Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)III. ÚS 266/2016
PDF · 323.74 KB
No categories available
III. ÚS 266/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosti , zastúpeného advokátom
JUDr. Dušanom Maruščákom, Hrnčiarska 1619/42, Stropkov, a
, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015, ktorou žiada
vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 1 Obo/6/2015 zo dňa 23. júna 2015 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/6/2015 zo dňa
23. júna 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
Dňa 2. októbra 2015 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), smerujúca
proti rovnakému rozsudku najvyššieho súdu, ktorou namieta porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a žiada vydať tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/6/2015
porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu
zaručené podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.6.2015 č. k.
1 Obo/6/2015-1087, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“
Ústavný súd uznesením č. k. PLs. ÚS 6/2016-7 z 2. marca 2016 spojil konania
o týchto sťažnostiach v záujme hospodárnosti s poukazom na to, že obe veci skutkovo
súvisia, na spoločné konanie.
Ako zo sťažností sťažovateľov doručených ústavnému súdu a ich príloh vyplýva,
obaja sťažovatelia boli ako žalovaní účastníkmi konania vedeného pred Krajským súdom
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cb 50/1997, v ktorom sa
, , ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti
(ďalej len „žalovaná v 1. rade“), sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 2 ako žalovaným
v 2. a 3. rade (ďalej spolu aj len „žalovaní“) zaplatenia sumy 187 412,87 € so 16,33 %
ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2009 do zaplatenia. Žalobu doručenú
krajskému súdu ešte 11. februára 1997 odôvodnil pôvodný žalobca
, tým, že úverovou zmluvou č. zo 17. apríla 1992 (ďalej len „úverová
zmluva“) poskytol ako veriteľ žalovaným ako dlžníkom na základe ich žiadosti z 27. marca
1992 úver vo výške 7 010 000 Sk na zaplatenie vydraženej prevádzkovej jednotky a jej
vybavenia, žalovaní ako dlžníci si však povinnosti z úverovej zmluvy neplnili a veriteľ
od úverovej zmluvy odstúpil listom zo 4. marca 1996. Žalovaná v 1. rade 3. januára 1994
svoj záväzok, pokiaľ ide o dôvod a výšku záväzku, uznala. V zmysle dodatku č. 1
z 3. januára 1994 bol úver od 16. októbra 1993 úročený sadzbou 16,5 % ročne.
K postúpeniu pohľadávok zo , na ,
došlo na základe uznesenia vlády č. 335 zo 17. mája 2000 v rámci reštrukturalizácie bánk.
Dodatky k zmluvám o postúpení sa týkali žalovanej pohľadávky. Prvá zmluva o postúpení
pohľadávok medzi , a , bola
uzatvorená 28. júna 2000. K postúpeniu žalovanej pohľadávky na terajšieho žalobcu došlo
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 23. januára 2004 spísanej vo forme notárskej
zápisnice. Táto zmluva nenahrádza ani nedopĺňa zmluvu o postúpení pohľadávok z 28. júna
2000, ale ide o samostatný právny úkon postúpenia s inými účastníkmi. V priebehu konania
žalobca vzal čiastočne žalobu späť, v týchto častiach bolo konanie krajským súdom
čiastočne zastavené a jeho predmetom ostalo zaplatenie sumy187 412,87 € so 16,33 %
ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2009 do zaplatenia.
Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. Žalovaná v 1. rade sa bránila tým, že zo strany
veriteľa nedošlo k platnému odstúpeniu od úverovej zmluvy, o ktorej tvrdila, že je absolútne
neplatnou, pretože veriteľ jej nanútil spoludlžníkov, ktorých musela následne vyplatiť,
a poukázala na to, že ona svoju časť dlhu vo výške 1 364 000 Sk veriteľovi zaplatila.
Poukazovala na to, že pokiaľ na uspokojenie pohľadávky veriteľa bola vykonaná
dobrovoľná dražba (10. decembra 2004), bolo porušené jej právo určiť poradie záväzkov,
ktoré budú z výťažku uspokojené. Ďalej tvrdila, že z dôvodu zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti sa stal splatným celý zostatok úveru.
