Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/159/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcu: G. Q. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom M., X. č. XXXX/XX, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, o určenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 3. novembra 2016, č.k. -61, v spojení s opravným uznesením zo dňa 3. mája 2019, č.k. -103, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 3. novembra 2016, č.k. -61, v spojení s opravným uznesením zo dňa 3. mája 2019, č.k. -103, vo výroku I., ktorým určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2013, č. XXXXXXXXX, uzavretá medzi žalovaným a žalobcom je bezúročná a bez poplatkov; vo výroku III., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 86,- €; vo výroku IV., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 576,- €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku VI., ktorým priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 54 %, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 3.11.2016, č.k. -61, v spojení s opravným uznesením zo dňa 3.5.2019, č.k. -103 (opravený dátum pojednávania v zápisnici o pojednávaní), I. určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2013, č. XXXXXXXXX, uzavretá medzi žalovaným a žalobcom je bezúročná a bez poplatkov; II. vo zvyšku konanie o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2013, č. XXXXXXXXX zastavil; III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 86,- €; IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 576,- €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; V. vo zvyšku žalobu zamietol; VI. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 54 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 15.6.2015, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2013, č. XXXXXXXXX, uzavretá medzi ním a žalobcom je neplatná a zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 750,- €. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že dňa 20.12.2013 ako spotrebiteľ uzavrel so žalovaným ako veriteľom uvedenú zmluvu, ktorej predmetom bol úver v sume 600,- €, so splatnosťou v 12 mesačných splátkach po 98,- €. Podľa zmluvy bol povinný vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 576,- €, celkovo mal zaplatiť sumu 1.176,- €. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru. Podľa neho zmluva odporuje viacerým ustanoveniam , , pretože je koncipovaná tak, že obsahom odporuje dobrým mravom v zmysle ustanovenia ,

nezabezpečuje rovnosť a vyváženosť účastníkov zmluvného vzťahu. Ďalej zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky vymedzené v ustanovení , , , a . V druhej časti zmluvy podľa bodu 2. sú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 234,90 € a administratívnych nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 €. Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola v čase uzatvorenia zmluvy (mesiac december 2013) priemerná úroková miera spotrebiteľských úverov poskytovaných do jedného roka na úrovni 13,12 %, preto je úrok vo výške 39,15 % oproti bežnému úroku v danom čase cca trojnásobne vyšší. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s , nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2009, sp.zn. , podľa ktorého o takýto stav pôjde práve vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Krajský súd v Trenčíne označuje vo veci vedenej pod sp.zn. za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi 24 % a Krajský súd v Prešove vo veci vedenej pod sp.zn. úroky nad 25 %. V tejto súvislosti poukázal na to, že výška administratívneho poplatku v sume 341,10 € v pomere k sume poskytnutého úveru 600,- € je nápadne vysoká, neprimeraná a v rozpore s ustanoveniami , . Navyše z ceny administratívneho poplatku nie je vôbec zrejmé, aké náklady konkrétne mal žalovaný v takej výške s uzatvorením zmluvy spojené. V druhej časti zmluvy v bode č. 3 je uvedené, že spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 96,00 %. Podľa bodu 6. Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru (ďalej len VPPSU), RPMN podľa zmluvy bola vypočítaná rovnicou podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov úveru na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátky dlžnej sumy, vrátane úroku a administratívneho poplatku na strane druhej, a to nasledovne: Pri výpočte RPMN sa vychádza z predpokladu, že zmluva zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve. Predpoklady pre výpočet RPMN sú celková výška úveru, výška, počet a termín splátky istiny, úrokov a administratívneho poplatku (s výnimkou notárskych poplatkov, poplatkov za nedodržanie záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere a iných poplatkov, kde ich zahrnutie do RPMN vylučuje všeobecný právny predpis). Výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úverov podľa vzorca, základný vzorec na výpočet RPMN tvorí prílohu č. 2 , účinného v čase uzavretia zmluvy. Tento je však nápadne odlišný od vzorca uvedeného vo VPPSU. Dodal, že jednou z hodnôt pre výpočet RPMN je výška splátky. V tomto prípade nie je zrejmé, na základe akých vstupných hodnôt a akej rovnice žalovaný vypočítal hodnotu RPMN vo výške 96,00 %, keď zmluva tieto údaje neobsahuje, pričom sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle , účinného v čase uzavretia zmluvy. V prípade ak chýbajú, ako v tomto prípade, v zmysle citovaného zákona, sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Mal za to, že podľa údajov Národnej banky Slovenska zverejnených na internete bola priemerná hodnota RPMN pri spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia tejto zmluvy v mesiaci december 2013 na úrovni 15,52 %, RPMN uvedená v zmluve je teda 6,19-násobne vyššia než RPMN spotrebiteľského úveru na Slovensku za mesiac december 2013. Žalovaný podľa jeho názoru uvedenú skutočnosť uloženú zákonom, že v zmluve chýba údaj potrebný o výške, počte a termíne splátky istiny, obišiel dohodou o plnení v splátkach, pri ktorej vyžadoval jeho súhlas ako jednu z podmienok poskytnutia úveru. V bode 2. tejto dohody je uvedené, že „veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.12.2013 sa mení nasledovne. Spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi uhradiť celkovú čiastku 1.176,- € v 12 pravidelných splátkach vo výške 98,- €, vždy k 17. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 17.1.2014. Spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 300,29 %.“ V takomto prípade RPMN vo výške 300,29 % uvedená v tejto dohode oproti najvyššej RPMN dosiahnutej v mesiaci december (15,52 %) je 19,35- násobne vyššia a je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Vzhľadom k tomu, že zaplatil nad rámec požičanej istiny o 86,- € viac, žiadal od žalovaného toto bezdôvodné obohatenie vydať. Poukázal na to, že spôsob akým sa žalovaný domáhal zaplatenia, vyvoláva u neho stresovú situáciu, ktorou sa ruší jeho súkromný a rodinný život, z dôvodu ktorého žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške trojnásobku sumy 249,57 €, o ktorú žalovaný bezdôvodne navŕšil nesplatenú časť úveru. Na

