Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/4/2020

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: Piešťanské stavebné bytové družstvo, IČO: 00 678 953, so sídlom Ružová 3533/8, Piešťany, zastúpený: RS legal, s.r.o., IČO: 36 864 358, so sídlom M. Waltariho 7, Piešťany, proti žalovanej: Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. J. XXXX/ X, R., o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. -121 zo dňa 03. apríla 2019, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť vypratať byt č. XX na X. poschodí, vchod č. X bytového domu súpisné č. XXXX, orientačné č. X nachádzajúci sa v R. na ulici X. J., postaveného na parcele registra „C“, parcelné č. 9993 - druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 368 m2, zapísaný na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Piešťany, katastrálny odbor, pre okres Piešťany, obec R., katastrálne územie R., v lehote najneskôr do 1 mesiaca od poskytnutia bytovej náhrady vo forme prístrešia. Výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou , a , , , , (ďalej len ). Vecne argumentoval tým, že mal z vykonaného dokazovanie za preukázané, že žalovanej ako nájomníčke predmetného bytu bola žalobcom daná výpoveď z nájmu bytu zo dňa 27.11.2015, ktorou žalobca vypovedal žalovanej ako vlastník bytu nájom bytu s poukazom na ust. , z dôvodu že sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov a vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť a porušuje dobré mravy v dome. Výpoveď bola riadne podpísaná predsedom družstva a členom predstavenstva žalobcu, pričom je právne bezvýznamné, či k podpísaniu došlo v rámci úradných miestností (sídla) žalobcu alebo mimo. Výpoveď nájmu bytu z 27.11.2015 bola žalovanej doručená dňa 03.12.2015. Nakoľko žalovaná platnosť predmetnej výpovede v zákonnej 3 mesačnej lehote nenapadla, považuje sa predmetná výpoveď za platnú, pričom otázkou, či skutočne aj boli naplnené dôvody výpovede, v tomto prípade narušovanie pokojného bývania ostatných vlastníkov žalovanou, nebol súd ako otázkou predbežnou oprávnený sa zaoberať, nakoľko túto otázku je súd oprávnený riešiť len v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu bytu. Keďže žalovaná takúto žalobu nepodala, hľadí sa na výpoveď ako platnú. Z uvedeného dôvodu sa súd nezaoberal námietkami žalovanej týkajúcej sa samotných dôvodov výpovede a teda že pokojné bývanie ostatných nájomníkov nenarúšala. 3 - mesačná výpovedná doba začala žalovanej plynúť prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, kedy bola žalovanej doručená t.j. 01.12.2015 a uplynula dňom 28.02.2016. Uplynutím výpovednej doby nájom bytu zanikol. Od uvedeného momentu žalovaná užíva predmetný byt žalobcu bez právneho titulu neoprávnene, súd preto žalobe žalobcu vyhovel a žalovanej uložil povinnosť predmetný byt vypratať.

