Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_8S-44-2017.pdf
PDF · 207.85 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/44/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a členov senátu JUDr. Dany Bystrianskej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: MVR s.r.o., so sídlom Sekčovská 54, Prešov, IČO: 36 606 219, právne zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 200/33, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101411368/2017 zo dňa 22.06.2017, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Preskúmavaným rozhodnutím č. 101411368/2017 zo dňa 22.06.2017 žalovaný ako správny orgán druhého stupňa zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil podľa ustanovenia § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100301853/2017 zo dňa 15.02.2017, ktorým správca dane podľa ustanovenia § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil rozdiel dane v sume 279 212,60 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013. Rozhodnutie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 01.07.2017.
2. Daňový úrad Košice vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti (ďalej len „daňová kontrola“) za zdaňovacie obdobie február 2013, ktorá bola ukončená dňa 24.11.2016 doručením Protokolu z daňovej kontroly č. 104335175/2016 zo dňa 21.11.2016 spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 104335717/2016 zo dňa 21.11.2016. Daňový subjekt podal dňa 09.12.2016 vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole (ev. č. 6/13825190/2016). Na ústnom pojednávaní vo veci prerokovania pripomienok k protokolu z daňovej kontroly sa daňový subjekt nezúčastnil a v telefonickom rozhovore navrhol toto konanie ukončiť spísaním úradného záznamu (Výzva č. 100064003/2017 zo dňa 13.01.2017, Úradné záznamy č. 100224891/2017 zo dňa 07.02.2017 a č. 100225701/2017 zo dňa 07.02.2017).
3. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní správca dane dňa 15.02.2017 vydal napadnuté rozhodnutie. V zdaňovacom období február 2013 daňový subjekt deklaroval dodanie tovaru a služieb v zmysle § 8 a 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“) tuzemským odberateľom:
a/ PESCH Agentur - spoločnosť s ručením obmedzeným, Hviezdoslavova 14. 045 01 Moldava nad Bodvou, IČ DPH: SK2020496379 (ďalej len „PESCH Agentur - spoločnosť s ručením obmedzeným“), komodita - slnečnica na základe faktúr č. 1302001 zo dňa 01.02.2013, č. 1302002 zo dňa 12.02.2013, č. 1302003 zo dňa 13.02.2013, b/ VENAS, a.s., Moldavská cesta 21.040 11 Košice. IČ DPH SK2020031046, (ďalej len „VENAS, a.s.“),
- komodita - repkový olej na základe faktúr č. OF 1302004 zo dňa 15.02.2013, č. OF1302006 zo dňa 19.02.2013, č. OF 1302012 zo dňa 20.02.2013 a č. OF 1302013 zo dňa 28.02.2013, - komodita - repka olejná na základe faktúr č. 1302011 zo dňa 27.02.2013 a č. 1302015 zo dňa 28.02.2013, - komodita
- sójový šrot na základe faktúry č. 1302005 zo dňa 19.02.2013, - preprava sójového šrotu na základe faktúry č. 1302009 zo dňa 21.02.2013 na trase Cejkov-Dabas dňa 05.02.2013, Cejkov - Debrecén 12.02.2013, Cejkov - Hajduboszormény 19.- 20.02.2013, Cejkov - Beretyóujfalu 20.-21.02.2013, c/ VENERG. s.r.o.. Močarianska 1, 070 01 Michalovce. IČ DPH SK2022917578 (ďalej len „VENERG s.r.o.“), - komodita - repkový olej na základe faktúry č. OF 1302013 zo dňa 28.02.2013, d/ AGP Slovakia, s.r.o., Eötvösa 21,945 05 Komárno, IČ DPH SK2020289216, (ďalej len „AGP Slovakia. s.r.o.“), - komodita repkové výlisky na základe faktúry č. 1302007 zo dňa 25.02.2013, e/ EUROCOMMERCE SK. s.r.o., Nová 483, 076 35 Somotor, (ďalej len „EUROCOMMERCE SK. s.r.o.“), iné (spracovanie projektovej dokumentácie - obedy).
4. Žalovaný citoval ust. § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z., podľa ktorého ak osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň. Z dôvodu, že daňový subjekt MVR s.r.o. vystavil faktúry č. 1302004,1302006,1302012, 1302013 za dodanie repkového oleja a faktúry č. 1302011, 1302015 za dodanie repky olejnej v zmysle § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., v zmysle ust. § 69 ods. 5 cit. zákona správca dane ponecháva daň, ktorú je povinný platiteľ odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie február 2013. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že daňový subjekt v zdaňovacom období február 2013 nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“) v celkovej výške 279.212,60 eura z faktúr od dodávateľov:
- PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o.. Moldavská cesta 21, 040 01 Košice, IČ DPHSK2022595894 (ďalej len „PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o.“), z faktúr č. 201302041 (int. č. DF 130015), 201302051 (int. č. DF 130016), 201302123 (int. č. DF 130024), 201302121 (int. č. DF 130025), 201302122 (int. č. DF 130026), 201302131 (int. č. DF 130028), 201302141 (int. č. DF 1 30029), 201302142 (int. č. DF 1 30030), 201302151 (int. č. DF 130032), 201302182 (int. č. DF 130034), 201302183 (int. č. DF 130035), 201302191 (int. č. DF 130038),201302192 (int. č. DF 130039), 201302193 (int. č. DF 130040), 201302271 (int. č. DF 130049), 201302282 (int. č. DF 130050) v celkovej sume 113.437,90 eura za dodanie repkového oleja,
- VENERG s.r.o., na základe faktúr č. 130201 (int. č. DF 130021), 130202 (int. č. DF 130022), 130203 (int. č. DF 130033), 130204 (int. č. DF 130068) v celkovej sume 165.774,70 eura za dodanie repky olejnej.
5. Daňový subjekt - žalobca deklaroval nadobudnutie tovaru - repkového oleja od daňového subjektu PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. Z dokladov predložených týmto subjektom bolo podľa žalovaného zistené, že tovar mal byť nadobudnutý od poľského subjektu SEMI 2 Spółka z Ograniczoną Odpowiedzialnością i Wspólnicy Spółka Jawna. Na základe zaslanej žiadosti o MVI bolo zistené, že poľský subjekt deklaroval dodanie tovaru spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. Poľská daňová správa však toto dodanie nepotvrdila z dôvodu, že poľský daňový subjekt vyšetrujú orgány činné v trestnom konaní a vyšetrovanie nie je ukončené. Správca dane skúmal, či k nadobudnutiu tovaru od spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. skutočne došlo tak, ako to daňový subjekt deklaruje vystavenými faktúrami pre MVR s.r.o. a ako daňový subjekt v zmysle ust. § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. použil toto prijaté zdaniteľné plnenie na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení. Predloženými dokladmi daňový subjekt deklaroval dodanie repkového oleja spoločnostiam VENERG, s.r.o. a VENAS, a.s..
6. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť, že konateľka spoločnosti VENERG, s.r.o., pani C. C. pri ústnom pojednávaní dňa 04.09.2013 (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9801403/5/4031569/2013) predložila požadované doklady a vyjadrila sa k zdaniteľným obchodom. Potvrdila, že k dodaniu tovaru zo strany MVR s.r.o. došlo. Repkový olej, ktorý spoločnosť VENERG, s.r.o. nadobudla od MVR s.r.o., následne dodala do Maďarska odberateľovi GRAGO-TRADE Kft. Správca dane žiadosťou o MVI zistil, že k dodaniu tovaru odberateľovi GRAGOTRADE Kft. nedošlo. Maďarská daňová správa uviedla,
že subjekt je nekontaktný, nepodal daňové priznanie, na adrese sídla sa nenachádza, nemá žiadne priestory (prevádzky). Na základe dostupných dokumentov spoločnosť GRAGO-TRADE Kft. fakturovala repkový olej pre spoločnosť Inter-Tram Kft., v ktorej bola vykonaná daňová kontrola (spoločnosť bola zároveň jedným z prepravcov tovaru). Maďarskou daňovou správou teda bolo zistené, že repkový olej si objednával maďarský subjekt Inter-Tram Kft. Komunikácia prebiehala medzi jeho konateľom D. B. a zástupcom slovenského subjektu B. B. (VENAS, a.s.). Z odpovede na MVI vyplýva, že slovenský subjekt mal vedomosť o tom, že tovar bude dodaný priamo spoločnosti Inter-Tram Kft., napriek tomu fakturácia bola vykonaná spoločnosti GRAGO-TRADE Kft., ktorá nevyvíja žiadnu činnosť a nezadala objednávku na tovar. Daňový subjekt GRAGOTRADE Kft. bol podľa žalovaného iba umelo vložený do obchodného reťazca za účelom, aby si spoločnosť Inter-Tram Kft. mohla uplatniť odpočítanie dane. Spoločnosť GRAGO-TRADE Kft. však nepriznala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a pri predaji (fakturácii) tovaru spoločnosti Inter-Tram Kft. nepriznala daň na výstupe, keďže nepodala daňové priznania.
