Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 131/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. M.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája 2009

takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti A., a. s., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. mája 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. mája 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti A., a. s.,

trovy konania v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov)

na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. M., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -20 z 30. marca 2010 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., a. s. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. mája 2009.

Sťažovateľ bol žalovaným účastníkom konania vedeného na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Predmetom konania bolo

zaplatenie sumy 1 700 000 Sk s príslušenstvom z titulu odstupného podľa § 669 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Nárok na odstupné si žalobca voči sťažovateľovi uplatňoval

z dôvodu, že sťažovateľ vypovedal 24. mája 2002 zmluvu o obchodnom zastúpení uzavretú

so žalobcom 10. januára 1997. Na základe tejto zmluvy žalobca pre sťažovateľa vykonával

sprostredkovanie poistenia.

Krajský súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k.

z 23. februára 2005, pričom sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1 620 000 Sk

a nahradiť mu trovy súdneho konania. Krajský súd mal za preukázané, že „nárok žalobcu je

podľa § 669 Obch. zák. oprávnený, nakoľko podľa výkazov mal súd za preukázané, že

žalobca pre žalovaného získal resp. rozvinul obchody, z ktorých mal podstatné výhody...

Žalobca bol trvale vyhodnocovaný ako jeden z najlepších reprezentantov zastupujúcich

žalovaného, preto tvrdenie žalovaného, že zmluvu zrušil z dôvodu porušovania zákona

žalobcom, nemal súd za preukázané.“ .

Proti rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ odvolal.

Najvyšší súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. z 24. októbra

2006 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa názoru

najvyššieho súdu krajský súd vo veci „nevykonal dostatočné dokazovanie a najmä

zdôvodnenie, na základe akých skutkových okolností a vykonaného dokazovania dospel

k vyslovenému názoru vo svojom rozhodnutí...“ .

Po vrátení veci a doplnení dokazovania krajský súd vo veci znova meritórne rozhodol

rozsudkom č. k. -726 z 5. mája 2008 tak, že opätovne uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 620 000 Sk a nahradiť trovy konania, keďže dospel

k záveru, že „žalovaný nepreukázal spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že by

v danom prípade existovali okolnosti, pre ktoré by v zmysle § 669a Obchod. zák. žalobcovi

nevzniklo právo na odstupné“.

Sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu podal 27. júna 2008 odvolanie. O odvolaní

sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 19. mája 2009 tak,

že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozsudku sp. zn. z 19. mája 2009 nevysporiadal s jeho odvolacími

námietkami. Sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, podľa názoru sťažovateľa,

„neobsahuje špecifickú odpoveď ani na jeden sťažovateľom uvádzaný dôvod odvolania“.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd sa v danom prípade nemal

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého prvostupňového rozsudku

krajského súdu s odvolaním sa na Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), keďže sťažovateľ vo svojom

odvolaní uvádzal aj „špecifické a nové argumenty“ bezprostredne sa vzťahujúce

na napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo. Sťažovateľ

konkrétne v odvolaní namietal nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku

krajského súdu, neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení, nesprávne právne posúdenie

veci zo strany krajského súdu, ako aj skutočnosť, že krajský súd sa neriadil právnym

názorom najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn. z 24. októbra

2006, ktorý sa týkal povinnosti prvostupňového súdu „prihliadať ku všetkým okolnostiam,

z ktorých zákon vyslovene uvádza províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a taktiež

použitie či nepoužitie konkurenčnej doložky“.

Sťažovateľ tiež poukázal na relatívne neurčitú hypotézu právnej normy vyjadrenú

v , ktorá si s ohľadom na „hľadisko spravodlivosti“

v nej obsiahnuté vyžaduje osobitne presvedčivé odôvodnenie. Súd je podľa názoru

sťažovateľa v takomto prípade povinný „vysvetliť s poukazom na konkrétne okolnosti

prípadu, čo v danom prípade považoval za spravodlivé“.

Sťažovateľ namietal tiež skutočnosť, že najvyšší súd nereagoval na jeho námietku

týkajúcu sa nesprávnych skutkových zistení krajského súdu v otázke zásluh žalobcu

na uzavretí poistných zmlúv medzi sťažovateľom a lízingovými nájomcami.

K porušeniu práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces malo dôjsť

v zmysle sťažnostných námietok aj tým, že najvyšší súd neurobil „nápravu pri zisťovaní

skutkového stavu (a to postupom podľa ), prevzal nesprávne skutkové zistenia,

k akým dospel súd prvého stupňa“.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila prípisom sp. zn.