pojednávaní konanom dňa 3.11.2016 žalobca pred otvorením pojednávania zobral späť žalobcu v časti určenia neplatnosti citovanej zmluvy o úvere a zároveň žiadal, aby súd určil, že zmluva o úvere je bez poplatkov a úrokov.

2. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Z výpisu z obchodného registra žalovaného mal za preukázané, že jedným z predmetov činností žalovaného je poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Žalobca so žalovaným uzavreli dňa 20.12.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX, ktorej súčasťou sú na predtlačenom formulári voľným okom ťažko čitateľné úverové zmluvné podmienky. Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 600,- €, pričom sa dohodou o plnení v splátkach k uvedenej zmluve zaviazal poskytnutý úver splácať pravidelnými 12. mesačnými splátkami vo výške 98,- €. Celková čiastka, ktorú mal žalobca v súvislosti s úverom zaplatiť predstavovala sumu 1.176,- €. Ročná percentuálna miera nákladov úveru bola vo výške 300,92 % a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov úveru vo výške 50,91 %. Z úverových podmienok zistil, že tieto sú na predtlačenom formulári písané malými písmenami, ťažko čitateľné voľným okom a nie sú v nich dojednané žiadne individuálne podmienky. Podľa čerpania, splátok a úhrad, mal žalobca úver splácať v 12. mesačných splátkach po 98,- €, lehoty splatnosti jednotlivých splátok boli dojednané na 17. deň toho ktorého mesiaca. Do dňa podania žaloby uhradil žalobca celkovo sedem splátok po 98,- €, spolu sumu 686,- €.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami , , , , , , , , o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v rozhodnom čase, , , , , , , , , , , , , , , , o ochrane spotrebiteľs, , , , dôvodiac čiastočnou dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že mal preukázané, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom bola uzavretá úverová zmluva v zmysle , ktorá je vzhľadom na charakter jej účastníkov a okolnosti jej vzniku súčasne zmluvou spotrebiteľskou, a preto sa jej vznik ako aj nároky z nej vyplývajúce spravujú nielen ustanoveniami , ale aj , ktorý má vo vzťahu k postavenie lex specialis, ktorý pre spotrebiteľskú zmluvu o úvere za účelom ochrany práv spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany stanovuje špecifické náležitosti ( citovaného zákona) s tým, že ich absenciu v zmluve spája s určitými následkami ( citovaného zákona). V danom prípade išlo o poskytnutie tzv. klasického spotrebiteľského úveru, nakoľko tomu nasvedčuje jednak mechanizmus jeho splácania, a to pravidelné mesačné splátky a aj spôsob jeho čerpania, jednorazové vyplatenie. V konaní bolo preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 20.12.2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX,. na základe ktorej žalovaný žalobcovi poskytol finančné prostriedky, ktoré bol žalobca povinný splácať v pravidelných mesačných splátkach. Z obsahu údajov z obchodného registra na žalovaného, ktorý je verejne dostupný na www.orsr.sk vyplýva, že žalovaný má a aj mal v predmete svojej činnosti i poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Z uvedeného je potom nutné vyvodiť záver, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy bol dodávateľom a zároveň veriteľom podľa , účinnom v čase uzavretia zmluvy ako aj ustanovenia , pretože túto činnosť vykonáva v rámci svojho podnikania. Žalobca v zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba - občan, teda ide o spotrebiteľa ako to vyplýva z ustanovenia v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a ustanovenia , nakoľko nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Okolnosť, že by žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti z pripojenej zmluvy nevyplýva a žalovaný takéto postavenie žalobcu netvrdil. Vzhľadom na postavenie oboch účastníkov zmluvného vzťahu zo zmluvy je zrejmé aj s poukazom na ustanovenie , že ide o vzťah spotrebiteľský, zo spotrebiteľskej zmluvy. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o žalovaným vopred pripravené tlačivo zmluvy a obchodných podmienok, a to pre širší vopred neurčený okruh účastníkov ako dlžníkov, na príprave ktorých sa dlžník nepodieľa (okrem údajov, ktoré sa do zmluvy len dopĺňajú) a nemá ani možnosť zásadným spôsobom meniť jej obsah. Menia sa len údaje v kolónkach ohľadne osoby dlžníka, jeho osobných identifikačných údajov a tie časti zmlúv, ktoré sú nevyplnené, do ktorých sa dopĺňajú údaje ako výška úveru, počet splátok, výška splátky, výška poplatku. Ak ide potom o vzťah dodávateľ a spotrebiteľ, pričom je zrejmé z obsahu listín, že ide o zmluvu, aká sa uzatvára vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje, ide o vzťah spotrebiteľský podľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Z obsahu zmluvy zistil, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie finančných prostriedkov formou úveru, takže ide o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré sa dlžník zaviazal vrátiť veriteľovi za dohodnutých podmienok. Zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa zákona v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, musí mať písomnú formu, absencia písomnej formy má za následok jej absolútnu neplatnosť. V danom prípade písomná forma je zachovaná. Aby však žalobca mohol požadovať za poskytnutie spotrebiteľského úveru úroky z úveru a poplatky, musí súd skúmať, či zmluva obsahuje náležitosti podľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pretože s absenciou niektorých sa spája ten dôsledok, že podľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní náležitostí predmetnej zmluvy dospel k záveru, že úver je podľa uvedeného zákona v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bezúročný a bez poplatkov, nakoľko v zmluve absentujú náležitosti podľa , . V zmluve absentuje aj adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. V časti 1. zmluvy síce adresa žalovaného nechýba, avšak nikde nie je uvedené, či táto adresa je aj adresou, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu, resp. sťažnosť. Vo vzťahu k uvedenému nad rámec konštatoval, že uvedenie adresy orgánu, ktorý vykonáva kontrolu dodržiava povinností vyplývajúcich zo zmlúv, ktorým je Slovenská obchodná inšpekcia, je orgánom odlišným od uvedenia adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ podať reklamáciu alebo sťažnosť. Uvedenie adresy orgánu, ktorý vykonáva kontrolu dodržiavania povinností vyplývajúcich zo zmlúv, nie je uvedením adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ podať sťažnosť alebo reklamáciu. Absentuje aj náležitosť podľa , pretože nie je uvedená výška splátok istiny, výška splátok úroku, výška splátok poplatkov. V zmluve je uvedená výška mesačných splátok sumou 98,- €, z toho ale nevyplýva, aká je splátka istiny, aká je splátka úroku a aká prípadných poplatkov, pričom to nevyplýva ani z kontextu obchodných podmienok. Nikde nie je uvedené, koľko splátok tvorí splátku istiny, od ktorej splátky v poradí už sa spláca odplata a od ktorej splátky dlžný úrok. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť v zmluve členenie jednotlivých splátok úveru na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov uviedol, že účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa tento dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Absentuje tak aj druhá náležitosť, preto je úver nutné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov. Pre absenciu týchto náležitostí sa spotrebiteľský úver, ktorý poskytol žalovaný žalobcovi považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dodal, že na to, aby sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov, postačuje absencia čo i len jednej z náležitostí uvedených v až k/, a a zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to, že zistil absenciu hneď dvoch podstatných náležitostí, považoval za nadbytočné sa zaoberať aj správnosťou niektorých v zmluve uvedených údajov (napríklad RPMN, či celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť). Vzhľadom na uvedené mal žalovaný nárok len na vrátenie sumy, ktorú žalobcovi poskytol, čo predstavuje sumu 600,- €. Ďalej uviedol, že žalobca na pojednávaní konanom dňa 3.11.2016 pred otvorením pojednávania žiadal v časti určenia neplatnosti citovanej zmluvy o úvere, aby súd určil, že zmluva o úvere je bez poplatkov a úrokov a vo zvyšku žalobu v časti určenia neplatnosti vzal späť. Z uvedeného dôvodu vo zvyšku tejto časti konanie zastavil a keďže k späťvzatiu došlo ešte pred predbežným prejednaním sporu, na zastavenie konania nebol potrený súhlas žalovaného. K ďalšiemu nároku žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 86,- € uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil a uvedená skutočnosť medzi stranami ani nebola sporná, že žalobca na predmetný spotrebiteľský úver uhradil sumu 686,- €. Nakoľko v posudzovanej zmluve v zmysle v úverovej zmluve chýbala adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto zmluvu treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca zaplatil žalovanému sumu 686,- €, preplatil mu o 68,- € viac (správne 86,- €, poznámka odvolacieho súdu), z dôvodu ktorého je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi sumu 86,- €. K nároku žalobcu o zaplatenie primeraného zadosťučinenia súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie , podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa sa môže spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy

spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcu, ako spotrebiteľa, jeho dôsledkom je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie. Keďže žalovaný aj po tom ako žalobca splatil sumu, ktorú si požičal, vyzýval žalobcu na úhradu poplatkov a úrokov z úveru napriek tomu, že z dôvodu absencie náležitostí uvedených v , sa spotrebiteľský úver, ktorý poskytol žalovaný žalobcovi, považoval za bezúročný a bez poplatkov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal na všetky okolnosti veci a to najmä na to, že ide o vyrovnanie ujmy žalobcu tým, že znášal stav právnej neistoty, obával sa o výšku dlhu, žalovaný ho oberal o kľud a čas, zasielaním výziev narúšal jeho súkromný a rodinný život. Priznaná výška finančného zadosťučinenia je vo výške 756,- € (správne 576,- €, poznámka odvolacieho súdu), t.j. vo výške v akej sa žalovaný chcel na úkor žalobcu obohatiť a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. 3.2. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa , a po posúdení pomeru úspechu a neúspechu v konaní dospel k záveru, žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 54 % celkových trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2013, č. XXXXXXXXX uzavretá medzi sporovými stranami je bezúročná a bez poplatkov; vo výroku III., ktorým uložil prvoinštančný súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 86,- €; vo výroku IV., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 576,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku VI., ktorým súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 54 %, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením , , (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený najmä tým, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že z materiálne poňatého práva na súdnu ochranu rezultuje právo účastníka konania a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Súd nemôže opomenúť žiadnu skutkovo alebo právne významnú otázku, pretože je to znak arbitrárnosti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ), ale musí vec posúdiť a svoje závery odôvodniť zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). V konečnom dôsledku má účastník konania právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , sp.zn. , rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach H. proti Belgicko z roku 1987, Van de Hurk proti Holandsko z roku 1994 alebo Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994). Pretože povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka konania; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležíte skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2006, sp.zn. ). K zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že žalobca bol pri podpise zmluvy upovedomený o rozdielnej, ale nie o nesprávne uvedenej RPMN. jasne hovorí o bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prípade RPMN, ktorá je uvedená nesprávne alebo absentuje. Nakoľko nebol naplnený ani jeden z uvedených prvkov nemožno považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Rovnako nemožno hovoriť o uvádzaní do omylu, pretože dlžníkovi bol jasne vysvetlený rozdiel medzi RPMN v prípade ak si požiada o uplatnenie splátkového kalendára a nedodrží splátku tak ako sa uvádza na prednej strane zmluvy. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom

úvere je na prednej strane uvedené: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 1.176,00 EUR, ak nie je dohodnuté inak do 17.12.2014 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 17.12.2014.“ Z uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 1.176,- € s termínom splatnosti dňa 17.12.2014. Postup, ktorý veriteľ zvolil nie je nezákonný a zákon veriteľa nijako neobmedzuje pri voľbe jeho postupov pri poskytovaní úverov, pokiaľ dodržiava informačnú povinnosť a kroky v súlade so zákonom, čo v tomto prípade bolo jasne preukázané. V prípade porušenia dohody o splátkach sa dlh stáva splatným v zmysle zmluvy o úvere, z čoho nevyvrátiteľne vyplýva, že spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú. Rovnako je zmluve o úvere jasne uvedené, že dlh sa stáva splatným, ak nie je ustanovené inak dňa 17.12.2014. Nakoľko pri každej dohode o splátkach je stanovené, v bode 2. „veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa mení nasledovne...“ V tejto časti sa na základe žiadosti dlžníka vyplnia informácie o počte, výške, termíne splátok. Žalobca napadol poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v časti za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, takže predovšetkým mieri na poplatok ako taký. Ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 92 %, takže je uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN bola taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere. Pred podpísaním zmluvy poskytol žalobcovi a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. V predmetnej zmluve je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 184,97 €, čo predstavuje RPMN vo výške 92 %, pričom spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 36,73 %. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.5.2014, tzn. že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi , v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Poukázal v tejto súvislosti na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp.zn. publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Skárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. až 459. Komentár. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68; ide o najuznávanejší komentár v Českej republike, ktorého autormi sú sudcovia Najvyššieho súdu Českej republiky). Ak žalobca namietal výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znášajú v tomto smere dôkazné bremeno a musia preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako on). Je zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poplatok za poskytnutie úveru nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne, sú vyššie oproti bankám. Žalobca tvrdil, že poplatok za poskytnutie úveru je úžerný a táto skutočnosť je zrejmá už na prvý pohľad. Z toho logicky vyplýva, že žalobcovia, resp. dlžníčka si museli byť vedomí príslušného poplatku už pri samom podpise zmluvy.