3. Zo zisteného skutkového stavu mal súd za preukázané, že na strane žalovanej sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa druhá veta , a z tohto dôvodu má aj napriek skutočnosti, že sa nájomný pomer skončil z dôvodu podľa , právo na prístrešie. K uvedenému záveru súd dospel z dôvodu vysokého veku žalovanej, v spojení so skutočnosťou, že členkou družstva bola od roku 1985, pričom svoj členský vklad plne splatila do roku 2006, pričom svoje právo odkúpiť si predmetný byt do osobného vlastníctva nevyužila zjavne aj z dôvodu neznalosti práva, keď sa spoliehala na skutočnosť, že medzi nájomným pomerom a vlastníckym právom nie je rozdiel, ako aj skutočnosť, že dôvod výpovede nie je v predmetnej výpovedi skutkovo vymedzený. Všetky tieto okolnosti vo vzájomnom spojení svedčia o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovanej, ktoré zakladajú jej právo na zabezpečenie bytovej náhrady zo strany žalobcu, pričom až zabezpečením prístrešia začne žalovanej plynúť lehota na vypratanie predmetného bytu. Lehotu na vypratanie bytu súd stanovil s poukazom na ust. druhá veta na 1 mesiac, keďže zákonná trojdňová lehota na plnenie sa v danom prípade javí ako neprimerane krátka, nakoľko sa v prípade žalovanej jedná o povinnosť na vypratanie bytu, ktorá skutočnosť spravidla prebieha aj v prípade ústretového konania povinného subjektu dlhšiu dobu. V záujme zabezpečenia možnosti žalovanej splniť si uloženú povinnosť v rámci jej primeraných časových možnosti, aj s prihliadnutím na vek žalovanej považoval súd za primeranú práve 1 mesačnú lehotu na splnenie uloženej povinnosti. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa a tak, že žalobcovi priznal, keďže mal v konaní plný úspech, nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% (výrok II.), pričom mal za to že tu neboli zistené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne mohli viesť k nepriznaniu trov konania. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, z obsahu ktorého vyplýva nesúhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Namietala, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces, súd nevyhovel požiadavke na vykonanie dôkazov na zistenie rozhodujúcich skutočností. Nebolo vyhovené jej požiadavke, aby súd nariadil riadne vyšetrenie veci kompetentnými orgánmi. Nebolo zobrané do úvahy písomné vyjadrenie k pojednávaniu na deň 03.04.2919, ktoré osobne odovzdala sudcovi na pojednávaní, v odôvodnení rozsudku sa nič nepíše o obsahu tohto vyjadrenia, ktoré je pre žalovanú dôležité a malo byť jej záverečným stanoviskom k žalobe. Opakovane a sústavne žiada riadne vyšetrenie tejto veľmi trápnej veci zodpovednými orgánmi. Ako predchádzajúce žaloby tak aj táto žaloba je iba dôkazom neodôvodneného šikanovania a prenasledovania bezmocného človeka a možno aj záľuby v týraní. Dôležité a rozhodujúce je konštatovanie súdu v rozsudku v bode 15 o tom, že byt je splatený, zdanlivý problém je v tom, že nie je úradne prevedený do osobného vlastníctva. Konštatovanie súdu je nepresné v tom a je nedorozumením ako sa píše v bode 29 rozsudku, že nevyužila svoje právo odkúpiť si predmetný byt do osobného vlastníctva (údajne z neznalosti práva), a že sa spoliehala na skutočnosť, že medzi nájomným pomerom a vlastníckym právom nie je rozdiel. To je nedorozumenie a nie je to pravda. PSBD Piešťany vydalo svojím členom potvrdenie o majetkovej účasti člena na majetku družstva k 01.06.1991 a dalo každému členovi družstva na zváženie, či si chce dať byt prepísal do osobného vlastníctva, alebo zostane naďalej v nájomnom vzťahu s tým, že všetky práva k bytu mu zostávajú zachované, aj v otázke dedenia. Bolo povedané, že je to jedno, či si dá člen prepísať byt do osobného vlastníctva alebo nie. Žalobkyňa nič nezanedbala z vlastnej viny alebo z neznalosti základných zásad práva. To, že si nenechala byt zapísať do katastra nehnuteľností viackrát zdôvodnila svojou nenormálnou situáciou, sústavným bezdôvodným šikanovaním a prenasledovaním, zastrašovaním. Žalobkyňa je presvedčená, že súd nemôže túto vážnu vec, ktorá je nezákonná a má tragické dôsledky pre bezbranného človeka prehliadať. Treba preveriť pravý dôvod snahy o jej vysťahovanie z bytu.

5. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovanej predložil písomné vyjadrenie, rozsudok súdu prvej inštancie považuje v oboch výrokoch za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd tento rozsudok podľa ust. potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Odvolanie žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie považuje za nedôvodné v celom rozsahu. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaná dlhodobo trpí obsesiou, v dôsledku ktorej je presvedčená o tom, že je sústavne prenasledovaná a odpočúvaná. Táto obsesia má za následok, že žalovaná odmieta kohokoľvek pustiť do bytu. Opakovane, niekoľko rokov, tak znemožňuje vykonávanie potrebných opráv a rekonštrukcie v jej byte, čím znemožňuje aj vykonanie potrebných opráv a rekonštrukcie vo všetkých bytoch, ktoré sú s bytom, ktorý má vypratať, prepojené. Týmto konaním ostatným vlastníkom bytov dlhoročne znemožňuje svoje byty riadne užívať, čím zasahuje do

ich vlastníckeho práva. Žalovaná spochybňovala dôvodnosť výpovede z nájmu bytu v tomto konaní o vypratanie bytu, čo však súd prvej inštancie nebol oprávnený preskúmavať, čo aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol a podrobne odôvodnil (odsek 27 napadnutého rozsudku).

