Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-117-2019.pdf
PDF · 187.23 KB
No categories available
15Co/117/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: W.. C. D. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom G., X. č. 8, zastúpený spoločnosťou Hudzík & Partners s.r.o., IČO: 47 251 654, Poprad, Mnoheľova č. 830/15, za ktorú koná JUDr. Ján Hudzík, proti žalovanému: Slovenská republika-Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, IČO: 00 166 481, Bratislava, Štúrova č. 2, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 30. novembra 2018, č.k. 9 C 100/2013-334, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 30. novembra 2018, č.k. 9 C 100/2013-334, vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi škodu v sume 950,84 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku III., ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.000,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku V., ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 30.11.2018, č.k. 9 C 100/2013-334 (v poradí druhom), I. konanie v časti o zaplatenie sumy 256,20 € zastavil; II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi škodu v sume 950,84 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.000,- € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; IV. vo zvyšku žalobu zamietol; V. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 11.1.2013, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady škody v sume 1.889,68 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- €. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 s použitím § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, zastavil trestné stíhanie proti nemu ako obvinenému z pokračovacieho trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva v časti štádiu pokusu, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735, podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietol sťažnosť Okresného prokurátora Bratislava III. proti uvedenému uzneseniu, pričom v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že všetky dôkazy zabezpečené v štádiu prípravného konania, ako aj dôkazy zabezpečené súdom pred rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, dostatočným spôsobom vyvodzujú záver, že rozhodnutie Okresného súdu, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie je v súlade so zákonom. Žalobca ďalej uviedol, že sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú poškodenému nezákonným rozhodnutím, a to existencia nezákonného rozhodnutia-rozhodnutie vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, keď trestné stíhanie bolo zastavené právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Poprad zo dňa 4.11.2011, č.k.
5 T 120/2011-1704, v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735, pričom právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné stíhanie voči poškodenému skončilo, zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, čím je preukázaná nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia; vznik škody, ktorá mu ako poškodenému vznikla vo výške 1.889,68 € a vznikla mu aj nemajetková ujma vo výške 50.000,- €; príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, nakoľko ak by vyšetrovateľ postupoval v súlade so zákonom, nebolo by začaté trestné stíhanie, ani vznesené obvinenie voči nemu. Za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. S odkazom na § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. b/ a § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. dodal, že mu nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia bola spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá štát. Nezákonnosť rozhodnutia spočíva v tom, že poškodený trestný čin nespáchal, nebol splnený ani predpoklad o spáchaní trestného činu ním a uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia preto nemalo byť vydané, t.j. bolo vydané v rozpore so zákonom (§ 199 ods. 1, § 206 ods. 1 Trestného poriadku). Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bolo žalovanému zaslané dňa 30.8.2012 a v odpovedi, ktorá mu bola doručená dňa 16.11.2012 podľa žalovaného absentuje existencia nezákonného rozhodnutia v príčinnej súvislosti, s ktorým mala byť žiadateľovi spôsobená škoda, zákon č. 514/2003 Z.z. striktne vymedzuje, za akých podmienok štát zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; žiadne z rozhodnutí povereného príslušníka Policajného zboru v danom prípade nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Domnieva sa, že odpoveď žalovaného je ústavne nekonformná a v rozpore s princípom materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť zodpovednosť za konanie svojich orgánov. Náhrada škody predstavuje trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie podľa priloženého vyčíslenia, spolu odmena za právne služby, vrátane režijného paušálu, cestovných výdavkov a náhrady za stratu času. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k nepriaznivým reakciám v jeho rodinnom, pracovnom, verejnom prostredí ako poškodeného, keď opakovane bolo poukazované na to, že spolu s p. T. sú trestne stíhaní a on bol vykreslený ako páchateľ trestného činu, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie. 2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil všetky skutočnosti uvedené v žalobe a dodal, že od roku 2003 bol podpredsedom SBD, zastupoval SBD na schôdzach vlastníkov a bol zástupcom Združenia vlastníkov bytov (asi 65 rodín) v bytovom dome v G., na X. č. 8, kde aj býva. Na stretnutiach s vlastníkmi bytov sa mu opakovane stávalo, že sa ľudia na predmetné trestné stíhanie dotazovali, pýtali sa v akom je štádiu, pociťoval od vlastníkov v tomto smere isté výhrady. Jeho zamestnávateľom je od roku 1984 Výskumný ústav chemických vlákien v Svite a aj na pracovisku sa stretával s výhradami spolupracovníkov i vedenia, keď ako zástupca zamestnancov prednášal nejaké návrhy smerom k vedeniu, jeden z členov vedenia (ekonomický námestník) ho odbil so slovami „čo chcem, ak som trestne stíhaný“; za jeho nadriadeným (riaditeľ ústavu p. P. E.) boli nejakí páni, ktorí ho informovali o trestnom stíhaní a zisťovali, či on o tom vie. Podobné udalosti mu mohli privodiť pozdržanie alebo až zabrzdenie kariérneho postupu. V roku 2009 pôsobil ako zástupca na mieste vedúceho odboru konštrukcie, ale nestal sa oficiálnym vedúcim tohto odboru, v tejto súvislosti predpokladá, že to mohlo mať súvis s trestným stíhaním. V roku 2010 sa stal vedúcim odboru vývoja, pôsobí tam doteraz. Mal nepríjemnosti spojené s vyšetrovaním, musel priamo riaditeľovi ako svojmu priamemu nadriadenému oznamovať a pýtať si od neho voľno na presne stanovené časy výsluchov u vyšetrovateľa, riaditeľ mu za týmto účelom voľno vždy poskytol. Svojou odbornosťou a prístupom k práci musel podať zvýšený výkon, aby vedenie presvedčil, že i napriek existencií okolností mimo práce, ktoré mu mohli jeho povesť a dôveryhodnosť zhoršiť, je schopný. K vplyvu trestného stíhania na jeho rodinu uviedol, že rodinu to nepoznačilo do tej miery, že by mal problémy v manželstve s manželkou a deti, ktoré o tom určite vedeli, pretože žijú s nimi v spoločnej domácnosti, zrejme si to nechávali pre seba; nepociťoval zníženie autority ako otca voči deťom, jeho 32. ročná dcéra dokonca v bytovom družstve istý čas pracovala. Svedok T. T. uviedol, že je predsedom OSBD Poprad a spolu so žalobcom pôsobil vo funkcii predsedu predstavenstva od 16.6.2003, ich činnosť ako činnosť štatutárov spadá do dvoch rovín, vystupujú na schôdzach vlastníkov bytových domov ako predstavitelia štatutárneho orgánu OSBD a aj na zhromaždení delegátov, pretože boli obaja ako zástupcovia družstva takmer vždy hlavnými aktérmi schôdzí s vlastníkmi bytov, často museli riešiť otázky týkajúce sa prebiehajúceho trestného stíhania, vysvetľovať a dokladovať skutočnosti, že nespreneverili
