Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 266/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016

predbežne prerokoval sťažnosti , zastúpeného advokátom

JUDr. Dušanom Maruščákom, Hrnčiarska 1619/42, Stropkov, a

, zastúpeného advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa Slovenskej

republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ 1“),

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2015, ktorou žiada

vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 23. júna 2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

23. júna 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Dňa 2. októbra 2015 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ 2“, spolu len „sťažovatelia“), smerujúca

proti rovnakému rozsudku najvyššieho súdu, ktorou namieta porušenie základného práva

podľa , Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a žiada vydať tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu

zaručené podľa článku 46 ods. 1 , Listiny

základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.6.2015 č. k.

-1087, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia...“

Ústavný súd uznesením č. k. PLs. -7 z 2. marca 2016 spojil konania

o týchto sťažnostiach v záujme hospodárnosti s poukazom na to, že obe veci skutkovo

súvisia, na spoločné konanie.

Ako zo sťažností sťažovateľov doručených ústavnému súdu a ich príloh vyplýva,

obaja sťažovatelia boli ako žalovaní účastníkmi konania vedeného pred Krajským súdom

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , v ktorom sa

, , ako žalobca (ďalej len „žalobca“) domáhal proti

(ďalej len „žalovaná v 1. rade“), sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 2 ako žalovaným

v 2. a 3. rade (ďalej spolu aj len „žalovaní“) zaplatenia sumy 187 412,87 € so 16,33 %

ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2009 do zaplatenia. Žalobu doručenú

krajskému súdu ešte 11. februára 1997 odôvodnil pôvodný žalobca

, tým, že úverovou zmluvou č. zo 17. apríla 1992 (ďalej len „úverová

zmluva“) poskytol ako veriteľ žalovaným ako dlžníkom na základe ich žiadosti z 27. marca

1992 úver vo výške 7 010 000 Sk na zaplatenie vydraženej prevádzkovej jednotky a jej

vybavenia, žalovaní ako dlžníci si však povinnosti z úverovej zmluvy neplnili a veriteľ

od úverovej zmluvy odstúpil listom zo 4. marca 1996. Žalovaná v 1. rade 3. januára 1994

svoj záväzok, pokiaľ ide o dôvod a výšku záväzku, uznala. V zmysle dodatku č. 1

z 3. januára 1994 bol úver od 16. októbra 1993 úročený sadzbou 16,5 % ročne.

K postúpeniu pohľadávok zo , na ,

došlo na základe uznesenia vlády č. 335 zo 17. mája 2000 v rámci reštrukturalizácie bánk.

Dodatky k zmluvám o postúpení sa týkali žalovanej pohľadávky. Prvá zmluva o postúpení

pohľadávok medzi , a , bola

uzatvorená 28. júna 2000. K postúpeniu žalovanej pohľadávky na terajšieho žalobcu došlo

na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 23. januára 2004 spísanej vo forme notárskej

zápisnice. Táto zmluva nenahrádza ani nedopĺňa zmluvu o postúpení pohľadávok z 28. júna

2000, ale ide o samostatný právny úkon postúpenia s inými účastníkmi. V priebehu konania

žalobca vzal čiastočne žalobu späť, v týchto častiach bolo konanie krajským súdom

čiastočne zastavené a jeho predmetom ostalo zaplatenie sumy187 412,87 € so 16,33 %

ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2009 do zaplatenia.

Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. Žalovaná v 1. rade sa bránila tým, že zo strany

veriteľa nedošlo k platnému odstúpeniu od úverovej zmluvy, o ktorej tvrdila, že je absolútne

neplatnou, pretože veriteľ jej nanútil spoludlžníkov, ktorých musela následne vyplatiť,

a poukázala na to, že ona svoju časť dlhu vo výške 1 364 000 Sk veriteľovi zaplatila.

Poukazovala na to, že pokiaľ na uspokojenie pohľadávky veriteľa bola vykonaná

dobrovoľná dražba (10. decembra 2004), bolo porušené jej právo určiť poradie záväzkov,

ktoré budú z výťažku uspokojené. Ďalej tvrdila, že z dôvodu zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti sa stal splatným celý zostatok úveru.