7. Žalovaný ďalej uviedol, že z dokladov daňových subjektov bolo zistené, že MVR s.r.o. fakturoval spoločnosti VENERG. s.r.o. repkový olej v jednotkovej cene bez DPH 964,00 EUR, ten istý olej bol spoločnosťou VENERG. s.r.o. fakturovaný maďarskému subjektu v cene 960,00 eur. Rovnako boli v tomto prípade zistené aj časové nezrovnalosti, keď k dodaniu tovaru spoločnosťou VENERG. s.r.o. maďarskému subjektu malo dôjsť skôr, než tovar nadobudla spoločnosť VENERG, s.r.o. od MVR s.r.o. Z toho je podľa žalovaného zrejmé, že daňové subjekty MVR s.r.o. a VENERG, s.r.o. nekonali v nezávislej trhovej pozícii, ich obchodné aktivity možno považovať za vopred pripravované, plánované a načasované konanie, ktorého výsledkom je účelové prispôsobovanie si daňovej povinnosti a odpočítania dane za účelom získania daňového zvýhodnenia. Na základe zistených skutočnosti správca dane zaujal stanovisko, že v uvedenom prípade nejde o ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia nepredstavujú hospodársku činnosť, nakoľko nespĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Samotné predloženie daňových dokladov - faktúr, účtovníctva, nie je dôkazom o tom, že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo tak, ako to je napr. deklarované faktúrami, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Na deklarované obchodné operácie možno podľa jeho názoru nahliadať ako na simuláciu, pretože použité dokumenty a uskutočnené úkony v skutočnosti nespôsobili právne následky (práva a povinnosti), len sa voči tretím stranám snažili vyvolať dojem, že takéto právne následky vyvolávajú. Daňový subjekt MVR s.r.o. sa dištancoval od maďarského subjektu GRAGO-TRADE Kft. a v odpovedi na výzvu daňového úradu uviedol, že tento subjekt mu nie je známy, on mu tovar nedodával, ale dodával ho spoločnosti VENERG. s.r.o. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že obchod s tovarom riadil daňový subjekt VENAS, a.s., ktorý objednávky vybavoval priamo s maďarským odberateľom Inter-Tram Kft. Fakturačne obchod prebiehal cez personálne prepojené spoločnosti MVR s.r.o. a VENERG. s.r.o. a maďarský subjekt GRAGO- TRADE Kft., ktorý intrakomunitárne nadobudnutie tovaru nepriznal, nepredložil doklady o nadobudnutí tovaru, na základe čoho nemožno potvrdiť, že k dodaniu tovaru došlo na základe faktúr vystavených daňovým subjektom VENERG. s.r.o. Uvedenými zisteniami správca dane spochybnil nadobudnutie tovaru daňovým subjektom MVR s.r.o. od spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o. a jeho použitie pre účely svojich zdaniteľných obchodov.
8. Žalovaný ďalej v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že podľa predložených dokladov daňový subjekt MVR s.r.o. tovar - repku olejnú mal nadobudnúť od spoločnosti VENERG. s.r.o. Pri ústnom pojednávaní konateľka tejto spoločnosti uviedla, že tovar bol nadobudnutý od spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. a osoby G. C.. Na preverenie zdaniteľných obchodov daňový úrad zaslal dožiadania príslušným správcom dane, na základe ktorých bolo zistené, že G. C.S.Ť. tovar - repku olejnú mal nadobudnúť od spoločnosti FIDUCIE ENTERPRISES s.r.o. Nemá žiadne skladovacie priestory, k preprave sa nevedel vyjadriť, uviedol že ju vykonal dodávateľ. Konkrétne miesto vykládky uviedol Streda nad Bodrogom, areál spoločnosti VENAS. a.s. Správca dane zistil, že spoločnosť FIDUCIE ENTERPRISES s.r.o. je nekontaktná, na adrese sídla nesídli, v priebehu roku 2013 došlo k zmene konateľa. ktorým je občan Rumunska. Zástupca spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o. pri ústnom pojednávaní uviedol, že tovar nadobudol od spoločnosti CONTAKT 2006 s.r.o., UNIVERZÁL MZ & MZ s.r.o. a VIA PROCONS SRL. Spoločnosť CONTAKT 2006 s.r.o. nesídli na adrese sídla, so správcom dane nekomunikuje. Konateľom je maďarský občan, ktorý je na adrese trvalého pobytu neznámy. Z účtovníctva daňového subjektu CONTAKT 2006 s.r.o., ktoré poskytol jeho spracovateľ účtovníctva, žalovaný zistil, že za I. štvrťrok 2013 nie sú zaúčtované žiadne odberateľské faktúry a nie sú zaevidované žiadne dodania tovarov a služieb. Daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty nebolo podané. UNIVERZÁL MZ & MZ. s.r.o. mal tovar nadobudnúť od daňového subjektu JAN-KOV s.r.o. v
sklade Streda nad Bodrogom. Na tom istom mieste ho predal spoločnosti PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o., kde bol spracovaný v spoločnosti VENAS. a.s. v Strede nad Bodrogom. Spoločnosť UNIVERZÁL MZ & MZ. s.r.o. za tovar dodávateľovi JAN-KOV s.r.o. nezaplatila, nakoľko s konateľom prerušila kontakty a komunikáciu. Spoločnosť JANKOV s.r.o. nepodala daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, čím nepriznala žiadne dodanie tovaru. V prípade rumunského dodávateľa VIA PROCONS SRL bolo zistené, že tento deklaroval dodanie pre odberateľa PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o., ktorého zastupoval B. B. (VENAS. a.s.). Aj v tomto prípade bolo podľa žalovaného zistené, že obchod repkou olejnou riadil daňový subjekt VENAS. a.s.. ktorý komunikoval za spoločnosť PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o. s rumunským dodávateľom. Fakturačne obchod prebiehal cez daňové subjekty PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o., VENERG. s.r.o. a MVR s.r.o. Uvedenými zisteniami je podľa žalovaného spochybnené nadobudnutie tovaru daňovým subjektom MVR s.r.o. od daňového subjektu VENERG, s.r.o. a jeho použitie pre účely svojich zdaniteľných obchodov.
9. Vyššie uvedeným preverovaním správca dane zisťoval pôvod tovaru. Výsledkom preverovania sú prevažne nekontaktné subjekty na začiatku reťazca. u ktorých nebolo príslušnými správcami dane potvrdené dodanie tovaru. Personálne prepojené subjekty VENAS. a.s.. MVR s.r.o. a VENERG. s.r.o. deklarovali dodanie tovarov prostredníctvom splete subjektov, čím vznikla neprehľadnosť a netransparentnosť fakturačného toku v súvislosti s predajom tovaru a fakturovanou cenou. Ako bolo v priebehu daňovej kontroly zistené, nielen uvedené personálne prepojené subjekty deklarovali nadobudnutie a dodanie tovarov v sklade v Strede nad Bodrogom, ale aj ďalšie subjekty, ako sú JAN- KOV s.r.o.. UNIVERZÁL MZ & MZ, s.r.o. PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o. Daňový subjekt ani jeho splnomocnený zástupca nepreukázali splnenie podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane zhrnul výsledky dokazovania a vyhodnotil zistené skutočnosti tak, že nepriznal daňovému subjektu MVR s.r.o. právo na odpočítanie dane, ktoré si uplatnil v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. z dodávateľských faktúr od dodávateľov PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o. a VENERG s.r.o. v celkovej sume 279.212,60 eura, z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z..