žiadne peniaze, ani nevykonávali žiadnu nekalú činnosť, okrem toho bolo nepríjemné, že už na začiatku vyšetrovania niekedy okolo roku 2005 začali kolovať po bytových domoch v správe družstva rôzne pamflety, ktoré reagovali vždy na nejakú skutočnosť vyplývajúcu z trestného konania, periodicky sa s tým stretával tak, že boli vydané každý mesiac-dva, potom bol pol roka pokoj a znovu v súvislosti s nejakou novou skutočnosťou (napr. že boli prevedené peniaze, ktoré OSBD dalo na termínované účty v banke, na svoj účet a boli spolu so žalobcom na Kanárskych ostrovoch, potom v inej súvislosti, že sa to rieši v Bratislave a budú za to odsúdení a pod.), rovnako vysvetľovali skutočnosti týkajúce sa trestného konania aj na zhromaždení delegátov, ktorí sa ich na to pýtali, sú im známi aj iniciátori týchto aktivít. Tieto skutočnosti mali vplyv takisto na odchod bytových domov zo správy družstva, keď v roku 2005 bolo v správe družstva 240 bytových domov, od roku 2005 do roku 2009 ich zostalo iba asi 170 a od 1.10.2012 sa kvôli tomu muselo pristúpiť k oddeleniu správy a majetku, správu vykonáva dcérska spoločnosť OSBD. Aktivity a činnosť iniciátorov tohto trestného stíhania i napriek uzavretiu veci súdom stále pokračujú, už si robia so žalobcom žarty, že snáď neexistuje oblasť v správe bytov, v rámci ktorej by „nerobili podvody.“ Doplnil, že príčinou toho, že ich začala skupina ľudí obviňovať bolo, že v roku 2005 podali na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky ako predstavenstvo sťažnosť ohľadne neoprávneného použitia finančných prostriedkov vlastníkov bytov vo výške cca 15.000.000,- Sk, na čo dostali odpoveď, že síce finančné prostriedky neboli použité v súlade so zákonom, ale nie každé porušenie zákona je trestným činom, že škodu neutrpelo družstvo, ale vlastníci a tí aj žalovali zaplatenie cca 30.000,- €, ktoré sa museli zaplatiť z prostriedkov družstva. Týmto sa začala genéza prípadu, začalo sa ohováranie, zasielanie listov a „pamfletov“ zo strany vlastníkov. V období roku 2005 malo OSBD v správe cca 8.000 bytov a vplyvom týchto skutočností cca 3.000 bytov odišlo, čím utrpela finančná stránka družstva. Odmena členov orgánov družstva bola dohodnutá na základe smernice ako percento z platu riaditeľa, ktorý mal nárok na nárast v prípade dostatku finančných prostriedkov v družstve, ale že cca 3.000 bytov odišlo, plat riaditeľa sa nenavyšoval a nebola ani možnosť nárastu odmeny členov jeho orgánov. Podľa jeho názoru príčinou súčasného stavu bolo, že okresný prokurátor dal pokyn vyšetrovateľovi, aby vzniesol obvinenie voči nemu a žalobcovi. Vyprosuje si, aby ako štatutár znášal takéto obviňovanie a osočovanie, ak by pochybil profesne, bolo by to na mieste, to že neukradol alebo nespreneveril peniaze, sa dokazuje ťažko, čo je podľa neho základom nároku na nemajetkovú ujmu. Od zastavenia trestného stíhania, od roku 2012 až dodnes, na všetkých schôdzach vlastníkov, musia so žalobcom vysvetľovať, že súd uznal, že neporušili zákon. Ide o štvavú kampaň istej skupiny osôb, ktorí opakovane dodnes uvádzajú, že podplatili súdy. Podanie trestného oznámenia pre spreneveru sa otočilo proti nim, boli obviňovaní, že ich spreneverili. Pôvodne bola možnosť uhrádzať prostriedky rôznymi formami vrátane úhrady do pokladne, ktorú od 1.9.2005 zrušili, aby zabránili skupine okolo p. K. a p. D. dostať sa k finančným prostriedkom, ktoré uhradili vlastníci ako zálohy a ktoré potom vyberali. K peniazom mali prístup na základe toho, že zhromaždenie delegátov umožnilo, že v období od 28.4.2005 do 28.8.2005 boli zapísaní v obchodnom registri Okresného súdu Prešov ako členovia predstavenstva družstva a dňa 24.5.2005 sa násilne dostali do budovy družstva, kde boli cca rok, potom ju na základe rozhodnutia museli opustiť. Za ten jeden rok neodviedli 15.000.000,- Sk na účet vlastníkov, po roku 2005 a vykonanej inventarizácií klesla táto suma na 9.000.000,- Sk, tú žaluje družstvo od troch osôb-C., J., a T.. O trestnom stíhaní sa členovia predstavenstva dozvedeli tak, že p. K. a jeho ľudia rozvešali letáky po domoch, na dverách, v ktorých je uvedené, že je na nich podané trestné oznámenie. Za neoprávnené použitie finančných prostriedkov 15.000.000,- Sk bolo na nich podané trestné oznámenie, je vedené trestné stíhanie s tým, že chýbajúce peniaze mali oni nejako neoprávnene použiť, civilné konanie stále prebieha. Z výsluchu svedkyne C. E., ktorá do 30.9.2012 pôsobila vo funkcii ekonomickej námestníčky OSBD zistil, že si na udalosti rokov 2005-2006 spomína živo, pretože ich so žalobcom prežívala. Na jeseň roku 2005 vznikli v predstavenstve OSBD Poprad súdne spory ohľadne právoplatného zápisu štatutárneho orgánu, kde medzi sebou „bojovali“ dve skupiny predstavenstva, vzájomne sa osočovali a bolo to celkovo nepríjemne. Zapísanými v zmysle zástupcov štatutárneho orgánu boli ako predseda p. T. a ako podpredseda žalobca. Už v letnom období sa ako zástupcovia družstva stretávali s vlastníkmi bytov kvôli dodávkam tepla a na týchto stretnutiach vlastníci bytov disponovali uznesením o vznesení obvinenia voči p. T. a žalobcovi, čo bolo veľmi nepríjemné, pretože ich osočovali, oplzlo im nadávali a výsledkom bol veľký odliv bytových domov spod správy OSBD k iným správcom, prípadne do inej formy správy, najmä v priebehu rokov 2005 až 2008, ale aj v súčasnosti sa osočujúci pamflet ešte objaví. Aj v čase pojednávania, na ktorom bola vypočutá (dňa 9.7.2015), boli po bytových domoch, nielen tých ktoré OSBD spravovalo, polepené anonymné papiere s opisom podvodov, ktorých sa mala dopustiť skupina okolo p. T. a žalobcu, pretože tieto dve mená si ľudia pamätali a títo páni boli zástupcami samosprávy bytov už predtým. Po zmene zákona bolo povinnosťou bytového družstva zakladať jednotlivým bytovým domom účty, kde mali byť odvádzané ich platby do