Nobs 48/2010 zo 7. mája 2010. Vo svojom vyjadrení vyslovila názor, podľa ktorého

„odvolací súd v odôvodnení rozsudku uviedol podstatný obsah odvolania a aj keď

na niektoré námietky odvolateľa výslovne nereagoval, podľa nášho názoru tento rozsudok

spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa je v celom rozsahu preskúmateľný a zrozumiteľný,

pričom podrobnejšie odôvodnenie by zvýšilo jeho kvalitu. Keďže odvolací súd sa stotožnil

s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa (219 ods. 2 ), je potrebné poznamenať,

že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa podrobne popisuje zistený skutkový stav a

podrobne popisuje aj právne závery vyplývajúce predovšetkým z ustanovení § 669a, § 668

ods. 2 a . Všetky tieto závery sú podložené vykonaním

rozsiahleho dokazovania. Teda pokiaľ sťažovateľ v podanom odvolaní vytýkal rozsudku

súdu prvého stupňa, že je nepreskúmateľný, a že vychádzal z neúplné a nesprávne zisteného

skutkového stavu, podľa nášho názoru odvolací súd celkom dôvodne s týmito námietkami sa

nestotožnil a správne v tomto smere aplikoval ustanovenie “.

Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho

súdu doručenej ústavnému súdu 3. júna 2010 opätovne zdôraznil dôvody, pre ktoré

považuje odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku za nedostatočné, pričom poukázal

na skutočnosť, že najvyšší súd ani vo vyjadrení jeho podpredsedníčky „neuviedol, prečo sa,

podľa jeho názoru, odvolací súd námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní (v postavení

žalovaného) nemal povinnosť zaoberať“. Taktiež uviedol, že sa nestotožňuje s názorom

najvyššieho súdu o tom, že „právne závery rozsudku súdu prvého stupňa sú podložené

vykonaním rozsiahleho dokazovania“.

Právny zástupca sťažovateľa a podpredsedníčka najvyššieho súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a podpredsedníčky

najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný

súd v súlade s upustil od ústneho pojednávania, keďže

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ vystupoval ako žalovaný, bolo zaplatenie

odstupného podľa v súvislosti s ukončením zmluvy

o obchodnom zastúpení.

Ústavný súd konštantne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecného súdu by

mohli byť predmetom ústavno-súdnej kontroly vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného

súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (obdobne napr. , , ). V tomto

poňatí sa odráža i skutočnosť, že ústavný súd nie je „ďalšou“ inštanciou všeobecného

súdnictva, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Napriek citovanej judikatúre a berúc do úvahy charakter námietok sťažovateľa bolo

pre poskytnutie dôslednej ochrany označeným právam sťažovateľa nevyhnutné, aby ústavný

súd podrobil postup a rozhodovanie oboch všeobecných súdov prieskumu tak po stránke

skutkovej, ako aj právnej. Len tak bolo totiž možné dať odpoveď na všetky ústavne

relevantné otázky nastolené sťažovateľom v jeho sťažnosti, ktoré ústavný súd viedli aj

k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Krajský súd v konaní zameral svoju pozornosť na skúmanie existencie predpokladov

vzniku nároku na odstupné na strane žalobcu ako obchodného zástupcu sťažovateľa

po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení. Na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na odstupné podľa § 669 ods. 1 Obchodného

zákonníka, pričom toto mu priznal v sume 1 620 000 Sk.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V prípade ods. je týmto zákonom .

Zásadnou námietkou sťažovateľa je tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

najvyššieho súdu, ktorý sa v intenciách v plnej miere stotožnil

s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu a podľa názoru sťažovateľa sa nezaoberal

v postačujúcej miere jeho odvolacími námietkami.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový

stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj

rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ako dospel k záverom

o oprávnenosti nároku žalobcu na vyplatenie odstupného. Svoje závery založil na právnej

analýze spôsobov a dôvodov skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom v danom

prípade poukázal na skutočnosť, že zmluva medzi sťažovateľom a žalobcom bola skončená

výpoveďou zo strany sťažovateľa, a to bez udania dôvodu. Z uvedeného krajský súd dospel

k záveru, že ku skončeniu zmluvy nedošlo odstúpením od zmluvy podľa § 669a

, teda spôsobom, ktorý by vylučoval vznik nároku žalobcu

na odstupné. Krajský súd zároveň konštatoval, že „neuveril tvrdeniam žalovaného, že

žalobca neplnil svoje povinnosti k spokojnosti žalovaného...“, pričom tiež s poukazom

na výpovede svedkov spochybnil tvrdenie sťažovateľa o porušovaní zmluvných povinností

zo strany žalobcu. Krajský súd pri rozhodovaní o nároku žalobcu vychádzal aj zo skúmania

existencie podmienok vzniku nároku na odstupné podľa § 669 ods. 1 Obchodného

zákonníka, pričom dospel k záveru, že tieto podmienky boli zo strany žalobcu splnené.