Sťažovatelia sa bránili tým, že pohľadávky z úverovej zmluvy neboli riadne postúpené,

postupovaná pohľadávka nebola riadne identifikovaná, postupovaná bola iba pohľadávka

voči žalovanej v 1. rade a vzniesli námietku premlčania. Sťažovateľ 2/ poukazoval i na to,

že záväzok z úverovej zmluvy je delený, a nie solidárny.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -477 z 5. mája 2004 tak, že

žalobe voči žalovanej v 1. rade vyhovel, avšak žalobu voči sťažovateľom zamietol.

Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. októbra 2005.

Druhý raz vo veci krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. -942

z 28. marca 2012, pričom znova žalobe voči žalovanej v 1. rade vyhovel a žalobu proti

sťažovateľom zamietol. Tento rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2014.

Naposledy krajský súd rozsudkom č. k. -1040 z 12. novembra 2014

žalobe vyhovel a uložil žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu

187 412,87 € so 16,33 % ročným úrokom z omeškania od 22. novembra 2009 do zaplatenia.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že z vykonaného dokazovania

je zrejmé, že žalovaní uzatvorili s veriteľom úverovú zmluvu a medzi sebou zmluvu

o združení 19. marca 1992 na účely spoločnej kúpy prevádzkovej jednotky Potraviny

, vo verejnej dražbe. Na ten účel si dohodli zabezpečiť

spoločné finančné prostriedky na zaplatenie kúpnej ceny uzatvorením dohody o poskytnutí

úveru s bankou a spoločne prevádzkovať predajňu, pričom podľa tejto zmluvy boli

zaviazaní voči tretím osobám spoločne a nerozdielne a podiely na majetku získaného

spoločnou činnosťou boli dohodnuté v pomere 55:25:20. Z výpisu z listu vlastníctva

č. , k. ú. vyplýva, že z titulu dražby bolo zapísané spoluvlastníctvo žalovaných

k nehnuteľnosti súp. č. na parc. č. (ďalej len „nehnuteľnosť“) v pomere

11/20, 5/20, 4/20. Žalovaní následne 24. mája 1993 uzatvorili dohodu o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k tejto nehnuteľnosti, na základe ktorej sa jej

výlučnou vlastníčkou stala žalovaná v 1. rade a sťažovateľom na vyporiadanie podielov

mala zaplatiť pred podpisom tejto dohody sumu 100 000 Sk, resp. 50 000 Sk. Sťažovateľ 1

je zaťom žalovanej v 1. rade a sťažovateľ 2 je synom riaditeľa pobočky pôvodného veriteľa,

ktorý za veriteľa uzatvoril aj úverovú zmluvu. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na to, že zo záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím

súdom v skorších rozhodnutiach (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. augusta 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra

2005) vyplýva, že k premlčaniu uplatnenej pohľadávky nemohlo dôjsť prv, než k 1. aprílu

2002, a námietka premlčania preto nie je opodstatnená. Začatie konania proti žalovanej

v 1. rade pred uplynutím premlčacej lehoty totiž spôsobilo v zmysle § 406 ods. 1

, že prestala plynúť premlčacia lehota aj proti sťažovateľom ako

solidárnym spoludlžníkom, keďže ich veriteľ písomne upovedomil o začatom konaní ešte

pred uplynutí premlčacej lehoty (list z 26. marca 1996). Odvolací súd vyslovil záväzný

právny názor, aj pokiaľ ide o otázku platnosti postúpenia pohľadávky voči žalovaným,

a konštatoval, že zmluvy o postúpení pohľadávky spĺňajú formálne náležitosti (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014, s. 15). Vo vzťahu k obrane

sťažovateľov týkajúcej sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý podľa ich názoru

nevstúpil v dôsledku postúpenia pohľadávok do postavenia veriteľa, krajský súd s odkazom

na uvedený právny názor najvyššieho súdu ďalej uviedol: „Pokiaľ medzi účastníkmi zmluvy

o postúpení (pohľadávky, pozn.) (tu výlučne postupcom a postupníkom) niet pochybností

o obsahu záväzku, o obsahu zmlúv medzi nimi postúpených a okruhu osôb zaviazaných ako

dlžníkov, čo je jednoznačné z ich ďalších úkonov – dodatkov upresňujúcich označenie zmlúv

a dlžníkov, potom neprináleží súdu hodnotiť ich následné úkony ako účelové, keď učiniť

sporným obsah záväzku medzi účastníkmi môžu len títo priami účastníci, t. j. postupca

a postupník, nikdy nie dlžník. Vôľu účastníkov možno vykladať len s prihliadnutím na ich