Sťažovatelia sa bránili tým, že pohľadávky z úverovej zmluvy neboli riadne postúpené,
postupovaná pohľadávka nebola riadne identifikovaná, postupovaná bola iba pohľadávka
voči žalovanej v 1. rade a vzniesli námietku premlčania. Sťažovateľ 2/ poukazoval i na to,
že záväzok z úverovej zmluvy je delený, a nie solidárny.
Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1 Cb 50/97-477 z 5. mája 2004 tak, že
žalobe voči žalovanej v 1. rade vyhovel, avšak žalobu voči sťažovateľom zamietol.
Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 230/2004
z 19. októbra 2005.
Druhý raz vo veci krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 1 Cb 50/1997-942
z 28. marca 2012, pričom znova žalobe voči žalovanej v 1. rade vyhovel a žalobu proti
sťažovateľom zamietol. Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obo 45/2012 zo 14. augusta 2014.
Naposledy krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cb 50/1997-1040 z 12. novembra 2014
žalobe vyhovel a uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
187 412,87 € so 16,33 % ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2009 do zaplatenia.
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že žalovaní uzatvorili s veriteľom úverovú zmluvu a medzi sebou zmluvu
o združení 19. marca 1992 na účely spoločnej kúpy prevádzkovej jednotky Potraviny
, vo verejnej dražbe. Na ten účel si dohodli zabezpečiť
spoločné finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny uzatvorením dohody o poskytnutí
úveru s bankou a spoločne prevádzkovať predajňu, pričom podľa tejto zmluvy boli
zaviazaní voči tretím osobám spoločne a nerozdielne a podiely na majetku získaného
spoločnou činnosťou boli dohodnuté v pomere 55:25:20. Z výpisu z listu vlastníctva
č. , k. ú. vyplýva, že z titulu dražby bolo zapísané spoluvlastníctvo žalovaných
k nehnuteľnosti súp. č. na parc. č. (ďalej len „nehnuteľnosť“) v pomere
11/20, 5/20, 4/20. Žalovaní následne 24. mája 1993 uzatvorili dohodu o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k tejto nehnuteľnosti, na základe ktorej sa jej
výlučnou vlastníčkou stala žalovaná v 1. rade a sťažovateľom na vyporiadanie podielov
mala zaplatiť pred podpisom tejto dohody sumu 100 000 Sk, resp. 50 000 Sk. Sťažovateľ 1
je zaťom žalovanej v 1. rade a sťažovateľ 2 je synom riaditeľa pobočky pôvodného veriteľa,
ktorý za veriteľa uzatvoril aj úverovú zmluvu. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal na to, že zo záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím
súdom v skorších rozhodnutiach (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 45/2012
zo 14. augusta 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 230/2004 z 19. októbra
2005) vyplýva, že k premlčaniu uplatnenej pohľadávky nemohlo dôjsť prv, než k 1. aprílu
2002, a námietka premlčania preto nie je opodstatnená. Začatie konania proti žalovanej
v 1. rade pred uplynutím premlčacej lehoty totiž spôsobilo v zmysle § 406 ods. 1
Obchodného zákonníka, že prestala plynúť premlčacia lehota aj proti sťažovateľom ako
solidárnym spoludlžníkom, keďže ich veriteľ písomne upovedomil o začatom konaní ešte
pred uplynutí premlčacej lehoty (list z 26. marca 1996). Odvolací súd vyslovil záväzný
právny názor, aj pokiaľ ide o otázku platnosti postúpenia pohľadávky voči žalovaným,
a konštatoval, že zmluvy o postúpení pohľadávky spĺňajú formálne náležitosti (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 45/2012 zo 14. augusta 2014, s. 15). Vo vzťahu k obrane
sťažovateľov týkajúcej sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý podľa ich názoru