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (362 ods. 1 ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, s použitím zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Podanou žalobou sa žalobca domáha, aby súd uložil žalovanej povinnosť vypratať predmetný byt, nakoľko žalovaná po uplynutí výpovednej doby z nájomnej zmluvy nemá žiaden právny dôvod na užívanie bytu a na základe jeho výzvy sa dobrovoľne z bytu nevysťahovala. Domáha sa teda ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle tzv. vindikačnou žalobou.

8. V zmysle vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

9. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie základným predpokladom úspešnosti žaloby na vydanie veci (v prípade nehnuteľnosti jej vypratanie) je, že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka. Podmienkami úspešnosti teda je, aby bolo v konaní preukázané, že žalobca je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a že žalovaný ju užíva bez relevantného právneho dôvodu.

10. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

11. Podľa SR v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

12. Podľa SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

13. Podľa SR každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Podľa ods. 3 vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

14. Podľa SR obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. V zmysle ods. 3 prvá veta iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.

15. Podľa nálezu Ústavného súdu SR spisová značka zo dňa 10.7.2001 1. vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj

do súkromného a rodinného života jednotlivca. Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia, ako aj práva na ochranu obydlia.

16. Z obsahu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca je vlastníkom predmetného bytu, ktorý bol rozhodnutím o pridelení družstevného bytu zo dňa 26.03.1985 pridelený do osobného užívania žalovanej. Žalovaná sa s účinnosťou od 01.01.1992 stala nájomníkom predmetného bytu. Predstavenstvo žalobcu na zasadnutí 25.11.2015 prijalo jednomyseľne uznesenie, ktorým rozhodlo vypovedať žalovanej nájom bytu podľa , z dôvodov, že žalovaná sústavne narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov a vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť a porušuje dobré mravy v dome, že žalovaná opakovane odmietala sprístupniť užívaný byt za účelom výmeny meračov energií alebo odpisu stavu na týchto meračoch, že žalovaná dňa 20.11.2015, kedy z dôvodu havárie a následnej potreby opravy plynového potrubia v dome odmietla sprístupniť užívaný byt, čím neumožnila vykonať odbornú prehliadku plynového potrubia v tomto byte. Týmto konaním zavinila, že časť bytov v dome nemala niekoľko dní zabezpečenú dodávku plyn a závažným spôsobom obmedzila riadne užívanie bytov ostatných vlastníkov v dome. Výpoveďou nájmu bytu zo dňa 27.11.2015 žalobca vypovedal žalovanej, ako vlastník bytu, nájom bytu s poukazom na ust. , z dôvodu že sústave narušuje pokojné bývanie ostatných nájomcov a vlastníkov bytov, ohrozuje bezpečnosť a porušuje dobré mravy v dome. Výpoveď nájmu bytu z 27.11.2015 bola žalovanej doručené dňa 03.12.2015.

17. Žalovaná bola ku dňu 01.06.1991 členom družstva - žalobcu s majetkovou účasťou člena na majetku družstva vo výške 24.950,- Kčs. Pri pridelení bytu 20.03.1985 zaplatila čiastku 12.581,25 Kčs a následne splácala mesačne Anuitu, ktorá bola k 01.08.2006 vo výške 0,- Eur, teda splatená. Dňa 23.06.2016 žalovaná požiadala žalobcu o prevedenie predmetného bytu do vlastníctva, na čo žalovaný reagoval listom zo dňa 30.07.2016, kde uviedol že nárok na prevod vlastníctva bytu má len nájomca družstevného bytu, ktorý je zároveň členom družstva, a nakoľko jej bol nájom bytu listom z 27.11.2015, doručeným 03.12.2015 vypovedaný, výpoveď v zákonnej lehote nenapadla na súde, je výpoveď platná.

18. Ustanovenie zakotvuje všeobecne záväznú zásadu, v zmysle ktorej výkon inak právom daných subjektívnych občianskych práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Definícia dobrých mravov nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky nikde normatívne upravená. Vo všeobecnosti však ide o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomné slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných. Činnosť namierenú proti takýmto pravidlám možno potom označiť za činnosť proti dobrým mravom.

19. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. NS SR vyslovil, že ust. pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na základe všeobecných morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

20. Podľa odvolacieho súdu je v prejednávanom spore nevyhnutné prihliadať na špecifické okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania. Tou prvou je samotný vek žalovanej, ktorá má aktuálne vyše 82 rokov. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie pritom nie je zrejmé, či súd zisťoval jej majetkové a sociálne pomery, najmä z hľadiska jej možností zabezpečiť si iné bývanie. Ďalšou zásadnou špecifickou a zároveň relevantnou okolnosťou je to, že žalovaná ako pôvodná nájomníčka predmetného družstevného bytu (byt jej bol pridelený do osobného užívania v roku 1985) splatila celú anuitu a vzniklo jej právo na odkúpenie bytu do vlastníctva, t.j. žalovaná fakticky splatila hodnotu celého bytu, no z vlastného rozhodnutia zostala len jeho nájomníčkou, pričom možno odôvodnene predpokladať, že si dostatočne neuvedomovala rozdiel medzi vlastníctvom bytu a jeho nájmom, s možnosťou prenajímateľa napr. nájom vypovedať, čo sa aj nakoniec udialo v tomto prípade.

21. Hoci súd prvej inštancie do určitej miery uznal dôvody hodné osobitného zreteľa a v zmysle ust. a žalovanej priznal právo na prístrešie, odvolací súd priznanie práva na prístrešie nepovažuje za dostatočné, nakoľko negarantuje žalovanej právo na primerané bývanie, keď podľa prístreším je len prechodné ubytovanie, najmä v spoločnej nocľahárni alebo v iných zariadeniach na to určených, a priestor na uskladnenie bytového zariadenia a ostatných vecí domácej a osobnej potreby. Aj keby teda žalobca žalovanej zabezpečil prístrešie, neriešilo by to otázku trvalého (dlhodobého) bývania žalovanej.

22. Na druhej strane je potrebné konštatovať, že žalovaná nemá len práva, má aj povinnosti vyplývajúce z užívania predmetného bytu. Okrem základnej povinnosti platiť za užívanie bytu odplatu („nájomné“, resp. primeranú odplatu, ako aj náklady spojené s užívaním bytu) sú to aj povinnosti vo vzťahu k vlastníkovi bytu a k vlastníkom či nájomcom susedných bytov, ktoré už boli predmetom viacerých súdnych konaní a podľa zistení súdu prvej inštancie sú aktuálne predmetom aj exekučného konania.

23. Hoci teda v konaní nebolo sporné, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovanou zanikol, a preto bol žalobca ako vlastník bytu oprávnený domáhať sa, aby žalovaná byt vypratala, aplikácia zákona nemôže byť čisto formálna, bez zreteľa na ústavné princípy a morálne záväzky. Bude preto úlohou súdu prvej inštancie dôsledne zvážiť, či vypratanie bytu v danom prípade nie je takým zásahom do práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia žalovanej, ktoré sa nezakladá na relevantných dôvodoch v zmysle ; aplikáciou ustanovenia možno pritom zmierniť neprimeranú tvrdosť, ktorá by mohla vzniknúť z konania o vypratanie bytu.

24. Ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou(abstraktnou) hypotézou, ktoré prenecháva súdu, aby na základe vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Tento úsudok súdu musí byť však podložený skutkovými zisteniami (vzťahujúcimi sa tak k žalovanému, ako aj k žalobcovi) a musí presvedčivo preukázať, že tieto zistenia umožňujú v konkrétnom prípade záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi.

25. Súdna prax dlhodobo vychádza z názoru, že aplikácia ustanovenia nemôže viesť ku vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, keď s odkazom na toto ustanovenie možno len odmietnuť ochranu (zdanlivému) výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi (k tomu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.03.2011, sp. zn. ). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa týka základných práv a slobôd, do ktorého rámca patrí i právo na ochranu súkromného života a obydlia, umožňuje dosiahnuť, s ohľadom na jej konkrétne okolnosti, spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca (k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.07.2001, sp.zn. ).

26. Skutočnosť, že výkon vlastníckeho práva realizovaný žalobou na vypratanie bytu je uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, sa podľa okolností daného prípadu môže totiž prejaviť aj zamietnutím žaloby, pre tento krát (k tomu spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14.10.2009, sp. zn. Cpjn 6/2009).Nakoľko zamietnutie vlastníckej žaloby pripadá do úvahy len vo výnimočných prípadoch, súd v sporoch, ktorých predmetom je vypratanie z obydlia, musí vždy skúmať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, resp. súlad požiadavky žalobcu s dobrými mravmi. Je preto potrebné dôsledne ustáliť, či od žalobcu možno spravodlivo žiadať, aby sa ochrana jeho vlastníckeho práva odložila, nakoľko inak by došlo k takému závažnému zásahu do životných pomerov na strane žalovaného, že by uplatnenie žalobcovho práva bolo v rozpore s dobrými mravmi.