úkony a prejavy. Nemôže na to mať vplyv vôľa dlžníka (ktorého súhlas k postúpeniu

pohľadávky nie je podľa v prejednávanej veci

potrebný), keďže zmluva medzi účastníkmi takúto výluku neobsahuje.“ Navyše „žalovaní

účastníci nenamietali, že by postúpenie pohľadávok im nebolo oznámené a že by v tejto

súvislosti plnili hoci aj len čiastočne svoj záväzok pôvodnému veriteľovi“. Ďalej krajský súd

dospel k záveru, že k zosplatneniu úveru nedošlo ani v dôsledku vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, pretože nešlo o prevod vlastníckeho práva dlžníkmi

na tretiu osobu, čo je podmienkou zosplatnenia úveru v zmysle čl. 10 úverovej zmluvy,

podľa ktorého sa tak stane v prípade prevodu vlastníckeho práva „úverového objektu

do majetku iného subjektu“. Pokiaľ sa žalovaná v 1. rade bránila tým, že výťažok

z dobrovoľnej dražby nebol správne započítaný na záväzok a patrilo jej právo o jeho použití

rozhodovať, krajský súd dospel k záveru, že takéto právo žalovanej v 1. rade nepatrilo,

pretože išlo o nútené plnenie a výťažok bol správne započítaný najprv na úroky (§ 330

ods. 1 ). Pokiaľ namietala žalovaná v 1. rade absolútnu neplatnosť

úverovej zmluvy, nebola na takýto postup aktívne legitimovaná, pretože sa na takomto

úkone podieľala a prosperovala z neho. Krajský súd zaviazal žalovaných plniť žalobcovi

spoločne a nerozdielne, pretože z úverovej zmluvy nevyplýva, že by každý zo žalovaných

mal plniť veriteľovi iba určitý podiel na záväzku.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -1040 z 12. novembra 2014 podali

odvolanie všetci žalovaní. Zopakovali v ňom svoj právny názor na vec, podľa ktorého

žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k sťažovateľom, dlh je voči nim

premlčaný a úverová zmluva ako celok je absolútne neplatná.

O odvolaní žalovaných proti rozsudku krajského súdu č. k. -1040

z 12. novembra 2014 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 23. júna

2015 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok

najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 3. augusta 2015.

Sťažovateľ 1 porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2015

doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že najvyšší súd svojvoľne vykladal jednoduché

právo v rozpore s jeho dikciou, a to v otázke aktívnej legitimácie žalobcu v spore. Najvyšší

súd v skoršom zrušujúcom uznesení sp. zn. z 19. októbra 2005 v tejto veci

konštatoval, že obsah zmlúv, na základe ktorých mal právny predchodca žalobcu postúpiť

žalobcovi pohľadávky, neupravuje postúpenie pohľadávok v ich pravom slova zmysle,

a preto uvedenú zmluvu (zmluvy) nemožno považovať za postúpenie pohľadávky,

ale za zmluvy, ktoré v rámci postúpenia upravujú čosi iné, čím najvyšší súd poukázal

na spochybnenie aktívnej legitimácie žalobcu v spore. Naopak, v uznesení sp. zn.

z 23. júna 2015 už najvyšší súd konštatuje, že je absolútne neprijateľná

konštrukcia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že absentovala vôľa

na strane postupcu postúpiť celú pohľadávku voči všetkým dlžníkom, pretože nedostatku

vôle ako primárnej súčasti právneho úkonu sa môže domáhať len účastník takéhoto

právneho úkonu, t. j. postupca alebo postupník, a nikto z nich platnosť postúpenia nikdy

nespochybnil. Takto v tom istom spore najvyšší súd vyslovil dva diametrálne odlišné právne

závery. Aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby môže byť ten, komu bola

pohľadávka postúpená iba za podmienky, že došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o postúpení

pohľadávky. Inak nie je nositeľom tvrdeného subjektívneho práva. Ak by takáto zmluva

bola absolútne neplatná, súd na jej absolútnu neplatnosť musí prihliadať z úradnej