nevstúpil v dôsledku postúpenia pohľadávok do postavenia veriteľa, krajský súd s odkazom
na uvedený právny názor najvyššieho súdu ďalej uviedol: „Pokiaľ medzi účastníkmi zmluvy
o postúpení (pohľadávky, pozn.) (tu výlučne postupcom a postupníkom) niet pochybností
o obsahu záväzku, o obsahu zmlúv medzi nimi postúpených a okruhu osôb zaviazaných ako
dlžníkov, čo je jednoznačné z ich ďalších úkonov – dodatkov upresňujúcich označenie zmlúv
a dlžníkov, potom neprináleží súdu hodnotiť ich následné úkony ako účelové, keď učiniť
sporným obsah záväzku medzi účastníkmi môžu len títo priami účastníci, t. j. postupca
a postupník, nikdy nie dlžník. Vôľu účastníkov možno vykladať len s prihliadnutím na ich
úkony a prejavy. Nemôže na to mať vplyv vôľa dlžníka (ktorého súhlas k postúpeniu
pohľadávky nie je podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prejednávanej veci
potrebný), keďže zmluva medzi účastníkmi takúto výluku neobsahuje.“ Navyše „žalovaní
účastníci nenamietali, že by postúpenie pohľadávok im nebolo oznámené a že by v tejto
súvislosti plnili hoci aj len čiastočne svoj záväzok pôvodnému veriteľovi“. Ďalej krajský súd
dospel k záveru, že k zosplatneniu úveru nedošlo ani v dôsledku vyporiadania podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, pretože nešlo o prevod vlastníckeho práva dlžníkmi
na tretiu osobu, čo je podmienkou zosplatnenia úveru v zmysle čl. 10 úverovej zmluvy,
podľa ktorého sa tak stane v prípade prevodu vlastníckeho práva „úverového objektu
do majetku iného subjektu“. Pokiaľ sa žalovaná v 1. rade bránila tým, že výťažok
z dobrovoľnej dražby nebol správne započítaný na záväzok a patrilo jej právo o jeho použití
rozhodovať, krajský súd dospel k záveru, že takéto právo žalovanej v 1. rade nepatrilo,
pretože išlo o nútené plnenie a výťažok bol správne započítaný najprv na úroky (§ 330
ods. 1 Obchodného zákonníka). Pokiaľ namietala žalovaná v 1. rade absolútnu neplatnosť
úverovej zmluvy, nebola na takýto postup aktívne legitimovaná, pretože sa na takomto
úkone podieľala a prosperovala z neho. Krajský súd zaviazal žalovaných plniť žalobcovi
spoločne a nerozdielne, pretože z úverovej zmluvy nevyplýva, že by každý zo žalovaných
mal plniť veriteľovi iba určitý podiel na záväzku.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-1040 z 12. novembra 2014 podali
odvolanie všetci žalovaní. Zopakovali v ňom svoj právny názor na vec, podľa ktorého
žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k sťažovateľom, dlh je voči nim
premlčaný a úverová zmluva ako celok je absolútne neplatná.
O odvolaní žalovaných proti rozsudku krajského súdu č. k. 1 Cb 50/1997-1040
z 12. novembra 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna
2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok
najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2015.
Sťažovateľ 1 porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015
doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že najvyšší súd svojvoľne vykladal jednoduché
právo v rozpore s jeho dikciou, a to v otázke aktívnej legitimácie žalobcu v spore. Najvyšší
súd v skoršom zrušujúcom uznesení sp. zn. 2 Obo 230/2004 z 19. októbra 2005 v tejto veci
konštatoval, že obsah zmlúv, na základe ktorých mal právny predchodca žalobcu postúpiť
žalobcovi pohľadávky, neupravuje postúpenie pohľadávok v ich pravom slova zmysle,
a preto uvedenú zmluvu (zmluvy) nemožno považovať za postúpenie pohľadávky,
ale za zmluvy, ktoré v rámci postúpenia upravujú čosi iné, čím najvyšší súd poukázal
na spochybnenie aktívnej legitimácie žalobcu v spore. Naopak, v uznesení sp. zn.