10. Žalovaný k tvrdeniu odvolávajúceho sa, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote, pretože rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je nezákonné a nemá za následok neplynutie lehôt uviedol, že v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu (napr. zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, Nariadenie rady (EÚ) č. 904/2010), Finančné riaditeľstvo SR z predloženého spisového materiálu zistilo, že daňová kontrola začala dňom uvedeným v Oznámení o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9801403/5/1906910/2013 zo dňa 15.05.2013, a to dňa 21.05.2013. Žalovaný konštatoval, že správca dane daňovou kontrolou zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, vykonal rozsiahle dokazovanie a získal počas daňovej kontroly dostatočné množstvo dôkazov nielen od odvolávajúceho sa, ale aj od jeho dodávateľov a odberateľov. Rozsiahlym dokazovaním zistil odberateľsko-dodávateľské reťazce, v ktorých boli zapojené aj zahraničné spoločnosti. Poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v Rozsudku 3 Sžf/24/2012, podľa ktorého je správca dane oprávnený v prípade pochybností preverovať celý obchodný reťazec. Správca dane preto prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR, sekcie daňovej, odboru boja proti podvodom, požiadal o MVI žiadosťami č. 9801403/5/5497701/2013 zo dňa 11.12.2013, č. 9801403/5/5327852/2013 zo dňa 11.12.2013, č. 9801403/5/425738/2014 zo dňa 10.02.2014, č. 9801403/5/411734/2014 zo dňa 10.02.2014. Správca dane následne podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu od 26.02.2014 do dňa doručenia výsledkov z MVI. Dňa 26.09.2016 pominuli dôvody na prerušenie daňovej kontroly a túto skutočnosť správca dane oznámil splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu Oznámením č. 103993663/2016 zo dňa 27.09.2016 a Oznámením č. 104024120/2016 zo dňa 03.10.2016, ktorým bol opravený nesprávny údaj z predchádzajúceho oznámenia. Daňová kontrola bola ukončená dňa 24.11.2016 doručením Protokolu z daňovej kontroly č. 104335175/2016 zo dňa 21.11.2016 spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 104335717/2016 zo dňa 21.11.2016.
11. Žalovaný ďalej konštatoval, že bez informácií získaných na základe odpovedí zahraničnej daňovej správy by neboli skutočnosti týkajúceho sa dodania tovarov zistené dostatočne a správca dane by nemal dostatočné podklady a informácie na vydanie rozhodnutia. Považoval preto za zrejmé, že získanie
odpovedí v rámci MVI bolo v súlade s § 24 Daňového poriadku, pretože správca dane konal tak, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. V súvislosti so žiadosťami o MVI išlo o konanie vedené podľa príslušného osobitného predpisu, ktorého výsledok bol potrebný pre ďalšie konanie správcu dane. Finančné riaditeľstvo SR zistilo, že prerušenie daňovej kontroly bolo účelné a podmienky pre prerušenie daňovej kontroly boli splnené. Výrok rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly v súlade s ust. § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku obsahuje ustanovenie predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo (§ 61 ods. 1 Daňového poriadku) a z výroku, ako aj odôvodnenia rozhodnutia je podľa jeho názoru zrejmé, že dôvodom prerušenia daňovej kontroly bolo, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií žiadosťami č. 9801403/5/5497701/2013 zo dňa 11.12.2013, č. 9801403/5/5327852/2013 zo dňa 11.12.2013, č. 9801403/5/425738/2014 zo dňa 10.02.2014, č. 9801403/5/411734/2014 zo dňa 10.02.2014.
12. Žalovaný sa vyjadril aj k tvrdeniu daňového subjektu, že prerušiť daňovú kontrolu možno najskôr od toho dňa, kedy príslušný orgán požiada o MVI. Uviedol, že Daňový poriadok nestanovuje deň, kedy je správca dane povinný prerušiť daňovú kontrolu a rovnako nestanovuje lehotu, v ktorej musí prerušiť daňovú kontrolu. Podľa ustanovenia § 61 ods. 3 Daňového poriadku je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený v rozhodnutí o prerušení. Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí a tento deň nemôže byť skorší ako deň kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly 26.02.2014, rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo odoslané dňa 25.02.2014 a dňa 27.02.2014 bolo rozhodnutie doručené daňovému subjektu. Konštatoval, že prerušenie daňovej kontroly bolo vykonané v súlade so zákonom a námietku daňového subjektu, že protokol z daňovej kontroly je potrebné považovať za nezákonný, pretože postup správcu dane pri prerušení daňovej kontroly je nezákonný, považoval za neopodstatnenú. Daňová kontrola bola ukončená v zákonom stanovenej lehote, pretože počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. Odpovede na otázky, ktoré boli predmetom žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií boli rozhodujúce pre preverenie skutočností týkajúcich sa preverovaných obchodov, preto správca dane v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií nemohol pokračovať vo výkone daňovej kontroly a daňovú kontrolu z týchto dôvodov prerušil. Finančné riaditeľstvo SR v tejto súvislosti opätovne poukázalo na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 116/2013-11, v ktorom Ústavný súd SR považuje za konformne odôvodnený záver Krajského súdu v Prešove, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú lehoty na konanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodne dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení. K námietke daňového subjektu, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté vadou zákonnosti, pretože neobsahuje podstatnú náležitosť uvedenú v ustanovení § 63 ods. 5 Daňového poriadku a tou je vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, Finančné riaditeľstvo SR uviedlo, že z predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňový subjekt v zákonnej lehote dňa 09.12.2016 elektronicky doručil správcovi dane vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole, ale na ústnom pojednávaní vo veci prerokovania jeho pripomienok (výzva č. 100064003/2017 zo dňa 13.01.2017) sa nezúčastnil. V telefonickom rozhovore uviedol, že na ústnom pojednávaní v predmetnej veci sa nezúčastní, nežiada dohodnúť nový termín a navrhol toto konanie ukončiť úradným záznamom (Úradný záznam z telefonického rozhovoru č. 100224891/2017 zo dňa 07.02.2017). Správca dane k pripomienkam daňového subjektu spísal Úradný záznam č. 100225701/2017 zo dňa 07.02.2017, v ktorom uviedol svoje stanovisko, ktoré nemá charakter prerokovania pripomienok k protokolu, keďže k žiadnemu prerokovaniu nedošlo. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia správca dane uviedol, že námietky daňového subjektu týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly považuje za neopodstatnené a keďže daňový subjekt nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ani nenavrhol správcovi dane vykonať žiadne iné šetrenia, dospel k záveru, že nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Finančné riaditeľstvo SR preto považovalo námietku, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje podstatnú náležitosť uvedenú v ustanovení § 63 ods. 5 Daňového poriadku za neopodstatnenú.
13. Finančné riaditeľstvo SR z dôvodu, že odvolanie daňového subjektu neobsahovalo žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane pri preverovaní opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane konštatovalo, že správca dane vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Záverom žalovaný konštatoval, že z predloženého spisového materiálu má za zrejmé, že správca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa
skúmaním jednotlivých skutočnosti, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo a na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítane dane v zmysle ust. § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúr od spoločností PRVÁ DISTRIBUČNA SK. s.r.o. a VENERG s.r.o. boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný konštatoval, že postup správcu dane, keď určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 279 212,60 eura, bol v súlade s platnými právnymi predpismi a správca dane pri výkone kontroly postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých zákonným spôsobom získaných dôkazov dospel k záveru o porušení § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. a neuznaní odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťami PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK. s.r.o. a VENERG s.r.o.
14. Správnou žalobou podanou dňa 16.08.2017 v zákonom stanovenej lehote sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 101411368/2017 zo dňa 22.06.2017.
15. Žalobca v odôvodnení svojej žaloby uviedol, že žalovaný v odvolacom konaní konal v rozpore so zákonným ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku. Podľa žalobcu ak by si splnil pracovník žalovaného, ktorý bol poverený zaoberať sa odvolaním žalobcu zo dňa 01.04.2017, svoje povinnosti uvedené vo vyššie citovanom ustanovení Daňového poriadku, t. j. bol by riadnym spôsobom preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane, aj keď niektorý jeho nedostatok žalobca v odvolaní nenamietal, bol by zistil, že rozhodnutie správcu dane o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je vyhotovené v rozpore s ustanovením § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku, pretože vo výroku rozhodnutia absentujú údaje podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku, a to konkrétne obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu. Prax žalovaného pri zistení tohto nedostatku je taká, že tento sám takéto rozhodnutia správcu dane zrušuje. Povinnosť dbať, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, sa v súlade s ustanovením § 3 ods. 10 Daňového poriadku vzťahuje aj na žalovaného.