povinnosti. Samotný najvyšší súd v skoršom rozhodnutí v tejto veci konštatoval, že obsah

zmluvy, od ktorej odvodzuje žalobca aktívnu legitimáciu v spore, neupravuje postúpenie

pohľadávky v pravom slova zmysle a zmluvu nemožno považovať za zmluvu o postúpení

pohľadávky. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 23. júna 2015

k absolútnej neplatnosti zmluvy o postupní pohľadávky neprihliadol a vychádzal len

z oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky, vyvodil o spornej otázke závery v priamom

rozpore s dôkazmi v spise a postupoval svojvoľne. Obligatórnou náležitosťou zmluvy

o postúpení pohľadávky je identifikácia postupovanej pohľadávky, ktorá musí obsahovať

okrem popisu pohľadávky, čo sa týka jej výšky a právnych skutočností, na ktorých sa

zakladá aj označenie postupcovho dlžníka ( ), obzvlášť

vtedy, keď právny poriadok v prípade pohľadávky s viacerými dlžníkmi umožňuje platne

postúpiť pohľadávku vo vzťahu k jednému z dlžníkov. V prípade sťažovateľa 1/ je zrejmé,

že sa tak nestalo, pričom pri výklade prejavu vôle toho, kto právny úkon urobil, nemožno

nahrádzať alebo meniť ním prejavenú vôľu, či právny úkon takto dotvárať alebo doplňovať

( ).

Sťažovateľ 2 sťažnosť na porušenie základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. júna 2015 doručenú ústavnému súdu odôvodnil tým, že všeobecné súdy

vec nesprávne posúdili, keď spornými zmluvami o postúpení pohľadávok nebola postúpená

pohľadávka , na , v dôsledku čoho

nemohla byť platne postúpená ani na terajšieho žalobcu. Obligatórnou náležitosťou zmluvy

o postúpení pohľadávky je aj identifikácia postúpenej pohľadávky, pričom v prípade

sťažovateľa 2 nebolo zmluvou o postúpení pohľadávky identifikované, že je dlžníkom

postúpenej pohľadávky. Zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. júna 2000 došlo iba

k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej v 1. rade. Najvyšší súd použil taký široký výklad

o tom, že postúpením pohľadávky proti žalovanej v 1. rade došlo aj k postúpeniu

pohľadávky voči sťažovateľovi 2, ktorý neobstojí a je nesprávny. K postúpeniu pohľadávky

voči sťažovateľovi 2 nedošlo, neexistuje zmluva o postúpení pohľadávky voči

sťažovateľovi 2, a preto žalobca nemohol byť v konaní aktívne legitimovaný na uplatnenie

pohľadávky voči sťažovateľovi 2. Ak by , chcela postúpiť svoju

pohľadávku voči sťažovateľovi 2, bolo by to v zmluve jasne a zrozumiteľne vyjadrené.

V zmluve o postúpení pohľadávky voči žalovanej v 1. rade to však uvedené nie je a iná

zmluva o postúpení pohľadávky voči sťažovateľovi 2 neexistuje. Neskoršie oznámenie

o postúpení pohľadávky nemôže tento stav konvalidovať. Sťažovateľ 2 ďalej tvrdí i to, že

rozhodnutie najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a závery, ktorými sa riadil, sú

svojvoľné, odporujú ustanoveniam zákona o absolútnej neplatnosti zmluvy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 36 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ako vyplýva z podaných sťažností, obaja sťažovatelia tvrdia, že k porušeniu nimi

označených práv malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna

2015, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.

-1040 z 12. novembra 2014, a to napriek tomu, že žalobca v konaní nebol

aktívne legitimovaný, pretože pohľadávka voči sťažovateľom mu nebola platne postúpená,

pričom najvyšší súd posúdil túto otázku odlišne, než už vo vlastnom skoršom rozhodnutí.

Sťažovatelia navyše tvrdia, že rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne odôvodnený.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 23. júna 2015 odôvodnil takto:

„Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v ďalšom konaní po vrátení veci

nepochybil a vec správne vyhodnotil, dostatočne sa zaoberal právnym nástupníctvom

žalobcu v spore, preskúmal jednotlivé postúpenia, dospel k záveru o existencii solidárneho

záväzku všetkých žalovaných, skonštatoval platnosť prevodov pohľadávky založenej

úverovou zmluvou, vyhodnotil námietku premlčania ako nedôvodnú ako aj posúdil správne

námietky súvisiace s absolútnou neplatnosťou právneho úkonu úverovej zmluvy a námietku

žalovanej 1/ v súvislosti so započítaním výťažku dražby, precízne aplikujúc už vyslovené

právne záväzné závery odvolacieho súdu.