1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015 už najvyšší súd konštatuje, že je absolútne neprijateľná
konštrukcia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že absentovala vôľa
na strane postupcu postúpiť celú pohľadávku voči všetkým dlžníkom, pretože nedostatku
vôle ako primárnej súčasti právneho úkonu sa môže domáhať len účastník takéhoto
právneho úkonu, t. j. postupca alebo postupník, a nikto z nich platnosť postúpenia nikdy
nespochybnil. Takto v tom istom spore najvyšší súd vyslovil dva diametrálne odlišné právne
závery. Aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby môže byť ten, komu bola
pohľadávka postúpená iba za podmienky, že došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o postúpení
pohľadávky. Inak nie je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva. Ak by takáto zmluva
bola absolútne neplatná, súd na jej absolútnu neplatnosť musí prihliadať z úradnej
povinnosti. Samotný najvyšší súd v skoršom rozhodnutí v tejto veci konštatoval, že obsah
zmluvy, od ktorej odvodzuje žalobca aktívnu legitimáciu v spore, neupravuje postúpenie
pohľadávky v pravom slova zmysle a zmluvu nemožno považovať za zmluvu o postúpení
pohľadávky. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015
k absolútnej neplatnosti zmluvy o postupní pohľadávky neprihliadol a vychádzal len
z oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky, vyvodil o spornej otázke závery v priamom
rozpore s dôkazmi v spise a postupoval svojvoľne. Obligatórnou náležitosťou zmluvy
o postúpení pohľadávky je identifikácia postupovanej pohľadávky, ktorá musí obsahovať
okrem popisu pohľadávky, čo sa týka jej výšky a právnych skutočností, na ktorých sa
zakladá aj označenie postupcovho dlžníka (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), obzvlášť
vtedy, keď právny poriadok v prípade pohľadávky s viacerými dlžníkmi umožňuje platne
postúpiť pohľadávku vo vzťahu k jednému z dlžníkov. V prípade sťažovateľa 1/ je zrejmé,
že sa tak nestalo, pričom pri výklade prejavu vôle toho, kto právny úkon urobil, nemožno
nahrádzať alebo meniť ním prejavenú vôľu, či právny úkon takto dotvárať alebo doplňovať
(§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Sťažovateľ 2 sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015 doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že všeobecné súdy
vec nesprávne posúdili, keď spornými zmluvami o postúpení pohľadávok nebola postúpená
pohľadávka , na , v dôsledku čoho
nemohla byť platne postúpená ani na terajšieho žalobcu. Obligatórnou náležitosťou zmluvy
o postúpení pohľadávky je aj identifikácia postúpenej pohľadávky, pričom v prípade
sťažovateľa 2 nebolo zmluvou o postúpení pohľadávky identifikované, že je dlžníkom
postúpenej pohľadávky. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. júna 2000 došlo iba
k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej v 1. rade. Najvyšší súd použil taký široký výklad
o tom, že postúpením pohľadávky proti žalovanej v 1. rade došlo aj k postúpeniu
pohľadávky voči sťažovateľovi 2, ktorý neobstojí a je nesprávny. K postúpeniu pohľadávky
voči sťažovateľovi 2 nedošlo, neexistuje zmluva o postúpení pohľadávky voči
sťažovateľovi 2, a preto žalobca nemohol byť v konaní aktívne legitimovaný na uplatnenie
pohľadávky voči sťažovateľovi 2. Ak by , chcela postúpiť svoju
pohľadávku voči sťažovateľovi 2, bolo by to v zmluve jasne a zrozumiteľne vyjadrené.
V zmluve o postúpení pohľadávky voči žalovanej v 1. rade to však uvedené nie je a iná
zmluva o postúpení pohľadávky voči sťažovateľovi 2 neexistuje. Neskoršie oznámenie
o postúpení pohľadávky nemôže tento stav konvalidovať. Sťažovateľ 2 ďalej tvrdí i to, že
rozhodnutie najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a závery, ktorými sa riadil, sú
svojvoľné, odporujú ustanoveniam zákona o absolútnej neplatnosti zmluvy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 36 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Ako vyplýva z podaných sťažností, obaja sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu nimi
označených práv malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna
2015, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.
1 Cb 50/1997-1040 z 12. novembra 2014, a to napriek tomu, že žalobca v konaní nebol
aktívne legitimovaný, pretože pohľadávka voči sťažovateľom mu nebola platne postúpená,
pričom najvyšší súd posúdil túto otázku odlišne, než už vo vlastnom skoršom rozhodnutí.