27. Zároveň je potrebné vychádzať tiež z toho, že možnosť viazať vypratanie bytu na zabezpečenie bytovej náhrady nemusí byť založená len výslovnou právnou úpravou alebo analogickou aplikáciou ustanovení , ale výnimočne, práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sa môže opierať o ustanovenie (k tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.07.2001, sp. zn. ). Preto i v prípade, keď žalovanému, v dôsledku uplynutia doby nájmu, nesvedčí zo zákona nárok na bytovú náhradu, túto mu možno priznať

práve s poukazom na ustanovenie , zohľadniac pritom najmä rodinné, majetkové a osobné pomery na strane žalovaného a rovnako pomery na strane žalobcu.

28. Ochrana vlastníckeho práva žalobcu stojí v danom prípade voči právu žalovanej na obydlie (ako jednej zo sociálnych istôt), súkromie. pojem obydlie bližšie nedefinuje. Základné práva a slobody, vrátane práva na obydlie, je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle medzinárodných zmlúv o ľudských právach a slobodách (, ).

29. Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Obydlie možno definovať ako miesto, kde osoba býva alebo vykonáva svoju obvyklú profesiu (porov. Rozsudok Gillow v. Spojená kráľovstvo z 24.11.1986 (Sťažnosť 9063/80), rozsudok Niemietz v. Nemecko z 16.12.1992 (Sťažnosť 13710/88).

30. Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia (Rozsudok Cosič v. Chorvátsko z 5. 9. 2009 sťažnosť č. 28261/06). S poukazom na uvedené je súd povinný vyhodnotiť kolíziu práv a to na jednej strane právo na ochranu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a právo na obydlie a súkromie osoby, pričom zabezpečenie bývania predstavuje jednu zo základných sociálnych istôt. Uvedenú kolíziu je nevyhnutné posúdiť nielen z hľadiska opodstatnenosti práva žalobcu, ale komplexne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk, vrátane možnosti odopretia ochrany vlastníckeho práva s poukazom na ust. .

31. Posúdenie, či výkon určitého práva sa prieči dobrým mravom musí byť posúdené vo vzťahu ku konaniu obidvoch subjektov občianskoprávnych vzťahov. Na strane žalovanej je potrebné zohľadniť jej vek, zdravotný stav, rodinné, sociálne a majetkové pomery, a to najmä vo vzťahu k možnosti zabezpečenia si iného bývania, ďalej tiež dĺžku doby, po ktorú v byte býva, ako aj otázku plnenia si povinností spojených s užívaním bytu. Strata obydlia by mohla predstavovať mimoriadne ťaživú situáciu pre žalovanú, ktorá by mohla mať za následok bezdomovectvo osoby vysokého veku, ktorá sa nachádza v nepriaznivej sociálnej situácii. Hoci žalovaná k predmetnému bytu nemá aktuálne platný nájomný vzťah, to však neznamená, že predmetný byt nepredstavuje jej obydlie (M. v. Chorvátsko, J. v. Chorvátsko).

32. Z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou zameranou na zistenie, či výkon inak daného práva žalobcu na vypratanie predmetného bytu žalovanou, vzhľadom na okolnosti daného prípadu nie je tak závažným zásahom do životných pomerov žalovanej, že uplatnenie takéhoto práva žalobcu je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.

33. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa (ústavný v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný ), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. ) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( , obdobne napr. , , , , ). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

34. Odvolaciemu súdu z vyššie uvedených dôvodov neostávalo iné, než v záujme zachovania práva sporových strán na riadny dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania, dostatočné právne posúdenie veci a vypracovanie rozhodnutia s odôvodnením zodpovedajúcim úprave v ) rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona, vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

35. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa ustanovenia , bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, doplniť dokazovanie a vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania tieto výsledky komplexne vyhodnotiť, vychádzajúc pritom zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v článku 15 Základných princípov a v ustanovení , a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, posúdiac najmä otázku konfliktu práva žalobcu na ochranu vlastníctva a práva žalovanej na obydlie a ochranu súkromia, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je tiež nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo v súlade s a , t.j. presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán.

36. Podľa ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

37. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.