16. Žalobca poukázal na to, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je postihnuté neodstrániteľnou vadou nezákonnosti, nemá za následok neplynutie lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 61 ods. 5 Daňového poriadku). Lehota na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku podľa jeho názoru uplynula dňa 21.05.2014, pričom protokol z tejto daňovej kontroly č. 104335175/2016 bol daňovému subjektu resp. jeho splnomocnenému zástupcovi doručený až dňa 24.11.2016. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, v ktorom konštatoval, že takýto protokol, t. j. protokol doručený po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nemôže byť použitý ako dôkazný prostriedok, lebo je nezákonne získaný. Týmto právnym názorom Ústavného súdu SR uvedenom vo vyššie citovanom náleze sa permanentne riadi aj Najvyšší súd SR a v tejto oblasti existuje jeho rozsiahla judikatúra. napr. sp. zn. 3Sžf/9/2007, 3Sžf/73/2008, 5Sžf/68/2008, 3Sží/2/2009, 3Sžf/1/2009, 3Sžt/52/2010, 3Sžf/107/2009.2Sžf/35/2010, 7Sžf/38/2013 a pod..
17. V súvislosti s neuplatnením práva žalobcu v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane namietať jeho nezákonnosť titulom absencie údajov podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku vo výroku rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly chcel žalobca poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/69/2011 z 30. apríla 2012, v ktorom Najvyšší súd SR vyslovil názor, že súčasná rozhodovacia prax vychádza dôsledne z ustanovení piatej časti O.s.p. a z čl. 36 ods. 1 a ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorých je zásadne prípustné uplatniť v správnej žalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom odvolacom konaní, keď zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva obmedzenie žalobcu uviesť v žalobe len tie skutočnosti, ktoré uplatňoval v konaní pred správnym orgánom a rozhodujúce je iba to, či rozhodnutím a postupom správneho orgánu bol žalobca ukrátený na svojich právach (§ 250 ods. 2 O.s.p.). Uvedené obmedzenie podľa žalobcu nevyplýva ani z ustanovenia § 250j O.s.p., ktoré pri úvahách, ako má súd o žalobe rozhodnúť, mu nedáva možnosť zobrať do úvahy skutočnosť, že žalobca v priebehu správneho konania prípadne neuviedol všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci. Poukázal tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/68/2012, v zmysle ktorého sa v správnom súdnictve vykonávanom podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku neuplatňuje vo vzťahu k zákonu o správe daní koncentračná zásada, majúca za následok nemožnosť uplatnenia žalobných námietok prv neuvedených v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Koncentračná zásada, predstavujúca výrazné obmedzenie procesných práv účastníka konania, sa uplatní iba v prípade, ak to zákon výslovne pre daný prípad ustanovuje, za prísneho režimu poučenia účastníka či už správnym orgánom alebo súdom. Preto vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou krajského súdu sa zaoberať aj námietkou žalobkyne týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly a dôvodnosti, resp. nedôvodnosti jej prerušenia.
18. Žalobca uviedol, že vo svojom vyjadrení zo dňa 09.12.2016 k protokolu č. 104335175/2016 výslovne zdôraznil, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014, ktoré je postihnuté vyššie uvedenou vadou nezákonnosti, nebolo vyhotovené v súlade so zákonom aj z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovenia § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku. Žalobca vykonal právnu analýzu tohto zákonného ustanovenia týkajúceho sa prerušovania daňového konania (daňovej kontroly) z dôvodu potreby získania informácií spôsobom podľa osobitného predpisu na základe ktorej skonštatoval, že ak správca dane prerušuje daňovú kontrolu z tohto dôvodu, potom ju môže prerušiť najskôr od toho dňa, kedy príslušný orgán žiadosť o MVI zaslal, čo podľa žalobcu znamená, že ani jeho rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vyhotovené v skorší deň. Správca dane totiž nie je žiadnym právnym predpisom oprávnený a ani iným legitímnym spôsobom splnomocnený zasielať žiadosti o MVI a preto zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly nastáva až dňom podania žiadosti o MVI príslušným orgánom. K tejto námietke žalobcu sa správca dane v rozhodnutí napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyjadril, čím jeho rozhodnutie č. 100301853/2017 zo dňa 15.02.2017 neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, a to vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Žalobca vo svojom odvolaní zo dňa 01.04.2017 výslovne poukázal na tento zákonný nedostatok rozhodnutia správcu dane. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia č. 101411368/2017 sa pri vysporiadaní s touto námietkou žalobcu obmedzil na svoje stanovisko, že námietky daňového subjektu týkajúce sa prerušenia daňovej kontroly považuje za neopodstatnené a keďže daňový subjekt nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ani nenavrhol správcovi dane vykonať žiadne iné šetrenia, správca dane dospel k záveru, že nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Toto stanovisko žalovaného považuje žalobca za zavádzajúce.
19. Žalobca chcel tiež zdôrazniť, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní dochádza de facto k odnímaniu časti nadobudnutého vlastníctva, čo je zásahom do jedného zo základných práv a slobôd - práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať (čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 20.3.1952 a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd). Všetky zásahy do tohto práva smerujúce k odňatiu časti nadobudnutého majetku prostredníctvom vyrubenia či určenia daní sa musia vykonať výlučne zákonom alebo na jeho základe, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, pričom medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených ústavou len zákonom a pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel (čl. 13 Ústavy SR). Žalobca následne poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18.09.2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00, na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015, sp. zn. I. ÚS 269/05 zo dňa 20.12.2006, sp. zn. I. ÚS 238/06 zo dňa 16.12.2008.
20. Žalobca uzavrel, že vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu a tiež na skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru jednoznačne preukazujú, že rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101411368/2017 zo dňa 22.06.2017 a jemu predchádzajúce rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100301853/2017 zo dňa 15.02.2017 bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože sa zakladá na nedostatočnom zistení skutkového stavu, nesprávnom právnom posúdení veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mat' za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach, navrhol správnemu súdu, aby v súlade s ustanovením § 107 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku nariadil pojednávanie a aby správny súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101411368/2017 zo dňa 22.06.2017, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 100301853/2017 zo dňa 15.02.2017, vrátil vec na ďalšie konanie Daňovému úradu Košice a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
21. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním doručeným správnemu súdu dňa 27.10.2017, v ktorom zopakoval skutočnosti uvedené v preskúmavanom rozhodnutí. Opätovne zdôraznil, že personálne prepojené subjekty VENAS, a.s., MVR s.r.o. a VENERG, s.r.o. deklarovali dodanie tovarov prostredníctvom splete subjektov, čím vznikla neprehľadnosť a netransparentnosť fakturačného toku v súvislosti s predajom tovaru a fakturovanou cenou. Odvolanie žalobcu podľa žalovaného neobsahovalo žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane pri preverovaní opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane a konštatoval, že deklarované zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Z predloženého spisového materiálu je podľa neho zrejmé, že správca dane získal relevantné dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca konštatoval, že postup správcu dane, keď určil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 279 212,60 eura, bol v súlade s platnými právnymi predpismi.