K samotnej výške príslušného poplatku dodal, že tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníčke vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietala, zmluvu o úvere uzavrela a peňažné prostriedky od neho prostredníctvom obchodného zástupcu prevzala. Bolo tak na dobrovoľnom rozhodnutí dlžníčky či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Výška príslušného poplatku je v zmluve o úvere dostatočne jasne uvedená, výrazne napísaná, uvedená hneď pri sume poskytnutého úveru, teda dlžníčka musela vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mal okamžite pri podpisovaní zmluvy o úvere vedomosť, aká je cena úveru. V prípade ak by súd zmluvu nesprávne posúdil ako spotrebiteľskú, poukázal aj na stranu 20 dôvodovej správy zákona o spotrebiteľských úveroch, kde sa uvádza modelový príklad výpočtu sankcií v spotrebiteľskej zmluve (ide o časť týkajúcu sa novely ), ktorý jasne počíta s existenciou 1 % poplatku za spracovanie zmluvy. Dôvodová správa takýto poplatok pripúšťa, pričom sa používa slovné spojenie v texte zákona „akýchkoľvek poplatkov.“ Dôvodová správa však ide ešte ďalej, keď úrok a poplatok za spracovanie zmluvy označuje za odplatu za poskytnutie úveru. Môže ísť o cenu plnenia, ktorá nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle (to platí aj v prípade, ak by síce nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale išlo by o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ). K naliehavému právnemu záujmu uviedol, že žalobca nemá na určení zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov naliehavý právny záujem, keď v ustanovení sa uvádza, že „žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.“ V zmysle uvedeného ustanovenia žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Obdobne bola riešená neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere na Okresnom súde Spišská Nová Ves, ktorý dňa 20.8.2015 zamietol žalobu a odôvodnenie oprel o nepreukázanie naliehavého právneho záujmu (rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 20.8.2015, sp.zn. ). Rovnako bola posudzovaná rovnaká zmluva o spotrebiteľskom úvere Okresným súdom Bratislava II. v konaní vedenom pod sp.zn. . Ďalej uviedol, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, ani právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal z poctivých zdrojov. Razantne odmietol, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. K uplatnenému nároku žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia konštatoval, že predmetná suma (duplicitne) korešponduje s požadovaným vrátením bezdôvodného obohatenia v zmysle výroku III. petitu. Neuznáva žalobcom vznesený nárok na finančné zadosťučinenie čo do dôvodu ani čo do výšky. Zdôraznil, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné zadosťučinenie, iba ho vyčíslil s ohľadom na „výšku rozdielu medzi platbami žalobcu a výškou úveru“ v sume 576,- €. Podľa neho žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi nevznikla. Poukázal na duplicitu požadovaných peňažných plnení zo strany žalobcu, ktorý požaduje vydať údajné bezdôvodné obohatenie. Takýto súhrn finančných nárokov vznesených voči žalobcovi, bez ohľadu na fakt, že ich neuznáva ani čo do dôvodu ani čo do výšky, považuje za šikanózny. Naviac v súvislosti so spôsobom vyčíslenia finančného zadosťučinenia vyčísľovať nemajetkovú ujmu s ohľadom na majetkovú ujmu/nárok nie je možné. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; žiadal trovy konania.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ktorý súd prvej inštancie dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil, nenašiel v ňom žiadne znaky nekritického prevzatia jeho argumentácie, pričom sa prvoinštančný súd vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, z dôvodu ktorého nepovažuje napadnuté rozhodnutie za arbitrárne, nakoľko je mu ako laickej verejnosti dostatočne zrozumiteľné a odôvodnené. Uviedol, že v žiadnom prípade nepožiadal ako dlžník o možnosť využitia splátkového kalendára, dohoda o plnení v splátkach mu bola predložená k podpisu ako povinná súčasť poskytnutia pôžičky. K ďalším argumentom žalovaného uvedených v odvolaní sa nevyjadril, nakoľko nesúvisia s predmetnou vecou, navyše sa vyjadruje k zmluve zo dňa 6.5.2013 a označuje ho v ženskom rode, teda namieta skutočnosti z iného súdneho konania, ktorého predmet mu nie je známy. K naliehavému právnemu záujmu konštatoval, že tento vyplýva priamo zo žaloby, keďže žiadal o vydanie predbežného opatrenia na jeho ochranu ako spotrebiteľa a riešenie sporu mimosúdnou cestou mediáciou bolo bezvýsledné. Svoj naliehavý právny záujem preukázal dostatočne. Nesúhlasil s

tým, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v žiadnom prípade nepožiadal o možnosť využitia splátkového kalendára - dohody o plnení v splátkach a že táto dohoda mu bola predložená k podpisu ako povinná súčasť poskytnutia pôžičky. Žalobca dohodu o plnení v splátkach ako dlžník spolu so žalovaným ako veriteľom uzatvoril na základe slobodnej a vážnej vôle, z čoho zreteľne vyplýva skutočnosť, že pokiaľ by žalobca s predmetnou dohodou o plnení v splátkach nesúhlasil, nepotvrdil by ju svojim vlastnoručným podpisom. Žalobca tiež podpisom potvrdil skutočnosť, že sa s obsahom uvedenej dohody riadne oboznámil a jej ustanoveniam porozumel. Žalobcove tvrdenia odvolávajúce sa na to, že bol z jeho strany k podpisu dohody o plnení v splátkach donútený, považuje za účelové, s cieľom vyhnúť sa povinnostiam plynúcim pre žalobcu z predmetného záväzkového právneho vzťahu. K tvrdeniu žalobcu, že nepovažuje za potrebné sa vyjadrovať k jeho argumentom, pretože evidentne nesúvisia s touto vecou, nakoľko sa vyjadril k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 6.5.2013 a žalobcu označuje v ženskom rode ako „dlžníčka“, dodal, že v bode III. odvolania došlo z jeho strany k chybe v písaní a počítaní, za čo sa ospravedlňuje a zároveň opravuje nasledovným spôsobom: „Ročná percentuálna miera nákladov je stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 96,00 %. K uvedenému uvádzame, že RPMN je v zmluve o úvere uvedená správne a vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č. XXXXXXXXX. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.12.2013 je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 576- €, čo predstavuje RPMN vo výške 96,00 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vo výške 50,91 %“. V ostatnej časti zotrval na svojom odvolaní i odvolacom návrhu.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného uviedol, že nikdy netvrdil, že k podpisu dohody o plnení v splátkach bol donútený, tvrdil, že bola neoddeliteľnou súčasťou poskytnutia pôžičky, aj keď bola vyhotovená na samostatnom liste. Ak by ju odmietol podpísať, k uzavretiu zmluvy by nedošlo. Potreboval finančnú hotovosť a tak k podpisu pristúpil. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že uvedenou argumentáciou sa snaží vyhýbať povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy, pretože v prípade predmetnej zmluvy bol porušený zákon. Vyhýbaním sa povinnosti by skôr chápal prípad, keby bol voči žalovanému nekontaktný, napríklad uvádzaním nepravdivých údajov a podobne. O tom, že predmetná zmluva nie je v súlade so zákonom ho utvrdzuje aj korešpondencia splnomocneného zástupcu žalovaného, pokus o zmier, ktorou si žalovaný uplatňuje už pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy v sume 2.255,67 €, ale nevyplýva z listu, z čoho táto pohľadávka pozostáva, teda oprávnenosť nároku.