fondov, čo bolo realizované. V reakcii na to boli znovu žalobca a p. T. označovaní ako podvodníci s tým, že peniaze z bytového družstva odchádzajú na nejaké súkromné účty, čo museli ľuďom vysvetľovať. Všetky udalosti okolo trestného stíhania zasiahli do pracovného a osobného života žalobcu, spomínal jej aj to, že do práce za jeho nadriadeným prišli dvaja páni, ktorí ho osočovali ako podvodníka. Funkcia člena štatutárneho orgánu je platená, je to napr. suma asi len 500,- € štvrťročne v tomto období, v roku 2005 to bolo podobné. Svedok E. G. uviedol, že sú so žalobcom dobrí kolegovia, mimo práce sa nestretávajú, on pracuje ako technický riaditeľ Tatranského správcovského domu, so žalobcom prišiel do kontaktu ako člen predstavenstva OSBD Poprad, stále je členom predstavenstva. Je pravdou, že predmetným trestným konaním voči žalobcovi bola veľmi sťažená komunikácia predstavenstva družstva navonok voči spravovaniu bytovým domom, veľa povinností musel riešiť namiesto žalobcu, ktorý bol nepriechodnou osobou vo vzťahu k vlastníkom bytov. Na otázku, či vyzval žalobcu na zváženie odstúpenia z funkcie za účelom zjednodušenia komunikácie s vlastníkmi spravovaných bytov odpovedal, že naopak, žalobcovi dôveroval a nemal na to dôvod, pretože vedel, že trestné stíhanie voči žalobcovi je založené na absurdných obvineniach. Na schôdzach s vlastníkmi bytov sa stávalo, že musel vysvetľovať vlastníkom, že nie je dôvod na nedôveru a realita nezodpovedá ich informáciám o dôvodoch trestného konania voči žalobcovi, často sa stávalo, že disponovali trestným oznámením, ktoré bolo medzi nimi distribuované. Po bytových domoch boli vyvešané aj letáky, ktoré obsahovali informáciu o trestnom stíhaní žalobcu, boli anonymné, niektoré písané rukou. Letáky boli vyvesené po celom sídlisku plošne v období rokov 2007 až 2009. V jednom z letákov bolo, že žalobca ukradol z bytového družstva vysokú sumu peňazí, za ktorú odletel na Bahami. Z výsluchu svedkyne I. T. zistil, že je predsedníčkou volebnej komisie, čo je volebný orgán OSBD Poprad od roku 2008, žalobcu pozná výlučne pracovne. Od 19.6.2003, kedy nastali zmeny v predstavenstve, sa v kontrolnej komisii družstva pravidelne až doteraz vyskytujú ústne a písomné námietky voči osobe žalobcu týkajúce sa osočovania a ponižovania jeho osoby v súvislosti s výkonom práce pre OSBD, vždy napríklad pred alebo po voľbách. Ako príklad priniesla leták (č.l. 101 spisu) z marca 2013, ktorý bol doručený kontrolnej komisii a letáky s rovnakým obsahom boli vyvesené po bytových domoch. Potvrdila, že tieto pamflety boli vyvesené po celom sídlisku, buď na oznamovacej tabuli, nástenke alebo boli vylepené na vonkajších dverách. Odliv spravovaných bytových domov v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu odhadla asi na 30 % z pôvodného objemu. Schôdzí sa ako člen kontrolnej komisie nezúčastňovala, sprostredkovane vedela, že mali veľmi búrlivý priebeh, málokedy sa schôdza odohrala podľa programu, viac menej sa stále riešili záležitosti okolo trestného stíhania oboch pánov ako členov predstavenstva. Ona osobne vo svojom bytovom dome veľa krát vysvetľovala obyvateľom, že obvinenia nie sú pravdivé. Z letáka predloženého svedkyňou I. T. z marca 2013 vyplýva, že jeho znenie je zhodné s letákom predloženým žalobcom na pojednávaní konanom dňa 10.7.2014 (č.l. 74, 101 spisu), ktorý bol doručený kontrolnej komisii a vyvesený po bytových domoch, pričom odosielateľ sa označil ako „členovia legitímneho predstavenstva OSBD Poprad“ a jeho obsahom je oznámenie, že vyšetrovateľ „obviní fiktívnych a protiprávne konajúcich členov neligitímného predstavenstva, T. T. a C. D., ktorí svojim nezodpovedným konaním bránia legitímnym členom predstavenstva pod vedením C.. D. a spol. ujať sa svojich funkcií, aby tak mohli chrániť čestných členov Okresného stavebného bytového družstva v Poprade, ich majetok a finančné prostriedky“; oznámenie obsahuje aj text: „Roky šafárenia a zlaté časy sa Vám končia Vážení páni! Vyslovujeme presvedčenie, že Okresný súd ako nezávislá inštitúcia na základe práva a neodškriepiteľných faktov potrestá samozvancov tak, aby už viac nemohli páchať trestnú činnosť, rozhadzovať naše peniaze. Aj vy, ako členovia a vlastníci bytov na svojich schôdzach máte najlepšiu možnosť, fiktívnym podvodne konajúcim členom neligitímneho predstavenstva T. T. a W.. C. D., dať najavo že si neprajete aby spravovali náš spoločný majetok, ktorí sme roky budovali a zveľaďovali jednoducho rozkradli.“ Z letáka predloženého žalobcom na pojednávaní konanom dňa 10.7.2014 zistil, že odosielateľ sa označil ako „W.. C. C., riaditeľ správy OSBD Poprad“ a jeho obsahom je, okrem iného, text: „Založenie eseročky nebolo schválené platnými delegátmi OSBD Poprad, ani legitímnym štatutárnym orgánom OSBD Poprad. Na založenie eseročky konatelia scudzili OSBD Poprad najmenej 150.000 eur a snažia sa scudziť aj majetok OSBD Poprad pre svoje sídlo na ul. G. brigády 748-nebytové priestory pod bytmi vlastníkov bytov v bloku Y.. Konateľmi eseročky sú osoby T. K., W.. C. S., W.. C. Š.“ Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 4.11.2015 (č.l. 152 až 157, originály v prílohovej obálke č.l. 198 spisu) preukázal súdu príjmovými pokladničnými dokladmi zo dňa 22.1.2009 na sumu 1.000,- € a zo dňa 31.1.2011 na sumu 1.000,- €, zaplatenie zálohy na zastupovanie v trestnom konaní, čím preukázal dôvodnosť žaloby vo vzťahu k náhrade škody, pôvodne žalobou uplatnenú v sume 1.889,69 €, po čiastočnom späťvzatí v sume 1.633,48 € ako náhradu nákladov spojených s obhajobou v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 5 T 120/2011. Z uvedeného spisu Okresného súdu Poprad a zo záznamu o porade s klientom zo dňa 26.11.2008 a dňa 7.9.2011 (č.l. 19, 20 spisu) vyplýva, že obhajcovia žalobcu a T. T. ako obvinených (I.. C. X. a
I.. I. Y.) vykonali pre žalobcu a T. T. nasledovné úkony: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady dňa 22.5.2008; písomné podanie na iný orgán-doplnenie sťažnosti dňa 5.6.2008 (týka sa len spoluobvineného T. T., č.l. 32 spisu sp.zn. 5 T 120/2011); ďalšia porada s klientom dňa 26.11.2008 od 11,30 hod. do 12,00 hod. (č.l. 19 spisu); účasť na vyšetrovacích úkonoch v Poprade dňa 27.11.2008 (č.l. 50 spisu sp.zn. 5 T 120/2011), výsluch T. T. od 9,00 hod. do 10,30 hod. a výsluch W.. C. D. od 10,40 hod. do 11,40 hod., čistý čas 150 minút; účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 12.1.2011 (č.l. 886 spisu sp.zn. 5 T 120/2011), výsluch B. D. od 10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 75 minút; účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 31.1.2011 (č.l. 596 spisu sp.zn. 5 T 120/2011), výsluch G. K. od 10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 255 minút; oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania v Bratislave dňa 6.7.2011 (č.l. 1671 spisu sp.zn. 5 T 120/2011); ďalšia porada s klientom dňa 7.9.2011, od 15,00 hod. do 16,15 hod. (č.l. 20 spisu); písomné podanie na súd-vyjadrenie k sťažnosti prokurátora (č.l. 1730 spisu sp.zn. 5 T 120/2011).