22. K námietkam, ktoré žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol, sa žalovaný nemohol vyjadriť. Žalobca mal podľa žalovaného možnosť v odvolacom konaní uplatniť všetky svoje námietky - v odvolacom konaní má odvolávajúci sa právo namietať všetky skutočnosti, ktoré sú podľa jeho názoru sporné. Z uvedeného vyplýva, že ostatné skutočnosti, okrem tých, ktoré boli predmetom odvolania, žalobca v čase podania odvolania akceptoval. Žalovaný zdôraznil, že odvolací orgán postupoval v súlade so zákonom, bol povinný preskúmať rozhodnutie správcu dane v rozsahu požadovanom v odvolaní a túto povinnosť si splnil. Žalovaný preskúmal rozhodnutie správcu dane a spisový materiál a zistil, že správca dane zisťoval skutkový stav, ktorý bol v rozhodnutí zaznamenaný a získal relevantné dôkazy, na základe ktorých oprávnene dospel k záverom uvedeným v rozhodnutí. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný konal v rozpore s § 74 ods. 2 Daňového poriadku, pretože nezistil, že rozhodnutie správcu dane o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je vyhotovené v rozpore s ustanovením § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku, pretože vo výroku rozhodnutia absentujú údaje podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku, a to konkrétne obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné údaje číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, preto je predmetné rozhodnutie postihnuté neodstrániteľnou vadou nezákonnosti a nemá za následok neplynutie lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 61 ods. 5 Daňového poriadku), žalovaný uvádza, že uvedená námietka je nad rámec námietok uvedených v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane, nie je preto predmetom žalobou napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný konal v súlade s § 74 ods. 2 Daňového poriadku a odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane preskúmal v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalovaný k uvedenej námietke ďalej uviedol, že správca dane daňovou kontrolou zisťoval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, vykonal rozsiahle dokazovanie a získal počas daňovej kontroly dostatočné množstvo dôkazov nielen od odvolávajúceho sa, ale aj od jeho dodávateľov a odberateľov. Rozsiahlym dokazovaním zistil odberateľsko-dodávateľské reťazce, v ktorých boli zapojené aj zahraničné spoločnosti. Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozsudku 3Sžf/24/2012 je správca dane oprávnený v prípade pochybností (a tie v danom prípade boli opodstatnené) preverovať celý obchodný reťazec. Správca dane preto prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR, sekcie daňovej, odboru boja proti podvodom, požiadal o MVI žiadosťami č. 9801403/5/5497701/2013 zo dňa 11.12.2013, č. 9801403/5/5327852/2013 zo dňa 11.12.2013, č. 9801403/5/425738/2014 zo dňa 10.02.2014, č. 9801403/5/411734/2014 zo dňa 10.02.2014. Správca dane následne podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu od 26.02.2014 do dňa doručenia výsledkov z MVI, rozhodnutím č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 24.02.2014. Z predloženého spisového materiálu je podľa žalovaného zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu JUDr. Jozef Vasilík prevzal predmetné rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly osobne dňa 24.02.2014 a akceptoval ho, o čom podľa neho svedčí skutočnosť, že predmetné rozhodnutie mohol napadnúť počas daňovej kontroly v zmysle § 77 ods. 6 Daňového poriadku, ale neurobil tak.
23. Žalovaný konštatoval, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo právne účinné, preto bola daňová kontrola prerušená odo dňa, ktorý bol uvedený v právoplatnom rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly. Daňová kontrola začala dňa 21.05.2013, prerušená bola v období od 26.02.2014 do 26.09.2016 a ukončená bola dňa 24.11.2016, t. j. v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný zdôraznil, že správca dane v záujme objektívneho vyhodnotenia okolností zdaniteľných obchodov až do doručenia príslušných informácií nemohol pokračovať vo výkone kontroly a kontrolu z týchto dôvodov prerušil. Počas prerušenia kontroly lehoty neplynú, správca dane v súlade s platnými zákonmi nepokračoval v
daňovej kontrole. K porušeniu práv žalobcu prerušením daňovej kontroly nedošlo. K námietke žalobcu o porušení ustanovenia § 3 ods. 9 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane dbá, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom sa odvoláva na rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.04.2017, ktoré je prílohou žaloby, žalovaný uvádza, že uvedené rozhodnutie FR SR sa týka iného daňového subjektu (§ 11 ods. 2 Daňového poriadku). Žalovaný k citovanému rozhodnutiu uviedol, že v tomto prípade FR SR rozhodovalo na podnet správcu dane, ktorý reagoval na námietky daňového subjektu, ktorý túto skutočnosť namietal počas vyrubovacieho konania vo vyjadrení sa k protokolu, preto tvrdenie žalobcu o skutkovo zhodných prípadoch nie je pravdivé, nakoľko žalobca uvedenú formálnu vadu rozhodnutia nenamietal počas daňovej kontroly, vyrubovacieho ani odvolacieho konania a nepodal ani opravný prostriedok, hoci tak urobiť mohol. Žalovaný z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe nie sú opodstatnené. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu.
24. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným správnemu súdu dňa 07.12.2017. Poukázal na to, že vo svojej žalobe zo dňa 14.08.2017 uviedol žalobca dve žalobné námietky. Prvá námietka sa týkala tej skutočnosti, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je vyhotovené v rozpore s ustanovením § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku, pretože vo výroku rozhodnutia absentujú údaje podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku. Nezákonnosť tohto rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly si v odvolacom konaní poverený pracovník žalovaného podľa názoru žalobcu nevšimol čím konal v rozpore s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku, druhá veta, podľa ktorého ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne. Sám žalovaný, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia, uznáva že absencia údajov podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku vo výroku rozhodnutia je tak závažným pochybením správcu dane, že napĺňa znaky opodstatnenia zrušenia takéhoto rozhodnutia. Nezákonným spôsobom vyhotovené rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemá za následok neplynutie lehoty na vykonanie daňovej kontroly a keďže táto bola ukončená doručením protokolu až po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti. Okrem judikatúry uvedenej v žalobe chce žalobca pozornosť súdu, ale najmä žalovaného, sústrediť tiež na novšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 5 Sžtk/3/2016 z 24.08.2017, 5Sžtk/6/2016 z 18.09.2017, 5Sžfk/7/2016 z 18.09.2017, 5Sžtk/12/2016 z 18.09.2017, 5Sžík/14/2016 z 18.09.2017) týkajúcu sa prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Finančné riaditeľstvo SR túto skutočnosť nepopieralo, ale tvrdilo, že nie všetky dôkazy získané počas daňovej kontroly, ktoré boli zahrnuté aj v protokole, sú z dôvodu nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly nezákonné. Z tohto právneho názoru Najvyššieho súdu SR podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že na to, aby mohlo zákonným spôsobom začať vyrubovacie konanie, je potrebné, aby sa zákonným spôsobom začala, vykonala a ukončila daňová kontrola (§§ 44 až 478 Daňového poriadku). V našom konkrétnom prípade sa daňová kontrola nevykonala zákonným spôsobom - nebola ukončená v lehote stanovenej zákonom. Daňová kontrola nevykonaná zákonným spôsobom nemôže mať za následok zákonné rozhodnutie, ktoré má byť jej zavŕšením (zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/13/2014). Keďže protokol z daňovej kontroly nebol doručený zákonným spôsobom, resp. bol doručený kontrolovanému daňovému subjektu až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, nemá za následok účinky predpokladané v § 69 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Nezákonné právne akty nemajú za následok vznik zákonných právnych skutočností (viď vyššie cit. zásada „ius ex iniuria non oritur“). Druhá žalobná námietka sa týkala nevysporiadania sa správcu dane v odôvodnení jeho rozhodnutia č. 100301853/2017 zo dňa 15.02.2017 v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení zo dňa 09.12.2016 k protokolu č. 104335175/2016. V predmetnom vyjadrení žalobca namietal, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 nebolo vyhotovené v súlade so zákonom, pretože bolo vyhotovené v skorší deň, než v aký príslušný orgán podľa osobitného predpisu zaslal žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členského štátu. Tento svoj názor podložil žalobca vykonanou právnou analýzou, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia správca dane žiadnym spôsobom nevysporiadal a ani žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s vyššie uvedeným tvrdením žalobcu, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, nemôže byť vyhotovené v skorší deň, než v aký príslušný orgán podľa osobitného predpisu zaslal žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členského
štátu, čím správca dane vydal svoje rozhodnutie v rozpore s ustanovením § 63 ods. 5 Daňového poriadku
- absencia podstatnej zákonnej náležitosti, a to vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca zastáva názor, že vyjadrenie žalovaného č. 102257716/2017 zo dňa 26.10.2017 žiadnym spôsobom nespochybnilo odôvodnenosť žaloby zo dňa 14.08.2017 vo všetkých v nej uvedených námietkach.