8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [ ods. l, ods. 2, , ( účinný od 1.7.2016), ďalej len ], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. augusta 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil ( ods. l, ods. 2, ods. 3 ) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení , takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

11. Súd prvej inštancie správne právne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, pretože nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa o spotrebiteľských úveroch a že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa . Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom ( ). Žalovaný podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobca nemal v úmysle použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Z obsahu spisu možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu a preto správne prvoinštančný súd podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení , zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovení týkajúcich sa súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.

12. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že zmluvu o úvere nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pretože žalobca bol pri podpise zmluvy upovedomený o rozdielnej, nie však o nesprávne uvedenej RPMN, že v zmluve neabsentovala výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko v ustanovení , účinného v čase uzavretia zmluvy, ustanovoval dôsledky porušenia určitých povinností ustanovených týmto zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej požiadavky Smernice (č. 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008) na stanovenie účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa. Zároveň s ním nie je spojená okamžitá povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver. Za bezúročný úver a bez poplatkov sa považuje úver, ohľadne ktorého nebola uzavretá úverová zmluva v písomnej forme, ako aj úver ohľadne ktorého zmluva neobsahovala náležitosti uvedené v ustanoví až k/, a a . Ustanovenie je špeciálnou úpravou absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia tohto ustanovenia zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia nerovnováhy medzi profesionálnym dodávateľom a spotrebiteľom, bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti a to tie uvedené v zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Účelom náležitostí uvedených v bolo informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je dostatočne určité akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie zákona malo za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje úverová zmluva uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ani uvedenie počtu splátok a ich výšku v dohode o plnení splátkach, nemožno považovať za splnenie povinnosti podľa , účinného v čase uzavretia dohody.

13. K výške ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) odvolací súd uvádza, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.12.2013 je uvedená výška RPMN 96,00 % a v dohode o plnení v splátkach k uvedenej zmluve, ktorú strany sporu uzavreli dňa 20.12.2013 je výška RPMN uvedená 300,29 % z čoho vyplýva, že ide o dva rozdielne údaje o výške RPMN, čo má za následok, že výška

RPMN nie je uvedená v správnej výške. Podľa údajov o novoposkytovaných spotrebiteľských úveroch veriteľmi poskytovaných Ministerstvom financií Slovenskej republiky (dostupné na internetovom portáli tohto ministerstva) bola výška RPMN za 4. štvrťrok 2013 stanovená pre spotrebiteľské úvery do výšky 1.500,- €, pri zmluvnej splatnosti do 12 mesiacov, na výšku 44,79 %. Výška RPMN je tak v predmetnej zmluve o úvere uvedená v nesprávnej výške, tzn. v neprospech spotrebiteľa. Údaj o RPMN je údajom, ktorý zabezpečuje spotrebiteľom ľahšiu orientáciu pri výbere úverových produktov, nakoľko tento údaj by mal zohľadňovať celkovú mieru nákladov, ktoré musí spotrebiteľ vynaložiť na úver po zohľadnení všetkých poplatkov, úrokov a iných nákladov a preto je výška RPMN jedným z najdôležitejších údajov, ktoré umožňujú spotrebiteľom zorientovať sa pri výbere úverového produktu. Neuvedenie správnej výšky RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má rovnaké právne účinky, ako keby výška RPMN nebola v zmluve uvedená vôbec. Z uvedeného dôvodu sa predmetný spotrebiteľský úver musí považovať za bezúročný a bez poplatkov.