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 C.s.p., § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 9 ods. 1, ods. 2, § 12 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 14 ods. 4, ods. 6, § 16 ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej do 30.6.2013, § 209 ods. 1 Trestného zákona, dôvodiac tým, že na pojednávaní konanom dňa 31.10.2018 vzal žalobca žalobu v časti nároku v rozdiele sumy pôvodne uplatnenej žalobou vo výške 1.889,68 € a sumy 1.633,48 €, t.j. sumy 256,20 €, ktorej dôvodnosť a oprávnenosť namietal aj žalovaný späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť, z dôvodu ktorého konanie v časti o zaplatenie sumy 256,20 € zastavil. Predmetom žaloby, po čiastočnom späťvzatí, bol nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 1.633,48 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 €. Poukázal na to, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 MCdo 15/2009). Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca (nález Ústavného súdu Slovenskek republiky sp.zn. I. ÚS 320/2016). Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody podľa tohto zákona, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 25/2011). Uviedol, že v danej veci je nesporné, že Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku s použitím § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, zastavil trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému z pokračovacieho trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona formou spolupáchateľstva v časti štádiu pokusu, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Krajský súd Prešov uznesením zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735, podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, zamietol sťažnosť Okresného prokurátora Bratislava III. proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Poprad, pričom v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že všetky dôkazy zabezpečené v štádiu prípravného konania, ako aj dôkazy zabezpečené Okresným súdom Poprad pred rozhodnutím o zastavení trestného stíhania, dostatočným spôsobom vyvodzujú záver, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, je v súlade so zákonom. Prvoinštančný súd ďalej dôvodil, že sa plne stotožnil so záverom súdu v pôvodnom konaní, že v zmysle
ustáleného výkladu a judikatúry k § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné žalobcom napadnuté uznesenie ÚJ a KP OR PZ Bratislava III zo dňa 6.5.2008, ČVS: OR PZ-841/OEK-B3-2007, ktorým bol žalobca stíhaný ako obvinený za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 9 ods. 2 a § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v časti dokonaného a v časti štádia pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, považovať za nezákonné rozhodnutie. Zastavenie trestného stíhania právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Poprad zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 20.3.2012, č.k. 2To 7/2012-1735, má rovnako ako oslobodzujúci rozsudok, či zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, tie isté dôsledky, že na účely posudzovania náhrady škody v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ide o nezákonné rozhodnutie. Nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa hodnotenia činnosti prokurátora v danej veci, ani oprávnenosť či primeranosť jeho postupu, keď vzhľadom na charakter tohto druhu zodpovednosti ako objektívnej je podstatný výsledok, t.j. zastavenie trestného stíhania súdom a jeho účinky vo vzťahu k posudzovaniu nezákonného rozhodnutia, aj s ohľadom na vyššie uvedenú ustálenú judikatúru. Mal tak preukázateľne daný predpoklad pre náhradu škody v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. existenciu nezákonného rozhodnutia. Judikatúra súdov dospela k záveru, že dotknutá osoba má nárok na náhradu škody v podobe trov vynaložených v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Ďalej sa zaoberal otázkou, či a v akej výške vznikla žalobcovi škoda z titulu trov obhajoby a či je v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Mal nepochybne za preukázané i zo zhodných tvrdení strán sporu, že žalobcovi v súvislosti s trovami obhajoby vznikli náklady, ktoré je potrebné považovať za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Spôsobená škoda je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia), pretože k škode spočívajúcej v trovách obhajoby by nebolo došlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré trestné stíhanie bolo následné zastavené. Náhrada škody v časti trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní, t.j. trov jeho obhajoby advokátom bola žalobcom požadovaná, po čiastočnom späťvzatí, vo výške spolu 1.633,48 €. Pri určení výšky náhrady škody vychádzal z § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého náhrada škody zahŕňa v prvom rade náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré žalobcovi ako poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Vychádzajúc z vyúčtovania predloženého obhajcom žalobcu dňa 11.6.2018 posúdil, či prípadne v akom rozsahu považuje trovy konania za účelne vynaložené a správne vyúčtované úkony právnej služby. Žalobcom vyčíslená základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 12 ods. 3 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pri aplikácii § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky je správna a predstavuje: v roku 2008 sumu 26,36 €, režijný paušál 6,31 € (1/12 výpočtového základu v roku 2008 predstavovala sumu 52,71 €, 1/100 výpočtového základu v roku 2008 predstavovala sumu 6,31 €); v roku 2011 sumu 30,88 €, režijný paušál 7,41 € (1/12 výpočtového základu v roku 2011 predstavovala sumu 61,75 €, 1/100 výpočtového základu v roku 2011 predstavovala sumu 7,41 €). Prihliadol na námietku žalovaného, s ktorej dôvodnosťou sa plne stotožnil, že je potrebné analogicky použiť § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. aj na uplatnenú náhradu cestovných výdavkov a náhradu straty času, inak by vznikla absurdná situácia, kedy by si advokát pri spoločnom úkone oboch klientov mimo sídla kancelárie (Poprad-Bratislava a späť), uplatňoval náhradu cestovného a straty času od každého zastupovaného klienta samostatne napriek tomu, že by jeho výdavky na