Odvolací súd po preskúmaní vznesených odvolacích námietok musí konštatovať, že

na všetky námietky už súdy odpovedali vo svojich rozhodnutiach a účastníci nevzniesli

žiadne nové námietky, s ktorými by bolo potrebné sa zaoberať. Odpovede na vznesenú

obranu sú precízne formulované v rozhodnutí súdu prvého stupňa v nadväznosti na už

vyslovené závery formulované v rozhodnutiach najvyššieho súdu v prejednávanej veci.

Tu len odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaná nesprávne dovodzuje z prvého

zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu z 19. 10. 2005 záver, že úverová zmluva má byť

vyhodnotená ako neplatná – odvolací súd vyslovil, že postup zo strany pôvodnej žalobkyne

spočívajúci v tom, že nežaloval aj ďalších dlžníkov svojho syna a zaťa, a že ich

neupovedomil riadnym spôsobom o podanej žalobe voči žalovanej 1/ treba považovať

za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takémuto konaniu nie je možné poskytnúť právnu

ochranu. Dôsledkom tohto konštatovania však nemôže byť úvaha o absolútnej neplatnosti

právneho úkonu úverovej zmluvy, ale len vyhodnotenie procesného postupu v konaní, ktoré

však v konečnom dôsledku nemalo vplyv na plynutie premlčacej doby s ohľadom na záver

o neplatnosti odstúpenia. Už v skoršom zrušujúcom uznesení najvyšší súd vyslovil záväzný

právny názor, podľa ktorého medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva, ktorá je zmluvou

platnou a zaväzuje dlžníkov solidárne. Ďalej vyslovil, že jednostranné odstúpenie

pôvodného veriteľa od časti úverovej zmluvy je podľa ust.

neplatným právnym úkonom, pretože odporuje zákonu. Napokon jednoznačne vyslovil

záver, že absolútnej neplatnosti takéhoto úkonu sa nemôže dovolávať ten, kto sa na ňom

podieľal (teda z neho prosperoval –žalovaná 1/ z takéhoto úkonu mala prospech, keďže

získala finančné prostriedky). Túto právnu úvahu v nasledujúcom konaní ako súd prvého

stupňa, tak odvolací súd bez výhrad rešpektovali. Právne absolútne neprijateľná je

konštrukcia, ktorej sa všetci žalovaní pridržiavajú, a to konštrukcia neplatnosti zmluvy o

postúpení pohľadávky z dôvodu, že absentovala vôľa na strane postupcu postúpiť celú

pohľadávku voči všetkým trom spoludlžníkom. Nedostatku vôle ako primárnej súčasti

platného právneho úkonu sa môže dovolávať len účastník takéhoto právneho úkonu, pričom

postupca a postupník platnosť postúpenia nikdy nespochybnili. Ako už súd konštatoval

niekoľkokrát, absolútnu neplatnosť z dôvodu nedostatku vôle alebo formy nevzhliadol a

postúpenie pohľadávky od pôvodného veriteľa k súčasnému žalobcovi bol v konaní

osvedčený ako právne bezchybný. Rozpor s dobrými mravmi tvrdený žalovanou 1/ rovnako

vo vzťahu k úverovej zmluve preukázaný nebol a napokon výška istiny ustálená znaleckým

dokazovaním nebola účastníkmi relevantným spôsobom spochybnená.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbrani,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ().

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z. ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č, 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A. č. 303 – B. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

v. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z rozhodnutí ESĽP (tu najmä Hirvisaari v. Fínsko, Tatishvili v. Rusko) ako aj

z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. možno vyvodiť, že ak sú v odvolaní

uvedené argumenty resp. námietky smerujúce proti právnemu posúdeniu veci súdom prvého

stupňa; proti nedostatočnému alebo nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku súdu

prvého stupňa; proti neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa

alebo námietky namietajúce porušenie povinnosti prvostupňového súdu vyplývajúcej

z predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd sa musí

s týmito argumentmi v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne a dostatočne vyrovnať.