Sťažovatelia navyše tvrdia, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 1 Obo 6/2015 z 23. júna 2015 odôvodnil takto:
„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v ďalšom konaní po vrátení veci
nepochybil a vec správne vyhodnotil, dostatočne sa zaoberal právnym nástupníctvom
žalobcu v spore, preskúmal jednotlivé postúpenia, dospel k záveru o existencii solidárneho
záväzku všetkých žalovaných, skonštatoval platnosť prevodov pohľadávky založenej
úverovou zmluvou, vyhodnotil námietku premlčania ako nedôvodnú ako aj posúdil správne
námietky súvisiace s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu úverovej zmluvy a námietku
žalovanej 1/ v súvislosti so započítaním výťažku dražby, precízne aplikujúc už vyslovené
právne záväzné závery odvolacieho súdu.
Odvolací súd po preskúmaní vznesených odvolacích námietok musí konštatovať, že
na všetky námietky už súdy odpovedali vo svojich rozhodnutiach a účastníci nevzniesli
žiadne nové námietky, s ktorými by bolo potrebné sa zaoberať. Odpovede na vznesenú
obranu sú precízne formulované v rozhodnutí súdu prvého stupňa v nadväznosti na už
vyslovené závery formulované v rozhodnutiach najvyššieho súdu v prejednávanej veci.
Tu len odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaná nesprávne dovodzuje z prvého
zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu z 19. 10. 2005 záver, že úverová zmluva má byť
vyhodnotená ako neplatná – odvolací súd vyslovil, že postup zo strany pôvodnej žalobkyne
spočívajúci v tom, že nežaloval aj ďalších dlžníkov svojho syna a zaťa, a že ich
neupovedomil riadnym spôsobom o podanej žalobe voči žalovanej 1/ treba považovať
za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takémuto konaniu nie je možné poskytnúť právnu
ochranu. Dôsledkom tohto konštatovania však nemôže byť úvaha o absolútnej neplatnosti
právneho úkonu úverovej zmluvy, ale len vyhodnotenie procesného postupu v konaní, ktoré
však v konečnom dôsledku nemalo vplyv na plynutie premlčacej doby s ohľadom na záver
o neplatnosti odstúpenia. Už v skoršom zrušujúcom uznesení najvyšší súd vyslovil záväzný
právny názor, podľa ktorého medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva, ktorá je zmluvou
platnou a zaväzuje dlžníkov solidárne. Ďalej vyslovil, že jednostranné odstúpenie
pôvodného veriteľa od časti úverovej zmluvy je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka
neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu. Napokon jednoznačne vyslovil
záver, že absolútnej neplatnosti takéhoto úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto sa na ňom
podieľal (teda z neho prosperoval –žalovaná 1/ z takéhoto úkonu mala prospech, keďže
získala finančné prostriedky). Túto právnu úvahu v nasledujúcom konaní ako súd prvého
stupňa, tak odvolací súd bez výhrad rešpektovali. Právne absolútne neprijateľná je
konštrukcia, ktorej sa všetci žalovaní pridržiavajú, a to konštrukcia neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky z dôvodu, že absentovala vôľa na strane postupcu postúpiť celú
pohľadávku voči všetkým trom spoludlžníkom. Nedostatku vôle ako primárnej súčasti
platného právneho úkonu sa môže dovolávať len účastník takéhoto právneho úkonu, pričom
postupca a postupník platnosť postúpenia nikdy nespochybnili. Ako už súd konštatoval
niekoľkokrát, absolútnu neplatnosť z dôvodu nedostatku vôle alebo formy nevzhliadol a
postúpenie pohľadávky od pôvodného veriteľa k súčasnému žalobcovi bol v konaní
osvedčený ako právne bezchybný. Rozpor s dobrými mravmi tvrdený žalovanou 1/ rovnako
vo vzťahu k úverovej zmluve preukázaný nebol a napokon výška istiny ustálená znaleckým
dokazovaním nebola účastníkmi relevantným spôsobom spochybnená.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbrani,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z. ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č, 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A. č. 303 – B. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
v. Francúzsko z 19. februára 1998).