14. V preskúmavanej veci niet sporu o tom, že úverová zmluva a nadväzujúca dohoda o zrážkach zo mzdy majú spotrebiteľský charakter a žalobca v právnom vzťahu nimi založenom, má postavenie spotrebiteľa. Žalovaný, s ktorým žalobca zmluvu a dohodu uzatvoril, tieto považuje za platné, pričom mohol uplatniť právo na zrážky zo mzdy na základe uzatvorenej dohody o zrážkach zo mzdy, ktoré je zamestnávateľ žalobcu povinný rešpektovať, teda žalobca je priamo ohrozený vo svojej majetkovej sfére. Dohoda o zrážkach zo mzdy predstavuje zabezpečovací prostriedok peňažnej pohľadávky, ktorú uzatvára veriteľ s dlžníkom. V spore identifikovaná dohoda o zrážkach zo mzdy bola medzi stranami uzatvorená za účelom zabezpečenia pohľadávky žalovaného vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa Ide o formulár, ktorého znenie bolo vopred pripravené zo strany žalovaného veriteľa bez individuálneho dojednania. Žalovanému sporné dohody umožňujú bez súdnej kontroly mimosúdne siahnuť na majetok dlžníka (žalobcu) bez toho, aby žalovaným požadovaná pohľadávka voči žalobcovi prešla súdnym prieskumom jej oprávnenosti a žalobca je tak vystavený neprimeranému konaniu zo strany dodávateľa, čím reálne dochádza k narušeniu sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech práv žalobcu ako spotrebiteľa. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok úniového práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľovi je nevyhnutné poskytnúť ochranu, najmä ak existuje nebezpečenstvo, že sa v euroformnom procese zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy zabezpečuje a umožňuje uhradiť plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť súd musí brať zreteľ. Systém ochrany zavedený Smernicou 93/13/EHS má pôvod v tom, že spotrebiteľ je v porovnaní s dodávateľom v nevýhodnejšom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, ktorá situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 27.6.2000, vo veci Océano Grupo Editorial SA, C-240/98 až C-244/98; zo dňa 26.10.2006, vo veci Mostaza Claro, C-168/05). Súdny dvor preto s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany v súlade s uvedenou smernicou viackrát zdôraznil, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba aktívnym postupom nezávislým od samotných zmluvných strán. Možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu, predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného článkom 6 citovanej smernice, t.j. zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.11.2002, vo veci Cofidis, C-473/00 a už citovaný Mostaza Claro). Ak by vnútroštátne právo umožnilo obísť takéto preskúmanie prostredníctvom uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy, išlo by o pozbavenie Smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku.

15. Odvolací súd dodáva, že dohoda o zrážkach zo mzdy zo dňa 20.12.2013 bola medzi stranami uzavretá v identický deň ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, z čoho vyplýva, že už v čase vzniku zmluvy bol žalobca ako spotrebiteľ nútený uzatvoriť dohodu o zrážkach zo mzdy, pričom ich uzavretie nemohol odmietnuť, keďže ňou bolo podmienené poskytnutie úveru. Žalobca mohol dohodu o zrážkach zo mzdy odmietnuť, tým by si však zmarila možnosť poskytnutia úveru, alebo zmluvy o úvere vrátane dohody o zrážkach zo mzdy podpísať, čím sa podrobil vykonávaniu zrážok zo mzdy bez možnosti akejkoľvek kontroly opodstatnenosti výšky pohľadávky, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa a predstavuje tak neprijateľnú zmluvnú podmienku znevýhodňujúcu spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu s poukazom na

je dohoda o zrážkach zo mzdy neplatná, keďže je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože jej predloženie žalobcovi na podpis bez náležitého vysvetlenia jej následkov, znamená nekalú obchodnú praktiku zo strany žalovaného ( ), ktorá je zakázaná s dôsledkom, že právny úkon (dohoda o zrážkach zo mzdy), ktorý je ich výsledkom je pre rozpor s týmto zákonným zákazom absolútne neplatná podľa .

16. Odvolací súd k argumentácii žalovaného uvedenej v jeho odvolaní, že zákon v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nestanovil maximálnu možnú prípustnú výšku odplaty poukazuje na ustanovenie , podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; to neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, v prípade, že tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 600,- €, ktorý sa zaviazal vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 576,- €, ktoré pozostávajú z úroku vo výške 39,15 %, čo predstavuje sumu 234,90 € a administratívnych nákladoch na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 €, pričom nie je zrejmé, čo má tento poplatok pokrývať, keďže v zmluve nie je špecifikované za aké činnosti sa poplatok platí a za akým účelom je dojednaný; nie je teda zrejmé, čo táto suma zahŕňa. Zo zmluvy nie je zrejmá podstata poplatku, t.j. čo je predmetom poplatku. Bez určitého vyjadrenia predmetu plnenia, spojeného s takýmto poplatkom je dôvod skúmať neprijateľnosť zmluvného dojednania. Požadovanie uvedeného poplatku porušuje generálnu klauzulu a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ktorého týmto poškodzuje, pretože je pre žalobcu ako spotrebiteľa netransparentný, ide o neurčité plnenie, nie je zrejmé, aké skutočné protiplnenie má byť za poplatok poskytnuté. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty Európskej únie priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa čl. 3 bod 1 citovanej smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. V zmysle čl. 4 uvedenej smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 6 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e/ medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že táto zmluva bola vopred pripravená dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená vopred v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej zmluvy, pričom do zmluvy sa dopĺňali iba údaje individualizujúce spotrebiteľa a ním vybraný úver. Žalobca ako spotrebiteľ, ak aj mala možnosť oboznámiť sa s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred uzavretím zmluvy, nemohol nesporne ovplyvniť ich obsah. Zmluvné dojednania obsiahnuté v uvedenej zmluve preto s poukazom na a čl. 3 bod 2 smernice, nemožno považovať za individuálne dojednané. Je nesporné, že žalobca ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah vopred dodávateľom

navrhnutých a v predloženej zmluve fixne formulovaných dojednaní. Mohol iba zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu o poplatkoch. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie bolo individuálne dohodnuté je však na dodávateľovi, t.j. žalovanom, ktorý však v konaní individuálne dojednanie poplatkov nepreukázal, a preto bolo potrebné predmetnú zmluvnú podmienku nepovažovať za individuálne dojednanú.