Tento záver však platí výlučne za situácie, že nejde o tie isté argumenty, ktoré už boli

účastníkom konania uplatnene počas prvostupňového konania a s ktorými sa súd prvého

stupňa vo svojom rozhodnutí už dostatočne vyrovnal.

Odvolací súd však v odvolaniach žalovaných nevzhliadol žiadnu otázku, ktorá by už

v konaní nebola preskúmaná a na ktorú by účastníci nedostali odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia prvostupňového súdu, keďže žalovaní podali odvolanie formulujúc svoju

obranu úplne totožné s argumentáciou vznesenou v predchádzajúcom konaní

a v predchádzajúcich odvolaniach, na ktoré už odpovede dostali, pričom podstatným je, že

v konaní nedošlo k žiadnej zmene zisteného skutkového stavu a nebol dôvod odkloniť sa

od už vyslovených právnych záverov.

Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočné,

logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne

otázky v konaní vznesené a bolo vykonané aj podrobné dokazovanie plne v súlade

s procesnými zásadami formulovanými v , čím súd prvého

stupňa dospel k zisteniu pravdivého obrazu skutkového stavu a na tomto základe dospel

k správnym právnym záverom, aplikujúc už vyslovené právne závery odvolacieho súdu.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Pokiaľ odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, t. j. v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením

napadnutého rozhodnutia, obmedzí sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody, odôvodnenie jeho rozhodnutia z hľadiska naplnenia ústavných

požiadaviek formulovaných v (resp. listiny či

dohovoru) je potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaných odôvodnení rozsudkov krajského súdu

i najvyššieho súdu dospel k záveru, že všeobecné súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovatelia v konaní nastolili. Rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu vysvetlili, ako všeobecné súdy dospeli k záveru o povinnosti sťažovateľov solidárne

dlh z úverovej zmluvy plniť.

Najvyšší súd sa osobitne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia aj s obranou

sťažovateľov (ktorá sa stala neskôr dôvodom ich sťažnosti doručenej ústavnému súdu),

podľa ktorej žalobcovi nesvedčí aktívna legitimácia v spore pre absolútnu neplatnosť zmlúv

o postúpení pohľadávok. Najvyšší súd považoval „postúpenie pohľadávky od pôvodného

veriteľa k súčasnému žalobcovi za osvedčené ako právne bezchybné“, nezistil formálne

nedostatky náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky a nebolo možné dospieť ani

k záveru, podľa ktorého chýbala vôľa postupcu postúpiť postupníkovi pohľadávku voči

všetkým trom dlžníkom, keď „nedostatku vôle ako primárnej súčasti platného právneho

úkonu sa môže dovolávať len účastník takéhoto právneho úkonu“, pričom tento záver

nespochybnil ani postupca, ani postupník.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy neponechali bez povšimnutia argumenty

sťažovateľov, ktoré mali pre vec podstatný význam a ktoré boli nastolené v priebehu

konania či v nimi podanom odvolaní. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu preto

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery

rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie sťažovateľmi označených základných práv alebo slobôd.

Podľa presvedčenia sťažovateľov je záver najvyššieho súdu, podľa ktorého je

žalobca v spore aktívne legitimovaný, ústavne nekonformný, čo je dôsledkom

nevyhodnotenia zmluvy o postúpení pohľadávky súdmi ako absolútne neplatného právneho

úkonu, hoci podľa presvedčenia sťažovateľov zmluva o postúpení pohľadávky je neurčitá a

postupca nemal vôľu postúpiť pohľadávku voči všetkým trom dlžníkom.

Podľa veriteľ môže svoju pohľadávku aj

bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

Podľa postúpenie pohľadávky je povinný

postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je

oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže,

zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

Podľa ak postúpenie pohľadávky oznámi

dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení.

Podľa právne úkony vyjadrené slovami treba

vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto

právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

Rovnako ako najvyšší súd aj ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého zmluva

o postúpení pohľadávky nie je neurčitou, a preto absolútne neplatnou. Pokiaľ najvyšší súd

dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by vôľa postupcu postúpiť postupníkovi

pohľadávku voči všetkým trom dlžníkom chýbala, tento záver zodpovedá obsahu spisu.