Z rozhodnutí ESĽP (tu najmä Hirvisaari v. Fínsko, Tatishvili v. Rusko) ako aj
z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 131/2010 možno vyvodiť, že ak sú v odvolaní
uvedené argumenty resp. námietky smerujúce proti právnemu posúdeniu veci súdom prvého
stupňa; proti nedostatočnému alebo nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku súdu
prvého stupňa; proti neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa
alebo námietky namietajúce porušenie povinnosti prvostupňového súdu vyplývajúcej
z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd sa musí
s týmito argumentmi v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne a dostatočne vyrovnať.
Tento záver však platí výlučne za situácie, že nejde o tie isté argumenty, ktoré už boli
účastníkom konania uplatnene počas prvostupňového konania a s ktorými sa súd prvého
stupňa vo svojom rozhodnutí už dostatočne vyrovnal.
Odvolací súd však v odvolaniach žalovaných nevzhliadol žiadnu otázku, ktorá by už
v konaní nebola preskúmaná a na ktorú by účastníci nedostali odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia prvostupňového súdu, keďže žalovaní podali odvolanie formulujúc svoju
obranu úplne totožné s argumentáciou vznesenou v predchádzajúcom konaní
a v predchádzajúcich odvolaniach, na ktoré už odpovede dostali, pričom podstatným je, že
v konaní nedošlo k žiadnej zmene zisteného skutkového stavu a nebol dôvod odkloniť sa
od už vyslovených právnych záverov.
Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné,
logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne
otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj podrobné dokazovanie plne v súlade
s procesnými zásadami formulovanými v Občianskom súdnom poriadku, čím súd prvého
stupňa dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel
k správnym právnym záverom, aplikujúc už vyslovené právne závery odvolacieho súdu.“
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, t. j. v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením
napadnutého rozhodnutia, obmedzí sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody, odôvodnenie jeho rozhodnutia z hľadiska naplnenia ústavných
požiadaviek formulovaných v čl. 46 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny či čl. 6 ods. 1
dohovoru) je potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaných odôvodnení rozsudkov krajského súdu
i najvyššieho súdu dospel k záveru, že všeobecné súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovatelia v konaní nastolili. Rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu vysvetlili, ako všeobecné súdy dospeli k záveru o povinnosti sťažovateľov solidárne
dlh z úverovej zmluvy plniť.
Najvyšší súd sa osobitne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj s obranou
sťažovateľov (ktorá sa stala neskôr dôvodom ich sťažnosti doručenej ústavnému súdu),
podľa ktorej žalobcovi nesvedčí aktívna legitimácia v spore pre absolútnu neplatnosť zmlúv
o postúpení pohľadávok. Najvyšší súd považoval „postúpenie pohľadávky od pôvodného
veriteľa k súčasnému žalobcovi za osvedčené ako právne bezchybné“, nezistil formálne
nedostatky náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky a nebolo možné dospieť ani
k záveru, podľa ktorého chýbala vôľa postupcu postúpiť postupníkovi pohľadávku voči
všetkým trom dlžníkom, keď „nedostatku vôle ako primárnej súčasti platného právneho
úkonu sa môže dovolávať len účastník takéhoto právneho úkonu“, pričom tento záver
nespochybnil ani postupca, ani postupník.
Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy neponechali bez povšimnutia argumenty
sťažovateľov, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré boli nastolené v priebehu
konania či v nimi podanom odvolaní. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery
rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.
Podľa presvedčenia sťažovateľov je záver najvyššieho súdu, podľa ktorého je
žalobca v spore aktívne legitimovaný, ústavne nekonformný, čo je dôsledkom
nevyhodnotenia zmluvy o postúpení pohľadávky súdmi ako absolútne neplatného právneho
úkonu, hoci podľa presvedčenia sťažovateľov zmluva o postúpení pohľadávky je neurčitá a
postupca nemal vôľu postúpiť pohľadávku voči všetkým trom dlžníkom.
Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj
bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný
postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je
oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže,
zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.
Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak postúpenie pohľadávky oznámi
dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení.
Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba
vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto
právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Rovnako ako najvyšší súd aj ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého zmluva
o postúpení pohľadávky nie je neurčitou, a preto absolútne neplatnou. Pokiaľ najvyšší súd
dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by vôľa postupcu postúpiť postupníkovi
pohľadávku voči všetkým trom dlžníkom chýbala, tento záver zodpovedá obsahu spisu.
Aj ústavný súd považuje v tejto súvislosti za významné, že oznámenie postupníka
o postúpení pohľadávky bolo dlžníkom riadne doručené.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho
súdu, z ktorého vyplýva, že dlžníkovi nepatrí právo spochybniť platnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky a, naopak, zdôrazňujúci význam riadneho oznámenia postupcom
o postúpení pohľadávky dlžníkovi nie je v súdnej praxi ojedinelý. Tieto právne názory
vychádzajú z toho, že ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú
voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou, na základe ktorej má dlžník
plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku, je oznámenie jeho
pôvodného veriteľa, a to bez ohľadu na skutočnosť, či zmluva o postúpení pohľadávky je
platná, resp. či vôbec vznikla, z čoho vyplýva, že relevantným oznámením postupcu
o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia
postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky (R 119/2003, rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obo 210/01). Hoci tento právny názor nie je súdnou praxou bezvýhradne
akceptovaný, resp. je modifikovaný (napr. R 46/2009), sťažovatelia nepriniesli v konaní
pred všeobecnými súdmi (a ani v konaní o ústavnej sťažnosti) dostatok presvedčivých
argumentov, na základe ktorých by tento právny názor na ich vec nemohol byť
aplikovateľný.
Pokiaľ sťažovateľ 1 poukazuje ďalej na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 230/2004 z 19. októbra 2005 a v ňom vyjadrený právny názor týkajúci sa
postupovania pohľadávok považuje za odlišný od právneho názoru najvyššieho súdu
vyjadreného v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 45/2012 zo 14. augusta 2014,
v súlade s ktorým napokon rozhodol aj krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cb 50/1997-1040
z 12. novembra 2014, ústavný súd sťažovateľom 1 tvrdený rozpor právnych názorov
nenachádza. Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 230/2004
z 19. októbra 2005 vyplýva, toto sa zaoberá právnym posúdením otázky postupov
pri oddlžovaní bánk (pôvodného veriteľa) na základe uznesenia vlády č. 908 z 21. októbra
1999 a transformáciou jej privatizáciou, v dôsledku čoho došlo
k prechodu jej majetku, práv a záväzkov na Fond národného majetku Slovenskej republiky
a následne k priamemu predaju podniku (s. 6 – 7 uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 230/2004 z 19. októbra 2005), s tým, že ďalej sa zaoberá
pôvodnou zmluvou o postúpení z 28. júna 2000 (čl. 153 – čl. 249) a jej nahradením,
či doplnení zmluvou vo forme notárskej zápisnice z 23. januára 2004 (s. 8 uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 230/2004 z 19. októbra 2005), avšak konštatuje iba to, že
v odôvodnení rozhodnutia popísaný stav a chýbajúce vysvetlenie žalobcu na odvolacom
pojednávaní „značne spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobcu v spore“. Navyše, ani
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 45/2012 zo 14. augusta 2014 nevyslovuje záväzný
právny názor o otázke platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, iba konštatuje, že vôľu
účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky možno vykladať iba s prihliadnutím na ich
úkony a prejavy, pričom na to nemôže mať vplyv vôľa dlžníka, poukazuje na princípy
výklad prejavu vôle so záverom, podľa ktorého, ak „prvostupňový súd videl nedostatok
zmluvy o postúpení v jej formálnych náležitostiach, je potrebné, aby tieto uviedol
s poukazom na zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval, inak sa jeho rozhodnutia stáva
nepreskúmateľným“.
Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery
rozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie nimi označených základných práv alebo slobôd. Nemožno dospieť
k záveru, že najvyšší súd svojím rozhodnutím umožnil priechod zjavnej nespravodlivosti
formalistickým aplikovaním právnej úpravy.
Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľov smerujúcich proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v kontexte posúdenia možného porušenia ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 36 ods. 1 listiny
umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich
sťažnosti.
Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv
a slobôd, preto ich sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016