17. Na zdôraznenie odvolací súd dodáva, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný. Princíp ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade neznamená, že táto nemá žiadne hranice a spotrebiteľ má iba práva a nemá žiadne povinnosti, resp. že dodávateľa je vždy potrebné považovať a priori za nečestného. Spotrebiteľovi však možno ukladať len také povinnosti a zaviazať ho na zaplatenie popri istine takých úrokov, poplatkov či sankcií, ktoré boli dojednané v súlade so zákonom.

18. Odvolací súd nesúhlasil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, že predmetná zmluva je bezúročná a bez poplatkov, pretože od 1.1.2018 nadobudol účinnosť článok XII bod 39 , ktorým sa menil a doplnil o bankách a o zmene a doplnení niektorých V tomto článku sa o spotrebiteľských úveroch doplnil v o nový odsek 4, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou; ako poznámka pod čiarou je uvedené 18ba, pričom táto poznámka pod čiarou k tomuto odkazu znie: ods. c/, d/ Odvolací súd dodáva, že aj keď v uvedenej novele absentujú prechodné ustanovenia, žalobca sa

mohol v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/52007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase podania predmetnej žaloby, domáhať požadovaného určenia ešte pred touto novelou (na pojednávaní konanom dňa 20.10.2016 vzal žalobca žalobu v časti o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy späť a žiadal o určenie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov), nakoľko podľa citovaného ustanovenia sa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.

19. Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalovaného v odvolaní, že u neho nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, pretože odvolaciemu súdu je z jeho činnosti známe, že žalovaný dlhodobo ignoruje právnu úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľov (absencia obligatórnych náležitostí zmluvy, uvádzanie neprijateľných zmluvných podmienok v zmluve, ako napríklad rozhodcovská doložka, administratívny poplatok). Uvedené je možné vyhodnotiť ako úmyselné konanie žalovaného zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Ak by odvolací súd aj pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobcom v snahe získať prospech, ťažko možno uveriť, že žalovaný nevedel, čo môže takýmto konaním spôsobiť a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený. Žalobca tak má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného žalobou od žalovaného, ktorý prijal plnenie od žalobcu prevyšujúce sumu skutočne čerpaného úveru. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol, pokiaľ napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi sumu 86,- € (v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne uvedená suma 68,- €, poznámka odvolacieho súdu), o ktorú preplatil poskytnutý spotrebiteľský úver, keďže tento bolo potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

20. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že neuznáva nárok žalobcu na finančné zadosťučinenie, odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v časti priznania finančného zadosťučinenia žalobcovi v sume 576,- € (bod 46., v odôvodnení napadnutého rozsudku je nesprávne uvedená suma 756,- €, poznámka odvolacieho súdu) a dodáva, že žalobca sa žalobou ako spotrebiteľ domáhal ochrany práva pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve ( ) a tak v súvislosti s úspešným uplatnením tohto práva mal nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolací súd poukazuje na to, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov, ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, nakoľko stačí, ak tu tá ujma je. Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Právo na primerané finančné zadosťučinenie je naplnené, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi a aj vtedy, ak to urobí v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. V danej veci si žalobca svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatnil v súvislosti s týmto konaním, v ktorom bolo konštatované porušenie jeho spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa, z dôvodu ktorého sa spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcovi považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výška primeraného finančného zadosťučinenia má vychádzať z ujmy, ktorá hrozila žalobcovi, keď mal zaplatiť poskytnuté peňažné prostriedky (600,- €) zvýšené o celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 576,- €, čo predstavuje finančnú ujmu hroziacu žalobcovi. Táto priznaná suma zodpovedá svojmu účelu, keď poskytuje žalobcovi ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie prihliadol na všetky skutkové okolnosti daného prípadu. Je bez právneho významu pri uplatňovaní primeraného úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie finančného zadosťučinenia či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku takejto ujmy, nemožno sa pri určení výšky finančného zadosťučinenia striktne držať ujmy, ktorá žalobcovi objektívne hrozila. Vzhľadom na porušenia práva spotrebiteľa dodávateľom, je priznaná výška finančného zadosťučinenia určená prvoinštančným súdom primeraná vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam prípadu.

21. Odvolací súd nepovažoval ani tvrdenie žalobcu v odvolaní, že napadnutý rozsudok súd prvej inštancie riadne neodôvodnil, pretože sa riadil ustanovením , keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné zistiť čoho sa žalobca domáhal, ako sa vyjadril žalovaný, aké

skutočnosti tvrdili, aké dôkazy označili, aké prostriedky procesnej obrany a útoku použili. Prvoinštančný súd jasne a stručne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil a preto nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny. Odvolací súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí ani to, aby súd dal sporovým stranám odpoveď na všetky jej nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je ale nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán sporu (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , , a podobne). Nebolo preto možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad , , ). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

23. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

24. Odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil aj vo výroku VI. o náhrade trov konania podľa , pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ).

25. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým

odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ods. l, v spojení s Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; ).