Aj ústavný súd považuje v tejto súvislosti za významné, že oznámenie postupníka

o postúpení pohľadávky bolo dlžníkom riadne doručené.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že právny názor vyjadrený v rozhodnutí najvyššieho

súdu, z ktorého vyplýva, že dlžníkovi nepatrí právo spochybniť platnosť zmluvy

o postúpení pohľadávky a, naopak, zdôrazňujúci význam riadneho oznámenia postupcom

o postúpení pohľadávky dlžníkovi nie je v súdnej praxi ojedinelý. Tieto právne názory

vychádzajú z toho, že ak pôvodný veriteľ oznámi svojmu dlžníkovi, že pohľadávku, ktorú

voči nemu má, postúpil tretej osobe, právnou skutočnosťou, na základe ktorej má dlžník

plniť novému veriteľovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku, je oznámenie jeho

pôvodného veriteľa, a to bez ohľadu na skutočnosť, či zmluva o postúpení pohľadávky je

platná, resp. či vôbec vznikla, z čoho vyplýva, že relevantným oznámením postupcu

o postúpení pohľadávky dlžníkovi je bez ďalšieho založená aj aktívna legitimácia

postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky (R 119/2003, rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. ). Hoci tento právny názor nie je súdnou praxou bezvýhradne

akceptovaný, resp. je modifikovaný (napr. R 46/2009), sťažovatelia nepriniesli v konaní

pred všeobecnými súdmi (a ani v konaní o ústavnej sťažnosti) dostatok presvedčivých

argumentov, na základe ktorých by tento právny názor na ich vec nemohol byť

aplikovateľný.

Pokiaľ sťažovateľ 1 poukazuje ďalej na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. z 19. októbra 2005 a v ňom vyjadrený právny názor týkajúci sa

postupovania pohľadávok považuje za odlišný od právneho názoru najvyššieho súdu

vyjadreného v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014,

v súlade s ktorým napokon rozhodol aj krajský súd rozsudkom č. k. -1040

z 12. novembra 2014, ústavný súd sťažovateľom 1 tvrdený rozpor právnych názorov

nenachádza. Ako z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. októbra 2005 vyplýva, toto sa zaoberá právnym posúdením otázky postupov

pri oddlžovaní bánk (pôvodného veriteľa) na základe uznesenia vlády č. 908 z 21. októbra

1999 a transformáciou jej privatizáciou, v dôsledku čoho došlo

k prechodu jej majetku, práv a záväzkov na Fond národného majetku Slovenskej republiky

a následne k priamemu predaju podniku (s. 6 – 7 uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2005), s tým, že ďalej sa zaoberá

pôvodnou zmluvou o postúpení z 28. júna 2000 (čl. 153 – čl. 249) a jej nahradením,

či doplnení zmluvou vo forme notárskej zápisnice z 23. januára 2004 (s. 8 uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2005), avšak konštatuje iba to, že

v odôvodnení rozhodnutia popísaný stav a chýbajúce vysvetlenie žalobcu na odvolacom

pojednávaní „značne spochybňuje aktívnu legitimáciu žalobcu v spore“. Navyše, ani

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. augusta 2014 nevyslovuje záväzný

právny názor o otázke platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, iba konštatuje, že vôľu

účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky možno vykladať iba s prihliadnutím na ich

úkony a prejavy, pričom na to nemôže mať vplyv vôľa dlžníka, poukazuje na princípy

výklad prejavu vôle so záverom, podľa ktorého, ak „prvostupňový súd videl nedostatok

zmluvy o postúpení v jej formálnych náležitostiach, je potrebné, aby tieto uviedol

s poukazom na zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval, inak sa jeho rozhodnutia stáva

nepreskúmateľným“.

Ústavný súd je toho názoru, že v prípade sťažovateľov nemožno považovať závery

rozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie nimi označených základných práv alebo slobôd. Nemožno dospieť

k záveru, že najvyšší súd svojím rozhodnutím umožnil priechod zjavnej nespravodlivosti

formalistickým aplikovaním právnej úpravy.

Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľov smerujúcich proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v kontexte posúdenia možného porušenia ich

základného práva podľa , dohovoru, resp. listiny

umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Iba to, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňujú, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti ich

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľmi označených základných práv

a slobôd, preto ich sťažnosť odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016