cestovné podľa osobitného predpisu tejto výške nezodpovedali, čím by v skutočnosti uplatnil dvojnásobok náhrady cestovného a straty času. Náhradou treba rozumieť náhradu skutočne vynaložených výdavkov, resp. toho čo ušlo. V opačnom prípade by došlo na strane žalobcu resp. právneho zástupcu k bezdôvodnému obohateniu a rovnako by bol popretý zmysel § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď trovami, ktoré sa nahrádzajú v rámci náhrady škody sú len účelne vynaložené hotové výdavky. Ďalej posúdil dôvodnosť vyčíslenej odmeny žalobcu za úkony právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a súc viazaný žalobným návrhom podľa § 216 ods. 2 C.s.p., keď žalobca aj za úkony v roku 2008 vychádzal zo zníženej základnej sadzby tarify o 50 %, advokátovi žalobcu patrí odmena za tieto úkony právnej služby: rok 2008-prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady dňa 22.5.2008-26,36 € (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; účasť na vyšetrovacích úkonoch v Poprade dňa 27.11.2008-výsluch T. T. od 9,00 hod. do 10,30 hod. a výsluch W.. C. D. od 10,40 hod. do 11.40 hod., čistý čas 150 minút-52,72 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 2 úkony právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; režijný paušál rok 2009-3 úkony x 6,31 € = 18,93 €; rok 2011-účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 12.1.2011, výsluch B. D. od 10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 75 minút-30,88 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 31.1.2011, výsluch G. K. od 10,00 hod. do 11,15 hod., čistý čas 255 minút - 61,76 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 2 úkony právnej služby), odmena vo výške základnej
sadzby tarifnej odmeny; oboznámenie s výsledkami vyšetrovania v Bratislave dňa 6.7.2011-30,88 € (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; ďalšia porada s klientom dňa 7.9.2011 od 15,00 hod. do 16,15 hod.- 20,59 € (§ 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške 2/3 základnej sadzby tarifnej odmeny; písomné podanie na súd-vyjadrenie k sťažnosti zo dňa 28.12.2011-30,88 € (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z., 1 úkon právnej služby), odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny; režijný paušál rok 2011- 6 úkonov x 7,41 € = 44,46 €. Úkony právnej služby spolu za rok 2008 (79,08 €) a rok 2011 (174,99 €) predstavujú sumu 254,07 €, režijný paušál spolu za rok 2008 (18,93 €) a rok 2011 (44,46 €) predstavuje sumu 63,39 €, odmena za právne služby je spolu vo výške 317,46 €. Náhrada cestovných výdavkov: cesta motorovým vozidlom E. M. na trase Poprad-Bratislava a späť dňa 12.1.2011, spolu 730 km; náhrada za použitie 0,183 € x 730 km = 128,10 € a náhrada za pohonné hmoty 46,12 € pri priemernej spotrebe 5,2 1 na 100 km a cene pohonných hmôt 1,267 €/1 1 = 174,22 €; cesta motorovým vozidlom E. M. na trase Poprad-Bratislava a späť dňa 31.1.2011, spolu 730, náhrada za použitie 0,183 € x 730 = 128,10 € a náhrada za pohonné hmoty 46,77 € pri priemernej spotrebe 5,2 l na 100 km a cene pohonných hmôt 1,285 €/1 1 = 174,87 €; cesta motorovým vozidlom E. M. na trase Poprad-Bratislava a späť dňa 6.7.2011, spolu 730; náhrada za použitie 0,183 € x 730 km = 128,10 € a náhrada za pohonné hmoty 48,56 € pri priemernej spotrebe 5,2 1 na 100 km a cene pohonných hmôt 1,334 €/1 1 = 176,66 €, náhrada cestovných nákladov spolu (525,75 €/2) = 262,88 €. Náhrada za stratu času: účasť na vyšetrovacích úkonoch v Bratislave dňa 12.1.2011 a dňa 31.1.2011; oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania v Bratislave dňa 6.7.2011, 60 začatých polhodín á 12,35 €, náhrada za stratu času spolu (741,- €/2) = 370,50 €. Spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 950,84 €. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že z predložených dvoch príjmových pokladničných dokladov vyplýva, že žalobca zaplatil zálohu dňa 22.1.2009 vo výške 1.000,- € a dňa 31.1.2011 vo výške 1.000,- € svojmu právnemu zástupcovi (obhajcovi). Má za to, že skutočné trovy obhajoby ako zmluvná odmena boli vyššie ako tarifná odmena podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ktorá je nárokovateľná titulom náhrady škody podľa § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.; úhradu sumy spolu vo výške 2.000,- € v hotovosti preukazujú predložené pokladničné doklady. Dospel tak k záveru, že účelne vynaložené trovy obhajoby žalobcu v konaní vedenom na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia predstavujú celkom sumu 950,84 €, preto v tejto časti považuje nárok žalobcu na náhradu škody z titulu zaplatených trov právneho zastúpenia za dôvodný. V prevyšujúcej časti boli trovy právneho zástupcu žalobcu nesprávne vyúčtované alebo nejde o účelne vynaložené trovy. Advokátovi žalobcu nepatrí odmena vo výške 682,64 € za tieto úkony právnej služby: ďalšia porada s klientom dňa 26.11.2008 od 11,30 hod. do 12,00 hod.- 26,36 €, písomné podanie na iný orgán-doplnenie sťažnosti zo dňa 5.6.2008 sa netýkalo žalobcu (žalobca vzal žalobu v tejto časti späť), po prvej porade s klientom dňa 22.5.2008 nasledovala ďalšia porada s klientom dňa 26.11.2008, pričom medzitým nedošlo k inému úkonu právnej služby, z dôvodu ktorého odmena za tento úkon právnej služby advokátovi nepatrí (§ 14 ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) + režijný paušál za úkon zo dňa 26.11.2008 - 6,31 € a za späťvzatý úkon zo dňa 5.6.2008-6,31 €; ďalšia porada s klientom dňa 7.9.2011 od 15,00 hod. do 16,15 hod. - 10,29 €, za ďalšiu poradu s klientom patrí advokátovi odmena vo výške 2/3 základnej sadby tarifnej odmeny, preto nepriznal žalobcovi rozdiel uplatnenej sumy 30,88 € a priznanej sumy 20,59 € (§ 14 ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.); náhrada cestovných výdavkov (50 % uplatnenej sumy) - 262,87 €; náhrada za stratu času (50 % uplatnenej sumy) - 370,50 €. Z uvedených dôvodov v tejto časti žalobu zamietol. Pri náhrade nemajetkovej ujmy skúmal, či samotné konštatovanie porušenia práva by bolo dostatočným zadosťučinením a či uplatnená nemajetková ujma vznikla žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Doplnil dokazovanie v naznačenom smere podľa uznesenia odvolacieho súdu v rozsahu navrhnutom stranami sporu za účelom preukázania skutkového stavu týkajúceho sa konštatovania či skutočne, reálne a preukázateľne došlo k ujme v dôsledku závažného zásahu do práva žalobcu na ochranu cti, ľudskej dôstojnosti a práva na ochranu dobrého mena. Zaoberal sa aj námietkou žalovaného ohľadne absencie a nepreukázania príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, keď je podľa žalovaného zrejmé, že k nejakej nemajetkovej ujme, ktorá mala spočívať najmä v osočovaní zo strany iných osôb, ktoré majú pretrvávať dodnes došlo, avšak bolo podaných viacero trestných oznámení a žalobca prevažne pociťoval negatívny prístup zo strany iných osôb, najmä kvôli veci údajného spreneverenia finančných prostriedkov, ktorých skutok však nebol predmetom trestného stíhania, pre ktorý bolo žalobcovi vznesené obvinenie, teda nemožno automaticky spájať, že nemajetková ujma vznikla práve v jeho súvislosti. Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom žalobcu a svedkov mal za preukázané, že žalobca sa v súvislosti s vyšetrovaním stretával s výhradami spolupracovníkov a vedenia. Práve a aj kvôli následkom začatia trestného stíhania došlo k osočovaniu a obviňovaniu žalobcu z trestnej činnosti, preto vyhodnotil, že je daná príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy žalobcovi, ktorá spočívala v nepríjemnostiach v práci, v potrebe opakovane vysvetľovať a ozrejmovať skutočnosti týkajúce sa trestného stíhania na stretnutiach vlastníkov bytov a v zamestnaní, v osočovaní a poukazovaní na žalobcu ako trestne stíhaného a páchateľa trestného činu. Uvedené preukazujú aj letáky, ktoré boli zverejňované a distribuované po domoch, na dverách bytov na sídlisku, aj zaslané kontrolnej komisii ako orgánu OSBD, z ktorých je zrejmé, že označujú žalobcu a T. T. za nelegitímne, fiktívne a protiprávne vedenie OSBD, ktorí bránia legitímnemu vedeniu vo výkone funkcie a ochrane majetku členov. Obsah letákov tak implikuje, že žalobca a T. T. ako „samozvanci“ podvodne konajú, rozhadzujú peniaze vlastníkov a tak páchajú trestnú činnosť, za čo snáď budú potrestaní. V tomto rozsahu osočovania, výhrad vlastníkov v súvislosti s výkonom práce žalobcu pre OSBD, spôsobených nepríjemností v práci a na schôdzach vlastníkov (potreba vysvetľovania, „búrlivý“ a nepríjemný priebeh schôdzi), je daná príčinná súvislosť s nezákonným rozhodnutím, keď skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie spočíval, ako uviedol aj žalovaný, v uvedení registrového súdu v Prešove, zodpovedných pracovníkov bánk a tretích subjektov do omylu ohľadne toho kto je oprávnený vystupovať a konať v mene OSBD. Táto skutočnosť a namietanie nelegitímnosti vedenia OSBD (t.j. výkonu funkcie žalobcu a T. T. v OSBD Poprad a ich úkony v mene OSBD) je práve obsahom letákov, ktoré boli rozvešané a distribuované v lokalite, kde OSBD vykonávalo správu bytového fondu a spájajú žalobcu a T. T. s podvodným a neoprávneným konaním v mene OSBD. S poukazom na šírenie týchto letákov v spojení s informáciou o vznesení obvinenia žalobcovi spôsobom, ktorým bolo veľmi jednoduché pre obyvateľov (najmä spravovaných bytov) v tejto lokalite identifikovať žalobcu (s uvedením jeho mena aj funkcie v OSBD), znamenalo pre žalobcu výrazný závažný zásah do jeho integrity, najmä cti, dobrého mena a dôstojnosti. V lokalite, kde správcu bytov obyvatelia poznajú a vnímajú veľmi citlivo akékoľvek jeho úkony a postupy (vrátane nakladania so zverenými prostriedkami od vlastníkov), informácia o iniciovaní trestného stíhania hlavného funkcionára a štatutára OSBD vyvoláva u ostatných obyvateľov nepochybne určité negatívne emócie voči osobe žalobcu, keď v očiach takýchto obyvateľov (a majiteľov spravovaných bytov) môže byť jeho vážnosť a dôveryhodnosť znížená. Stotožnil sa čiastočne aj s argumentáciou žalovaného, že nezákonné rozhodnutie nebolo zjavne jedinou príčinou vzniku nemajetkovej ujmy, keď nie je možné vylúčiť (toto ani nebolo preukázané vykonaným dokazovaním), že negatívne reakcie okolia majúce súvis so „spreneverou peňazí v OSBD“ sú výsledkom iných trestných stíhaní a animozity v medziľudských vzťahoch medzi žalobcom ako podpredsedom družstva, jeho členmi a vlastníkmi bytov. Túto skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi. Vykonaným dokazovaním, najmä výsluchom žalobcu a svedkov dospel k záveru, že v tomto prípade iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, keď v danom prípade bolo z trestného konania zrejmé, že išlo o prvé trestné stíhanie žalobcu, ktorý bol dovtedy bezúhonný. Pri rozhodovaní o výške nároku na nemajetkovú ujmu žalobcu prihliadol aj na dĺžku trestného stíhania, takmer štyri roky (máj 2008 až marec 2012) a dospel k názoru, že je potrebné čiastočne žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy vyhovieť a čiastočne kompenzovať trestné stíhanie žalobcu, ktoré ovplyvnilo najmä jeho pracovný, verejný a spoločenský život a ustálil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- €, ktorá suma aspoň sčasti kompenzuje ujmu na sociálnych a pracovných vzťahoch, ktorú spôsobilo trestné stíhanie žalobcovi. Taktiež mal za preukázané, že žalobca bol riadne zamestnaný od roku 1984 vo Výskumnom ústave chemických vlákien v D. a od roku 2010 sa stal vedúcim odboru vývoja, kde pôsobí doteraz, z čoho vyplýva, že nedošlo k zabrzdeniu jeho kariérneho postupu, ani k zníženie jeho autority ako otca voči deťom alebo zo strany manželky. Výkon funkcie podpredsedu OSBD Poprad bola mimopracovnou aktivitou žalobcu, nezáviselo od nej jeho živobytie ani živobytie jeho rodiny a ani prípadne nepriznanie zvýšenia odmeny žalobcovi z titulu výkonu tejto funkcie, závislé a naviazané na objem spravovaných bytov (keď došlo k poklesu počtu spravovaných bytov), žalobca v konaní nijak nepreukázal. Keďže na strane žalobcu neboli zistené a ani preukázané žiadne ďalšie významné okolnosti, ktoré priamo súviseli s nezákonným rozhodnutím a výškou škody, ktorá mu mala v nemajetkovej sfére vzniknúť, žalobu v prevyšujúcej časti nad sumu 3.000,- € zamietol. Záverom dodal, že v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2011, sp.zn. 1 Cdo 158/2010). V konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami, žiadny návrh na doplnenie dokazovania nebol stranami uplatnený a ktoré dôkazy považoval za potrebné, tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.