V odôvodnení svojho rozsudku však krajský súd podľa názoru ústavného súdu

nevenoval dostatočnú pozornosť vysvetleniu dôvodov, pre ktoré priznal žalobcovi nárok

na odstupné práve v sume 1 620 000 Sk. Krajský súd síce na strane 9 odôvodnenia rozsudku

konštatuje, že „z predložených vyúčtovaní provízií i ďalších výkazov mal súd za nesporné,

že žalobca... získal od žalovaného provízie, ktorých výška za posledných päť rokov dosiahla

8.672.738,53 Sk“, pričom žalovaný provízie sťažovateľovi „vyplatil bez toho, že by ich

v priebehu zmluvného vzťahu spochybnil alebo krátil“, nijak však nevysvetľuje, z akého

dôvodu priznal žalobcovi odstupné práve v maximálnej výške prípustnej podľa § 669 ods. 2

. Túto skutočnosť sťažovateľ namietal vo svojom odvolaní a

zároveň vyslovil názor, podľa ktorého z ustanovení nie je možné

vyvodiť, že by nárokovateľná výška provízie bola totožná s priemernou ročnou províziou.

Vo vzťahu k určeniu priemernej ročnej provízie, od ktorej sa odvíja určenie

maximálnej výšky odstupného, krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že

„do výpočtu odstupného nie je zahrnutá provízia získaná žalobcom za starostlivosť

o poistný kmeň (ktorú si žalobca ani neuplatňuje), nakoľko táto nebola vyplácaná ako

provízia za uzatvorené poistné zmluvy. Za základ pre určenie poistného súd použil

vyplatenú províziu, ktorú sám žalovaný vyplácal žalobcovi ako províziu za získanie obchodu

a ako ju aj on sám vyúčtoval žalobcovi.“. V tejto súvislosti sťažovateľ v odvolaní namietal,

že krajský súd nesprávne právne posúdil vec, ak do základu pre výpočet najvyššieho

možného odstupného zahrnul „všetky ostatné platby okrem provízie za starostlivosť, teda aj

tzv. priebežné provízie“. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že zmluva o obchodnom

zastúpení uzatvorená medzi ním a žalobcom bola „zmluvou zmiešanou, zahŕňajúcou zmluvu

o obchodnom zastúpení a zmluvu mandátnu“, z čoho vyplývalo, že províziou

pre obchodného zástupcu sú len odplaty označené v zmluve ako „provízia za dojednanie

poistných zmlúv alebo provízia za sprostredkovanie“. V prípade priebežnej provízie

a provízie za starostlivosť o kmeň malo ísť o odmenu mandatára za plnenie záväzkov

žalobcu pri starostlivosti o klientov.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku k tomu uviedol, že sa s uvedeným

názorom sťažovateľa nestotožňuje, keďže „ostatné provízie sú províziami za činnosť

žalobcu ako obchodného zástupcu a jednoznačne vyplývajú zo zmluvy o obchodnom

zastúpení“ .

V otázke určovania výšky odstupného nebolo bez právneho významu ani tvrdenie

sťažovateľa o nutnosti zohľadnenia neexistencie konkurenčnej doložky v zmluve

o obchodnom zastúpení. Krajský súd sa posúdením vplyvu absencie konkurenčnej doložky

zaoberal iba v súvislosti s posudzovaním oprávnenosti nároku žalobcu na odstupné, pričom

konštatoval, že i v prípade „pôsobenia žalobcu v inej spoločnosti, predmetom ktorej je

sprostredkovateľská činnosť v poisťovníctve, nemožno predpokladať dosiahnutie provízií