25. K vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným správnemu súdu dňa 17.01.2018. Žalobca zopakoval svoju argumentáciu z predchádzajúceho vyjadrenia a uviedol, že trvá na podanom vyjadrení k žalobe a na záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhuje žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
26. Na pojednávaní konanom dňa 09.07.2020 právny zástupca žalobcu v celom rozsahu zotrval na všetkých dôvodoch uvedených v správnej žalobe zo dňa 14.08.2017 a žiadal, aby jej súd vyhovel. Mal zato, že daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Nezákonnosť dĺžky daňovej kontroly spôsobilo nezákonnosť rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014, ktoré spočívalo v dvoch dôvodoch. Prvým je, že rozhodnutie je vyhotovené v rozpore s § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku, pretože vo výroku rozhodnutia absentujú údaje uvedené v § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku. Ide o podstatné náležitosti, ktorých absencia znamená nezákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly trpí aj ďalšou vadou zákonnosti, a to, že bolo vyhotovené skôr, ako príslušný orgán, t. j. ústredný kontaktný orgán CLO, zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií príslušnému orgánu iného členského štátu. Dodal, že vo vyjadrení k protokolu žalobca podrobil právnej analýze ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ak sa prerušuje daňová kontrola z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, tak je potrebné dodržať podmienky uvedené v tomto osobitnom predpise. V danom prípade, keďže sa jedná o oblasť dane z pridanej hodnoty, je tým osobitným predpisom Nariadenie Rady č. 904/2010, ktorým sa upravujú podmienky medzinárodnej výmeny informácií medzi členskými štátmi Európskej únie. Právnej analýze žalobcu dal za pravdu vo svojej rozhodovacej činnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozsudkoch sp. zn. 5Sžfk/3/2018 zo dňa 21.02.2019 bod 48, sp. zn. 6Sžfk/62/2017 zo dňa 27.02.2019 bod 74, sp. zn. 2Sžfk/54/2018 zo dňa 26.06.2019 bod 46 a sp. zn. 4Sžfk/72/2018 zo dňa 10.09.2019 bod 48 zhodne konštatoval, že pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu a pokračovať dňom doručenia odpovede. V posudzovanom prípade bola daňová kontrola prerušená rozhodnutím vydaným 21.02.2014 odo dňa 26.02.2014, avšak príslušný orgán, ktorým je Finančné riaditeľstvo, Oddelenie Ústredný kontaktný orgán CLO z anglického Central Liaison Office zaslal až 30.04.2014, čiže daňová kontrola bola prerušená dva mesiace skôr, než žiadosť o medzinárodnú výmenu bola expedovaná. Z toho dôvodu považoval rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly za nezákonné a keďže je nezákonné, tak z klasickej rímskej zásady ex iniuria ius non oritur - z bezprávia nevzniká právo, nemôže mať toto rozhodnutie za následok ani neplynutie lehoty na výkon daňovej kontroly.
27. Do pozornosti súdu dával ďalšiu námietku a to, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neuvádza podstatnú náležitosť, ktorú v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku je vysporiadanie sa s námietkami a pripomienkami daňového subjektu. Vo vyjadrení k protokolu žalobca výslovne túto námietku, t. j. že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vydané skôr, ako príslušný orgán nezašle žiadosť príslušnému orgánu iného členského štátu výslovne uviedol, avšak správca dane vo svojom rozhodnutí sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Tou istou vadou, t. j. absenciou podstatnej náležitosti podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku, t. j. vysporiadanie sa s námietkami a pripomienkami daňového subjektu trpí aj rozhodnutie žalovaného. Ani žalovaný sa s touto už odvolacou námietkou vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal. Žalovaný vo svojom rozhodnutí len poukázal na tú skutočnosť, že kontrola bola prerušená a nikto nenamietal, ale nič iné k výslovne uvedenej námietke, t. j. že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vydané skôr, ako príslušný orgán zašle žiadosť o MVI príslušnému orgánu iného členského štátu, nie je ani zmienka. Z týchto dôvodov považoval žalobca daňovú kontrolu za nezákonne vykonanú a zákonnými nemôžu byť ani rozhodnutia vydané v nasledujúcom vyrubovacom konaní. Pokiaľ sa týka tej skutočnosti, ako bol žalobca ukrátený na svojich právach, na svojich subjektívnych právach vzhľadom nato, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií bola zaslaná 30.04. pri prerušení daňovej kontroly s dátumom 22.02.. Uviedol, že je potrebné mať na pamäti, že podľa článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Ústava Slovenskej republiky v tomto svojom článku chráni právo každého daňového subjektu, to je jedno či je to fyzická, či právnická osoba, na zákonný postup finančných orgánov. Vyrubením dane dochádza k zásahu do jedného zo základných práv chránených Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd, a to práva nerušene užívať nadobudnutý majetok. Dané subjektívne právo na zákonný postup má každý jedinec, ktorému sa ukladá daň alebo vyrubuje daň. Ak nepostupuje správny orgán, finančný orgán pri vyrubení dane zákonným spôsobom, potom vstupuje do subjektívnych práv na zákonný postup. Poukazoval na nález Ústavného súdu č. III. ÚS/24/2010, v ktorom ústavný súd povedal, že daňová kontrola predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daňového subjektu. Rovnako doplnil, že nemá vedomosť, aby zo strany správnych orgánov boli vykonávané nejaké úkony v čase od 26.02.2014 až do toho 30.04..
28. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a preskúmavanú právnu vec posúdil a dospel k záveru, že správnej žalobe v preskúmavanej právnej veci nie je možné vyhovieť, preto žalobu zamietol v zmysle § 190 SSP.
29. Podľa ust. § 5 ods. 4 SSP správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade zo základnými princípmi tohto zákona.
30. Podľa ust. § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
31. Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
32. Podľa ust. § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
33. Podľa ust. § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
34. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
35. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
36. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
37. Podľa ust. § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
38. Podľa ust. § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, v zmysle ktorého ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku).
39. Podľa ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Daňového poriadku. Daňová kontrola začína podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole.
40. Podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.
41. Podľa ust. § 61 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku je konanie prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania.
42. Podľa ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
43. Podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
44. Podľa ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
45. Podľa ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
46. Podľa ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
47. Z obsahu spisovej dokumentácie žalovaného predloženej súdu vyplýva, že Daňový úrad Košice, ako správca dane (ďalej len „správca dane“), vykonanou daňovou kontrolou u žalobcu preveroval splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Správca dane na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia získaných dôkazov dospel k záveru a rozhodol tak, že nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane, ktoré si uplatnil v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľov PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. a VENERG s.r.o. v celkovej sume 279.212,60 eur z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49
ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane následne určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013 v sume 279.212,60 eur.
48. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne právnym. Táto zásada nielen umožňuje, ale aj prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, keď tieto sa reálne neuskutočnili, nenaplnili a zastierajú úkony, ktoré sa uskutočnili. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že tovary a služby, ktoré sú na faktúre deklarované, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie dane stanovené a najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
49. Z ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH vyplýva základná podmienka, za akej si môže daňový subjekt odpočítať daň z pridanej hodnoty, a to, aby išlo o tovar alebo službu, ktorú mu naozaj dodal konkrétny platiteľ dane z pridanej hodnoty. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Daňový subjekt, teda v danom prípade žalobca, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou na faktúre.
50. Dostatočným dôvodom na to, že platiteľ vedieť mal alebo vedieť mohol, že celá daň alebo časť dane z tovaru alebo služby nebude zaplatená, je skutočnosť, že a) protihodnota za plnenie uvedená na faktúre je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, b) uskutočnil zdaniteľný obchod s platiteľom počas obdobia, v ktorom bol tento platiteľ zverejnený v zozname podľa odseku 15, c) v čase vzniku daňovej povinnosti bol jeho štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu alebo spoločníkom štatutárny orgán, člen štatutárneho orgánu alebo spoločník platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu.
51. Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Podľa názoru súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje. Tieto sa dostatočným spôsobom vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré boli žalobcom v priebehu správneho konania vznesené a ich závery vyplývajúce z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí sú logické, korešpondujúce s dôkazmi vykonanými v priebehu správneho konania.
52. Úlohou súdu v danom prípade bolo posúdiť, či daňové orgány pri rozhodovaní vo veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu pri vyslovení právneho záveru, že nárok na odpočet dane bol žalobcom uplatnený v rozpore so zákonnými podmienkami § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH.
53. Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi zákonnými právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 3 Daňového poriadku. Ustanovenie § 49 zákona o DPH formuluje základné všeobecné podmienky nároku platiteľa na odpočet dane. Princíp vzniku nároku na odpočet DPH spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri takých prijatých plneniach, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný iba vtedy, ak obsahuje predpísané náležitosti, je
vydaný platiteľom DPH, t. j. konkrétnou fyzickou alebo právnickou osobou, ktorá spĺňa atribúty platiteľa DPH a údaje v ňom odrážajú skutočnosť. Takýto daňový doklad deklaruje, že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi DPH. V danom prípade nebolo preukázané, že by obchodné transakcie medzi žalobcom a spoločnosťami PRVÁ DISTRIBUČNÁ SK, s.r.o. a VENERG s.r.o. v celkovej sume 279.212,60 eur, boli uskutočnené spôsobom, deklarovaným predloženými faktúrami, preto nebolo možné tento nadmerný odpočet uznať. Splnenie podmienok pre nadmerný odpočet DPH bolo správcom dane vykonaným dokazovaním tak, ako to vyplýva z už vyššie uvedeného, jednoznačne spochybnené a žalobca nepredložil dostatok dôkazov, ktoré by závery správcu dane v tomto smere vyvrátili.
54. Napokon samotný žalobca správnosť zistení v rámci daňového konania ani v žiadnom smere nespochybnil. Namietal len nezákonnosť daňovej kontroly a to z dôvodu, že táto presiahla zákonom stanovenú lehotu na jej ukončenie. Svoje žalobné dôvody v zásade obmedzil na dve skutočnosti, ktoré namietal. Žalobca v prvom rade namietal, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je vyhotovené v rozpore s ustanovením § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku, pretože vo výroku rozhodnutia absentujú údaje podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku, pričom nezákonným spôsobom vyhotovené rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemá za následok neplynutie lehoty na vykonanie daňovej kontroly a keďže táto bola ukončená doručením protokolu až po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti. Druhá žalobná námietka sa týkala nevysporiadania sa správcu dane v odôvodnení jeho rozhodnutia č. 100301853/2017 zo dňa 15.02.2017 v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku s námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení zo dňa 09.12.2016 k protokolu č. 104335175/2016.
55. Pokiaľ ide o prvú námietku smerujúcu proti rozhodnutia správcu dane o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 a síce z dôvodu, že uvedené rozhodnutie neobsahuje jednu z podstatných náležitostí, k uvedenému správny súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly sa nachádza v administratívnom spise žalovaného na čl. 25, pričom rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 24.02.2014. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu žalobca nevyužil možnosť podania mimoriadneho opravného prostriedku (odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nie je v zmysle ust. § 61 ods. 3 Daňového poriadku prípustné), uvedený nedostatok žalobca nenamietal ani v rámci vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly, ani v rámci odvolania proti rozhodnutiu správcu dane. Uvedená skutočnosť nebola namietaná žalobcom v rámci správneho konania či už pred správcom dane ani pred žalovaným v rámci odvolacieho konania.
56. Žalobca vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole č. 104335175/2016 zo dňa 21.11.2016 z daňovej kontroly, resp. vo svojom odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu správcu dane ako správneho orgánu prvého stupňa, ale aj v správnej žalobe, konštatoval, že rozhodnutie správcu dane o prerušení daňového konania nebolo vyhotovené v súlade so zákonom a nemá za následok prerušenie plynutia lehôt v zmysle § 61 ods. 5 Daňového poriadku a preto protokol o daňovej kontrole žalobcu treba považovať za nezákonne získaný dôkaz. Namietal predovšetkým tú skutočnosť, že nezačalo žiadne konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, ktorú je potrebné získať spôsobom podľa osobitného predpisu. Zároveň bol toho názoru, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vyhotovené skôr ako príslušný orgán zaslal žiadosť o MVI a zároveň sa správca dane s touto jeho námietkou vôbec nevysporiadal.
57. Pokiaľ teda žalobca namietal, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, sa v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s námietkami a pripomienkami žalobcu a nedali mu odpoveď na ním vznesené námietky, či už vo vyjadrení v protokole, resp. žalovaný vo svojom rozhodnutí sa nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. V súvislosti s touto námietkou najmä zdôraznil, že sa nevysporiadali s námietkou, t. j. že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vydané skôr, ako príslušný orgán nezašle žiadosť príslušnému orgánu iného členského štátu. Žalovaný vo svojom rozhodnutí zo dňa 22.06.2017 na strane 14 uviedol: „K tvrdeniu daňového subjektu, že prerušiť daňovú kontrolu možno najskôr od toho dňa, kedy príslušný orgán požiada o MVI, Finančné riaditeľstvo uvádza, že Daňový poriadok nestanovuje deň, kedy je správca dane povinný prerušiť daňovú kontrolu a rovnako nestanovuje lehotu, v ktorej musí prerušiť daňovú kontrolu. Podľa ustanovenia § 61 ods. 3 Daňového poriadku je rozhodujúci dátum, ktorý je uvedený v rozhodnutí o prerušení. Konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí a tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená dňom uvedeným
v rozhodnutí o prerušení daňovej kontroly 26.02.2014, rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo odoslané dňa 25.02.2014 a dňa 27.02.2014 bolo rozhodnutie doručené daňovému subjektu. Prvostupňový správny orgán sa síce nevysporiadal s danou námietkou, aj keď bola vznesená vo vyjadrení k protokolu zo dňa 09.12.2016, avšak žalovaný sa s danou námietkou zaoberal a náležite ju odôvodnil v zmysle príslušných ustanovení Daňového poriadku. Na daňové konanie treba nazerať ako na jeden celok, ktorý zahŕňa jednak konanie pred správcom dane, ako aj odvolacie konanie pred žalovaným - Finančným riaditeľstvom SR. Správny súd preto vyhodnotil uvedenú námietku žalobcu ako účelovú a nespôsobilú pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.
58. Za neopodstatnenú považoval súd námietku žalobcu týkajúcu sa prípadnej nezákonnosti rozhodnutia správcu dane o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014. Ako vyplýva z uvedeného rozhodnutia, daňová kontrola bola v tomto prípade prerušená z dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, konkrétne z dôvodu, že správca dane požiadal o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“), a to žiadosťami v tomto rozhodnutí uvedenými. Z administratívneho spisu žalovaného (čl. 16 a 17) ďalej vyplýva, že žalovaný správca dane zasielal prostredníctvom žalovaného dňa 11.12.2013 žiadosť o MVI do zahraničia. Uvedené žiadosti o MVI boli aj podľa názoru správneho súdu dôležité pre posúdenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a boli teda nevyhnutným úkonom vykonaným v rámci dokazovania v súlade s ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Správny súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie správcu dane o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je neplatným právnym úkonom. Správny súd má za to, že správca dane v tomto prípade uviedol dôvod v zmysle § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku a tento následne v rámci výrokovej časti aj odôvodnil. Podľa názoru správneho súdu je žiadosť o MVI do zahraničia v rámci výkonu dokazovania správcu dane takým úkonom, v dôsledku ktorého bolo iniciované konanie v rámci medzinárodnej pomoci pri správe daní (prostredníctvom žalovaného ako oprávneného správneho orgánu) vyplývajúce z osobitného zákona (442/2012 Z.z.), výsledkom ktorého boli skutočnosti oznámené príslušnými správnymi orgánmi dožadovaného štátu. Zároveň nie je pravdou, že by sa žalovaný s týmito námietkami v preskúmavanom rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Na uvedené námietky žalovaný reagoval či už v preskúmavanom rozhodnutí na str. 14 (čl. 12 súdneho spisu), ale aj v priebehu konania pred správnym súdom vo svojich vyjadreniach.
59. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalobcu, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly nemôže byť vyhotovené skôr ako je zaslaná žiadosť o MVI príslušným orgánom (teda podľa žalobcu nie správcom dane, ale žalovaným), v uvedenom sa správny súd stotožňuje s názorom žalovaného, že uvedené konštatovanie nemá oporu v žiadnom ustanovení právneho predpisu. V zmysle ust. § 61 ods. 3 Daňového poriadku je konanie prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Citované ustanovenie Daňového poriadku hovorí len o tom, že rozhodnutie o prerušení konania nemôže stanoviť skorší začiatok lehoty prerušenia konania ako je deň jeho doručenia. V rozhodnutí správcu dane o prerušení daňovej kontroly č. 9801403/5/700575/2014 zo dňa 21.02.2014 je stanovený ako deň, od ktorého sa daňová kontrola prerušuje, deň 26.02.2014, pričom toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 24.02.2014. Daňový poriadok, ako ani iný právny predpis, nestanovuje žalovanému, ani správcovi dane lehotu, do ktorej musí byť zaslaná žiadosť o právnu pomoc do cudziny. Z uvedeného dôvodu správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú.
