne previesť svoje práva z uzavretých zmlúv o úvere,
vrátane všetkých práv s nimi súvisiacich na spoločnosť K. Uvedená skutočnosť je zrejmá aj
z následného konania a dokladov dlžníka P. Ako vyplynulo zo správy predbežného správcu
o majetku dlžníka ku dňu 31.3.2000 bol majetok, ktorý bol predmetom zabezpečovacieho
prevodu práva, v evidencii aktív dlžníka pri súčasnej evidencii záväzku voči spoločnosti K.v jeho
pasívach. Podľa správy o majetku úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu tento majetok sa už
v účtovníctve nenachádzal, keďže K. listom z 10.5.2000 oznámil prevzatie majetku podľa zmlúv
o zabezpečovacom prevode práva, pričom vecné, reálne odovzdanie majetku sa podľa protokolov
uskutočnilo 24.8.2000.
Pokiaľ ide o žalobcov názor, že žalovaný je v spore pasívne legitimovaný, pretože jeho
vlastníctvo bolo nepodmienené (rozväzovacou podmienkou už v čase, keď svoju pohľadávku
voči spoločnosti P. postúpil spoločnosti K., nevyplýva z právnej povahy zmlúv
o zabezpečovacom prevode práva a je preto nesprávny. Zakladá sa na chybnej interpretácii § 553
Obč. zák. v znení účinnom v čase ich uzavretia. Dlžník, ktorý svoj záväzok zabezpečuje
prevodom práva svoje právo na veriteľa prevádza podmienečne obdobne ako do detencie. Je to
stav, keď určitá fyzická, či právnická osoba ovláda vec (právo) fakticky, avšak bez vôle s ním
nakladať ako so svojím vlastným, prípadne s ním nakladá ako s právom cudzím. Veriteľ
nadobudne určité dispozičné práva s takýmto právom, ale značne obmedzené.
Sama zmluva nemá právne následky prevodu práva (vykonaného nie za účelom
zabezpečenia záväzku) upraveného v iných ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Z toho treba
vyvodiť, že takáto zmluva nemôže nahradiť zmluvu, ktorou dochádza k zmene vlastníctva (§ 123
a nasl. OZ).
Pri zabezpečení záväzku prevodom práva je veriteľovi právo postúpené s rozväzujúcou
podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený (§ 36 ods. 2 OZ). Účastníci zmluvy pri jej
uzavretí nemajú úmysel prevádzať zabezpečujúce právo na veriteľa natrvalo. Už z tohto dôvodu
nie je splnená podmienka zmluvy o prevode a to vôľová zložka, totiž zo strany dlžníka previesť
svoje právo na veriteľa a zo strany veriteľa toto právo natrvalo nadobudnúť.
Nie je dôvod na žiaden tzv. spätný prevod, pretože zabezpečovacím prevodom k prevodu
práva nedošlo. Ak v lehote, na ktorej sa účastníci dohodli, k splneniu záväzku nedôjde, nastávajú
právne účinky zabezpečujúcej zmluvy. Povinnosťou aj právom dlžníka a veriteľa je uzavrieť
zmluvu, k uzavretiu ktorej sa zaviazali poťažne, ktorá zo vzniknutého právneho stavu vyplýva.
Pri splnení náležitostí, ktoré prevod príslušného práva vyžaduje, príslušný právny úkon urobia.
V prípade, že niektorý z nich príslušný právny úkon odmietne urobiť, môže druhý účastník
požiadať súd, aby vyhlásenie vôle takého účastníka bolo nahradené právoplatným rozsudkom
analogický ako pri zmluve o budúcej zmluve.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností na
základe zmlúv o zabezpečovacom prevode práva, nebol ním ani v čase, keď postúpil svoju
pohľadávku vrátane jej zabezpečenia spoločnosti K., nie je preto v spore pasívne legitimovaný.
Pokiaľ žalobca opiera dôvodnosť svojho uplatneného nároku o tvrdenie, že žalovanému
vznikol neoprávnený majetkový prospech tým, že za pohľadávku vo výške 202 848 130,50 Sk
získal majetok v hodnote 295 745 725 Sk, tieto otázku ust. § 553 Obč. zák. v znení platnom do
1.1.2008 neupravovalo. Z tejto skutočnosti vyplýva aplikácia ust. § 2 ods. 3 Obč. zák., ktorý
upravuje možnosť účastníkov upraviť si vzájomné vzťahy dohodou aj odchylne od zákona, ak to
zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno
odchýliť.
Možnosť, aby hodnota prevedeného práva presahovala výšku zabezpečenej pohľadávky,
nebola výslovne zakázaná žiadnym ustanovením zákona a z povahy žiadneho ustanovenia
nevyplývalo, že by to nebolo možné. Preto dohoda zmluvných strán o zabezpečení pohľadávky
v aktuálnej výške 202 848 130,50 Sk majetkom v celkovej hodnote 295 745 725 Sk bola uzavretá
v súlade s právnymi predpismi.
So žalobcovým tvrdením, že išlo v prípade zmlúv o zabezpečovacom prevode práva
o zastreté kúpne zmluvy sa zaoberal už NS SR ako súd odvolací v uznesení zo dňa 14.6.2005 sp.
zn. 6 Obo 289/03, kde vyslovil právny názor, že ust. čl. V bod 5.1. obidvoch zmlúv neobsahuje
dohodu veriteľa a dlžníka o odplatnom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam resp.
k hnuteľným veciam a odvolací súd nepovažuje za potrebné opätovne sa s týmto žalobcovým
tvrdením zaoberať.
Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu l. stupňa ako vecne správny
Úspešnému žalovanému a vedľajším účastníkom priznal odvolací súd v súlade s ust.
§ 224 ods. l v spojení s § 142 ods. l O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania. Táto spočíva
u žalovaného v odmene za 2 úkony právnej služby (vyjadrenie a účasť na odvolacom
pojednávaní) po 198 450 Sk a 2 x paušál 178 Sk spolu 397 256 Sk. Trovy právneho zastúpenia
u vedľajších účastníkov predstavujú odmenu za 2 úkony právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu
a účasť na pojednávaní pred odvolacím súdom) po 476 280 Sk a 2x paušál po 190 Sk spolu
952 940 Sk. Odvolací súd nepriznal právnym zástupcom vyúčtovanú DPH.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 14. mája 2008 JUDr. Jozef Štefanko, v.r.
predseda senátu