(odmien) porovnateľných s tými, ktoré žalobca ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení

stráca“. Krajský súd vo svojom rozsudku žiadnym spôsobom nevysvetlil, akým spôsobom

uplatnil v prospech sťažovateľa neexistenciu konkurenčnej doložky, napríklad pri určovaní

výšky odstupného, hoci nutnosť takéhoto postupu vyplývala jednak z princípu

spravodlivosti, ktorý je imanentnou súčasťou podmienok práva na odstupné podľa § 669

ods. 1 , ale tiež z právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného

v uznesení sp. zn. z 24. októbra 2006, podľa ktorého má byť princíp

spravodlivosti uplatnený „jednak voči zastúpenému, ale aj voči zástupcovi tak, aby napr.

s ohľadom na bežne dosahované provízie obchodného zástupcu nebolo odškodnenie

neprimerane nízke, a naopak. Pokiaľ ide o konkurenčnú doložku..., ak nebola dohodnutá,

potom je treba túto skutočnosť zohľadniť zasa v prospech zastúpeného.“.

Uvedené skutočnosti sťažovateľ uviedol a podrobne odôvodnil vo svojom odvolaní

proti rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom rozsudku sp. zn.

z 19. mája 2009 s odkazom na ustanovenie na námietky

sťažovateľa reagoval iba strohým konštatovaním, „že súd prvého stupňa doplnil

dokazovanie, na základe ktorého vyslovil právny názor a svoje rozhodnutie i náležite

odôvodnil“.

Skutočnosti zistené ústavným súdom zo súdneho spisu a príloh k sťažnosti vedú

k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa najvyšší

súd dopustil nedostatočným odôvodnením svojho potvrdzujúceho rozsudku. Obsah

odvolania sťažovateľa totiž podľa názoru ústavného súdu vyvolával potrebu podrobnejšie sa

v odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu vysporiadať s jednotlivými odvolacími

námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci, k nedostatočnému

a nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku krajského súdu, k neúplnosti a nesprávnosti

skutkových zistení, ale týkali sa aj porušenia povinnosti prvostupňového súdu vyplývajúcej

z názoru najvyššieho súdu vysloveného v uznesení sp. zn. z 24. októbra

2006 „prihliadať ku všetkým okolnostiam, z ktorých zákon vyslovene uvádza províziu, ktorú

obchodný zástupca stráca a taktiež použitie či nepoužitie konkurenčnej doložky“.

V podanom odvolaní je účastník konania bezpochyby oprávnený namietať právne

posúdenie veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd potom môže využiť postup podľa § 219

ods. 2 len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa právneho posúdenia veci

sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak takéto námietky obsiahnuté

v odvolaní už účastník konania uplatnil v priebehu prvostupňovej fázy konania

a prvostupňový súd na ne reagoval požadovaným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že v okolnostiach posudzovaného

prípadu neboli splnené podmienky na tak strohé odôvodnenie, aké využil najvyšší súd

vo svojom potvrdzujúcom rozsudku. Ústavný súd preto súd vyhovel návrhu sťažovateľa

a vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a tak ústavný súd

vyslovil i porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Súčasťou odôvodnenia ústavnej sťažnosti bola tiež námietka týkajúca sa postupu

najvyššieho súdu spočívajúca v tvrdení, že najvyšší súd neurobil nápravu pri zisťovaní

skutkového stavu a prevzal nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvého

stupňa. Táto námietka sa však nepremietla do návrhu sťažnosti (petitu), ktorým je ústavný

súd v zmysle viazaný, a v ktorom sťažovateľ výslovne

navrhoval vysloviť porušenie svojich garantovaných práv „rozsudkom sp. zn. 4

Obo 117/2008“. Z tohto dôvodu ústavný súd na námietku sťažovateľa týkajúcu sa postupu

najvyššieho súdu neprihliadal.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu, zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3

písm. b) vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

III.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. A. M. (bod 3 výroku tohto nálezu). Ústavný súd

pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva

Slovenskej republiky za prvý polrok 2008 (695,41 €).

Sťažovateľ si podaním z 31. mája 2010 uplatnil náhradu trov konania za tri úkony

právnej pomoci v sume 444,06 €.

Ústavný úd priznal trovy právneho zastúpenia celkovo za 2 úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x

115,90 € spolu s náhradou režijného paušálu v sume 2 x 6,95 €, so zvýšením o 19 % DPH,

ktorej platiteľom je právny zástupca sťažovateľa. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej

sume 292,38 €. Za tretí úkon – písomné podanie právneho zástupcu z 31. mája 2010 –

ústavný súd náhradu nepriznal, keďže neprispelo k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010