3.2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 251, § 255 ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a nakoľko mali obe strany v spore úspech čiastočný, žiadnej zo stran nepriznal právo na náhradu trov konania.
4. Proti tomuto rozsudku do výroku II., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi škodu v sume 950,84 € a do výroku III., ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3.000,- €, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Poukázal na to, že na vznik nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť kumulatívne splnené hmotnoprávne podmienky, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia (resp. iného právneho titulu zakladajúceho nárok na náhradu škody s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.); vznik škody; príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Má za to, že v tomto prípade nebola splnená už prvá (základná) hmotnoprávna podmienka na vznik predmetného nároku, pretože uznesenie o vznesení obvinenia, na ktorého základe navrhovateľ nárok uplatňuje, nemožno v danom prípade hodnotiť ako nezákonné. V trestnom konaní (v štádiu prípravného konania) s poukazom na § 206 ods. 1 Trestného poriadku dochádza k vzneseniu obvinenia voči doposiaľ podozrivej osobe potom, čo na podklade trestného oznámenia, resp. skutočností zistených po začatí trestného stíhania, je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba. Uviedol, že rozhodnutie (uznesenie) o vznesení obvinenia nie je rozhodnutím o vine obvineného, ale fakticky vyjadruje len vyšší stupeň pravdepodobnosti, že trestný čin mala spáchať určitá (konkrétna) osoba. V trestnom konaní sa uplatňuje zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci (tzv. zásada materiálnej pravdy) vyjadrená v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorá sa vzťahuje jednak (expressis verbis) na činnosť orgánov činných v trestnom konaním, ako aj (s poukazom na § 1 Trestného poriadku) na činnosť súdov. V zmysle uvedenej zásady sa iný rozsah dôkazov vyžaduje na vznesenie obvinenia voči podozrivej osobe, iný rozsah (resp. väčší rozsah) sa vyžaduje na podanie obžaloby a taktiež iný rozsah sa bude vyžadovať na odsúdenie obžalovaného súdom (formou vynesenia odsudzujúceho rozsudku). Na vznesenie obvinenia voči obvinenému, žalobcovi, boli v danom procesnom štádiu a za danej dôkaznej situácie, jednoznačne splnené všetky zákonné podmienky, čo fakticky potvrdzuje aj samotná skutočnosť, že toto uznesenie aj po jeho vecnom preskúmaní zo strany prokurátora (na základe sťažnosti podanej obvineným), nebolo zrušené a sťažnosť obvineného bola zamietnutá ako nedôvodná. Uznesenie vydané vyšetrovateľom ÚJaKP, Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III zo dňa 6.5.2008, č. ČVS: ORP-XXX/OEK-BX-XXXX, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin poškodzovania cudzích práv spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, nemožno bez ďalšieho vyhodnocovať ako nezákonné len na základe toho, že v neskoršom štádiu trestného konania v rámci jeho súdnej etapy došlo k zastaveniu trestného stíhania obžalovaného, t.j. žalobcu, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zastavenie trestného stíhania súdom totiž nemožno automaticky chápať ako skutočnosť, ktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom konaní (vrátane vydania uznesenia o vznesení obvinenia), ale vždy treba dôvody zastavenia trestného stíhania súdom chápať v kontexte celého trestného stíhania a najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Poznamenal, že v nastolenom prípade žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, pričom je nepochybné, že takéto nezákonné rozhodnutie úplne absentuje s poukazom aj na právne závery vyplývajúce jednak z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS 163/2013) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov vs. Česká republika (na znenie ktorých už poukazoval vo vyjadrení k žalobe, ako aj v priebehu pojednávania pred súdom). Konštrukcia žalobcu, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím z dôvodu následného zastavenia trestného stíhania súdom, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. možno totiž náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v uvedenom prípade nenastalo. Dodal, že nemožno opomenúť skutočnosť, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť (v danom prípade prokurátorom, ktorý je jediným orgánom oprávneným na zrušenie rozhodnutia vyšetrovateľa). Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen
nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.4.2013, sp.zn. 6 Cdo 103/2011). V konaní nenamietal výšku a účelnosť vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, ako aj zhodne uviedol prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, avšak namieta základný predpoklad pre vznik škody, a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol inú argumentáciu než v samotnom konaní. Má za to, že prvoinštančný súd rozhodol v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej rovnaké účinky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia, má aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu. Tieto skutočnosti nastali aj v tomto prípade a tak súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že boli naplnené všetky podmienky zodpovedného vzťahu. Odvolaciemu súd navrhol napadnutý rozsudok prvoinštančného súdi ako vecne správny potvrdiť.
6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.
7. Proti uvedenému rozsudku podal do výroku V., ktorým prvoinštančný súd nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania, včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s tvrdením prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že obe strany mali v prejednávanej veci čiastočný úspech a aplikáciou ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko je toho názoru, že bol úspešný. Uplatňoval si dva nároky, prvý nárok sa týkal náhrady škody (úhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní ), kde pomer úspech a neúspechu medzi žalobcom a žalovaným bol 50:50. Bol úspešný aj v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, keďže mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy a tak čo do základu nároku bol úspešný, pričom výška priznaného nároku vždy závisí od úvahy súdu a je ovplyvňovaná okolnosťami prípadu a závažnosťou zásahu do osobnostných práv žalobcov. To, že výška nemajetkovej ujmy nebola priznaná vo výške, ktorú si uplatňoval nemožno považovať za neúspech. Preto priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- € je potrebné vykladať ako úspech v spore. Výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu a dopredu nie je možné objektívne predpokladať akú skutočnú náhradu nemajetkovej ujmy súd žalobcom prizná. Ak mu teda bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- €, možno hovoriť o tom, že v konaní bol prevažne úspešný a mala mu byť priznaná preto náhrada trov konania. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %; žiadal trovy odvoalcieho konania.
8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniam žalobcu a žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. júla 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II., III. potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani
v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.
12. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudkom v poradí prvom zo dňa 3.5.2016, č.k. 9 C 100/2013-212, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením z dôvodu, že mal preukázané naplnenie všetkých troch predpokladov pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a preto skúmal aj predpoklady na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu žalobcu ako poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, keď išlo o prvé trestné stíhanie žalobcu, ktorý bol dovtedy bezúhonný. K závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých k nej došlo, zobral do úvahy vynaložené náklady na trovy obhajoby, ktoré priznal žalobcovi v plnej výške 1.889,68 € a v zostávajúcej časti mu priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.110,32 €, nakoľko túto považoval za dostatočnú vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v uznesení zo dňa 28.2.2018, č.k. 2 Co 42/2017-266, ktorým zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 3.5.2016, č.k. 9 C 100/2013-212 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, okrem iného skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože z obsahu jeho odôvodnenia je záver súdu prvej inštancie o tom, ako zhodnotil zákonné predpoklady pre vyhovenie žaloby v časti náhrady škody a v časti náhrady nemajetkovej ujmy nejasným, z dôvodu ktorého nie je možné posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa vôbec ustanovením § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. neriadil, nakoľko jeho právne posúdenie uplatneného nároku žalobcom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je absolútne nepresvedčivé, pretože sa iba obmedzil na stručné konštatovanie, že pri určení výšky náhrady škody vychádzal z uvedeného ustanovenia zákona, ktorého náhrada škody zahŕňa v prvom rade náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré žalobcovi ako poškodenému vznikli v trestnom konaní, spolu v sume 1.889,68 €. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tým, či žalobca v spore preukázal splnenie podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spočívajúceho vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní v uvedenej výške, či ich skutočne aj zaplatil svojmu právnemu zástupcovi za zastupovanie v trestnom konaní, nakoľko pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody sa neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s obhajobou v trestnom konaní, ale to, o čo sa majetok poškodeného zmenil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že právny zástupca žalobcu zastupoval v trestnom konaní okrem žalobcu aj ďalšieho spoluobvineného (T. T.) a že vykonával identické právne úkony pri dvoch obvinených, čo žalovaný namietal už počas konania, ako aj s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nemal preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, neodôvodnil jej opodstatnenosť a ani jej výšku, t.j. nedostatočne odôvodnil napadnutý rozsudok aj v tejto časti. Uložil povinnosť súdu prvej inštancie, aby opätovne kvalifikovaným spôsobom o žalobe rozhodol, riadne zistil skutkový stav veci (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1, ods. 2, ods. 3 C.s.p.), opätovne posúdil nárok žalobcu na náhradu škody s tým, že bude musieť zistiť presne ktoré úkony, kedy a pre koľko osôb právny zástupca žalobcu v rámci trestného konania vykonal pre žalobcu; opätovne posúdil nárok žalobcu aj na náhradu nemajetkovej ujmy, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p., rozhodnúť v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť (§ 220 ods. 2 C.s.p.).
13. Prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie v naznačenom smere a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobcom napadnuté uznesenie Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava III zo dňa 6.5.2008, č. ČVS: OR PZ-XXX/OEK-BX-XXXX, ktorým bol žalobca stíhaný ako obvinený za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzích práv podľa § 9 ods. 2 a § 209 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31.12.2005 v časti dokonaného a v časti štádia pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie a mal tak preukázateľne daný predpoklad pre náhradu škody podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
14. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil len tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k čomu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne, a preto sa s odvolacou námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany prvoinštančného súdu nestotožňuje. 15. Vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že na základe uznesenia Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 6.5.2008, č. ČVS: ORP-XXX/OEK-BX-XXXX, bol žalobca ako obvinený trestne stíhaný za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzích práv spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 209 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, v časti dokonaný a v časti štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku. Okresný súd Poprad uznesením zo dňa 4.11.2011, č.k. 5 T 120/2011-1704, v spojení s uznesením Krajského súdu Prešov zo dňa 20.3.2012, č.k. 2 To 7/2012-1735, zastavil trestné stíhanie voči žalobcovi ako obvinenému, pre skutky, ktorých sa mal dopustiť z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Nebolo možné sa stotožniť s tvrdením žalovaného v jeho odvolaní, že uznesenie o vznesení obvinenia, na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok, nemožno hodnotiť ako nezákonné, že konštrukcia žalobcu, že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím z dôvodu následného zastavenia trestného stíhania súdom nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., pretože prvoinštančný súd správne aplikoval na danú vec ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. i príslušnú judikatúru, podľa ktorej ak bolo trestné stíhanie voči osobe zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nie je trestným činom, má táto osoba nárok na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená uznesením o vznesení obvinenia. Súdna prax pri tomto závere sleduje potrebu odčinenia majetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, nakoľko nemožno od obvineného spravodlivo požadovať, aby znášal materiálne dôsledky rozhodnutia o vznesení obvinenia v podobe vynaložených trov na svoju obhajobu, keď sa neskôr ukázalo vznesenie obvinenia ako nesprávne a trestné stíhanie sa skončilo tak, že na osobu treba hľadieť ako na nevinnú. Odvolací súd nemal dôvod odchýliť sa od právneho názoru súdu prvej inštancie vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku a na podporu jeho správnosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.6.2016, č.k. I. ÚS 320/2016-49, v ktorom ústavný súd konštatoval, že z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora), sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca, na ktoré rozhodnutie správne poukázal tiež súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku. 16. Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku V., ktorým súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., pretože správne vyhodnotil, že obe strany sporu mali v prejednávanej veci úspech čiastočný. Nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu uvedenou v jeho odvolaní, že bol úspešný, keď pri nároku na náhradu škody bol pomer jeho úspechu a neúspechu žalovaného cca 50:50 a pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol tiež úspešný, nakoľko jej výška závisí od úvahy súdu. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 1.889,68 € titulom náhrady škody, následne vzal žalobu čiastočne späť pri tomto nároku (vo výške 256,20 €) a domáhal sa zaplatenia sumy 1.633,48 €, teda zavinil v tejto časti zastavenie konania, pričom mu bola priznaná suma 950,84 €. Ďalej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- € a priznaná mu bola suma 3.000,- €, pričom v tejto časti bol žalobca procesne úspešný, pretože tak ako uviedol vo svojom odvolaní, výška priznanej sumy závisela od úvahy súdu. Vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil v konaní dva nároky (na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy) a úspešný bol iba v jednom nároku (náhrada nemajetkovej ujmy), mal v konaní len čiastočný úspech, z dôvodu
ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 C.s.p.
17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď každá zo sporových strán mala v odvolacom konaní čiastočný úspech. Žalobca podal odvolanie voči výroku o náhrade trov konania (výrok V. napadnutého rozsudku) a v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaný podal odvolanie voči výrokom, ktorým bola žalobcovi priznaná škoda a nemajetková ujma (výroky II., III. napadnutého rozsudku), pričom jeho odvolaniu vyhovené nebolo, teda úspech v odvolacom konaní nemal.
18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).