60. Žalobca v súvislosti s touto námietkou rovnako v správnej žalobe, ako aj na pojednávaní, poukazoval na viaceré rozhodnutia kasačného súdu (sp. zn. 5Sžfk/3/2018 zo dňa 21.02.2019 bod 48, sp. zn. 6Sžfk/62/2017 zo dňa 27.02.2019 bod 74, sp. zn. 2Sžfk/54/2018 zo dňa 26.06.2019 bod 46 a sp. zn. 4Sžfk/72/2018 zo dňa 10.09.2019 bod 48) z ktorých vyvodzoval, že pri procese MVI by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácií príslušnému orgánu cudzieho štátu a pokračovať dňom doručenia odpovede. Ohľadne daného postupu, ktorý by mal správca dane podľa žalobcu dodržať, správny súd uvádza, že už samotná gramatická konštelácia tohto konštatovania naznačuje, pri využití podmieňovacieho spôsobu, že BY tak správca dane MAL urobiť. Dané konštatovanie však nevyplýva v prípade preskúmavanej veci ani z Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (prepracované znenie), ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 442/2012 Z.z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ktorým sa do právneho poriadku SR implementovala
Smernica Rady č. 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS a ani zo žiadneho ustanovenia samotnej Smernice (č.2011/16/EÚ). Správny súd poukazuje na dôvody už uvedené v bode 59 rozsudku a na to, že postup v prípade prerušenia konania jasne a zrozumiteľne upravuje Daňový poriadok vo svojom ustanovení § 61 ods. 3, ktorý postup bol zo strany správcu dane pri prerušení daňovej kontroly dodržaný. Preto námietka žalobcu ani v tomto smere neobstojí.
61. Aj z vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že maximálna zákonná lehota na skončenie daňovej kontroly v zmysle ust. § 46 ods. 10 Daňového poriadku prekročená nebola, nakoľko daňová kontrola bola začatá dňa 21.05.2013, v dôsledku jej prerušenia potom lehota spočívala v období od 26.02.2014 do 26.09.2016 a ukončená bola dňa 24.11.2016, teda v trvaní cca 9 mesiacov.
62. Ak teda správny súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, žeby k predmetnému zdaniteľnému plneniu deklarovanému predloženou faktúrou, na základe ktorej si uplatnil nárok na nadmerný odpočet DPH za uvedené zdaňovacie obdobie v skutočnosti došlo, takýto záver plne právne korešponduje s ustálenou judikatúrou NS SR k problematike dane z pridanej lehoty. Napríklad v rozsudku č.k. 4Sžf/4/2011 z 15.03.2011 Najvyšší súd SR okrem iného konštatoval: „Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke sa dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.“
63. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na právne závery obsiahnuté v uznesení ÚS SR sp.zn. II.ÚS 784/2015-9 z 2.12.2015 týkajúce sa rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane. Ak Ústavný súd SR konštatoval, že „predloženie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo o sebe porušením základného práva daňového subjektu na právnu ochranu“, z takéhoto konštatovania ÚS SR a zo stabilnej judikatúry NS SR k otázke rozloženia dôkazného bremena vo veciach daní možno jednoznačne vyvodiť nepriechodnosť nárokov na odpočítanie DPH za dôkaznej situácie zistenej v predmetnej veci. Vo výraznom dôkaznom nepomere v neprospech žalobcu sú totiž logické a presvedčivé zistenia správcu dane na jednej strane a tvrdenia neodrážajúce skutočnosť produkovanú žalobcom a jeho obchodným partnerom na strane druhej predstavujúce jednoznačné neunesenie dôkazného bremena. V tejto súvislosti súd ďalej poukazuje napríklad aj na obsah rozsudku NS SR č.k. 1Sžf/61/2016 z 12.12.2017 (rekonštrukcia stavby - neunesenie dôkazného bremena daňového subjektu).
64. Procesnoprávny rámec dokazovania daný v minulosti zákonom č. 511/1992 Zb. a v súčasnej dobe účinným zákonom č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) rozlišujú pritom dve dôkazné línie vzťahujúce sa na dokazovanie vo veciach správy daní. Prvou z nich je dôkazná povinnosť daňového subjektu preukázať vlastné tvrdenia obsiahnuté v listinách predložených správcom dane (pri spochybnení deklarovaných obchodov správcom dane) a druhou je oprávnenie správcu dane vykonať dokazovanie v ním zvolenom rozsahu za účelom zistenia skutkového stavu veci a skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie (§ 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku). Aj správca dane je pritom povinný vlastné tvrdenia v prípade, že ich v rozhodnutí formuluje, popri vznesených pochybnostiach preukázať a nemá procesnoprávne oprávnenie požadovať od daňového subjektu preukázanie opaku.
65. Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku č.k. 1Sžf/61/2016 z 12.12.2017 konštatoval nasledovné: „Neuniesť dôkazné bremeno v procese uplatňovania práva na odpočítanie dane vrátane daňovej kontroly znamená to, že daňový subjekt v zákonom stanovených časových intervaloch (napr. počas daňovej kontroly do jej ukončenia prerokovaním protokolu v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku) neeliminuje pochybnosti správcu dane týkajúce sa zistených skutočností o tvrdeniach daňového subjektu. Zákonným dôsledkom nie je nahradenie tejto procesnej pasivity dôkaznou aktivitou správcu dane (viď. § 24 ods. 2 a 3 v spojení s § 3 ods. 1 Daňového poriadku), ale naopak nepreukázanie splnenia základných vecných a formálnych požiadaviek (právnych skutočností), ktoré sú pre uplatnenie
práva na odpočítanie dane najmä požadované v ustanoveniach § 49 ods. 1 a 2, ako aj § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z..“
66. K predmetu administratívneho a súdneho preskúmavacieho konania v predmetnej veci so zameraním sa na otázku dôkazného bremena daňového subjektu a možnosti rozloženia dôkaznej povinnosti medzi daňový subjekt a správcu dane, správny súd zároveň poukazuje popri hore uvedených dôvodoch vyplývajúcich okrem iného aj z rozsudku NS SR č.k. 1Sžf/61/2016 na rozsiahlu a nemennú judikatúru NS SR riešiacu otázku rozloženia dôkazného bremena. Najvyšší súd SR pritom permanentne kontinuitu svojej judikatúry v naznačenom smere potvrdzuje, ako tomu bolo napr. v rozsudku NS SR č.k. 1Sžf/81/2015 z 01.12.2016, v ktorom Najvyšší súd SR poukázal na podstatné časti odôvodnenia rozsudkov NS SR č.k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011 a č.k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011. V rozsudku č. k. 1Sžf/81/2015 z 01.12.2016 Najvyšší súd SR zaujal stanovisko aj k námietke poukazujúcej na rozpor postupu správneho súdu s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (rozhodnutie C-80/11 Mahagében, rest. C-142/11 Dávid), v súvislosti s ktorými NS SR uviedol, že obidve rozhodnutia vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné, ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Nie je tak tomu v prípade, ak neboli splnené vecné podmienky, t.j. ak žalobca nepreukázal uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov.
67. Správny súd dáva do pozornosti aj judikát Najvyššieho súdu SR č. R 122/2003, v zmysle ktorého sa rozhodnutie správneho orgánu nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia a nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Správny súd má zato, že procesné vady, ktoré sa vyskytli v priebehu správneho konania pred žalovaným, resp. pred správcom dane, nie sú takého charakteru, že ak by aj súd vyhovel správnej žalobe, nemohlo by to privodiť pre žalobcu vecne iné, ani výhodnejšie rozhodnutie. Totožný záver zaujal Najvyšší súd SR aj v ďalších svojich rozhodnutiach, napríklad R 43/2017, sp. zn. 7 Sžo 7/2016 zo dňa 26.1.2017, sp. zn. 6 Sžo 15/2008 zo dňa 6.8.2008, sp. zn. 5 Sž 16/2012 zo dňa 29.10.2012 a jeho závery akceptoval aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 342/2013 zo dňa 29.5.2013. Daný záver kasačného súdu sa premietol do Správneho súdneho poriadku, konkrétne jeho ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g), v zmysle ktorého správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Preto ani v zmysle platnej právnej úpravy správny súd nepristúpil k zrušeniu preskúmavaných rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia, nakoľko žalobcom uvádzané procesné pochybenia nie sú takého charakteru, aby mali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
68. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci správny súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 190 SSP.
69. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.
70. Správny súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí uviesť ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.